E-mail (povinné):

Jozef Gregor Tajovský:
Kosec Môcik

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Gabriela Matejová, Viera Studeničová, Zdenko Podobný, Veronika Víghová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 180 čitateľov


 

Kosec Môcik

Ktorési leto panovala v našom okolí taká nepohoda, že ľudia s poľa iba poschytali. Aj to miesto sena navozili na šopy — hnoja, z ktorého sa len tak kúrilo. Museli ho horko-ťažko znovu presúšať. Obilie zvalené hnilo na koreni; krumple v zemi braly skazu. Pre dažde nič sa poriadne neusušilo, nespravilo.

Gazdovia nariekali i hrešili. Mlynár i strieľal od zlosti do oblakov. Robotníci po krčmách i doma sa len tak obíjali. Keď sa slnce na deň-dva usmialo, i to len ako by cez plač; najímal kde-kto ako mohol, a robotníka dobrého i zlého preplácal. A títo, keď sa, zase čas premenil na dážď, postávali a prepíjali dobrý zárobok doma i po krčmách… Nie všetci, ale môj Môcik hej.

I.

Včera bola sobota. Gazda chcel mať trávu soťatú, aby cez nedeľu, ak bude čas, preschla aj na radkoch. Neželel trúnku. A kosec Môcik, ktorý aj so šestnásťročným synom trávu dokášal, za každým radkom pýtal na „popľutie rúk“ pálenky; gazda dával, len aby sa robotníci usilovali.

Pokosili, sadli piť a fajky pripekať. Večer už potme, keď šli kosci domov, div boží, že sa, tackajúci po krivých chodníkoch poľom i horou na kosy nepoprekálali pri ustavičnom padaní na klzkej hlinačke a lístí.

Syn Môcikov chcel otca takého ohltaného viesť. Vyplakal sa, keď otec padal a kde padol, tam — ako by schválne sa bol posadil — chcel „oddychovať“, kosu si predsa s pleca vziať nedal a neprestával sa s chlapcom priečiť, že je cesta planá, ale nie že by on bol opitý… Že ho to len ony, deti, učiac sa od materi, spotupujú a pre skleničku pálenky vše za ožrana uznávajú…

Chlapci, lebo mali Môcikovci dvoch: šestnásť a štrnásťročného a deväťročné dievča — ak s nim boli a v robote sa opil, v taký čas tak nenávideli otca, že by ho neboli ľutovali do priepasti strčiť od žiaľu i zlosti. Videli, vedeli, čo tá mať pri ňom vystojí a že pred otcom predsa je len planá a že keď otec začína hrešiť, to začne vždy od materi…

Keď do mestečka došli, otec, že si ide vziať dohánu, s nevinnou tvárou pobral sa do krčmy. Syn mu chcel poslúžiť a keď si nedal, vykričal otcovi, že nie po dohán si ide, ale že mu pitia ešte málo bolo… To Môcika pohlo, vymykol sa synovi a „just“ vošiel do krčmy.

„A materi sa pozdrav, že sme šťastlive došli…“ miernil sa Môcik.

„Vy dôjdete…!“ zavolal syn a sám šiel domov. Bol mu žiaľ.

Mať a deti mu už poznali po tvári, kde otec zostal. Rozumeli si všetci štyria, ale nevraveli nič. Len mať, pre obyčaj, potvrdila, čo si všetci mysleli:

„Otec nemohol obísť…“

„Nemohli…“

U nás taká obyčaj: robotníci od soboty večera do pondelka do rána sú v krčme, iba ak si idú „oddýchnuť“, vyspať sa a so ženou sa povadiť, deti rozduriť, ak sa to už nestalo večer v krčme alebo na ulici, keď napríklad poň prišly…

Lenže keď to aj ženy nevedia pekne. Len hneď: „Ty taký a taký… Ožran! Teda ja, teda deti… niet čo do úst položiť a on prežerie, čo zarobí. A pakuj sa domov, lebo a lebo…“ Stavajú sa pred svetom a si iba hanbu utŕžia. Viete, videli ste to, alebo aj sami skúsili.

Kým boli mladí, Môcik presedel aj celé noci v krčme a žene čo hodil alebo mu vydrapila, na tom musela pristať a iba mala s ním oštaru: vyvárať mu, opierať ho, obšívať, doma vyčakávať a vše nemohla ísť do akej-takej roboty. Ako boly deti väčšie, Môcička prestala po otca na krčmu chodiť. Bol by iba hriech väčší. Zarobí teraz už s deťmi a ešte ony skorej otca chovajú, ako on ich a aspoň v dome nemajú s ním peklo a Môcik je tam dokiaľ chce, ale predsa nezostáva tam ako driev „just tebe napriek!“ aj po celom, po dva dni.

II.

Kedy otec domov došiel, nezvedeli. Nevošiel do izby, ale ľahol pod cieničku na seno… „Nejdem ich budiť, čoby som ich… Zrobení, aj mať chudera, žena moja,“ dudral si, keď o tretej, ako ukradomky, ťahal sa do dvorca.

Domáci — navyknutí na také soboty (aj druhé dni) — pospali aj bez otca. A ráno, že bola nedeľa, mať povolila synkom dĺž…

Kým v pitvorci navarila, vstaly aj deti a vyjdúc na dvor, našly otca pod cieničkou zaprteného v sene. Vstala od neho mačička a trela sa im o bosé nohy.

Otca nezobudily.

„Nech sa vyzdochýna, nechajte ho,“ prikazovala mať.

Ale povstal šum na ulici, otec sa zobudil a hneď sa zbadal, kde je. Vytrie oči — deň; načúva — v dome sú už hore; zodvihne sa, práve ide ktorési do dvorca. Spustil sa na seno a zavrel oči, že bude premýšľať, ako a prečo sa sem dostal a prečo sa nezobudil v izbe na posteli…

— ,som ti kycku,‘ zahrešil v mysli. „Nečudo — bola sobota,“ a škrabal si hlavu, hoci ho i nesvrbela. Mrzelo ho. Vytieral oči a počúval, či niečo domáci o ňom nehovoria.

Mať postavila misku na stôl a poslala dievča po otca, aby šiel jesť.

„A čože mati? Hnevá sa?“ spytuje sa šeptom otec.

„Nevravia, že by sa…“

„Idem,“ riekol otec a dievča sa vrátilo. Proboval sa zodvihnúť. Pre hlavu by to ľahko šlo, ale tí v izbe: žena, synovia dvaja. Kým boli mladší, nehanbil sa tak, teraz ako by pred sudcov šiel, za zlé skutky. „Ak už odišli… nevieš…“ Kým takto premýšľal, jedlo chladlo, poslala mať staršieho syna poň.

„Naňka, aby ste šli jesť,“ sucho volal syn nad otcom.

Ten zodvihol hlavu, ale nehľadel naň. „A ktože ťa? Mať?“

„Mať.“

„A vy ste už?“

„Za vami, čakáme. Poďte!“ — a odišiel.

„Idem!“ a sadol si, a zase sa len zamyslel…

„A čože robí, že nejde?“ bolo počuť materin hlas z pitvora a buchly dvercia.

Môcik si tíško ľahol, zažmúril oči a čakal, ako by mu šli sekerou hlavu odťať. Vára naň vystupovala.

„Čože sa dáš vyvolávať? Ani oriadiť, ani najesť, len piť, piť… Kedyže sa schystáme do kostola?“ začul Môcik pokojný, dobroprajný hlas ženy. Už sa hanbil ako holý v kúpeli…

„Aj ja pôjdem, pôjdem veru do kostola. Aby dal pánboh dobrého času,“ — nevedel, čo má múdrejšieho povedať. „A jesť nemusím,“ doložil nesmelo, vstal a šiel za ženou do izby mlčky.

„Máš zase otrávený žalúdok, preto nemusíš jesť,“ vedela o obyčajnej biede mužovej žena.

„A mohol ma nepustiť,“ mienil otec staršieho syna, od ktorého sa včera večer do krčmy odtrhol a teraz aspoň naoko jeho obviňoval. „Keby ma nebol nechal, bol by som si kúpil dohánu a mohli sme pekne domov prísť,“ a sadol k stolu.

Žena potisla mu lyžicu a obstali stôl. „Ty aj vieš domov prísť,“ odpovedala za syna. „Ako sa ti pridá…“ dopúšťala predsa, čo sa mužovi zdalo veľkým ústupkom.

„Tak,“ chlipol za lyžicu sladkej polievky, že potom niečo povie. Ale sladká polievka tak sa mu spriečila v ústach, že ju zťažka prežrel a položil lyžicu.

Všetci to videli a mať po chvíli šla do pitvora. Už vedeli, že zeliny treba variť.

Deti jedly. Na otca len tak úkosom vše kukly a ten hľadel do kúta a hľadal, i našiel vo vrecku fajku a s tou sa začal zabávať. Nie aby si pripálil, na to mu chuť teraz nešla, ale pre prípletu.

Žena oparila vratiča a za hrnček mlčky položila pred otca. Otec sa stúlil, pozrel, opáčil hrnček — horúce — počkal. Mať vzala misku so stola, chlapci vyťahovali lepšie háby. Otec vyvrátil hrniec a fajku odložil: Ach! že sa ide riadiť aj on, do čoho ho po triezvej sobote musela žena duriť. Teraz ju chcel predísť a sám sa obslúžil; vzal si teplej vody na misku… „Ale musím sa aj oholiť,“ a chystal sa do toho. Chlapci odišli, dievča pomohlo materi postaviť obed a šly sa obliecť do kostola.

Otec mal variť, lebo by už aj tak nedošiel a z kostola, čert vie, kde by sa zatúlal…

III.

Môcik sa oholil, umyl a obliekol. Podložil pod hrnce šiel pred dom, čo aká vraj chvíľa sa ukazuje…?

Cez noc padol dážď, teraz pomedzi preháňajúce sa oblaky driape sa slnce. Vše zasvieti horúcim teplom, vše sa skryje, že sa stmí.

„Zase len neistý čas…“ dumá Môcik a hľadí ulicou. Nikoho nevidieť. Všetko ticho, iba lastovičky švitoria, sbierajú pilne blato s cesty. Akýsi starký krivká o paličke a dievčatko, pozdraviac sa, beží s fľaškou…

„Otcovi…?“

„Mamke.“

„Pálenka?“ smeje sa Môcik.

„Ocot!“ chichoce sa dievča.

„Škoda. Dajže okoštovať,“ plaší Môcik. Ale dievča usmiate beží ďalej… Tu uhádnete všetci Môcikovu myšlienku. Čert vie, či ju vzbudila tá fľaštička v ňom, či už sedela dávnejšie mu v mysli, — len sa poobzeral a v papučiach, bez kabáta, ako bol, poď popod samú stenu voľne, nevinne, ako by sám nevedel kam. A nebolo ďaleko.

Otrávil „červíka“ a kúpil si aj dva paklíky dohánu, ač si večer tri vopchal do vrecka. Hja, dohán ho mal zakryť, ak by ho kto predsa videl. Ale predsa stalo sa naopak: dohán ho zradil. Vrátivší sa z kostola — zbadali na obloku hŕbu paklíkov dohánu, a deti si s materou pošuškaly a tá sa nezdržala.

„Už aspoň kým sú druhí ľudia v kostole,“ — začala. „Ja som si bol dohánu vziať. Vieš, že bez neho nemôžem byť, a ak trafíme ďalej ísť kosiť, domov neprídem…“

Nepomohlo. Mať aj obed dovarila, a otca len nepopustili. A bola mu bieda: on sám a proti nemu traja-štyria; lebo aj dievča učilo sa už od materi.

Už sa ráno, že bol triezvy, mlčky pomerili všetci s ním a hľa, už zase nedôvera a zrada, nenávidenie sa. Mať podpálila tým kostolom a teraz už doň všetci ako osy.

Sekal sa, bránil sa aj on a v obrane vše materi aj ublížil (slovom) bez príčiny, začo zase deti by ho boly aj z domu, z mestečka vyhnaly, otcom, viac nepozvaly a mu i teraz vše nagrobianily i do očú. Otec zato nechytal sa do bitky s nimi, ale že už mal zase v rožku — naopak — práve sa poplakal, že tak vychované materou, od nej príklad vidia, jej sa držia a on ako by im ani otcom nebol… A že či sa on chce opiť? A že keď sa mu pridá, ako druhým, že by ho za to mali poľutovať a nie kolmi naň letieť, bránil sa vážne. Druhý raz zase žartom, aby len sami sa, probovali, spiť, uvidia, čo to má taký človek sám so sebou biedy a nevadili by sa s ním. Alebo zase vážne, že aký žiar chytá mu aj vtedy srdce, všetko nešťastie a čo len zažil, trápenie mu na myseľ sa tisne a žena, deti mu s umu neschodia… Že sa aj vtedy o nich, keď pil, trápil, premýšľal, ako by im pomohol, aby im dobre bolo. A zato, zato sa vyvadia s ním, jesť mu nedajú…

„Zato som si bol vypiť!“ žiali teraz Môcik.

„A či som ti nenúkala…?“ zmiernila hlas mať.

„Ako vďačne… By si ma očima bola preklala,“ zveličoval Môcik.

„Môžte si vypiť, ale sa nespravte na posmech,“ zastarel sa starší syn.

„Že sa vy hanbiť musíte za mňa — však?“ prišlo ľúto otcovi. „Pekne, pekne. Ako by som zabil, podpálil, ukradol niečo…“ a otec plakal a mať sa rozžialila a deti, synovia, cítili sa vinnými pred otcom a zvaľovali jeden na druhého, kto viac otcovi povedal, kto mu viac ublížil…

A bolo dobre. Odpustili, zabudli mu všetko. Pomerili sa s nim všetci, lebo otec bol teraz triezvy.

Nato nezdržala sa mať, a deťom pred otcom dobrosrdečne pripamätala, že ten otec im je len predsa otcom, už aký je, taký je…

„Môžu vám krivdu nerobiť,“ vyhovárali sa zahanbení chlapci a už milosrdne hľadeli na otca, ktorý s podopretou hlavou sedel v pitvore na schodoch, ako by sa bol hanbil do izby vojsť.

„Ale vám nerobí. Na vás predsa len robil, ako som vás mala, mi vás odchovať pomáhal.“ Otec dojatý zodvihol sa, vyšiel na dvorec, mysliac si: predsa len má dobrú ženu, deti dobrú mať… Tá keď zbadala, že otec vyšiel, šeptom ďalej poučovala: „A ja ho už poznám, viem, že inakší nebude, tak hriech by sme mali, deti moje, si ho znenávidieť. Sú ešte aj horší a zato deti ruky na otca nedvíhajú…“

Po takýchto výčitkách sebe i deťom, prichodilo smierenie, láska. A keď vše deti, synovia, neradi šli len aj do tej roboty, kde otec, že sa museli za jeho pijatyku hanbiť, zlostiť, teraz by boli ochotní bývali mu aj sami trúnku podať. A keď sa zajtra, pozajtre zase len opil, prepáčili mu, zaň čo vedeli, napravili, kým to zase v nich nedozrelo na žiaľ a zlosť…

Dievča na pokyn materi šlo volať „ňaňku svojho“ jesť…

Konečne na dlhé vynukovanie, prosenie otec šiel jesť, práve takej nálady, ako keď chlapca ubijú a potom ho ľutujú, že ho to bolí a predložia mu mištičku s jedlom…

Tak to býva.

Ale keď sa otec zas len opil, ako mať ústami, tak chlapci v skutku hotoví by boli bývali otcovi do pálenky hoci ľuľku namiešať, aby aspoň ochoreli a viac nepili. Nevedeli, že keď má, človek od pitia biedu, že to ani za biedu nedrží… narobil sa jej sám. Ale nech by mu druhý len tisícu čiastku toho na hlave, žalúdku, zdraví (hoci nevinne) ublížil, dá ho na kriminál…

IV.

Odpoludnia dievča umylo riad, šlo sa ihrať. Chlapci odišli medzi mládež. Otcovi položila mať na lavicu hlavnicu s postele a vyšla zkríža do kmotrov…

Môcik si zdriemnul. Potom mu sadla muška na nos, pacol sa po ňom a zobudil.

„Žena, deti, dajteže mi vody, ak ste ktoré doma.“ Nič, ticho.

Spustil nohy, sadol si a zíval ,ááhá‘… Nabehlo mu do úst slín. Odpľul.

„Čože sa mi rozchľabujú ako vráta,“ pomyslel na ústa a vstal, vyšiel, kde je kto?

Nikde nikoho.

Vzal fajočku, štopol si, zaprel dvercia a pustil sa dvorcom a potom ulicou, že len tak, tak, sám nevie kam. Trochu počuť hlasy trúby, ale na to on nepočúva. A predsa ak neuhádneme, kde zájde, nepoznáme Môcika.

V našom mestečku mládež každú nedeľu v lete odpoludnia tancuje. I vo dvoje: gazdovská a sluhovská osobitne. Sveta v krčme po izbách a na dvore plno. Jedni sedia, fajčia, pijú a besedujú, druhí kolky hrajú, tretí tancujú. Krik ako na jarmoku.

Ale nechoďme dnu ďaleko. Veď náš Môcik sedí hneď za prvým táfľom, aby sa zdalo, „ak by ktoré poň prišlo“, že je len tak „na skoku“, ani nie v krčme. Veď ani nehľadel, keď vošiel, kde sadne a zasadol si, kde boli mladší, ktorí ho znajú, ctia a mu miesto spravili. Lebo i v krčme, i korheli sa vám ctia, staršiemu úctu dajú.

Ako to vyzerá, čo sa rozprávajú, to sa vyrozumieť v tomto hluku hudby a dupotu, kriku a spevu neveľmi dá, miesi sa to. Tu hovoria razom niekoľkí, tam zase si šuškajú. Najčastejší posunok býva, že si niečo povedia, jeden druhého mykne za plece a tlesne dlaňou na táfeľ. Nazrite sa…

Môcik je ticho. Potisnutú skleničku prijal, ako sa patrí, ale „pomaly“, pomyslel…

Pred krčmou mocú sa gazdovia a najímajú, jednajú koscov, robotníkov. Niektorí vojdú i do krčmy a tam probujú, lebo ako som povedal, je tvrdo o robotníkov.

„Ale sme vám teraz vzácni,“ myslia si robotníci a v prvom rade krikľúni a leniví opilci. „Počkaj! Ty zaplatíš teraz!“ a držia sa.

I Môcik s nimi hudie. Už je zas nie ten dobrý človek doma, už je v inom „duchu“. Ešte je ale ticho. Fajká si a premýšľa, či dobre urobil, keď z domu odišiel, nič nepovediac. „Prišiel za robotou,“ nemôže za to, že v krčme a nie v kostole ľudí najímajú… Už bolo po nevinnosti v mysli.

Príde gazda, či by nešiel kosiť?

„Na to čakám, aby sa najal.“ Pôjde.

„Začo?“

Za to „aj fruštik, olovrant.“

„Tu máte závdavok — korunu.“

„Dobre, pôjdem. Ale oldomáš nejaký tiež… by sa len patrilo…“ a nedokončí, lebo sa ešte hanbí za pýtanie… Ale v hrdle ho svrbí, už povedal slovo… Tam je.

„Nalejte im za štyri,“ a ide gazda ďalej druhých robotníkov hľadať; veď sú mu treba šiesti a ešte sú iba traja.

Oldomáš sa vypije, i tento i čo druhý dostal, i ten i onen.

Služobná mládež, že sa večer blíži, musí sa porozchodiť k statku, ten nejako opatriť.

Hudci, čo jej hrali, vyjdú si oddýchnuť. Teraz starší nedajú im sadnúť a rozkážu húsť. I Môcik rád počuje hudbu, dvíha hlavu, usmieva sa a otvára oči, ako zo sna. Bol skutočne trochu zdriemol pri otvorených očiach len tak na ruke. Kdeže by — celý týždeň sa to len „smrká“ tá „čečina“, a robí, kosí, nevyspí… Dnes do rána skoro nič, odpoludnia zase sa mu ulezlo — nie div, nadišla ho slabosť. Bol zadriemal, či sa len zamyslel…

Medzitým ukáže sa druhý gazda a Môcik počúva, čo sľubuje. Ide k nemu, spýta sa na plácu ešte raz. Vidí, že toto väčšia — pomyslí, pomyslí — vráti korunu, aj užil, aj toľko zarobí… Hudci, huďte!

Tretí gazda… Sľúbil sa i tomu… Hudci huďte!

Prepil rozum a tak sa v tú nedeľu zjednal práve vo pätoro a všade závdavky prijal. Zpočiatku myslel si, že ich povracia a ktorá robota, kosba najlepšia, do tej pôjde. I tráva pod kosu nie je rovnaká! „Toto ako šalát a tam psica a tam samá krtica…“ Potom už nemyslel iba na to, aby čím viac korún do hrsti dostal.

Vo dva vrchy sa to stalo i s porozumením gazdu, že Môcika predošlému odviedol a posmeľoval ho v tom. „Dobre, vráť, keď si si málo zjednal a poď ku mne.“ I taký gazda sa nájde.

Môj Môcik, ako vravím, zpočiatku i tak dosť statočne si umienil tie závdavky povracať… Ale to tí hudci, to krčmár, kamaráti (títo sa už chichotali), ešte väčší ľahtikári ako on: — z piatich závdavkov do rána dva prepil, za dva si rozkazoval akúsi „žiaľnu“ a len „žiaľnu“ a „na žiaľ…“ pritom čosi cítil, utrel si oči a vychytil sa do tanca. Najdriev v pantofliach, že len tak lupkalo a potom i tie strčil s nôh a bosý dubil o milých päť, že mu svet len tak tlieskal. „To nech dokážu jeho synovia, čo otec!“ pochvaľovali ho kamaráti „Ľaptáci takí…“ mysleli na Môcikových synov. A podumali: tí, divná vec, sa na otca nepodali.

Môcik drobčil, druhých objímal a ťahal do tanca, len radosť! A keď mu konečne trafili na nôtu: „Povedzže mi moja milá povedz, kedy bude našej láske koniec?“ museli mu vždy len tú a len tú húsť, až mu nezostalo vo vrecku ani feniga.[1]

Hudci hrali už potom ako hrali a Môcik zase len okolo tretej ráno zavliekol sa domov spevom: „Povedzže mi moja milá povedz…“

Plakal, objímal ženu, bozkať ju chcel a ona to pre pokoj nočný vďačne prijala, hrala spokojnú, zaľúbenú ženu.

Razom — iste spara v izbe — zvalila Môcika na posteľ. Zaspal tak prevalený krížom, len čo mu pantofle spadly a žena, synovia stačili po biede kabát, nohavice stiahnuť.

V.

Žena s deťmi už potom do rána nespaly, vstaly a šly do roboty.

Otec sa nezobudil, ale chrápal, ako by drevo pílil.

„Nechajte ho, nech sa vyzdochýna,“ prikazovala mať, ale chlapci by ho boli i na hnoj vytiahli. Tak v nich vrelo! Lebo videli, že mať stojí to ťažké premáhanie, aby otca v návale zlosti a od žiaľu, že ich včera na poludnie, len na posmech mal, za vlasy neschytila, alebo mu piestom hlavu neprebila, aby sa to večné cigánstvo už raz skončilo… Ale pomyšlienka a už je zlosti zadosť urobené! Im dosť už sama zlosť.

Môcik sa pozde zobudil.

„Deň, slnce!“ Sadol. Izba pustá.

Naľakal sa ako včera, a tak zostal sedieť. Prvé, čo mu strelilo do hlavy, bolo rozhútať, komu sa sľúbil do roboty…

„I tomu… i tomu… i…“ trápil sa komu.

„Prečo neboli po mňa? Prečo ma nezobudili?“

Vstal a vyšiel do pitvora. Dvere zavreté. Kľúč vložily žena a deti malým okienkom. Otvoril chytro, prichystal kosu, riad a chodí, ponáhľa sa, potom malomyseľne moce sa a moce a nemôže rozmyslieť, kde by mal ísť kosiť.

„A už je neskoro!“ letí mu mysľou. Mal ísť pred piatou a už bude i osem…

Namrzený sám na seba, zašiel obchodom, bočnou uličkou na krčmu, že mu azda tam povedia, kde mal ísť…

Hádali i s krčmárom hádali, s ktorým gazdom by sa bol Môcik shováral, zjednal. No nijako nemohli uhádnuť posledného. Môcik dodal si myšlienky skleničkou borovičky, ktorá mu iba žalúdok napravila; zapálil si, dumal, hútal. „Aby to čert vzal i s pijatykou“ zlostil sa. I poludnie prišlo a nič, nič… Trafil sa ako v krčme kto-ten, i sa zvečerilo, a Môcikovi sa mala hlava puknúť nie tak už preto, že by bol chcel letieť do roboty, ako od zlosti, že včera rozum prepil, že mu nemôže ten posledný gazda sísť na um. Tisíc ráz sa chytil za čelo, zlostil, klial už potom, zase boha prosil, ani ten len nič a nič… nenašepne.

„Už musím dočkať i na poriadok prísť“. Pôjde zajtra odrobiť. Darmo je, keď sa mu tak stalo, ľutoval skutočne. „Ako by ti mozog vypadol; ako by si pamäť stratil, ako by… (si si bol všetok rozum prepil, dokladám ja).“

Konečne mu večer povedali.

Šiel sa presvedčiť. Tak bolo. Gazda dohováral. Môcik uznal a prosil „pre tú slabosť ľudskú“, odpustenie. Občiahnul ho a šiel, hoci podpitý, ale teraz už „pri rozume“ domov.

Žene, deťom sa vyspovedal a shováral sa s nimi ako veľký kajúci hriešnik. Skoro ako včera ráno, na poludnie a vše…

Potom ľahol a ráno ešte pred svitom šiel s kosou…

VI.

V poli od spokojnosti, že mu gazda prepáčil, opil sa mi zase milý Môcik a od olovrantu už nemohol kosiť. Aby sa nedokaličil, nuž len radky rozhadzoval a padal na smiech statným hrabáčkam, ktoré si ho neprestávaly všelijakými výkrikmi, posmeškami podávať s jazyka na jazyk.

Do večera vytrezvel a večer šiel rovno domov. Doniesol zlatku, dal žene, aby šla vrátiť… tam i tam po korune.[2] Z dvoch ale päť vrátiť je nemožná vec. Toľko rátať vedel i on. I doložil:

„Ak sa vám nepáčim, zabite ma obuškom. Ale sa už ani nevaďte, ja už lepší nebudem…“ a povedal, uznal, čo len zlého na seba vedel a s plačom ich vyzýval, aby ho zahlušili. Žena a deti poplakaly sa, že otec lepší nebude a že predsa obuškom ho zabiť škoda by bolo, i hriech…

A žena, aby statočnosť domu i pred svetom udržala, priložila z toho čo ona s deťmi zarobila, ešte dve koruny a pošla vracať závdavky…

Môcika gazdovia poznali, nemusela veľa vravieť, prosiť. Všade jej povedali: „Pre tvoju a tvojich detí statočnosť…“

Jej ale muža hrozne ľúto bolo, že jeho tak vytvárajú z radu „statočných“, a tak sa jej ho uľútostilo, ako nejakej biednej siroty, ktorú len ona chráni pred zahynutím…

Domov idúc, pomyslela, vošla do krčmy, kúpila deci rumu a ani otec nevedel, iba keď predložila mu za hrnček lipového odvaru s rumom a cukrom. Užili i synovia, i boli všetci ako med… a nikto nevedel, čo sa v materi pohlo, a ona zavádzala pri pití vec na inšie. „Navarené je — vypi!“ Otec si mal rozum vytknúť, čo sa porobilo a deti tiež nevedely…

Ale bolo im dobre, sladko a všetci si mysleli, že to hádam láska bude medzi nimi, ktorá vraj hory-doly prenáša.



[1] Ani feniga (z nem.), ani haliera. Pfennig bol stá čiastka nemeckej peňažnej jednotky, ríšskej marky.

[2] Doniesol zlatku, dal žene, aby šla vrátiť… tam i tam po korune. Dedinčania po starom zvyku rátali ešte na zlatky, hoci už dávno bola peňažnou jednotkou koruna. Zlatka obsahovala dve koruny.




Jozef Gregor Tajovský

— slovenský prozaik, dramatik a básnik Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.