ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[214]

Drahá, milá priateľka moja!

Veru už sám uznávam, že zaslúžil bych kus škohlenia, že na Váš mne tak milý list tak neskoro odpovedám. Ale veď viem, že Vy dobré srdce máte, ste duša dobrá, láskavá a odpustíte mi opozdenie moje. Príčinou neskorej odpovede mojej sú všelijaké biedy a starosti, ktoré naľahli tu na nás. Ej, milá priateľka moja, verte mi, ťažké časy žijeme. Maďarskú slobodu znáte i Vy tam, čo je to za stvora. No z toho si môžete pochop utvoriť, čo je potom maďarský tyranizmus. O tom sekírovaní, naháňaní, o tých podlostiach, aké dejú sa proti nám, verte, drahá priateľka, pochopu nemáte v Liptove. Jeden deň dá Pálffy Janka^[215] volať a povie: „Cyrila a Metoda ani spomenúť neslobodno!“^[216] Druhý deň ja dostanem rozkaz. „Dóža nech žiadne reflexie nerobí.“^[217] Zase Janko: „O Reichsrathe ani škrknúť!“^[218] A zase oba: „O troch superintendentoch G. S. M.^[219] iba s úctou vrchnostiam podlžnou vravieť slobodno.“ I po tieto dni bolo zase také naháňanie pre článok^[220] vo Vedomostiach (84) o maďarskom múzeu a divadle. Pálffy bol ako divý. A Janka zahriakol škandalózne, ale tento mu v tom istom tóne odpovedal. Ale čože, Vedomosti predsa nevyšli. Teda tieto biedy to je jedno, prečo som nechcel písať, lebo keď už k Vám hovorím, rád by bol ducha tichého, pokojného a nie tak rozbúreného, ako som po tieto dni zase bol. K tomuto rozmar môj i tak planý ešte väčšmi znechutili okolnosti rozličné, ktoré Schlag auf Schlag^[221] dochádzali. Vlastnoručný prípis cisára^[222] Forgáchovi^[223] o divadle a múzeu, potom pozvanie Forgácha na dvorskú poľovku, Schmerling s Forgáchom zadobre,^[224] odpoveď cisára deputácii hypotekálneho banku,^[225] list poblatenský^[226] Forgáchov atď. atď. Z čoho všetkého dá sa zavierať, že vláda na vyrovnaní sporu s Maďarmi všemožne pracuje a títo že popúšťajú. Celé časopisectvo maďarské je už zakúpené, už všetky noviny za revíziu zákona 1848^[227] píšu — — — slovom, ide nám to naopak. Ani povolenie Matice nebolo vstave rozohnať chmáry tieto, bo ja, verte mi, ani tam nemám prepiate nádeje. Pravda, pravda, že to pokrok hrozný, že to veľa, keď sa národ slovenský zákonne každoročne schádzať a tam o záležitostiach národa slovenského rokovať môže, avšak pri našej ospalosti, nečinnosti, neogabanosti, nevšímavosti a opúšťaním sa veru málo dokážeme. Kňazstvo hrozne naničhodné máme i naše, i katolícke. Prosím Vás, štyroch-päť kanonikov^[228] Slovákov, na Divadlo,^[229] na Svetlicu^[230] ešte ani jeden ani groša nepodpísal. A tak je vo všetkom. Slováci (luteráni) nikdy nemali krásnejšej príležitosti vymôcť si Slovenské okolie v cirkvi^[231] ako teraz prihlasovaním sa ku Kuzmánymu, a nič. Jednotlivci sa boria s celým peklom diablov besných a práve preto ťažšiu prácu majú, bo osamotení stoja, a ak padnú, s tými jednotlivcami padne vec celého národa. Keby ste znali, drahá priateľka moja, čo ja na všetky strany o tej gebuli píšem, hromžím, napomínam — ale všetko a všetko darmo. Kňazi naši sú kravy a čo je najbolestnejšie pritom: vychovanci to väčším dielom Štúrovi. Nečudujte sa teda, že som s listom tak odťahoval, čakal som pokoja duše, ale nedočkal som ho a píšuc Vám v rozpoložení ducha takomto, iste i Vám, drahá moja priateľka, viac ešte žiaľov a bolestí nakopím, bo viem, že priam tak ako ja cítite, že radosť moja je radosť Vaša a žiaľ môj, bolesť moja je i smútok Váš. Všakver lepšie by bolo nepísať a neudrieť na struny tieto, režúce sluch i srdce razom. Avšak myslel som si, že sa nahneváte na dlhé mlčanie moje a preto sadol som dnes ráno o šiestej k stolíku, pobesedujem reku s mojou milou, láskavou priateľkou, azda reku vyjasní sa mi čelo a obzor nádejí aspoň na pár hodín. Neviem, či sa i heslu môjho listového papieru kus nezačudujete. Je to dávne heslo moje a dlho, dlho váhal som dať si ho vytlačiť, bo je trochu nekresťanské, jezuitské. Jezuiti totižto mali heslo: cieľ posväcuje prostriedky, „der Zweck heiligt die Mittel“, t. j., ako sv. Krišpín vravel a robil, že i kradnúť slobodno, keď sa s ukradnutým chudobe dobro činí. A jezuiti: i zbíjať i zabíjať slobodno, keď len cirkev tým získa. — A takéto je i heslo moje „všetko za národ“, ktoré perse teraz horevyššie vypísané okolnosti vynútili a úprimne Vám zoznám, že je ono z ohľadu na mňa už i natoľko pravdivé, bo i ja neviem, akého hriechu bych sa štítil, kebych znal, že ním národ môj spasím. Perse vo veľkom je to hrozná kontradikcia, lebo hriechom sa nikto spasiť nedá, ale v malom to má svoje pravdivé momenty. Veď špintanie na unistov^[232] je tiež kus toho, a ja, kebych mohol, bych ich veru i do vôle nabil, ba i kus pokaličil tie obludy ohavné, aby poznačené boli pred svetom. Koľko ráz si tak myslím, ej reku, len raz sa s tým N. alebo N. abo N. dakde osamote zísť, ale bych si spravil deň dobrý, ale bych sa ochladil. Nedivte sa teda, že som moje jezuitské motto do sveta pustil. Verte, drahá, je nám ho treba. Niet tej podlosti, toho hriechu, tej ohavnosti, ktorého nedopustili by sa nepriatelia naši, aby nám škodili. A my vari statočnosťou, kresťanskou láskou s nimi bojovať máme? Ej, aby ich čert vzal, s nerovnou zbraňou niet statočného boja — a preto „všetko za národ“!

— — Verte mi, láskavá priateľka moja, mojou jedinou útechou sú mi milé listy Vaše. Každý z nich prečítam veľa, veľa ráz a zanorím sa do myšlienok, že som tam hor’ pod Kriváňom medzi rovne zmýšľajúcimi, a ako Vy opisujete Vaše blahé hodiny, ktoré ste zažili, tak i ja s riadkami listu žijem tam hor’ a v duchu zažívam rado a blahocity Vaše, smútim s Vami síce, ale i slávim slávnosti národa rovne s Vami. A preto vďaka, úprimná, srdečná vďaka Vám za listy Vaše. Len ma teraz už nepokutujte za neskorosť moju a píšte čo skorej, lebo už keď sa trinásty blíži, a list Váš nejde, som ako v tôni. No reku, už raz neviem, čo sa robí v tom milom Liptove našom, či žijú a ako žijú tie drahé duše slovenské. Aj martinské listy tak túžobne očakávam a Šípka je pilný dopisovateľ, lenže neriadne píše. Raz veľa, raz málo a niekedy i nič. A verte mi, je to hrozne nemilý cit tu pre nás, keď nevieme, kde sa čo robí. Teda len písať, čím viac a čím častejšie, ako pán Dusarov^[233] vraví — ktorého znamenité články obzvlášť a nadovšetko Vám, priateľka drahá moja, k povšimnutiu si od srdca odporúčam. Keď Vás napadne dlhá chvíľa, keď sa zunujete, keď sa rozsmútite, keď Vás radocit blaha unášať bude, chyťte pero a píšte, zaobaľte city Vaše v slová, ktoré z Vášho pera tak krásne plynú, a pošlite tie slová sem, ja pôjdem za nimi a všetky tie svety citov Vašich, Vašich smútkov i radosti, žiaľov i nádejí za Vami preletím a ozvem sa k Vám slovami súcitu srdečného. — Avšak bojím sa, že už len dva-tri listy od Vás dostanem, bo ako počuť, koncom roka priam tak ako Ferienčík pochodím.^[234] Mrštia ma vraj dakde nadol medzi Maďarov a potom sa Vy k tomu dolnému svetu už sotva prihlásite. Černokňažníka snáď dr. Mudroň^[235] prijme a Sokola bezpochyby Viktorin, ak vôbec časopisy tie vychodiť budú, bo sú veľmi pod otázkou pre bezúčastnosť obecenstva. Čo som ja urobiť mohol a urobil, to iný snáď nemôže, a čo by aj mohol, snáď neurobí. Zasial som pár tisíc, bože daj, aby národu môjmu vzišli.

Keď utiahnem sa zase do súkromnosti z poľa spisovateľského, môjho Matúša^[236] vypracovať hodlám. Je to smutnohra dávno započatá, v kostre celkom hotová, do ktorej som hrozne zaľúbený. Vlani som bol kostru tú dal Sládkovičovi k vypracovaniu, ale mi naspäť poslal. — Avšak ešte jednu myšlienku mám pre pád ten. Viem síce, že som v odbore tom veľmi slabý, ale predsa bych proboval jednu drámu napísať s úlohou pre Vás. A preto Vás prosím, ráčte mi napísať, aký charakter by sa Vám najlepšie páčil — k predstaveniu. Či bôľ nad neresťami vlasti a národa, či nad sebou pre neprajné lásky osudy. Aké mučeníctvo, či nešťastnej lásky, či viery a či národoľubstva? A aké zakončenie? Či smrť, či nádej, či zmierenie? Či odrieknutie sa? — Našiel som jednu osobu takúto v histórii Uhorska, keď Tatári tu boli, menovala sa Mariena Hrabovská. A zakončenie by sa dalo zvrtnúť dľa vôle básnika. Táto Hrabovská zbabelých mužov v úteku zastavila, zozbierala a potom sa pár dní proti Tatárom bránila. Viacej o nej neviem. Teda koniec by mohol alebo ten byť, že Tatári napokon premohli tábor jej a ona aby im v obeť nepadla, sa preklala, alebo že v boji padne, alebo že vyviazne z nebezpečia. — Čože, ako teda myslíte? A pretože ani romantika z toho vystať nemôže, teda i o tomto odseku mi odpíšte mienku Vašu. Celý kus, verím, že sa mi nebárs podarí, ale úfam sa, že charakter Marieny ako-tak predstavím, bo veď model mám vo Vás znamenitý. — Píšte mi teda o tomto, nedajte myšlienke tejto usnúť vo mne — pracoval bych na tom pod Vašou evidenciou s nevýslovnou pasiou. Keď zviem mienku Vašu, spravím najprv plán, rozvrh a kostru, a to Vám zase pošlem. A Vy ako praktická herečka to posúdite a upozorníte ma na chyby. Potom ja to opravím dľa vôle Vašej a prepustím Vám na vypracovanie aspoň pár dialógov, abo monológ dáky exotický a dáme tomu potom titul: Mariena Hrabovská atď., písali V. P. T. a M. M. H.^[237] — Čo na to poviete? Neľúbi sa Vám tá myšlienka? Mňa ona nekonečne blaží, verte, robil bych to s nevýslovnou pasiou, rozumie sa tak — s Vami spoločne. — No?

Podobizeň pána otcova pre Sokola je už hotová a veľmi podarená. Ale pre kameňotlač je tá fotografia nesúca, bo je primalá.

Posielam Vám zase na ukážku prvý hárok Sokola, ako naša polícia korigovať zná i prózu i básne. To zelené — sú jej štrichle.

Zbohom, zbohom, drahá priateľka moja. Pozdravte pána otca a všetkých, všetkých našich, a medzi nimi nadovšetko seba od

[Na okraji prvých troch strán:]

Či čítavate Hlas? Ako sa Vám páčia v ňom dopisy zo Slovenska? Myslím, že ste uhádli dopisovateľa. Som teraz dopisovateľom dvoch českých, dvoch nemeckých a jedných zahraničných novín. I tu práce dosť. Len už keby to dačo osožilo. Včera som veľmi ostrý článok poslal^[238] do nemeckých novín do Viedne o Múzeu a Szinháze.