Zlatý fond > Diela > Z Turčianskych Teplíc do Trenčianska


E-mail (povinné):

Gustáv Kazimír Zechenter-Laskomerský:
Z Turčianskych Teplíc do Trenčianska

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Zdenko Podobný, Daniel Winter, Ivana Hodošiová, Lucia Muráriková, Ida Paulovičová, Slavomír Kancian, Katarína Tínesová, Peter Páleník, Barbora Majerníková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 32 čitateľov

Z Turčianskych Teplíc do Trenčianska

Keď rastlina sladkú šťavu vypúšťa, obsadne rozličný hmyz jej lodyhu, ratoliestky, listy a kvety i saje cukrovú miazgu. Ak pozrieme po ružiach, vidíme, ako zelené všice a im podobné mušky lezú po lipkavej látke. I naša mať zemička má tú obyčaj, že sa potí, že šťavu vydáva, a jej znoj — raz sladký, raz kyslý — sú naše lázne, kúpeľami, teplicami nazvané. Tie mušky, ktoré šťavu zeme obsadúvajú, sme my — dvojnohí potomkovia lemurských opíc.[1]

Sotvaže slniečko začne teplejšie hriať, už sa ti hrnú zo všetkých krajov a miest ľudia, aby sa v kúpeľoch mohli zmáčať a spláknuť tam svoje zimušné hriechy a rozličný prach. Táto dávna a slávna obyčaj prešla i do zákonov náboženských a je dôkazom lazobnej dôležitosti.

Dobrá, statočná príroda poskytuje nám zdarma toto dobrodenie a podáva každému synkovi a dcérke bez rozdielu svoje materinské prsia. No špatný lemurista porobil i tu zväčša také poriadky, aby sa práve najpotrebnejšiemu človeku stali neprístupnými. Nádherou a prehnanosťou stali sa kúpele chudobnej vrstve temer neprístupnými. A predsa božia príroda dala ich bez rozdielu pre všetkých, a to — zdarma!

No Turčianske (či Štubnianske) Teplice, ktoré ležia v švárnom slovenskom Turci, nebývajú ešte znepokojované, chvalabohu, ani ministrami, ani bojarmi[2] a veľmožmi, ani bankármi, vynímajúc snáď tých menej škodných bankárov, čo každú nedeľu a sviatok kumulatívne a kolektívne banky si stavať[3] dávajú a od tamtých kolegov prospešne líšia sa tým, že tamtí krv ťahajú, títo ale, a to dobrovoľne, krv si ťahať dávajú. Ony ľuďom, z našej múky pečeným, bez stiahnutia kožky a urazenia pokladnice úplne a dokonale môžu vyhovieť.

Na radu môjho telesného lekára, s ktorým stojím v najúprimnejšom spojení, pobral som sa i ja do Turčianskych Teplíc. A keď som videl, že po štyroch týždňoch moje rozglejené údy zase do poriadku sa berú a že moja vymočená pargamiena bude vstave zniesť i menivosť počasia, vybral som sa na radu môjho lekára svetom, kam sa srdce potiahne a oči povedú.

Človek je vraj stvorený pre spoločnosť. Preto, ako hlavne i preto, že som sa ja celibátu zriekol, pobral som to, čo mi bolo na svete najmilšie, ako peniaze, fajku a ženu, i pustil som sa ta, kam ma srdce a kone tiahli. Objednal som si krajobyčajnú príležitosť: dlhý, úzky, tureckému „kajku“ (člnku) podobný vozík s kozinou, bielym prachom obtiahnutou, ktorý prach pozdejšie na mojom kabáte sťa múka do Kremnice vozeného vápna sa zjavil a mňa cestou na premonštráta[4] premenil. K tejto karaváne patril pohonič a konečne celú našu spoločnosť doplnili dva dosť dobrej a múdrej obyčaje — kone.

Opustili sme peknú, čarovného obzoru, no vetrom veľmi vystavenú, okrúhlastými vŕškami posiatu rovinu i poberali sme sa smerom ku Sklenému.

Pozorovateľ vidí, že minerálne vody v dlhých vekoch zdroj svoj menili; vidí, že je to miestisko varov, pochodivších z účinkujúcich ešte podzemných vatier. Keď si po hrdlo v teplej vode zamorený hovieš, nemyslíš, nad akým peklom svoje rany umývaš. Aké vriace musia byť tie vody na pôvodnom mieste, keď sú tu na povrchu zeme ešte tak horúce, i keď predsa toľkou púťou a tak rôznymi prostriedkami sa predierajúc mnoho teploty utratili. Bezprostredne pod lázňami a v okolí pozorovať nános potoka Turca a Bartošky; ďalej sú vrstvy kongeriové,[5] trachylového tufu,[6] ryolitu, mohutné hory nad Štubňou po Kremnicu a ďalej obrovské masy sivých a zelených trachytov (andezitov).[7] Od Hája naľavo vypínajú sa biele bralá rozličných foriem jurského vápna so skamenelými amonitmi,[8] belomnitmi atď.

Keď som za týmito rôznymi geologickými predmetmi sem-tam krk vykrúcal, prišli sme na Dolnú Štubňu, kedysi za Kakánov kráľov nemeckú, teraz číročisto slovenskú obec. Hore vyššie na úpätí mohutnej trachytovej hory v blízkosti pekných perlitových kameňov viezli sme sa popri dlhej nemecky, ale už i slovensky hovoriacej obci, Hornej Štubni.

V podobe ohromnej škatule stojí pod hradskou cestou za drahé peniaze vystavaná štátna škola, kde šťastní potomci saských predkov majú srebať plnými črpáky vedu.

Odtiaľ ťahá sa jednou stranou železnica, druhou rovný les (Ebener Wald) až pred Turčokoviansku dolinu sv. Antona; tu nechali sme železnicu hore sa ťahať, či vlastne ona nechala nás dolu sa ťahať, a my zvrtli sme vpravo.

Ak pravda, že do neba planá cesta vedie, tak sme boli tu na pravom šľaku do neba; no najmä od tejto spomenutej doliny počnúc, už-už museli sme byť blízo neba. Močarina a v močarine skaly, to je cesta do Skleného. Spredku na zadok, z nôh na hlavy, z boka na bok prehadzovalo nás ako hrach, keď sa v hrnci varí. No ľuďom, ktorí z kúpeľa vylezúc mienia pre ďalšie zotavenie cestovať, môžem odporúčať túto utešenú cestu; a tu, ako nikdy predtým, presvedčiť sa môžu, že „Extra Hungariam non est vita“,[9] a to preto, lebo kto touto cestou sa vezie, ten svoj život sotva von z Hungarie vynesie, a keď sa mu to podarí, tak štubnianske kúpele na jeho tele tvorili naozaj zázraky.

Pozdĺž tejto makadamskej[10] a či gottverdamskej cesty[11] videli sme drviť kôry pre garbiarov, aby sa potom vyvážali železnicou do Pešti. Sušia ich pred drvením v stohoch, ktoré sa veľmi podobajú indiánskym vigvamom.[12] V pozadí zjaví sa smutný les. I máš obraz krajov indiánskych!

Každej kázni amen; a tak, vďaka bohu, i cesty do Skleného (Glaserhaj). — Boh vraj nedopúšťa, aby stromy do neba rástli. O tom sme sa presvedčili tu v Sklenom, kde sme zazreli stromy, a to stromy veľké, koreňmi hore do neba a korunou k zemi obrátené. Vskutku tak. Toto divné na hlavu stavanie stromov pochodí od vlaňajšej potopy, následkom roztrhnutia oblakov, udavšieho sa na hore Strach. Táto asi pol hodiny trvavšia potopa splavila dakoľko domov, potopila sedem ľudí — vlastne zabila — a zabitých na lúku vyhodila. Pod samou búrkou udrel hrom do domu a ten zhorel. Tak v jednom ťahu oheň i voda zúrili nad hlavami nešťastných Sklenárovcov. Všade videli sme ešte hlboko vyryté znaky hrozného lejaku.

Toto som pripomenul ako medzi besedou.

Sklenô nevyniká zvláštne; vinie sa dolinou ďaleko hore sťa tasemec[13] a je v tomto ohľade podobné druhým okolitým nemeckým osadám. Domy stoja poriedku, medzi domami vídať záhrady, pažite a ostredky. Tu jeden druhému do hrnca nazerať nemôže a nesúvislosť stavísk uvádza mi na pamäť maďarského krajčíra, keď Nemcovi chcel vysvetliť, že medzi gombičkami na atile musí ostať istý priestor, i riekol že „Wart a pisli Knopf, und wart a pisli megint Knopf“.[14] Keď sme prešli túto dlhú nemeckú klobásu, vyšli sme na vrch Strachu. Tu schodia sa tri geologicky významné horniny: trachyt na juh, žula (granit) na sever, na západ červený neocén[15] vápennák so sem-tam roztrúsenými belemnitmi;[16] podlhovasté sivé to skamenelé zvery. V nížinách pod cestou vidieť Karstu podobné nálevníkové jamy (pingy). Tieto jamy pochodia od podzemných jarčísk, ktorých vekmi vylízané klenby sa preborili.

Na rubikone Strachu,[17] na pomedzí Turčianskej a Nitrianskej stolice, nápadný mi bol vprostred cesty ležiaci, asi niekoľko centov ťažký, kolesami otlčený balvan aragonitu.[18] Horko-ťažko podarilo sa mi dva pekné kúsky toho kovu odraziť a sebou pojať.

Ako náš obecný ľud vyniká nelíčeným básnením, utešenými nápadmi, tak vyniká tiež podareným vtipom, ktorý medzi iným nachodíme pri vhodnom pomenovaní miest. Tak napríklad Besníkom nazval cestu nad Telgártom pod Kráľovou hoľou, kde strašné vetry a v zime ohromné záveje bývajú, ďalej dolinu Stratená, Šarpanec, beliansky to hostinec pod Tatrami, Dolevok, krčmu pred Mičinami atď. I meno Strach, akým túto cestu náš ľud pokrstil, je podarené a je hotovým jej opisom.

Povetrie bolo príjemné, prekonal som teda Strach pešky, kým sa moja polovica opálala na voze sťa zrno na strojných mlátidlách. Cesta je napospol v skale vápennáku rúbaná a keby dakedy i bola bývala štrkovaná, nuž štrk dávno už pošiel za durákom[19] a teraz vyzerá ako schod v akropolských Propyleach,[20] alebo vchod do Muránskeho hradu, do skaly v odsekoch rúbaný. Ako to tu musí vyzerať v čas búrok a ako v zime pri závejoch? No, je to Strach! Pre priateľa tvorivej prírody zaujímavý je bujný les popri ceste a čnejúce dierami a jaskyňami prerývané zápole. Strmým chodníkom ukrátiac si priechod, zbehol som sťa na halifaxoch[21] a zišiel som sa s príležitosťou na doline pri obci Ráztočnô.

Povyše Ráztočného vidieť čiastku hodinu dlhého nemeckého mestečka Handlovej (Krikerhaj), kde gróf Pálffy má ložiská kamenného uhlia; lež veľmi slabými silami kamenné uhlie dorába. Za Handlovou vyníma sa kužeľovitý, ďaleko viditeľný kopec Donnersberg, či od doň trieskajúcich hromov, či od pohanských dôb tak nazvaný, neznať.

Od Ráztočného, kde ako v Leviciach — podľa kŕdľov tej hydiny súdiac — musí byť založený ústav pre výchovu mastných husí, začína sa pohodlná a hladká cesta. S podivením sme videli tu a dolu až niže Prievidze hojnosť čerešieň a inej ovociny, keď práve na iných stranách úplne chýbala. Polia sú tu dobre obrobené, úrodné a cesty stromovím vysadené, čo na cestujúceho činí príjemný dojem. Zatým prišli sme do dedín: Jalovca, Brusna a Čauše. Tu vidieť široké panské hony a majere. Na sever v tomto smere, tam kde povesť nesie, že Tur dal prekopať turčianske jazero[22] do krajov Nitry, stojí hrbatý kopec, pozostávajúci zo skamenelých korytnačiek. Od Čauše plytkým vŕškom vinie sa cesta cez parku podobný lesík, a keď sme ten prekonali, ležalo pred nami Prievidzské úrodné a idylické údolie. Už tu nás vítali pekné kliety,[23] letohrádky, všade po medziach ovocným stromovím ovenčené role. Príroda je usmievavá, ale k tomu prispela i ľudská ruka: a tak stojí všetko v harmónii, milo zabávajúc myseľ človeka. Popri ubehujúcich menlivých, vždy pekných krajobrazoch minul sa chytro čas a my vtiahli sme podvečer do prievidzského hostinca.

Na námestí stoja dva hostince jeden pri druhom a s očakávaním hľadia príchodzím hosťom v ústrety ako pavúk na muchu. A do ktorého vliezť? V prvom poschodí jedného sú okná vybité, snáď výdobytky ostatnej voľby, v druhom vidíme povievať biele záclony.

„Ťahaj sem,“ poviem. Poschodie je obydlené, v prízemí otvorená nám izba. Zo susednej, len dvermi oddelenej pijárne prechodí hustý zápach, držiac stred medzi octom a cesnakom, so slušným prídavkom štipľavej bryndze. Okrem týchto čuchových vlastností bola táto, nám k nocľahu vykázaná miestnosť obývaná oblakmi veľmi úprimných múch a majetnikom krčmy, ktorý, chudák, okyptený lekármi vo Viedni na ruke, v posteli ofukoval hojaci sa kýptik.

„No darmo je; zahraj mi takú, akú vieš,“ pomysleli sme si, a kázali naše poklady zložiť v tomto múzeume octocesnako-bryndzových výparov. Vybrali sme sa navštíviť známeho z prvších vrchnákov mesta. Znali sme sa, hoci sme nikdy ešte tam neboli, a znali sme sa dobre, ale veru cez dakoľko rokov, čo sme sa nevideli, náš obraz v pamäti priateľov na nepoznanie zbledol.

Predpokladajúc toto, umienil som si, že vezmem na seba úlohu mäsiara. Vstúpim do chyže bruškatého patricia, ktorý písal pri stolíku. Po dosť krátkej, ale úctivej poklone oznámim sa ako mäsiar z N., ktorý počul, že mesto má na predaj býka. On vstane vážne hore, vysúka okuliare na mohutné čelo, vysúka si špicaté fúzy, chytí palicu striebrom okovanú do ruky, odkašle a vážnym hlasom odvetil, že veru hej, majú na predaj, ale starého býka na jatku.

„No, však práve to hľadám,“ povedám, „len prosím slušnú cenu.“

Rozložím nohy naširoko, opriem lakeť o krivuľu, ako to Mičinci robievajú, a hľadím mu skúmavým okom na blyštiace sa okuliare. Už-už by sme si na toho starého býka boli na dlaň plieskali, no moja Eva nemohla sa ďalej pretvárať, i začne ma nešeredne štopať medzi rebrá. Vypadli sme z úlohy mäsiarskej a tu nášmu priateľovi začalo svitať, až mu medzi smiešnym teremtetovaním a hromovaním konečne celky svitlo. A tak donesené nám boli hneď naskutku všetky naše parhámy do pekného a priestranného príbytku našich priateľov, kde sme srdečne vítaní pokojne a pohodlne nocovali.

Prievidza je poriadne, živé a kupecké mesto. Ja som ho už raz — nevidel, čo sa tak má rozumieť, že som za tmy doň od Rajca vošiel a ráno za tmy v smere proti Nitre von odišiel. Rozpamätávam sa, že bolo všetko — čierne. Bolo to roku 1848 koncom decembra.

Prievidza je staré slovenské mesto a jeho meno odvádza sa od pekného vidieka, ktorý možno previdieť z kopca, na ktorom stojí kostol Panny Márie. Znamená asi toľko ako obzor. Že je mesto staré, už z toho zatvárať možno, že jeho farský chrám sv. Bartolomeja pochádza z roku 1213, teda je do pol siedma sto rokov starý! V kostole nad mestom je ešte starobylejší obraz, asi osemsto rokov starý. Tu bol kedysi i kláštor karmelitov. V XV. storočí účinkoval tu známy slovenský spisovateľ Albert Huselius,[24] správca vyššej školy. Taktiež bolo tu najstaršie kolégium otcov piaristov, a to od r. 1666; z týchto pošli podajedni toho času výteční slovenskí spisovatelia, ako: August Bieliecký, Ladislav Kubranský, Slováci od koreňa a srdca. Tu sa narodil i veľký podporovateľ a úd školy Bernolákovej — Jozef Škopec, ktorý umrel čo jágerský kanonik. Za jeho slovenské presvedčenie hanbia sa vraj teraz jeho pokrvní, ktorí to, čím sú, jemu zaďakovať musia. Prievidza mnoho trpela od Rákóciovcov[25] roku 1678, ale najviac ju drancovali terajší maďarskí súkmeňovci Turci r. 1599. Veruže, keby z tých vtedajších prievidzských chudákov kto na nohy sa postavil, istotne by tureckému bašovi v Budíne[26] lúčivom nesvietil, ale by mu radšej obuchom posvietil; ani by sv. Gil Babovi[27] peroracie[28] nedržal, tým menej ale by osmanského vojvodu išiel opásať čestným mečom,[29] ako to teraz šialená maďarská mládež na posmech histórii učiniť sa nehanbila. Z Prievidze zalietaval náš Orol[30] za šesť rokov po slovenských krajoch, kým jeho hniezdo železná ruka maďarskej modly pod Poľanu nezaniesla. No ale, poďme ďalej.

Ráno, vypočinutí na tele a duši, s čistým zrakom v oku a takým na nebi, lúčili sme sa s pohostinnými priateľmi a prívetivou Prievidzou, ale prv išiel som do lekárne zaopatriť sa ópiovými kvapkami. Akási nepokojná predtucha mojej drahej polovice nútila ma k tomu opatrnému kroku. Ale veru vzdor tej prozreteľnosti pretrhovaná cesta dlhšie sa ťahala, ako sme boli vopred vyrátali.

Aby sme mohli naraziť na pikantnejšie kraje a kratšiu cestu do Trenčianska, dopytovali sme sa na najbližšiu čiaru do Košeca, dedinky to ležiacej v stolici Trenčianskej. Mienky sa rôznili, a tak v neistote, podľa kombinácie vlastného rozumu a podľa kompasu nášho kočiša — vybehli sme von z prievidzského prístavu.

Nápadný nám bol za mestom dlhý, vysoký múraný most. Čo najhlavnejšie, je tak pohodlný, že sa človek môže pohodlne viesť i mimo neho; a tak urobil i náš kormidelník. Prebrodili sme skromnú Nitru a videli sme, ako reprezentanti exkluzívneho cigánskeho národa, Filemon a Baucis,[31] s deťmi napolo údenými, pod mohutnými stĺpmi mostu na slame rozvalení pohodlne „dolce far niente“[32] žmurkali. Hospoda to bez cinzu![33] Hja, pán boh svojich neopúšťa.

Od Prievidze dolu je utešené údolie, široko-rovné, pozdĺž vysokými, uhladenými a zarastenými horami ohraničené. Zeme rovinou sú znamenite pestované a honosia sa bujnou úrodou. Hneď tu, hneď tam zastaví sa ti zrak na dákom peknom panskom stavisku, raz ako sneh sa skvejúcom, raz v zelenom úkryte ležiacom. Keď obrátiš zrak na sever, zhliadneš asi na polhodinu cesty od Prievidze na malebnom kopci konča stromoradia úplne zachovaný hrad Bojnice s mestečkom tohože mena. Meno jeho poukazuje na slaviansky mýtus. Hrad stojí na numulitovom (peniažkovom) vŕšku[34] a známy je okrem krásneho okolia i starožitnosťami a pamätnou mnohoročnou lipou, ktorá sa nachádza v jeho dvore. Bojnický hrad nachádza sa v dosť dobrom stave. Obtočený je širokým jarkom a pevnou baštou. Objem lipy činí tri siahy. Roku 1393 vydal majiteľ hradu Leostach Jelšavský, čo nádvorník Uhorska,[35] jednu listinu pod košatou, vtedy deväťdesiatdva rokov starou lipou, čo vysvitá zo slov „sub tilia nostra“.[36] Lipu túto mal zasadiť podľa povesti ľudu Matúš Trenčiansky v ten rok, keď pochovali posledného Arpádovca Andreja III.[37] Mestečko Bojnice vyplienili Turci r. 1533, to isté stalo sa r. 1599. Hrad zaujať nemohli. Neskôr dobývali ho voje Bocskayho,[38] až na rozkaz grófa Stanislava Thurzu[39] poddal sa hrad po desaťmesačnom dobývaní grófovi Mikulášovi z Berčína. Bojnice boli dakedy sídlom slovenskej evanjelickej superintendencie.[40] — Hrad a bojnické panstvo patrí teraz grófovi Jánovi Pálffymu.

Kým som ja rozmanité útvary hôr, romanticky rozostavené hrady, hrádky, byliny a horniny obzeral, moja družica obdivovala utešené, nepriehľadné, zbožím oplývajúce nivy, kapustné sady a tučné stáda po pastvinách. A každý z nás po svojej chuti robil si slinky. Práca je všade pekná, ale i požehnaná, čomu pravda priaznivá poloha a úrodná zem sú na veľkej pomoci.

Prvá obec za Prievidzou je Koš; podľa mena je snáď otcom tam z tej strany vysokých Strážovských hôr, asi päť-šesť míl ďaleko v Trenčiansku ležiaceho Košeca. Za Košom nasleduje osada Nováky. Tu sme opustili širokú, hladkú, na juhozápad proti Nitre vedúcu hradskú i obrátili sme sa kolmou čiarou na sever.

Vzal bobo hradskú; no i táto bočná cesta bola dosť dobrá pre nás chudobných ľudí, ktorí sme Strachom prešli. Prišli sme do Leloviec. Táto pod hladkým kopcom ležiaca obec nehonosí sa ničím zvláštnym, vynímajúc snáď jej meno, ktoré jej obyvateľstvu lichotivým nie je.

Od Leloviec vystupovali sme pomaly nízkym, ako nevykysnutý chlieb širokým kopcom. Tento kopec, ako som mohol vidieť z prerývaných mimo cesty sa ťahajúcich jarkov, pozostáva na povrchu z nánosu vápenného, žulového, rulového a červeného pieskovca. Zišiel som z voza, aby som obzeral tieto horniny. Výšinka ťahá sa od severovýchodu, od hôr to Magurských a kryje v sebe mrviny tých hôr; jej povrch je hladký, pluhom a bránou česaný. Na kopci, z ktorého je najslobodnejší obzor, stoja zvyšky šibeníc, ako sláva zašlých časov. Zvláštna to obyčaj šibenice na najčarovnejších výhľadných miestach stavať! Či to preto, aby zo všetkých strán a ďalekých krajov videné za postrach ľuďom tvrdého svedomia slúžili? A či preto, aby pekný svet opustiť šibencovi tým ťažšie padlo? Je v tom každým spôsobom akási malícia[41] ľudská! Tento „prívetivého“ postavenia predmet bol síce už voľačo ošarpaný, ale pri najbližšom upotrebení ľahko by sa dal ponaprávať. A tak i mne pre ten pekný ináč a veselý výhľad tažko bolo rečenú šibenicu opustiť.

Čo sa výhľadu týka, mali sme zľava hory Vtáčnika, ako spojenca Kremnických vrchov, trachytové hory a tohože speku (konglomerátu),[42] na ktorom kdesi náš učený D. Štúr zočil na malom priestore lávu; napravo Inovecké hory, na sever Maguru a za tými Strážov. Sám kopec delí Nitriansku dolinu od dolinky Belianskej. Pojal som malé ručné kúsky granitu so sebou, i dali sme sa kopcom dolu, a tak došli sme do Novej Vsi.

Nová Ves leží pri riečke Belanke. Videli sme v pondelok predpoludním mladú chasu hrať sa v záhrade pri krčme na kolky. Táto hra pripomína už na Moravu; ale hra na kolky predpoludním a v robotný deň pripomína — na darebákov. Od Novej Vsi poberali sme sa na sever, pomaly síce, ale vždy vystupujúc nahor popri Belanke. Na ľavom brehu potoka nechali sme Vrbany a prešli sme mimo Somároviec. V akom pokrvnom stupni pri svojom založení táto obec stála s Lelovcami, toho som sa nikde nemohol dočítať. Od týchto hľa Somároviec začalo sa ráno ešte jasné, potom omrdené nebo smoliť. Počínal podúvať strážovský vietor tam od sklenárskeho Zliechova, kde búrky robia; splašená hmla škriabala sa po úbočinách a z týchto smutných plachiet začala sa preciedzať voda. Priťahovali sme si pľúštniky a dáždniky do surmy a proti vetru upravovali, ako Rimania, keď štítmi tvorili svoje „testudo“.[43] Chrôpalo po dáždnikoch a môj celý obzor siahal po rebrá vytiahnutého dáždnika. Ale Zliechov fúkal a dažďový Perún bežal hneď do Nitry. Slnko síce strčilo hlavu pod perinu, nastala zima, ale pršať sa predsa neopovážilo, a to je pre turistov veľká výhoda.

Prebehli sme Diviaky a Ježkovu Ves. Výška cesty z Ježkovej Vsi do Skačian obnáša už do päťsto metrov. Mimo Kostnanovej Vsi došli sme do Rudného, kde kedysi v istom zmysle slovenský Priesnic[44] — farár Madva,[45] strájal svoje ďaleko-široko siahajúce eskulapské divy.[46] Madva meno tohoto geograficky nepatrného bodu urobil známym až v zahraničí. Sem ťahali celé roje chorých každého druhu; a viac ešte ako títo žehnal pamiatku stravujúceho Rudna a jeho farára prievidzský lekárnik. Pohľad na pohrebište Rudného nepreukázal nám menší počet nadhrobných krížov než na bársktorom druhom a inom cmiteri bez lekárskeho miesta, uvedúc mi na myseľ príslovie: „Contra vim mortis nullum medicamen in hortis.“[47]

Slovenské miestne mená, ako to už poznamenané, poučujú pozorovateľa o tom, že vyslovujú vlastnosť samého miesta. V Rudnom museli byť bane na rudu. Tak jesto Rudno neďaleko Žarnovice pri Hrone, Rudno v Sedmohradsku, Ruda pri Krapine v Chorvátsku atď.; pri týchto osadách všade boli a sú bane. I tu meno Rudno má svoje vysvetlenie v horninách, ktoré sa tu potýkajú: rula totižto s vápennákom, ktoré v svojich hraniciach obyčajne rudy vylučujú, a to raz železo, raz striebro atď. Od Kšinnej cez Rudno po Bojnice sú tieto horniny obrúbené útvarom eocenovým.[48]

Vyše Rudného cesta sa tratí, aspoň čo do pristrojenia, a nastáva z toho ohľadu cesta viac-menej osirotená, no ešte dosť schodná. Odchod od Novej Vsi hore bol veľmi chatrný, na celom tom kuse stretli sme len jednu príležitosť s pánom farárom.

Ako cesta dobrou svojou povahou klesne, tak sa dolina úži a hory rastú. Keď som sa zavše obzrel nazad, videl som, že južným horám už veru nad hlavu vyrastáme. Chladný vietor vial čerstvo a predieral sa nám cez švíky. Kolesá vŕzgali a žalúdky tiež, a miesto nášho meridiánu [49] ešte nebolo dosiahnuté. Obec Leštín a Lomnica smutnejšie vyzerali než ich dolní susedia a tak sa zdalo, že tu bývajú páni Chudobovci a Psotkovci.[50] Item,[51] boli sme už vo vysokých, hoci pekných, no málo úrodných vrchoch.

Kone boli už zamyslené, pohonič sa poškrabúval a ja som hľadel na rozmanité zápole, nie z geologickej zvedavosti, ale s tým potajomným želaním, keby ony boli radšej krojerským syrom.

Pri Lomnici odťal som kus toho žiadaného krojeru a bola to pekná pásikastá rula (Gneis). Vtom ťahajú v husacom pochode po šírom svete známi sklenári s krošňami na pleciach. Pýtam sa ich, či krčma Chornová, ktorá nám bola na obedovanie vrelo odporúčaná, či je ešte ďaleko. Uisťovali nás, že to hneď a hneď tu, že prídeme do Klina, kde tiež dobre obedovať môžeme, keď ale tam nie, že hneď povyše stojí hostinec Chornová. Všetkým sa nám, ani kone nevynímajúc, vyjasnili tváre. Ale bodaj — tá cesta do Klina rozťahovala sa ako trojkráľový had. Šlo to vždy z boka na bok, ledva sme obišli jeden grúň, už nám stál druhý pred nosom, a šlo to tak bezčíselne a bez kraja a konca.

Konečne, keď som myslel, že musím uzrieť nanovo nájdený ostrov Fraňa-Jozefa, vylúštili sme sa pred Klinom. A čo je Klin? Nuž Klin je klin, osadka medzi vrchmi, so štyrmi dierami — jedna nadol, odkiaľ sme prišli, druhá nahor, kade sme mali ísť, tretia ľavo vbok do Valaskej Belej a štvrtá hore do neba, kade vari len dážď padáva, lebo pochybujem, žeby sa sem slnko zatáralo. Tento sem vrazený klin sú dve takrečeno krčmy, zvonku tak pristrojené, že som sa neopovážil dnu vstúpiť. Ostýchavým hláskom interpelujem pred dvermi stojaceho chlapa z vyvoleného národa, či by tu kone a my tiež stravou obednou sme nemohli byť opatrení. Odpovedal, že pre všetkých inšie nemá ako pálenku a toto, a tým pokázal na dlaň. Tam som videl čosi podobného otvorenej knihe. Podlaha v krčme bola čierna a vrch biely. Z podlahy trčali ovsené šúpy a na nej mrvila sa so živými kostošmi ďaleko páchnúca bryndza.

„Ďalej!“ zaznelo heslo a motali sme sa z Klina von. A zase to tak išlo ako v pílových zuboch semo-tamo. Čistá bystrá Belanka, spechajúca nám v ústrety, z oboch strán strminy a časté sutiny predošlých prívalov zabávali našu tlačenú myseľ. Cesta na úbohý kraj dosť dobrá, úzka síce, ale dobre udržaná, doviedla nás konečne pred malú spustnutú krčmu. Spustili sme kotvy a s radostným úsmevom vykydli sme sa z rebrín. Ruky vo vačku, čiapku vo väzoch a dýmku v zuboch priblíži sa nám Ben Juda.[52] Všade títo a len títo, akoby sa krčmy len pre tento vyvolený národ boli zrodili; čo iste je psychologický zjav tiež na poli etnologickom. Krčmu tvorila neveľká krychla a druhú kocku predstavovalo prístojace humno. Koniarne nebolo; kone teda dostali hospodu v holohumnici a krm v koryte. I my lační, ako sme boli, vrútili sme sa do krčmy, z pijárne upravili nás do osobitnej chyžky, natvrdo dláždenej tou istou mozaikou, ako ju boh skrz belanský nános pred tisíce rokmi rozkázal utvoriť. I zovnútorne i vnútorne všetko to vyzeralo po chudobopaholsky. Na všetko, čo sme si k obedu pýtali, prišla odpoveď:

„Všetko, všetko mám, len to nemám.“

Po dlhotrvavších konferenciách bola nám prisľúbená zapražená polievka s lievaným cestom, chlieb, víno, (víno?, áno) — a na mäkko varené vajcia. Ale aby vajcia ozaj len mäkkými ostali, naložil som prísne židovke, aby ich dlhšie nevarila, len kým sa — jeden „otčenáš“ pomodlí.

Úbohá, s veľmi napred vyhnutým chrbtom krčmárka klátila sa k ohnišťu a celý personál stál v živom pohybe. Blčiak práskal a čistý modrastý dym hnal sa komínom, kým krčmár, domácu česť konajúc, z rozličných stolovín[53] povyťahovanými prístrojmi konal prípravy na nádejný obed. Pekná to vec, ale únavné čakanie obedných kandidátov! Prišla konečne misa, ale prvá lyžica — ja nemôžem za to, znechutila sa mi. Tak sa mi zdalo, že je polievka zapražená petrolejom. Išla „ad acta“. Čože viac? Mám reku ešte mäkké vajcia pred sebou! I tieto neboli na jedenie: jedno, dve, tri, všetky tvrdé, akoby boli skameneli! Vezmem uhorku na vidličku, tá zase bola veľmi útlocitného srdca, i rozpadla sa v nič vedená do úst už na pol ceste. Chcem si žiale vínom prehnať: nebesá! radšej kamenný olej, ako tento Nesmieler.[54] Ostal nám ešte neporušený chlieb. Vybral som sa do kuchyne; krčmárka podsypala mi ešte pár vajec a tak pristavil som si sám vajcia a modlil som sa sám, keď to už jej naprosto nešlo, ten „otčenáš“ — a vyhral som. Uložil som si celé hniezdo nádejných kurčiat do zúzika a s filozofickým povedomím, že „natura paucis contenta“,[55] kým kone svoj diner[56] odbavili, prepustiac im ešte i čiernu kávu napospas, vybral som sa s kladivkom ku zápoli, ktorá v blízkom susedstve sa vypínala, i skúmal som zjavivšie sa tu horniny.

Tu našiel som rúče odkrytý červený piesočník a žabičník (kvarcit). Je to tá páska kvarcitu, ktorá delí kryštalickú Malú Maguru od vápennákov Strážovských hôr. Rovnobežne s týmto ťahá sa druhý pás až po Valaskú Belú. Zaujímavé sú v susedstve týchto červených piesočníkov vyvinuté neocénové útvary[57] jura a liasové vrstvy.

Keď som svoj krátky výlet s malou korisťou chladného kameňa ukončil a kone tiež už nemali čo chrúmať, pobrali sme sa z Chruňova a či Chornova, hodného to soka Leloviec, ďalej. Za správnu výsluhu ďakujúc a platiac, vtisol som krčmárovi na znak úprimnej vďaky do otvorenej dlane jeden výtisk „Žida dľa talmudu“;[58] lebo ako mi napadlo, Alcibiades[59] jednému vraj zaucho vylepil, že nemal — Homéra.

Ešte pod časom tablovania opatril nás hostinský geografickými vedomosťami, aby sme sa smelo mohli pustiť cez Zliechov do Košeca.

Ihneď pozvyš krčmy rozchádza sa dolina vo dvoje; nižšia, väčšia dolina s cestou, vedie prosto na sever do zliechovských hút, kde majú jestvovať veľké sklené závody. Tejto cesty mali sme sa vystríhať a naraziť tú naľavo, na severozápad. Od krčmy prebrodili sme Belanku a ledva niekoľkými koľajami značeným pasienkom vstúpili sme do označenej dolinky. Videli sme zboku cesty pusté lazy so zamazanými obyvateľmi. Všetko to ováňalo biedou, a aby to tým smutnejší náter malo, plazila sa hmla. Prešli sme snáď dvadsať ráz jarok od Zliechova dolu tečúci a asi toľko ráz striedavo medzu župy Nitrianskej a Trenčianskej, ktoré v jarku hraničia. A náš pohonič musel ozaj dobre veslovať, aby sme medzi rakov alebo do bahna nevliezli. Už tu ozaj kultúru ani podľa Liebigovho mydla,[60] ale ani podľa cesty merať nemožno; i odkázaní sme na kompas. Až po dobrej chvíli prišli sme opätne na dláždenú cestu, ale na takú, akoby ju sám Lucifer bol vysýpal, a tu už bol kontinent trenčiansky. Horniny sú tu neocén-vápenec s belemnitmi toho istého druhu, čo sa nachodí v chočskom dolomite[61] pri Bartoške v Turčianskej župe, na ceste do Harmanca proti Banskej Bystrici. Zo zvetraného belemnitu nevidieť obyčajne len úzku hlbokú dierku a vspodku jej čnejúci hnedý ražník. Tieto vápennáky sú teda totožné s tamtými turčianskymi.

Po tejto chropľavej ceste viezli sme sa striedavo po neocénových vápennákoch a po neocénových mergloch[62] až po Zliechov. Čím viac sme sa blížili k Zliechovu, tým viac vystupovala cesta, a pri samej obci dosť strmo.

Okolie Zliechova urobilo na mňa dojem kraja okolo Lužnej alebo Magurky v Liptove. Badať po všetkom, že sa človek blíži k nebu. Najhlavnejšia, kultivovaná bylina sú zemiaky. Pomedzi zemiakmi zhýnajú sa v plátenných, izabella žltých,[63] veľmi jednotvárnych košeliach upískané ženy. Čepce majú z nebieleného plátna, rohaté, akoby v nich mali zakrútené na obe strany po jednom oštiepku. Dievčatá pásli pekný, skoro bezvýnimočne brunastý statok. Nebožatá podobali sa Beduínom. Burnus (plachtu) mali pretiahnutý cez hlavu a okolo krku stiahnutý, spodok visel voľne, a tak chránil im hlavu v podobe priliehajúceho čepca a spodok tela v podobe plédu. A tvár kukala von akoby z okrúhleho rámca.

Na severovýchod vypína sa mohutný vrch Strážov. Ako nás zazrel, pozdravil nás, zosnímuc z temena sivý zaľahnutý oblak. Po stranných lúčkach javili sa sem-tam roztratené koliby a štále.

Obec Zliechov leží 2760 stôp nad hladinou morskou.

Od prievidzského hostinca (894 stôp) vystúpili sme teda o 1866 stôp.

Zliechov je obydlený široko-ďaleko známymi sklenármi. Do krosien, na chrbte pripravených, naberú sklo v tablách, hlubených nádobách a obrazoch, a tak s dlhou týkou v ruke, v dlhých kabaniach putujú chudáci po svete, aby to, čo im doma skúpa pôda poskytnúť nevládze, vyhľadali si kupčením v cudzine. Títo mravci, tak ako i naši drotári, čipkári, plátenníci, šefranníci, brdári[64] a olejkári a tým podobní podomoví kupci, rozpŕchnutí na všetky strany sveta, len na veľké sviatky Vianoc a Veľkej noci, i to nie vždy, prichádzajú domov na opekance a koláče. Mnohí z nich zloží krosná a kosti v cudzine a jeho nerozlučná palica zastaví sa mu na hrobe sťa pomník jeho nepozorovaného bytia.

Vyjdúc na rubikon svojej púti, stál som ako Herkules na rázcestí.[65] Krčmár, táto stelesnená obecná inteligencia, upravil nás na cestu a odtiaľto šlo to hlboko vrezanou strmou dolinou. Bože, komu to tu napadlo osadiť sa a kedy? Príčina to musela byť veľmi smutná, snáď v taký čas, keď dolné úrodné kraje bývali znepokojované a napadúvané nepriateľmi. Buď tomu akokoľvek, ale i tu meno nič dobrého nezvestuje; lebo Zliechov alebo Zlýchov dosviedča, že chudáci občania pre zlú chovu sú prinútení chlieb si inde hľadať. Si non e vero e ben trovato.[66]

Pravda je a istý príznak okolných akostí, že miznutím bohatej nivy a pohodlných krajov miznú i panské byty. Hodná chvíľa tomu, čo nám paláce a hrady z vidiny zmizli. Tieto kraje sú len pre kabaňu a pre ovseniacky žalúdok.

Nedoprial mi čas, aby som sa s touto obcou dlhšie zabával, s obcou, čo sa viac dotýka neba ako zeme.

Hneď pri samom Zliechove, ako sme sa nadol klonili, stretli sme sa na úzkej ceste so zliechovskými voziarmi. Vozili skaly hore, čo sa mi tak zdalo, akoby do mora vodu liali. Dobrých ľudí sa zmestí, ale títo nemuseli byť dobrí, lebo sa nepratali. Vystúpili sme, koľko sme mohli; ale to nepomohlo nič a neprekazilo hromženie jedného mladého pohoniča:

„Fíre, ebatta ti, mer mi madarok vadung.“[67]

Ja som ihneď pred touto istotne vysokou kultúrou na Zliechove (2760 stôp) strhol širák a nevedel som v svojom predivení v náhlosti dať svojmu citu iného výrazu ako v slovách:

„Až naveky amen!“

Toto pohlo jeho kamarátov k homérskemu smiechu.[68]

Škoda, že nie som kultúrministrom, ten chlap by bol posiaľ škôldozorcom.

No na to všetko sme sa chvalabohu predsa neprekotili, lež pri medzinárodnom pokoji rozišli. Dolu zostúpiac, prišli sme do Rovného, čomu však meno úplne nezodpovedá, lebo som nič rovného nevidel, nevynímajúc ani tých chlapov, čo sa z trhu domov klátili. Toľko je isté, že na súdny deň anjel tam bude musieť silne trúbiť, aby chudákov Rovňanov v tej hlbočine pobudil.

Zápole z oboch strán dolinky sú strmé, hrozné, to biele, to červené. Na chodníku zo Zliechova proti Mojtínu, pod sedlom v sivom vápennom mergli, má sa nachodiť skamenelý Aptychus pusillus[69] a Terebratula dyphia.[70] Javia sa tu, nakoľko mi bolo možno súdiť z voza, biele, sivé dolomity, červené krinoidové vápennáky[71] a hrčavý úskalný vápennák (Klippenkalk). Tieto posledné, vypínajúce sa v hrozivej výške nad dolinou, s roztečenou červenou farbou vynímali sa zvláštne, akoby im čučoriedky z hrtana vytekali.

Medzitým cesta nás viedla vždy len dolu a dolu, a ľahko by sa nám bola stala otupnou, keby ju z trhu z Košeca naspäť sa vracajúci trhovníci neboli obživovali. Na každých dakoľko sto krokov stretali sme húfy horského ľudu, obyčajne v sprievode hoviad, ale obyčajne i s dokonalou opicou. Veru častejšie tvrdo bolo rozoznať, či gazda hovädo — a či hovädo gazdu vedie. Ba čo viac a čo horšie, mnohý vypijúc rumplík páleného,[72] staval sa opitý za celý liter. A v tom väzí hrozný hriech, že náš ľud v opilstve akýsi junácky výraz, akúsi zásluhu chlapstva zamýšľa. Ani zďaleka nehúta, že ožranstvo je ošklivým hriechom.

Po dlhšej chvíli začínala sa cesta rovnať, jarok prestával hrmotne skákať a tu i tu videli sme vedľa cesty zase lúky a úzke polia, naľavo vbok jednu, pozdejšie i druhú dolinu s cestou a po nej putujúci dedinský ľud v sviatočnom trhovom rúchu; pravdepodobne boli to obyvatelia z Kopca.

Prišli sme do Košeckého Podhradia, kde sme už zase zočili pekné, dobre pestované ovocné stromy, vysadené okolo chalúp. Nad obcou, na výbehu ešte vyššieho vrchu stojí malebný hrad Sokol, pravda, už v rumoch; ďalej na sedle tohože kopca stoja pekné panské majere.

Ako táto veleba zašlej slávy bojovných, ba veru i zbojníckych vekov púta a prejíma srdce citlivého človeka, tak pútajú myseľ bádateľa geognostických pravekov[73] pozostatky tajných prírodných dejov, uložené v okolitých vápennákoch. Jasné bedlivé oko nášho Dionýza Štúra[74] preniklo tieto velikánske jurské zápole a jeho pero vyzradilo nám v ich hlbinách uschované poklady.

Podľa D. Štúra jestvuje na ceste z Mráznice do V. Podhradia sivý merglový slinec, a v tomto slinci našiel on nerasty: Ammonites Nisus. d’Orb. A. Astierianus, A. Honoratianus.

Od Podhradia a či Sokolovho, ktoré nazerá zo svojho povýšeného stanoviska už do širokej považskej doliny, berie na seba celé okolie úhľadnejšiu tvárnosť. Celá príroda zdá sa byť umytou, učesanou. O krátky čas nachádzali sme sa v považskej doline v oči Váhu.

Keď sa tak človek celý deň medzi vrchmi po dolinách plietol a nad hlavou visiace zápole hrozili ho každú chvíľu zachlopiť, veru dobre mu padne a vydýchne si, keď zase ďalší obzor sa mu usmieva, a keď voľnejšie oči po nivách a ďalších hôrnych reťaziach môže rozháňať.

Dolina otvára a šíri sa viac a viac; tu jej podlaha pozostáva z novotvorných vrstiev (neogén),[75] povrch však z potopných (diluviálnych) nánosov[76] a rozličnými vodnými prívalmi zo Strážovských končiarov splavených väčších-menších kamenných okrúhlic. Povrch celého útvaru je rovný, k Váhu slabuško nachýlený, vejáru podobný.

Košecu tešili sme sa veľmi, lebo sme tu úfali do poriadku uviesť naše trochu derutírované[77] žalúdky, a to tým viac, že Košec je mestečko, kde sa práve vydržiaval trh na statok, ktorý sme postretávali. Plnými veslami hnali sme do hostinca. „Panem a syrcenses“[78] sme pýtali, ale náš hlas bol ohlušený hukom sedliackych pijanov, ktorý ozýval sa za vypraženou rajnicou smrdiacej a preplnenej pijárne. Veľmi uníženým hlasom utiekal som sa k hostinskej, ale odpoveď znela, že už dávno po obede a že ani nestačí. V zúfalstve opísal som jej našu cestu a živými farbami predstavil som jej pred oči naše vypitvané žalúdky. Zúfalé položenie dodalo mi toľkej výrečnosti, že konečne povolila, že nastolí kóšer mäso, aké sa práve varilo pre muža, navracajúceho sa z cesty.

Prepadené kóšer mäso bolo tvrdé ako krčmárkino srdce; chrúmalo nám pod zubami, ako keď levov v menažériách kŕmia. Čo nedostačilo mäso, vynahradil šalát, akýsi druh lopúcha s olejom — tým a takým, akým lesníci puškové cievy a stroje natierajú. Ostatok dotisli sme chlebom; naozaj dobre nám chutilo víno. Nuž žalúdok predsa obsiahol dačo teplého a hovädzieho a človek sa dobre cíti, keď takto s hovädzinou do potyku príde.

Pokým zasa kone svoj olovrant skončili, vyšiel som na dvor a obzeral som hemžiaci sa, jednajúci, kričiaci ľud. Statok všeobecne pekný a čistý, veru v najviac pádoch svojich chovateľov prevyšujúci, bol silne zastúpený. Chlapov málo som videl celkom triezvych, a keď som porovnával, nuž sa mi oči rohatých zverov o moc múdrejšie, alebo aspoň opatrnejšie zdali byť ako tie ich opitých pánov, ba v daktorých som vyčítal akési opovrženie. Keď tieto chudiatka, tiež božie stvorenia, od hladu ručali, hajdákali holomci oprekot pri pálenčisku; no, nepoviem, že všetci, ale väčšina. I tu presvedčil som sa o tom, že slovenský pospolitý ľud je vtipný i dobrosrdečný, ale i ľahkomyseľný, a to veľmi. Kus viac sebavedomia by mu neškodilo!

Neďaleko tohoto rámusu na výšine stojí v kontraste s týmto pekný, solídny kostol obhradený živým plotom, pri ňom fara, ktorej cteného obyvateľa práve som sa priberal navštíviť, keď tu heslo pohoniča zaznelo: „Ďalej!“

Košec je skromné mestečko, má však známu a dejepisnú minulosť, ktorej svedkovia, okrem pochybných historických, sebe odporujúcich zpráv, celkom zmizli.

Pod tými svedkami rozumieme Košecký hrad, ktorého ani najmenšie rumy už nevidieť.

Povedá sa, dokázané to tuším nie je, že tu kedysi prebývali červení mnísi.[79] No tých na Slovensku až priveľa spomínajú; ak všade panovali, kde ich spomínajú, nuž ich bolo ako myší. Listina kráľa Albrechta pripomína r. 1483 Petra, syna Štefana Malého z Cazzy. Koncom XVII. storočia Petrőczy[80] tu za časov Vesselényiho, no i na Muráni, Ľupči a Banskej Bystrici známeho, sprisahal sa s Tököliovcami[81] — otcom i synom, keď rozmýšľali chmatnúť Leopolda[82] cisára, idúceho zo Španielska v ústrety svojej neveste Margite. Lapení spoluvinníci Zrínski,[83] Nádaždy, Frankepán prepadli súdu. Títo páni postavili sa v Košeckom hrade na odpor generálovi Heisterovi. (General Heister — Kurutzen Meister.)[84]

Heister[85] obliehal hrad; no Tököliovci a Petrőczy svojimi Trenčanmi bránili sa udatne. Starý Tököli náhle prechorel, a povážlivo, čím obrana zámku bola mýlená. Aby neboli tiež chytení, popchli v noci, utekajúc dúškom až na Likavu, kde vraj starý Tököli i zomrel.

Opustená posádka sa poddala i dostala slobodný odchod. Zámok bol do zniku rozváľaný, čo aby sa mohlo tým ľahšie stať, povolaní boli okolití poddaní. A tak teraz jeho sláva pochovaná leží. V tomto znivočenom hrade bol kedysi urobený plán o uchádzanie sa tureckej pomoci na vykonanie tököliovských úmyslov, ktorých hlavným agitátorom bol Petrőczy. Z tohoto vidíme, že u Turkov hľadať priateľstvo, nič nie je nového, ako vôbec nič nového pod slnkom; ale i to pravda, že následok tej snahy bolo na popol a prach obrátenie Košeckého hradu.

Od Košeca niesli sme sa meravo cestou dolu do Teplíc a odmerane hore Váhom; no viezli sme sa i ako ľudia svojej vôle a rozmaru najprv hore vodou a bokmi sem-tam. Aby sme vyhli opakovaniu prekonanej už púti, pokračujme v opise cesty z Košeca nadol, ktorú sme vykonali len o niekoľko dní, vracajúc sa z Pružiny.

Na pravom brehu Váhu skvejú sa zďaleka a pútajú pozornosť cestovateľa skvostné búdy Pruského. Tu sídli boháč a chýrečný hospodár gróf Koenigsegg.[86] Neďaleko poniže Košeca leží Ilava, tiež úhľadné mestečko s peknými domami. Zďaleka pozorované vypínajúce sa stavisko je štátny žalár, určený pre zločincov, odsúdených na mnoho rokov. Mladý lekár mi povedal, že ich na tento čas tam ubytovaných má byť ďaleko vyše štyristo. Sú to veselí kompáni: podpaľači, vrahovia, zbojníci. Vysoké stavisko s príslušnými budovami, strážené vojskom, ohradené je múrmi a záhradami. I pekný kostol je v objeme hradu.

Hrad, ako všetko, čo staršieho jest, prežil tiež rozličné osudy. Bývali v ňom až do časov cisára Jozefa mnísi trinitári[87] a mali tu, ako sa povedá, prvý kláštor — tak ako piaristi v Prievidzi. Medzi inším ich úlohou bolo lapených kresťanov, tureckých otrokov, vykupovať zbieranými almužnami. Takhľa bol tiež v Španielsku pomocou takýchto mníchov chudák, od vysokej šľachty zabudnutý Cervantes od Saracenov vykúpený, za čo potom napísal satirického Dona Quijota, namiereného oproti dreveným obyčajom španielskej šľachty.

Divná sa to teda stala premena so staviskom Ilavského hradu, ktorý bol pôvodne venovaný na tak vznešené ciele. Nuž ale deje tohoto hradu siahajú ešte oveľa ďalej.

Kedysi volala sa vraj Ilava Levou, a to za kráľa Ľudovíta I.,[88] okolo r. 1385. Za Matiáša kráľa[89] dostal Ilavský hrad darom Blažej Maďar za svoje verné služby, konané pri sbore Čierneho pluku. Dcéra tohoto vydala sa vraj za srbského junáka Paľa Kneza[90] (Kiniži), toho šuhaja, čo Turkov doma mečom rúbal. Bol on teda tureckým „holenderom“, ako sa teraz menuje stroj v papierňach na posekanie ránd. Pozdejšie prešla Ilava zase na druhý rod, ale tiež juhoslovanský, Ostrožičov,[91] z Chorvátska pošlých. Títo naši bratia Chorváti často usadzovali sa medzi Slovákmi, tak: Keglevič,[92] Festetič,[93] Markovič a iní; rodina Horváth de Gradec[94] zaujala veľké panstvá v Spiši a Šariši, ktoré pozdejšie prešli na rodiny Paločajich,[95] Szirmajovcov[96] a Mariášich.[97]

Prichýľme sa nazad k predmetu.

Ostrožič, majiteľ Ilavy, dal sa nakloniť Petrőcimu po dlhej práci k sprisahaniu oproti cisárovi Leopoldovi; následkom čoho, aby život zachoval, zutekal. Ilava pripadla štátu. Ďalším jeho majiteľom bol gróf Chr. Breuner, potom primas Juro Szécsényi[98] a tento r. 1692 pretvoril Ilavský hrad na kláštor trinitárov. V rákóciovských vojnách musela Ilava preniesť mnohé drancovania.

Výška nad hladinou mora je 116 siah, a to v ilavskom hostinci, kde som pil znamenité gr. koenigsegské pivo. Kotlina ilavského okolia pozostáva z novotvorného piesočníka (neogén) a pri Váhu z nánosu.

Z Ilavy prešli sme ďalej Klobušice, kde býva zemianska rodina tohože mena, ďalej obec Prejtu. Povyše obce pri ceste stojí chatrný domec s veľmi významnou osobnosťou, ako to sám nápis nad dvermi jasne a zreteľne poukazuje. Je to sídlo cigánskeho vajdu, ktorého moc a vláda rozprestiera sa po blízkych a ďalekých cigánskych kolibách. V akých širokých medziach vajda svoju potentátsku vládu dáva najavo, či svojho ambasadora[99] má zastúpeného pri carihradských konferenciách, to vám zradiť nemôžem. Zovnútornosť tohoto vladárskeho bytu poukazuje, pravda, na skrovnú myseľ a ešte skromnejšiu civilizáciu svojich obyvateľov. No, pamätné je to predsa. Za Prejtou nasleduje mestečko Dubnica, kde hlavným majiteľom je rodina Sina,[100] rodina to, ktorej otec, pôvodom Grék, dal vystavať oproti Akropolisu pri Attine (Athene) za 30 000 drachiem pekný hvezdársky palác. Ako tam, tak i tu a inde v jeho rozsiahlych panstvách vidieť boháča. V Dubnici sú jeho pekné sady.

No ale nielen barón Sina, nielen Koenigseg, ale i druhí, napr. Pijaček, honosia sa samo v sebe už v peknom okolí krásnymi záhradami a parkmi. A pospolitý ľud tiež kráča za nimi, ozdobujúc role ovocnými, v radoch sadenými stromami. A to jedno k druhému dáva celému i tak zaujímavému kraju tvárnosť velikánskej záhrady.

Dubnica bola majetkom, ba i bývaním známej mohutnej rodiny Illésházyovskej[101] a dubnický kaštieľ bol chýrnym krásou, ako i zbierkami. Illésházyovci vymreli úplne.

Oproti Dubnici vpadá pri Nemšovej, kde sa práve toho leta utopilo toľko pútnikov, do pravého brehu Váhu z Moravy cez hraničné Karpaty sa predierajúci potok Vlára. Touto dolinou zamýšľajú uhorskú železnicu cez Trenčín hore Vlárou spojiť s moravskou traťou.

Niže Dubnice, asi na jedno strelenie od cesty, leží stromami ukrytý majetok Prílesie, koreň to rodiny Príleských, z ktorých jeden Príleský značnú úlohu zastáva ako pri snemovni vyslancov, tak pri delegáciách. Pamätám sa na tohoto Tadka,[102] snáď už i tatka, bledého šuhaja, keď filozofické štúdiá konal ako komilitista[103] otcov piaristov na vtedajšom lýceu vo Vacove. Bolo to v r. 1845 — 1846. Hľa, kam sa teraz Tadko z ukrytého Prílesia vyhrabal!

Po chvíli priredikali sme sa do obce Teplá, kde sa od trenčianskej hradskej odráža cesta naľavo, na juh od Teplíc. Na pahrbku pri peknom kostole vykúka fara, kde bdie nad svojím stádom šľachetná slovenská duša.[104] Tu v Teplej opustili sme širokú, výborne udržanú hradskú a ťahali sme dolinou do lona očakávajúcich nás, bučinou porastených hôr. Cesta od Teplej po Teplice vysadená je topoľmi a vyníma sa znamenite, malebne, vedená kosom neveľkou rovinkou. Zo všetkých v ústrety došlých predmetov zatvárať možno na blízkosť zvláštnych, na kultúru poukazujúcich predmetov. Neprešla polhodina a vtiahli sme do Teplíc. Príležitosť nechali sme v prvej krčme.

Čo sa kraja a položenia Trenčianskych Teplíc týče, upomína ma na Sklené Teplice. Pravda, je to len akási podoba, ona sa tým viac tratí, že dolina Trenčianskych Teplíc je priestrannejšia od tamtej.

Z krčmy šli sme pešo. Za dakoľko menšín došli sme do poriadnej ulice; napravo od nej vedie pekná cesta nahor na známy Machnáč do Nitrianskej stolice. Kúsok stranou od ulice nad touto cestou leží vojenská nemocnica, vystavaná z priečnych brvien a tehál. Dakoľko obecných vojakov hralo sa v karty pred nemocnicou; myslím, že si rozháňali dlhú chvíľu.

Kráčajúc peknou širokou, stromami vysadenou ulicou boli sme dakoľkoráz (v dobrom zmysle) prepadnutí, keď nám 80, 100 a ta vyššie 200-grajciarové hospody ponúkali. My šli sme stále pevne ako múry hradné do srdca, vlastne na námestie, a tu videli sme tak kúpeľné ako hosťovské, ozaj kaľavné byty. Hostinec je skvostný. Rozumie sa, že je tu všetko podľa vkusu kvetinami, kriakmi a rozličnými ozdobami vystrojené.

Keď sme sa krížom-krážom poprechodili, išli sme zadnou ulicou do parku, kde pod mohutnými lipami (v pozadí je lúka a rabaty) hrala hudba. Tu prechádzalo sa hojne obecenstvo. Tvrdo sme odpočívali, a to na železnej lavici, na slnkom rozohriatej liatine; sedeli sme teda teplo i obzerali obecenstvo. Toto je z dobrej čiastky domorodé, to druhé je z Moravy, Čiech, Pruska, Nemecka, Sliezska; bolo vídať hodný počet Poliakov, voľačo sa sem zaplietlo i z Ruska. Poliaci sú vševerní navštevovatelia kúpeľov a kartových spoločností ako pred, tak po Vešelinim[105] (sub conjuratione Vesseliniana,[106] ako sme sa to učili) a za Vešelinim. Podajedni z Poliakov vysúšali sa i v národnom kroji. Okrúhly širáčik na krátko strihanej hlave, široké pulidery v sárach a kaftan, stiahnutý cifrovaným opaskom, mnohému dobre slušali. Brunastá farba šiat zďaleka tak sa vynímala, akoby sa škoricový klát pohyboval. Chlapi to boli napospol švárni.

Tu mali sme česť zísť sa a príjemne sa zabaviť so zdvorilým račišdorfským pánom farárom.[107] Škoda, že rozhovor trvať mohol len za krátko!

Kúpeľné prechádzky sú dlhé, vystupujúce až vysoko do hôr, kde rozložené stoja rozličné búdky a tieňavé miesta, určené na odpočinok. Navštívili sme i vodoskok v pristrojenej jaskyni, plným prúdom sa tlačiaci zo skaly. Nad jaskyňou v úpätí hory v zelenom ukrytý veľmi čarovne vyníma sa v škótskom slohu stavaný budúnok. Vracali sme sa popri divadle a dlhom bazári, kde v jednom oddiele klavír, v druhom noviny napohotove stoja na zábavu obecenstva. V čas planej chvíle možno sa tu prechádzať a tancovať.

Zaprášení, vypotení, chodením zunovaní vymenili sme si karôtky a vstúpili do kúpeľov. Za 50 gr. dostali sme každý osobitnú, poriadne pristrojenú, hábami zaopatrenú vaňu.

Keď sme sa vykúpali, hnal nás žalúdok do spomenutého už hlavného hostinca. Jedálňa, vlastne jedálne sú v prízemí, pristrojené všetkou pohodlnosťou. Miestnosti tak boli preplnené, že sme si sotva mohli vydobyť stôl, a keď sa to i stalo, veľa klepotu po pohároch a netrpezlivého šomrania to stálo, kým sme boli zaopatrení žiadanými vecami. Jedlá a ich nastolenie boli bezchybné, a s dobrým svedomím môžem pridať, podľa okolností lacné. Lacnotou, pritom elegantnosťou sa týmto kúpeľom sotva Sliač, Korytnica, a čo k tomu pridáme i Sklené Teplice, vyrovnajú.

Aby ctení čitatelia mali pochop o akosti, objeme a návšteve Trenčianskych kúpeľov, udáme tu malý priezor počtu hosťov v podajedných známejších kúpeľoch od 2. po 23. Júl r. 1876. Gastein mal 1611, Baden pri Viedni 1887, Baden-Baden 18 887, Balaton-Füred 803, Ems 5480, Franzensbad 4590, Gleichenberg 2097, Gmunden 783, Hall pri Linci 1150, Mehadia 1285, Homburg 3978, Ischl 3494, Karlove Vary 13 556, Kissingen 5568, Korytnica 316, Krapina, Teplice (v Chorvátsku) 777, Lipik 320, Luhačovice 656, Marienbad 6233, Margitin ostrov (v Pešti) 176, Sliač 517, Sčavnica (v Haliči) 910, Trenčianske Teplice 1259; v Uhrách teda len Mehadiou 26 hosťmi prevýšené.

Po obede pili sme kávu, a komu ľúbo, mohol si pochutnávať na sladoľade pod verandou, ktorá sa nachádzala pred jedálňami, kde sme zase mali príležitosť obzerať nasýtených kúpeľníkov a pekné ekvipáže. Videli sme i iné, a to opravdivo charakteristický obraz kúpeľov — rozličných mrzákov: okyptených, pokrčených, na vozidlách rozvážaných poľutovaniahodných to ľudí! Každého z tých bledých, úbohých bedárov doviedla sem nádej, že na svojich vlastných nohách budú sa hýbať z kúpeľov domov! Mnohý sa sklame! Daktorým pošťastí sa následkom upotrebovaných kúpeľov prirorodzeným a pravidelným spôsobom môcť sa z miesta na miesto pohybovať. A to je veľká výhoda a zaslúžená chvála dobrodinných zdrojov.

Trenčianske Teplice, trebárs i nie aktami potvrdené, sú od pradávna v úžitku. Kde sa človek zjavil, tam upotrebil to na očistenie a hovenie tela, to ako liek teplice. Ba i samé zvery pudom hnané vedeli ich využiť na svoj prospech. Tak napríklad Badenské kúpele pri Viedni už Rimanom známe, potom zabudnuté, psami istého rytiera z blízkeho Rauhensteinu boli zase na svetlo vyvedené. Prašiví psi sa na poľovačke tratili, až ich stopujúci pán našiel v teplej mláke. Takto znie rozprávka. Mesto Baden má v svojom erbe dvoch v kúpeli plahočiacich sa psov.

Trenčín vraj bol rímskym vodcom Terenciom[108] založený, a tak by i blízke (pol druha hodiny od Trenčína vzdialené) kúpele vtedy boli bývali svetu rímskemu objavené.

Zigmund z Herbersteinu[109] pripomína Trenčianske kúpele r. 1551 a Tomáš Jordanus, lekár moravských stavov, už r. 1580 chemicky lúčil vodu týchto kúpeľov.

Ako mnohé považské panstvá, tak i Trenčianske Teplice boli v minulej dobe majetkom zámožnej rodiny veľmožov Illésházych. Po ich vymretí dostal sa kúpeľ do rúk barónom Sina; ten gavalier dal ho okrášliť a zväčšiť, čím sa stal oveľa skvostnejším, hoci panstvo i na svoju materiálnu stranu neopomenulo. Pri tom všetkom pomerne lacno i chudoba sa tu môže obživiť a dôjsť svojho cieľa.

Čo sa geologickej polohy okolo Trenčianskych Teplíc týče, je tu vápennák neocénsky, neocénsky mergel, taký tiež dolomit. Nachodí sa dačo i červeného piesočníka severne od Teplíc a pri Dubnici klisurový vápennák, takrečený „Klippenkalk“. Po výšinách panuje dolomit, ktorý sa vyskytuje vo dvoch ťahoch od vrchu Baské a Vápca až ta poza Dubnicu. Podotknúť načim, že Trenčianske Teplice ležia 870 stôp nad hladinou morskou.

Po vyumývaní, občerstvení na duši i tele, s videním a skúsením úplne spokojní, brali sme sa nazad.

Priam ako sme sa blížili ku vážskemu riečišťu, behal nám zrak po Nemšovských vrchoch. Tam za Váhom má sa nachodiť s klisurským vápennákom i krásne skamenelý Ammonites athleta. Ďalej sa objavuje Červený Kameň a strminy s rumami Vršateckého hradu (Löwenstein, Oroszlánykő). Tento hrad od skaly ani nerozoznať; je on z tej istej látky a tak opovážlivo stavaný ako snáď žiaden v celej uhorskej krajine.

Rok jeho stavania je neznámy. Za tatárskych časov už stál. A ktozná, kedy už prvej? R. 1244 bol v majetku Eleuda Leštaka (Leustach), potom Bogomíra, Slopnianskeho, Jakušiča. Ján Jakušič uchádzal sa o ruku dcéry Gašpara Súňoga z Jeseníc, pána v Budatíne, ktorá preto, že chovala tajnú lásku k mladému Forgáčovi, zaživa na Budatínskom hrade bola zamúraná; o čom prehovorím pozdejšie.

Blízo Vršateckého hradu leží obec Mikušovce, obývaná zemianskymi rodinami Budiačovcov, ktorí v erbe majú nakreslenú odťatú nohu.

Znamenie toho erbu vysvetľuje povesť nasledovne. Tatári chytili Indricha, pána Vršateckého, i so sluhom Andrejom Budiačom a odsúdených na smrť vrhli nohou o nohu prikovaných do žalára. Aby pána oslobodil, odťal si obetovaný Andrej nohu a tak s tou odťatou nohou ušiel i pán. Tatári, naleznuvší potom skrvaveného sluhu, zadivení nad toľkou zmužilosťou, vyliečeného prepustili na slobodu; on potom kráľom do stavu zemianskeho povýšený, v erbe tak ako podnes jeho schudobnení potomci nosil odťatú nohu. Či tomu tak, dokázať nemôžem.

Dumajúc utešeným Považím, dotiahli sme späť do Košeca. Od Košeca hore idúc, zjavila sa nám napravo od cesty úhľadná dedina Nozdrovice, známa na Slovensku z pestovania ovocného stromovia a podľa ušľachtilého pestovateľa stromov. Nasledujú potom Tunešice, Ladec a Hloža; za touto obcou na hladkej ceste ako kolkáreň došli sme do mestečka Beluše, kde sme prenocovali.

Prvá zriedkavosť mestečka Beluše je hostinský ako kresťan, po toľkých a toľkých krčmách jediný, v celej Trenčianskej snáď sám druhý. Krčmy u nášho ľudu zdajú sa byť základom, ak nie privilégiom vyvoleného národa. — O dákych vynikajúcich zvláštnostiach tohoto mestečka písať neviem, ak to nie, že tu hradská cesta beh Váhu opúšťa a prosto sa uberá cez kopce do mestečka, menovaného Považská Bystrica. Bočná cesta ťahá sa k Váhu smerom do Púchova.

Na pamiatku krčmy, kde sme boli dobre uhostení a ubytovaní, chcem pripomenúť jej povýšenosť nielen gastronomickú, ale i astronomickú, to jest nad morom, a tá obnáša 780 stôp.

Keď sa človek obráti tvárou hore dolinou, stoja napravo skupeniny hôr vysokého kužeľovitého Rohatína. Tieto jurové skupeniny obsahujú crinoido vápennáky a červenohrčavé klisúrske vápna, k čomu načim pridať i sivé vápna. Tieto horniny ťahajú sa až po Slopnú a podajedny z nich bohaté sú na skameneliny, zvlášť amonity. Bezprostredne okolo Beluše a na malom kopci pri hradskej za mlynom, kam sme sa prechodili, nachodia sa usadliny neogénne a novšie, a to piesok a piesočníky, hlien a speky.

Pri Visolajoch povyše Beluše nachodia sa kusy eocénskeho konglomerátu, viedenský piesočník a hlien. Od Visolajov ťahajú sa usadliny opodiaľ kriedových hornín po Púchov a Nosice, kde sa má nachodiť dr. G. A. Kornhuberom[110] nájdený „Pecten solarium“.[111]

Moja spolucestovateľka, moja Ida Pfeiffer,[112] srebala z istých a dostatočných príčin ešte v Prievidzi zaopatrené ópiové kvapky, a to v toľkej miere, že som sa po ich preglgnutí naľakal, pravda, už pozde. Za to som ale načúval celú noc a vyvolával každú polhodinu, či ju dávka ópia nezbavila všetkých citov. Ale na moje potešenie za každým volaním nasledovalo šomranie pre znepokojovanie jej sladkého spánku.

Druhého rána putovali sme popri Visolajoch ďalej; hneď povyše opustili sme hradskú a tesnou, ale dobrou cestou išli sme vždy užšou dolinkou na juhovýchod. V pozadí zdal sa svet byť zabitý horami. Končiare na nich tak strmo a do výšky čneli, akoby im vlasy boli dupkom do neba vstávali.

Prešli sme popri papierni, tak nevelikánskej, že by ju tá jej sokyňa z Harmanca jedným hárkom mohla zalepiť. Prešli sme dve nad cestou strmiace dierami, prerývané vápenné zápole. Tu a pri Slopnej zjavuje sa vyšná krieda. Zase ďalej na ľavom brehu potôčika leží Slopná, obec na severnom úpätí Malenice, čo mimo svojho ominózneho[113] mena zrodila voľakedy pospolitého sedliaka, ale srdnatého muža, ktorý tejto ctnosti pri zemianskom mene, Slopnianskeho, stal sa i majetníkom ukrutného Vršateckého hradu. Pravda, to bolo tak dávno, že to už ani na verenie nie je.

Uplynulo asi pol hodinky, čo sme hradskú cestu opustili, i dotiahli sme do Dolného Lieskovca. V neveľkej tejto obci nachádza sa zanedbaný panský dom i Suňogovský majetok a pekný, novoopravený hrádok Sittányi-Ulmana, bohatého snemového vyslanca. Pri hrádku rozprestiera sa múrom obohnaný park, ktorý tohto leta prvý raz prišiel pod záhradnícke hrable a motyky. Práve kopali v ňom rybník a upravovali chodníky. Pamätná je v parku dosť hrubá lipa, ktorej haluze sú v istej výške tak súmerne rozvetvené, že je to zriedkavosť; aby sa nerozčechli, opatrené sú obojkom, čo je, pravda, na ujmu kráse. I Suňogovský majetok prikúpil Sittányi. Vídať tu veľké ovocné sady, a to nielen v záhradách, ale i v slobodnom poli.

Pretože so zemeznaleckou polohou kraja budem sa pozdejšie a hromadnejšie zaoberať, ten opis nateraz preskočím a pôjdem len za nosom ďalej. Po dobrej štvrťhodine prišli sme do Trstia. Tento suchý Triest zatvára posavádnu, menšími kopcami ohradenú, hladkú zátoku; od Trstia sú dva priechody, jeden na východ do Podskalia, druhý na juh do Pružiny, oba vedúce skalnatými horami.

Trstie je malá obec, ale počíta mnoho panských stavísk, nové i staré kúrie, humná atď. Bývajú tu členovia Maršovského domu. V bočných lesoch vysokej strmej Malenice vydržiavajú sa hlučné poľovačky. Vpravo, vľavo ťahajú sa bučiny, len pri Dolnom Lieskovci videl som nad cestou miešaný lesík s dubmi a sosnami.

Z Trstia ekonomicky dobre obrábaného stúpali sme suchopárnou úzkou dolinou nahor. Strmé výšiny sú takmer nahé, drsnaté, všakovými kamennými mníchmi a kozákmi fantasticky ozdobené. Je tu dolomitický vápennák, mrvivý, belnastý. Pružinský jarok švihá dolu, a ozaj, keby toho nie, človek by pochyboval, že tým smerom ešte dakde na božie svetlo a medzi seberovné božie stvorenia sa vyrediká. Nuž ale trpezlivosť všetko premôže: premohla i suchoromantickú dolinku. Prvé, čo sme uzreli, bol rapotajúci mlyn a za mlynom videli sme už vežu, kostol, faru, pružinské domy. „No veď ja tebe dám dediny! Či nevidíš na veži hodiny?“ napadlo mi, keď som uzrel vežové hodiny.

Keď sme sa obzreli na prejdené vrchy, poznali sme značnú výšku pružinského mestečka. Pružinská fara stojí 1318 stôp nad hladinou morskou, je teda od Beluše 538 stôp vyššia, čo vlastne len od Trstia počítať načim, pretože až po Trstie dolina ubehúva takmer vodorovne. Tento rozdiel výšky poznať na rastlinstve vôbec a zvlášť na jeho pozdnejšom vyvinutí.

S priateľským pohostinstvom a slovenskou dobrosrdečnosťou očakával a prijal nás pán dekan a miestny farár — náš Štefan Závodník.[114] — Tu som si odfúkol, tu som sa pohodlne povystieral; pričom som nezanedbal ako obec, jej obyvateľov, tak ani okolie preskúmať.

Štefan Závodník je vysoký, mohutný muž, mierny človek a veľmi učenlivý kňaz. Tvár jeho javí dobrotu a prívetivý úsmev. Takýto muž, keď asi tridsať rokov jednostajne v tom istom kraji býva a pritom isté povýšené sociálne postavenie požíva, neomylne vtlačí svoj ráz i sebe podriadenému ľudu a v druhom rade všetkým od neho závislým veciam, slovom — účinkovanie takého muža má vplyv na mravnú a fyzickú tvárnosť ním obývaného kraja.

Ľud pil ako špongia, mrhal čas, márnil peniaz. Závodník účinkovaním, neúnavným poučovaním mnohých odviedol korheľstvu. Ešte i teraz nájdu sa mnohí pijanci, tí budú jestvovať snáď vždy druhým na postrach, aby sa dobré od zlého tým drastickejšie rozoznať dalo. Ale jeho účinkovanie neobmedzuje sa len na jeho faru; on revoltuje i druhé revíry.[115] Má vo svojej blahej čiernej knihe zapísaných vyše štyridsaťtisíc duší ako členov ružencového spolku, odrieknuvších sa pitia páleného, to jest ožranstva. A čo by z tých len každý desiaty, čo by len každý stý ostal verným (a nepochybujeme, že ich ostane viac), už je tým predsa veľká radosť čertovi pokazená. Takéto neustále účinkovanie na všetky strany, a dala by sa potom pre vlasť, pre človečenstvo veľká suma blahobytu porátať. No ale k tomu treba ľudí so Závodníkovou tvrdou hlavou a mäkkým srdcom, a takých chvalabohu máme na Slovensku dosť, len by boli na dotyčnom mieste podporovaní a rozohrievaní.

On rozmnožoval bezpríkladnou pilnosťou štepárstvo, zriadil podľa najlepších vzoriek náboženskú školu vzdor všetkým prekážkam. Tam sa chlapci učia hudbe, gymnastike; dievčatá hotujú všetkého druhu ženské práce, takže boli i vyznačené viedenskou výstavou. I kroj pospolitého ľudu, rozumie sa národný, sa zušľachtil a stal vkusnejším. Kostol okrášlil, vežu hodinami opatril, kaplnky nastaval, napravil, vzbudiac i tým čistotu, vkus a nábožný cit v ľude.

Toto všetko môže vykonať neúnavný farár! Ba čo viac, fíliu Mojtín, vyše troch hodín vzdialenú, na vysokých skalách ležiacu, povýšil na faru. Tak dlho apoštoloval po svete, kým nevybehal krásny kostol, faru a k tomu potrebné fundácie a inštrukcie.

Nebude od veci, keď s malou odchýlkou vyložíme, ako Štefan Závodník vystaval na Mojtínskej skale kostol, a to tak krásny; stojí to za to pripomenúť.

Starý matuzalemský husár, Škultéty, o ktorom sa zmienim dolu nižšie, narodený bol v Mojtíne a slúžil ako vojak osemdesiatjeden rokov! Bol on predmetom obdivovania korunovaných a nekorunovaných veľkých hláv. Toto použil múdre a vtipne Závodník. Pobehal Pešť, pobehal Viedeň a vykonal, že na česť toho skoro nesmrteľného husára bol v jeho rodisku vystavaný kostol. Rezolvované[116] bolo vyšším miestom 40 000 zl. Ale Závodník spokojný bol s 20 000 zl. Kostol „super petram“[117] stavaný má byť, ako to i profesor Klemens osvedčil, krásny.

Chudákom Mojtínčanom ťažko bolo do matky fary, ale i farárovi do fílie, zvlášť v zime, vyše troch hodín ďaleko ta na ten trenčiansky St. Gotthard[118] sa brodiť. Stalo sa, že kým dieťa ku krstu doniesli, bez toho žeby bolo uzrelo Pružinu, uzrelo večný raj. Ba ešte hroznejšie veci sa prihodili. Keď raz viezli mŕtveho z Mojtína do Pružiny, stralili mŕtvolu na ceste, a doviezli prázdnu rakev k hrobu. Trasením sa po hrboľatej ceste vybúšil mŕtvy Mojtínčan dosku nad hlavou a vypytlal sa dierou na cestu. Chudáka dezertéra museli potom rekvírovať do pohotove otvorenej jamy. Teraz všetkým týmto nesnádkam šťastliví Mojtínčania môžu vyhnúť a pred smrťou nestratí sa žiaden.

Pružinská fara obtočená je záhradami. V záhrade stojí košatá lipa, pod lipou sú lavice a stolík, kde sme tichým večerom vôňou obtočení čítali noviny a rozhovor viedli. Idylické boli to hodiny!

Biely kostol medzi zeleným stromovím panuje nad mestečkom, ďaleko kukajúc po vršinách a prívetivo nazerá po svojich klientoch. Okolo kostola na zelenej pažiti stoja v súmernej diaľke rozostavené novovystavané kaplice. Za kostolom je archív tých, čo sa z obce sem na pokoj presťahovali, pokrytý zeleným kobercom. Počas môjho tunajšieho pobytu pohrobili jedno decko a jedného paholka. Zaujímavo-prenikavý to výjav! Tichá, velebná príroda vôkol načúva pozorne spev vznášajúceho sa škovrana. Vtom hlásajú príchod usnulého Pružinca melancholické zvony: „Mortuos plango.“[119] Skromný počet tichého, s prírodou zrasteného ľudu, fakle, spev, modlitba, plač: to všetko sa ti zjaví. Truhla mizne v hĺbke, kamene a zem hrmocú, graca škripí, sprievod sa tratí; nastane ticho, príroda prechodí na denný poriadok. Skončil sa každodenný, a predsa vždy bolestný výjav — len na hrobe kľačí a modlí sa malé akési dievčatko a ja hľadím, hľadím zamyslený raz na to ako z kameňa vykresané decko, raz na tú peknú, velebnú božiu prírodu! A škovran vtom letiac do výšky hlása štebotajúc: „Nesiem bohu sviecu, sviecu,“ nesúc dušu úbohého Slováka a detskú modlitbu nazad k Stvoriteľovi všehomíra.

Na rohu štvorhranu kaplíc, ktoré sú okolo kostola, stojí z piesočníka kresaný pyramídový pomník na štvorhrannom podstave. Pomník vystavať dal takže náš Štefan Závodník spomenutému husárskemu strážmajstrovi Škultétymu. Výška pomníka môže obnášať asi desať stôp. Nápis, rozložený na štyroch stranách, znie:

„Pod šesť panovníky si žil, slúžil verne,
V sedmiletých vojnách si bojoval pevne,
V tureckých, francúzskych zástavu si bránil,
Tak že Ťa nepriateľ často i poranil.“

„95-ročniemu c. k. husárskemu zástavníkovi Ladislavovi Škultéty, ináč Gábriš, narodenému v pružinskom Mojtíne dňa 27. júna 1738, zomrelému vo V. Várade 19. aug. 1832, za jeho 81-ročniu vojanskú službu k radostnej pamiatke 1/4-storočnieho žitia Jeho Vel. Cis. Fraňa Jozefa I. svojmu národovcovi dali vystaviť vďační Slováci 1855.“

Podobizeň tohoto ozaj pamätného hrdinu, Klemensom kopírovaná na veľkom obraze, nachodí sa u pána dekana. Sedí starček na koni v parádnej rovnošate a drží v pästi zástavu.

Obec je dlhá, dakoľko panskými domami okrášlená. Hneď koncom obce, pri samej, ináčej veľmi dobrej ceste vyskytuje sa vápenný eocénový konglomerát, znamenitá látka na naprávanie pokazených ciest. Malú polhodinku vyše Pružiny leží fília pružinskej fary, Predhorie — maličká to obec obývaná sčiastky podomovníkmi, čo na krosnách zliechovské sklo po svete roznášajú, sčiastky košikármi, ktorí svoj výrobok to na kárach, to na hlavách svetom rozvážajú.

Bolo v nedeľu, ľud pekne zašatený uberal sa do kostolov. Kde-tu po medziach na žinočkách držaný pásol sa napospol čistotný a tučný rožný statok.

Od Predhoria odrazili sme sa naľavo na východ hlbokou skalnatou dolinou. Zľava nad nami vypínala sa strmá hora, menom Sekaná, obrastená len po samom hrebeni riedkymi ihličnatými stromami. Na jednom mieste v samej strmine stojí kolmo vytýčená zápoľa v podobe hlavy, na hrdle a pleciach postavená; veľkosťou a podobou rovná sa egyptskej sfinge. Sekaná je z vápna, ale to vápno prináleží rozličným druhom: neocénsky dolomit a vápennák, červený klisurový a pravdepodobne i štramberský sivý vápennák.

Dolinkou vinie sa čerstvý a veľmi čistý potôčik. Tam hore vyššie celý potôčik akoby razom prúdi sa zo zeme, kým na vrchoch takmer žiadna, aspoň veľmi zriedkavá studnička sa nachodí, čo som pozdejšie dosť trpko musel skúsiť.

Pri uhlisku a vápenici opustili sme dolinku, vedúcu k neďalekej veľkej, mnou pre krátky čas nevidenej, cestovateľmi často navštevovanej jaskyni — Dupnej (1764 stôp) s strmou, úzkou, hroznými skalami hatenou dolinkou škriabali sme sa proti srsti. Keď sme urobili pár krokov nachýlenou rovinkou, už sme sa zase, nešeredne fúkajúc, driapali hore obrovskými drzými, kružinou zarastenými skalnatými stupkami, šúchajúc sa medzi strmými dolomitovými stenami. Tu videl som rizne,[120] stavané Talianmi. Ťahali sa od zápole na zápoľu ponad priepasti, hneď strmším hneď plytkým pádom, líšiac sa mnohým od našich slovenských. Nemuseli cieľu úplne zodpovedať, lebo som videl hrčavé polená pred skokmi pristavené na plytkých miestach, čím sa nielen „habausy“[121] nastavili, ale i samé rizne porúchali.

„Čihí hore, už nemáme ďaleko, tešil ma môj vodič, keď som sa ako randa spotený márne a márne obzeral za ledajakou studničkou. Ach, ale dolomitové steny poznali, že nie som Mojžišom a nevycvrkli vodu, na čo podľa svojej polohy ani bárs spôsobné neboli. Ako sme nevideli vodu, tak som ani v tom celom, na pálenie vápna veľmi dobre sa hodiacom dolomite nikde nenašiel skameneliny. Keď sa kde na skalách našla aká humusová hriadka, tam sa bujné Sedum[122] a iné byliny z rodu Crasiusculov rozprestierali. V protivnom henzlovskom rúbanisku bujne prekvitala Atropa belladona (ľuľok, nadraguľa). Ináčej musím vyznať, že na tento čas pre horúčosť a dlhotrvanlivú suchotu rastlinstvo priateľovi a zberateľovi rastlín doprosta žiadnou radosťou neprekvitalo.

Každá kázeň má svoj amen. Po namáhavom nielen nohami, ale veru už i rukami škriabaní vyšli sme na vrch Samostrieľa. Je to istotne významné meno a iste vtedy, keď vzniklo, značilo pušnoprachovú pušku, flintu, ako ju kde-tu píšu — samopaľom. Snáď po tej hore chodil poľovník, opatrený tým, toho času ešte neobyčajným, vražedným strojom.

Na samom vrchu je lúka. Tam sme si sadli na povýšenom mieste ku zaslúženému odpočinku, chodiac bez namáhania tela a preskakujúc podľa ľubovôle od končiara na končiar rôznych, strmých, škerených, sekaných hôr, vrchov a kopcov — všetko to, pravda, len očami. Ach, ako sa to človek dobre cíti na tak povýšenom mieste — vysoko, vysoko nad hlavami pletichárskeho človečenstva!

„Auf den Bergen thront die Freiheit,“[123] vyvoláva nemecký básnik. A pravdu má. Na všetky strany čiahal som zrakom a všade ten — „tót görbe ország“.[124] Jeden vrch vypínal sa nad druhým v rozličnej forme, farbe, položení a výške. Na juhu, akoby ho pán boh troma prsty bol vytiahol na tú výsosť, stojí už tu toľko ráz spomínaný — Strážov, s holou hlavou a chudým hrdlom, okolo neho celá koleda hranatých miništrantov; medzi nimi a Samostrieľom je hlboká Radočinská, iste bájoslovná dolina. Na západe ležia Mojtínske vrchy a Rohatín, Malenica, kopec Radová, Somorová, niže Pružiny Prúdovač. Ďaleko za Váhom vídať všakové divotvorné kamenné cukerkandle.[125] Na severe vypína sa Manín, tiež pekná haluška, podskalské knedle a tie všakové Stráže, tých je ozaj kopa. Kde stojí dáky voľným vidom a končitou podobou vyznačený kopec, ten má názov Stráž.

Táto okolnosť ukazuje nám prstom prežité historické časy; roviny Považskej doliny boli nadovšetko plné nepokojov, a keď sa tade hrnuli drancujúce tlupy, vyfajčený ľud utiekal sa medzi odľahlé vrchovato-skalnaté doliny, a aby i tu bol zabezpečený pred vpádom vlkolačných nájazdcov, postaval na príhodné vrchy stráže, ktoré svojím spôsobom dávali učupeným tam dolu zástupom znaky približujúceho sa nepriateľa, pravdepodobne strojenými ohňami.

Takéto mená sú písma, ktoré tam, kde niet aktov, môžu často vysvetľovať dejiny.

Tak i mnohé výrazy nárečia okolitého ľudu poukazovať sa zdajú, že či už ten lebo onen sa prisťahoval v pradávnych časiech z Poľska, alebo že Poliaci robievali časté invázie do týchto krajov.

Pred krátkym časom prekopával hospodár za domom jarček v susednej, tamto za tými eocénovými vápennými kopcami ležiacej obci Domaniži, i vykopal tri strieborné poľské peniaze, pochádzajúce tuším z XV. a XVI. storočia.

Čo sa záhradníctva, statku a roľníctva týče, ich zriadenie, poriadok a čistota poukazuje na zvyky a blízkosť susednej Moravy.

A teraz podotkneme nakrátko i geologickú podstať týchto ohromných kamenných látok. Strážov pozostáv z vápna a dolomitu, ležiaceho nad neocénskymi merglami, delenými od Malej Magury žabičníkom[126] (Quarzit) a červeným piesočníkom. Rohatín sme pripomenuli i okolie Slopny, Malenica. Pružinská kotlina obsahuje eocénske konglomeráty a eocénsky piesočník.

Tu nablízku v tomto odbore, to jest eocénskych konglomerátov, najpoučlivejšie sú skaliská od Podskalia po Domanižu, o ktorých sa ešte pozdejšie zmienime. Rozpadnuté eocénske piesočníky, takrečené viedenské, dávajú tmavú, kyprú, dosť úrodnú zeminu. Eocénske konglomeráty sú roľníctvu nepriam príjemné; zeminy z nich sú síce teplé, ale nadmier skalnaté a bylinám dávajú málo podstaty.

Toto je krátky geologický prehľad. Keď sme ešte okom hodili na Pružinu s ligotajúcou sa vežou a na Predhorie pod nami, poberali sme sa druhou cestou či chodníkom cez hustý, bukový les dolu, a to zväčša toľkou strminou, že sme sa bez ľadu síce, ale nie bez skladu korčuľovali; na každý spôsob oveľa skorej sme zo Samostrieľa zbehli, ako sme naň vyšli.

Jazyk mi už vyschol ako pilník a príduc v najtuhšej pálčivosti na faru, pil som ako veľblúd a už trebárs som tu sedel takrečeno v mori spolkov miernosti, predsa som neutrálnu vodu s menej neutrálnym vínom kopuloval,[127] pričom, zhliadnuc na môj saharský smäd a odhliadnuc od pravidla, dal mi môj dobrý priateľ indulgenciu.[128]

Keď som sa za niekoľko dní naprestieral v Pružine a poobzeral jej chotáre, lúky, role, polia s rozličnými drenážami, rigolovaním, parkovaný farský háj a chladnú studňu na hlinastej aréne, lúčili sme sa z pohostinnej fary.

Pán dekan bol tak láskavý a odprevadil nás na svojej príležitosti cez Trstie do Podskalia. Podskalie leží asi štvrť hodiny cesty od Trstia. Cesta vedie idylickou dolinkou medzi pahorkami a obec leží, ako samé meno jasne značí, pod skálím. Je to, čo sa podoby týče, chrbát ako krov domu, ale vysoký, až do polovice roľami, pašou a borievkami pokrytý, potom ale číra drzá skala, a to dlhým hrebeňom. Vrch tej kamennej koruny je porastený sčiastky krovinou; tam majú byť pozostatky hradu, o ktorom som sa však nič bližšieho dozvedieť nemohol: no už tá myšlienka, hrad tam vystavať bola strašná.

Celá obec leží tak prichýlená, akoby ju boli z neba zniesli, lebo ináč nemožno pochopiť, skade by bola prišla. Chodníkom oproti Pružine a Domaniži idúc hore a hore popod zápole rečeného vrchu, mal som príležitosť vidieť veľkú masu eocénskeho vápenného konglomerátu, ktorý ťahajúc sa východom hore oproti Žiline, najvyššieho stupňa vyvinutosti dosahuje pri Súľove. Je to vápenná zlúčenina, spoluzložená zo samých, zväčša kus ošúchaných väčších-menších mŕv. Domnievam sa, že povstal v eocénovej dobe (treťohornej) na brehoch širokého nepokojného mora z rozdrvených jurských vápien. Dosť na tom, tento mrvivý kameň, majúci podoby stĺpov, mení sa a prší; podnožie týchto hôr je posiate hrčami a okrúhlymi kamienkami, ako vídame sem-tam na morských brehoch. V dolinke na severovýchode som videl merglové slince v jarkoch, a to v mohutnej sile. Sám kostol a fara s cintorínom stoja na neocénskom dolomite. Viac pekných oltárov a zväčša kostol pochádza podľa jestvujúcich nápisov od Teštianskovcov z predošlého storočia. Mŕtvi ležia v susedstve skamenelín, ktoré však nie sú súce na určenie; tam ďalej kopce oproti Sverepcu sú takmer výlučne zložené z eocénskeho piesočníka.

V Podskalí je malý, ale úhľadný byt pána Kazimíra Točeka. Farár, pán Rédeky, ktorý je dobrosrdečná chlapina, prijal nás veru s veľkou úprimnosťou, ubytoval a uhostil, čo my tým radostnejšie pripomíname, že i on ľudomilné snahy nášho Závodníka statočne podporuje.

Kým túto dolinku opustiac vydám sa na hradskú cestu, ešte mienim poznamenať, že ako mi hodnoverne bolo povedané, ľud tento poľné krádeže na vysadených stromoch nepácha, čo je natoľko mimo morálky pochopiteľné, že tú ovocinu nikto nežiada, lebo ju každý človek v hojnej miere môže mať; ale väčšej váhy ako toto má tá okolnosť, že i riad alebo akékoľvek stroje v otvorenom poli ponechané nikto nevezme, no a to je veru veľká cnosť.

Povedali sme, že obyvatelia pre nedostatok pôdy nútení sú po svete kupčiť. Kupčia teda a zarábajú a peniaze domov po pošte posielajú, čo len do samej Pružiny behom roka učiní viac tisíc zlatých. Domov sa vracajúci kočovníci donášajú značnejšie sumy; pravda, po ročnej i dlhšej lehote potom povoláva a povalúva sa celá rodina, a tu vysvitá ľahkomyseľnosť Slováka. Je sa a pije, kým zárobok stačí a kým nenasleduje škrípanie zubov. Keď mužík opätne trudnú cestu nastúpiť a k tomu tovar nakúpiť má, berie zase od žida dvadsať — päťdesiat zlatých na dobrý úrok a vláči krosná z obce do obce na zohnutom chrbte.

Opustiac pri Visolajoch tú nám vždy milú a pohostinnú dolinku a čo v nej dobrého, vyšli sme zase na župnú hradskú a obrátili sa na východ.

Považskou dolinou, ako je známe, bola navrhnutá železnica; od Trenčína nahor mala sa pri Žiline spojiť so železnicou Košicko-bohumínskou. Teraz, keď už takrečené rodinné železnice dohotovili a tmavá škaredosť prázdnych pokladníc zíva proti vláde, ostala táto železnica na papieri. Pán Závodník prišiel na tú vtipnú myšlienku, žeby železnica s obídením považských mostov, teda lacnejšie a bližšie dala sa viesť cez Trstie, Domanižu, Rajec a tak na Žilinu. A merači tú náradu poslúchli natoľko, nakoľko i ten kraj preskúmali. No ale je to všetko jedno, lebo kde nič niet, tam i cisár právo stratil, hovorí porekadlo. A tak Váhom ešte mnoho mútnej vody potečie, kým tadiaľto rušeň pohrmí.

Natoľko sa tejto nehode môže cestovateľ tešiť, že pešky alebo koňmo túto cestu konajúc, viac vidí, podľa vôle sa zabaví a na krásach prírody a ľudských monumentálnych dielach sa viac môže kochať, než by sa to mohlo stať železnicou.

No ale sa vezieme a sme na hradskej — peknej, bielej, hladkej, v úzkej, ale veľmi prívetivej dolinke. Váh, ten nám ušiel a ťahá sa tam do Púchova, kľučkujúc ta k Orlovu a Považskej Bystrici za kopcami, za vŕškami.

Prvá dedinka, do ktorej sme v ľahkom behu dopálili, je Sverepec. Škoda tej špatnej dedinky v tak peknej dolinke! Bieda, nečistota od krovu až pod stenu. Domy sú krivé, ani podstať nie rovná. Kto oblokom vyzerá, naraz len jedným okom kukať môže, i tie sú zväčša zalepené mechúrom alebo párancami, a kde kultúra pod strechu vliezla, tam dáka karta šlabikára miesto sklenej tably zastupuje. Ej no, tento Sverepec (a meno mu svedčí, a je snáď v rodine so Slopnou) by sa bol mal preč od hradskej cesty, dakde do kúta odhrabať!

Od Sverepca vedie cesta asi za štvrťhodinu nahor a potom dolu poľami. Nad Považskou Bystricou zjavil sa nám zaujímavý výhľad. Spomínané hneď blízke, hneď ďaleké hory, rozkladajúce sa nahor, nadol a po hranice Moravy, tisnú sa ako štrbavé zuby pred oči cestovateľa. Prekvapujúca panoráma otvára sa očiam v okolí samého mestečka Považskej Bystrice. Vyhladený Váh túli sa zase k ceste, ide nám v ústrety, delený na viac ramien nestálymi pieskovými ostrovčekmi. Na severozápadnom brehu, na krajnom, stromami tienenom kopci stojí žltý pekný kaštieľ, patriaci pánu Lordovi; ďalej hore dolinou svieti sa sťa pena nad Váhom podhradský kaštieľ, patriaci pánu Popperovi. Oba títo páni sú potomkovia magnátov, za šerodávna prekročivších Červené more. Nad touto bielou husou hľadí na dolinu z vysokého strmého, končitého vrchu hrozivým, zmrašteným čelom vekom začmudený Bystrický hrad — sídlo drievnych Podmanických.

To vám je tak krásny pohľad, že ma mráz nadšenia prejal a zo sedliska ma pohlo!

Pri židovskom cintoríne spúšťali sme sa dolu. Bolože v ňom tých kolov! Smrť hodne riadila v Ben-Juda, ale má v Považskej Bystrici i hodne tohoto materiálu. Je to hotový Jeruzalem a kresťania sú len exotické byliny. Považská Bystrica je mesto obchodnícke.

Prv ako vstúpime do Považskej Bystrice, chceme objasniť i terén, ktorý sme prešli. Vrchná krieda, ktorá južne od Horného Podhradia počnúc ťahá sa na Belušu, zuteká pri Slopnej, ako už rečené, po Trstie, stade zase vracajúc sa, tvorí všetky tie kopce medzi Váhom, hradskou cestou až po Podskalie. Sám Sverepec stojí na viedenskom piesočníku (eocén). Horniny tohoto útvaru (vrchnokriedového) sú nasledujúce: slinec (mergel) žltý, sivý a červený; piesočníky viac alebo menej drobnozrnné, sivo-žlté a sivo-modré (ten takrečený viedenský piesočník, ktorý sa tu ale veľmi podobá spišskému karpatskému piesočníku); zlúčeniny (konglomerát) s červeným chytom, sem-tam i sivé; vápenné okrúhlice, žabičné, žulové, melafýr a porfýrové okruhlice.

Za Váhom od Orlova hore po hrozitánsky Starý hrad tiahnúce sa riekou strmo a hladko podmyté vysoké brehy sú geologicky kremobyčajne zaujímavé. Už dávno sú tieto miestnosti preskúmané medzi inými skúmateľmi Lillom z Lilienbachu,[129] Bouéom Romingerom[130] a Beyrichom,[131] najnovšie i naším Dionýzom Štúrom.

Tam vo vrchnej kriede a viedenskom piesočníku nachodia sa skameneliny: Exogyra columba, Cardium Hillanum.[132] Venus sp., Pecten sp., Rostellaria costata,[133] Voluta acuta,[134] Turritella columna, Hippurites sulcata,[135] Exogyra columba (táto pekne zohnutá korytnačka tvorí celé vrstvy pri Orlove), čo som ale, pravda, všetko len z diaľky videl, to jest cez sklo med lízal, a len pozdejšie sa mi pošťastilo, ač i na inom mieste, tieto útvary bližšie nahliadnuť.

Tak teda a konečne z tohoto zemeznaleckého úskoku vrátime sa ta, kam sa práve redikáme a ťaháme — do poriadneho hostinca malého, ale živého mestečka Považskej Bystrice. Tri razy som predošlého leta prešiel týmto mestečkom, a vždy boli trhy, už či som náhodou ja trafil na ne, a či ony na mňa, neviem. Národu tomu, ktorý ozaj peňažným prielivom možno menovať a ktorý sa vtipom a ešte väčšou zvedavosťou vyznačuje, veľmi sa tu dobre darí.

Na dlhom a dosť širokom námestí stojí kostol, už r. 1409 naprávaný, teda podistým ešte oveľa starší. Pamätné sú v ňom náhrobníky a oltárňa, poťahmé ku kedysi slávnemu, mocnému Bystrickému hradu. Prvý náhrobník je z červeného mramoru, umele zhotovený a do steny vpravený. Predstavuje v prirodzenej veľkosti obrneného rytiera s dlhou, niže pása siahajúcou bradou; v pravici má meč, v ľavici drží štít s rodinným erbom. Latinský a slovenský nápis krajom poukazuje, že to Rafael z Podmanína, pán na Bystrici, zomrelý dňa 23. februára r. 1558 v 43. roku svojho veku; a tento nápis poukazuje, že sa i hrozní mocnári, ako i tento pán pol Trenčianskej stolice, nehanbili slovenskej spisovnej reči. Ani mu ona nepoškvrní hrob, ako nepoškvrňuje korunovacie klenoty sv. Štefana,[136] kdežto teraz bársaký stoličný pisárik a mnohí iní mamľasi do kŕčov upadajú, keď bývajú po slovensky oslovení. No ale každá hlúposť v sebe chová zárodok rozpadnutia. Druhé dva náhrobníky predstavujú Žigmunda Balašu[137] a jeho ženu, poľskú kňažnú Zborovských; obaja sú v prirodzenej veľkosti.

Oltárňa (antipendium)[138] z alabastru je sem prenesená z upadajúceho hradu. Okolo kríža kľačí celá rytierska rodina, otec z jednej strany so štyrmi šarvancami a matka s troma dcérami. Štít s erbom poukazuje, že to Balaša. V pozadí vídať hrad, ako v ten čas vyzeral, čo keď sa prirovná s jeho terajším bezkrovným, sčiastky už rozváľaným stavom, dáva obraz tým zaujímavejší, ale i smutnejší. Tak mení sa všetko pod slnkom!

Týchto kameňmi predstavených pánov pripomenieme ešte pri opise Bystrického hradu, hoci za všetky Mednianskeho,[139] čo i obratne písané bájky historicky a dobre stáť nemôžem, ako sa o tom bol vyslovil i náš mladý, nádejný a pilný bádateľ trenčianskych starožitností, pán Alexander Lombardini.[140]

Okrem pamätného kostola je tu pre každého statočného Slováka ešte jedna pamätnosť, a to v osobe duchovného predstaveného, pána z Pongrác.[141] Pre nepohodlný čas môjho sa tu bavenia, druhý raz pre jeho neprítomnosť nebolo mi možno prísť s ním do obcovania.

Na brehu Váhu vyše mestečka stojí a leží cvičebňa bystrických hasičov, ktorým prajem čím menej príležitosti na praktické cvičenia. V teórii nech sa prevracajú, „keľo im ďaka“.

Tam kde sa cesta níži k rovine, za lesíkom kostrbatých vŕb, na zelenej pažiti predstavil sa nám pekný, divný obraz — trh na rožný statok. Cesta je povýšená asi na štyri metre nad lúkou. Pod vŕbami stojí mnoho všakových vozíkov, odtiaľ, medzi cestou a Váhom, asi na štvrť hodiny diaľky, stál v radoch statok, ručiac, chvosty oháňajúc, kopúc, rohami bodajúc, a ako sa nazývajú všetky tie výjavy hovädzieho rozmaru a krátenia chvíle. Chudiatka, niektoré tušiac svoju „rostbrátlovú budúcnosť“,[142] obmackávané, ďubané, štopané, hľadeli smutným okom hore cestou na nás. Uniforma tých hoviad bola prevažne brunastá, potom čierna a biela, a divno, oblek predavačov, čo sa farby týka, tomu tiež sa rovnal. Hrešiac, hajčujúc, hroziac, po rohoch palicami klopajúc — preháňali sa sem-tam sedliaci. Tam kráčali medzi lačnou rohatinou pandúri s kohútovými perami na klobúku, povedomí svojej úradnej vážnosti, tu i tu šibnutí chvostom medzi oči. Hajdúsi vyberajú mýto, kladú cedule za širáky. Tam kupec s predavačom perú si do dlaní pol hodiny, ruky majú zapuchnuté ako dvadsaťgrajciarové pecne, a ešte sa tlčú pre pollitrový oldomáš.

Adleri, Silbersteini, Sonnenbergovia, Schlesingeri značia do knižtičiek a rozkazujú dohromady stavať čriedy kúpeného statku na určité miesta.

Huk národa a ryk statku utlmuje šplechotanie bystrého tu Váhu. A Bystrický hrad, zamyslený do prežitých časov, pošmúrnym okom hľadí na hemženie životvorov tam dolu.

Ešte raz som sa obzrel na to mrvenisko a už zmizlo mi z očú a mizne i kostolík sv. Heleny nad Považskou Bystricou i s jeho až po časy Jozefa II. bývalou pustovnicou. A keď zase hľadím napred seba, vidím obec Považskú Teplú. Táto úhľadná dedinka leží na úpätí značného vrchu Manína. Z druhej, to jest južnej strany ďaleko vyzerajúceho Manína leží obec Podmanín, z ktorej berie svoj pôvod rodina barónov Podmanických.[143] Od Teplej na juhovýchod vídať tesnú, hlbokú, kolmými zápoľami obklopenú dolinu. Touto dolinou preteká malý potok Teplá, ktorý, snáď pôvodom jurských vápennákov v zime nebodaj nezamrznúc, mohol dať meno obci. Od Teplej pod rovným uhlom odráža sa cesta na sever prosto k Váhu. Tu vidieť staršiu, popri brehu Váhu do Považskej Bystrice vedúcu zapustenú cestu, ktorá však, pretože sa po nej i Váh voziť začal, musela byť ponechaná.

Pri brehu opustili sme hradskú a išli sme ku kompe. Dávno je už tomu, keď som sa na kompe prevážal — kedysi na Hrone pri Kálnici a na Dunaji medzi Ostrihomom a Parkanom, keď tam ešte mostu nebolo.

Prievozník spal ako krokodíl na piesku na náprotivnom brehu, i museli sme s kočišom hodne dlho na prstoch po valasky koncertovať, kým sa podhradský Lootse[144] priberal k práci. Nechutný to mornár!

Kým sa k nám pričľapkal, mal som dobrú príležitosť vyzerať na do neba čnejúci hrad a o jeho bytí myšlienky zbierať. Krásna, utešená to romantika! Ba prichytil som sa kresliť, čo som podľa okolností i skutočne, ale už zväčša na kompe sa plaviac, previedol. Táto plavba na rozvodnenom Váhu ohľadom na príjemný romantický krajobraz bol jeden z krásnych momentov mojej trenčianskej cesty.

Naše kone nikdy sa nepripravovali v žiadnej mornárskej škole na takéto plavby a vzdor všetkého dohovárania a tešenia veľmi tvrdo sa brali na hegotajúcu sa kompu. No predsa stali sa prístupnými múdrym napomenutiam. Keď sme prekonali polovicu plavby a dobre niže výstupu prúdom zahnaní museli veslovať hore, ponechala koníky trpezlivosť a ony celou silou vypnúc sa do výšky, chceli preskočiť cez bariéru. Dosť sme im hlúposť ich počínania „ad oculos“[145] demonštrovali. Potratili koncepty. Ešte práve načase založil Ondriš jednému kabát, druhému moja polovica mantilu na oči. Kone, zadivené nad týmto ozaj neočakávaným štafírungom, zastali ticho ako mramorové sochy a krátko zatým pokojne sme sa vyviezli do Transvaganie.[146]

Keby tam hore na tej skale Matúš Trenčiansky a či Podmanickovci lebo Balašovci panovali, veru by nás skalami boli mohli obsypať, tak blízko a tak vysoko je ten hrad nad našimi hlavami. Stade sa dá súdiť, že už či Váhom či hradskou cestujúci museli prechodiť popod päsť silných pánov tohoto hradu a podľa ich vôle sa vykupovať.

Nánosom, porasteným štipkou trávy a nízkou vrbinou, viezli sme sa do priečelia podhradského kaštieľa, kedysi Szapáryho, teraz Popperovho majetku. Sloh tohoto jednoposchodového kaštieľa je francúzske rokoko.[147] Spredku vídať záhradné mrežky, z bokov záhradu, okrem toho na ľavom krídle rozprestierajú sa hospodárske staviská, vyše nich stojí poriadna obecná krčma. Pred kaštieľom stojí košatá osika, pozostatok z veľa iných stromov toho druhu, vysadených za Szapáryho časov, ktoré však rozvodnený Váh pojal sebou.

Nad samým podhradským kaštieľom vyrastá strmý, kužeľovitý, na skameneliny bohatý, asi päťsto stôp vysoký kopec a na vrch kopca, vystavaný z tej istej látky čo tento, stojí ten už toľko na slovo vzatý Bystrický hrad. Krovu zbavený, škáravý, so škamravými oknami, vypína sa drzo do oblakov. Príchod z tejto strany bol takmer nemožný, cesta do neho sa vinula okolo kopca a z druhej strany odzadku dovnútra. I kopec, jeho podoba, ako i štrbavý hrad, jeho rozmer a veleba sú nápadné. Na potvrdnie toho poslúži pripomenutie minulosti, akú nám podáva Medniansky, hoc len vo výťahu, a to pravdepodobne viac rozprávkovú ako historickú.

Nedá sa pochybovať, že Bystrický hrad už podľa svojej v tých časiech dôležitej strategickej polohy je starší, než ho pripomína Medniansky. Keď nie prv, aspoň nemám príčiny pochybovať, že bystré, smelé oko Matúša, pána Váhu a Tatier, z výšiny Bystrického hradu vyzeralo dolinou nahor pod Predmier.

Medniansky, majúc veľkú obľubu v romantike, zabáva sa zvlášť s bratmi Podmanickovcami, pánmi na Bystrici. Ecce quain bonum, bonum et jucundum, habitare fratres, fratres in unum![148] Bol to Ján a Rafael, chlapi svojej vôle a pästi, nekorivší sa žiadnemu zákonu. Diví neohrození mužovia len v surových nápadoch cudzieho majetku, vtedajšej to rytierskej cnosti, sa kratochvílili. Ďaleké okolie triaslo sa pred neobmedzenými lupičmi. Keď raz Ján na Moravu a Rafael do Sliezska vybehli na lúpež a tento prepadnúc pri Jablonkove zemana Jirzíka z Lasinkoviec, ponechajúc raneného otca na bojišti, zabral do zajatia okrem druhej koristi i jeho krásnu dcéru Hedvigu. Srdce divého Rafaela nemohlo dcérinej kráse odolať, i buchol sa po uši do nej. Nie ináč po vodilo sa i druhému, z Moravy navrátivšiemu sa bratovi. I tomu zahorelo srdce ku krásnej Hedvige, a veru by si boli títo páni bratia vošky palošmi vytierali, keby to neboli prekazili a ich nepomerili ich druhovia.

Konečne dali sa na kocky a tieto rozhodli na Jánovu stranu; ten mal byť majiteľom ladnej Hedvigy, na čo, pravda, Rafael škarede zaškuľoval. Vtom dobehlo heslo, že Ďorď a Ján Súňog[149] (v starých listinách Zunok a Zvonek menovaní) povolaní na kráľovský hrad, so značným vojskom opustili pevnosť Budatín. I vybrali sa ihneď páni bratia Podmanickovci prepadnúť Budatín. Na výprave tam kdesi niže Predmiera staval sa Rafael chorým a figliar vrátil sa na zámok, kde sa surmou uchádzal o lásku Hedvigy. Táto jeho ponuku stále odmršťovala, nad čím strašne rozhnevaný Rafael Podmanický chcel ju otráviť. Vtom ale — a to práve je romantické — čuť bolo huk a cvengot zbroje a v okamihu ležala vyslobodená Hedviga v náručí svojho brata. Rafaelovi, prirodzene, padlo srdce do sáry, a potme lebo prekvapenie v noci sa stalo, dákym tajomným otvorom ufujazdil. Na ten smutný chýr vrátil sa Ján po rýchlom zaujatí Budatína s vojskom, i našiel popol, uhlie, dym a zboreniny. Hedviga, Moravania a všetky klenoty zámku pošli cez hranice preč. Keď sa totiž brat Hedvigin dozvedel o otcovej porážke a zajatí sestrinom, oddal otca rodinnej opatere, zobral so sebou priateľov a ozbrojencov, cez lesy a doly, obchádzajúc hradskú, vrazil nenadále a práve vhod na nestrežený hrad. Ale akokoľvek, musela byť stráž tam na tom orličom hniezde ospalá a Moravania tými skalami sa museli driapať ako kozy.

Od tých čias Podmanickovci natoľko skrotli, že sa podrobili kráľovskej vôli. Rafaela sme videli s dlhou bradou v bystrickom kostole. Bol to strašný čeľadník! Ich dedičom, bo zomreli bezdetní, bol kráľ. Ten daroval hrad Gašparovi Serédymu,[150] ako nad bránou znútra vidieť. Potom prešiel do majetku Andreja Balašu, novohradského župana (1571). Imrich Balaša,[151] porozumený s Tököliovcami, bol v Bystrickom hrade obliehaný r. 1684 cisárskymi. Poddal sa na milosť. Polovicou panstva podľa praslice pozdejšie vládla rodina Szapárych; teraz vládne Popper. To panstvo pozostávalo okrem hradu z dvoch mestečiek a dvadsiatich piatich dedín.

Nad podhradským kaštieľom sa do strmého kopca prituľujú pekné zelené tieňavé stromy; z nich vykúkajú staré bašty a veselé novomódne letohrádky. Vyššie hore kružinou, cez jarčiská a sutiny hradných stien vinie sa operadlami, maľovanými krajinskou, farbou a mriežkami opatrený chodník a ešte vyššie hore preťahuje sa sťa had popod a ponad zápole cestička až pod samý hrad, kde sa oku tratí. Toto všetko dovedna ako celok predstavuje ten hrad kremobyčajne zaujímavým; len jedno by si bol prial: vidieť tento krajobraz pri splne, tichom, teplom večere. Videl som zo stupiek Piazzetty[152] čarovný večer benátsky, ale toto vo svojom spôsobe dalo by sa dobre pridružiť k boku tamtoho.

Od podhradského kaštieľa viezli sme sa hore pri samom strmom kopci popod samý hrad; tam sa začne rovina do zátoku šíriť a vysadená je dlhými, po dva a dva paralelne bežiacimi stromoradmi, vysokými topoľmi. Cesty pomedzi ne, teraz zarastené vysokou bujnou trávou, podľa ich rozostavenia boli voľakedy určené na vyrážanie sa panských kočov. Pri konci stromoradia, keď sme sa opätne dostali ku samému podmytému brehu Váhu, prebehol nám popred kone had nevídanej hrubosti a zdĺžosti. Kým som sa spamätal, vbehol do húštiny topoľového stromoradia.

Ešte chvíľku a prebehli sme polia a prišli sme do obce Šebestianovej, ktorá stojí na malej výšine. Túto obec, prvej kým sa do nej nevlezie, nevídať pre samé stromy — tak je ovocným stromovím pokrytá. Domy má stavané napospol z piesočníka, a ten je žltobrunastej farby; domy, oplecká a spodnice žien sú jednej farby.

Kopce od Podhradia po Šebestianovú sú z ohľadu zemeznaleckého tej istej sústavy čo tie pri Orlove: Cenomanienia Turonien,[153] slince, piesočníky, zlúčeniny, okrúhlice a v nich sa nachodia tie pri Orlove pripomenuté skameneliny.

Za Šebestianovou zvrtli sme sa po chvíli briežkom do Považskej dolinky proti Morave prosto na sever a asi o štvrť hodinky, ponechajúc napravo vysokými a psotnými oráčinami obsadenú obec Malú Podvaž, prišli sme po novo robenej cestičke do Jesenice, skade mala svoje prímenie chýrečná Súňogovská čeľaď „de Jesenic“,[154] o ktorej rodine tu i tam v tomto cestopise spomienka podbehne.

Jesenica je neveľká obec, bez zvláštneho výrazu, ale obsahuje v sebe ukrytú perlu básnictva. Pod kopcom leží Súňogovský kaštieľ s erbom nad vchodom a s dvoma okrúhlymi vežami na rohoch. Stavisko to nosí ráz XVII. storočia a obsahuje v sebe desať izieb; tieto sú pusté, smrdia myšami, no dalo by sa to všetko s neveľkými nákladmi zriadiť. Stavisko je na poschodie. Dvor má veľký, ale splnila sa na ňom židovská kliatba: „Bodaj by ti predo dvermi tráva rástla.“ Jedna krava by sa statočne z toho dvora vyživila. V popredí dvora pri ceste stojí dlhé, múrané, neovakované stavisko. Mala to byt pradiareň, ale v počiatkoch zanikla a strhla i pána Súňoga do galiby. Vedľa zámku či kaštieľa jestvujú dve náramné, štrnásť jutár veľké ovocné záhrady. K tomu patria lesy po vrchoch a rovné úrodné polia, všetko voľačo vyše päťsto jutár; a to, cenené na sedemdesiattisíc zlatých, pripadlo akémusi z kolena ben Efraim za dvadsaťtritisíc zlatých so všetkým činom. Tak idú staroaristokratické majetky rok po roku čírom-čárom! Kým ich dobývali päsťou a boli obrábané poddanými, nuž len vládli nimi páni, ale teraz, keď treba to nadobudnuté umom a vlastnou prácou zachovávať a nielen troviť, karty hrať, kone poháňať — ale učiť sa a pracovať, opúšťajú panstvá svojich pánov ako lístie strom a tie staré rodostromy stoja ako opŕchnuté pne a ich staré hrady sú opustené. Tak sa časy menia, tak svet tento beží!

V okolí Jesenice pokračujú ďalej ešte tie od Orlova a Podhradia nám známe horniny: zlúčeniny, eocénové piesočníky a slince. V piesočníku sa nachádzajú skamenelé pne a miestami smidky kamenného uhlia, čo dalo príčinu pre jeho veru nezdarné kopanie; ba voľakde v susedstve Jesenice, ak sa nemýlim, i naši Kyseľovci šparchali za kamenným uhlím, ale ono iste, ako ľud zvykol hovorievať, nebolo ešte zrelé.

Prítomnosť kamenného oleja v tomto piesočníku dalo by mu, čo na oko i tak celkom vyzerá, podobu karpatského (v Spiši, Galícii atď.) piesočníka.

Vydychujúc si na zelenom, neobydlenom dvore panského domu, sadol som si na kameň, tvrdú to, vodou bohzná kedy tam od neďalekej moravskej hranice dovezenú okrúhlicu. Po dlhej práci odvalil som kúsok toho ako atlas v prekrižovaných pruhoch blýskavého kameňa. Bol to rohový lesk (Hornblendegestein), útvar v týchto okolitých usadeninách zriedkavý, ohňom vyrútený.

Vrátili sme sa tou istou cestou nazad, kde bola daná príležitosť v krásnej polohe z boku obzerať velebné rumy Bystrického hradu z okolia Šebestianovej. Muselo to byť krásne, keď tak ozbrojenci s blýskavými kopijami na pleciach vystupovali hore hrebeňom kopca do hradu.

Preplaviac kompou Váh, tiahli sme ľavým brehom Váhu od Bystrickej Teplej hore do Vrtižeru (Vrtižriedlo?). Toto je malá obec na strmom brehu Váhu. Pod ňou sa hlboko valí a vrtí urputný Váh, pení sa, mieša, až poniže vyhadzuje štrk, nános, tvoriac sihote a zaplávajúc tepličianske a bystrické lúky a pastvy.

Ej, starý to mládenec tento Váh, zrodený tam v tých chladných velikánoch liptovských! Valí sa šomrajúc Liptovom, Turcom a Trenčínom a kde mu v ceste alebo v susedstve dáka hora stojí, do nej sa búcha, točí a tacká sem-tam od brehu do brehu. Samopašné lesné víly metajú doň skalami; keď sa však namrzený rozvodní a nohy im močiť počína, tu lúčajú a váľajú doň balvany a on to všetko stroví, sebou zhŕňa, obšúcha, obdrví, občeše a na príhodnom mieste, keď ho zlosť popustí, von vyhodí. To sú tie jeho nánosy — okrúhlice, štrky, piesky a homoky.[155]

Keď som sa viezol hore brehom do Vrtižera, prihodilo sa mi snáď to, že som sa do hlbočiny Váhu prehodil? — Nie, ale to, čo sa stávať zvyklo, a čo sa robí, keď sa dolu vrchom človek vezie: zahamovalo nám koleso. Všetečný neveľký kameň vliezol do hlavy, ale nie mojej, lež kolesnej, a to, nedajbože, nechcelo sa krútiť. To pôsobilo na kone ako čaj z bazového kvetu. I museli sme z paluby dolu a z ohrady vytiahnutými drúkmi krútili, hegali sme sem-tam, tískali, kým urážlivá prekážka nebola vyoperovaná a štátne a či statné koleso veselo sa nehýbalo.

Pán boh svojich skusuje a takáto skúška má vždy dačo dobrého v sebe. Keď som totiž pri tej operácii ako najprirodzenejší nástroj na buchnutie zodvihol skalu, zazrel som, že ten kus, istotne zo susedstva pošlý, plný je zaujímavých skamenelín. Prešiel som teda pešky Vrtižer a strmú cestu brehom až dolu do rovinky. A tam z hornej strany Vrtižera vypína sa nad cestou a Váhom strmý kameňolom, preplnený skamenelinami. Bola to pre mňa paša na tých kameňoch! Vrstvy sú veľmi pekne otvorené.

V nesčíselnom počte a v pekne vyvinutých exemplároch nachodí sa tu toľko už spomínaná Exogyra columba, popri nej akési Cardium[156] (conniacum?) a v žltobrunastom vápennom piesočníku našiel som odtlačky listov, možno že Salicites microphyllus, a akýsi pernatý list, ale nezreteľný. Tieto horniny patria k hornej kriede.[157] A v dobe hornej kriedy sa na svetoguli stromy dikotiledonské[158] ešte len započali, do tých čias rástli monocotiledones, ako sú naše ihličnaté stromy. Dikotiledonské listnaté stromy boli vo svojej hornokriedovej kolíske deti teplého pásma a nachodia sa skamenelé až hen v arktických krajoch Grónska, Nebrasky atď. A tak teda v tých časiech mohol si cestovateľ i na Franc-Jozefovom ostrove pod košatým listnatým stromom slaninku pražiť a cigarku kúriť.

Zahrýzol som sa nešeredne do týchto tvrdých skál a bol by vari s tou Exogyrou skamenel na mieste, keby môj drahý poklad na voze nebol čvirikal a núkal ku postupu. Nuž teda s naplnenými vačkami, len to tak hrkalo, horko-ťažko vyteperil som sa na vozík; i ponechajúc za chrbtom zaujímavé múzeum, zbehli sme na rovinku. Tu medzi velikánskymi vŕbami za vodou pod zeleným kopcom vykúka naľavo červený krov jesenického kaštieľa.

Tu sme stretávali ľudí, poberajúcich sa do poľných prác. Chlapi boli napospol v čiernych hunkách, pekne zrastení, a tu napadlo mi to, čo píše učený Fabre Marieil: „Horskí obyvatelia sú silní a energickí ľudia, čo i hneď, ako Isensec poznamenáva, len vodu pijú a tú najjednoduchšiu strovu požívajú.“ No, však keby radšej len vodu pili, hm, ale keď im celým plemenám už pálenka nohy podtína!

Za malú chvíľu prešli sme Drieňovú. Viezli sme sa všade rovinou a prevýbornou cestou, akú som videl len v Taliansku, Štajersku a okolo Viedne. A tak ľahko ako po kolkárni sa vezúc došli sme do Plevníka.

Už pred Plevníkom brnkali pred nami, za nami, popri nás všakového druhu kočíky a vozíky s vycifrovanými paniami a pánmi. Bolo toho nápadne veľa. Veru som sa domnieval, že Považská Bystrica pustila židovský roj. Príčinou toho bola svadba v Plevníku. Roznášali sa snáď nie menej, ako keď cez Červené more špacírovali.

No, množia sa, chudiatka, akurátne, a keď celky vplynú v maďarský národ, čo sa právom už i z ohľadu vďačnosti dá očakávať, tak sa netreba báť jeho úpadku, nepotrebné sú kolonizácie a dr. Veselovský môže mať svoje veselé homeopatické hodiny.

Nechajme tých orientalistov a cestujme pokojne ďalej. Plevník je poriadna obec, s viac naoko panskými domami; tak sa zdá, že z nich tiež sú pôvodní majitelia vypudení ako lastovičky zo svojho hniezda vrabcami. Tuším, že i tá svadba bola v takom hniezde slávená. „Sic vos non vobis aedificatis — boves!“[159]

Interesantné sú, pravdaže, z geologického ohľadu pahorky a vrchy, obrubujúce nám sprava dolinu. Našu pozornosť pútajú už samé ich formy, ktoré svoju zvrchovanosť dosahujú na skalnatých rebrách vychýrených Súľovských brál. To sú cukerkandle!

Od Plevníka a Predmiera cez kopce po Súľov nachodia sa horniny: rudistový[160] vápennák, numulity, sivé slince s guľami sferosideritu,[161] vrchná krieda, a teda i skameneliny: Rudisty,[162] Radiolity[163] a Caprotiny,[164] Neriney[165] a Ammonites Grasianus.[166]

Náš kočiš, člen ružencového spolku, taký bol pilný v oddávaní úcty všetkému, čo zasväteného je, že vzdávajúc česť a poklonu obrazom, predstavujúcim svätých, v Plevníku celou skrúšenosťou zošmyknúc širák, pobožne sa prežehnal pred tabuľou — „Plevník helységu“.[167] No, nič to zato, intencia bola dobrá.

Za Plevníkom nasleduje Rašov. Keď sme ta došli, na hornom konci sa kúril ešte dom, ktorý bol v noci zhorel. V Rašove zhora cesty býva mlynár, spolu záhradník, pestujúci na vyárendovanom priestore kuchynskú zeleninu. Opravdivý to Bulhar v záhradníckom zmysle. Nenašli sme ho síce doma, ale mali sme príležitosť obdivovať ním vypestovaný petržlen a zeler v Žiline. Korene tých zelenín boli tak hrubé, že by bol mohol z nich plte zbíjať. No a to nie je pletka!

Za Rašovom krížom cez hradskú ťahá sa stromoradím vysadená bočná cesta. Táto riadna cesta spája Maršovú s Mikšovou, ležiacou za Váhom. Tamtá, ukrytá v parku neďaleko hradskej, v utešenom položení pod kopcom, dala meno rodine teraz v Trenčíne vývodiacej — Maršovským. Ten žltý hrad na druhom brehu Váhu takže patrí tejto rodine.

Keď prebehneš stromoradie opísanej cesty, vidíš zľava hradskej duchovnú akadémiu (špiritusovú fabriku), pušku pandorínu,[168] pre hospodára síce výnosnú, ale pre pospolitý ľud ohnište všetkého zlého a kaluž podlostí. Stadeto do Predmiera je len štvrťhodinová prechádzka.

Nevyrovnane rovnou hladkou hradskou behajú príležitosti všakového druhu hore-dolu: ľahké, ťažké, rýchle a pozdné vozy a vozíky sťahujú sa medzi Žilinou a Trenčínom. Medzi všetkými tými hrdými a pospolitými rušňami najväčšmi nápadný stroj je poštárska archa, a to Noemova, lebo najviac Noemovcami obývaná. Je to nepodarený súsek na štyroch kolesách, ťahaný koňmi, zo zaslúženého vojenského odpočinku opäť vradenými do aktivity. Napredku, nazadku poznačený je ten súsek poštárskou trúbou a z troch strán opatrený oblokmi, ktoré, možnože dakedy boli zapravené sklom. V tom súseku pokrčení, s nohami v bosman zapletenými sedia: Móric Herrmann a Adolf Ergerperger a na ich kŕčovite skrivených tvárach možno čítať, ako pohodlne sa ich otlaky tam dnu cítia. A istotne každý cestovateľ, vystúpivší s dokopaným žalúdkom, šťastlivý a nadšený letí do náručia svojej rodiny. Za to maltretovanie v tom súseku ešte vraj i platiť musia. Hradské sú tu povýšené nad všetku chválu: no pri vozidlách človek musí vyvolať: Gospodin pomiluj ny!

Predmier je pre — mier, pre odpočinok, kde cestujúci počas dve hodiny trvajúceho kŕmenia admirujú kuchyňu[169] predmierskeho hostinca. Tu skoro každý cestovateľ zmierni beh svojej príležitosti a oddá sa do žalúdkového prímeria. Vynikajúce vlastnosti mestečka Predmiera nie sú mi známe. Jeho rovné okolie je úrodné. V decembri roku 1848 z Čadce utekajúci honvédi utiahli sa sem dva razy. Toho času bol tu farárom staručký J., prívrženec cisárskej strany. Dlho po revolúcii vychvaľoval starého cisárskeho generála Šimoniča[170] ako pobožného, ktorý u neho ubytovaný si pred spaním kľakol k posteli a dlho sa modlieval. Keď boli u neho ubytovaní honvédi, pýtali si od neho s hroznou kliatbou nápoj a pokrm. To staručkého kňaza veľmi pomútilo. Keď išiel po víno do pivnice, dával svoj hnev najavo pískaním. A čím viac bol nahnevaný, tým vyššie vypiskoval a skladal celkom nové hnevo-árie, čo samopašných honvédskych dôstojníkov veľmi zabávalo a tým viac do pitia dobrého vínka ponúkalo. Chudák, dobrý starček, už nepíska, ako i mnohí z tých, čo sa pískať dali, už tiež pískať prestali.

Na juhu od Predmiera čnejú do blankytu strapy Súľovských brál. Suľ znamená soľ a tomu podobné mená nachodia sa vo všetkých krajoch slavianskeho sveta, ako napríklad: Sula, potok v Rusku, Sulin v Šariši, chýrny dobrým medokýšom atď. Súľovské vrchy nie sú vysoké. Predmiersky hostinec má 906 stôp nad hladinou morskou; Súľovské vrchy majú 2142 stôp výšky. Tieto vrchy sú podivné svojou podobou a skladom skál. Orograficky[171] vyzerajú tie skalnaté strapy tak, akoby sa podzemný obor bol driapal na povrch zeme; ruky, ktorými si rozkálal v brale škáru, mal už von vystrčené, keď mu ich zakloplo, i skameneli a obrovské prsty ostali mu zmeravené trčať do výšky. Kameň je eocénový vápenný konglomerát, aký sme, a to veľmi pekný, videli v Podskalí. Tie rozličné pretvarujúce sa figúry, aké tento mrvivý kameň predstavuje, rozprestierajú sa až dolu do doliny a sú bohatou látkou romantických kombinácií. Vídať vo výške 800 stôp od mora to, čo v krajoch Álp možno pozorovať len vo výške 3000 — 4000. A čo som ja bol tento podivný zjav prírody zblízka obzerať? Nie. A prečo nie? Tri roky som býval vo Viedni a na Svätoštefanskej veži som nebol; odkladal som to vždy a vždy na druhý raz. Tak sa stalo i ohľadom Súľovských brál.

Kto z Predmiera na ľavom brehu doliny chce prejsť do Súľova, musí prejsť tri kopce a toľko jarkov. V prvom kopci nachodí sa ľahký mrvivý slinec s mnohými hrčami sferosideritu; v druhom rade kopcov vyskytuje sa na korálky bohatý vápennák; v tomto vápennáku jestvujú: Rhynchonella plicatilis, Rhynchonella latissima.[172] Za slincom pred samou Súľovskou dolinskou bránou rúti sa pod tie eocénske bralá numulitový (peniažkový) vápennák.

Predmier je teda centrum, kde sa zastavuje pohybujúci sa pendul cestovateľov zo Žiliny do Trenčína a naopak. I my sme sa tu rozložili táborom a môžeme povedať, že dostali sme sa do dobrých rúk. Kým bolo nastolené, čo dlho netrvalo, vystrel som sa na pohovku, oddajúc sa básnickému sneniu o Hričovskom hrade. Tu ma čosi veľmi a vždy väčšmi začalo klať do pravého boku, na ktorom som ležal. Nasledoval nepokoj a zdýmanie z mojej, strach a kvílenie zo strany mojej opaternej polovice, ktorá už chcela dákeho eskulapa o pomoc volať, lebo v boku zle-nedobre. Práve včas ešte čiahnem skúmavou rukou vbok, kde ma tak klalo, a tu vytiahnem z pravého vačku náprsníka dva končité dotieravé zubošparcháče. A odstránením tých prestalo naskutku nebezpečné klanie. Sublata causa tollitur effectus.[173]

V žalúdku majúc vyprážané kurčatá, v očiach drzé Súľovské zápole, vychádzali sme rovinou z Predmiera.

Naľavo nás za Váhom leží mestečko Bytča. Čo do očí najviac bije, je Bytčiansky zámok, židovský cmiter a Popperova parná píla, ktorá valne sa kúri, obklopená légiou klátov a kopami narezaných dosák. Môže sa jej zo štice kúriť, keď toľko dreva pohltne. Nechajme tohoto nového lesného molocha a venujme pozornosť starému, historicky známemu zámku.

Bytčiansky zámok stál dávno, pravdaže, v inej podobe ako teraz, a možnože skorej než hrad Hričov. Ako teraz stojí na svojom mieste, zväčša obnovil ho Fraňo Thurzo[174] r. 1581, ako to dokazuje nápis na hlavnej veži.

Keď nám takto Bytčiansky hrad leží pred očami, urobíme o ňom niekoľko dejepisných poznámok. R. 1462 bol majiteľ Bytče istý Korbel, ktorý s Talafúsom,[175] Zelenkom a Komorovským[176] (liptovským) znepokojoval Žilinu. Slávna Thurzovská rodina žila tu pokojné, skvelé, tak ako i búrami knísané časy. Michal Telekeši,[177] veľkopanský zbojník a pán hradu Lednice, chlap srdnatý, smelý, lúpil a zbíjal okolie vzdor zákazu kráľa a stavov. On, keď valašský vojvoda cisárovi Rudolfovi pre pokoj a priateľstvo poslal drahocenné dary, prepadol komonstvo, ubil ho a dary odviezol na Lednicu. Krajinským zákonom a stavom vycieral zuby. Nato, keď ho stavy vyobcovali, zrobil si žart a šiel Thurzu v jeho bytčianskom hrade prekvapiť a prestrašiť. Nuž ale prekvapil seba. Thurzo ho dal posadiť, kde sa mu nepriam ľúbilo, a vydal ho právomocnosti, na čo potom v Prešporku pán Mišo Telekeši sa stal o hlavu kratším, a to r. 1601.

Roku 1605 zaplavili bočkajovské voje okolie, obľahli a olúpili mestečko. Veliteľom tohto vojska bol akýsi pospolitý Slovák — ako tamten vyššie hore spomenutý Slopniansky, pôvodom roľník — menom Biely Strýko. Strýc bol, ako vtedy obyčajne, surový síce, ale veľmi udatný človek, čo vtedy bolo najväčšou cnosťou. Kastelánovi hradu, vidiacemu surmu okolo hradu, padlo srdce do sáry a otvoril brány. Pán Strýc vyčistil dokonale hrad, vypratal všetko, odniesol so sebou veci v cene osemdesiattisíc uhorských zlatých, čo v ten čas pre malého kráľa veľa bolo. Hneď po uzavretom pokoji rany hradu učinené bočkajovcami skoro zase sa zahojili. Tu vydal Thurzo dcéru Juditu za Ondreja Jakušiča.[178] Svadobné hody trvali vraj za rok — až do krštenia. A hostia, povolaní na svadbu, prekostovali sa za celý rok. Roku 1616 starý pán umrel a máme dáta, že nielen svadba, ale i kar bol vydržiavaný s veľkou nádherou. Nebudeme snáď nudnými, keď udáme jedlopis vtedajších pohrebných skormútených žalúdkov. Na pohrebnom kare sa strovilo: 10 volov, 43 teliec, 144 jahniat, 341 husí, 691 kúr, 12 moriakov, 103 kuroptiev (jarabíc), 2 tetrovy, 2 jelene, 1 srna, 27 zajacov, 28 prasiec, 55 šťúk, 169 kaprov, 100 pstruhov, 750 jalcov, 150 úhorov, 40 korausov, 600 slancov, 100 druhých rýb, 1600 vajec, 4 centy[179] syra, 1 cent soli, bielej múky 100 kíl,[180] druhej múky 108 kíl, múky na torty pol ôsmej kily, na pečivo múky 2 kily, slaniny 8 pôltov veľkých, masti 54 holbí,[181] 29 funtov[182] masla, 28 holbí medu, lojových sviec — no tie sa nejedli — za 12 zl., 103 funtov oleja, 6 a pol okoví[183] vínneho octu, 2 a pol okoví pivového octu, 235 okoví vína, 114 okoví piva, 366 kíl ovsa, 60 fúr sena, 100 fúr slamy. Toľko sa tam pojedlo a toľko sa tam popilo a ten hrad ešte stojí, a prepevne stojí. Škoda, že nie je udané, koľko papáčov sa tam zúčastnilo a na aký dlhý čas, aby sme mohli objem vtedajších žalúdkov s našimi porovnať. Ešte v tom čase nenachádzame veľkú rubriku terajších kuchýň, naše zemiaky. Kto by teraz kana-galilejskú hostinu tohto objemu vedel vystanoviť, mohol by sa pevnou nádejou kochať a zásluhy mať, že bude vyvolený do snemu. No akokoľvek, ale to už neboli žalúdky, lež cedilá, v tých časiech, keď ešte ani žalúdkový Goelisov prach[184] neznali.

Teraz som prinútený spustiť oči z tejto gastronomickej pamätnosti, a keď prebrodím ramená rozvláčneho Váhu, biele piesočné jeho obruby, prebehnúc plytké vodorovné sihote, kam práve namáhavo sa brodí z tohoto brehu strmým prúdom rožný statok — octnem sa zase na mojom cis,[185][186] na ktorom stojím, vlastne a správne, po ktorom sa vozím. A táto hruď zeme je hora oblazov. Predtým viedla cesta ponad horu, po najvyššom kopci medzi Žilinou a Trenčínom; teraz ju prekopali bokom, strmým brehom ponad Váh. Tým sa síce cesta skrátila a menej príkrou stala, ale stala sa nespoľahlivejšou. Voda podmýva brehy a breh je mrvina — slincová opuka (Mergelschiefer), patriaca do turonienu; vodou rozmočená spúšťa sa do Váhu, kde ju voda unáša. Stavajú mu hrádze, všakové hate, ale sa breh hatiť nedá a nesie sebou i hradskú cestu, ktorá nielen vždy druhých voziť, ale i sama sa voziť chce; popukaná je na viac miestach a váľa sa dolu. Podľa jej geologickej podlahy tá na tom mieste, tak ako je teraz, nikdy pokoja mať nebude a poberie raz so sebou i toho tam nešťastne vysadeného cestára. Item, je to taký malý odblesk krajinsko-töfferskej železnice.

Ponechajúc dolinku, vedúcu sprava od cesty do Hrabového, kde sa má nachodiť Ammonites ronyanus, a druhú do Hlbokého, obcí ktorých prvé domčeky vidno vykukávať z hradskej cesty, spúšťali sme sa umeleckou, ale pohyblivým základom vynikajúcou cestou na rovinu popri Podhradí, ležiacou vpravo na boku — do Dolného Hričova.

Tu hľadali sme pána farára Fr. Nemčeka, ale pošiel do Trenčianskych Teplíc zmyť prach telesnej obielky.

Okolie Dolného Hričova z ohľadu historického i prírodopisného je zvlášť pamätné. Pretože prírodné poklady sú staršie než tie ľudskou rukou stavané a už i zapustené, prv pripomenieme tamtie.

Ako sa od Hričovského Podhradia dolinkou ide hore ku spustnutému hradu, na ľavej strane z hradskej cesty stojí dobre viditeľný, pre štrk odkopaný bielo-žltý vápennák; v ňom nachodia sa skameneliny: Vincularia grandis, Ananchytes ovata,[187] Spondylus striatus,[188] Pyrula sp. a Nantilus danicus.[189]

Tento útvar teda patrí ku senonienskemu.[190] Na kriedu nasleduje eocénsky útvar, predtým už spomenutý súľovský vápenný konglomerát. A na tomto drsnatom kameni smúti akoby s ním zrastený, upadlý síce, opustený, ale ešte i v rumoch vždy hrozný hrad Hričov.

Či usadlina okrúhlic (Gerölle) v okolí Horného Hričova z treťohornej doby pochodí, to podľa nášho učeného Dionýza Štúra rozhodnuté nie je.

Medzi strednými kopcami vyniká jeden strmý, trhaný, drzý, prevýšený len pozadnými pílkatými stenami súľovských zápoľ, a na tomto na lom vhodnom sekanom vrchu vystavali dávni dobrodruhovia, ktorých kosti už tiež kdesi trčia v konglomerátoch — podstati a okoliu zodpovedajúcu pevnôstku Hričov. Kto ju prvý staval, neviem. Barón Medniansky povedá, že dejepis jeho prvého majiteľa menuje Jána Kiliana, bývalého kastelána Bytčianskeho hradu, avšak ktorého roku, to ten krásnopisný románopisec neudáva. Som tej mienky, že Hričov dávno skorej jestvoval. Za kráľa Andreja[191] r. 1233, ako nám to náš pilný historik Štefan Hýroš[192] povedá, menovali sa liptovské obce pod Šturcom (Nižná a Prostredná Revúca) Hričková. Zaujímavé je tiež, čo nám podáva náš dejepisný bádateľ, kremnický archivár Pavel Križko.[193] On vykutal v tamojšom archíve, že akýsi Ramzolon[194] (Ramzová volá sa i jedna dolina na Čiernom Hronci), Tatármi z Hričova vypudený, prešiel do Turca, kde bol Belom IV.[195] za utrpené straty odmenený statkami a kde on plodný súc, založil počiatky mnohopočetných terajších turčianskych zemianskych rodín. Nič nepreháňam, keď poviem, že i otázny Ramzolon nepanoval na Hričove prvý. Istotne je Hričov starý zub historický. Za Kilianom nasledovala v majetku Hričova rytierska rodina Lahár. Povesť nesie o Lahárovcoch, že boli suroví, zbojnícki. Avšak tieto povesti pri hradoch sa pričasto opakujú, ba bývajú stereotypné. Lahárka stala sa bezdetnou vdovou. Lietavský sused, Fraňo Thurzo, mal už vtedy tú túžbu ako teraz potentáti, menovite posledný Napoleon,[196] hľadať prirodzené hranice svojej krajiny vždy v susedovej vlasti. Teda mladý pán, žiadavší rozšíriť prirodzené hranice lietavské v hričovskom panstve, uchádzal sa o ruku od neho staršej Lahárky. Ale porekadlo hovorí: „Stará žena, mladý muž, hotová je pračka,“ preto mu ona ruku nepodala, ale prijala ho za syna, a či za čo, s tým dodatkom, že ak s ňou bude dobre zachodiť, že mu poručí celé panstvo. Kráľ na to privolil. Túžobne očakával Thurzo splnenie testamentu. Ale keď jeho maminka, čerstvá ako orech, do toho eocénskeho vápna zahryznúť nechcela, dal ju poctivý „synák“ zdrapiť a do temnice sťa bláznivú zatvoriť, kde chudera po dlhom trápení umrela. Barón Medniansky píše, že ho svedomie trápilo a z hradu vyhnalo, hrad že spustol. Mních, ktorého ako karhateľa dal vraj Thurzo žalárovať, vyrástol pred bránou a tam stojí podnes skamenelý. Kto neverí, nech ta beží, ešte ten mních vskutku leží a či stojí.

Nedivím sa týmto bájkam, lebo hrad tak ako i okolie svojou pikantnosťou nútia obrazotvornosť k romantickým rozjímaniam.

Zátočná rovina medzi Dolným a Horným Hričovom myseľ rozihranú romantickými výbehmi starého hradu odvádza k pokojnej prítomnosti domáceho krbu, k haluškám a klobásam, ktorým obyčajne krásne kapustné sady tohoto okolia môžu slúžiť za fundamentálnu podstať. Ba i prozaický hrach sa tu svojim pestovateľom vďačným stáva, sypúc veru lepšie dividendy než nejedna sporiteľňa poskytuje svojim účastinárom.

Od Hričova vedie chodník kopcami do Žiliny, oveľa kratší než cesta, ktorá za Horným Hričovom, Váhom o breh pritisnutá, chúlostivo sa vinie, ohradená do kopca pevne stavaným múrom. Spomenutým chodníkom sviatočne, zväčša bielo odený vonkajší ľud putoval na odpustky do žilinského kláštora, i zjavil sa nám ako malebný prídavok k romantickému okoliu.

Znamenitou hradskou ubiehali sme ďalej. Zjavil sa nám širší vidiek. Časom stretávali sme nádherné panské kočiare. Boli to, ako sme sa pozdejšie dozvedeli, páni Lordovci a Popperovci, ktorí sa navracali zo svadby, vydržiavanej v Žiline. Najťažšou prácou týchto burzovných magnátov býva strižky odstrihovať.[197]

Prešli sme dedinu Strážov, a pred nami leží priestor s mestom Žilinou, ohradený najmä na juhovýchode vysokými horami. K juhu prestiera sa dlhá Rajecká dolina, siahajúca až po Prievidzu, z ktorej i riečka, berúca pôvod hen tam zo Strážovho vrchu pri Čičmanoch za Zliechovom, vlieva sa pri Strážove do Váhu. Táto rieka, menom Žilinka (Rajčianka), vychodiaca z doliny, aspoň podľa mena rajovej, prekračuje dakedy i medze slušnosti; tak porúchala nedávno i mlynskú hať a samopašne nametala na lúky a role kameňov a štrku.

Keď človek za Strážovom mykne na štvrť kruhu hlavou na západ, vidí v diaľke asi pol míle na značnom kopci hrad Lietavu, ktorý panuje nad okolím. R. 1241 stavaný sobor kartuziánskych mníchov[198] na skale útočišťa menoval sa Leton, čo je rovného významu s Lietavou. Táto hŕba opustených skál v predošlých vekoch často bývala zo záhumnia mesta obzeraná a obyčajne dosť úzkostlivým okom utisnutých žilinských mešťanov. Hoci tu i tu v trudných časiech okolitému občianstvu i za úkryt slúžila.

Strážov daroval Žilincom na Bystrickom hrade „feria 4. post festum S. Lucae Evang. r. 1418 pán Stiborius de Steboritz[199] alias de Bolundoez, Bystriciae et Trenchinii comitatus comes“[200] a pán celého Váhu. Strážov patril vtedy k jeho hradu Lethwa (Lietava).

Od svojej mladosti býval som zvelebovateľom starých hradov a i podnes, kde ma už tiež viac k starým rumom pripočítať nádobno, rád sa zadumaný a zanorený do predošlosti, viac, pravdaže, než do budúcnosti, hodiny a hodiny s hlavou opretou o dlaň dívam na ne. Prepáčte teda, keď sa i v pohľade Lietavy, ač i obďaleč postavený, tu zastavím a dačo o rozprávkach tohto hradu pripomeniem.

Keď sa niesol chýr, že Tatári po druhý raz do Uhorska vtrhnúť zamýšľajú, kázal kráľ Ludvik I. na ochranu kráľovských panstiev a tohoto okolia vystavať hrad tak pevný, žeby ho nepriateľ nezaujal, len keď by „lietať“ vedel. Stade dostal hrad meno, meno pôvodu slovenského, ako to statočný barón Medniansky, čo i nazbyt pripomína, lebo veru veľká väčšina uhorských hradov podľa mena a čo viac podľa skutku sú pôvodu slovenského, vynímajúc snáď „Liptó Ujvár“,[201] ktorý v Liptove i tak darmo budeš hľadať. (Čítaj Syrmajiho Hungaria in parabolis.)[202] Vystavali teda vraj r. 1360 Lietavu tiež s inými hradmi. Ja myslím, že Lietavu vtedy obnovili, lebo staré hrady, zvlášť slovenské z pohanských dôb, boli drevené zruby, kde to možné bolo, obohnané priekopami.

Lietava, ohradená troma múrmi, bola prístupná len peším. Kráľ Ludvik obdaroval ňou svojho verného Bebeka. Časom dostala sa Zápoľovcom.[203] Zápoľa daroval ju Poliakovi Miklóšovi Kostkovi, lebo tento vykonal, že sa dcéra Zápoľova vydala za kráľa Sigismunda. Neskôr dostala sa Lietava Thurzovcom, prv než sa osídlili na Orave. Menovite pripomína sa Fraňo Thurzo, snáď ten istý, ktorého prijala za syna vdova Hričovského hradu, pani Lahárka. Fraňo Thurzo, bývalý nitriansky biskup, potom veľký podporca vznikajúceho protestantizmu, vzal si za manželku Barboru, dcéru Kostkovu a s ňou dostal i hrad Lietavu. Syn Kostkov Ján udatne bránil Lietavu oproti vojvodovi kráľa Ferdinanda I.[204] I. Turimu, ako pamiatka toho je zachovaná nápisom nad bránou.

Na hrade Lietave nachádza sa podnes podivná studňa. Ústie jej je úzke, potom sa priestor mohutne rozšíri a z toho zase spúšťa sa dolu jama či studňa dlabaná do skaly. Cieľ toho priestoru vlastne nikto nezná; ja sám myslím, že ho ani nemá, ale že on už pôvodne jestvoval ako prirodzená jaskyňa, ktorú náhodou pri hĺbení studne našli a ju, na koľko treba, vyhladili.

Pred sto rokmi býval tam ešte kastelán a niekoľko hajdúchov; teraz len sovy tam hniezdia. Zachovala sa jedna pamätnosť: starý kostol v obci pod hradom a v ňom starý obraz, predstavujúci strašný výjav z tatárskeho pustošenia.

Tatári v chráme božom utúlených kresťanov, na márny sľub tatársky na milosť sa poddavších, poviazaných knutami hnali na hradnú skalu, kým druhí Tatári dolu v priepasti do zeme bili končité koly. Tatársky vodca sľúbil im život, keď sa zrieknu kresťanstva, i hrozil, že ich v protivnom páde dá dolu zápoľami duriť korbáčmi na končité koly v priepasti. Horlivý osemdesiatročný kňaz zaklínal svoj ľud, aby nik od viery neodstúpil. Rozhnevaní Tatári robili počiatok s kňazom, aby mu vraj kresťanský boh dokázal, že mu bude na pomoci. A vrhli chudáka dolu. Ale strnuli sverepí divosi, keď starec v povetrí zmizol a na koly nepadol. Preľakaní Tatári zutekali, nechajúc nepostýkaných kresťanov na mieste. Starec padol za akýsi kriačok a visel nad zemou, skade ho potom jeho cirkevníci celkom prirodzeným spôsobom vyslobodili.

Asi podobný obraz videl som vo viedenskom Belvedéri,[205] ako pohania kresťanov korbáčmi ženú cez bralá dolu do priepasti a títo dolu padajúc zapchýnajú sa na nastrojené koly. Tak sa zdá, že táto maliarska idea „na koly stykania“ voľakedy bola obľúbenou, epidemickou. S istotou neviem, ale sa mi zdá, že ten obraz v Belvedéri pochodí od Dürera.[206] Keby oba tieto obrazy človek pripodobniť mohol.

Pri pospiechaní bližšie k Žiline vychodí na svetlo na pravom brehu Váhu hrad a obec Budatín. Tento hrad, tak ako i Bytčiansky, nestojí na dákom impozantnom vrchu, ale na samom brehu Váhu, i nevypína sa zvlášť nad okolím. Čo najviac do výšky čnie, je veža, ktorá ešte r. 1848 stála plochá, nepokrytá. Hrad Budatín patrí grófskej rodine Čákych,[207] potomkom to Matúša Trenčianskeho, tiež pána Váhu, akých viac bývalo, napríklad spomenutý Stibor. Hrad má objem nepatrný, ale dobre zachovaný, teraz domobrancami obydlený, stojí v ústí kysuckej doliny, ktorou hradská do Poľskej a Sliezska a teraz i železnica vedie.

Budatín má historickú pamätnosť.

Deje Budatína nie sú známe do kráľa Sigismunda[208] hore. Prvý jeho obranca proti táboritom spomína sa v časiech, kde i hrad Muráň vznikol — akýsi Pán, ktoré meno pošlo, ako i sám barón Medniansky háda, od vlastnosti, že bol pánom hradu. On súc v kráľovej službe, bránil hrad oproti husitom, začo bol potom i ním obdarovaný. Za ním nasledoval druhý pán a to Ladislav Hathna, a keď sa i tento pominul, prešiel Budatín do majetku rodiny Súňoga z Jeseníc. Prvý z nich bol Gašpar.

V análoch mesta Žiliny sa pripomína, že v roku 1462 akýsi Solihrach za Budatínom v Čertovej hôrke ako ilegálny exekútor daní ľudí zbíjal.

Za čas teda vládli Budatínom štedrou rukou kráľa Matiáša obdarovaní Súňogovci, až nenadále, ako som to pri opise Bystrického hradu pripomenul vzhľadom na bratov Podmanických, týmito prepadnutí, boli oň pozbavení. Keď Podmanickovci padli do štipcov, navrátený bol Budatín zase pánom Súňogovcom (Zonek) de Jesenice. 12. októbra r. 1548 naložené bolo kráľom Ferdinandom, že Mojšovi Súňogovi, pánovi z Budatína, neslobodno od Žilincov mýto vyberať. R. 1582 bolo ustanovené v Žiline vyšetrovanie oproti zbíjaniu Súňogovcov v krasňanskom kraji. Pekní to boli magnáši a pekné vtedajšie pomery! R. 1680 Adam Rác a Adam Nagy s tritisíc kurucmi[209] napadli zámok Budatín a všetko možné odniesli, tak ako to urobil Biely Strýc so zámkom Bytčianskym. R. 1708 pod Rákociho vzburou Žilinci povinovatí boli dovážať budatínskym predstaveným 4 centy soli v cene 3 zl. 50 denárov. R. 1709 od 15. do 26. júna bol veliteľom hradu Ebergényi.

Ešte dačo pre románopiscov! Na juhozápadnej strane hradu viedli schody do horného bytu, a ja by som sa tiež mal rozpamätať na to, že pri tých schodoch ešte roku 1848 jestvovala nepatrná klenba, akoby vyhĺbený skliepok pre sochu v múre. O tomto výklenku sa rozpráva, ak je pravdivý, ozaj hrozný príbeh. A čože by v starých bájočných hradoch bolo bývalo nemožným?

Medzi Súňogovcami, pánmi Budatína, bol Gašpar za časov kráľa Ferdinanda II.[210] a III.[211] i veliteľom hradu Sendré,[212] kde zväčša prebýval a len tu i tu svoju rodinu sem do Budatína prišiel navštíviť. Ako udatný vojak bol spolu človek spurný, hlavatý, pošmúrnej obyčaje. Tento železný chlap mal veľmi krásnu dcéru, ktorú, ako sa rozumie, matka prísne striehla. Ale predsa, ako to každý zasa porozumie, zaľúbila sa táto spanilá deva do švárneho Fraňa Forgáča. Tento rojčil, ako zase nič menej pochopiteľné, za vnadnou, v chládku ukrytou fialkou. Prísna, ale predsa len dobrá maminka dala sa uprosiť dotieravými zaľúbencami, i sľúbila konať v ich prospech. Príde otec, zosadne z koňa, brnká ostrohami, cvendží šabľou, mrdá fúzmi a fučí ako zlô v oblaku. Matka otvára ústa, chce predniesť inštanciu…[213] zmrzli jej slová v gágore. Tatuško zahučí sieňovou klenbou, aby sa razom Katinka chystala a pripravovala, že on jej ruku sľúbil pánu Jánovi Jakušičovi,[214] majiteľovi vysokého Vršateckého hradu. A to bolo zreteľne povedané; tam vyššej apeláty nebolo a neostávalo Katinke inšie, ako s rozpuknutým srdcom šiju pred hrozným otcom skloniť a chtiac-nechtiac bielu rúčku čiernej Jakušičovej podať!

Ach bože, prebože, nastalo kvílenie. Švárny Forgáč videl, že mu už prichodí len cez sklo med lízať. Chcel, prv ako sa Katinka vydá, ešte sa odlúčiť, i navštívil ju potajmo nočnou hodinou. Starý vlk šípil zverinu. Nastala paskala; pri fakliach vrhla sa stráž, Súňog na jej čele, do vchodu, ale šuhaj akosi upozornený, ušmykol cez múr a ufujazdil. Nie tak Katka. Za tri hodiny bol jej výklenok hotový, do toho ju strčili, dali jej na tri dni vody a potravy a úbohú zamúrali. Ale dáku dierku murári predsa museli nechať, lebo ináč by sa bola zadusila. Chudiatko, kým ona tam slzy ronila a vodu pila — lebo jej vtedy chýrečné žilinské pivo nedali — rozletel sa chýr o tomto zločinstve na všetky strany, nasledovne udrel i o ucho zúfalého Forgáča. Ten pobral priateľov, bratov, žoldnierov, všetko čo mohol, a letel ako fúria do Budatína a prepadol ho v noci. Starý Gašpar nadurdený v pantofliach a v nočnej čapici bránil sa na dvore ako lev; kým sa ale stačil spamätať, s kým, s akým hosťom to má do činenia, už Forgáč vylúštil zo skrinky zamúranú krásku, vysadil ju na koňa a hajde — stratila sa celá družina nočnou hodinou, uháňajúc dolu Váhom.

Ešte nie sme pri konci. Hrozná zvesť dopálila i pána Jakušiča na Vršatci. Aby sa o veci presvedčil, zobral ozbrojencov a ťahal zamyslený oproti Budatínu. Muselo už byť na svite, keď stretol Forgáčovo komonstvo. Krásnu belušu Katinku uzrel na bielom koni, v bok nej svojho soka Forgáča. Dvaja kohúti pri jednej kurke sa neznesú. Začali si mečmi rebrá čítať a zuby šparchať, až sa chudák Forgáč vyvrátil. Prišiel o nevestu a o život. Jakušič pojal peknú korisť na svoj hrad, kde neborkej Katinke nepozostávalo nič iného, ako lebo vrátiť sa k otcovi a do tesného výklenku, alebo podať ruku pánu Jakušičovi. A toto posledné i urobila, čo by urobili i druhé, a čo by sme im my tak ako i Katinke pri takých okolnostiach veru odpustili.

V dobe posledného povstania Budatín bol tiež dejišťom bojov. R. 1848 pozde na jeseň tu a v Žiline ležavší honvédi zvolenského práporu, k tomu voľačo nepravidelných ozbrojencov, vydali sa na hranicu a obsadili Čadcu a jablonské priesmyky. Ale keď tam šramotivší slovenskí dobrovoľníci v sprievode c. k. pechoty a hŕstky konníctva prekročili hranicu, ustúpili honvédi až po Žilinu, čo sa tak rýchlo stalo, že komisár Balog i koňa tam zabudol a veliteľ práporu, Štefan Ruttkay, takmer nestačil si svoju toaletu zapakovať. Po dakoľkých dňoch dali sa slovenskí dobrovoľníci a c. k. vojsko pod vedením plukovníkov Götza[215] a Frischeisena[216] v prítomnosti slovenských vodcov na pochod oproti Žiline. Tak sa zdá, že 11. decembra 1848 dorazili pred Budatín, a tak ako prv na Čadci i tu práve od započatého, no a pravda nedokonaného obedu zburcovaní boli sčiastky v Žiline, sčiastky v Budatíne ubytovaní honvédi. No teraz stala sa skutočne zrážka. Krásny výhľad na bitku bol z veže Budatínského hradu, kým to nastúpivšie udalosti neprekazili. Nepriateľské čaty stykli sa na rovine za Budatínom. Štiavnické, honvédom pridané delá, počtom asi šesť, zaujali miesto na kopci, pechota bola rozostavená v rovnej čiare dolinou, nepravidelní trenčianski strelci a zemská hotovosť postavila sa za ohrady záhrad, do jarkov a priekop. Cisárski mali pol vatreny diel[217] a tým sem-tam fačkovali. Tiež do Zádubnia poslali dakoľko granátov na okoštovanie. Pechota rozprestierala sa rovinou v oči honvédom. Ako sa takto streľba z pušiek a hrmenie diel celou čiarou stávalo živším a tu i tam vojak k zemi sa chýlil a tam zase druhý odnášaný bol na puškách von z bojišťa k miestu zaväzovania, zhŕkli sa slovenskí dobrovoľníci ako vetrom hnaný strakatý oblak a hnali s „hurrá“ surmou na honvédske delá, a to tak silne, že títo museli vynaložiť všetku svoju šikovnosť a rýchlosť, aby s delami do čistého prišli. A keď k tomu nehanblivé granáty počali neprestajne trieskať až hen za šíky honvédov a raz vo vode vrejúc, zase v tehlách a krovoch šarapatiť začali, celá armáda poberala sa spešným krokom cez most na ľavý breh Váhu. Každý sa vynasnažoval dostať sa atletickým krokom na druhú stranu mosta. Keď sa za krátky čas všetko premlelo a most bol rozbúraný, dobrovoľníci a cisárski zastali si pri hrade, v parku, a hore brehom medzi domami, honvédi však, a čo k tomu patrilo, zastali si pred mostom na žilinskej rovine, menej krytí ako tamtí. Medzi oboma tiekol pokojne vážny, nemý, neutrálny Váh. A tu potom začali si nadávať ponad vodu. Honvédi revali delami a mušketami,[218] tamtí mušketami a škarede brýzgali tými odpornými bombami. Šesťfuntové gule špatne hospodárili v hradnom skleníku: sklo brnkalo a kamélie a azalky lietali po skleníku v tisíc capartoch. Dobrovoľnícke guľky kopaničiarov z ťahaných ciev zasahovali až po Žilinu. Trvalo to od popoludnia asi do siedmej hodiny večerňajšej bez patrného výsledku, pretože ani jeden ani druhý nemohol prejsť cez vodu. Aby osvietené bojište tým strašnejšie vyzeralo, blčal na brehu Budatína hore nad Váhom jeden dom. Večer obe stránky z bojišťa odtiahli. Cisárski ťahali proti Sliezsku, honvédi do Predmiera. Cisárski nechali v Budatíne jedného raneného dobrovoľníka, ktorý mal guľku v kĺbe nohy; tento, lapený, zomrel pozdejšie v nemocnici v Žiline. Bol to sedliak z Kysuckej doliny. Okrem toho ostali v Budatíne siedmi ranení dobrovoľníci, aby si vydýchli; tých nočnou hodinou žilinská patrolujúca garda[219] vydvihla a poviazaných oddala honvédom. Jeden z nich bol ranený bodákom do čela. Títo siedmi boli odvedení do Predmiera, kde cez noc v svinskom chlieve zatvorení pri treskúcej zime očakávali svoj osud. Tomu chudáci ani neušli. Tiež zo strany gardy boli dobrovoľníkmi daktorí, medzi nimi i jeden farár,[220] zlapaní a za hranicu vyvedení. Týmto sa okrem žalárovania nestalo nič. Pri spešnom odchode domobrancov z budatínskebo bojišťa zabudnutá bola hlavná stráž na žilinskom námestí. Táto pri opätovnom navrátení sa honvédov z Predmiera druhého dňa, nikým medzitým nemýlená, konečne predsa bola zamenená. Že im teda z Budatína veľmi náhlo bolo, dá sa už i z tejto zábudlivosti zatvárať. Cisárski a dobrovoľníci, trebárs v úkrytoch postavení, predsa boli šestnásti ranení; z honvédov a trenčianskych strelcov ranených bolo tridsaťdva a jeden usmrtený. Ranení a mŕtvi pri cúvaní honvédov boli do návratu odovzdaní mestskej vrchnosti. V bitke bol prítomný i Ľudovít Benický,[221] známy dobrodruh, Kossuthom ustanovený všemohúci komisár banských miest, ktorý asi pred piatimi rokmi nepochopiteľným spôsobom, pravdepodobne zavraždený, z Pešti zmizol. V liste, písanom do Banskej Bystrice chvastal sa, že jemu guľka kus kabáta z pleca vyšklbla, čo ale ďaleko za pravdou krívalo; iba žeby bol dakde ostal na tŕni visieť. Keď odtiahnutím cisárskych, rátajúc medzi nich i slovenských dobrovoľníkov, sa pre honvédske pľúca povetrie okolo Budatína očistilo, vrátili sa druhým dňom z Predmieru nazad do Žiliny. Tretieho dňa popoludní pri pochode cez Budatín bol podľa udania kaprála jeden z lapených ozbrojencov slovenských dobrovoľníkov tam v Budatíne vyše zhoreného domu obesený na stromovú haluz, kde asi jeden-dva dni zamrznutý visel; šiesti boli deň nato v Kysuckom Novom meste každý osebe obesení na pristrojených koloch. Jeden z nich, klobučnícky tovariš rodom z tohoto mestečka, bol otcom viac detí. Po týchto španielskych guerilských skutkoch odtiahli honvédi po druhý raz z Kysuckej doliny, stúpajúc až do Komárna. Ich miesto zaujal druhý honvédsky broj[222] z Novohradu; k tomu sa vo veľkom počte pripojila garda a zemská obrana. Posilnení dobrovoľníci vrazili po druhý raz na nich a už teraz nemali honvédi času most zboriť a tak prenasledovaní utekali vypudení zo Žiliny von za tridsiatok.[223] Medzi ranenými bol i kapitán a mŕtvych bolo viac ako pri prvom zrazení. Jeden muž z honvédskeho delostrelectva bol naprostred mostu, keď sa snažili rozberať brvná mosta, delovou guľou na dve polovice rozčechnutý.

Keď som takto pripomenul deje Budatína, poďme ďalej cestou, pri ktorej sa vtedy ozýval vojnový huk, tresk strelných zbraní a pohyby vojska. Cestou, teraz pokojnou, došli sme do prívetivého, obchodného a na jeho skromný objem dosť živého mesta Žiliny.

Od roku 1848, v ktorom ešte pred započatím revolučného zápasu mesto náramne vyhorelo, zdvihlo sa netušeným spôsobom i dokazuje za našich časov uznania hodnú životaschopnosť, najmä čo sa týče priemyslu a kupectva. Mnoho k tomu prispela železnica, vedúca z Budapešti a Košíc do Bohumína.

Žilina za časov Bélu IV., Karola,[224] Ludvika I., Márie a Žigmunda, menovala sa — či lepšie povedané — menovali ju Silna. Ona sa dobre a správne po slovensky menovala Žilina. Pozdejšie sa spomína: Zelena, Zöldvár, Selina (ale nikdy mrcha Zelina, lebo tam pestovali vždy a vždy dobré zeliny), potom Selna, Solna. Z toho môžeme vidieť, ako pôvodné poctivé meno nepozornými pisármi môže byť spotvorené. Tak spotvorili si mameluci napríklad Vrtál na Wahgrthal, Pospíšil na Postchüschl a Navrátil na — Nadrág Attila[225] atď.

Stručný dejepis slobodného mesta Žiliny, písaný Alexandrom Lombardinim, udáva zaujímavú históriu tohoto mesta, z ktorého tu podáme podajedny maličké výťahy.

Žilinci pochodia vraj podľa Dithmara[226] od Silingov, ktorí prebývali v Sliezsku pri jazere Silnenskom; oni, ako P. Križko udáva, svojím vpádom do kremnického kraja dali príčinu rúnskym nápisom,[227] jestvujúcim v Kremnických horách, odliatym kroz profesora Klemensa[228] v sadre a teraz pod otcovským zátvorom uschovaným v dome Slov. Matice, kde budú zaiste čakať, kým ich jerichovské trúby zo sna zobudia.

Žilinských susedov, krotkých Varíncov, odvodzuje vraj pán Starek od Vandalov,[229] z ktorého ukrutného národa pochodia i Gajdlančania a zase od týchto pochodia veľmi krotké a sladké, na šalát sa hodiace, drobné gajdlanské slivky.

Kedy Žilina pripadla k Uhorsku, je neznáme — od prvopočiatku to nebolo. Ba mnohé roky ešte i potom, keď bola privtelená k Ugrii, chodili si Žilinci hľadať právo do Tešína[230] a do Krupiny.

Podľa Anonyma[231] Boršu,[232] čo bol v trigonometrii a v katastri nebárs zbehlý, ťahal hranice Uhorska cez Tatry, Zvolenské hole a stade akosi zaletel na Fačkov, Svežepec (preto mi ten bol tak nápadný), na Púchov a Brodno a na rieku Moravu.

Ctibor, pôvodom Poliak, potom veľmož a pán Váhu, založil v Žiline r. 1376 hospital; bol by sa takmer i jemu samému zišiel, lebo osou pichnutý zomrel.

Aktá mesta po rok 1429 sú písané latinsky a nemecky, odvtedy do roku 1468 latinsky, potom sú všetky slovenské.

Už v XIV. storočí sa žilinskí Slováci hádali s Nemcami pre rovnoprávnosť, ktorú Nemci pri volení mestských zástupníkov uznať nechceli — právo ktoré však Slovákom listinou potvrdil Ludvik I. Tú listinu má Žilina v archíve.

Roku 1384 jestvovala i žilinská župa.

Že páni Žilinčania zdravým rozumom prekypovali už v dávnych dobách, bolo vidieť, pretože r. 1418 zliechovský starosta bol opátom zo Skalky poslaný do Žiliny po dobrú radu, tak ako voľakedy sa chodievalo po pravdu do Ľubietovej.

Roku 1431 a 1433 urobili Žilinčanom vizitu husiti, pre mešťanov nepriam príjemnú.

Roku 1436 maltretírovali[233] Žilinčanov kasteláni Starhradu a Strečna. Roku 1449 Ulrik Cilský[234] zaujal Žilinu pre Huňadyho.[235] R. 1474 prešiel Žilinu kráľ Matej so svojou čiernou légiou. R. 1526 Zápoľa založil Žilinu Burianovi Svetlovskému za 10000 str. a za 3000 zl. uhorských.

Známi nám a toľko ráz spomínaní bratia Podmanickovci podmanili si r. 1546 Žilinu a opevnili žilinský kostol. R. 1598 a 1599 pustošil okolie Žiliny Poliak Komorovský. R. 1654 Gabriel Illésházy dostal od mesta na nohavice — červeného súkna. R. 1654 prišiel palatín a dostal dar 49 zl., jeho žena plátno a mydlo. R. 1655 prišiel župan Gabriš Illésházy, keď sa mu už predtým dobre vodilo, a dostal „jarmočné“ červeného súkna v cene 93 zl., jeho manželka plátna v cene 8 zl. a slečna dcéra dostala perníkov za 75 denárov. Teraz by tým darom sotva stoličného kancelistu, ba neznám či pandúra, uspokojili. Magistrál, povolaný dňa 22. septembra r. 1656 do Bytčice na svadbu Fraňa Révayho, niesol dar od mesta jeden funt maku a 9 kaprov. Vtedy makovníky zaujímali miesto terajších grilážov. R. 1661 posielali dary Miklóšovi Vesselényimu, zmáčajúcemu sa v Štubnianskych kúpeľoch. Fraňo Vesselényi r. 1666 dostal od Žilincov súkna v cene 4400 zl. Toho muselo byť hodne! R. 1682 prešlo cez Žilinu 20 000 Poliakov proti Viedni, a to 24. júna. Od 1. novembra 1707 do konca apríla 1708 posielali Žilinci do starhradskej kuchyne pánu Alexandrovi Lužinskému mesačne 100 zl. a znamenité korenie.

Dňa 21. júna roku 1712 boli Jánovi Mitturovi, mestskému drabantovi, odťaté obe ruky, že okradol mestskú pokladnicu. Chudák trýznený nemohol kráčať, tak bol vyvedený za mesto a tam mu boli ruky katom amputované. 30. mája roku 1725 bol Váh veľmi rozvodnený, ako ešte nebol vídaný od r. 1662. Do r. 1725 skladali mestskí sudcovia úrad na cintoríne. R. 1747 zbierali trinitári z ilavského soboru milodary na vykúpenie uväznených kresťanov z rúk moslimov. maďarských „pokrvných bratov a nosičov kultúry“. To bolo pravda vtedy, a teraz sú „tempi passati“.[236] Roku 1771 prišiel do Žiliny knieža Peter Sapicha, kde zomrel a bol pochovaný do krypty. Do novších časov tohoto storočia smeli v Žiline bývať len dve židovské rodiny; teraz to zmeškané chvatom dohonili. Rodina Pfannschmidt dlho žila v Žiline, kde Daniel bol i richtárom. Terajší Zsedényi[237] je „prekrstený“ Pfannschmidt. R. 1813 veľká voda Váhu narobila mnoho škody.

Žilina vyhorela r. 1431, podpálená plieniacimi husitmi; veľká čas mesta ľahla popolom i r. 1521 a r. 1678 celé mesto krom Kálova zhorelo, i zvony sa rozliali; tak i r. 1713 bol oheň. R. 1722 bolo zázračne veľa myší. R. 1744, 1756 a 21. júna 1848 zúril veľký oheň, že zrútil sa i kríž z veže, preboril kryptu, kde potom i kostry a truhly boli ohňom kvárené. Z tohoto vidíme, že je Žilina skutočne ohnivé mesto. Dňa 15. januára r. 1858 bolo zemetrasenie, ktorého strediskom bola hoľa Minčov, ležiaca juhozápadne od Žiliny.

I mor navštevoval Žilinu, a to r. 1587, 1624, 1663 a 1679. keď zomrelo 150, roku 1711 a 1714, v ktorom zomrelo za 6 mesiacov 300 ľudí; r. 1831 zúrila zase cholera.

Teda oheň a mor prenasledovali Žilinu, a predsa stojí — a to krajšia ako driev. Kto ju videl r. 1848 po ohni a teraz, vidí značný rozdiel. Ak sa tak potiahne, o sto rokov sa nebude mať kde pratať, na Strečne bude stáť jej radný dom.

Námestie vyniká zvláštnosťou. Domy na námestí sú opatrené arkádami, ktoré dáždniky a slnečníky robia zbytočnými. Tým podobné arkády bolo možno vídať v Banskej Štiavnici a vo Viedenskom Novom Meste; v Benátkach ešte jestvujú. Pod týmito arkádami sú pootvárané sklepy a pod nimi kupčia s rozličnou bežnou potravou kofy. Prekvapený som bol výbornou ovocinou, najmä hroznom, akého v ten čas ani v južnejších mestách by sa človek nebol dopiadil. Obecenstvo domáce i cudzie, medzi ním honvédi v červených nohaviciach neurčitej farby, motalo sa hojne. Vidieť tam priemyselné podniky a peňažné ústavy, ktoré prospechujú.

Hostinec u Chorváta sa odporúča všetkými dobrými vlastnosťami; majiteľ vyniká vľúdnosťou.

Neviazaní na čas, ani na železnicu, brúsili sme bez cieľa po meste popod arkády, a len pozde na súmraku ľahli sme si spať.

Kým zažmúrim oči, chcem vám nakrátko udať i geologickú polohu žilinského kraja — len nakrátko, aby som vás toľko už nenudil.[238]

Žilinsko-domanižské koryto pozostáva z vyšnej kriedy, slinca, piesočníka, konglomerátu vápenných, žabičných, žulových okrúhlic. Až po zrumy Lietavy od západu hore sú eocénske konglomeráty, aké sme videli v Podskalí a pripomenuli v Súľovských bralách. Eocénske útvary sú i pod samým mestom, ako ich každý môže vidieť pod kostolom.

Okrúhlicové sutiny v priestore žilinského koryta je tvrdo určiť, to jest vradiť ich do primeranej doby. Zvrchu sú okrúhlice, pod nimi hlien. Celý ten útvar leží pred Strečnianskym priesmykom. Uložené okrúhlice ťahajú sa vysoko hore dolinami Višňovou a Rajčiankou, kde sa objavujú v stupkovatej podobe ako v alpských náplavoch.

Južne od Žiliny leží nad okrúhlicami (Gerölle) nános (Löss); v hline pod okrúhlicami nachodia sa malé sloje hnedého uhlia. Keby sa tam našli odtlačky bylín, podľa tých by sa mohol určiť súvek týchto vrstiev. Takto nás poučuje náš učený Dionýz Štúr.

Keď ešte páni Silinensis silne chrápali, viezli sme sa ulicami sem-tam von do poľa medzi mohutné kapustné hlavy. A tak zbohom, niekdajšia metropola výborného žilinského piva a červeného súkna!

Za Žilinou sa obzor šíri. Na sever hore proti Sliezsku ťahá sa tesná Kysucká dolina, na východ dolina Varínsko-belanská proti Orave, na západ dolina Rajecká, ktorou sa šmotle bystrá štebotavá Rajčianka. Prosto nosa zastavujú výzor vrchy Minčov a Malagura a týmito valnými oponami kliesni si cestu Váh, kde potom naplašený a prácou borenia rozbabraný žilinským údolím rezoníruje. Na všetky strany, kade sa vezieš, vidíš ním povytierané doliny a hromady vylisnutých skál, štrku a piesku tu ním naváľaných. Veľká sila a veky toho veľa nakopili.

Za Žilinou prešli sme colný úrad, rozsiahle staviská erárneho panstva.

Vezúc sa chvíľu po náplave, pritiahli sme až ku samému Váhu. Tam som videl dvoch naoko pastierov, ktorí škrabali hákom vo vode. Čo tí tam, reku, hľadajú? Či sa dáky Mojšan utopil? Vtom vytiahne jeden z nich za hákom na brehu pripevnený povrázok a konca toho trepala sa na udici lapená, asi dve stopy dlhá ryba. Keby som sa nebol bál, že mi, kým prídem domov, bude raziť hogúom,[239] bol by som ju kúpil; takto ale naradovaný rybár strčil ju do cedila.

Hradská cesta pred vystavaním pyšnej, súpernej železnice toľme živá zarastá teraz pomaly trávou; len práve koľajami z obce do obce tvorí sa blato a pomerne veľký prach. Vidno, že veru z vrchnostenskej priazne vypadla, lebo drvením a vysýpaním štrku sa jej veľká pozornosť nevenuje.

Mojšova Lúčka a za vodou Mojš sedia ako pracka po oboch brehoch Váhu. Mojš leží v Transvaganii tak nízko na brehu Váhu, že to občanom i mimo vôle musí veľmi ľahko padnúť nohy si močiť. Z Mojšovej Lúčky zvráti sa cesta na breh, zvýšený nad obcou, a tak potom príde sa po nej do Strečna.

V Strečne príjemne nápadné mi bolo vidieť čistotne oblečených občanov, možno občiansku starešinu, sedieť na preddomí a nahlas čítať noviny. Poslucháčov nebolo málo. Že carihradský Vakif nečítali, to sa domnievam. To, čo čítali a naslúchali, bolo navlas podobné nášmu Hlásnikovi.[240] Srdečné nazdar tomu vlastencovi, čo osvetu svojho ľudu podporuje! Sláva mu!!

Tu v strečňanskej romantickej úžine pokŕmili sme kone a ja použil som ten čas i poobzeral som sa po interesantnom okolí. Tu je svet skalami zabitý. Keby sa tadiaľto nebol prelízal Váh, sotva by tadiaľto bola viedla cesta z Turca do Trenčína. Vydriapal som sa nad cestou na bralo oproti hradu, strmo sa vypínajúce nad Váhom, i oprel som oči o mohutné hradisko.

Opretá o operadlá hradskej, stála podo mnou moja žena, hľadiac dolu do hlbokého Váhu. K nej sa pridružil pltník. Im hlboko pod nohami stáli prikotvené plte. Každé slovo čul som zreteľne na môj vysoký prestol.

Pltník rozprával mojej žene podivnú historku, aká sa pred troma dňami prihodila na náprotivnej železnici. Z Nezbudskej Lúčky, malej to dedinky tamto oproti Strečnu, pracoval jeden nádenník na železnici. Jeho trojročný chlapček vybral sa traťou za ním a nudený dlhou chvíľou zaspal medzi koľajami. Zjaví sa vlak, kerujúci spoza kopca. Vodič hneď zbadal chlapca, ale pristaviť vlak nijak nemohol. Chlapec sa síce prebudil hrmotom vozňov, ale preľaknutý našťastie ani údom nepohol; nuž a tak vraj najhroznejšie nebezpečenstvo bezškodne prebehlo ponad jeho hlavu. Takto rozprával pltník, i dušil sa — a tak musela byť pravda.

Z môjho povýšeného miesta videl som i námorskú vojnu. Dvaja do špiku rozsršení pltníci ohrievali sa tam dolu na pltiach týkami, určenými ta dolu na dolniaky na podporu révy. Že tí z Likavy a jej panstva pochodiaci poddaní mali tvrdé leby, bolo počuť až hore na moje stanovisko, lebo to rúče chrôpalo. Bol to boj o jestvovanie podľa Darwinovho[241] systému.

Predo mnou stojí hrad, za ním vysočizné hory, podo mnou tečie Váh, za Váhom na východ vypína sa na mňa kukajúci Starhrad, na sever tiahne sa Žilinská dolina s obcami Tepličkou, Nededzom, Varínom, Nezbudskou Lúčkou a ňou hadí sa železničná trať. Veľmi dobre som sa cítil, i vytiahol som kapsu a skreslil som si hrad Strečno. Deň bol horúci a tichý; ťahalo ma hore na hrad. Darmo som vábil svoju polovicu do hradu, darmo som ju uisťoval, že tam bude pekná kapusta a krásne sa pasúce teliatka: nie a nie! A tak prehodiac plachtu (koncovku, čiže pléd) cez plece, stúpal som hore. Šiel som poza záhrady dolinou hore, potom severným bokom zámockého kopca stúpal som starou cestou na chrbát kopca od západu a tak hrebeňom som kráčal zase na východ, to jest k Váhu hore k samému hradu. Tu pred bránou hradu som sa zišiel so známym novosvetským kultúrnym článkom, so zemiakmi, v úplnom kvete; áno, so zemiakmi, ktoré ani Donč, ani Dersffy, ani Pankrác a Vesselényi nemali česť poznať.

Nevkročil som hneď bránou do hradu, kde už oddávna nebolo počuť signál trúbou dávaný z hradieb, ale motal som sa severnou stranou pod baštami. Všakové jamy, priekopy, smetiska, mrvy, kultúrne čierne vrstvy zeme značili na bývalé rozličné budúnky a hradné prípravy. Tam sa mi zdala byť studňa, tam zase vyheň, kde ležal nezmenný uhliarsky prach dakoľko centimetrov výšky. Vápno, skaly, zlomky tehál, prirodzené kamenné stupky, suchá štipka, vyrastená zo skúpej prsti, šuchotala mi pod nohami. Keď som došiel na roh krajnej bašty, nevedel som, či sa kochať na divokrásnom pohľade okolia, či na pyšnom, starobou skľúčenom hrade. V takom momente človek ponechaný dumaniu býva vytŕžený. Tu hore ticho, len pustovky pískali, nad Polomom vysoko hore krútil sa malý obláčik, Váh temno šušťal, ťahajúc ďalej ticho, akoby starého známeho, hrad Strečno, zo sna prebudiť nechcel. Ľudské hlasy spopod brala ozývali sa čisto a jasno. Nože si myslite ten obraz a nečudujte sa, že pod nohami Strečna poézia kvitne. Krásna príroda tvorí krásne myšlienky. „Auf den Bergen wohnt die Freiheit,“ hovoril tuším Schiller.

Blízo mňa pri samej zemi predlabaná je diera do silnej steny, vedúca dovnútra bašty. Pretiahol som sa dnu, ale tam inšieho výhľadu som nemal ako medzi začadenými múrmi prosto do neba vyzerať, bo okná boli mi privysoko. Stade som prešiel do priestoru, ktorý podľa klenby súdiac, mal byť kaplnkou. Všade ticho, všade pusto, len duchovia dedov ma ovievali. A tak pochodil som rad-radom tie rozličné staré a staršie staviská, to viac to menej porúchané. Z jednej miestnosti asi vprostred hradu je z dolnej čiastky slobodný výhľad vyvaleným oknom dolu do priepasti. Vprostred miestnosti leží sutina, nakopená v podobe krovu. Na vrchu tej sutiny strmo sa kloniacej proti oknu som zastal a hľadel do hrtana priepasti. Spod okna dolu nielenže je zápoľa kolmá, ale je podrazená, takže hradská cesta na brehu Váhu je od vrchu krytá výbehom brala; alebo druhými slovami: Kto by tým oknom šašíroval, alebo šašírovaný bol,[242] nepadol by na cestu pod hradom, ale zaletel by poza ňu do Váhu. Výška hradu nad morom je 1545 stôp, nad cestou ale kolmo 228 stôp (= 38°). A nad tým oknom hore, vysoko na múre v povetrí medzi nebom, hoľou Polomom a Váhom pláva a či visí balkón. No, už tie dámy, čo stade fľokúvali dolu na cestu, Váh, alebo na náprotivný Starhrad, museli mať čuvy hrubé ako povrazy, silnejšie iste než ja, lebo ako som sa nahol dolu tým „kuksinslochom“,[243] počalo ma proti žalúdku štekliť, i musel som si zakryjúc oči na chvíľku na tú sutinu lofnúť. Keď som sa, koľko mi čas dopustil, natúlal po rozvalinách, vyšiel som von, ľahol som si na peknom príhodnom mieste a hútal o prešlosti Strečna. No, chudák, niekedy slávny hrad, jeho prítomnosť je telo bez duše.

Nad Strečnom sa zabrieždilo,
zajasali hory,
vetrík pozdravuje lazy,
nivy a úhory.
Na Strečne sa žiaľ usadil —
tam ticho sviatočne.

Tak básni náš Dušan Sava Pepkin[244] a táto báseň skvitla v chládku osiroteného Strečna.

On takže udáva vo svojich útlych poéziách, že hrad Strečno stojí na žulovej skale. No poetom, pravda, veľa slobodno, tým nezazlí nikto, keď z tvarohovej hrudy splodia žulu; ale skutočnosť nás poučuje, že Strečno stojí na vápennáku, a to ak sa nemýlim, je to neocénsky dolomit. Z toho materiálu je i stavaný; ale v múre sú i kusy červeného žabičníka (kvarcitu), ktorý sa vyše hradu v strmej bralnej stene vyznačuje červenou farbou. Žula vystupuje nahor povyše oproti holiam Polom a Minčov (4314 stôp); tá posledná 15. januára r. 1858 ako stredisko vo vtedajšom zemetrasení dosiahla v prírodovedeckom svete značný stupeň významnosti. Ktože zná, čo sa tej starej dáme vtedy v črevách snulo? Vídať i tu, že staroba nechráni pred šialenosťou. Medzitým je Minčov nespokojný ako kedysi Petróci a Pankrác, jeho susedia. Tiež i r. 1348, 1600. 1853 striasol seba a okolie ako púdel, keď preplával cez vodu. Toto okolie je teda veľmi revolucionárne a patrí pod prísnu dohliadku. O krásnej žule strečnianskeho priesmyku prehovoríme pozdejšie, keď sa pri otvore strečnianskeho pasu budeme voziť na južnej strane.

Zo Strečnianskej archeológie poviem vám, koľko viem, ako skromný turista; viac by vám, rozumie sa, vedel o ňom povedať pán A. Lombardini, ktorý má toho krámu kopu a z toho dačo, myslím, i do Letopisu[245] pošle.

Či tento hrad, i so Starhradom, bol stavaný, aby Turiec pred Trenčínom, či tento pred tamtým chránil, a či preto, aby tovar kupcov po Váhu sa plaviacich a po ceste jazdiacich vzal pod svoju ochranu, podržiac z neho, koľko mu ľúbo — to neviem. Dosť na tom, že na takom mieste bol stavaný, kde bez jeho povolenia ani vták nemohol preletieť a koho chcel, či to na vode, či na ceste, či v povetrí, mohol skalami zahlušiť. Jeho zakladatelia podistým sentimentálni neboli.

Toto orličie hniezdo i so Starhradom mal už r. 1320 vo svojej moci Miklóš a Donč (Dominik?), často v dávnych listinách spomínaný zvolensko-liptovský župan. Krstné meno Donč nachodí sa ako prímeno ešte v okolí Brezna, no nie viac ako pánov hradu a županov.

Roku 1352 darúva Ludvik I. Strečno synovi Jána z Krásneho, Dominikovi (teda zase Donč), Hlávka zvanému.

R. 1421 obsiahol Strečno od Zigmunda Stanislav Dersffy. Za Jiskru vydobyl Strečno nočnou hodinou Pankrác,[246] pán Starhradu. Roku 1437 páni Strečna a Starhradu napadúvali Žilinu ako dobrí susedia. Mária Szilágyi r. 1457 navrátila hrad Strečno a Starhrad Pankrácovi. Po smrti Ladislava Pankráca r. 1475 administroval Strečno kráľovský kastelán Juraj Horváth. Roku 1526 založil Zápoľa Strečno so Žilinou za 10 000 zlatých a 3000 uhorských Burianovi Svetlovskému. R. 1548 zakázané bolo skrz kráľa Ferdinanda majiteľovi Strečna vyberať od Žilincov mýto. To by sa snáď malo rozumieť, aby mešťanov neozbíjal. Roku 1633 strečnianska pani Žofia Bosniaková[247] vyzvala žilinského richtára, aby pre zúriaci mor porobil potrebné poriadky. Ba či ozaj dezinficírovali? Toľko je isté, že na mor (choleru, týfus) ľudia predtým tak mreli ako i teraz, no pomerne trochu predsa viac. Oproti hradu za Váhom, tamto na teplickej rovine, kde v teplickom kostole leží pochovaná Žofia Bosniaková, rozliehalo sa r. 1678 koncom septembra pod Imrichom Tökölim a Štefanom Petrovec (Petróczi) z Košeca do 10 000 kurucov, odkiaľ prejdúc na Rajec do Prievidze, statky Pálffyho pálili.

V týchto chladných múraniciach tĺkli i teplé srdcia a cez švíky železného brnenia vdierala sa do tvrdých pŕs horúca láska. Čítali ste, čo sa dialo s Podmanickovcami na Bystrickom, čo s Katinkou Súňogovíe na Budatínskom hrade? Tak hľa i na Strečne, práve na dejišti harcovania s posekánom, kyjom, mečom a kušou, vyrástol útlocitný kvietok, výraz láskavého srdca. V prvej polovici XVII. storočia bol pánom Strečna Fraňo Vešeléni, a jeho manželkou, bola pobožná Žofia Bosniaková. Pán Vešeléni, zanedbávajúc citlivú Žofiu, blúdil za bojovnými dobrodružstvami, a keď Muráň obliehal, obliehal i peknú Máriu Séčovú,[248] a ako jeho vojaci búchali do múrov, stavaných na strmých skalách a dobytých grófom Salmom, tak on buchol sa do Séčovej. Ona oproti vôli posádky ukázala zaľúbenému Vešelénimu cestu do Muránskeho hradu, do svojej komôrky a do svojho srdca.

Keď chudera Žofia na Strečnianskom hrade bola listovne poučená skrze svoju sestru o manželových skokoch, smútila a plakala. Ale ani Minčová hoľa, ani Poloma jej neporozumeli. Hlboko bodnutá, manželom zanedbaná utiekala sa modlitbami k Matke Božej, ako to ľudia vždy zvykli robiť, keď sa nachodia v pomykove. Putovala bosá po hranatých skalách zle štrkovanej cesty nočnou hodinou so svetielkom v ruke pri strašnej búre do kaplnky, stojacej nad priepasťou nad Váhom; tam v slzách pred oltárom v modlitbe sa rozplynula a zosnula, obkľúčená pekným snom o zvestovaní Panny Márie. Ráno na úsvite, keď sa precítila, hľadala ju hradná čeľaď. Akonáhle domov prišla, navrátil sa i manžel, ale inakší gavalier. Od päty po kečku bol zase jej a len jej láske prinavrátený.

Na pamiatku toho divného prevratu chodievala Žofia každý rok na výročitý deň bosá do tej kaplnky, ktorej už nieto, a bola rozbúraná tuším kurucmi. Žofia zomrela 28. apríla r. 1644 a pohrobená bola v jej milej kaplici. Roku 1689 nájdené bolo jej telo neporušené a prenesené do Tepličky za Váhom, kde i podnes býva mnohými navštevované. Jej taftové šaty po istom čase bývajú obnovené, ale múmia tela ostáva nepremenená. S podobizňou, visiacou nad jej pozostatkami, nemá sa podľa baróna Mednianskeho veľmi zanášať. Čo sa týka zachovania mŕtvoly, toho zjavný príklad máme v Liptovskom Svätom Jáne. Tam na pohrebišti okolo starobylého chrámu, na osamotenom kopci od viac storočí (300 — 400) ležia neporušené mŕtvoly, a to v hojnom počte. Sú zoschlé i háby, ale okrem zbledlej farby sú zachované. A ten kopec v Svätom Jáne je neocénový dolomit, z ktorého sa vypárajú uhličnaté plyny, malým zverom jedovité, naším prof. Klemensom kedysi upotrebené na hotovenie kremsovej bielej farby.[249] Dá sa myslieť, že ten plynový výpar účinkuje na zachovanie mŕtvol. A tak dalo by sa zatvárať, že i otázny strečniansky vápennák (neocénový dolomit) bude mať tie vlastnosti čo svätojánsky. Napozatým, keď i nie na krypty, ale na dobré pivnice odporúčame Strečňanom ten vápenistý kopec, jestvujúci nad najvyšším bodom cesty.

Nuž hľa, kde sme z histórie prišli — do pivnice; tak lietajú ľudské myšlienky!

O lakeť opretý, na materinej dúške pod hradbami tvrdze vystretý, kde sa dakedy panoši veľmožov[250] o gombíky hrávali, preháňal som sa v časiech práva pästi, zazerajúc chvíľou na žiarlivého soka — Starý hrad, až ma predsa prebudili pozostalí hradní vojaci v čiernej a červenej uniforme; tí štípali ma tak neľudsky, že som musel skočiť. Boli to vo svojom práve urazené mravce. A bolo počuť hlas, ale nie z neba, lež z hĺbky, velenie mojej domovej žandarmerie na odchod.

Podal som sa úvalom dolu a skrbáľal som sa rovno do vozíka. Keď som sa viezol popod Strečno, vyzrel som hore na hrad, i zdalo sa mi, že sa chce za nami spustiť. Spúšťa sa on, spúšťa, ale len po drobkoch a vždy ho býva menej, lebo pod slnkom nič stáleho nie je. Šli sme ďalej, on ostal a zakrátko došli sme na živý kontrast, a to na odblesk borby nového rýchleho veku so starým konzervatívnym — prišli sme k jasku, umiestnenému takmer v pol ceste medzi Strečnom a Starhradom. Vlak akoby zdesený fučí od Varína rovinou k brehu Váhu niže Strečna, tam preskočí rieku priečnym mostom a vryje sa bez okolkov do žulového vrchu a rovnou čiarou vybehne na náprotivnej strane na denné svetlo; kým cesta slimačou dôslednosťou obchodí granitový[251] výbeh Polomy, či Biady. A čo vlak vykonal kratšou cestou za dakoľko menšín, na to potrebuje voz asi pol hodiny. Za to tým, čo sa železnicou ženú, sa Starhrad ukrýva, tým ale, čo sa naokolo tmolia, príde ten zvláštny hrad v ústrety akoby na poklonu.

Starhrad leží na pravom brehu Váhu, nám oproti za vodou. Mostu niet, ani nebadať stopu, že by ho kedy bolo bývalo. Badať z tejto i z tamtej strany brod, a vtedy lebo brodili, alebo na kompe či na člnkoch a pltiach sa prevážali. Divné je to hniezdo ten Starhrad! Keď v susedstve iných hradov vidíme, že boli alebo sú obce, tento netrpel okolo seba nič takého, ako krkavec; ba poddaní roľníci ani sa nemali kde usalašiť. Prostriedkom doliny valí sa Váh, na ľavom brehu pod prísnym dozorom hradu ťahá sa chúlostivá cesta. Z oboch strán sú strmé skalnaté stráne. Na strmom, krovu podobnom, asi tridsaťpäť siah vysokom hrebeni sedí pozdĺž neho vylepený Starhrad, akoby ťa mal zjesť. Iného výhľadu nemá ako do vody, na strminy a jedným okom v západnú stranu na Strečno. Zľava nahor vystupujúcou dolinkou mohla byť jedine možná cesta a odzadu vrchového patra jedine možný prístup do baštami obklopeného hradu. Nad hradom v lese divá zver, v hrade divý ľud, pod ním vo Váhu ryby — boli jediné živé tvory tejto romantickej púšti. Vpravo, vľavo nebol žiaden ľudský byt. Ba čo primälo pôvodcov Starhradu v tomto kraji, kde elementy, voda a skaly borby vystrájajú, stade pluh a kosa utekajú, čo ich primälo toľké múriská tu stavať? Sotva to inší úmysel mohol byť, ako túžba po koristi, ako túžba orla na vysokej skale číhajúceho za plachým zverom. Tu v odľahlej tisine mohli škrtiť, zbíjať cestujúcich a plaviacich sa po Váhu kupcov. A kamže sa podeje človek z tejto pasce Strečnianskeho priesmyku? Čo Starhrad popustil, zdrapilo Strečno a naopak. Veselý a romantický to bol vek, ten vek rytiersky — hrom mu do pečene! Čo ostalo okrem života (a otázka ešte, či veľkí páni i ten ponechali) — čo reku ostalo pltníkovi, pútnikovi, kupcovi a komukoľvek, čo z horného Váhu v obchodných záležitostiach cestoval do Trenčína, medzi toľkými čakateľmi dežmujúcich hradov na brehoch Váhu? Keď chcel človek bezpečne cestovať, musel sa vykúpiť mýtnym, ináč vzali si páni právom, ktoré nosili v pästi, sami, čo sa im zachcelo.

Títo dvaja blízki, vodou delení susedia, Strečno a Starhrad, nebárs sa návideli, i robili si nočnou hodinou vizity, ktoré nepriam vítané bývali a mávali za následok roztlčené lebky.

Kedy povstal Starhrad, neznám. Na jeho dlhý vek poukazuje meno. Ďaleký, ďaleký musí byť rodný deň! Susedné dva hrady bývali dakedy majetkom jedného pána, a teda i ich deje splývali v jedno. Žilinský archív ich pripomína s rešpektom, keď kasteláni oboch hradov prišli Žilincom olovo preliať. Potom ich chudákov Žilincov vzala kráľovná Barbora[252] pod ochranu, pohroziac sa bezočivým kastelánom. R. 1320 bol pánom Starhradu Donč. Od r. 1352 — 1388 panoval na ňom Juraj Bubek. Až po Vladislava I.[253] hájili Starhrad kráľovskí kasteláni; posledný z nich menoval sa Čapek, rodom z Poľska. Potom ho (ale nie Čapeka, lež Starhrad) tenže kráľ založil Pankrácovi z Mikuláša. Matiáš Korvín odstúpil mu ho úplne, a stade Pankrácovská čeľaď dostala k prvému ešte predikát de Starhrad (Óvár). Pod Žigom dvakrát ho obhŕkli husiti, druhý raz i dobyli. Akým spôsobom a odkiaľ to vykonali? Táto otázka sa každému na myseľ tlačí, kto ten hrad obzerá. Pred sto rokmi ešte hrad obýval panský kastelán s dakoľkými hajdúchmi; odvtedy spustol. Ešte r. 1708 musela Žilina Starhradu oddávať potrebný olej a loj.

Zápoľa, na ktorej stojí Starhrad, je žula a ťahá sa s výnimkami ruly až po Malý Kriváň.

Keď sme už prechodili za ten výbeh, cez ktorý je preborený železničný jask, videli sme tu zvláštnosť, a to pod cestou dolu k Váhu ťahajúcu sa zelenú úzku lúku. Tam strečnianska chasa pásla stádo. Jedni zhotovili si hojdu z vŕbovej haluze dolu visiacej a zavše nad zemou a zavše nad strmým, vtedy mútnym Váhom opálali sa šarvanci. Opovážlivá to zábava! Druhí chasníci vyvádzali koncerty na vŕbových píšťalách. Dôjduc k hornému otvoru jasku, obzeral som typickú žulu, vyvezenú z jasku. Je ona pekná a tým sa vyznačuje, že je miestami posiata červenými alebo zelenými bodkami, ktoré farbisté bodky nie sú vlastnosťou feldspathu,[254] ale raz zrná feldspathu, raz zrná žabičné objímajú. Kameň je to veľmi pekný a tvrdý. A tak Váh mal dosť čo hrýzť, kým sa prehrýzol; ale i železnica mala čo mrviť, kým tadeto cestu preborila.

Ba keby sa tí strečniansko-starhradskí páni prebudili na ten hrmot, piskot a nočnou hodinou blýskajúce svetlo pod nohami zazreli: trebárs ako srdnatí, ale by sa im srdce istotne za sáru zvlieklo, ba snáď by v okamihnutí svoje orličie hniezda opustili!

Margita, nebezpečné to skaly a víry Váhu, utiahli sa pred rovnajúcou rukou vedy a umu, a teraz jestvuje len v básňach večne slávneho Kuzmányho a D. S. Pepkina, ktorý posledný spieva o Margite:

„Tam nad bystrovlnným Váhom
strmí pevná skala,
od vekov ju mluva ľudská
Margitou nazvala.“

Barón Medniansky Margitou nazýva a vyobrazuje v samom Váhu sa nachodiace skaly, na ktoré sa i ja pamätám. Tieto skaly, podvodný to hrebeň, spájavší bralá jedného s bralami druhého brehu rieky a strmo tečúci Váh stroskotávali pri najmenšej nepozornosti vesliarov plte, a boli preto postrachom pltníkom. Pretože Váh je železničným násypom, ktorý popri a v ňom vystavený sa nachádza, teraz zúžený, aby mal tok Váhu voľnejší odchod a násyp bol bezpečnejším, tie skaly vystrieľali. Týmto stratili sa kamaráti romantickej doliny a s nimi v povesti spoluzrastlých hradov. A pltník mladšieho veku odučí sa prežehnávať sa a modliť pred nebezpečím hroziacej Margity, keď jej viac niet.

Odtiaľ ďalej cesta je rúbaná v skalách, kdežto násyp korytom rieky beží. Váh búcha sa o násyp, ale jeho základom sú ohromné balvany silnej žuly susedných strmín, a tak borcuje a vadí sa voda so žulou, z čoho šuchot a peny; a voda tenkým pyskom prelizuje sa cez žulové balvany a tichá, pokorná, neškodná vyviera z druhej strany násypu.

Velikánske to dielo — dielo desať prstov ľudských; či ono i mimoriadnym povodniam, aké boli napríklad 20. augusta r. 1620 a 25. augusta r. 1813, a veľkým ľadom bude môcť odolať, ukáže čas. Posiaľ, hoci už čiastočne i porúchaný, vcelku sa ten násyp predsa dobre zadržal.

Lúčime sa s Trenčianskom, s tým krásnym romantickým krajom. Mnohí myslia, mnohí sa posmeškujú, že Trenčiansko, krajina drotárov, je Paflagóniou.[255] Nie je tomu tak! Máte tam všetko zastúpené: biedu s nádherou, roviny s vrchmi, bralá s úhľadnými kopcami, idylizmus s romantikou, úzke chudobné dolinky so širokými, Váhom pretiahnutými úrodnými dolinami. Zaujímavosť na všetky strany! Keď inšie nie, postačí snáď i to na potvrdenie môjho výroku, že málokde vidíš toľko panských bytov tohoto ako i prešlých vekov ako v Trenčianskej župe.

Stojíme na rázcestí, lúčime sa s Trenčianskom. Ale prv, kým ho opustíme, prehovorme ešte niečo o celom Trenčiansku. Trenčianska župa má 80,28 míľ objemu, podľa čoho učiní 1,43-percentovú čiastku krajín uhorskej koruny. Má jedno slobodné kráľovské mesto, dve zriadené mestečká, 25 nezriadených, 387 dedín a 25 pustatín. Obyvateľov počíta 248 626, z ktorých 35 712 čítať a písať, 43 535 len čítať vedia, 169 379 ale ani čítať ani písať nevedia. Ak tomu tak, nuž veru nám Uhrom neprichodí nikomu do barbarov nadávať! Kňažstva počíta 272 osôb, štátneho úradníctva 94, stoličného 155, obecného 513, 381 učiteľov, 1397 študentov, 44 pravotárov, 114 pisárov, 24 umelcov, 27 lekárov, 8 ránhojičov, 57 báb (teda viac ako pravotárov), 14 lekárnikov, 17 dobytčích lekárov. Teda takrečená inteligentná časť obnáša 3016 osôb, alebo 1,22 percent celého obyvateľstva.

Zbohom, Trenčiansko!

Strečnianska cesta, predtým výborná, teraz nenachodí sa „in statu quo“ a „meliori“,[256] a najšpatnejšie je to, že práve na hranici Turčianskej stolice, kde i tak v normálnom stave bolo možno prejsť len jedným vozom, teraz strieľali Liptáci pri najpokojnejšej mysli nad cestou skaly a ukladali ich do kubíkov na samej ceste. Tu veru svet bol — skalami zabitý. „Ani tamto, ani tuto; ver je mne to veľmi ľúto.“ Hore strmina, dolu priepasť! Nahor len orol, nadol len hlavátka. A Liptáci — tí len pokojne durkali a priechod tarasili. Obedovať som veru nechcel tu pred týmito pyramídami — a keď šomrania a prosby nič nepomohli, zišiel som z vozíka, vytiahol som tobolku a pýtal som sa vážnou a prísnou tvárou na meno podujímateľa toho lomu i zahrozil som, že zajtra naskutku slúžneho s bandúrmi na miesto pošlem a lajdáka podujímateľa pred stolicu poženiem. Liptáci zastali a škrabali sa za uchom. Vyrástol som v ich očiach na župana. Vypriahnuté kone horko-ťažko previedli, vozík ale povetrím ponad skaly preniesli. Tak to asi muselo vyzerať, keď sa viezol Eliáš v oblakoch.

O hodinu prišli sme do Vrútok. Táto ináč nepatrná obec pred otvorom Strečnianskeho priesmyku patrila už r. 1285 akémusi Liptovi. Ona dala pôvod šľachtickej rodine Ruttkaych, z ktorej pochádza hľa i žena Ľudovíta Kossutha a tiež táto Kossuthovská rodina berie svoj pôvod z malej obce Košút, ležiacej na východnej strane hôľ neďaleko Vrútok. Významnými stali sa Vrútky železnicou, vedúcou od Bohumína do Košíc a z Vrútok do Pešti.

Od Vrútok počnúc na západ a na východ rozprestiera sa koryto turčianskeho priestoru, v ktorom táto župa zôkol-vôkol ohradená horami akoby na dlani ležala. Toto koryto či turčiansky kotál má len v svojej severovýchodnej čiastke zastúpené eocénové usadliny. V druhých čiastkach župy (napríklad Mošovce) čnejú z roviny kopcovité výšiny, a to slinca a konglomerátov, obsahujúcich v sebe brackové mäkkýše[257] (Molluscum) a menšie sloje kamenného uhlia; pričitujú sa k vrstvám kongériovým.

Rovina obsahuje hlien a vodorovne uložené okrúhlice, pochádzajúce z okolitých dolín a vrchov, ktoré sa pripisujú potope (dilúvium).[258]

Vo Vrútkach opustili sme našu šajku a presadli na železnicu. Pretože nám ešte zbudlo času, bumloval[259] som a znepokojoval blízke okolie. Obzeral som nemocnicu, a to nemocnicu chromých koľají. Ležia ony v odpočinku jedna pri druhej, a veru ich je veľa, ani to človek nemyslí. A to múdre od smrteľníka, že nevie, čo sa pod ním robí, keď po tých utrápených koľajach vozmo sa vláči. Jednému sa koža pukla, ten sa rozčapil, onomu niekoľko zubov vypadlo, tam tretí sa zohol pod náramným tlakom, iný sa pukol od zlosti, týmto kolesá mäso vykrájali alebo oko vyklali. Tu mi bolo povedané, že sa koľaje (šíny) vozením a trením vlakov elektrizujú, ba i tie, čo sú uložené v zásobe, od juhu na sever koncom obrátené, bývajú magnetizované. Keď ma o tom poučili, netrúfal som si viac po nich chodiť, aby mi dáko reku pätu nepritiahli a ja konečne nemusel boty tam nechať.

Pri spomenutých invalidoch videl som i podivnú os na ťažkom vozni (lori)[260] odkrútenú horúčosťou. Keď totiž os v behu postaveného vozňa nie je opatrená potrebným olejom, masť sa dymí, zhorí, nato potom tuhým trením vznikne toľká horúčosť, že železo zmäknúc vykrúti sa ako cesto. Hádkou mi pravda bolo, ako ten vozeň takrečeno o troch nohách predsa mohol dobehnúť na stanicu.

Keď sme vstúpili do priestrannej jedálne, najzvláštnejšie predmety, čo sa mi do očí tlačili, boli dvoje najväčších rozmerov kachle, tak ohromné, že by bárskde pri chudobnejších kostoloch mohli zastupovať miesto zvonice. Vnútorný priestor kachieľ prevyšuje obyčajnú študentskú chyžku.

Hosťov bolo dosť a dajedným z nich sa zdalo, že sú tu samotní; aspoň svoje súkromné domáce záležitosti tak hlasito pokonávali, že nikomu nemohli byť tajomstvom. Pri mne sedel Nemec a keď jeden z hrmotiacich hostí vyvolal čosi o „menet-rende“,[261] pýtal sa ma Nemec: „Wohin der Menet rennt?“[262] — a všetečný bežal k obloku.

Hurtavá vrava istých neohľadných ľudí po našich staniciach a menších miestnych hostincoch je veru omrzlá, akoby hostia za svoje peniaze holi prinútení ich „zelené veci“ načúvať. Príde taký hosť, vypije piva za desať grajciarov a narobí škreku za zlatovku, cvičiac sa v maďarských gramatikálnych slovách na účet unovaného hosťa. Akoby najatí okupujú verejné miesta na Slovensku a tam kysucko-žilinsko-varínsko-liptóujvárskymi ústami maltretírujú maďarskú vravu, akoby si s károu hurtoval po neschodných skalách.

Po krátkom obede vyšiel som sa prejsť do obce. Okolo stanice je mnoho nových stavísk, patriacich ku železničnému závodu. V obci sa pýtam pred domom v záhradke stojaceho, smotku kúriaceho šuhaja, pokazujúc prstom na zelený veniec, vyložený nad vrátami.

„Čo to znamená, šuhaju?“

„Nuž svadbu.“

„A kto sa žení?“

„Nuž Miško náš.“

„A kto je ten Miško?“

„Nuž hľa,“ otrie si nos do bielej košele, „nuž môjho otcov syn.“

„Ach — tak — no!“

Ešte som sa poobzeral na kopec nápadne okrúhly, ležiaci pri Priekope, s cmiterom na vrchu. Priekopa? Áno, tak vyzerá, tak akoby ho ľudské ruky boli kopili. Je to ostatok roviny, aká bola, pokým Váh ešte cestu, tak ako teraz hlbokú, cez Strečniansky priesmyk prelízanú nemal. To bol spodok jazera. Keď vody upadávali, Váh s Turcom spojení tam sa vítali, objímali a krútili, pričom z tohoto tvrdšieho materiálu, kým mohli, kolom dokola vírom lízali, až konečne, keď stiekli, ostal stáť kopec v podobe mrváňa. Podobá sa veľkej mohyle.

Pošli sme potom železnicou nazad ta, skade sme vyšli.

Ďakujem za trpezlivosť!



[1] Lemurských opíc — Lemuria bola údajne veľká pevnina medzi Madagaskarom a juhovýchodnou Afrikou na jednej, južnou Áziou, Zadnou Indiou a Sundskými ostrovmi na druhej strane. Názov pochádza od anglického prírodovedca Sclatera (podľa lemurov — polovičných opíc).

[2] ani bojarmi (rus.) — veľmožmi, najväčšími pánmi v ríši

[3] banky si stavať — bol to ľudový spôsob liečby

[4] Premonštráti — príslušníci duchovného rádu, zal. r. 1120 v údolí Prémontré (severné Francúzsko). Mali biele rúcho z hrubej vlnenej tkaniny, preto autor vtipkuje, že ho biely prach premenil na „premonštráta“.

[5] vrstvy kongeriové — podľa skamenelého rodu mlžov. Hojne sa vyskytujú v mladšom treťohornom útvare.

[6] trachytového tufu — pod tufom sa rozumie sopečná hornina. Trachyt (inak liparit alebo rhyolith) je výlevná hornina, rozliatina žulovej alebo syenitovej magmy (žeravej tekutiny v zemskom vnútri).

[7] andezit — porfyrický nerast (porfýr je spoločné meno mnohých hornín, zväčša svetlej farby, ktoré tvorí hlavne draselný živec — ortoklas)

[8] amoniti — vymretí hlavonožci, ku ktorým patrí mnoho druhov

[9] (lat.) Okrem Uhorska nieto života (len v Uhorsku sa dobre žije).

[10] Makadamskej… cesty — podľa Johna Loudona Mac Adama (1756 až 1836), kde sa do štvorca prikresané kamene posýpajú štrkom z malých kociek. Vápencom viazané kamene zapríčiňovali však pri suchu veľký prach a za dažďa veľké blato, no aj oprava takých ciest bola veľmi ľahká.

[11] (z nem.) Bohom prekliatej (pre slovnú hru s „makadamskej“).

[12] Primitívne stany amerických Indiánov.

[13] tasemec — novotvar pre pásomnicu

[14] (nem., skomol., megint — maď.) Počkaj trošku — gombík, a počkaj trošku — zase gombík.

[15] neocén — mladšia treťohorná doba

[16] belemniti — patria do čeľade vyhynutých hlavonožcov, ktoré sa počínajú triasovým útvarom a vyhynuli až v treťohornom období

[17] Na rubikone Strachu — čiže na hraničnej čiare. (Podľa niekdajšej rieky v starej Itálii, ktorá delila predalpskú Galliu od vlastnej Itálie. Keď Caesar s vojskom prekročil túto rieku, vyhlásili ho za nepriateľa vlasti.)

[18] balvan aragonitu — odrody vápenca (tvarom a zovňajškom sa však veľmi od neho odlišuje)

[19] pošiel za durákom (rus.) — za hlupákom (vôbec ho už nieto)

[20] V akropolských Propyleach — bola to nádherná brána, ktorá viedla na starovekú Akropolu, čiže hrad v Aténach. Autor ju videl v súčasnom stave (por. jeho Cestopisy, III. zv. diela, 1960, 146 — 47), preto aj tak porovnáva.

[21] na halifaxoch — je to druh korčúľ, nazvaný podľa anglického mesta Halifax

[22] Tur dal prekopať turčianske jazero — povesť je asi takého druhu ako už spomenutá rímska o Rome a Romulovi

[23] (chorv.) Chalupy.

[24] Albert Huselius (Hussel, 1545 — 1596) — pôvodom z Prievidze, kde bol učiteľom neskoršieho významného vedca Vavrinca Benedikta

[25] Od Rákócziovcov — rok tu autor dobre udal, ale sa pomýlil v mene: išlo o povstanie Imricha Thökölyho, začaté práve v tom roku (1678). Vojna pokračovala v r. 1683 — 1687 a po prestávkach bola zakončená mierom v Karlovciach r. 1696.

[26] Tureckému bašovi v Budíne, správne pašovi — bol to civilný aj vojenský správca veľkého uhorského kraja za poldruhastoročnej tureckej okupácie

[27] sv. Gil Babovi — legendárny turecký svätec (pôvodne vraj Kel-baba), pochovaný v Budíne

[28] (lat.) Slávnostné reči.

[29] Osmanského vojvodu išiel opásať čestným mečom — bol to Abd-ul-Kerim paša (1811 — 1885), r. 1876 veliteľ tureckej armády proti Srbsku. Pri vypuknutí rusko-tureckej vojny z r. 1877 — 78 maďarská mládež mu darovala čestnú šabľu

[30] Náš Orol — zábavno-poučný časopis. Jeho redaktorom v r. 1871 až 1877 bol Andrej Truchlý (Sytniansky), kat. kaplán v Prievidzi. Potom ho biskup zámerne preložil na biednu faru vo Zvolenskej, a tak sa začiatkom r. 1878 musel vzdať redaktorstva.

[31] Filemon a Baucis — podľa starogréckeho mýtu pohostinne prijali bohov, keď nikde nemohli nájsť prístrešie. Bohovia ako odmenu zmenili ich príbytok na chrám a ich na jeho kňazov, aj im dali naraz umrieť a potom ich premenili na stromy. Dávanie tých mien cigánskym manželom vyvoláva (podľa autorovho zámeru) komický účinok.

[32] (tal.) V sladkom ničnerobení.

[33] (z nem.) Bez nájomného.

[34] Na numulitovom vŕšku — vzniklom zo skamenelých dierkonožcov a iných živočíchov. Tieto druhy vytvorili celé horniny, nazvané numulitovým vápencom.

[35] Nádvorník Uhorska — inak palatín. V stavovskom Uhorsku bol to najvyšší krajinský úradník, od r. 1526 doživotne volený. Bol kráľov zástupca, ale zároveň strážca práv krajiny naproti panovníkovi a ako taký mal veľkú moc.

[36] (lat.) Pod našou lipou.

[37] Andrej III. — panoval v r. 1290 — 1301. Keďže si trón nárokoval proti nemu Karol Martell, otec Karola Róberta, robil veľké ústupky šľachte, aby si udržal jej priazeň.

[38] Voje Bocskayho — Štefana (1558 — 1606), od r. 1605 sedmohradskébo kniežaťa a vodcu protihabsburského odboja

[39] Stanislav Thurzo (1576 — 1626) — uhorský veľmož, od r. 1622 aj palatín

[40] Bojnice boli sídlom evanjelickej superintendencie — bolo to v r. 1610 až 1630, keď prví štyria superintendenti (biskupi) Nitrianskej superintendencie sídlili v Bojniciach, kde boli zároveň ev. prepoštmi.

[41] (lat.) Zlomyseľnosť.

[42] konglomerátu — horniny zloženej zo zmesi rôznych súčastí

[43] Štítmi tvorili „testudo“ (lat.) — korytnačku. Bol to pri obliehaní používaný druh ochranného resp. útočného krovu. Útočníci držali štíty tesne jeden pri druhom a tak postupovali.

[44] Slovenský Priesnic — podľa Vincenta Priessnitza, ktorý už r. 1822 založil v Graefenbergu (dnes Jeseníky) prvý ústav na liečenie studenou vodou. Od r. 1831 mal Priessnitz úradné povolenie na liečebný ústav a Graefenberg sa stal svetochýrnym liečebným miestom.

[45] Fraňo Madva (1786 — 1852) — kat. farár v Nitrianskom Rudne, za celé štvrťstoročie zdarne pomáhal chorým a bol ako šťastný lekár známy po celom Uhorsku. Bol veľký altruista a presvedčený slovenský buditeľ.

[46] Eskulapské divy — podľa Asklepia, gréckeho boha lekárstva

[47] (lat.) Proti sile smrti nieto žiaden liek v sadoch (proti smrti nieto lieku).

[48] útvarom eocénovým — pod čím sa rozumie spodné oddelenie paleogénu, staršieho treťohorného obdobia

[49] (lat.) Poludníka.

[50] Chudobovci a Psotkovci — narážka na zemianske rodiny vo Zvolenskej: Chudoba de Badín, Psota de Garanseg. (Chudoba sa neskoršie zmenilo na Hudoba, aby znelo menej slovensky.) Týmito menami sa označovala príslovečná chudoba a bieda.

[51] (lat.) Nie ináč.

[52] (hebr.) Syn Júdov — žid.

[53] (novotvar) Priečinkov, zásuviek.

[54] Nesmieler — v maďarskej obci Neszmély (Komárňanská) dorábalo sa výborné biele víno. Tu má „Nesmieler“ posmešný zmysel.

[55] (lat.) Príroda sa uspokojí s málom.

[56] (franc.) Obed, hostinu.

[57] Neocénové útvary — presnejšie neogénové, čím sa označuje mladšie treťohorné obdobie. Jura sama je však prostredným stupňom druhohorného obdobia. Lias (inak čierna jura) je zas tretia alebo najspodnejšia časť jury. Liasové vrstvy sú väčšinou vápence s početnými skamenelinami.

[58] Žida dľa talmudu — antisemitský spis od dr. Augusta Rohlinga (slov. preklad je z r. 1876). Autor tu robí len vtip, lebo sa nedá zistiť ani z jeho diela, ani z korešpondencie, že by bol býval zaujatý proti židom.

[59] Alcibiades (asi 450 — 404 pr. n. l.) — aténsky politik, nadaný, ale vrtkavý a nesmierne márnivý. Raz bojoval za vlasť, raz zase proti nej, až napokon zhynul v Bitýnii (Ázia) pričinením perzského miestodržiteľa.

[60] Liebigovho mydla — Justus Liebig (1803 — 1873), nemecký chemik, význačný základnými prácami v organickej chémii. Neskoršie sa venoval agrikultúrnej chémii a zaoberal sa aj potravinárskou chémiou.

[61] dolomit — je vápencu podobný, ale obsahuje okrem uhličitanu vápenatého aj uhličitan horečnatý. Hodne ho je aj v Karpatoch

[62] Neocénových mergloch (nem.) — slienoch (hornina, ktorá vznikla z rovnorodého zmiešania vápenca alebo dolomitu s hlinou; často je tam aj kremeň a drobné lístky sľudy)

[63] Izabella žltých — meno farby hnedastej, bieložltej. Podľa španielskej kráľovnej Izabely, ktorá vraj urobila sľub, že košeľu prv nezoblečie, kým nedobyjú maurskú Granadu. Keďže sa obliehanie značne pretiahlo, košeľa bola už hodne žltkavá a od tých čias má podobná farba toto meno.

[64] brdári — remeselníci, ktorí tkali na brdách

[65] Herkules na rázcestí — grécky bájoslovný hrdina, ktorý si mal voliť medzi ctnosťou a nešľachetnosťou (zjavili sa mu v podobe žien). Vybral si radšej ctnosť s dlhým strádaním ako nešľachetnosť s pohodlným životom.

[66] (tal.) Ak to nie je pravda, je to dobre vymyslené.

[67] (maď., skomol.) Na bok, psia krv, lebo my sme Maďari!

[68] K homérskemu smiechu — bujnému hlučnému (podľa smiechu Homérom zobrazených hrdinov)

[69] Aptychus pusillus — je to akási prikrývka jednej žľazy u samičiek ammonitov, vymretých hlavonožcov (zachovali sa v skamenelom stave)

[70] Terebratula dyphia — rod ramenonožcov. Ich skameneliny sú veľmi hojné od prvohorného devonského útvaru.

[71] krinoidové vápennáky — vápence so skamenelinami ľaliovcov (Crinoida), morských živočíchov pravidelného tvaru

[72] rumplík páleného (z nem.) — pol žajdlíka (žajdlík mal 0,35 l)

[73] geognostických pravekov (gréc) — zemespytných

[74] Dionýz Štúr (1827 — 1893) — slovenský buditeľ, význačný vedec, riaditeľ ríšskeho geologického ústavu vo Viedni

[75] Neogén — sú mladšie útvary v treťohornej dobe. Tvoria ich zväčša sypké horniny ako piesky, hliny a íly.

[76] diluviálnych nánosov — v štvrtohornej dobe, keď ľad viackrát postúpil z polárnych krajov až po severný okraj Karpát

[77] (z franc.) Do neporiadku privedené.

[78] (lat., čiast. skomol.) Chlieb a syr. (Pôv. „circenses“ — cirkusové hry; heslo rímskej chudoby za cisárskych čias.)

[79] Červení mnísi — rytiersky mníšsky rad, zničený r. 1312. „Červení“ preto, lebo nosili na bielom plášti červený kríž.

[80] Petrőczy, Štefan — horlivý protestant, pre Zrinsko-Frankopanské sprisahanie utratil majetky a emigroval do Sedmohradska, kde čoskoro umrel

[81] S Tököliovcami — Štefanom a Imrichom (1657 — 1705). Imrich Thököly je známy ako vodca protihabsburského odboja v r. 1678 a nasl.

[82] Leopold I. (1640 — 1705) — panoval v Uhorsku od r. 1655, cisárom bol od r. 1658. Cisárova nevesta bola Margita Terézia (zomrela r. 1673), dcéra španielskeho krála Filipa IV.

[83] Zrinski a spoločníci — nemali v úmysle zajať Leopolda I., ani sa nebránili v Košeci proti Heisterovi. Tu Zechenter zvláštnym spôsobom poplietol historické udalosti. Peter Zrinski (1621 — 1671), chorvátsky bán, stál (po smrti palatína Wesselényiho) na čele protihabsburského sprisahania. Zúčastnili sa ho jeho švagor, chorvátsky velmož Fraňo Krištof Frankopan (1643 — 1671), uhorský krajinský sudca a veľký boháč Fraňo Nádasdy (1625 — 1671) a iní. Výsledkom sprisahania bolo nezdarené povstanie, zlikvidované hneď v začiatkoch. Zrinskeho a Frankopana odsúdili na smrť a sťali vo Viedenskom Novom Meste a Nádasdyho vo Viedni. Nasledovali aj ďalšie retorzné opatrenia cisárskej vlády.

[84] (nem.) Majster na kurucov (proticisárskych povstalcov).

[85] gen. Siegbert Heister (1646 — 1718) — rakúsky maršal, viac ráz porazil protihabsburských povstalcov, i samého Františka Rákócziho II. pri Trenčíne (1708)

[86] Gróf Koenigsegg — príslušník starej švábskej rodiny, ktorá mala na Slovensku Vršatec a Ilavu

[87] Trinitári — duchovná rehoľa. Zbierali almužny na vykupovanie zajatých kresťanov z mohamedánskych rúk. Založení boli r. 1198 vo Francúzsku (teraz už zanikli).

[88] Ľudovít I. (Veľký, pan. 1342 — 1382) — z rodu Anjou, uhorský kráľ, bol od r. 1370 aj poľským kráľom

[89] Za Matiáša kráľa — Mateja Hunyadiho, inak Korvína (1443 — 1490), uhorského kráľa v r. 1458 — 1490

[90] Za srbského junáka Paľa Kneza — Pavel Kinizsi síce viac ráz kooperoval so srbskými vodcami v uhorských službách v bojoch proti Turkom, ale sám, zdá sa, nebol srbského pôvodu. Údajne bol synom mlynára z Biharskej, teda Maďar, a mal obrovskú silu.

[91] Ostrožičovci — skutočne pochádzali z Chorvátska

[92] Keglevichovci — grófska rodina, vynikli medzi Chorvátmi už v 13. storočí. V Uhorsku sa už dávno pomaďarčili.

[93] Festeticsovci — tiež grófi, veľkostatkári v Zadunajsku, prišli z Chorvátska (v polovici 17. storočia), tiež sa pomaďarčili

[94] Horváth-Stančič — táto rodina vystupovala v Chorvátsku už v 13. storočí. V Uhorsku sa stala známou v 16. storočí. Tu sa jej pôvodné priezvisko Stančič zmenilo na Horváth, ukazujúce na chorvátsky pôvod rodiny. (De Gradec — z Gradca, zemiansky predikát rodiny, prídavok k priezvisku.)

[95] Paločajich — správne Pálóczi-Horváthov (zemianska rodina v Užborodskej)

[96] Szirmay — grófska rodina, známi boli od 13. storočia v Boršodskej a Ugočskej stolici

[97] Máriássy — spišská šľachtická rodina

[98] Juraj Széchényi (1592 — 1695) — od r. 1685 ostrihomský arcibiskup

[99] (franc.) Vyslanca.

[100] Rodina Sina — prisťahovala sa v polovici 18. storočia z Macedónie. Veľkoobchodom vo Viedni náramne zbohatla, poskupovala mnohé majetky a dostala najprv len zemianstvo, od r. 1832 však aj barónsku hodnosť.

[101] Illésházy — stará uhorská rodina, známa už od 15. storočia. Na Slovensku mali hodne majetku. Rodina vymrela grófom Štefanom r. 1838.

[102] Tadeus Prileszky (1826 — 1895) — maďarský politik, člen uhorského snemu, bojoval proti Habsburgom za maďarskej revolúcie r. 1848 až 1849

[103] (lat.) Spolubojovník.

[104] Šľachetná slovenská duša — Ján Nep. Nemčák (1802 — 1885), kat. farár v Trenčianskej Teplej. Slovenský buditeľ, takže ho autor dobre charakterizoval.

[105] Gr. Fraňo Wesselényi (1605 — 1667) — uhorský veľmož, od r. 1655 palatín krajiny. Pripojil sa k sprisahaniu Zrinského a spoločníkov, ale umrel ešte pred jeho vyzradením. Strediskom sprisahania bol hrad Muráň a sprisahanci schádzali sa aj v Turčianskych Tepliciach (nie v Trenčianskych, tu sa autor pomýlil).

[106] (lat.) Za sprisahania vesselényiovského (por. aj vecné vysv.).

[107] račišdorfský pán farár — bol Móric Alster (1827 — 1894), slovenský buditeľ

[108] vodcom Terenciom — je to číra vymyslenina. Trenčín má meno domáceho pôvodu.

[109] Žigmund z Herbersteinu (1486 — 1566) — rakúsky aristokrat, poverovaný diplomatickými poslaniami. Pôsobil aj v Rusku, bol i literárne činný.

[110] Georg Andreas Kornhuber — rakúsky prírodovedec, od r. 1852 skoro cez jedno desaťročie profesor v Bratislave. Neskôr bol profesorom geológie a botaniky na viedenskej polytechnike.

[111] Pecten solarium — hrebenatky, rod jednosvalných mlžov

[112] Ida Pfeifferová rod. Reyerová (1797 — 1858) — od r. 1842 cestovala opätovne po celom svete a tieto cesty aj opísala. Autor podľa tejto cestovateľky nazýva svoju ženu — Idou Pfeifer.

[113] (z lat.) Zlopovestného.

[114] Štefan Závodník (1813 — 1885) — kat. farár v Pružine, slovenský buditeľ, propagátor spolkov miernosti, činný aj literárne

[115] on revoltuje i druhé revíry — zakladá spolky miernosti aj v iných farnostiach

[116] (lat.) Uvoľnené.

[117] (lat.) Na skale.

[118] Sv. Gotthard — alpský uzol vo Švajčiarsku, s priesmykom a cestou vysoko položenou

[119] (lat.) Mŕtvych oplakávam (častý nápis na starých zvonoch).

[120] rizne — drevené žľaby na spúšťanie klátov

[121] (z nem.) Prekážky.

[122] Sedum — je rozchodník, rastlina z rodu netreskovitých

[123] (nem.) Sloboda tróni vo vrchoch.

[124] (maď.) Slovenská krivá krajina.

[125] (nem.) Cukríky (pôv. názov najčistejšieho druhu cukru).

[126] žabičníkom — druhom kremeňa

[127] (z lat.) Sobášil.

[128] (lat.) Odpustenie, rozhrešenie.

[129] Karl Lill von Lilienbach (1798 — 1831) — rakúsky geológ, v r. 1823 — 27 precestoval Karpaty, ktoré dôkladne opísal podľa útvaru a geologickej dôležitosti a vyhotovil aj podrobnú mapu ich systému

[130] Ami Boué (1794 — 1881) — francúzsky geológ a národopisec, vydal množstvo odborných prác v niekoľkých rečiach

[131] Heinrich Ernst Beyrich (1815 — 1896) — nemecký geológ, paleontológ

[132] Cardium Hillanum — srdcovka, rod mlžov

[133] Venus sp., Pecten sp., Rostellaria costata — rod morských mlžov

[134] Voluta acuta — to isté

[135] Hippurites sulcata — patrí medzi skamenelé zvieratá (rudisty) vo vápenci

[136] Korunovacie klenoty sv. Štefana — autor myslí na tzv. mešec sv. Štefana, na ktorom je cirkevno-slovanský nápis, ten však nepatril medzi korunovačné odznaky uhorské. Za Štefanov mešec ho pokladala len mylná tradícia.

[137] Žigmund Balassa (†1623) — kráľ. komorník, novohradský župan, známy ako rečník. Ženil sa v Krakove r. 1585 a mal za ženu dcéru kniežaťa Samuela Zborowského.

[138] (lat.) Záves, alebo priečelie oltáneho stola.

[139] Bar. Alois Mednyánszky (1784 — 1844) — statkár v Nitrianskej, kde bol aj županom, písaval hodne po nemecky. Autor myslí na jeho dve knihy: Malerische Reise auf dem Waagflusse in Ungern (Malebná cesta dolu Váhom, Pešť 1826) a Erzählungen, Sagen und Legenden aus Ungarns Vorzeit (Rozprávky, povesti a legendy z uhorskej minulosti, Pešť 1829). Toto druhé dielo sa tiež skoro celé zaoberá slovenskými krajmi a ich dejinami.

[140] Alexander Lombardini (1851 — 1897) — advokát v Žiline, slovenský buditeľ a spisovateľ (miestopisné a historické práce)

[141] Alexander Pongrác (1808 — 1880) — šľachtic (preto ho autor píše „pána z Pongrác“), kat. farár a dekan v Považskej Bystrici, slovenský buditeľ

[142] (z nem.) Roštenkovú.

[143] rodina Podmanických — veľkostatkárov slovenského pôvodu, ale dávno pomaďarčených. Známa bola od 15. storočia

[144] (nem.) Prievozník (dosl. lodivod, aký býva v prímorských prístavoch).

[145] (lat.) Okate, navidomoči.

[146] (z lat.) Do Zavážia (na druhý breh Váhu).

[147] Francúzske rokoko — umelecký vkus a štýl z konca 18. storočia. Vznikol vo Francúzsku a bol charakteristickým slohom franc. absolutizmu. Je bohatý v povrchovej výzdobe predmetov, hojne používa zrkadlové obrazy, pozlátku a pod.

[148] (lat.) Hľa, aké je to dobré, dobré a príjemné, bývať bratom, bratom vospolok!

[149] Ďord a Ján Suňog — táto rodina je známa od r. 1394

[150] Gašpar Serédy — bol príslušník starej šľachtickej rodiny. Prítomný bol pri korunovácii Maximiliánovej r. 1563.

[151] Imrich Balassa (†1683) — peštiansky župan, známy podľa mnohých výtržností. Pre ne ho kráľ pozbavil majetku, takže musel ujsť do Sedmohradska.

[152] Izo stupiek Piazzetty — Malého námestia v Benátkach. (Por. autorove Cestopisy, III. zv. jeho spisov, str. 366 aj 370)

[153] Cenomanienia Turonien — horné oddelenie kriedového útvaru v druhohornej dobe delí sa ešte ďalej na štyri pododdiely. Prvé dva sú cenoman a turon (podľa latinských názvov francúzskych miest).

[154] (lat.) Z Jesenice. (Šľachtický predikát, prídavok k priezvisku.)

[155] (maď.) Piesky. (Zdvojením sa zdôrazňuje množstvo.)

[156] Cardium — srdcovka, je rod mlžov

[157] Horná krieda — je to isté čo cenoman a turon. Kriedu tvoria vápence, íl, pieskovec a zlepenec. Z rastlinstva sú v popredí lislnaté stromy, zo živočíšstva veľké plazy a vtákojaštery.

[158] Stromy dikotiledonské — dvojdeložné. Monocotiledones sú zas jednodeložné.

[159] (lat.) Takto vy, voly, nie pre seba staviate. (Obmena porekadla o včelách, ktoré nie pre seba zbierajú med.)

[160] rudisty — je vymretá skupina druhohorných mlžov

[161] s guľami sferosideritu — bohatej železnej rudy (volá sa aj ocieľok)

[162] rudisty — je vymretá skupina druhohorných mlžov

[163] radiolity — je vymretý rod nepravidelných mlžov rudistov zo stredného a vrchného kriedového útvaru

[164] Caprotiny — je rod vymrelej čeľade rudistov

[165] Neriney — je hlavný rod čeľade morských prednožiabrych mlžov

[166] Ammonites Grasianus — sú vymreté hlavonožce

[167] (maď.) Obec Plevník.

[168] Pušku Pandorinu — skrinku. Pandora bola podľa gréckeho autora Hesioda prvá žena, ktorú najvyšší boh Zeus poslal na zem za trest, že mu Prometheus ukradol oheň z Olympu. Pandoru si vzal za ženu Prometheov brat Epimetheus a keď zvedavá žena otvorila skrinku, dar bohov, vyrútili sa z nej všetky strasti a nehody, najmä choroby a rýchle sa rozšírili po zemi. V skrinke zostala len Nádej, nešťastným na potechu, keď Pandora skrinku rýchlo zavrela.

[169] admirujú kuchyňu (lat.) — obdivujú

[170] bar. Baltazár Simunič (1785 — 1861) — rakúsky podmaršal, rodom Chorvát, úspešne bojoval za revolúcie proti Kossuthovým vojskám

[171] (z gréc.) Vrchopisne.

[172] Rhynchonella plicatilis a Rhynchonella latissima je druh zubatých ramenonožcov.

[173] (lat.) Po odstránení príčiny mizne účinok. (Všetko má svoju príčinu.)

[174] Fraňo Thurzo (†1576) — r. 1534 správca nitrianskeho biskupstva. Neskôr sa stal evanjelikom a zomrel ako kráľ. hlavný dvorný majster.

[175] Jan Talafús z Ostrova — významný husitský vojvodca. Prvý raz sa spomína r. 1439 a posledný raz r. 1466. R. 1458 prehral bitku pri Sárospataku s Axamitom, ktorý tam padol. (Talafús šťastlivo ušiel.)

[176] Bratia Komorovskí — Mikuláš a Peter, prišli do Uhorska z Poľska ako prívrženci kráľa Vladislava, a tak boli v nepriateľstve s Jiskrom, zastávajúcim záujmy Ladislava Pohrobka. Peter Komorovský bol liptovský a oravský gróf, mal hrady Likavu a Blatnicu, Mikuláš mal Podolínec. Neskôr boli v službách kráľa Mateja, ale keď podporovali jeho soka, poľského Kazimíra, museli r. 1474 odísť z Uhorska.

[177] Michal Telekessy — nebol vraj taký zlý, hovoria historici, skôr len ľahkomyseľný. Zbojnícku bandu v Lednici zriadil jeho správca majetku Krištof Monček, pravda, potom ju Telekessy využil pre seba.

[178] Ondrej Jakušič — manžel Judity Thurzovej, barón, bol r. 1606 členom vyslanstva do Viedne, keď išlo o mier medzi Bocskaym a cisárom Rudolfom II.

[179] 4 centy — stará miera (cent vážil 56 kg)

[180] 100 kíl — čiže meríc. Prešporská mala 62,49 litra a peštianska až 93,74 litra.

[181] 54 holbí — stará miera tekutín (holba mala 0,84 litra)

[182] 29 funtov — funt bol stá časť centa, čiže 0,56 kg

[183] 6 1/2 okoví — nimi sa meralo väčšie množstvo tekutín (okov obsahoval 56,6 litra)

[184] Goelisov prach — bol prášok proti žalúdočným chorobám

[185] (lat.) Na mieste z tejto strany.

[186] Na mojom cis — čiže „pred“ (z lat.). Autor sa z historických rozpomienok vracia na vozík, na ktorom cestuje, a opisuje ďalej okolie.

[187] Ananchytes ovata — skamenelá ježovka, z oddelenia nepravidelných. Vyskytuje sa v pravej bielej kriede.

[188] Spondylus striatus — patrí do rodu mlžov

[189] Nautilus danicus — lodenka, z rodu hlavonožcov

[190] Senonienský útvar — je to stredný diel obdobia hornej kriedy. Meno má podľa lat. mena franc. mesta Sens (Senon).

[191] Za kráľa Andreja — rozumej druhého (pan. v r. 1205 — 1235)

[192] Štefan Hýroš (1813 — 1888) — kat. farár v Lipt. Sv. Michale, slovenský buditeľ, spisovateľ a historik

[193] Pavel Križko (1841 — 1902) — slovenský buditeľ a historiograf

[194] Ramzolon — je len skomolené čítanie pôvodného mena Nomozlou — Namslav. Čítali ho tak najmä tí, ktorých škrelo toto slovanské meno.

[195] Bela IV. — bol uhorským kráľom v r. 1235 — 1270. Za neho bol hrozný tatársky plen (1241 — 42), keď sa Uhorsko ocitlo na okraji záhuby.

[196] Posledný Napoleon, III. (1808 — 1873) — francúzsky cisár v r. 1852 až 1870

[197] Strižky odstrihovať — totiž kupóny z cenných papierov, zamieňané potom za peniaze (bezprácny zisk v kapitalizme)

[198] Sobor kartuziánskych mníchov — kláštor prísnej mníšskej rehole, (Sobor — rus.)

[199] Stibor zo Stiborzyc — poľského pôvodu, prišiel do Uhorska r. 1386. Miláčik kráľa Žigmunda, od ktorého dostal mnoho majetkov. Vystavil kostoly v Beckove, svojom sídle, v Čachticiach a v Novom Meste nad Váhom. Tam založil r. 1414 bohate obdarené prepoštstvo a v Skalici hospitál, stredovekú nemocnicu.

[200] (lat.) Vo štvrtok po sviatku svätého Lukáša evanjelistu… Stibor zo Stiboríc inak z Beckova, Bystrice a župan Trenčianskej župy.

[201] (maď.) Hrádok.

[202] Anton Szirmay (1747 — 1812) — uhorský šľachtic, vyslanec Zemplínskej na sneme, autor historických a miestopisných prác. Jeho Hungaria in parabolis (Uhorsko v podobenstvách, Budín 1804) predkladá anekdoty z okruhu zemianskych tabulárnych sudcov.

[203] Zápoľovci — uhorská veľmožská rodina (pochádzali zo Slavónska). Boli nesmierni boháči a Štefan Zápoľa bol po bratovi Imrichovi palatínom. Ako taký vplýval hodne na vývoj uhorských pomerov, najmä za slabého Vladislava II. Jeho syn Ján (1487 — 1540) krvavo potlačil Dózsovo povstanie, zradil vlasť (nezasiahol do bitky pri Moháči r. 1526) a dosiahol kráľovskú hodnosť. Zápasil o vládu s Ferdinandom I. a pomocou Turkov získal väčšiu časť Uhorska, nad ktorou vládol až do smrti. Štefanova dcéra Barbora vydala sa r. 1512 za poľského kráľa Žigmunda I., no zomrela už o tri roky.

[204] Ferdinand I. (1503 — 1564) — od konca r. 1526 kráľ uhorský, český kráľ a od r. 1556 aj nemecký cisár

[205] Belvedere — vo Viedni vystaval princ Eugen Savojský. Má bohatú obrazáreň a iné zbierky.

[206] Albrecht Dürer (1471 — 1528) — jeden z najvýznamnejších nemeckých maliarov, zakladateľ rozšírenej maliarskej školy

[207] Rodine Čákych — stará šľachtická rodina maďarského pôvodu. Mala rad vynikajúcich príslušníkov. (Nepochádzala od Matúša Trenčianskeho, lebo ten zomrel bez potomkov.)

[208] Od kráľa Sigismunda (1368 — 1437) — Žigmunda, uh. kráľa od r. 1387. Bol synom českého Karola IV., „otca vlasti“, panoval dlho, ale zle.

[209] S kurucmi — protihabsburskými uhorskými povstalcami (najmä za čias Imricha Thökölyho a Fraňa Rákócziho II.). Názov pochádza z lat. miles cruciatus (krížový vojak), ktorým sa označovali pôvodní križiaci, bojujúci v stredoveku na Východe proti mohamedánom.

[210] Ferdinand II. (1578 — 1637) — od r. 1619 do smrti panovník v habsburských krajinách. Premohol stavovský odboj v Čechách a pokatolíčtil krajinu. Vládol absolútne a podliehal vplyvu svojich spovedníkov.

[211] Ferdinand III. (1608 — 1657) — syn a nástupca Ferdinanda II. Panoval miernejšie ako jeho otec. Zaňho sa zakončila tridsaťročná vojna vestfálskym mierom r. 1648.

[212] Sendré — Szendrő, v Boršodskej stolici, nad riekou Bodvou

[213] {lat.) Prosbu.

[214] Jakušičovci — pochádzali z Chorvátska

[215] Christian Götz (1783 — 1849) — rakúsky generálmajor (nie plukovník, ako píše autor), velil v zime r. 1848/49 rakúskym vojskám v bojoch proti maďarským revolučným vojskám

[216] Karol Frischeisen — podplukovník, bol na čele druhej slovenskej dobrovoľníckej výpravy v zime r. 1848/49. Bol príslušníkom národne zmýšľajúcej českej šľachty.

[217] zastar.) Pol batérie.

[218] Mušketami — puškami, ktoré sa vyvinuli v prvej polovici 16. stor. z dovtedajšej hákovnice resp. polháku. Pri všetkom ďalšom zľahčovaní a zlepšovaní muškety sa zachovali až do začiatku 19. storočia. (V čase maďarskej revolúcie už boli zastarané a rakúske veliteľstvo ich jednako uštedrilo slovenským dobrovoľníkom.)

[219] Patrolujúca garda — zriadená podľa príkladu francúzskej národnej gardy (1790) k vnútornej službe, čiže pre zachovanie verejného poriadku. Bola len zálohou riadneho vojska a ako taká sa dobre osvedčila.

[220] Jeden farár — varínsky kat. farár Jozef Šimoník. Bol najprv uväznený, potom internovaný v kláštore. Po mnohých rokoch sa vrátil domov, kde dostal výnosnú faru v Tepličke.

[221] Ľudovít Beniczky (1813 — 1868) — človek dobrodružnej povahy, za revolúcie honvédsky plukovník a vládny komisár. Zavraždili ho neznámi páchatelia v júli r. 1868 v Pešti, asi z politických príčin.

[222] (zastar.) Pluk.

[223] von za tridsiatok — hraničnú čiaru vnútrozemského cla

[224] Karol I. Róbert z rodu Anjou (1288 — 1342) — od r. 1309 všeobecne uznaný za uhorského kráľa. Napravil vnútorné pomery krajiny a pozdvihol kráľovskú moc.

[225] (maď.) Nohavica (aby sa zvukove pokiaľ možno čím viac priblížilo pôvodnému priezvisku „Navrátil“).

[226] Dithmar (976 — 1018) — biskup v Merseburgu, nemecký kronikár (opísal v kronike roky 919 — 1018). Dielo je vierohodné a má význam pre dejiny Polabských Slovanov, dôležité je pre české dejiny za čias Boleslavovcov.

[227] Rímskym nápisom — rúny sú starodávne písmo severských národov v Európe. Kremnický rúnsky nápis pokladajú za Križkov falzifikát, ale dôvody za to nie sú dosť presvedčivé.

[228] Jozef Božetech Klemens (1817 — 1883) — maliar, prírodospytec, slovenský buditeľ

[229] Od Vandalov — divokého germánskeho národa. Zničil ich r. 534 v Afrike byzantský (východorímsky) vojvodca Belisar.

[230] Hľadať právo do Tešína — išlo o tešínske mestské právo, resp. krupinské. Novozriadené mestá dostávali právo dávnejšie existujúcich miest a tak je pochopiteľné, že v sporných prípadoch sa uchádzali o výklad právnych noriem v mestách so starou právnou tradíciou. (Mestá mali tam odvolaciu inštanciu, odkiaľ dostali svoje právo.)

[231] Anonymus — čiže majster Peter, notár kráľa Belu III., napísal svoju kroniku okolo r. 1200. V svojom diele povymýšľal množstvo údajov, lahodiacich súčasným veľkým feudálom. Neublížime mu veľmi, ak jeho dielo nazveme historickým románom.

[232] Boršu — rodom Kumán, podľa Anonymovej vymysleniny pripojil sa k Maďarom a spolu s ich vodcami tiahol proti Svätoplukovi, pričom medzi zvolenskými vrchmi zriadil niekoľko zemných hradov na ochranu maďarského vojska

[233] (z franc.) Trápili, sužovali.

[234] Ulrich Cilský (asi 1406 — 1456) — švagor cisára Žigmunda. Za neho dosiahol jeho rod najväčšej moci a slávy, no s ním aj vymrel.

[235] Ján Huňad (asi 1387 — 1456) — veľký uhorský vojvodca a štátnik, otec kráľa Mateja Korvína. Pochádzal z porumunčenej valašskej rodiny.

[236] (tal.) Zašlé časy.

[237] Zsedényi — pôvodne Eduard Pfannschmidt, Nemec (1804 — 1879), maďarský politik. Najprv krajný konzervatívec, od r. 1859 obranca protestantskej autonómie proti vláde. Svoj značný majetok poručil na evanjelické cirkevné a školské ciele.

[238] Oho?! (Sadzač).

[239] Hnilobou. Nahnité mäso, ako spomína autor na inom mieste, bolo „pochúťkou“ veľkých pánov.

[240] Národný hlásnik — populárny mesačník a neskôr dvojtýždenník. Vychádzal od r. 1868 v Martine.

[241] Charles Robert Darwin (1809 — 1882) — anglický biológ, zakladateľ známej vývojovej teórie. (Spis O pôvode druhov, prvé vydanie r. 1859.) Svoju teóriu rozšíril na človeka novým spisom z r. 1871.

[242] (z franc.) Strieľal, alebo bol zastrelený.

[243] (z nem.) Dierou na kukanie (vyzeranie).

[244] Dušan Sava Pepkin — je pseudonym Martina Medňánskeho (1840 až 1899), kat. farára. Bol básnikom, spisovateľom a prekladateľom (pravda, menšieho významu).

[245] Do Letopisu — rozumej Matice slovenskej (1864 — 1875), vedeckého orgánu starej Matice slovenskej. Prispieval ta aj sám Zechenter.

[246] Pankrác — bol príslušníkom jednej z najstarších liptovských rodín. Uplatňoval sa popri Jiskrovi v takom rozsahu, že ho prezvali „turčianskym kráľom“. Počínal si často na vlastnú päsť. Umrel po r. 1474.

[247] Žofia Bosniaková — bola prvou manželkou gr. Fraňa Wesselényiho

[248] Mária Szécsiová — „muránska Venuša“, bola už druhý raz vdovou, keď pomohla Wesselényimu r. 1644 dobyť Muráň. Potom sa stala jeho manželkou a r. 1672 hrdinsky bránila Muráň proti kráľovským vojskám. Jej láska k Wesselényimu a pomoc pri dobytí Muráňa bola často predmetom literárneho spracovania.

[249] Kremsovej bielej farby — nazvanej tak podľa mesta Kremže v Rakúsku. Farba sa vyrába z hliny a slúži na maľovanie a nátery.

[250] Panoši veľmožov — boli za feudálnych čias služobníkmi vyššieho stupňa. Boli aj sami zo šľachtických rodín a boli to dvorania žijúci v pánovej blízkosti, kde sa učili predpísaným rytierskym spôsobom.

[251] granit — lat. meno žuly

[252] Kráľovná Barbora — dcéra Hermana Celského, od r. 1401 druhá manželka cisára Žigmunda. Bola pekná a smelá, ale intrigánka a nemravnica, preto ju Žigmund vykázal do Hradca Králové, kde strávila 12 rokov (†1421).

[253] Vladislav I. (ako poľský III., 1424 — 1444) — vyvolený proti Ladislavovi Pohrobkovi r. 1440 za uhorského kráľa. Padol v nešťastnej pre Uhorsko bitke pri Varne r. 1444.

[254] Feldspath — je nem. meno živca, dôležitého nerastu v triede kremičitanov

[255] Paflagoniou — sa volal v staroveku kraj v Malej Ázii, obyvateľov ktorého pokladali za hlúpy a poverčivý ľud

[256] (lat.) V predošlom stave a na lepšie.

[257] brackové mäkkýše — tvoria veľké oddelenie bezstavovcov

[258] Dilúvium — tento názov označoval geologické obdobie, ktoré sa teraz všeobecne označuje ako pleistocén, (staršie štvrtohorné obdobie)

[259] (z nem.) Túlal som sa.

[260] (nem.) Otvorený železničný vozeň s nízkymi bokmi.

[261] (maď.) Cestovnom poriadku.

[262] (nem.) Kam to Menet uháňa?





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.