Zlatý fond > Diela > Päťdesiat rokov slovenského života II


E-mail (povinné):

Gustáv Kazimír Zechenter-Laskomerský:
Päťdesiat rokov slovenského života II

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Jozef Vrábeľ, Viera Studeničová, Pavol Tóth, Michal Belička, Mária Kunecová, Dorota Feketeová, Zuzana Babjaková, Nina Dvorská, Zdenko Podobný, Ivana Gondorová, Andrea Kvasnicová, Ivana Lamy Žulčáková, Eva Lužáková, Tomáš Soóky, Karol Šefranko, Katarína Maljarová, Martina Kališová, Lucia Kancírová, Erik Bartoš, Tatiana Puchalová, Lucia Muráriková, Ida Paulovičová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 56 čitateľov

Doba od mojej ženby až po môj odchod z Brezna do Kremnice

Nadišiel teda deň, keď po vyše tridsiatich troch rokoch môjho neviazaného živobytia moje krídla mali byť obstrihané — deň 14. februára. Hneď za rána pobrali sme sa s Milkou na sánkach do Spišskej Belej na spoveď a prijímanie. A tu hneď, ako sme sadli na sánky, hrozilo nám nešťastie. Otvorili nám dvorné dvojkrídlové vráta, opatrené dlhým, silným záporom. Vtom, ako pohonič rušal, vietor rýchlo zahnal vráta nazad, a ak v tú chvíľu Milka nevyskočí, bol by ju silou hnaný zápor zronil a možno jej kosť dolámal — lebo sedlisko pod ňou špatne dotrhal. Ja som celkom zmeravel a trvalo to až k potoku, kým sme sa zdesení uspokojili. No chvalabohu, zápor mi nezranil nevestu, a tak prišli sme šťastlivo do belianskeho kostola. Tu bola slávnosť sv. Valentína, spojená s procesiou. Ľud obetujúc točil sa okolo oltára. My sme sa ospovedali, potom sme poprijímali a raňajkovali sme podľa testininho návodu u richtára Lerscha.

Navrátiac sa domov, už sme tam našli došlých pres poľných hostí, ktorých počet sa do poludnia ešte vždy množil. Ba i po obede dotiahli ešte dajedni ďalší hostia a z blízkeho okolia nahrnulo sa ich moc. Ja z mojej stránky som si žiadal, aby sa náš sobáš odbavil čo možno v malom kruhu, a počiatkom tak bolo dohovorené; ale tesť, stojac s mnohými v obchodnom styku, dal sa ináč nahovoriť, a zišlo sa do šesťdesiat hostí, čo nezodpovedalo môjmu vkusu a želaniu. Ale čo som mal robiť, keď sa už raz tak stalo. De gustibus non est disputandum.[1]

Doma sme už našli slúžneho Gusta Kubínyiho z Hnúšte, Bihary Lajoša, úradníka železného závodu z Jelšavy so sestrou Marinou, Milkiných bratancov a sesternicu. Táto poriadna Marina pozdejšie sa vydala za istého Császára, bohatého, ale veľmi jednoduchého gazdu v Gemeri. Zdediac pekný majetok po tomto krátko zatým zomretom zrelom mužovi, vydala sa za Pop-Bilkeja, podsudcu, znamenitého vetroplacha.

Došiel ďalej z Brezna môj úprimný priateľ Janko Čipka so svojím bratom Natanaelom, Milkiným to krstným otcom. A keď popoludní podochodili okolití hostia, hučalo to domom ako pred rojením v kláte. Medzi týmito ako mne bližší sa vyznamenali: Benjamín Zörnlaib s paňou a svojou švagrinou, Kuchinkovou vdovou. Stará pani Majovská pre vysoký vek a slabosť neprišla.

Bol tam istý Herman Görgey,[2] muž požívajúci veľkú dôveru, ktorému sa všetko s úctou klaňalo, bývalý a na Slovensku kedysi dobre známy krutý honvédsky major, na ten čas správca kežmarskej sporiteľne. Tento zvelebovaný pán žil skvele a svojou štedrosťou a skvostom utvoril si — ako to tak často býva — z ľudí, zvlášť potrimiskárov, veľkú klientelu, až konečne, keď najavo vyšlo, že jeho nádherný život korenil v banke a on do šesťdesiattisíc jej kapitálov zmárnil, vyplazili jeho plaziví ctitelia oči a jazyky a účastníci banky a či sporiteľne mali česť tú škodu cez dlhé roky znášať v zoslabnutých účastinných údeloch. Tento pán, tak sa zdá, v r. 1848 dal obesiť dvoch inteligentných mladíkov[3] v Kremnici na humne pri piargskej ceste. Táto rozprávka síce vonkoncom nepatrí k mojej svadbe, ale som ju predsa pri tejto príležitosti chcel pripomenúť, keďže som tú osobnosť mal možnosť vidieť. Ďalej bol prítomný beliansky evanjelický farár Máday[4] — malý, územčistý ryšavý chlap, pozdejšie superintendent, veľký odporca Kuzmánym a Hurbanom uvedeného patentu atď. — Bola to dosť únavná úloha byť všetkým príchodzím predstavený, byť každým uvítaný a každému na láskavý príhovor slúžiť zodpovedajúcou vľúdnou odpoveďou, a to prevažne hosťom, ktorých som ani pred sobášom ani po sobáši nevidel, ktorí mi teda boli celkom ľahostajní. No potom už tam kdesi vážne matróny brali moju Milku do cviku, obliekajúc, pristrojac ju k sobášu. Bola oblečená do svetlomodrých šiat. Ja som stiahol na seba rovnošatu vtedy takrečených bach-husárov[5] so zelenými výložkami, u kossuthovcov nenávidenú, ale keď sa k nej dostali, aspoň vo väčšine, vďačne ju nosili. Brat Adolf hodil sa do svojej, tu iste málo videnej zvláštnej banskej rovnošaty: zelený klobúk bez striešky so striebornými pasamenty,[6] čierna, aksamietom vyšívaná ľahká saská košeľa so striebornými ozdobami a striebornými odznakmi dvoch banských kladiviek na zelenom baršúnovom nákrčníku. Čierny srňací banský remeň s liskavým remenným pásom, veľkou striebornou sponkou s pozláteným orlom. Biele súkenné nohavice a ťažká šabľa s veľkým ručným košom, a v ruke pekný čierny banský čakan v podobe palice. Stiahnutý, ako som bol, aby som si háby nepokrčil, nesadol som do sánok, ale som si stal na sánky, Milke za chrbát. A tak o piatej hodine popoludní pohli sme sa do kostola v Krížovej Vsi, kde nás farár Jurkovič, potomný spišský kapitulník, zosobášil.

Obecenstva okrem volaných bolo z obcí, ba i z Belej, zvedavých dosť — až sme sa museli k oltáru pretisnúť. K sviatosti zasnúbenia musel som si šabľu odpásať. Až po odbavenie ceremónie podržal mi ju brat Adolf. Sobášil nás Jurkovič, a keď pýtal svadobný prsteň, prsteň mi vypadol na zem a s hlasitým cvengotom skákal po skalnatej dlážke, kým sa mi ho podarilo chytiť. Niektorí v tom videli nepriaznivý príznak, ale chvalabohu mýlili sa i v tomto prípade. Keď sme vyšli z kostola, pristrojili nám prekážku pretiahnutým motúzom, a ako to už v obyčaji, museli sme sa vykúpiť položením obolu[7] na tanier. Nechýbali ani Cigáni, ktorí vraj v dobroprianí bývajú šťastlivými a radi videnými.

Po ukončených, pre moju budúcnosť veľa významných cirkevných obradoch nasledovala zo všetkých strán celá záplava blahoželaní a rúk stískaní, a hoci dobre mienené, pre toľké opakovanie stali sa únavnými. Ale boli predsa znesiteľnejšie ako prenikavé výjavy pred sobášom: totižto pri odberačke a pri rodičovskom požehnaní. Je to vážny krok, je to tá železom viazaná, siedmimi zámkami opatrená kniha budúcnosti. Tu sa tváre dĺžili a slzy vykrádali, a nastala hlboká tíšina. Mne sa tu matkinho požehnania nedostalo, ale stalo sa to pred odchodom doma, a to druhé sa doplnilo vrúcnou modlitbou mojej dobrej, srdečnej mamy.

Hostia sa medzitým rozkrákorili po izbách, besedovali a ako oblaky na oblohe to sa do skupín podľa vôle a náklonnosti zbierali, to zase, krútiac sa z miesta na miesto prechodili. A my novomanželský párik — ako to už býva, a pri riadnom stave ani ináč byť nemôže — boli sme strediskom slávy a vyznačenia dňa, keďže sme my boli príčinou všetkého toho ruchu.

Kým sme si teda celá spoločnosť po ukončených cirkevných obradoch hoveli, našej (to jest mojej) pani testinej sa hlava kúrila, a nie menej jej podriadeným orgánom tamdole v kuchyni. Už vychodili hore schodmi na poschodie širokým pitvorom, takrečeným (a to nesprávne rečeným) „palácom“, rozličné pečienkové pachy, a sluhovia s rozpálenými tvárami mrvili sa hore-dolu. Darmo je, človek ostane vždy len materialistom; akoby nie, keď i pri najintímnejšej, najútlejšej srdcovej záležitosti žalúdok svoju úlohu nezamešká predstavovať, ba všade sa so svojimi banketmi dopredku tisne; možno je to preto, že tak blízo srdca leží. Však sa povedá, keď kto chce veľký stupeň lásky chápavo vyjadriť: až na zožranie ho rád vidím. Je v tom hodný kus kanibalizmu, nuž ale je to tak.

Vo veľkej dvorane druhého — len uhlami a tam jednými dvermi s týmto spojeného, ale omoc staršieho domu boli prichystané stoly na olovrant. Povolaní na hostinu, poberali sme sa húfne ta. Na dvorane bolo vidno starobylosť: steny priestranného teremu boli zdobené väčšími-menšími skrinkami, krášlenými točenou, rezanou robotou, povala bola potiahnutá pekne strojenými brvnami i doskami a všetko toto, ako i skrinky, boli obtiahnuté bielou farbou. Kachle starej formy. Pretože dvorana ležala k priestorom novšieho domu asi o tri stupky nižšie, mnohým hosťom pri vkročení na toto znížené miesto zuby hrkli, ak do jazyka nesekli. Povesť, za ktorej pravdu ručiť nemôžem, hovorí, že sa v tomto dome, ukrývajúc sa, pobavil za krátky čas v mesiaci novembri 1714 preoblečený švédsky kráľ Karol XII.[8] po svojom úteku z Demotiky pri Adrianopoli (Odrin) v Turecku, odprevádzaný jediným svojím plukovníkom Düringom. Bolo to teda ešte v ten čas, keď tým panstvom vládla rodina Horvát-Stančić[9] de Gradec. Táto rodina pochádzala z Chorvátskej, ako to i meno dokazuje, a osadená bola v 15. storočí za vojenské zásluhy uznanlivým panovníkom v týchto krajoch. Ich velikánske majetky rozprestierali sa na široko-ďaleko po poľských hraniciach až do Šariša. Horvátovci potom podľahli vplyvu reformácie a stali sa tiež známymi v histórii protestantizmu. Táto rodina rozvetvila sa časom do rodu barónov Paločajovcov, o ktorom sa hovorilo, že vládol deväťdesiatimi deviatimi obcami, potom do rodu Szirmayovcov, stadiaľ Mednianskych a Mariássych. Tieto majetky sa zväčša roztrieskali vo väčšie-menšie chlpy. Tesť ako prenájomník Strážok (Neere) — vtedy poddanstva Szirmayovského, teraz majetku baróna Mednianskeho — prevzal asi v roku 1853 Krížovú Ves, Mariássovský majetok. Tento Mariássy, strašný márnotratník, prišiel o všetko. Krížová Ves prišla na bubon a tesť ju kúpil za 63 000 zlatých km. A keď sa po skončení strážskej árendy sem presťahoval a si veci múdro, prakticky zariadil, dal si majetok komasovať, stál na pevných nohách. Stal sa z jednoduchého mäsiara árendátorom a z árendátora stal sa rozumným, usilovným, ale i majetným vlastníkom pekného panstva. Predošlý majiteľ, po mene povestný Mariássy, dostával od masy — čiže od rodiny Mariássyovskej — na výživu svojmu stavu vonkoncom nezodpovedajúcu sumu, denne 20 gr. km. (asi našich 70 babiek). Niekoľko veľkých maľovaných obrazov viselo na „paláci“ a v „dvorane“: ženské v úzkych, striebrom vyšívaných stanoch, so širokými, sudu podobnými kytľami, vlasy podobné kvetníku, dovysoka našuchorené a perlovými nitkami popretkávané. V rukách držia ružové puky, akoby sa báli, že ich popichajú. Boli to meravé figúry, drevenoaristokraticky vypnuté. — Maliarska práca veľmi pochybnej ceny.

Tu teda sme zasadli ani kavky na oráčiny okolo hojne naložených stolov. My mladomanželia — prirodzene — zaujali sme vrch hlavného stola. Hovor sa kus utíšil, bolo počuť len hrmot jedácich nástrojov, kroky natrhnutých obsluhovateľov, a potom klopot zubov. Ako rástli v žalúdku vrstvy donášaných jedál, polievané hojným vínom, rástol i šumot rozličných hlasov a veselosť rástla. A keď sa už prvá pečienka — tuším prasacina — na stôl priredikala, povstal malý, okrúhly, červenovlasý Máday a spustil krátku jadrnú reč na zdravie mladomanželom. Ďakujúc nakrátko rečníkovi, pripil som na zdravie dvom vážnym, milovaným osobám, nemohúcim osobne sa zúčastniť pre vysoký vek a slabosť — matkám: mojej tam v teplom kútiku v Brezne a pani Anne Majovskej v Kežmarku. Nasledovali ešte mnohé, obyčajne veselé zdravice.

Keď už i v žalúdku i pod dáškom toho dosť bolo, rozputnalo sa zasadnutie, a kým sa staršie pokolenie bavilo pri dolevkoch, mladšie sa hrnulo do salónu, už medzitým vyprázdneného, berúc sa pri hudbe klavíra do plesu. Večer, v noci sa prespolní hostia odpratali domov, mládež tancovala ďalej. Proti ránu vystávala i ona a tratila sa. Ja do špiku unovaný, ospanlivý, hodil som sa oblečený, ako som bol, v bočnej izbe do pohodlného širokého stolca. Keď asi po hodinovom odpočinku otvorím oči, sedí oproti mne, ešte v svojej parádnej rovnošate, s otvorenými ústami, nosom obráteným do povaly, nohy v bielych nohaviciach na severnú a južnú točňu rozvalené, odfukujúci môj brat Adolf.

A už zase v dome na všetky strany šumelo. Hneď prikvitla i pani testiná, aby sme sa riadili, že bude treba ísť do kostola na omšu, ktorá sa kvôli nám mladomanželom bude slúžiť. Slúžiť ju mal môj priateľ, kaplán Ján Štíl. Keď sme sa napochytro naraňajkovali, šiel som hľadať kaplána a našiel som ho. Vybrali sme sa asi pätnásti do kostola.

Idúcky s mladou nevestou pod pazuchy, zazrel som teraz po prvý raz erb nad vchodom do kostola, v priečelí veže: z jednej strany mesiac, z druhej strany hviezda, a tento erb ma živo upomínal na chorvátsky pôvod rodiny Horvát-Stančić-Gradecovskej, keďže mesiac a hviezda nachádzajú sa v chorvátskom krajinskom erbe, a v čas môjho bavenia sa v Chorvátskej stá a stá ráz som mal príležitosť vidieť vo vlasoch vlasteneckých Chorvatíc, takrečených Ilýrok, skvieť sa ozdobou na strieborných ihlách tento odznak. Počul som potom, že tento kostol, patriaci vlastne ako fília pod kežmarskú faru, ale spravovaný farou belianskou, ako jemu bližšou, už v 14. storočí jestvoval a patril pod správu rádu jeruzalemských kanonikov, prebývavších v Slovenskej Vsi. Mali povinnosť každú hodinu vo dne v noci striedavo sa schádzať k pobožnostiam na chóre. Aby ich zvolávajúcim bombálajúcim zvonom nebolo okolie znepokojované, ten zvon mal na sebe priliehajúci pokrovec, aby hlas zvona umiernil. Keď som tam bol, ukázali mi ho — bol z červeného baršúnu. V slovenskoveskom kostole videl som na oltárnych krídlach drevenú rezbu zo 14. storočia, ktorá sa navlas ponášala rezbe v nemeckom kostole v kaplnke sv. Barbory v Banskej Bystrici, akoby ju jeden a ten istý majster bol vyhotovil. Ale stavba a vyzdobenie tohto krížovoveského kostola nie sú vkusné – ba riekol by – až surové.

Bolo určené, že sa po všeobecných raňajkách, ktoré boli po odbavení omše, má odcestovať; nuž ale tieto raňajky boli také dôkladné, že trvali do obeda, cez obed, ba ešte i olovrant dínom-dánom prebehli, a chýlilo sa už k piatej popoludní, kým sme sa vykývali, a kone už boli tri razy zapriahané a vypriahané. Tesť doručil Lajovi Biharymu peniaze na cestovné útrovy a pri slzách a žiaľoch nastalo lúčenie.

Poriadok slávneho konduktu[10] bol nasledovný. Vopred na koni jazdil Milkin strýc Pišta, za tým na sánkach nasledoval jej brat Imro, za ním na pieste hulánsky strážmajster Morgenbesser, učiteľ klavíra detí Poliky a Kornelky, potom Čipkovci, ďalej ja s nevestou na darovanej príležitosti — koč s dvoma sivkami — zatým družice Poly a Mary, Adolf, Petronela a Bihary s Kubínyim. V Kežmarku sme skočili na krátku poklonu do Majovských a Herczoghovcov. Imrich, Pišta a Morgenbesser vrátili sa domov a my ostatní jachali sme ďalej. V Poprade sme kus pohodili. Tu už mrkalo, boli zapálené svetlá. Vína nám dal tesť na cestu dosť. Keď sme tu kus poharašili a potom vysadali na vozy, môj brat Adolf, chudák, zbadal, že mu medzitým z voza kepeň ukradli. To bola už druhá neborákova nehoda na mojej svadbe. Pošiel kepeň za mufom. Mal brat i škodu, i posmech, i zimu, ale chtiac-nechtiac niesol nehodu ešte pri dosť veselej mysli.

O jedenástej večer 15. februára prišli sme do Vernára na noc. No či by som bol tušil vtedy, keď som sa tu so svojou mladuchou bavil, že sa tu už tmolí malý sedemročný corgoník Ďurko Teschler, Koburgovho lesného syn, ako môj budúci zať — muž dcéry mojej Marišky?! Možno, že ako zvedavý chlapec gánil na náš svadobný kondukt… Po odbavenej večeri zaujali ženské nášho komonstva pravú, my mužskí ľavú stranu hostinca. Tamtie si oddýchli, ale my chlapi sme halaškovali opätne do rána. Najsolídnejší medzi nami, Natán Čipka, Milkin krstný otec, si síce ľahol do postele, ale čo z toho, keď my druhí samopašníci nedali sme mu odpočinku. Ledva usnul, strčili sme mu pod hlavu miesto podušky vyprázdnený veľký kulač a môj bez mufu a kepeňa rozjarený brat pripil mu — v domnení, že je vskutku ním — ako breznianskemu mešťanostovi (čím on však nikdy nebol, ani byť si nežiadal). A šlo to tak až do svitu, a o desiatej ráno poberali sme sa ďalej.

Keď sme sa tam hneď vyše obce škriabali zákrutami na Popovú, vyprával som Milke — ťahajúc paralelu medzi teraz a predtým — svoju poslednú cestu, keď som sa tadiaľto nočnou hodinou pri svetle mesiaca sám jediný viezol. Po tak príjemne prežitých vianočných sviatkoch v Krížovej Vsi, práve v ten deň pred samým odchodom prichlopil ma neduh, aký ma v tie časy nezriedka nadchodil, a pretože som nemohol raňajkovať, uspokojil som sa malou dávkou čiernej kávy a sadol som s veľkým bolením hlavy na vozík. Umorenému, ponúkli mi v Kežmarku u Majovskej za pohár čaju. Ten som nasilu vypil, a hľa, účinkoval prospešne: čím ďalej som sa viezol, tým viac sa mi jasnilo v hlave — natoľko, že som sa vo Vernári mohol dobre navečerať. A hneď nocou tiahli sme ďalej. Nasledovala krásna, tichá, velebná mesačná noc, ktorú ozaj tak ľahko nezabudnem. Kočiša s príležitosťou som poslal hradskou vrchom Popová hore s tým heslom, že sa zídeme hore na vrchu, na rozhraní medzi Baltickým a Čiernym morom. Cesta má, tuším, sedem dlhých zákľuk. Ale pušku na pleci, snežným — strmým, priemerným a rovným, pravda, oveľa kratším chodníkom jachal som hore. Vpravo odo mňa vypínala sa ozrutná masa Kráľovej hole, blyštiac sa v mesačných lúčoch sťa strieborný obor. Ľud ešte sviatkoval, a tak v tejto predtým zlopovestnej lesnej púšti panovalo ozaj impozantné hrobové ticho, nijaký hlas, nijaký šuchot, nič — ani stopy živého tvora, ba ani šepotu vetrom pohybovaných vetiev nebolo slýchať. Velebná mŕtvota. Strašne krásny výjav. Len moja tôňa sa plazila popri mne. Stromy stáli meravo, akoby zakliate. Hoci som sa kochal v tejto prírodnej velebe, cítiac sa akosi opusteným, rád som bol, keď som sa na určenom mieste zase zišiel s príležitosťou.

Došli sme na Pohorelú na obed do hostinca. Pri Červenej Skale odrazil sa od nás Gusti Kubínyi a tiahol domov na Hnúšťu. Podvečer, ešte zavidna, prišli sme do Brezna, a ponajprv sme zatiahli pred matkin byt; ona nás srdečne privítala a k srdcu pritisnúc požehnala. Doma v pekne pristrojenom byte, kde nás skrze dobrosrdečnú, ochotnú domovú paniu Salamínku očakávali s chutnou večerou, sme sa dlho do noci zabavili — veselo, dobre, so všetkými, čo nás vyprevádzali.

Dňa 17. februára obed v rodinnom kruhu. Adolf sa vrátil domov. Večer prišli Čipkovci. Adolfa odchodiaceho domov odprevadil som 18. februára až po Valaskú a stadiaľ cez Hronec a Čierny Hronec vrátil som sa naspäť. Aj zvyšní hostia nastúpili cestu nazad do Spiša. Ostali sme sami. Koč so sivkami ostal nám venom. Moje koníky kúpil kováč za sto päťdesiat zlatých km.

Keď som sa pobavil pri tejto pre mňa dôležitej, vážnej záležitosti — ženbe, vrátim sa na chvíľku na mimochodné deje chronologickým poriadkom. Dňa 8. februára písal mi Julko Plošic zo Seliec láskavý list, tešiac sa z mojej ženby a prajúc mi, aby som šťastlivo po päťdesiatich rokoch mohol sláviť zlatú svadbu. Píše mi, že vec slovenského spolku, čiže Národného Domu, akosi zaspala. Pravidlá tejto spoločnosti, zaslané na posúdenie Karolovi Kuzmánymu a Danielovi Lichardovi, boli vrátené Martinovi Čulenovi. Azda sa už teraz vec o jeden krok ďalej pohne. Viac že mu o tejto veci nič nie je známe. A to boli počiatky pozdejšie založenej Matice slovenskej.

Gratuluje mi k ženbe i môj priateľ Samko Bodorovský, tento starý mládenec, akým on i do smrti ostal, z Predmiera. Spomína zemetrasenie, aké v Trenčíne vo veľkej miere bolo pozorované. Popukali sa steny, hrkotali sklenice atď. Stredisko toho podzemného pohybu zdalo sa byť v okolí vrchu Minčola. I my v Brezne, i keď v menšej miere sme tento podivný a hrozivý úkaz spozorovali. Bolo to ráno, práve pri obliekaní. Ako som jednu nohu vopchal do nohavíc, badal som akýsi čudný šum a kolísanie, a tou jednou nohavicou odetý vybehol som naplašený hore k matke, ale tam nevedeli o ničom. Len už potom rozniesol sa chýr po meste, a takmer každý znal vyprávať o veci niečo zvláštneho. 14. februára mi už profesor Ľudovít Jeitteles[11] písal a ma vyzýval, aby som mu v otázke toho zemetrasenia oznámil svoje skúsenosti z breznianskeho okolia. To som urobil, ale toho málo bolo, lebo veru v medových týždňoch sa mladoženísi pramálo zemetrasením zapodievajú.

Zabudol som sa zmieniť aj o liste Pavla Dobšinského,[12] bývalého breznianskeho kaplána. Dopočul, že som sa oženil; on že je už tri roky farárom na Bystrom. Zamýšľa vydávať Slovenské povesti a zbiera na ten cieľ účastiny po päť zl. km., a má zozbieraných šesťdesiat čisto pôvodných slovenských povestí.

Podľa listu, mne písaného 10. apríla, Štefan Daxner úraduje v Nagy-Kállóve. Aj on patril medzi mnohých iných — ako tie kapustné planty — presadených slovenských národovcov.

Dňa 30. apríla som večeral a nocoval na Kráme u nadlesného Markusa; bol tam celý snem lesných pánov: lesný radca Balašic, účtovný radca Kraft, lesný majster Kasanický z Banskej Bystrice, Schärffl. Mali akési oddávanie. Bola tu i celá perepúť lesných odhadovačov (Waldschaetzung-Commission), lesný Adolf Divald (časom lesný hlavný radca a referent všetkých obecných a erárnych lesov uhorskej krajiny — veľmi vplyvný zver), Wagner,[13] lesný na Dobroči (po Divaldovi urobil tú istú kariéru, čo ten), Rudolf Scholtz[14] (po Bedőovi urobil ten istý postup, ako ministerský radca). V týchto, v ten čas nepatrných šuhajoch, trčalo teda semä budúcich veľkých a vplyvných pánov, a začalo veselo kľuť hneď za éry nastúpenej uhorskej vlády. 3. mája sme zase všetci obedovali na Zákľukách u podlesného Olerinyho — všetci tí, čo sme boli spolu u Markusa. Stadiaľ sme jachali cez Obrubovanec a z tých výšin videli sme v diaľke pod hoľami blčať predajnianske lesy. Zišli sme na Klimentský tajch, kam nám v ústrety prišiel zdvorilý Štefan Kuchinka — potom pod uhorskou vládou krajinský vyslanec, čo bohatého chlapa (v tento čas prenájomcu erárnej sklenej huty na Sihle a erárnych lesov, majiteľa parnej píly a vlastníka veľkej sklenej dielne na Utekáči) stálo veľké sumy. On tu zo strany pána cisársko-kráľovského lesného radcu bol oveľa prívetivejšie prijatý, ako sa to stalo v predošlom roku, keď na Sihlu zavítal poctivý prísny ministerský radca Russegger.

Na Sihle bola skvelá večera a cigánska hudba. Pamätám sa, že sme mali na prídavok zrelé slivky. V máji, a to na Sihle, slivy! Pravdaže, tie sa tam medzi šúľkami a čučoriedkami nenarodili; ale iste veľká vzácnosť, keď k tomu pridáme, že vtedy železnice ešte boli veľkou zriedkavosťou — do každého Kocúrkova nenazerali. V noci, keď sme my chrápali, v susednom revíre grófa Forgácha zhorelo Bujakovcom tridsaťpäť siah dreva. Obzreli sme ráno pílu, potom prejdúc Babickou a Čistým Grúňom, poberali sme sa koňmo nazad. O štvrtej popoludní dojachali sme na Dobroč, a stadiaľ som sa bral domov.

V júni sme boli so ženou v Krížovej Vsi na prvej návšteve. Ja kochal som sa zase pohľadmi na Tatry. Z oblokov tesťovho domu predstavujú sa v celej svojej velebe, a to platí tým viac, keď sa divák postaví na hociktorý z blízkych kopcov. Na rovine pred tebou sa hadí Poprad zelenými nivami, tam ďalej Belá a druhé obce, až v pozadí toho nebotyčné, vždy a vždy krásne, obdivuhodné Tatry. Celý tento už sám osebe utešený, pekný, ba až strašne krásny obraz stáva sa o to dojímavejším, že nemá predhoria, lež jedným razom, bezpostupne vyrastajú tieto strmé ozruty z roviny, nazerajúc tam na sever do Haliče, na juh do Uhier, do ďalekých hmlistých nížin. Oproti obrom štajerským, korutánskym, krajinským, tirolským, ktoré som videl, a švajčiarskym, ktoré som nevidel, sú toto chlapci — ale tie majú okolo seba hodných odzgoňov, a po ich nohách, otlakoch a bokoch sa veru vypínajú znační šarvanci, a voľný výhľad na starých pánov hatia; naproti tomu Tatry môžeš obzerať od temena po pätu, ba až do žalúdka im nakuknúť možno: a táto okolnosť robí ich tak zvlášť velebnými, áno, cestovateľ, prekvapený prvým pohľadom, sa ich naľaká. Nespočetne ráz, čo som ich obdivoval, ale vždy sa to stalo z mojej strany s neopísateľnou pokorou. Hlavná masa velikášov pozostáva zo žuly, ruly a opuky,[15] a zdá sa, že ony červený pieskovec (v Rakúskej doline) prerazili, teda že sú od tohto mladšie, tak ako v okolí Nízkych Tatier, najmä Ďumbiera. Z východnej strany Lomnickej na belianskom chotári vypína sa, opretý o stredné masy, vápenec. Nižšie dolu po rovinách a kopcoch krížovoveského okolia prestiera sa treťohorný mohutný eocénový pieskovec[16] rozmanitého zrna. Tento pieskovec morského pôvodu obsahuje zvyšky morských, už málo rozoznateľných živočíchov, ľahko sa rozpadúva a je veľmi úrodný. Zriedka rozoznať v ňom korytnačky, podobné malým ostrigám;[17] miesty obsahuje blýskavé sloje znamenitého kamenného uhlia, pravda, v malej miere. V tomto pieskovci nachodí sa v Haliči soľ a kamenný olej, ktorý dovŕtali už i v Uhrách v stoliciach pohraničných na Poľskú. Niekde je uložený v krásnych vrstvách, tvoriac dlhé tably, mostíky, napríklad pred panským dvorom takmer tri metre dlhý a meter široký; pred sýpancom je taká veľká platňa, že na nej v nedeľu dievky drobčia. Táto vlastnosť štiepania a kresania dala by sa dobre upotrebiť a využiť pomocou vodného stroja na pílenie a opracúvanie toho pieskovca na kvádre a stavebný materiál toho druhu.

Ešte sa zmienim o istých hieroglyfoch tohto pieskovca. Sú to rozličného druhu odtlačky, čiže znaky, čiary, také dôkladné a zvláštne, že ich dlho považovali za stopy a šľapaje (na spôsob labyrinthodonta[18]) a tomu podobné pozostatky živočíchov. Ja som si to tiež ináč vysvetliť nevedel. Ale keď som takéto vynikajúce prímerky zaslal na určenie Dionýzovi Štúrovi do Viedne, on mi vysvetlil, že tieto rozmanité čiary, jarčeky, figúry boli v tom tichom treťohornom mori na piesočnato-blatnivom brehu vyryté ihrajúcimi vlnami. Pôvod jedného zaslaného kusa, na dobrú dlaň širokého a povrchne akoby svinským bôbom posiateho, mi tak určil, že po hladine toho mora plavil sa kus dreva, na toto prichytili sa phalodon alebo teredo navalis,[19] hlodali a vyhlodali jamky. Keď drevo, už azda nahnité a potom skrz-naskrz nasiaknuté vodou, sadlo na spodok, bolo časom zasypané a zamúlané šmuntou a konečne strúchnatené zmizlo, ostali len akoby stopy zatvrdnutého blata, vyliate v dlhých dobách na pieskovec. Je to veľmi pekná, vtipná hypotéza tej záhadnej otázky.

Na majetku v Krížovej Vsi, ktorý tesť nadobudol — ako už rečeno — od Mariássyho a čiastočne od Berzeviczyho, rodili sa jarec (jačmeň), ovos a čo hlavné — zemiaky; týchto vysadilo sa až do tisíc metrických centov a zobralo sa až do jedenásťtisíc centov. Rodil sa výtečný spišský hrach a ľan. Potom lúčne seno, ľadník a ďatelina. Zemiaky spotrebovali sa výlučne v pálenici na výrobu liehu a pomyjami, ako bočným výrobkom špiritusu, chovali sa kŕmniky — ročne od šesťdesiat do osemdesiat kusov. Okrem toho pásli sa ovce, dvesto — štyristo kusov, stál salaš a dorábala sa dobrá bryndza. Prvé roky, kým ešte neboli železnice natoľko rozprestrené a tesť mladší, čerstvým sa cítil, kupčil i s vínom do Pruska a ruského Poľska; skupoval kone v Haliči, najmä v Novom Sonči, doma ich riadne opatroval, podľa zodpovedajúcich vlastností dovedna priahal a vycvičené, pristrojené gavalierom, dvoj- a štvorpražne s osohom predával. Predo mnou sa dôverne vyslovil, že on ešte koňa nepredal, žeby na ňom aspoň päťdesiat zlatých nebol zarobil. Chodil na licitácie nemovitostí a licitoval. A tak šlo všade a majetok sa množil.

Celý majetok spravoval tesť s testinou; on hospodárstvo a styk navonok, testiná mala domácu berlu, kupectvo špiritusu a všetkého druhu domáce väčšie menšie záležitosti. A výsledok tohto spoluúčinkovania možno pomenovať skvelým. Stál im k službám špán, na ten čas neúnavný Bugš, ktorý o jedenástej líhal a o tretej štvrtej vstával. Ale posledná v líhaní a prvá vo vstávaní bola predsa horlivá testiná, neobyčajnej telesnej vytrvalosti a energie. Držali i takrečeného gazdu a tuším, osemnásť želiarov, páleníka, kuchárku, dve slúžky, salašný personál, horára: všetkého spolu asi štyridsať ľudí, a krem tých podľa potreby boli rozliční nádenní, potom konvencionálny[20] kováč, debnár, kočiši, paholci atď. Tesť bol pohostinný, kordiálny, proti robotníkom ešte dosť prajný a prístupný, ale aj vysokomyseľný, na svoj groš namyslený povýšenec, bažiaci veľmi za povýšením, vyznačením a za zemianstvom. Pri jeho druhých dobrých vlastnostiach bolo mi toto baženie za bútlym panštením často odporné. Testiná, príkladne usilovná, vedela i najlahodnejšiu vec na groš obrátiť. Robota, robota a robota, a peniaze zhrnúť, kde sa len dalo. Čo sa namyslenosti — ba prosto rečeno — pýchy týkalo, ona prevyšovala tesťa o dobrú hlavu. Ona mala rešpekt len pred ľuďmi majúcimi veľké meno. To jej imponovalo, čo nosilo y na konci a vozilo sa na štyroch. A divné, ani jeden z jej troch zaťkov nemal y na konci: Zechenter, dr. medicinae; Arpád Herczogh, právnik, teraz kráľovský notár; Kuchinka, sklený fabrikant, teraz veľkostatkár v Podrečanoch pri Lučenci. Šťastliví a príčinliví oni boli ľudia, lopotili o dušu, ale čert pýchy sedel im na krku, driapali sa nahor. A bohužiaľ, toto nemotorné, nespôsobné habkanie za vysokým malo smutné, presmutné následky. Čo ešte vec zhoršilo, v tom duchu nepokorného štréberstva, baženia za vyznačeniami, vychovali i svoje deti, najmä synov.

Sceľovanie chotára vykonalo sa o štyri roky po našom sobáši: majetok Grozerovský mal 110,894 katastrálnych jutár. Mapu máme ešte podnes, ale majetok je už v rukách našich árendátorov, bratov Fehérovcov, od 6. decembra 1900…

17. júna ráno vyšiel som na horný koniec chotára; bol so mnou poctivý Bugš. Tam som na jednom mieste v strmom výmoli nad Popradom našiel skamenené drobné korytnačky a krásne blýskavé kamenné uhlie, ale len malú smidku.

Na druhý deň vyzval ma tesť do Smokovca. Smokovec v ten čas (r. 1858) ešte sám, jediný stál v Tatrách, šumný, ale jednoduchý, nie na prirovnanie k terajšiemu Šmeksu a jeho mladým nespočetným kamarátom. Vystavaný hlavne len z dreva, bol založený na základe tam sa nachodiacej kyslej vody, pri tom kúpali a liečili sa jeho navštevovatelia v čistej, čerstvej a bystrej vode. Najali sme si v hornom stavisku (i tak ich ešte poriedku bolo) nočnú izbu. Večer bol tichý, a v tejto značnej výške v susedstve ľadových a snehových zápačí mimoriadne letný; nálada k pohodliu a lieni znamenitá. A následkom toho besedovali, klebetili sme dlho večer na lavičke pred naším bytom, v tvári utešeného krajobrazu. Keď mi otec celé svoje mladé, veselé živobytie rozmarne, smiechom korenené dôverne vyrozprával, ľahli sme spať. On pár ráz odfúknuc zaspal a — chrápal; a akoby bolo dohovorené, tamvon sa blýskalo a hrmelo, až som sa obával, že sa tam nad nami Gerlachovka a Lomnická zvalia. Ale pre mňa strašnejšie od velebného hučania po bralách odrážajúceho sa hrmenia bolo chrápanie pána tesťa. Toto hučalo, fučalo, pískalo a sa triaslo, potom zase dych zatajac sa stratilo a mňa naľakalo, že sa mi tesť ide zadusiť. Ja biedny, tuto piskotom, tamvon hukotom mučený, zobral som celú, celú svoju posteľ, presťahujúc sa do bočnej, sluhovi určenej tesnej izbičky, nakládol som slamník, perinu, vankúše a háby, a čo sa uniesť dalo, na seba, pchal som si striedavo všetky prsty do ušú — ale nič neosožilo, nešeredné hlasy prerážali všetky tieto na mne nakopené hrádze. Sám osebe tenký, vstal som na svite bez najmenšieho odpočinku, na dosku stlačený. Vstal i tesť — vyspatý, čerstvý, ako orech; veľmi sa čudoval, že v noci zúrila búrka, on o tom nič nevedel.

Nebo bolo zachmúrené, bolo chladno, veterno, a tu i tu poprchávalo. Výhľadu pre nastalú hmlu nebolo. Následkom týchto prekážok náš zámer navštíviť Kohlbach zostal nevykonaný. Všetkých hostí bolo štyridsaťjeden, pri obede sedeli sme dvanásti. Majiteľ Reiner so svojou ženou, znamenití, skromní, dobrosrdeční ľudia, patriarchálnym spôsobom predsedali. Obed bol lacný a dobrý.

Bol prítomný aj istý profesor kežmarských škôl a vyprával nám hrozné nešťastie, aké sa práve pred šiestimi dňami — teda 10. júna 1858 — tu v Tatrách prihodilo. Vyšli niekoľkí kežmarskí študenti na Lomnický vrcholec a šťastlivo vystúpili naň. Že tamhore boli, dosvedčilo sa potomne i rozprávaním, čo všetko stadiaľ naokolo videli. Keď došiel čas návratu, mali šuhajci obísť isté nebezpečné miesto, akúsi škulinu. To sa jednému z nich nechcelo, narádzajúc kratšiu, ale nebezpečnú cestu. On sa nedal odhovoriť, ale smelo, junácky, ale veru nerozvážne pri známom valaskom speve „Štyri kozy, piaty cap, kto vyskočí bude chlap!“ rozbehnúc sa skočil nad priepastnú rozpuklinu a — nedoskočiac na druhú stranu, šuchol a zmizol stratený v hĺbke bez slova, bez stopy.

Bol to syn kráľovského horára z Lúžnej, ak sa nemýlim, menom Neubauer. Do špiku splašení šuhajci s veľkou rýchlosťou zbehli do Kežmarku, oznámiac tam ešte večer tú trúchlivú zvesť. Hľadali ho viac týždňov, kým ho v snehu nepremeneného našli a pochovali. Akýmže citom jeho otec hľadel za ten čas tam z lužnianskych hôr na Lomnickú, tento ozrutný synov náhrobník!? — Keď sa popoludní vyjasnilo, pri ohromne silnom vetre, že sme si museli ručníkmi klobúky popriväzovať, vrátili sme sa domov.

Dňa 22. júna sme oje voza museli obrátiť proti Breznu.

Dňa 15. júla stala sa galiba Jankovmu Čipkovmu synkovi, Pištovi, teraz kráľovskému notárovi vo Zvolene. Janko mal v Babinci, asi hodinu cesty od Brezna, pekný, veľký, priekopami ohradený pozemok s humnom, včelínom, záhradou a pohodlným letohrádkom. Cez kosbu bavil sa tam so synom Pištom. Všetečný chlapec zahrával sa s prázdnym, ale ťažkým senným vozom, stojacim na homolovitom hladkom kopci, mykajúc ojom sem-tam, kým sa len nepohol. Ale keď sa už voz dostal do pohybu, tušiac zlé následky, snažil sa ho spätiť, no to už nešlo — na to mu sily nestačili. Voz, ako tie v táboritských vojnách, dal sa strmým brehom do behu a strhnúc nezbedníka na zem, prešiel mu kolesom cez hornú časť ľavého ramena. Na výkrik, vidiac rachotiaci voz a Pištu, zbierajúceho sa zo zeme, dobehol Janko, cestou chystajúc si žilu z odlúpeného mohutného lopúchového listu — s tým úmyslom, že malého Žižku ním vyšvargá. Ale ako ho nahnevaný za ľavé rameno zdrapil, naskutku upustil od zamýšľaného karhania, keďže sa mu rameno v rukách prehýbalo ako had. Rameno totiž bolo zlomené. Do duše preľaknutý otec, natiahnuc druhé struny, pospiechal do Brezna, kde jeho synovi v mojej neprítomnosti dr. Dvorák, mestský fyzikus, ramä preskúmal a zaviazal. Pretože mu rameno zatým zapuchlo, museli sme ho previazať. No už potom bez ďalšej prekážky svojím časom sa úplne dobre, bez všetkých zlých následkov zahojilo.

Pri tomto nešťastí sa ešte jedna zvláštnosť prihodila. Ten istý večer, keď sa to stalo, sedeli sme u Janka; prišiel i jeho starší brat Natán a oproti mne sediac, pilne načúval celý dej, odohratý v Babinci. Keď rozprávka na ten bod došla, kde Pištova ramenná kosť bola kolesom lámaná, začala sa vrchná čiastka tela tohto ináč mohutného, veľkého chlapa klátiť, a ak dosť zavčasu nepriskočím, bol by sa celý na zem skydol. Chlapisko zamdlelo.

3. augusta prišiel z Viedne Karol Kuzmány,[21] superintendent, s paňou i dcérou Ľudmilou a so synom Karolom, námorným cisársko-kráľovským nadporučíkom.

O dva dni zišiel som sa v Hronci s profesorom chémie na banskej akadémii v Štiavnici, Kuttnerom. On dostal od ministerského radcu Russeggera návod preskúmať bacúšsku kyslú vodu, a určil na ten cieľ čas. Ale ako som to už skorej pripomenul, nešlo to akosi, lebo i on i jeho asistent Rudolf Méhes skúmali bacúšsku kyslú vodu len s vínom, ktoré obidvaja ľúbili. A ostalo pri tom, že sa veru veľmi dobre s vínom pije.

Biskup Štefan Moyses prišiel 7. augusta do Brezna a bola iluminácia. Druhý deň nasledovala birmovka, a tiež s tým spojená inštalácia Majovského.

Obed bol pre šesťdesiat hostí. Slúžny J. Takáč pripíjal farárovi po nemecky, superintendent Ján Chalupka biskupovi po latinsky, mešťanosta J. Kilvády po maďarsky, senátor J. Polóny po slovensky, a ja som ho pozdravil po chorvátsky. A spomenul som, že ma prajný osud s ním zviedol na troch rozličných miestach — v Chorvátskej v Stubici, na jeho biskupskej inštalácii v Banskej Bystrici a teraz na hranici Zvolenskej stolice a bystrickej diecézy, tu v Brezne. Kde nás pánboh ešte spolu znesie?

Moyses krásne, správne a výrečne odpovedal bez meškania a plynne vo všetkých príhovorových rečiach. Po obede odviezol sa do Hronca. Večer nasledoval bál, a naň prišli práve tadiaľto cestujúci banskí akademici, medzi nimi dvaja bratia Dürkheimovci — grófi, synovia bavorského ministra inostranných diel, ktorí — ako mi mimochodom, baviac sa na Bacúchu, povedali — stáli s našou cisárovnou Alžbetou[22] v pokrvnom pomere.

Teraz zaznačím strašnú katastrofu, aká zachvátila Brezno a nám zapríčinila veľkú škodu. Bol to už tretí prípad toho druhu, ktorý sa ma bližšie a citlivo dotkol. Na Milkino naliehanie, pre zábavu, a aby ona už aké-také doma navyknuté hospodárenie aspoň naoko i tu mohla vykonávať, najali sme v dolinke Trokšiar pri samom, ba takrečeno ešte v samom meste Lámerovskú záhradu.

Dňa 29. septembra 1858, teda práve na Michala, vyšli sme do záhrady s Milkou a sestrou Petronelou. Podvečer, navrátiac sa domov, pristavili sme sa v Kostolnej — cirkevnej — uličke u matky, a ona počastovala nás hovädzou pečienkou. Pochutilo nám. Pri návrate rínkom viedol som Milku popod pazuchu. Ako prechodíme pred Čipkov dom, príde mi pozrieť širokými vrátami do priestranného dvora, a tu sekne mi krv v žilách! Vidím zdesenú čeľaď behajúcu dvorom ruky zalamovať a z pozadného veľkého, nevymláteným zbožím preplneného humna, ako z pekla, dym a plameň šľahať. Zo šôp slúžky vyhadzovali periny. Stará pani zarazená, onemená stála na dvore, podobná mramorovej soche. Janka nebolo doma. Vtom začali zvony surmovať a strhol sa škrek: „horí“! Do špiku preľaknutý, pustím Milku domov a s vyvalenými očami skočím do stajne a vyviedol som kone na ulicu. Vtom dobehol Janko. Poberám sa za Milkou domov, lebo za tú kratučkú chvíľu sa už lapal susedný Glosovský dom, ba i druhý, Bankov dom počal sa chytať. Hustý dym valil sa v ohromných hradách v smere proti Valaskej a iskry pršali ako dážď na domy, ležiace v priečnom uhle.

Tu už každý bol načistom, že bude nasledovať strašná spusta. Bežal som domov, ale sestra dobehla prv, tú som už našiel doma. Do nášho dvora padalo horiace uhlie ako v Pompejách, hoci náš dom bol asi dvanásty od Čipkovho domu, ba nielen uhlie, ale padali skutočne celé hlavne. Týmto tak náhle pokračujúcim zúrivým živlom bol som taký vydesený, že ako som schodmi hore vyskakoval, celú večeru som tam vyvracal. Z mojej dvornej, na schody ústiacej izby, kde som ordinoval a opatroval rozličné anatomické zbierky, a najmä zbierky nerastov a knihy, povyhadzovali sme niečo z náradia na schody, kde pracovala moja sestra, ktorá si udržala najviac duševnej rovnováhy.

Ale sme my tu veru pre dym a veľkú horúčosť vydržať nemohli, a prinútení sme boli von utiecť. Na dvore plameň vetrom hnaný sa krútil dookola, a úbohý hyd a prasa v chlieve sme už vypustiť nestačili. Praskot a krútňava ohňa hučali na nepomyslenie. Hyd pohorel, prasaťu oškvrkla srsť a oči mu na bielo upieklo. Druhý deň ráno museli sme ho dať zaklať. Z chlieva nemohlo prv von, len keď mu dvere prehoreli. Potom už v opísanom spôsobe polopečené, temné, naspamäť vbehlo do sklepeného pitvora.

Požiar rozťahoval sa ďalej a ďalej do Valaštianskej ulice, až po bránu (už jej teraz niet), stadiaľ prejdúc na druhú stranu obrátil sa tým radom nazad na námestie a pokračoval do kúta do Göllnerovského domu a odtiaľ radom až po dom Valentínovský, kde sa pristavil. Touto cestou zachvátil, počítajúc k tomu z pravej strany Čipkovho domu až do Kostolnej uličky — po cirkevný dom — asi štyridsať domov so všetkými bočnými budovami; a sena zhorelo okolo desaťtisíc centov. Koč sme ešte zavčasu vytiahli na rínok, vbok kostola. Milku, samodruhú, poslal som na faru. Ja, zronený sediac na zemi pri kostole, hľadel som ako Jeremiáš na naše okná, čakajúc každý okamih, kedy sa v nich zajagá oheň.

Vtom som sa vzmužil a držiac sekeru v rukách, vrátil som sa znovu do opusteného, smútiaceho domu. Namáhavo, akoby ich z tamtej strany niekto bol držal, otvoril som silným vetrom pritisnuté vráta, ale keď som vkročil do horúceho pitvora a pustil ich z ruky, s takým hrmotom sa za mnou zachlopili, že zatriaslo celým domom a vakovka pršala. A mňa tá clivá myšlienka nadišla, že som v tom pekne zatvorený. Vo dvore trval huk, praskot a pálčivosť. Držiac hore schodom ručník na ústach, vidím, ako z mojej pisárne šľahá oheň oblokmi. Povala, hrady prehoreli. Knihy, slamník a iné veci, ktoré moja sestra vyhodila na schody, začali tlieť. To som nohami utlmil. Keď som vykročil ďalej hore na pitvor, tam sa mi druhé, nie menej smutné divadlo predstavilo. Železné dvere, vychádzajúce na drevenú chodbu proti záchodu a pôjdu, rozžiarili sa a do kuchyne z dvora, to jest z drevenej chodby, šľahal oheň. Kasne, a vôbec všetky drevené predmety na pitvore, nanajvýš rozhorúčené — podozrivo pukali a pískali. Mne tu samotnému — dymom, ohňom a páľou obkľúčenému, ledva dýchajúcemu — bolo naozaj clivo. Len drobnú byľku zapáliť a na pitvor hodiť, a už by všetko bolo vybúšilo v plameň. Neostávalo mi veľa času tu pobudnúť, a chcel som sa zase návratom dolu spasiť. Vtom som zazrel na kasni mohutné sklenice s octom, a nerozmýšľajúc búšim sekerou do skleníc, ocot sa rozlial po kasniach a vlhká para rozľahla sa pitvorom, ovlažiac rozsušené predmety.

Zjavili sa i v ohni navyknutí a utužení bujakovskí železodielnici. Zalievali rozličnými nádobami, kde len a čo zastihli — v pitvore, v kuchyni a zbierky nakopené na schodoch. V horných izbách nestala sa ani najmenšia škoda. Ja som potom zbehol von na rínok dýchať čerstvé povetrie, lebo tamdnu nebolo na obstátie. Medzitým naša domová pani Salamínka so susedkou pani Kilvádyčkou, všeobecným bránením, surmou, krikom, kvílením skormútené, vyplakané, zunované, oddajúc sa konečne a skrúšene do vôle božej, sadli si do nášho koča. Stenajúc, bedákajúc, vzájomne sa potešujúc, miesili sa tieto rozžialené ženičky jednostajne. V tom krušnom momente siahne jedna z nich — preľaknutá, akoby i pod ňou horelo — rukou pod seba, a hľa, tu pobadá, že sedí v druhom akomsi elemente, v čomsi lipkavo mokrom. Ach, veru tak bolo! Skúmavé oko a ruka druhej susedky vyniesli divnú, prepodivnú príčinu tohto zriedkavého prípadu pri tom strašnom požiari a — na našom koči. Ktosi v tej trme-vrme ukryl si v našom koči za vahan morčacích vajec. No a vajcia sa týmto spôsobom veru nevyliahli, lebo na posmech rozmliaždené, pred časom v podobe praženice rozliali sa na zadnej časti susediek. Ony vzájomne sa ošúchajúc a utierajúc, hľadali zase druhé, bezpečnejšie hniezdo — bez vajec.

V tú chvíľu, ako som vybehol na povetrie, mne pred nosom stala sa galiba. Susedov Graggerov paholok bránil svojho gazdu statne, ale do duše unovaný vyšiel na svoju hospodu na Dúbravku. Ale keď stadiaľ dolu hľadiac videl, že ešte plamene na pánovom dome vyblkujú, netrpelo ho doma, a šiel zase brániť a hasiť. Vyšiel teda rebrom hore na krov. Keď zhadzoval horiace trámy, reber sa mu pošmykol… chytil sa žlebu, ale žleb ho nemohol uniesť. Chvíľočku sa klátil tamhore na jednoposchodovom dome a potom ťažké chlapisko s temným dupotom, ako zbožím naplnený mech, padol na zem a ostal bez seba. Hneď sme sa zbehli a dali sme ho uložiť na vyvrátené dvere, vyhodené z ohniska a najprv ho na ratúz (mestský dom) a potom domov odniesli. Potriaslo mu mozog; žil síce, ale bez vedomia. Nech mu to pánboh odplatí; že by mu to ľudia boli urobili, som veru nepočul.

Ďaleko po polnoci požiar, ohňovzdornými staviskami hatený a žravosťou zväčša už nasýtený, začal sa pomaly tíšiť. Bolo už viac dymu ako plameňa, s parou — povstalou následkom zo všetkých strán dobehlých striekačiek a polievačiek. Ono, pravda, ešte na tretí deň v hlbokých pohoreniskách, stajniach, drevárňach, hnojiskách, smetiskách museli stráže zalievať tlenie, ba i vyblkovanie. Pohroma to bola veľká.

Proti ránu duševne, telesne unavený šiel som na faru, za Milkou, na krátke odpočinutie. Na druhý deň nás pohorencov rozložili, kde koho. My, susedia Kilvádovci a ešte niektorí s povolením farára Majovského boli sme ubytovaní v piaristickom samostatne na poschodí, čo stálo prázdne; v prízemí rozkladal sa berný úrad. Tu sme sa potom podľa kláštorského zvyku žartovne oslovovali sestrami a bratmi. Za niekoľko dní, kým sme sa ako-tak vládali usadiť a ustáliť, podávali si nás známi a nepohorenci z ruky do ruky akoby postrkom a opatrovali hostením, jedením a pitím.

Chvíľa bola levná a tak, ako to už pri takých príhodách býva, zhŕkli sa zo všetkých strán — ako vrany na mrcinu — potrební remeselníci, hlavne tesári, murári, a my po dvoch-troch týždňoch vrátili sme sa zase do svojich bydlísk. Neobyčajne ochotná naša domová dala bez môjho vedomia hneď v ten deň po ohni vyriadiť moju izbu na medziposchodí. Obloky, povala prehorená, i náradie pohorené — pravda, bolo veľa uhlia, popola a sutín.

Ale tam zhorela i moja skriňa so zbierkou nerastov, okrem druhých zbierok menšieho významu. Tu zhorela, bohužiaľ, i zaujímavá starootcovská zvonárska kniha, a pre mňa to bola nenahraditeľná škoda. Kopu týchto smetí a s nimi hodnú zásobu nezhorených nerastov, kovov, vysypali do odľahlého kúta pri zhorenom záchode, skadiaľ som ich potom nanajvýš namrzený musel vykopávať a rukami vyhrabávať. Veľká väčšina z nich bola úplne zničená. Mal som medzi inším z Grúzie pochodiaci, istým šafraníkom darovaný, asi desaťfuntový pekný mamutí zub; prepálil sa a rozpadol na viac očernetých kusov. Jeden z nich, veľký asi ako vystretá dlaň, mám ešte podnes na pamiatku vo svojej — už po tretí raz založenej zbierke.

Prvú svoju zbierku opatroval som ako študent v Pešti, kde som sa pri jej obzeraní zoznámil so štiavnickým banským akademikom Szabóom,[23] potom profesorom mineralógie na peštianskej univerzite a chýrnym geológom, ktorý nás pár rokov pred svojou smrťou navštívil i tu v Kremnici a s nami preskúmal toto okolie. Túto prvú svoju zbierku som takmer celú rozdarúval, najviac z nej dostal Anton Mihálka,[24] ktorý prvý vydal maďarskú kryštalografiu Jegeczisme. — Úradne odhadnutá škoda: voz, sánky, štverne, niečo šiat, ovos, seno — činila niečo vyše päťsto zlatých km.

Trikrát už navštívený ohňom, stal som sa veľmi bojazlivým, ostražitým a pri každom surmovaní bývam nadmier prestrašený, rozčúlený, hoci každým možným spôsobom hľadeli sme si urobiť náš byt bezpečným. Terajší náš dom tu v Kremnici je pokrytý plechom a tehlou, dvorom a záhradou osihotený, jednako ešte i poistený.

A tak 6. októbra nás už domový pán Ján Salamín povoláva, že už môžeme prísť, i statok doviesť, reparácie že už sú z hrubšieho vykonané. Posiaľ sme platili hospodného deväťdesiat zlatých km., ak tam chceme ostať, zatým musíme sto dvadsať zlatých platiť. Nám i tak oškodeným vyhorencom inšej voľby neostalo, ako sa i tomuto zvýšeniu podriadiť. „Mnísi“ a „mníšky“ pomaly sme teda opúšťali tichý, i keď nie veľmi pohodlný útulok.

Ani Julko Plošic nechýbal medzi priateľmi a tiež nás poľutoval, že sme vyhoreli. Pri tejto príležitosti, 24. októbra, pýta od nás vyhorencov, či by sme nemohli Jankovi Gotčárovi, ktorý je preložený do Veľkého Varadína ako školský radca s platom tisíc šesťsto zlatých a šesťsto zlatých cestovnými — či by sme mu nepožičali dvesto zlatých, aby sa tam mohol slušne zariadiť. A my vyhorenci sme tej žiadosti akosi predsa vyhoveli. Gotčár sa sľubuje na primície Jozefa Markusa, ktoré mladý kňaz bude odbavovať 7. novembra u svojho otca, nadlesného na Kráme. Jožko Markus mladší potom bol začas ceremoniárom u biskupa Moysesa, a teraz ešte a za veľa rokov úraduje ako farár v Ľubietovej.

Eduard Fink, radobojský farár v Chorvátsku, písal mi 10. decembra, ako mu je ľúto, že môj švagor Roeszner odchodí z Radoboja. Trpko sa ponosuje, že teraz málo opravdivých národovcov — všetko samí chlebári. Konečne pýta, aby som mu zaopatril novovyšlý slovenský katolícky spevník. A pritom pozdravuje farára Mondoka, bývalého mihovljanského kaplána,[25] a biskupa Moysesa, ktorého — on študent — obsluhoval ako záhrebského kanonika.

Moje príjmy na celý rok 1858 boli 1734 zl., 81/4 gr. km., teda o 237 zl., 6 gr. viac ako roku 1857.

Prv ešte, ako by som sa rozlúčil s rokom 1858, chcem upozorniť na zvláštnu udalosť, aká sa prihodila po ohni 29. septembra. Niekoľko dní po nešťastnom ohni, keď u Čipkov začali odpratúvať rumy z pohoreniska, zbadal som trosky, rozmetané na holohumnici. Keď som sa dopytoval na ich pôvod, Janko Čipka sa sám nad ich neočakávaným jestvovaním nemohol prečudovať. Čudný, nevídaný jav v čistom humne. Keď sme jeden z tých mnohých — tu nemiestnych — kusov zodvihli a skúmali, prekvapení sme videli, že povrch kusa predstavoval celkom pravidelnú trosku, aké nachádzame pri železných mašiach, a v spodnej čiastke trčali klince-šindľovce, tiež vpečené do trosky, poznačenej čiarami slamy, spálenej na trosku a popol. Pri ďalšom rozjímaní rozlúštili sme túto záhadnú otázku nasledovne: slama — kolenkovitá, aby sa mohla stať ľahkou, a predsa silnou, vzdorovitou, tvorí prázdny hybký stĺpik, pozostávajúci z kremeňa (silicium). Bolo tam veľa nakopenej slamy, a vo veľkej horúčosti, v ohni sa kremeň stopil na sklo (trosku), v ktorom miesty bolo rozoznať ešte i sústavu, podobu slamy; v ten čas do tekúcej masy — trosky, skla — vpadli klince a vpiekli sa do nej. Známa vec je, že brezniansky chotár stojí prevažne na žule, rule a opuke, to jest na endogénnom starom útvare,[26] a že tento útvar okrem iných čiastok obsahuje mnoho žabice, čiže kremeňa (sílícia). A z tej príčiny výsledok je ten, že v tomto chotári raž prevýborne rastie a slama raže dosahuje nie zriedka výšku dva metre, a raže sú také silné, že — ako Brezňania hovoria — „koleso o ne môže oprieť“. A tak ražné zrno kremeň, obsažený v zemi, rozloží a do seba vtelí ako organickú ústrojnosť. Je to hlavná jeho podstata. Brezniansku raž ako chýrnu kupujú ďaleko do okolitých stolíc, ale na druhý-tretí rok sa už zvrhne, zrodí, a to z tej príčiny, že v novom domove na svoje vybudovanie, na svoj vzrast nenachodí takej a v tej miere potrebnej látky, tej koľkosti silicia. Na vápenci vo Valaskej, v susedstve Brezna, už slabo rastie.

Túto trosku ukazoval som okolitým banským úradníkom kráľovských železodielní ako povolaným povedať svoju mienku — pravdaže, nezradil som im, že troska je výtvorom spomenutého požiaru. Každý vážnym hlasom, istým spôsobom vyslovil svoju diagnózu, ale každý inakšiu, a — nepochybnú. Len v tom sa zrovnávali, že je troska. Troska to vraj železná, ale s niklom, chrómom, železom, meďou atď. Najbližší boli pravde tí, čo ju železnou určili, lebo boli v nej klince. Ale aké prekvapenie týchto pánov, keď videli tie klince, a práve i podobu pohorenej, vlastne na sklo stopenej slamy. Veru všakové neočakávané sa to v tej tajnej prírode prihodí, a podáva nám náhodou kľúčiky na rozlúštenie rozličných hádok.

Tomuto podobný oriešok bol som podal na rozlúštenie lesnému spolku, odbývavšiemu svoje valné zhromaždenie v Banskej Bystrici za môjho tamojšieho trojročného pobytu, keď v komorskom dome usporiadal výstavu lesných plodín. Ten tajomný oriešok som tiež vystavil medzi dotyčnými predmetmi, prosiac pánov, ktorých sa vec týkala, o rozlúštenie. Tak sa mi zdá, že to bolo v r. 1851. Vybral som sa s Karolom Kuzmánym, vtedy už profesorom vo Viedni, cez vrchy do Kremnice, kde býval jeho známy, priateľ a bývalý modranský učiteľ Andrej Jurenák ako banský úradník. Navštívili sme ho a s ním vošli sme aj do hlavnej dolne tam od Hrona. V diaľke od ústia, už ďalej niečo vyše jamy číslo dve, našli haviari v tufe kúsok opravdivého dreveného — nie skameneného — uhľa, asi hrúbky a dĺžky palca. Zovňajšok bol liskavý, hladký, na prielome vidieť zreteľne naznačené ročníky. Ináč keby ten uhoľ nebol ležal v materinskom, jeho pôvod naznačujúcom tufovom kameni, nikto by ho nebol rozoznal od pravidelne vypáleného uhľa z haluze akéhosi tvrdého dreva. Ešte v sedemdesiatych rokoch predošlého storočia podarilo sa mi na výsype na dne tejže jamy nájsť menšiu takú vetvu, prelomenú a na prielome vyplnenú tufom. Podlaha vetvičky tiež bol ryolitový tuf.[27]

Namáhali sa lesní páni vyniesť múdry výrok, až keď som ich upozornil na tufovú podstať dreveného opravdivého uhľa, vidiac svoje daromné pruženie, zastavili prúd prýštiacich sa mienok. Uhliar, čo to vypaľoval, bol sám pánboh; rímski pohani by boli povedali Vulkán — a strom, z ktorého uhoľ pochodil, rástol v treťohornej dobe, keď, ako som presvedčený, botaniku ešte nepestovali, ani lesné protokoly neviedli. Bolo to vtedy, keď okolo Kremnice rástli rozličné figovníky, gaštany, orechy atď., pod nimi sa prestierali divé kozy a nosorožce, ako svedčia ich pozostatky. Jurenák — a jeho meno krášli jeden druh javorových odtlačkov nájdených pri samej Kremničke — Jurenák myslí, že v treťohornej dobe pri nejakej veľkej katastrofe ten strom bol bleskom zapálený a zhorel na uhoľ. Ale ja myslím, že hromom zapálený strom by i tak nebol na slobodnom zhorel na uhoľ, a ak predsa by sa tak bolo stalo, bol by sčiastky zhorel na popol a ostatok by sa nebol tak rúče, pravidelne vypálil. Len azda v tom prípade by sa bolo tak prihodilo, keby hromy a strely boli bývali v ten čas inakšej obyčaje. — Ja zase hádam tak, že strom, z ktorého to uhlie pochádzalo, bol zasypaný horúcim, ohnivým popolom a pozdejšie morom — brakickou miešanou vodou — zaliaty. Vylúčením povetria, náramným tlakom a spoluúčinkujúcou horúčosťou utvorilo sa uhlie, ktoré potom neskamenelo. Však i naši uhliari tak pália. Nakladanú míľu prostriedkom zapália a potom zemou zahádžu, aby pri voľnom vzduchu nezhorela — na popol. Je to len hypotéza — nuž nech si to vysvetlí, kto chce a vie, lepšie.

Švagor Roeszner rozlúčil sa s Radobojom po devätnásťročnej službe v ňom. Už je v Banskej Štiavnici, kde vraj boli veľmi srdečne zo všetkých strán uvítaní; z dom do domu ich vraj hostili a oslavovali.

Týmito vyznačeniami švagrovi srdce natoľko do čižiem padlo, že vo veľkom nadšení v liste 13. januára 1859 vypukol do týchto slov: „Vyznať musím, že mi to bolo veľmi príjemné, lebo sme takého pocitu za tých devätnásť rokov (čo v Radoboji prebývali) nezažili.“ No ale v tomto rojčivom pocite nastal skoro kritický obrat. A to sa ľahko dalo predvídať: v Chorvátskej tá nenútená, prirodzená prostosrdečnosť, a tu náličnícke, nútené dvorenie a pretvarovanie sa. A reakcia nevystala a vystať nemohla.

Dňa 31. januára 1859 mi Július Plošic požičal sto zl. km., myslím, bolo to na zakúpenie ovsa a sena, čo mi pohorelo, lebo som akú-takú vynáhradu dostal len pozdejšie.

Medzitým 6. februára písal mi Ján Gotčár list z Veľkého Varadína, kde účinkoval ako školský radca. Najal si tam pre svoje pohodlie dom, a aby mu lepšie, veselšie bolo, prijal k sebe do domu istého Liptáka, úradníka, Slováka — Janču.[28] Ku Gotčárovi chodí i námestný radca Adolf Dobriansky[29] a obyčajne večer dumajúc krátia si chvíľu. Zišiel sa náhodou i s Jankom Franciscim, ktorý prišiel v úradných povinnostiach z Debrecína do Varadína. Náhodou v bočnej izbe svojho kalvínskeho kolegu dopočul a spoznal Francisciho hlas. — Gotčár bol v Pešti u Palárika, pôjde do Banskej Bystrice a možno vybehne i ku mne do Brezna. Vo veľkom Varadíne má byť viacej Slovákov, ale že sa chránia vydávať sa za Oravcov a Liptákov, a po slovensky verejne hovoriť, to sa priam ostýchajú. Ďakuje mi za požičané peniaze v sume dvesto zlatých (ktoré som si istotne ja sám vypožičal) a sľubuje všetko a skoro uviesť do poriadku.

Radujme sa, veseľme sa!… 26. februára, ako som sa navracal z Bacúcha domov, bežala mi v ústrety slúžka, aby som sa ponáhľal, že pani v posteli a v neprítomnosti baby zastupuje jej miesto domová pani Salamínka. O jedenástej predpoludním prehrabalo sa na svetlo zdravé dievča.

Často som sa obával, že preľaknutie následkom strašného požiaru z r. 1858 bude mať zlé následky na požehnaný stav Milkin; ale, vďakabohu, ako mať tak i decko boli zdravé. Ono potom vyvinuté, stalo sa naozaj dobrocitným anjelom, bolo láskavé, milé, poslušné, ku každému prívetivé, usilovné, len v bystrosti a schopnosti niečo pripozdilé, ale každému, ktokoľvek s ním prišiel do potyku, príjemné.

Druhý deň šiel zvláštny posol do Spiša k tesťovcom. V tretí deň som od J. Markusa z Krásna doniesol pekné javorové korýtko na kúpanie. Slúžka túto noc zabudla zápalky na peci a zakúrila do pece. Nuž chytili sa zápalky blkom. Milka ležiac v druhej chyži volala o pomoc, ja rozospaný sa prebudím, vidiac ožiarenú izbu a domnievajúc sa, že Milka s deckom v posteli sa praží, vyskočím a vtom uderím sa tak silne o posteľ, že mi hneď z kolena a mastného koštiaľa krv tiekla, a ja som viac týždňov, kým sa mi rany zahojili, chodil o jednej papuči.

Fr. Tibély, Ferienčíkov tesť, poslal malej Bertike — tak bola krstená — darček, útly, milý, strieborný príbor na jedenie, s tým želaním, aby ho, kým toho veková potreba bude vyžadovať, to jest kým z detinstva vyrastie, upotrebúvala pri dobrom zdraví. A teraz, 17. augusta r. 1901, už dávno i darci i obdarovaná odpočívajú večným snom i s Tibélyiho zaťom Mikulášom Ferienčíkom, i s jeho ženou Relkou.

Na Jozefa boli sme farárovi Kúdelkovi na Balogu blahoželať na mena. Ako vždy, zábava bola i teraz hlučná, veselá. Napokon dal nám navariť čaju, ale zavariť z omylu pochytili miesto čaju — horkú ďatelinu, a napokon pán farár miesto vína vyglgol pohár octu; zmraštiac tvár s pohoršením vykríkol: „Oj, ebatta ti!“[30] — Cez noc napadlo snehu a 1. apríla dokonale zamrzlo.

Čulen čuší v Prešporku. A taliansko-francúzsko-rakúska vojna je v prúde.

Švagor Karol, ako mi píše 27. marca, už od dvoch rokov posiaľ potreboval okuliare, a teraz bez nich číta a píše, a to mu istotne dopomohla Štiavnica.

Eduard mi píše 29. marca z Dognačky a gratuluje mi k dcére. Tam na všetky strany stavajú, najmä v Anine. Francúzska spoločnosť päť miliónov frankov obetuje na zriadenie rozličných závodov. Keď bol tejto zimy v Oravici na bále, predstavili ho Milkinmu ujčekovi Jánovi Muskalaymu, farárovi čiklovianskemu. Oboznámil sa s ním a ako gavaliera dobrých obyčají častejšie ho navštívil. On bol predtým poľným kaplánom, chlap pekný a príjemný, ale skoro zatým presadili ho na mastnú faru neďaleko Aradu, v Nevpanáte. Teraz žije v svojom peknom dome na penzii ako pápežský prelát a vedie skvelý dom. — Eduard ho veľmi chváli, i tí, čo teraz ešte s ním obcovali, ako môj zať Georg Teschler, a druhí z týchto krajov, opisujú ho ako nóbl človeka. V Čiklove že mal sťa gazdinú — obecnú babu.

Bertika sa pomaly kublila, vyvíjala na veľkú našu potechu. Ktože by bol myslel, že asi po štrnástich rokoch taká bujná, taká dobrá, ona z prvých zahynie v Kremnici r. 1873 na choleru?!

Na Sihle 1. apríla pohrýzol besný pes statok, na Klimentskom tajchu v Kamenistom pohrýzol strážnika. Preto bol ta vyslaný slúžnovským úradom z Brezna mestský ránhojič Čipek, ktorý pri tej príležitosti i mňa zastupoval.

Tesť nám píše 5. apríla, že testiná odcestovala do Košíc deti navštíviť.

Vojna v Talianskej sa vedie, ale veru nie v prospech našej monarchie. Kde ona nos strčí, tam ju po ňom rafnú, a ľudia hynú, peniaze kapú a chudoba sa množí. V liste švagor rozpráva pár smiešnych epizód zo Štiavnice. Ako inde, tak i v Štiavnici verbovali dobrovoľníkov na tú vojnu a naverbovali ich tam dvadsiatich štyroch. Jeden z nich nechcel prisahať na čierno-žltú zástavu. Tu treba vedieť, že ako vábec, na pohodlnejšie zvádzanie, mali dve zástavy, uhorskú totižto a cisársku, čiže žlto-čiernu. Keď sa teda tento horlivý šuhaj, vlastenec, slovami nedal nijak prehovoriť, vylepili mu dôkladných dvanásť palíc, a šuhaj zmäkol a prisahal horúcu vernosť na žlto-čiernu zástavu. Druhý z nich oduševnene volal „éljen Kossuth“, a čím ho viac tíšili, krotili, tým viacej reval. I tu pomohol ten istý liek, niečo vo vyššej dávke: odmerali mu totižto pätnásť palíc; to účinkovalo, a uspokojený týmto privítaním šiel brániť žlto-čiernu zástavu. No takto roznecujú lásku k tým nemým, rozličným zástavám, ktoré však nikdy nás, ale my ich zastávame.

Bertike sa medzitým darilo dobre, bola čerstvá, zdravá a dobrá. Kmotor Janko Čipka a jeho matka boli takí láskaví a malé krstniatko obdarovali kolískou, v ktorej sa jeho deti Oľga a Štefan, ba i on sám vyholengali. Bertika raz nočnou hodinou mučená kolikou prežalostne jajkala. Poslal som slúžku do lekárne po liek. Čakáme, čakáme dlho, netrpezlivo, dieťa vrešťalo strašne, bolo nám už z kože vyskočiť. Otvorím okno a hľadím v tú stranu, kde bola lekáreň, vzdialená asi na tristo krokov. Dievka, ako som vidieť mohol a počul, surmovala zvoncom, ale nedajbože — apatekár sedel na ušiach, a nemohúc ho zobudiť, vrátila sa naspäť. Vybral som sa sám v župane a papučiach, a rozčúlený ako sršeň oddám sa do bombáľania, čo len zvonec stačil, a kým sa drôt neroztrhol. A keď i toto pripomenutie lekárnickej povinnosti nestačilo, prikročil som k poslednému lieku proti lenivosti: pochytil som skalu a vtrepal do širokého obloka lekárne; oblok zrinčal, lekáreň sa osvietila a liek bol, i keď pri šomraní a protestovaní lekárnika, naskutku hotový. Probatum est.[31]

Ďorď Slota mi 30. septembra píše, že mi Božena Němcová poslala ňou vydanú knihu Babička. Marci Čulen, profesor v Prešporku, pričinením Jána Gotčára vymenovaný je za správcu gymnázia v Satmáre.

Dňa 17. októbra mi píše Július Plošic zo Seliec, že je Ján Gotčár i Martin Čulen v Banskej Bystrici. Gotčárovým pričinením je Marci preložený do Szatmáru za gymnaziálneho správcu, kam sa mu však nebárs chce ísť. Marciho účinkovaním boli zavedené v Prešporku slovenské kázne u kapucínov. V Banskej Bystrici baví sa aj Samuel Bodorovský a sľúbil sa vybehnúť aj do Brezna. Krajniansky notár Ľudovít Turzo, tá šľachetná duša, došiel tiež do Banskej Bystrice. Božena Němcová by rada ešte raz zavítať na Slovensko, ale na cestovanie nemá peňazí. Ona zbierala ľudové povesti a spevy, ako to robila po Morave a Čechách.

Dňa 19. októbra píše tesť, že idúc domov z Rimavskej Soboty z trhu, nemohol nás podľa svojho sľubu navštíviť pre sejbu, robotníkov doma; Hronom sa musel ponáhľať, lebo sa obával zbojníkov, keďže tam vozkárov novší čas ozbíjali. Doma že hrúza práce: stavajú pivovar, zriaďujú pálenicu, a komasácia tiež ešte nie ukončená, keďže sedliaci odporujú.

Paľo Dobšinský 5. decembra 1859 mi oznamuje, že návodom Palárika, Viktorína, Mallého, Kalinčiaka, Makovického, Krnu atď. uzniesol sa na tom, že bude vydávať beletristický časopis, a vyzýva ma prispievať humoristickými zábavnými článkami.

11. januára r. 1860 priateľ Ján Gotčár, školský veľkovaradínsky radca a opát, mi z Pešti, kde sa na čas návštevou bavil, píše, že sa tam i s Jankom Franciscim zišiel. On, Gotčár, vybehol do Viedne, nie azda z povinnosti, ale skôr zo zvedavosti: no, a podľa vedomia, akého si tam nadobudol, on vonkoncom nič priaznivého nemôže očakávať.

Brat Adolf zo Španej Doliny mi píše, že od komorského chirurga Lepačka dopočul, že ma akýsi handelčan päsťami po chrbte nabil. On tomu chýru neveril, a pravdu mal: jedno by som sa ja tiež tak naľahko vytrepať nedal, po druhé, pri všetkých možných malých šarvátkach mňa rubári natoľko ctili a milovali, že by sa ani jeden nebol pokúsil mne päsťami po chrbte bubnovať.

Anton Radvánszky, bývalý hlavný župan stolice Zvolenskej v rokoch tisíc osemsto štyridsiatych ôsmych, potom pod bachovskou nemeckou vládou súkromný pán a gazda, ostentatívne svoje položenie mestu Banskej Bystrici dokazoval i tým, že keď sa v kočiariku viezol do takrečeného radvanského raja, ležiaceho medzi Banskou Bystricou a Kostiviarskou, kde mal svoje majere, tak sa sediac v kočiariku dal obložiť hnojnými vidlami, a tak sa potom bývalý pán hlavný župan a budúci pán barón a zase hlavný župan rozvážal. Tento rodený zvolenský dynasta a pán veľmi príjemného obcovania, ktorý s najväčšou nevôľou musel vidieť, ako jeho miesto začas zaujal plebeius homo[32] Michal Rarus a potom dosťahovaný Čech Ján Trojan — bol si pred niekoľkými rokmi od mojej sestry Petronely vypožičal dvesto zlatých. Treba totižto podotknúť, že pán Anton Radvánszky do tých čias, kým si nevzal za ženu adoptovanú dcéru baróna Podmanického, čo sa hmotných vecí týka, stál na veľmi slabých nohách. Jeho tesť, barón Podmanický, ako bol bohatý, tak bol skúpy. Keď kŕmne voly na trh hnal, opatrený prachovými okuliarmi poberal sa so svojimi hajčiarmi za sivými volkami. Mal v Pešti na Üllošskej ceste kúriu, prízemný dom, kde som príležitostne Radvánszkeho na záletoch navštívil ako medik. Tu sám so smiechom vyprával, že jeho švagrinká, mladé, asi desaťročné dievčatko, po pohovke okolo neho skákajúc, radostne ho objímala a z jeho príchodu sa úprimne tešila. Keď sa jej opýtal, či ho ona tak veľmi rada vidí, odpovedala, že sa mu preto tak raduje, lebo že dnes dostanú na obed „teľacie šnicle“. Keby teda nebolo Radvánszkeho, nebolo by ani šnicieľ. — Vyššiespomenuté peniaze mu teda sestra r. 1850 v októbri vypovedala, ale na termín ani driek ani úroky nedošli; na sestrino oslovenie som teda pána Radvánszkeho napomenul. On mi na to 30. mája 1860 odpovedal, a sa tým vyhováral, že bol na tesťovom panstve a vrátiac sa odtiaľ nazad do Pešti, našiel môj list, a preto že sa opozdila jeho odpoveď. Na list, ktorým sa mu kapitál vypovedúva, že sa naprosto nepamätá, ale že verí, že tomu tak bolo, a že hotový bude, len čo sa domov navráti, teda asi o osem dní, prinavrátiť ako tristozlatový driek, tak i zostávajúce šesťpercentné úroky. To sa potom skutočne stalo.

Okrem náradia, koní a koča tesťovci nedali Milke nijakých peňazí, ale pomáhali nám iným spôsobom — stravou, výrobkami svojho domu: poslali nám tu i tu za sud vína, zbožia, hrach a spišskú borovičku. Pri tejto poslednej sa mi raz zle povodilo. Istú nedeľu kázala mi Milka, aby šiel do pivnice a aby pre hostí vytiahol lopovom do sklenice borovičky. Neobratný s lopovom, potiahol som zo súdka nielen ústami, ale aj pľúcami. Borovička mi vrazila z preplneného lopova plným prúdom do pľúc. Bol to hrozný pocit mať tento strašne silný nápoj rozliaty v pľúcach; zastavilo mi dych. Oči mi vyliezli a s rukami rozpätými, pustiac lopov, pustiac sklenicu, lapajúc dych, vyštveral som sa takmer bez pamäti — osinutý v tvári — na poschodie do kuchyne, kde som mechanicky, slova nie schopný, pochytil varechu a strebal som vodu, kým pomaly som prišiel k dychu. Celý deň ma v prsiach škrabalo a kašlal som ešte i na tretí deň.

V živote politických úradníkov sa to krútilo, menilo, lebo po talianskych stratách, po stratení Lombardska, nastali i vo vyšších politických kruhoch nové náhľady, najmä čo sa stavu uhorskej krajiny týkalo. Maďari sa prebúdzali a Nemci, pokorení Francúzmi,[33] dostávali strach, a viedenská vláda krok za krokom, pri všetkých vrtkavých pokusoch, ustupovala. V tom čase, ako už poznamenané, Martin Čulen Gotčárovým pričinením stal sa satmárskym gymnaziálnym správcom. No štát toto gymnázium prevziať nechcel — nie tak ako teraz, čo by všetky školy chcel prehltnúť. A na ten spôsob by on, Čulen, ako štátny úradník, nemohol tam ostať, a preto v tomto ohľade jeho postať je tam neistá. Bavil sa, ako mi Július Plošic 26. júna píše, desať dní u neho v Selciach. Spočiatku — v domnení, že je Nemec — sa ho v Satmári stránili, ale vidiac potom, že ním nie je, si ho obľúbili. 4. júna navštívil biskup Moyses Plošica na jeho fare v Selciach.

Dňa 8. júla 1860 mi Plošic píše, že brezniansky kaplán doniesol so sebou podpismi breznianskeho okolia opatrenú adresu na biskupa Strossmayera[34] a Şagunu.[35] To že by bolo v poriadku, ale že v to je zahrnutý i minister práva, proti tomu sa Bystričania slávnostne ohradzujú. A tu proti ministrovi vystupuje nevyberanými slovami. Tento pán vraj (meno mu nespomína), tak ako i Majláth, pre dobro Slovákov nevykonal zhola nič. V akejsi reči mal sa nasledovne vysloviť: „Ich habe von Pressburg und Kaschau mit Vorbedacht nicht geschprochen, weil man dort von der Meinung ausgegangen ist, das die Mehrheit der Bevölkerung slavisch, und von einen anderen Sprache als der ungarischen ist, und deshalb hat man dort deutsche Grundbücher eingeführt.“[36] A na základe takejto ministrovej výpovede Bystričania neboli naklonení odhlasovať tomuto ministrovi dôveru.

V súvise s politickými premenami, nastavšími následkom nešťastnej taliansko-francúzskej vojny, kde za bachovskej doby na Uhorsku zaľahnutá hmla (podľa Bachovho vlastného známeho hesla „Langsam, aber entschieden vorwärts“) pomaly, ale stále napred, začala sa dvíhať, začali sa po krajine ozaj detinské, smiešne komédie a demonštrácie, pravda, pod heslom patriotizmu. A tieto vlastenecké výkony pozostávali v tom, že sa domnelí vlastenci pozdravovali „szolgája“,[37] hoci to od toho slova zriedka ďalej išlo, a krem toho a hlavne najavo dávali svoje zmýšľanie krojom. Široký klobúk s perom, krátky kabátik s hustými drobnými gombíkmi, vyšívaný náprsník, šatka s kyckami okolo hrdla, úzke nohavice, šnurované do čižiem a… no a… — ostrohy so širokými tarajami. Tento kroj, inším časom nazvaný beťárskym,[38] s horúcim súhlasom všeobecne prijatý ktorý by teraz gigerlovia[39] za svet neobliekli, bol nadmier obľúbený hlavne u mládeže, najmä kupeckých tovarišov. Túto módu opisuje mi v svojom liste aj Samko Bodorovský z Predmiera, že ona medzi panákmi panuje v celej Trenčianskej.

Ale aj myšlienka o založení slovenského literárneho spolku sa medzi Slovákmi šíri a dozrieva, a preto sa pýta Samko Bodorovský zase v liste, písanom z Predmiera 13. augusta 1860, akú to hodlajú Slováci akadémiu zriadiť. — A ďalej, že by táto akadémia, čiže Matica, hlavný zreteľ mala obrátiť na vydávanie lacných, dobrých, poučných spisov pre ľud. No tento úmysel už dávno jestvoval a jestvuje všade tam, kde sa statočne myslí o vzdelanosti slovenského ľudu. Ale je to nadmier tvrdá vec, lebo sa jej stavajú oproti nepriateľská zaťatá vzdorovitosť a okrem toho nepochopiteľná tuposť.

Otec nás predsa konečne s Polikou, Nelou a Tončim prišiel navštíviť. Tou príležitosťou mi písal Alojz Lerch, árendátor Koburgových krčiem na Horehroní, bývajúci vo svojom vkusnom dome na Polomke a tesťov dobrý známy a povolal nás, aby sme pri otcovom návrate domov i jeho návštevou poctili a u neho obedovali. To sa stalo; jeho pani nebola doma, bavila sa v Pešti. Pri obede ma Lerch, ktorý bol už oblečený podľa vtedy módneho vkusu, dráždil, prečo ja chodím v tých odporných nevlasteneckých pantalónoch. Ja som mu odvetil, že sú tesné nohavice nepohodlné. Ale on na stávku tvrdil, že je presvedčený, že ja predsa budem prinútený úzke nohavice nosiť. Ja som mu odvetil, že sa toho nedožije, naproti tomu tvrdím, že ja na ňom už nezadlho zase budem vidieť pantalóny. A tak sa stalo, keď už tej úzkej radosti a toho brnkania ostrôh bolo nazbyt, zase pomaly vliezli do širších nohavíc, a ja som príležitostne zahanbeného Lercha v tesťovej prítomnosti vysmial.

Paľo Dobšinský sa žení a berie si za ženu Schmiedovskú. Píše mi dňa 21. novembra o literárnych roztržkách medzi ním z jednej strany, z druhej strany medzi Radlinským a Čechmi. Kdežeby, roztržky musia byť. V malých veciach veľkí ľudia. Pýta ma, aby som mu pre Maca a Kuba — rozhovor dvoch sedliakov — poslal nejakú humoresku.

Vychodí už i časopis Slovenský učiteľ. Pavol Dobšinský pracuje usilovne na vydávaní Sokola, ale domáha sa podpory hojnejšieho dopisovania. Pýta sa ma 23. novembra 1860, či to zamýšľajú založiť Tatrín? Tu on pravdepodobne rozumel Maticu, pretože v mene založiť sa majúceho slovenského literárneho spolku ešte uzrozumení neboli. Spomína, ale neurčito, čosi o memorande.

Politický ruch sa šíri. Maďari vystupujú smelšie. Vay prepadol a jeho miesto má zaujať Fr. Deák[40] a barón Eötvös,[41] ministri z r. 1848. Títo teraz, keď je Rakúsko unížené, prichodia v platnosť. Takto píše Július Plošic 19. decembra 1860. A pretože vraj Eötvös v Pesti Hirlape písal veľmi sympatický článok o Slovákoch, je tej mienky, že by slušné a dobré bolo, keby sa Slováci obrátili v svojich záležitostiach na tohto naozaj spravodlivého muža.

Pri nastavšej politickej konštelácii, ktorá najmä politických úradníkov mala tak nemilo zasiahnuť, ponosuje sa mi 22. decembra dr. J. Bauer, stoličný fyzikus: očakáva veľký prevrat, a že on následkom toho pravdepodobne bude prinútený opustiť svoju terajšiu službu. On ako banskobystrický mestský fyzikus túto stoličnú službu nehľadal, ale dali mu ju sami, a nanútili okolnosti, keď roku 1849 pri vojne a cholere politickí úradníci, bojac sa trestu, väčšou čiastkou zutekali, a s týmito zanechal svoju stanicu a uskočil aj bývalý stoličný fyzikus dr. Mályusz. Dr. Bauer potom mesiace, a to pod časom tuhej cholery, túto stanicu zastával, a jemu ju skutočne oddali.

Z toho všetkého vidieť, že v tom čase všetky mysle stáli v živom pohybe a všetko napnuto očakávalo, čo donesie najbližšia budúcnosť. To je pravda, že každá teraz podniknutá vojna — tu s Talianskom, tam s Pruskom — pripravila mocnárstvo o krásnu provinciu, narobila ohromné dlhy a vnútri zapríčinila vrenie a nespokojnosť. Nešťastné ážio[42] zaľahlo na prsia národov rakúskej monarchie ako mora, tlačilo ľud a nezriedka dosiahlo až výšky päťdesiat, ba i viac percent.

Takto pritiahol sa pomaly rok 1861, a hoci sa politické vlny navonok čo z hrubšieho uľahli, neplatilo to o politickom živote vnútri. Tu to pod kôrou vrelo a zrejme bolo badať, že i tu na povrch vybúši.

15. januára r. 1861 bola v Brezne voľba mestských úradníkov. Výsledok nadmieru ohnivej, krikľavej voľby bol: mešťanosta je Černák, sudca Matej Zachar — obaja potvrdení ako posiaľ. Na stanicu mestského kapitána kandidačným výborom pod predsedníctvom farára prepošta Majovského bol predložený — čiže kandidovaný — I. Lehrer, lekárnik, II. Benko, III. Salamín. Kandidátov Samuela Lopušného, Libecka a Brečku výbor vynechal preto, lebo si Lehrer ako zúrivý maďarón tam zadovážil väčšinu hlasov. Ale vtom, ako sa oznámila kandidácia, nastal v početnom voličstve náramný huk a Brezňania, i tak navyknutí na svoju päsť, v takých veciach žartu neznajú. Začali sa komisii hroziť a brať polená z kopy dreva pri mestskom dome, nachystanej na inší cieľ. A týmito argumenty ad hominem[43] vyhrážali pánom, zasadajúcim v kandidačnom výbore. Následkom týchto tvrdých hrčavých bukových dôvodov komisia prikročila k novej kandidácii, ktorá vypadla takto: I. Lehrer, II. Lopušný, III. Libeck, IV. Brečka. Pod samou kandidáciou ad hoc pre udržanie poriadku a pokoja po výsledok volieb dočasne bol vyvolený Benjamín Zörnlaib, nepatrný, malý, ale veľmi pohyblivý majiteľ veličizného nosa, dobrý, ale smiešny chlapík. Chlapík veľkého nosa, malého tela a malej hlavy sa všemožne namáhal, aby imponoval breznianskym pánom mešťanom — neotesaným zurvalcom — ale nebolo ho počuť a nebolo ho vidieť. Stratil sa ako v hore medzi týmito vysokými ozrutnými chlapmi. Keď teda jeho volanie a rozmetávanie sa nič neprospelo, vyskočil v tereme na zelený stôl, behajúc a rozháňajúc sa tam z jedného kraja na druhý.

Vtom prikročí ku mne chlapisko s hustým radom ako päsť veľkých strieborných gombíkov na prsliaku a širokým, takisto strieborným majincom na kabáte, a ukážuc prstom na mrviaceho sa Zörnlaiba, pýta sa ma: „Pán doktor, čo to tamto za myš behá po tom stole?“

Keby to tento hrdý substituovaný pán kapitán bol vedel, k čomu jeho hodnosť prirovnávali!

Konečný výsledok voľby bol: Lehrer dostal 47 hlasov, S. Lopušný 323; pri čítaní hlasov netrpezliví voliči volali, aby hlasy nečítali, ale aby ich, keď ich Lopušný má tak veľa, holbou ako bôb merali. Libeck mal dvadsaťšesť a Brečka štyri hlasy. Prvý notár Sinovic, druhý J. Polóny ml. Fiškál Eugen Benko, Salamín kasír, kontrolór J. Polóny pikulík; radní Libeck a J. Kilvády. — 16. januára bola voľba zastupiteľov — čiže volená obec osemdesiatich,[44] a medzi tými vyvolený bol som i ja.

Počiatkom tohto roku (1861) začal pod redaktorstvom Viliama Pauliny-Tótha vychodiť Černokňažník, humoristický časopis. Do toho som ja potom mnoho a častejšie dopisoval. Najmä obľúbený bol svojím časom môj: „Štefan Pinka, virkli kaprál“. 15. januára mal ešte len 371 predplatiteľov, tento počet však potom vzrastal. Asi v ten čas vyšiel aj spis Jánošík.[45]

Brezniansky magistrát má dostať „durgatorium“[46] za svoje uzavretie, že sa protokol vo svojej pôvodnosti má viesť po slovensky. Má sa teda podľa návodu Janka Francisciho apelovať zrovna na cisára a na baróna Vayho[47] a odvolať sa na Allerhöchstes Handschreiben[48] od októbra. A ak by kúria slovenský protokol poslala nazad,[49] v tom prípade prichodí urobiť tie isté kroky.

Dňa 2. februára 1861 mi píše brat Eduard z Rumunského Bogšanu, že to tamdolu všetko vrie. Položenie národností že je toto: Rumuni, ktorí medzi všetkými sú vo vzdelanosti najopustenejší, sú z druhej strany najprístupnejší presvedčovaniu a hotoví ku vzbure, spojenej s plienením; Nemci vraj držia s tými, čo sa za slobodu vystatujú, a Srbi že už z pokračovania nemeckej vlády dostatočne zmúdreli a viacej si za nevďačných Nemcov prsty páliť nebudú. Ináč chváli ich ako národ povedomý, smelý a bojovný. Klapka že už v Bukurešti plní patróny, a Kossuth, ten čertov syn, že smolu v kotle rozpúšťa, aby odporníkom hlavy — tak ako to pri fabrikovaní zápaliek robia — do tej látky zmáčal.

Ako na juhu, tak kývalo a hýbalo sa i na severe krajiny. Dňa 6. februára bolo vydržiavané stoličné zhromaždenie v Banskej Bystrici. Tu vystúpil Július Plošic za verejné práva slovenskej reči, a že reč tohto malého, ale smelého oduševneného chlapíka mala dobrý účinok, bolo vidno z toho, že ho sám pán hlavný župan Anton Radvánszky dosť ostro, hoci nie surovo, napadol. Plošic totižto po slovensky rečnivšieho ľubietovského mešťanostu Kmeťa[50] zastával, na čo mu Radvánszky odvetil, že chce byť Kmeťovým advokátom, čo Kmeť nepotrebuje. On, Radvánszky, že myslieva po maďarsky, a slovenská reč že ho vytrhuje z riadnych myšlienok. Potom povstal jeho bratanec, František Radvánszky, a osopil sa na Plošica, tak podľa svojej kočišskej obyčaje: že to znamená ľud búriť, a že banuje a bude banovať, že Plošica do výboru prijal, a s kliatbou „ba-m a teremtését“[51] si sadol. Nuž teda stoličný výbor závisí od vôle Františka Radvánszkeho! — To je tá sloboda! A potom sa hnevajú, keď im Ján Gerometta v Pesti Napló[52] do pravdy nahovorí, a stroja sa ho ubiť. To je, pravda, argumentum ad hominem.

Počiatkom marca boli sme navštíviť Adolfa na Španej Doline. Nazad idúc stavili sme sa u Plošica v Selciach a potom aj v Ľubietovej u Mórica Kellnera. Chvíľa bola veľmi planá. V Brezne bol vyvolený za ablegáta Ľudovít Benický. Pri tejto príležitosti zmienim sa tu o jeho osobnosti. Benický bol pekný chlap, ináč ľahkomyseľný chytrák a pôvodný dobrodruh. Bol synom chudobných zemianskych rodičov z Mičinej pri Banskej Bystrici. Po skončených stredných (latinských) školách, vybral sa na banskú akadémiu do Banskej Bystrice, kde okrem nespočetných študentských alotrií[53] nevyviedol nič zvláštneho. V tých časiech ako zemiansky syn, keď na iné povolanie ani nesúci, bol v politickom čiže stoličnom živote zabezpečený, čo sa úradníckej stanice týka. Pekný chlap, a pohyblivou papuľou vystrojený, skoro sa tam aklimatizoval a časom vystúpil na hodnosť podžupana. Aby sa stal populárnym, vystupoval ako katolík ostro proti kňazom a afektoval, že ho kňazi všemožne prenasledujú, ba mu ešte i na život číhajú. Hral dosť nejapnú komédiu, že mu dýky na schodoch maľujú a skaly mu do obloka lúčajú. Lenže tie hrozivé dýky sám načarbal, a skalu si nie dnu, ale von oblokom vyhodil. Žiadal vyšetrovanie a záštitu od stolice.

Našlo sa pár bláznov, čo mu verili, ale všeobecne sa obecenstvo smialo. On, dobre žijúc, medzitým kopil dlžoby, a keď toho bolo moc, zmizol. To vyvolalo senzáciu, a stal sa chýrnym človekom, ale viedenská polícia vysnorila ho tam kdesi v divadle a poslala ho do Bystrice, kde už potom svojimi podporovaný čupel v tichosti. Ale skoro potom r. 1848 zodvihol hlavu a nastala mu žatva, o akej sa mu istotne prv nesnívalo. Stal sa chlapom svojej doby. Kossuth spravil ho krajinským komisárom s veľkým vplyvom a plnomocenstvom. Bol menej zlý ako ľahkomyseľný. Šarapatil mnoho. Aj légiu vystavil pod svojím menom. Pod jeho správou niekoľkých i povešali. Sama stoličná správa sa ho okúňala.

Po zrazenej revolúcii sedel na Kufšteine[54] v tvrdom väzení, kde si, ako on sám rozprával, tým krátil čas, že sediac na jednom stolci a na druhom majúc vyložené nohy, dumal radom o celom svojom veku od detinstva hore. Náhodou strážili Kufštein vojaci, pochodiaci z breznianskeho okolia. Istý Jano Šajgal, kaprál, rodák Gašperovan, mi rozprával, že ho tam videl v tú hodinu, keď sa rabi dvorom prechádzajú. Šajgal sa zhováral s kamarátom po slovensky, nuž ich Benický zadivene oslovil, či sú Slováci a skade; Šajgal mu povedal, že tam od Brezna. Benický odvetil, že je on z Banskej Bystrice. Bol prísny zákaz rokovať s väzňami, preto sa nesmeli ďalej púšťať.

V nastavšej novej politickej dobe prepusteného na slobodu vyvolili ho Brezňania r. 1861 za svojho snemového vyslanca. Pod tou voľbou, najmä pri obligátnom bankete, ktorý nasledoval, také zelené veci s najväčšou smelosťou pohovoril, že sme ohnivého Pavla Kuzmányho, na ten čas kupca v Brezne, chlapa všestranne vzdelaného, museli krotiť, aby pre väčší škandál búchaja Benického tam na mieste verejne nekompromitoval. Pozdejšie sa Benický v Pešti zase zaplietol do akéhosi komplotu, až konečne ho našli zavraždeného, takmer na nepoznanie zohaveného, kdesi v okolí Pešti v rohoži pri Dunaji. Vrahovia ostali neznámymi.

Podobne tomuto bývalému zvolenskému podžupanovi zahynul po rokoch aj chýrny, ba mnohými zvelebovaný, a najmä Slovákom dobre známy zvolenský podžupan a krajinský vyslanec Béla Grünvald[55] — s tým jedným rozdielom, že tento neslýchaný štréber, čo toľkých ľudí vedel tak umelo a dosť zrejme oblázniť, nie cudzou, ale vlastnou rukou učinil koniec svojmu životu na brehoch Seiny v Paríži. I tento vlastenec narobil toľké dlhy, koľko len jeho vlastenectvo stačilo, pričom po jeho smrti rodina, ktorá zvelebovala jeho osobu a skutky — medzi nimi chudera matka, utrpela citeľnú škodu. Grünvald bol vydavateľom slovenských vládnych novín a rád sa vozil nie tak na štvorke ako po biednych povedomých slovenských inteligentoch, a oni boli jeho najpohodlnejšie schodíky k hodnostiam a vyznačeniam. A hľa, ním vysmiati, potupení slovenskí inteligenti ostali — slávni potlačovatelia, cynickí štréberi ozaj neslávnym spôsobom zišli zo sveta. Toto je fakt, a z toho možno sa mnohému priučiť.

Prvé číslo Černokňažníka,[56] vydávaného od počiatku roka Pauliny-Tóthom, stálo i s obrázkami osemdesiat zl. km. Následkom politickej premeny i dr. Jozef Bauer, môj bývalý šéf od r. 1850 do 1853, stoličný fyzikus, tratí pôdu pod nohami, to jest veci sa tak vyvíjajú, že jeho predchodca dr. Mályusz útekom stratenú podstať stoličného fyzikusa teraz zase nazad zamýšľa zaujať, a to že sa mu pri terajšej politickej konštelácii podarí. Pri tých a takých okolnostiach Bauer viac na mieste svojho doterajšieho účinkovania nechce ostať, a pretože na Vindšachte sú uprázdnené dve kráľovské lekárske stanice banského fyzikusa a lekára, hodlá pýtať stanicu fyzikusa, ale len ak druhému, už prv vyslúženému erárnemu lekárovi nebude stáť v ceste, a zreteľne rečeno, ak ja túže stanicu nebudem pýtať. V tom prípade ma prosí o sprostredkovanie u mojich viedenských patrónov. Aj dr. Héžay, banský lekár, pýtal tú stanicu a bol štiavnickou banskou správou celkom správne predložený na prvé miesto. Ale dr. Bauer, ktorý sa vo Viedni osobne predstavil, to predsa tak vykonal, že on na tú stanicu bol vymenovaný. Ale nedlho tam úradoval, zaďakoval a vrátil sa do Banskej Bystrice, kde zase zaujal svoje staré miesto pri meste.

V Turčianskom Sv. Martine sa vydržiavala porada strany petície, čiže Memoranda národa slovenského,[57] zaslaného a vypracovaného Štefanom Daxnerom. Po prečítaní a uvážení toho Memoranda vynieslo sa:

1. Aby sa jeho ostrejšie výrazy zmiernili a upravili.

2. Aby mestečko Mošovce bolo požiadané, aby ono, osvojac si Memorandum, vyzvalo celé Slovensko podpísať ho a určiť schôdzku na poradu; aby sa táto porada vydržiavala azda v Štubnianskych kúpeľoch.

3. Ak by sa Mošovce na to vziať nechceli, či by úlohu mesto Brezno na seba neprejalo.

4. V tom prípade, že by to ani jedno mesto na seba nevzalo, aby sa zhromaždenie cestou novín hocikde povolalo, a to dotyčnému slúžnemu jednoducho vopred oznámilo. Zhromaždenie by predloženú petíciu podpísalo a ďalšie podpisy by sa po obciach zbierali.

5. Zhromaždenie vyvolilo by vyslanstvo, ktoré by malo petíciu predložiť uhorskému snemu.

V r. 1861 stránky ešte nepriliepali marky na listy doma, len posielali peniaze, pripadajúce za marky, a poštové úrady za ne potom samé priliepanie marky na zaslané listy. Štvrtého až piateho mája padol v Štiavnici sneh zvýše asi na stopu.

Podal som pred direkciu prosbu o plat kočiša, ale o tom sa tam ešte nič nerozhodlo. Prosba o pomocníka prepadla, čo ináč by ani byť nemohlo, keď predstavení, čo pomocníkov mali, ju neodporúčali. Banská správa mi jednako natoľko hľadela pomôcť, že zamýšľala mi čiastku mojej veľkej ochodze odobrať a druhému privteliť, ako sa potom skutočne stalo s Čiernym Hroncom a so Sihlou, a mne potom zase pridelili — keď aj menej obcí, ale ďalšie kraje: Valaskú, Bystrú, Mýto, tri Jarabé a konečne hen tri Boce. Švagor Karol mi narádza pýtať uprázdnené miesto banského fyzikusa vo Vindšachte, hoci mi nepraje prísť do toho „pekla premrštenej spoločnosti“, ale drží za potrebné, aby som sa predsa hlásil, aby sediac na jednom mieste som neskysol a aby som sa časom z tejto stupky potom zase ďalej mohol pýtať. Slovom, aby som si ďalej cestu kliesnil.

Július Plošic 22. mája píše, že bol v Turci na porade strany Memoranda; veľmi sa tomu teší, a že pôjde ešte, a čo by hneď musel ísť pešo.

Akýsi docent Franc[58] pri banskobystrickom gymnáziu písal proti biskupovi Moysesovi v Čase. Moyses sa veľmi hneval a zakázal kňazom s ním obcovať.

23. mája píše Mikuláš Ferienčík z Budapešti a dotklivo nás vyzýva, aby sme čím viacerí prišli na 6. júna do Turčianskeho Sv. Martina na zjazd, pretože sa ta stroja aj mnohí z protivného tábora: Ludvik Benický, Szentiványi,[59] Justh,[60] Máčay[61] atď. 31. mája Ľudovít Turzo píše v tej istej veci v tom istom zmysle. Z Banskej Bystrice hodlajú ta prísť Trstiansky zo Starých Hôr, Ráner, Svoreň, Švehla, Petényi (je už tam); hlavný župan Radvánszky, pretože to zhromaždenie je legálne a významné, tiež zamýšľa ta ísť (ale nebol). S Plošicom pôjdu štyria až ôsmi dedinčania.

Ján Gotčár baví sa už niekoľko dní v Banskej Bystrici, a bude sa tam baviť do 20. júna, keď potom s Ľudovítom Turzom a Jankom Franciscim odcestuje do Pešti, kde sa má vyhotoviť adresa na Memorandum.

Mikuláš Ferienčík v liste zo dňa 29. júna sa mrzí na Palárika,[62] že v svojom Priateľovi ľudu dekvalifikuje našich prednejších mužov. — Spomína mimochodom i chýr, že sa Benko Zörnlaib má stať mojím švagrom. Zörnlaib už bol od pár rokov vdovcom a veľkým dvoriteľom ženských. Čo sa tohto chýru týka, povstal nasledovne: Zörnlaib dvoril svojej švagrinej, vdove Kuchinkovej; keď to ona nechcela pozorovať, starý švihák s veľkým nosom, chcejúc predmet svojej zdvorilosti priviesť do žiarlivosti, začal dvoriť mojej sestre. Čo jej nahovoril, neviem, ale raz, na moje nemalé prekvapenie, moja ináč ani kyrysník energická, zrelým rozumom a nad ocot ostrejším úsudkom obdarená sestra Petronela mi veľmi mäkkým, sentimentálnym hláskom zjavila, že veru takto a onakvo, pán Benko Zörnlaib by sa bol vyjadril, ako by ju zamýšľal šťastlivou spraviť a za ženu pojať; že čo ja na to? — No, ja — ja som na túto novinu nemohol ostať vážnym, len som jej nakrátko odpovedal, že jej ja vďačne udeľujem svoje požehnanie. Darmo je, i stará panna nie je v tých veciach z dreva, a tým menej zo skaly — a otobôž — keď tento chytrák na Petronelinom ostredku umeleckou rukou poeticky vyrezal do kôry peknej veľkej žltej tekvice svoj monogram B. Z. Nuž ale keď zo všetkého toho nič nebolo a Petronela videla, že ona mala byť len prostriedkom na dosiahnutie druhého cieľa, bolo chytráckemu Benkovi beda — padol pod ostrie jej jazyka a prvé, čo vykonala, bolo, že tekvicu s pekným monogramom pohodila sviniam. A tak pohoršený amor so zakrytou tvárou odtiahol.

Paľo Dobšinský 4. júla sľubuje, že príde do Brezna na návštevu. Evanjelický kaplán Konček odchodí z Brezna za farára do Gemera.

Švagor Karol pýta bližšie správy o bacúšskom kúpeli, kam si zaumienil poslať Fánku. Prešli zase na novú hospodu na hornom rínku (už tuším tretiu) s troma izbami za sto zl. km.

Samuel Bodorovský, ktorý — tak sa zdá — už stojí v disponibilite,[63] bavil sa v Štubnianskych kúpeľoch a zašiel i do Turčianskeho Sv. Martina, kde sa práve bavil básnik Janko Kráľ. V Banskej Bystrici, ako mi 28. júla písal, odbavovalo sa stoličné zhromaždenie pod predsedníctvom hlavného župana Antona Radvánszkeho. Proti slovenskému Memorandu protestovali stolice[64] a protestovala i Zvolenská stolica. Ľud, na tento cieľ napravený, zohnali — a odhlasovali. Plošicovi a detvianskemu farárovi Štrbovi hlavný župan odňal slovo. Detvania boli síce za Memorandum, ale keď im farára odzbrojili, zamĺkli i oni. Potom 27. júla popoludní zišli sa asi štyridsiati na strelnici, kde sa profesori Česi odberali domov — a možno, že sa pri týchto politických okolnostiach viac nenavrátia. Zábava že pri horlivom účastenstve horlivej, početnej mládeže, znamenitého dorastu, vypadla dobre. Juro Slota, zanechajúc gymnaziálnu profesúru, ide za farára do Tužiny. V liste zo 16. augusta 1861 spomína, že sa gróf Forgách neudrží.[65] Stolice dostanú administrátorov, do Zvolenskej stolice sa vraj spomínajú: Gejza Ostrolúcky, Benický a Francisci. Ale bol poslaný banský aktuár, pozdejšie stoličný komisár (r. 1852 — 1853), čiže slúžny v Banskej Bystrici, potom mešťanosta v Kremnici — Andrej Havaš. Janko Francisci bol poslaný za hlavného župana do Liptova. A na jeho inštalácii v Liptovskom Sv. Mikuláši som bol prítomný.

Mikuláš Ferienčík píše z Budína 16. augusta 1861, že po tieto dni prídu štatúty Matice slovenskej na brezniansky magistrát cieľom dobrozdania, vlastne ubytovania Matice v lone slobodného kráľovského mesta Brezna. V magistráte je Libeck, Čipek a Samuel Lopušný, tak azda vec prejde a Matica v Brezne ostane. Janko Francisci v tej veci napíše mešťanostovi Černákovi.

O jej umiestenie boli rozličné hádky: jedni mysleli Budín, iní Banskú Bystricu, no a Brezno. Z Memoranda posiaľ prijali na sneme len to, že sa na peštianskej univerzite má založiť katedra slovenskej reči. 23. augusta Ferienčík píše, že brezniansky slúžnovský úrad, stojaci posiaľ pod érou Bachovou (Schmerlingovou),[66] vo februári bol oddaný uhorskej vláde, to jest Zvolenskej stolici. Uhorský snem je rozpustený, Maďari namrzení šomrú, hromžia, odvolávajúc sa na pretrhnutú niť bývalého segedínskeho snemu.[67]

Zase nasledovala významná udalosť rodinná, veselá — narodenie nášho druhého potomka, tiež dievčatka, menom Mariška, ktorá uzrela svetlo božie 10. septembra r. 1861 v Smykovskom — pozdejšie našom dome, a to ráno o 7. hodine. S touto Mariškou mali sme mnoho galíb; najväčšie ťažkosti pochodili z toho, že Milka bola nedostatočnou dojkou, a toto zase pochodilo hlavne z nedostatočne vyvinutých prsníkov. Decko chudlo, biednelo, ako vo dne tak v noci plakalo, kričalo. Už sme veru zúfali nad ním. A keď som sa raz so Schärfflom, lesným majstrom, vybral na noc z povinnosti na Bacúch, a Mariška bola veľmi planá, nemohúc spať celú noc som prestenal, takže sa ma Schärffl viac ráz opytoval, čo toľko bedákam. Navrátiac sa ráno domov, bral som kľučku do ruky so strachom, že dieťa nájdem už vystreté. Ale otvoriac dvere, zazriem Milku stáť pri stolíku, ako obzerá pred ňou rozkrútenú, nohami prepletajúcu Marišku s tým potešiteľným heslom, že sa drobček cíti lepšie. Keď sme sa presvedčili, že v decku jestvuje ešte dosť životnej sily, narazili sme druhú, a to pravú cestu: obzerali sme sa za primeranou dojkou. Opatrili sme ju a Mariška sa očividne zotavovala, a chvalabohu žije i teraz po štyridsiatich rokoch (1901) ako stará mať v rodinnom kruhu, kdežto jej staršia sestra Bertika, mladšia sestra Oľga a najmladší brat Gustík dávno odpočívajú večným snom. Bohužiaľ, z mojich milých štyroch detí ostala nám na potechu len ona.

Brat Eduard bol sa sľúbil, že nás toho roku podjeseň príde navštíviť, ale čas presne určiť nemohol, a tak sa stalo, že som — nevediac deň ich príchodu — na mnohé vyzývanie Plošicovo k nemu podujal vychádzku do Seliec. Písal som zajedno i bratovi Adolfovi na Španiu Dolinu, aby ten a ten deň prišiel k Plošicovi, že sa tam pekne-rúče zídeme. Deň bol utešený. Veziem sa medzi Ľupčou a Príbojom, tam na hradskej nad jarkom stavali nový most, a zatiaľ sa museli vozy tým dosť hlbokým jarkom s pozornosťou prevážať. A práve, ako sa kloníme dolu do jarku — držiac sa opatrne rebrín a obávajúc sa o svoje rebrá — spúšťa sa z protivného brehu ľahký krytý vozík s pasažiermi. Starajúc sa každý o svoju kožu, neveľmi sme sa pri holenganom stretnutí fixírovali. Len čo som okom hodil do voza; zdalo sa mi, že tam sedí akýsi vigéc.[68] I on švihol okom po mne. Hm, hm… tak sa mi na akéhosi známeho zanášal. Predsa som sa obzrel a on tiež tak, ale kočiši šibli, drglo a už sme sa tratili na protivné strany v žltkastom prachu vápenistej hradskej. Ale mi predsa ešte pár ráz cestou po Selce prišiel na um ten vigéc. Krátko za mnou pripálil brat Adolf cez Diel pešo a ja som mu pripomenul toho neobyčajného vigéca. A z toho povstalo hádanie a tušenie, či by to nemohol byť Eduard, ktorý sa sľúbil podjeseň nás navštíviť. Domnienka rástla natoľko, že priateľ Plošic poslal do Banskej Bystrice do hostinca u „Rakov“ posla — dopýtať sa, či tam neboli hostia z Banátu, ktorí by boli odcestovali na Brezno. A tu veru prišla odpoveď, že pravda, lenže mená im už neznajú. Potom som sa hneď ráno pobral domov. A skutočne, vigéc bol môj brat i so ženou Emou. Aj jemu že som vraj pri stretnutí sa v závoze bol akoby známym, ale že ma držal za — žida. Teda jeden brat vigéc, druhý brat žid. Pobaviac sa u nás niekoľko dní a opustiac nás (bolo to posledný raz, čo sme sa videli) pobrali sa k Adolfovi na Španiu Dolinu. Stadiaľ ich vyprevadili Adolfovci do Banskej Bystrice, kde so žalostným citom navštívili a obzerali všetky z detinstva milé, nezabudnuteľné miesta a predmety.

Dňa 29. septembra oznamuje mi listovne Július Plošic, že je snem už rozpustený, a pretože Memorandum na ňom bolo nepriaznivo prijaté, je tej mienky, či by nebolo namieste predostrieť ho samému cisárovi vo Viedni; tam že by ho predsa priaznivejšie posúdili. Budú, pravda, maďaróni kričať a nás reakcionármi prezývať, ale čo robiť, kam sa v tomto položení obrátiť? Týmto spôsobom by sme sa, povedá, mali aspoň o niečo oprieť. On že o tomto predmete chce písať vo Vedomostiach.

Samuel Bodorovský zo dňa 30. septembra 1861 v tomto zmysle píše: Naši maďaróni agitujú proti Pešťbudínskym vedomostiam. Pýta sa, ako stojí základina na náhrobník Ľudovíta Štúra, ktorá sa nachodí v rukách Pavla Dobšinského a drží za potrebné, aby sa základina zabezpečila. Na uskutočnenie — vlastne na potvrdenie — Matice slovenskej že tak skorého výhľadu nemáme, ako sme úfali a mysleli; jej záležitosť sa ťahá z ruky na ruku. Radvánszky Anton, už ako hlavný župan, príduc do berného úradu, povedal jeho predstavenému: „Nun, Herr Steuereinnehmer, wir müssen jetz Hand in Hand gehen. Sind den die Steuerrückstände gross? Es wird schon alles gezahlt werden. Könnten wir aber nicht die Militairexecution werhindern? Ich selbst werde die Schulden, sobald ich meine Früchte verkauft haben, werde zahlen.“[69] Na to mu berník odvetil: „Die Militairexecution rückt schon aus dem Honther-Comitat heran. Die bereits diessfalls getroffene Verfügung kann nicht rückgängig gemacht werden, und zwar um so weniger, als noch grosse Rückstände aushaften. Ausserdem müssen auch noch die Executionskosten des Militairs von den Säumigen entrichtet werden.“[70] Na to mu Radvánszky odpovedal: „Nun bitte ich dann mir höchstens 3 Mann zu geben, die übrigen werde ich zahlen.“[71] Že by na to vystačila i tunajšia posádka, a z tej že by tí traja pripadli. Možno sa bál, že mu celú stotinu pošlú na krk. Potom prešiel pán osvietený na druhú otázku. „Herr Steuereinnehmer! Wir wirtschaften besser, als die früheren Beamten, die ganze Administration und Jurisdiction kostet von Sohl blos 92 000 fl. jährlich, hingegen bei dem früherem Systhem 150 000 fl. C. M. jährlich.“[72] Na to berník, že tomu veru skutočnosť nezodpovedá. Osvietený pán sa odvolal na predsedajúceho súdu, pána Matulayho. Ale berník mu vysvetlil: „Während dem früheren Systhem kostete sammt und sonders nebst allen Branchen blos 70.000 fl. C. M., dazu gerechnet auch das Baršer Comitat, weil dieses zum hiesigen Commitats-Gericht gezählt hat.“[73] Pán osvietený[74] nad touto výpoveďou zarazený, zamĺkol. — Nuž a veruže naši páni švagrovia gazdovať nevedeli ani pre seba, tým menej pre obecnosť, je vecou známou, a v tom ohľade sa veru nepolepšili ani teraz.

V jeseni (v septembri či v októbri), keď už stanovy boli predložené breznianskemu magistrátu[75] na pretriasanie — vlastne na vyslovenie sa, či Maticu slovenskú mesto Brezno do svojho lona príjme — v mešťanostovej neprítomnosti, ako jeho zákonný námestník, starší radný Libeck povolal na riešenie otázky meštiansky zastupiteľský zbor, ktorý sa zišiel a po krátkom rokovaní a s malými námietkami väčšinou prítomných Maticu slovenskú vďačne prijal do svojho lona. V tom zasadnutí som i ja ako člen vyvolenej obce bol prítomný.

Ale toto slušné, ba prirodzené breznianske uzavretie tábor slovenských odporníkov náramne naplašilo a oni si umienili stoj čo stoj toto rozhodnutie zrušiť. Banko & consortes,[76] Radvánszkeho naháňači, dali sa do roboty: behali, hrozili, nahovárali meštianstvo proti, upozorňujúc ho na strašné následky, ktoré by mu hrozili, keby prijalo Maticu slovenskú do nepoškvrneného mesta Brezna. Týmto za chrbtom stál možno Radvánszky, ba možno myslieť, že sa to dialo pod rukou návodom samého administrátora Zvolenskej stolice — Havaša, ba samej námestnej rady.[77] Zrejmé bolo z celého počínania, že tam vyššie sily tlačia a účinkujú a že všemožne bola hľadaná možnosť podhadzovať veci polená v cestu. A hľa, pod klamným vyhováraním, že meštianstvo nebolo dostatočne poučené o smere a povahe veci, pán administrátor Andreas Havaš, ignorujúc ustálené uzavretie predošlého zasadnutia, vypísal nové, šieste zhromaždenie ad hoc,[78] ktoré malo rokovať jedine o Matici slovenskej. Meštianstvo sa zišlo valne a zhromaždenie sa vydržiavalo pod jeho osobným predsedníctvom 15. januára 1861. Nálada bola veľmi bojovná, a hoci slepý mohol vidieť a hluchý mohol počuť, že predsedníctvo je stranné a k renitentom[79] za neprijatie Matice naklonené, predsa rečníkov proti Matici málo (dvaja) sa našlo — a i tí v rečnení boli veľmi slabí, takže sám predseda vyvolával, či už nieto nikoho, čo by proti Matici rečnil. Ale jej priatelia nikým, len svojím svedomím povzbudzovaní, rad-radom (šiesti) vystúpiac, plným, ohnivým presvedčením za ňu sa zasadzovali. Ale nadarmo. Ona jednako, proti zákonu, hoci už viac ráz odhlasovaná, musela padnúť, lebo jej pád — už či tak či inak — bol určený podľa vyššieho rozhodnutia. Minden áron buktatni![80]

A tak Brezno starostliví páni od veľkého nešťastia zachránili. Nehľadiac ani na pomútené ľudské pochopy, aké smutné, aké smiešne to zachádzanie, aké urážlivé! Nuž kdeže je ten humanizmus a ten ako močka v papuli omáľaný liberalizmus?

Dňa 1. decembra 1861 ide s Memorandom národa slovenského k Jeho Veličenstvu vyslanstvo do Viedne a Janko Francisci 14. novembra pripomína, aby sa k tomu vyslanstvu pripojilo čím viac jednotlivcov.

Mikuláš Ferienčík, ako štátny disponílny úradník, baví sa a býva v Budíne a zamestnaný je pri redakcii Pešťbudínskych vedomostí. Nevie ešte, či má vstúpiť nazad do služby, a či vziať penziu. Konečne sa dal vyplatiť, aby sa mohol stať celkom nezávislým.

Zádrapky a nesváry medzi mnou a dr. Toelgom — menej medzi mnou a dr. Schillingerom, hlavným banským fyzikusom v Štiavnici — trvali ďalej. Najviac ma vexoval[81] dr. Toelg vo vystavovaní diét, biednych (1 zl. 40 na deň), krvopotne, horko-ťažko zarobených. Vyššia vrchnosť bola prajnejšia, a na jeho poznámky v tomto smere zriedka sa obzerala. Ba čo viac, aby mu bolo zrejmé, ako to druhému tvrdo znášať prichodí, vytierali mu predložené diéty, aby sa azda rozpamätal: Quod tibi non vis fieri, alteri ne feceris[82] a druhých — svojich blížnych — neprenasledoval. Dr. Schillinger, ktorému som sa ponosoval, mi odpísal, že dr. Toelg správne pokračoval a že jeho povinnosťou je nielen moje diéty pri odpise, ale i moje recepty kontrolovať. Ja som svoju povinnosť presne konal, ale som sa neplazil, smelo sa bránil.

Dr. Schillinger a dr. Toelg vidiac, že nimi nastúpená cesta je nepravá, pomaly síce, ale dôsledne ju opúšťali, a zo Saula stal sa Pavol, a boli sme potom, každý svoju povinnosť pilne konajúc, svorní, priateľskí kolegovia: so Schillingerom do jeho smrti, s Toelgom dôverní, úprimní až poteraz.

Samuel Bodorovský — podľa listu, písaného 9. decembra 1861 z Banskej Bystrice — už nebýva v Predmieri ako slúžny, ale v Banskej Bystrici ako do disponibility postavený štátny úradník. Andreas Havaš, vymenovaný za administrátora Zvolenskej stolice, už tam svoju stanicu rekognoskuje. Na uprázdnené úrady majú sa podľa inštrukcie z vyššieho miesta ponajsamprv vyzvať bývalí konštitucionálni úradníci.[83] A na doplnok, na chýbajúce miesta až potom úradníci bachovskej doby, postavení do disponibility. Z toho bolo zrejmé, že viedenská vláda už natoľko bola vohnaná do kúta, že Maďarom sama — nevoľky, ale predsa očividome — zlaté mosty stavala.

Ako čas dokázal, tento postup bol len priechod k vyznačenému cieľu. Samuel Bodorovský a Matej Slabey, bývalý hlavný fiškál, rozhodli sa ísť k Havašovi na poklonu, keďže už maďaróni začali snovať intrigy a hlásili sa do služieb. Úradná reč má byť zase maďarská.

Pod vodcovstvom biskupa Moysesa šla slovenská deputácia do Viedne.

Rečení priatelia samý ostatný deň sa rozhodli vstúpiť zase do štátnej služby a prijatí boli Andrejom Havašom. Obsadenie Zvolenskej stolice úradníctvom dialo sa nasledovne: Administrátor stolice: Andrej Havaš, prvý podžupan Ján Takáč (bývalý brezniansky slúžny), druhý podžupan Holeš. Súdni prísediaci: Matej Slabey, Adam Kardoš, František Blaho, Lamoš, Bittera, Andrej Kmeť. Prvý fiškál — Predajnoci, druhý — Dônč. Brezniansky slúžny: Peťko (bol ako emigrant v r. 1848 vo Viedni), banskobystrický — Samuel Bodorovský; vo Zvolene — Pongrác. Kasír — Ondrej Lešták, účtovník — Urbány, ktorý svoju službu podržal pod všetkými systémami. Starý originálny mládenec Pavol Chudoba ako podslúžny bol podriadený Samuelovi Bodorovskému. Po vymenovaní Bodorovského za slúžnodvorského banskobystrického okresu bol mu ľupčiansky magistrát, patriaci do toho okresu, uňho na poklonu. Ale stálosti to nemalo.

Nastal rok 1862. — Ján Kozelnický — čo sa služby týka — stal sa pod novou érou, ako mnohí iní, bezpredmetným. Posiaľ bol okresným notárom a býval ako taký na Dolnej Lehote, kde sa i oženil. Vzal si Karolínu Polónyovú, sestru Adelky, Lopušného ženy. Sem sme robili časté vychádzky z Brezna a znamenite sme sa zabávali.

Raz sme mnohí vyšli na pstruhy. Lapali sme ich na odrážku povyše na doline.[84] Pišta, Čipkov syn, ako malý chlapec nestačil za nami, nuž sme ho striedavo niesli na chrbte. (Teraz tento chlapec účinkuje vo Zvolene sťa kráľovský notár a vydáva sa mu dcéra.) Ako sme tak riečkou bosí pstruhy lovili a na posmech malých a málo nalovili, spustil sa strmý dážď a premokli sme na kožku. U Kozelnického potom sušili na sporáku môj kabát, šitý z bielej látky, ale keď som ho pri odchode obliekal, bol som nemilo prekvapený. Našiel som na chrbte vypálenú dieru asi veľkosti celej dlane.

Druhý raz sme sa vybrali na sanicu. Jedlo sa, pilo a veselilo sa až do pozdnej noci; vydržiavali sme totižto svinský kar. Ráno nás durili k návratu. Ponáhľam sa stiahnuť na nohy svoje vysoké kapce, ponáhľam sa tak isto s nohavicami, ale ani ono, ani toto nešlo. Nešlo veru, hoci som hrešil ako kočiš a vynakladal všetku možnú námahu. A čo bolo toho príčinou? Ako kapce, tak i nohavice zašili mi na viac miestach. Namrzene dal som sa do párania. Keď som sa pod rukou dozvedel, že fundátorom toho bol mestský kapitán Samo Lopušný (prezývali sme ho Dederom, vtedy chýrnym pražským policajným komisárom), hľadel som sa mu pomocou Janka Čipku odslúžiť. Priviazali sme mu teda ukradomky dozadu na sane čerstvé koštiale, zvýšené zo včerajška. Keď sme potom posadaní hýbali domov, na prvom čestnom mieste jachal pán kapitán s manželkou, za ním som sa viezol ja s Čipkom a tak rad-radom ďalej. Kadekoľvek sme tiahli dedinou, psi — ruvajúc sa a brechajúc — hodili sa na Lopušného sane; on v bunde ukrútený zvŕtal hlavou, čudujúc sa, aká to peleš za jeho chrbtom. Keď sme dobehli do Brezna, tam sa ešte len tá psia vítanka zostupňovala! Aby tej parády čím viac bolo, komandovali sme sánkové kolo okolo kostola na širokom rínku, a tak potom vyprevádzali sme pána kapitána až pred jeho dom v Kostolnej uličke. Psi pro honorore[85] za ním až do pitvora, najochotnejší boli kopovi. A tu ešte len potom prekvapený pán kapitán videl a presvedčil sa, prečo ho toľké psie komonstvo vyprevádzalo. A my — druhé komonstvo — sme sa so smiechom rozchodili po svojich hospodách.

Július Plošic nám vo svojom liste, písanom 5. januára, kladie na dušu, aby sme sa starali, aby Kozelnickému primeranou službou budúcnosť bola zabezpečená. Stal sa potom mestským hlavným notárom, a teraz žije na penzii ako majetný chlap, ako vdovec; jeho chovanicu si vzal za ženu dr. Šramko, terajší mešťanosta.

Dňa 13. januára mi písal Ľudovít Grossmann,[86] evanjelický profesor z Banskej Bystrice (z naloženia pána Michala Rárusa, bývalého zvolenského stoličného komisára pred Jánom Trojanom), aby som pýtal uprázdnené miesto po odchode dr. Jozefa Bauera, stoličného fyzikusa na Vindšachte, že ja to miesto pravdepodobne obsiahnem. „Čo sa babe chcelo, to sa babe snilo,“ to si dobrý, mne vždy priateľsky naklonený starček, pravdaže, žiadal, no ale z toho nenasledovalo, že by ja druhým vplyvným bol býval po vôli, a pravdu rečeno, mne táto neistá služba v osom hniezde tiež po vôli nebola. A tak vystalo moje uchádzanie sa o túto službu. Celá táto vec je osebe nevýznamná. Pripomínam ju preto, lebo z tohto listu vysvitá, že chudák Michal Rárus, roku 1850 — 51 pošinutý — teda asi po dvanástich rokoch — ako lazár bol ešte nažive a o môj osud sa živo zaujímal.

Cisár Fraňo Jozef bavil sa vo Venécii ako hosť talianskeho kráľa a vrátiac sa odtiaľ, zamýšľal urobiť Maďarom značné ústupky. Bol ochotný povoliť im slobodomyseľné obľúbené arciknieža Rainera za palatína.[87] Ako známo, po solferinskej bitke 24. júna 1859 stratila monarchia Lombardsko a v taký čas rakúska vláda obyčajne zmäkne a stane sa ústupnou oproti svojim národom, ako sme pozdejšie zase po porážkach, zapríčinených Prušiakmi, skúsili r. 1866 (Kráľovej Hradec).[88] Česi začali s Maďarmi živo sympatizovať, ale sa mýlili, keď totiž očakávali, že im Maďari budú nápomocní pri dosiahnutí cieľov. Opravdivej, vnútornej, srdečnej národnej sympatie medzi týmito národmi nieto; len tam, kde jeden druhého služby môže využitkovať vo svoj prospech.

Farár Fink v liste, písanom 1. februára 1862, po zmienke o politickom položení, najmä čo sa jeho chorvátskych krajanov týče, poznamenáva, že nedôveruje ani Széchénymu,[89] ani Deákovi, ani Vaymu a Eötvösovi, a nehlasuje za úniu Maďarov s Chorvátmi,[90] keďže tomu orientálnemu, pyšnému, nadutému, neznášanlivému národu — ako nás skúsenosť učí — dôverovať nenádobno. Však vraj oni sami hovoria „Magyarország nem volt, hanem lesz“.[91] Pravda, na konto druhých, s nimi žijúcich národov, ktoré majú byť strovené, ako to vysvetľuje túžobná pieseň „Legyen úgy, mint régen volt. Süvegelje meg a magyart, mind a német, mind az oláh, mind a tót“.[92] A v tomto a takto má byť spojenie sa a dorozumenie s Maďarmi? Starokonzervatívna chorvátska aristokracia úfa sa pomocou takej istej aristokracie maďarskej späť nadobudnúť svoje utratené nadpráva.

Dňa 28. februára 1862 píše Mikuláš Ferienčík z Pešťbudína, že stanovy Matice slovenskej podľa žiadosti námestnej rady zase znovu museli byť prerobené, a tak potom 8. februára boli znovu predostreté. Ale tu Pálffy Jankovi Franciscimu povedal,[93] že on veru už žiaden nový spolok nepotvrdí, na čo mu Francisci odvetil, že však Matica slovenská je nie spolok nový, lebo jeho povolenie sa už ťahá od augusta predošlého roku. Nuž potom Pálffy ako-tak prisľúbil. Ale zo všetkého vidno, že Matica slovenská potvrdenie nedosiahne. A zrejmé je, že sa jej priam zhora kladú prekážky.

Ako ďalší dôkaz nechuti k potvrdeniu Matice slovenskej nech slúži odveta námestného radcu Schäffera, ktorú dal v tej veci Jankovi Franciscimu: „Einen 2 — 3 Tagen wird die Angelegenheit expediert, weil selbe praesidialiter verhandelt wird.“[94] No a stanovy dosiaľ nevybavené tam ležia. Maďarské noviny celou parou pracujú na tom, aby Nemci tam a Maďari tu panovali, a preto súria, aby sa Maďari a Nemci vyrovnali.

Na slovenské Memorandum sa pilne zbierajú podpisy. — Nad Pešťbudínskymi vedomosťami a nad Černokňažníkom bdie polícia.

Černokňažníka v Pešťbudíne zhabali. — No, konečne z prezídia námestnej rady poslali na Havaša, komisára Zvolenskej stolice, zvláštny list ohľadom Matice slovenskej, či vraj nieto nejaký „Anstand gegen die Abhaltung der Versammlung.“[95] pod č. 5854. — Teda je už predsa raz povolená, ale potom pod Tiszom bezprávne, surovo zadusená.[96]

Ernest Kreuz, predajniansky lesný, ktorý na čas bol povolaný do Banskej Štiavnice ku boku lesného radcu Balašica za tajomníka, teší sa už raz svojmu návratu domov. Za tajomníka bol potom vymenovaný Rudolf Scholtz, hrončiansky lesný — tu už predtým spomenutý. A tento chlap bol potom uhorskou správou významným lesným správcom v Banskej Bystrici a pod jeho spoluúčinkovaním vykonalo sa závažné vyrovnanie po viac ako storočnom pravotení medzi erárom a Kremnicou, Banskou Bystricou, Breznom atď. Potom po odstúpení ministerského radcu Bedőa stal sa on hlavou lesníctva uhorskej koruny a ministerským radcom. Ale i on sa už pominul. Ernest Kreuz mi pri tej príležitosti dáva na vedomie, že moja prosba strany kočišovej pláce a koní ešte predložená nie je, lebo že je to vec, ktorá sa týka celého lesníckeho statusu, a tá má sa naraz riešiť. Ďalej že má Daniel Mandelík z Kremnice prísť do Hronca (na Rudolfovo Scholtzovo miesto).

Koncom apríla r. 1862 Bacúšania vysviacali svoj horko-ťažko vystavaný kostolík, k čomu ma s lesným majstrom Samuelom Schärfflom pozval učiteľ Balloň — dobrý, poctivý Slovák. Pod slávnostnou kázňou vtedajší farár Straka s poďakovaním spomenul zvlášť mňa a Samuela Schärffla, ktorý súc evanjelikom, Bacúšanom pri stavaní chrámu veľmi štedro stál poruke.

Dňa 25. mája 1862 mi Mikuláš Ferienčík, zamestnaný pri redakcii Pešťbudínskych vedomostí, píše interesantný list, že vraj vo Viedni operát už hotový stojí; ním sa uhorský snem má rozpustiť. Animuje nás, aby sme sa valným počtom zúčastnili na zjazde turčianskosvätomartinskom, kde sa bude rokovať o Memorande národa slovenského. Ľutuje, že sa Brezno s návrhom vydržiavať tenže zjazd vo svojom lone oproti Turčianskemu Sv. Martinu opozdilo. To aby Brezno hľadelo tým napraviť, že svätomartinského richtára Andreja Švehlu vyvolí za svojho čestného mešťana. Martin Szentiványi, liptovský hlavný župan, konferoval s Palárikom tri hodiny, akým spôsobom si vraj Slováci môžu získať Maďarov. Že akým? — Dajte každému svoje — to, čo sebe žičíš, dopraj aj inému — tak sa ľahko dohodnú.

Opusteného maliara Karola Tibélyho som pre jeho zvláštnosť už opísal. Ešte raz sa k nemu vraciam. Keď už chudák v opustenej vyhni taktiež zapusteného mlyna, na hranici čiernej a bielej farby zabudnutý svetom od dňa na deň trpel viac a viac na žalúdkové chyby, to jest na nedostatok potravy, pojal ho jeho bratanec, chýrečný Fest, do Spiša, zaopatriac mu miesto dohliadača v blízkosti Novej Vsi v dielni na dorábanie modrej skalice a oleja. Po dlhšom čase, navštívený Viliamom Scholtzom a Móricom Kellnerom, pribral sa predsa raz tento mercún, a odpovedajúc na môj list, rozložil mi svoje položenie a rozpomínal sa na prežité breznianske chvíle. Medzi inším spomína: Mal psa pinča, menom Burlo. A tu raz chvatom pribehnem k nemu do izby, že som práve teraz čítal v novinách, že sa Burlo stal cisársko-kráľovským maršallieutenantom. Bolo to skutočne tak — akýsi generál sa volal Burlo. Keď Tibély svojho Burla na dôkaz, že je opravdivý pinč, vydvihol za chvost do povetria, a pinč nezgaučal, krotko som mu odpovedal, že som ja nie pinč, lebo že by ja zvrešťal… Dielňa na modrú skalicu zanikla a za tou i olejová, a jeho položenie stalo sa zase takým príkrym ako to, keď vysedával na breznianskej nákove, zahrúžený v myšlienkach. List je písaný 18. júna 1862. Bol potom odkázaný len na milodary rodiny, ale nie dlho; vzal ho do opatery pánboh.

Koncom roku 1861 odňali mi, ako som už na inom mieste spomenul, Čierny Hronec so Sihlou, a tieto kraje pripadli hrončianskemu fyzikusovi, na ten čas dr. Viliamovi Toelgovi. Namiesto toho pridelili mi obce: Valaskú, Bystrú, Mýto, tri Jarabé a za istý čas, tuším na tri roky, tri Boce a Malužinú. Týmto činom odvalili mi z pliec cent a zavalili mi dva centy.

Podľa chýru, písaného nám 30. júla Mikulášom Ferienčíkom z Budína, mala by byť Matica slovenská už potvrdená, ale tomu po toľkých sklamaniach ťažko možno dôverovať. Musí to prejsť cez námestnú radu, štátnu radu,[97] musí ísť k ministerstvu a konečne pred samého cisára. A tak potvrdenie potrebovať bude čo len tri mesiace.

Dr. Anton Dvorák, mestský fyzikus, vymenovaný za kráľovského banského lekára na Vindšachtu, sa poďakúva breznianskemu magistrátu za službu. Brezno vypisuje vo viedenských lekárskych novinách a v Pester Lloyde[98] súbeh na túto uprázdnenú stanicu do 15. októbra 1862. Do tých čias, kým sa stanica zaplní, magistrát vyzýva mňa, aby som stanicu dočasne zastupoval; to som aj urobil.

Dňa 29. septembra 1862 Pavol Kuzmány — ktorý zanechajúc šnúrky v sklepe predávať svojmu bratovi Petrovi, koná pri štátnej železnici vo Viedni výnosnú službu — nám píše, že Matica slovenská je konečne potvrdená a sám Forgách, ktorý by Slovákov v lyžici vody utopil, musel ju ako predseda potvrdiť. Ďalej píše, že pri tohoročnej ruskej ríšskej slávnosti boli mnohí Slovania vyznačení cárom — medzi nimi dvaja Slováci: Karol Kuzmány dostal rad sv. Anny druhej triedy s korunou (commandeur),[99] Ján Francisci ten istý rad tretej triedy (rytier).

Následkom toho, že dr. Dvorák odstúpil zo služby breznianskeho fyzikátu, uprázdnenú stolicu kurentovali. Ja som sa na ňu 12. októbra 1862, s podržaním terajšej svojej erárnej služby, s platom ročitých tristo šesťdesiat zlatých bez ďalších nárokov na penziu, pýtal, a to s úfnosťou, pretože riadny plat mestského fyzikusa bol väčší, a ja už po druhýkrát a za viac mesiacov túto službu dočasne zastávam. Podrobujem sa ďalej na jednoročnú skúšobnú službu, a ak by za ten čas očakávaniu obecenstva nezodpovedal, bez všetkej urážky alebo akýchkoľvek nárokov vďačne odstúpim. Pri tajnom hlasovaní som však prepadol, k čomu najviac prispeli moji najúprimnejší, najvplyvnejší priatelia. Oni konali proti mne z tej zásady — a celkom otvorene sa o tom vyslovili — že mesto Brezno musí mať svojho vlastného, od druhej vrchnosti neodvislého lekára. A v tom mali úplnú pravdu, a zato sme ostali dobrí priatelia, ako sme boli i predtým. (V Kremnici za veľa rokov už blízko pred mojím sem sa presťahovaním mestskú službu konal kráľovský banský lekár, posledný bol tuším dr. Viliam Toelg.) Hoci Janko Čipka, Lopušný, Baittrok, Majovský stáli proti mne a takúto dvojitú službu držali za nespratnú, málo chýbalo, že som nedostal väčšinu hlasov. A tak 16. októbra 1862 väčšinou hlasov vyvolenej obce zvolený bol dr. Ján Mikszáth, ktorý už teraz tiež žije kdesi na penzii.

Sestra Petronela, ako to brat Eduard v liste, písanom 23. novembra 1862 pripomína, bavila sa v novembri vo Viedni. Švagra Karola štiavnická spoločnosť, za ktorou tak horúco bažil a na jej vrub Chorvátsko plným hrdlom hanobil — teraz strašne nudí. Menuje štiavnickú spoločnosť kopnutia hodnou zberbou. I, koľký to obrat!

Dňa 14. decembra 1862 narodila sa nám dcéra Oľga. Ja som nebol doma, v ten čas nocoval som na Čiernom Hronci u Jozefa Markusa. Keď som ráno nič netušiac prišiel domov, našiel som už drobného hosťa. Narodila sa večer o ôsmej hodine, a veľmi namáhavo. Chirurg Franc Čipek, ktorý jej bol volaný na pomoc, sa ozaj už obával zlých následkov. Pôrod prebiehal nepravidelným spôsobom. Vďakabohu, výsledok bol predsa šťastlivý.

Zatým prišla k nám svokrou poslaná švagriná Poly. A keď som 24. decembra s Jankom Čipkom a Morom Kellnerom cestoval do Liptovského Sv. Mikuláša, volaný na svadbu Petra Kuzmányho, viezla sa ona s nami. V Banskej Bystrici sme sa s mnohými priateľmi zišli na večeru. Potom sme Poliku zaviezli k Adolfovi na Španiu Dolinu a my sme pošli ďalej na svadbu. Peter Kuzmány bral si dcéru vážneho mešťana, garbiara Pálku. Nazad idúc ja som sa bral kratšou cestou cez Čertovicu, Janko Čipka sa vracal cez Banskú Bystricu a odchýliac sa od hradskej, pojal Poliku zo Španej Doliny, kde Adolf aj mňa očakával, nemysliac, že sa koncom decembra budem premávať Čertovicou. Peter a Paľo Kuzmány — blížence — predtým svoj sklep dovedna spravovali, ale Paľo teraz už na meranie šnúrok a octu nesúci, kupectvo bol zanechal a vo Viedni zastával úrad pri štátnej železnici. A tu vo svojom elemente, opatrený širokými vedomosťami, najmä znalosťou rečí, založil si základ peknej budúcnosti a stal sa potom správcom pražskej Živnostenskej banky, s ročnými desaťtisíc zlatými platu. Jeho brat ostal tým, čím bol — malicherným, neobľúbeným babrákom.

Jozef Balloň, bacúšsky učiteľ, povoláva nás 12. januára na divadelné predstavenie, hrané školskou mládežou. Pri tej príležitosti sľubuje oddať peniaze, nazbierané na Maticu slovenskú.

Dionýz Štúr,[100] úd cisársko-kráľovského ríšskeho geologického ústavu vo Viedni, odpovedá mi na môj list 26. februára 1863 veľmi priateľsky. Geognosticky mi určil poslané kusy, a tou príležitosťou dáva mi návod, ako mám také kamene prikresávať. Zajedno vyslovuje túžbu prísť so mnou do bližšieho styku. A stali sme sa dôvernými priateľmi; a on postupoval v úrade a hodnostiach, stal sa časom správcom ríšskeho geologického ústavu, členom Akadémie Leopoldínskej,[101] cisárskym dvorným radcom,[102] údom bezpočetných učených spoločností, svetochýrnym učencom, kým — bohužiaľ privčas — jeho pyramidálnej učenosti, bádaniu, usilovnosti a pritom všetkom bezpríkladnej skromnosti smrť koniec neurobila.

Opustiac Salamínov dom, presťahovali sme sa do domu Smykovho, opusteného dr. Glosom. Toto znovuzriadené jednoposchodové bývanie sa nám zapáčilo, ako nám a našim potrebám úplne zodpovedajúce, a zapáčilo sa i môjmu tesťovi. A pretože ono bolo na predaj, následkom Milkiných prosieb a na dôležité naliehanie Janka Čipku, kmotra — veľmi váženého tesťovho priateľa — tesťovci sa konečne rozhodli ten domec pre nás kúpiť. Dom mal i dvorec s kôlňou, studňou, voziarňou, priestrannou stajňou pre kone a kravy — poriadne sklepenou, a k spodnému, mne ako pisáreň slúžiacemu bytu patrila malá komôrka a objemná kuchyňa. A čo najmä mňa milo zaujímalo, bola pridomová záhrada. Táto záhrada, odpredku rovná, s ostredkami, vyťahovala sa hore do vŕšku pod mestský múr a starú baštu. Táto vyšná čiastka bola vysadená ovocnými stromami. Tam pod múrom som si potom prekopal neveľkú rovinku a vysadil krásnymi fialkami a veľkými jahodami. Zaopatril som si včely a som ich umiestil do výklenku múra. Ale okrem jedného kláta som sa na množný počet vydriapať nemohol. Zo všetkej svojej opatery a pasie mal som len ten výsledok, že ma hneď pri prvom kŕmení nevďačná včela pichla do čela a mne celá tvár opuchla sťaby hríb. A keď pozde v lete jedného dňa mimoriadne poletúvali a ja neznajúc si pomôcť povolal som starého vážneho evanjelického organistu — skúseného včelára — on hrdý na moje vyznačenie, ako svojej veci úplne povedomý, potešil ma tým, že veselo hrajú. A aby čím pohodlnejšie mohli hrať, podvihol kláta a spredku položil kameň, aby sa tak včeličky mohli ľahšie pratať dovnútra. No a to veru pomohlo, pratali sa dobre, až mi to divné bolo, skadiaľ sa v tých húfoch berú. O dve-tri hodiny už nebolo vidieť ani jednej včely vonku — ale ani vnútri. Ale ani kvapôčky medu. Hrali veselo, a my s pánom včelárom Jánom Ondrušom, otcom spomenutého Gusta Ondruša, pomáhali sme zlodejom, ktorí ma o včely, o med — slovom o celého kláta pripravili.

My sme v tomto prípade práve tak pokračovali, ako svojím časom pruský kráľ Fridrich Veľký.[103] Jedného dňa tento prísny človek vyšiel včasráno na koridor, keď práve človek, stojaci na rebre, snímal zo steny hodiny. Kráľ, vidiac ho namáhať sa s hodinami, aby z rebra nespadol, podržal mu ho, kýmkoľvek človek nezišiel a sa mu pekne nepoďakoval. Zatým o deviatej mu pobočník raportoval, že tú a tú hodinu z koridora skapali hodiny. Fridrich, zaraziac sa, prikázal pobočníkovi, aby mlčal, lebo on sám kmínovi držal reber.

Ale vráťme sa k domu. Pod rečeným múrom, vlastne starou baštou, vystaval som si vežičkou opatrenú a chmeľom obtočenú búdku. A tak mohol som v tejto neveľkej záhrade hovieť i svojim záhradníckym náklonnostiam. V tej búdke začal som ako autodidakt pestovať botaniku, čo išlo bez návodu tvrdo a pomaličky. Aspoň natoľko som to chcel doviesť, aby som sa predsa koľko-toľko oboznámil s kvetenou svojho okolia. Bolo mi to onakvé, že pri svojich častých vychádzkach nemilobohu šliapem légie rozličných bylín bez toho, žeby som ich čo len povrchne poznal. V tej búdke bolo moje laboratórium, tam som nazbierané byliny poznával a sušil.

Istotne s tým úmyslom, že sa staneme majiteľmi domu, hľadeli sme sa zaopatriť pozemkami i na širšom základe hospodárenia, lebo v Brezne pre kuchyňu málo bolo možné zakúpiť na nepatrných trhoch. Každý troví svoje výrobky doma. A tak každý, kto si domácnosť chce pravidelne zariadiť, odkázaný je na to, aby viedol primerané domáce hospodárstvo. Už v januári 1863 hodilo sa nám pri baldovskom moste, kde obyčajne pestujú kapustu, kúpiť ostredok mešťana Pavla Hálka za dvadsaťpäť zl. km. Ďalej v máji kúpili sme pod Drábskom od Martina Banku lúku za päťdesiat zl. km. Táto lúka bola veľmi zapustená. Ako peší, tak i vozmo idúci, keď prechádzali tadiaľto na Čierny Hronec, aby si skrátili i tak veľmi planú poľnú cestu, narážali touto lúkou, a tak bola krížom-krážom poprekrajovaná a stala sa hrboľatou. Ja som teda dal na vyšnom a nižnom kraji prekopať hlboké hrádze — zamedziac tým priechod — skaly som dal povyvážať, povrch vyrovnať, bránou zahladiť, čím sa táto lúka už v krátkom čase stala o polovicu výnosnejšou, ako bola prv.

Krem toho priazňou nadlesného Marktusa, lesného Csaszkóczyho a lesného majstra Samuela Schärffla bola mi udelená parcela, lúka na Čiernom Hronci asi na dva vozíky sena, a na Braväcom viac neporiadnych, zapustených, zarastených parciel. Dal som ich vyčistiť, močariny prekopať, lieštiny vyrúbať, posiať trávou a ďatelinou, posypať popolom spálených liesok a výsledok toho, ako i košarovania na mrazovici, bol ten, že ako som po prvej kosbe kopu sena z celého toho lúčneho objemu Csaszkóczymu odpredal cez plece za päť zlatých, nasledujúce roky mi tá istá lúka niesla do sto starých centov sena.[104]

Dňa 15. júna kúpili sme zase na verejnej licitácii lúku, ležiacu v blízkosti Hrona oproti dolnému mlynu, po nebohej Márii Pauerovej, rodenej Sartorisovej, za štyristo šesťdesiatdva zl. km.

Majiteľmi domu sme sa stali dňa 2. júna 1863. A tak teda dom Pavla Smyka pod č. 16., vyjednaný Jankom Čipkom, stal sa za štyritisíc dvesto zl. km. vtedy naším írečitým majetkom. Otec v liste, písanom 5. júna, nám v známosť uvádza, že na tú kúpu už v hotovosti tisíc dvesto zl. leží prichystaných; ostatné svojím časom na termín budú nasledovať. 19. júna nám pán Smyk listovne potvrdzuje prijatie sumy štyritisíc dvesto zl. km. ako kúpnu cenu za nám predaný dom a spolu nás splnomocňuje dať si prepísať tento dom súdobne v pozemkovej knihe na naše mená.

Tesťovci nám touto kúpou preukázali veľkú radosť a službu. Zbavení sme boli týmto činom starosti o hospodu, mali sme pohodlné, primerané bývanie. Stal som sa takto breznianskym mešťanom a ako posmešne hovorievali, korenistým „hugáňom“. Pospolitých pravých breznianskych mešťanov s dlhými, tenším koncom do zadku sadenými nohami, s pravidelnou bielou širokou, celý driek dokola objímajúcou zásterou, v širokom klobúku nazývali posmešne „hugáňmi“. Skade toto čudné cudzie slovo pochodí, nie je vysvetlené. Mnohí sa domnievajú, že to spotvorené slovo „hugenotti“.[105] Skade by sa ono tu vzalo? A skadiaľže majú dve predmestia svoje mená: Venécia a Burgundia? Venécia by sa dala ešte akosi vyhovoriť, lebo tam ako v lagúnach po odtoku mora — bývalo veľa blata, ale Burgundia! Túto, podistým viem, nezaložili burgundskí francúzski vysťahovalci, ani nedostala meno od cukrovej repy, čiže burgundie, keďže táto vtedy, keď už otázna breznianska Burgundia stála v kvete — ešte ďaleko ani po mene nebola známa, tým menej sadená. Hľa, tu jesto látky pre filológov, čo novú uhorskú geografiu utvorili na základe sic volo sic jubeo.[106]

Dňa 20. júla 1863 mi z Budína Viliam Pauliny-Tóth píše, že Mikuláša Ferienčíka vymenovali za kastelána do Torontálu. To on neprijal, vystúpil celkom zo štátnej služby, s výplatkom. Janko Francisci tiež vraj nechce ďalej redigovať Pešťbudínske vedomosti, lebo má len štyristo štyroch predplatiteľov; Černokňažník dvesto deväťdesiat a Sokol práve len dvesto jedenásť! Bolo by vraj treba zakladať cirkevné knižnice. Ja som do Sokola a druhých beletristických časopisov dopisoval humoristické, vďačne čítané historky, a najmä cyklus prípisov Štefana Pinku, virkli kaprála,[107] bol veľmi populárny a na všetky strany vítaný.

V mesiaci júli 1863 prechorela nám milá dcérka Oľga na osýpky (morbilli). Po tejto chorobe sa už natoľko zotavila, že ju bez škrupúl cez vychádzku mohli pojať so sebou do bacúšskeho kúpeľa. Navidomoči prichodila táto naša milá muška k sebe, a ja som v sprievode Janka Čipku mohol odcestovať do Turčianskeho Sv. Martina, ak sa nemýlim, na valné zhromaždenie Matice slovenskej. Ale aký smutný, nemilo prekvapujúci bol môj návrat! Neočakávane anjelik Oľga umrela, a ja, náramne zronený, som ju našiel vystretú, mŕtvu. 5. augusta zaspala na večnosť, a v prítomnosti mnohých s nami spolucítiacich priateľov a v prítomnosti dobrej srdečnej sestry Fánky k večnému odpočinku bola pochránená.[108]

Švagor Imro, mojej ženin brat, ako 11. augusta píše, skladá v Pešti juridické skúšky, aby mohol obsiahnuť diplom. Ale diplom mu — tak sa zdá — privysoko visel, nemohol ho dosiahnuť. 30. augusta dostal som povolanie do matičného výboru; pre diaľku a moje služobné povinnosti som ta ísť nemohol.

Po smrti mojej milej Oľgy vybrali sme sa hneď už podľa predtým ustáleného plánu, i s chorľavou sestrou Fánkou, do Spiša, kde sa jej všetko, kraj i ľud páčilo, a ona od tesťovcov bola vďačne prijatá a videná. Hneď prvý čas nášho bavenia sa v Krížovej Vsi navrhla svokra, ktorá si dobrú moju sestru Fánku láskavo povšimla, aby sa ona ako chromá mohla rozveseliť, aby sme sa vybrali do Ščavnice — kúpeľa v Haliči neďaleko uhorských hraníc, ktorého majiteľ pán Szalay stál v priateľskom pomere ku Grozerovskému domu. Fánke to bolo vítané a nám tiež, a testiná usporiadala veci tak, že sme sa na dvoch kočoch vybrali hneď po obede: ja s Milkou, Fánkou a dve, ešte v ten čas slobodné švagriné Polika a Nelka. Testiná k tomu ešte pridala i malú peňažitú podporu, ale veru pri daných okolnostiach a neočakávaných výdavkoch sme sa konečne len s veľkou núdzou pretiahli… Fánka, cestovaním občerstvená, videným a skúseným uspokojená, vrátila sa s nami do Brezna a odtiaľ 30. augusta do Banskej Štiavnice.

Brat Eduard z Altwerku v Banáte opisuje 28. augusta hlad, aký následkom neúrody v Banáte panoval. Boli suché, bezdaždné časy, kukurica pred kvetom na steble uschla, trávy vyschli, sena nič, starý cent stojí tri zl. päťdesiat gr. km., malý vozík sena sedem-osem zl. km. Kravu s teľaťom možno kúpiť za dvanásť zl. km. No a to v Banáte! A my hladoši tu na Horniakoch zbierali sme pre dolnozemských hladošov-boháčov, milodary, aby od hladu nezahynuli, lebo tí zmaznaní ľudia tamdole nikdy nepamätali, keď mali — ako obyčajne — hojné požehnanie, na budúci, azda neprajný rok; a tak potom z nedbanlivosti nasledovala núdza.

Na miesto zomrelého cisársko-kráľovského ministerského radcu, štiavnického banského správcu Russeggera vymenovalo viedenské ministerstvo banského radcu Landerera, rodeného Švajčiara, toho „švarcgelba“, ktorého pod časom revolúcie Görgey, prechodiac zo Štiavnice do Banskej Bystrice, dal svojimi vojakmi lapeného eskortovať do Banskej Bystrice ako väzňa. Túto novinu mi písal z Viedne Pavol Kuzmány 23. septembra 1863. Po mnohých rokoch (tuším v osemdesiatych predošlého storočia) umrel tento umný muž (osemdesiatročný) úplne temný na odpočinku, tu v Kremnici.[109]

Dňa 29. septembra bol som vyvolený do výboru Matice slovenskej.

Eduard mi z Banátu píše, že švagrovi Karolovi požičal dvesto zl. km. pod tou podmienkou, že tie peniaze nie jemu zaplatí, ale matke po mesačných desaťzlatových rátach. Ale z toho úbohá matka už neužila.

Dňa 5. októbra mi písal Mikuláš Ferienčík z Budína, že Pešťbudínske vedomosti teraz on sám rediguje. A 26. októbra sa ponosuje, že maďarskí pohlavári si teraz z politických ohľadov sami žiadajú stav obleženia. Na tom sa on nemálo horší, že tí, čo vždy a všade slobodu plnou papuľou hlásali a vždy ju vo všetkých zvukoch omáľali, svet klamali, mámili, teraz týmto vystúpením ju zatlačiť, zakopať chcú. — Čulen ide do Satmáru.

Moja matka, bývajúca so sestrou u Salamínov, kde sme za môjho mládenectva spolu prebývali, a keď som sa oženil a tam so ženou prebýval, túto hospodu opustila a inam — to jest do Fleischerovského domu v Cirkevnej ulici — sa utiahla, potom keď som sa ja preniesol do Smykovského domu, navrátila sa ta na staré miesto — asi v polovici októbra ochorela, a bohužiaľ, táto choroba jej bola osudnou! Ona síce už od veľa rokov — už ako som sa prisťahoval z Viedne ako diplomovaný lekár r. 1850 do Banskej Bystrice, môjho milého rodiska — začala sa ponosovať na lámku, a to boli počiatky nasledovavšej úplnej lámky (Gicht, arthritis), najmä v rukách a nohách. S vekom rástla nemoc a zvlášť pri premenách povetria bola úbohá sužovaná veľkými bôľmi. Všetky možné lieky boli bezvýsledné; ešte najviac — i to len na čas — uľavili sa bôle po užívaní kúpeľov a natieraní boľavých čiastok terpentínovým olejom. S pokračovaním zla vykrivilo jej kĺby na rukách, kde sa jej utvorili neforemné hrče. Na podošvách rovno chodiť nemohla, točila sa z boka na bok. Okrem toho, keď sa nápady bôľu utíšili, cítila sa pri dobrej chuti a pokojnom spánku dosť dobre a bývala veselá, dosť dobrého rozmaru. Bola vždy prívetivá, dobrosrdečná, jednoducho šatená, ale veľmi čistotná. Pre tieto jej pekné, dobré vlastnosti ju všetci ľúbili a si ju vážili.

Starká už, keď bola šťastlivo preniesla choleru, šťastlivo preniesla vo Fleischerovskom byte zapálenie pľúc (pneumonia senium), ale teraz bolo jej ináč súdené! Upadla do druhej prudkej choroby, do červienky, a keď sa choroba vzdor liekom a opatere začala vzmáhať, zimničný stav ústroja sa horšil. S ohľadom na vysoký vek — sedemdesiatdeväť rokov — som bol vo veľkej pochybnosti, že by sa staručká zotavila, a v tom zmysle som rozposielal na blízku rodinu listovné správy a ich upozorňoval na pravdepodobný smutný výsledok.

Choroba sa medzitým rozmáhala, sila ju opúšťala, pritom rástli naše starosti, strachy a žiale. Sestra bola bdením a namáhavou opaterou náramne zronená. Však videla, cítila, že tým ohromným úderom príde o všetko. A dobrá matka pri všetkých telesných a duševných trapiech nemohla a nechcela svoje materinské srdce zatajiť. Ešte v ostatný deň, ráno, keď sa sestra z izby vzdialila, s horiacou tvárou, trasavými rukami a trasavým hlasom privolala ma bližšie k sebe k posteli a prosebne mi odporúčala, aby som sestru Petronelu neopustil. Ja som sa jej síce chlácholením usiloval vypudiť také trudné myšlienky z hlavy, ale ona stála na svojom, a ja som jej krátko, ale úprimne sľúbil konať v tom smere, čo mi bude možno. No a poslednú vôľu našej dobrej matky som nespustil zo zreteľa ako predtým, tak i podnes — a kým bude vôľa božia. Sadla si s rozčuchranými šedivými vlasmi, meravými očami hľadiac na mňa, dychtivo vypočula moje prisvedčenie. Vtom vrátila sa sestra a matka ticho ľahla nazad na podušku. To odohralo sa ráno, o niekoľko hodín oddala dobrú svoju dušu pánubohu!

Naše položenie môže posúdiť každý, kto zná, čo je vrúcne milovaná, srdečná matka. Že sa raz tak musí stať, o tom som bol načistom, ale keď sa to už potom stane, ej, verabože, je to tvrdá, smutná vec. Len raz človek umrie a stratí sa na veky telesne, a chvalabohu duševne nie, ako nás viera ubezpečuje.

Narodila sa r. 1784 v Kremnici z chudobných rodičov. Otec bol učiteľom — ľudia to poctiví, usilovní, skromní — a vydala sa r. 1807 za nášho otca; žili spolu (do 28. augusta r. 1842, keď otec umrel) tridsaťpäť rokov, a ona dožila (25. októbra r. 1863) sedemdesiatdeväť rokov (otec sedemdesiat rokov), porodiac osem detí: tri dievčence a piatich chlapcov. Dvoje z nich umrelo v detskom veku, šiesti dospeli do staršieho veku; z týchto traja: ja sedemdesiatsedem, brat Adolf osemdesiatštyri a Petronela osemdesiatosemročná — ešte žijeme (9. decembra 1901), a traja: Ignác, Eduard a Fánka už umreli.

Matka bola skromnej, robotnej povahy, školu vychodila normálku, čítala, písala, rátala. Bola vždy rozšafná, čistotná hospodárica, verná, pilná manželka a príkladná opaterná matka. Nie veľké štúdiá, ale svedomitosť, pilnosť a sporivosť ju — a to chvalabohu — vyznačovali. Ináč pri takých malých prostriedkoch, keby ona bola prechovávala pre seba nároky na život, ako teraz pri veľkej vzdelanosti býva, nebola by mohla takú dobrým žalúdkom obdarenú háveď ukojiť, opatriť a umožniť deťom, že sa mohli vychovať pre život. A čo pritom najkrajšie, že čo jej chýbalo na vyšších štúdiách — a veru často i márnych vedomostí — ach — to hojne vynahradila vštepením bohabojnosti, prostoty a dobromyseľnosti do sŕdc svojich detí. A tak stala sa nám zlatou, milou, ctenou — posvätnou matkou, ktorú sme žehnali tu a žehnáme i na druhom, lepšom svete. Bodaj by, ach, bodaj naša generácia také ženy, také matky dávala. Pánboh ju osláv! Amen.

Keď nám už raz z nej dobrá dušička ušla, museli sme sa starať pochovať jej telesné pozostatky. Čestne, ale bez parády, skromne, akou sama vždy bývala, vystrojili sme jej pohreb, hojne navštívený jej ctiteľmi. Naši priatelia i z ďalšieho okolia sa dostanovili, z bližšej rodiny brat Adolf. Ona úbohá, keď nás navštívila a u nás s Petronelou obedovala, rada nosila brunátne, štvorhrannými čiarami značené šaty; tieto šaty som pre ich podobnosť veľkému kvádrovému viedenskému domu prezval „kriminálnym staviskom“. Túto ňou obľúbenú hábu dostala do rakvy, a čistú bielu kápočku, akou sa vždy honosila, vzala si na cestu. Ľudia dali na to vrchnák, jeden bolestný pohľad na tú tichú tvár — a pošla.

Pri vyprevádzaní mŕtvoly stala sa malá nehoda, ktorá pri druhej nie tak smutnej príležitosti bola by bývala divnejšou. V Brezne mŕtvych na cintorín nevozili, ale nosili. Pri premieňaní nosičov na rínku vysoký Brezňan — nosič ostal visieť na klinci rakvy; držal ho za kabát silne, a dosť dlho to trvalo, kým namáhaním a naťahovaním, ponechajúc tam kus súkna, pri strašení zo strany kamarátov — preľaknutý, mohol sa oslobodiť.

Okrem nás detí kráčali za rakvou Milka s Bertikou a Mariškou; tamtá bola v piatom, táto v treťom roku. Tamtú volali sme žartovne Cingíkom a túto Mária-Dunčom. Ony za dobrou starou matkou veľmi bedákali; však sa ona s nimi tak rada a trpezlivo bavievala a im, pravda, dosť monstrózne, ale podľa ich vkusu pekné bábiky svojimi prevrátenými (arthritis nodosa) prstami hotovila. Uložili ju ta, kde sme pred troma mesiacmi pochránili našu drobnú Oľgu. Tento drobček búva pod nohami starej mamy. Tu ležia títo reprezentanti mladosti a staroby. Hrob sme dali ohradiť mriežkami a o krátky čas pohýbaná žltkavá, hlinastá zem zahúkla vratičom (Tanacetum vulgare) — vysokou, drzou, žlto kvitnúcou bylinou, ktorá tak dobre rastie na cintorínoch, na pôde, porosenej plačom, slzami. Keď sme r. 1898 previedli Petronelu z Brezna do Kremnice, navštívil som po tridsiatich piatich rokoch zase tie dva hroby. Hrobček Oľgy nebol už takmer na nájdenie, keby jeho polohu nebol označoval matkin hrob. Mriežky z matkinho hrobu úplne zmizli — už či pohnili a či akým iným spôsobom. Z buriny spomenutého vratiča trčali len suché, drzé kosti, snehom, vetrom rozčuchrané, ako sa to preukazuje v marci (lebo v ten čas bola moja návšteva). A tak ako rozpadnutie vnútri, tak zodpovedalo rozpadnutie i zvonku, poukazujúc na nestálosť všetkého, všetkého na tomto svete. A kruh tých, čo túto úctyhodnú osobu poznali, sa viac a viac úži, a vždy ďalej a ďalej lezú pod korene vratiča, a keď toto 10. decembra 1901 píšem, teda po tridsiatich ôsmich rokoch, možno, že už pozostatky, jej kostra, museli túto skrýšu zanechať a druhému miesto prepustiť, hoci vždy a všade spievame a mŕtvym prajeme requiescant in pace.[110] Podľa zákona sa toto zdá byť zmenkou na termín tridsať rokov, potom už pax, ten svätý pokoj prestáva.

V Krížovej Vsi hospodárstvo ide zle, v statku panuje dúl. Vlaňajší špiritus skoro všetok leží na sklade a ceny padajú. Následkom toho otec zamýšľa prepustiť pálenicu do prenájmu. Prv zamýšľal založiť pivovar, a teraz chce starú pálenicu — ako ju testiná ozaj poeticky nazývala „to je naša matka“ — dať do árendy. Prázdne reči.

Mikuláš Ferienčík 26. novembra z Budína píše, že viedenská vláda chce slovenské stolice obsadiť slovenskými županmi, proti čomu sa Forgách a vôbec vplyvní Maďari všemožne spierajú. A keby sa to i vykonalo, aké položenie by tí mali voči kancelárii grófa Forgácha? Do kancelárie navrhla vláda dvoch radcov Nemaďarov, z tých jeden má byť Rumun, druhý Slovák; ďalej že majú byť vymenovaní Slováci k námestnej rade. Kto to má byť, to sa ešte nevie — ani sa nevie posiaľ. Ostalo to len pri teórii, pri povedačke. Biskup Danielik[111] priznáva sa už za Slováka, ale je už vraj pozde(!?).

Dňa 12. decembra 1863 dostal som od breznianskeho súdu príkaz vyhotoviť nález mŕtvoly dieťatka Jána Kozelnického, mestského notára. Baba padla v podozrenie, že dieťaťu neopatrila potrebne pupok a dieťa následkom toho umrelo na zápal pupka. Pretože sa nedbanlivosť babe nedala dokázať, bola (stará Schultheiska) spod žaloby oslobodená.

Nasleduje rok 1864. Viliam Pauliny-Tóth sa ponosuje na slabý odbyt jeho literárnych vydaní. Peter Kuzmány, kupec v Brezne, že mu dlhuje za dvesto sedemdesiat neodpredaných kalendárov; teraz 20. januára, že mu ich na dispozíciu posiela nazad. Že on na to nijako pristať nemôže. Na Černokňažníka má len tristo predplatiteľov, a tak to ide i so Sokolom.

Istý Tuvora, redaktor úradných novín General-Corespondenz[112] vo Viedni, podujímavý človek, za jari r. 1863 zariadil hromadné spoločenské cestovanie na Východ. Keď sa mu to nad očakávanie vydarilo, pokúsil sa r. 1864 sklepať zase dovedna spoločnosť na takú istú cestu. Podľa programu vystúpenie na loď „Bombay“ malo sa diať v Terste v marci, stadiaľ sa malo plaviť smerom okolo dalmatínskych ostrovov ďalej na juh. My potom, pravda, neprajným víchrom hnaní, proti našej vôli a mimo programu boli sme prinútení plaviť sa do prístavu gružského pri Dubrovníku. Ďalej stál v programe ostrov Korfu, ostrov Zante a Syra — potom prejdúc Dardanely, more Marmarské, Carihrad s osemdňovým pobytom. Odtiaľ vychádzka cez Bosporus, návšteva v Bujukdere a potom vychádzka na Čierne more. Tu návrat tou istou cestou do Carihradu. Z Carihradu už prekonanou cestou nazad po Egejské more. Tu namieriť na juh, na breh Malej Ázie, do Smyrny, podľa východných brehov ostrova Mytiline a odtiaľ nazad okolo západného brehu tohože ostrova a mnohých druhých ostrovov, krížom cez Egejské more, okolo ostrova Salamis do prístavu Pireus, do Atén, stadiaľ nazad zase popri už videných Jónskych ostrovoch, medzi ostrovom Čerigo a Cap Matapán kosom od Korfu cez Jadranské more na jeho severozápadný breh, do prístavného mesta Ancoma; ďalej podľa západného brehu na sever do Venécie, ktorú som už navštívil r. 1856, stadiaľ konečne nazad do Terstu.

Keď mi toto Tuvorovo vyznanie, tento program padol do rúk, vzbudil vo mne neukojiteľnú túhu cestovať ta ďaleko, do tých klasických krajov. Jakživ som rád cestoval, čo kde aká nová dolina, vrch moju pozornosť pútali a moja pracovná fantázia našla pre seba všade niečo záživného a zábavného. A nakoľko to moje veľmi ohraničené materiálne prostriedky dopustili, pohyboval som sa dosť a dosť, pričom mi moja vlastná lacná a vytrvalá príležitosť — moje nohy — štedro a vďačne vypomáhali, kde to ináč, kde to vozmo byť nemohlo. Ja som za môjho života mnoho pechúril. A možno, že toto moje časté pechúrenie v slobodnej prírode utužilo moje ináč chatrné telo a dlhý vek mi pripravilo. Pamätám sa, bol som malý chlapček, keď moja tetka Aschnerka (ktorá bola práve návštevou u mojich rodičov v Banskej Bystrici v Novej ulici), predpokladajúc, že ja ešte len malý škvirk tým rečiam nerozumiem, hodila rukou a riekla matke: „Ach, čo! Ten chlapec vám len do hrobu rastie.“ Bol som krehký, bledý, vytiahnutý. Nie som obrom ani teraz, ba tým menej teraz; ani som ním nebol — ale žilovatý, a preniesol som veľa telesných, ako i duševných tiarch.

Nie div teda, že vyzvanie vidieť také kraje, také pekné veci, rozbúrilo zase moju chtivosť. — To bolo vtedy. Teraz — napodiv, tempi passati![113] Keď mám opustiť dom, to moje vysedené brlo — taký nepríjemný cit ma ovládne, akoby ma z mojej vyležanej diery za vlasy ťahali.

Svoj úmysel podujať túto zvodlivú cestu na Východ som oznámil svojim známym a rodine. Nad očakávanie moja žena a sestra sa ľahko s tým spriatelili, švagor Karol, brat Adolf horlili, rojčili za ňu, len bratanec Eduard vo Viedni sa o nej zmienil chladne a dával mi radu, aby som radšej cestoval do stovežovej Prahy, kam on, bývajúc viac rokov v Příbrame, tak rád chodieval; aby som navštívil Soľnohrad, Salzkammergut. Na moju otázku, kto sú podujímatelia tej spoločnej pútnickej cesty, mi 25. januára 1864 odpovedá, že dr. Schwartz je redaktor Wiener Zeitungu[114] (pozdejšie bol predsedom viedenskej svetovej výstavky) a druhý Franc Tuvora, redaktor vládnych novín General-Correspondenz.

Táto túha — moje doterajšie sny môcť vidieť východné kraje — tak opanovala môj úmysel, že som sa neuspokojil, kýmkoľvek sa moja túžba nesplnila. A na tom som teraz všemožne pracoval. Aby mi v družstve bolo veselšie a aby sa i druhí moji známi mohli zúčastniť na tejto prajnej príležitosti vidieť ďaleké interesantné kraje, dal som sa na zvádzanie, kortešovanie. Najmä som si vzal na mušku suseda kmotra Janka Čipku a Lepényich Fánku, jeho vnučku, ako podujímavú, tak i dokázanú milovnicu cestovania, a v Banskej Bystrici dávneho môjho priateľa advokáta Ľudovíta Turzu. Moju ženu Milku sa mi tak podarilo za vec oduševniť, že i ona mnou oslovených nádejných cestovateľov — Janka Čipku a jeho vnučku Fánku — nahovárala a v predsavzatí utužovala.

Ešte sa ich viacej a s najväčším zápalom na cestovanie hlásilo, ale keď prišlo na lámanie chleba, utiahli sa; ba čo viac, môj vlastný zámer hrozili prekaziť.

Keď som raz poslal svoju ženu, aby prehovorila Jankovu Čipkovu mať, starú, vážnu a prísnu paniu (bez jej privolenia Janko na žiaden pád cestu podujať nemienil) — ona nielenže zo svojej strany k tomu privoliť nechcela, ale ma pred Milkou ako rodinného otca nedospelých detí, ako ľahkomyseľného človeka karhala, vyzývajúc Milku, aby to na žiaden spôsob nedopustila. No a to účinkovalo! Prišla mi žena nadurená nazad, a hľa! Ona, ktorá mala — a posiaľ to i skutočne robila — druhých spracúvať a nahovárať, stala sa teraz mojou odpornicou, karhala ma, výčitky mi robila, slzila a všetko možné zlé mi predstaviac: morskú chorobu, potopu, tureckých bašibozukov, žralokov atď., snažila sa hriešnu túžbu vo mne udusiť. No ale ani tá možnosť, že by ma ako Jonáša prehltol nejaký lačný žralok, osmelený ohľadom na moje chudé telo, ani grécki piráti a nič tomu podobné mňa viac nemohlo sklátiť a ostal som svojmu predsavzatiu verný. Pri Lepényich Fánke — tak ako pri jej ujcovi Jankovi — som podbehol. Jej rodičia v strachu o dcérin život, ale viac azda o vyhodených päťsto zlatých, neprivolili a veľmi sa čudovali, že ja to tak tvrdošijne chcem podniknúť, a tak svoju rodinu a peniaze nič po nič obetujem. Takto odbavený burič pokojných rodín tiahol som namrzený s dlhým nosom domov. Jediný Ľudovít Turzo, slobodný, samostatný muž, on jediný ostal svojmu slovu verný a nastúpil so mnou túto interesantnú cestu.

A tak som sa pohol po zaopatrení potrebných vecí dňa 17. marca r. 1864 z Brezna do Banskej Bystrice a druhý deň sme sa dali s Ľudovítom Turzom na ďalekú cestu. Dosť obšírny opis tejto cesty[115] podal som v Pešťbudínskych vedomostiach — v besednici r. 1864, pretržene v č. 34 — 96. Opakovať ho nebudem.

Vrátil som sa do Brezna 26. apríla. Vystal som teda tridsať dní. Pretože som to všetko v Pešťbudínskych vedomostiach zovrubne opísal, nech toto tu postačí. Dojmy, aké som si tými krajinami nadobudol, nikdy mi z pamäti nezídu. Ten krok som neobanoval a štyristozlatový dlh, na ten cieľ urobený, ktoré mi Natán — starší brat Jankov Čipkov — ochotne požičal, som za poldruha roka v rátach poriadne splatil.

Tu ešte chcem podotknúť, s akým zápalom a nedočkavosťou som sa uchádzal o kartu na loď „Bombay“. Ten lístok bol značený č. 1., aby som vraj dostal tým pohodlnejšie miesto. Ale či ozaj takým bolo toto prvé miesto, pochybujem. Bolo ono samé vyšné pri kormidle pod palubou. Sedieť som na lôžku nemohol a hlava mi bola pri samom, pravda, hermeticky zavrenom okienku.

Švagor Karol podľa listu, písaného 21. februára, moju cestu na Východ veľmi schvaľuje a teší sa, že sa tou príležitosťou uvidíme. Ono by sa tak bolo stalo, keby som cestu z Banskej Bystrice bol nastúpil na „Malé“-pošte, ale ja som s Turzom narazil na najatej príležitosti na Kríž, Zlaté Moravce a potom poľnými cestami do Nitry. Len už potom nazad idúc som sa u nich v Štiavnici pristavil.

Brata Adolfa som tiež bol vyzval na spolucestovanie, na čo on, ako obyčajne, bez rozmyslenia s veľkým ohňom pristal, a ako obyčajne zase reteríroval. On že nemá takého tesťa, čo by mu tristo zlatých na ten cieľ vyvalil. No, v tom sa Adolf veľmi mýlil, lebo mne by ich môj tesť veru tiež nebol povolil, ani požičal — tým menej daroval.

Dňa 6. marca mi švagor Karol oznamuje, že mi štiavnická banská direkcia len na štyri týždne môže dať povolenie, ale že nebude mať následkov, keď si k tomu jeden-dva týždne sám pridám. Následkom toho som si od nadporučíka lode „Bombay“ pýtal a dostal vysvedčenie, že sme v pravidelnom plavení boli hatení búrkou, že sme museli vbehnúť do ochranného prístavu gružského a tam čas prehliveli, čím sa lehota cestovania pretiahla. Ale nebolo mi tohto svedectva treba; prišiel som domov, a nikto sa ma oň nepýtal.

Z Viedne som písal domov 21. marca list, že som ta 20. večer šťastlivo došiel a zosadol u bratanca Eduarda. Eduard vykonal Petronele ročitú podporu šesťdesiat zlatých; podľa otcovej penzie jej viac nebolo možno vykonať.

Dňa 19. apríla som Milke z Terstu písal, že dvadsiateho piateho budem v Banskej Bystrici, aby mi prišla v ústrety, čo ona i s deťmi na všeobecnú radosť učinila.

V politickom svete to blbotalo akoby v kotle, keď žinčicu odvárajú, prehadzujúc elementy zavše navrch, zavše nadol. Pevnoty, stálosti nikde, len habkanie a mámenie. Tak písal Paľo Kuzmány 23. apríla z Viedne, že je kancelár Anton Forgách odstránený, a dosť podivným spôsobom. Ešte predvčerom bol cisárom veľmi láskavo prijatý. Druhý deň ho ostro napadli v ministerskej rade, a samý prvý že ho napadol gróf Nádasdy,[116] potom druhí. Schmerling sa pritom do debaty nezamiešal. Arciknieža Rainer šiel k cisárovi a hneď dostal gróf Forgách úradné vyzvanie, aby — demisionoval. To sa i stalo.

Brat Adolf píše 4. júna 1864 zo Španej Doliny, že už má dekrét na Vindšachtu v rukách, ale musí vyčkať následníka. Tu úradoval za dvadsaťtri rokov. Počul, že sa má švagriná Poly vydať za Arpáda Herczogha, advokáta, potom prísediaceho súdu v Levoči. Poliku, poriadne a vtipné dievča, rodičia dali pre dokonalejšie vybrúsenie k pani Šalamonke, rodenej baronese Paločay, kde sa za viac mesiacov bavila. Nuž, to je pravda, že sa tam jej obcovanie zjemnilo, ale už od rodu vysokomyseľná, nabrala tam toho ešte viac, a bolo by bývalo pre ňu a pre druhých k nej bližšie stojacich prospešnejšie, keby panovačnosť nebola vyšla na povrch a jej druhé, pekné vlastnosti nebola zatemnila. V pozdných časoch dosť trpkých chvíľ zažila.

Jozef Kúdelka, balocký farár, môj priateľ, ktorého som len zriedka navštevoval, pretože jeho farnosť v lekárskom ohľade patrila pod hrončianskeho lekára, nie podo mňa — mi 6. júna píše, že jesť nemôže. Či sa to i pitia týka, o tom nespomenul nič. Pravdepodobne to prvé málo pochodilo z toho druhého veľa. Nohy mu vraj puchnú a vodnatieľky sa obáva. A to on, čo tak málo vody pil, okrem polievky sotvakedy. No, neupadol síce do vodnatieľky, ale ho pošinulo, a po viac ráz. Až potom, neschopný zastávať úrad, pošiel do penzie a nemôžuc chodiť, len sediac v kresle, vozený na kolieskach z miesta na miesto, žil ešte niekoľko rokov (už ako som ja v Kremnici býval) v Krámlišti.

Adolf Prokop, advokát vo Zvolene, mi 22. júna píše, ako sa hovorí, že Anton Radvánszky — župan, bol dostal ultimátum, či sa požiadavkám, jemu vládou predostretým, podrobí. Ak nie, že môže ísť zbohom. Hovorí sa ďalej, že sa utiahne do pokoja. Ale on sa veru, ako to výsledok dokázal, do pokoja neutiahol. Aké to tie spomenuté podmienky mali byť, Prokop nevysvetlil.

Fr. Blaho,[117] prísediaci banskobystrického súdu, dáva mi 27. júla na známosť, že i on pôjde s nami do Turčianskeho Sv. Martina na matičné valné zhromaždenie. Do Banskej Bystrice že prišiel Kornel Dobriansky.

Mikuláš Ferienčík vedie — podľa jeho listu z 9. augusta — vojnu v Pešťbudínskych vedomostiach s redaktormi Viliamom Pauliny-Tóthom, Danielom Lichardom a dr. Andrejom Radlinským, a ako to už zlozvykom redaktorov býva, kŕmi číslo za číslom svojich predplatiteľov škriepkami, nadávkami, súperníckymi filipikami. Príčinu k tomu zavdal článok, písaný Juniusom v Pešťbudínskych vedomostiach. V tom Juniusovom článku je napadnutý i Radlinský, že on už pred šiestimi-siedmimi roky prijal na akési dielo predplatky, ale dielo posiaľ nevydal. Tak sa vraj zdá, akoby Viliam Pauliny-Tóth sám chcel vydávať politické noviny, a možno, že článok Juniusom písaný pochodí od neho.[118] A Daniel Lichard vraj myslí, že je ešte vždy Ferienčíkovým profesorom, a že ho preto môže takým hrubým, neslušným spôsobom napádať. Hľa, tak ľúbezne sa páni slovenskí redaktori zožierali a svoje obecenstvo slovanskej vzájomnosti priúčali. Sú to na svoju kožtičku veľmi citliví ľudia. Nepracú sa do nej, a v tom furore[119] zabúdajú na všetko okolo seba, vykričia si pred namrzeným obecenstvom všetko pravdivé či nepravdivé.

Dňa 28. septembra bolo mi poslané podpredsedníctvom Matice slovenskej poďakovanie za dary, poslané múzeu: starožitnosti, nerasty a staré peniaze. Podpredsedníkom bol vtedy Karol Kuzmány.

Dňa 4. novembra mi Janko Francisci z Budína píše, že ho vymenovali za hlavného župana do Liptovského Sv. Mikuláša; on že si žiadal, keby sa to bolo stalo pre Zvolenskú stolicu, ale jeho sa nepýtali. No ale i takto je to predsa vážny krok v histórii Slovenska. V ten istý deň mi Ľudovít Turzo z Banskej Bystrice píše, že Janko Francisci 21. novembra príde do Sv. Kríža k biskupovi Štefanovi Moysesovi, stadiaľ dôjde 22. do Banskej Bystrice, kde zosadne v biskupskej rezidencii. Dňa 23. sa majú našinci zísť v hostinci u „Rakov“ a jeho ta na pol hodiny povolať. 24. novembra ho majú odprevadiť až na Šturec, a kto bude chcieť, až do Liptovského Sv. Mikuláša. Tam že ho s nevídanou slávou hodlajú privítať.

Toho istého, to jest 4. novembra, mi píše i brat Adolf zo Španej Doliny, že sa chystá na Vindšachtu, kam je vymenovaný. Jeho stanica na Španiu Dolinu je už vypísaná. Janko Kluch (bol kedysi i kaplánom v Brezne pod Majovským a roku 1849 slovenským dobrovoľníkom) dostal prezentu za farára na Španiu Dolinu; Július Plošic kambíruje[120] do Viesky. On tiež píše, že Janko Francisci je vymenovaný za hlavného župana do Liptova, a ta idúc že sa zastaví v Banskej Bystrici. Vôbec toto Francisciho vymenovanie prekvapilo, a ako sa dá myslieť, zapríčinilo ruch ako u dobroprajných, tak u neprajníkov.

Po jeho príchode do Liptovského Sv. Mikuláša nasledovalo jeho vítanie, čiže inštalácia. Na inštaláciu do Mikuláša vybral som sa i ja z Brezna, hoci otobôž namáhavejšou cestou, koncom novembra cez Čertovu svadbu — vulgo Čertovicu. Pohol som sa veľmi včas ráno a po prekonanej škaredej ceste i od spodku i od vrchu, dôjduc popoludní do Mikuláša, zosadol som u Petra Pálku, ktorý taktiež, ako viac-menej celé mesto, zaujatý slávnosťami robil prípravy na vítačku. Nechcejúc ho i tak v prácach mýliť, po potrebnom oddychu a vítanom olovrante použil som podľa možnosti krátky čas, stojaci mi k službám, a ponáhľal som sa na stoličný dom, hupnúc ku kmotrovi — kamarátovi Jankovi. Naše zvítanie bolo srdečné. No ale dlho sme sa nemohli úprimne bez svedkov rozprávať, lebo slávnosti pohli sa do prúdu.

Mesto bolo skvele iluminované a zástupy ľudí — pod zástavami, s hudbou, pri streľbe — valili sa pred stoličný dom. Zo všetkej tej parády moju myseľ najväčšmi pútali ohne, plápolajúce po okolitých horách a holiach. Čarovný pohľad na tú ďalekú, velebnú, červenkasto osvietenú tichosť. Vyrušili nás. Tamvon zatíchol huk a začalo sa rečnenie. Janko vystúpil na balkón pred obecenstvo pri náramnom volaní sláva-éljen![121] Ja som ostal sám v pozadí sedieť na pohovke, pohrúžený v myšlienkach. Rečník bol pretrhnutý to hromadným, to jednotlivým volaním na slávu, podľa toho, ako sa mu práve podarilo hodiť zápalistú iskru do poslucháčstva. Nasledovala županova odpoveď, sprevádzaná zvučnou ozvenou tamdole. Rečníci sa zamieňali, ale nasledovali tie isté výjavy. Dosť dlho to trvalo. Povedal som, že sa rečníci zamieňali — len on, Janko, sa nemohol zameniť. Odpovedal vľúdne, hlasno, pekne a vydržal na balkóne pri chladnom, vlhkom počasí, krytý len svojimi, pravdaže, vtedy ešte hustými čiernymi kaderami. Keď sa už i do sýtosti narečnilo, navolalo a starý Piťo[122] povypúšťal svoje utešené trávnice hore Váhom, dolu Váhom, náš Janko, ozaj vyznačený, uvelebený, ale na tele umorený, keď sa zástupy odďaľovali a radostné výkriky po ďalších uliciach a cestách sa tratili — sadol si ku mne na pohovku: „Braček,“ — vydýchne si a doloží s usmievajúcimi sa očami — „to som si ja nepredstavoval.“ Bol prekvapený, a ja tiež.

A tí jemu podriadení stoliční páni, akí vľúdni, akí sladkí proti nemu: samá ochota! Všetko, čo robil, čo povedal župan, bolo úplne vo svojom poriadku. A keď za ním prišiel druhý, zase bolo tak isto. Ale väčšina masy ľudu celej ináč, prirodzenejšie ponímala vec. Janko Francisci bol synom z ľudu a slovenskí mikulášski priemyselníci svojou umnosťou, usilovnosťou, a tak teda i mocou majetnosti v meste vývodili a imponovali. Už bolo pozde v noci; ja trudnou cestou, Janko duševnými dojmami unavený — sme sa rozlúčili. Ja som šiel na krátky odpočinok k Petrovi Pálkovi. Pohol som sa ráno zavčasu, aby toho dňa ešte pred mrakom mohol prísť domov. Čo sa i stalo.

V našom dome sme sa cítili blažene, spokojne. Ja som mal úprimných priateľov, u obecenstva som požíval dôveru, a hoci prax v hotovosti — v peniazoch veľa nevynášala, vymieňali sa, čiže odmieňali moji klienti prírodninami, živnosťou. A tak jedno k druhému pri neveľkých nárokoch sme skromne, ale poctivo vyžili. K tomu prispeli i tesťovci: to už zbožím, niekedy súdkom vína a zelenou spišskou borovičkou. Služba bola, pravda, ťažká, ale som bol mladý, otužený a bol som ochotný.

Návštevy sme mali časté, hostí dosť, niekedy takmer dvor vozíkom nestačil a stajňa koňom. Nuž, povedám, boli sme so svojím osudom dosť spokojní. No ale, kde je svetlo, býva i tôňa. Bolo to vo februári, bolo veľa chorých, a k tomu veľká zima. Prejdúc Čierny Hronec, stavil som sa u Markusa, nadlesného na Kráme, kde ma tiež chorý očakával. Tam ma zimou skrehnutého opatrili napochytro jedlom a vínom a ponáhľal som sa ešte pred poludním do Hronca, popri Hrone, dolu dolinou. Tam, i keď von z môjho okolia, ma zase čakal akýsi význačnejší chorý a chovou a nápojom ma uctil. Z Hronca ponáhľal som sa už popoludní na Bystrú, kde ma priateľ Frndák, predstavený hámru (teraz ho už dávno niet), túžobne očakával: jeho vnúča bolo ťažko choré. Vymrznutého ponúkal ma jedlom, ale ja som prijať nechcel, ani ponúknutého vína. Zato pýtal som ho, aby mi podal za pohár čiernej kávy, a to takej, akú on píjaval za tri roky, strávené v Srbsku. A Frndák ma obslúžil opravdivou turecky pripravenou kávou. Ja som, pravda, na taký nápoj navyknutý nebol. Ale posiaľ šlo všetko dobre, len keď som sa proti večeru viezol domov, bol som rozčúlený. Keď som prišiel domov, večeral som dobre a veľmi mi chutila nastolená srňacina. Nadmier zunovaný som si ľahol a o krátky čas tuho som usnul; nebolo mi nič. Tu sa mi sníva, že ma naháňajú čerti. Nastrašený bežím pred nimi, čo mi duša stačí; čerti ešte tuhšie za mnou. A hrúza! Čerti za mnou, a predo mnou pekelný kráter, z ktorého plápolá plameň. Skočím ešte raz a letím dolu hlavou do otvorenej priepasti. Ale čo? Diabli, čo ma prenasledovali, prikovali ma klinci o zrub sopky, a ja visím medzi nebom a peklom. Strach a hrúza! Strhnem sa — srdca klopanie veľké a úzkosť náramná. A hoci sen už bol úplne odpudený, úzkosť a klopanie srdca prestať nechceli, ba práve ešte rástli. Vyskočil som z postele, chcel som von na chodbu, hnalo ma. Rozdrapiac dvere, sadol som si do nich na zem a preľaknutá žena musela na mňa vyliať krčah vody, hoci vonku od zimy klince vyskakovali. O chvíľku utíšený ľahol som do postele, ale ma netrpelo, chvatom musela slúžka bežať po mestského ránhojiča, aby mi prišiel žilu otvoriť. Kým dobehol, zdali sa mi veky. Týmto zjavom sám Čipek bol prekvapený a preľaknutý. A po pár vysvetľujúcich slovách z mojej strany, s poznámkou: Potius praevenire, quam praeveniri (radšej predísť, ako byť predídeným) pustil mi žilu.

Prvý a posledný raz v mojom živote. Chudera moja žena bola do špiku preľaknutá nad touto nečakanou chytrou nehodou. Keď sa mi to prihodilo, mohlo byť pol jednej v noci. Čipek sedel za chvíľu pri mne, skúmajúc mi tepnu, a keď sa tepna utíšila, o druhej v noci odišiel domov. Ja som pokojne zaspal a spal som do siedmej ráno. Čipek, vrátiac sa domov, tak bol týmto dejom prestrašený, že si hneď sám — on chlap ozrutný, tučný — žilu pustil!

Ráno — akoby nič, chodil som po svojich povinnostiach; ale ono to veru predsa bez následkov nebolo: od tej doby opustil ma sen. Asi za dva týždne bol som morený bezsennými nocami. Všakové som proboval, nepomohlo nič. Nocoval som doma, po obciach, sám, s druhým — nepomohlo. Prosil som priateľov, aby prišli a pri rozhovore a kartách sa zabávali, že azda pri tej jednotvárnej hvare zaspím, ale i to bez výsledku. Bôľ som nemal, ba i jedenie mi chutilo, len hlava mi bývala akási pod tlakom a myseľ otupená. Tu moji kolegovia dali mi na dávenie, a dávil som; toto ma unavilo a asi na hodinu, ležiac na pohovke, som zaspal. Potom už akosi postupne začal som spávať od piatej rána, od štvrtej, tretej a tak pomaly, až som zakeroval do pravej starej koľaje.

Tu sa ešte musím zmieniť, že som ja už ako decko, keď som ešte na širáni sedával, mával zlatú žilu a matka mi hemoroidálne hrčky po stolici vtláčala mokrou handrou, a kým sa toto nestalo, siakala krv. Potom to skapalo. Ako šuhajovi zjavila sa zase suchá zlatá žila — bez krvi, ale s pálením v zadku. Napadla ma ešte aj ako medika vo Viedni s veľkou bolesťou; od toho času stále redšie. V pozdnom veku takmer úplne prestala. Trpieval som na náramné, ťažké bolenie hlavy, niekedy i dva-tri razy do týždňa: bol som ako omráčený, bez apetítu a následkom toho omrzený. Boli to takrečené migrény. Ak boli tiché, trvali za deň, slabšie dva dni. V mojom starom veku, pri každodennom umývaní celého tela, predtým celkom zimnou vodou, teraz letnou, bolenie hlavy úplne zmizlo.

Známa mi je vec zo skúsenosti, že človek pri dosiahnutí takrečeno rubikona veku,[123] teda asi v štyridsiatom roku, dosiahnuc vrcholca svojej vyvinutosti, keď začne už rebríkom dolu zostupovať, akoby napomenutý na túto vážnu okolnosť, s malými výnimkami cíti sa viac-menej chorým; tu ho toto — tu ono omína. Keď ma horeopísaná nehoda napadla, bol som štyridsaťjedenročný. Prešlo ono, prešlo, ale moja sviežosť a pružnosť utrpela štrbinu, a rozčúlenosť nervov sa mi opakovala v rozličných obdobiach môjho života; a tým menej postupne s vekom sa jej môžem striasť i teraz. Keby to nie, pri mojom inšom neduhu ešte by som sa cítil obstojne. Nuž ale vďaka pánubohu i za to. Ďalej potom som pobadal i ten zjav (a to veľmi nevítaný), že som pri dosť malom pohybe zvlášť do vrchu, ba nie zriedka pri tichom sedení alebo ležaní, bol znepokojovaný nepríjemným teskným srdcaklopaním. Tento stav sa síce s mojou veselou letorou nezrovnával, ale udusiť ju celkom nemohol. Toto o mojom vtedajšom chorobnom stave.

Ján Kluch, špaňodolinský farár, mi dňa 4. januára píše, že miestny banský správca Ondrej Jurenák odchodí, že by bolo dobre, keby na jeho miesto nastúpil brat Adolf, aby sme teda per Muf ta účinkovali,[124] aby sa to mohlo stať. Ja aby teda v tom zmysle písal na Kuzmányho a Kuzmány zase ako osobný priateľ na dočasného náčelníka banskej správy v Štiavnici — Landerera. On, Kluch, že zase bude písať na Adolfa Dobrianskeho. Ak sa s ním poznám (veru som sa poznal, a on bol skrze pani Majovskú, ktorá mu bola tetkou, i v obďalšom rodinnom zväzku), aby som mu tiež písal. Boli to pia desideria. Či sa tak robilo, neviem, ale viem, že z toho želania nebolo nič.

Stal som sa patrónom revúckeho gymnázia,[125] ako mi koncom januára písomne oznámil Štefan Daxner — vtedy gemerský podžupan.[126] A poslal mi tou príležitosťou na slávnosť založenia gymnázia aj povolávacie lístky, aby som ich rozposlal, komu to za slušné držím.

Dňa 20. februára 1865 mi píše Viliam Pauliny-Tóth, akých on má pomocníkov pri spisovaní Černokňažníka: Jána Bobulu,[127] ktorého podporoval biskup Moyses (stal sa staviteľom, potom si vzal v Pešti bohatého kováčovu Pozdechovu dcéru; stal sa potom mestským staviteľom v Pešti, pozdejšie snemovým vyslancom v Spiši — tuším, ľubovnianskym). Bobula, ako mladý šuhaj, staval matičný dom. Ale potom už celkom zabudol, že bol Slovákom, a na tých, čo ho na svetlo vytiahli. Potom pomáhali pri Černokňažníku Kohút[128] (ktorý?[129]), Jamnický,[130] Melfelber,[131] Grummich a Peter Matúška.[132] Matúška sa návodom nebohého Adama Kardoša uchádzal o ruku Oľgy Čipkovej (Jankovej dcéry). Ale ho nechcela. Časom sa chlapík stal snemovým vyslancom v Liptovskom Sv. Mikuláši a obsypaný bol vyznačeniami a peniazmi. Umrel len v jeseni r. 1901 a na jeho miesto bol vyvolený Ján Ružiak.[133] Peter Matúška ako rástol vo význame a v bohatstve, tak Slováka zo seba zvliekal a stal sa temer jeho nepriateľom.

Moja prosba, podaná na banskú direkciu strany činžu na stajňu, cieňu a šop[134] ešte hen 14. novembra 1864, bola riešená v môj prospech natoľko, že mi na ten cieľ vykázali ročitých tridsaťšesť zl. km.

Pod časom môjho zastupovania mestského fyzikátu v Brezne, ba ešte i potom, prichodili ku mne mestskí chudobní, aby ich liečil. Ja som to urobil vďačne, lenže som sa, pravda, pri tom vždy nedržal pravidiel predpisovania „ad normam pauperum“,[135] ale držal som sa podľa akosti a stupňa choroby, vôbec podľa potreby. Ale to sa pánu mestskému fyzikusovi nezdalo, a podal svoju odpornú mienku pred magistrát, že som sa nedržal predpisu „ad normam pauperum“. To mi zase magistrát oddal na ospravedlnenie, čo som ja urobil trochu koreneným spôsobom. Ohradzoval som sa oproti prekážaniu voľného predpisu, že ja, takto hatený, viacej mestským chudobným radšej ani predpisovať nebudem. Na to mi zase magistrát 7. apríla 1865 lichotivo a s poďakovaním odvetil, že ma prosia i nabudúce pomáhať, ale pritom podľa možnosti šetriť mestskú kasu. A tým sa hádka ukončila.

V apríli upomína nás Matej Slabey, aby sme zbierali predplatky na Pešťbudínske vedomosti; že je toho veľká potreba. Toho roku majú menej o tristo štyridsaťštyri predplatiteľov, a tak že nie pri troch, ale už pri dvoch číslach zaviazneme. Sokol že stojí ešte horšie, na ten že sa prihlásilo len sto sedemdesiatjeden odberateľov. Zvolenská stolica vlani predplácala Pešťbudínskych vedomostí sto sedemnásť exemplárov, teraz sedemdesiatpäť, a predsa sa rátalo aspoň na sto dvadsať predplatiteľov. On mi to teda opakuje a uvádza na pamäť, hoci vie, že mi to župan Francisci pri večeri pri odchode v Banskej Bystrici bol oznámil.

Dňa 12. apríla 1865 Mikuláš Ferienčík mi píše obšírny list o istej neveľmi príjemnej veci. Akýsi Illinc sľuboval vydať slovenskú mapu a pustil sa s Kuzmánym do živého vyjednávania; Kuzmány toho chlapa v novinách vrelo odporúčal. Tak sa i hlásili predplatitelia; ale Illinc peniaze zhabal — a pošiel. Z toho povstala škaredá história v Pešťbudínskych vedomostiach, čo, pravda, svojím nelichotivým ostrím zasiahlo Kuzmányho, ktorý ho tak vrelo odporúčal. Ja som sa tiež ozval v článkoch a z toho povstala nemilá polemia, ale viac listovná ako novinárska, medzi mnou a redaktorom Ferienčíkom, ktorý sa usiloval vec zatušovať, aby sa vyhlo škandálu a kompromitovaniu bona fide[136] do toho vtiahnutého Kuzmányho. Čo robiť? Loptoša, ktorý s peniazmi uvrzol — Illinca — sme žalovať nemohli, lebo sa nehlásil, kde čupí, a Kuzmányho sme nechceli a nemohli karhať — nuž tak sa i táto rana potíšku zalepila.

Dostal som prípis zo dňa 17. mája od predsedníctva Matice slovenskej, kde sa tajomník s pochvalou vyslovuje o mojom osvedčení, že vďačne prijímam jednateľstvo Matice.[137]

Zjari r. 1865 Július Plošic musel zo Seliec kambírovať a presťahovať sa do Viesky. Tam si chváli, že to miestečko je síce tiché, ale predchodcom náramne zanedbaná, ošarpaná fara. A žiada ma, aby som mu v Brezne zaopatril dobrého šindľa, a že mu ho môžu vhodnou príležitosťou zviesť pltníci dolu Hronom. Spomína, že národné veci sa horšia.

5. septembra 1865 boli mi poslali päť kusov vyhraných predmetov za žreby v prospech Matice slovenskej v mojom jednateľskom okrese.

Dňa 26. septembra toho roku švagor Karol mi píše veľmi smutný list, čo sa Fánkinho stavu týče. Ona náramne oslabla. V srdce prerážajúcom slohu mi uvádza na známosť, že úbohá trpiteľka bola už spovedaná a skrúšene opatrená sviatosťou oltárnou. On, neborák, v domácnosti i tak nesamostatný, ba nemotorný, vždy sa na ňu spoliehajúci, je doprosta stroskotaný. Hovorí ďalej, že si ona, chudera, žiada, aby sme jej prišli na pohreb; o čo nás i on prosí a sľubuje nás na ten cieľ uvedomiť hneď po jej zhasnutí. Ach, smutná to bola veru zvesť pre nás.

A dňa 27. septembra 1865 stalo sa, čo sme všetci s úzkostlivým srdcom predvídali. Dobrá duša, sestra Fánka, pobrala sa toho dňa o dvanástej napoludnie do večnosti. Mala päťdesiatšesť rokov a dvestotri dní. Táto smutná udalosť bola nám oznámená telegramom do Banskej Bystrice a odtiaľ náhlym poslom do Brezna. Nastala nám teda smutná povinnosť, aby sa tým i jej posledná vôľa splnila, odcestovať do Štiavnice na pohreb. A tak ja a sestra sme sa zobrali. Trúchlivým, akí sme boli, cestou bolo nám súdené stať sa svedkami strašnej náhody.

Medzi chýrečnými železodielňami Podbrezovou a Lopejom stáli kraj cesty vozy, naložené železom. To by ešte nebolo na tejto ceste vonkoncom neobyčajné, ale pri poslednom, nám najbližšom voze stál ako stena zblednutý vozkár, prehyboval sa a stenal. Vidiac, že tomu človeku zle prišlo, kážem kočišovi zastať a pýtam sa chlapa, čo sa mu prihodilo. On nemo ukázal napred, kde naprostred cesty stál veľký, ťažký, železom naplnený plachtový voz a v ňom zapriahnutých päť koní. Zbok cesty na briežku hemžili sa chlapi. Zatiahneme ďalej až k tomu javišťu, a čo tu vidím? Leží tam asi pätnásťročný paholček s rozpoltenou hlavou, ktorú hrozne zakrvavenú, zalievali mu putňou vody. Chasník bol už, pravda, mŕtvy. A to sa stalo tak: šuhaj, sediac ako pohonič na sedlovom koni, po prebdenej noci v sedle zaspal a padol z koňa. Kone šli svojím tempom ďalej a dve kolesá, predné a zadné, s osemdesiatcentovým nákladom prešli mu, chudákovi, hlavou a rozdrvili mu lebku ako vlašský orech. V Lopeji som hneď naskutku oznámil prípad obecnej vrchnosti, aby úbožiak mohol byť tam pochovaný. My sme sa poberali ďalej.

Dôjduc k švagrovi do Štiavnice, boli sme zaujatí výlučne smrtnými a pohrebnými záležitosťami. Švagor Karol nám s veľkým žiaľom vyprával, s akými bôľmi, súžením musela Fánka zápasiť, kým vyhasla. V najväčších krížoch volávala na pomoc hlasite matku (umretú 25. októbra r. 1863). Švagor bol skľúčený, ale veru i my. Ja som v tejto dobrej a rozumnej osobe stratil nielen milosrdnú sestru, ale stratil som i druhú matku, ktorá sa ma po otcovej smrti spolu so svojím manželom tak láskavo zaujala. Vyprevadili sme ju teda ta, skadiaľ sa viac nevráti — tú teplú dušu do studenej hliny, na vŕšok pri kostole „Mária snežná“, blízo cesty, vedúcej na Vindšachtu. Po niekoľkých rokoch ju nasledoval manžel, a teraz zase tam spojení odpočívajú blízo jeden pri druhom. On sa pobral za ňou desať rokov zatým, a to 3. augusta 1875.

Záležitosť novín Pešťbudínskych vedomostí sa ďalej kľuvala; ako sme to videli, počet ich odberateľov sa nebezpečne umenšoval. A hoci horlili za to, aby sa z dvoch týždenných čísel na tri vyšvihli, bolo sa už skoro obávať, že nebudú vstave zodpovedať ani tým tak skromným očakávaniam, aké poskytujú obecenstvu dve čísla. Keď teda Janko Francisci, navrátiac sa z Liptovského Sv. Mikuláša do Budína, prisadol zase k redakcii Pešťbudínskych vedomostí, oproboval ich druhým spôsobom postaviť na nohy. Jeho návrh teda znel, aby sa noviny z troch čísel týždenne pozdvihli na štyri čísla. Na to je — prirodzene — potrebná hmotná podpora, a to malo by sa tak vykonať, aby sa štyristo šesťdesiati účastinári podpismi zaviazali prispieť každý po dvadsať zlatých km. Bola by to akási účastinárska spoločnosť. Prístup účastinárov zabezpečil by sa podpismi, zaslanými podistým do 20. decembra. Podpísané peniaze by sa hneď nemuseli zložiť, čas a lehotu toho by určila sama potreba. Nad ďalším uskutočnením podniku bude stáť výbor: Ján Francisci, Mikuláš Ferienčík a Martin Čulen. Vyzýva nás 1. novembra 1865 zúčastniť sa a šíriť vec v obecenstve. K tomuto kroku pohli slovenských mužov chlad a váhanie, aké počínali ovládať slovenské obecenstvo následkom neblahých politických okolností.

Medzitým sa pomery medzi vládou a Uhorskom postupne a uponížením rakúskej vlády natoľko vyrovnali, že sa konečne mal zvolať a zísť dávno túžený snem. Po Solferine, po taliansko-francúzskej vojne, započatej s veľkým sebavedomím r. 1859, a tak ponížene skončenej, Rakúsko síce skrotlo, ale sa zo svojich výšin nepodalo. R. 1864 sa išlo biť ta ďaleko na sever s Prušiakmi a za Prušiakov — hen do Schleswig-Holsteinu[138] (načo a po čo?). Čo z toho náš debrecínsky husár a náš slovenský pechúr mal za osoh, že chudáka poctivého Dána naprali a Prusi Schleswig-Holstein pre seba zabrali? Bismarck[139] sa raz na nemeckom ríšskom sneme vyslovil okrídlenou frázou, že sa on veru o tie malé zaujímavé národy tamdole na Balkáne nestará a kvôli nim zdravé kosti pomoranského vojaka neobetuje. Ináč zamýšľala naša nestála rakúska vláda, ktorá bez všetkého cieľa nezmyselne obetovala svoje peniaze a svojich udatných vojakov číro v prospech cudzej chytráckej dŕžavy. A tento nezmysel ešte tým sa stal ohromnejším, že rakúski vojenskí vodcovia pre svoj vlastný dlhý nos nevideli a nechápali účinky pruských pušiek-zadoviek[140] na dánskych chrbtoch; neuviedli ich, hoci výsledok bol aký zrejmý, až kým ich po dvoch rokoch pri Kráľovej Hradci sami Prušiaci — a to zo samej vďačnosti za preukázané služby na Düppelských násypoch[141] — neskúsili na rakúskych chrbtoch. Toľká zaslepenosť vlády, a toľká zaslepenosť vojenských náčelníkov na svoju vlastnú škodu! Po toľkých nezdaroch ministerstvá, tratiac dôveru samy v seba, sa uťahovali. V tej miere však maďarskí pohlavári vystupovali s dôslednosťou a využijúc všetky vládne zápletky, hlodali na všeobecnom, celú monarchiu prikrývajúcom viedenskom klobúku. Okolnosti im boli priaznivé, a čo predtým revolúciou, veľkými obeťami, krvipreliatím nedobyli, darilo sa im teraz omoc pohodlnejšou cestou. A priplichtili sa ku snemu.

Do prvého snemu (r. 1861) bol za vyslanca v breznianskom okrese zvolený Ludvik Benický. Po tomto experimente zo strany viedenskej vlády snem zase zanikol a v r. 1865 zase vstal z mŕtvych. Brezno malo dvoch kandidátov — Mateja Slabeya a Egida Lehotského. Obaja rodom Brezňania. Tamten fiškál, kandidát slovenskej národnej strany, tento kandidát stoličný, to jest maďarónsky. To bol boj a priori[142] nerovný, zo strany slovenskej boj proti všetkému úradnému aparátu, proti jeho všetkým možným výhodám a hrozbám, slovom, proti zriadenej, povedomej moci. No ale bojovalo sa s obdivuhodnou odhodlanosťou. Však sa pri skončenej voľbe, a ako sa dalo predvídať, pre Slabeya nepriaznivej, predsa on sám vyslovil: „Viacej ste robili, ako ste robiť mohli.“

V tejto veci píše Janko Čipka v liste zo dňa 9. novembra 1865 na ceste do Gemera, do Grlice a Topoľčian nanáhle z Tisovca, aby sme jeho pani matke povedali, aby z pol kila múky dala napiecť chleba pre handelcov, ktorí prišli ku popisu. Aby títo podelení podľa tlúp boli zaopatrení chlebom a pálenkou, pritom aby Slabeyovi kolompoši nad nimi strážili, aby neboli zvedení Lehotského kortešmi. Treba by bolo našich kortešov aj do Hronca odoslať, aby tam voličov, zriadených pod svojou opaterou, vyprevadili ku popisu do Brezna. Polhorci sa mu tiež sľúbili hlasovať za Slabeya. Pišta Daxner, ktorý vystúpil vo svojom okrese, má v samom Tisovci zabezpečených tristo hlasov. Jeho veci sa vraj polepšili. Odcestoval do Tomášoviec, úfa i tam uloviť pár hlasov. Jeho žena a brat Ďuro uisťovali Janka, že Pišta má posiaľ zabezpečených sedemsto hlasov. Ale tá bezpečnosť hlasov je veľmi nebezpečná!

Ako v r. 1848 — v mesiaci februári a marci — tak i teraz šumí vo verejnosti, lenže teraz v miernejšom spôsobe. V Uhrách išlo o voľby do snemu. Michal Chrástek mi 15. novembra z Banskej Bystrice píše, že aj on vystúpi a že jeho veci zle nestoja. Hneď zatým dokladá, že vystúpi v Banskej Bystrici, ale že je to ešte v tajomstve (a predsa už jeho veci zle nestoja) a len po vybavenom popise voličov verejne vystúpi ako snemový kandidát. Antona Radvánszkeho čakajú na 18. októbra s veľkou slávou. A jeho príchod bol ozaj skvelý. Sám mešťanosta Kazimír Wachtler, biskupov Moysesov podlizač, mu pri jeho vjazde behal pred kočom s fakľou v ruke. Tomuto chameleónovi biskup Moyses vykonal i rad. — Noviny Zukunft,[143] slaviansky orgán, hodlajú sa premeniť na denník a žiadajú na ten cieľ tisíc dvesto zlatých. Ale horko-ťažko zohnali štyristo zlatých km. — Maďarské časopisy veľmi ostro napádajú banskobystrické gymnázium.

Jozef Longauer, učiteľ z Mýta, mi 22. novembra píše a pýta Slabeyovu zástavu, aby ju mohli vyvesiť na kostol. Žaluje sa, že ich Brezňania veľmi hubia, ako aj krčmár Doboš, ktorý horlí za Lehotského; bolo by teda treba, aby dvaja Slabeyovi korteši ta prišli a vec napravili. Na Jarabej že hubí kráľovský lesný Schmid, na Piesku majster Perichta. V Hronci že nevidel viať Slabeyovu zástavu. A napokon dokladá, a to je esencia všetkého, že treba bude toho „chlebíka a pálenčičky“. — 26. novembra 1865 oznamuje Jozef Balloň, učiteľ na Bacúchu, že tam stojí šesťdesiatštyri hlasov na Slabeya. I na Beňuši že sa naňho nazbiera pár hlasov. Valaská že bude hlasovať na Lehotského. Na Bacúchu dobíjal na voličov lesný majster Schärffl za Lehotského, a tak títo statoční, ale od komory úplne odvislí ľudkovia pod vedením mne oddaného richtára Františka Trníka podelili sa na dve rovné čiastky — na jedného a druhého, a tak vydržali do konca. Lehoty, vedené Samom Chalúpkom, boli celé za Slabeya, Čierny Hronec, vedený obľúbeným nadlesným Markusom, takmer celý hlasoval na Slabeya. Vidiek celý do chlapa a Brezno prevažne — na Lehotského.

Boli to dni stáleho rozrušenia a rozčúlenia — deň po deň, ba takmer i noc po noc. Behačky, nahovárania, presviedčania, napájania, kŕmenia.

Zo strany Slabeya, pravda, tieto posledné neboli ani zďaleka toľkého objemu ako na stránke Lehotského, ktorý účinkoval vládou, úradným vplyvom a hmotnými prostriedkami.

Tým časom bol Viliam Pauliny-Tóth vydal pod menom „Rozmarín“ pravidlá slobodnej voľby,[144] ktoré sme my hojne rozdávali medzi voličov.

Župan Radvánszky, ako úradný korteš, navštívil v ten čas Brezno. Sestra v malej peňažnej otázke — bol jej dlžen tristo zlatých — bola u neho.

On zosadol na fare u Majovského. Pri tejto príležitosti jej veľmi starostlivo pripomenul, aby mi povedala, že som ja skrz svoje politické vystupovanie obrátil na seba pozornosť vrchnosti a že bude z môjho stanoviska rozumné a prospešné, keď sa opatrne utiahnem. Sestra mi to oznámila s istým trpkým náterom, čo ma veru zamrzelo. Pobral som sa teda druhý deň k nemu. Pýtal som sa ho, ako mám rozumieť jeho slová, prednesené pred mojou sestrou. Že ja, povedal on, kortešujem, politizujem a podozrivé brožúry rozdávam, a to ja ako verejný, štátny úradník robiť nemám. Ja som mu odvetil, že som toho zákonitého presvedčenia, že som pri voľbách toto právo nestratil, som verný poddaný Jeho Veličenstva, tá brožúra že poučuje o volebných právach, že nie je zakázaná, lebo keby bola zakázaná, nerozširoval by ju. No a tak sme sa krútili okolo predmetu ako mačka okolo horúcej kaše bez toho, žeby sme sa boli porozumeli a zhodli. On len to dokladal, že tou cestou nesmiem ísť ako posiaľ, lebo že sa politická konštelácia zmenila a že to, čo predtým mohlo byť na mieste, to že teraz musí ustúpiť. A tak, ani uvarení, ani upečení, sme sa rozišli. Lišiak, nepovedal zrejme, ale som ho mohol rozumieť. Mal vládu v rukách, mohol terorizovať.

Volebné prípravy sa medzitým valili ďalej so všelijakými vážnymi a smiešnymi výjavmi. Martin Čulen píše 30. novembra z Banskej Bystrice, že sa zo všetkých strán ponosujú pre nesprávnosti, popáchané pri popise voličov, a vyzýva, aby sa protestovalo na námestnej rade, u taverníka, alebo v kancelárii.[145]

Konečne po mnohých behačkách, rozprávkach, nadávkach a večných rozčúleniach svitol deň voľby. Voliči, vyše tisíc tristo, schodili sa s hrmotom, krikom, hudbou, a výskaním, až to v ušiach hučalo. Náš lesný úrad bol nasledovne podelený: lesný majster Samuel Schärffl, lesný Michal Csaszkóczy a lesný Eduard Zahrboch zo Štiavničky (tento politický Moravan — maďarón, čo sa krčil pred predstavenými a nadúval pred podriadenými), lesný účtovník Kapusta, vo volebných stránkach nevýznamný — stáli na strane všeobecného úradného kandidáta Egida Lehotského. Nadlesný Anton Hlavatý, ohnivý Čech, môj kmotor, nadlesný Jozef Markus z Krámu, lesný Daniel Mandelík z Hronca a ja stáli sme na strane Mateja Slabeya. Jozef Zedník, lesný z Polhory, Čech, bol neutrálny a nezúčastnil sa pri hlasovaní. Lesný Kreuz z Predajnej, Moravan, bol neutrálny. Keď sa voliči dohrnuli, videli sme, hoci sme to už vopred tušili, že sme v menšine, a prevažne Brezno bolo zagitované za Lehotského. A páni Brezňania sú veruže diví voliči a násilní. K toľkej rozbabranej hávedi prišlo i vojsko. Na rínku pred mestským domom vystavali drevenú búdu, kde zasadala komisia. Slabeyovcom bolo vykázané miesto napravo od búdy, lehotskovcom naľavo. My prednejší a spoľahliví utvorili sme, držiac sa rukami, živú reťaz okolo našich voličov, aby sa s našimi dotieravými odporcami nepomiešali. A už priam pri začiatku hlasovania strhla sa trma-vrma; lehotskovci akosi zavadili do jednej tlupy našich prichádzajúcich voličov, do toho zakročilo nablízku stojace vojsko, samí číri regrúti, a do tej krútňavy dostal sa i poručík, krútený tým klbkom. Zbehlo sa viacej vojakov, a len málo chýbalo, že neupotrebili svoje nastrčené bodáky. Akosi sa klbko šťastlivo rozuzlilo. Nášho tichého hrončianskeho lesného Daniela Mandelíka, idúceho z hostinca cez tábor Lehotského, akýsi brezniansky ozembuch s vreskom pristavil a za prsia chytil.

A možno, že by sa chudákovi zle bolo povodilo, keby mu triezvejší hugáni neboli cestu prekliesnili.

Voľba, to jest hlasovanie trvalo od rána do druhého rána. Noc bola zimná, hmlistá a mesiac ju s nechuťou akoby cez plavý závoj prerážal — len práve natoľko, aby sme videli lehotskovcov, naladených svojou väčšinou a pálenkou, ako sa podajedni spomedzi nich našim i vytiahnutými blýskavými nožmi vyhrážali a našich skalami bombardovali. Videli sme teda, že úplne podľahneme, a naši voliči sú nadarmo vystavení inzultom nočnej zimy a inzultom rozjarených lehotskovcov. Šli sme teda k nášmu kandidátovi, ktorý bol u svojho tesťa Lepényiho, že nakoľko všetok ďalší pokus je márny a naši chudáci sú darmo sužovaní — aby odstúpil. Ale Slabey určito odvetil, že akokoľvek, on neodstúpi, pretože by to bola z jeho strany zbabelosť. My, zahanbení, ale až na úmor unavení, sme sa vzdialili. A naši pasívni chudáci, i keď z nich asi sto nehlasovalo, vydržali bez reptania do konca, a vcelku pri všetkých tých nepriaznivých okolnostiach padlo na stranu Mateja Slabeya dobre vyše tristo hlasov.

Na druhý deň po voľbe ešte hulákali až do noci, chodiac a výskajúc so zástavami po meste. V predpoklade, že spití korteši môžu mi vykonať nejakú nepríjemnosť zašpinením domu blatom alebo kratochvíľnou zábavou vybíjaním oblokov, upozornil som žandarmériu, bývajúcu v susedstve u Brankovičov na poschodí, aby v tom prípade môj dom chránila. Ale ten pochod odbavil to len znamenitým byvolským hulákaním, ktoré — rozumie sa, na povel — zvlášť pred naším domom a s veľkým vyznamenaním bolo zvýšené. Význam žandarmérie už vtedy bol veľmi poklesol a skončil sa jej úplným vyzdvihnutím, lebo žandarméria, kolky a dohánový monopol boli čudá nemeckej stratenej matere.

Toto boli najplodnejšie dôvody agitovať proti bachovskému nemeckému systému: „Mégis hunczút a német.“[146] A teraz? Žandári, kolky a monopol — či ich nemáme? Máme veru, lenže zvliekli zo seba frak a trčia teraz v atile a v čižmách s ostrohami.

Keď som si ráno po voľbe, umorený na duši a tele, ľahol na kanapu, aby kus odpočinul, prišli ku mne moji ináč úprimní priatelia, ale teraz z odporného tábora — Michal Csaszkóczy a Viliam Scholtz z Bujakova, rozjarení, dobrej mysle, aby ma z našej porážky potešili. A veru mi to čudne padlo, a musel som sa mierniť, aby som na horko nevybúšil. A tak sa nám vodilo na celej, celej čiare. I vtedy to už platilo, hoci vyslovené nebolo „Minden áron buktatni“. Bolo tej „buk-vy“ všade. Pred voľbou bolo počuť: „Naše veci, moje veci, dobre stoja“ — a všetci tí ľahkoverní, nepraktickí poprepadúvali. My sme náš pád predvídali, a skutočne pri takých nepriaznivých okolnostiach, pri takých malých prostriedkoch sme pohýbali dosť a dosť.

Ján Francisci mi 10. decembra píše, že už má koncesiu na vydávanie štyroch čísel Pešťbudínskych vedomostí vo vrecku, ale na to potrebnú päťtisíczlatovú kauciu že veru nemá vo vrecku. Nedostali ju ani tam, kde to akoby za isté držali. Budú teda od nového roku 1866 zase len tak vychodiť ako posiaľ, v dvoch číslach. Ale dajú prílohu a väčší formát, aby sa mienené štyri čísla vynahradili. V tomto prípade budú však zase väčšie výdavky a na ten cieľ redaktor sa odvoláva na spomenuté vyzvanie, aby sa takto zväčšené výdavky kryli dvadsaťzlatovými účastinami. Na konci listu pripomína, že z tridsať slovenských kandidátov ani jeden nebol zvolený. Roku 1901 boli zvolení štyria.

Andrej Zachar, Brezňan, evanjelický teológ v Prešporku, mi 11. decembra píše, že zanechal teologický beh a oddal sa juridickému štúdiu, a pretože dopočul, že Matica slovenská zozbierala základ pre chudobných slovenských právnikov, prosí ma, aby som ho ako jednateľ Matice odporúčal, aby mu pri jeho juridických štúdiách vypomáhala štipendiom. Či sa jeho žiadosť splnila, to sa ja už teraz nepamätám.[147] Ako počúvam, časom zahynul v blázinci.

Eduard Roeszner mi píše z Viedne dňa 28. decembra a za sestrou — jemu sesternicou — Fánkou banuje. Dáva mi v známosť, že ministerstvo vo veci diét rozhodlo v môj prospech. 2. decembra dostal penziu a s ním ôsmi druhí radcovia, ako zvyšní. Tým, že sa pri ministerstve stali veľké premeny. Viaceré stanice pozatým už nebudú zaplnené novými vymenovaniami. Petronele na milostnej podpore (Gnadengabe) podľa otcovho platu (500 zl.) a následkom odporúčania štiavnickej banskej direkcie nemohol viac vykonať ako šesťdesiat zlatých, a tie ešte i teraz, ako toto píšem (16. januára 1902), riadne dostáva.

Švagor Karol mi v liste zo dňa 6. januára 1866 zvestuje, že ministerstvo vo Viedni rozhodlo strany počtovania v ten mne priaznivý zmysel, že ja ako banský a lesný cisársko-kráľovský lekár pri návšteve banských chorých si mám porátať diéty podľa banského štatusu, teda podľa lajstra mojich banských kolegov; pri návšteve lesných robotníkov — podľa lesného štatusu (menšieho), a aby mi zadržané diéty boli vyplatené. O náhlom preložení brata Adolfa z Hodruše na Vindšachtu dopočul toľko, že jeho žena — bez jeho vedomia — jemu za chrbtom brala zbožie, pšenicu zo skladu, určeného pre banícky ľud. Toto ktosi spozoroval, anonymne oznámil ministerstvu, a omáčka bola hotová — a on takto nehanebne kompromitovaný musel opustiť túto dosť dobrú, hoci zodpovednú stanicu.

Adam Kardoš, prísediaci súdu v Banskej Bystrici, na moju otázku v záležitosti zaležanej pozostalosti po bratovi Náckovi odpovedá, žeby sme sa veľmi o ňu nestarali, lebo že na ňu toľko požiadaviek jestvuje, že by sme konečne ešte museli doplácať. Radvánszky Anton že dostal dekrét (na županstvo?). — Vtipkuje ďalej, kam ich pri terajšom prevrate a úradníckom rozmiesení rozsádžu.

Brat Adolf príčinu svojho preloženia hľadá v politickom — lepšie rečeno — v národnom prenasledovaní. Opravdivú príčinu toho alebo ozaj sám nezná, alebo s pravdou vystúpiť sa ostýcha. Ale akokoľvek, chudáka slabúcha osud veľmi začal prenasledovať. Najprv mu ochorela staršia dcéra Oľga na týfus, za ňou nasledovala mladšia Ľudmila (ale táto v slabšej miere) a konečne, keď obe vybŕdli, dostala Bety ružu do tváre, ktorej následky ju prenasledovali temer za pol roka.

Michal Chrástek, matičný tajomník, v mene prvého podpredsedu Kuzmányho ma 29. marca 1866 vyzýva, aby som Moleschottovu[148] Lehre der Nahrungsstoffe preložil z nemeckého na slovenské a to uverejnil v Letopise Matice slovenskej. — Delpini, redaktor Zukunftu, už dostal päťsto zlatých, ale teraz zase toľko pýta; Chrástek teda súri, aby sme peniaze na ten cieľ čo možno nazháňali. — Bystrickí Slováci sa vraj hnevajú na Pešťbudínske vedomosti, že žiadajú, aby sa Kubicovi a jeho dvadsiatim súdruhom,[149] ktorí zaslali akýsi návrh na uhorský snem, zbierali po Slovensku prípisy vďačnosti. To že nemôžu pochopiť, začo a načo dôveru a vďačnosť preukazovať takým našim odporníkom. To oni s nevôľou odvrhujú. — Čuduje sa mi, že som ja verejne proti nemu písal v novinách pre nedbalé vydávanie matičného Letopisu. Hľadí sa vyhovoriť.

Michal Godra,[150] učiteľ v Novom Verbási, dopestoval, ako on píše, voňavé georgínky. Pretože si ma následkom mojich rozličných humoristických spisov zaľúbil, z povďačnosti mi posiela na výskum svoje divotvorné kvetiny. Pri tej príležitosti sa mi zdôveril, že býva často a dôkladne stíhaný zlatou žilou. Či ho k tomu prejavu pohla moja lekárska postať, a či akási podoba medzi georgínou a pekne vyvinutou zlatou žilou, neviem. A možno, že nás spájalo akési tušenie, lebo na zlatú žilu som i ja trpieval, a ani zo žily, ani z toho zlata, ktoré mi nikto za hotové prijať nechcel, som nemal osoh. — Čo sa ďordínok týče, nuž tie sme v prítomnosti priateľa Dionýza Štúra, u mňa sa baviaceho v Brezne, v záhrade úplne rozkvitnuté pozorne, bedlivo, pobožne a so zatvorenými očami skúmali. Keď sme už povetria a prachu plnými pľúcami naťahali a oči zase rozdrapili, nebadali sme o vôni vonkoncom nič; zmysel pachu teda nebadal nič, ale zmysel zraku videl obapolne a presvedčil sa úplne, že oba naše nosové končiare sú zatiahnuté pekným žltým kvetným práškom až do polovice. A ku cti slovanskej vzájomnosti sme si ručníkmi naše čuchové ústroje oprašovali. 6. apríla mi ďordínky poslal na výskum a v jeseň sme ich podrobili rigorózu, ale okrem žltých nosov (ako čierne drozdy) inšieho výsledku nedosiahli.

Švagor Karol v liste pripomína, že barón Medniansky, uhorskou vládou vymenovaný za hlavného banského grófa do Štiavnice, nie je absolútne žiadnym baníckym znalcom, iba čo sa niečo z privátnej pasie zapodieval mineralógiou. Má prísť o dva mesiace bývať do Štiavnice, no zatiaľ pýta dve izby pre seba a jednu pre sluhu v komorskom dome. Potom Landerer, zastupujúci službu banského správcu, môže si hospodu hľadať, kde sa mu ľúbi, keď jeho hospodu zaujali druhí. A tak sa zachádza so starým úctyhodným úradníkom. Do úradov krkolomne uvádzajú maďarskú reč. R. 1848 — v tých časiech násilenstva — predsa neznajúcim dopriali tri roky, aby si cudziu reč mohli privlastniť. Teraz — potrimiskári — ani to do ohľadu neberú. — Hyacint Žila umrel dňa 5. decembra 1865.

Držiac sa s istou dôslednosťou holej, nemotorne sklepanej formy, ľudia často krivdia, ubližujú svojim blížnym. Tak sa mne stávalo s mojimi diétami, koňmi a kočišom, a to, ako som už pripomenul, lebo som mal názov cisársko-kráľovský banský a lesný lekár. Teda pre prívesok „lesný“ som bol oproti svojim kolegom — len „banským“ lekárom — v dôchodkoch diét, koní a kočiša ukrátený. Oni používali druhý štatus, a ja zase druhý. Bránil som sa, uháňal, dokazoval, prosil, presviedčal o krivde na mne páchanej: dlho, dlho nadarmo, kým konečne predsa — viac pričinením dobrých priateľov ako iba uznaním — viedenské ministerstvo rozhodlo v môj prospech. Odborný radca Savenau 21. marca 1866 pod č. 55.669 vec skončil a ja som dostal dňa 14. apríla 1866 lesným majstrom Samuelom Schärfflom podpísaný nasledujúci dekrét, ktorý tu doslovne odpisujem v pôvodine: An den k. k. Bezirksartz Herrn Dr. Gustav Zechenter in Bries. — Zufolge Hoch. k. k. Finanz. Min. Erlasses vom 21. März 1866 Z. 55.669 und Eröffnung der k. k. nied. ung. Berg-Forst & Güter Dion in Schemnitz 7. April 1866 Z. 2209 wurde Ihnen bei Ihren sämmtlichen Dienstesreisen die Verrechnung der Reisegebühren nach dem Bestimmungen der Hoch. Fin. Min. Erlässe vom 10. Okt. 1858 Z. 51.000 und vom 3. Juni 1864 Z. 26.922 u. 1863 mit dem 1. April angefangen gestattet, und zugleich das mit dem erst genannten Erlasse festgesetzte Ausweiss des Pferdedeputats einschliesslich der Geldzulage ebenfalls mit dem 1. April 1. J. bewilliget.[151]

Politický obzor sa medzitým povážlivo chmúril. Povďačný Nemec — Prušiak za služby, ktoré mu vo vojne proti Dánom Rakúšania tak ochotne a nerozumne preukázali, sa tým odsluhoval, že Rakúsko, požívajúce v Nemecku veľastoročný vplyv, z ríše celkom určite a navždy vytisnuté, malo toto miesto postúpiť Prušiakom. Táto hádka, čím ďalej, tým ostrejšia, zavdala príčinu na vyhlásenie vojny[152] — hrozivej, krvavej. A zase sa mali národy našej monarchie oduševniť, platiť a sa biť za ciele, bez ktorých uskutočnenia môžu ony blaženejšie byť, ako keď sa naša ríša nemeckým cisárstvom — prázdnym, márnym, neužitočným heslom — honosila. Čo tie národy mali za osoh z nášho nemeckého cisárstva? — Vojna bola vyhlásená a politický život bol v očakávaní náramne rozčúlený. Táto politická konštelácia, ako vôbec na všetko, vplývala nie málo na rozvoj našej národnej osvety. Účinok jej bol oslabujúci. Tak sa mi Daniel Lichard, redaktor Obzoru v Skalici, ponosuje, že zo sto päťdesiatich obcí, predplácajúcich sa na Obzor, len niekoľko verných ostalo. A zo súkromných predplatiteľov odpadlo do tristo. A už veru Obzor nemohol byť lepšie redigovaný; Lichard bol v tom majstrom. Vyslanec Kubica bol vyslaný od námestnej rady vyšetrovať proti Valáškovi, ako sa to už viac ráz opakovalo, ale bez výsledku. Viliam Pauliny-Tóth odchodí do Martina.

Dňa 22. mája píše tiež švagor Karol, že sa Rakúsko zaplieta do vojny s Pruskom, vlastne — okrem Saska a Bavorska[153] — s celou nemeckou ríšou. A nie dosť na tom, ale že sa tiež zjavila cholera. — Jozef Zeller prišiel do Štiavnice bývať do penzie, lebo že mu švagriná Fany Kraftka písala, že sú tam živnosť a hospody lacné, čo však skutočnosti vonkoncom nezodpovedá, a oni sa presťahujú do Banskej Bystrice. Zeller, žijúc a úradujúc v Hradci ako delostrelecký major, ani nepýtal penziu, úfajúc, že následkom nastávajúcej vojny postúpi v rangu; a nič netušiac číta zrazu v novinách, že je penzionovaný. On tým bol celkom zronený, doručený dekrét ani čítať nechcel. Len po dlhej chvíli, keď sa mu kus krv usadla, vezme ho do ruky, a tu s podivením a so zadosťučinením číta, že vystúpil na obristlieutenanta[154] a doplatok k riadnej penzii sto šesťdesiat zlatých ročne. On by bol chcel ešte tri-štyri roky slúžiť, ale takto bol so svojím osudom úplne spokojný. Nuž toto by bolo v poriadku. Ale jeho žena — prvostupňová Xantipa[155] — ho tak štípala a prenasledovala, že často bol prinútený von z domu nocovať a obedovať, a starý, pušným prachom zafúkaný artilerista pred mojím švagrom ronil žalostné slzy. — Švagor nám ďakuje, že sme ho pozvali k nám a praje nám na cestu, ktorú hodláme nastúpiť v júni do Spiša, mnoho šťastia. Pýta sa ma, či ešte mám tú dlhú zhýbavú cievu nargilovú,[156] o ktorej som pri návrate z Carihradu a pobyte u nich vykladal ich domovej panej — v ten čas ešte žijúcej Boršickej — že to dáva sultán hotoviť z bašovských čriev, vyťahaných z brucha.

Dňa 6. júna 1866 mi poslal tajomník Matice slovenskej Michal Chrástek matičný diplom a s tým zajedno mi poslal na preloženie i Moleschottovu knihu Lehre der Nahrungsmittel. K tomu bola pripojená v tomto smere hotová práca dr. Zocha, a mne ponechané na vôľu, či bude treba, aby som Moleschotta preložil, alebo či napravením názvoslovia prácu dr. Zocha uznávam za primeranú, aby v matičnom kalendári bola vydaná. Slovom, žiadali môj úsudok. Zmieňuje sa o tom, že som na Maticu slovenskú podpísal dvesto zlatých a že žiadam, aby päťdesiat zlatých bolo z toho prepísané na meno chudobnej, ale nám priaznivej obce Bacúch ako člena Matice slovenskej. Ale to že je málo, lebo mravné osoby (obce) môžu sa stať členmi len pri podpise, respektíve zložení sto zlatých. Tých zvyšných sto zlatých aby sa zaznačilo na meno mojej staršej dcéry Bertiky.

Pod vodcovstvom chrabrého, ale nešťastného vodcu rakúskych vojsk naša armáda najprv pri Sadovej a potom pri Kráľovej Hradci — a to náležite — bola vymastená. Ja som mal príležitosť oboznať sa zatým (už v čas pokoja) s istým ritmajstrom[157] z adjutantského zboru, Otom Kleinom, rodákom zo Spišskej Novej Vsi, bavivším sa na dovolenke na Bujakove u svojej sestry vydatej za Viliamom Scholtzom, mojím priateľom a úradníkom Príhradného železodielne. Pri mojich častých úradných vychádzkach sa on z dlhej chvíle so mnou často vyvážal. Ešte mladý chlap, mal za sebou veľmi zaujímavú a pohyblivú minulosť, a pretože on i s Benedekom,[158] vodcom rakúskych vojsk, stál v potyku, i pre iné vážne momenty jeho života, chcem sa pri jeho osobnosti dlhšie baviť. Oto Klein bol r. 1848 — 1849 honvédskym dôstojníkom a po Kossuthovom úteku, po Rusmi porazenom povstaní s mnohými druhými honvédmi prešiel do Tureckej, vlastne do Rumunska, kde sa pri dosť biednom živorení za dlhší čas pridržiaval. Keď potom rakúska vláda, sľubujúc mier a odpustenie, a to beztrestne, povolávala zronených vysťahovalcov nazad do vlasti, a na ten cieľ vyslala generála (tuším generála Schönhalsa) do Rumunska (vtedy Valachie a Moldavie),[159] veľká väčšina vysťahovalcov sa vrátila naspäť a medzi týmito bol aj náš mladý šuhaj Oto Klein. Navrátivším sa honvédom síce odpustili, ale ich neprepustili, aspoň k vojsku súcich nie; tých podržali a nesúcich prepustili domov. Nízkeho, ale hustého, územčistého Kleina asentovali k husárom za obyčajného vojaka. Vynikajúc svojimi schopnosťami a príjemným obcovaním, stal sa skoro dôstojníkom, až ritmajstrom, ako taký dal sa na adjutantský kurz, a odbaviac ho, stal sa adjutantom, či vlastne ordonančným oficierom pri boku arcikniežaťa Albrechta a uňho i obedúval. Rozprával mi mnohé epizódy z domácnosti a obyčajov toho vysokého a — podľa jeho úsudku a presvedčenia — dobrého pána. Jeho ordonanční oficieri mali okrem druhých povinností i povinnosť v bočnej izbe čítať politické noviny, vážnejšie články podčiarknuť červenou ceruzkou a jemu na stôl vyložiť. Pri obede, kde sa len ticho a málo hovorilo, keď arciknieža rozprával, veľmi rád sa zmieňoval o svojich železodielnych závodoch v Sliezsku. Boli i v ten čas v paláci arcikniežaťa, keď sa Albrechtova dcéra popálila[160] a následkom toho i umrela; jeho kolega, druhý ordonančný dôstojník, horiacu kňažnú schytil do náručia a usiloval sa oheň udusiť. Ona, chudera, následkom ťažkej popáleniny umrela. Povedalo sa, že náhodou stupila na zápalku, zápalka sa chytila a od nej kňažnine šaty. Ale Oto Klein tvrdil, že ona cigaru fajčila.

V rakúsko-pruskej vojne bol pridelený ako adjutant k boku generála Benedeka. Benedek po bitke pri Sadovej,[161] predvídajúc výsledok ďalšej borby, telegrafoval do Viedne, aby uzavreli pokoj. Nestalo sa. A tu ešte pred královéhradeckou bitkou, tušiac porážku, obrátil sa pri výzvednom jazdení ku Kleinovi a smutne zvolal: „Teraz som ešte statočný, po pár dňoch ma budú posudzovať ako človeka bez cti.“ Nočnou hodinou bol poslaný s rozkazom ku Clam-Gallasovi,[162] odporníkovi Benedeka. Clam-Gallas po nešťastnej bitke unavený spal v šiatri a rozkázal sluhovi, aby nikoho, ale nikoho k nemu nepripustil. Sluha chcel tým rozkazom pobočníka odbiť, ale on nedbajúc na tento rozkaz a odvolanie sa sluhu na prísnosť svojho pána, vošiel dnu, a hoci ho pán poľný zbormajster neláskavo okríkol, predsa veru na isto mu prednesený Benedekov rozkaz hneď vstal, obliekol sa a nasledoval pobočníka k hlavnému komandujúcemu.

Čo sa ďalej stalo, to vieme z histórie; i to je nám známe, že vláda, odvolávajúc sa na vlastenectvo obyvateľstva, žiadala obete, žiadala dobrovoľníkov, žiadala pomoc, aby sa Nemcov mohli zbaviť; z druhej strany tiež známe, že pričinením bývalého komárňanského maďarského generála Klapku Prušiaci z polapaných uhorských vojakov utvárali dobrovoľnícke čaty, ktoré v prospech Uhier mali Nemcom pomáhať. A tak by tu maďarská pieseň o Nemcoch „Mégis hunczút a német“ bola úplne na svojom mieste.

Doložiť ešte chcem, že Oto Klein vystúpil časom na hodnosť plukovníka a ako taký žil na odpočinku vo svojom rodnom meste Spišskej Novej Vsi. A tam potom sa tento vľúdny, poriadny, znamenitý chlap oddal do pijatiky, upadol do vodnatieľky a liečiac sa v Karlových Varoch biedne tam vykapal pred pár rokmi.

Anton Majovský, ktorý bol dňa 5. apríla 1857 inštalovaný ako brezniansky farár, bol vyvolený za farára do Banskej Bystrice. Ako mi povedal, pohla ho k tomu kroku okolnosť, že v Bystrici mal príjemnejší spôsob obcovania ako v Brezne — kasíno, úradníctvo, meštianstvo. Ale bola toho istotne druhá príčina: k tomu kroku ho vyzval hlavný župan Anton Radvánszky; oni vo svojom zmýšľaní v mnohom sympatizovali. A potom, čo mohlo byť hlavnou pohnútkou, v Bystrici mal lepšiu cestu a tým lepší výhľad na postupovanie, o čo sa Majovský nemálo snažil. Michal Chrástek následkom toho dostal chuť na brezniansku faru a začal v tom smere už 31. augusta 1866 u mňa listovne sondírovať. On bol vtedy štyridsaťdvaročný a šestnásťročný kňaz, profesor teológie a konzistoriálny radca. Vyzýva ma, aby som mu udal bližšie dáta o príjmoch fary a o katolíckych voličoch. Chrástek, ktorého, podľa jeho tvrdenia, podporoval sám biskup Moyses, aby sa mohol stať breznianskym farárom, prišiel tým cieľom do Brezna a zosadol u Majovského, aby sa voličom coetus catholici[163] mestských výborníkov odporúčal. Majovský ho vľúdne prijal a narobil mu úfnosti. Chrástek navštívil mňa a ja som s ním pochodil po všetkých katolíckych voličoch; no, ako to už býva, sľubov bolo dosť. Ale keď prišlo na voľbu, sľuby, ktoré mu dali, zrušili. Chrástek prepadol a za farára bol zvolený Matej Kamaszy. Sám Majovský vraj agitoval za Kamaszyho, a to vraj — ako mi Chrástek 26. októbra píše — všetko návodom pána Antona Radvánszkeho, ktorý nechcel túto stanicu osvedčenému Slovákovi nijak dopriať. V tom istom zmysle píše Martin Čulen.

28. septembra Michal Chrástek píše, že cholery v Banskej Bystrici pribúda. Koho raz pochytí, toho nevypustí; i v ten samý deň bolo päť pohrebov. Zatým mi 26. októbra 1866 zvestuje, že sa už tlačí banskobystrickým evanjelickým farárom Penzlom[164] napísaný a Maticou slovenskou vydaný znamenitý spis Ovocinár. Štefan Daxner že je sudcom v Debrecíne, kde predtým úradoval i Francisci.

1. decembra 1866 mi ďalej Chrástek dáva na známosť, že sa už tlačí matičný kalendár na r. 1867.[165] Že obstaráva fotografie slovenských krojov ako i kroj Detvana na moskovskú etnografickú výstavku.

Brat Eduard z Altwerku 18. septembra 1866 píše, že má úmysel navštíviť na rok parížsku výstavku. Jeho žena sa s ním povezie až na Gran-Nánu,[166] stadiaľ ju pošle k nám a vrátiac sa, príde si ju ohlásiť. Ale z toho nebolo nič. — Francúzska spoločnosť zanecháva závody v Bogšanoch a úradníctvo rozpúšťa. Po hojných rokoch nastávajú teda krušné časy.

Brat Adolf z Vindšachty 4. novembra oznamuje, že ich tam cholera málo strašila, lebo, že keď v Štiavnici na ňu umrelo šesť osôb, na Vindšachte umrel len jeden. Do Brezna ju dovliekli vojaci — strelecký prápor, cestujúci z Banskej Bystrice do Košíc; mal už jedného na choleru nemocného chlapa, a preto bol ubytovaný von z mesta v novom mlyne pri hálňach; ten chlap umrel a nákaza vkradla sa do mesta a vyžiadala si obete.

Dňa 29. novembra 1866 mi píše Viliam Pauliny-Tóth, po smrti Kuzmányho prvý podpredseda Matice slovenskej, Jankovi Čipkovi veľmi pochvalný, vďačný list, v ktorom spomína, že pred ním Dionýz Štúr počas slovenskej deputácie 22. novembra vo Viedni spomenul, ako sa Janko Čipka, brániac Viliama Pauliny-Tótha, veľmi priaznivo o ňom vyslovil. Za to mu je Pauliny veľmi zaviazaný. Pauliny-Tóth pripomína, že i pri najlepšej svojej vôli má mnohých nepriateľov. Opravdivými priateľmi sú mu vraj len Hurban, Daxner, dr. Mudroň[167] — a Janko Čipka (práve teraz tento náš čistý charakter, 29. januára o jednej po polnoci r. 1902, umrel). On že dokáže skutkami, že sa jeho obrancovia v ňom nesklamali. Príležitosťou slovenskej deputácie vo Viedni dňa 22. novembra bol s Hurbanom u kancelára grófa Beusta;[168] Beust sa veľmi rezervovane držal, ale zo všetkého bolo vidieť, že v istom prípade (?) na Slovákov mnoho rátajú. — Áno, aby mali pohodlný materiál lačným vlkom pohodiť.

Podľa správy, ktorú mi zaslal doktor Heinrich dňa 10. decembra 1866, cholera pustošila v jeho špaňodolinskom okolí nie síce dlho, ale dosť zlostne; pochorelo dvestotri ľudí a z tých umrelo tridsať, čo je, pravda, na choleru dosť priaznivý výsledok, asi 15 percent.

Ferienčíkovcom sme poslali na Mikuláša (jemu na mena) živnostenský dar v debničke: klobásy, oštiepok, šunku, za geletku bryndze a v hrnčeku med. On mi v liste, písanom 19. decembra, oznámil, že dobre mienenú zásielku síce dostal, ale nie v tom poriadku, ako sme ju boli poukladali. Musel to poslať ku vyskúseným geológom, aby čiastku toho konglomerátu mohli rozoznať. Hrnček s medom sa zabil a črepy, med, klobásy, šunka, oštiepok utvorili vospolok záhadnú, jarabú masu. Že sa bryndza tiež na tom útvare nezúčastnila, to zaďakovať treba jedine pevnej geletke; keby tej nie, bola by bývala tá strakatina ešte interesantnejšou. List, ktorý tiež bol do toho chaosu zamotaný, musel z toho prepodivného mázora sekerou vytínať. No i to sa nepridá každý deň.

Dňa 20. decembra 1866 mi píše Pauliny-Tóth ešte zo Skalice, že 10. januára 1867 presídli sa do Turčianskeho Sv. Martina. Hodlá vydať veľký kalendár, keďže Matica slovenská taký viac vydávať nebude. Besiedky, ktoré vydal,[169] mali veľmi málo predplatiteľov. Celý Turiec nič, Skalica, Brezová nič. V menoslove predplatiteľov nachodia sa šesťdesiati piati, čo knihu zadarmo dostali, a pre zaslepenie obecenstva boli vradení medzi predplatiteľov, aby tým boli pritiahnutí k predplácaniu.

Po nešťastnej rakúsko-pruskej vojne ako dôvažok škrtila ľudí cholera. Aj švagor Karol ju spomína v liste z 26. decembra na sklonku r. 1866. 27. januára r. 1867 bude šesťdesiatjedenročný, a starobu už veľmi cíti. K cholerovej biede pridružila sa aj suchota cez leto. Na choleru umrela aj jeho bratova žena, moja a jeho sesternica a spolu jeho švagriná Mária Roesznerová, rodená Zechenterová. Lesný radca Balašic bol preložený do Lipy; na jeho miesto prišiel do Štiavnice istý Švanda, Čech, ktorý však podľa svojho podlého charakteru mohol sa správnejšie nazývať Švandra.

S Dionýzom Štúrom som sa už roku 1863 listovne obznámil, a až r. 1866 sa mi podarilo vstúpiť s týmto výtečným mužom do bližšieho osobného styku. Zblížili sme sa, nadchnutí národnými a vedeckými sympatiami. Štúr po vybavení znamenitých geologických bádaní v Považskej doline a vydaní ich tlačou na svetlo oddal sa na výskum nášho Pohronia a pri dôkladnom pokračovaní tej minucióznej práce došiel do Hronca. Stadiaľ mi oznámil dr. Toelg, že Štúr po skončení tamojšej práce zavíta k nám do Brezna, skadiaľ zamýšľa konať za istý čas v okolí vedecké geologické výskumy. A tu jedného dňa prišiel s ním dr. Toelg a zosadli u nás. Moja žena, neznajúca toho výtečného človeka, a k tomu rozdráždená nepriaznivými rozčuľujúcimi okolnosťami, prijala môjho milého hosťa veľmi chladno, čo on i skoro spozoroval a mne tichým spôsobom dal na známosť, vysloviac sa, že nikomu nechce byť nepríležitým a vďačne odstúpi na hospodu do hostinca. Ja som ho krotil tým, že lichotiť nie je vlastnosťou mojej ženy, ale že keď sa bližšie s ňou obzná, presvedčí sa, že je úplne milým, vzácnym a vítaným hosťom. A vyplnilo sa navlas. Dinko bol takým srdečným, beznáročným hosťom, že si ho každý, kto s ním prišiel do styku, musel zaľúbiť. Po raňajkách pošiel svetom, skúmal, chodil, značil do mapy a do zápisníkov a vrátiac sa podvečer nazad, prezeral svoje nálezy a ich ukladal, a len vtedy obedoval. Potom vstúpil do nášho rodinného krbu, prostosrdečne rozprával a zabával sa s nami. S deťmi sa vedel tak útlo zabávať, že ony po ňom liezli ako jašteričky za slnca po múre. Keď sme s ním urobili vychádzku na Bacúch ku Kyslej, strúhal im lyžičky, vidličky a nožíky z dreva, a radosť detí bola neslýchaná. Tento potom tak preslávený človek získal si svojou skromnosťou a vľúdnym obcovaním nielen uznanie celého vedeckého sveta, ale vydobyl si bezhraničnú lásku nás všetkých dospele zmýšľajúcich, a nadto našich prostých nevinných detí. A keď bila hodina odchodu, bolo žiaľu dosť. Naše priateľstvo bolo do koreňa utužené.

Nuž ale čujte, čo sa stalo. Vrátiac sa do Viedne, bol náš Dinko predvolaný pred políciu, aby sa ospravedlnil o svojich učinených cestách, lebo že uhorská polícia podala o ňom podozrivé dáta, akoby on bol — rozumie sa, slovenský agitátor — konal túto cestu po Slovensku pod náličnicou geologických bádaní. Úradné svedectvo, v akých záležitostiach on tieto cesty musel konať, pravda, rozptýlilo komisné podozrenie. Ale z toho vidieť, aké podlé časy panovali pri vzniku uhorskej slobody.

Niekoľko týždňov po svojom návrate domov zavďačil sa Dinko Milke jopkou[170] a tiež deťom rozličnými darmi. Ja som mu bol poslal niekoľko mne neznámych bylín, ktoré som nazbieral v Grécku v Aténach na okolí Akropolisu. On mi ich určil a 30. decembra 1866 poslal.

Podjeseň ma navštívil vtedajší direktor cisársko-kráľovského ríšskeho geologického útvaru a prenocujúc u nás, poberal sa do Rimavskej Soboty, kde sa vydržiaval zjazd uhorských lekárov a prírodospytcov. Bol to Franz Ritter von Hauer,[171] zdvorilý, znamenitý muž a cisársko-kráľovský dvorný radca, Štúrov šéf a predchodca, ktorého hodnosť Štúr potom nastúpil. Na cestu do Rimavskej Soboty som mu ráno po nocľahu podal pekný oštiepok — vec posiaľ jemu nepriam známu — a s tým poznamenaním, aby mi láskavo určil tento kov a jeho spôsob kryštalizovania. Prijal nový minerál s podivením a s vďačnosťou. — Dňa 31. mája r. 1867 dostal som diplom korešpondenta cisársko-kráľovského ríšskeho geologického ústavu.

Kým takto, skončiac rok 1866, prejdeme na rok 1867, vrátim sa ešte pár rokov nazad, aby som osvietil osud osôb, stojacich so mnou v rodinnom zväzku. Ako známo, najstaršia Grozerovská dcéra, moja žena Emília, narodená 16. januára r. 1835, mala ešte nasledujúcich bratov a sestry: Imricha, Apolóniu, Kornéliu a Antona. Jedna sestra Julka umrela v ústave v Jágri. Poly už v ten čas, keď sme v auguste r. 1863 navštívili ščavnické kúpele v sprievode mojej sestry Fánky s Polikou a Nelkou, bola na vydaj súca a vzbudila pozornosť švárneho mladého a bystrého šuhaja Szalayho — a možno, že táto naša vychádzka, nadštrknutá matkou, mala nejaký ukrytý diplomatický zámer a náter. Ako som dopočul, následkom toho zjavil sa i pán Szalay potom ešte niekoľko ráz v Krížovej Vsi. No ale stratilo sa to bez ďalšej stopy v piesku, a ostalo pri púhej pominutej krátkej poetickej nálade a zdvorilosti.

Bolo to dievča strojné, duševne medzi všetkými nanajvýš nadané a v obcovaní jemné. Mala tú vlastnosť, že vedela ľudí, zvlášť útlocitných, k sebe pritiahnuť akoby kúzlom, ale nadobudnúc tam u pani barónky Salamonovej, u ktorej začas bola na výchove, hrdosť a namyslenosť, ktorej už i tak vrodenej mala nazvyš — tým istým ľahkým spôsobom ľudí od seba odbila. Dosť na tom, dievča šumné, dievča vzdelané, dievča bohaté malo dvoriteľov a zbožňovateľov nazvyš. Taký bol istý Adametz, správca panstiev kniežaťa Dessaua v Šariši, človek vážny, ale starší, už plešivý, stojaci vo veľmi priaznivých hmotných okolnostiach. Pre nepomerný vek ho nechcela, a on vzal si jej sesternicu, Muszkalayovskú, ktorá ako mladá žena umrela. Od tohto mladší, ale špatný, chorľavý, zachrípnutý, básnivý Semsey tiež nebol — ako sa dá myslieť — na milosť pripustený. Tým väčšie šťastie usmievalo sa Poliakovi poručíkovi Niedzielkowskému, prebývajúcemu v Kežmarku. Tento poľský šľachtic bol poriadny šuhaj, zdvorilý, jemný, syn statkára. Áno, on sa jej vkradol do srdca. A čo? Chodil častejšie na návštevu, a tu sa mu raz vezúcemu sa domov stalo nešťastie: prekotil sa s vozom a zlomil si nohu. Táto nehoda ešte len ho okúzlila básnickou gloriolou u nej — ale nie u rodičov, ktorí jeho návštevám neveľmi sa tešili. Práve raz, keď sme tam boli, a na pitvore — palác rečenom — obedovali, počujeme čosi podivne dupkať hore po schodoch; a to bol Niedzielkowski na barlách, podporovaný sluhom. Po prvý raz po nehode prišiel sa predstaviť. Jeho sympatická tvár bola bledá, tým viac zarumenila sa tvárička Polikina. Tesťovci boli chladní, temer nemí. Ale mne sa ten priamy šuhaj páčil, a ja som ochotne hral elefanta,[172] aby sa títo mladí ľudkovia v záhrade po obede mohli vyrozprávať, čo oni pod mojou protekciou, v istej diaľke, ochotne vykonali. Ale márne, rodičia sa protivili. Niedzielkowski s vyliečenou nohou a s nevyliečeným srdcom vrátil sa do svojej Poľše.

Ale jeden jej bol predsa súdený: syn advokáta Herczogha v Belej (potom kežmarského mešťanostu) — Arpád, doktor práv. I toto bol šuhaj poriadny, vzdelaný, veľmi hladkých, učesaných zvykov. Obidvaja boli takých útlych, precibrených mravov, akoby im svet mal utiecť spopod nôh. Obidvaja zvlášť a s veľkou úľubou pestovali čistotu a krásu svojich tiel. V tom smere estetika bola u nich neobyčajne vysoko vyvinutá. Ako z tohto nakrátko vidno, úplne si zodpovedali a boli seberovnými. Arpád Herczogh, pekný chlap, bol doktorom práv a advokátom v Kežmarku, a ako taký sa oženil. Krátko zatým bol vymenovaný za prísediaceho súdu v Levoči. Dva razy kandidoval proti Hunfalvymu[173] (Hundsdorferovi) a Ludvigovi a dva razy prepadol. Potom po rokoch, zanechajúc úrad prísediaceho súdu, bol vymenovaný za kráľovského notára do Kežmarku, potom do Prešova, kde podnes ako taký účinkuje (8. februára 1902). Arpádov otec bol osobným priateľom tesťovým a jeho vplyvným pravotným radcom, a tak z rodičovskej strany náklonnosti detí neboli kladené žiadne prekážky. Len jedno stálo predsa v ceste: Herczoghovci boli tvrdí luteráni a Grozerovci rovnako tvrdí katolíci, a mladý Herczogh nechcel privoliť reverzu, aby deti boli katolícke. Katolícky farár ich bez reverzu sobášiť nechcel a nevestini rodičia zase k tomu privoliť nechceli, aby v evanjelickom kostole boli sobášení. Až konečne prišlo na kompromis, že ich beliansky katolícky farár síce bude sobášiť, ale bez všetkej ceremónie v izbe, bez štóly, len tak v reverende.

A tak 18. októbra 1864 odbavovala sa svadba, ku ktorej povolaní sme sa aj my ustanovili. Takým spôsobom odbavovať svadbu, ako túto, som ešte nevidel. Matka chodila nastráchaná, v myšlienkach zahrúžená, svadobní hostia boli len niekoľkí, i tí len najbližší z obidvoch rodín. Pred obedom prišiel Ján Samuely — kňaz, ako obyčajne, oblečený bez cirkevných habitov. Keď som videl tú suchopárnu nezvyklú holotu a potratenosť, ponúkol som sa za kostolníka. Postavil som doprostred izby stolík a pokryjúc ho obrusom, postavil som naň zapálené sviece a kríž. Kňaz-farár si stal pred stolík, pred neho verenci, a keď im zadržal krátku reč, po krátkych jednoduchých obradoch boli spojení. My druhí z rodiny stáli sme v polkruhu; nasledoval obed — a bolo po paráde. Jej rodičia boli zamyslení, ani celou tou príhodou nepanovala veselosť, matka v tíšku bedákala a tlačilo ju tušenie. A veru, ako budúcnosť dokázala, to tušenie daromné nebolo. Títo, akoby pre seba zrodení, po dlhých bojoch sa rozišli, a ona — Poly — ťažko operovaná, po veľa trapiech a sklamaniach mladá ešte umrela.

Rok 1867. Daniel Lichard, redaktor v Skalici vychodiaceho Obzoru, ďakuje mi za moju výdatnú hmotnú a duševnú podporu a prosí ma, aby som i nabudúce použil svoje pero v prospech Obzoru. Pýta sa, komu má naďalej posielať dva moje čestné výtlačky. Jeden chudobnej obci Jarabá, ako posiaľ, a ten druhý ktorej obci?

Tento rok (1867) v mojom živote hral osudnú úlohu a dosť omrzlosti a žiaľu som v ňom ako i budúcom musel znášať. Ale aby nebol predsa jednofarebne smutný, narodením syna doprial mi v ňom pánboh i svetla potechy.

Bujakovským správcom Príhradnovských železných závodov, bývajúcim na Pádličkove, bol v ten čas Rudolf Elsner, bývalý kupec — jeho žena Nendwichovská pochodila zo Spiša. On bol dobrák a usilovný úradník. Keď sme sa spoznali, nažívali sme s nimi priateľsky. Koncom februára r. 1867 dávali veľkú zábavu, na ktorú nás tiež povolali.

Viliam Pauliny-Tóth mi 24. marca píše, že sa prvý zväzok matičného Letopisu na r. 1867[174] už tlačí a s ostatným marcom istotne sa už rozpošle. On ako novopečený prvý podpredseda že sa všemožne pousiluje a mne, aby som ho niekde v novinách z nedbanlivosti nenapadol, pošle hneď prvý zaviazaný výtlačok pod krížovou obálkou.

Dionýz Štúr mi z Viedne písal, že je vyslaný do Liptova cieľom geologického preskúmania tohto kraja. A má v úmysle stadiaľ prísť k nám na návštevu. Teší sa už vopred v duchu, ako Čertovicou preputuje a ja ho na Mýte budem čakať, skadiaľ spolu pojacháme do Brezna.

Pri tejto príležitosti chcem pripomenúť prepodivnú príhodu, aká sa stala s istým geológom Wolfom hore na Ďumbieri, na jeho severnej liptovskej strane. Wolf, ríšsky geológ, veľmi pilný a pasionátny skúmateľ — ktorý sa k tomu úradu dostal viac vlastnou usilovnosťou ako školskou kvalifikáciou a svojou dôkladnosťou a svedomitosťou získal si úplnú dôveru svojich predstavených — tmolil sa po svojich povinnostiach tam po výšinách nášho statného Ďumbiera. A to, čo sa mu tam po Alpách a rozličných druhých, od našich omoc vyšších drzých velikánoch-vrchoch neprihodilo, stalo sa mu tu. Známo je, že naši horniaci Slováci na nepríhodných, odľahlých pirtiach stavajú na vlkov a menovite medveďov klepce. Vykopú hlbokú jamu, založia ju raždím, lístím a zver brodiac tadiaľ, preborí sa do jamy, kde ho potom môžu zahlušiť; alebo zhotovia klepec z klád, ako som to v mojej Lipovianskej maši opísal, a najčastejšie kladú na pirť železný, na ten cieľ roztvorený silný zubatý klepec. Ako takouto pirťou chudák Nemec, s takýmito nástrahami neobznámený, prechádzal, stupil na lístím zakrytý klepec, klepec sa rýchlo zachlopil a vlk (Wolf) bol chytený za nohu pri členku — namiesto medveďa.

To bolo velikánske prekvapenie a chudákovo položenie, keď sa videl chyteným za nohu, bolo strašné, na zúfanie. Na šťastie mal v pravej ruke kladivo, a pomocou toho a všetkých svojich vynaložených síl podarilo sa mu po dlhom namáhaní zuby klepca otvoriť a pokaličenú nohu z hryzu vyslobodiť. Nemohúc stať na ranenú nohu, zvalil sa na zem a čo mu hrdlo stačilo, volal o pomoc. Ale len jeho prenikavý hlas odrážal sa od ďalších brál, donášaný mrazivým vetrom nazad. Nič, nič — živej duše nikde. A tak, keď už pripadúval večer, neostávalo mu inšie, ako na bruchu, zemou ťahať sa nadol, všade, pravda, až po zachrípnutie volajúc o pomoc. Po dlhých trápnych hodinách, už na mraku, zazdalo sa mu, že počuje cengot zvoncov pasúcich sa oviec; zobral sa a priložiac dlane k ústam, kričal, výskal prenikavým hlasom celú lamentujúcu operetu. A hľa, chvalabohu, nie bez výsledku: začul nazad ľudský hlboký hlas valacha „ha-hou!“ a po niekoľkom vždy bližšom opakovaní a pri brechote psov, predbehujúcich valacha, náš chudák Wolf bol zachránený. Čerstvý valach doviedol z obďalečného salaša pomoc a zniesli raneného najprv na salaš, druhý deň do Sv. Jána, skadiaľ sa potom dostal do Viedne. A trvalo to dlho, kým sa vystrábil, ako som sa o tomto žalostno-strašnom prípade potom dočítal zo spisov Geologische Reichsanstaltu,[175] ktoré som držal veľa rokov.

Ako mi Mikuláš Ferienčík 28. apríla 1867 píše, Pešťbudínske vedomosti pre nedostatok predplatiteľov chce zastaviť. Potrebuje, aby mohol vyjsť, najmenej šesťsto predplatiteľov, a má ich len štyristo skutočných. Ako teda tým vyplácať tlačiareň — a z čoho potom žiť? On ako štátny úradník, aby bol nezávislým, zriekol sa penzie a na to miesto dal sa vyplatiť tisíc dvesto zlatými, a tie že už tiež pošli. On že je teraz vo veľkom pomykove; aby sme dali dobrú radu a našli spôsob, čo robiť, lebo takto to ďalej ísť nemôže. On že sa celkom obetovať a na skazu vyjsť nechce. Je pravda, že to bolo jeho zvykom vždy a vždy stonať a drankať a vždy niečo žiadať, ale jednako bolo načim uznať, že jeho redaktorské položenie na závidenie nebolo. No ale Pešťbudínske vedomosti boli udržané.

Bol som opätovne vyvolený za člena mestského zastupiteľského zboru a na 16. mája k prísahe povolaný na mestský dom. Ako po mojom predošlom vyvolení, tak i tohto času, kým som býval v Brezne, svoje presvedčenie a náhľady, hlavne čo sa môjho národného stanoviska týka, som mužne hlásal, zastával a bránil. A zo základu svojej duše bol som presvedčený, že som tým ani vlasti, ani svojim spoluobčanom škodiť nechcel, ani nemohol. Ale všeobecné predsudky v tomto smere, móda, zaslepenosť to inak ponímali a mne za to pripravili trpké časy, žiaľ a prenasledovanie, ako to skorá budúcnosť, žiaľbohu, dokázala. Už v tieto časy nad mojou hlavou vodu hriali, ktorou ma potom mali opariť a oparili. Tak sa zdá, že sa ľudia zo svojich predsudkov nikdy nevyliečia; tak to bolo, tak je — a azda i bude; len azda v ich stupňoch bude rozdiel.

1. apríla r. 1867 sa konečne po dvadsiatich dvoch rokoch pokonala pričinením priateľa pravotára Mateja Slabeya v Banskej Bystrici záležitosť pozostalosti brata Nácka, zabitého hromom 6. júla r. 1845 na Ponickej Hute. Boli aktíva a pasíva, a výsledok taký, že keby bol Slabey za svoje ustávanie niečo žiadal, boli by sme my dediči museli doplácať; on požadoval jedine útrovy za kolky.

25. mája mi Kornélia, švagriná, v liste písanom z Krížovej Vsi oznámila, že Arpád Herczogh, Polikin muž, ktorý posiaľ v Kežmarku prebýval ako advokát pri boku otcovom, je vymenovaný za prísediaceho súdu v Levoči. Keď oni v Kežmarku bývali, dal jej Polikin svokor krásnu záhradu s letohrádkom a kúpeľnou chalupou do voľného úžitku. V tej záhrade, von za mestom, hneď oproti starému Tökölyovskému hradu, mal i záhradník svoju chalupu. Mne sa to tam všetko páčilo, a títo cifrovaní ľudkovia mohli tam žiť milujúci a milovaní ako v raji; len to chybovalo, že nemali potomka. Ona sa dosť strábila, chodila po kúpeľoch, zdravotných ústavoch, ale stále nadarmo. Ba, ako nás poučilo ďalšie, bolo jej súdené konečne biedne zahynúť. Všetko mali, všetko, len detí nie, a ona zdravia; a nemali pokoja, nemali šťastia — oni, čo si ustavične dvorili, poklonkovali a sa lízali. Tieto dve bábiky z módneho žurnálu sa pri najslušnejších zovnútorných prejavoch a najútlejších rečiach hrýzli a subtílnymi ihlami nadávok trýznili, slovom, pod taktom a pokrývkou zdvorilosti jeden druhého nemilobohu sužovali.

Moji tesťovci si na synoch mnoho zakladali; no na tom by ešte nebolo moc zlého, ale oni v povedomí, že sú bohatí, vyšvihnúc sa na ten stupeň majetnosti a zabudnúc na svoju prešlosť, na svoje počiatky (ako ten Bauer als Millionair),[176] namysleli si, že už teraz všetko môžu a všetko vedia. Začala sa im na tej hmotnej postati hlava krútiť a namysleli si, že ich synkovia sú eo ipso[177] povolaní slávne miesta v občianstve zaujať. Ale synkovia, spoľahnúc sa na rodičovské bohatstvo, si hlavy nepriam veľmi mučili, odrátajúc azda časté prípady, keď im krapula[178] v nich zunela. Obidvaja boli juristi, v rodičovskej fantázii aspoň budúci župani. Poznajúc štedrosť a vrecko otcovo, trovili, márnili, až sa to belasým marilo. Skúšky by boli vždy zamrzli, keby pani matka nebola ohrievala: pred každými skúškami a pred matúrami ona milosrdná „mater dolorosa“ chodila po rozličných ústavoch a učiteľoch — srdcia štedro oblôžkami obmäkčovať. Keď som tesťa upozornil, že synček Tonko vo Veľkom Varadíne okrem druhých len samému krajčírovi ostal dlžen vyše štyristo zlatých, odvetil mi nevrlo: „Ej, čo, však je Grozer!“ Bola to odpoveď pre mňa dostatočná. Videl som, čo si mám o veci myslieť. Operam et oleum perdidi.[179] Keď Arpád Herczogh bol vymenovaný za prísediaceho sudcu, Imrich Grozer, hoci jeho sestry, najmä doma bývajúca sestra Kornélia, odrádzali rodičov, aby ho k stolici nekandidovali, oni ho predsa vzhľadom na svoj mamon za slúžneho kandidovali, ale hoci požívali chýr bohatých ľudí na šírom okolí, Imrich úplne prepadol. Keď som tesťovi ako hospodárovi radil, aby ho poslal do Starhradu[180] na chýrečnú hospodársku školu, odvetil mi, „že či sa má stať kúršmidom“.

9. júla r. 1867 narodil sa nám syn, ktorého sme krstili Gustávom. Mali sme duplovanú radosť, že bol konečne syn. Kmotor Janko Čipka, kvôli ktorému dostal druhé meno Ján, dal mu do daru, ako budúcemu rytierovi, strieborné ostrohy. Máme ich i teraz ešte na pamiatku. Bohužiaľ ich nenosil. — V ten čas panovala v Brezne obyčaj, že posteľkyni posielali rad-radom nielen kmotrovci, ale i priatelia a bližší známi hojné obedy. Pravda, že z toho posteľkyňa okrem azda polievky sotva čo inšie užila, a tak pripadla tá úloha mne s pani Schultheiskou — babou. A mali sme každodenne hody; obidvaja chudí, pásli sme sa na sadlo, a neborka moja žena musela preglgúvať, pričom vlastne ona mala o to najväčšie zásluhy.

Dňa 30. júla mi švagor Karol píše, že jeho dobrý, statočný predstavený Fodor umrel na týfus; táto smrť že sa ho nemilo dotkla, a k tomu bol direkciou vyzvaný, aby prijal službu po Fodorovi, správcovi banskej pokladnice. To mu dalo hrúzu práce, až mu v hlave vrtelo, a pretože i sám prechorel, nanajvýš znepokojený, že svojmu povolaniu nebude môcť zadosť urobiť, prosil, aby ho z toho oslobodili, čo sa i stalo, a tá práca bola prenesená na druhého. — Landerera začali prenasledovať, a hoci mal veľké zásluhy o baníctvo a veľa čestne vyslúžených rokov, znevažovali ho; ale keď sa chýr rozniesol, že má byť povolaný k ďalšiemu úradovaniu do Budína k ministerstvu, podliaci začali sa mu zase podlizovať a koriť.

Nado mnou sa medzitým chmúrilo. Vrelo to už od dlhšieho času následkom volieb, ako do snemu, tak — a zvlášť — následkom voľby na mestskom dome, kde náš kandidát Samuel Lopušný ako mešťanosta proti Ondrejovi Bankovi, miláčikovi Radvánszkeho, skvelo prerazil. V tomto prípade boli sme všetci údovia lesného úradu svorní a prerazili sme víťazne, ale mali sme za to znášať trpké následky. Celý politický úradný aparát — Radvánszky na čele — pracoval na tom, aby sme to my dokonale pocítili; a vykonal na nás zlobu tak, že takmer celý lesný úrad vo všetky strany sveta rozprášili.

Pri tomto neobyčajnom zachádzaní, na posmech slobodnej voľby, ja som, ako už pätnásťročný obyvateľ Brezna, ako praktický lekár, ako mestský zastupiteľ, ako mešťan — majiteľ domu a gruntov, ako úd rodiny nepriam rovného národno-politického zmýšľania, najhoršie prešiel. Bol to neobyčajný prípad, že pilný lekár, úradník, osadený v istom meste, bez toho, žeby to bol žiadal, ba práve proti jeho vôli, takmer násilím bol preložený na druhé miesto. Dosť som sa tomu spieral, dosť som u svojich vplyvných priateľov pomoc hľadal, dosť som sa, ničoho zlého nepovedomý, odvolával na slušnosť, na právo: nič neosožilo, tak bolo ustálené, tak to vyžadovala komisná pomsta, a chtiac-nechtiac musel som ustúpiť a ísť.

Brat Adolf mi 2. októbra píše, či to pravda, že ma z Brezna hodlajú kamsi preložiť. Jemu že ctihodný tamojší kaplán Görgeľ, rodom Spišiak, rozprával, že vracajúc sa z návštevy z domu, v Brezne obedoval v hostinci; tam že pri čiernej káve sedeli páni, pravdepodobne úradníci, a že sa zhovárali o mne, že ja, čo priam na svoju škodu, pre akýsi panslavizmus z Brezna musím byť preložený. — Ďalej mi v tom istom liste píše, že je brat Eduard nie viac v Altwerku, ale že je preložený do Čiklova, pol hodiny cesty od Oravice. Nuž teda na nás troch bratov prišli preháňačky; len, pravda, každý z druhej príčiny bol pohnaný.

Že mňa z miesta vydúrili, o tom rozšírila sa zvesť na široko-ďaleko. Daniel Lichard, redaktor Obzoru v Skalici, mi takže píše a ľutuje, že sa z Brezna ako obeť darebáctva musím vysťahovať, a to do Kremnice, a ďakuje mi vrúcne za veľké služby, preukázané jeho Obzoru; aby som hľadel svoje miesto zaplniť súcim človekom. Či by sa na to nehodil farbiar Messerschmied, alebo jeho bývalý žiak Ján Kozelnický, teraz mestský notár?

Švagriná Nely nás otcovým menom 8. októbra 1867 volá, aby sme prišli do Krížovej Vsi, že sa má odbavovať reambulácia.[181]

Švagor Karol sa v Štiavnici u vplyvných a možno do veci zasvätených svojich známych vypytoval, dopytoval, čo a ako moje veci stoja, lebo raz sa hovorilo, že tí a oní budú preložení, ale ja nie, a hneď zase, že i ja budem preložený. Tu konečne s heslom „Alea iacta est“[182] mi na vedomie dáva, že už je rozhodnuté a ministerstvu predložené, že veru i mňa budú z miesta hýbať, a to preložením do Kremnice. Ako som sa pozdejšie dozvedel z najhodnovernejšieho prameňa, totižto od Adolfa Divalda, už vtedy krajinského lesného hlavného radcu a referenta lesných krajinských záležitostí pri ministerstve, bol sprvopočiatku skrz Ondreja Kaldroviča, môjho bývalého priateľa, predložený ten plán ministerstvu, mňa presadiť do Aranidky, nevľúdneho banského hniezda, pánubohu za chrbtom. Divaldovým pričinením, ako mi to on povedal, ma však určili do Kremnice, na miesto Taibera, ktorý už svoje roky do penzie doslúžil.

Ako už spomenuté, rozdurili nás takmer všetkých. Lesný majster Schärffl bol vymenovaný za lesného radcu do Marmarošskej Sihote, na jeho miesto ako dočasný prišiel z Beňuše Michal Csaszkóczy. Nadlesný Hlavatý bol určený do Lipy, ale zavčasu sa obrátil na českú námestnú radu do Prahy a dostal sa ta za tajomníka lesného oddielu. Nadlesný Jozef Markus bol preložený do Belej, pohodlnej stanice, stadiaľ prešiel do Zvolena, kde po pár rokoch umrel. Hrončiansky lesný Daniel Mandelík tiež bol preložený do Lipy. Zednik z Polhory prišiel na Štubňu. Landererovi dali dovolenie, kým vyplní štyridsiaty rok služby, k čomu mu i tak už len veľmi málo chybovalo. Aj Titze, tajomník pri banskej direkcii, tŕpne o svoju budúcnosť, lebo jeho služba visí tiež len na vlásku priazne novej správy a vlastne Kaldrovičovej.

Barón Medniansky, hlavný komorský gróf, bavil sa ako vyslanec v Pešti a vladárom správy bol teda Kaldrovič, jeho zástupca, ako prvý banský radca. A tento chlap vedel túto jemu do rúk vloženú moc dokonale využitkovať. Medniansky bol vlastne len pictus masculus,[183] gavalier, aristokrat, ktorý verabože pre banské záležitosti neošedivel. Ako bezmyšlienkovito konal tento pán svoju povinnosť, vysvitá i z toho, že keď tu i tu do Štiavnice, to jest do svojho úradu nazrel, úradné formuláre, opatrené na prípadnosť jeho obyčajnej neprítomnosti závierkou „Bánya főgróf távollétében“[184] (v tom páde s podpisom Kaldrovičovým), bez rozmýšľania sám podpísal. Pri tomto čudnom hospodárení bol švagor veľmi znechutený a rozhnevaný a umienil si tiež do odpočinku vstúpiť. Slúži už tridsaťsedem rokov, a tak na tridsaťpäť rokov dostal by sedem osmín svojho platu, to jest sedemdesiatdva zlatých mesačne, čo jemu pri jeho skromných požiadavkách vystačí. Ale on predsa vydržal ešte do celej penzie. — Brat Adolf tiež bol preložený do Kremnice, teda za krátky čas poprechodil zo Španej Doliny do Hodruše, z Hodruše na Vindšachtu, z Vindšachty do Kremnice. Že sa azda sám priznal, že povolil svojej žene z hambáru na Novej Bani dve kily zbožia na voz vyložiť.

Tieto noviny boli spôsobné mňa ozaj poraziť, a táto neobyčajná úradná premena narobila veľa huku na ďalekom okolí. Špinavé, zakalené ruky pracovali v tom diele a hlúpa, komisná politická pomsta. Nepriatelia a priatelia pochybného charakteru stúpali po mŕtvolách svojich blížnych, aby sa rebríkom zásluh a odmien mohli vyškriabať na vysokú postať. 3. novembra mi švagor Karol zase píše, aby som hľadel vo svoj prospech u svojich priateľov tak účinkovať, žeby som v Brezne bol ponechaný; aby som sa obrátil na Adolfa Divalda, terajšieho odborového radcu v Budíne, ako i na Adolfa Hamla, teraz už Bársyho, slúžiaceho bezprostredne pod Gränzensteinom, a potom za finančného radcu avansovavšieho. Kaldrovič, suplent hlavného banského grófa baróna Mednianskeho, vládnúci zúri teraz a hryzie ako zošalený. Ale pri týchto výčinoch tento chlap na seba nezabúda, šafári po bašovsky. Tak v mesiaci októbri len na diétach zarobil tristo štyridsaťosem zlatých. Vždy brúsi po zárobkoch. 4. novembra mi švagor ďalej píše, že i návrh na preloženie mojich súdruhov bol už dávno vypracovaný a predložený ministerstvu a ministerstvo ho už potvrdilo: je to teda už záležitosť vybavená. Aby som sa tým tešil, že pánboh najlepšie vie, čo robí, a často myslíme, že sa nám zle povodí, a tu práve prozreteľnosťou božou vec sa zmení na naše dobro.

V svojom pomykove obrátil som sa aj na banského fyzikusa dr. Fr. Schillingera v Štiavnici, ktorý predsa tiež musí byť do veci zasvätený, a on mi na to poslal odvetu dňa 14. novembra v tom zmysle, že áno, vyslovené je, že ja mám byť preložený do Kremnice. To že už prv bolo navrhnuté, ale on mi to skorej ako úradné tajomstvo oznámiť nesmel. Môj predchodca Taiber, už vyše štyridsať rokov slúžiac, má ísť na odpočinok a pre svoje zásluhy má byť predložený na vyznačenie radom. Moja služba že napozatým, kým nebude riadne obsadená nástupcom, má byť podelená medzi hrončianskeho dr. Toelga a podbrezovského dr. Salavu. Ale tu hneď musím dodať, že i pána banského chirurga, môjho predchodcu v Kremnici, statočného, pilného človeka, ako mnohých iných, dokonale obriadili. On ako kedysi vojenský lekár bol stále cisársky človek a takým — ale bez všetkého haraburdáctva — ostal i pod revolúciou. Nuž, a to bola jeho chyba. Nielenže navrhnutý rad nedostal, ale mu nedopriali ani celej penzie, hoci vyše štyridsať rokov — tuším — sedem slúžil. On totiž slúžil pri vojsku sedemnásť rokov a tridsať pri erári; ale pretože z vojenskej služby nie bezprostredne, ale pretrhnuto vstúpil po pár mesiacoch do služby banskej, vojenské roky mu nevrátali a dostal len tri štvrte penzie. Ale druhým, svojim klientom, keď im to bolo vhod, zarátali i roky, ktoré pred vstúpením do erárnej služby boli vyslúžili pri privátnych.

Dňa 20. novembra mi Dionýz Štúr píše a sa ponosuje, že bol u viedenskej polície od uhorskej politickej vrchnosti zažalovaný z emisárstva, že sa geológovia o svoje práce, a nie o politiku majú starať. Direktor von Hauer, zastávajúc ho, povedal, že celý cisársko-kráľovský ríšsky geologický ústav za neho ručí. Z Liptova, kde bol v lete zaneprázdnený, podľa sľubu nemohol prísť, lebo, keď konal svoje výskumy v Ľubochni, taká planá chvíľa ho zastihla, že musel ďalšiu prácu pristaviť a stadiaľ sa vrátiť do Viedne. Možno, bolo tak; ale i tak možno, že následkom hnusného špehúnstva nechcel svojím príchodom sebe i mne v tých kritických časoch zapríčiniť nepríjemnosti.

I Martin Čulen, správca levočského gymnázia, sa ohlásil o mojom preložení do Kremnice. Úprimne ma ľutuje, hnevá sa hrozne na našich prenasledovateľov, a keby sa čo len najmenšia jeho túžba strany tých odporcov splnila, nuž za niekoľko dní by ani jeden z nich nebol ostal nažive. — Čulen bol v Pešti i s druhými direktormi u ministra kultu baróna Eötvösa na poklonu. Keď mu bol predstavený, Eötvös ho vraj meral od hlavy po päty a Martin očakával, že už nad jeho hlavou hrmavica vznikne; ale ostalo len pri cerení zubov.

Pre moje preloženie sa brat Eduard v Banáte veľmi hnevá, a hoci sa v tisíc osemsto štyridsiatych ôsmych rokoch s pozdejším ministrom Szlávym[185] v revolúcii vyznačoval, toto terorizujúce nové patriotizovanie z hlbín duše zatracuje. Takto on. — Chcel by zase vziať do prenájmu bane francúzskej spoločnosti. Rád by na tento spôsob zbohatnúť; a mohol už byť poučený výsledkom prenájmu altwerského závodu. Či mu toho skusovania ešte nebolo dosť? — V Čiklove, novom svojom bydlisku a úrade pri medenej hute, kde — čo sa služby týka — dosť pohodlne žije, mu spočiatku i clivo bolo, ale teraz už privyká i tam. V okolí — ako to všeobecne známo — sa nachodia zaujímavé kovy. Ja zo skúsenosti viem: vesuvian,[186] grossulár,[187] desmin,[188] wollastonit,[189] analcim,[190] ichthyophthalm,[191] kýz arzénový,[192] glaukonit,[193] bizmutový leštenec,[194] kýz medený,[195] blauspath[196] atď. Brat Eduard zbiera, a nazbierané minerálie ochotne zamieňa za druhé, ktoré nemá. Ináč tu žije drahšie ako v Bogšáne, azda pre blízkosť troviacej Oravice: 4 vajcia 10 gr., 2 kurčatá 80 gr., 2 kačice 1 zl., štvrtka zadnej teľaciny 2 zl., cent sena 3 zl., 1 kila zemiakov 2 zl., 100 hláv kapusty 4 — 5 zl., kila pšenice 3 zl. 50 — 4 zl. 50 gr., kila ovsa 2 zl., kukurica 3 zl. 20, cent svine po 20 — 24 zl., okov piva[197] 7 zl., víno 6 — 7 zl. (teda lacnejšie od piva?), mäso 1 funt 16 gr., svinská masť oka (21 funta) 9 gr., funt masla 90 gr., zajac 70 gr., 2 morky 3 zl.

Aj Michal Chrástek ma ľutuje, že ma prinútili presťahovať sa do Kremnice. Ovocinár, zložený Antonom Penzlom a Maticou vydaný, sa už tlačí, hotových je už štrnásť hárkov. Členovia Matice slovenskej sa množia a splátky dochodia síce pomaly, ale riadne.

Vo svojich úzkostiach obrátil som sa i na Adolfa Hamla, aby aj on v mojej záležitosti a v môj prospech čo možno konal; on mi to podľa možnosti sľúbil urobiť. Nie mi je vedomo ďalej, či konať chcel, a či niečo konať mohol. No ale, pravda, všetky moje námahy v tom smere neosožili nič.

Martin Čulen 21. novembra bedáka tam v Levoči, že už tak skoro mám odcestovať v takej pozdnej ročnej dobe, a čo najhoršie, v takej hrozne planej chvíli. No ale napokon nestalo sa to tak, pretiahlo sa až do mája; mali teda tí páni aspoň toľko slušnosti, že ma vyhnali až do príjemnej jarnej doby.

Od toho času, ako k nám prenikol chýr, že nás umienili rozprášiť, v tú dobu, ako sa to kľulo a vykľulo, som mnoho podstúpil — tie klebety, tá neistota ma nadmier rozčúlili. Nepokoj, bezsennosť, ba i výčitky musel som znášať. Písal som na všetky strany, slovom, všetky moje zmysly týmto predmetom boli zaneprázdnené. K tomu prišla na zúfanie planá chvíľa, chladné hmly, dažde, strašné blato, chorí na všetky strany. Jedni ma ľutovali, druhí sa tomu tešili a iní šomrali, a to otvorene, to za chrbtom mi robili výčitky, že či mi to bolo treba, že som si to sám zavinil atď. Títo, čo tak súdili, boli zväčša z rodiny, ktorí majúc len hmotný záujem pred očami, videli a cítili len to, že musím dom, lúky, svoju dobrú postať opustiť a neistotou ju zameniť. Prichodilo sa mi na všetky strany brániť a nejedno trpké slovo ako knedľu prehltnúť. Povodilo sa mi asi tak, ako keď dobre zakorenený strom majú násilím vytrhnúť a presadiť — a tvrdo to ide, keď strom už do tej zeme pustil hlboké korene. Strpčený a urazený na duši som tento rok, pre mňa prepamätný, skončil.

A v napnutosti, v rozčúlení, akého som ešte nikdy predtým neskúsil, vítal ma i nový rok 1868. Keď sa bola rozniesla zvesť, že ma z Brezna hodlajú preložiť, umienili si Brezňania meštianskeho stavu, ktorých nemalý počet (ba i medzi odporníkmi, vynímajúc najzaťatejších, sa kde-tu jeden nachádzal), vystrojiť k ministrovi prosbopis s vyslanstvom, aby od toho upustiac, ponechal ma i naďalej v Brezne. Tento úmysel som oznámil svojim priateľom a prosil o ich mienku. Jedni to schvaľovali, druhí to urobiť odrádzali, tým odôvodniac vec, že škoda času, ustávania a výdavkov, keďže tá vec je už tamhore ustálená a vláda mne kvôli svojich ľudí, ktorým je v mnohom zaviazaná, kompromitovať nebude chcieť. Tá vec, politickou vrchnosťou predložená štiavnickej banskej správe a tam pripravená, bola odovzdaná ministerstvu. Bolo nás i tak kopa predložených, i tí sa museli podriadiť, nuž a so mnou by výnimku neurobili.

Takto mi písal Titze, tajomník pri banskej správe, a Adolf Haml, teraz Barsy, finančný radca v Budíne; posledný ešte priložil, že on neverí, že by ma skutočne mali preložiť, a len ozaj potom, keby ma preložili, by azda bola namieste navrhnutá deputácia. Podajedni boli tej mienky, že by tým krokom — už či prosbopisom či vyslanstvom — obrátiac otobôž pozornosť ministerstva na seba, celú záležitosť rozdráždil a tiež nie ináč, keby som sa osobne ta vybral. V týchto okolnostiach má byť najmúdrejšie podrobiť sa osudu, a keď už ináč byť nemôže, jarmo pokojne niesť. V tom zmysle mi písal Adolf Haml, 5. apríla 1868 Titze. Aj dr. Viliam Toelg ma odrádza cestovať do Budína. Jemu, ako Čechovi (Deutsch-Boehm),[198] predložili otázku, či hodlá ostať v Uhrách, a či sa vysťahuje; on sa, pravda, ako tu oženený, otec troch detí (a zle sa mu nevodilo) odhodlal tu ostať.

Švagor Karol sa v liste, písanom 12. januára 1868, zmienil o Švandovi, lesnom radcovi, Balašicovom následníkovi. On ho mal za veľmi dobrého, chlebového muža, ale sa sklamal v ňom, keď dopočul, ako on, rodák Čech, hádzal po nás kamením, híkajúc s druhými biednymi havkáčmi, akí sme my nebezpeční ľudia, a tomu podobne do sveta baláchal, a to len preto, aby ukryjúc pred svetom svoj pôvod, preukázal sa ako veľký záštitník uhorskej krajiny. Také časy to boli. Vo veci brata Adolfa píše, že je odsúdený zaplatiť tristo zlatých následkom chýbajúcej pšenice v novobanskej baníckej zásobe. Väčšiu čiastku škody musí zaplatiť tamojší hutman; to druhé, čo zostane, budú sťahovať jemu.

Tohto teda 1868. roku boli sme my traja bratia podrobení premávkam — ako zo všetkého vysvitá, nie dobrovoľným, ale núteným — hoci, čo sa pohnútok týka, nie rovného pôvodu. Aspoň moja premávka, ako latináci posmešne hovoria, môj „Eor“,[199] bol inšieho charakteru. Brat Eduard bol vypudený z Altwerku ešte predošlého roku, a ako mi to v liste zo dňa 18. januára 1868 píše, preložili ho do Čiklova k medenej hute a medeným baniam. Ale to sa stalo tak: jeho vlastný pisár a odprášený kočiš ho u predstavených zažalovali, že si v Altwerku dal skrz podriadených robotníkov záhrady okopávať a lekvár variť. Čo vo veci bolo pravdivého, čo nie, neznám. Preložený bol do Čiklova; ale tam zdal sa úplne spokojným.

V Spiši šli veci svojou cestou. Tesť začal sa častejšie ponosovať, menovite mu nohy puchli. Ako zvláštnosť chcem pripomenúť, že ženby mojich švagrov a vydaje švagrín za najhlavnejší motív uvádzajú žiadosť vykrútiť sa z domu spod ferule, zvlášť matkinej ferule, a samostatne sa môcť pohybovať. Takhľa švagor Imro Grozer, tento neprestajný záletník vyňuchal zase akúsi Wilhelmínu Waleschovú ako jemu prozreteľnosťou súdenú verenicu. Má vraj prejať majetok Klyssov pri Bardejove a tam s ňou hospodáriť. Ale nevydarilo sa; prečo, neviem. Ešte azda nebol dosť vyskúseným záletníkom.

Počiatkom roku 1868 je Hlavatý už v Prahe ako tajomník námestnej rady, v lesnom oddiele, Mišo Csaszkóczy je už na jeho mieste v Brezne (z Beňuše), Markus a Mandelík sú ešte na svojom mieste, ale dokonale rozkývaní a každú chvíľu prichystaní na cestu.

Mikuláš Ferienčík, redaktor Hlásnika, mal už vyše dvetisíc predplatiteľov; do samej Banskej Bystrice chodilo ich do sto výtlačkov, ale, čo je divné, od Banskej Bystrice po Brezno, teda celým vidiekom, bol len jeden predplatiteľ! On by bol ochotný vydávať Hlásnika i dva razy do mesiaca, keby sa našiel niekto, čo by ručil päťtisíczlatovou kauciou, a tu spomína Chrástek, či by to neurobil Janko Čipka. Teda zase ten Janko! Mne sa zdá, že on to neurobil, lebo Hlásnik nevychodil, a ani teraz (r. 1902) nevychodí len raz do mesiaca.

Pavol Kuzmány, teraz úradujúc vo Viedni ako hlavný účtovník rakúskeho Credit Anstaltu,[200] mi 12. marca 1868 v mene Kalinčiakovom píše, aby zašiel k superintendentovi Jánovi Chalupkovi[201] a ho požiadal, aby všetky svoje spisy jemu zaslal, aby sa mohli vydať dovedna tlačou. Samove Chalupkove básne sú už práve vytlačené a hotové na odpredaj.

Vo fašiangu sme boli v Spiši, bolo veľa snehu. Švagor Karol mi 13. marca oznámil, že Andrej Kaldrovič, stojaci teraz vo veľkom renomé, vymenovaný je vládou za inšpektora hrádockých erárnych majetkov. Toto istotne pekné a výnosné postavenie tento maznák šťasteny neprijal a odhodlal sa ďalej pokračovať na štiavnickom rebríku. Ej, veru tomuto nášmu „Asinus zebra, animal pulchrum, vili pabulo contentatur“[202] už bodliak nechutil, apetít sa mu spanštel, a preberal sa v úradoch a v hodnostiach ako v zhnitých hruškách. Moje žitko pošliapané, jemu žitko kvitlo. No ale ho chudáka rak zjedol.

Dňa 28. marca 1868 zbiera Viliam Pauliny-Tóth účastinárov na sporiteľňu, zakladanú v Martine; na evanjelické nižšie gymnázium,[203] tiež v Turčianskom Sv. Martine, hľadá patrónov. A tak pri všetkých mojich — a veru i hmotných — pohromách musel som často siahať do vrecka. Ale veru, čo sa vďačnosti a ochoty týka, mohol som sa hocikomu vyrovnať.

Dňa 29. marca 1868 mi švagor píše, že sa pri banskej direkcii prejednávala penzia môjho kremnického predchodcu, pána Karola Taibera, kráľovského banského ránhojiča, a keď po odbavení tejto otázky prišla reč na jeho nástupcu, tu sám hlavný banský gróf barón Medniansky prízvukoval, že sa tu načim prísne držať ministrovho nariadenia, podľa ktorého je určené, že to miesto ja mám nastúpiť. Proti tomu výroku teda nebolo možno nič robiť a konať. Moja záležitosť tým bola úplne vybavená. Ako statočného Taibera odbavili, to už vieme. Homo homini lupus non autem homo.[204] Mal dostať za svoje verné dlhé služby vyznačenie, a dostal — horkú bryndzu. No ale, však vždy kríže a hviezdy neudeľujú za čisté zásluhy, ale aby si ľudí — často veru darebákov — získali.

Pri takýchto okolnostiach som sa ešte mohol pokladať za šťastlivého, že ma už dávno, prv neodhajčovali; náš brezniansky krúžok bol naštrbený už vlani v jeseň a pokračovalo sa v naštrbovaní ďalej. Keď som vedel, že moje bytie v Brezne ďalej je už úplne znemožnené a ja skutočne len svojim dobre pracujúcim mám zaďakovať, že ma zimným, nevhodným časom neodsánkovali na moju novú postať do Kremnice, alebo hen do Kapnikbane. Vidiac rapídne sa blížiť čas svojho odchodu, odhodlal som sa s ťažkým síce, ale už odhodlaným srdcom obzrieť si svoje budúce hniezdo Kremnicu a postarať sa o hospodu.

Písal som prv na svojho bratanca Tonka Aschnera, mestského úradníka, a tak potom v porozumení s ním vybral som sa 6. apríla na výzvedy a ohľady. Vybral som sa včasráno, aby som ešte ten istý deň došiel na určené miesto. Zosadol som v hostinci pod „Korunu“, v Dolnej ulici, niže brány vpravo tretí dom od rohu (druhého hostinca v ten čas tam nebolo). Druhý deň ráno vybral som sa k bratancovi Tonkovi, dobrosrdečnému človeku, bývajúcemu naľavo vyše Svätojánskej brány vo vlastnom, i teraz ešte jeho dome, v záhrade na vŕšku. S ním som sa, pravda, už poznal, ale nie s ňou — s druhou jeho ženou. On bol v záhrade, ona v chyži, a tam na môj návrh sme sa uzrozumeli, že sa jej ja neznámy predstavím sťa klenotník Silberstein. Tak sa stalo: predstavený som jej bol ako taký a chmatnou výrečnosťou nahováral som ju na kúpu zlatých, strieborných, na posmech lacných, ale krásnych vecí. Ona ma odmietala, ja som sa stával tým dotieravejším a vtom, kým sa Tonko kus odchýlil do bočnej izby, roztvoriac ramená, prchko som sa priberal ju pobozkať. Čo by sa bolo ďalej stalo, neviem, ale ona, myknúc hlavou nazad a stiahnuc obrvy, povážlivo na mňa zaškúlila; no vtom sa vrátil Tonko, zasmial sa hlasito a predstavil ma rýchlo už potom sťa svojho bratanca, jej švagra; a už potom pri všeobecnom smiechu bezočivý Silberstein, pripustený na milosť, sa bez prekážky dostal k bozku.

Po tomto intermezze šli sme dulovať hospody, a takú našli sme v druhom dome niže minciarne, na prvom poschodí, kde som vo dvore mal prisľúbenú i stajňu. Pod nami v prízemí bola krčma, nad nami v druhom poschodí býval lesný majster Kastner. Mali sme dve izby na námestie, jednu do dvora, k tomu kuchyňu, komoru a pivnicu. Večeral som u Aschnerov, poslal som list o výsledku domov a priložil som doň fialky, ktoré som deň predtým nazbieral v údolí Jalnej, a tým nadobudol povedomie, že toto podnebie je predsa voľačo teplejšie ako breznianske, kde v tej dobe ešte fialky nekvitli; lebo musím doložiť, že sa ten rok nakopený sneh topil veľmi pomaly. V Kremnici na kalvárii a Volle Henne ešte v polovici mája ležali veľké kruhy snehu a okolo nich sa statok pásol. Druhý deň zatým odobral som sa spiatky a nocujúc v Banskej Bystrici, vrátil som sa tretí deň domov.

Nastali nám teda starosti, spojené s presťahovaním. Museli sme si porobiť poriadky s domom a živým statkom, a čo sa nám so sebou brať nehodilo, museli sme, sčiastky pod rukou, sčiastky potom licitando predávať. Slovom, mali sme plné ruky práce a hlavy naplnené starosťami. A ku všetkému tomu to žalostivé lúčenie, ktoré nám ku koncu nastalo.

Nebolo ináč možno. Musel som so ženou a troma deťmi, Bertou, Mariškou a Gustávom-nemluvniatkom po svojom pätnásťročnom tunajšom spokojnom úradovaní opustiť Brezno, svojich priateľov, známych, svoj vlastný dom a všetko, čo k tomu patrilo, a celý ten, mne už tak k duši prirastený kraj a jeho rýdzi, korenný ľud. Áno, musel som to všetko opustiť, lebo už 29. marca 1868 vystavený príkaz štiavnickej banskej správe s podpisom (v neprítomnosti hlavného banského grófa baróna Mednianskeho) banského radcu Richtera a účtovného radcu Krafta bol mi doručený koncom marca, v tom zmysle, že už 20. septembra 1867 uhorské ministerstvo rozhodlo, aby som prejal službu kráľovského uhorského banského lekára v Kremnici. Tamojší kráľovský banský ránhojič Karol Taiber bude totižto daný do odpočinku. A ja mám svoj úrad oddať svojmu nástupcovi dr. Jánovi Salavovi a po oddávačke prejsť do Kremnice a tam prejať úrad od pána Karola Taibera, kde mi potom moja pláca a iné s tou službou spojené príjmy budú vykázané.

Z toho vidno, že som ja už pred piatimi mesiacmi bol určený na presťahovanie; a že sa to až na šesť mesiacov, do mája — do pohodlnejšieho obdobia roka — dalo pretiahnuť, to istotne môžem zaďakovať len účinkom svojich dobrých priateľov, čo mi veru bolo vítané.

Keď sme popredali zbytočné veci, odoslali kravy a náradie tri dni vopred so slúžkou, po odbavenej licitácii sme sa pobrali z nášho vyprázdneného domu na tri dni do milého pohostinného domu do susedov: k nášmu priateľovi, kmotrovi Jankovi Čipkovi, kde nás za ten čas on i so svojou nám tak vzácnou a vážnou pani matkou pohostinne prijali. Za ten čas sme vykonávali to tak ťažké, tvrdé lúčenie sa na všetky strany. A toto bol azda zo všetkého najtvrdší oriešok; skúsil som, videl som, že veru tu zanechávame opravdivých, nám dobreprajúcich ľudí, a vyznám pravdu, že sa mi pri tej príležitosti nejedna silou-mocou zadržiavaná slza na líce a na bradu vykradla. Keď sme pri poslednej večeri sedeli s dôvernými priateľmi, zaznel tamvon na námestí pod oknami pekný štvorspev „Kto za pravdu horí v svätej obeti“ a ešte niekoľko tejto podobných piesní sa po námestí rozliehalo, a do našich sŕdc vlievali žiaľ, ale i potechu. Boli sme veru hlboko dojatí týmto neočakávaným vyznačením. V ten čas bavil sa práve spomenutý už šialenec Švanda, lesný radca, v úradných záležitostiach v Brezne, a v predvečer môjho odchodu sedel, ako mi to lesný majster sám vyprával, s ním v hostinci; čujúc spev a vyzvediac sa, komu znie, začudoval sa vraj, či som ozaj toľkej populárnosti požíval, na čo Schärffl dosvedčil, že veru veľká väčšina za mnou banuje. No a tento Švanda bol ten, čo chytajúc sa za hlavu v Štiavnici o nás hrúzy vyprával a nás ako krajine nebezpečných ľudí omachľoval. Nuž, a čo mu to osožilo? Nezadlho potom sa stratil, „pošol“, skadiaľ prišiel: vyfajčili ho.

7. mája 1868 sme sa konečne horko-ťažko rozlúčili. Sestra Petronela, nadmier rozžalostená, ostala bývať v Brezne. Moji priatelia Janko Čipka, Samko Lopušný a Janko Kozelnický — už z nich (5. marca 1902) len tento posledný žije — vyprevadili nás až do Lopeja, a tam sa roztrhlo ostatné ohnivo lúčenia. Smutní, mlčanliví poberali sme sa už teraz sami, na dvoch vozíkoch, do vyhnanstva. Na prvom sme sedeli my rodina a Gustíkova dojka, na druhom vozíku viezli sa naše príručné veci.

V Banskej Bystrici sme nocovali v hostinci u „Rakov“. 8. mája pohli sme sa ďalej, na obed došli sme na kozelnícky most, k pani „Polievočke“ — ako hostinskú prezývali. Ona volala sa vlastne Suchá, pochodila zo Zvolena a vyznačovala sa veľkou ochotou v obsluhovaní hostí a rozchýrená bola ako znamenitá kuchárka — k tomu všetkému neúnavne mlela bystrým jazykom. Toto len preto spomínam, že tie miestnosti a osobnosti v ten čas, pred jestvovaním terajšej železnice, boli veľmi často spomínané a v okolí dobre známe.

Keď je tu spomienka o kozelníckom moste, vlastne o pani „Polievočkinom“ hostinci, chcem ešte pripomenúť, že keď sme sa po niekoľkých rokoch tu stavili, idúc cez Brezno do Spiša (Gustík bol vtedy asi päťročný), doviezol sa mošovský barón Révay[205] na štyroch koňoch a zosadol tiež k obedu ku osobitnému stolíku. Tento pán barón mal byť veľkým podivínom, ako to už u veľkých pánov nezriedka býva, a trávil väčšiu časť svojho príjemného života v Káhire. A tak nie div, že v svojom komonstve mal i mladého černocha, veľmi živej povahy, v krásnom, pestrom tureckom a či arabskom kroji, s bielym turbanom na hlave, ale i so svojou blýskavo-čiernou tvárou, a ešte blýskavejšími očami a krištáľovými zubami. Pohyboval sa a krútil ako had a mrvil sa neprestajne, akoby svoje široké šaraváry mal plné mravcami. Videl som už dosť černochov, však hľa pamätám, že v Bystrici bol kedysi i tancmajster černoch Nantez, a vo Viedni r. 1848 bol v légii v technickom (T) oddiele černoch, a to veľmi hrdý v rovnošate legionára. Nuž, čo mne bolo známe, nebolo známe mojim deťom a úbožiatka, domnievali sa, že majú živého čerta pred sebou a túlili sa ku mne pri každom jeho smiešnom samopašnom kotrmelci. Najväčšmi prestrašený bol náš bielušký, útly chlapček Gustík; keď ten mladý čertík, rozťahujúc tvár, vyvaľoval naň krásne veľké okále, tu chudiatku Gustíkovi klopalo srdiečko ako vreckové hodinky. Černoch-čertík obedoval spolu so svojím pánom a pomer medzi nimi sa nám videl byť celkom kamarátsky, priateľský. V Mošovciach hľadeli vraj ľudia naň s podivením, keď si na slobodnom pred kaštieľom hovel tak svojím prirodzeným spôsobom: skákal, vyťahoval sa, na hlave stával a vystrájal tomu podobné šarapaty. Čosi naňho prišlo, možno azda jemu nezodpovedajúce podnebie ho zahubilo, a on ďaleko, ďaleko od svojho vrúceho rodiska musel vliezť do chladnej našej zeme.

Popoludní 8. mája 1868 sme došli na moje nové stanovisko, do Kremnice, asi po štvrtej hodine popoludňajšej, a prvého známeho pred Ritterovým sklepom, pred kláštorom na námestí, som zazrel Tonka Aschnera, ktorý nás prvý vítal. Zatým sme vtiahli rovno na našu hospodu a — stali sme sa Kremničanmi.

Ešte mi jedna príhoda v pere ostala. Keď som sa totižto pred mesiacom vracal z výskumu do Brezna domov, stretol som sa niže Buče s Andrejom Kaldrovičom. On si sám svoje pekné koníky v bričke poháňal. Zastali sme. Pýtal sa ma, kde som bol. Ja mu na to: „Však ty dobre vieš — tam, kam ste ma poslali.“ Usmejúc sa a odkašlúc, odpovedal: „Daj tomu pokoj a uspokoj sa; čo by ako, pre teba nebolo viac v Brezne na obstátie.“ — „Zbohom!“ — „Zbohom!“ Rozišli sme sa. Ja som ho už potom viac nevidel.



[1] 1 (lat.) Zbytočné je hádať sa o vkuse.

[2] Herman Görgey (1816 — 1875) — Arturov mladší brat, r. 1849 bol šéfom generálneho štábu pri bratovi. Haynau mu trest smrti zmenil na pevnostné väzenie. Zomrel ako samovrah.

[3] Dal obesiť dvoch inteligentných mladíkov. — Jeden z nich bol Juraj Langsfeld (1825 — 1849), učiteľ v Martine, slovenský dobrovoľník. Druhý mohol byť istý Sulzer, ktorý však bol vyzvedačom cisárskeho vojska.

[4] Karol Máday (1821 — 1870) — ev. farár v Spišskej Belej. Upozornil na seba odporom proti cisárskemu patentu z 1. septembra 1859, upravujúcemu síce absolútnou mocou, ale pre Slovákov a ľudové kruhy priaznivo, pomery v evanjelickej cirkvi uhorskej. Preto ho z politických dôvodov zvolili r. 1861 za potiského superintendenta (biskupa) protipatentálnej cirkvi. Neskoršie bol farárom v Miškovci a od r. 1863 do smrti v Dobšinej.

[5] Rovnošatu vtedy takrečených bach-husárov — Absolutistická vláda po r. 1849 dávala cudzozemským úradníkom z rakúskych krajov, ktorých si doviedla do Uhorska, uniformu na spôsob uhorského zemianskeho obleku. Chcela ich tak urobiť populárnymi, čo sa, pravda, nepodarilo. Keďže bol vtedy ministrom vnútra Alexander Bach, Maďari tých úradníkov posmešne prezvali Bachovými husármi. Uniformu nosili, pochopiteľne, aj úradníci domáceho pôvodu, ako v tomto prípade Zechenter.

[6] (nem.) Obrubami.

[7] (gréc.) Hrivny, príspevku.

[8] Švédsky kráľ Karol XII. (1682 — 1718) — panoval od r. 1697. Z Dimotiky vlastne neušiel, ale tajne odišiel pod nepravým menom, keďže dostal zlé správy zo Švédska. Bol to kráľ znamenitého nadania vojenského, ale nemal nijaké štátnické schopnosti.

[9] Horváth-Stančić — rodina tohto mena vystupovala v Chorvátsku už v 13. storočí. V Uhorsku sa stala známou v 16. storočí. Jej pôvodné priezvisko bolo Stančić, ktoré v Uhorsku zamenilo „Horváth“, ukazujúce na chorvátsky pôvod tejto rodiny. Čo píše autor o tejto rodine, že sa časom „rozvetvila“ do iných, ním uvádzaných rodín, je nepresné.

[10] (lat.) Sprievodu.

[11] Ludwig Jeitteles (nar. 1830) — rakúsky prírodospytec, profesor na viacerých gymnáziách, študoval r. 1858 pri podpore viedenskej akadémie zemetrasenie v Uhorsku, ktoré bolo 15. januára.

[12] Pavol Dobšinský (1828 — 1885) — ev. farár, buditeľ, významný slovenský národopisec a spisovateľ, napokon bol farárom v odľahlých Drienčanoch

[13] Karol Wagner (1830 — 1879) — hlavný lesný radca, lesnícky odborník. V odbornej literatúre častejšie spolupracoval s Adolfom Divaldom.

[14] Rudolf Scholcz (1832 — 1896) — už od r. 1854 účinkoval v lesníckej administratíve a do penzie išiel ako ministerský radca. Mal viac odborných príspevkov v časopisoch.

[15] Zo žuly, ruly a opuky — Rula je kryštalická hornina sopečného pôvodu, zložená v podstate zo živcov a sľúd. Opuka je druh vápenca, farby žltkavej alebo svetlosivej, tvaru hrubých dosák.

[16] Eocénový pieskovec — je zo spodného oddelenia treťohorného útvaru, je v ňom množstvo charakteristických skamenelín

[17] (chorv.) Ustriciam.

[18] Labyrinthodonti — tvoriaci zaujímavú skupinu vymretých plazov, charakteristických pre trias

[19] Teredo navalis — patrí do skupiny vysoko organizovaných lastúrnikov, vyznačujúcich sa vŕtavým spôsobom života. Preto sú nebezpečné starým dreveným hrádzam, dreveným lodiam a pod.

[20] (lat.) Vzatý na konvenciu, takže dostával hlavne naturálne požitky a k tomu ešte nejaké peniaze v hotovosti.

[21] Karol Kuzmány — superintendent, zvolený bol ním až r. 1860 na breznianskom dištriktuálnom konvente, takže k r. 1858, o ktorom autor píše, ho ešte nemožno takto označovať

[22] Alžbeta (1837 — 1898) — cisárovná rakúska, manželka Fraňa Jozefa I., za ktorého sa vydala r. 1854. Bola rodená bavorská princezná.

[23] Dr. Jozef Szabó (1822 — 1894) — stal sa r. 1850 docentom mineralógie na peštianskej univerzite a potom r. 1862 riadnym profesorom toho istého predmetu. Ako vynikajúci odborník bol dobre známy i v cudzine.

[24] Anton Mihálka — už bol spomenutý. Jeho dielo A jegeczisme elemei (Základy kryštalografie) vyšlo r. 1843, spracoval ho podľa Gustáva Roseho, nebolo teda pôvodnou prácou.

[25] Pozdravuje farára Mondoka mihovljanskeho kaplána — Ivan Mondok bol kat. farárom vo Veľkej Lovči, kde umrel r. 1872. Mihovljani sú obec v Chorvátskej, v niekdajšej Varaždínskej stolici.

[26] Na endogénnom starom útvare — majúcom svoj pôvod vo vnútrozemných silách

[27] Rhyolitový tuf — Rhyolit, inak liparit, je mladovulkanická rozliata hornina žulovej magmy (žeravá hmota pod zemským povrchom, tuhnutím ktorej vznikajú horniny). Názov sa používa pre slovenské liparity. Tuf sa vyskytuje popri rhyolite a vzniká zo sopečnej lávy, je to nahromadený sypký materiál so vzduchovými bublinami.

[28] Jozef Jančo (1823 — 1893) — slovenský básnik a buditeľ, naposledy vedúci úradník finančného riaditeľstva v Bratislave

[29] Adolf Ivanovič Dobrianskij (1817 — 1901) — buditeľ v Zakarpatskej Ukrajine, začas vyšší štátny úradník v miestodržiteľskej rade Uhorska a v uhorskej kancelárii vo Viedni. Bol priateľom Slovákov, i jeho manželka bola Slovenka. Pomáhal často slovenským politickým vodcom pri vymáhaní národných požiadaviek.

[30] (maď.) Psia krv! (druh nadávky).

[31] (lat.) Je to vyskúšané.

[32] (lat.) Človek z ľudu, nezeman.

[33] Nemci, pokorení Francúzmi — Týka sa to rakúskych Nemcov, ktorí práve prehrali vojnu v Taliansku r. 1859.

[34] Dr. Josip Juraj Strossmayer (1815 — 1905) — kat. kňaz, od r. 1840 biskup v Djakove, chorvátsky politik, národný buditeľ a mecén. Okrem iného dal podnet a podporu na založenie Juhoslovanskej akadémie a univerzity v Záhrebe, ako aj umeleckej galérie pri akadémii, ktorej poručil svoju zbierku originálnych obrazov.

[35] Andreiu Sąguna (1809 — 1873) — pravoslávny kňaz, buditeľ a politický i teologický spisovateľ uhorských Rumunov. Od r. 1848 arcibiskup-metropolita rumunskej pravoslávnej cirkvi v Uhorsku, ktorú sa mu podarilo osamostatniť z područia srbského patriarchu v Karlovciach.

[36] (nem.) Ja som o Prešporku a Košiciach s dobrým uvážením preto nehovoril, lebo tam vychádzajú z názoru, že je väčšina obyvateľov slovenská, je teda inej reči než maďarskej, a preto tam boli zavedené nemecké pozemkové knihy.

[37] (maď.) Služobník (dosl. váš sluha).

[38] Kroj, nazvaný beťárskym… — podľa maďarských betyárov („dobrých chlapcov“) na Dolnej zemi

[39] (nem.) Fičúri.

[40] František Deák (1803 — 1876) — maďarský politik, umiernený liberál, ktorý pripravil vyrovnanie z r. 1867 medzi panovníkom a Maďarmi

[41] Barón Jozef Eötvös (1813 — 1871) — maďarský politik a spisovateľ. Veľmi povzniesol školstvo, ktoré spravoval ako minister už r. 1848, ale najmä od r. 1867, keď bol ministrom výučby a kultu v Andrássyho vláde.

[42] Nešťastné ážio (tal.) — rozdiel medzi menovitou a skutočnou hodnotou peňazí, najmä mincí, devíz a cenných papierov. Najčastejšie je ážio kovových mincí, menovite zlatých, proti papierovým peniazom.

[43] (lat.) Osobnými dôvodmi (rozumej násilím a bitkou akéhokoľvek druhu).

[44] Volená obec osemdesiatich — orgán v slobodných kráľovských mestách, ako bolo i Brezno; jej hlavnou úlohou bolo (spolu s mestskou radou) dozerať na spravovanie mestských dôchodkov a majetkov

[45] Vyšiel tiež spis Jánošík — autorom ktorého bol Viliam Pauliny-Tóth. Bol ostro protišľachtický, preto ho aj vládne orgány dali zhabať. Na titulnej strane bol ako vydavateľ označený Ján Bobula, ktorý nemal s ním nič spoločného, len práve že dal svoje meno tam uviesť.

[46] (lat.) Vyhrešenie.

[47] Barón Mikuláš Vay (1802 — 1894) — maďarský politik, mal už pred revolúciou vysoké funkcie. Roku 1860 ho vymenovali za dvorného kancelára, šéfa najvyššieho administratívneho orgánu pre Uhorsko. Tohto miesta sa však zriekol pre protiústavné stanovisko štátneho ministra Schmerlinga. Po vyrovnaní z r. 1867 mal zase vysoké funkcie.

[48] (nem.) Najvyšší vlastnoručný list (rozumej cisársky).

[49] A ak by kúria slovenský protokol poslala nazad — Kúriou sa rozumie uhorský najvyšší súd. Delil sa na dva stále súdy, sedmopanskú (septemvirálnu) tabulu a na kráľovskú tabulu.

[50] Jozef Kmeť — buditeľ, mestský právny zástupca, neskôr notár a mešťanosta Ľubietovej, na sklonku života jej usilovný mestský archivár

[51] (maď.) Mrzká nadávka.

[52] (maď.) Peštiansky denník.

[53] (gréc.) Nezbedností, výčinov.

[54] Sedel na Kufsteine — vlastne na jeho pevnosti Geroldseck na vysokej skale nad mestom, ktorá bola dlho používaná ako štátne väzenie. Kufstein bolo mesto v Tirolsku, neďaleko bavorských hraníc.

[55] Bela Grünwald (1839 — 1891) — maďarský politik, pôvodom Slovák zo Slovenskej Ľupče, známy ako zúrivý nepriateľ Slovákov. Napísal proti slovenským snahám mrzký pamflet A Felvidék (Horniaky, 1878), na ktorý mu výstižne odpovedal v tom istom roku dr. Michal Mudroň (pod tým istým názvom a s vysvetľujúcim podtitulom). Grünwald vydával proti Slovákom od r. 1873 i jedovatý plátok Svornosť.

[56] Prvé číslo Černokňažníka — dobrého humoristicko-satirického časopisu, vyšlo 8. marca 1860. Vychádzal dosť nepravidelne. Pri jeho redigovaní sa vystriedali: Viliam Pauliny-Tóth, Štefan Pinka a Juraj Čajda.

[57] Porada strany petície, čiže memoranda — 6. a 7. júna 1861

[58] Akýsi docent Franc — skôr to bude kandidát profesúry Ondřej Franta, ktorý prišiel spolu s inými českými profesormi na katolícke gymnázium do Banskej Bystrice

[59] Martin Szentiványi (1815 — 1895) — maďarský politik, bol už r. 1848 snemovým vyslancom. R. 1860 ho zvolili za dozorcu preddunajskej protipatentálnej ev. superintendencie a v tom roku sa stal i liptovským županom. Vynikol ako veľký odporca cirkevného zriadenia podľa cisárskeho patentu z 1. septembra 1859.

[60] Jozef Justh (1809 — 1875) — veľkostatkár v turčianskych Necpaloch, plával s prúdom, ale aspoň nebol divokým maďarizátorom

[61] Lukáč Mácsai st. (1816 — 1881) — advokát v Pešti, redigoval už r. 1848 a potom znova r. 1861 plátok Priateľ ľudu, písaný po slovensky, ale usilujúci sa odvrátiť ľud od jeho buditeľov

[62] Ján Palárik mal síce r. 1861 niekoľko príspevkov v spomenutom Priateľovi ľudu, ale nebol to jeho časopis, ani nebol v ňom nejakým členom redakcie. Ferienčíkova informácia v jeho liste Zechenterovi bola teda v tomto bode nesprávna.

[63] Tak sa zdá — už stojí v disponibilite (lat.) — už nevykonáva svoj úrad, hoci sa s ním ráta ešte pre prípad potreby. Bol to vtedy obľúbený spôsob absolutistickej vlády posielať ľudí do disponibility, najmä tých slovenských, ktorých by pri najbližšom dorozumení s Maďarmi jednoducho mohli hodiť cez palubu.

[64] Proti slovenskému memorandu protestovali stolice — Boli to, ako i Zechenter píše, zhora objednané a na ľude vynútené protesty, aby sa potom mohlo na ne poukazovať, že veď, hľa, sám slovenský ľud nesúhlasí s tým, čo jeho vodcovia uzavreli na martinskom memorandovom zhromaždení.

[65] Že sa gróf Forgách neudrží — Bol to Anton Forgách (1819 — 1885), za Bacha vládny komisár košického dištriktu, r. 1860 miestodržiteľ v Čechách a po Vayho zrieknutí (v r. 1861 — 1864) šéf dvornej kancelárie. Bol ešte i po vyrovnaní z r. 1867 politicky činný.

[66] Pod érou Bachovou (Schmerlingovou) — Za Bacha vládol do r. 1859 tuhý absolutizmus. Po prehratej talianskej vojne nastalo určité uvoľnenie, a vtedy vystúpil na scénu barón Anton Schmerling (1805 — 1893), vymenovaný v decembri r. 1860 za štátneho ministra. Schmerling vypracoval centralistickú ústavu, ktorá sa však nerealizovala, lebo Uhorsko jednoducho neposlalo poslancov do spoločného snemu (do tzv. ríšskej Rady, nem. Reichsrat), ba neskoršie vystali i Česi, kým Chorváti a Taliani sa držali bokom. Schmerlingova éra sa skončila demisiou celého ministerstva v júli r. 1865 a čoskoro zatým (po prehratej vojne s Pruskom z r. 1866) prišlo k už spomenutému vyrovnaniu z r. 1867.

[67] Na pretrhnutú niť bývalého segedínskeho snemu — revolučného z r. 1849.

[68] (z nem.) Obchodný agent, pobehaj.

[69] (nem.) Nuž, pán vyberač daní, teraz musíme svorne pracovať. Sú daňové zaostalosti také veľké? Všetko to poplatia. Či by sme nemohli odvrátiť vojenskú exekúciu? Ja sám zaplatím, čo dlhujem, hneď, keď predám svoje plodiny.

[70] (nem.) Vojenská exekúcia sa už približuje z Hontianskej stolice. Doteraz v tej veci už urobené opatrenia nemožno zrušiť, a to o to menej, že sú ešte stále veľké daňové doplatky. Okrem toho musíme otáľajúcich nechať zaplatiť aj trovy vojenskej exekúcie.

[71] (nem.) Nuž tak mi dajte najviac troch ľudí, všetko ostatné zaplatím.

[72] (nem.) Pán vyberač daní! Hospodárime lepšie než predošlé úradníctvo, celé spravovanie a súdnictvo Zvolenskej stojí ročne len deväťdesiatdvetisíc zlatých, kým za predošlého systému stálo ročne sto päťdesiattisíc zlatých bežnej meny.

[73] (nem.) Za predošlého systému stálo všetko dohromady so všetkými odbormi len sedemdesiattisíc zlatých bežnej meny, rátajúc do toho aj Tekovskú stolicu, ktorá sa počítala do tunajšieho stoličného súdu.

[74] Pán osvietený (Radvánszky), ktorému ten titul patril ako županovi.

[75] Breznianskemu magistrátu (lat.) — mestskému predstavenstvu

[76] (lat.) Banko a spoločníci.

[77] Samej námestnej rady — inak miestodržiteľskej rady. Bol to od dôb Márie Terézie byrokraticky organizovaný najvyšší správny úrad v Uhorsku. Z jej právomoci boli vylúčené len súdne veci a veci kráľovskej komory (štátnych majetkov).

[78] (lat.) Na tento cieľ.

[79] (lat.) Vzdorujúcim, protiviacim sa.

[80] (maď.) Nechať prepadnúť stoj čo stoj!

[81] (lat.) Preháňal.

[82] (lat.) Čo nechceš, aby tebe robili, nerob ty iným.

[83] Bývalí konštitucionálni úradníci — totiž takí, ktorí slúžili v Uhorsku pred r. 1848 a najneskoršie do konca revolúcie v r. 1849. Preto ich pokladali za „konštitucionálnych“ (ústavných), lebo úradovali za platnosti uhorskej ústavy a nie za absolutizmu (Bacha) a centralizmu (Schmerlinga).

[84] Lapali sme ich na odrážku povyše na doline. Voda v potoku sa odrazí do nového koryta, takže v pôvodnom koryte je stav vody oveľa nižší, zostanú tam len jednotlivé vodou naplnené miesta, do ktorých sa ryby nahrnú. Tam ich potom — poniže zahataného miesta — rybári pohodlne vylovia. (Je to dnes už zakázaný spôsob rybačky.)

[85] (lat.) Na jeho počesť.

[86] Ľudovít Grossmann (1818 — 1890) — profesor ev. gymnázia v Banskej Bystrici, buditeľ, dobrý pedagóg. Bol aj literárne činný. Najcennejší je jeho životopis Andreja Sládkoviča (v Orle V, 1874).

[87] Povoliť… arciknieža Rainera za palatína. Palatín bol v Uhorsku do r. 1848 najvyšší krajinský úradník. Bol kráľov zástupca, ale zároveň i strážca práv krajiny proti panovníkovi. Od r. 1526 bol doživotne volený a mal veľkú moc. Kombinácia s arcikniežaťom, totiž členom kráľovskej rodiny ako palatínom, nebolo nič nového. Arciknieža Jozef (1776 — 1847), syn Leopolda II., bol totiž od r. 1796 až do smrti uhorským palatínom. Po ňom bol zakrátko palatínom i jeho syn Štefan. Arciknieža Rainer (1827 — 1913), vnuk Leopolda II., rakúsky maršal, bol r. 1861 — 1865 na čele Schmerlingovho ministerstva, bol teda i politicky činný.

[88] R. 1866 (Kráľovej Hradec) — v bitke pri ňom 3. júla Prusi celkom porazili rakúsku armádu, a tým sa rozhodol osud celej tejto krátko trvajúcej vojny.

[89] Nedôveruje ani Széchényimu. Keďže gróf Štefan Széchényi („najväčší Maďar“, 1791 — 1860) bol v čase napísania listu už mŕtvy, môže sa zmienka týkať jeho syna grófa Bélu Széchényiho (1873 — 1918), ktorý r. 1861 bol politicky činný ako poslanec.

[90] Nehlasuje za úniu Maďarov s Chorvátmi (lat.) — totiž za také spojenie, v ktorom by prestala chorvátska samospráva, ktorú si Chorváti tuho obraňovali.

[91] (maď.) Uhorsko nebolo, ale bude.

[92] (maď.) Nech je tak, ako bolo zadávna. Nech sa Maďarovi klania rovnako Nemec, ako Rumun, ako Slovák.

[93] Tu Pálffy Jankovi Franciscimu povedal. Gróf Móric Pálffy (1812 — 1897), za revolúcie Haynauov pobočník, bol v r. 1861 — 1865 uhorským miestodržiteľom. Ján Francisci bol predsedom dočasného (prípravného) výboru Matice slovenskej a v tejto svojej funkcii vyjednával s Pálffym. Matica bola potom skutočne založená roku 1863.

[94] (nem.) Za nejaké dva-tri dni vec odošlú, lebo sa o nej rozhodne v samom predsedníctve.

[95] (nem.) Prekážka proti vykonávaniu zhromaždenia.

[96] Potom pod Tiszom bezprávne, surovo zadusená — r. 1875. Koloman Tisza (1830 — 1902), maďarský politik, v r. 1875 — 1890 bol predsedom uhorskej vlády. Pevne sa držal vyrovnania z r. 1867; za to mal od panovníka voľnú ruku vo vnútorných veciach, čo využil na bezohľadné maďarizovanie.

[97] Musí to prejsť cez… štátnu radu, ktorá pomáhala panovníkovi pri vybavovaní štátnych vecí.

[98] (nem.) Peštianskom Lloyde (novinách).

[99] Rad svätej Anny druhej triedy s korunou (commandeur). Bol to stredný stupeň radu a odznak sa nosil okolo krku. Pri treťom stupni toho istého radu, ktorý dostal Ján Francisci, nosil sa rad s odznakom na stužke na prsiach. Franc. názov commandeur znamená veliteľ, teda hodnosť (pravda, len titulárnu) nadradenú nad prostým rytierom radu.

[100] Dionýz Štúr (1827 — 1893) — rodom z Beckova (nebol v bližšom príbuzenstve s Ľudovítom Štúrom), naposledy riaditeľ ríšskeho geologického ústavu vo Viedni, bol vynikajúci odborník. Jeho publikácie, vydané geologickým ústavom, patria k najlepším svojho druhu, a to práve tak mapy, ako i práce o paleontológii (náuke o pravekom tvorstve).

[101] Členom akadémie Leopoldínskej — založenej r. 1652 a od r. 1818 s hlavným strediskom v Bonne. Mávala sídlo vždy tam, kde býval jej prezident. Knižnica, ktorá pôvodne tiež putovala, od r. 1862 mala stále sídlo v Drážďanoch. Bola to prírodospytná akadémia.

[102] Cisárskym dvorným radcom, čo bolo titulom vyšších úradníkov so samostatným postavením, univerzitných profesorov a pod. Ide o hodnosť a čestný titul pre zaslúžilých ľudí.

[103] Fridrich Veľký (1712 — 1786) — od r. 1740 pruský kráľ, predstaviteľ tzv. osvietenského absolutizmu, popredný budovateľ pruského štátu, ktorý zväčšil a zorganizoval.

[104] Do sto starých centov sena — cent = 56 kg

[105] Že to spotvorené slovo „hugenotti“ (meno neistého pôvodu, možno z nem.-švajč. Eidgenossen, sprisahanci, Švajčiari) — prezývka kalvínov vo Francúzsku

[106] (lat.) Tak chcem, tak rozkazujem (Juvenalis).

[107] Štefana Pinku, virkli kaprála (z nem., franc.) — skutočného (alebo opravdivého, v protive k titulárnemu) desiatnika.

[108] Mám zachovaný pôvodný účet pohrebných výdavkov: kňaz 1 zl., rechtor Mudra 1 zl., miništranti 12 gr., zvonenie 70 gr., miesto v cintoríne a kopanie hrobu 2 zl. 14 gr., žobrákom 4 gr. = 6 zlatých.

[109] U Landerera bol vychovávateľom detí Ján Kalinčiak roku 1845 — 6. Red. SP.

[110] (lat.) Nech odpočívajú v pokoji.

[111] Dr. Ján Danielik (1817 — 1888) — kat. kňaz, kanonik v Jágri a titulárny biskup, maďarský politik a cirkevný spisovateľ. Narodil sa v Muráni, mohol teda o sebe tvrdiť, že je slovenského pôvodu, ale nikdy nebol slovenského presvedčenia.

[112] (nem.) Hlavná korešpondencia.

[113] (tal.) Minulé pekné dni!

[114] (nem.) Viedenských novín.

[115] Opis tejto cesty — bol to už spomenutý cestopis Zo Slovenska do Carihradu.

[116] Gróf Fraňo Nádasdy (1801 — 1683) — nositeľ vysokých funkcií, od r. 1857 bol členom viedenskej ríšskej rady a do r. 1860 bol i ministrom spravodlivosti.

[117] Fraňo Blaho — rodom zo Skalice, advokát vo Zvolene, kde umrel r. 1907. Jeho rodina už nebola slovenského zmýšľania.

[118] Junius bol Jozef Viktorín. (J. Š.)

[119] (lat.) Zúrivosti, zbesilosti.

[120] (lat.-tal.) Chce ísť na zámenu do Viesky.

[121] (maď.) Živio, nech žije!

[122] Jozef Piťo (1800 — 1886) — povestný cigánsky primáš-huslista tých čias. Veľmi často hrával pri význačných slovenských slávnostiach. Nechýbal teda ani pri Francisciho inštalácii, a to tým viac, že býval v Mikuláši.

[123] Takrečeno rubikóna veku — rozhodujúceho času v ľudskom živote, po ktorom sa už nekráča nahor, ale zostupuje nadol. Rubico bola riečka v severnej Itálii, ktorú Caesar prekročil s vojskom a tým začal r. 49 pr. n. l. občiansku vojnu v rímskom štáte.

[124] Aby sme teda per Muf ta účinkovali. Lat. per znamená skrze, prostredníctvom (niekoho, niečoho), ale „per Muf“ je taká dobová fráza, ktorú dnes už nemôžeme bezpečne vysvetliť, môžeme sa len dohadovať, že ide o vybavenie vecí na vysokých miestach prostredníctvom vplyvných známostí.

[125] Patrónom revúckeho gymnázia — zdarne účinkujúceho dvanásť rokov (1862 — 1874), až do násilného zatvorenia vtedajšou maďarskou šovinistickou vládou. Pekne ilustruje vtedajšie slovenské pomery, že Zechenter, dobrý katolík, stal sa patrónom (priaznivcom, podporovateľom) evanjelického gymnázia, keďže bolo slovenské.

[126] Štefan Daxner — vtedy gemerský podžupan. Bol druhým podžupanom, nie prvým, mal na starosti súdnictvo v Gemersko-Malohontskej stolici.

[127] Ján Bobula (1844 — 1903) — hral veľkú úlohu na čele tzv. Novej školy slovenskej, ale čoskoro po r. 1875 celkom odpadol od Slovákov. Autor správne podotýka, že Bobula bol poslancom za okres staroľubovniansky.

[128] Jozef Kohút (1838 — 1915) — advokát v Martine, buditeľ, zakladateľ slovenského hasičstva. Zanechal nám dôležité spomienky o slovenskom divadelníctve v Martine a na okolí (Nár. noviny 1897).

[129] Jožko Kohút, náš martinský. Red. SP.

[130] Peter Jamnický (1840 — 1908) bol neskoršie advokátom v Pezinku. Činný bol buditeľsky, aj v rámci evanjelickej cirkvi.

[131] Žigmund Melfelber (1843 — 1923) — buditeľ, bol potom advokátom v Martine.

[132] Dr. Peter Matúška (1841 — 1901) — advokát v Pešti, ktorého autor správne charakterizoval.

[133] Ján Ružiak (1849 — 1921) — buditeľ, advokát v Mikuláši, bol do r. 1905 slovenským poslancom na uhorskom sneme.

[134] Moja prosba, podaná… strany cinzu na stajňu, cieňu a šop. Nem. cinz (nájomné, poplatok) tu vystihuje skutočnosť, lebo Zechenter dostal od banského riaditeľstva aspoň čiastku peňazí, ktoré sám musel platiť za to, že si pre úradnú potrebu držal koňa.

[135] (lat.) Podľa smerníc pre chudobných.

[136] (lat.) Dobromyseľne.

[137] Že vďačne prijímam jednateľstvo Matice — jej zastupovanie vo svojom okolí, bezplatné, keďže išlo o národnú vec.

[138] R. 1864 sa išlo biť… hen do Schleswig-Holsteinu — v nemecko-dánskej vojne, vyvolanej tou skutočnosťou, že nový dánsky kráľ Kristián IX. potvrdil takú ústavu, ktorou sa tie dve krajiny, dosiaľ spojené s Dánskom len personálnou úniou, stávali súčasťou dánskeho štátu. Ich obyvateľstvo s tým nesúhlasilo a vyhlásilo iného za svojho panovníka, do sporu sa zamiešalo Prusko s Rakúskom, v krátkej vojne zvíťazili nad Dánskom a Schleswig a Holstein odtrhli od neho. Obe krajiny boli vždy pokladané za súčasť Nemecka.

[139] Knieža Otto Eduard Bismarck (1815 — 1898) — nemecký štátnik, predstaviteľ reakčných pruských statkárov (junkerov), od r. 1861 pruský ministerský predseda. Pod jeho vedením sa Nemecko zjednotilo „zhora“ pod vedením Pruska.

[140] Nechápali účinky pruských pušiek-zadoviek, nabíjaných zozadu, teda systémom i teraz platným. Proti tomu rakúske vojsko malo ešte stále zastaralé pušky, ktoré sa nabíjali ústím (od predu) a boli teda pomerne pomalšie a výkonom sa vôbec nevyrovnali moderným pruským puškám.

[141] Na Düppelských násypoch v Schleswigu — kde Dáni zriadili mocné opevnenie, ktoré r. 1864 dobylo pruské vojsko útokom po dlhšom obliehaní

[142] (lat.) Od začiatku.

[143] Noviny „Zukunft“ (nem. Budúcnosť) — vychádzali vo Viedni

[144] Vydal pod menom „Rozmarín“ pravidlá slobodnej voľby — Bola to brožúrka pod menom Marek Rozmarín: Slovenský Vlastimil, alebo meru otázok a odpovedí o terajších záležitosťach národa slovenského (Skalica 1865).

[145] Aby sa protestovalo na… tavernika alebo na kanceláriu — Najvyšší tavernikus (lat., pokladník) bol kedysi jedným z najvyšších krajinských úradníkov v Uhorsku. Bol sudcom nad slobodnými kráľovskými mestami, členom kráľovského miestodržiteľstva a sedmopanskej tabuly (najvyššej súdnej inštancie). R. 1861 bol na čele uhorského miestodržiteľstva, lebo nasledoval v hodnosti hneď za palatínom, hodnosť ktorého vtedy už nebola obsadená. Kanceláriou sa rozumie uhorská dvorná kancelária vo Viedni, cez ktorú išlo všetko, čo vychádzalo od kráľa v uhorských veciach, alebo čo sa vybavovalo s jeho osobitným povolením. Miestodržiteľská rada sa nestýkala s kráľom priamo, ale iba cez uhorskú dvornú kanceláriu.

[146] (maď.) Nemec je predsa len huncút.

[147] Áno, splnila sa: bol štipendistom Matice slovenskej. Red. SP.

[148] Jacob Moleschott (1822 — 1893) — nemecký fyziológ, univerzitný profesor v Zürichu, Turíne a Ríme, filozoficky patril medzi systematikov materializmu ponímaného však mechanisticky proti neskoršiemu Marxovmu dialektickému materializmu. Lehre der Nahrungsstoffe (nem.) znamená Učenie o živných látkach. Zechenter to vydal vo výťahu v Letopise Matice slovenskej (IX, 1872) pod názvom O premene látok v tele.

[149] Kubicovi a jeho dvadsiatim súdruhom — spoluposlancom. Pavol Kubicza (1816 — 1893), maďarský politik, činný už pred revolúciou, r. 1865 bol znova poslancom. Od r. 1867 bol dlhoročným trenčianskym županom. Bol vytrvalým maďarizátorom.

[150] Michal Godra (1801 — 1874) — buditeľ a literát, bol profesorom a riaditeľom (teda nie učiteľom, ako píše Zechenter) na ev. gymnáziu v Novom Vrbase v Báčke. O voňavých georgínach (ďordínkach) písal už r. 1845 v Orle tatránskom.

[151] (nem.) Pánu cis. kráľ. okresnému lekárovi dr. Gustávovi Zechenterovi v Brezne. — Podľa výnosu vysokého cis. kráľ. ministerstva financií z 21. marca 1866 číslo 55.669 a následkom oznámenia cis. kráľovského dolnouhorského riaditeľstva baní, lesov a statkov v Banskej Štiavnici zo 7. apríla 1866 číslo 2209, povoľuje sa Vám pri všetkých Vašich úradných cestách účtovať cestovné trovy podľa ustanovení výnosov vysokého cis. kráľ. ministerstva financií z 10. októbra 1858 číslo 51.000 a z 3. júna 1964 číslo 26.922, a to počínajúc od 1. apríla. Súčasne sa Vám povoľuje taktiež s účinnosťou od 1. apríla toho roku tým istým výnosom určená výška deputátu na koňa spolu s peňažným prídavkom.

[152] Príčinu na vyhlásenie vojny r. 1866 — Táto krátka vojna, v ktorej Rakúsko úplne prehralo s Pruskom, znamenala odstránenie rakúskeho vplyvu z Nemecka a vzostup Pruska, zakončený r. 1871, po víťazstve nad Francúzskom, vyhlásením pruského kráľa za nemeckého cisára a utvorením imperialistickej Nemeckej ríše. Vojna zaistila aj víťazstvo maďarskej šľachty a veľkoburžoázie tzv. rakúsko-uhorským vyrovnaním.

[153] Okrem Saska a Bavorska — vtedy ešte samostatných krajín

[154] (nem.-franc.) Podplukovníka.

[155] Prvostupňová Xantipa — zlá žena (Meno pochádza od manželky gréckeho filozofa Sokrata, ktorá vraj bola príslovečne zlá.)

[156] Dlhú zhýbavú cievu nargilovú (perzské slovo) — Je to vodná fajka, pri ktorej sa cieva vedie cez nádobu so studenou vodou, navoňanou ružovým olejom, aby sa dym ochladil. V tejto špeciálnej fajke sa fajčil osobitný druh perzského vlhkého tabaku (tumbezi).

[157] (nem.) Kapitánom jazdy.

[158] Barón Ľudovít Benedek (1804 — 1881) — keďže sa r. 1848 — 49 vyznačil vo vojne s Piemontom (Sardínskym kráľovstvom) a za revolúcie v Uhorsku, r. 1866 ho proti jeho vôli vymenovali za najvyššieho veliteľa vojska proti Prusom. Po porážke pri Hradci Králové upadol do nemilosti a potom ho poslali do penzie.

[159] Do Rumunska (vtedy Valachie a Moldavie) — ktoré dve kniežatstvá boli formálne až do r. 1861 pod tureckou zvrchovanosťou, hoci vtedy už mali spoločného panovníka. R. 1862 sa v Bukurešti prvý raz zišli volení zástupcovia obidvoch krajín a napriek odporu veľmocí, najmä Rakúska a Ruska, vznikol nový rumunský štát.

[160] Keď sa Albrechtova dcéra popálila — volala sa Matilda (nar. r. 1849, zomrela následkom popálenín 6.júna 1867)

[161] Po bitke pri Sadovej — začatej 3.júla 1866. Bitka dostala u nás pomenovanie „pri Hradci Králové“ (na západe sa spomína ako bitka pri Sadovej).

[162] Gróf Eduard Clam-Gallas (1805 — 1891) — rakúsky generál, r. 1866 bol pre taktické chyby ako i chybné rozkazy z hlavného stanu viac ráz porazený, a to rýchle jedno za druhým

[163] (lat.) Katolíckej pospolitosti.

[164] Anton Penzel (umrel r. 1886) — buditeľ, známy dielom Ovocinár na Slovensku (vyšlo r. 1867)

[165] Matičný kalendár na rok 1867 — Mal názov Národní kalendár a vyšiel na r. 1867 ako druhý (a posledný) ročník.

[166] Až na Gran-Nánu (nem.) — Hronskú Nánu, neskorší Parkan, čiže dnešné Štúrovo

[167] Dr. Michal Mudroň (1835 — 1887) — brat Pavla Mudroňa, buditeľ, výborný obhajca v tých časoch. V politickej publicistike sa vyznačil pádnou odpoveďou Grunwaldovi r. 1878 (už spomenutou) na jeho utrhačný spis A Felvidék (Horniaky) a Thébuszovi (r. 1882, tiež maďarskou) na podobný spis Protestantizmus és panslavizmus (Protestantizmus a panslavizmus).

[168] Gróf Friedrich Ferdinand Beust (1809 — 1886) — štátnik najprv saský a potom rakúsky. R. 1866 sa stal rakúskym ministrom zahraničia, ale pre odpor Maďarov nemohol r. 1871 za nemecko-francúzskej vojny využiť príhodnú chvíľu na „odvetu za Sadovú“. R. 1871 zmaril vyrovnanie s Čechmi. V tom istom roku ho prepustili z ministerského kresla a Rakúsko nastúpilo cestu dohody s Nemeckom podľa želania maďarskej oligarchie.

[169] Besiedky, ktoré vydal — Vyšli z nich štyri zväzky a keďže Paulinyho list je z r. 1866, údaj o malom počte predplatiteľov sa vzťahuje na ich prvý zväzok.

[170] Milke jopkou (franc.) — teplejšou ženskou blúzou

[171] Franz von Hauer (1822 — 1899) — rakúsky geológ a paleontológ, autor početných odborných prác

[172] Ja som ochotne hral elefanta — čiže „slona“, sprostredkoval ich schôdzky a predstieral, že nevie o ich ľúbostných zámeroch

[173] Proti Hunfalvymu (Pavlovi, 1810 — 1891) — maďarskému jazykovedcovi a etnografovi. Pôvodné priezvisko tohto spišského rodáka bolo Hundsdorfer, ktoré si potom prispôsobil maďarčine a tak sa stal z neho Hunfalvy.

[174] Prvý zväzok matičného Letopisu na rok 1867 — Preto prvý, lebo vychádzali do roka dva zväzky, obidva so samostatným stránkovaním.

[175] (nem.) Ríšskeho geologického ústavu.

[176] (nem.) Sedliak ako milionár.

[177] (lat.) Tým samým.

[178] (lat.) Keď im pľuštilo („opica“ po opitosti).

[179] (lat.) Prácu a olej som stratil. (Škoda bolo každej mojej námahy.)

[180] Do Starhradu — Magyaróváru, mesta v Zadunajsku (Mošonská stolica), kde bola hospodárska akadémia už od r. 1818

[181] Že sa má odbavovať reambulácia (lat.) — obchôdzka, cieľom ktorej je zistiť skutočný stav niektorého územia a porovnať ho s katastrálnou mapou. Na mape treba totiž vyznačiť všetky zmeny, lebo po istom čase je na nej nevyznačené mnohé, čo medzi časom vzniklo v teréne, resp. je zaznačené mnohé, ktoré v skutočnosti už zaniklo.

[182] (lat.) Kocka padla.

[183] (lat.) Namaľovaný panák.

[184] (maď.) V neprítomnosti hlavného banského grófa.

[185] Jozef Szlávy (1818 — 1900) — maďarský politik. R. 1867 bol poslancom, r. 1869 ministrom obchodu a r. 1872 za krátky čas ministerským predsedom. V r. 1880 — 82 bol spoločným rakúskouhorským ministrom financií.

[186] vesuvian — inak idokras, kremičitan hlinito-železito vápenatý. Vyskytuje sa na kryštalických bridliciach alpských, na vyvretej vezuvskej láve a inde.

[187] grossulár — hessonit, druh granátu. Je jeden z prirodzených kremičitanov vápenato hlinitých. Je to obyčajne egrešovozelený nerast kontaktných vápencov.

[188] desmin — patrí do skupiny zeolitov, vodnatých kremičitanov vápenato-hlinitých. Sú to nerasty málo tvrdé a pomerne ľahké.

[189] wollastonit — typický nerast kontaktne (dotykom) zmenených vápencov. (Kontaktná metamorfóza je premena hornín pri styku s vyvreninou.)

[190] analcim — patrí do skupiny zeolitov, je to tiež vodnatý kremičitan hlinito-sódnatý

[191] ichthyopthalm — staré označenie apofyllitu, patriaceho do skupiny zeolitov. Je to jediný vápenatý zeolit bez hliníka s prísadou florečnanu draselného.

[192] kýz arzénový — arzénopyrit (Sírnik a arzénid železa, nerast zo skupiny markasitu, vyskytuje sa hlavne na rudných žilách.)

[193] glaukonit — nerast príbuzný sľudám, slohu obyčajne zemitého. Je dôležitou súčiastkou morských usadenín, najmä v pásme miernych hĺbok.

[194] bizmutový leštenec — Dnes sa výraz leštenec pre skupiny sírnikov a sírnych solí už málo používa. Bizmutin je prirodzený sírnik bizmutitý, vyskytuje sa hlavne v Bolívii, kde je i banskou rudou bizmutovou.

[195] kýz medený — čiže chalkopyrit, dôležitý je ako medená ruda. Vyskytuje sa hlavne na žilách, samostatne i s nerastmi iných kovov, ďalej na kontaktných ložiskách (s magnetitom a hematitom).

[196] blauspath (nem.) — živec, patrí do najdôležitejšej skupiny zo všetkých kremičitanov

[197] okov piva — Uhorský okov mal 0,5659 hl.

[198] (nem.) Nemecký Čech. (Českého pôvodu, ale nemeckého zmýšľania.)

[199] Totiž nútený odchod.

[200] (nem.) Úverového ústavu.

[201] k superintendentovi Jánovi Chalupkovi — správne k administrátorovi superintendencie (biskupskému námestníkovi), keďže Chalúpka ním bol

[202] (lat.) Tento somár v podobe zebry, pekné to zviera, uspokojí sa aj s podlejšou trávou.

[203] Na evanjelické nižšie gymnázium (martinské), ktoré bolo tiež slovenské ako i revúcke, a preto ho naši buditelia podporovali ako i tamto.

[204] (lat.) Človek býva človeku vlkom, ale nie človekom.

[205] barón Šimon Révay (1820 — 1880) — veľkostatkár v Mošovciach





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.