ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[28]

Bájka má svoje zvláštne miesto v historickom rozvíjaní sa ľudstva. V rozvíjaní tomto ona vtedy povstala a vtedy bola na čase, keď duch ľudský, ešte nevycvičený a nevzdelaný, pravdy mravné a pravdy životné samy osebe pochopiť, oceniť a uvážiť nebol ešte spôsobný. Aby si tieto pravdy osvojil a jasne ich pochopil, vzal si k tomu na pomoc prírodu a udalosti prirodzené a z týchto takrečeno si pravdy povyťahoval a v živom názore na prírodu ich poznával. Tento vek ľudstva padá do Prednej Ázie. O Ezopovi^[29] sa hovorí, že z Frýgie pochádzal. Napospol bájka má v Prednej Ázii veľké značenie a je vo všeobecnom užívaní, ako v Perzsku. Všade tuto ľudstvo ešte len na tom stupni vzdelanosti stálo, že sa od prírody, ktorá tam ešte vo vysokej vážnosti a v povýšení bola, poučovať dalo. I Kristus učí najviac na Východe v parabolách, t. j. v podobenstvách, udalosti prirodzené obsahujúcich. Takýto ale vek, ako sa v ľudstve nachodí, nachodí sa i v živote jedného každého človeka. Na prírodu my už, pravda, toľko nedržíme a ju za roveň starému svetu nezbožňujeme, ale jesto predsa čas v našom živote, kde príroda oveľa čarovnejšie na nás pôsobí, a takrečeno divným spôsobom nás zajíma, a to je čas útleho chlapectva. V tomto čase nie sme my tiež ešte spôsobní vysoké pravdy ktoréhokoľvek obsahu, či prísne mravného, či napospol životného, samy osebe dobre povážiť, vec premyslieť a oceniť, keď sa nám ale tieto pravdy v prirodzených udalostiach takrečeno spredmetnené a živo predstavené samy od seba do očí strkajú, tu už i v tomto útlom veku pozornejšími sa na ne stávame a hlboko si ich do srdca vtláčame. Veru keby si chlapcovi povedal, že je sloboda zlatá, on by tú pravdu nielen ešte povážiť, ale ani rozumieť nevedel, keď mu ale vyrozprávaš Fedrovu^[30] bájku o tom psovi, ktorého síce dobre kŕmili a vytučili, ale vždy na reťazi trímali, len v noci na stráž ho z reťaze púšťajúc, a privedieš mu potom toho vlka, chudého síce, ale slobodne po horách sa túlajúceho a svoju slobodu s nevoľou psa, trebárs i dobre kŕmeného, premeniť nechtiaceho, tu už potom i chlapec tú pravdu zrozumie a takto v prírode žive predstavenú si ju hlboko do duše vtlačí. — Bájky takéto i so svojimi pravdami ostávajú nám potom na celý život, veď dobre vieme, koľko sa i teraz v našich spisoch a v našich rečiach na bájky naodvolávame, napr. pri nevinnom útisku dakoho na známu tú bájku o vlkovi a baranovi.^[31] Z tohoto všetkého ale vidno, že bájka tým je lepšia a podarenejšia, čím je prirodzenejšia, t. j. čím viac tá udalosť, ktorá za postať pravdy slúži, s prírodou sa zrovnáva, bo tak potom aj tá pravda, ktorá z bájky tiecť má, tečie z nej nenúteno a takrečeno sama od seba, v čom opravdivá cena bájky záleží. — Z tohoto ohľadu staré a menovito ázijské bájky majú veľkú prednosť, bo tam ľudia s prírodou boli oveľa spojenejší ako my teraz a tak im teda príroda takrečeno sama od seba sa ponúkala a im to, čo by sa z nej naučiť mali, podávala. Aké sú to len napr. prirodzené, prosté a znamenité bájky o trsti a o dube,^[32] o kobylke a o mravcoch,^[33] o chlapcovi pastierskom^[34] bez príčiny o pomoc, akoby mu vlci ovce dlávili, volajúcom. V útlom veku tak nám to prichodí, ako čo by to bolo celkom skutočné a pravdivé.

Bájky pána Jonáša Záborského rozpadajú sa na pôvodné a preložené z gréckeho i z poľského. Opúšťajúc druhé, ako už zinakade známe a pre túto zbierku dobre volené, len o prvých, t. j. o pôvodných jeho bájkach pár slov prerečieme. Veľmi dobre si pán pôvodca tu v tom zaviedol, že prijal do svojej zbierky také bájky, ktoré sa napospol v našom národe rozprávajú a sú bájkami naozaj národnými, ako napr. bájka o králikovi a orlovi, o chudej vdove, o otvorenom nebi atď. Že takéto bájky v niečom premenil, nič nerobí, zmysel ostal ten istý, ktorý sám národ do týchto bájok vkladá. Väčšina týchto pôvodných bájok je skutočne dobrá, t. j. udalosti prirodzené, tu vystavené, veľmi prírode zodpovedajú, a tak aj pravdy z nich nenúteno samy od seba tečú. Takéto bájky sú napr.: vrabci a kohút, králik a orol, trasoritka a kukučka, kradca, zajac, kaňa a človek, veľká a malá ryba, chlapec výkrutný, dvaja školári, mladá a stará líška, chlapec pastúch. Menej podarené bájky sú: pán a osol, vrátnik a sedliak, človek a prítomnosť, vajce a kameň, drevený a živý kôň, pán a cigáň. Pri prekladaných bájkach len to máme poznamenať, že v bájkach z gréckeho prekladaných divno na človeka, tomu rozumejúceho, pôsobia anjeli a druhé kresťanské a židovské predstavenia. Hovorí síce p. pôvodca na konci, aby sme dali mŕtvemu telu spať a len ducha ochránili, a tak bájky dobré i grécke pre nás upotrebili a k lepšiemu ich pôsobeniu naším duchom obživili, medzitým tu by sme už radšej boli videli slobodné nasledovanie gréckych bájok v takomto spôsobe. Bájky z Krasického^[35] preložené sú už skoro všetky vytlačené aj v staršej čítanke peštianskej, medzitým v ktorejkoľvek zbierke bájok takéto vždy dobre stoja. — Čo sa týka reči, sú tieto bájky písané ešte po česky, bo vtedy, keď boli písané, nebolo ešte medzi nami myšlienky o slovenčine; pozoruhodno, že i v týchto bájkach slovenčina sa už mocne prebíja a tak p. pôvodca i nechtiac sám jej už popredku cestu kliesni.^[36] Nemohol sa p. pôvodca spriateliť s mnohými vytrelými českými formami, a preto užíva okrúhlejšie a plnšie slovenské formy, napr.: dvaja, vašou, maličkosťou, pánov (v akuz., miesto českého pány), dnuká, vašu, slabšia, pod pecou, činia atď. Z tohoto vidno, že p. pôvodcovi už len treba jeden krok urobiť ku slovenčine a tak mu istotne i bájky lepšie vypadnú, budú okrúhlejšie, tekúcejšie, i väčší osoh na Slovensku mať budú.^[37] Počujeme, že tieto teraz, inakšie pekné bájky, málo sú na Slovensku rozšírené a bájok veru nieto a treba ich veľmi pre školy. — Keby pán pôvodca bájky tieto v slovenčine vypracoval a zbierku prítomnú ešte druhými rozmnožil, nepochybujeme ani najmenej, že by sa v tisíce výtiskoch ako Čítanka,^[38] Beda a rata^[39] atď. po Slovensku rozšírili. — A to by sme (si) veru srdečne priali.