E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Mať volá V

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Michal Belička, Lenka Konečná, Zuzana Babjaková, Zdenko Podobný, Ivana Gondorová, Daniel Winter, Erik Bartoš, Lucia Muráriková, Ida Paulovičová, Slavomír Kancian, Monika Harabinová, Katarína Tínesová, Peter Páleník, Ladislav Bugna, Veronika Baššolová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 75 čitateľov


 

1

Pán Simon sedel v pisárni ako obyčajne o tejto hodine. Chcel by doniesť veci do poriadku, keďže ich bude treba oddať nástupcovi. Ale pracuje roztržite. Hádam je na vine i mrcha čas. Dážď šibe do oblokov, celý deň sa leje ako z cievok.

Do sklepu všuchol pán Fortunato; prehodil kuklu dolu chrbtom. Dolu plášťom sa cedí; ostávajú mláčky za ním.

„Ozajstná potopa,“ hundre pred pánom Vodopijom. „Nehodno psa vyhnať.“ Oči mu behajú po sklepe sem-tam, po policiach okolo stien, po kisniach v stôsoch, i po skupine načatých vriec hore koncom so všakovou strovou. Pokýval hlavou a žmurkol: „Dobre ste sa zaopatrili tovarom. Nemá kde jablko padnúť. Lahodí duši chudobného pozerať na blahobyt. A zasa tichosť a poriadok. Moja tulácka duša vidí tu prístav istoty.“

Pán Vodopija poobzeral sa po miestnosti, zapálil sa v tvári, oči mu zažiarili. Zišlo mu na um, že onedlho všetko toto bude jeho.

„Výsledok vytrvalej práce, ktorá ide plnou parou, riadne, bez pretrhnutia. Ľudská námaha a rozumnosť vytvorila svet, zaokrúhlený v sebe. Neroztratil sa ako pri našom habkaní a troškárstve. Tu je na hŕbe úroda, ktorá vyrástla z ničoho, iba z ľudskej, statočnej práce.“

„Zdravo boháči, trhani sa vám klaňajú!“ poklonil sa Fortunato hlboko pred Vodopijom a potriasol mu živo ruku.

Pohľad na blahobyt ho pozdvihol. Pána Vodopiju zas sa milo dotklo počúvať taký vzletný chválospev na to, čo on tiež rád.

„Práca tečie ticho a pomaly; neznať hýbania a predsa sa hýbe všetko kdesi v hĺbke. Veď je obchod skoro ako živá osobnosť, žije tak svojím životom ako jednotlivec, i rastie a vzmáha sa, kým nedozrie.“

Vtedy už bol pri dverách pisárne. Pán Vodopija zaklepal na ne a otvoril mu ich. Hosť, keď vstúpil, poobzeral sa zarazený po miestnosti. „Čosi ste premenili tuná,“ podotkol.

„Pribrali susednú izbu,“ vysvetľuje mu pán Simon. „Pán Vodopija dal ju vyriadiť a pripojiť k pisárni.“

„Máš pekne a ticho, Šime. Poriadok a mier všade,“ viedol si zas ďalej ako v sklepe, akoby chcel pokračovať v chválospeve. Spustil sa do kresla naboku od stola. „Vonku šibe dážď prudko, ozajstný súdny deň, tu útulne. Ako ma vidíš, tak si myslím, priateľ, že som tu v bezpečí, ani v pevnosti.“

„Nuž pokoja máme nadostač,“ usmial sa domáci pán. „Ak je pokoj najväčší poklad na svete, ako istia poniektorí, môj dom by mal byť najbohatší všetkých Amerík. Ale iní vravia, že domy nerastú v pokoji naveľko, ale v pohybe. Stojaca voda tiež je vraj nie najzdravšia.“

Pán Fortunato hodil hlavou, že nesúhlasí. Nechutné reči pri toľkom bohatstve! „Začali sme šomrať, pán sused,“ zasmial sa. „Zlý čas vás nahneval, vŕšite sa na mne. Veru i omrzí taká čliapkanina!“

„Prepáč, nechcel by sa vŕšiť na tebe,“ vyhovára sa pán Simon. „Pamätám sa, v takomto čase prišiel si ma volať na svadbu. Minuli už tri roky od tých čias. Kto by povedal!“

„Rôčky idú, akoby bičom plieskal,“ prisviedča pán Fortunato. „Mne sa minuli, akoby bolo včera. Ale načo som prišiel, kamarát!“ Položil si prst na čelo. Pán Simon pozrel naň a kývol mu nech odpovie. „Neviem, či si spozoroval, ale je tak, že keď som sa doteperil k tebe, bolo vždy, keď som mal od teba pýtať niečo.“ Rozosmial sa a tlieska si na kolená.

„Prirodzene, veď sme v obchode. Prichodia doň najviac pýtať! A keď povážim, málo si ma unúval. Častejšie ja vás. Ani som sa nespýtal, ako sa má pani Flóra.“

„Ako ona, Šime!“ Oči mu zažiarili. „Vždy veselá. Dnes sníma záclony z oblokov; ide, tuším, prať. Babravá robota; pováž tento čas k tomu!“ Zatíchol. Iste sa spamätal, že prišiel pre inú vec, nie rozprávať o žene.

Rozmýšľa o veci dávno, ale iba sám. Toto je prvý raz, čo ju ide vyjaviť iným, v prvom rade priateľovi, ktorý vďačne počúva a uzná.

Pán Simon sa oprel na stoličke a pozeral naň pilne; predtucha mu šepce, že má dôležité veci za lubom.

„Priveľmi sme sa tu obetovali,“ začal konečne. „Aké máme výhody a pohodlia? O odmenách ani nehovorím. Neprivykli sme na ne. Časy mrcha ako málokde; ak nie slota, teda besné vetry. Patagónec trhá a nosí strechy. Iba toľko, že máš spoločnosť. Keď nemôžeš vystrčiť nos von, máš akú-takú náhradu v dome.“

„Veru tak!“ prisviedča, hoc nemá domácich pôžitkov veľa. „Tamvon je ozaj mrzko. Potešme sa v dome, ktorí ho máme.“

„Všetci by sme mohli, priateľ; len chcieť,“ nadhodil mu zas. „Toto sú časy, keď oceníš domáce ohnisko. Ale sa dá i životu pozrieť lepšie do očú, i jeho potrebám. V taký čas, keď nemôžeš ísť von, navštívia ťa podnety k novým prácam a podujatiam. I náš roľník sedí v kôlni, popráva pluhy a brány, hrable a kosy; chystá sa na nové roboty, keď sú vonku najväčšie pŕšky a chujavice. Tiež ho navštívia podnety a starosti na budúce námahy.“

Pán Simon počúval ho roztržite. Nechcelo sa mu ísť na ďaleké vychádzky po nivách mudrovania.

Z úvodu si vybral, že prišiel k nemu v závažnej veci. Aby vedel, ako veci stoja, zveril sa mu za horúca, že obchod predal.

„Dobre si urobil,“ odobril mu. „Dávno som ti chcel povedať, že sa neprace do obchodných rubrík uvažovať o svete a ľuďoch. Lepšie sa vynájdeš s tými myšlienkami niekde na brehoch Jadranu, vo vôni rozmarínu a šalvie.“

„Uhádol si, prečo som obchod prepustil. Tu som len dočasu. Považuj ma za hosťa v tomto dome, nie za gazdu.“

Fortunato sa nepozastavil nad novinou, skôr sa zaradoval. „Tak vypočuješ pozornejšie, čo ti chcem rozložiť. Uvidíme, čo povieš.“

Priateľ zhniezdil sa na stoličke a čakal netrpezlive čo mu povie.

„Poviem odrazu, že idem premeniť všetko,“ oznámil mu, vstal v nepokoji a oprel sa na stolík. „Všetko, Šime: bydlisko, robotu alebo už remeslo, spôsob života. I na svet by nedbal pozerať inakšie ako dosiaľ. Premena od základov po samú hálku.“

Usmial sa mu, čo ho to zas schytilo. Akási horúčka, ako chodievala naň tu i tu. Kdesi bol v ňom nepokoj, čupel za čas, kým sa nerozrástol a nevyhodil ho z koľaje. Zunovalo sa mu, ako toľké razy, čo mal a čím bol. A predsa bolo badať, že sa nemá zle. Robil dobré obchody. „Ostatný neviem, ako ti vypálil,“ dodal pán Simon s úsmevom, „ale predošlé neboli najhoršie.“ Ešte sa zasmial, keď ho pichol: „Spomínali, neviem už kde, že kde položíš nohu, všade sa nájde zlato.“

„Veď je i tak. Všade sa skrýva zlato, kde kročíš, len prinútiť zem, aby ho vyjavila. Dosť som ho našiel, ale i mal preň biedy a trápenia. Nejeden z kamarátov vrátil sa už či do mesta alebo domov s dobrou obnôžkou, ku ktorej som mu dopomohol. Pri mne zbohatli, ale ja, vidíš, vždy len — ,ako bolo na počiatku‘. Iní sedia na svojom, v istote; ja visím, ani sem, ani tam. Zle je, ťažko, braček, nemať pod nohou pevnej pôdy, ani ako dlaň. Dnes večer nevie Flóra, čo položí zajtra do hrnca. Čo na nôž, to za groš a nevedieť skadiaľ ho vypriasť, ten groš. Zunuje sa neistý život. Budúcnosť ľaká, či nebude hádam priukrutná na konci. Trápi, keď sa nemôžeš zachytiť za toľké roky. Nemaj mi za zlé, že sa obzerám po inom poli. Žiť a vyžiť nie je ešte odmena za toľké námahy a obete.“

Rozohnil sa. Z očú mu sršali iskry, zo srdca sa vylievala smutná žaloba i horkosť. Vzbúril sa. Začal merať prácu a plácu ako ktorýkoľvek robotník. Vychodilo mu, že ho oklamali. Vzali od neho viacej, než mu dali. Nežehre a nebrojí! Nemá vlastne proti komu, ale porozpráva. Bojí sa žiť ďalej v neistote, nevedieť, čo bude zajtra. „Ak trafíš na zlato, máš; ak netrafíš, nemáš — prišiel si o mozole, ustával si sa márne.“

Pán Simon sa zamyslel, uznal mu v nejednej veci. Nepatrnejší kopáči zlata odložili čo-to, majú sa dobre, kým on nezvýšil dosiaľ ničoho. Začal robiť počty, vyšlo by iste, že zarobil viac od iných. I s ním sa zhováral neraz o zmysle peňazí i pokarhal ho, že nevaruje. Groš išiel nie napospol na nôž, ale i na veci, bez ktorých by sa bol mohol zaobísť. Ale on tie náuky neuznával, najmä sa mu protivilo budovať budúcnosť pomaly, klásť kameň na kameň.

„Kde sú tie istoty, Srećko!“ nadhodil mu.

„V kupectve a priemysle,“ odpovedal mu zápäť. „Najmä v kupectve.“

Pán Simon pozrel naň s poľutovaním. I tam je istota dosť neistá. Kupcova usilovnosť ju buduje, zručnosť ju podopiera, ale ak ochabne trochu, hoc je stavba hotová, chytí sa jej červotoč alebo sa podomelú základy.

„Učiť sa remeslo nemám kedy, ale kupčiť by mohol. Do kupectva netreba toľkých príprav a skúseností.“

Zas len krúti hlavou kupec. „Bez nich, kamarát, sa nehneš; alebo sa potkneš.“

„Nebude mi nič!“ usmial a vyrovnal sa pred ním. V očiach mu svietil plamienok vzletu a v tvári sídli veľká istota. „Vybral som si odbor. Zavediem obchodné styky medzi Magallanesom a Severom. Bol by zas sprostredkovateľom.“

„Tých už máme dosť,“ poučoval ho priateľ. „Obchodné styky medzi nami tu a Severom sú už dosť ustálené a živé.“

„Ale nie v hlavnej veci! Kupci zo Severu nerobia iné, ako posielať do Magallanesa, čo si objednáte. Nech vedú teda svoj obor, nestariem sa im doň. Ja chcem vyvážať na Sever, čoho máme tu zbytok a čo im tam chýba; vyvážal by statok!“

Pán Simon prisvedčil. Pekná myšlienka, sprostredkovať. Zadíval sa naň, ako horí od netrpezlivosti a vnútorného ohňa. Sedela mu hrdosť na tvári, že sa akoby mieša do diela Prozreteľnosti. Dáva sa jej za pomocníka zapchávať medzery, ktoré ostali v jej diele.

„Na Severe by sa hostili chýrnym mäsom z našich pasienkov, z ďalekého Juhu, o ktorom chyrujú dosiaľ málo.“ I pána Simona priťahovala tuho myšlienka. V nej bolo čosi veľkého, čo by odrážalo slávu na jeho kupecký stav. V tom svetle kupecké remeslo stalo by sa vysokou ustanovizňou, akoby velebnou dielňou, v ktorej pracuje vyššia múdrosť na doplnení veľkých diel božích.

Kliesniteľ pobadal, že predmet pochytil priateľa. Bol ako istý, že ho má. Hlavná myšlienka pána Simona zaujala, ale sa nedal do vysokých poletov hneď ta za ním. Bol rozvažitý v kupectve, pri výpočtoch veľmi chladný. Nedal sa ľahko odtrhnúť z vôdzky obyčajnej opatrnosti.

Rozhovor šiel, ale kráčal obťažne. Kliesniteľ odskakoval od veci, znovu sa vracal: neraz odletel priateľovi, ktorý musel čakať, kým sa zasa vráti. Prekážky preskakoval a obchádzal v horúčke, ale kupec mu ich vždy staval pred oči. Mal obavy a pochyby, ale vec sama v sebe sa mu zaliečala veľmi, a priznal sa, že hodno o nej rozmýšľať.

„Všakver!“ zaradoval sa Fortunato. Hrialo ho, že sa priateľ zaľúbil do myšlienky, ktorú toľké časy vyváral. Do týchto čias nebol si istý, či je zdravá a súca do života. Keď mu ju pochválil, predstavila sa mu hneď súcou. „A nová!“ dodal hrdo. „Dosiaľ nik neprišiel na ňu.“

„Hm, ktovie? Hádam i prišli, a mnohí, ale ju položili nabok. Nechcelo sa im do nej zahryznúť.“

Fortunato mu mal za zlé, že ho strháva k zemi. Naostatok by odškriepil i pôvodnosť jeho myšlienky. Odložili nabok!… Zľakli sa jej skôr! Neopovážili sa jej prizrieť.

„Neprevarili ju dokonale. Prevariť ju dobre, neboli by ju pohodili. Len sa jej pripáčiť, či je nie prirodzená, jednoduchá, užitočná a nová. Vidíš, máme statku na vývoz; dosiaľ sa vyváža zmrznuté mäso do Európy, prečo nevyvážať živý statok na Sever, kde chýba?“

Pán Simon prikývol. Tou myšlienkou sa i on zanášal; má v sebe moc pekného a vábivého. Vyrastá zo samých pomerov, uviedla by poriadok a rovnováhu do hospodárstva veľkej, bohatej krajiny ako Chile, ktorá má na juhu, čo jej chýba na severe. Kto ju prevedie, vykoná veľké dielo, lebo by medzeru Severu zaplnil tým, čo Juhu zvyšuje. „Ale — ale!…“

„Ešte nie ,ale‘!“ zakríkol ho pán Fortunato. „Nieto ,ale‘, keď ide o uvádzanie do života veľkej myšlienky. ,Ale‘ odpadnú, keď krajina môže nájsť doma, čo musela dovážať spoza hranice. Mal si tú istú myšlienku ako ja, ale si sa jej zľakol a uskočil. Ja sa jej nebojím! Veci, ako sú dnes, potrvajú: Magallanes neprestane dochovávať, čo potrebuje Sever. Sprostredkovateľ bude mať stálu robotu, istú postať a výživu. Len zaviesť dodávky, zriadiť ich zručne a už ich nič nezastaví. Skôr práca bude mohutnieť, rozrastať sa. Vidíš, Šime, aké bohaté, veľké pole činnosti. Nikdy sa nevyčerpá.“ Má pred sebou veľkolepý obchod na širokých, mocných základoch. Sám si prekliesni časom cestu, len mu ju ukázať. Potečie mohutným prúdom a vyrobí svoje koryto ani voda z mocného žriedla.“

„Je dobrá a veľká sama v sebe tvoja myšlienka,“ potvrdil znovu, „ale…“

„Nieto ,ale‘,“ zaskočil ho kliesniteľ. „Volá, kričí za uskutočnením, nie za ,ale‘. Nikto sa jej nechce zmilovať pre bojazlivé ,ale‘.“ Pohodil hrdo hlavou, vystrel sa smelo a mladistvo, ohnive. „Venujem sa jej ja; poď so mnou, Šime!“ Položil mu dlaň na plece a striasol ho. „Dajme jej života, naše bude bohatstvo a sláva!“

Pán Simon vstal spoza stola pružne, sťaby bol omladol. Bolo mu voľne a ľahko, padli z neho putá. Cíti v sebe silu, nový život. Myšlienka rozprášila vidiny, ktoré mátajú uňho z domáceho kraja. Pán Fortunato zbadal premenu a usmieval sa. ,Človek je vyšší tovar‘ — podumal. ,Žije duchom. Blesk myšlienky — a už sa šíri nový život v žilách. Zahreje novým životom, čo zamrelo…‘

„Čo povieš, Šime? Bude z nás dačo? Šiel by hľadať na tej postati istotu a obživu. Pomôžeš mi?“

Priateľ musel sa smiať jeho náhlivosti. Pýta odpoveď hupkom na vec takú zložitú! Dať výrok a ani nerozberať otázku! V kupeckých podujatiach nenáhlia sa toľme. Rozvážia vec zo všetkých strán, skúmajú spády a okolnosti.

„Môžeme porozmýšľať o nej,“ pristal úprimne, „či z nej môže byť dačo.“ I on sa vraj v nej kochá, ale čože, keď je dosiaľ len mechúrik na vode. Hrá na svetle divnými farbami, ale ak spľasne, ostane iba trochu peny. „Nemôžem, bratku, obísť ,ale‘; treba sa o nich pozhovárať.“ Odviedol ho k mape Južnej Ameriky na stene. Ukázal mu Puntarenu a magallanské pastviská a dlhočizný pás zeme od tropického pásma až do južných ostrovov, neobydlených ešte. „Tu ti je, brat, ,ale‘, ešte horšie.“ — Ukázal mu Cordilleru, ktorá, neprístupná, sa dvíha medzi Magallanesom a ostatkom Chíl. Priechody cez veľké vrchy sú ďaleko na Severe; viac na juh ich nieto. Ovce by prišlo hnať argentínskou Patagóniou, prvým priesmykom do Chíl; cesta by trvala mesiace. Doviedla by ich do kraja, kde je mäsa nadostač. Prišlo by ísť čílskym krajom zas mesiace, kým by prišli do krajov, kde potrebujú mäso. Koľko by museli zaplatiť celou cestou za pašu? Cesta by stála ohromné peniaze; barany by doniesli na jatku kosti a kožku, ale i to sotva! Popadali by cestou, alebo by prišli o paprčky.

„Nechajme toho ,ale‘…“ hodil rukou pán Fortunato. „Na cestu po suchu som nemyslel. Po suchu povezieme statok, keď budú železnice a lacný prevoz po nich. Držme sa mora…“

„Dobre, poďme po mori,“ pristal pán Simon. Cesta, myslím, tiež nevypadne lacno. Pôjde na ňu väčšia čiastka zárobku a statku nebude po srsti. Ak sa trafí zlý čas, cesta sa pretiahne, statok príde na trh zas len ako trieska. Vidíš, na mori tiež je moc všakových ,ale‘.“

Uznal i on, že vec nie je ľahká. Ale nájde sa i tomu rady. Schudnutý statok, keď príde na miesto, dá sa na pašu. Argentínski kupci tiež držia svoj statok na paši, kým stučnie na jatku. Pán Simon ho podrážal mnohými ,ale‘, skusoval ho, ale bolo vidno, že ten si veci rozvážil dobre. Na každú pochybu mal hotovú odpoveď. Prepracoval sa do podrobnosti, nahnal priateľa do kúta, až sa poddal a sľúbil mu, že bude držať s ním aspoň pri prvých pokusoch. Myslel, že tým vec dokončili na tento čas; podrobnosti preberú po troche. Na to treba času.

Pán Fortunato ani počuť o preťahovaní: čo má byť, nech je! Ak sú ťažkosti, prekážky, premôcť ich! Mal v ruke všetky dáta a informácie z jednateľstiev spoločností, ceny a iné podrobnosti. Z neho šibala istota a viera v zdar. Pán Simon bol obozretný. Hoc neskúsil, ako ide kupectvo so živým statkom, vedel, že práve na podrobnostiach sa zakladá zdar takého podujatia. Z nich vychádza celok a podstata vecí. Zlyhať najmenšia vec a podujatie sa potkne alebo zlyhá celé.

„Priznám sa ti,“ riekol pán Simon vážne, „toto podujatie je neisté. Nemáme skúsenosti okolo statku, ani tušenie o spádoch a príhodách v tom kupectve. Počiatok nebude naozajstný obchod, ale iba skúška. Budeme habkať a hľadať cesty, či ich otvoríme alebo nie. Predpovedať, ako vypadne pokus, je ťažko; máločo ľahšie, ako bolo vtedy, keď si šiel hľadať zlato naslepo.“

„Ale som predsa hľadal,“ postavil sa smele, „hoc som nebol istý. Neraz som i našiel. Pôjdeme teda nadobúdať skúsenosti sprvoti. Nájdeme ich, neboj sa!“

Dážď čľapotal vo dvore, búchal po zinkových krovoch; akási jednotvárna hudba, ktorá uspáva. Ale pán Fortunato rozháňal driemoty. Mal zápisky a výpočty. Vedel, koľko sa sprace baranov na palubu, koľko stojí prevoz a iné a iné trovy. Výdavkov bolo hodne, ale vychodil i pekný zárobok. Statok je v Magallanese predsa len omnoho lacnejší ako na Severe. Rozdiel vyšiel taký, že prevážil i väčšie výdavky.

„Bodaj by bolo,“ zaželal priateľ. „Nezabudni na nepredvídané! Dakedy ich býva viac ako riadnych: vychádzajú nevieš skadiaľ, keď je vec v behu. Zlé je pritom, že neočakávaný zárobok nevyjde nikdy.“

Pán Simon nebol by pomyslel dnes ráno, že sa dá strhnúť do nového podujatia. „Nuž tak, Srećko,“ položil mu ruku na plece, „pôjdeme ti pohľadať istú, stálu prácu. Ja ti pomôžem. I mne sa zíde hodiť svetu trochu piesku do očú,“ zasmial sa. „Aspoň mi nevyhodia na oči, že som vypriahol, lebo neviem, kam z konopí. Vychytia ma, že som nechal obchod, aby sa mohol dať na väčšie podujatie. Ešte snímu klobúk predo mnou.“

Smial sa na žarte, ako zavedie svet; i na priateľovi, ktorý si šúcha ruky, že ho má; keď sa on nedal, ale iba požičal dočasne, na prvé pokusy a počiatky. Keď mu pomôže naraziť kupectvo do dobrej koľaje, odstúpi a prenechá ho jemu. Nech pokračuje pre seba. Myšlienka bola jeho, nech ostane i osoh jemu, ak sa ukáže.

Pán Fortunato bol istý, že zvíťazí, keď sa pridal k nemu. Dostal ho chytrejšie, než sám myslel. Pre počiatky má peňazí dostatok zachytiť sa na Severe. Pozdejšie začne prichádzať statok. Nebude mať inej starosti, ako ho odpredávať pomaly mäsiarom. Časom môže otvoriť i svoje jatky. So zárobkom sa budú deliť ako bratia. Obchod sa iste zmôže, dajú mu široké základy. Bude mať istý chlieb on i priateľ. Pri nich sa prichytia toľkí statoční ľudia, dostanú sa k stálej práci.

Hej, zastarie sa, krehký človek, do práce Prozreteľnosti; pomôže jej deliť dary, aby sa ich ušlo všade jednako. Neprepracovala podrobnosti vo svojom diele. Urobila na miestach skladiská, ktoré by zhnili, kým ich inde hľadajú a nevedia si rady bez nich. Roznášať a deliť dary božie, kde ich nebolo, je vznešenejšia práca, než brúsiť po kraji, kutať v zemi, či sa nájde ešte pár zrniek zlata. Čím ďalej tým ho je menej. Za Jula Poppera boli ešte bohaté ložiská, dnes nachodia iba roztrúsené zbytky.

„Teda ideš byť veľkokupec!“ tľapkal ho priateľ po pleci, „v odbore, v ktorom nepracovali dosiaľ. Mňa veľmi zaujíma táto vec. Pomôžem ti, neboj sa. Budem ti posielať tovaru, koľko budeš potrebovať. Priam teraz je v najlepšom mäse; teda do práce!“ Hľa, ako ožíva v ňom obchodník! Schytila horúčka i jeho, hoc sa chce ukázať chladným a zdržanlivým. Nie horúčka za ziskom, ale za samú vec.




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.