ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1

Boh nám dal otčinu. Rozhodol, aby sme boli blažení.

Povedal pravdu neskrytú, že bude pre nás. Nie pre cudzie more.

Aby vetry, keď zdvihnú svoje plachty, podúvali len k Tatrám.

Pred každou búrkou Záchranca z neba má meno. Voláme, ratuje.

Náš maják je i dnes živený utrpením.

Svietime i na svojich tŕňoch. Sú z ďalekých vekov.

Sme v kráľovstve Božieho Syna. Pod jeho korunou.

Kristus trpel u svojich. So svojimi. A ostal sladký k nim.

Otčina žije. Nik nemôže rozkázať, aby jej hodiny zastali.

Smrť nech čakajú národy, čo nechcú Pána neba a zeme.

Dejiny slovenské sú od nás až k Bohu.

Láska má sladké kroky. Nájde si dosť miesta.

Za stôl si posadáme ako na svadbe v Káne.

A nebolo by dosť vína, ak Pána Boha nezavoláme.

Milé bude prísť všetkým pozvaným.

A byť u nás doma.

Nechýbal nám nikdy spev. Ani nad riekami Babylonu.

Iďte a spievajte všetkým národom, čo ste dostali zo slobody.

A budú Turíce. Otvoríme slovenské srdce svetu.

Prehovoríme zrozumiteľne k tým zblízka, i k tým zďaleka.

Nebudeme kričať, že sme tu. V deň slnka duch sa klania Bohu.

Z otvoreného boku, ktorý nás bolel, výjdu naše modlitby.

Práca nám rozvodní ruky na našej roli.

V parku na lávke potisneme sa o miesto pre deti. Majú budúcnosť.

2

Pamätnú dosku má náš dom: Milovať!

Naše polia, naše záhrady neskryjú svoje plody. Truskavce budú rásť ďalej.

Žijeme v časoch, keď nežičlivosť všetko chce brať. A Boh nedá sa vziať.

Opretý pluh o chalupu čaká. Trochu obloka a vidieť role.

Mať tichý dych. Mať pár krokov. A sme nerozluční.

Stvoriteľ sa rozdelil u nás s dňami, ktoré sú pre Neho.

Sme priateľstvo. Láska je struk na rozdávanie. Ten druhý svet, ten nežičlivcov, od hanby zhorí.

Sú hostia nehosťami. Hmyz na obloku sa nemodlí. Prišla noc.

Netečie nič do večnosti. Tma je už taká. Je tmou.

Posunok do prázdna je akt nemilujúcich. Z dna svojho rieka lístok utopený nezdvihne.

Nenadávaj na tých, čo ti domov vzali. Nemajú poslednú silu. Naša je sila ducha.

Šípová ružička nikoho nečaká s pichliačmi, ale krásou.

Kristus nás pritúli rukami tak, ako mal na nich klince.

Modlitba neprináša bolesť. Nemá tŕňa.

Otčina nerozdáva, čo by nás bolelo.

Klince sú ovocie Božie, v raji nezakázané. Pre celý deň.

Pekne dokončil Pán Boh pri nás svoj večer. Mali sme od rána jablká.

Ovocie vždy ticho mlčí. Neplače, keď sa pominie.

Boh nás bude súdiť svojím stromom.

3

Všetci sme v rodine sveta. Tak žijeme, ako sa voláme.

Môžeme smelo povedať, že patríme k sebe. Máme otčinu.

Stvoriteľ vyoral roľu i s tvojím menom. Si, kto si.

Je strážne nebo. Je rodný blankyt.

Tak kvitneš. Plamienkom z nebeských výšin.

Boh je večne tvorivý. Vždy sa rodíme.

Všemohúci ti dal chalupu. Prijal si ju. Je tvojím právom.

Slobodne dýcha jar na nebeskom dvore. Je veľká večnosť.

Na svojich brehoch si. Vo vznešených Božích hĺbkach. Spievaj.

Pri rozdelení zeme povedalo sa nám z neba: Ste Slovenskom.

Dvere sme si otvorili. Sme doma.

Tak v príbytku rodnom máme chrám. Náručie všetkých.

Že sme malý národ? Nie je málo, čo je od Boha.

Spievala nám matka pri chudobnej kolíske. Či málo spievala?

Zložila nám ruky pri modlitbe. Na našich ústach sa modlila. Nebolo to málo.

Vzala nás do kostola. Boli sme tvárou k jej tvári.

Behali sme neskôr. Kvietky tam boli, kde ich Boh dal.

Obloha bola každý deň oblohou. Nekradli sme jalbká.

A nemyslite si, že nikdy nehrmelo. Pravdaže, hrmelo. Bodaj by nie.

A Boh neutekal od búrky.

4

Nad tvojím hrobom, Andrej Žarnov, kľačím.

Žil si s otčinou. Ostal si v nej pochovaný.

Nie je tu zem ľahká, zem slovenská. Len kolená sú slovenské, čo kľačia.

V Starom zákone Boh posielal prorokov, aby spievali. Vždy ich zabíjali.

Našu pieseň zabíjajú cudzinci doma.

Ale lýra je z prameňa vesmírov. Nedá sa zabiť. Unesie zem.

Básnik je oráč pri Božom pluhu. Zrno z jeho rúk vzletí. Bude chlieb.

Lásku nemožno zakázať. Ani jej omrviny. Sú našou rečou.

Modlitby prorokov stali sa Bibliou. Nezabili poslov Božích.

Báseň je vždy básňou. Na hrobe básnika ľalie kvitnú.

Kvety z cintorína nevymrú.

Aj malá piaď zeme je pre nás obetou národu.

Boh stvoril nesmrteľnosť. To je pole úcty po bojovníkoch.

Keď nás po smrti nezanesú domov, nemusí nikto nariekať.

Netreba. Pri hrobe básnikov sa neplače.

Smutná záhrada nie je smutná. Ani s tmavým hrobom. Tmy niet v ňom.

Pod stromami je večná tíš. Pre nás neplače vetrík. Len pre tých naokolo. Neobídu nás.

Tak vždy, živí i mŕtvi, sme v dome svojom.

Smrť nám nepovie, komu sme dali Zbohom, komu nie. To by sme rany rozdávali. Z večnej jari sa neroznáša bolesť.

Žarnov, ty si zomrel ako panna. Panenskú máš zem doma.

Tak si v otčine pochovaný.

5

Prvý 14. marec sme oslávili všetci. My i naši predkovia.

Na svete nikto nedáva Štát. Bol z nášho chleba. Z našej pece, nie z iných rúk.

V storočiach múka bola preň pripravená. Počnúc ikonou bratov Solúnskych.

Mali sme všetky tri prúty od Svätopluka. Doplával na nebeský breh sv. Bystrík, hodený do Dunaja.

Pán Váhu a Tatier sa usmieval z fotografie na stene.

Na stole bol dukát. Dávno ho vzal Jánošík pánom.

Ruky sme mali zložené pri veľkom obede.

Boh predriekol modlitbu.

*

Dnes je sloboda na nepoznanie. Sme bez nej.

Otrokár ti siaha i na meno. No kolísku nemožno meniť.

Vojna zničí rodné pole. Ale roľa ostane.

Oheň spáli dom. A nespáli pôdu.

Neutiahnime sa do kúta.

Ak chceme mať svedectvo v dejoch sveta, treba nás väčšmi vidieť.

A treba vidieť naše kroky k otčine.

Voz ťahá Boh. Za vozom ideme. Tu majú byť všetci naši.

*

Vlasť je miesto, kde nás jej deti porodili.

Nevieme odísť od svojho dieťaťa tak, aby sme ho už viac nemali.

Pravda, nájdu sa i zradné duše, čo to urobia.

Ale komu ich možno klásť za vzor?

Pred deckom by sme sa hanbili. Aj v ďalekom svete.

Návraty sú krásne. K svojim.

Človek v raji to skúsil.

Ochutnal strom, s hadom bez Boha. A Boh sa vrátil.

6

Slovenský dvojkríž má v jednom ramene Krista, v druhom celé Slovensko.

Sú ruky rozprestreté pre lásku. Trpieť treba i modliť sa.

Národ je z domova vonku. Ale má svetlo Božích rúk.

Boh sa nevzdiali ani na chvíľku.

Biblia píše, že vyvolený ľud na púšti pod nebeským oblakom putoval.

Tak ide sláva kríža dopredu. S nami.

Sme zapálená žertva na troch kopcoch, odkedy trváme po Svätoplukovi.

Vladár nebeský nepošle blesky na trpiacich.

Nad Tatrou sa neblýska. Už sme spievali Hej, Slováci.

Gazda bol doma. Oral svoju zem.

A prišla pohroma. Roľa padla. Dožinkárov odohnali.

Videl to celý svet. Ruky založil a nič nepovedal.

No kríž nás stúlil k rukám Kristovým. Tu sme sa našli.

A hlásime sa: Ostaň. Domov bude ďalej domovom. Všetci sa hlásme. Slovensko nech je väčším Slovenskom.

Kristus je s nami, keď sa zvečerilo.

Nie je potajomky.

Už sa dal poznať.

Ide lámať chlieb. Rukami, ktoré má na kríži. On, aj my.

Vieru majme trpezlivú.