Zlatý fond > Diela > Slovo za slovenčinu


E-mail (povinné):

Ctiboh Zoch:
Slovo za slovenčinu

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Michal Belička, Filip Pacalaj, Silvia Harcsová, Daniel Winter, Erik Bartoš, Slavomír Kancian, Monika Harabinová, Katarína Tínesová, Ľuboš Tines.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 36 čitateľov


 

Slovo za slovenčinu

Ledvaže prestali tie národné búrky a hrmavice — na ktoré sme ale my tatranskí Slováci privyknutí[1] — do nás ohnivé strely svoje metať, ledvaže v čerstvejšom po hrmavici povetrí začali sme trochu voľnejšie dýchať a na omladnutom poli národnosti do práce sa púšťať,[2] už zasa zo všetkých strán sa chmáry počali zbierať a vtom nad našimi hlavami hen od vežatej Prahy triatridsať ráz zahrmelo, zahrmelo na nás a proti nám, aby sme vraj pokoj dali tej práci, ktorú pred seba berieme, pokoj našej slovenčine a národnosti![3] Keď bolo ticho, mŕtvo a pusto medzi nami, to bolo zle a naozaj zle, teraz, keď sa začalo dačo hýbať a kývať, už sa kričí, že je i to zle. Ale my vieme a veríme, že je to nič nie zle, že z toho, čo daktorí ako zlé potvárajú, mnoho dobrého vykvitne. To budúcnosť ukáže. Že tie búrky ako spoločnice horúceho leta a horúcej práce predvidené boli, tým menej nám poškodiť môžu, ale skôr len k cieľu poslúžia, lebo sa napospol hovorí, že je to úrodný rok, keď mnoho hrmí. No nechže len hrmí na tú našu milú slovenčinu, nechže len blýska a perie parom do tých našich stovekých Tatier, my z toho všetkého krásnu budúcnosť sľubujeme nášmu kmeňu, lebo tisícveká epocha mu nastáva. Hoj, tu sa musia Tatry v základoch svojich striasť a zakolembať, tu sa musia hroby mŕtvych otvárať pri zmŕtvychvstaní Slovákov po tisícich rokoch! Hýbajte sa, Tatry, v základoch svojich a hlásajte svetu, že Slovák z mŕtvych vstáva, hlásajte to, vy veční duchovia, zvlášte tým našim neveriacim bratom a otcom, ktorí už boli zúfali nad životom naším, hlásajte im, aby verili a nepochybovali viac o tom, že Slovák žije, že chce žiť, že chce mať budúcnosť! Ukážte sa, vy veční duchovia predkov našich, tým pochybujúcim a hádam: „parturiunt montes, nascetur ridiculus mus“,[4] s posmeškom škandujúcim apoštolom i Petrovi i Jánovi i Jonášovi, i druhým, ktorí nechcú veriť, že by Slovák mohol žiť a mať život sám v sebe. Nebojte sa, vy len kážte vieru v život náš slovenský, nech neveriaci a pochybujúci hlásajú neveru, nech rozširujú márny strach, tí, ktorí z mŕtvych vstávajú, neboja sa strachu toho, tí nemôžu pochybovať, nemôžu zúfať nad sebou a životom kmeňa svojho.

Plné strachu a pochybností, plné hnevu a zúfalosti ozvali sa tie daktoré hlasy proti tebe, ty roztomilá naša slovenčina, a chceli by ťa ako dáku otrokyňu zavrieť do pút a žalárov, chceli by ti odobrať tvoju tisícvekú starožitnú vážnosť, chceli by ti pošpintať tvoju panenskú čistotu, úprimnosť a veselosť, chceli by ťa bezbožne pozbaviť tvojho samostatného života, a abys’ i naďalej tak, ako posiaľ, mizerne živorila a bedárila, ťa odsúdili na večnú službu. A kto? Tí, ktorí v tebe nežili, ač z teba život majú.

Čo by si cudzinci za hriech boli pokladali na náš národ šprihať, ba čo cudzinci s veľkou uznalosťou pri našom kmeni chválili a chvália (Sartori,[5] Rohrer[6] a iní), to naši vlastní znevažujú, špintajú, na to svoju žlč v rozsrdenej horkosti vylievajú! Nedá sa to vyhovoriť tým, že naši nám chceli a mohli dať dobrú poradu, že nás chceli od zlého odviesť, že museli otvorene a dôrazne k nám hovoriť pravdu bez okolkov. Ale akáže to pravda, ktorá neberie do povahy samu vec, o ktorú ide, ale osoby, a tieto znevažuje, očerňuje, do podozrenia uvádza? Akáže to láska, ktorá nás učí našu otcovskú reč až do zhnusenia potupovať, prezývať tými najpodlejšími menami[7] Akáže to viera, ktorá nad životom nášho kmeňa biedne zúfa, aspoň nič dobrého a vznešeného o ňom neverí? Kto sám seba znevažuje, nie je vážnosti hoden, a kto seba, svoj kmeň a jeho reč práve znevažovať učí, je prinajmenej falošný prorok, ktorému ale na šťastie nik nebude veriť, lebo kto sám neverí, ktože tomu veriť bude?

Pravda síce, že toto o všetkých tých hlasoch neplatí a vyznať musíme, že hoc temer všetky v akomsi neveriacom a pochybujúcom duchu o slovenčine boli písané, predsa len daktoré z nich písané boli v duchu nepriateľskom, plnom žlče a jedu nákazlivého, plnom kypiaceho hnevu z pobúrených náruživostí; a veď keby boli všetky v takom duchu, ako Kollárove[8] zložené, nezaslúžil by celý ten spis iba alebo najtrpkejšieho poľutovania nad toľkou slabosťou ľudskou, alebo najsvätejšieho hnevu a opovrženia. Medzitým ale uspokojí sa ranené srdce Slováka inými, spravodlivejšie hlasujúcimi hlasmi, menovite nášho striezlivého a súdneho mudrca Šafárika,[9] dôstojného arcipastiera Pavla Jozeffyho[10] a iných, ktorí stoja na čele mierne zmýšľajúcich Slovanov, ako Kollár na čele fanaticko-českých ultristov.[11] Daktoré druhé hlasy sú len echo jednej alebo druhej strane sa ozývajúce a preto zbytočné bolo ich úzkostlivo zhľadúvať, lebo keby sme za slovenčinu chceli hlasy zbierať, to by sme ich nie 33, ale 3333 našli, a to veľmi ľahko, lebo čo je prirodzené, to samo od seba ľahko ide, ačkoľvek my nie sme tak prepiati, že by sme hneď preto dačo za pravdu uznali, kde sa väčší počet hlasov nachodí, bo vieme, že to nie vždycky obstojí, inými dôvodmi nám treba[12] dokázať pravdivosť a nutnosť nášho počínania, nie samými exemplami, nie frázikami, nie prezývkami, ani dákym hrdo znevažujúcim a imponujúcim tónom; nám imponuje len pravda a viera, a to vtelená, láska a život, a to skutočný, nádeja budúcnosti, a to nie márna dáka a šialená, ale v podstate ducha božieho a génia nášho národa založená. Nielen zbytočné, ale mrzké a neslušné bolo to najmä od Kollára, ktorý v tak dobrom a velikom mene stál u Slovákov, všakových naháňačov a zvolávačov do svojho ovčínca na všetky strany vyprávať, od slovenčiny a Novín slovenských (na čo, ak treba, hotových svedkov máme) odrádzať a odhovárať a na svoju stránku nahovárať atď. atď.[13] — Kde nevidíme viery a lásky k životu, o tom všetkom nie bez príčiny pochybujeme, ale nezúfame. Z tejto príčiny prosím všetkých bratov Slovákov, ktorí v tejto dôležitosti[14] budú, viem, písať a slovenčinu i seba brániť, aby najprv zabudli na všetky tie urážky a prezývky, ktoré v rečenom spise „Hlasové“ i proti reči našej i proti dajedným vrúcne milovaným osobám naváľané sa nachodia, aby i oni neupadli do takého pokúšania a rovnými mrzkými náruživosťami zachvátení súc, vetu za vetu neodplacovali, lebo nehodno je spravodlivú vec brániť spôsobom mrzkým, skrivodlivým, aby potom i sama pravda do podozrenia neprišla; už naše porekadlo hovorí, že kto rozumom nestačí, ten kolenom dotlačí. My nie tak.[15]

Taký základ, aký pán Kollár vystavil — „to je najväčšie nešťastie, že náš národ na toľko nárečí je rozdelený“ — je nič nie menej, ako pesimizmus, proti ktorému treba druhú teodíceu[16] písať. Lebo nie všetko je nárečie, čo Kollár za také drží a vyhlasuje; ako ich na Slovensku až sedem narátal,[17] tak by ich v Slovanstve vyše sedemdesiat našiel, ale to sú len haraburdy, akými nás nepriatelia naši dráždia a strašia. Na Slovensku je len jedno jedinké nárečie slovenské, ktorému nič inšie nechybí, len aby tá zdanlivá rozličnosť a rozmanitosť jeho foriem, ako toľko svedkov nárečí slovanských, v jednu harmonickú jednotu umelým a vyvoleným k tomu mužom spojená bola, čo sa ale prv stať nemôže, iba keď sa na čiastky rozberie celý organizmus reči slovenskej a potom zozbiera všetko, čo ako pôvodné k celku patrí. Nielen na Slovensku, ale i v Morave a Čechách bolo kedysi len to isté a jedno nárečie,[18] takže nie my, ale Česi odstúpili od starej pravoslovenčiny, nie my, ale Česi urobili rôznorečie, nie nám, ale Čechom náleží sa navrátiť a pripojiť ku pravej staroslovenskej reči, lebo naša reč je tá istá, ktorá bola pred tisícimi lety, jadrná, plnozvučná, milohlasná slovenčina, ktorá zachovala onú panujúcu v Slovanstve dvojitosť tenkých a hrubých spoluhlások,[19] kdežto čeština tieto posledné celkom utratila a tým sa vraj podobnou atičtine,[20] ale naproti tomu slovančine nepodobnou a nevernou stala!

Mnohonárečnosť podľa Kollárovho zmyslu bola by, pravda, naše nešťastie zato, že by s ňou spojené bolo nekonečné rozdrobenie síl tých, ktoré spolu majú pôsobiť; takej ale mnohonárečnosti na božie šťastie niet nikde, iba ak dakde na papieri alebo v daktorých hlavách, ktoré od strachu pre tú zdanlivú mnohonárečnosť zaskakujú na druhý kraj, chtiac uviesť samojediné nárečie buď vytisnutím druhých buďže všeobecným zmiešaním všetkých spolu. Ale práve takéto jediné, neprirodzeným spôsobom utvorené nárečie bolo by pre život slovanský nemenej záhubné a nešťastné zmätenie babylonské, ako i na mnohé čiastočky roztrhanie. Ani jedného, ani druhého sa ale nemáme čo báť, lebo vskutku niet v Slovanstve ani tak mnoho, ako je vymyslené, nárečí, ani niet toho samojediného pre všetkých Slovanov, ako je tiež vymyslené, nárečia. Čas a duchovné vzdelávanie sa národov slovanských, [alebo zanedbanie, vojny a politické zväzky][21] môžu, pravda, k tomu mnoho dopomáhať, že sa nárečia tieto umenšovať alebo rozmnožovať budú, že sa jedno k druhému bude alebo približovať alebo odďaľovať, čo pre život národa iste veľmi je dôležité a dokázať sa môže z minulých časov histórie slovanskej. Čistých, tedy pôvodných a samorastlých nárečí v Slovanstve niet dozaista ani toľko, ako ich učení Slovania vystavujú, počet ich rastie len primiešovaním jedného k druhému a zachádzaním jedného do druhého. České nárečie so slovenským bolo istotne kedysi jedno, aspoň tisíc ráz bližšie, ako teraz, v behu času ale primiešalo si poľské rz, tým sa stalo nečistým, pomiešaným nárečím ani nie poľským, ani nie slovenským. Že ale slovenské nárečie je čisté, pôvodné, alebo ak tak chceme, zo všetkých ostatných tak zložené spolu, že tým samým osobitné, od všetkých odchodné nárečie tvorí, dokázal Štúr ku presvedčeniu mnohých vo svojom dôkladnom spise „Nárečie slovenské“.[22] Keby Kollár bol tento spis, hoc priam mladšieho učeného Slovena, bez predsudku čítal a nezavrhol,[23] mohol by sa bol presvedčiť, v akom omyle o svojej mnohonárečnosti väzí, lebo tam je ten jeho základ naopak obrátený, asi takto: mnohonárečnosť, keď je ona opravdová, pôvodná a skutočná, je naša velikosť a sláva, a preto sa nemá hubiť a rušiť, ale k svojmu životu budiť a kriesiť. — Jeden môj profesor kedysi tiež tak hovorieval, že by na svete najlepšie bolo, keby bol jeden jazyk, jedno náboženstvo, jednaké peniaze, lebo že z tej rozličnosti iba zmätok povstáva. Ale to sám Kollár vo svojich kázňach tvrdí, že mnoho jazykov na svete zvestuje slávu a veľkosť božiu; ak je to pravda, tedy i viac nárečí v národe zvestuje slávu a veľkosť dobrotivého Boha a Otca národa nášho, ktorý chcel, aby sme ho mnohými nárečiami oslavovali. Či budeme viesť vojnu s Pánom Bohom? Či neprestaneme s pokojom a vďačne na jeho múdrom vedení a riadení i nášho národa? Či povieme, že všetky veci dobre učinil, len v našom národe nemal toľko nárečí stvoriť, lebo je to zle, lebo zasa Štúr — povážte si! — jedno nárečie vymyslel? — A potom, načo to ustavičné ukazovanie na druhé národy, najmä na Nemcov,[24] tí sú vraj „múdrejší, než my nesvorní Slávové“[25] — dobre, nechže budú, my im ich múdrosť nezávidíme, nech majú jednu reč spisovnú; ten národ tak, druhý inak musí svoju úlohu vyviesť a Boha na zemi osláviť, každý tak, aké má od Boha dané dary, tak, ako podstate jeho ducha je najprimeranejšie. A či tí sami Nemci v občianskom ohľade sú nie na premnohé väčšie-menšie obce podelení, [ale preto, majúc jeden spoločný zväzok, svornejší sú pod mnohými panovníkmi, ako mnohý národ pod jedným panovníkom? Jednota pravá len v jednom vzdelanom duchu a pravej slobode byť môže.][26] Divné sú i v tom cesty božie, že náš národ tak rozdielnej je od druhých povahy a tak zvláštne má vlastnosti; ale preto nebuďme neuznalí naproti Bohu, štedrému darcovi nášho národa, šľakujme radšej v tom stupaje božstva a iste nájdeme, čo sa nám na prvý pohľad zdá byť škodné a záhubné, ukazujúci prst na veci veliké. „To jest skryto přede jinými, co my v knize lidstva býti máme,“[27] čítame v Slávy dcere. Ale sa zdá, ako keby Kollár na svoje predošlé duchaplné reči zabúdal alebo im teraz neveril! — Kollár rád hovorí v podobenstvách, nech dovolí i mne jedno povedať: Keď sa národ náš tak často pripodobňuje stromu, nemusí sa pripodobňovať len vždy stromu divému, ale už raz i štepenému, na ktorého konároch (haluziach)[28] môže množstvo rozmanitých rodzají ovocia rásť, a bude predsa jeden strom, a vzácnejší, ako ten, kde je len jednaké ovocie. I v našom národe treba veru na všetky strany štepiť; či to bude na škodu, keď my do haluzí nášho kmeňa novú rodzaj (druh) ovocia zaštepíme? Ale to je len podobenstvo. Bez obrazu hovoriac: mnoho- alebo skutočná nárečnosť v národe našom nič je nie iného, len neprebraná bohatosť ducha a života, samorastlosť a pôvodnosť samotvorná, čím všetkým sa náš národ, už nepriečim, či nad, či medzi inými od- a vyznačuje; to je podstatná známka a živel nášho národného života, na ktorom sa horšiť vonkoncom nemáme, pre ktorý nesvornosť robiť naskrze nesmieme; keď ale chceme za vlasy do tej nemožnej, nie jednoty pravej, ale len jednotvárnosti (uniformy) ťahať, tým samým robíme nesvornosť.[29]

Toto je ale druhé heslo na zástave Kollárovej, to azda v najomrzlejšej hodine, aspoň v časoch neprajných vyslovené orákulum Dobrovského: „My nesvorní Slávové.“ Ja ho vyhovárať nejdem, nestálo by za prácu, ale ani toľké strašidlo s ním nechcem robiť, a keby som si žiadal, aby sme naň nezabudli, to by som ho dal napísať nie palicou na piesku,[30] ale by som dal uliať zo železa také litery ako Kriváň a potom by som ich postaval na Tatry, Ural a všetky slovanské vrchy, aby ich bolo vidno a aby ich ani zuby časov pohrýzť nemohli. Ale čo mi je po takej žiadosti? Nech by sme hovorili, koľko chceli, „my nesvorní, my nešťastní Slávové — nostra culpa“[31] — ak pre svornosť budeme robiť nesvornosť, ostaneme vždy nesvornými. Kde ľudia svornosť za vlasy ťahajú, tam jej práve nebudú mať. To je tedy veľmi široko povedané: „My nesvorní Slávové.“ Keď hľadáme príčiny tej nesvornosti, vieme dobre, že najviac nepriatelia národa nášho, hoc priam často skrze oslepených našincov ju rozsievali a my nie pôvodcovia, ale hádam len rozširovatelia a nájomníci boli nesvornosti. — Načože je tedy tá rozmanitosť nárečí? Nato, aby sme sa vážnosti, svornosti a znášanlivosti jeden naproti druhému učili. Inakšie svornosť medzi Slovanmi pôvodnými, samorastlými a samosvojnými nemožno založiť pevnú a trvácu, iba tak, keď každý k svojmu bude najbližší, keď každý v svojom živle a všetci v celku budeme žiť. Len najtrvácejšou znášanlivosťou a slobodou ducha možná je medzi nami svornosť. Všetka násilnosť budí odpornosť, každý boj budí odboj, všetko zapieranie protivné odpieranie. Všetky príklady v histórii Slovanstva, ba i človečenstva potvrdzujú to, že sa ľudia neprirodzeným a násilným spôsobom zjednotiť nikdy nedajú. Od svornosti musí vzdialené byť všetko násilie, všetka rozhorčenosť atď.; ale kto sa chce poučiť obšírnejšie o svornosti, nech si neťaží čítať Kollárove Kázne I. i II. diel,[32] ako on to tam pekne píše a hovorí — škoda len, že naopak robí, preto jeho krásne reči hodno nasledovať, ale neradno jeho skutky. Načože taký krik robiť, keď Slováci vo svojej reči idú písať, ktorú hovoria, ako by bolo pre nich a tým i pre Slovanstvo najužitočnejšie, načo toľko vyčitovať, ako keby sme neviem čo zlého boli porobili. Ducha neuhasujte! Nechajte to, páni, tak, do čoho sa chytiť chuti alebo vôle nemáte a dajte pokoj tým, ktorí chcú pokojne žiť i pracovať a budúcnosť založiť Slovenstvu. Nedráždite nás. Dobrá rada a dobré slovo stojí moc a ešte viac skutok a účinok, ale daromné kriky, výčitky, posmechy, potvárania toho, čo ani len poznať a milovať nechcete, nestojí za nič. Hanením ku chvályhodnému činu možno pritiahnuť, ale nie od neho odviesť; hanením slovenčinu nezabránite, ani češtinu neobránite.

Vy, páni zo strany českých Hlasov, nás obviňujete z nešťastnej nesvornosti a tak kliatbu otcov na synov prenášate; preto, ak by sme aj boli nesvorní, ako sme ďakovať Bohu nie a prosíme Boha, aby sme ani napozatým neboli, na vás samých by tá vina padala. Lebo či nevzniká nesvornosť tam, kde namiesto pokojného mudrovania sa zjaví duch náruživý, zanovitý, srdovitý, a takýto duch veje v tých vašich hlasoch; výjmuc neveľkú časť je to plod najpobúrenejších citov a myšlienok; z takého semena vzniká nesvornosť. Ale nech vás súdia vaše vlastné reči a skutky, tie svedectvo dávajú o duchu vašom. Keby ste boli pokojnejším a miernejším duchom do boja vystúpili, ako to aj daktorí striezlivší múdre narádzali, mohla tá hádka i na pekný spôsob, i k obecnému úžitku už posiaľ skončená byť. Či by nebolo múdrejšie bývalo povedať aspoň takto: Dajme pokoj tým mladým, horlivým, za národ celou dušou zaujatým Slovákom, ducha neuhasujme a pred časom nesúďme, jedného každého dielo zjavené bude; veď oni nepracujú na cudzej, ale na vlastnej roli, nenosia do cudzieho, ale do svojho domu poklady, načo ich zatracovať a odsudzovať? Načo znevažovať osoby, reč slovenskú a tým všetkých Slovenov pred svetom? — Či sa mladí Slováci dopustili kedy tej bláznivosti, aby oni boli na češtinu šprihali a ju len jedným mrzkým menom prezývali? Či sa oni odriekli sväzku bratského medzi najbližším nám kmeňom českým? Či znevažujú dobré spisy české? Či by sme nenašli u Slovákov všetky znamenité diela novej literatúry českej: Jungmanna, Šafárika, Presla,[33] Staňka[34] a iných, áno i staršej, a či myslíte, že to i budúcne robiť nebudeme? Ba omnoho lepšie, lebo vedzte, že slovenčina je kľúč ku všetkým ostatným slovanským literatúram a jestli ktorý kmeň, tedy Slováci budú najvzájomnejší, lebo už reč ich je so všetkými druhými najvzájomnejšia; slovenčina bude ten most, po ktorom najsnadnejšie ku všetkým kmeňom budeme môcť pristúpiť, ona bude ten zväzok, ktorý nás ináč v jednotu ducha slovanského bude spojovať, ako sme dosiaľ pri úplnej neznámosti a zanedbalosti našej kmeňovej reči spojení byť mohli.

Učený filológ profesor I. Sreznevskij,[35] cestujúci — ako známo — pred pár rokmi, bavil sa za dlhší čas na Slovensku, aby mohol nárečie naše poznať. K tomu cieľu nielenže sa naučil sám nárečie naše tak znamenite hovoriť, že by ho každý Slovák za pravého Slováka bol uznať musel, ale i nazbieral hodnú kopu filologického materiálu z nárečia nášho, nevediac sa dosť nachváliť a natešiť tej bohatosti, ľubozvučnosti slovenčiny, zvlášte ale tej jeho[36] vlastnosti, že ona obsahuje živly každému slovanskému nárečiu vlastné. Tak zmýšľal a súdil Neslovák, ktorý ale mal hlbokú známosť slovenčiny. A naši Slováci a Česi podajedni slovenčinu potupujú, prezývajú tými najpodlejšími prezývkami! [Či je to ovocie vzájomnosti a tej vykričanej svornosti? Páni, tak nedôjdeme k cieľu. Darmo je kričať: „Slovanstvo, vzájomnosť, svornosť“, keď v nej nežijeme. To je cieľ svätý, veliký, k tomu treba všetky čiastky zbierať a zhromažďovať, každý, i najmenší úd kriesiť a obživovať; čo by to bola za vzájomnosť, keď by slovenský kmeň ostal mŕtvy? Len jeho vlastný, osobný duch a jeho kmeňová reč mu dá život. Také povetrné všeslovanstvo lietajúce od Uralu k Tatrám a od Adrie k Baltu, nevidiace a neznajúce tých, ktorí sú mu najbližší, veľmi dobre vyobrazil náš dômyselný J. Melcer[37] týmito slovami:


„Ještě slovensky nevíš, už všeslavstvím se zanášíš,
dům svůj neznaje, už po světa kolku sledíš,
Hron nepřepluv úzký, přes mora hloubu brodíš,
škroupku nerozbiv, blb, chouťku si jádra činíš,
nitky konec pustiv svíti pradýnko myslíš.“][38]

Nebojte sa tedy, že by skrze túto tak zneuctenú novotu svornosť a láska medzi bratmi národa prestala, lebo práve ona má byť zväzkom novým, čerstvým medzi nami a Čechmi, nech len oni ctia naše tak, ako my ich; nebojte sa, že by vzájomnosť zahynula, lebo práve slovenčina bude pre nás jeden mocný prostriedok, ktorým sa k druhým kmeňom a ony k nám budú môcť približovať, nebojte sa, že by Slovensko pre to zahynulo a od nepriateľov tým ľahšie pošliapané byť mohlo, že sa svojou rečou vzdeláva, lebo čím živší, mocnejší bude duch a život náš, v našej, z neho zrodenej reči sa rozvíjajúci, [tým mocnejšie budeme i proti nátisku susedných národov sa brániť,][39] lebo budeme v moci ducha sebavedomého a sebazdržujúceho žiť i bojovať za to, čo nám je najbližšie a najdrahšie. Krom toho ku vzdelaniu a udržaniu sa daktorého národa veľký lebo malý počet nemnoho dopomáha, ale jeho vnútorná moc; sú národy na počet miliónové nevzdelané a hynúce, sú národky neveľké, ale v sile ducha, v ráze vzdelanosti, obetnosti tie veľké prevyšujúce a trvajúce. Za nemalú príčinu tej studenosti a nedbalosti národnej medzi Slovákmi, keď sme až posiaľ nemohli prísť ku všeobecnému národnému povedomiu, pokladám tú, že sme seba a svoje vlastné, najbližšie neznali, potupovali, znevažovali. Preto veľká časť vzdelanejších Slovákov sa pripojovala k národom cudzím, len malá čiastka ku kmeňovcom pokrevným a sama pospolitosť tak potupená a opustená držala sa svojho kmeňa od tisícich rokov, medzi všetkými búrkami a premenami zostanúc verná svojej reči, tak verná a stála, že pri všetkej svojej chudobe nielen mnohé roje medzi susedné národy pustila, ale i cudzích, do svojho lona prišlých zdomácnila, poslovenčila, ba čo pozoru najhodnejšie, i samých bratov Čechov v XV. a XVI. století v hojnom počte do našich Tatier prišlých tak so svojimi kmeňovcami stopila a spolčila, že sotva znaku ostalo v nárečnom ohľade, že by tu dakedy boli Česi bývali. Nemáme sa tedy čo obávať, že by kmeň slovenský, tak živý, tak hojnými darmi nadaný, preto, že v slovenčine svojej sa vzdelávať bude, vyhynúť alebo od druhých národov skôr znivočený byť mohol.

Vy, páni, povedáte: Slováci boli s Čechmi od tristo liet spojení, majú jednu spoločnú literatúru, tedy v zväzku tomto náleží nám i naďalej zotrvávať.[40] My na to odpovedáme: V takom spojení, ako sme dosiaľ boli, môžeme byť i naďalej, ak nie v tuhšom. Lebo čože to bolo za spojenie, nehľadiac na tú veľkú prekážku, že v občianskom i náboženskom ohľade sme rozdvojení? Že Slováci knihy české kupovali, písali i vydávali, to isté robili a robia i s maďarskými, nemeckými, v takom spojení sme tedy i s tými; že sa medzi evanjelickou stránkou užívala v cirkvi, aj posiaľ užíva reč česká, ale to jednak je mnoho menšia stránka, jednak s veľmi malým osohom s češtinou sa vzdelávala, ako to nižšie dokážem; že dajedni Slováci medzi Čechmi žili a pracovali, ale tí jednak opustiac kmeňovitosť svoju bezprostredne len Čechov a nie Slovákov vzdelávali, hoc priam i ich účinlivosť daktorých Slovákov sa dotkla, isté je, že ona celý kmeň neprenikla.

Keby sme boli mali s Čechmi spoločné školy, v ktorých by sa reč československá v jednakej miere bola i tam i u nás učila, ale tam nemčina, u nás latinčina panovala; keby táto reč bola utvorená na základe nielen českom, ale i slovenskom a vzdelávaná nielen podľa chuti a v ohľade potrieb kmeňa českého, ale i nášho, tak by sa mohlo o dákych zväzkoch hovoriť, ale to sa nestalo, a to je veľký rozdiel. — Česká reč má podľa matérie i formy prinajmenej tretinu v sebe číreho, od druhých rozdielneho českého živlu, ktorý aby sa do nášho kmeňa bol zaštepil, a zasa živel čistoslovenský, Čechom docela neznámy, tiež asi tretinu v sebe obsahujúci, do češtiny bol prijal, o to sa až posiaľ nebolo postaralo. Či máme českú mluvnicu pre Slovenov písanú a český číry slovník pre Slovákov menovite sporiadaný? A naproti tomu, či sú oboznámení Česi s výbornosťami filologickými nášho nárečia, či prijali z nášho skladu dačo do gramatík a slovníkov? — Čo sa do Jungmannovho Slovníka[41] prijalo, je všetko málo, ako to dokáže vyjdúci Slovenský slovník.[42] To by bolo k spojeniu poslúžilo. — Vy, páni, hovoríte ďalej, že máme kánon reči dokonalý, ustálený, ktorý sa nemôže meniť a ináčiť. Ale na to odpovedáme, že keď sa matéria reči mení, musí sa i forma s postupom času meniť a pretvorovať. Akáže bola matéria aj forma reči Rukopisu králodvorského, keď sa prirovná k terajšej českej; ku našej slovenskej je ona iste omnoho bližšia, a to prečo? Preto, že česká reč sa pretvarovala,[43] vzdelávala v dobách času bez ohľadu na slovenskú, tá zašla na bok ďaleko a táto ostala tam, kde bola azda pred tisícimi rokmi. Takto si môžeme vysvetliť ten skutočný, do života prešlý rozdiel medzi češtinou a slovenčinou, pri všetkom tom zdanlivom spojení.

Bez škôl, bez prípravných kníh nám Slovákom sa veľmi ťažko bolo česky učiť, najmä kto chcel mať dôkladnejšiu jej známosť, to každý nepredpojatý uznať musí; a predsa i tí učení málokedy zašli ďalej od gramatiky. Hoc ako nám ale to ťažko padalo, môžem smelo tvrdiť, že všetko jedno, či poľsky, chorvátsky alebo česky, predsa sme sa len o tú známosť češtiny pousilovali. Neokúňam sa na verejnosť vyniesť, nie pre dáku azda márnu chválu, ale na svedectvo pravde, moje osobné v tejto záležitosti skusy a osvedčenia. Cítil som sám dávno potrebu mluvnice českej pre Slovákov písanej, v ktorej by i rozdiel medzi jedným i druhým nárečím, ale i spojenie vyznačené bolo; zvlášte ale slovníka celkom českého pre Slovákov. Ešte ako žiak chytil som sa do tej práce, i skončil ju, urobiac výťah všetkých českých, nám neznámych slov z Palkovičovho,[44] Thámovho[45] a Dobrovského slovníka.[46] Obsahovalo to asi štrnásť hárkov. Ten rukopis radi potrebovali mladí Slováci, aby sa z neho českým slovám naučili, aj tak kdesi pri požičiavaní ustrnul. — Príduc do úradu, skusoval som znovu a väčšmi všetku nesnadnosť a obťažnosť Slovákov i v škole i v kostole s češtinou. Videl som dobre, ako sa katechizmus a evanjeliá dietky učia naspamäť alebo i piesne nábožné zo Zpěvníka a spýtal sa neraz, či toto slovo, ty milé dieťa, rozumieš? Tu som sa presvedčil dokonale, ako to ide, že alebo celkom nerozumie, alebo si zle vykladá slová české Slovákom docela neznáme, ktorých sa v Biblii aj inde v českých spisoch mnoho nachodí. Tu som si pomyslel: darmo je, vzdelanie Slovákov takýmto činom nemôže ísť napred, keď nemáme škôl, v ktorých by sme sa českej reči učili, musíme mať k tomu aspoň prípravné knihy. Pribral som sa tedy znovu do Slovníka Jungmannovho, už vtedy celkom vyšlého, i pokročil do polovice prvého dielu, vyberajúc s najväčšou bedlivosťou samé české, nám neznáme slová a výpovede. — [Medzitým prišli ťažké pohromy na Slovensko, v týchto sme sa celkom do seba zavreli, k duchu svojmu pritúlili a tak sme v ňom našli naše nárečie, v tomto seba a v sebe život a jeho budúcnosť.][47] Už z tohoto vidno, že terajšieho, už druhého odtrhnutia sa Slovákov od Čechov najviac títo sami boli príčina tým, že zväzok ten, ako sme videli, veľmi slabý a len na vlase sa držiaci, ničím upevniť a potúžiť nehľadeli, nedbajúc na to, že už skrze Bernoláka napomenutí byvše k uchopeniu všemožných prostriedkov, [k upevneniu týchto iste dôležitých národných zväzkov sa nepričinili.][48] Keď Česi predok chceli viesť a hegemóniu v literatúre si osvojiť, mali žiť so Slovákmi v najbližšom porozumení, nielen azda skrze dáke privátne korešpondencie, ale mali na Slovensku mať viac agencií, ktoré by boli tieto spoločné národné záležitosti riadili a spravovali; keď oni zakladali dáke národné ústavy, múzeá, spolky, časopisy, keď brali pred seba dáke reči a národnosti sa týkajúce plány, mali to všetko v celosti s bratmi Slovákmi zdeľovať a jednotlivé osoby na Slovensku do toho spoločného národného kola zaujať; keď sa zachytili do vydávania náučných kníh alebo do prekladov z cudzích literatúr, mali si v tom počínať v porozumení so slovenskými spisovateľmi, ktorí by našim potrebám a okolnostiam primerane boli podobné práce konali atď.; tak by sme potom spolu jedným krokom boli napred kráčali, tak by ruka na hodinách národnej osvety tú istú hodinu v Prahe, ktorú na Slovensku bola ukazovala, lebo pravá jednota v jednote interesov, myšlienok, vôle a lásky záleží. Ale zo všetkého tohoto či sa dačo vykonalo, spytujeme sa? Ani len za márny prach nie. Že Kollár a ešte snáď dajedni žili v priateľskom dopisovaní s Čechmi, to je ešte nie verejný, národný zväzok, ten musí byť verejnosťou potvrdený a takrečeno zmluvami zapečatený. Ba keď hore vezmeme, či sa práve odstrkave k nám nedržali Česi, články do časopisov českých od Slovákov posielané neprijímajúc, ale odpovede na ne tlačiť dávajúc? [Také bratstvo nám i páni Maďari preukazujú, prijímajúc do svojich novín len také články, ktoré sú proti a nie ktoré by boli za Slovákov.][49] Lež nadhodíte nám, že však sme vedeli, čo sa má robiť a jaká je úloha naša. Ale prosíme vás, z čoho a odkiaľže sme to mohli vedieť, ak len z dajakých, často nedostatočných súkromných zpráv nie, z verejných orgánov, novín, časopisov, ktoré k nám veľká bieda bolo dostať, sme ťažko, i to pozde len mohli dačo vyzvedieť a krom toho i v tých časopisoch bolo často tak málo zaujímavosti pre nás, lebo sa ohľad na Slovákov v nich malý bral. Ja vám ich posudzovať nejdem, ale to vyznať musím, že našim potrebám ony vyhovieť nemohli, pretože Česi naše potreby alebo neznali, alebo nechceli rozumieť; Slováci zo svojej strany dosť svojich žalôb pozdvihovali, ale to nič neplatilo. Keď ale Čechy a Praha mala byť centrum národnej osvety, teda z neho na všetky strany celého okresu mali pršať a prenikať papršleky, aby tak zasa od periférie k centru sa navracovali, keď by ich toto k sebe priťahovalo. Ako sa má centrum k periférii, tak sa má táto k centru! — Hoc fuerat demonstrandum.[50]

Vrchovec ale tejto medze a opravdovú vežu babylonskú vystavili najmä mladí ponemčení Česi, nevynímajúc ani daktorých starších, vo svojich spisoch. Túto chybu zbadali dosť skoro i sami lepší Česi, nielen Slováci. A preto nevedeli sa dosť nahorliť, nažuhrať proti tomuto zmätku z jednej strany veľký purista Palkovič[51] a najmä sám Kollár,[52] z druhej ale tiež hlbokí znatelia slovančiny. Tu vystúpil na svetlo „Lovec“, ktorý by tieto cudzie zvery v českej obore vykántril, ale jeden lovec nestačil tú háveď vystrieľať. Inde vystúpil „Napomínatel“,[53] ktorý má klasickú autoritu v Slovesnosti českej,[54] ale i ten tie primnohé barbarizmy nebol vstave vyspomínať, nepoviem povyčíšťať. Nakoniec vystavený má byť národný „Brus jazyka českého“,[55] ktorý i tuhú oceľ vybrúsi a vyčistí, až sa ligotať bude. Daj Boh, aby sa mu to podarilo, ale ak i pri tom nebude zas ohľad braný na Slovákov, veľmi pochybujeme, že sa podarí. Z tých mnohých žalôb na ponemčenú češtinu dovediem hlas len jedného muža, a to Čecha Vincka Zahradníka,[56] ktorý v druhom zväzku Časopisu pre katolícke duchovenstvo,[57] str. 346, na rok 1836 takto vyčituje: „Čeština není ta šilhavá, špinavá, nanejvýš protivná čeština v cizím kabátu, nýbrž pravá, vlastní, světlá, jadrná, příjemná čeština, kterouž psávali staří Čechové a za dnů našich píší ti, jenž starobylých spisů českých pilně čítají. Mnohý spisovatel tohoto věku našeho českých sice slov užívá a pravidelně je ohébá a skloňuje, ale tak je spolu váže, jak se to s vlastní povahou české řeči nikoli nesrovnává. Tímto způsobem vzniká třetí jakás řeč, kteráž ani německou, ani českou není, nýbrž v prostředku mezi jednou a druhou kulhá a literaturu českou nejen nic nezvelebuje, alebrž spíše jí k zlehčení slouží.“ A na str. 348 ten istý: „Kdož poněmčile píše, ten bolestně trhá mozek český, své pak práci vší téměř ceny a hodnosti ujímá.“ — Keď tedy Čechom tak nepríjemne chutí tá ponemčená čeština, keď im tak bolestne mozog trhá, akože nám, Dórom a Beótom tatranským, ako sa vám ľúbi nás menovať, má chutiť táto vycivená, prepulérovaná, vykrumpovaná atičtina? Akože tá zašpicatená, ihlovatá klasičtina nemá obádať a pichať naše zaokrúhlené nástroje radorečné?[58] Čeština už sama v sebe, trebárs by bola najklasickejšia, má pre Slováka veľkú ťažkosť podľa matérie i formy, lebo — ako som už spomenul — nachodí sa v nej tretina pôvodne českého nám Slovákom docela neznámeho živlu, takže nielen mnoho slov je, ktoré tú istú vec Česi iným, nám neznámym a my zasa iným menom krstíme;[59] ale že naopak, tými istými spoločnými názvami rozličné veci menujeme.[60] Pohlavu[61] mnohých slov značia ináč Česi, ako my.[62] Nadovšetko ale vo formách a skloňovaní[63] koľký, už toľko ráz opakovaný, panuje rozdiel, čo všetko nemalú ťažkosť robí; na tom by sa tedy predovšetkým bolo malo pracovať, aby tieto tak ostré a hranaté rozdiely vo formách vo spisoch prípravných, čo najprimeranejšie od Čechov i Slovákov spoločne vypracovaných, vyrovnať sa boli hľadeli. To ale všetko sa nestalo a volalo sa ustavične ak jednota, tak jednota, ak vzájomnosť, tak vzájomnosť. Každý ale cieľ musí mať prostriedky. Teraz, tak myslím, že sú už neskorné, ačkoľvek ešte nie zbytočné, lebo na každý spôsob približovanie sa jedného nárečia k druhému treba poľahčiť a to sa stane vylučovaním všetkého pôvodného, rozdielneho a spojovaním všetkého spoločného.

Toto len v krátkosti tu z ohľadu na reč podotknuté, lebo jednak od Štúra dosť obšírne i dôvodne o tom písané bolo,[64] postačí k vyrozumeniu, prečo nám Slovákom čeština tak neprístupnou sa stala, že sme prinútení k nášmu najbližšiemu nárečiu sa utiecť a tohoto k nášmu národnému vzdelaniu, bez ktorého viacej žiť nemôžeme, potrebovať. Túto potrebu uznali a vyslovili i niektorí hlbšie a dôvodnejšie veci tieto považujúci mužovia nášho kmeňa, páni Šafárik, Jozeffy a iní, radiac pre Slovákov písať rečou prostrednou akousi medzi češtinou a slovenčinou. Táto rada ale, ak je len pre Slovákov, nie je úplná, lebo pre Slovákov musí byť slovenčina najbližšia, najprimeranejšia; ak je ale i pre Čechov, i pre nás, tedy dobre, nechže píšu i Česi touto prostrednou rečou, aby to bola spoločná reč, lebo keď je nie spoločná, tedy je daromná; nechže bude každému osobná. Kollár ale, ktorý sa predtým tiež k tej prostrednej ceste klonil, teraz bez ohľadu a rozpaku i toto spojujúce ohnivo zavrhuje, chtiac mať jednotu bez zväzku jednoty.[65] On chce mať hlavu a srdce v Čechách, a len nohy, ktorými Slovákov kope, na Slovensku. A to by sme všetci tak mali robiť? No, bola by to komédia na posmech sveta! —

Vy, páni, hlasujete jednomyseľne za bibličtinu, volajúc na nás: „Píšme biblicky, držme sa reči biblickej.“[66] Táto už toľko ráz do uší a hláv našich vbíjaná zásada nám ale predsa a vonkoncom sa do hlavy vmestiť nechce, lebo i ona, ako iné, len tak vôbec a neurčito je vyslovená, preto potrebuje bližšieho pováženia. Nemajte v tom za zlé rozumu ľudskému, že sa on do všetkého chce miešať, že na všetko hľadá dôvody alebo odvody, o čom sa presvedčiť nemôže, lebo je to právo i povinnosť jeho. Aby som ale nebol zle rozumený, musím podotknúť, že ja Bibliu z ohľadu na obsah tuto docela nedotknutú na svojom mieste a v jej svätosti zanechávam, aby bojsa dakto nezavieral takto, že keď sa formy a reči biblickej dotýkam, tým už i vec samu boriť chcem a so Straussom,[67] Feuerbachom[68] atď. po jednej ceste kráčam. Nie, veď to vidno, že je považovanie toto z iného stanoviska. Tým išlo o zničenie jej pozitívnej ceny, mne o zveličenie a prevedenie do života národného.[69]

Česká Biblia (Kralická) uznaná je za najlepší preklad Písma svätého a táto chvála náleží jednak samým pilným prekladateľom, jednak tej bohatej a tvorivej reči, v ktorej sa prekladala. Medzitým nech bude preklad aký chce dokonalý, nech by v každom ohľade samému originálu sa rovnal, predsa je a ostane len prekladom a nie pôvodným dielom; a jako preklad, čím je dokonalejší, t. j. čím objektívnejší je, čím vernejšie pretlmočí i ducha i reč pôvodného spisu, tým väčšmi musí subjektívnosť svoju zatajiť a takrečeno zanedbať, aby sa skrze primiešanie subjektu objektívnosť nepotrela a nepreinačila. Keď tedy náš Písma svätého preklad čo najvernejšie i ducha i reč cudziu v našom národnom obleku predstavil, tým samým sa stal z ohľadu na svoj objekt iste dokonalým, ale na subjekt práve nedokonalým. Prekladatelia naši nemohli myšlienky svoje svojou prirodzenou rečou vyjadriť, ale museli myšlienky cudzie v reči cudzej vedieť dostihnúť a vystihnúť a tak vždycky cudzím myšlienkam, ale i cudzej reči, v ktorej myšlienky tie zavinuté boli, sa museli akomodovať. Im samým nešlo o to, aby nám v Písme svätom predstavili vzor a pravidlo dokonalosti našej reči, ale aby nám verne podali v našej reči to, čo duch a reč cudzia v sebe obsahovala. Oni iste nemali v úmysle, keď Bibliu prekladali, nám v nej zanechať gramatiku, z ktorej by sme sa reči našej učiť mali, ako to mnohých našincov bludné je domnenie. Ačkoľvek všetko toto odvolávanie sa na biblickú reč je u dajedných nič nie inšie, iba zakrývanie neznámosti svojej v reči českej, ktorej sa dôkladne z gramatík a spisov nenaučili, a keby sme sa dobre prizreli na tú ich biblickú reč, našli by sme, že je to strakatina a zmútenina všakových nepravidelností, ktoré človeka neraz do smiechu privedú, lebo nie je to česky, nie je to slovensky, ale akási mixtúra; a najmä keď ešte naši Slováci chcú biblicky improvizovať alebo akurátne a pravidelne biblicky písať — to tak ide ako na drôtoch. Preklad tedy ten český Písma svätého uznávam objektívne zaiste za dokonalý, ale práve preto subjektívne za nedokonalý a istím, že za to samé, že je len preklad a nie pôvodné dielo, nemôže slúžiť za vzor dokonalosti našej reči, lebo:

1. Žiadna reč mŕtva sama seba predstaviť nemôže, ale musí ju predstaviť dakto druhý zato, že keď ona sama už nemá života, skrze tú, ktorá má život, musí predstavená byť; keď sa ale Písmo sväté z mŕtvej do živej reči preložilo, tým samým sa nie tá živá, ale skrze ňu tá mŕtva predstavuje — tedy nie česká, nemecká atď., ale hebrejská, z ktorej sa prekladalo; jestliže ale nie samu seba predstavuje reč česká biblická, ale tú mŕtvu, z ktorej sa prekladalo, akože môže ten preklad, ktorý je len tlmač, nástroj a predstavovateľ cudzej reči, byť vzorom dokonalosti pre reč vlastnú, domácu? Ako národ mŕtvy sám seba predstaviť nemôže, tak nemôže ani reč mŕtva predstaviť seba samú, ale skrze inú, a to živú, lebo len živý duch môže i mŕtvych kriesiť.

2. Každý preklad predstavuje nie pôvodné a svoje vlastné, ale cudzie myšlienky; kde ale sú nie svoje vlastné myšlienky, tam ani vlastná reč vo svojej pôvodnosti a celosti sa zjaviť naskrze nemôže, ale zjaví sa len natoľko, nakoľko to požadujú tie myšlienky, ktoré sa v preklade pretlmočiť alebo do druhej reči preložiť majú; poneváč sú v preklade nie vlastné myšlienky, ale len prekladané, reč tiež nie je vlastná, ale prekladaná; a poneváč duch a reč jedného národa nemôže byť vzorom dokonalosti pre druhý národ, tedy ani biblická reč nemôže byť vzorom dokonalosti pre reč národnú ako taká, ktorá ani pôvodné myšlienky, ani reč vo svojej úplnosti nám nepredstavuje, ale len natoľko, nakoľko to originál požadoval, a myšlienky jeho, ktorým ona sa v službu podrobiť musela.

3. Krom toho sa už rozumie samo od seba, že každá reč má rozdeľujúci znak od druhých a svoj vlastný ráz; keď sa ale z jednej do druhej prekladá, ak je dokonalý preklad, musí sa ráz pôvodnej reči zachovať a vysloviť, a práve tým reč tá, do ktorej sa prekladá, svoj ráz tratí. Tak je i s naším prekladom Písma svätého. On zostal verným rázu rečí cudzích — hebrejskej, gréckej atď. a podľa ich ducha sa spravoval celkom, napr. „na počátku bylo slovo a to slovo bylo u Boha a to slovo byl Bůh“; alebo: „i byl den a byla noc, i přišli, i divili se, i přicházeli, otevřev ústa řekl“; alebo: „svatý, svatý, svatý“ a mnohé iné.[70] Tu je ráz rečí pôvodných zadržaný a práve to je síce dokonalosť prekladu, ale sa nemôže považovať za vzor pre živú reč, lebo keby to v našom duchu bolo myslené, v našej reči by to ináč muselo byť vyslovené; ale to je myslené v duchu orientálskom, písané v rečiach orientálskych, preto i sloh musí byť celkom primeraný duchu a reči tých národov. Ale ako je rozdielny Východ od Západu a rozdielny duch jedného od druhého, tak rozdielna musí byť i reč i sloh národov východných od národov západných. Či by to tedy nebolo proti zákonu prírody, keď by sloh národov orientálskych mal slúžiť za vzor národom okcidentálnym? A či by nebolo smiešne, keď by sa títo podľa slohu a vzoru tamtých spravovať museli? Zato tedy, že Písmo sväté je preklad z cudzích, od slovenskej veľmi rozdielnych rečí, nemôže slúžiť za vzor dokonalosti pre našu reč, ale to musia slúžiť diela v našom duchu myslené a tvorené, v našej reči vyslovené. Prečože sa horšíme na mladých Čechoch, že zle píšu? Preto, že nemecké myšlienky do českej formy obliekajú. A ako u týchto nie pôvodnú češtinu, ale mnohé germanizmy nachodíme, tak rovne v českej Biblii by sme našli mnohé hebraizmy, chaldeizmy, syriazmy a bohvieaké barbarizmy. Či tedy my cudzím duchom máme myslieť a nie svojím a takou rečou hovoriť a písať, ktorá je len slúžka druhej reči? Boli časy, kde sa so všetkými tými barbarizmami kázalo i písalo, a to bolo po biblicky, ale vtedy ešte driemal duch národnosti našej, vtedy sme žili my v tom mŕtvom ako mŕtvi, teraz ale už to mŕtve je od života zjedené, keď sme ožili v národnom povedomí.

4. Každý živý národ má nielen iné myšlienky, ale i iné potreby, ako mal ten národ, ktorého reč už vymrela; krom toho nám Biblia nepredstavuje celý život národa, ale len jednu stránku jeho, totiž mravnonábožnú. Biblická tedy reč, hoc by pre mravnonáboženský život národa nášho dostatočná bola, ako pri pokroku človečenstva je nie, tým menej dostatočná byť môže pre stránku národa vedeckú a náukovú, priemyselnú, umeleckú, hospodársku. Tento nedostatok poznal Peter Veľký, a preto cyrilčine zanechal právo byť rečou cirkevnou a bohoslužobnou, ale reč národnú uviedol za reč spisovnú, za reč živú pre celý národ.[71] Ak tedy i my Slováci nemáme byť obmedzení len na kostol a služby božie („šesť dní pracovať budeš a siedmy zasvätíš“),[72] ak z tej jednostrannosti máme vystúpiť do života občianskeho, do sveta všestranného, slovom, ak chceme mať prostonárodnú vzdelanosť a osvetu, musíme tou rečou, ktorá je národu najprístupnejšia, všestranná, tedy národnou našou slovenčinou si ju vydobývať. Reč biblická je nie dostatočná k vymenovaniu a vysloveniu všetkých potrieb, ktoré žiada všestranná vzdelanosť. Učení jednotliví môžu všeliakými rečami hľadať vzdelanosť, ale národu samému je to nemožné. Ako je nemožné, aby sa človek z Biblie naučil priemyslu, vedám, umelostiam alebo hospodárstvu, tak je nemožné tieto známosti v reči biblickej bez reči národnej si nadobudnúť. Jestliže tedy bibličtina cirkevnou a bohoslužobnou rečou ešte naďalej byť má, najmä z toho praktického ohľadu, že ona u evanjelikov na mnohých miestach veľmi do života prešla a nie bez škody pre náboženský život by razom s národnou slovenčinou zamenená byť mohla, nie som proti tomu, aby ona obstávala tam, kde a pokiaľ obstávať môže; že ale v našich horných stoliciach — Trenčíne, Liptove, Orave a inde u evanjelikov v kostole a pri službách božích svoju slovenčinu radi prijali a omnoho s väčším osohom sa v nej, ako v biblickej češtine, ktorú nerozumejú, vzdelávajú, toho živí svedkovia sme.[73] Poviem len jeden príklad pri zakladaní Spolkov miernosti. Tým kňazom, ktorí si za prostriedok zvolili reč slovenskú, omnoho sa lepšie darilo, hoc pri najväčšej skaze, ako s češtinou. To je celkom prirodzená vec, lebo len v tej dórickej slovenčine sa dala tak hrozne vysloviť tá skaza národa nášho, len v nej sa tak dalo hromžiť a kliesniť, len v nej mohlo sa tak hýbať, tak k srdcu i rozumu hovoriť. A že je vraj slovenčina nie na kazateľnicu![74] Zakladači striezlivosti skutkom dokázali, čo slovenčina môže vykonať, a to je myslím deväťdesiatdeväť dôvodov. Či by to bolo tak išlo v tej tenulinkej[75] biblickej češtine? Tá by ich veru pekne rúče bola ukolísala a uspala. Tedy ani z praktického ohľadu, ako daktorí — a to tak prísno — žiadajú, je nie tak nevyhnutne potrebná, že by sa v nej kázať muselo. Náš národ poznáva a cíti väčšiu moc v svojej reči i pri službách božích, ako v češtine; už teraz za dosť krátky čas svojím duchom a svojou rečou, ktoré dary od Boha dostal, k akému sa prebudil životu, dá Boh, že krajšia budúcnosť mu s ňou svitne, ak len iné okolnosti mu nebudú na prekážke, ona mu iste nebude. Len niektorí kňazi, nenávisťou rozpálení[76] proti nevinnej tejto dcére Matky Slávy — Slovenke, privítali ju medzi sebou ako nesluší. Ona chcela im ako svojim otcom ruku bozkať, ale čujúc také prezývky do tvári jej nakydané, zažmúrila od hanby oči a opustiac ich, dala ruku vernému, junákovi slovenskému, svojmu bratovi. —

Vy, páni, hovoríte, že len z formálneho a gramatikálneho ohľadu má sa reč biblická zadržať ako vzor dokonalosti. Ale predne, čo je už povedané napospol o češtine, to platí i o bibličtine, lebo i tá je predsa vždy matériou i formou česká. Tú samu ťažkosť nachodíme v biblickej reči, ktorú vôbec v českej. Alebo či naozaj je ona tak ľahká k rozumeniu, ako sa vyhlasuje, či ozaj by Slovák bez iných príprav, lexikónov atď. mohol ju rozumieť?[77] Ja povedám, že veru nie a to povedal ešte prv Palkovič, keď vytiahol z Biblie malý slovník českých slov nám docela nezrozumiteľných.[78] Tým ale uznal, že Slováci české slová bez slovenského výkladu nerozumejú, a to je i vskutku tak.[79] Keby sme chceli primeriavať, ako učinil pán Jungmann, preklad slovenský s českým,[80] to by sa našli jednotlivé miesta, ktoré by sme mohli v hocktorom z nárečí slovanských rozumieť; to sú ale len jednotlivé vybrané miesta, proti tým by sme mohli postaviť také, kde by celkom ináč znelo česky, ináč slovensky, najmä keby bol preklad v opravdovom slovenskom nárečí, lebo Bernolákov je krom toho bližší češtine. Veľmi užitočná práca by bola, keby niekto predsebavzal vydanie zrovnávajúcej Biblie vo všetkých nárečiach.

Potom, tie nedokonalosti, ktoré sa češtine napospol vytýkajú, platia i o biblickej.[81] To ustavičné vyhýbanie sa hrubým vokálom dáva neslýchanú jednotvárnosť reči ako v menách,[82] tak i v slovesách a z tej obojetnosti povstáva pre nás veľká nezrozumiteľnosť, napr. práce (sing.) — práce (pl.), meče (gen.) — meče (pl.) atď., takže Slovák musí obyčajne celú výpoveď alebo punkt prečítať, ak chce mať zmysel na dlani. Tak je i v slovesách: stojí (sing.) — stojí (pl.), (stojejí je potvora nad potvory, ani zo života, ani z analógie nevzatá, nám Slovákom do nevystátia; ale to len preto, aby nemuselo stáť stoja. Tak ďaleko zavedú gramatikárov tie jednostranné pravidlá!), činí (sing.) — činí (pl.), plodíplodí atď.; nesu (sing.) — nesú, vezuvezú — malý rozdiel. Pre samé toto úzkostlivé varovanie sa hrubých vokálov povstáva potom zbytok dvojzmyslu, ktorý nám Slovenom hlavu prebíja. Tak napr. v samej Biblii stojí u Mat. 11, 14:[83] „a chcete-li přijíti“ (v berlínskom vydaní věřiti), t. j. prijati; „onť jest, který přijíti měl. Kdo tělu rozsívá z těla žíti (miesto žati) bude porušení“; příštípríchod; záštízájesť, oboje to znamená u nás dačo mrzkého. Zrovnajme ďalej Deut. 14, 7:[84]ne všech přežívajících“; Slovák bude rozumieť: ktorí prežívajú, žijú a má rozumieť: prežúvajúcich; a v 8. verši „nepřežívá“neprežúva. Tamže stojí: noha, t. j. vtáka rároha? Slovák bude myslieť na nohu; dedka, t. j. dudka, dudoka, Slovák bude rozumieť deda; dannela, Slovák bude myslieť, čo to za Daniel a to je jeleň, roháč; alebo: větší a vetší, t. j. votší, votchejší, starší; ostříhat a ostříhat, slov. ostriehať, striehnuť; pohřbítzahrabať, zahriebsť a pohrbit — slov. vyhrbiť. V Žalmoch, 38, 7: pohrbený, a znamená zhrbený, vyhrbený; inde zase pohřbený, napr. s Kristem, znamená pochovaný. A tisíce je takých amfibólií[85] v češtine, a to v tej biblickej, akých v slovenčine, ktorá dvojitosť vokálov verne zachovala, niet, ani ľahko povstať nemôže. Z tohoto už nie bezdôvodne zavierať sa dá, ako je to povrchne povedané, že Slovák ľahko rozumie česky a preto nepotrebuje svojho nárečia vzdelávať. Keby to mohlo obstáť, nebol by sa Bernolák a iní ku tak velikej a ťažkej práci priberal, lebo načo od gruntu všetko stavať a ťažké kamenie znášať, keď je — ako Kollár hovorí — všetko hotové a nám pripravené?[86] Isteže je to ľahšia, ale i nestála vec len tak na povrchnosti ostávať, ako do samých gruntov a hlbín sa spustiť a všetko poprehrebať. Ale zakladatelia slovenčiny nebáli sa tejto zrutnej a veru chlapskej práce, lebo cítili a poznali hlboko, aká je potrebná pre život nášho kmeňa, cítili ale aj v sebe chlapskú silu a vytrvalosť, mysliac si: len začnime, prídu druhí, budú stavať ďalej. Zakiaľkoľvek nepoznáme dokonale náš kmeň, jeho reč a jeho najvnútornejší, veľmi skrytý život, zatiaľ budeme vždy velikú prácu Bernolákovu a teraz Štúrovu za bláznivosť považovať, nepreniknúc nikdy do srdca a jadra vlastného kmeňa, ale lietajúc len a plávajúc ako dáki vetroplavci po tej šírej vlasti všeslovanskej. My síce nechceme naskrze umenšiť zásluhy našich mužov, ktorí hlavne, ako Kollár, na všeobecnosť Slovanstva pôsobili a túto zastávajú; my ho uznávame za budiča idey všeslovanskej. Nech ale i tá stránka bude spravodlivá a neumenšuje zásluhy mužov tých, ktorí len samej kmeňovitosti život svoj a pôsobenie obetovali. Naša snaha má byť oba tieto punkty spolu spojiť. Idea všeslovanstva, ak nemá základ svoj v živote jednotlivého kmeňa a ak tomuto jeho osobnosť ruší a ničí, je práve tak chimérická, jednostranná, nepraktická, ako idea jedinoslovanstva, totiž jedného slovanského kmeňa, ktorý odtrhnúc sa celkom od druhých, zo seba vyšiel a v sebe zaniknul, nenájduc sa vo väčšej idei Slovanstva. A toto bola, mojím zdaním, najväčšia chyba Bernolákovho počínania, nielen že nenašiel opravdové nárečie slovenské, vyvoliac si reč tú, ktorá z jedného nárečia do druhého prechodí, tedy nie čistú, pôvodnú; ale i to, že nevstúpiac do idey Slovanstva a v nej nezmocnejúc, sám osebe nemohol mať dlhý život. Terajšie ale počínanie je i na inom stanovisku i v inakšom smere, nielen ku Slovanstvu napospol, ale zvlášte i ku všetkým rozrečiam, ktoré sa na Slovensku nachodia, založené, takže, ak len úprimná myseľ a dobrá vôľa k tomu pristúpi, každý, kto sa Slovákom volať nehanbí, seba samého a ducha svojho národa v nárečí slovenskom, ako je od Štúra vystavené, nájsť a poznať na prvý pohľad musí. Len predpojatosť alebo nedorozumenie, len zlá vôľa môže haniť a odsudzovať to, čomu nerozumie, k čomu vôle nemá.

Druhý rad dôvodov na potvrdenie vystaveného predlohu, že reč biblická nemôže byť absolútnym kánonom pre národnú reč, berieme z vyvinovania sa života duchovného v národe samom. Každý živý národ, ktorý vydal zo seba znak duchovného života, musí mať dvojakú reč, mŕtvu jednu, druhú živú. Mŕtvou menujeme tú, ktorá je už ustálená a viac sa nemení, reč minulosti, ktorá či že[87] v kameňoch alebo na pergamenoch a knihách je poznačená; to je reč taknazvaná knihovná, spisovná. Každá knihovná reč sa má považovať ako dokument a pamiatka reči, ako starožitnosť pre reč živú. Živou rečou menujeme tú, ktorá ostáva pri duchu živom samého národa a zároveň s tvoriacim a rozvíjajúcim sa duchom i ona sa tvorí a vyvíňa; to je reč národná, ktorá sa práve rodí. Pod rečou národnou tedy rozumiem reč tvoriacu sa v povedomí absolútnej idey národa, reč vyvinujúcu sa tak, ako sa rozvíja idea ducha národa. Jestli ale za pravdu uznáme, že duch národa nemôže stáť, ale musí pokračovať, a ten práve pokračujúci, ten v ustavičnej tvorivosti a samorastlosti zaujatý duch je duch života národa, tak musíme prijať, že reč s týmto duchom pokračujúca a rastúca je reč živá národná, nie tá, ktorá bola, ktorá je už ustálená, odložená ako dáka pamiatka, ale tá, ktorá teraz žije, trvá a tvorí sa. Reč jedného národa veľmi dobre sa dá prirovnať človeku. Ako tento, keď sa narodí, tak sa spolu s ním rodí i reč a s vekom sa ustavične a neslýchane premeňuje, až príde k subjektívne absolútnej dokonalosti, pri ktorej ostáva i ostať musí, lebo by sa v inej forme ťažko rozumieť mohol, a na čom sa ustálil, v tom zanecháva pamiatku, takú reč so sebou do hrobu vezme. Táto nám živým v písmach, knihách a jakýchkoľvek pamiatkach ostavená[88] reč dobre sa menuje reč otcovská, reč otcov našich a jako takú ju vysoko ctiť je svätá povinnosť naša. Keď ale je reč otcovská, musí byť i synovská, reč tých, ktorí žijú, a žijú v samom tvorení a trvaní idey ducha.[89] Že táto synovská reč musí na základe otcovskej reči vystavená byť, to sa nedá odoprieť, ale na samom tom základe stáť nesmie, lež musí ďalej stavať a dvíhať sa, práve tak ako národ, ktorý žije a chce i ďalej žiť, musí pokračovať a ďalej sa jak v duchu, tak aj reči rozvíjať. Národ, ktorý zastane na reči knihovnej a nepokračuje v reči živej, národnej, tým samým už prestáva žiť a dostáva len jedinú stálu, mŕtvu reč, lebo ani duch jeho nepokračuje. Keby ale reč knihovná, a taká je aj biblická, mala byť nezmeniteľným pravidlom pre reč národa, tak by sa preseknul život ducha národného v jeho pokroku, lebo by nesmel ináč myslieť, len v tých formách, ktoré mu otcovská reč vystavila; keď by ale v iných formách nemyslel, ani v iných formách by sa vysloviť nemohol, a tak by ostával vždy len v tej jednostajnosti ducha i reči, od ktorej — ako sa radí — nikam uhnúť a pomknúť sa je neslobodno. To ale vieme dobre, že duch národa pokračuje a za sebou pamiatky zanecháva, ktoré sa ustaľujú, umierajú, zachádzajú a v tej forme, ako sa zjavili, nikdy viac sa zjaviť nemôžu. Preto je docela nemožné to, čo bolo, položiť za kánon a pravidlo toho, čo byť má, lebo to, čo bolo, musí do iného života a tak i do inej formy prejsť. Ako pamiatka, starožitnosť a dôkaz bývalého života má vznešenú platnosť, ale ako kánon pre národnú reč, podľa ktorého by sa táto celkom musela tvoriť a od neho nijak nesmela odstúpiť, môže a musí platiť len idea reči národnej, ktorá obsahuje v sebe oba živly a konce i mŕtvej a knihovnej i živej a národnej reči.

Vieme dobre, že Písmo sväté preložené bolo najprv do reči staroslovenskej, cyrilčinou nazvanej, preložené náležite do tej reči, ktorá nám Slovenom i Čechom toho veku musela byť docela zrozumiteľná, lebo načo by boli prekladali do takej reči, ktorú by národ nebol rozumel? A hľa, reč táto, stanúc sa z národnej knihovnou a stálou, behom času ostarievala a umierala tak, že národ živý a pokračujúci i reč nie inú, ale v inakšej forme si utvoril, a od tej knihovnej sa vždy viac a viac odďaľujúc, naposledok ju len veľmi ťažko rozumieť mohol, takže cítiac potrebu v reči národnej živej si zasa znovu Písmo sväté preložil; to je preloženie Biblie českej, Kralickej. To isté v novších časoch urobili sami Rusi, preloživše Písmo sväté do národnej reči, ktorým hoc kyrilica i cirkevnou je rečou, predsa, že je vždy stála a s národnou napred nekráčajúca, musí ostávať len ako starožitná pamiatka reči nie tohoto, ale iného veku. Jestliže tá zásada, že knihovná (tedy i biblická) reč má byť nezmeniteľným pravidlom pre národnú reč, stojí,[90] prečože beh vyviňovania sa národného života u všetkých vzdelávajúcich sa národov ju skutočne z koreňa vyvracia? Lebo vidíme staré a nové teraz žijúce jazyky tých istých národov. Či reč československá teraz je taká, aká bola za časov Husových? A časov týchto reč či bola taká, ako za Cyrila a Metoda? Ktoráže z týchto má byť tedy neomylným a nezmeniteľným kánonom pre terajšiu národnú reč? Ani jedna z nich, lebo všetky sú už reči knihovné, sú pamiatky a starožitnosti, sú vzdialené pramatky terajšej pradcéry, ktorá v hrdom povedomí zachováva velebnú ich pamiatku, ale so živými sa rečou živých musí zhovárať; duch živý, aby sa mohol zjaviť a pochopený byť, živú, sebevlastnú reč si utvoriť musí. Starožitné pamiatky tieto reči našej my vysoko ctíme a cenu ich nijak nezavrhujeme, vediac, že je to základ historický, ktorý my tiež za svoj uznávame, za kánon ale nezmeniteľný len ideu reči národnej, ktorá minulosť, prítomnosť i budúcnosť, kmeňovitosť i celkovitosť v sebe obsahuje, ktorá neostarieva a neumiera, zakiaľ i sám národ neumrie, túto ideu za princíp reči národa nepodvratný držíme a zastávame. Ktoráže kniha na svete by smela si osobovať tú moc, že by nezrušiteľným chcela byť vzorom v reči národa pre všetky veky jeho? Tá by musela obsahovať všetky, i budúce ešte formy reči, a nielen formy, ale i veci; tá by nesmela nikdy ostarieť, musela by to byť kniha absolútna, večne živá. Takej ale niet. Biblia, čo do reči, písaná je rečou svojho veku a zakiaľ tá reč od národnej ďaleko neostala a rozumená byť mohla, držala sa so životom; keď ale reč národná v inej forme behom času sa zjavila, reč biblická ako starožitnosť ostáva a Biblia zasa do novej formy reči prekladať sa musí. Tomuto všeobecnému zákonu poddaná je každá knihovná reč a tak i biblická, že musí urobiť miesto povstávajúcej a rodiacej sa nepretržene, zakiaľ národ žije, reči národnej. Jedna umiera a druhá sa rodí a táto druhá na treťom, desiatom, dvadsiatom pokolení, najmä keď národ duchovne nehlivel a skamenelý neostával, už v inakšej forme, na dvadsiatom vo značne premenenej sa nám ukáže. Len pri národoch celkom nevzdelaných, vždy na jednom stupni, ak je to možná vec, ostávajúcich, i reč ostáva nepohnutá, vše tá istá, jednotvárna, jednoforemná. Národ náš ale má vo svojom sa vyvinovaní značné epochy, ale pri každej väčšej epoche a obnove ducha vidíme sa i reč obnoviť a preporodenie podstupovať. Pri národe našom nenachodím zvoľna kráčajúce odmeraným, nepretrženým krokom vyvinovanie sa podobné nemeckému, ale radšej prudké schápanie sa a pozdvihnutie síl, podobné elektrickému dákemu výbuchu a na to nasledujúce zas rovne prudké padanie a zastatie.[91] Tá zaiste je podstata ducha slovenského, že súc nekonečne spružný s veľkým napnutím sa alebo k ozornej výšave vydvihne, alebo s veľkým opadnutím sa do nedohľadnej hĺbazne zrúti. Z tejto vlastnosti sa dajú vysvetliť tie tak ostro odhraničené epochy v reči českej, takže knihovná reč jednej epochy už sa stáva celkom mŕtvou pre národ druhej epochy. Takto sa má vec celkom s rečou tou biblickou predošlej, v ktorej ona preložená bola, istotne veľkej epochy; táto ale sa končí a nastáva i blíži sa druhá, ktorá podľa večných zákonov s novými duchmi v novej reči forme sa zjaviť musí. Pri tomto ale preporodení sa reč národná nie tak podľa knihovných foriem spravovať, ako radšej ich z národnej idey tvoriť a na svet priniesť má. —

Už jestli ktorá kniha by mala byť kánonom v reči na všetky časy, tedy by to mali byť slovníky, gramatiky. Ale či i tieto sa nestávajú nedostatočnými? Či neostarievajú, neumierajú? Prirovnajme len slovník Veleslavínov k Dobrovského a tohoto k velikánskemu Jungmannovmu, koliký tu nájdeme rozdiel! Ako od malého k veľkému, od nedokonalého k dokonalejšiemu, t. j. k tej zvrchovanej idei reči národnej sa pokračuje. Dostatočný bol kedysi Veleslavínov,[92] Dobrovského; ale keď sa idea ducha a reči ďalej vyvinovala, prestal tým byť. Tak je i s gramatikami. Dosť tedy má kniha akákoľvek na tom, keď jej zanecháme cenu a platnosť relatívnu, obmedzenú na istý čas. Tá sa môže za najistejší relatívny kánon reči považovať, ktorá k tej idei reči národnej najbližšie pristúpi a ju uskutoční, ktorá je opravdový odtisk národnej reči. Že ale česká reč knihovná túto národnú ideu naskrze nevyjadrila a neuskutočnila, lebo my Slováci svoju reč v nej vonkoncom nájsť nemôžeme, tedy akože môže byť pre nás to pravidlom, čo je nie vzaté z nášho ducha a reči? — A preto tí gramatikári, čo strúhajú všeliaké pravidlá, nepochodiace z tej národnej idey reči, ale buďže za príkladom druhých rečí sa voslep púšťajú a reč národnú podľa cudzích foriem pristrihujú, buďže vymýšľajú regulky, akých našej reči duch netrpí, len zmätok robia v národnom živote; tak podobne i tí slovnikári a spisovatelia, čo popredku kujú rozmanité slová a potom na ne myšlienky privesujú, obracajú na opak, čo má byť na líce. Duch sám si tvorí reč, ale nie naopak. Pri vzdelávaní reči národnej sa nemôže hľadieť len vždy naspäť na to, aká bola reč tá, ktorou sú knihy písané, ale sa musí pristúpiť napred ku žriedlu, z ktorého tá knihovná reč vytiekla, lebo nie národná reč z knihovnej, ale naopak táto z národnej povstáva a tvorí sa a vždy zas len tam, odkiaľ vyšla, totiž k živej idei reči sa vrátiť musí. Nie je to tedy nič smiešneho, že ab ovo,[93] ako sa hovorí, alebo ako v Hlasoch stojí, od abecedy začíname.[94] Áno, to je počiatok i koniec, ? i ?, od toho musí každý človek i každý národ vzdelanie svoje začínať a tam i dokonávať, od živej, sebavedomej idey reči. Každá kniha je len mŕtvy pomník tejto idey a reč knihovná hŕba takýchto pomníkov; idea reči je jej život. Keď táto a s ňou i národ vymrie, potom vystúpi reč knihovná na najvyšší stupeň slávy a stane sa nezmeniteľným kánonom pre všetky veky, lebo sa nebude môcť viacej pretvorovať. Poneváč tedy pôvod a základ reč knihovná (a tak i biblická) musí mať v idei reči národnej, tedy táto a nie tamtá môže byť vzorom pre knihovnú. Že ale ani staro- ani novočeská knihovná reč pre nás Slovenov týmto kánonom byť nemôže, musí nasledovne byť naša vlastná slovenčina. Keď sami niektorí učení Česi zoznávajú nedokonalosť reči českej, ba ani sami nepíšu tou starou, ale novou češtinou, akože môžu žiadať od nás to, aby sme sa i naďalej tej pre nás nedokonalej reči držali? Ak je nedokonalá, akože môže byť vzor dokonalosti a kánon nezmeniteľný? Idea ale absolútna reči národnej je dokonalá, tedy táto musí byť vzor aj kánon dokonalosti pre spisovnú aj knihovnú reč. Týmto je vyvrátená zásada i tých, ktorí zvrchovanú knihovnej českej reči dokonalosť zastávajú a od nej odstúpiť naskrze nechcejú, i tých, ktorí jej nedokonalosť síce uznávajú, ale predsa pri nej vonkoncom zotrvávať chcejú. Prví ani neuznávajú, ani neprijímajú možnú dokonalosť v reči nad vystavenú knihovnú, a to je hrozný blud, druhí uznávajú síce, ale jej prijať nechcejú, a to je väčší. —

Medzitým ale, hoc by sme priam túto dokonalosť idey reči národnej slovenskej alebo ktorejkoľvek inej nevystavovali nad knihovnú reč, tejto ale jej longo usu temporis[95] uznanú vážnosť a starootcovské právo, ktoré ale na nás prešlo, neodpierali, tedy predsa z praktického ohľadu zoznať musíme, že čeština so slovenčinou vo veľmi slabom zväzku stála a nedostatočným prostriedkom bola našej vzdelanosti.

Česká reč nebola nikdy prirodzeným behom vecí medzi Slovenmi zakorenená, ale radšej prudkým návalom násilných búrok a bojov v XIV. a XV. století k nám vytisnutá, ktorá za roveň velikej povodni z brehov svojich vystúpivšej široko-ďaleko sa vyliala až pomedzi Tatry. Pravde je podobné, že za času trvania kráľovstva veľkomoravského, ako jedna berla, tak i jedna reč spojovala Čechov so Slovákmi, ako to svedčí nadovšetko ostalá pamiatka reči v Rukopise králodvorskom v Čechách lebo v Morave skladanom a rečou terajšej našej slovenčine veľmi, preveľmi podobnom.[96] Po roztrhaní ale kráľovstva veľkomoravského roztrhané boli i zväzky medzi Čechmi a Slovákmi tak, že ledva malinký znáček dákeho spojenia medzi oboma v histórii spozorujeme. Tam Premyslovci, tu Arpádovci panovali a medzi oboma bol veliký rozdiel. Po vymretí ale Arpádovcov v Uhorsku s počiatkom XIV. stoletia nastala pre Čechov i Slovákov nová doba. Keď sa totiž daktorí panovníci českí na prestol uhorský dostali, s nimi sa i reč česká prisťahovala, ba panstvo a hodnosť diplomatickú si osvojila. Nachodí sa viacej listín zo XIV. a XV. stoletia od Venceslava Vladislava II.,[97] ba od samého Mateja I.[98] v Prahe vychovaného česky písaných. — Vladislav II. držal na sneme budínskom 1492 dlhú reč českú, ktorú Valentín, varadínsky biskup na maďarské preložil. Tento nával češtiny sa šíril menovite počas tých búrlivých husitských vojen, ktoré hlboko do Slovenska zasahovali a mnohými víťazstvami sa vyznačili, keď Jiskra[99] so svojimi českými plukmi za celých dvadsaťdva rokov všetky horné Uhry v moci svojej držiac, za celý ten čas kraj a ľud pustošil a drancoval. Toto búrlivé a násilné panstvo ale nemalo trvácnosti, lebo pozdejšie Česi, ačkoľvek od druhých neprevládaní, ale sami medzi sebou na stránky protivné sa podeliac, jedni oproti druhým bojujúc, sami svoju víťaznú moc zlomili i pochovali; a možno, že i preto, poneváč toto násilné panstvo samým Slovákom bolo neznesiteľné. Keď prestali tieto hrozné búrky, prestali pomaly i následky ich. S vysťahovancami husitskými presťahovalo sa síce učenie Husovo a spisy české medzi Slovákov, ale to viac len per vim inertiae[100] medzi nimi účinkovalo. Keď Česi takto okrem seba žili, ukázali a vydali síce zo seba veľkú moc, tým samým ju ale i utratili, lebo úloha najprvšia človeka i národa je, aby mal život sám v sebe, nie okrem seba; keď chce žiť okrem seba, tratí v sebe život. Utiahli sa potom nešťastím vlastným poučení Česi k sebe duchom svojím, vidiac, koľko s tými nápadmi na iných i sami sebe poškodili. [Medzitým ale iná nepriateľská moc sa na nich strojila, ktorej oni, či že im už sila nestačila, či že šťastie neprialo, podľahnúť prinútení boli; lebo nešťastná bitka na Bielej hore 1620 dňa 8. rujňa[101] celý národ český porazila a do koreňa strom života jeho vyvrátila. Ukrutným prenasledovaním potlačený a do vyhnanstva daný národ na všetky strany sa rozptýlil. Veliká čiastka vyhnancov českej a moravskej (ale nie, ako Kollár bez všetkého dôvodu pridáva,[102] slovenskej)[103] Jednoty bratrskej našla odpočinok v lone strážnych Tatier medzi bratskými Slovákmi. S týmito nešťastnými vysťahovancami mali Slováci naozaj bratskú súcitnosť, ako ten istý Komenský na str. 345 v doluspomenutej knižke zoznáva. Títo vyhnanci, prinesúc so sebou množstvo českých nábožných kníh (akých by sa i teraz bezpochyby viac medzi nami, ako medzi samými Čechmi, kde plienené boli, našlo), medzi Slovákmi ich rozširovali a týmto samým reč česká, v ktorej tak výborné knihy spísané boli, u nás do veľkej vážnosti prišla. Sám Komenský, Tranovský, Jacobaei[104][105] a mnohí iní evanjelickí kňazi a učitelia Slovákov boli vyhnanci českí, moravskí a sliezski. Týmto prisťahovancom husitským a strhlým sa pre nich búrlivým válkam sa to len pripísať musí, že česká reč medzi Slovenmi sa tak bola rozšírila a medzi evanjelikmi s Bibliou českou, ktorá ale bezprostredne pre Jednotu českú vydaná bola, i do súkromného života sa uviedla; z tej samej ale príčiny od katolíckej stránky zavrhnutá bola. Z týchto historických dát vidno, že česká reč na Slovensku nikdy domácou nebola, ale jednak s panovníkmi českými, jednak s búrkami vojenskými sem sa prisťahovala, jednak po nešťastných válkach u nás útulok[106] a ochranu našla.][107]

Medzitým zásluhy češtiny o vzdelanie Slovákov nevidieť a neuznať bolo by práve tak nespravodlivé, ako chcieť tajiť, že ona posiaľ bola akým-takým, ale predsa najbližším prostriedkom vzdelanosti našej. Druhé reči, ktorými sme sa vzdelávali, boli nám všetky cudzie, a preto i tí našinci, ktorí sa len samou latinskou alebo inou cudzou rečou vzdelávali, ktorých pestúnkou nebola čeština ani slovenčina, sú v národe našom celkom cudzie a neznáme osoby; o národe našom a k svojim rodákom hovoria a píšu tak studeným srdcom, ba často tak potuplivo, že Slovák terajší by ich sotva za svojich plemeníkov uznal, keby i rod i meno i otčizeň spoločná ich nevyznačovala; taký je Jozef Bencúr,[108] narodený v Jasenovej 1728, Samuel Timon,[109] narodený v Turni, v Trenčianskej 1675, Matej Bel[110] z Očovej a mnohí iní. — Tí ale, čo české knihy čítali a písali, aspoň s češtinou lepšie oboznámení boli, stali sa rázu národnému omnoho vernejšími, ako napr. Doležal,[111] Institoris,[112] Jób Zmeškal[113] a iní. — Či táto zásluha nenáleží češtine, že získala aspoň daktorých pre slovenskú národnosť? Sám jediný Kollár so svojimi tu robí nevídanú, neprirodzenú výnimku, jeho urobila čeština nie milovníkom a priateľom svojho kmeňa, ale nenávistníkom a prenasledovníkom Slovákov, ich reči a mužov tých, ktorí s najväčším sebazaprením za vzdelanie svojho kmeňa sa obetovali. Naozaj, to je neslýchané tak prevrátene robiť. Či sa to i na Kollárovi ide vyplniť, čo on na druhých odsudzoval? Pamätajte, pán Kollár, že ste Vy prísne ľudí súdili, jedných do neba a druhých do pekla strčili, ako sa vám len ľúbilo;[114] pamätajte, aby ste Vy sám neprišli do toho miesta múk, ktoré ste neverným prisúdili! Pamätajte na to slovo: „Vaši synovia budú sudcovia vaši!“

Naozaj, to by bolo osudné nešťastie pre nás, ak by tí, ktorí sú priatelia češtiny, mali byť zato nepriateľmi a nenávistníkmi slovenčiny, ako i naopak! —

Akokoľvek, to je isté, že čeština bola pre nás Slovákov opravdová pestúnka a varovkyňa! [Ona nás, zakiaľ sme boli maličkí, slabí, zo všetkých strán cudzou mocou obkľúčení, pred ňou chránila a varovala,][115] ona nám slová svoje do úst našich kládla, aby sme sa cudzími rečami i samým sebe neodcudzili, ona nás tiahla k sebe sladkými rodnými slovami, ktoré nám vždy milšie, ako cudzie musia byť. Áno, čeština bola v detinstve našou pestúnkou, na to nezabudnime nikdy, bratia, ale — ako sluší — buďme za to naproti nej vďační a uznalí, postavme jej neuvadlý pomník v srdciach našich, aby nemala žiadnej príčiny na nevďaku našu sa žalovať; ako aj — smelo povedať môžeme — nemá posiaľ k žalobe na nevďaku príčiny, tak nebude mať iste ani napozatým.

Ako ale sa časy menia a my v nich, tak sa muselo stať, že sme my nemohli naveky v kolíske a v plienkach zavinutí žiť a na rukách varovaní byť. Keď sme vládali na svojich nohách stáť a chodiť, či sme sa mohli dlhšie dať varovať? Keď sme z plienok a kolísky vyrástli, či sme nemali inakší oblek na seba vziať a iný príbytok si vystaviť? Bol čas, v ktorom sme žili pod pestúnkou, zakiaľ sme nemohli žiť sami v sebe; teraz ale prišiel pre nás iný čas a tak aj iné povolanie, či nemusíme pestúnku našu opustiť a so srdečným poľúbením za jej starostlivosť s ňou sa rozlúčiť? No, ktože nevidí nevyhnutnosť premeny tejto, kto potrebnosť povolania tohoto? — [Ako človek tri má epochy života, keď žije život pod mocou a správou iných, keď žije a má život sám v sebe, a keď[116] ovláda životom svojím nad inými; tak i život národa tieto tri doby času musí prejsť — život pod mocou iných, život v moci seba a život v moci nad inými sa zjavujúci. Túto prvú dobu, dobu pestúnstva, života pod mocou a ochranou druhých postaveného sme my Slováci práve prežili; že sme ju prežili a z nej vyrástli, dokazujeme tým, že chceme mať život sami v sebe, že chceme samostatne myslieť, hovoriť, činiť a tvoriť, že povedomie vlastného života sa v nás ozvalo, že povolanie k vyššiemu životu, v tomto povedomí mocne prebudenom, sa ohlasuje, ktoré my udusiť nemôžeme, lebo by sme život svoj zničili, ktoré povolanie my za svoje uznať musíme, lebo keby sme ho neuznali, nepoznali by sme svoj čas a zahodili seba samých. Ktože to môže, ktože to smie od nás žiadať, čo je nemožné, aspoň protirozumné? Ani povedať netreba, ako je to smiešne byť za celý život dieťaťom v plienkach a v kolíske, dať sa vodiť a varovať a slová i myšlienky si dať do úst a hlavy vkladať! Ale nie, to nejde a nech by kde na svete sa stať mohlo, že by národ celý svoj život pod pestúnstvom zostával, pri nás sviežich tatranských Slovenoch sa to nestane a nemôže trvať, iba tak, ak by to bystré a zdravé dieťa malo celkom zakrpatené na duši i na tele sa stať — ale chráň ho Boh od takého vychovania. Keď zdravé a rezké dieťa hodne rastie na tele i duchu, keď počína už prerastať i samu varovkyňu, takže táto nevládze ho už spravovať, a keď si nevie čo počať s takým zurvalcom, nuž sa naň hnevá,[117] prezýva ho všakovými menami, perie a tlčie — tu by už nemúdrosť bola nechať ho ďalej pri varovkyni, lebo by z neho nič nebolo. —

Majú ale Slováci viac pestúnok, nielen túto jednu; lež ako spod jednej, tak i spod druhej už vyrástli. Veľkú prednosť a veľké právo osobuje si maďarská, ktorá hodnú čiastku Slovákov pestovala a ešte pestuje, a zakiaľ boli maličkí a museli sa dať druhým vodiť, ona ich vodila. Ale i títo už dorástli a mohli veru do svojich rokov a tak i do svojho rozumu a ducha prísť, pri ktorom by sami v sebe život mali a nie ako nedorastlé deti od druhých viseli.[118] Lebo koľká slabosť by to bola mať svoje roky, svoj čas, svoje sily a predsa ich nechcieť užívať, ale zotrvávať vždycky v stave nedospelosti pod pestúnkou. I maďarská reč je taká pestúnka mnohých Slovákov, lenže omnoho vzdialenejšia ako česká, predsa ale by ona ešte najväčšmi rada bola, keby Sloveni len od nej samej ustavične viseli a nič inakšie nehovorili, len tak, ako v dieťatstve[119] svojom od nej samej sa naučili. Či ale my Slováci budeme už naveky len deti? Či nikdy nezačneme inakšie myslieť a hovoriť, len tak, ako sme sa v detinstve od pestúnov našich naučili? Čas ten pestúnstva už pominul, oj bodaj pominul pri všetkých nás, aby sme už boli všetci dospelí a dorástli k vlastnému životu slovenskému, ktorý z nás a v nás budeme žiť. —

Ja viem, že sa ešte aj nemecká pestúnka ohlási, rieknuc: „Ej, biele pohlavie, vaše Slovenky, mne náležia, lebo som ich ja od malička pestovala, hovoriť ich učila; to je spravodlivé, mňa sa držte — atď.“ — Nie, nie, odpovieme, to už ďalej byť nemôže, musíme sa my raz so všetkými pestúnkami našimi, už či s dobrou vôľou, či že s plačom alebo hnevom, akokoľvek, ale rozlúčiť sa musíme; čas náš a povolanie naše, v ňom aby sme svoj život viedli, je už tu, za vaše varovanie, čokoľvek ste nám dobrého dali a nás naučili — za všetko vám úprimne ďakúvame i jednej i druhej i tretej — veď my na to nikdy[120] nezabudneme, ba sa vám kedysi za to odslúžime.

Zo všetkého tohoto vidno, že tu nejde len o reč jako reč, ale o život kmeňa slovenského, ktorý svojím duchom a svojou rečou sa kriesiť musí, ačkoľvek i z filologického ohľadu zvrchovaná potreba bola nárečie naše na svetlo vyniesť a organizmus jeho vystaviť; čo keď Štúr s úprimnou vôľou vykonal, tým si veľkú zásluhu o nový, nastávajúci život Slovenska vydobyl, ktorú mu aj žiaden opravdový priateľ nášho rodu neodoprie, iba ak ľudia predsudkami zavedení alebo nenávisťou zaslepení.[121] Slovenčina a život nášho kmeňa, to je jedno.

Posavádny náš život bol mizerný, biedny, ledvaže sme živorili. A prečo bol taký? Preto, že sme seba samých opustili a spustili sa ľahostajne na druhých, preto, že sme sami seba nectili, neznali, dary ducha i reči nám od Boha dané neužívali. Akí sme boli, tak nám muselo byť, nehodní božích darov, nehodní jeho požehnania. Či má i naďalej tak byť, ako bolo? Nemôže byť viacej tak, ako bolo, inakšie byť musí; keď ale inakšie byť má, i my inakšími a netakšími byť musíme. Preto, kto chce život a vzdelanosť, kto chce česť a šťastie slovenského kmeňa, ten musí chcieť a milovať jeho reč, jeho ducha, jeho ľud, jeho zvyky, ten musí byť proti tomu, čo život slovenský podkopáva a umŕtvuje; kto ale toto nechce, kto zavrhuje a potupuje reč slovenskú, kto zúri a brojí proti nej a proti mužom tým, ktorí v nej ľud slovenský vzdelávajú, kto sa za tento ľud zanedbaný a opustený hanbí, o pozdvihnutie jeho sa nestará, kto[122] nechce, aby slovenský kmeň mal život a budúcnosť, ten je nie priateľ, ale nepriateľ, nie vodca, ale zvodca, nie radca, ale zradca jeho. Lebo keď nechce reč jeho, nechce ducha jeho; keď nechce ducha jeho, nechce života jeho a keď mu nepraje a nežičí život, odberajúc mu duchovnú, jemu primeranú živnosť, odberá mu aj život.[123]

Hovorte vy, páni, ktorí s takým hnevom ste slovenčinu odsúdili, koľko chcete, nikdy a ničím sa z viny vašej na tom božom svete nevyhovoríte, ba čím viac sa vyhovárať budete, tým väčší bude hriech váš, ktorý ste naproti celému národu spáchali. Ale čiňte pokánie a bude vám odpustené. Lež čože je to za pokánie, keď vás vidím i teraz sa schádzať[124] a radiť o tom, ako by ste mohli Štúra a iných priateľov života slovenského skaziť a navnivoč obrátiť? Keď vás vidím nové priateľstvá s nepriateľmi našimi spletať, jedných proti druhým badurkať a tak národnú nenávisť vzbudzovať, podpaľovať? — Či by nebolo lepšie, keby ste sa radili o to, ako by sa mládež mohla primeranými knihami vo svojej reči vychovávať, ako ľud zanedbaný vzdelávať, ako národ potupený a ešte ustavične tupený[125] brániť a zastávať slovom i skutkom? Vy, kollárovskí čechisti, vediete a zapisujete porady tieto nie vo svojej, ale v cudzej reči, a slovenské slovo sa hanbíte alebo obávate povedať v cirkevných sboroch a schôdzkach, kdežto by ste práve na tom stáť mali, aby sa nám naša materinská reč podľa práva, ktoré nám i jako občanom i jako evanjelikom náleží, jak pri cirkevných konventoch, kde slovenské cirkvi predstavujete, tak i v školách, kde sa slovenská mládež vychováva, vo svojej platnosti zadržala. Ale vy, keď ste ju zastávať a brániť mali, vtedy ste mlčali, a teraz, keď je už[127] vysúdená, proti nej žúriť a brojiť sa opovažujete? Viete vy to, že podstatná zásluha reformácie v tom záleží, že ona miesto reči mŕtvej všade vydobyla právo živej materinskej,[128] a túto prednosť vy nohami šliapete, keď slovenskú reč jej práva pozbaviť chcete a neviem akú v tom nevernosť a zradu vetríte? Vy kollárovsko-čechisticko-unistickí bojovníci jedného vrúcneho a verného služobníka Pánovho Hurbana pre slovenčinu a za jeho jadrný spis,[129] v ktorom kresťansko-dogmatický duch veje, odsudzujete a z úradu, ktorý on tak šľachetne zastáva, zhodiť chcete, kdežto svetskí ľudia sa nad takýmto činom urážajú; ale čo by ste priam túto moc, akej nemáte, proti božej moci užívať chceli, či všetkých tých evanjelických kňazov, ktorí tak ako Hurban zmýšľajú, z úradov zhadzovať budete? Alebo či je to ten pravý, slobodu svedomia zastávajúci evanjelicko-luteránsky spôsob pravdu dokázať a nepravdu prekážať, keď svedkov pravdy z úradov poodstraňujete? Aby sa, hádam, druhí pre utratenie chleba neopovážili[130] pravdu povedať! — Vy, pán Kollár a druhí, sa tešíte z toho, že Maďari a Nemci jednomyseľne s vami zmýšľajú a slovenské počínanie zatracujú! No, veru je to znamenité kritérium vášho ducha, už nepotrebujeme viacej iného svedectva. Vy, pán Kollár a druhí, vyhadzujete mladým Slovákom vaše dobrodenia na oči![131] Nuž, či vy chcete, aby pre to bol človek vaším otrokom a ani presvedčenie svoje nesmel vyjaviť? To vy chcete mať veľmi podlých ľudí, ktorí by za chlieb a zlato svoju dušu predali; nadto dobrodenie, keď ho človek na oči vyhadzuje, už tým tratí svoju cenu; a či by vám, a to celý slovenský národ, ešte skôr nemohol svoje dobrodenia na oči vyhodiť, za ktoré sa vy mu takou nevďakou odplacujete? —

Oj, Kollár, Kollár! Toto meno bolo veliké, bolo slávne až posiaľ v národe našom; naše deti sme učili s úctou ho menovať a spomínať, medzi učenými i neučenými, priateľmi i nepriateľmi ozývalo sa všade so slávou a keby dakto bol neumytými ústami proti menu tomuto sa dačo neslušného opovážil povedať, hotoví sme boli vlastnou krvou ho brániť, tak bolo vrastené v srdciach našich slovenských. Ale, buď nám Boh milostivý, čože sa to teraz za premena stala s ním, keď sa z najväčšieho miláčka Slávy stal zúrivý nepriateľ Slovenska a jeho ľubozvučnej reči! Čože sa to stalo, keď ten, ktorý predtým ustavične kázal lásku a svornosť, ktorý predtým brojil proti nenávisti a nesvornosti, teraz sám je opantaný všetok duchom nepriateľským naproti Slovenstvu? — Keď ten, ktorý predtým svoj národ s najväčšou náruživosťou bránil proti nápadom nepriateľským, teraz s úhlavnými nepriateľmi držiac, zbroj tú jedom napustenú do srdca slovenského obrátil. Pán Kollár, čo robíte, zle robíte! Z tisícich hrdiel Vás úprimne milujúcich Slovákov ozývala sa kedysi nad vysoké Tatry sláva Vaša, ale z tých istých tisícich hrdiel slovenských bude Vám volaná kliatba,[132] ak neprestanete od svojho zlovoľného úmyslu nenávidieť a potupovať svoj vlastný kmeň a jeho reč, ak neprestanete znevažovať a prenasledovať mužov za nový život Slovenska sa obetujúcich. Pre[133] slávu božiu a národa nášho, pripusťte si k srdcu, prosím Vás, tieto nielen moje, ale — ako istý som — tisícich rodákov reči a zmierte sa s bratmi Vašimi tak, ako chcete aj s Bohom Vaším byť zmierený;[134] ak Vám daktorí mladší Slováci snáď ublížili, odpusťte im to junáckym, ak ho ešte máte, srdcom Vaším tak, ako chcete, aby Vám Boh odpustil — učiňte to ale teraz, dokiaľ sa dnes menuje, lebo tam vo večnosti by to neskoro bolo[135] — aby sme sa všetci vospolok odprosili a priateľsko-slovenské[136] ruky si podali. — Lebo čože proti Vám celý národ zavinil, že ho nenávidíte? Reč slovenská čože Vám ublížila, že ju tupíte? Celé mladé Slovenstvo v čomže Vás tak urazilo, že ho zatracujete? Vy ste vyvolali tento nepotrebný, záhubný, neprirodzený medzi svojou krvou boj, Vy tedy a Vy buďte ten kňaz pokoja,[137] zmierte sa s našou slovenčinou, zmierte sa s mladým Slovenstvom, zmierte sa s novým nastávajúcim životom a budete osláveným od všetkých víťazom; keď nad sebou zvíťazíte, meno Vaše ostane veľké a pamiatka Vaša požehnaná,[138] bo národ zjednotený bude môcť viac vykonať.

Slovo toto zavieram a púšťam k drahým rodákom s tou srdečnou túžbou,[139] aby ono pri vzniklých otázkach poslúžilo k lepšiemu porozumeniu medzi nami a Čechmi, k priateľskému zmiereniu medzi nami a nami, ako proti sebe postavenými a k pridŕžaniu sa toho, na čom život a budúcnosť, šťastie a sláva národa a nášho kmeňa zvlášte záleží.][140]



[1] Zoch tu naráža na boje, ktoré zvádzali štúrovci v štyridsiatych rokoch v súvislosti so stupňovaným tlakom maďarizácie a na prenasledovania s tým spojené. Išlo najmä o obranu proti maďarizačným úsiliam v ev. cirkvi, ktoré viedol gróf Karol Zay pod pláštikom tzv. únie, t. j. spojenia maďarských kalvínov s prevažne slovenskými luteránmi, o prenasledovanie v súvislosti so slovenským rekurzom (slovenským prestolným prosbopisom) z roku 1842, obsahujúcim ponosy na násilnú maďarizáciu, a ďalej o zrušenie Štúrovho námestníctva profesorátu reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave.

[2] Po uvedení slovenčiny ako spisovného jazyka do života rozprúdila sa na Slovensku zvýšená aktivita politická i literárna. Štúr konečne dostal povolenie na vydávanie Slovenských národných novín (v máji 1845), založil sa literárny a osvetový spolok Tatrín (1844), začali sa hojnejšie vydávať slovenské knihy, Hurbanova Nitra vyšla v druhom ročníku po slovensky (1844), Hurban začal vydávať Slovenské pohľady (1846), zakladali sa Spolky miernosti atď.

[3] V máji roku 1846 vyšiel Kollárom inšpirovaný a redigovaný spis „Hlasové o potřebě jednoty spisovného jazyka pro Čechy, Moravany a Slováky“ (v dalších poznámkach len „Hlasové“), ostro polemicky namierený proti slovenčine ako spisovnému jazyku. Kniha obsahovala 33 príspevkov starších i súčasných českých i slovenských autorov, dotýkajúcich sa v rozličnej miere a rozličným spôsobom otázky spoločného spisovného jazyka Čechov a Slovákov a namierených proti zavádzaniu slovenčiny do literatúry. Kollár má v ňom najostrejšie príspevky s mnohými prezývkami a nadávkami na slovenčinu i osobnými invektívami. Spôsob, ktorým Kollár získaval príspevky a prispôsoboval ich svojmu zámeru, nebol vždy celkom seriózny.

[4] „Parturiunt montes, nascetur ridiculus mus.“ Preklad: „Vajatajú hory a uliahne sa smiešna myš.“ Latinské príslovie, ktoré znamená asi toľko ako „veľa kriku pre nič“.

[5] Georg Sartorius von Waltershausen (1765 — 1828) — nemecký dejepisec, profesor filozofie a neskôr i politiky na univerzite v Göttingen

[6] Joseph Rohrer (1769 — 1828) — profesor na univerzite vo Ľvove, zaoberal sa najmä štatistickými prácami a zemepisom Haliče, pričom si všímal života a zvykov slovanského obyvateľstva. Cituje ho aj Kollár vo Výklade k Slávy dcere. So spismi oboch spomínaných autorov sa Zoch stretol asi v Čaplovičovskej knižnici v D. Kubíne.

[7] Na ukážku a dosvedčenie nech stoja tu vyňaté aspoň daktoré tie prezývky, ktorými tie slávne Hlasy našu slovenčinu zabrýzgali. Podľa nich je slovenská reč — bačovčina, smetiština, liptovčina, krivánčina, sprostáčina, ovčiarčina, trpáčina, krekačina, sotačina, drotárčina, pálenkárské nářečí, trpácka a glupácka reč, bravčiarčina, hrončina, hokyně (fuj!), štúrovčina, hrubá, nevzdelaná slovenčina, reč krčiem a maštáľ, kočišina, valašina, nejobecnější kočišů bernolačina, kuchynská reč, ošklivá, neškolní, necírkevní řeč, nečisté, pokoutní, nejpodlejši nářečí (fuj!!); Štúr — trpák plenavého jazyka bukovú hrubost kydal; Noviny v surovici a houni oblečené, ohavná trpačina, Štúr nech si noviny sám hauká, ouká, a uuká, boboká a dadaká (fuj!!!), horňácka, pltnícka a čipkárska reč, stohlavá, stojazyková slovenčina, oravský ovsenák, liptovská švábka, zvolenská kaša, turčanská repka. (No, a či ste vy páni nie dajedni repkári, ovsenkári, švábkari, kašiari? — fuj!!!!); bedárčina či betárčina, cigánčina, Novoslováčkové, pluhavá reč, opilá furmančina, Katruša z Môťovej, Barbora z Chrochoti, slávik z Brdárky; dýmem, sazemi a uhlím zafúlená jako hicjari a štubrdcari, plebejčina, fantastičina, kopaničárčina, miškárčina, neumytá, neučesaná, opáperená a zašpinená, neokrúchaná, luzovina, černilid!!! — ledačina, taračka, habarka atď. (fuj, a ešte raz fuj, hanba a posmech takej múdrosti!!!) [Citované výrazy povyberal Zoch najmä z Kollárových príspevkov v Hlasoch, predovšetkým z Kollárovej obšírnej, veľmi ostro a rozčúlene písanej odpovedi na Štúrov list zo 7. 2. 1846 (Listy Ľ. Štúra II, str. 112), ako aj z fingovaného rozhovoru, ktorý Kollár údajne mal s rozličnými Slovákmi, zhromaždenými u neho z príležitosti peštianskeho jarmoku (Hlasové, str. 127 a 158). Viaceré z týchto prezývok pochádzajú i z listu Jána Stehlu Kollárovi (Hlasové, str. 189), z listu dolnozemských Slovákov, podpísaného D. Brozmanom (Hlasové, str. 187) a konečne aj z listu J. Seberíniho (Hlasové, str. 234).]

[8] Kollár má pod svojím menom v Hlasoch uverejnené tieto príspevky: „O československé jednotě v řeči a literatuře“ (Hlasové, str. 101 — 126), obsahujúci výňatky z Kollárových Kázní, „Odpověď Jana Kollára na psaní Ludevíta Štúra ode dne 7. unora 1846“ (Hlasové, str. 127 — 157) a konečne „Odpověď Jana Kollára na domluvy a dopisy jiných, zvláště mladších Slováků“ (Hlasové, str. 168 — 182).

[9] Pavol Jozef Šafárik napísal do Hlasov obšírnejší článok (Hlasové, str. 65 — 88), v ktorom vecným a pokojným spôsobom vyložil svoj — ako zdôrazňuje — osobný názor na potrebu zachovať jednotu spisovnej reči. Medziiným navrhuje tu akýsi kompromis, aby totiž slovenskí spisovatelia písali síce po česky a českým pravopisom, ale v populárnych spisoch určených pre ľud aby používali miesto českých slov Slovákom neznámych alebo neobvyklých domáce slovenské výrazy. Uznáva, že „čtení novějších knih českých, zvláště z oboru vyšších nauk a umění, nebylo za našich dnův Slovákům již tak lehké, snadné a přístupné, jako za dnův našich otcův a praotcův“. Za príčinu toho pokladá jednak nedostatok strediska národného života na Slovensku, ďalej fakt, že Česi v poslednom čase, v snahe držať krok s rýchlym vývojom národného života, vedy a umenia, natvorili mnoho nových slov, Slovákom nezrozumiteľných, takže bibličtina už nevyhovuje praktickým potrebám, a konečne nedostatok národných škôl na Slovensku. Predsa však nemôže uznať „v uherském Slovensku vzešlou, v Novinách, a Orlu na odiv vystavenou novotu“, najmä preto, že v tom vidí odtrhnutie Slovenska od jeho kultúrnej minulosti a obáva sa, že „o vzájemnosti v literatuře, jakáž posud byla, bez jednoty spisovného jazyka, napotom ani řeč býti nemůže.“ Nesúhlasí tiež so Štúrovým „abstraktným“ pravopisom, nerešpektujúcim etymologický podklad. Šafárik nerozoznal podmienky a súvislosti, za akých štúrovci podnikli svoj rozhodný krok a zdá sa mu, že ich počínanie „nevyplýva z nynějšího stavu rozumové osvěty a duševné vzdělanosti Slovákův co pouhé pokračovaní, co nový, vyšší stupeň její, nýbrž pochází pouze z theoretických, spekulativních zásad,… nespoléhá na positivném, historickém základu,… nevíže budoucnost s minulostí, nýbrž je naprosto přetrhuje, nevede zvolným, mírným, povážným krokem dále a napřed, nýbrž velí se vraceti — k samému prvopočátku — od Iliady k abecedě“.

[10] Pavol Jozeffy bol Štúrovi a jeho osvetovej práci priateľsky naklonený; jeho príspevok (Hlasové, str. 225 — 229) je vlastne súkromným listom písaným Kollárovi (z 20. 5. 1845) a je veľmi zmierlivý. Nesúhlasí síce so zavedením spisovnej slovenčiny, ale berie do úvahy argumenty štúrovcov, najmä dôvod, že sa nová čeština odchýlením od staršieho spôsobu písania stala Slovákom nezrozumiteľnejšou a dodáva: „A toto jest důvod ne chatrný, ba všeho povážení hodný.“ Ďalej sa prihovára za kompromisné riešenie: na cirkevnom poli je za zachovanie bibličtiny, zato však spisy hospodárske, všeužitočné, poučné a beletria (rozprávky a povesti) „to by se snad mohlo psáti v nářečí obecném, pospolitému lidu nejsrozumitedlnějším“. Uznáva, že štúrovci majú pravdu, keď chcú národ zjednotiť spoločným jazykom. Nakoniec Jozeffy veľmi priaznivo hodnotí osobné vlastnosti a činnosť Ľudovíta Štúra a narádza k znášanlivosti.

Za menom Jozeffyho mal Zoch v rukopise napísané pôvodne aj meno Pavla Tomáška, brata Samuela Tomášika a profesora na levočskom gymnáziu; jeho meno však sám prečiarkol. Kollár uverejnil v Hlasoch (str. 197 — 199) Tomáškov list zo dňa 21. 2. 1846, v ktorom je pisateľ síce za bibličtinu, ale má zmierlivý tón a je toho náhľadu, že až budúcnost ukáže, ktorá strana má pravdu. Asi preto ho Zoch pôvodne chcel uviesť popri Šafárikovi a Jozeffym.

[11] Ultrista — prepiaty človek

[12] Na tomto mieste je v rukopise „dlužno“; toto slovo nahrádzame výrazom „treba“.

[13] Štúr bol oboznámený a informoval aj svojich priateľov o tom, že Kollár sa pokúšal zakročovať proti slovenčine a Slovenským národným novinám už pred vyjdením Hlasov a že organizovane zbieral pre tento spis príspevky. (Pozri Listy Ľ. Štúra II, str. 403, pozn. 15.)

[14] V rukopise má Zoch „duoložitosťi“ vo význame „záležitosti“.

[15] Polemické repliky štúrovcov proti Hlasom — ako o tom konečne svedčí aj Zochov rukopis — skutočne neboli písané rozčúleným a podráždeným tónom Kollárových príspevkov v Hlasoch. Štúr sám pobádal svojich prívržencov, aby vystupovali seriózne a vecne v tomto spore, ako o tom svedčí napr. i jeho List Sládkovičovi z 19. 6. 1846 (Listy Ľ. Štúra II, str. 132), kde dáva rady, ako takéto odpovede písať a osobitne zdôrazňuje: „Píšteže vážne, ale prísne, píšte rečou porážajúcou.“

[16] „teodícea“ — pôvodne „ospravedlňovanie boha“, nábožensko-filozofická teória, usilujúca sa objasniť a ospravedlniť zlo na svete, vysvetliť, prečo boh toto zlo pripúšťa. Tu vlastne vo význame všeobecne polemickom.

[17] Kollár vo svojom príspevku v Hlasoch na str. 102 — 105 vypočítava, aké sú — podľa neho — na Slovensku nárečia: rozoznáva ich sedem hlavných — slovensko-české, t. j. vlastne české (bibličtina), akým sa hovorí na moravsko-slovenskej hranici, vlastné slovenské, ktoré umiestňuje do Turca, Liptova a sčasti do Oravy, Trenčína, Nitry a Zvolena, tretie poľsko-slovenské v Šariši, Spiši a Orave, dalej rusko-slovenské, premiešané s ruštinou v blízkosti ruských obyvateľov Uhorska, srbsko-slovenské na pomedzí so Srbskom, najmá v Báčke, nemecko-slovenské, akým sa vraj hovorí v ponemčených banských mestách a konečne maďarsko-slovenské, používané najmä v dolnom Uhorsku, v Novohrade, v okolí Pešti a v békešskej stolici a premiešané s maďarčinou. Okrem toho ešte ako prechodné nárečia Kollár uvádza nárečie hanácke, ktorým sa vraj hovorí okolo Bratislavy (zaniesli ho sem vraj moravskí Hanáci), trpácke nárečie v Honte (od slova trpov = teprv) a nárečie krekáčske v Gemeri, ktoré do slovenských slov mieša slabiku kre. Pri tomto rozdelení nárečí sa Kollár odvoláva na Mateja Bela; je na prvý pohľad zrejmé, že toto rozdelenie je celkom neodborné.

[18] Zoch správne dôvodí, že na uvedených územiach bola v období Veľkej Moravy jednotná forma kultúrneho jazyka — stará slovienčina, a to už pred príchodom Cyrila a Metoda. (Podrobnosti: J. Stanislav, Dejiny slovenského jazyka I, Bratislava 1956.)

[19] Pod „tenkými“ samohláskami tu Zoch podľa Štúra rozumie e, é, i, í, na rozdiel od „hrubých“ samohlások o, a, u, ú, ie, ô. V češtine prevládajú „tenké“ samohlásky, kým v slovenčine „hrubé“. Zoch sa tu asi prepísal, miesto spoluhlások má byť samohlások.

[20] Atičtina — názov pre grécky spisovný jazyk podľa polostrova Atiky s hlavným mestom Aténami. V tejto atičtine prevládajú tiež „tenké“ samohlásky.

[21] Časť textu uzavretú do hranatých zátvoriek cenzor vytrel.

[22] „Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí. Vistavená od Ludevíta Štúra. V Prešporku, 1846. V tlačjarňi K. F. Wiganda.“

[23] Štúr v liste zo 7. 2. 1846 (Listy Ľ. Štúra II, str. 112) oznámil Kollárovi, že mu prostredníctvom Kadavého posiela exemplár „Nárečia slovenského“, aby z neho poznal Štúrom uvádzané dôvody za slovenčinu a zmýšľanie štúrovcov. V odpovedi na tento list, uverejnenej v Hlasoch, Kollár a priori odmieta čítať túto knihu — „já to čísti ani nemohu ani nechci“. Nemôže, lebo by vraj mnohým slovám a výrazom, hoci je rodený Turčan, nerozumel, a nechce, lebo dopredu vie, že to bude len trhanie a blýskavé oslepovanie slovenského ľudu a najbolestnejšie zauškovanie. „Jeden ze soudných čtenářů“ odstrašil ho vraj už predom od čítania Štúrovho spisu pre jeho odporný a nechutný sloh, vnútornú slabosť, „nízkoslovenské jankování, drusování, strýčkování a bračkování, sestřičkování a paníkmotřičkování na přádkách, odzemkování s ovčáky na salašech“. Osvedčuje sa, že „vše co nás různí, drobí a oslabuje, to já ani čísti, ani slyšeti, ani viděti nechci. Takovéto smýšlení a jednání držím za nejsvětější povinnost“.

[24] Kollár (Hlasové, str. 110, 121) a Šafárik (Hlasové, str. 83) dôvodili proti slovenčine príkladom nemeckého spisovného jazyka, ktorý zjednocuje rozličné nemecké kmene, hovoriace odlišnými, často i veľmi sa navzájom líšiacimi nárečiami.

[25] „Němci byli v tom ohledu moudřejší, nežli my nesvorní Slované.“ Citát z Dobrovského listu Jurajovi Ribayovi z 10. 8. 1794, obľúbené heslo Kollárovo. (Hlasové, str. 9, 121).

[26] Text v hranatých zátvorkách cenzor vytrel.

[27] Citát z 260. znelky Kollárovej Slávy dcery. Správne: „Než to skryto přede jinými, co my v knize lidstva býti máme.“

[28] V rukopise je na tomto mieste „haluzách“; toto slovo dal Zoch neskôr ceruzkou do zátvoriek a podeň vpísal „konároch“.

[29] „… keď ale chceme za vlasy do tej nemožnej, nie jednoty pravej, ale len jednotvárnosti (uniformy) ťahať, tým samým robíme nesvornosť.“ Rozumej: keď sa chceme usilovať nasilu len o formálnu jazykovú jednotu, už tým práve spôsobujeme rozbroj a nesvornosť.

[30] „palicou na piesku“ — rozumej bez trvácnosti; úslovie vypožičané z biblickej frazeológie

[31] „nostra culpa“ — preklad: naša vina

[32] J. Kollár: Nedělní, svátečné i příležitostné kázně a řeči. I. diel, Pešť 1831; II. diel, Budín 1844.

[33] Jan Svatopluk Presl (1791 — 1849) — český národný buditeľ, prírodovedec (botanik, zoológ a lekár), zakladateľ českej prírodovedeckej terminológie, profesor prírodných vied na lekárskej fakulte v Prahe

[34] Václav Staněk (1804 — 1871) — významný český vlastenecký lekár a spisovateľ; zaslúžil sa o vytvorenie českej teoreticko-medicínskej terminológie, autor odborných lekárskych spisov, z ktorých na Slovensku boli známe najmä „Základové pitvy čili soustavní rozbor a popis těla lidského a jednotlivých jeho částek, s pitevním atlasem“ (1840)

[35] Izmail Ivanovič Sreznevskij (1812 — 1880) — univerzitný profesor v Charkove a v mladšom veku cestovateľ po slovanských krajinách. Za svojej cesty po Slovensku (od 19. 3. 1842 do 13. 7. 1842) dostal sa i na Oravu, kde pobudol tri dni (9. až 11. júna 1842). Tu sa mu venoval okrem J. Matušku najmä Zoch, ktorý ho oboznámil s oravskými pamätihodnosťami a poskytol mu svoje zbierky oravského nárečového materiálu. Na skromnej fare u Zocha aj nocoval (z 10. na 11. júna). Vo svojich zápiskoch pri dátume 10. júna 1842 si Sreznevskij o tom zaznačil: „K večeru sme prišli do Jasenovej, kde je farárom Cochius, mladý človek, chystajúci sa ženiť a mne veľmi užitočný. (Zoch sa ženil 15. júna 1842 v Slovenskej Ľupči. Pozn. editora.) Ostanem tu do zajtra. U týchto ľudí som ako doma.“ (J. Stanislav: Z rusko-slovenských kultúrnych stykov v časoch Jána Hollého a Ľudovíta Štúra. SAV, Bratislava 1957.)

[36] „tej jeho vlastnosti“ — vzťahuje sa na slovo „nárečie“

[37] Jozef Melcer (1800 — 1854) — študoval v B. Štiavnici, Bratislave a Viedni. Bol najprv ev. farárom v Slovenskej Ľupči a od roku 1834 až do smrti v Hronseku. Citovaný epigram napísal dňa 15. júla 1836 na lístok do Zochovho pamätníka (zachoval sa v RPZ) pod titulom „Titěrný Všeslav“. Pri prepisovaní cenzorom vytretých miest upravil Zoch slová s ou na „hlúbu, škrúpku, chúťku“.

[38] Text v hranatých zátvorkách cenzor vytrel.

[39] Hranaté zátvorky označujú cenzorom vytretý text.

[40] Tento argument se rozvádza v článku Tablicovom, Palackého a Jungmannovom a naširoko najmä v príspevku J. Záhorského (Hlasové, str. 90 — 92) a Kollárovom (Hlasové, str. 108, 115, 125).

[41] Josef Jungmann: Slovník česko-německý I — V. Vychádzal postupne v zošitoch v Prahe (1835 — 39).

[42] O Zochových slovníkových prácach a myšlienke vydať slovník slovenského jazyka pozri v tejto publikácii zmienky v Zochovom životopise na str. 14, 23.

[43] „pretvarovala“ — rozumej pretvárala, menila

[44] Jiří Palkovič: Böhmisch-deutsch-lateinisches Wörterbuch mit Beifügung der Slowaken und Mähren eigenen Ausdrücke und Redensarten. Zunächst für Schulen durchaus neu bearbeitet. I. diel, Praha 1820; II. diel, Bratislava 1821. (Preklad: Česko-nemecko-latinský slovník s pripojením výrazov a úsloví vlastných Slovákom a Moravanom. Predovšetkým pre školy celkom nanovo prepracovaný.)

[45] Karel Ignác Thám: Nejnovější ouplný česko-německý slovník. I. diel 1807; II. diel, 1808 Praha.

[46] Josef Dobrovský: Slovník česko-německý. I. diel 1802; II. diel, 1821 Praha.

[47] Narážka na okolnosti, uvedené v poznámke 1. (Text v hranatých zátvorkách cenzor vytrel.)

[48] Hranaté zátvorky označujú cenzorom vytretý text.

[49] Cenzorom prečiarknutá veta (hranaté zátvorky).

[50] „Hoc fuerat demonstrandum.“ Preklad: To bolo treba ukázať.

[51] Jiří Palkovič bol húževnatým prívržencom veleslavínskej češtiny, v tomto čase už zastaralých foriem, a starého „bratrského“ pravopisu, v ktorom sa po c, z, s písalo y, š sa písalo ako ss, j ako g a pod. Bol tuhým a dôsledným odporcom jazykových a pravopisných reforiem Dobrovského a Jungmanna.

[52] Kollár často vo svojich spisoch — ba i v samých Hlasoch (str. 119 — 120) — poukazoval na ponemčenie češtiny a bojoval proti nemu: „Vaše řeč (roz. česká — pozn. editora) je značně poněmčena, a předce nechcete užiti příležitosti a přirozeného lékařství k jejímu poslavjanění.“

[53] Zoch tu má na mysli rozpravy o náprave reči, ktoré uverejňoval Josef Jungmann v časopise „Krok“ pod menom „Lovec“ (1823 a 1827) a v „Časopise českého museum“ pod menom „Napomínatel“ (1843).

[54] Josef Jungmann: Slovesnosť aneb zbírka příkladů s krátkým pojednáním o slohu. Praha 1820. Jungmann sa v tomto spise usiluje o zachovanie rýdzosti češtiny a jej slohu, a to aj pri vytváraní novej českej terminológie.

[55] Metaforický názov „Brus jazyka českého“ sa v obrodenských časoch používal ako označenie pre spis, usilujúci sa o nápravu reči zo syntaktickej, tvaroslovnej, lexikálnej i pravopisnej stránky. Už od starých čias množstvo autorov v Čechách písalo a vydávalo takéto spisy pod rozličnými názvami. Spis nazvaný výslovne „Brus jazyka českého“ vyšiel však až v sedemdesiatych rokoch; knihu s takýmto nadpisom vydal J. Javůrek (1873), M. Hattala (1877) a najmä osobitná komisia zostavená širším sborom Matice českej (1877 a 1881).

[56] Vincenc Zahradník (1790 — 1836) — český kat. kňaz, básnik, skladateľ bájok a autor filozofických a lingvistických príspevkov

[57] Časopis pro katolické duchovenstvo — založený roku 1828 Karlom Aloisom Vinařickým (1803 — 1869) na podnet F. L. Čelakovského. Mal sprvu všenárodný literárny charakter a na jeho redigovaní sa účastnil i sám Čelakovský; neskôr sa stal iba úzko konfesionálne zameraným orgánom.

[58] Na príklad nech stoja tu daktoré výpovede. Hneď od kraja v Časopise českého museum (Časopis českého museum vychádzal v Prahe pod redakciou Palackého (1827 — 38), P. J. Šafárika (1838 — 42) a neskôr J. E. Vocela (1842 — 50). Uverejňoval vedecké, najmä historické a jazykovedné práce.) 1843, str. 542 čítame: ta salaš, miesto ten; ta laza, miesto ten a pl. tie lazy; řidnul, miesto rednul; Schlagendorf, miesto Slavkov; měšťka, miesto mešťanka; steska, miesto stížnost; reminiscence, intelligence etc; slízání — schádzanie, napr. z voza; podštívati — poštvávať, podhuckávať, badurkať. (Slízať znamená u nás — ablecken a podštívať — bebrunzen.) Alebo: tvář sluneční za hory tichý sledí mrak; odřekla se právu, miesto práva (dem Rechte entsagen); přehnaný — übertrieben; na tom jest mnoho záleženo — daran ist viel gelegen. Cesta, kterou nechal (liess) Nero podniknout. Stromy nalezli, od (von) jejichž ovoce jedli. — A inde: obětoval svini (acc.), miesto sviňu — tu nevzniká dvojzmysel; skelný, miesto sklený; přemyslský, miesto přemyslovský; teplský, miesto teplánský, od teplá; pastvišťata (nom. pl.), miesto pastviská alebo pastvy; nasypej, miesto nasyp — inšie je nasýpej; rozdrolit; zatopit — zakúriť; mlíko, bříza, plísti, místi, slípatmlieko, breza, pliesť, miesť, zliepať, chliev, hviezda, dieťa atď. Alebo, čo je to za potvora: páčejí, líbějí, nosejí, vozejí, chodějí, miesto páčia, ľúbia, nosia, vozia, chodia. — Tak tiež v Kazijedoch (Ide o spis Karla Slavoja Amerlinga „Naučení pro lid obecný o domácích jedech a kazijedech“, ktorý vyšiel roku 1840 a 1846 ako príloha k Amerlingovej knihe „Promyslový posel“.) stojí: ta stvol — stopka, u nás stôl — Tisch; kopový list (u nás: kopov — lovecký pes). A komu by toto chutilo: podávají se prostředky o toto podniknutí se pokusiti, že můžeme se nadíti, že budou brzo všecky pochybnosti vysvětleny a všecky soustavy od začátku vědomostí o tom utvořeny, zkuseny a posuzeny. — Ale toho je sila; kto by to chcel vyzbierať, väčší slovník od Jungmannovho by musel napísať a to by jednak nestálo za prácu. Česi sa musia od Slovákov učiť slovensky, ak chcú dobre česky písať. To je nie žiadne paradoxon, ale skutočná pravda, lenže pochybujem, aby ju uverili.

[59] Prkno — doska; džbán — krčah; doch, došek — snopok; peruť — krielo; hejno, houf — kŕdeľ, pochop, biřic — šarha; panoš — mládenec; kotník — členok; kadeřavý — kučeravý; jirchář — kordovánnik; blanář — krznár; kloktať — trepať, trbúľať; leb — črep; holeň — hnát; nártí — príhlavok; skráně, židoviny — sluchy; komnata — izba, svetlica; mezek — mulica; tetiva — struna; drůbež — hyd; povidla (pl.) — lekvár; jíní — osuheľ; klec — stik; tista — suka; ocas — chvost; jáhly — pohánka; tchán — tesť a mnohé iné.

[60] Česky píliti — pilovať slovensky — feilen; č. zástava — záloh, sl. zástava — praporec; č. holdovat — huldigen, sl. lumpovať; č. horovat — vysoko sa vznášať na myšlienkach, sl. kone sa len horujú; č. hříbě — žrieba, kobišťa; sl. hríby, gríby, huby; č. skupiti — nakopiť, sl. skúpiť — skrbiť; č. puchnouti — páchnuť, dusiť, sl. anschwellen; č. skolit — zaklať, sl. brechať ako kopovy; č. syrový — surový, sl. zo syra; č. hrubý — veľký, sl. dick, grob a mnohé iné.

[61] Zoch tu používa zaujímavý termín „pohlava“ pre označenie gramatického rodu podstatných mien. Na inom mieste má v tom istom význame „pohlavja“ (neutrum).

[62] Č. voj (f), slovensky oje (n); č. koupel (f), sl. (n); č. bez (m), sl. baza (f); č. syr (m), sl. syro (n); č. šátek (m), sl. šatka (f); č. krmě (f), sl. krm (m); č. kročej (m), sl. kročaj (f); č. ochoz (f), sl. obchod (m); č. pyř (f), sl. pýr (m); č. oumysel (m), sl. úmysel (f); č. zvěř (f), sl. (m); č. louč (f), sl. (m); č. záda (f), sl. zadok (m); č. sirotek (m), sl. sirota (f); č. mosaz (f), ocel (m), sl. (f); č. podšev, sáh, velryb (m), sl. podošva, siaha, veľryba (f); č. jaro, řešeto (n), sl. jar, riečica (f); č. hrozen (m), sl. hrozno (n); č. fík (m), sl. figa (f) a mnohé iné.

[63] Zrovnajme len napríklad ako Česi skloňujú rodové mená podľa tých Hlasov na str. 7 — 8 (Z citátu z predmluvy k Československej mluvnici Pavla Doležala, ktorú po latinsky napísal Matej Bel.): In his censemus Szunyoghios, Illésházyos etc. takto stojí preložené: Medzi těmi pokládáme Szunyoghy (!), forma celkom neosobná, len živočíchom nerozumným a veciam vlastná, napr. kotlíky, komáre. Slovák robí rozdiel v sklonení nielen medzi životnými a neživotnými, ale i medzi rozumnými a nerozumnými a to je nie chatrná prednosť ducha, Ilešháze, Thurzy, Ostrožithy, Zaye, Szulyovszké, Szerdahelye, Révaie, Justhy, Otliky, Plathy atď. To je nám Slovenom neslýchaná forma. My hovoríme: Szuňogovcov, Illésházovcov, Ostrožitovcov atď. Ktoré je slovenskejšie a ľubozvučnejšie?

[64] V Štúrovom spise „Nárečja slovenskuo“.

[65] Kollár v poznámke k Jozeffyho listu, nadpísanej „Poznamenání k tomuto listu od J. Kollára“ (Hlasové, str. 229) odmieta Jozeffyho zmierlivý postoj k slovenčine ako jazyku, v ktorom by sa mali vydávať aspoň spisy pre ľud.

[66] V tomto zmysle argumentujú v Hlasoch veľmi mnohé príspevky, ale najmä Palackého, Jungmannov, Kollárov a Záborského.

[67] David Friedrich Strauss (1808 — 1874) — nemecký protestantský filozof a teológ, rozpútal svojou známou knihou „Das Leben Jesu“ (Život Ježišov), vydanou roku 1835, v ktorej novozákonné evanjeliá interpretuje ako mytológiu, prudkú kampaň cirkevných i laických kruhov proti sebe. Podobne účinkovala i jeho v podstate materialistická kritika cirkevných dogiem v knihe „Die christliche Glaubenslehre im Kampf mit der modernen Wissenschaft“ (Kresťanská vierouka v boji s modernou vedou), vydanej roku 1840 — 41.

[68] Ludwig Feuerbach (1804 — 1872) — nemecký filozof, materialista a ateista, ktorý síce vyšiel z Heglovej filozofie, ale neskôr sa postavil proti jej idealistickým základom. Jedným z jeho hlavných diel je „Das Wesen des Christentums“ (Podstata kresťanstva), vydané roku 1841, v ktorom podal kritiku náboženstva a jeho gnozeologických koreňov.

[69] Zoch sa tu — ako kňaz — vopred ohradzuje a odmieta možnosť, že jeho argumenty proti bibličtine nielen ako reči spisovnej, ale aj ako reči, v ktorej by mali kňazi kázať v chrámoch, odporcovia využijú a prekrútia tým, že ho jednoducho vyhlásia za neznaboha, nepriateľa Biblie a náboženstva. Cirkevno-náboženské argumenty, ktoré v spore o slovenčinu používali jej odporcovia, boli v tom čase veľmi účinné nielen medzi konzervatívnymi evanjelickými kňazmi, ale aj medzi ľudom.

[70] Citované slová a vety pochádzajú z rozličných miest kralického prekladu Biblie.

[71] Peter Veľký (1672 — 1725) — významný ruský panovník, hospodársky i kultúrny reformátor Ruska, zaviedol miesto staroslovanského písma tzv. gražďanku, v podstate dodnes v ruštine používanú, ktorou sa i navonok odlíšila cirkevná reč a literatúra od svetskej. Gražďanka je jednoduchšie písmo ako cyrilika.

[72] Citát zo Starého zákona (Mojž. II, 20, 9 — 10).

[73] Zoch začal už roku 1844 v jasenovskom kostole kázať po slovensky a v slovenčine viedol i Nedeľnú školu a schôdzky Spolku miernosti.

[74] Zoch v rukopise opravil pôvodne napísané slovo „kazatelnicu“ na „kázalnicu“.

[75] „tenulinkej biblickej češtine“ — Pod „tenkými“ samohláskami Zoch podľa Štúra rozumie e, é, i, í, na rozdiel od „hrubých“ samohlások o, a, u, ú, ie, ô.

[76] Autor tu cieli najmä na tých ev. kňazov, ktorí v Hlasoch písali odmietavo o slovenčine (J. Záborský, J. Dévan, J. Stehlo, M. Linder, S. Krištofy, D. Zajac, I. V. Šimko a iní).

[77] Týmto argumentom operoval v Hlasoch najmä Kollár (Hlasové, str. 116 — 118). Podľa neho ľud dokonale rozumie kázne, piesne i reč náboženských kníh písaných bibličtinou a Kollár tu uvádza príklady o tom, koľko starých, bibličtinou písaných kníh sa dosiaľ opatruje a číta v jednoduchých domácnostiach na Slovensku a koľko prostých ľudí pozná naspamäť celé piesne a state z českých náboženských kníh.

[78] Zoch má na tomto mieste „nesrozumních“.

[79] Náš ľud, hoc priam má knižky české, ako katechizmus a iné, ale formy české prekladá si nevdojak do slovenčiny a modlí sa verímboha, otčenáš tak, ako hovorí, a nie česky: Otče náš, ktorý (nie který) si na nebesách, posväť sa meno tvoje (nie tvé), príď kráľovstvo tvoje (nie tvé), buď vôľa tvoja (nie tvá) atď.

[80] V Hlasoch na str. 63 Jungmann pod čiarou konfrontuje citát (Prísl., kap. 10) zo slovenskej Biblie vydanej roku 1829 s tým istým miestom kralického prekladu Biblie, vydaného Procházkom roku 1836, aby dokumentoval, že tu niet takých rozdielov, pre ktoré by český text nebol Slovákom zrozumiteľný.

[81] Rozumej „o biblickej reči“.

[82] Rozumej „v podstatných menách“.

[83] Celý citát znie: „A chcete-li přijíti, onť jest Eliáš, kterýž přijíti měl.“

[84] Celý citát znie: „A však ne všech přežívajících, aneb těch, kteráž kopyta rozdělená mají, budete jísti, jako velblouda, zajíce a králika; nebo ač přežívají, však kopyta rozděleného nemají, nečistá jsou vám. Též svině, nebo rozdělené majic kopyto, nepřežíva, nečistá vám bude; masa jejího jísti nebudete, a mrchy její se nedotknete.“

[85] Amfibólia — dvojznačnosť

[86] Narážka na Kollárovo tvrdenie v Hlasoch (str. 108): „Slovák tedy přijde tu již takořka do hotového, a nebude přinucen sobě teprv ještě jen první nejtěžší cestu klestiti.“ Rozumej, ak zotrvá v jazykovej jednote s Čechmi.

[87] „či že“ — rozumej v zmysle „či už“

[88] „ostavená reč“ — v zmysle „zanechaná reč“

[89] Vieme dobre, že je i reč detinská, ktorú si samy deti utvoria a často ku podivu vtipné slová vymyslia. Všetky zdrobnelé sú detinské formy, nielen v menách, ale i slovesách: ťapkať, sedkať, bežkať, ležkať, cickať atď. I pohlavie nijaké malo by sa dôsledne volať detinským. Každému svoje.

[90] „Jestliže tá zásada stojí“ — rozumej „Jestliže tá zásada platí“

[91] Práve keď som toto písal, čítam odpornú tejto mienku v Orla tatránskeho č. 40 od pána dr. Kiku v článku o magnetizme vystavenú. [Dr. Karol Kiko — lekár v Pešti, pôvodom z Uhrovca, zaoberal sa živočíšnym magnetizmom a písal o ňom. V OT č. 19, str. 151 vyšla zpráva o Kikovom magnetickom spôsobe liečenia a do OT napísal aj článok „Mišljenki o životnom magnetisme“, ktorý vyšiel na pokračovanie v č. 39 a 40, str. 306 — 307 a 314 — 315.] Mňa ale to pri tejto príležitosti docela nič nemýli, lebo ja mám pred očami tu kmeň český v jeho najväčšej činnosti v XV. a XVI. století a nato nasledujúce opadnutie. Odpornosť týchto mienok sa ale môže vyrovnať tým, že medzi Slovanmi i podľa ich prirodzenej povahy dvojitosť panuje; jedni sú čiernovlasí, druhí bielovlasí, jedni budú mať viac magnetičnosti, druhí električnosti. Tak napr. Poliak a Srb vo svojej podstate sú veľmi rozdielni, tamten viac električný, tento magnetičný. Čech je bližší Poliakom. U nás Slovákov sa nájde obidvoje.

[92] Daniel Adam z Veleslavína (1545 — 1599) — vynikajúci pražský kníhtlačiar a vzdelanec. Vydával množstvo náučných i populárnych spisov, medzi nimi i štyri slovníky, určené pre školskú mládež; z nich najdôležitejší je abecedne usporiadaný „Dictionarium linguae latinae ex magno Basilii Fabri Thesauro collectum atque concinnatum“ (Slovník latinskej reči zozbieraný a zostavený z veľkého Pokladu Basilia Fabra), vydaný v Prahe roku 1579 a „Silva quadrilinguis vocabulorum e phrasium bohemicae, latinae, graecae et germanicae linguae“ (Štvorjazyčný súbor slov a viet českej, latinskej, gréckej a nemeckej reči), vydaný v Prahe roku 1598.

[93] „ab ovo“ — preklad: od prvopočiatku (doslovne „od vajíčka“)

[94] Narážka na miesta v príspevku P. J. Šafárika v Hlasoch, kde Šafárik odsudzuje hádky o pravopis, ako i podľa neho neodborné zásahy a jazykové úpravy. (Pozri aj poznámku 9); v Hlasoch na str. 85 ironicky hovorí, že „není dosti, že brzo po přijatém a stvrzeném jak v Kr. české Učené Společnosti tak i ve Sboru Musejním pravopisu, opět a opět nejen novými pravopisy, ale i novými abecedami obdarováni sme byli“.

[95] „longo usu temporis“ — preklad: dlhým používaním

[96] Štúrovci pokladali Rukopis králodvorský za pravý a videli v ňom doklad o zachovalosti a starodávnosti slovenčiny. Tu sa Zoch v rukopise pomýlil: miesto správneho skladanom a podobnomskladanjeho a podobnjeho.

[97] Vladislav II. Jagelovský (1471 — 1516) — najstarší syn poľského kráľa Kazimíra IV. Od roku 1469 bol českým a od roku 1490 súčasne aj uhorským kráľom; od toho času sa zdržoval v Budíne a s jeho dvorom sa sem dostala aj čeština ako reč vzdelancov.

[98] Matej I. Korvín (1443 — 1490) — uhorský feudál zvolený roku 1458 za uhorského kráľa. Na dvore českého kráľa Juraja Poděbradského, kde sa nejaký čas zdržoval, naučil sa po česky.

[99] Jan Jiskra z Brandýsa — český feudál, od roku 1440 v službách Ladislava Pohrobka a jeho matky najvyšší hajtman celého horného Uhorska; so svojimi žoldnierskymi vojskami, v ktorých boli pôvodne husitskí bojovníci, ochraňoval na Slovensku záujmy habsburgofilskej oligarchie. Autor má na mysli nepokojné pomery na Slovensku, ktoré zavinili ustavičné boje medzi hunyadiovcami a stranou Jiskrovou. Medzi žoldnierskymi vojskami Jana Jiskru, ktorý sa potom stal prívržencom Mateja Korvína, a neskoršími bratríkmi bol podstatný rozdiel; Jiskru podporovala habsburgofilská oligarchia i mestá a bratríkov „v odpore proti feudálom podporovali…aj slovenskí roľníci“. „Bratrícke hnutie malo protifeudálny charakter, ale husitská revolučná ideológia sa v ňom prejavuje v značne úpadkovej forme. Za husitských výprav a najmä za bratríckeho hnutia sa na Slovensku posilnilo postavenie slovenskej národnosti v niektorých väčších a menších mestách. V tomto období sa upevnili kultúrne vzťahy slovenskej a českej národnosti.“ (Dejiny Slovenska. Tézy. SAV 1956, str. 53.)

[100] „per vim inertiae“ — preklad: zotrvávaním v nečinnosti

[101] Medzi číslicou 8 a názvom mesiaca „rujňa“ má Zoch v rukopise písmeno v., čo azda značí „veľkého rujňa(?)“; možno predpokladať, že Zoch chcel takýto názov zaviesť pre mesiac november. Bitka na Bielej hore bola totiž dňa 8. novembra 1620.

[102] Vo výňatkoch z Komenského „Kšaftu umírající matky Jednoty Bratrské“, ktoré Kollár uverejňuje v Hlasoch, pridáva na str. 5 a 6 vo vete „Na tebe, národe český, moravský! vlasti milá! zapomenouti nemohu atď.“ za slovo „moravský“ do zátvoriek „a slovenský“.

[103] Komenský v „Historii o protivenství církve české“ [Jan Amos Komenský: Historie o protivenství Církve české. Spis bol napísaný a vydaný najprv po latinsky (1648), potom po nemecky (1650) a napokon v Lešne roku 1655 v českom znení.] výslovne hovorí, že Jednota bratrská sa vzťahovala na Čechov, Moravanov, Slezákov, ba i Lužičanov, ktorí vospolok porady držiavali. Slovákov pritom nikde nepripomína. A on tu zasluhuje úplnú vieru, lebo sám bol nielen údom, ale i biskupom tej Jednoty. Načo tedy hovoriť o jednote, keď jej nebolo, medzi Slovákmi totiž a Čechmi; veď je to nie hanba pravdu vyznať, a načo domnelou jednotou seba i iných zavodiť?

[104] Jakub Jacobaeus — pôvodom Čech, rodák zo Starého mesta pražského, v rokoch 1635 — 1660 ev. kňaz v Prešove. Vydal niekoľko spisov, opisujúcich udalosti v Prešove a okrem toho dôležité historické dielo „Viva gentis Slavicae delineatio lingua Bohemica scripta. Leutschoviae, 1642“ (Živý náčrt slovanského národa napísaný v českej reči. Levoča 1642). Jeho báseň „Gentis Slavonicae lacrumae, suspiria ac vota voce manuque humili porrecta per M. Jacobum Jacobaeum“ (Slzy slovenského národa, vzdychy a prosby, ktoré poníženým hlasom a rukou predkladá majster Jakub Jacobaeus) vydal roku 1885 v Martine Zochov syn Ivan Branislav, spolu so slovenským prekladom D. Z. Laučeka a s vysvetlivkami.

[105] O tomto Jacobaeim čítal som v jednom starom exemplári Cvittingera [Dávid Cwittinger: Specimen Hungariae litterariae, virorum eruditione clarorum. Francofurti et Lipsiae, 1711. (Ukázka literárneho Uhorska, mužov slávnych pre svoje vzdelanie.) Zoch našiel spomínaný exemplár tohto dôležitého literárnohistorického prameňa pravdepodobne v Čaplovičovskej knižnici v D. Kubíne; pritom šlo azda o rukopisom vpísanú glosu. (Preklad glosy: Majstra Jakuba Jacobaea, Čecha zo Starého mesta pražského, kňaza prešovskej slovenskej cirkve „Živý náčrt slovenského národa napísaný v českej reči. V Levoči, 1642“. Ku ktorému sú tiež pripojené „Slzy národa slovenského a vzdychy“, napísané od toho istého.) — Posledne spomenutú báseň Jacobaeovu našiel jej prekladateľ do slovenčiny Daniel Záboj Lauček v knižnici svojho otca Emericha Laučeka, ev. farára v Píle, zberateľa starých kníh. Dr. Ivan Branislav Zoch, ktorý poznal tu spomínaný záujem svojho otca o tento spis, postaral sa potom o jeho vydanie tlačou (1885). — Texty v hranatých zátvorkách cenzor vytrel.] nasledujúcu glosu: M. Jacobi Jacobaei Palaeopraga Bohemi Ecclaesiae slavicae Eperiensis Pastoris Viva gentis Slavonicae delineatio lingua Bohemica scripta Leutschoviae 16(42). Cui etiam adnexae sunt: Gentis Slavonicae lacrumae ac suspiria ab eodem scripta. Či by tento spis nebol dakde k dostaniu?

[106] Zoch má v rukopise „útulku“.

[107] Text v hranatých zátvorkách (aj texty pod čiarou) boli cenzurované.

[108] Jozef Bencúr — rodák z Jasenovej, zaslúžilý rektor kežmarského lýcea a neskôr mestský radný v Bratislave. Písal historické, historickoprávne a zemepisné diela (po nemecky a po latinsky) vynikajúcej úrovne.

[109] Samuel Timon (1675 — 1736) — historik Uhorska, profesor najprv v Trnave, potom v Košiciach, neskôr prefekt v Užhorode, Kološi a Košiciach. Po latinsky napísal množstvo spisov týkajúcich sa uhorskej histórie.

[110] Matej Bel (1684 — 1749) — očovský rodák, bol najprv učiteľom, potom riaditeľom lýcea v B. Bystrici a napokon rektorom lýcea v Bratislave, ktoré povzniesol na vysokú úroveň. Písal v bibličtine niektoré náboženské spisy, ale najdôležitejšie svoje historicko-geografické diela vydával po latinsky.

[111] Pavol Doležal (? — 1764) — rodák z Uhorskej Skalice, sprvu učiteľ v Bratislave, neskôr žil v Boci od roku 1746 až do smrti. Od neho pochádza najlepšia staršia česká mluvnica „Grammatica slavico-bohemica, in qua praeter alia ratio accuratae scriptionis et flexionis, quae in hac lingua magnis difficultatibus laborat ex genuinis fundamentis demonstratur“ (Slovensko-česká mluvnica, v ktorej sa okrem iného ukazuje z pôvodných prameňov návod na správne písanie a skloňovanie, ktoré je v tejto reči spojené s veľkými ťažkosťami), vydaná v Bratislave roku 1746. Z jej predhovoru od M. Bela cituje Kollár v Hlasoch (str. 7).

[112] Michal Institoris-Mošovský (1732 — 1803) — rodák z Bystričky v Turci, bol slovensko-maďarským kňazom a profesorom lýcea v Bratislave. Písal cirkevné spisy v bibličtine, zbieral staré knihy a rukopisy a bol jedným z iniciátorov založenia katedry reči a literatúry českoslovanskej na bratislavskom lýceu.

[113] Jób Zmeškal — príslušník oravského zemianskeho rodu z Leštín. Písal bibličtinou náboženské reflexívne spisy, z ktorých najznámejší je „Škola Jóbova“, vydaná roku 1781.

[114] Vo štvrtom speve Slávy dcery („Lethe“) umiestnil Kollár vynikajúcich Slovanov, i cudzích priaznivcov Slovanstva do slovanského neba, kým v piatom speve („Acheron“) opísal zradcov, odrodilcov a nepriateľov slovanského života.

[115] Text uzavretý hranatými zátvorkami cenzor vytrel.

[116] V cenzurovaných riadkoch stal sa na viacerých miestach pôvodný text rukopisu pod dnes už vyblednutým tušom Dankovského cenzúrnych zásahov opäť čitateľným. Kedže za podklad pre transkripciu a vydanie rukopisu sme pri týchto miestach vzali nový Zochov prepis, uvádzame odchýlky od neho (zistiteľné pod cenzorovými zásahmi) osobitne v poznámkach. Na tomto mieste Zoch pri prepisovaní rukopisu vynechal slovo „prenáša“, takže táto veta pôvodne znela: „ — a keď prenáša a ovláda životom svojím nad inými; atď.“

[117] Pred cenzúrou bolo v rukopise: „nuž sa naň hnevá, kľaje, prezýva ho všakovými menami atď.“. Pri prepisovaní Zoch vynechal slovo „kľaje“.

[118] „od druhých viseli“ — rozumej: od druhých záviseli

[119] Zoch tu použil zaujímavý tvar „v ďeťactve“, ktorý ponechávame; rozumej — „v detstve“.

[120] Slovíčko „nikdy“ vsunul sem Zoch až pri prepisovaní; v pôvodnom rukopise chýba.

[121] Koniec tejto vety mal pred prepisom trochu odchýlnu podobu: „— iba ak ľudia predsudkami omámení alebo závisťou a nenávisťou zavedení.“

[122] V cenzurovanom texte tu možno rozoznať: „— kto slovom nechce, aby slovenský kmeň atď.“

[123] Pôvodná forma druhej časti tejto vety znie: „keď nechce ducha jeho, nechce života jeho a keď mu nepraje a odberá duchovnú, jemu primeranú živnosť, odberá mu aj život.“

[124] Pôvodná forma: „— sa schádzať a radiť spolu o tom atď.“

[125] Nedávno len vyšla v Pešti od jedného chýrečného Slávožrúta kniha: „Űber die Slavinen d. h. Prahler etc.“ [Nepodarilo sa nám zistiť, o akú knihu ide.], plná najošklivejších útržiek, klebiet a zneuctenia celého národa slovanského, ktorému pred celým svetom tie najhnusnejšie vlastnosti, chvastúnstvo, rabstvo atď. prilepuje. Či ste nevedeli vaše jedovaté zbroje radšej proti takýmto nepriateľom obrátiť a najmä keď sa do vás z príležitosti vašich, národu veru k malej sláve slúžiacich spisov, ako sú Rozpravy [Zoch tu má na mysli Kollárovu rozpravu „O literarnéj vzájemnosti mezi kmeny a nářečími slavskými“, uverejnenú v Hronke, roč. I, zv. 1, str. 39 — 53, 1836.], Sláva bohyně[125] atď. zadierali? Keď ste mužovia, mali ste sa takým, do boja vás vyvolávajúcim nepriateľom naproti postaviť, ale nie svojich a nevinných potláčať. To je naničhodnosť.

[125125] „Sláva Bohyně a původ jméva Slavův čili Slavjanův. V listech k velecťěnému příteli pánu P. J. Šafaříkovi od Jana Kollára. S přídavky srovnalost indického a slavského života, řeči a bájesloví ukazujícími. Typ. J. M. Trattner-Károlyi. Pešť, 1839.“ — Závery tejto Kollárovej knihy sa už súčasníkom videli nedostatočne podložené a nevedecké.

[127] Pôvodne bolo: „— a teraz, keď je už všade vysúdená atď.“

[128] Pôvodné znenie: „— právo živej materinskej, a túto evanjelickú prednosť vy čechisti, evanjelickí kňazi, nohami šliapete, keď slovenskú reč jej práva pozbaviť chcete, a tých, ktorí pri materinskej reči vernejší sú duchu evanjelickej cirkve, potajomne z nevernosti potvárať sa neokúňate? Vy, kollárovsko-čechisticko-unistickí kňazi jedného vrúcneho a verného služobníka božieho H. (rozumej Hurbana — pozn. editora) pre slovenčinu a za jeho jadrný spis, v ktorom čisto kresťanský duch veje, odsudzujete a z úradu, ktorý on tak krásne zastáva, zhodiť chcete atď.“

[129] Zoch tu myslí Hurbanov spis „Unie, čili spojení Lutheranů s Kalviny v Uhrách, vysvetlená od Mil. Jozefa Hurbana, cirkve Evang. podle Augšp. Vyznání kněze a faráre v Hlubokém. Budín, 1846.“ — Hurban v tejto knihe na vieroučnom podklade odmieta spojenie kalvínov s luteránmi, ale jeho vlastným cieľom bolo odraziť maďarizačný nápor „unistov“ na slovenské ev. cirkvi. Pre túto knihu mal Hurban mnoho bojov.

[130] Pôvodné znenie: „— neopovážili vám pravdu povedať.“

[131] Kollár to urobil v odpovedi na Štúrov list uverejnenej v Hlasoch (str. 128 — 129 a 133 — 135), kde vypočítava svoje morálne i hmotné príspevky a dobrodenia preukázané rozličným slovenským ľuďom (predovšetkým Štúrovi samému) a podujatiam.

[132] Pôvodné znenie: „— bude Vám volaná kliatba a hanba večná, ak neprestanete atď.“

[133] Pôvodné znenie: „Pre slávu božiu, pre život národa nášho a spasenie Vaše pripusťte si k srdcu atď.“

[134] Pôvodné znenie: „— ako sa aj s Bohom Vaším mierite.“

[135] Vsuvka medzi pomlčkami „— učiňte to ale teraz, dokiaľ sa dnes menuje, lebo tam vo večnosti by to neskoro bolo —“ v pôvodnom rukopise chýba.

[136] Pôvodne len „priateľské“.

[137] Miesto „Vy buďte ten kňaz pokoja“ je pôvodne „Vy urobte zas svatý pokoj“.

[138] Za slovom „požehnaná“ bola pôvodne bodka. Doplnok „bo národ zjednotený bude môcť viac vykonať“ pripísal Zoch až pri prepisovaní cenzurovaného textu.

[139] Miesto tohto slova je pôvodne „žiadosťou“.

[140] Zakončenie rukopisu znie pôvodne trochu odchylne: „— k pridŕžaniu sa toho, na čom života budúcnosť, šťastie a sláva národa nášho záleží.“

Celý rozsiahly text posledných deviatich strán rukopisu cenzor vytrel. (Prosíme všimnúť si hranaté zátvorky!)




Ctiboh Zoch

— národný buditeľ, evanjelický kňaz Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.