ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Upozornenie všetkých priateľov vedy

Pohľad na nemé rumy romantických hradov, rozvaliny násypov a všakové iné starožitné pomníky mimovoľne vzbudzuje v nás túžbu — môcť odhaliť rúško minulosti, aby nám bolo popriate nazrieť viacstoročným ďalekohľadom do prešlosti, kto tie násypy, hrady, pomníky atď. staval a na aký cieľ, kto ich obýval a ako. Žiadame si znať zvyky tých vekov, obyčaje a povšedný život. Túžime tiež mať vyobrazené pred duševným okom, akú fyziognómiu malo vtedy premenené teraz okolie. Slovom, chceme a žiadame si zvedavým okom preniknúť do šerou hmlou minulosti pokrytých vekov. Takáto duma, túžba, zvedavosť nesie, vynáša nás do predošlosti a ukrýva v sebe báječnú, nevýslovnú sladkosť.

Týmto túžbam hovie a pokrmu dáva historické bádanie, prednášajúc skúmajúcim zmyslom lúč, osvetľujúc tmou zatiahnutú minulosť. Ona, bez odpočinku skúmajúca história, opierajúc sa o diela ľudskej kultúry: písma, znaky, stavby, náradie atď. mnoho a mnoho z prachu zabudnutia na svetlo vytiahla, takže si dosť dokonalú panorámu istých vekov, národov a ich dejov môžeme predstaviť.

Doterajšie historické bádanie má svoje hranice tam, kde sa započína kultúrne žitie človeka vystúpivšieho zo stavu divokosti, tam, kde sa ľudskému umu prvší raz zjavuje zora svitu. A to, tak sa zdá, je menší odsek veku ľudského pokolenia, väčšia časť pokrytá je, ba pokrytá bola nedotknutým závojom. Až ta teda po tú zoru zaplietla sa história, potom tratila sa ako voda v piesku. Vodilo sa jej tak ako tým, čo hľadajú priechod cez ľady severnej točny.

Humboldt, nesmrteľný veľum, majster v skúmaní prírody, povedá vo svojom Kosmose,^[1] že ostrým teleskopom obzerané nebo sa nám predstavuje ako zlatá, bodkastá, nesčíselnými hviezdami vyštrkovaná (vybitá) plocha. No táto zlatá plocha má i čierne špľachy, prázdne diery, kde sa žiadna hviezda neligoce. Ale Humboldt tvrdí, že keby sme ešte ostrejšie teleskopy mali, otvorili by sa nám v zdanlivo prázdnych dierach, v ich pozadí, nové zlaté a zase špľachami opatrené plochy atď. bez konca a bez kraja.

Tomu podobá sa história, i ona siaha až po tú plochu, a tá plocha tiež má nevyplnené tmavé medzery. Nuž ale bádatelia, geológovia, antropológovia,^[2] historici neúnavným bádaním a ostrovtipom prenikli tie škáry, a ajhľa! tam sa im nové, posiaľ netušené pole historické, vlastne predhistorické otvorilo. Otvoril sa im nový starý svet! A zadivenie je všeobecné.

Od nájdenia železa počíta sa asi päťtisíc rokov. Vek spiežový (bronzový) bol pred železom, ako dlho ten trval, je neznáme, pravdepodobne dlhšie ako posiaľ železný. So spiežou bolo známe i zlato. Vyše veku bronzového človek neznajúci obrábať kovy tvoril si riad a stroje z kosti, skaly a hliny. A tento vek, istotne najdlhší, volá sa vek kamenný, a delí sa tiež na tri podoby; najprvšia doba dáva nám náradie z nebrúseného kameňa, vôbec, to doba surového veku a detinského človečenstva. Tadeto nás vodí veda prírody a bádanie antropologické. Za podstať bádania slúžia prekvapujúce nálezky v potočných náplavoch, napríklad pri Amiense, a nálezky vykopané v rozličných jaskyniach, napríklad Neander,^[3] dolina Somme^[4] atď. Z bezprestajného hľadania a porovnávania, zakladania zbierok z vecí predhistorickej doby prišli na ten výsledok, že sa s istotou môže povedať, že človek Európu obýval za ľadovej doby, keď veľká jej časť bola pokrytá vodou a ľady sa po nej šúchali a ľudia žili so zubrami, ktorí im dávali živnosť a odev. Dokázalo sa ešte i viac, a síce to, že človek už i pred tou epochou v Európe býval, a to s vymretým dávno už mamutom a jednorožcom. Ozaj, človeče, tu ti rozum zastane! Ale aký to bol človek v tých dobách? Pod vápenným mliekom v jaskyniach nájdené kostry nám to preukazujú; značne odchylný bol ten náš praded od nás, kultúrou lízaných slabcov. Ten čo v jaskyni, alebo dákom kadlube býval, vystavený povetrným nerestiam, čo s kyjom v ruke alebo kamennou sekerou musel brániť oproti ohromným byvolom, mamutom, medveďom, hyenám každým krokom svoje jestvovanie, bol kostnatý, silný, svalovitý, pohľadom a podľa výzoru ukrutný, strašný, a bol, ako sa z viac strán dokázalo, i ľudožrútom (kanibalom).

A tak každým dňom nájdenými svedkami tých dôb objavuje sa nám ten starý svet zreteľnejšie. A so zaslúženým podivením nazeráme do tých tajností, uťahujúc dych a napínajúc mysle.

Škandinávia, severné Nemecko, Švajčiarske jazerá, (kolové stavby — Pfahlbauten) nakopili celé múzeá týchto vzácnych poučných pozostatkov, otvoriac svetu nové, nadmieru zaujímavé štúdium.

Nápadné je, že zvlášte kraje, kedysi Slovanmi obývané, sú bohaté na tieto látky, z ktorých mnohé majú čosi podobné terajším prostonárodným nástrojom. Ruské mohyly, Galícia, Poznansko, Pomoransko, Morava, Sliezsko, Meklenbursko, kraje starých Varegov, Kašubov, ostrov Riga s poloostrovom Naslov, kde nemecký pospolitý ľud tieto mohyly menuje „Windische Kirchhöfe“,^[5] vo Švajčiarsku jazero Bieler-See a okolie Windisch.

Nuž ale dosť toho, do širšieho opisovania púšťať sa nemôžeme, a z tohoto mála dôležitosť veci každý dosť ľahko nahliadne.

V tomto pohybe sa naša domovina nezúčastila, trebárs nepochybujeme, že ona takýchto pokladov mnoho vo svojom lone zachovaných drží. Nechybujú náplavy potokov, čo ale najhlavnejšie a najistejšie, jaskýň, menovite na slovenských stranách vo vápenistých horách, je mnoho. Tufová v Harmanci pri Banskej Bystrici a Fiľakovská jaskyňa sú známe pre mamutove kosti; ktozná, či by sa nenašli i pozostatky praľudí?

Každý náplav, spodok jaskýň treba by bolo svedomite a vedecky prekopať; práca by sa v najviac prípadoch istotne dobre odmenila. Ale kopať treba až na pevnú skalu. Črepy, kosti vôbec, všetko nápadné, od zverov a ľudí pochádzajúce, kamenné nože, sekery, šperky zo zubov a rohov, dakedy samo v sebe nepatrná vec, môže slúžiť na vysvetlenie problémov. Preto robotu načim pilne strážiť a nálezky odkladať. Pri Tisovci, Sv. Jáne atď., nadovšetko, Vy tam v Ružomberku, dajte si na tom záležať, a hľadajte, zachovajte vzácnosti pre vedu. Prosím vzdelancov, aby nepremeškali danú príležitosť nazrieť našim starým dedom do práce.

Kto by sa s týmto štúdiom hodlal bližšie oboznámiť, tomu odporúčam „Ueberblick der Urgeschichte des Menschen“,^[6] prof. D. Joh. N. Woldřicha^[7] vo Viedni, alebo obšírnejšie — ale výborné dielo „Der Vorgeschichtliche Mensch“ von Friedrich von Hallwald,^[8] Leipzig.