E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Mať volá IV

Dielo digitalizoval(i) Michal Belička, Zuzana Babjaková, Ivana Gondorová, Daniel Winter, Lucia Muráriková, Ida Paulovičová, Slavomír Kancian, Katarína Tínesová, Ladislav Bugna.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 67 čitateľov



  • 1
  • 2
  • 3
  • . . .  spolu 9 kapitol
  • Zmenšiť
 

1

Krešimír sponáhľal sa na Rio Colorado. Myslel, že ubudne ktoviekoľko roboty, keď príde dve-tri hodiny prvej. Nemal inej mysle, ako náhliť, duriť koníka. Napoludnie ho počastoval kukuricou a napojil. Kukurice si niesol pri merinde. Pred večerom bol na podniku. Gazda sa mu zaradoval; keď nie pre inšie, teda pre tie šatky a kvietok. Zadržal ho na večeru: k stolu sadol už s červeným klincom na čiernom kabáte. Ani hádam nezbadali gazda a jeho spoločník, že boli ozaj spoločníci. Boli oba podperení patagónskymi klinčekmi, ktoré akoby boli vypadli z oka jeden druhému.

Po večeri vysadol na koňa, letel do Mokrého caňadóna.

Prvá starosť bola poprezerať, koľko urobili, kým ho nebolo pri nich. Hnali dosť dobre. Kýval stĺpiky, či ich nevsádzali kadejako. Nemôže sa žalovať: usilovali sa.

Bol by spokojný. Ale zarána, keď sa obriadil, schytila ho túžba. Mať krídla bol by odletel raňajkovať kdesi, kde je lepšie ako s kamarátmi. Netušia, chudáci, aké mával raňajky, a najmä včerajšie. Majú diel na zárobku, ale nie na jeho šťastí.

Zhovárali sa málo, prehodili slovo tu i tu. Jemu ich mlčanie malo význam, že hádam tušia, čo bolo vtedy, ak pozerali špárou na bráne z Bolivarovej do dvora, keď gazdiná išla po perečko slečny Enriquety a nechala ich samých pri koníkovi. Popozeral po nich: čo mlčia? Vybral si iba to, že rozvažite jedia vyprážané pagáčiky s čajom. Sotva číhajú, čo v mysli robí pri dievčine, kým gazdiná riadi kvietky slečny Enriquety.

Len sa pohol k nej, pozrel na ňu, a ona sa mu hodila prudko do náručia s rozbúrenou mysľou. „Ostanem pri tebe, hoc idem. Budem na teba myslieť,“ bľabotal, alebo si len hádam myslel. Pritúlila sa k nemu, ústa sa im stretli položiť horúcu pečať na sladký sľub. Koník, hoc ho nik nedržal, ostal pri nich za svedka veľkého šťastia.

„I ja s tebou, vždy — naveky!“ sľubovala medzi bozkmi. Ustatá, premožená šťastím, položila hlávku na jeho plece. Čiže bolo sladko oddať mu razom slobodu, na ktorej si toľme zakladala. „Nech ti bude! Mne jej netreba…“

„Moja, moja!“ pritiahol ju k sebe mocne, ako veľký víťaz. „Za slobodu máš moju lásku, zober si ju, zober, ak môžeš. Je veľká, väčšia od Biokova…“

„Ber slobodu, i ľúbosť — všetko!“ núkala mu. „Mne nič netreba, nič…“

Tak vymieňali a pečatili veľké sľuby, kým sa neborká pani Tereza trápila okolo kvetov vložiť ich k pokrývke.

*

Robota ho zahriala a potešila: prešiel mu i žiaľ. Poobzeral sa po iných: až teraz mu zišiel na um Petar. Ani sa mu nepriblížil dosiaľ. Bol i on v robote, kopal jamu s veľkou chuťou. Držal hlavu k zemi, ale i tak bolo vidno, že nemá fúzov. Kde ich podel, že sú nie ovesené popri ústach? Veľmi ho pohlo, že ich nemá. Odľahlo mu, že má na kom schladiť hnev, ktorý vrie v ňom od rána.

„Čože je to zasa? Čo si sa zohavil?“ oboril sa naň.

„Každý sa môže nosiť, ako mu ďaka,“ odvrkol mu i dodal, že sa nedá okrikovať. Ale sa hanbí trochu. Hlavu drží skoro nad samým čakanom, ktorým hluší ďalej.

Popchlo Krešimíra, čiže tak? Bude odvrkovať? Hľaďže, hľaď, ako mu hrebeň narástol! Ani sa tu nezohrial, už zabudol, že ho vzali vlastne z milosti medzi seba.

„A čo to má byť?“ Pristúpil k nemu ani sudca. „Nemôžeš sa pozhovárať s ľuďmi, ako svedčí?“

„Aký pánboh daj, taký bodaj zdrav!“ vysvetlil mu Petar. Vystrel sa, obe ruky na porisku čakana. „Prečo skáčeš do mňa? Nevidíš, že sa hanbím sám pred sebou, nieto pred známymi!?…“

Hovorili v našej reči. Krešimír sa domyslel až teraz, že sa mu Petar dosiaľ vyhýbal. Udobril sa a spýtal sa ho prívetivejšie: „A čo ti je to?“ Okúňal sa hovoriť s ním v reči, ktorú ostatní nerozumejú, a zhovárať sa s ním kaštelánsky bolo mu zas smiešne. Hľadel teda skončiť nedorozumenie čím skorej.

„Nuž to: oholil som sa. Inej rady nebolo. Ostal som o jednom bajúze: druhý mi odstrihli v noci pri samom koreni.“

Musel sa zasmiať. Ostatní tiež zdvihli hlavu. Domysleli sa, o čom sa hádajú. Krešimír obrátil predsa na španielsky, aby rozumeli i oni. „Prečo ti urobili takú hanbu?“

„Čo ja viem?“ Mykol plecom, obzrel sa na nich s výčitkou, ako stoja a pridúšajú smiech. Nechcelo sa mu, ako vidno, hovoriť veľmi o veci.

„Váš krajan je divný pán,“ ozval sa Eulogio. „Mali sme ho ako za brata. Ale on mne vstrčil, kým sme večerali, bodľavý kriak do pokrývky. Keď som sa hodil do nej, pobádalo ma. Skočil som, akoby mal sto ihiel v sebe. Ľúto mi je, ale som nemohol prežrieť taký žart. V druhú noc som mu urobil, čo vidíte. Sprvoti, že mu odšvacnem šticu, ale sa mi ho uľútilo, zošpatiť ho toľme a vzal som mu iba fúz. Aspoň sa ogabal. Keby si bol nechal zajačie labky pod uchom, mohol byť ako hrdina našej samostatnosti. O’Higgins, San Martin[2][3] tiež sa holili, ale si nechávali labky.“

Krešimírovi prišlo do smiechu. Čo Petar hľadal, našiel: zháňal pestvá i tuná, ale prišla kosa na kameň! Dobre, že nepodpiľoval stĺpiky alebo nestrihal drôty. Nemôže sa nikde zmestiť; už sa nikdy nenapraví. To mu zas riekol v našej reči, nechcel ho znosiť pred nimi.

„Na tebe je kliatba, bratku! Kde sa ukážeš, zle je.“

„Len pomaly!“ zahriakol ho. „Keď som stal medzi nich, nevedeli mi miesta: do očú ako med, veľkí priatelia, bratia. Ale kde bolo skálie alebo štrk, každý sa uhol a potisli Petra. Hluš, rúbaj, a oni sa prehrebali v mäkkom. Po robote vylihovali pri ohníku, popíjali mate, a Petar choď s čakanom kopať kriaky na oheň. Ďakujem ponížene, pekné bratstvo!“

Krešimír ho nepodvracal, možno mu i uznal. Robotníci hovoria o rovnosti a bratstve, ale tiež i medzi nimi sú mocní a slabí, tlačitelia a potlačení. Učeň alebo začiatočník, keď príde medzi nich, prejde svoju školu. Učeň i u nich je mučeň. Čaká ho krivda, využívanie a ústrky. Ale to musí byť. V spoločnosti ľudí nemôže byť bratstva a rovnosti, kým v nej vládne surový zákon sebectva. Rozkazuje všade sväté ,ja,‘ kde sú triedy a kasty. Krešimír nebral hore jeho žaloby; hodil na ne rukou. Spýtal sa ho radšej, ako usporiadal účet s doktorom.

Petar nemal výhovorky.

„Najprv si ho vodil za nos, že ťa nedoliečil. Musel si lámať hlavu, čo ti je, keď ti zdravie dušu honilo. Ženu, ktorá ťa prichýlila, šudil si, že si chorý, aby ťa chovala ako pavúka.“ Sprotivil sa, že nie. Veď zametal, rúbal triesky, robil čo mohol. Pomáhal jej. „Pekne si jej pomohol! Mala za to účet od doktora za falošné vizity, keď si mu chodil domŕzať. Vari si jej nechal peňazí na svoje dlhy?“ Uznal, že nenechal. Smrdel grošom. Nikto ho nechcel zratovať. Čo mal robiť? Uchýlil sa do kampa.

„Hanbi sa! Zdravý zručný chlap a ostať bez groša! Kde ti je, čo si zgazdoval?“

Vyrozprával mu, ako ich musel vypárať z futra. Šli za hospodu a chovu. Zaplatil jej statočne. I teraz bol hrdý, ako otvárala oči od divu, keď jej odčítal na dlaň zlaté funtíky.

„Pekne si jej zaplatil!“ hrešil ho nemilosrdne. „Nechal si jej starosť a dlhy a šiel si zháňať čertov po kampe. Nezmestník si, neposedník; nemôžeš obstáť ani v meste, ani v kampe. Zadieraš do kamarátov: ja ťa nemôžem držať. Tu máme iné starosti, nie robiť chlapectvá a prieky…“

„Spýtaj sa ich, či som sa neusiloval,“ bránil sa.

Nespytoval sa ich, ale ho šľahal. Ešte ho i znevážil, že vraj ustal. Ruky mu vraj neprivyknú na ťažkú robotu. Nech ich ukáže. Keď mu vystrel dlane, mohol vidieť, že stvrdli, kde sú vrastené prsty do dlane lúpe sa koža do krvavých pľuzgierov. Či mu je vraj nie večná škoda drať ruky takto? Čo by mu povedala mama?

Petar sa rozpajedil, v očiach mu zaiskrilo. Ale on sa posmievať, komu? Stal si pred neho vyzývavo, vystrel sa, buchol čakanom o zem. „Čo si ty? Či vieš, čo si? Ja som z robotníckeho rodu. Na svojom sme žili, kopali statočne vlastné zeme. Môj otec bol najlepší do motyky v dedine. Viem kopať, kopal som ako iní, kým som nešiel do tejto nešťastnej zeme. Ale som vari pobehaj, skaderuka-skadenoha? A ty, mladý pán, čo si nešiel radšej za pisára? Čo sa tisneš medzi nás? Tulikaj na organe ako pán otec; dávaj deťom feruľou po štipke! Keď dochodíš mňa, vysvieť najprv hniezdo skadiaľ si sa vykotúľal…“

Nakydal mu koľko môže vymyslieť hrdosť pevného sedliackeho stavu proti chudobnej, opovrhnutej triede chudobných vzdelancov, ktorým v žalúdku kováči kujú. Bieda a hlad je stály druh ich vyvýšenosti.

„Len ho vysvieť, Peterko! Vyveď rechtora i kostolníka, ak chceš i hrobára.“ Usmieval sa Krešimír, ale sa v ňom pohýbala trpkosť nad ústrkmi, ktoré znášal on i jeho rod od kolena do kolena preto, že nesedel na íreku, nemajúc piaď svojej zeme.

„Boli sme pisári, učitelia, nie statkári ako vy. Ale čo ti je z toho na amerikánskej pampe, kde sme jednakí. Ale jednakí len tí, ktorí sa prebíjajú statočnou prácou. Nepatria k nim záhaľčiví ľahtikári, príživníci, pôžitkári, skazení mestskí vtáci, ktorým len aby bolo ľahko žiť a zavadzať poriadnym ľuďom pri robote. Nebol by ti spomenul tieto veci, ale som ti musel otvoriť oči. Chudobní ľudia museli ti dať hospodu; ja, chudobného rechtora syn, musel som zaplatiť účet za teba, aby si cudzí človek nemyslel, že sme nestatoční klamári. Tu ho máš, tvoj účet, veľký robotník a statkár! Dáva ti ho, vyplatený, syn odkundesa.“

Hodil mu účet k nohám, odvrátil sa od neho.

Petar ho zodvihol a obracal v rukách, sťaby ho bol polial vriacou vodou. Nenazdal sa veru, že ho nešťastný papierik nájde až tuná, kam bol ufujazdil pred ním. Pochlípal preň veru dosť okorenenú, hubovú polievku. Najhoršie, že nemá koňa. Príde sa mu pratať z Mokrého caňadóna: pôjde pešky ako najhorší tulák.

Zahľadel sa do jamy, ktorú bol práve vykopal. Zišla mu na um mať ako vždy, keď mu nebolo najchýrnejšie. Šiel do šiatra, skrútil guanakovú pokrývku do váľočka, háby popchal do dvojdielnej kapsy. Prevesil ju na plece, váľok vstrčil pod pazuchu.

„Dobre sa mávajte, drahí bratia!“ Poklonil sa pred nimi hlboko. „Porúčam sa ponížene. Ďakujem z kamarátstva vospolok!“

Vystreli sa a pozerajú, čo zmýšľa. Vidieť ho odchodiť pešo, prejalo ich skoro tak, akoby ho videli utekať k rieke, hodiť sa do vody alebo hľadať so žinkou strom, kde sa obesiť.

„Čo zasa vystrájaš!“ okríkol ho Krešimír.

„Idem o dom ďalej. Vás tu opatruj pánboh!“

„Ako pôjdeš takto?“ začal mu už dohovárať kamarátsky. „Zahynieš dakde. Nevieš, čo je ostať bez koňa. Nikde ťa neprijmú.“

„Bude, čo má byť, ale vám nebudem zavadzať.“

„Nezavadziaš, iba čo sa nechceš zmestiť. Daj sa na inú robotu, na kupectvo. Skôr ti pristane; môžeš zarobiť možno viacej ako my tu. Kolčić chodí tiež po kampe skupovať kožky.“

„Kolčić môže, má peňazí. Ja nemám ani peče, nevedel som zavarovať.“

„Dal by ti do kupectva, koľko treba. So zárobkom by sme sa delili.“

„Ďakujem za lásku. I tak som ti dlžen. Staré dlhy nemám čím platiť; nie to robiť nové. Nemajte za bánosť.“

Podvihol čiapku, zakrútil ju nad hlavou, ani zástavu. Zvolal španielsky: „Mám sa česť porúčať, bratia. Prepáčte, že som zavadzal. Majte sa dobre!“

Krešimír začal kopať prudko, len sa tak prášilo spod čakana. Veľmi banoval, že ho urazil a depčil nemilosrdne. Nemohol naostatok obstáť; hodil čakan, pobral sa za ním.

„Petar, maj rozum, neblaznej!“ začal mu dohovárať.

„V čerty ti je rozum, keď nemáš peňazí,“ odvrkol mu a len sádže dlhé kroky v čižmiskách pomedzi suché chlpy tvrdej trávy.

„Veď som ti dlžen!“ chytil ho za ruku. „Nezaplatil som ti, čo si robil.“

Petar zastal a obrátil sa k nemu. Pozrel mu do tváre, v očiach mu sedela odhodlanosť. „Dali ste mi jesť a bývať. Ak mi príde dačo, odrátaj od dlhu. Vidím, i ja zadrel som do teba, ako som nemal. Prepáč. Peňazí nechcem. Vieš, žobrácka pýcha.“

Krešimírovi prišlo ľúto. „Nie ty, Petar, ja som teba urazil. Najedoval si sa a bolo prečo. Teraz mi je ľúto. Ale nerob mi toto!“ Skoro mu už bolo do plaču. „Buďme priatelia!“

Petar pozrel po vŕškoch, ako sa tam kdesi belaseli v riedkej hmle. Bolo i jemu ľúto, hnev sa v ňom zlomil.

„Ďakujem ti i za to, Kreše; pekne od teba, ale idem. Priateľstvo bez peňazí vyničie.“ Nevidno už, že by sa hneval, ale sa ešte ozývala trpkosť. Kývol mu hlavou a šiel ďalej.

Priateľ dlho pozeral za ním, ako kráča prázdnym poľom so svojou batožinou, ozaj ako žobrák. Petar pourážal ho z akejsi pýchy. Hoc šiel s batožinou na pleci ako tulák, ukázal mu, že má hrdosti. Zahanbil ho a ponížil.

,Človek bez groša, hotová opica!‘ Hľadel si Petar vybrať poučku i z tejto príhody. ,Mať peňazí v ruke, nebol by zbedzgal do kampa. V kampe by nešiel pešo s pinklíkom na chrbte; neboli by mu odšvacli fúz, ani Kreško by mu nebol nakydal toľko do válova.‘ A tu sa mu všetko mení, že ide naň nešťastie, odkedy musel vypárať funtíky z futra. Už sotva bude dobre, kým nezloží hriešne kosti dakde na kampe, alebo nevyfutruje zase vestu funtíkmi. Keby ho stretli priatelia zo Sýrie, čiže by otvárali oči, čo sa stalo s ich slávnym priateľom, veľkokupcom patagónskych rozmerov!…

Minulo poludnie dosť dávno, keď sa dokyvkal k domom. Vymeral si cestu naschvál, aby nezavítal na podnik, keď budú za stolom. Takto natrafil iba kuchára v dome. Privítal ho ako robotníka z Krešimírovej skupiny, ktorý hádam zišiel na podnik doniesť niečo. Vyhováral sa, chudák, že nemá polievky; ale mu dal dobrej zamrvänky s mäsom, rebierka a šálku čiernej kávy. Najesť sa najedol dobre, ale čo si zapáliť? Prišiel na žobrácku palicu, ako ešte nikto v kampe. Nemá za čo kúpiť cigariet. Nadchodili ho divné myšlienky. Kedy sa dokyvká do mesta? Ako si tam poradí? Cesta mu potrvá aspoň týždeň, najmä ak musí takto vymetať podniky, aby sa mu dali aspoň najesť. Nemal čo robiť do večera: pobral sa po podniku. Zjedol si, bol trochu spokojnejší. Začal hútať o biede a trochu i o tom, akoby ju bolo chytiť za pačesy. Poprezeral pajtu, pec, košiare, kúpadlo. Obrátil sa k panskému domu. Pochodil sem-tam okolo záhradky, naostatok sa osmelil zaklopať na dvere.

Dvere mu otvorili, pred ním stál sám pán majiteľ v jarabom kabátiku, o červených výložkách okolo hrdla a na rukávoch.

„Čo si žiadate?“ oslovil ho po anglicky.

„Prišiel som si pýtať nocľah,“ odpovedal mu španielsky. Anglicky rozumie čosi, ale hovoriť nevie.

„Mohol vám dovoliť i kuchár zložiť sa,“ oznámil mu gazda. „Prepáčte, myslel som prvej, že ste Angličan.“

Petar sa videl v zrkadle. Dlhý nos, podlhovastá oholená tvár, svetlé vlasy, hm; mohol by vystať z neho i Angličan: najmä keby mal futro vyložené anglickými funtmi. Oznámil mu, že je Chorvát zo skalnatej Dalmácie.

„Vaši sú najviac počerní. Fúzy nosia napospol, tak som sa zmýlil,“ vyhovára sa.

„Mal som ich i ja, skutočne. Ale som sa stavil, že sa oholím. Tak som ostal bez fúzov pre pletku.“

„Stavili ste sa, že sa oholíte? A o koľko, prosím vás?“ zadivil sa. Tiež mal rád stávky, pre hocakú pletku, ale o peniaze, nie o fúzy.

„O balík argentínskych cigariet ,43‘.“

Pánu Flankovi zasvietili oči. Vyvalil sa na diván, vytrčil dlhé nohy v papučkách temer do pol izby a pučil sa od smiechu. „Ach, pekne, veľmi pekne! Sadnite si — sadnite!“ I pomkol sa mu na diváne.

„Ja som robotník,“ vyhovára sa. „Obuv je tiež nie súca do svetlíc. Klince na opätkoch vbíjali by sa do linolea. Škoda by ho bolo.“

Pozrel naň skoro prísne, tľapkal ešte mocnejšie po diváne. „Sem sa, priateľ! Veľmi pekne! Oholiť sa zo stávky! Pekná myšlienka…“

Voľky-nevoľky musel si sadnúť.

Keď sedel, dostalo sa mu, čo si najväčšmi žiadal: fajčiva. Mal pred sebou papierových cigariet v cifrovaných škatuliach s egyptskými menami, ale i argentínskych ,43‘ v škatuľkách. Petar si vytiahol jednu a zapálil si. S pôžitkom hltal dym, ktorý ho potešil. Srdce mu odmäklo akosi: vykradla sa mu táto výpoveď: „Na váš podnik nezabudnem do smrti. Nachoval ma v kuchyni hladného, teraz ma zas obveselil fajčivom.“

Pán Flank sa hodil prudko nazad, že zadné operadlo zaškrípalo. Pozrel mu skúmavo do tváre. „Ako to?“ spýtal sa ho.

„Od rána som nevypustil dymu. Vyšiel som z fajčiva. Kúpiť nebolo ako.“

Gazda mu vysvetlil, že má ako kúpiť. Kuchár má cigariet i dohánu dosť.

„Nebolo za čo,“ zveril sa mu hosť.

Gazda zvážnel. Človek bez groša — čln bez kormidla. Život ho zmieta všakovak; smer dáva náhoda, nie vôľa. „Vybrali ste sa bez peňazí?“ podivil sa. „Zlá vec! ak chcete, nechajte si toto.“ Dal mu škatuľku, ktorú Petar bol práve načal.

„Nech vám boh vynahradí,“ zaďakoval nie celkom bez citu. Cigareta ho občerstvila, dar ho obmäkčil. Ale zas pocítil, ako pred kostolom vtedy, keď sa zhováral s pani Flórou, že sa zošutroval dosť nízko na stupnici spoločenského postavenia. Padol na nižšie šteblinky.

„A kde bez peňazí, priateľ?“ spýtal sa ho gazda skoro starostlive. „Obávam sa, nachodíte sa a nezájdete ďaleko. Bez groša nikdy ta, kde si predkladáte!“

„Svätá pravda,“ prisvedčil a odkašlal, že vyhodí, čo ho dusí v hrdle. „Ale by chcel dôjsť, hoc i bez peňazí.“ Zdvihol hlavu akosi sebavedome, oko mu žiarilo. Doložil s akousi dôverou. „Hľadám dobrodinca. Azda ho nájdem.“

Pán Flank sa sucho usmial; znepáčilo sa mu, že žobrácku palicu ovešal fáborčekmi samorastlosti, na ktorú môže mať nároky len slobodný človek. Nechce ísť medzi seberovných, ktorí sa zriekli práva na svojráz, lebo by im zavadzal na tesných chodníčkoch biedy. Načo sa pechoriť, že je človek, keď prišiel o korunu človeka, o slobodu, stanúc sa hračkou náhody?

„Mrcha robota, priateľ. Dobročinnosť spí kdesi. Najhoršie, že nevedieť kde.“

„Možno spí, — možno nie… Ktovie? Nevedieť…“

Domáci pán sa divil, trochu sa i hneval. Ešte sa úfa, že ju nájde! Spí dobročinnosť v srdciach. Vieme kde. Uložili ju, pozatvárali okenice. Neborká, ak sa i prebudí, prebudí sa vo tme; ťaží sa jej vstať nočnou hodinou, keď nemá čo robiť. Obráti sa na druhý bok a odfukuje ďalej. Kto sa k nej dobije? Nemôže počuť, keď ju zovú. Búchať na okenice? Darmo, futrovali ich plsťou, aby nebolo počuť.

„A čo by ste takto chceli od dobrodinca?“ spýtal sa ho, hodiac sa nazad. Prezerá si ho pilne, na koľko by zacenil žobrácku palicu. „Vezmime, že ho nájdete.“

„Mal by ho nájsť,“ prisvedčil Petar. „Pýtal by si chleba, ale z toho každodenného, lebo v ňom je všetko, čo treba: jesť, piť, fajčiť, zaodieť sa a zaobuť, dakedy sa i zabaviť takto. Nuž všetko, čo treba.“

Gazda sa sprvoti zaujímal zaň, ale teraz stratil vôľu. Chová sa neskromne, je i bezočivý trochu. Nech len ta ide k svojim, ku ktorým prislúcha, nie driapať sa medzi zaopatrené vrstvy. Čaká pečené holuby. „Zlá vec, priateľ. Pomýlili ste sa, sklamete sa, uvidíte…“

„A prečo?“ Postavil sa mu veľmi rozhodne. „Hľadám robotu. Roboty, kde pozriem, všade dosť: čaká len na robotníka, či si stane k nej. Kto mi ju dá, bude môj dobrodinec. S ňou sa už ľahko pojednám. Dostanem od nej všetko, čo mi treba.“

Gazda sa zhniezdil a usmieval sa. I tvár sa mu vyjasnila. Hľadať robotu je pekne, ale robota je vážna vec, nie žartovať sa a zahrávať si s ňou. S ňou sa už ľahšie vynájsť, lebo je ozaj i mať i dobrodinec, i bohatstvo. Kto chce s ňou vyjsť, musí sa jej oddať verne. „A akú by ste chceli?“ spýtal sa ho.

„Akúkoľvek. Aká sa trafí. Bolo by jej moc, len keby ju chceli dať. Preto vravím, hľadám dobrodinca. Kto mi ju dá, bude môj dobrodinec. Ale by sa mu odslúžil, vystanovil by mu prácu poriadne.“

Gazda sa zadíval na hlásateľa novej dobročinnosti: lebo je tak, práca je výmena, niečo za niečo. Prečo ju nevymieňať medzi sebou ako dobrodincovia alebo skôr ako bratia? Možno by bolo i výhodnejšie vymeniť medzi sebou z lásky a bratstva, čo nám treba, a nie dľa rubrík a prísnych predpisov. Lebo zákon je skrehnutý výtvor; nedá so sebou narábať a priľahnúť k životu, ale bratstvo a láska žije a či skôr je život sám.

„Čím sa zaoberáte? Viete remeslo?“

„Remeslo, nie veru. Do všetkého sa rozumiem po troche.“

Gazda sa zachmúril. Lepšie vedieť jedno remeslo od základu, ako habkať vo všetkých a v žiadnom nespraviť majstrovské dielo. Ale Petar sa nedal mýliť, že vraj majstrovské diela nevytrhnú, kde nieto ničoho alebo kde treba všetko poprávať. Postačí i nemajstrovské dielo, len nech je na dačo…

„Prezeral som si váš podnik,“ pokračoval sebavedome. „Našiel som hodne, čo by bolo popraviť.“

Čo? — Poprávať uňho!? nahneval sa. Nakoľko vie, všetko je v dobrom poriadku: nechýba nič dôležitého. Ale hosť mu pozrel smele do tváre a začal vyratovať. Najprv šramky na záhrade treba natrieť; o rok, o dva by zbútľaveli od dažďov. Pec treba prestaviť, lebo sa preborí onedlho a i tak je chybná, zle pečie a kazí chlieb. V pajte treba premeniť diliny na miestach: v dierach sa dokaličia ovce. Nepristane chýrnemu podniku pajta o prehnitých dilinách, keď môžu byť dobré. I tuto náradie v dome zišlo by sa popraviť. Je veľmi pekné, ale sa pootĺkavalo a oškúlilo na miestach. Ostarieva, škoda ho zanedbať. „I tento diván pýta novú odedzu; pozrite, onedlho začnú vykúkať klky z neho.“ Ukázal mu vydraté miesta, spod ktorých ozaj začala kukať hrubá, zrebná obliečka.

„A vy by ste všetko popravili?“ zadivil sa.

„Viem murovať. Zaplátal by kúpadlo. Cement sa vyrýpal a nevydrží, ak nepozalievate čím skôr špáry, najmä na ociedzadle. Viem čižmy podbiť, fonograf[4] napraviť. Na hodiny by sa nepodobral, ale viem hrať na harmonike.“

Majiteľ sa zamyslel. Míval si, že má podnik v poriadku: a tu cudzí človek našiel v ňom chyby, ktoré treba naprávať.

„Do čoho by ste sa chytili najprv?“

Petrovi zasvietili oči. „Byť gazda tuná, najprv by dal vystaviť novú pec. Chlieb sa nepečie dobre, nenarastie. Ľudia ho nejedia schuti, moc ho odhodia, ak sa nevypiekol. Iné roboty nieto čím odbaviť, ale na pec máte, čo treba.“

„Dobre,“ pristal pán Flank. „Postavíte novú pec. Ale starú nezrútime.“

Petar sa usmial, pomysel si: ,Nezrúti starú, lebo sa bojí, že nová bude nanič. No veď ju ty zrútiš!‘

„Divná vec, že okolo statku nerobíte,“ poznamenal gazda.

„Okolo oviec som nerobil, ale kone sa mi páčia. Priučiť koňa pod sedlo alebo chomút je pekná robota.“

„Podobrali by ste sa na ňu?“

„Veľmi vďačne.“

„Obsedíte i na divom koni?“ pozrel naň veľmi skúmave.

„Nie najlepšie, ani na krotkom,“ priznal sa. „Málo som sa ponosil na nich.“

„Tak vás zhodí mladý kôň, keď naň sadnete prvý raz.“

„Nezhodí!“ podhodil hlavou.

„Zhodí…“

Pohádali sa. Z hádky sa urobila stávka. Podobral sa skrotiť koňa, kým vystaví pec. Ak neobsedí na ňom, nedostane nič za pec, ani od koňa. Ale ak ho naučí, Petar vypučil prsia a dopovedal, že dostane, čo mu príde za robotu a čo platievajú od koňa. Gazdovi sa nezvidela taká stávka. Chudobný robotník založil svoje ostatné mozole a nevyjednal si nič. Tu sa Petar osvedčil:

„Budem mať slávu, že viem učiť kone ako Diaz, hoc som nie Diaz.“

Keď vyšiel z panského domu, obzeral sa po podniku, akoby bol jeho. V robotníckom dome zabral si posteľ. Z dvoch postelí zobral kože, postlal si na mäkko. Rozostrel po nich guanakovú pokrývku, ktorá počala trochu pĺznuť. Nech sa vetrá.

Na druhý deň ráno dohnali mladé kone s kobylami z letnej paše. Gazda vybral najkrajšieho: nebol veľký, ale pekne urastený. Dá ho vyučiť. Ak sa vydarí, bude za dar mladej panej, keď príde na Rio Colorado. Pekne sa jej bude nosiť na malom koni: ak padne, nepadne zvysoka. Chytili ho na lac;[5] vyskakoval a trhal sa, kým mu nastrčili priliehavú, mocnú ohlávku. Hoc sa hádzal, nepomohlo nič. Priviazali ho o mocný stĺpik naprostred korrala.[6]

V ten istý deň Petar začal kopať hlinačku v briežku a hádzať ju na hŕbu. Mal roboty, kým jej nakopal a poodvážal k pajte. Okolo prasu na vlnu je kus cementovanej podlahy, na nej bude ľahko vymiesiť hlinu. Doviezol z vegy[7] i čosi trávy, kde je vysoká; ako slama, nasekal z nej tešlicou sečky. Keď sa mu zunovalo robiť, zašiel do korrala ku koňovi, prilíškať sa mu. Nemohol privyknúť v korrale. Petra sa bál veľmi. V prvý deň vydupkal zem okolo stĺpika ako na holohumnici.

Prihováral sa mu, i hvízdal mu: prikrádal sa k nemu, či by sa nedal pohladiť. Celý deň a noc i na druhý deň ostal priviazaný. Ohrada je z palesákov, nevidno nič navonok. Vyhladol, a najhoršie, smädilo ho veľmi. Keď bolo veľmi zle, prišiel Petar s vedierkom čistej, studenej vody. Vyskakoval, ale zaňuchal vodu. Keď sa dal pohladiť po hlave, Petar mu podložil druhou rukou vedierko. Napil sa do sýtosti: to bolo prvé dobrodenie, ktoré sa mu ušlo od človeka. Zapamätal si dobre, od koho sa mu dostalo; začal pozerať inakšie na dlháňa v čižmiskách. Nebál sa ho toľme, keď sa mu prihováral a hvízdal. Na druhý deň ho pustili zo stĺpika medzi robotné kone. S nimi šiel i na pašu na vegu.

Tak ho Petar zviedol vodou. A keď mu ho dohnali z paše s koňmi, zas si ho musel chytiť lacom, ale sa toľme nehádzal. Keď druhé kone odišli, sám na stĺpiku zasa, dal si pristúpiť, pohladiť sa po hlave. Petar mu hvízdal pritom a v druhej ruke mu ponúkol kúsok chleba. Ulakomil sa na chlieb, ale Petar mu ho dával len po kúsku. Držal si ho vo dne v korrale, večerom ho púšťal na pašu. Podplácal ho hladkaním a hvízdaním, ale ešte väčšmi chlebom. Keď videl, že nehryzie, podložil mu raz trochu soli na dlani. Zobral ju chtive gambami: veľmi sa mu zapáčila. Najväčšmi sa ulakomil na cukor. Keď mu ho dal raz okúsiť, čakal, kedy mu ho donesie ešte.

Keď prišlo miesiť hlinačku, doviedol si ho sebou. Šiel za ním na ohlávke ako ktorýkoľvek starý kôň. Ovoniaval ho iba, keď zastali v blatisku, či by nebolo niekde cukru. Za opateru sa mu odslúžil: pomohol mu miesiť hlinačku. Petar z hustej lipkavej kulaše so sečkou váľal veľké surové váľky, nie veľmi hrubé, a staval ich prevetrievať.

Žil si dobre, robil, koľko chcel a ako chcel; nik sa doň nezastarel. Pec začal stavať, keď sa tehly vysušili. Miesto malty urobil si kaše z hlinačky so sečkou, ale primiešal do nej čosi vápna. Keď vyhnal múr pod pec skoro do pása, s koňom mohol už robiť, čo chcel. Naučil ho i na kukuricu. Kuchár, neborák, ani nezbadal, kde sa mu dieva toľký cukor a soľ, iba sa divil, ako mnoho chleba poje tento chudý robotník. Kde ho dieva, keď mu brucha nepoznať? Kôň v tie časy už bol pustený v korrale. Keď sa Petar ukázal, pribehol k nemu hľadať, čo mu doniesol.

Pec vystavil neďaleko starej. Urobil jej veľmi úhľadnú klenbu. Do čeľustí vmuroval nové bľachové dvere. Hotových na podniku nebolo; ukoval si ich sám vo vyhni z bľachovíc, v ktorých boli kúpeľné roztoky. Pec bola veľká a dokonalá. Keď ju popredúvalo trochu, začal kúriť po troche, aby chytrejšie vyschla.

V jeden deň ju oddal kuchárovi, že môže piecť v nej. Prvý raz ju sám vykúril. Vsadili do nej dva bochne a koláč na mlieku. Jeden bocheň šiel do panského domu a pol koláča.

„Pec sa vydarila,“ potvrdil gazda. „Vystavíme kôlničku okolo nej, ako ju mala stará.“

Petar odporoval. Načo nová kôlňa, keď môže preniesť starú? I starú pec zrúcať, načo má tam zavadzať? Gazda sa už neprotivil; nová pec sa mu zapáčila, môže potrvať dakoľko rokov. V kôlni bol i kotlík vmurovaný do ohniska. Petar sa ho tiež podobral prestaviť. A robota bola chytro hotová. Tehly mu nebolo treba miesiť. Z pece a ohniska, keď sa rozrúcali, vyšli veľké hrudy skoro prepálenej hliny. Z nich si narobil tehál koľko chcel.

Bola nedeľa; ovčiari, ktorí bývajú na čiare, prišli tiež na podnik. Petar oznámil poobede v panskom dome, že sa donesie na mladom koni pred dom.

Šiel do korrala, vyviedol koňa za ohlávku a vysadol naň. Bez uzdy a zubadla prišiel na ňom. Kuchár a ovčiari dívali sa spred kuchyne a pučili sa od smiechu, ako napráva koňa bez uzdy; tľapne ho len po hrdle tu z jednej, tu z druhej strany.

„A bez sedla!“ zadivil sa gazda.

„Nosieval som sa bez sedla a tu ho nemám. Neprišiel som na koni. Ale vám ho osedlám, ak chcete.“ V korrale ho bol osedlal veľa ráz ovčiarovým sedlom.

Eulogio vyniesol gazdovo sedlo. Kôň stál spokojne, kým mu ho pripásali, iba pri zubadle sa skrúcal trochu.

Petar vysadol, ale nepoložil nohy do strmeňov. Prešiel po podniku a vrátil sa. Chodiť vraj nech si ho učia sami, ako vedia. Na to sa nebol podobral. Vysadnúť dá hockomu, s kým sa spriatelí. I naučil gazdu, ako si ho môže získať.

„Tak ste ho podplatili,“ zasmial sa.

Nuž áno. Pomáhal si naponáhle, ako vedel. Trochu sa rozmaškrtil, ale to ho nepokazí. Ostrým zubadlom bol by ho tiež hádam prevládal, ale by ho bol strhal pri prvých razoch a odňal mu silu a pružnosť nôh. Krotil ho pomaly ako Diaz; iba si pomáhal maškrtami, lebo ho nemal času krotiť bez nich ako veľký učiteľ koní.

Gazda doniesol cukru a zavďačil sa mu. Kôň sa s ním hneď spriatelil, dal mu vysadnúť. Poprechádzal sa na ňom a dal ho odsedlať.

„Dobre je, majster,“ pochválil ho. „Pekne ste splnili sľub.“ Urobil i on svoju povinnosť. Napísal mu ček na banku na väčšiu sumu, než ako sa zjednali. „Prirátal som vám za ohnisko a kotlík i za kôlňu.“

„I primoc,“ uznal Petar s povďačnosťou.

„Zaslúžili ste. Oddali ste mi robotu v poriadku.“

Prišiel ku grošu, ale nebolo dosť na dlh u Krešimíra. Bolo mu ľúto, že ho vyplatili; nedali mu inú robotu. Zas musí vziať pinklík na plece a ísť na iný podnik na robotu. Šiel smutne do panského domu odobrať sa. I roboty mu bolo ľúto, ale ľúto i gazdu. Nenájsť ľahko takého v celom kraji.

Gazda zas položil dlaň na diván. „Sadnite, majster; máme sa ešte zhovárať.“ Ponúkol ho cigaretou a rozpovedal mu, čo si premyslel.

Má dostať po tieto dni náradie do spálne a toaletnej izby. Pri spálni bude salónček panej. Veci objednal poštovým, ale mu ich poslali nákladným z Anglicka. Nákladný parník nevedieť presne, kedy príde. „Pôjdete do Puntareny prezvedieť sa, kedy ho čakajú. Budete mať list odo mňa, aby vám veci oddali. Pôjdete sám na loď dávať pozor, aby zaobchádzali opatrne s nimi pri skladaní a prenášaní. Dáte ich na suché, čisté miesto, kým neprídu karrety po ne. Pošlem ich do mesta, akonáhle mi odkážete po ne. I tak len čo chodia s vlnou a vracajú sa naprázdno. Môžete ich zadržať, kým príde loď, ak by bolo čakať dva alebo i tri dni. Naložíte veci na vozy, opatríte od dažďa a prídete s nimi. Vyriadite izby na spálňu a salónik; vylepíte ich novým papierom, na zem prestriete linoleum. Papier i linoleum má prísť s náradím. Tu potom náradie poskladáte a dáte na miesto každý kus. Čo poviete na to, majster?“

Neveril vlastným ušiam, že jemu zveruje takú dôležitú robotu. Položil dlaň na prsia, sľubujúc, že ju vykoná statočne a svedomite.

„Jednať sa nebudeme. Keď bude práca hotová, napravíme sa slušne. Koľko na závdavok?“

Petar ho zastavil nepísať nič. Závdavku netreba a peňazí na trovy mu je dosť, ktoré má. Ale nemá koňa ani sedla: ako sa dostať do mesta?

To nebola ťažká vec. Gazda mu dal vybrať si koňa z tropilly[8] a Eulogiovi rozkázal prihotoviť staré sedlo. Koňa a sedlo vráti, keď príde nazad s náradím. Majiteľ napísal i list na pána Ramosa, aby mu dal farby, cement a iné veci na ostatné roboty. „Plot môžete natrieť na jar i kúpadlo popraviť: ale náradie v ostatných izbách mohli by ste politúrovať a popraviť i v zime. Vy si už sám rozkazujte, čo kedy máte robiť.“

Dobre sa nezašiel od radosti; bol by skákal a tancoval, keby nebol v panskom dome. Otvorila sa mu veľká baňa práce: má jej dosť na celú zimu. U gazdu, ktorý sa nejedná. Všetky starosti mu spadli z hlavy, je zaopatrený na dlhý čas. Ale v tej radosti pridalo sa mu pozrieť do zrkadla. Zabožekal sám nad sebou, ako sa ukáže svetu na oči v meste. Koľký smiech sa strhne, keď sa im ukáže takto.

,Ale čo je, už nebude inak, Peterko,‘ tešil samého seba. ,Hoďas nemáš fúzov, máš sa čím preukázať.‘ Keď položil dlaň na prsia, tam pod ňou bol v bočnom vrecku ček od gazdu a nádej na zárobok cez celú zimu.

Pán Flank zašiel na prechádzku kampom do Mokrého caňadóna. Boli už vyšli z neho a stavali čiaru v kopcoch, medzí ktorými už nebolo tak močariste. Našiel ľudí v tuhej robote, len sa im tak kečka parila. Poknísal kolíky, podrmal drôty medzi nimi.

,Ako pevnosť,‘ pochvaľoval sám v sebe robotu. Zastal pri Krešimírovi, kochal sa, ako robí. I Petar je tiež jeho krajan, z toho istého hniezda. ,Akí usilovní robotníci,‘ uznával im. ,Koľko som ich mal z tých strán, chlapi všetko takí: mocní na tele, dobré zásady v duši. Rád by vidieť ich krajinu; bude iste ako záhrada. Ak sú v cudzom svete takíto, čo nevyvedú doma, keď sa spoja takéto sily na spoločnú robotu!‘



[2] O’Higgins, San Martin — Bernardo O’Higgins (1776 — 1842), významný predstaviteľ osloboditeľského hnutia v Chile v čase vojny za nezávislosť španielskych kolónií v Amerike (1810 — 1826) a diktátor Chile v rokoch 1810 — 1823, bol predstaviteľom záujmov kreolských statkárov. V boji proti Španielsku sa orientoval v značnej miere na pomoc Anglicku. Po porážke Španielov roku 1817 sa dostal k moci. 1. januára 1818 podpísal deklaráciu nezávislosti Chile. Roku 1820 bol zvrhnutý v dôsledku vojenského prevratu.

[3] José San-Martin (1778 — 1850) — jeden z najvýznamnejších vodcov boja za nezávislosť španielskych kolónií v Amerike, bol predstaviteľom kreolskej šľachty a chránil záujmy kreolských statkárov. V rokoch 1808 — 1812 sa zúčastnil na osloboditeľskej vojne Španielov proti napoleonským vojskám. R. 1814 sa stal vodcom ozbrojených síl argentínskych vlastencov. Roku 1816 bol jedným z vodcov kongresu predstaviteľov provincií La Piata v Tucmáne. Kongres vyhlásil nezávislosť „zjednotených provincií“ La Platy, ktoré sa roku 1826 zmenili na federatívnu republiku. Roku 1817 viedol armádu do Chile, prešiel s ňou Andy a v bojoch pri Chacabuco (1817) a Maipn (1818) porazil španielske vojská, čím sa Chile zbavilo španielskeho panstva.

[4] fonograf — prístroj na zapisovanie a reprodukciu zvuku

[5] lac (zo špan.) — laso, povraz so slučkou na konci, používaný zväčša na chytanie divých koní

[6] korral (zo špan.) — dvor, ohrada

[7] vega (špan.) — úrodné údolie

[8] tropilla (špan.) — črieda koní




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.