E-mail (povinné):

Gustáv Kazimír Zechenter-Laskomerský:
Dohán

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Jozef Vrábeľ, Viera Studeničová, Zuzana Babjaková, Daniela Kubíková, Ivana Gondorová, Lucia Muráriková, Dušan Kroliak, Monika Harabinová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 43 čitateľov


 

Dohán

Ako slnce a dážď, jasné nebe a chmáry nad nami stoja v jednostajnom boji, tak i to, čo pod nimi jestvuje — zem, naše bydlisko, podriadená je všakovým, raz veselým raz smutným premenám; ale život jej obyvateľov od počiatku do konca kolotaný medzi šťastím a nešťastím delí sa medzi radosťou a bôľom, veselosťou a zúfalstvom.

Poznajúc túto premenu a pokoriac sa jej potrebe, uzrie človek, bohužiaľ, až pričasto, svojho vyžiadaného vysloboditeľa len v smrti a v jej bratrancovi, to jest v spánku, svojho potešiteľa.

Ktože neresťami prenasledovanému, biedou — núdzou, starosťami trýznenému zazlí, keď s najväčšou oddanosťou hodí sa do náručia tomuto anjelovi pokoja? Hľa! či aj šťastník v svojom dočasnom odstúpení z hlučného a jemu už zunovaného dejišťa nenachodí v spánku nový podnet k sladkým obyčajom života?

A vskutku vidíme, že človek v každom podnebí tohoto sveta vedel si zaopatriť všeobecný liek oproti bôľu, žiaľu, starosti, ako i oproti nudnej bezfarebnosti života. Nám teraz už len obdivovať prichodí tú jeho vytrvalosť, s akou tieto vynálezky sledoval, ako i ten jeho ostrovtip, ktorým rečené výdobytky vedel udržať a vo svoj prospech rozšíriť. Najsurovší divoch a najvybrúsenejší sveták, tou istou potrebou hnaný, podáva si v tom ruky.

A ten spôsob, ten liek, tá panacea[1] života, skadeže by bola vzatá, ak nie z lona prírody, známej to dojky všetkých živočíchov. Áno, kráľovstvo bylín je to, a len to, v ktorého mnohonásobnej a veľmohúcej dielni sa dosť predivným spôsobom tvoria tie šťavy, ktoré nás po ubezpečení telesného nášho jestvovania, to obveseliť a obživiť, to zase v sladkom omámení citov sú vstave uniesť ďaleko nad hranice nášho biedneho alebo ľahostajného bytia.

Podľa účinkovania a podľa potreby, mocou ktorej majú v človeku pôsobiť, môžeme tieto byliny podeliť na dvoje, a to: na také, ktoré sú vstave rozjatrený cit uchlácholiť, utíšiť, udusiť, omámiť; alebo ktoré majú otupený cit rozdráždiť.

Vcele počet tých bylín nie je veľký, medzitým niet čiastky zeme, ani ten najvyšší sever nevynímajúc, v ktorej by jedna lebo druhá z nich sa neudomácnila, a v ktorej by si človek z nich na rozplašenie starostí liek pripraviť nebol vstave; neberúc pritom do ohľadu to, že osveta a kupectvo dopravili ich i do tých najvzdialenejších a najneprístupnejších kútov. Kdeže si napríklad predrali cestu: víno, čaj, káva, dohán? a koľké dosiahli rozšírenie cez všetky vrstvy obyvateľstva od najchatrnejšej chalupy až do najskvelejšieho paláca v istých čiastkach zeme: ópium,[2] betel,[3] hašiš,[4] koka[5] atď.

Pominúc tieto a mnohé iné a ešte viac ich surogátov,[6] pominúc tieto potechy — iní povedia zlozvyky — človeka, obrátime pozornosť svoju na dohán.

Sú ľudia, ktorí prv než by si zapálili fajku, nie sú vstave dobrej myšlienky na papier položiť. Sú ľudia, ktorí len ráno, keď si na fajku pripália, môžu vyhovieť prirodzeným požiadavkám. Ba vidíme často, že pri ťažkých prácach postavení chlapi, keď i nemajú dostatočnej potravy, túto akoby fajčením dohánu vynahrádzajú. Nie je to inšie než to, že dohán dráždi zmätené čuvy.

Okolo Brezna vidieť tvrdo pracujúci ľud, ozvlášte kráľovských drevotárov, ako celý deň sekerou švihajúc, na dakoľko zemiakoch v žalúdku, s obľubou si pripekajúc fajku, fajčia. Nič nového vidieť voziara na železnej surovine, lebo rude, či na voze a či na vlačiach v behu, na pohotovej vatre pripekať, čo sa v noci zďaleka svetlonosu podobá. — Drevotár a vatra sú nerozlučiteľní. Keď peši ide, a v poli dreva pri ruke nemá, pozbiera slamu, rárož, seno, a to podpáli, aby mohol „zapekať“[7] Čudne sa to vyníma, keď si drevotári potme večer na vysokom snehu pri plápolajúcej vatre zapekajú.

Fajka prežila i dejepisné úlohy, čo dokazuje nasledujúce:

Píšu, že keď Ján zo Zápolia, prosiac od tureckého cisára pomoc, v poníženosti mu ruku pobozkal, bol od neho obdarovaný prvou do uhorskej krajiny donesenou fajkou.

Jan Sobieski,[8] kráľ poľský, keď so svojimi 40 000 Poliakmi vyslobodil Viedeň od tureckého obľahnutia, pod vedením krutej bitky velil, držiac v ústach fajku — čo od jeho vojakov sa považovalo za príznak šťastlivého výsledku.

V novšej dobe ale rozprávajú, že c. k. táborník, jednooký gróf Šlik,[9] keď r. 1848 — 49 velil pri Košiciach a dolu až po Kápolnu,[10] po učinených šíkových poriadkoch, pred každou zrážkou si smodku pripálil, čo pri vojsku bolo takým šťastlivým znamením, že sa s celou dôverou v priaznivý výsledok vrhali do radov nepriateľských.

Fridrich, Veľkým nazvaný,[11] kráľ pruský, zakladateľ terajšieho veľkého Pruska a bezpochyby aj celého zjednoteného Nemecka, náramný milovník smrkavého tabaku, aby ho tým pohodlnejšie do nosa mohol vťahovať, namiesto piksle nosil ho napchatý v náprsníkových vačkoch.

Nuž a z nás, veľactení čitatelia, koľkíže sme za mladi podľa toho „nitimur in vetita“,[12] túžiac za dohánom, už či školskou vrchnosťou či rodičmi zakázaným, pokútkársky hľadeli učiniť zadosť žiadostiam fajčenia, často naozaj i podivnými surogáty — napríklad orechovým listom.

Ponechajúc tento úvod, pristúpme k samej veci.

Rodisko dohánu (tabak, juhosl. duván, lat. Nicotiana tabaca; patrí k rodine ľuľkovitých — Solaneae) je Amerika, a len od jej vynájdenia je vo všetkých krajoch sveta známy a ako žiadna druhá rastlina pod tými pár sto rokmi na všetky strany rozšírený.

S koncom XVI. storočia v Európe ledva po mene známy, teraz nechýba v najchudobnejšej chalupe, tak ako ani v najnádhernejšom paláci. Králi a cisári, podobne i žobráci nachodia v tom obľúbenie, keď jeho na prach rozmrvené listy nosom vťahujú alebo výtvor jeho horenia, to jest dym z neho pošlý, ústami pochlipujú; áno, práca telesne a duševne zaneprázdneného začína sa fajčením tabaku, a často sa ním i dokonáva.

Príčiny takého veľkého rozšírenia a takého nadmieru priaznivého prijatia tabaku musia sa hľadať sčiastky v jeho príjemnom — a oproti iným rozdrážďujúcim a omamujúcim prostriedkom — miernom omame (narcosis), ako i v jeho ľahkom pestovaní, pripravovaní a opatrovaní, čím sa jeho pôžitok stane prístupný i najchudobnejším.

Dohán je bez všetkej pochyby amerikánskeho pôvodu, a keď i pred vynájdením tejto čiastky sveta bolo už známe fajčenie fajok v Indii a Číne, tak netýka sa to dohánu, ale iných bylín, pravdepodobne konopí, ktoré ešte i podnes v mnohých krajoch fajčia namiesto tabaku, alebo s ním zmiešané. Keď 1492-ho roku Krištof Kolumbus na ostrove Guanahani vykročil na amerikánsku pôdu, prišli mu v ústrety fajčiaci Indiáni. Ich kúrostroje pozostávali zo sušených tabakových listov, poukrúcaných do kukuričných lístkov. To isté sa pozorovalo i na iných ostrovoch Západnej Indie.

V Mexiku našli Španieli fajčenie dohánu väčšmi rozšírené a všade, kde títo a druhí výbojci obsadili pobrežné kraje alebo vnikli donútra, našli obyčaj fajčenia, smrkania a žuvania tabakových listov zovšeobecnenú. Od Hudsonovej zátoky až po Patagóniu, od brehov ovlažovaných Atlantickým morom až po pobrežie svetomora nebolo kraja — vynímajúc dakoľko menších ďahov, v ktorých je v obyčaji žuvanie koky (Coca) — kde by dohán nebol býval známy, ba áno i sadený.

Surovým severo- ako i juhoamerickým indiánskym kmeňom bol tabak nevyhnutne potrebný, bo pomocou neho mohli ľahšie a za dlhší čas znášať smäd a hlad; už väčšmi osvieteným Aztékom[13] slúžil v rozličných prípravách ako rozdrážďujúci prostriedok. Nechýbal ani pri náboženských ani pri politických a iných slávnostných dejoch, menovite pri mŕtvolách, a slúžil ako znak pokoja a zmierenia. Ženskému pohlaviu bol však jeho pôžitok takmer všade zabránený.[14]

Pre našu úplnú nevedomosť o praveku ľudu červeného rodzaja ľahko vysvitá, že poťahom na vynájdenie a prvé požívanie tabaku takrečeno nič nevieme. Z nájdených fajok v starých severoamerických a mexických mohylách — z hlienu, serpentínu[16] (kameň: hadovec) atď. potom spod koreňov prastarých stromov vytiahnutých kúrostrojov a z veľkého rozšírenia tabaku za príchodu Európanov do Ameriky — možno zatvárať na starodávnu známosť amerických praobyvateľov o tejže byline.

Medzitým nechýbali ľuďom ani rozličné bájky; medzi nimi najrozšírenejšia bola tá, podľa ktorej je tabak dar veľkého ducha (boha).

Dohán podľa svojho účinku patrí medzi omamujúce (narkotické) prostriedky. V menšej miere užitý rozveselí, nadchne činnosť ducha, rozplašuje starosti a umenšuje potrebu jedla. Celky odchodne od koky, ópia a hašišu prvé pokusy fajčenia a žuvania dohánu sú síce nepríjemné, spojené s hlavy bolením, ťažobami, hnusením a dávením, prejdú však skoro a nemusia, ako to býva pri ópiu — byť odstránené novými dávkami. Opätné ťahanie sa za tabakom, nie z tej príčiny, aby sme sa pozbavili nepríjemného citu, lež aby sme sa doň — ktorý sa stáva po dlhšom zakusovaní vždy príjemnejším — dopravili. Mnohým však je užívanie dohánu prostriedok, aby mohli utíšiť neznesiteľný cit hladu. I keď dohán ako prostriedok zaháňajúci starosti a pôsobiaci blahocit v účinkovaní ďaleko zaostáva za ópiom a hašišom, má predsa naproti ním tú prednosť, že jeho pôžitok nepotiahne za sebou smutné následky tamtých — zmalátnenie totiž na duši a tele.

S pokojnou mysľou môže hľadieť fajkár v ústrety budúcnosti, nemá sa pre svoje tiché radosti obávať žiadneho utrpenia, bôľu, žiadnej choravosti, žiadnej — ako to pri koke a ópiu býva — potajmo zožierajúcej nemoci, ledaby telesná sústava a zárodok k istým chorobám nemierny pôžitok tejto omamujúcej byliny zabraňovali.

A toto je i hlavná príčina, prečo tabak i medzi vzdelanými národmi došiel toľkého rozšírenia, keď človek už predsa konečne bez premožiteľa starostí a rozplašiteľa hladu byť nemôže.

Ale pri tom všetkom ani jedna bylina uvedená do spoločnosti vzdelaných národov nemala toľkých odporníkov a nepriateľov ako práve táto, ktorou nový svet oblažil starý. Tak sa zdalo, akoby sa boli všetky duchovné a svetské mocnosti proti jej rozšíreniu sprisahali. Kráľ Jakub I.[17] písal vlastnoručne dielo oproti dohánu; opísal ho zle-nedobre. Ďalej, podrobil jeho dovoz nesmiernej dani. Zarovno s kávou bol na východe i tabak v protive so zákonmi koránu[18] a sultán Murad[19] IV. prenasledoval fajčiarov a dal ich aj odpraviť. — Pápež Urban VIII.[20] vydal kliatby oproti smrkáčom tabaku v kostole. Michal Fiodorovič[21] odmieňal fajkárov knutou, posielal do Sibírie, nosy páral, pokuty to, akými tí istí zločinci bývali pokutovaní aj v Perzsku.[22]

On uvádza v reči „majstra dymobradáča“, ktorého za najsmradľavejšieho a najhnusnejšieho človeka, ba práve len za nerozumného zvera drží — ako sa zhovára so svojím učňom: „No učže sa hbite a rezko do tabakovej flauty vietor púšťať, pysk nakrivovať, dym preglgúvať a sliny vydávať. Uč sa predstihnúť trubača Tritona a ťahaj ty (slizom a múľom ako tamten vlnami mora obtočený) tvojou krivou píšťalou ešte viac vetra do seba ako ten cez svoj krivoroh a krivoslimáka zo seba vydúchal.“

Izby na fajčenie nazýva „podzemnými akadémiami, holandským tabakovým pivničným povetrím“. Počiatočníka fajčenia vyobrazuje živými farbami a hrubou štetkou ho maľuje: „Fajkári sú blažená spoločnosť bumbajov, cmugáňov, polievkárov, nošťúrikov, kapravníkov, kotrbasov, sadzobradáčov, špinopazúrnikov atď. Títo opilci sú opice pánov bratov z mokrej štvrti, chcejúc ich vo všetkom napodobňovať. Zato, podávajúc dokola fajky, ako tamtí poháre, nepripíjajú si na zdravie svojim milenkám (lebo títo smradoši nemajú ani miesta u ženských), ale na šťastlivý príjazd dákej anglickej alebo španielskej tabakom naloženej lode.“

Nie lepšie sa vodilo smrkáčom tabaku. Ich tiež pomenúva tabačnými smradúchmi a prirovnáva ich kráľovnej Artemis,[24] ktorá popol svojho manžela (aby ho i po smrti v sebe celého mala) do nápoja vysypala a — vypila. Podáva nám ozaj živý obraz smrkáča: „Týmito prachovými rohy[25] naplňujú svoje nosové duplovky.“ Prechádza ďalej do nosovej apológie a horekuje, že taký šľachetný ústroj čuchu býva natoľko zneuctený. „Prečo — vraj — tento kopec ustavične trusom hnoja a čemericou[26] vysádzajú?“

Ale strelka jeho satiry týka sa najväčšmi pekného pohlavia, ktoré už v ten čas, ako sa zdá, najavo dávalo veľkú náklonnosť k tejto čarovnej byline života. Bolestne vyvoláva nad týmito fajčiacimi a smrkajúcimi ženštinami: „Keď ženy dym do seba ťahajú, vyťahuje sa z nich cud. Tieto ale sú tak bezúzdne a tak bezočivé, že svojím jedom i ženské zachvátili. Jestvujú ženštiny, ktoré nielen že miesto ihly a praslice nosia so sebou tabačné piksle, ale i pípku medzi zuby kladú a svoje hladké pery dymom začadia a zašpinia. Skúsite preto nejedného muža, žalujúceho sa pod smiešnym plačom mimo iných domácich nerestí i na túto nezbednosť svojej rebrinky. Ach, moja žena, povie, ešte ma na žobrač privedie. Pýtate sa na príčinu. Tá nie je na splnenie, odpovie. Čím? snáď vínom, medovcom a inými podobnými nápojmi? a či kurčaty, kačicami, húskami? Ach nie!… Dohánom! dohánom je nie na dosýtenie, bo z toho do roka toľko vysmrká a vypipká, čo druhá zje a vypije. Vpravde nie malý zázrak našej doby: žena triezva, čo sa vína týka, ale opojená dymom a prachom! To by ešte prešlo, keby voňala balzamom a pižmou, alebo dymom kuchyne a ohnišťa — ale čo je to, aká ženská vôňa, tabakom smrdieť? Hovorí sa, že stará žena svojím pohľadom zrkadlo zatemňuje a svojím dychom druhých trávi. Čože už teraz diať bude, keď ešte nadto smrad dohánu do seba vťahuje?“

Vcele ináč by sa mohli terajšie fajkárky opisovať od tých čias, ako povážne fajky ustúpili miesto vkusným smodkám. V S. José (Kostarika) podľa doktora Scherzera i samé kofy s najväčšou jemnosťou vypúšťajú z úst chĺpky obláčikov.

Konečne, aby už v kázni nič nechýbalo, šľachetný jezuita opisuje s celou bujarou obrazotvornosťou pekelné muky, aké očakávajú fajkárov. „A akže i potom budú dychtiť za tabakom, môžu osloviť Hekate,[27] a ona im posluži sirkového a smolového nápoja v takej veľkej miere, že sa viac na hnusotu ako na žízeň budú ponosovať; a čím viac budú piť, tým viac ich bude smädiť. Nebudú tam chýbať zeliny všetkého druhu, aby ich pálili, smudili a oči karpaveli. — Ony (fajčiace ženy) samé však budú žeravé a smudiace odhorky, upečené a natoľko vyúdené, že trebárs im celé more sĺz potečie nielen z očú, ale i zo všetkých údov, predsa neudusia ani len čoby iskričky z toho pekelného požiaru atď.“

O význame dohánu podáva nám v nemeckej literatúre dakoľko zaujímavých skúšok Hoffmann. „Je istá doba našej krásnej literatúry asi od 1690-ho do 1730-ho roku, v ktorej každý list razí tabakom.“

Najstaršia dohánu sa týkajúca pieseň stojí v istom nizozemskom spevníku z r. 1626. Nie priaznivo sa tiež o novej z Ameriky pošlej móde zmieňuje Joach. z Russdorfu, kurfalcký vyslanec v Haagu v svojom „Metamorphosis Europae“[28] — prirovnávajúc ju slopaniu hmly, prevyšujúcemu všetky doterajšie náruživosti pijanstva.

Takým istým duchom a tou istou neokrôchanou zbraňou hodlal, ako sme to videli, prekaziť užívanie dohánu Jakub Balok. Nie ináč r. 1640 vystúpil oproti tabaku Václav Schoeffer vo svojom „Grobianovi“, potom múdry senát budišínsky[29] 1651, ako aj helmstadtský profesor lekárstva Jakobus Papius. Všetko toto však prevyšuje z XVIII. storočia súd o tabaku (Chambre du tabac) mesta Bernu, kde zákaz dohánu stojí pod rubrikou — cudzoložstvo!…

Zeiler[30] (Centuria epistolarum miscellanearum 1663)[31] sa domnieva, že tabak musí byť lebo „liek celého sveta“, alebo „liek všetkých nemocí“. Od dlhej chvíle, omrzlosti, unavenia odpomôže chlp dohánu: „Vezme sa do úst fajka a mľaští sa kus na nej.“

Druhý zase „Grobianus“ XVIII. storočia Jacobus Christoffel z Grimmelshausenu[32] sa veľmi čuduje, že ešte nikomu nenapadlo pchať dohán — do ušú. Považuje fajkárov za sopky a za čertíkov. Konečne dr. Lauremberg[33] odsudzuje tabak v básni (1668). Za pôvodcu fajčenia udáva Vulkána;[34] vynálezca fajok nie je on sám, ale istý mladý čertík z pekla, plnivší rozkaz svojho pána. Doniesol ju Vulkánovi do daru. Jupiter (Perún), nasršený nad povstalým smradom, poslal dolu Merkura, aby mu tú fajku naskutku z pysku vyrazil. I padla do krajiny černochov, kde bola zbožňovaná ako dar Perúna. Stade sa ozaj potom tabaková bylina ľahko rozšírila po celej zemi.

Keď sa takto požívanie dohánu vždy väčšmi a väčšmi rozširovalo i vo vyšších vrstvách, povstali všakové tým výšudaným protivné nemecké i latinské pojednania, opisujúce úžitok tej podivnej zeliny. Žiaci a profesori, básnici a lekári horlili za liečivú a príjemnú bylinu. Básne o tabaku sú častejšie, dlhšie a tým — nudnejšie. Tak to ešte za čas trvalo, kým sa zase krídla básnictva nepozdvihli k inším, šľachetnejším nadpovšedným veciam.

Dohán je podľa líca nevýznamná jednoročná zelina. Jej domovina je síce Amerika, ale tam nenachádza sa už viac divo; vyvinula sa však, ako všade, kamkoľvek dorazila, v rozličné rodzaje. Napríklad v Guayane je viac druhov (Nicot. loxensis, andicola, paniculata, glutinosa). Nic. rustica divo nejestvuje.

Dohán, hoci syn horúceho podnebia, je predsa prirodzenosti prítulnej; privykne na všakové podnebia, kraje a čiastky sveta. Preto sa podarilo sadiť a uviesť ho i tam, kde by už druhé byliny horúceho podnebia dávno boli vyhynuli.

Ako povedané, sadí sa už vo všetkých čiastkach sveta, i na malých ostrovoch. Pestovanie jeho siaha od 50° severnej a južnej šírky. Z Európy, kde sa najprv uhniezdil, cestou obchodu prišiel na východné a západné brehy Afriky, kroz karavány z Egypta ďalej donútra Afriky a z Kapu do Východnej Indie, Číny a Japonska: z ostrovov Sunda a Archipela, Tichého oceánu bol prenesený do Novoholandskej a Nového Zélandu.

Nápadné, s akým úchvatom je od najsurovších zarovno s najosvietenejšími kmeny prijatý a kroz týchto s druhými narkotickými pôžitkami spojený. Pijaci kávy a čaju korenistú chuť týmto nápojom vedeli dodať až pomocou dohánu. No ale všetky hranice miernosti prekračuje obyčaj hotentotských matiek, keď dojčiatkam vypustivším prsník pchajú do ústočiek pripálenú dymku; alebo keď Kalmukovia, Samojedi svoj ostatný majetok odmárnia za dakoľko dohánových listov. — A čože už povedať na tú náruživosť, keď si Papuán za jednu dávku smrkacieho tabaku — ako si ho u nás začasto v kostole a inde z úcty ponúkajú — keď si, hovorím, za to zdravé zuby dá trhať a vybíjať![35] Pri takýchto okolnostiach je k pochopeniu, že tabak ako i káva a čaj má svojich zástupníkov a je podrobený falšovaniu. Tak napríklad v Európe a v Severnej Amerike užívali miesto neho listy z Mirica gale,[36] Doronicum plantagineum,[37] Mandragora officinalis,[38] ďalej listy z višne a novšieho času, to jest od uvedenia monopolu na Slovensku: Volový chvost (Verbascum officinale) atď. V Číne potrebujú „Malva verticillata“.[39] Schválne klamstvo deje sa tiež s cviklou (Beta vulgaris), s čekancom (Cichorium intibus). Okrem toho, aby ako pre čuch tak pre chuť stal sa tým voňavejším, pridávajú mu bôb rečený „tonca“ a Piqueria trinerva.

Ešte chceme podotknúť pripravovanie dohánu, akému sa podrobuje, kým vyžiadanú podobu a tú vlastnosť dostane, že sa môže užívať buď kúrením buď žuvaním alebo smrkaním. Tak kde pestovanie dohánu stojí ešte na nízkom stupni, veľa pletiek nerobia,[40][41] lež usušený list, ako je, žujú a na prach rozmrvený smrkajú.

Kde sa pôžitky vôbec už zušľachtili, tam i tabakové listy všeliak, rozličnými prídavkami pripravujú. Pri sadení dohánu je najhlavnejšie pripraviť pôdu, potom ho čistiť a pri ukladaní opatrne vyberať listy. Nemalú technickú zbehlosť vyhľadáva zarovno i sušenie a kysnutie listov. Toto sa možno naučiť len skúsenosťou; od toho závisí dobrota dohánu, tak ako to skusujeme napríklad i pri čaji, káve, ópiu a víne.

Najvýtečnejší znalci dohánu už vraj vedia rozoznávať hen do sedemsto druhov. Koľko dohánu sa urodí a stroví ročite, to i len približne udať vôbec nemožno.[42] Dohán urodený v Amerike ako taký putuje do Európy a tu fabrikami zmenený putuje zase ako tovar nazad. Čo sa pestovania a spotrebovania dohánu týka, v tom ohľade Amerika prevyšuje všetky druhé čiastky sveta.

Kamčadali, aby im nos nezamrzol, smrkajú tabakový prach, a keď ho nemajú, smrkajú prach huby muchotrávky.

Matiuškin videl raz šamána[43] v jeho nízkej, len žeravým uhlím osvietenej jurte (kolibe), sprvu len pomaly, potom vždy úspešnejšie obehúvať okolo postavenej klenby, čas po čase pri divotvorných pohyboch tela dychtivo poťahovať dym najtuhšieho čerkeského dohánu. V dlhších prestávkach pochlipával si nápoj pripravený z muchotrávok, následkom čoho konečne ako zmeravený ostal stáť a pri strašnom stukaní na predložené otázky hlasom umierajúceho veštil, ako sa povedá, s uhodujúcim výsledkom. Odpovede, pravda, boli tmavé, mysteriózne a ťažko zrozumiteľné.

Ešte druhý surogát namiesto šnupavého tabaku užívajú isté juhoamerické národy — z ovociny a semena „Macia niopo H. B. Mimosa acacioides Beuth.,“ a „Parica uva“. Smrkaním prachu týchto vecí pri slávnostiach a pred vojnou sa opoja a rozpália sa ním takmer až po hranice besnoty. Otomakovia, Sulivanovia a iní na Orinoku, nazývajúc ten prach „napa“ a pomiešajúc ho s nehaseným vápnom, užívajú ho oddávna. U Macusov, Indiánov v Guinei, potrebuje sa na ten cieľ zelina „Mimosa acacioides“, z ktorej však neťahajú do seba prach, lež dym. Tá istá obyčaj panuje i na rieke Amazonke s prachom nazvaným „parica“, ktorý vťahujú do seba cez prázdne vtáčacie koštiale.



[1] Panacea života (gréc.) — zázračný, všetko hojaci liek; všeobecný liek proti všetkým chorobám

[2] ópium (lat., gr.) — opojná šťava, vyteká z nakrojených nezrelých makovíc

[3] betel — východoindická rastlina, domorodci žujú jej korienky

[4] hašiš (arab.) — opojný nápoj z miazgy konopí a pod., aj fajčivo z tých istých rastlín

[5] koka (Erythroxylum peruvianum) — rastlina obľúbená pre svoj vzpružujúci účinok

[6] (lat.) náhradiek

[7] Pripekať znamená fajku dohánom dokonale napchať a povrch slinou vyhladiť. Takto pripravenú strčí do ohňa, a keď sa para počne tisnúť cievou von, vytiahne fajku z ohňa, paru horúcu vyfúkne a potom s najväčšou obľubou fajčí. Tým sa chuť dohánu napráva a jeho tlenie dlhšie preťahuje.

[8] Ján III. Sobieski (pan. 1674 — 1696) — kráľ poľský. Zvíťazil nad Turkami pri Chotime r. 1673 a r. 1683 porazil Turkov, obliehajúcich Viedeň. Jednako i za tohto hrdinského kráľa pod vonkajším leskom neúprosne pokračoval vnútorný rozklad Poľska.

[9] Gr. Fraňo Henrich Schlick (1789 — 1862) — poľný podmaršal rakúsky. Bojoval r. 1848 — 49 proti maďarským revolučným vojskám.

[10] po Kápolnu — dedinu v Hevešskej, kde Windischgrätz a Schlick v dňoch 26. a 27. februára 1849 zvíťazili nad Maďarmi, ktorí sa nato utiahli za rieku Tisu

[11] Fridrich II. Veľký (1712 - 1786) — od r. 1740 do smrti pruský kráľ, popredný budovateľ pruského štátu, ktorý zväčšil a zorganizoval

[12] (lat.) Snažíme sa o zakázané veci.

[13] Aztékom — indiánskemu národu, ktorý ovládal Mexiko v čase príchodu Španielov

[14] Medzi Rumunmi prebývajúce Cigánky — ako som to často pozoroval pri Oravici a v Čiklove[14] — napospol fajčia.

[1414] Pri Oravici a v Čiklove — Oravica bola mestečko vo vtedajšej Krašovsko-Severínskej stolici, s baňami na zlato, striebro, meď, železo a kamenné uhlie. Čiklova bola malá obec v tej istej stolici, s medeným a železným hámrom. (Dnes rumunská časť Banátu.)

[16] Serpentínu (lat.) — je to hadec, kremičitan, ktorý nekryštalizuje a nachádza sa ako hornina. Keď zvetrá, mení sa na pružný azbest, z ktorého sa vyrábajú nehorľavé predmety (zmiešaný s cementom dáva krytinu eternit).

[17] Kráľ Jakub I. (1566 — 1625) — škótsky kráľ a po Alžbetinej smrti od r. 1603 aj anglický. Mierumilovný a učený človek, lenže túžbou po absolútnej vláde pripravoval cestu buržoáznej revolúcii, v ktorej prišiel o život jeho syn a nástupca Karol I.

[18] so zákonmi koránu — svätej knihy mohamedánov

[19] Murad IV. (pan. 1623 — 1640) — povzniesol Turkov na vrchol moci. Hoci brojil proti tabaku, dovolil Turkom piť víno.

[20] Pápež Urban VIII. (Maffeo Barberini, 1568 — 1644) — pápež od roku 1623. Odsúdil učenie Galileiho a staral sa väčšmi o politiku než o cirkev.

[21] Michal Fiodorovič (1596 — 1645) — od r. 1613 ruský cár, prvý z rodu Romanovcov. Rusko zaňho i strácalo územia, ale i získalo (na Sibíri).

[22] Čujme, ako výrečný jezuita Jakub Balde[22] horlí oproti tabaku. Vo svojej prenikavej reči menuje fajčiarov dohánu „dymofajkármi, dymosmrdúchmi, ohňopijakmi, sadzolízačmi, parofajkármi, pijotlačiarmi a naničhodnými tovarišmi“ — a ktovie ešte ako. Rovným básnickým spôsobom pomenúva fajku: „dymozlízom, kochom, dymocievou, nádobou tabakových opilcov, dymovým organom atď.

[2222] Jakub Balde (1603 — 1668) — dvorný kazateľ bavorského kurfirsta, výtečný novolatinský básnik, humorista a satirik

[24] Artemisia — kráľovná Kárie v Malej Ázii, vdova Mausolova, r. 352 pr. n. l. vypila manželov popol

[25] Obyčaj smrkať tabak z prachových piksieľ panuje posiaľ na vysokom severe. Pani Ida Pfeifferová opisuje tento spôsob smrkania na Islande nie veľmi vábivo. „Keď však“ — píše ona — „smrkať chcú, zvrátia hlavu nazad, strčia koniec rohu tohto do nosa a vsypú doň hodnú dávku tabaku.“ V spoločnosti podávajú roh z ruky do ruky.

[26] čemericou — zelinou, ktorá lieči čemer (ochvat po jedení alebo pití)

[27] Hekate — u starých Grékov strašná bohyňa podzemnej ríše

[28] (gréc., lat.) Premena Európy

[29] senát budišínsky — spravujúci lužické mesto Budyšín (nem. Bautzen)

[30] Martin Zeiler (1589 — 1661) — nemecký topograf, jeho zemepisné práce majú historickú a kultúrnohistorickú cenu

[31] (lat.) Stovka rozličných listov

[32] Johann Jak. Christ. Grimmelshausen (1625 — 1676) — nemecký prozaik, umrel ako sudca. Jeho hlavné dielo Der abenteuerliche Simplicissimus (Dobrodružný Simplicissimus, 1669) je najlepší nemecký román tých čias.

[33] Dr. Johann Wilhelm Lauremberg (1590 — 1658) — nemecký satirik, zomrel ako profesor matematiky v Dánsku. Napísal štyri cenné satiry proti kocúrkovstvám svojej doby.

[34] Vulkán (gréc. Hefaistos) — boh ohňa a ohňom konaných prác, zdržoval sa v podzemí

[35] I v Rakúsku máme takých Papuánov. Predtým v Oberinthale, hlavne na Kaunserbergu sadili dohán takzvaný „Lauser“ (všivec). Po uvedení monopolu jeho ďalšie sadenie pristavili. Keď sa r. 1848 jednalo o ťažení dobrovoľných strelcov, medzi pohnútkami ťaženia nachádzalo sa i sadenie toho „Lausera“. Nuž a u nás koľko hlasov boli dostali naši snemovní vyslanci následkom sľubov, že budú sa domáhať vydobyť právo slobodného sadenia dohánu?

[36] Mirica gale — Myrica (u nás nerastie). Je to voskovník, ktorý sa vyskytuje okrem Ameriky hlavne v Hanoversku (Nemecko), kde rastie v rašelinných barinách

[37] Doronicum plantagineum — kamzičník skorocelový (u nás nerastie)

[38] Mandragora officinalis — mandragóra (ani tá nerastie u nás)

[39] Malva verticillata — slez praslenatý

[40] Naši mašiari zelený pokrájaný „kapiak“ na lopate sušia a bez ďalších príprav fajčia.

[41] naši mašiari — vtedajší robotníci v maši (hute)

[42] Udávajú to na 40 miliónov centov.

[43] Šamáni — sú najnižšia trieda budhistických kňazov. Zároveň sú aj čarodejníci, lekári a zaklínači.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.