Zlatý fond > Diela > Mať volá III


E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Mať volá III

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Michal Belička, Alena Kopányiová, Silvia Harcsová, Zuzana Babjaková, Ivana Gondorová, Daniel Winter, Nina Varon, Erik Bartoš, Lucia Muráriková, Ida Paulovičová, Monika Harabinová, Ladislav Bugna.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 68 čitateľov


 

1

Len čo otvorili obchod a rozostavili veci na miesto, zjavil sa vo vchode od ulice San Martin pán Fortunato Mešetar. Bol obriadený pečlive ako vždy. Biely trojhran košele na prsiach sa skveje. Rozdelila ho na dve menšie rovné diely kravata s tmavočervenými hrášky v tmavozelenom poli. Čiara na nohaviciach ukazuje rovno k zaokrúhleným pyskom poltopánok. Oči mu žiaria veselosťou vo vypočinutej alebo skôr omladnutej tvári.

„Prichádzam zavčasu?“ obrátil sa na pána Vodopiju, ktorý prišiel proti nemu. „Nebudem na obtiaž?“

Uistil ho, že nie. Ľudia nejdú ešte, až o dve hodiny sa otvorí ozajstná robota.

„Ľudia bez roboty voľkajú si v posteli. Ale my robotníci vstávame!“ Zasmial sa a utieral čelo, akoby od znoja. Pána Vodopiju oviala vôňa, už či vlasov alebo šatôčky. „A gazda? Leňoší ešte?“

Ukázal mu na pisáreň. Prišiel skoro jedným vrzom so svojimi ľuďmi.

„Pozrieme, čo porába.“ Poklepal mu po pleci, žmurkol naň dôverne a ako v žarte:

„Najprv pochytíme jeho, potom príde rad na vás.“ Zdvihol paličku akosi výstražne. Pán Vodopija sa usmial a poklonil.

V pisárni onedlho sa ozývali hlasy pána Fortunata a Katovića. Zamieňali sa. Bolo badať, že pán Katović privítal veselo priateľa.

„Čo nového, Srećko?“ Oslovil ho, keď už sedeli jeden proti druhému pri stole. „Dáme si kávičku?“

„Len čo som vstal od stola. Vieš, že by ma nepustili z domu nalačno,“ usmial sa hrdo. „Domáci poriadok v tých veciach je veľmi prísny. Ak máš, daj dobrú cigarku.“

Zapálili si. Pán Fortunato potiahol nohavice nad kolenami trochu dohora. „Prišiel som po práci. Vybral som sa po domoch. Začínam u teba. Vidíš, tvoj dom mám skoro za svoj.“

„I môžeš, Srećko. Máš ho otvorený vo dne, v noci. Ako sa má pani Flóra?“

„A dobre. Ďakujem.“ Pán Fortunato zvážnel, v očiach sa ukázala starostlivosť. „Viac ráz som ti povedal, aká je, neborka, vždy spokojná. Ale viem, že ju trápi túžba navštíviť svojich, ibaže ju nevyjaví.“ Pozrel na cigarku, ako horí rovno; čiara medzi ňou a popolom tvorí temer pravidelný kruh. „Vie, že by nemohol vyhovieť.“

„Prečo nie? Cesta nestojí toľko.“

„Cesta nie, ale čo súvisí s ňou. Prípravy, dačo šatstva, potom dary. Nevieš, koľko stojí vystupovať ako-tak.“ Pán Simon sklonil hlavu; nechcel sa starieť do tej veci. „Musí počkať,“ doložil pán Fortunato. „A teraz o inej veci, ak dovolíš,“ začal sa usmievať spokojne. „Tiež sa ma týka dosť zblízka. Podpísal by si sa na podiely na väčšiu prácu okolo zlata?“

„Založiť spoločnosť?“ spýtal sa pán Simon.

„Také niečo.“

Pán Katović zvážnel, trochu sa nachmúril. „V spoločnostiach som sa nikdy neobracal mnoho. Bolo ich moc dosiaľ. Ani jedna nevypálila dobre. Vyšli navnivoč a podielnici prišli o svoje vklady.“

„Viem,“ prisvedčil pán Fortunato. „Ale z toho nenasleduje, aby sa nemohla vydariť, ktorá má dobré základy.“

„Prečo nie, ak sú zeme ozaj zlatonosné a ľudia pri vesle statoční.“

„A čo povieš? Máš ma za statočného, alebo nie?“ Pán Fortunato mu pozeral do tváre usmievavým okom. Pán Katović vstal strmo a podal mu ruku. Kýval hlavou v zazlení, ako sa mohol pýtať čo takého.

„Vieš, že ti verím ako sebe,“ dodal.

Pán Fortunato mu schytil ruku a zadržal vo svojej. „Caňadón Arriagadov (čítať Kaňadón — úžľabina, údolie) som preskúmal dosť podrobne; môžem istiť s dobrým svedomím, že je v ňom zlata.“ Vyslovil to veľmi vážne, skoro slávnostne.

„Caňadón Arriagadov!“ siahol si k čelu. „Arriagada, Arriagada bol politik, či generál? Kdesi-čosi som ho počul spomínať. Arriagada!…“ I dupol nohou od netrpezlivosti.

„Nuž dali jeho meno, nech už bol ktokoľvek, doline v Ohňovej zemi; pol treťa dňa koňa od Porvenira.[2] Tam jej je najbližší prístav. Sotva si bol v nej kedy.“

„Vieš, že nechodím na dlhé výlety. Ak by Chabunco (čítať Čabunko), najďalej ak by rio Pescado“ (potok Peskado). Pán Fortunato mu hádže rukou, čo má spomínať veci spoza humien, keď sa hovorí o ďalekých dolinách a úžľabinách. „Ale Arriagada, Arriagada!…“ trel si pán Simon čelo, „alebo som tam bol, alebo som sa sňal s pánom Arriagadom…“

„Tam si nebol,“ istí pán Fortunato. „Ja som bol dva razy; len minulý týždeň čo som sa vrátil. Počul si o Arriagadovi, keď si podpisoval spisy u notára.“

„Vidíš, že som sa rozpamätal! Akože! Bolo nás tam celé zhromaždenie na podpise. Pamätám sa…“

Zaradoval sa, že má takú dobrú pamäť. Pamätá, akoby bolo teraz, koľko sa chlapov tislo v úradovni verejného notára. Všetko naši: rybári, robotníci v prístave alebo v kampe. Medzi nimi bol i veľkokupec pán Katović. Zahnal ich pán Fortunato na podpis. Dolina Arriagadova musí byť veľká, keď bolo treba toľko podpisov, aby bola zapísaná celá banská príslušnosť. Pán Simon a ostatní naši požičali mu len meno; pán Fortunato zaplatil banský poplatok za celý kus. Kus ostal v celosti pod jeho úžitok, hoc banský zákon nedovoľuje zapísať len toľko a toľko hektárov zeme na jednotlivca. Išli sa mu podpísať z ochoty, ako sa podpisujeme za svedka na zmluvy alebo dlžobné úpisy.

„Povyberal som si z vás s rozmyslom,“ smial sa pán Fortunato. „Keby ste vedeli alebo chceli využiť, mohli by ste mi odškriepiť zeme; každý svoj kus, na ktorý dal podpis. Pred zákonom ste vlastne vy majitelia. Nemal som ti to vlastne vyzradiť. Čert nespí; mohol by si ešte hrabnúť, ak by bolo moc zlata…“

Tak sa zhovárali a žartovali. Pán Fortunato mu vyjavil, že najprv pôjde k nim, ktorí mu požičali meno na zeme, či sa budú chcieť zúčastniť. „Začínam od teba, čo mi povieš?“

„Podpíšem sa,“ pristáva domáci pán. „Nie pre ten podpis u notára na tri parcely, ale len tak, z kamarátstva…“

Vysvetlil mu, že je tisíc podielov po dvesto päťdesiat pečí. Štyristo ich ponechal za majiteľské práva sebe, šesťsto ich púšťa na podielnikov. Keď ich rozpredá, zvolá zriaďujúcu schôdzku účastníkov.

„Šesťsto podielov, nie malá vec,“ Pán Simon sa zahľadel naň. Zaťal sekeru do hodného stromu!…

Priateľ sa vystrel a pozrel naň vážne. Každý deň vraj rozhoduje o budúcnosti, lebo predkladá nám novú úlohu alebo starosť. Máme výber podobrať sa, alebo uskočiť, ísť napravo alebo naľavo, ak sme si vedeli zaistiť slobodu vôle a rozhodovania. Pri týchto každodenných prácach prídu i výnimočné dni, kde osud zastane na zvratnom bode. Tých dní býva málo, ale vtedy zober sa a zastaň si na miesto! Polož odrazu všetko na váhu, keď ideš urobiť veľký skok za šťastím a úspechom! Taký skok čaká i naňho. Zbiera teda sily…

Závidel mu pán Simon, že hovorí i rozmyslene a veje z neho i teplota presvedčenia a vzletu. Verí v budúcnosť a zdar. Zastal si sebavedome; neobzerá sa, ale sa zobral dovedna, aby bol celý pri práci.

Pán Fortunato má jasný obraz svojho ostrova, kde vládne večná jar, bohatstvo a šťastie. Musí naň skočiť, lebo jeho ostrov nie je na otvorenom mori. Okolo neho vládne jednostaj prudké vlnobitie. More sa rozráža o ostré úskalia, skryté kdesi pod vodou, kde ich ani nevidno. Len ich cítiť, kde sa more vzpína a odbíja, znovu sa vracia s besnou penou na ne a búcha do nich. Kto ide naň, musí prejsť najprv nebezpečným pásom. Kto nedá pozor uhľadieť čas, hodí ho o skalu, že viac neuzrie božieho slnca. Smelý plavec vysadne na najmocnejšiu vlnu, či by ho azda nevzala a neprehodila ponad nebezpečné hrádze. Závisí zdar od skoku. Ak sa vydarí, prídeš na ostrov šťastia a bohatstva.

„Nuž podpíšem sa, Srećko, i ja,“ vytrhol ho z ďalekých dúm priateľ. „Keby sa mal dobre, vzal by viac. Takto vezmem iba desať.“

„Dosť je, Šime — až moc. Tvoj podpis zaváži, nie počet podielov. Ty si otvoril cestu — dobrý znak.“ Keď vkladal hárok mocného papiera s jeho podpisom do vrecka, osvedčil sa: „Onedlho zvieme, čo bude: schôdzka podielnikov alebo veľké nič.“

Mám predtuchu, že sa nesklameš!“ udrel ho po pleci na odchode. „Teda tvoj prvý, rozhodný krok, ak sa nemýlim.“ Pozrel mu s láskou do očí.

„Rozhodný!“ potvrdil i on veselo.

„Nechže bude šťastný!“ Podali si ruku a stisli ju mocne.

„Ďakujem ti, brat,“ riekol a pozrel naň s povďakom. „Dosiaľ som žil, poviem úprimne, zo dňa na deň. Chodil som k tetke náhode pýtať, čo položiť do hrnca a na seba. Neodohnala ma, môžem sa pochváliť, ani raz. Vždy mala niečo pre mňa v košíčku. Ale vieš: kúpiť a predať, prostredkovať medzi jedným, ktorý hľadá peniaze a iným, šťastným, ktorý ich zas má nazvyš a hľadá im miesto; predávať účastiny, v ktorých je máločo viac od pekných okrás okolo rámca; chodiť na dostihy a vyhrávať; také a podobné práce neoplatí sa robiť do smrti. Chcel by vidieť kúsok istejšej budúcnosti.“

Keď sa mu vyžaloval a odchýlil skvelú záclonu, za ktorou nebolo nič, iba rozhádzané haraburdie ako v handrárskom kráme, pozrel na pána Simona významne.

„Nech ostane medzi nami, Šime! Čo si počul o mojej chudopanskej sláve, nepočul dosiaľ nikto. Nechcelo sa mi s ňou pochváliť.“

Keď vošiel zas do obchodnej miestnosti, pristúpil k nemu pán Vodopija. Čakal naňho.

„Čo je v piesni, nech sa kliesni,“ obrátil sa k nemu pán Fortunato. „Začali sme tancovať, dotancujme. Rozpoviem vám, po čo som prišiel. Ste mladý a mladí berú pred seba, čoho sa štítia starí.“

Keď mu rozpovedal, čo predáva, pánu Vodopijovi zasvietili oči. Nie je vraj od dobrej veci, keby bol istý, že pri nej bude i pán Fortunato.

„Nuž i ja. Počuli ste, že som si zadržal štyristo dielov.“

„Dajú sa predať. Na to sú, najmä ak podskočia v cene.“ Pán Vodopija mu pozrel usmievave do tváre.

„Nie tak náhlive, mladý priateľ!“ Pán Fortunato veľmi zvážnel. „Podobral som sa utvoriť spoločnosť a vytrvám. Alebo bude, alebo nie; s ňou stojím alebo padám. Vidíte, kladiem do podujatia i kúsok mena a cti. Nepredám podiely ani za väčšie peniaze; nectilo by ma nechať spoločníkov na ľade.“

„Prepáčte!“ Zapálil sa, že ho podchytával. „Nenazdal som sa, že je vec vážna.“

„Cele vážna!“ prisvedčil pán Fortunato. Pozreli si do očú. Pozor pána Vodopiju sa mu zaboril hlboko, či nenájde priehradiek a zadných dveriec. Zvážnel i on, poklonil sa hosťovi a pýtal si hárok.

Keď videl podpis pána Simona, riekol: „Zle započal gazda. Vzal by viac, ale sa okúňam; mali by mi za neskromnosť.“ Podpísal i on desať podielov.

Pán Fortunato sa potešil. Začalo sa mu dobre vodiť. Zložil papier a popratal ho. „Mám celý deň chodenia, kým ponavštevujem našich. Požičali mi meno, im patrí prednosť.“

Pán Vodopija je ako na tŕňoch. Ľúto mu je pustiť vzácneho hosťa. Vyprevadil ho na ulicu. Mal čosi na ume. Keď mu hosť dal ruku, zadržal ju v svojej. „Ponúkol by sa vám ísť k daktorým, ak ma vezmete,“ priznal sa mu naostatok.

Pán Fortunato pozrel s úľubou do jeho vysmiatej tváre o podstrižených fúzikoch. Čosi ho priťahovalo k nemu. Z oka žiarilo naň čosi dobrého, úprimného: ochota, úslužnosť, ale i rozum. „Naozaj?“ zaradoval sa mu a stisol mu ruku. „Mne by bola výhoda i potecha v dnešný deň. Nezabudol by vám nikdy…“

Pozerali jeden na druhého natešení, ako keď sa zídu v ceste dobrí priatelia. Medzi nimi sa utvoril zväzok, ktorému sa oba tešili; akoby boli našli niečo veľmi cenného. Dorozumeli sa, kde sa snímu o pol dvanástej, keď sa obchod zatvorí cez poludnie.

Pán Fortunato vzrušený zošíval Puntarenu. Chodil po záhradách, po skliepkoch na rohoch ulíc, po nábreží, po nákladnom moste. Hľadal našich pri robote, vysvetľoval im, čo je vo veci. Ľudia sa už neraz popiekli na zlatej horúčke, ale jeho znali. Nikdy si nezadával v ničom; vedeli, že je statočný chlap a podpisoval po jednom po dvoch podieloch. Platili na mieste.

„Ako ide?“ vyzvedal sa pán Vodopija, keď sa zišli.

„Moc podpisov, málo podielov. Jedno tridsať. Teší ma. Naši mi preukázali dôveru.“ Žiaril naozaj radosťou, že ho neodsotili statoční robotníci.

„Naši ľudia majú dobrú vlastnosť,“ poznamenal pán Vodopija. „Koho uznajú za statočného, radi ho slúchnu. Dôveru nepreukážu hockomu, ale keď ju dajú, nevezmú ju chytro nazad.“

Šli hore mestom, ktoré ožilo. Širokými ulicami sa ponáhľajú ľudia z obchodov a dielní na obed. Práca zasekla do jednej odpoludnia.

„Zavediem vás do domu, kde vám môžu kúpiť sto podielov hvízdajúci,“ zvestoval mu pán Vodopija.

„Ale nech bude náš krajan!“ vystríhal ho. „Zajtra začnem klopať u cudzích.“

„Naši, naši,“ uisťoval ho. „Môžu podpísať, ako hovorím, i odčítať peniaze naskutku.“

Pán Fortunato pokyvoval hlavou. Nepochyboval. Znal ich moc medzi našimi, ktorí mohli naskutku odčítať tie peniaze. „Peňazí by bolo, viem,“ prisvedčil mu. „Dakedy ich ťažko vypoďkať. Boja sa ich dať z ruky, že prídu o ne.“

Prišli na roh ulice Manuel Rodriguez a Temuco pred obchod s veľkým nápisom na štíte: ,Almacen a la cindad de Londres, Paris y Talca. Provisiones para familias.‘

„Ah, páni Dolčić a Kolčić!“ dovtípil sa pán Fortunato. „Ale, mladý priateľ, tí nepojavia!“

„Groš držia tuho, ale ťažkali by si, keby ste ich obišli.“

Pán Fortunato pohol plecom, že nech by si ťažkali a začal váhať. „Ak ich vezmem, pomýlia mi iných. Budem mať opletačky s nimi. Dajme im radšej pokoj.“

„Nebojte sa, neurobia vám galiby. Nedostanete ich, môžete byť istí.“

„Teda na čo sa unúvať?“

„Dneska sme moc chodili. Zíde sa vám posedieť a pozhovárať sa. Za pokutu, že nič nedajú, aspoň ich zahovoríme. Prismudne im polievka.“

Pán Fortunato pozrel naň. Nebol by myslel, že je taký posmešník.

Pán Dolčić ich zaviedol do jedálne, hneď zas skočil do kuchyne. Bol dal tenké cesto, ktoré volajú špagátiky. Bolo sa mu obracať okolo sporáka, nieto prijímať návštevy. Ale bol uhladený, skúsil sveta; nedal znať na sebe, že ho návšteva mýli. I pána Vodopiju privítal priateľsky, hoc priateľstvo ochladlo, odkedy sa poharkali pre pána Katovića.

„Pán Mešetar prišiel k vám vo veľmi vážnej veci,“ začrel pán Vodopija hneď do samej hlbočiny a vysvetlil mu, čo prišli pýtať od neho.

Pán Dolčić sa veľmi zľakol, keď mu spomenuli podpis a zápäť peniaze. Hneď tušil, že keď prišiel podkušiteľ Vodopija a s ním ten druhý, vyparádený, že ho prišli ozbíjať. ,Len si ostrite zúbky!‘ Behal očima po holých stenách veľkej izby.

„V tejto veci nebudem môcť poslúžiť,“ odbavil ich hneď. „Nevidím spôsobu!“

Pán Vodopija pozrel naň skoro smutne a s výčitkou. „Ale, pán Dolčić, nehľaďte na osobu, ale na vec! Viem, že som sa prehrešil niečo, ale povážte, čo povie cudzí svet, že ste nie s nami, kde sme samí naši. Vy, náš najmocnejší obchodný dom!“

Pán Dolčić sa usmial. „Prosím, my sme len na uhle. Predok vedú iní, ktorí majú kapitály. Pristúpil by vďačne, ale nemôžem bez spoločníka. A potom nechcem sa dať do odboru, v ktorom nepracujeme.“

Pán Fortunato sa zberal, že pôjde. Zazlieval pánu Vodopijovi, že ho doviedol temer nasilu. Nepáčilo sa mu prekárať ľudí.

Pán Vodopija nechcel sa pohnúť. Začal presviedčať pána Dolčića, že v odbore by sa mal vyznať; tiež kopal zlato prvé dva či tri roky, keď prišiel do Ameriky.

„Nuž áno, kopali sme; čo sme našli, bolo naše,“ odpovedal pán Dolčić. Bodlo ho, že mu spomenuli skromné začiatky, ako tiež hrdloval okolo zlata. „Ale do spoločnosti sme nevstupovali; z nich, verte mi, nevykvitne nikdy nič súceho. Kto nájde zlaté zeme, ide si ich sám prekopať, netisne iným podiely.“

„Tak dobre.“ Pán Fortunato vstal a oči mu zaiskrili. „Prepáčte, že sme vás domŕzali. Ale musím povedať, že moje polia majú väčšiu rozlohu ako tri Puntareny. Samotný by ich neprekopal do smrti. Hľadám spoločníkov, ale iba ak pristúpia dobrovoľne. Kto pochybuje o mne, neprijal by ho do spolku a čo by bol prvý medzi prvými.“

Pozdravil; tuším mu ani ruky nepodal. Pán Dolčić ich vyprevadil na ulicu. „Čakám spoločníka. Keď príde, pozhovárame sa, čo myslí.“ Bol by nedbal napraviť, čo pokazil trochu ostrou poznámkou.

„Veď mi len príď,“ zastrájal sa pán Fortunato, keď poodišli. „Ukážem ti, kde sú dvere.“ Oči mu svietili, i tvár sa mu zapálila. Kráčal strmo, švihal paličkou. Bolo mu, akoby ho bol vyofinkoval. „Ozajstná okrúhla hlava, tento chlap,“ žaloval sa sprievodcovi. „Nevie povedať, čo má, bez urážky. Chudobnejší vzali podiel, alebo nevzali, ale neurazili. Tento hneď hlavou do mňa ako baran, lebo má čosi groša.“

„Divný človek je pán Dolčić,“ vysvetľuje pán Vodopija. „Vedel som, že nepodpíše; chcel som vám ukázať, aký je.“

„Ďakujem pekne!“ rozhorčoval sa pán Fortunato. „Protiví sa mi, kto nevie znášať chudobu, ale ešte väčšmi, kto sa zduje, keď má dačo.“

Pán Vodopija sa usmieval, bol rád, možno nevie sám prečo, že ich Dolčić odpravil, že sa rozkmotril na večné veky s pánom Mešetarom. „Pôjdeme medzi chudobnejších,“ sľubuje mu, hľadiac ho učankať. „Azda nás neurazia.“

Obrátil sa k obchodu nebohého pána Martina, beztoho im padol do cesty.

Vo verejnom poďakovaní v novinách, deň po pohrebe stálo, že pozostalí ďakujú všetkým, ktorí sa ráčili zúčastniť na ostatnej počestnosti ich ,nezapomenuteľného‘ zomrelého. Nuž, hoc sa báli, že ho nebudú môcť zabudnúť, v dome, kde vládol kedysi, schodili sa, jedli a pili ako predtým. Život tiekol ako za jeho života, iba čo z veľkej miestnosti vypratali biliard, vrecia s múkou a lušteninami, dlhý stôl s pohármi a kalíškami, police s fľašami, i súdok s pivom a vínom. Nebolo ani malých stolíkov pri oblokoch. Miestnosť akoby bola narástla, keď z nej vyšiel veľký mocný gazda.

Stôl bol prikrytý, za ním sedeli iba Nikola, pán Andrija a Dargaš. Zadivili sa, koho im vedie pán Kuzma Vodopija. Miestnosť akoby sa bola vyjasnila, keď vošiel do nej vzácny hosť.

Vstali od stola, popošli vítať ho. Podával im ruku usmievave a srdečne. Hádam i zabudol na trpkosť, ktorá sa rozliala v ňom pred chvíľou.

„Ak sa bude páčiť s nami,“ núkal ho Nikola ako najstarší. „Prišli ste v najlepší čas.“

„Veru by vďačne, ale ma budú čakať doma,“ vyhovára sa. Pozerá so slinami v ústach na misu, z ktorej sa kúri a šíri vôňa dobrej domácej polievky s rizkašou a hráškom. Bol by naozaj vďačne prisadol k nej, dávno, čo nejedol tohoto jedla, ktoré v Dalmácii prichádza tak často na stôl.

Vošla pani Tereza. V miestnosti akoby sa bolo zmrklo od jej čiernych šiat bez okrás, v starosvetskom strihu. Jej tvár, i tak nie veľmi pekná, len stupňovala smútok, ktorý sa šíril od šiat.

„Pani Dorotea,“ oslovil ju pán Fortunato. „Odpusťte, že až teraz vám môžem vysloviť sústrasť nad neočakávanou smrťou vášho pána manžela a môjho priateľa. Bol som vtedy v Ohňovej zemi. Keď som sa vrátil, s opravdivým žiaľom prijal som smutnú novinu.“

„Ďakujem za lásku, pán Mešetar,“ a hlas sa jej trochu zatriasol. Zašiel ju žiaľ. Ani nezbadala, že ju volá Dorotou.

Prisadol k stolu, ale nejedol. Na tvári mu ostala vážnosť, premiešaná so smútkom. Pani Tereza doniesla fľašu s vermutom a poháriky. Kým ostatní jedli polievku, pán Vodopija chlipkal vermut s hosťom.

„Ale i ja pôjdem,“ zberá sa. „Cigáni i mne kujú.“ Vysvetlil im, po čo prišiel.

„Ja by si vzal dva,“ ozval sa Nikola.

„I ja dva,“ osvedčil sa i Dargaš.

Pán Andrija jedol polievku.

„Málo, pán Nikola,“ prehovára ho pán Vodopija. „Vy a Dargaš vezmite po desať.“

„Vzal by ich i dvadsať, ale som bez groša.“ I Dargaš sa vyhováral, že práve včera dal komusi väčšie peniaze.

Pán Vodopija sa usmial. Vedel, že Dargaš farbí. I Nikola má groše v banke. Mohol by vziať desať.

„Vezmite po desať, aby sa neustával darmo pán Mešetar. Vám ostanú po dve; zvyšné si nechám ja.“

Pristali veľmi vďačne. Pán Fortunato pozrel naň povďačne za toľkú dôveru. Pán Andrija tiež pozrel naň a v oku mu šibol výsmech.

„Ja vezmem päť,“ oznámil i on.

„Aspoň dvadsať!“ opravuje ho pán Vodopija. „Päťdesiat by vám pristalo! Okolo zlata robíte!“

„Päť! Nemám peňazí.“

„Počkáme vám,“ núka mu pán Fortunato.

„Nemôžem viac, nemôžem,“ odhrýza sa rozhodne.

Pán Fortunato šiel predsa spokojný. Hoc pomaly, ale predsa len pribúda. Málo bude chýbať do sto. Všetko od chudobných. Zámožnejší bočia, ako pán Dolčić a Andrija. Na ňom sa pozastavil najväčšmi, že nevzal viac. Predsa bol tam, keď našli zem a robili prvé skúšky; videl, že bolo zlata! ,Zemi hádam dôveruje, ale nedôveruje mne,‘ ťažkal si, idúc domov.

Na druhý deň ráno zas sa vybral z domu, hoc čosi pozdejšie. Odpoludnia pochodil po našich a zozbieral zas čosi podpisov. Mal asi stopäťdesiat podielov, štvrtinu ich predal v jeden deň, i dostal hneď peniaze, všetko od chudobnejších.

Dnes ide zaklopať na dvere cudzích. Nemal dosiaľ kedy vyskúsiť, čo myslia o ňom. Majú sa k nemu priateľsky i úslužne; ale nevedel, či budú mať k nemu dôvery pri väčšom podujatí.

Vybral sa k obchodníkovi, ktorý užíva dobré meno nielen v meste, ale i vo Valparaise a Buenos Aires. I v Londýne ho poznajú. Nebol istý, či ho presvedčí. Do tých čias sa stránil baníckych podujatí, najmä okolo zlata. Nedal sa zviesť ani do jednej spoločnosti.

Prijal ho veľmi pekne, zatvoril dvere na pisárni a prisadol k nemu na diván. Počúval ho pozorne, neušlo mu ani slovo, i pozoroval ho, kým mu rozprával.

Pán Fortunato zakončil, že sotva čo bude zo všetkého, ak nenájde uňho podpory.

Domáci pán sa usmial a osvedčil, že najistejšia podpora by bola, ak zeme obsahujú skutočne zlata.

Pán Fortunato by práve to rád preukázať, ale ako, keď je chudobný? Hľadá spoločníkov na prípravné práce.

Pán Ramos porozmýšľal. Dosiaľ počul hovoriť dobre o ňom. Chválili ho ako skúseného okolo zlata. Väčšmi sa mu zapáčilo, že majiteľ pozemkov neupriamil sa na tvorenie účastinárskej spoločnosti, ale chcel by preskúmať najprv pozemky.

„Dobre. Uvidíme, či vykonáme dačo,“ pristal pán Ramos.

Zaradoval sa, keď mal jeho podpis. Nie toľme, že vzal sto podielov; tušil, že ich podpíše hodne, ak podpíše. Ostalo mu vykonať ešte väčšiu vec: prehovoriť ho, aby vec vzal do ruky a zvolal schôdzu podielnikov. Ramos dal sa i na to a sľúbil podporovať ho vo všetkom.

Keď vyšiel na tiché námestie, pán Fortunato sa obzrel ako v novom kraji. Bolo mu, akoby bol iný a vstupoval do neznámeho sveta.

Pán Vodopija vedel včera večer, čo má pán Fortunato za lubom. Uhľadel si čas, striehol na námestí, či by ho nezastihol, keď vyjde od pána Ramosa. Zazrel mu veselú tvár a pružnú chôdzu.

„Ako sa vám vodilo?“ zastavil ho.

„Veľmi dobre, mladý priateľ. Pristal na všetko.“ Vyrozprával mu, na čom ostali.

„Ako ste ho prehovorili?“ divil sa pán Vodopija. Vedel veľmi dobre, ako vyhýba jeho bývalý gazda ľuďom, ktorí sa zaoberajú dielami okolo zlata.

„Hádam nás má za dobrodruhov, ktorí chcú ľahko zbohatnúť: brať peniaze ľuďom pod zásterou podujatí a spoločnosti. Ale som mu poukázal na bohatstvo, ktoré leží v zemi a na povinnosť závažných ľudí vziať vec na seba a nepripustiť k nej dobrodruhov. To ho presvedčilo. Dal sa prehovoriť na tentoraz. Stúpili sme teda na pevnú pôdu. Odhadzujeme špekuláciu a púšťame sa do ozajstnej roboty.“

„Nech bude šťastlive na nových cestách!“ praje mu pán Vodopija. „Tej noci som si rozmyslel lepšie, čo znamená vaše predsavzatie. Podpísal by viac dielov, ak by ste mi dali.“

Pán Fortunato pozrel naň skúmavým okom. „Čo, chceli by ste ich zabrať a pozdejšie predávať pod rukou?“

Pán Vodopija sa usmial. „Podiely sú ako cenný papier, môžu sa kupovať a predávať, lebo tiež stúpajú v hodnote a padajú. Využívať knísanie cien, myslím, neškodí samej veci, ani jej vážnosti.“

„Hm, to ako to,“ váha pán Fortunato. „Ale dnes-zajtra bude schôdzka podielnikov; nerád by vidieť na nej nerozumných ľudí. Ťažko prekonávať s nimi ťažkosti počiatkov. Ak sľúbite, že mi nedovediete kadejakých Dolčićov a Gojčevićov, nemal by nič proti tomu.“

„Na schôdzku prídem sám so všetkými podielmi a podopriem vaše snahy.“

Pán Fortunato sa uspokojil. Opýtal sa ho, koľko si ich zadrží.

„Chcel by ich doplniť na sto.“

Zadíval sa naňho a poklepal ho po pleci. „Naveľko — naveľko, mladý priateľ.“

„Nuž hej. Mám dôveru k vám od počiatku. Na vaše slovo podložil by všetko, čo mám.“

Pán Fortunato sa poklonil na poďakovanie. Usmieval sa jeho oduševneniu. Keď sa rozišli, pred druhým veľkým domom, usmieval sa ešte.

,Akých máme súcich chlapcov!‘ pokyvoval hlavou. ,Má nos a pekné zámysly priživiť sa na zdare. Nech využije výhodu, keď mu podbehla. Radšej on ako druhý.‘

Pred obedom sa ohlásil v klube. Našiel najviac ľudí z obchodných kruhov. Už rokovali živo okolo dlhého stola o jeho zámeroch. Len čo sa ukázal, obstúpili ho, vypytovali sa, čo má pred sebou. Naznačil im nakrátko, za čím ide.

„Mám ešte dvesto podielov. Kto má vôľu, môže sa zúčastniť.“

Skoro sa strhla hádka. Bolo viac účasti ako podielov. Uznesli sa, podeliť si ich narovno.

Na obed prišiel, akoby ho bol vymenil. Nikdy sa necítil taký šťastný.

„I nám svitnú, drahá, iné časy!“ zvestoval pani Flóre, keď mu brala klobúk a paličku. „Azda už nebudeme na chove u tetky náhody. Ukazuje sa niečo stáleho; možno nás čaká zaistená budúcnosť. Budeme si žiť bezpečnejšie.“

Pani Flóra ho objala okolo hrdla. „Nie, Fortunato, mne sa nežiada iného života. Nech len bude ďalej, ako bolo dosiaľ. Nežiadam si lepšie.“

„Nesklameš sa azda, anjelík. Myslím, že nám bude lepšie.“

„Lepšie nám nemôže byť, ako nám je. Vedela som hneď sprvoti, kto je môj Fortunato. Ja som najšťastnejšia žena v Puntarene.“

V tie dni sa cítil ozaj šťastný. Čo bral pred seba, všetko sa mu darilo. Keď sa vrátil do svojho hniezda, našiel v ňom teplotu obetavej lásky a uveličenie za každú i najmenšiu námahu. Vo vystupovaní sa mu prikmotrila akási istota. Zahrievalo ho vedomie, že skočil cez rozbúrené more, ponad zradné bralá do tichých vôd, kde je ostrov zdaru a šťastia.

V nasledujúce dni zvolali schôdzku podielnikov. Predsedom vyvolili pána Ramosa. Do správy chceli vyvoliť i pána Vodopiju so sto podielmi, ale sa nechcel dať voliť. Do výboru prišli samí majetní, dobre známi obchodníci a poprední mešťania.

Po voľbe chytil sa pán Fortunato slova a navrhol vynaložiť čiastku peňazí na zaistenie spoločnosti. „Nie je dosť mať poklady, ale treba dať o nich znať v peňažnom svete, aby ich nezanedbal ako dosiaľ, ale ich pomohol vyniesť na svetlo. Chýr o bohatstve musí sa zakladať na pravde a istote, a nie na novinárskych úsluhách, inak peňažníkov nepresvedčíme.“

„Aká istota, aká pravda? Nech si ju prídu hľadať, ak ju chcú mať,“ ktosi sa ohlásil. „My sme tu na mieste a nemáme jej.“

„Máme ju, akú-takú, lebo dôverujeme jeden druhému. Najľahšie ich presvedčíme, ak dáme preskúmať zem od spoľahlivého znalca. Hľadajme takého, ktorého znajú veľkí peňažníci.“

Keď spomenul jeho meno, zarazili sa podielnici.

„Bude nás stáť mnoho. Znalcovi, na jeho cestu a iné trovy pôjde celý kapitál, ktorý sme zložili.“

„Veď sme ho zložili na prípravné práce,“ ozval sa pán Vodopija. „Na samú prácu musíme otvoriť väčšie žriedlo u účastinárov; naše peniaze by nestačili.“

„A ak jeho mienka vypadne nepriaznive?“ okríkli ho odporníci.

„Prídeme o vklady!“ rozhodil ruky pán Vodopija. „Budeme škodovať my a nie cudzí účastinári.“

„Táto otázka je najzávažnejšia,“ začal pán Fortunato. „Dať zeme pod účastiny bez odobrenia znalca, bolo by urobiť škodu účastinárom i sebe a dielo zničiť v zárodku. Na čo sme kapitál zložili, na to ho obráťme! Ak niekto nesúhlasí, môže odstúpiť. Vklad mu hneď vrátime. Ak by odstúpila väčšina, zeme ostanú nám, ktorí vytrváme. Budeme ich využívať bez účastinárov na starodávny spôsob, motykou a lopatou.“

Nebola obyčaj hovoriť takto. Pán Ramos z predsedníckeho stolca pozrel naň zarazený, či takto myslí pritiahnuť si ľudí? Ale vysvitlo, že si neuškodil. Po jeho slovách nikto nepýtal vklad nazad.

„Po tomto osvedčení neostáva nám, ako prijať návrh pána Mešetara,“ navrhoval pán Ramos.

„Ja ho prijímam s radosťou,“ ozval sa zas pán Vodopija. „Vidím v ňom dve výhody. Hlavná je, že pôjdeme dobre pripravení na peňažné trhy v Amerike a Európe hľadať účastinárov. Preukážeme im svedectvo, v ktorom nájdu zábezpeku. Druhá výhoda je pre nás zakladateľov, že sám majiteľ zlatého ložiska pýta pečlivé preskúmanie. Keby si nebol istý svojej veci, nepýtal by ho; skôr by sa mu protivil.“

Pán Simon pozrel zadivený na svojho prváka. Vídal ho dosiaľ u seba v podriadenosti; netušil, že sa nebojí vystupovať verejne.

Schôdzka jednohlasne uzavrela prijať návrh pána Fortunata. Prípravné práce zverila dočasnému výboru.



[2] Porvenir — mestečko v Ohňovej zemi, v ktorom je veľká chorvátska kolónia




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.