Zlatý fond > Diela > Bohumil Valizlosť Zábor I


E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Bohumil Valizlosť Zábor I

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Jozef Vrábeľ, Viera Studeničová, Michal Belička, Martina Jaroščáková, Daniela Kubíková, Ivana Gondorová, Daniel Winter, Erik Bartoš, Lucia Muráriková, Ida Paulovičová, Dušan Kroliak, Slavomír Kancian, Katarína Tínesová, Ondrej Dobias, Martina Kazdová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 70 čitateľov



  • 1
  • 2
  • 3
  • . . .  spolu 9 kapitol
  • Zmenšiť
 

1

Hoľúšovci v slávnom kráľovskom meste boli uveličení, že sa ich Mária ide vydať za Zábora, slova božieho kazateľa v Badišove. Dievka vo veku na vydaj neschybí, keď nedá ujsť šťastiu, ak zaklope na oblôčik komory. Keď ho raz pustíš, ktovie, či ho dolapíš, alebo či sa ohlási u teba ešte raz v inom dolománe.

Iba mama dusila v sebe tajnú starosť. Čeľadník takto sa jej páčil, i jeho postavenie, hoc by bola radšej, keby bol farárom v Bystrici, ako kdesi na brdárke v Badišove, ale sa jej znepáčilo, čo jej povedala o ňom veľmi skúsená osoba, vdova po profesorovi na chýrnom lýceu, že Zábor sa zaplietol do veľmi zlej spoločnosti. Ak bol prvej dobrý, pokazil sa na školách v Prešporku. Poriadne meno Teofil — prevrátil na Bohumil a k nemu si pribral V., čo znamená, kto chce vedieť, Valizlosť.[1] Naľakala sa veľmi toho mena, lebo do tých čias neslýchala o ňom. Pre lepšiu istotu hľadala ho po kalendároch, ale ho nenašla nikde, ani len u starovercov. Vtedy uverila, že to meno nedýše dobrým, matrikou rodených a krstených, ale tajnými schôdzkami po prešporských vŕškoch a viniciach, kde prerábali dobrých čeľadníkov na nezmestných ľudí. Vdova počula od priateľky, tiež profesorovej ženy zo samého Prešporka, že jej muž neraz bedáka nad novým duchom, čo sa rozmohol na školách medzi mládežou a podrýva pokoj a svornosť medzi žiactvom. Bola by hádam i odpravila takého vohľača z domu, ale sa bála zasa, že dievke pokazí šťastie; tak len radšej čušala a modlila sa Bohu, aby poblúdených na lepšiu cestu obrátil. Spoliehala sa trochu i na Máriu. Je veľmi rozumná a spôsobná, nedá si azda pomútiť hlavu od nerozvážneho muža, skôr mu napraví ona jeho na lepšiu cestu, ak by sa nenapravil sám.

Dala si vyrátať dôchodky. Neboli ako v Nyiregyháze alebo na Čabe,[2] ale zasa mala na zreteli, že Badišov je nie na Dolniakoch, ale v Rubárskej stolici.

„Nebude veľká hojnosť,“ naúčala Máriu, ktorá o tých veciach hádam nerozmýšľala, ako by bolo bývalo treba, hľadiac viac na osobu, ako na to, čo položiť do úst, „ale ani my nerozhadzujeme; ak budeš gazdovať, nebude vám nič chýbať.“

„Vyjdeme, mama,“ sľubuje Mária veľmi vážne ustarostenej. Jej okrúhla tvár i tak bola vždy vážna, ale teraz sa v nej odbleskuje i vôľa i odhodlanosť. Belasé oči pozerali opatrne, hľadiac do nových krajov za ľahké ružové hmly dievčenských zlatých snení. Či zazreli v nich niekde i kŕčie a bodľačie denného života? Hádam zazreli čosi: hoc sú mladé, majú i skúsenosti toľko, aby tušili, že rodinný život nie je samá veselosť a kratochvíľa.

„Varovčivosti nie sa ti treba učiť,“ dotušovala jej starostlivá mať. „U nás bola vždy v zácti. Keby nie jej, nebolo by ani nám, ako nám je.“

V tie časy materi i dcére skočili pred oči mrcha roky, ktoré zavisli nad domom i celým mestom, keď sa stratila odrazu tenká žilka, o ktorej žilo všetko. Baníci prestali fárať, museli sa obrátiť k iným remeslám i zárobkom po iných baniach, ba i po horách a v poli.[3] Starý otec Márie bol úradník pri baniach. Keď prišiel o službičku, založil si skliepok: na ňom sa zarobilo, čo bolo treba rodine, že deti odchoval i odložil čosi do truhál a na dobré interesy u pobožných hospodárov.

Slobodné kráľovské banské mesto, hoc malo veľké výsady a slobody od kráľov, že mohlo dať i obesiť, koho odsúdili na ratúze,[4] i to na vlastných šibeniciach na vŕšku: pri všetkej rozsiahlosti výsad a slobôd bolo predsa len malé. Po meštianskych domoch sa v tie časy moc hovorilo o Hoľúšovcoch, o Márii, o jej svadbe i šťastí, ktoré sa jej trafilo. Bohumil Valizlosť prišiel dva razy po sľube navštíviť zasľúbenú, zoznámil sa s niektorými mešťanmi, a tí všetci vynášali jeho učenosť i pekné vystupovanie. Bol vraj veľmi prívetivý, zhovorčivý, z reči vycítili, že mladý kňaz pozerá na svet z akéhosi vyššieho pánta ako oni. Bolo im ľúto, že je nie tučnejší, lebo takého, aký je, sotva vyvolí daktorá mastnejšia cirkev za farára. Páčilo sa im, že nehovorí len o úrodách a zosype, o cenách na trhu, o biede a veľkej skúposti farníkov, ale i o veciach, ktoré plávajú kdesi ponad biedy tohoto života. Najviac sa s nimi zhováral o školách, o výchove detí a jej veľkej dôležitosti, zasa o veľkých právach a výsadách meštianstva, ako by ich mali využiť pre dobro sebe a pospolitosti.

Pri jednej takej návšteve domáci pán farár bol ochorel znezrady, lebo bol už starec, vystavený neduhom; poslal mu kostolníka, tuším v samu nedeľu ráno, aby ho odmenil. Bohumil Valizlosť kázal nie veľmi dlho, ale tak mocne, že ho celý kostol počúval veľmi pozorne. Nezadriemal vraj ani starý Snopko, ktorý, ako vieme, pod kázňou prikyvuje a neprebudí sa, kýmkoľvek sa neozve ,Amen‘. Jeho slovo malo moc. Preniklo hlbšie než obyčajné slová, a premiešalo i tú osadlinu kdesi po kútoch, že poslucháči vychodili z chrámu rozjarení, zhovárajúc sa cestou nie o bežných veciach, ale o kázni a predmetoch, ktorých sa kázeň týkala.

Sám otec po kostole predvolal si Máriu a zahrozil jej:

„Aby si nezabudla, dievča, že tvoj muž bude chlúba cirkvi, ako je jeho otec chlúba školy!“

„Nezabudnem,“ sľubovala mu Mária celá vzrušená.

Jej sivé oko bolo akosi hlboké, pozeralo veľmi vážne na otca. Videlo cez ružové hmly i akési povinnosti, o ktorých nevie nič určitého, ale tuší, že čakajú tam kdesi. Zasľúbila sa Záborovi, lebo ju pútal jeho stav, hádam väčšmi ako osoba. Nebol pekný, aby bol mohol okúzliť svojím zjavom. Bol dosť vysoký, ale chudorľavý. Mal zvlnené gaštanové vlasy najmä nad čelom a okolo slúch. Keď mlčal, tmavosivé oči pozerali vážne, časom v nich hrali zelenkavé záblesky. V rozhovore sa rozhovorili i oči, začali sa usmievať, ale niekedy sa sypali z nich i iskry. Jeho slovo z kazateľnice prejalo ju vtedy hlboko, osvojilo si ju navždy. Do očí sa jej tisli slzy. Na otca pozerala odhodlane, sľubujúc mu, čo čakal od nej. Keď prišiel pozdejšie Bohumil Valizlosť z fary, srdce jej búrne zabúchalo od veľkej radosti. Cítila vtedy, že je nesmierne bohatá a šťastná.

Keď sa priblížila svadba, naľahli na dom veľké starosti.

„Ako si poradíme?“ radila sa ustarostená mať. „Prídu na vozoch: kde nájdeme hospodu statku a voziarom?“

Dakoľko dní pred svadbou prišli na troch vozoch po veci. Naložili na ne všetko: riad do izieb, do kuchyne a hospodárstva. Mať vyberala čo lepšieho i z komory a štokov.[5] I po sklepe zhľadávala, čo môže byť dievke do gazdostva aspoň na prvé časy. Otec videl, čo sa robí v sklepe po policiach a všakových šuplíkoch; nepovedal ani slova, iba si stal do dverí a pozeral na ulicu.

,Zíde sa im všeličoho po troche,‘ hútal, pozerajúc na zelenú makovicu kostolnej veže, do ktorej bol zasadený veľký pozlátený kríž. ,Nadobudnúť toľké veci za hotový groš, kým sa dom nenaplní, hádam by nevystačilo. Veľmi učení ľudia majú plnú hlavu, ale najviac prázdne vrecká.‘

S mladuchou má ísť osobitný voz s perinami a truhlami i riadom, ktorý ešte neodviezli. Rysuľu odviedol spoľahlivý človek do Badišova veľmi opatrne, aby nestratila mlieko v dlhej ceste.

Dom Hoľúšovcov je dosť pohodlný a priestranný, nebude ťažko urobiť miesto mladému zaťovi, starejšiemu a družbovi, ale pri dome nebolo dvora prijať toľké vozy so statkom. V iných domoch tiež ho nebolo ľahko nájsť. Staroslávne banské mesto Tesná Baňa malo ulice úzke, domy husto jeden pri druhom; nezvyšovalo mnoho miesta na dvory a záhrady, keď dolina je i tak úzka, popratať toľké domy, aby nezavadzali jeden druhému. Keďže je strán hradskej, furmanov sa nepremáva mnoho; nieto hostincov ani pájt, kde by sa mohli uchýliť furmanské vozy. Ale i keby boli pajty a hostince, sotva by ctilo vysúdiť do nich vozy, na ktorých prišli vzácni hostia s mladým zaťom. Dosť sa natrápili Hoľúšovci, kým našli dva dvory, do ktorých sa môže vpratať po furmanskom voze. Keď premerali bránu, vysvitlo, že cez ňu by sa mohol pretisnúť vozík, ak by nebol veľmi bruchatý.

Pred večerom zavítali hostia. Furmanské vozy odviedol Vendko na ich kvartieľ. Farársky vozík hrabovského farára Ďorďa Dechtiara premeral sám domáci pán rífom[6] a našiel, že by mohol prejsť dosť dobre cez bránu a popod sklepenie do dvora. Hostia i domáci čakali na schodoch, ako prejde vozík. Ďorď Dechtiar ostal na najspodnejšom schodíku, pozerajúc do dlhej chodby, pochybujúc, či vykeruje ako svedčí, keďže sa nemá kde obrátiť pred domom v tesnej, strmej uličke. Hrabovský kurátor[7] držal koníky za uzdu, viedol ich opatrne, aby nezavadil o prahy a nedolámal niečo.

„Dávajte pozor, kurátor!“ hrmel Hrabovský z prvého schodíka. „Kde sa vám to žriebä tisne? Nože ho podurte napred alebo nazad!“

Hača sa tislo k materi, podsebnej kobyle, ľakajúc sa, že sa mu dakde podeje v pošmúrnom, tesnom priechode a ono ostane opustené pred bránou.

„Hača nič nenaduríme, dvojictihodná milosť, pán farár, lebo sa nedá odohnať od matere, a kobyla by sa darmo zaťala a začala zvŕtať.“

„No, nech sa nezvŕta teraz,“ hromží Ďorď Dechtiar, „keď ste na najhoršom mieste.“

Očervenel, otvoril oči a rozpajedil sa, že ho Michal Skokan zavrátil tak nakrátko.

„No, mohli ste sňať i tú putňu,“ okríkol ho farár, trochu po nečase, keď putňu zadržal prah, odtrhnúc ju z drabinky, na ktorej visela o sťahančeku. Putňa odpadla na zvariakovú dlažbu hneď za hačaťom, ktoré podskočilo od ľaku, tisnúc sa materi pod samý chomút, najmä keď putňa podskakovala za ním ani dáka lopta. „Povedám, mohli ste ju sňať, kurátor,“ upozorňoval ho pán farár, keď putňa prestala preskakovať a ľahla si pokojne na plochastý bok.

„Nebude jej nič, dvojictihodná milosť pán farár,“ uspokojuje ho kurátor. „Dobre som ju pobil. Nerozsype sa ľahko.“

„Veď už, ale lepšie dávať pozor,“ naúča ho pán farár. „Škoda je škoda.“

„Obruč nepustí,“ pechorí sa Michal Skokan. „Pod Hvezdúľovou hôrkou nad lazmi rastú liesky, že im železo nechytí: len ich vedieť vybrať a vyrobiť, dvojictihodná milosť pán farár.“

„Veď už viem, že ich viete vyrobiť, kurátor. Ale keď sa tak buchne do nej, opukne i železná.“

„A kto by dával železnú, dvojictihodná milosť pán farár,“ odpovedal neústupný kurátor, mykajúc podsebnú tuho za uzdu, lebo sa bála pod ťažkým sklepením, kde vozík hurtoval po zvariakoch, ani čo by sa celý dom rúcal. I hača sa jej plietlo jednostaj okolo nôh. „Netreba železnej veru, keď máme pod Hvezdúľovou hôrkou liesky netakšie od železa. I sudy nimi pobíjame a trvajú od roka do roka. Len ju vedieť vyrobiť.“

„Ja o voze, a vy o koze, kurátor!“ zahriakol ho už mrzute. „Sám vidíte, že nemáte pravdu, ale uznať nedajbože.“

„Prečo by neuznal, dvojictihodná milosť pán farár, duchovnej osobe,“ udobruje ho Michal Skokan, bojujúc s kobylou, „keď vie viac driemačky, ako ja pozerajúc. Ale zas pri lieskach, kto ich nevie vybrať a obriadiť, opukne sa sud ako nič a kapustnica vytečie.“

Dechtiar by mu bol mal ešte čo povedať, ale vozík na šťastie prešiel tesninami do dvoríka. Chudé mršiny kurátora mohli tu byť ako doma. Kurátor začal vypriahať, tak i Dechtiar hodil rukou a obrátil sa chrbtom k dvoríku a tesninám. Najspodnejší schodík veľmi škrípal pod ním, lebo Dechtiar je chlapisko na mieste, zažitý i plecitý. Mali veru čo ťahať kurátorove mršiny, kým ho doredikali týmito vŕškami do samej Tesnej Bane. Bol zemianskeho pôvodu, preto nerád mal, hoc duchovná osoba sa vie ozbrojiť trpezlivosťou, keď mu sedliak odvrkuje, najmä keď sa vynáša, že sa rozumie lepšie do dačoho ako zeman a farár. Ale zabudol chytro i na tú hádku, lebo keď sa obrátil navrch schodov, zazrel celú rodinu Hoľúšovskú, akoby ju bol nastýbal. Pani farárka predišla muža dvoma schodmi, kým sa on ešte len driapal dohora, ona už stála navrch schodov pred mladuchou a obzerala si tú mladú, okrúhlu tváričku.

Bola by jej povedala vďačne, že je hodná, lebo tvár je ozaj pekná, okrúhla. Okolo úst, keby sa usmievali, bolo by, hádam, i jamôčok, ale im je nie do smiechu. Zavreli sa tak rozhodne, že sa neotvoria tak chytro. Ale tmavosivé oči pozerajú zato veľmi vľúdne a akoby sa i smiali. Bola by jej povedala, že je milá: ale ktorá mladucha nie je hodná a milá? Mária by jej povedala tiež niečo veľmi milého, ale dvoma schodmi nižšie sa teperí ten, ktorého mocný hlas rozbúril celý dom. Tak si nepovedali celkom nič, iba čo sa bozkali v náhlosti tam kdesi popri kútikoch.

Teraz už stál na vrchnom schodíku sám domáci pán v dlhom zelenkavom kabáte a pod bradou pekný uzlík z hodvábnej kosičky. Zložil ruky pred seba, oba palce búchajúc jeden do druhého bruškami, akoby sa chceli biť sťa barany. Sám nevie dobre, čo robí, je celý nastrašený, že sa strhla v dome taká zvada, akej v ňom ešte nikdy nebolo, i to pred samou svadbou staršej dievky. A ktovie, čo ešte nevykvitne z nej?

„A čo si sa tak rozkričal, starký?“ zastarela sa pani farárka, keď sa i muž uviedol ako svedčí do domu, pozdraviac všetkých rad-radom. „Daj si s ním pokoj. Vieš, že musí mať ostatné slovo.“

„Veď ho ja naučím odvrávať!“ zastrája sa Dechtiar ešte s hnevom.

Jeho pani pohla plecom, že ho už sotva naučí, keď ho nenaučil dodnes. Muž by sa bol oboril i na ňu, že pochybuje, ale jeho červená tvár sa rozveselila. Mal pred sebou celú rodinu: pani Agnesu v bielom čepci z dobrých starohorských čipiek, okolo kyčky čierna stužka, nie veľmi široká. Domáci pán varuje pravú ruku, lebo mu ju stisol tuho, a v pleci mu podskakuje dosiaľ radosť, že z neho nevytrhli celé rameno. Pred ním sa červenala strojná mladucha. Tmavosivé oči pozreli dva razy kdesi dohora, lebo bol hádam o dve hlavy vyšší od nej, že jej prišlo pozrieť naň ako na zvonicu. Oči musela hneď sklopiť, lebo mu prečítala v tvári: „Nuž tento cintľavý kvietoček ideme presadiť do rubárskeho seniorátu!“

Bolo pre ňu šťastie, že ozorný hosť mal i iných pred sebou. Bola tu mladšia Emka, ktorá len podkľakla pred ním trošičku, veľmi hrdo, a už sa schovala za chrbát iných. Mala za koho. Boli tam traja strýčni bratia, Hancko, Nácko a Vendko: prví dvaja odpoly Viedenčania. Prišli do Tesnej Bane sesternici na svadbu, alebo, možno, skôr ukázať, aký je pravý viedenský švihák. Dechtiar ich uctil veľmi, dal im miesto ruky ukazovák, aby si pačky nepresilili na jeho ručisku. Hoci zeman, neznevažuje žiaden stav, ale títo Viedenčenia ho mrzia. Načo majú šúchať rukami a stáť pred ním ani tie stĺpiky pri ceste, ktoré ukazujú, kadiaľ sa ide do Bystrice?

„Keď sme sa len dohegali!“ vzdychol si, vyzliekajúc bekeš,[8] do ktorého by sa spratala celá rodina Hoľúšovská. „Šťastie, že ten mudrc od východu nevytriasol z nás dušu.“

„Poháňal dobre, starký!“ tíši ho pani, naprávajúc mu krásnu bielu mašľu pod dvojnásobnou, okrúhlou bradou.

Bekeš ju ochránil cestou, aby neosivela, ako i pekný čierny oblek z tenkého súkna o veľmi uzučkých šnúročkách na obšírnom kabáte i na nohaviciach za sárami.

Domáci pán, keď sa rozhliadol izbou, kde uviedol hostí, s vďakou si pripomínal predka, ktorý ju dal stavať, že ju urobil priestrannú, aká je, inak ako by bol mohol uhostiť v nej ľudí, ako je hrabovský Dechtiar? I družba Peter Spevák, farár z Posadiny, je vysoký ako jedľa, iba že sa ešte nerozrástol. Jeho zať Zábor, hoc nie nízky, je pri nich ako slamka. Ale keď pozrel na biele stoličky v červenom brokáte o štíhlych nožičkách s pásikmi zlata, bolo mu všakovak od starosti, či unesú takýchto hostí. Biele riedke záclony nikdy neprepúšťali svetla na takýchto hostí, na ktorých ledva stačilo i veľké zrkadlo v pozlátenom ráme medzi oblokmi, aby ich mohlo prijať ako jeho v skrátenej podobe, súc na to naklonené trochu napred. Darmo je, bolo v nich moc ešte zo starej veľkosti a sily, ako v postavách tam na obraze na protivnej stene, ktoré držia vytasené šable a kričia: ,Vitam et sanguinem!‘…[9]

Z tých starostí ho prebudil hrabovský pán farár. Videl ho, ako drgol paniu lakťom, hovorí jej tichučko a ukazuje na dvere. Pani farárka sa nachýlila pozrieť ako do chodby. Domáci pán sa tiež obrátil dakoľkými opatrnými krôčkami k dverám. Otvoril oči naširoko. Videl tam rozvažitú, tichú Máriu pri mladom zaťovi. Stála, stála, ale veľmi blízko pri ňom. Iste v tej haravare sa vykradol predo dvere a ona prišla za ním, možno, akoby idúc do kuchyne. A stojí, pozabudla sa akosi. Položila hlávku na prsia, kdesi niže pleca. Pružné omôtky gaštanových vlasov ľahli si pekne na tmavé súkno kabáta. Nerozvažité stvorenia zabudli, kde sú, čo sa robí okolo nich. Mladý zať sklonil veľmi hlavu, rukou jej podobral briadku, okrúhlu tváričku obrátil trochu dohora a pozerá, pozerá veľmi pilne. Iste sa chce presvedčiť na vlastné oči, či je tá tvárička taká, ako ju vídal vtedy, keď sedával vo včelíne, počúval, ako hučia včely, a mysľou sa túlal po divných, rozkvitnutých nivách. V také časy prichádzala k nemu. Strávili spolu nejednu hodinu.

Pani farárka len hodila okom do chodby, znepokojila sa a ťahala muža za rukáv, kým ho neodtiahla.

„Ale, ale, starký!“ vytýkala mu veľmi pohoršená, krútiac hlavou.

I domáci pán sa chytro utiahol.

Dechtiar zastal pred ňou, ruky vo vačkoch nohavíc, a pozeral na ňu posmešne dolu.

„Či sa hneváš, Anna?“ spytuje sa jej. „Ja sa nehnevám veru. Zišlo mi na um, vieš, keď sme my tiež takto pod chabzdou…“

Zobzerala sa, či ich nepočúva dakto. Boli sami, uspokojila sa trochu i zasmiala sa. „Ale si ty len motovidlo, Juríčko!“

„Keby to henten videl, tiekli by mu slinky,“ riekol veľmi ticho žene, ukážuc na Petra Speváka.

Bol vysoký, pekný chlap, čierne vlasy sa vlnili okolo peknej tváre, ktorej veru málo chýbalo, že ju neozdobuje ozajstný helénsky nos, keby sa na konci nebol zaokrúhlil väčšmi, ako prislúchalo. Ale takto je, možno, lepšie. Apolónska tvár[10] by bola prísna, kým takto je veselá, lebo čierne oči hľadia veselo na svet a zažiaria neraz dobrotou.

Pani Anna nevedela, či by tiekli Spevákovi sliny. Vie len toľko, že Spevák je už inde zapletený. Zato domáci pán rozväzoval, ako Mária sa spúšťa na svoje vlastné krídla. Ešte ich len skusuje na nesmelé podlety, ale onedlho rozšíri ich naširoko, široko a zmizne z dohľadu rodičovských očí. Ostane im už len Emka, i to dokedy?

Domáca pani videla na čiernom kabáte hrabovského farára veľký sivkastý fľak. I on ho zbadal a dáva mu veľmi vážne prstami frčky. Pochodí z prachu, ktorý sa naukladal cestou cez veľkú rozpáraninu na bekeši, nechanú prázdnou, miesto aby boli všili do nej poriadne vrecko. Nie je súca na nič, iba aby cez ňu padal prach na kabát, a len niekedy na to, aby farár mohol vstrčiť ruku do nej až po lakeť, keď šibe dážď, alebo zaduje poliak.[11] Zišlo pani Agnese až teraz na um, že sa hosťom nedala ešte ani umyť.

Chlapi išli všetci traja do jednej izby, pani Annu odviedla mladucha a jej mama do inej. Mama musela odbehnúť do kuchyne, postarať sa o olovrant. Išla s ňou i Mária utierať riad, ako indy robievala. Ako sa jej kuchyňa smiala veľkou čistotou a svetlosťou, odrážanou od vybielených stien a cínových mís, rozmohol sa v nej cit, že je tu už nie na mieste. Mäkká, teplá jamôčka, ktorú si tu vyležalo detstvo a panenské časy, zasype sa, ak si ju nezaberie iný. Bolo by jej veľmi ľúto, hádam by sa bola rozplakala: ale zišlo jej na um iné miestko, tiež veľmi teplé a mäkké, pod ktorým počúvala búchať roztúžené srdce tak búrlivo, i uspokojila sa. Dvoje miest odrazu nemôže si osobovať. Bolo by priveľa i pre jej veľké šťastie.

Keď hostia vstúpili do svetlice vyumývaní, že sa im tvár až ligoce, najmä plná, zdravá tvár Dechtiara, vošla i domáca pani s kávou a obe dcéry s kúchňami, zaliepancami. Medzi koláčmi sa belie i plášť panenského medu, čo bol doniesol mladý zať z Badišova, keď bol tu predošlý raz.

Emka bola trochu zamračená. Mať jej dohovárala pred chvíľou, že nebola k hosťom prívetivá a srdečná, ako by sa patrilo. „Ohovoria ťa, dieťa, od Tesnej Bane až po Posadinu a Hrabovec.“ A potom už naúčala obe dievky, hroziac im na rozváženie prstom:

„Zachovajte si, nie sú hostia za chrbtom takí, ako sa ukazujú do očí. Do očí sú vždy samý med, ale za chrbtom hm, vyrusajú každú nitku, ak nie je dobre vtkaná.“

„Ani my, mamka, nie sme im za chrbtom to, čo do očí,“ ozvala sa Emka trochu urazená, že ju mať bola prvej vzala na hrabky. Jej jasné sivé oči blysli škodoradostne, že sa vyvŕšila.

„O nás nehovorím, ale o nich,“ zahriakla ju mama dosť rozhorčená. „Maj sa na pozore!“ Zasa jej hrozila prstom. „Najväčšmi si hľaď jazyk.“

Teraz sa trochu mračila, jasné, sivé oči hľadeli ostrejšie. Bola vyššia od Márie, bárs mala vari o dva roky menej. Mala sa dosiaľ za veľmi peknú. Mať jej i preto musela často zrážať rožky. ,Čo ma do nich?‘ búrila sa v sebe, núkajúc koláče. ,I tak sa mi nepáčia. Bolo by najlepšie, keď pôjdu spať, poodstríhať im z kabátov, čo zvyšuje. Vystalo by Vendkovi na pulidery[12] a hádam i na kabát.‘

Ale za stolom bolo veselo, hoci sa Emka fúkala. Mária sa akosi stratila; nevedela, kde je, keď zazrela Bohumila Valizlosťa. Nie je veľký a pekný ako Spevák, ale niže pleca, nad srdcom je také dobré miestko, kde hlava sama od seba padá.

„Marienka, nie sú tu naši ľudia?“ spýtal sa jej Bohumil Valizlosť, keď prišla k nemu s koláčmi.

Zadíval sa do tmavosivých očí, v ktorých sa zapálili akési zázračné svetlá a šibali k nemu. Oči zablúdili k tým plameňom, nevideli chutné koláče. Ruka siahla na ne poslepačky a vyňala z hŕbky miesto kus opuchnutého kúchňa[13] zaliepanec s lekvárom, do ktorého sa zaborili nemotorné prsty.

„Nevidela som ich veru,“ priznala sa. I hanbila sa trochu. Kde je on, ona druhého už nevidí. Ako to len bude, ak budú takto?

Bohumil Valizlosť odtrhol oči od veľkých rozžiarených svetiel. Znepokojil sa veľmi. „Kde ostali, Marienka? Mali by tu byť!“ Pozrel i na spoločníkov, ustarostený.

„Budú okolo statku. Nestratia sa ti, neboj sa!“ posmieval sa mu Dechtiar. Nemal rád, že Bohumil Valizlosť i cestou veľmi sa staral o ľudí. Dať im, čo treba, proti tomu nemá nič, ale nejsť nikdy až po takéto výstrednosti.

„Môže ísť pozrieť Vendko,“ riekla znezrady Emka veľmi vľúdne a úslužne. Jej jasné oči pozerajú krotko a nevinne, ale tamdnu sa raduje, chichoce. Uhovela mame, k hosťom je prívetivá, ale tak, že prívetivosťou mohla uškrabnúť ozorného faráriska v čižmách.

Prekvapilo všetkých jej slovo. Dechtiar hodil na ňu pohľad z veľmi vypleštených očí; ním vyslovil: ,Skadiaľ pravda vyšla!‘ Ale ostatní pozreli na ňu veľmi uznanlivo. Spevák si ju obzrel trochu lepšie a súdil: ,Pekná dievčina, biela ani ľalia.‘ Mária akosi išla do úzadia, pozabudlo sa na ňu. Jej to nebolo na ujmu. Keď nik nepozeral v tú stranu, prikradla sa k Bohumilovi Valizlosťovi a podstrčila mu čistý rožtek uteráčika, čo mala v rukách. Bohumil Valizlosť len toľko, že nepochytil miesto neho rožtek zásterôčky. Utieral si prsty veľmi dôkladne. Keď prišla k nemu, práve bol rozmýšľal, či by ich nebolo najlepšie oblízať. Mama sa radovala, mama! Pomyslite, čo nezdolie poriadna výchova! Len čo jej okom mihla trochu, slúchla na mieste, nebožiatko!

Vendko sa podvihol úslužne od stola, odsotil stoličku prudko, že buchol ňou o trojnohý stolík a či stojan, kde bol krčiažok o dvoch uškách a úzkom hrdielku, v ňom tri veľké ruže, niečo belasých zvončekov a päť-šesť veľkých makových kvetov. Všetci podvihli tvár od šálok, keď sa stojan sknísal, čo urobí: či sa prevalí i s krčiažkom a ružami, alebo sa len ustáli na mieste. Na šťastie dolapil ho Vendko oboma rukami, práve keď sa už prestal knísať.

Keď obchodil veľký stôl, napomenul mu Dechtiar:

„Povedia im tam, aby sa im páčilo. Bez nich nikam.“

Jeho pani videla, že začne zadrapovať do mladého zaťa: nevedela si inej rady, ako stať mu tuho na nohu. Chlapisko na nežné dotknutie podskočil, bolo ho trafilo na citlivé miesto.

„Nieže tak…“ Chcel jej povedať, hádam, aby ho neurážala po prstoch, ale zbadal, že sú nie sami v svetlici. Naklonil sa k nej nežne a riekol jej skoro do ucha: „Netýkaj boľačky, starká. Viem, že si pri mne, viem, môj majerán ľúbezný.“

„Nezapáraj, Juríčko,“ odpovedala mu tiež veľmi ticho. „Badišovský pán brat má pravdu. Ľudí opatriť najprv a najlepšie.“

„Pre mňa, starká,“ zastrájal sa jej Dechtiar, šepocúc, „nech sedí hoďas pri tebe (ale nie z mojej strany!) providus Michael Skokanus, curator ecclesiae Hrabovecensis.“[14]

Mladý zať, hoc ešte utieral vždy tie prsty do toho uteráčika, zbadal predsa, že sa Dechtiar posmieva z jeho starosti o furmanov. Držiac v pozabudnutí uteráčik za rožtek, vysvetlil Dechtiarovi, že Ondrej Hamuľovie a Janko Drozdíkovie sú prví mládenci v Badišove a jeho Skokan zaslúžilý kurátor cirkvi. Treba mať pred očima, že meškajú pilnú robotu, keď ledva prehúlilo po toľkých dažďoch. Slušná vec, že im musí preukázať uznanlivosť.

„Veď je i tak,“ uznáva i sám Dechtiar. „Všetci musíme spustiť niečo kvôli tebe. Tu tvoja budúca dom a rodičov, ja môj Hrabovec, tuto pán brat Posadinu a — a — ako sa ona volá?“ obrátil sa k Spevákovi. Vtedy ho i žena drgla lakťom. „Dobre, starká, dobre, dáme jej pokoj. Najhoršie, že si ty musela nechať kurčatá; najskôr ti ich poodnáša krahulec, keď nikto nestojí nad nimi s omelom. A Michal Skokan tiež svoju rodinu, rozvážajúc ma na mršinách.“

Emka sa chichotala kdesi sama. Zišli jej na um Skokanove kobyly, ktorým by nebolo ťažko rebrá čítať, i durné, milé hačiatko. I vozík jej bol veľmi smiešny. Sedadlá obliekli do bieleho plátna a prešili červenými kystkami, že tam sedia v priehlbinkách ani červené motýle. Košinky a drabinky natreli na zeleno, takže celý poriadok je v krajinských farbách, ako Tesná Baňa ešte nikdy nevidela.

„Hej, všetci ste opustili čo-to,“ uznal mladý zať a oči mu svietili, ako vtedy, keď ho Mária videla prvý raz kázať v kostole. „Ale od ľudu je mnoho, že opustí pilnú robotu za priateľstvo, hádam i dobrú furmanku. V tom vidím pevný bod, na ktorom sa dá niečo stavať.“

Dechtiar zvážnel. Pozrel na mladého zaťa s výstrahou.

„Má i dobré hnutia, nemôžeme tajiť. Ale zasa nestavaj, amice,[15] na tej uznanlivosti bašty, čo majú čnieť až hen do neba. Sedliacka oddanosť má svoje medze. Ak má prejsť na záhonček, kde pestuje sebectvo veľmi pečlive, dá ti frčku po nose, ani sa nenazdáš.“

Bohumil Valizlosť sa mu nedal. Začal mu dokazovať, že i my staviame medze proti nemu.

„Ako žiadať, aby on potisol svoje o toľko nazad, keď my držíme naše tuho proti nemu?“

„A v čom ich držíme? Povedz!“

„Hneď pri tejto pletke, že mi zazlievaš, keď ich chcem uctiť.“ Oko mu zasvietilo veselými blesky, i okolo úst sa mu potuloval úsmev. „Viem, že by si ťažko niesol, keby ti prišlo sedieť s nimi za jedným stolom.“

„Za jedným stolom!“ vykríkol. Jeho čierne oči sa rozšírili a pozerali na mladého zaťa ako na piaty div sveta. A to je vraj pletka! Pekná pletka. To už neznamená potískať medze nazad, ale rozhadzovať ploty, rúcať priehrady. Ak i zabudne na svoje zemianstvo, nemôže zabudnúť, že dral nohavice toľké roky po školských laviciach, kde podajedni myslia, že pochlípali všetku múdrosť. Tak i tento tuná. „Ty by si ich naozaj usadil za tento stôl, ako my tu sedíme!“ riekol s údivom i nahol sa tuho k nemu, či sa mu rozum čistí. Oči mu vysadli ako plánky.

„Ja by ich vďačne usadil; srdce ma pobáda v tento môj šťastný deň, ale i rozum. Mám ich za rovných, iba čo sú zaznaní. Usadil by ich, ale sa bojím uraziť domácich i veľmi milých priateľov.“

Na domácich sa neobzeral, ale pozeral veľmi úprimne na Dechtiara. Videl mu nad mohutnou hlavou zožltnutú psiu kožu a na nej cifrovanými literami napísané ,de Matesina‘.[16] Kúria sa zrútila, ostali len akési škvarky, ale psia koža dobre je schovaná v truhle.

„Uraziť sa ja?“ odhŕňal sa Dechtiar. Začal sa i smiať, ale smiech bol pokazený. To žriedlo bolo zarútené, z ktorého sa môže perliť zdravý, veselý smiech. „Ja ti radosť nepokazím. Ty si principál, osoba, ktorá rozkazuje dnes, zajtra a kým ťa nedovezieme do Badišova.“ Tu sa rozveselil. Hodil samopašný pohľad na Máriu, ktorá stála za stoličkou mladého zaťa pre ten uteráčik, lebo ho ešte vždy držal za rožtek. „I tak doskáčeš. Sláva ti prestane, keď prídeš do Badišova.“ Pozrel zasa na mladuchu potmehúdsky a dodal: „Budú rozkazovať iní.“

Darmo sa odvolával na mladuchu. Ona sa nezastrájala rozkazovať, keď príde do Badišova. Dubec nechá tak, aký je, rozrastený, výhonky ho nešpatia. Jej celá bytosť sa ťahala k nemu, do jeho tône. Uteráčik jej bol milý, zaň ju priťahoval k sebe.

Zato domáca pani sa rozpamätala na reči vdovy Agáty, na Bratislavu a jej vŕšky a vinice, na mrcha kamarátstvo. Čo to bude? I domáci pán stál, ruky zložené; palec búchal častejšie o palec. Veď sa on má za roveň sedliakovi! Nepomýlili sa zveriť mu svoje podarené dieťa? Že je z osvedčenej rodiny latinákov a učencov: a tu sa vykľuje taká prevrátenosť! Ak sadnú sedliaci za jeho stôl, čo mu povedia opatrní páni na ratúze?

Vendko prikvitol a doviedol všetkých troch. Na spodku stola bolo dosť miesta. Bohumil Valizlosť vypustil uteráčik a pobral sa na chodbu. Ďorď Dechtiar pohol plecom a usmieval sa. Jeho pani hútala, či nenapomenúť pani Agnese, aby im dala doniesť mocnejšie stoličky. Ešte sa polárnu pod nimi tie poskrúcané, tenké nôžky.

Chlapi sa zarazili, keď nakukli dverami, kde ich idú voviesť. Bohumil Valizlosť ich núkal, ba vyšiel proti nim i domáci pán. Zodeli si radšej haleny a zavesili k panským kabátom, aby neporúcali všetko v zapratanej svetlici. Mládenci opreli široké klobúky o stenu na zemi, kurátor Skokan na dienko jedného zatisol svoju čiapku, ktorá držala oba rožky, aby neochloptaveli. Prihládzali si oboma rukami vlasy, ak by boli pochlpené. Naostatok zjavili sa vo svetlici. Boli by radšej vonku niekde, alebo aspoň v kuchyni, ale mladý zať ich nasilu nútil medzi pánov. Tu sa trochu skrúcali; obzerali sa, kde sú lavice alebo stolčeky sadnúť si, keď už má byť. Kurátor Skokan, ako najskúsenejší, napravil si opasok, aby šajby[17] hľadeli napred, a pokročil k stolu.

„Prejdite, prejdite,“ ponúkol ich Ďorď Dechtiar. „Sadnite si.“ I pomkol sa, akoby chcel robiť miesto. Domáci pán prikladal stoličky, kde majú sedieť. „Nie!“ zakázal mu Dechtiar. „Kurátor, henka!“ ukázal na miesto oproti sebe, pri družbovi Spevákovi. Tí, čo boli nižšie, museli sa popomkýnať, aby sa urobilo dobré miesto. Hancko a Nácko museli sa pomknúť naspodok. Bolo im ťažko. Čo by povedali u ,Tučnej šunky‘, keby ich videli zacviknutých medzi sedliakmi?

„Provincia je provincia,“ šepol Hancko Náckovi po nemecky. „Nie sme pred Burgom,[18] Nácko. Necnej si.“

„Čo by povedali, čo by povedali!“ bedákal Nácko. „Ešte by vychytili na nás, že sme sa s nimi pokmotrili: dali by nám za strynú daktorú tam v kožuchu. Jedno dieťa má v plachte, druhé na rukách, tretie sa jej drží sukne, nesúc vážky na maslo a na mrkev.“

„Sadnite si, ľudia, sadnite,“ núka ich, nerozhodných, ešte raz Dechtiar.

Tak si sadli. Kurátor podišiel vyberaným krokom na miesto a spustil sa veľmi obozretne na stoličku.

„Ďakujeme ponížene, dvojictihodná milosť, za úctu,“ obrátil sa kurátor k svojmu farárovi, keď si už sadol ako-tak. Až vtedy zbadal, že mal zapekačku v ústach. Vyňal ju chytro, pritlačil vrchnáčik, lebo veľmi ľahko, že v nej tlie. Vložil ju za opasok. „Neustali sme, ďakovať bohu. Mali sme si kedy odpočinúť.“

„A kedy, kurátor?“ zadivil sa jeho farár.

„A veru cestou od zavčerajška, prosím ponížene, dvojictihodná milosť pán farár.“

„To keď sme sa viezli!“ zhíkol Dechtiar. Mimovoľne si položil dlane na boky, v ktorých ho už i klalo. Ale i údy mal, akoby ho bol domlátil.

„Nuž veru sme nemali od čoho ustať,“ vysvetľuje mu kurátor, pozerajúc na findžu,[19] v ktorej je čosi ako mlieko, ale nie je mlieko. Keď sa veľmi prizeral, čo to má pred sebou, Mária sa zmilovala nad ním. Pošepla mu:

„To je káva a pije sa s koláčmi.“

„Už sa len mohli neustávať,“ odhŕňal sa trochu. Ale si vzal vďačne kus opuchnutého kúchňa. Bol by sa šmýkal dolu hrdlom i nasucho, ale keď zapíjal tým panským výmyslom, bolo mu onakvejšie. Ale keď prežrel prvý kúsok a chcel odhryznúť druhý, zazrel pána farára, ako pozerá naň v očakávaní. Zišlo mu na um, že nedopovedal, čo mu bolo na jazyku, keď ho začali núkať. „Ako povedám, nemali sme od čoho ustať. Sedeli sme celou cestou ešte i hore Dúbravinou, bodaj ju tam…“ chcel jej zavinšovať, aby ju tam čerti vzali, ale videl, že sú tu duchovné osoby i panie, nechcel ostať nemóresný a napravil: „aby ju bodaj odniesli stadiaľ tí s rožkami.“

Dechtiar sa zasmial, ako Skokan obchádza slovo, ktoré sa mu núkalo. Chcel ho nahnať do pomykova a nadhodil:

„To ako čerti, kurátor?“

„Tak hovoria, že on odnáša, kde čo zavadzia, i že má rohy a kopytá,“ potvrdil mu kurátor. „Ak zlyhali tí, čo to povedali, pomáham im i ja. Lebo, prosím ponížene, dvojictihodnú milosť pána farára, nemal som s ním nikdy do činenia, žeby ho bol za rohy držal.“

Emka so dusila od smiechu. Skokan nebol o nič nižší od svojho farára, iba že bol chudorľavý. Vlasy mal veľmi rovné, temer po plecia, akoby zrebné, obočia boli veľmi ohnuté a oči okrúhle, srvátkovej farby. V nich sa neraz mihol úsmev, keď ho farár podchytával. Najsmiešnejší sa jej ukazoval nos. Bol končitý, ale nevisel dolu, trčal, ale dosť hodne nakrivo. Emka nemohla spustiť z neho oka. Nedala by neviem za čo, že majú takého nečakaného hosťa za stolom.

Dechtiar sa tiež zahniezdil. Bol zachytil i on ten smiešok v očiach, pod ostatnými slovami šípil skrytú narážku. Skokan by ich nebol vypovedal, keby nebol chcel cieliť na dakoho. Začalo v ňom vrieť, či hádam kurátor nezapára rovno doňho, a teraz si ujedá zasa hodný kus kúchňa, zapíjajúc kávou. Oboril sa teda rovno naňho, že kurátor prestal i žuvať chvíľku, otvárajúc i tak veľké oči.

„Akože to zasa hovoríte, kurátor: akoby ho bol dakto spomedzi ľudí držal za rohy. Rozpovedzte, ako svedčí, ako to myslíte?“ Oprel sa na operadlo a pozeral naň vyzývavo.

„Ja neviem, dvojictihodná milosť pán farár,“ začal sa vykrúcať kurátor, tušiac, že nejde byť dobre. „Tak si mívam, že ak má rohy, najlepšie by ho bolo chytiť za rohy, kto ho chce mať. Vola tiež lapajú za rohy; i ja som ho chytil neraz a nevypustil, čo ako sa vykrúcal. Ako robia s tým s rožkami, veru neviem povedať.“ V očiach mu zasa prelete] úsmev, keď doložil: „Dačo viac by mohli vedieť takí, čo sa s ním pasovali.“

„Veď to povedzte, ak viete, kto sa s ním pasoval,“ okríkol ho pán farár.

Skokan vložil do úst ostatný kus kúchňa i chlipol rozvažite z findže. Žuval dosť dlho, očima behal po izbe, akoby hľadajúc pomoc. Potom sa osvedčil:

„Najskôr tí, prosím ponížene, dvojictihodná milosť pán farár, čo ho premáhajú.“

Kurátor skrútil vec podivne, i jeho okrúhle oko dotklo sa pána farára zboku, že sa zhniezdil prudko, hoci sedel veľmi pohodlne.

„To padá ako na nás,“ podskočil pán farár napajedený, „lebo my kážeme premáhať diabla.“

„Ja nepovedám,“ ohradil sa Skokan, položiac si dlaň na prsia i slinu prežrel akosi veľmi hlasno. „Len, reku, ak by ho prišlo lapať, žeby najľahšie padlo za rohy.“

Emka vedela dobre, na koho čo padá. Kurátor Skokan sa jej veľmi zapáčil. Keď sa vyšmykol farárovi zo samej hrsti, schichotala sa. Nemohla sa zdržať. Spevák pozrel na ňu, tiež sa usmial. Aká veselá dievčina, i väčšia od Márie, i krajšia, veru hej. Vznáša sa, ani čo by sa netýkala zeme. Vlasy má ako ľan, oči jasné, dakedy šantovné, indy veľmi hrdé. Neurobil dobre Bohumil Valizlosť, že si ju neodviedol do Badišova miesto privážnej, nepatrnej staršej? Nemať Žofíku v Boradiach, nevie veru, či by si ju on neodviedol do Posadiny. Keď z nej vybúšil smiech, mama pozrela na ňu s výčitkou, i otec sa obrátil, čo sa jej stalo. Ona schytila misy s koláčmi, pozerala veľmi hrdo. Šla rovno ku kurátorovi a ponúkla ho babou. On veľmi ďakoval, vybral si ešte kus. Tu ona schytila svojou rúčkou dva tvarožníky, ktoré sa najkrajšie usmievali, a položila ich Skokanovi na tanier.

„Toľko ani neuvládzem,“ riekol jej, obrátiac k nej svoj nos, „ale keď je to z ich ruky, neodhŕňam sa a ďakujem ponížene.“

Od neho išla k mládencom, ktorí sedeli tíško, popíjali z findže to, o čom v Badišove málokto slýchal. Ondrej Hamuľovie je už mládenec na mieste, i sveta skúsil čosi po furmankách. Má veľmi husté tmavé vlasy, na okrúhlej tvári už dobre poznať na brade a na lícach, kde sa holí. Obzerá si dobre obe dievky, i jemu sa Emka väčšmi páči. Má sa dosť dobre okolo ľudí. Tá druhá má peknú tváričku, okrúhlu ako na medovníku, ale ručičky aké! Kde sa podeje s nimi v Badišove? Zuzka Strakovie je už inakšia. Má ramená ako váľky a vrkoče do pol kolien. Hej, Zuzka veru…

Janko Drozdíkovie prihládza si len vlasy, svetlé skoro ako Emkine, napráva si podchvíľou opasok. Nenosí ho oddávna, preto je naň taký hrdý. Tvár je ešte holá. Bola by ako u dievky, keby nebola ohorená. Je ešte veľmi mladý. Neopovažuje sa prezerať a posudzovať dievky ako Ondrej. Keď mu ponúkla Emka koláčov, ruka sa mu triasla, majúc medzi prstami lekvárnik. Ale keď ho nik nevidí, pozrie ukradomky tu na jednu, tu na druhú. Otec ho vypravil s vozom po mladuchu, ale mať sa ho bude vypytovať na každú vec, čo videl v Tesnej Bani.

Keď ich ponúkla, Emka si stala k stojančeku a začala viť perečká z rozmarínu, klinčekov a nevädze. Uvila ich tri, neveľké. Vyšla do pitvoríka a zastrčila ich za široké klobúky a na čiapku za stužku. Klobúky vzala do ruky i čiapku, pred nimi rozostrela uteráčik tak, že z hostí nemohol nikto zazrieť, čo nesie v ruke. Ale Hancko sedel proti zrkadlu. V ňom zazrel na chvíľku, čo zastiera uteráčik. Vytreštil oči ako hánky, keď videl, ako sesternica vešia čiapku s perom i klobúky na stojanček s kvietím na horné konce troch nožiek, ktoré trčia okolo krčiažka. Keď sa obrátila k stolu, stretla sa so zadiveným pohľadom Hancka. Otrčila mu pery a odvrátila sa hrdo od neho. Bola veľmi vzrušená, lebo medzi kurátorom Skokanom a Dechtiarom ešte sa neskončila hádka.

Dechtiar bol napaprčený; cítil, že mu kurátor hádže frčky. Neostáva iné, ako pozavracať ho rúče. Vie, na koho padalo, že chytá diabla za rohy, hoc nechce povedať doprosta.

„Vy vždy najväčšmi skrúcate, kurátor, kde najväčšmi drgá,“ začal mu vytýkať. „I pri tejto veci vykrúcate, ako keď idete s vozíkom po najhorších skalách a jamiskách. A ešte sa vynášate, ako sme si odpočinuli, keď ste nás dotĺkli ani hniličky.“

„Ja som ich nerobil, prosím ponížene, dvojictihodná milosť pán farár, cesty do Tesnej Bane, ani ich nevyprával,“ ohlásil sa hneď kurátor; v oku mu zas mihlo zelenkavé svetielko. „Iba čo platíme i robíme na ne. Čo sú vidiecki páni a čo chodia na kongregácie,[20] oni bedlia na cesty. Ich je poriadok, aký je.“

Dechtiara napaprčilo ešte väčšmi. Jemu strcať pod nos nič po nič roboty a porcie na cesty, vyhadzovať mu na oči vidiek a kongregácie.

„Chodím na kongregácie na vidiecky dom, to je pravda,“ uznal veľmi ochotne. „Ale nevyberám dávky na cesty, ani nemám čo bedliť na ne.“ Oprel sa pohodlne o operadlo, lebo ho zavrátil.

„Ja nedochodím nikoho, dvojictihodná milosť pán farár, ani mi neprislúcha. Nechodím na kongregácie.“

Mihlo mu zasa zelenkavé svetielko v očiach, keď sa dotkli pána farára. Potom trafil pozrieť po izbe a zazrel hrdú pannu, ktorá mu položila tvarožníky na tanier, ako pozerá naň jasnými očima i dusí sa od smiechu. Popravil si opasok, jeho nos akoby sa bol ešte väčšmi hodil nabok.

„Vy zas len hádžete všetko do jedného vreca, kurátor, i šmálky i huby i črtenia. Akože je to?“

„A keď sme nechodili do škôl, dvojictihodná milosť pán farár. Nevedomý nič nenapreberá.“

Bol by ešte spomenul dačo i o škole, že on nedozerá na ne, ako v nich učia, ale trafil pozrieť na domáceho pána, ako pozeral bojazlivo naňho. Čakal podchvíľou, že sa strhne veľká zvada. Vstal z miesta, poďakoval za seba i chlapcov, že ich tak uctili. Opatrnými krokmi sa vyplietol spoza stola. Za ním sa poberali i chlapci.

Prehodili si haleny, popodhadzovali ich v pleciach. Pozerali po zemi na všetky strany, ani čo by hľadali ihlu, ale klobúkov nikde nevideli. Pozreli jeden na druhého: čo to má byť? Ukradol ich niekto? Ale načo by mu boli, keď tu nosia nie také? Prekryl ich niekto? Ale prečo? Iba ak zo závisti, že boli s pánmi za stolom.

Kurátor Skokan klopal si na čelo. Pravdaže to musí byť; závistlivá kuchárka, možno, slúžka vykradla sa z kuchyne a, hybaj, pojala klobúky. Na prstoch sa zakrádal do kuchyne vyjednávať so slúžkami. Boli tam tri ženy, ani jedna veselá. Trvalo dlho, kým vyzvedeli, čo hľadá u nich.

„Len si hľadajte, kde ste si položili,“ odpravila ho najstaršia. „Mali by sme sa na čo lakomiť!“

Emka stála medzi stojanom a dverami. Jej široká, nadudaná sukňa svetlastá, ani kvet orgovánový, s bielymi bukvičkami, rozhádzanými v hŕbočkách, zastierala hodný kus svetlice. Skokan, vracajúc sa z kuchyne dosť zahanbený, pokrútil hlavou, že sa darmo ta ustával, na mládencov, ktorí stáli v pitvoríku cele zmútení. Čo to bude, ak im príde kúpiť úzke klobúčiky v Tesnej Bani? Ako sa v nich ukážu v Badišove? Ale kurátor, keď prišiel k dverám, pozrel i do svetlice, i prihrnul sa, pozerajúc po zemi, či sú klobuky nie opreté niekde o stenu. Emka držala šatôčku so zúbkovanými krajmi na ústach, aby nevybúšila v smiech. Kurátor jej bol veľmi smiešny s krivým, končitým nosom a okrúhlymi očima; v nich už nie zelenkavé svetielka, ale veľká starostlivosť. Neostalo mu iné, ako vojsť do svetlice a poprezerať lepšie po kútoch.

Hostia boli pri stole, obrátili sa všetci k nemu, čo tu hľadá v halene, ktorá kratšia od badišovskej, v pleciach sa väčšmi nakuklala.

„Čo sa stalo, kurátor?“ spýtal sa ho Ďorď Dechtiar starostlivo. Zabudol na prudkú hádku, ktorú mal len toť s ním. „Hačaťu vari dačo?“

„Hača ako hača, dvojictihodná milosť pán farár,“ odpovedal nie s toľkou ochotou a pohotovosťou ako indy. „Iné okolostojičnosti nás zašli, že prichodí pozerať,“ obišiel otvorené dvere, trochu ich pohol a pozeral za ne, „veru i po kútoch. Ale kde nič, tu nič.“

„A čo hľadáte, kurátor?“ znepokojil sa Ďorď Dechtiar. Hoc ho jedovalo, že na otázky dostáva vykrúcané odpovede, starosť kurátora dotkla sa i jeho citlivo. „Čo nepoviete?“

Hancko sa dusil od smiechu. Vedel, čo hľadá sedliak, videl, čo zastiera Emka širokánskou sukňou, ale by nebol prezradil za svet, čo vedel.

„Povedať by sa povedalo ľahko, dvojictihodná milosť pán farár,“ odpovedná kurátor Skokan, prikrčiac sa a pozerajúc pod stôl, „ale nájsť nie je lahodne, keď sa vec zapotroší, akoby ju boli,“ chcel povedať ,čerti odniesli‘, ale mu zišlo na um, že sú tu duchovné osoby i dievky, z ktorých idú byť farárky, „akoby ju boli odniesli tí s rožkami.“

Dechtiar sa rozpajedil. Zasa mu strká pod nos toho s rožkami, o ktorom prvej vymyslel, že ho farári držia za rohy. Bol by naň zahrmel teraz už naozaj. Ale kurátor, ako sa krčil a krútil, zazrel svoju čiapku na zemi. Emka sa stavala medzi neho a stojan, a ako sa on hýbal, tak sa i ona pomkýnala. Pri tých pohyboch sa široká sukňa najskôr dotkla kurátorovej čiapky a zhodila ju na zem. Kurátor ju schytil a ukázal ju farárovi.

„Nuž tu je, dvojictihodná milosť pán farár.“

„Videl som ju dávno,“ odpovedá mu Dechtiar. „Ešte som sa divil, že je podperená. Čo ste hneď nepovedali, čo hľadáte?“

„A kto by bol pomyslel, dvojictihodná milosť pán farár! Chlapci, nate klobúky!“ zavolal na mládencov.

Tí sa tiež ukázali vo dverách. Voľky-nevoľky museli vojsť do svetlice. Vzali klobúky a vytriešťali oči, keď ich našli podperené. Perečko stálo, kde stuha tvorí mašličku, priviazané galúnikmi, ktoré sú tam na to prišité. Od klobúka pozerali na prítomných, zmätení, čo sa stalo.

„A kurátor hneď na toho s rožkami!“ hromžil Dechtiar. „Či ten podperuje, kurátor?“

„To veru sotva,“ uznáva i Skokan. „Ale vraj púšťa kúr zo živého ohňa, dvojictihodná milosť pán farár. Ide vraj do nosa a do očí. Preto sa mu nemohol nikto prizrieť ako svedčí, hovoria, čo skúsili.“

Bol by mu dodal, že on to neskúsil, lebo nemal s čertom do činenia, ale sa zahľadel na perečko, naprával ho dorovna. Čo by povedala stará, keby zvedela, že ho podperili až hen v Tesnej Bani? Nebodaj by mu išla s čmudiacou hlavňou rovno do očí.

I mládenci pozerali na perečko. Ondrej ho dostáva od týchto fašiangov každú sobotu od Zuzky Strakovie. Čo by povedala, keby mu ho videla za klobúkom nie zo svojej ruky? Janko Drozdíkovie hľadí na svoj klobúk, akoby sa nemohol priznať. Nikdy mu ho dosiaľ nik nepodperil. Bolo mu horúce, divné nepokoje sa zvírili v prsiach, že, hľa, prišiel rad i na jeho klobúk. Obzeral sa nesmelo naokolo, červený ako pivónia. Jeho sivé, hanblivé oko dotklo sa panny o jasných očiach. Nepozerali chladno a hrdo, usmiali sa nesmelému.

„Doniesla som ja klobúky,“ vysvetlila im, pozerajúc na mamu. Vždy jej dohovára, že je pyšná k ľuďom. „Keď je svadba, treba podperiť svatov.“



[1] … pokazil sa na školách v Prešporku. Poriadne meno Teofil prevrátil na Bohumil a k nemu pribral V., čo znamená, kto chce vedieť, Valizlosť — maďarónsky náhľad na štúrovský zvyk pridávať k svojmu menu ešte nejaké výrazné slovanské meno. Štúrovci robievali slávnosti na pamiatku významných historických udalostí. Pamätnou ostala najmä vychádzka na Devín 24. apríla 1836. Účastníci pamätného výletu a po nich potom aj iní štúrovci priberali k svojmu menu ešte slovanské meno, ktoré im po celý život pripomínalo ich národný záväzok. V tomto prípade sa naráža na hlavnú postavu románu: Timoteus Cochus si poslovenčil meno na Ctiboh Zoch.

[2] dôchodky neboli ako v Nyíregyháze alebo na Čabe — t. j. v bohatých osadách v Maďarsku, v ktorých žili slovenskí osídlenci

[3] mrcha roky, ktoré zavisli nad domom i celým mestom (Tesná Baňa), keď sa stratila odrazu tenká žila, o ktorej žilo všetko. Baníci prestali fárať… — Tesná Baňa, pravdepodobne Banská Štiavnica, od r. 1588 slobodné kráľovské mesto, ktoré malo v dávnej minulosti bohaté bane na zlato, striebro a olovo. Po úpadku baníctva sa občania zaoberali obchodom a remeslom.

[4] ratúz (z nem.) — radnica

[5] štok (z nem.) — truhla s priečinkami na uskladňovanie múky, obilia, šrotu ap.

[6] ríf — stará dĺžková miera, lakeť (0,779 m)

[7] kurátor (z lat.) — hospodársky správca nejakej inštitúcie, napr. evanjelickej cirkvi

[8] bekeš (z maď.) — dlhý kabát s kožušinovou podšívkou

[9] Vitam et sanguinem! (lat.) — Život a krv! (t. j. vyliať za vlasť); slová, ktoré povedali zemani Márii Terézii (1717 — 1780) českej a uhorskej kráľovnej, rakúskej cisárovnej, ktorá panovala v r. 1740 — 1780, na sneme, hoci vraj doložili: „sed avenam non“ (ale ovos nie)

[10] helénsky nos… apolónska tvár — t. j. pekný človek, ktorý má nos ako Helén (Grék) a tvár ako Apolón. Helénmi sa menovali všetky grécke kmene. Apolón bol grécky boh svetla a básnického umenia.

[11] poliak — t. j. severný vietor

[12] pulidery — nohavice

[13] kúcheň — druh koláča

[14] providus Michael Skokanus, curator eeclestae Hrabovecensis (lat.) — opatrný Michal Skokan, kurátor hrabovskej cirkvi

[15] amice (lat.) — priateľu

[16] de Matesina (lat.) — z Matešinej

[17] šajba (z nem.) — kruhovitá kovová ozdoba

[18] pred Burgom (z nem.) — pred hradom, t. j. tu vo Viedni

[19] findža (tur.) — čaša, šálka

[20] kongregácia (z lat.) — vo feudálnom Uhorsku župné zhromaždenie




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.