ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Žofka nečakala Všechsvätých, nastúpila službu dva-tri dni prvej, aby sa priučila novému gazdovstvu a obyčajam v ňom. Tak pomohla ešte Mare okolo kapusty, ktorú ľudia po hlávkach naznášali farárovi.

Po Všechsvätých ešte ostalo babie leto hodne dní. Slnce sa jagalo na nebi nádherne, vo dne ono, v noci mesiac. Mesiac sa rehotal plnou tvárou obkradnutej zemi. Vyzliekli ju lakomci do naha, ošarpali rúcha a odniesli okrasy. Ležala tam bez odedze, krehla v studených nociach. Iba čo sa noc zmilovala, posypúc ju nad ránom jemným bielym práškom. Tak sa aspoň zatušia veľké čierne rany, ktoré vyrýpalo za odvážlivým lemešom dôkladné čerieslo. A zem sa ozaj zajagá bielym priehľadným závojom pod prvými bozkami slnca. Stelie sa po nej iskrivý mítor neslýchanej nádhery, kým nevyplavie na slnci. Zem by bola zasa nahá, otupná, nebyť všade čudesných nití, na ktorých sa trasú drobné kvapôčky.

Hundráč prišiel tiež o biely plášť, ba i čiapku. Babie leto narobilo v ňom veľkých dier, potom sňalo z neho i tie zdrapy.

V tie dni začali donášať ženy po kyte ľanu od gazdu, vytrepaného, ba vytretého. Žofka ho naukladala v komore dosť vysoký stôs. Farárka, smutná čosi v tie dni, rozveselila sa trochu. Tvár mala niečo vpadnutú, obrysy sa poostrili akosi, sivé oči, akosi veľké teraz, pozerajú na svet veľmi starostlivo. Potom prišla stará Luštíčka a Varovštíčka, sadli si na humne ani do dákej katedry, iba že na nej miesto kníh a ferule trčia husté ostré klince šteti. Rozväzujú suché kostnaté prsty pekné kyty, vyberajú hrsť po hrsti i rozostrú ju pekne. Okolo zápästia na samý vyplznutý prámik kožucha naokrúcali starých šatiek, aby zima neliezla do pazuchy, i hlavu zababušili do vyplavených šatôk, lebo nových by bolo škoda v tomto prachu. Hoc je ľan čistý, jednako je ho vždy obláčik nad nimi. Hrste ľanu podhodia suchými prstami na šteť. Medzi hustými klinci ostanú nepodarené vlákna, hrubé zrebe sprvoti, potom už jemnejšie pačesy. Naostatok v hrstiach ostane čistý ľan, mäkký a lesklý ani hodváb. Málo ho ostane, najviac sa naodkladá zrebí na hŕbu. Keď poviesenko vyčesali, zaviažu mu pekne hlávočku. Do večera sa nazbiera kôpka hlavičiek s chvostíkmi. Nenechajú ich tak, ale berúc poviesno za poviesnom až do dvanásť, z rozčesaných chvostíkov nakrútia veľkú hlavu, ani dáky koláč, okolo ktorej trčia hlavičky poviesen.

Vidiac pekný ľan, Máriu ťahá ku kolovrátku. Ale len čo skrúti koleso dakoľko ráz, zastane. Nohy nevládzu hnať koliesko, ruky klesajú do lona. Nie je chorá, ale nevládna. Clivo jej je halaškovať takto.

Žofka, čujúc frňať koliesko, prikradne sa prizrieť, ako pekne vie priasť pekne zložený strojík. Otvára oči, aká tenká priadza sa navíja na cievu, rad-radom ako ju prekladajú zo zúbka na zúbok.

„Keby si mala kolovrátok, i ty by si priadla ako ja.“ Žofka pochybuje. Nevystačí robiť dve roboty: nohou krútiť a rukou robiť pred niťou. „Naučila by si sa súkať najprv zrebe, potom už pačesy a naostatok čistý ľan.“

Keď nemohla sama priasť, učila aspoň Žofku pri kolovrátku. Obe sa rozosmiali, keď nite nestačilo, koľko jej cievka pýtala a kolovrátok začal frňať naprázdno.

„Hô-hô, Žofka, kde letíš?“

Babiemu letu sa zunovalo razom v Badišove. Hádam sa mu zažiadalo behať po šírych rovinách, možno pri veselom, rozihranom mori. Nite sa spretŕhali. Starý Hundráč banoval za ním. Hlavu zakrútil do sivých závojov. Závoje rozhodil i na plecia a bedrá. I nebo začalo dulovať za premenlivým letom. Spustilo sa z Hundráča a vysokých hrdých Roháčov na Dubkovo, na Hôrku a Úplaziny. Začal sa osievať sniežik ako biela hmlička. Pred večerom už poletovali chĺpky váhavo sem-tam, hľadajúc dobré miestko, kde sa uložiť.

„Mlynári sa bijú, mlynári sa bijú!“ škrečali deti na ceste.

Ich škreky zamierajú kdesi za humny v hluchej tíšine.

Na druhý deň bola zasa mäkká tíšina. Vo farskom dvore nebolo vidieť ničoho, iba dlhé, biele závoje z divných tkaníc, poskladaných jedna pri druhej. Bolo ako dusno, ale tam von dýchalo sa voľno, akýsi čistý vzduch, akoby precedený bielymi cedilkami. Bolo teplo vo veľkej bielej púšti, ale z kýchsi kútov duchlo ľadovým dychom, že i mlynári prestali sa biť a v cifrovaných krážoch sa krútili, dúchajúc do dlaní.

Naostatok v jedno ráno usmialo sa vymladené nebo na biely svet. Biele zdrapy závojov túlali sa nebom, ale sa ponáhľali zložiť kdesi do kútov. Zima sa začala tisnúť do domov, akoby jej tamvon bolo tesno. V peci ďudal oheň, obloky sa zatiahli hmlou a potili, že sa znoj lial cícerkom dolu nimi. Z otvorených dverí vtískala sa do izby para sťa nadutá veľká perina.

Pod slncom sa začala iskriť celá biela púšť. Mária pozerala veľkými očima z prechudnutej bledej tváre z obloka na dvor a poza ohradu na záhumnie, dedinu, polia na zvedavý vždy Hundráč, ako pozeráva na ňu i kýva oproti nej. Dneska nenachodí zasa svojho sveta. V bielej púšti žitia sa vybielené steny, hanbiac sa pred ľalijovým úbeľom sveta pre svoju požlknutú čistotu. Zruby zadných stavov sa brnejú, alebo i černejú. Stromy zo sadov utiekli do bieleho sveta. Zabudli na mieste len čierne alebo sivé drieky, z ktorých trčia do neba čierne holé rázsochy. Nevidno Dubkova, nevidno Hundráč, biela púšť vyrovnala vrchy a bralá, ani by ich bola zašantročila.

Pred večerom pozerala zasa oblokom, či nenájde ozaj svoj svet. Nieto ho nikde, stratil sa, zožrala ho biela púšť a teraz sýta, rozvalená široko, horí červenkavými plameňmi, ktoré sa tratia tam vo fialkovom a sivkastom obzore. Prišlo jej clivo, zišla jej na um zasa Tesná Baňa, v ktorej úzkych uliciach je vždy jednako a v dome vždy ruch, dolu v sklepe i hore v izbách pri dudajúcich peciach. Už od Michala ide toto na ňu, ale dnes prišlo náhlive, iste spadlo na ňu vtedy, keď nebo ovislo na Dubkove, Úplazinách a Hôrke a potom sa spustilo až na zem, zakryť ju bielou plachtou. Tak jej bolo i vtedy, keď nosila Cyrila pod srdcom a začala čuť záchvevy nového života v záhadných hĺbkach. Na ňu idú žiale, ťažké bôle a ona ďaleko-ďaleko od svojich, zatvorená v ozornej púšti.

„Čo ti je, dievka moja?“ Hlas bol vetchý, starecký, ale zunel mäkko. I suchá ruka dotkla sa jej pleca. Odľahlo jej, akási chmúrna ťažoba padá z nej. Oprela ťažkú hlavu nežne o jeho kostnaté, vystavené plece. „Nože-no, nože-no,“ opakoval a hladkal ju pomaly po vlasoch. Bolo jej zasa dobre, akási obruč na prsiach popustila, dýchalo sa voľne. Na mihalniciach ovisli ťažké slzy.

„Nuž dobre, nechaj ich, neutieraj, nech sa vylejú, sťa teplý dážď v lete. Za nimi bude krajšie a ľahšie. Ako prišlo, tak prejde. Minú sa žiale, vráti sa veľká radosť dvermi, oblokmi, sadne za stôl, bude rozkazovať a my ju obchodiť a slúchať, veľmi slúchať…“

Slová jej zuneli v uchu. Sama nevedela, či vychodia z jeho úst, alebo sa rodia kdesi v jej hlbinách a z očí sa leje celá povodeň, hlave je dobre na kostnatom pleci a srdcu mäkko a sladko.

„Apuško, môj bezpečný útulok!“ šepla mu.

„Bezpečný, to už verím. Nezlyhá, zachovaj si, nikdy nezlyhá.“

„Nepoviete mu, apuško?“

Zasmial sa chripľavo. Čo by mal syn z toho, keby mu i povedal dačo?

„Mal by i komu! Ten by nechápal, čo je toto všetko, ako život klie a záhadne sa vlní.“

Pozrela naň natešená. Sivé oči sú zasa svieže, žiari z nich radosť. Ako prišlo, tak prešlo.

Bohumil Valizlosť zberal sa na stoličnú kongregáciu. Vyobliekal sa sviatočne do nových šiat, ktoré sú toho istého strihu ako staré, ibaže sú nie vyplavené a nezotretý z nich lesk novosti. Starý pán nedal pokoja, kýmkoľvek sa Mária neobliekla do tmavých šiat o podlhovastých kvapkách. Nedali sa stiahnuť okolo pása, ako keď sa vybrala v nich do Hrabovca. Na ľahký čepček položila široký, s veľkými čiernymi čipkami, a keď si uviazala stuhu pod bradu, hlava s hrdlom jej bola ako pochovaná v páperí.

Zazvonili spiežovčeky a hrkálky pod oblokom. Žofke zabúchalo srdce, nemohla obstáť v kuchyni. Vybehla predo dvere, ako bola, bez odedze, iba ruky čo zakrútila do zásterky. Oči ako kvet ľanu hľadeli natešené na mládenca, oslepené mihotom iskier, rozihraných pod slncom.

Janko mal nos trochu červený. Slnce svietilo, až očiam ťažko, ale všetko dýcha zimou. I kone majú srieň okolo nozdier, ako i Janko na prámiku čiapky, ktorú si spustil na uši. Mal kožuch s rukávmi, v krpcoch kopicia s tulipánikmi i halenu. Prázdne rukávy mu celembali, odstávajúc trochu od bokov.

Zasmiala sa radostne, ako sa vybral do zimy. Ako ho vypravila mať!

„Veď i treba, Žofka. Ovsené posúchy nezahrejú.“

Prešli i jej smiechoty. I ona ich kúše, ale je aspoň bezpečná vo fare. Nemusí sa báť vystrčiť nos do dvora hoc i potme.

Ale Janko nebol spokojný, zašla ho starosť. Pristúpil k nej a zdôveril sa jej ticho.

„Toľký sneh odrazu! Zle na nás, veľmi zle!“ Nevedela si vysvetliť, čo by im mohol naškodiť sneh. „Ako pôjdem na slivku? U Strakov hneď zbadajú stupaje.“

Prešli i ju smiechoty. Od Všechsvätých nejeden večer sa pozhovárali pri obloku, ona z kuchyne, on zo Strakovie slivky. Vidlička, kde sa konár delil od pňa, bola dosť dobre oškúlená; najprv Ondrej Hamuľa, za ním i dvaja iní mládenci, ktorých dievčatá slúžili od tých čias vo fare, a teraz ho škúli dosť dobre i Janko a rukami i samý driek slivky.

„Len ty príď, Janko. Strakovie nepôjdu pozerať do sadu v toľkom snehu. A možno príde i vietor zaviať stupaje.“

Zaradovali sa a začali sa úfať vetru.

Vyšli páni predo dvere; pani v belasej mentieke s líškou okolo hrdla a na rukávoch, i z výstrihov pod chrbtom sa tisla mäkká kožušina líšky. Starý pán niesol v náručí starý kožuch, prestrel ho pod nevestine nohy, urobiac z neho dobré, teplé hniezdo nohám. To bol jeho vyslúžený kožuch, v ňom chodieval po pohreboch, po kolede v Čuhároch a fíliach.

Až teraz spozoroval, že nevysadil na voz, ale na sedliacke vlačuhy. Cyrilko sa tiež pýtal dnuka. Žofka ho vsadila k nohám matere. Drabinky neboli vysoké, na zadnej čiastke bola košinka, na prednej čosi kratšia. Na prednej šúpe mal sedieť Janko, na zadnej páni.

„Nežeň šialene, Janko.“ Pozeral nedôverivo na kone. Vystupoval z nich hustý kúr. „Už si ich prehnal, veru hej.“ Pred nízkymi zvlačuhami akoby boli tie kone priveľké. Dvíhali hlavu, premínali nohami. Uši strihali sem-tam. „Dávaš im moc ovsa, nevedia si rady od rozpustu. Ak poženieš, zahádžu vás snehom.“

„Ej, veru zahádžu. Ale na predku som ja. Mne sa ho najviac dostane.“

Janko prekračoval nízku drabinu.

„Sneh poletí spod kopýt. Má i z čoho. Navalilo ho mnoho.“

Pre seba pomyslel, že keby bolo napadlo toľko rimštiakov, koňom by fŕkali spod kopýt rimštiaky. Natiahol rukavice, čo mať uplietla z dobrej vlny: štyri prsty v jednej kapse, palec v osobitnom palčisku. Keď vzal bič do ruky, kone trhli, spiežovčeky zazvonili, zvlačuhy sa kĺzali. Cyrilko výskal, plieskal rukami, Žofka bežala popri zvlačuhách. Keď vyšli pred bránu, minula sa Cyrilova sláva. Žofka ho vyňala z teplého hniezda pri materi a vzala na ruky. Zvlačuhy sa zasa pohli, teraz už naozaj.

Cyril sa driapal za nimi, i kričal. Žofka ho tešila, hoc i jej bolo clivo:

„Išli ta-tá — išli ta-tá.“

Janko nehnal, iba čo trochu popustil liace a kone sa pustili behom, boli by sa dali vďačne i cvalom. I sneh fŕkal za nimi v kusoch, ale padal najviac do Janka. Šli ako vo vetre, ale hladko, ani čo by chceli vyletieť do bielych ďalekých končín. O krátku chvíľu boli v Smolciach. Sedliacke domy akoby boli ešte hlbšie vrástli do zeme a či do bielej mäkkej periny. Rady topoľov pred panskými dvormi trčali do bielej neobsiahlosti ani štíhle metličky. Biele steny kaštieľov v iskriacej jasavej sláve okolia boli ako žltkavé mŕtve plochy. Preleteli Smolce, a keď vyšli znovu do poľa, začali stretávať panské korby. Prebrnkli popri nich v snehovom kúre; nebolo dobre rozoznať, kto čupí pod mäkkými kožušinami; bolo vidno len vyšnúrovaného kočiša a pri ňom hajdúcha. Z korby trčali slávnostné kučmy ani merice a na nich povievalo biele pero.

V Ozubinách pred niektorými kaštieľmi ešte čakali korby. Kočiši strčili ruky do pazuchy, alebo dúchali do dlaní. Šnurovaní hajdúsi dupotali po snehu vo vyleštených čižmách. Ej, lepšie by bolo v pančuchách, alebo hoc v krpcoch s poriadnymi kopicami, ako v parádnych čižmiskách, obšitých bielou šnúrou. Veľká kovaná brána pod oblúkom tiež je otvorená dokorán. Predo dvermi jeho osvietenej milosti je parádna korba, ale nezapriahnutá, hajdúsi prebehujú sem-tam, v mentiekach višňovej farby o bielych prámikoch a šnúrach. O bránu do gazdovského dvora je uviazaný osedlaný kôň. Vydupkal veľké polkoleso v snehu. Fulajtár,^[27] ktorý vysadne naň, stojí pod širokým ústreším vchodu, za ním sa opála kapsička na červených remencoch.

Zvlačuhy mohli prejsť teraz i tým kusom od ostaného kaštieľa po faru. Skalnaté chrbty vyfutroval mäkký sneh, jamy zavalil. Cesta sa vyhladila, nenapravil by ju tak ani jeden cestovný komisár.

Mária sa smiala, keď ju chcel muž preložiť ponad drabinu. Išli nerozhodne podstenou, ako vždy v tomto dome. Otvorili dvere nesmelo.

Zo zadnej ako predošlé razy, vyšla pani Alžbeta v čiernom. Čierne vlasy kryje tmavý čepiec. Biele vlákna sa odrážajú mocným leskom z čierňavy. Je ich hodne viac ako pri prvej návšteve pred pol štvrta rokom.

„Kde sa tu berieš, Marienka?“

Bohumil Valizlosť sa usmial akosi potuteľne. Taký úsmev je uňho veľmi zriedkavý hosť.

„Idem na kongregáciu. Prišiel som ohlásiť jeho velebnú milosť, ak by sa reku ráčila zviesť na mojich zvlačuhách.“

Pohrozila mu prstom pani v čiernom.

„Pán brat vie, že už išiel na korbe, ale sama neviem, na čej. Poslal ho volať pán Mikuláš, volal ho i pán Baltazár Ozubinský. Odkázal mu zo Smoliec i pán inšpektor Michal Smolecký. Mal v čom vyberať.“ O chvíľu dodala a z čierneho oka šľahol blesk. „Milosť v Ozubinách rada sa ukazuje v korbe.“

Bohumil Valizlosť pohol plecom, bolo v tom i ľutovanie.

„Keď je tak, pôjdem len sám, ak jej dáte hospodu do večera.“

Panej zažiarili oči.

„I na zajtra, i do Vianoc vďačne. Vy sa tam hádam i pobijete a my tu budeme robiť hostinu. Na obed chren so sladkým mliekom a rezance s tvarohom, ako v Rušíne, alebo Tesnej Bani.“

„Ešte nechám kongregáciu kongregáciou a pridám sa k vám na chrenovú polievku.“

Zašermovala živo rukami.

„Ak sa primiešajú Rubárčania medzi nás, navaríme im chujavy, ak viete, čo je chujava.“

Bohumil Valizlosť nevedel, ale tušil, že v chujave bude švábočka. Prisvedčila mu.

„Tlčená so zaparenou hlávkovou kapustou.“

„Hm, tak len pôjdem. U Petra Speváka bude pečený moriak.“

„To je panská pečienka. Ale prvej ak by ste vypili kalištek slivovice, čo nám poslal kmotor Feranc Hrubiš z Hrubišova.“

Usmiala sa potuteľne, lebo vedela, že pálenky neužíva. Pán senior užíva len kde-tu po kalíšku, ale v bibliotéke má v jednom úkryte kmotrovu slivovicu, v druhom hriateho pre milých hostí.

Keď zvlačuhy odfuňali za zákrutu cesty, panie pozerali jedna na druhú pozornejšie. Hľadali, či sa premenili veľmi. Kedysi o Trojici sa videli ostatný raz. Staršia si dobre prezrela mladú pri zvliekaní mentieky. Nuž obledla, hádam i schudla čosi, ale v tele nebadať, že by ubúdalo. Veru i na šatách majstrovala, rozpustila, kde bolo tesno. Keď sa mladá zvliekla, obrátila sa k staršej. Oči sa im stretli. Mária hľadela pritajovať žiale, ale smelé, čierne oči nedajú sa oklamať.

„Prečo taká smutná, Marienka?“ chytila ju za ruku a odviedla k peci na nízku truhlicu s mäkkými vankúšmi.

„Bolo mi veľmi clivo. Najradšej by ísť do Tesnej Bane. Žiada sa vidieť mamu.“

Pani pľasla rukami od divu.

„Aby ťa zavialo dakde na Dúbravine!“ Začala sa i smiať, čo divne pristalo na jej prísnu tvár. „K mame alebo ku mne bude ti ten istý osoh. Mama by ti povedala, čo ja.“ Držala ju okolo pleca a začala ju knísať, akoby ju kolísala. Prihla sa k nej veľmi blízko k uchu. „Mária prišla k Alžbete, ibaže v útrobách Alžbety je ticho. Ale srdce Alžbety, hoc pod ním sa nehýbe nový život, jednako sa raduje, že milosť padla na Máriu.“

Zamĺkla, i Mária mlčala vážne. Bolo jej naozaj trochu, akoby sedela pri materi. Odľahlo jej pri nej, lebo spadli z nej akési úzkosti a či predtuchy, ktoré jej až smrť predvádzali pred oči, alebo aspoň hrozbu utrpenia a choroby.

Staršia sa nachýlila k nej a pozerala jej s úsmevom do tváre.

„Máš nateraz mňa, i mamu, i sestru. Chytím sa hneď zajtra do roboty. Začnem pliesť riedky kabátik so stužtičkou okolo hrdla. Budem pliesť i dva čepčeky, to už môžeš sa spustiť na mňa a netrápiť sa ty. Ostalo najskôr i po Cyrilkovi dačo.“

Tak jej všeličo štebotala milo.

„Nebude ti treba mamy, uvidíš. Ani ja nebudem vždy vysedávať v Ozubinách ako kvočky na prázdnom hniezde. Budem chodiť do Badišova a dom zamknem.“

Počala i žartovať, spomínala smiešnosti. Mužovi sa zastrájala, že bude musieť varovať, starý bude kolísať. Vyslúžený rechtor mal by vedieť i všakové pesničky.

Obedovali, bola tá chrenová polievka na mlieku a rezance. Mária jedla málo, ale jej tu chutilo, i bolo jej veľmi dobre. Po obede bolo veľké slnce pod ústreším. Z dachu viseli ciagle ako z najčistejšieho kryštálu. Dolu nimi kvapkali jasné kvapky, v ktorých sa slnce menilo. Márii bolo, že chodia za čudesnými záclonami, v ktorých sa slnce rozprášilo na dúhové stĺpiky. Pod nádherou ľadovej zástery zašli do zadného dvora. Kohút, ako ich zazrel, vykríkol na hnoji, kde už nebolo snehu, lebo sa z neho parilo. Moriak zadudral, ale zaraz spustil sopeľ, osinelo mu hrdlo a hlava a začal rafať obdratými krídlami popod stenu na úslní. Morka s dvoma mladými podvihla hlavu a začala volať starostlive: „Pit-pit“.

„Vidíš, mám tri morky. Dve z nich sú mladé. Jedna z nich pôjde pod nôž pred Vianocami; ostanú mi dve. Nanesú vajec, tebe sa dostane dvanásť. Ale ich nepodlož pod morku ako ja. Morka je nesúca mať. Keď ožijú pod ňou mladé, príde na ňu akýsi šialený strach, že skáče na hniezde bez poriadku a podlávi mladé.“

„Možno ich nemá rada. I kukučka vraj radšej všantročí vajce do cudzieho hniezda, aby nemala oň starosť.“

Domáca pani zastala a pozerala vážne na Máriu.

„Čo kukučka robí, neviem. Nikdy som jej nevidela, iba čo ju počujem kukať. Ten vták sa pokrýva v húšti, nerád sa ukáže na čistine. Morka, viem, má priveľkú chtivosť bedliť na hniezdo. A tá priveľká chtivosť, vidíš, škodí. Od strachu naskočí na teba, ak sa jej priblížiš, a pobije, čo je pod ňou. Čo je z tej starostlivosti? Nedá ani gazdinej opatriť a nachovať mladé. Tá starostlivosť vyjde na horšie, ako keby nedbala o mlaď a nestála o ňu.“

Mladá sa zamyslela, potom sa usmiala.

„Z toho padá i na mňa čosi.“

„Padá, lebo si sa premenila. Materstvo i teba prevládalo a berie rozvahu. Nestar sa priveľmi, čakaj v dôvere, čo bude. Veď sme tu, nebudeš sama.“