ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zberal sa teda na Rio Colorado zajtra ráno, najďalej pozajtra. Šiel sa pozhovárať s pánom Ipolitom: trochu o obchode, trochu o iných veciach. Pán Ipolito drží dlane na bruchu, šúcha jednu o druhú. Šúchanie učičíkalo pochyby a predpojatosti. I podozrenie dvíha v ňom hlavu dosť vysoko, keď rozváži, čo všetko mu kladú na srdce.

Bol dobrý chlap, počúval; ani si nedovolil prezradiť, čo sa v ňom smeje, nieto robiť poznámky. Odobrali sa priateľsky, tľapkali sa dosť dlho po chrbte. Keď poodišiel, pán Ipolito si pomyslel: ,Mladý priateľ, zamotali sa ti nohy, ako svedčí v tom pazderí, a chytro. He-he-he! Načíname kapitálik! Ak si sa potkol a stratil kúsok rozumu, nemám ti za zlé. Aspoň si sa mal o čo potknúť…‘

Krešimír šiel na banku vyzdvihnúť peniaze. Ohlásil sa u kušnierov, po čom platia kožky z kampy. Pred olovrantom bol už doma.

Cítil, ako hlboko pustila jeho loď kotvu na tom mieste.

Vo veľkej miestnosti našiel Nikolu. Samotného. Dom prázdny, ako vymretý: ani gazdinej, ani Jelky.

Položila mu vraj olovrant na teplé miesto, že si môže vziať sám, lebo vraj nepríde do večera.

„A kde budú?“ naskočil naň dosť mrzute.

„Prejsť sa vraj. Obzrieť si mesto. Čo ja viem!“

Šiel k prípecku po olovrant a doniesol si ho. Akáže je to robota? Mlieko je sotva letné, káva vytuchla. Pekne ho častujú! Odhriata káva, zlievky akési, a on si predkladal posedieť, pozhovárať sa trochu. Od rána sa nezhovárali! Koľko by jej mal povedať na rozlúčku! Veď ešte sotva načali z kôpky. Zbieralo sa na ňu celý život, odkladalo; a tu zbehne, neodkáže ani kde.

„Nechutí, kamarát?“ posmieva sa mu Nikola, ako nechutne chlipká. „Odstáta kávička; dnes nemáš zvaru ako indy.“

Ešte sa mu posmievajú! Odniesol riad do kuchyne, posedel pri Nikolovi, ale nemohol si nájsť miesta. Nebolo sa o čom zhovárať so starým medveďom.

„Ostanete už len tu?“ riekol mu naostatok. „Ja musím ísť k pánu Carlosovi, i s pánom Ipolitom mám ešte čosi pokonať.“

Ale sotva bol na ulici, nešiel ani k jednému, ani k druhému. Spustil sa Bolivarovou na nábrežie. Ak sa šli prejsť, budú kdesi pri mori. Náš človek, keď nemá naliehavej práce, ide k nemu. Vyšiel na horný koniec, zas sa spustil na dolný, ale okolo nábrežia nevidel nikoho. Zišlo mu na um ísť, kde rozkrájali pampu. Medzi ohradami sú dosť milé chodníky; ak by boli išli nimi? Nikde nevidno nikoho. Padla naň samota, bolo mu clivo. Keď sa vracal, vyšla dievčina spoza domov pod širokým slameným klobúkom. V ruke drží metlu žltkastého kvietia na dlhých kočiaňoch.

„Pán Croeso, kde sa tu beriete?“

Slečna Enriqueta, vysmiata a červená! Bola kdesi vonku, na majeri, piť čerstvé mlieko a nazbierať si kvietia.

„A ja, že ste na Rie Colorade!“ prihovorila sa mu.

„Bol som, ale som prišiel na dakoľko dní do mesta. Mal som čosi roboty.“

„Tu medzi ohradami?“ zadivila sa.

„Bol som u pána Carlosa,“ zaluhal, „pozrieť, ako sa chovajú prasce.“

Zišlo jej na um, ako jej boli poslali prasiatko do daru pod fáborčekom. A už začala štebotať o Rie Colorade, o pánu Flankovi. Jej veselosť rozohnala Krešimírovi dumy; začal jej narážať. Keď vchodili širokou ulicou do mesta, zabudol, čo ho vyhnalo z domu; rozveselil sa i on, akoby ani neslýchal o starostiach.

Pani Tereza previedla Jelku cez námestie, hlavnou ulicou poprezerať trochu výklady v širokých oblokoch a potom vyšli na širokú ulicu. Vošli dvercami do dvora a cementovanou podstenou do domu, kde býva pani Flóra.

Vyviedla ju z domu ukázať jej mesto, ale najviac navštíviť pani Flóru. Jelka išla vďačne k nej. Bola proti nej na veľkom moste; včera ju zas prišla navštíviť. Trochu ju bola nahnevala, spomínala priveľmi pána Andriju: ale dnes mali tie veci iný výhon. Dneska sa len smiala nad včerajšími omrzlosťami. Začal sa nový odsek života; čo ju včera ožíhalo, dnes už bola iba chladná rozpomienka. Trochu i smiešna.

Pani Flóra ich privítala veľmi milo, zaviedla do salónika, zhovárala sa s nimi. Rozhovor šiel trochu nezručne; pani Tereza musela vysvetľovať a odpovedať za obe. Ale pani Flóra sadla za piano, začala vyhrávať kusy, ktoré rád počúva pán Fortunato. Pri nich pani Tereza pozabudla na biele háby. Jelka rozmýšľala, ako prišla na ňu búrka znenazdania a schytila ju do prudkej krútňavy.

Zadivili sa, keď Ortensa vošla na prstoch volať ich na olovrant. Na stole bola káva, chlieb s maslom, cukrové kúsky, zaváraniny. Pretiahlo sa častovanie dosť hodne. Pani Flóra im chcela ukázať pohľady zo svojho rodiska, tiež podobizne svojich. Polička bola pri obloku, zazrela cezeň niečo a zavolala ich:

„Či ste ich videli, nože no. Hľaďteže!“

Skočili k obloku, čo je tam takého. Vypľaštili oči. Zazreli Krešemíra a slečnu Enriquetu. Išli popri domoch na protivnej strane ulice pomaly. I zastavovali sa, zhovárali sa veľmi živo. Vidno, i smejú sa. Nebyť ulica taká široká, bolo by počuť hlas, hádam i to, čo vravia.

„To je Enriqueta, pána Ramosa,“ riekla pani Tereza veľmi surovým hlasom. Jej tvár bola veľmi zanovitá.

„Veru, Enriqueta,“ prisviedča pani Flóra. „Že vraj oddanica s kýmsi v kampe a tu sa vodí s inými. A verejne.“

Pani Tereza zakašlala. Šibla okom na tú pri sebe; videla, ako hľadí bledá tadolu. Stiahla obrvy, medzi nimi sa prehĺbila brázda. „Stretli sa možno náhodou,“ pohľadala výhovorku utíšiť Jelku.

„Náhodou?“ zasmiala sa pani Flóra. „To je náhoda? Pozrite, nesie viechu kvietia v ruke! Nenatrhala ho v záhrade. Boli v hore. To vám je kvietie z hory. Veru v hore!“

Jelka sa usilovala pochytiť zmysel každého slova. Ak dajedno nerozumela, doplnil sa zmysel zo súvisu, z prízvuku slova i z pohľadu.

„A pán Croeso, potmehúd,“ kývala hlavou pani Flóra. „Kto by bol myslel, koho sa nechytí. Dobre si pomyslel, pán Ramos má peniaze! Veru pán Croeso, tichá vodička.“

Jelke zakrútila sa izba. Chytila sa rukou za kľučku na obloku. Zrútila sa bôľnym treskotom krásna, skvelá stavba, na ktorú dnes ráno stokla miesto hálky bujnú zelenú chvoju, ovešanú pestrými stuhami. Čo sú naše bujné nádeje a nádherné stavby? Že vraj žula, mramor a oceľ. Príde vetrík, poď na hŕbu! Ostane iba kúdol prachu a čosi prsti z neprepálených tehál.

Vzbúrila sa v nej hrdosť. Zaťala zuby, nepreriekla slova; akoby nerozumela, o čom hovoria. Keď sa vrátila k stolu, spustila sa na stoličku. Bola veľmi ustatá: ani čo by bola prestála pri obloku celý mladý vek. Vrátila sa na predošlé miesto starou stvorou.

Nuž prežila za ten čas mnoho. Preniesla pálčivý bôľ na srdci; sama nevie, ako nevykríkla. Pekné slová dnes ráno; horúce sľuby, falošné ponuky a popoludní zrada, posmech, slina do tváre.

Keď sa poberali domov smutne, akoby išli z pohrebu. Jelka sa prvá spamätala. Postava sa jej vyrovnala, v očiach sa neukazuje veselý úsmev, ale jasné blesky hnevu.

„Tak vidíte, prečo pritrielil tak vďačne z kampa?“ vyhodila na oči pani Tereze. Bola rada, že bola tam, videla ho na vlastné oči, ktoré ho vynášali toľme. Na pekné sa dal chodníky! Zavádzať dievky, zadubené husi, ktoré veria…

„Ach, dievka moja, ani mi nevrav,“ prosí ju pani Tereza skoro v slzách. „Vždy si predkladáme inakšie, nie ako vyjde. Vidíš, ja som sa nazdala, že sa vydávam za najzdravšieho človeka v celej Amerike, a ako ma oklamalo! A keby ti chcela rozprávať všetko, ako bolo! Videla by si, že všetko je klam, povrchný náter a pod ním bútľavina a hníľaď. A predsa zakaždým, keď nám ukážu pekné dúhy na nebi, vystierame za nimi ruky. Myslíme, že sú naše.“

Pani Tereza sa rozžialila. Pobadala bola jemné pletivo, ktoré sa bolo začalo snovať medzi nimi. Ktovie, čo by neboli natkali z neho, akých kvetov a krás, nebyť dnešného výjavu na širokej ulici. Ale ten zasiahol surove doň, roztrhal jemné vlákenká. I Jelku zjedal žravý bôľ, ale sa v nej rozbúril hnev; postavil hrdosť na svoje miesto. Bola chladná, odhodlaná, keď vošla do domu.

Krešimír, keď sa rozlúčil so slečnou Enriquetou, prišiel domov. Vošiel do kuchyne pozrieť, čo robí pani Tereza. Ostal ako zahanbený, že mu ani neodpovedala.

„A čo vám je, gazdinká?“

„Nič takého. Ľaľa roboty: dohnať, čo som zameškala.“

„A kde ste boli?“

„Sem a tam: ani neviem, kde. Čas sa míňa…“

Popozeral na ňu, čo hovorí. Zatvorila sa pred ním na všetky zámky; nevedel, z ktorej strany jej pristúpiť. Počkal, či predsa nepovie dačo; ale krútila sa okolo ohňa, akoby ho ani nebolo.

Urazený vyšiel z kuchyne do dvora. Poobzeral sa v ňom, akoby bol vyšiel do iného sveta. Nebo mu bolo tmavé, akoby sa bolo zavalilo chmárami. Skladal si veci do cesty. Stála pred ním prísne, nemôže ju odkladať ďalej a zháňať výhovorky.

Keď vyšiel po robote znovu na dvor, vyjasnili sa mu vidieky. V obloku, ako v ráme, zazrel krásny obrázok, ale živý. Pristúpil k nej prudko, že ju chytí za ruky. Odtiahla ich i cúvla pred ním na krok. Pozrel jej do tváre. Jasné, usmievavé oči sa mu neusmievali. Hľadeli naň vážne, skoro prísne.

„Predsa som si rozmyslela,“ riekla mu pevným hlasom. „Prosím vás, kúpte mi kartu na tento poštový.“

Musel sa chytiť rámu; zľakol sa, že padne z nôh. „A čo je to zasa?“ Zahľadel sa na ňu, ale sa jej nemohol priznať. Bola pred ním cele iná Jelka. Kde sa podela, s ktorou sa zhováral dnes ráno?

Uhla plecami, že je nič; pozerá mu do očú pevne a prísne, v tvári jej nepohrávajú jamôčky.

„Ale mali by ste vysvetliť.“ Začala sa i v ňom dvíhať smelosť. „Nie, nenadstavujte mi túto osobu, ju nepoznám, nemám s ňou nič! Ja hľadám tú, s ktorou som sa dnes ráno zhováral.“

Pokrútila hlavou; prísna tvár akoby bola zmäkla. Veľké čierne oči sa zamútili; rozostrel sa v nich hlboký žiaľ. Ale tvár znova stvrdla i závoj z očú sa odchýlil; pozerali zas prísne.

„Už je nie tu,“ preriekla. „Išla, skadiaľ prišla: nemá tu čo hľadať. Za ňou pôjdem i ja.“

„Čo jej urobili? Prečo nechcela ostať?“

„Nemohla. Neprivykla by. Druhé obyčaje našla, zľakla sa ich.“

Zanemel. Celá bytosť akoby bola stratila oporu a išla zapadnúť do akýchsi priepastí. Čoho sa chytala, všetko sa jej v rukách drúzgalo. Pozrel na ňu vo veľkom strachu.

„Takže sa už neukáže?“ vyzvedal sa znovu.

„Nieto jej tu!“

Zamĺkol a zas sa obzeral. Nevidel nič svetlého okolo seba. Celý svet akoby bol stemnel. V jeho tvári sa zas premenilo, strach a žiaľ sa stratil.

„Dobre, slečna, keď rozkážete, kartu vám kúpim. Ale ju kúpim i sebe. Tou istou loďou pôjdem.“ Pozrel jej smele do tváre, z očú šľahol oheň na ňu. „Veď ja ju nájdem, oj nájdem. Nedám jej utiecť, čo by kde bola.“

Odstúpil od obloka, ale hodil na ňu okom, v ktorom bola výčitka. „Povedzte jej, že sama nevie, čo chce. Veľmi ľahko zutekala.“

Obrátil sa, šiel na ulicu. Zašiel ďaleko vyše mesta, sám, popri mori. Slnce zašlo za vrchy, on ešte sedel pod bujným patagónskym smrečkom; pozeral za kanál, na divoké bralá pod snehom. Ich divokosť a skvelý jas končiarov vábili ho k sebe; vlievali mu do srdca akúsi útechu. Keď mrak padol i na nádherný ich kraj, zobral sa a vrátil sa pomaly do mesta. Vošiel rovno do izby, nepozrel, čo sa robí v kuchyni, hoc padal pruh svetla do dvora odchýlenými dverami.

V noci spal veľmi málo. Keď slnce vychádzalo, vyšiel zas na ulicu a dal sa na pampu, kde ju rozkrájali na kusy. Ohlásil sa u pána Carlosa, ktorý sa mal okolo svíň. Ponúkli ho raňajkovať. Prisadol vďačne; nemal ničoho v ústach od včera poludnia.

*

Jeho výčitka pri odchode šibla ju tuho. Pozrela za ním, bola by sa chcela brániť, hádam sa i hádať. Všetko v nej vrelo. Myslela si, že vyhrešiť ho, ukázať mu jeho faloš, bolo by jej odľahlo na srdci. Veď takto nemohla ostať. Žiaľ by ju zožieral, nebolo by mu konca-kraja.

Keď sedela v izbičke, začala rozmýšľať nad sebou. Sama uznala, že sa dosiaľ prenáhľovala vo všetkom. Predsa ísť do Ameriky, nevediac na čo ide, ku komu, ako! Išla na prvé vnuknutie, alebo skôr smiešny akýsi popud. Zabudla, že trhá mocné zväzky, ktorých sa nebolo nikdy týkať. Ledva bola na lodi, odpadlo jej srdce od neho, ktorý ju vlastne zavolal. Keď prišla do Puntareny, začala sa ho báť len preto, že videla jeho izby a pod posteľou papuče. Ešte sa neoslobodila strachu od neho, už sa zaplietla s druhým. Pravda netušila sprvoti, čo sa snuje; k vedomosti sa prebrala, až keď si povedali veľmi vážne slová. Pod nevídaným kúzlom jednej chvíľky dala mu sľub s radosťou. V ten istý deň popoludní, keď ho videla s inou, prenáhlila sa od veľkého bôľu — sľub stiahla. Chce ho vysúdiť zo srdca.

Vyriekla veľmi chytro slová hneď rozhodné. Ani ho neskusovala, čo je vo veci; dala mu znať doprosta, že sa rozišla s ním. Vyplnila si vôľu; čo zvíťazila? Jeho slovo podťalo jej nohy. Vrátila sa do izbičky premožená. Darmo sa hnevať, keď celá bytosť cíti, že prišla o slobodu. Môže zutekať domov, nechať ho tu; čo zvýši, keď ostane jednako pripútaná k nemu? Neoslobodí sa ho už nikdy, bárs by sa i rozišli. Oznámila mu hrdo, že tašla, že jemu sa stratila navždy; ako zmizla, keď je tu, plače, ťahá sa k nemu celou vrelosťou srdca?

On, hoc veľký falošník, má viac rozvahy. Drží slovo. Ráno si žiadal doniesť ozajstnú obeť za ňu a večer jej dokázal, že to nebolo prázdne slovo. Ide nechať všetko tak, hoc prísť i o zárobok, utratiť na kupectve, len aby mohol ostať pri nej. Či by sa zberal za ženou naľahko do Európy, keby mal inú tuná? Bol by mykol plecom a zasmial sa. Nebol by stál pred ňou, akoby bol hrom udrel doňho. A ak mu krivdí? Či je podozrenie istota?

V noci ledva zažmúrila oka. Na večeri nebol; kde išiel? Rozpamätala sa, aký bol smutný; ktovie kde išiel! Ešte šťastie, že jej nezišlo na um, že mohol ísť k druhej hľadať potechu. Nuž zíde sa s ním zavčas rána, možno pri káve. Zas sa pozhovárajú. Veď mu ona nazrie do srdca. Bola ako istá, že sa prenáhlila. Len sa sňať spolu, veď on jej ukáže, ako sa mýli…

Keď vošla zavčas rána do kuchyne, našla pani Terezu samu. Stála nad diežou s hábami, tvár mala veľmi zanovitú. Chcela sa jej opýtať, či nebol tuná. Zhákla sa pre jej prísnu tvár.

Naveľa sa obrátila k nej, tvár jej zvľúdnela. „Či budeme raňajkovať?“ Nevedela, čo má povedať. Nemala vôle jesť, ale zhovárať sa s ním, žartovať vari. „Dnes, vidím, budeme len samy…“

„A kde je?“ vybúšilo konečne z nej.

„Kto ho tam vie!“ Tvár jej zas bola zanovitá. „Nebol na večeri a prvej išiel, ani nepozrel sem.“

Ako je to? Prečo sa hnevá? Hádku mal s ňou: prečo sa má hnevať na gazdinú? Bolo jej smiešne, držal sa chlapčensky. Ale o chvíľu sa nesmiala, keď zvedela, ako ho zahanbila pani Tereza včera večer, keď prišiel k nej do kuchyne. Nevedel vraj, na ktorú nohu stúpiť.

Povedala jej, že ešte nebude jesť. Vyšla na dvor; zíval na ňu pustotou. O chvíľu sa opovážila prikradnúť k jeho dverám; popri záclonke nakukla do izby. Bola prázdna, posteľ rozhádzaná. Na truhle dvojdielna kapsa i guanaková pokrývka vo valcovitej obliečke. Vrátila sa do izbičky, sadla k posteli, zaliali ju slzy. Nehnevala sa už naň, ale na gazdinú. Načo ho urážať?

Nevedela, koľko tak presedela. Vkradla sa k nej pani Tereza.

„Či neprídeš raňajkovať?“ prihovárala sa jej.

Bola jej protivná s tým vynukovaním. Akoby jesť bola hlavná vec! Jesť alebo nejesť, jej bude vždy zle.

„Nemala som ho zahanbiť,“ uznáva pani Tereza. „Prišiel pekne ako čeľadník a ja jemu mrzko! A s tou Ramosovskou tiež neviem, či je pravda. Veď sa mohli i stretnúť. Viem, vydáva sa dobre. Ale by sa išla teraz zapliesť s iným?“

„Verabože!“ pokyvuje hlavičkou Jelka. „Mali sme si lepšie rozvážiť.“