Zlatý fond > Diela > O premene látok


E-mail (povinné):

Gustáv Kazimír Zechenter-Laskomerský:
O premene látok

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Jozef Vrábeľ, Viera Studeničová, Zuzana Babjaková, Daniela Kubíková, Ivana Gondorová, Lucia Muráriková, Dušan Kroliak, Monika Harabinová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 33 čitateľov


 

O premene látok

Predtým, pri inšom pochope o premene látok, mysleli, že strovenie telesných ústrojov je živšie a väčšie, ako sa to vskutku podľa najnovších pochopov dokázalo. Odtiaľ sa odvádzať môže i tá domnienka, že sa ľudské telo, cez sedem rokov zodrané, úplne obnoví. Mysleli totižto, že pri dýchaní a hojnom používaní záživných látok denne značná časť tela pribudne i ubudne.

Teraz to tak chápeme, že väčšiu čiastku privtelených látok stroví naše telo a menšiu dych.

Čo my známe o strovení nášho tela v užšom zmysle, je vlastne bárs málo. Vieme, že sa na površí kože zošúchané bunky (skliepkovina) od spodu vynahrádzajú, rohoviny ako i vlasy, nechty dorastajú atď.

Isté strovenie dusíkatých látok sa síce v našom ústrojí vždy deje a je s naším životom spojené, vieme však i to, že v istých čiastkach tela sa tá premena látok deje veľmi pomaly, ba niektoré látky, už raz utvorené, vydržiac celý život premenené nebývajú. Kdežto iné, ako menovite miazgové žľazy (glandulae lymphaticae) sú podriadené veľmi strmej premene látok; z tej príčiny sú ony v staršom veku scvrknuté, keď sa ich látka už i tak nevynahrádza. Nakoľko je známe, najmenšiu premenu látok podstupujú kosti a krištáľová šošovica v oku.

Keď zver pod časom svojho zrastu býva kŕmená a do tohto krmu pridáme dáku červenú farbivú látku, napríklad tinctorum, pozdejšie ju zase vynecháme, utvorí sa v kostiach zvieraťa červený pruh a zase biely, keď sa farbisté krmivo bolo vynechalo. Po zabití dospelého zvieraťa nájdeme v jeho kostiach jeden nad druhým pruh červený a biely. Teda v podstate kostí sa žiadna premena neudala, vrstvy sú nezmenené tak, ako jestvovali včas vyvinutia sa tela zvieracieho.

Tú istú nepremennú vytrvalosť nachodíme i v krištáľovej šošovici oka.

Táto nápadná vytrvalosť tkanín telesného ústroja je dôkazom toho, že životným potrebám je chovou náležite vyhovené. Akonáhle však telo neprijíma, alebo prijíma nedostatočnú potravu, stroví svoje látky, spáli ich. To sa deje rozličným poriadkom. Chossard robil v tomto odbore skúšky na holuboch. Dal im doprosta hladom vykapať, alebo ich aspoň natoľko nedostatočne kŕmil, že — po postupnom chudnutí zoslabnuté — konečne vykapali. Ponajprv si spravil lajster pomerov váhy jednotlivých čiastok holubacieho tela k celku, to jest k celému telu, a tak porovnal váhu tých istých čiastok tela hladom usmrtených holubov, aby mohol porátať koľkosť utratenú hladom. Týmto sa dokázala najväčšia strata ponajprv tuku; z ústrojov zatým najviac utratili: slezina, pečeň, srdce, črevá, samovoľné svaly atď.; miazgové žľazy nie sú zvláštne preskúmané. Mozog a jeho výbeh v chrbtici ako sústreďujúci voči nedostatočnej chove najmieň tratí — menej ako kosti. To pochodí stade, že mozog s miechou sú v kostenej skrini zatvorené, čím hojnosť tam obehujúcej krvi tak ľahko neubúda, ako sa to stáva s krvou v druhých čiastkach tela. Táto malá strata v čuvovej sústave (systhema nervorum) je pre udržanie života veľkého významu; ináčej by hladujúce zvieratá oveľa skôr zahynuli, keby strata v sústave nervov bola toľká ako v druhých čiastkach tela.

Vôbec, zviera zahynie, keď strata celej váhy tela obnáša 0,4; všetko jedno, či sa tá strata deje pomaly a či náhle. Keď sa zvieraťu poskytuje nedostatočná chova, dlhšie žije, ako keď sa mu žiadna nepodá; ale hranica, na ktorú keď dôjdu a vykapú, je vždy jedna a tá istá, poznačená číslom, ktoré dostaneme, keď váhu zvieraťa spočiatku skusovania podelíme váhou hladom umoreného zvieraťa. Od tohto pravidla nachodia sa síce i odchýlky, lebo veru tučné zvieratá znesú väčšiu stratu váhy ako chudé. Totižto strata na tuku sa prenesie pomerne dobre a bez zvláštneho vplyvu na zdravie; keď teda tuk veľkú časť tela obnáša, také zvieratá potom pravda môžu utratiť pomerne viac na telesnej váhe ako chudé.

Tvrdí sa obyčajne, že tlstí ľudia, keď pochorejú, menej znesú a vydržia ako chudí, ale to je mýlny pochop, nie je to tak. Jestvujú kmene, ktoré sa pri danej príležitosti veľmi vypasú, pozdejšie, keď nasledujú neprajné okolnosti, trovia z nazbieraného tuku, chudnú síce, bez toho však, aby vyhynuli. To platí napríklad o Hotentotoch; sú náramne pažraví, kým jesto čo žuvať, pričom na sedení naberú veľa masti, z tej potom, keď nieto čo jesť, trovia. Do očí padajúci príklad takého zásobenia tuku vidíme pri veľblúdoch. Arabi cele primerane tvrdia, že veľblúd žije zo svojho hrbu. Tento hrb je čírym tukom dupkom naplnený vankúš, nadobudnutý pod časom dobrej chovy; keď potom napríklad na zdĺhavých cestách cez piesočnaté pustatiny nemá dostatočnej potravy, najprv mizne hrb, a potom chudne celé zviera, kým zase príduc do priaznivých okolností chovy sa nezotaví celé. I my na Slovensku máme tomu čosi podobné, a síce medveďa v zimnom spánku, ktorý síce bez pohybovania tela v spánku postavený, pravda, i potrebu k potrave necíti a následkom toho podstupuje i menšiu vôbec premenu látok. Z toho povstalo porekadlo, že si medveď labu líže.

Teraz nám povstáva vážna otázka: ako dlho človek bez potravy vôbec môže žiť? Čas, za aký človek postiť sa, to jest bez potravy môže žiť, pri dostatočnom pití vody, je prekvapene dlhý! Zo známych prípadov sa vypočítalo priemerne 21 dní. Medzi týmito nachodiaci sa melancholici ten čas na taký stupeň vysoký vyniesli, a to preto, lebo melancholici celkove nie sú podrobení rýchlej premene látok a hlad ľahšie znesú, než druhí zdraví ľudia. Keby sme však melancholikov, ktorí nič síce nejedli, ale vodu pili, samých osebe počtovali, tak nám vyjde priemerný počet 41 a 1 dňa. I nám sa stal zo skúsenosti pamätným istý prípad z r. 1845 v nemocnici sv. Rocha v Pešti. Jedna asi štyridsaťročná melancholická kuchárka nabrala si do hlavy, že ona za popáchané hriechy musí umrieť, ale bez toho, aby sa ona bezprostredne zavraždila. To že najľahšie (?) dosiahne, keď sa hladom usmrtí. Všetko prehováranie zo strany lekárov a duchovenstva neprospelo, ona neprijala žiaden pokrm okrem čistej vody. Už to tak na 22. deň vytiahla, náramne schudla, oslabla, len líca sa jej vytrženosťou pýrili a čierne oči žiarili. Keď ju klamali, že pár užitými kvapkami vína skorej k žiadanému cieľu príde, a ona privolila, dostala chuť i ku kúsku chlebíka. Tak to šlo postupne ďalej i ďalej, až kým žalúdok zase svoj obyčajný pokrm neprijímal a nemocná, z melanchólie vyliečená, bola domov prepustená.

Príznaky, účinky uťahovaného pokrmu a hladu sú od lekárov a nelekárov tak často a obšírne opísané, že o nich tu viac slov šíriť držíme za zbytočné. Pozoruhodné a šíremu obecenstvu menej známe sú príznaky hladom zahynutých mŕtvol, nájdené pitvaním, a o tých sa hodláme zmieniť:

1. Žalúdok a črevá mŕtvol umretých hladom sú prirodzene, prázdne, to jest nachodia sa v nich nestrovené potravné látky. Žalúdok je alebo celky prázdny, alebo obsahuje látky na strovenie celkom nespôsobné, prehltnuté jedine v núdzi, z číreho pudu na omámenie hladového citu. Totižto hlad vyvolaný prázdnym žalúdkom je lebo len nemiestny cit alebo všeobecný ako následok všeobecného zoslabnutia z nedostatku potravy. V tomto zmysle sa istá lekárom Buschom pozorovaná nemocná trefne vyslovila. Nešťastná trpela na dieru cez brušnú blanu do čriev (takrečenú fistulu) na hornej časti brucha. Málo užijúc, zbiednená, v poľutovaniahodnom stave prišla do bonnskej nemocnice. Podarilo sa ju umelým spôsobom vzkriesiť, a tá potom rozprávala, ako cíti, keď sa naje, že sa hlad síce pobral preč, ale že je lačná predsa. Ona totižto takrečený miestny cit hladu utlmiac, predsa všeobecnému citu hladu, ako následku zmalátnenia, nemohla odolať, a to celkom prirodzene; prijatá potrava ju chovať a úplne sýtiť nemohla, lebo prejdúc žalúdok a krátky kus tenkých čriev spomenutým otvorom vyšla bez ďalšieho úžitku na svetlo. Žalúdok a črevá sú pri hladovaní úzko stiahnuté, váha oveľa ľahšia, asi o 0,4 prvotnej váhy.

2. Významná je strata tuku; ľudia a zvieratá stratia, prv než by hladom umreli, 0,9 čiastku prvotnej koľkosti tuku v tele.

3. Zmäkčené svaly, ovislé, schudnuté — ľahko sa dajú potrhať. Slezina, pečeň, malé krvné nádoby — málokrvné, vynímajúc miesta, kde sa krv zbehla (hypostasia) a stredočrevných ústrojov; mozog a miecha, v krvných nádobách ktorých sa krv veľmi často nachodí.

Ubúdanie čiastok tela hladom mrúcich ľudí deje sa tým istým spôsobom, ako to i Chossard spozoroval pri hladom umorených zveroch. Mladší jednotlivci skôr podľahnú hladu než starší, len chatrní starci vysokého veku pomerne tiež skôr podľahnú hladu, nadovšetko keď sú jednostaj vystavení nízkemu stupňu teploty. Že deti hlad ťažšie a menej znesú, bolo už v dávnych vekoch známe. Už podľa Danteho v žalároch najprv hladom pomreli najmladšie deti. Pri užívaní vody sa život hladujúcich, ako už pripomenuté, značnejšie predĺži.

Z tohoto vysvitá, že látky nesmú byť telu odopierané, lež musia byť dodávané, a o týchto látkach prehovoriť je úlohou tohoto článku.

Potravné články rozoznávame dvojnásobné: ústrojné a neústrojné. Neústrojné (anorganické) látky, ktoré prijímame s potravou, nám len natoľko slúžia, nakoľko nám pomáhajú vystavať našu celú telesnú ústrojnosť a vynahrádzať jej útraty.

V prvom rade a najväčšieho významu sú kostíkové soli (salia phosphorica) a vápno. My lebo hneď nášmu telu dovážame hotové kostíkové vápno, ako také napríklad v bôbe, v žite atď., alebo sa ono až len v našom organizme vyviňuje tým, keď mu uhlíkové vápno (carbonec calcis) privteľujeme pri časorovnom vyvinutí kostíkových solí, aby sa tak kosti — ako tribázické kostíkové vápno a tribázická kostíková magnesia — mohli vyvinúť. V druhom rade sú pre zapravenie pravidelných útrat nášho tela potrebné isté rozpustlivé soli. Mokercom[1] a znojom (potom) v menšej miere naše telo stále vylučuje soli, ktoré mu zase nádobno vynahradiť. Zo sirkovitých solí sa v tele tvorí sirková kyselina, rozpadnutím bielkoviny sirka skyslie, z toho povstáva sirková kyselina, ktorá sa dá spojiť s alkáliami.[2]

Mokercom vylúčené soli sa musia vcelku vynahradiť, a to sa stáva dovážaním kuchynskej soli (natrium chloratum). Koľkej dôležitosti je človeku kuchynská soľ vidieť na Etiópcoch trpiacich z nedostatku soli, ktorých stav zdravia je nepriam prajný; podľa európskych pochopov nám je menovite nápadné, že oni veľa trpia na hlísty. Všeobecne je známe, že i zvieratá lepšie sa daria, keď sa im krm podáva so soľou. Poľovníci podávajú srnám, jeleňom lízoviská a prilákajú zver z diaľnych lesov. Kravy lížu vlhké steny a kúty premoknuté močom. Ľudia, už raz na soľ navyknutí, doprosta viac sa bez nej nezaobídu.

Okrem utvorenia tela a okrem vynahradenia jeho utratených látok neústrojné látky nemôžu v našom tele donášať toľko osohu ako ústrojná potrava, ktorá tým, že býva spálená, budí pohybujúcu silu a teplotu. Keď jeme mäso, a či už inú bielkovinu, z toho pre nás nasleduje dvojaký úžitok; z jednej stránky staviame nimi naše telo a vynahrádzame to, čo na bielkovinách utratilo. Z druhej strany spálime bielkovinu a budíme tým silu a teplotu, dve podstaty nevyhnutné pre život. A v tomto poslednom zmysle niet neústrojných živnostných látok dovážaných nášmu telu, aby ony privedené na vyšší stupeň okyslenia (oxydácie) utvorili teplotu a silu.

Keď pri tom všetkom neústrojné látky bývajú tu i tu predsa i vo väčšej miere užívané, stáva sa to z príčin rozličných.

1. Miestny žalúdkový hlad utlmiť; v nedostatku organickej potravy často do nej primiešajú neústrojné látky, aby nimi uťažená žalúdok vyplnila.

2. Isté neústrojné látky užívajú podajedny národy zo zvláštnej obľuby, skoro by som povedal zo samopaše, v tom domnení, že tie látky dobre chutia, a chuť obyčajnej potravy polepšujú. Majú to byť akési tukové (talkové) zeminy v Afrike, z ktorých robia a jedia koláčiky. Otázka je však, či by tie zeminy chemicky preskúmané nedokázali také čiastky, ktoré požaduje naše telo, napríklad horespomenuté kostíkové vápno, aké novší zemeznalci dosvedčili v tak mnohými lastúrami a inými ústrojnými pozostatkami popretkávanom vápne v Rusku, v severnom Nemecku a najnovšie v idrianskom korálovom vápennáku. Ako jednotlivcov, tak i celé národy nutnosť — inštinkt — ženie k istým so živnosťou spojeným činom. Pod jednotlivcami rozumieme napríklad malé deti trpiace na anglickú nemoc (rachitis), to jest na nedostatok kostíkových a vápenných čiastok v kostiach; vidíme ich ako pudom hnané štvornožky sa plaziace v kútikoch vápno a hlinu a tomu podobné veci prštekmi vyškrabujú a do úst pchajú. Pri vtákoch vidíme: kury, holuby vápenné zrnká zobať, aby si mohli zásobiť potrebnú látku na škrupinu vajec. Niektorí pažraví zrnožravci prehltúvajú rozličné piesky len z tej príčiny, aby v pevnom tlstom žalúdku sem tam prehŕňanými kamennými hranatými zrnkami mohli žrádlo, tvrdé semeno, akoby v mlynskom kameni zomlieť a tak pripravené stroviť. Toto posledné žrádlo neústrojných látok má teda cele odchylný cieľ od vyššie podotknutých.

3. Neústrojné látky užívajú ľudia nemocní s pokazenou chuťou, napríklad mladé ženy v bledej nemoci sa zvláštnou dychtivosťou ženú za ináč nekrmnými vecami, ako sú: po bielení povstalé vápenné guľôčky — tie prstami roztrené jedia, hlinu v kachľových škvárach voňajú a lížu, pečatný vosk hryzú atď.

Poťahom prvého punktu, že neústrojné látky len z toho ohľadu boli užívané, aby žalúdok naplnili, máme početné príklady. V Švédsku a Nórsku, keď ešte bývala planá premávka (železnice však, ktoré ľahko a chytro prevážajú hojnosť jedného kraja do krajov chudobných, a tak kladúc medze z jednej strany prílišnému nakopeniu prírodnín, z druhej však nedostatku — koľkosť živnostnín nivelizujú), keď teda o železniciach ani len nesnívali — často do chleba, aby sa stal ťažším, miešali istý druh zeme, Linneom nazvanej „lac lunae subterraneae“. V tridsaťročnej vojne[3] v pruských Pomoraniech tiež akúsi zem s chlebom piekli, aby tým sťažený lepšie žalúdok naplňoval. — Podobné tomu vidíme u mnohých divokých národov. Humboldt vo svojom cestopise spomína Indiánov pri jazere Orinoko, pripravujúcich z istej zeme halušky. Keď ich núdza potisne, požívajú ich s organickou potravou. Od tej doby z rozličných strán sveta sú doposlané všakové zeminy, užívané od tamojších obyvateľov — to v čase núdze samostatne, to celý rok primiešane ústrojným látkam.

Ba otázka je ešte, či tieto druhy zemín obsahujú skutočne len číre neorganické látky. Ako je známe, nálevníkovité (infusoria), žabičnatými korýtkami a panciermi opatrené živočíchy, tvoria tlsté vrstvy, napríklad kriedu, kde nielen vyhynuté, ale snáď ešte i živé infusorie v množnom počte sa nachodia, a tým tieto ináč neústrojné pokrmy v sebe chovajú ústrojnú potravu. Ale máme i príklady, že isté zeminy slúžia za obzvláštnu lahôdku. V Mongolsku kopú a jedia istý druh zeme; v Chile zase z istej zeme hotujú poháre, aby vraj voda v nich dostala zvláštnu dobrú chuť. Keď vodu vypijú, pohár roztrepú — a zjedia. V Portugalsku, kam tieto poháre doniesli, z podobnej zeme tým rovné vyhotúvali.

Navrátiac sa ešte raz k neústrojným živnostiam, musíme vyznať, že tu tvrdo rozhodnúť, či rozlične užívané zeme majú národom slúžiť ako lahôdky, a či primiešané jedlu majú len jeho hmotu zväčšovať. Nezdravou pochúťkou menovať sa môže obyčaj na východe, pridávať múčnym jedlám vo veľkej miere takrečenú pečatnú zem. Toto je zvláštnosť háremských paní. Tomuto podobné sa už pripomenulo, poukazujúc na bledonemocné dievčatá, kochavšie sa na požutí kriedy, pečatného vosku, slinca atď. Ale náklonnosť zem hltať dosahuje najvyššieho stupňa u černochov; je to choroba alebo lepšie miestny (endemický) chorobný zvyk, zemežrútstvom (geophagia) nazvaný. Panuje v severnej Afrike, v Egypte a Núbii najväčšmi rozšírený. Možno povedať, ozaj najohavnejšie zemežrútstvo panuje na Antilských ostrovoch medzi ta dovážanými černošskými chlapcami. Hovorí sa, že títo chlapci z obyčaje a bez škody užívali vo svojej pôvodnej domovine istý druh zeme; teraz však od svojej domoviny oddialení, chtiac vyhovieť pochúťke, zháňajú sa i za takými druhmi zeme, o ktorých sa nemôže riecť, že by užité neboli škodné. — Zemožrúti sú leniví, na robotu neschopní; hľadajúc samotu, hrabú, kopú po zeminách, ktoré užívajú. Schudnúc upadúvajú do vodnatieľky, trpia na trvanlivé hnatie spodkom, kým na najvýš zbiednení konečne nevyhynú. Ich koža býva brunastá alebo olivová, u farbistých popolavá, bledá, u Abesíncov však popolavá. Pri pitvaní vidno, že všetok tuk zmizol, skliepkovina[4] (Gellgewebe) vodnavá, celé telo málokrvné, obličky, pečeň mäkká — malé a málokrvné, tak i žalúdok s črevami; steny žalúdka a tenkých čriev podbehnuté mnohými krvavými bodkami. V jednom prípade pozorovanom skrz lekára Griesingera tieto červené bodky (ecchymosis) a málokrvnosť (anaemia) pochádzali podľa jeho zdania od množstva hlíst nachodiacich sa v črevách. V druhých mŕtvolách, následkom zemožrútstva zahynulých černochov, sa síce žiadne hlísty nenachádzali, a predsa málokrvnosť a tie bodky nechýbali. V týchto prípadoch odvodzujú lekári horespomenuté príznaky od mechanických urážok užitých nakopených zemín. V prípadoch zemožrútstva vyvinutého vo veľkom stupni našli sa v ich vnútornostiach i malé skalky, požuvané kúsky dreva atď. Pôvod a príčina tejto chorobnej pohnútky je temná, len toľko je isté, že takíto chorí strovia veľkú koľkosť neústrojných látok. Dajedni skúmatelia nesprávne chceli tento chorobný úkaz doviesť do súvislosti s chorobou malária rečenou, ktorá panuje napríklad v Talianskej, v pontinských močarinách.

Pomätenci hrozné veci pojedia. Viac príkladov toho sme videli vo viedenskom patologicko-anatomickom múzeu pod správou svetochýrneho Rokitanského. Z mnohých iných dva prípady sú mi živo pred očami. Jeden preparát v silici predstavoval prehltnutý dlhý klinec (latovec). Zoprúc sa v pažeráku a prebodnúc jeho stenu, zavŕtal sa do pľúc. — Druhý prípad predstavoval pažerák a žalúdok naplnený povrieslom a — onicou. Až sem sa dotisli, ale ďalej to nešlo, a nasledovala smrť. V Rochusovskej nemocnici v Pešti som videl pomätenca, čo slamu z postele vyťahoval a žuval; keď mu tú nedali, jedol s najväčšou pokojnosťou a pri dobrom apetíte vlnené futro z kabane. Chlap bol povahy tichej, telesnej sústavy silnej a zdravej.

Už sme spomenuli, že neústrojné látky len tam s osohom požívame, kde sa ukazuje potreba vystavať neústrojné čiastky nášho tela alebo vynahradiť čiastky, ktoré sme znojom a močom utratili. Z neústrojných látok ako potravy nevyviňuje sa v našom tele ani sila ani teplota, a to preto, lebo neorganické látky tvoria spojky, ktoré svojím vyšším oxydovaním ďalej žiadnu teplotu v tele nevyludzujú. Na tento cieľ užívané látky sú všetky ústrojného pôvodu, a to v prvom rade pôvodu rastlinného. Pri požívaní mäsa privteľujeme sebe z druhej ruky živnosť, ktorú zvieratá vyňali z prvej ruky, z odboru rastlinstva.



[1] mokercom — močom

[2] s alkáliami (arab.) — zásadami (rozpustnými vo vode alebo v liehu)

[3] v tridsaťročnej vojne — súhrne vojnových operácií z r. 1618 — 1648, smerujúcich proti panovníkom z rodu Habsburgov. Príčiny boli: neurovnané náboženské pomery v Nemecku, hlavne však hospodársky úpadok, a v habsburských dedičných krajinách aj prísna katolizácia. Na túto vojnu najväčšmi doplatil český národ (bitka na Bielej hore a vydrancovanie krajiny, spojené s násilnou rekatolizáciou).

[4] skliepkovin — nemecký výraz ukazuje, že autor myslí na tkanivo v ľudskom tele





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.