E-mail (povinné):

Rudolf Dilong:
Moja krv

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Zdenko Podobný, Marián André, Slavomír Kancian.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 77 čitateľov


 

Moja krv


Pútnik som vybledlý aj hltač ohňov Pane môj
do neba vystieram sa ako boží strom
som iskra a som smrť som zvyšok lásky sveta
zem moju požiar pochytil jak ženu v drieku

Snáď mal som kúsok života a iný kus som oplakal
som prišiel trubadúri po vás neskoro
na očiach krv mám vašu rozliatu a epopeje
a neviem ja pre ktorý stredok hviezdy trpieť budem

Hľa za obzormi staré vesmíry sa penia
hľa kde sú bledomodré sopky v azúre
tam povstal som na tvojom kopci láska
ó viacej vzbúriť sa ó viacej poniesť fakľu

Čo to za lávy rudé čo to za gejzíry!
milencov videl som po vrelom lásky vyznaní
jak utečencov z ktorých besy vzaly chýry
my spolu v smútku lýru milujeme

Čo to za pieseň spieva alkoholik rojčivý
sny sa mu staly naraz plavou mladuchou
i ja sa ženiem zlatým vtáčkom vidiny
za vami nepokoja deti deti síry

Ja poznám hĺbku sveta až do vašich sŕdc
ó veční tuláci ó svätci vášniví
tak veľká nikdy nie je zem jak ľudské srdce
čo miesto lásky splodí bolesť sčernalú

Povedzte ktoré konce sveta nedovidieť
povedzte kde mám začať žiť na púšti!
Prišiel som z hory Olivovej krvou spotený
ó Kriste a ja neuvládzem kalich súmraku

Mám polovicu slnka Pane vrchov hrozných
a pasiem v tvojich holiach oči choré
dojatý bol som tvojím lejavcom až do smrti
a s maliniarkou omdlieval som v lese ponurom

Oj všetko som už videl ponížené nahé
nemal som kde sa vrátiť v strašnom skľúčení
potom som zdvihol ruky suché k nebesám
pre tvoje čaro Bože šlo mi do zúfania

Prešiel som mestá kráľov krivolaké trasľavé
i metropole ľudu na východ a na západ
modlitby nové viem a nové božstvá vymenujem
na zakladanie náboženstva nie som Pane môj

Po kraji prorokov som rúcal modly škaredé
a moje staré viny satan vyčítal mi
kto mocnejší je ako trpká slza v Ninive
nech Jonáš donesie mu z mora slanosti

Ja smútok všetkých vôd som prijal do tela
ja oceány temné prebrodil som tvárou
ústami sal som horké obežnice neba
neviete jak ma utrápil ten povlak blankytu

Keď lode ťažké tiahly v diaľky morské
keď obzor vzbĺkol parou rýb a múmií
ja som sa ponáhľať chcel k brehom tajomným
do krčmy prístavnej vliezť som chcel ako vodník

Pre malú zeme prsť a pre hlt vzduchu blúznil som
nájsť krehké steblo trávy a zaň život dať
čo som sa navolal keď hrebeň hviezdnych vrchov blčal
môj hlas po vodách zadŕhal sa v horúčke

Bohvie na koľké fjordy vymrštil ma prílev
bohvie za akých mrákot vzlykal som do vetrov
mladosť ten ľúty šarkan rúbal sa mi s ďasmi
ja chytiac jeho liace hnal som ho ku zorničke

Oh všetok čas bol pre mňa preukrutnou mukou
prebdel som hrôzostrašné narkotické rána
zapísal som sa do hviezd a do fatamorgány
do rúk čo pohladia mi zapálené zraky

Ujsť ujsť bo tichá nikde nie je táto smrť
jak nekonečným zdá sa príchod anjela
ó zem hľa ako poznám oči tvoje vo hmlách
ó ako cítim v srdci žhavý červený kvet!

Potom som šiel po suchej zemi bosý kajúcne
tá sláva mníchom stať sa nie je závideniahodná
tisíce rúk som podal bleskom z Hory Sinaj
a ešte v matných očiach mal som bolesť hlodavú

Môj mušt mal spodok temný ako polnoc žeravá
jak agonické hodiny a ako umierák
a satan šiel do môjho domu tíško po palcoch
červený krivý satan ako šabľa dragúnska

Do tmy a potme stál som jak prst boží úporne
a jašter sa mi zjavil ihneď z kraja noci
tá beštia si čistým hlasom vravieť počínala
lež kto ju mohol menom volať pod slnkom!

Ó teraz viete ako z trestu mal som ľúbiť zem
hľaďte jak svietia galejníka zraky unylé
ktorá je cesta k tebe hviezda čo mu vyjdeš raz
a zaplače jak plakať možno v extáze!

Nezlomte vo mne vieru nič sa nedá zlomiť
len sám sa môžem vyznať z iných ťažkých krížov
i mladosť podivnú i srdce dal som potupiť
niet smeru od teba stĺp hanby nieto cesty už?

Všetko som hľadal dlho všetko preplakané
minúty oddýchnutia nemal som kde zmárniť
mal som svet dotrhaný víchricou a zjavením
a vlákna neba sprerývané bolesťou

Obrátiť sklamania tie sochy zakliate
omyly postojte ja iným hviezdam uverím
pre lásku porodil ma meteór čo padá
od vekov do vekov ho svety túžia poznať

Ja viem ja viem pre kvety vznikla zem
snáď som už potuchlý jak sláva zapadlá
snáď vyšľahol som prostred starých ruín
otvorte oblok pre smutnejšiu ružu

Hoci som viacej nechcel ako chutnať korienky
volal som po vízii Jána Krstiteľa
milujte človeka hľa brat a Kristus bolestný
milujte hľa zem v stromoch kvetných zbelieť má

Potom som vzletel vyššie hlasu proroka
čo som ja vydal za podivné slová
z pŕs archanjela aké posolstvo som vypil
len v túhe chrániť vás som vylial jeho víno

Vykričať chcel som tvoje vety génius
zobuďte ľudí horí večer dohviezdny
o láske spievať budem ružovej a mrazivej
o hymne Stvoriteľa o komnatách vzniku

Len v túhe chrániť vás som vaše mená nepamätal
keď odišiel duch slepý do vôd ponorený
vtedy ho preletel môj drahý letún rýchlejšie
ó augur vznešený ó nesmierny ó melancholický!

Jak dlho lkal som za dňa tvojho albatros
ty vták čo zázračne sa plavíš vzduchom dejín
jak dlho vytrval som pri vás krídla šialené
ach poranený predsa som ťa pálil svieca smutná

Kde som na tento štít už viazal slovo sväté?
kde ostal som pod vrchom Parakléta mdlý
znova mi príde stavať oltár po vodách
a počuť tvoju kázeň s ohňom eunuch

Ešte sa nerozodní ešte kameň temný je
drž anjel zloby plášť čo kocka padla oň
niet zeme Kanaán? niet vodcu? iba lós?
nepravý Cháron? tento somnambul?

Nech teda padá do úst tmy tá špongia
nech vydávi svoj ocot ruža divoká
aké má telo kvet čo porodíš ho ó zem
keď ruku nevystiera z bezdna tvojho Simeon!

Lež svetlonos zlý v pekle mlčať naučil sa
poď Kriste mŕtvy z hrobu prehovor
ja som ťa čakal tvárou k zemi Pane môj
ležal som Pane môj jak jablko

Konečne vstanem pôjdem Kde je azyl môj?
Ja rúhal som sa dosť ja pil som Otčenáš
ja drahou slzou platil som za slová modlitby
však nakoniec sa ozvi vlastná pera prekliata

Bože čo svietiš v tieto duše v tieto pohoria
a hľadíš do ich dejín úvalov a roklí
tu v jaskoch svojich predpíš mi hlt zákona a lásky
hľa sčítaj peniaz sám keď vstanúc platím za víno

Bože tu podávaný z rúk do rúk a z očú do očú
videný pretože už nevidený skrytý si
oh vyslov slovo lúč do pôdy zrakov mojich
jak strhaný mám vládnuť v tichom tvojom potoku!

Nezahlaď svoje stopy mi ó veľkorysý
ty z raja sám ty z veľkých sadov ovocných
ja neviem z akých krajov dobehnuvší sem
v obrube tvojich šiat jak vietor trhám sebou

A potom ustatý som zmeravene upel
padajúc v svätých katedrálach na zem chladivú
Pane môj ja som poznal sklony k mystike
lež s chorým nepokojom som ťa vyhľadal

Ja neviem Pane odkiaľ si ma zavolal
za štyri strany sveta som sa kajal strašne
v tom mori ticha päť dní z týždňa som sa modlil
jak utopenec škvrnám luny podobný

Bez okrás šepkal som len svoje ťažké slová
jak Amos pri stáde keď padal vo vízie
mal som viac jasať prosiť orodovať
vy isté duše viete tento jazyk chápať

Lež kým by som bol stihol sviecu dopáliť
čerň ľahla mi na dušu triaška úzkosti
kde ujsť zo šera kade zahnúť Mefisto!
kde uniknúť ti čierny duchu skrivený

Jak šklbol čelo moje desný nepokoj
hľa zmietal som sa v prachu brata Kaina
Viete že diabol jazyčiskom šľahal ma
viete že i do chrámu prišiel za mnou pekelník!

Potom sa slial mi k nohám ako para sopečná
žeravý satanáš ten dusný zmätený
jak stonoha jak háveď liezol mi po tele
jak šarlatán sa brodil so mnou v zápachu

Ježišu Kriste ktoré sväté miesto tiché je?
na svete kde je strecha s božím nápojom?
s krčahom v ruke zjav sa brat môj samaritán
pri poľnej studni z ktorej kvíli voda

Ukáž mi aký zázrak máš z rúk Spasiteľa
a aké čaro vládne v svätej duši tvojej
ja som sa umáral dosť žiaľom bez teba
však vedno s tebou by som chcel piť život bolestný

Ešte raz v stánky Božie vkĺznuť škulinou
ó šaľba táto z perí mojich nevypŕchne
chcel som sa dotknúť v chrámoch rúcha hojivého
snáď aspoň kvetov na ňom rukou vyšitých

Ja v svätyni som pálil hriechy napísané
dno chrámu hlboké tak z diaľok stonalo
tam náhle maľoval som veľké modlitby
a rukou hmatať som chcel vlastné srdce

Ó nepopliesť už nikdy Otčenáše
keby sa nemiešala do nich táto mladosť
ó keby nikdy nešly nazad roky roky
keby sa neobzrelo slnko z vlaňajška

Lež ja som naozaj bol večne ako dieťa
tak rýchle spitý každým lúčom márnivým
bežal som za hocakým klamným blankytom
túžiac sa zvaliť v jeho penu horeznačky

Snáď Ikar nepozná tak výšok volanie
a osud veľkej čiary mliečnej na nebi
Mať svet pod krídlami a všetky zaklínadlá
a ešte v nociach pustých vodiť Veľký voz

Potom jak ohnivák sa spúšťať dolu po sebe
spať v stromoch košatých a na dne jazera
žil som už z odrobiniek lístia suchého
jesť a piť musel som vás vlny večne hučiace

Jak často túžil som ťa objať rodný prah
sbozkať ťa ešte domček s vôňou zemiakov
tu dieťa bol som čiesi chladné špinavé
keď mati piť mu dala prsia vyschnuté

Lež teraz nech som ja už strašný ktokoľvek
Tantal či Léthe čo sa zjaví tajomne
snáď som bol mlčanie snáď bázeň zarytá
po všetkých výpravách som nebol vrakom Pane môj

Prešiel som hory doly s ťažkou únavou
kdesi na brale vlhkom stopu verša nechal som
a iné stopy rozvial vietor rokľami
a samého mňa hádzal v tlamu vodnára

Teraz som skláňal hlavu tam kde padala
čo ja viem čo som mal za zvyšok oddychu
keď z dúpät vyháňal som šelmy ohnivé
sám nepoznajúc iný čierny brloh

Povedzte kde z tých špelúnok je vchod do mesta
po ktorých uliciach sa nezakriví zrak
kde spí a nespí úlisný sen podivný
v mrákotách čo ho vydávi štvrť periferná

Povedzte temní kamaráti z ktorej krčmy idem
kým iná vášeň z trpkých brehov odplaví ma
snáď bol som tiež len z lásky kvapka na mori
snáď jeden z anjelov čo absint vypije

Hľa muky prestál som tých svätcov čudesných
zpola jak blíženec a zpola Lazár malátny
ja výkupné som dával panne z Magdaly
a spievať učil som sa žalmy uličné

Už spite po mne spite mladí rebelanti
skrz naskrz prenikol som k tebe jazyk života
a mal som túhu nekonečnú všetko rozhlodať
ja neodbytný bludár strach mám z neporiadku

Vedel som rúcať dom a v hĺbke jeho pivníc
modlitbu alchymista šepkal do nádob
niekomu ďaleko som poslal pozdravy
a zasadal som v šíku duchov podzemných

Ó zurvalstvá vy bledé lejte spodok svoj
ó sláva parenísk len zašli na nás sen
hľa duša zahorklá jak zašla v zákutia
a chlapec ošklivý bral do rúk veršov sošity

Nepoznám väčší smútok jak háv kométy
a riasy tvoje kropia nás už trudný básniku
sám nemám spánku okrem miesta tejto pitky
a v útrobách mi hučí mrivá metafora

Oh koľko svetla lustrov v duši zažal som
na slávnosť besov a na únik božstva
ušiel som do hôr žil som v skrytých skaliskách
do jaskýň strašných chodil som na polnočnú

Ó krajné zúfanie ja nosím v sebe stále
to odrátanie všetkých dní na ceste k úplnku
Kde vložiť zrak a nenájsť Janka Kráľa?
Kde smútok dať a nebyť v ohni hviezd?

I roky prejdú zatratenie neprejde
čo komu vravieť mám o jednej bezsennosti!
Človek si noci srdce otvára jak beženec
a táto najistejšia horkosť mocne vládne

Kto mi to povie v pravej chvíli mlčania
ktože mi povie kto som ja ten záhadnejší
kto vysvetlí mi odkiaľ som a s akým nárokom
keď v noci svetlá nemal som rád ešte väčšou vášňou!

Kde nadýchnem tú bezpečnosť čo stvorí deň
jak ľahšie odpočiniete si v hroboch milióny
zhŕdli sme tichým miestom kde sa dúha slieva
vzdychol som cestou nech ma dúha zabije

Nemám sa čoho báť vy nepokojné majáky
svieťte do narodenia tohto súženia
prišiel som na svet ako láska krv aj slza
raz prišiel som a už viac nemám tichý pohľad

Ja navždy som chcel stopu seba v sebe pochovať
ako kto vyhodený je po nebo samé
tu s dumou ostaň básniku tu ostaň a tu zomri
z noci ťa vyloví stesk ktorým bdieš nad hodinami

Ale noc zatiaľ pevne oprela sa o zem vínnu
jak dlhá veľmi dlhá ľútosť hriešnic starých
len tento nápoj pil som hľadajúc si bratov
po tele vlastnou súžbou popálený na veky

Hľa ľudia nespali keď mali v moci kvety poľné
pre tento zázrak divný vždy ma srdce pobolieva
kto iný prihovorí sa mi v páli dlhej stepi
kde ľahol blankyt k mojim nohám v žiali

Konečne vzdialiť sa a vyrásť znova k zrodu
vystrieť sa do trávy piť biele mlieko kvetín
potom vstať chodiť smutný tak jak vietor prúdi
a nikdy neodhaliť z pŕs znak blúdenia

Ó sestra noc ó láska moja najhroznejšia
trpel som jak si išla vôkol sama s hroznom v ruke
pre každú pieseň svet bol morom žalosti
svoj pozdrav dal som tebe hore brat môj vesmír

A ešte vstal som z pasiek v polohe jak námesačník
tu-tam len kúskom mysle visel som jak zdrapy mračien
tej noci pri mne niekto bol a prežehnal ma spiačky
ja čul som kríž z tmy trhane jak slovo v plači

Prečo je bolesť pri mne keď je ľudí milión
oh Bože zmiluj sa noc berie z duše kvety mi
som odhodlaný do smrti mať celý život jagavý
a všetku perleť vidín vo vánku sám pochovávam

Nemal som lásky bratov sestier spanilých
a dedictvo som rozdal hrobom neznámym
nezažal nikto svetlo malé vrúcne božsky
vo vráskach mojich pŕs kde samy rastú moje básne

A ešte z väčšej hrôzy slobodne som miloval jar sveta
trpiac jak každý trpel veličiznou láskou
z úst krvavých som spieval žalosť ponocnú
nevraviac slova už môj osud stvoril slová donaha

Ktosi sa blížil náhle k toľkým tváram svojim
ktosi tak isto chorý ako temný oblúk neba
ktosi čo nevie nikto viacej mlčať po ňom
ten hrozný ktosi po anjeloch svojich

Ó nemať miesta na zemi len nosiť v očiach zem
na kryhu mračna vyjsť a závidieť vlasť orlom vzduchu
lež vtáky v kráse zdesené a postrašené sebou
tie vymierajú z našich zrakov bolestných

No keď ja doznejem kto z týchto darov urval
nech ruve sa o končiar v mojich čiernych očiach
Pane môj znova kvíliť prichodí tým ženám
čo pevec s nimi básňou liečil ružu šípovú

Jak silná ratolesť som padal šijou dolu
niet akolyta pre ňu a niet Kvetnej nedele
ani keď pocítim dych plamenných už jabloní
telo a dušu od hladu mi nevysloboď Pane môj

Zabudne srdce raz na úžasný smer očú
zabudnú oči strasti bezmedzne ma bolieť?
Ó neprezraďte chcel som kradmo žiť v tej hodine
vidieť ten kúsok oblohy čo všetci vidia

Čoho mi ľúto mohlo byť z vás milé drobnosti
všetko sa minulo mám zimu v každom rúcha záhybe
v taký čas čul som svoje tichá dávne
a oľutoval nahlas každý tajný osud

Keď prišiel ranhojič lkať z otvorených očú
pýtal sa či je život môj na roveň tohto zármutku
a ešte ľudia pozrú z múru tohto veku
čo v sebe stvoril som za veľké utrpenie

Ach výkrik len a bolí každé živé miesto
trpiaci Jób sa chveje v svojej druhej krvi
mal priateľov lež oni boli z ríše duchov
koho viac môžu noci zabiť krídlami?

Už tmy sa hrnú nízke k brehom lodníkovým
každého strážcu srazil som do súženia
až vstane z prebudenia dopiť kalich horký
hviezdnatá noc ním bude trhať ako lámka

Z teba som vznikol večný oheň oblohy
kde melancholik zastal v kútoch horúcich
keď poznal veľkosti a maličkosti zeme
a keď tu s trasúcimi ústy pobudol

Povie vám premnoho chmár nocí jak som klesal
myseľ som do bezosna vháňal jak do kráteru
hľa seba lovil som z tej posadlosti celej
odhrňte zem ten ťažký blankyt na spodku

Bolo mi trúchlo z pádu toľkých obežníc
ruky som načiahoval na ich žhavý chrbát
kde nocou poležia kde usnú na peľasti!
kde zdanlivá je táto zem jak piesok morský!

Ešte sa privinieme ticho k teplej jaskyni
ó jedna step ó úfnosť ktorá obraňuješ
čas nemá poželenia s krokom ustatým
a búrku neodženie z duše ničia slza

Mne prísne bolo v samej prírode sa správať
a pri horúcom pohľade sŕn som sa ratoval
a mal som kolo šije skorocel čo krvácal
a oči spité vohnal som do vetrov ako boží syn

Ó Golgota jak som ku tebe priľnul pošepky
ó snehy sirej trýzne ó vy kajúcnosti mnohé
duch zlý šiel ku mne vravel stratený si
lež Peter kormidelník pristál k brehu v zalknutí

I nechaj námorník môj toto vodstvo pre mňa
nečítaj v dúhe nič čo šľahla z mysle šialenca
len jeden jediný si bol čo som ťa ľúbil
z hukotu mora ty si vyslovený tichom

Môj domov? Stúpať po tŕní a uniesť temné kríže
zlatokop môj ty každú rosu vynes
žiť musím hľa ja neviem hrať sa na živého
v tajomstve smrti v strašnej pantomíme

Hrať budem na nástroj čo letí výškou zeme
tu anjel harfeník má prvej lásky kurz
Ty Bože poznačíš mi výšku na srdce
a výšky tvoje Pane sú mi sviatkom dušičiek

V tieto dni keď sa svinie môj čas do klbka
a z iných smerov prídu roky eremitu
v cele kde zakryl svet mu zraky múrom hlbokým
tú večnosť po veršoch si spieva lovec perál

Kajam sa potápači za váš každý odchod
Pán Boh má všetky lásky rokov rovnaké
kto zbledol pri kráse i ten sa najviac modlil
a stačil porozkvitnúť v malej samohláske

Poznal som viacej slnka ty môj Fénix vrelý
len čo sa zabelel mi deň na vlnách neba
koho môj popol svliecť má ponad tieto púšte?
koho jak dieťa malé opantať mám ružou?

Nech zvoní na stôl čistý peniaz spasenia
vám treba mnoho k dobrej vôli anjelov
vy poviete že zákon a ja poviem láska
a v žalme svinutý mám sviatok samoty

Tak som sa poznal z raja von na hloží kľačiac
budeš mi čistý prameň bázne Bože stepný
tak prijal som ťa mračno vleklé na nebi
a cherub vstanúc držal veľkú pochodeň

Nech pozná drahú cenu lásky kajúcnik
čo príduc svoje telo tŕním obloží
len kvety sypať mohol som na Božie Telo
však neuvidím nikdy krajšej tváre zeme

Nie nemať oddychu nie nezadriemať pod vežou
ísť sinou nocou ísť na sviatok katakomb
tam dolu pod zemou som videl veľký pohreb martýra
a knihu ľudských škvŕn som mal pod pazuchou

Hodiny išly ťažké ako kázeň veľkňaza
zvon bil a ja som hľadal teba Sibyla
povedz jak more ešte malú penu vyvrhne
už zakončí sa sväté chleba dávanie?

Loď dolu chránil som i panny palubné
ach svätí musia sa dať mučiť smerom do raja
tu vody Eufratu rozlialy sa viacej
had poplazil sa ďalej s krivým pohľadom

Lež ja som prijal z Boha miazgy pramene
sutanu vzal som taký mladý nebezpečne
v reholi prísnej mal som zraky v záklope
ťažko som vysloviť smel meno Boha Sabaoth

Odpútať som sa chcel od glóbu hriechov
po nociach v chóre som sa zmietal láskou
plakal som ako by som videl Pannu Máriu
čo v závoji sa zjaviť ponáhľa len deťom

Ó kto mal so mnou bedliť nad jablkom viery
kto Kriste s tebou šiel keď vláčiš taký kríž!
ja som do závoja vzal Dismas Zdravas tvoj
tvoj verím v Boha Longínus keď bežal si

Tam bola krása tejto zeme rozliata
a kvitla ešte umom temným lebka Adama
ja som sa díval z očú mŕtvych ktorí vstávali
ja som sa díval na Golgote z puklých rozvalín

V tme tejto cítil som ťa v hlave horúčka
ó Bože môj čo som sa napil zármutku
dve noci tmavé jak dve sestry plakaly
a v plachte ľanovej Syn Boží trímal slnka zatmenie

Poniže odplazil sa had ten démon cynický
čo spustošil zlou rečou hriadky ovocné
za vrchom a za vrchmi za pahorkom mdlôb
nechal som teba spievať šansóny ó básniku

Kto stvoril teraz kúzlo piesne na zemi
pastierky aké z lesov vyznať prídu ľúbosť!
bol som sa dlho dívať panien týchto na múdrosť
za jeden úsmev boží svet som oželel

Nech z lásky svojej vydá zvuk ten prsteň snubný
tak ohnivý že v tele mojom zomrie zaraz
veď v ďasnách zhýralcov som bol už roznesený
úbohý Rudolf Dilong kto ťa nemal pod nohou!

Čas pobil ma keď lúč dňa skuhral stredok neba
ja som však viacej slnka mal za dúhovkou
na čelo tulácke ma bozkaj majster Villon
ty pozdravuješ šibeň slnka pravou baladou

Máš slovo k starcom shŕblym čo ich drví hľuza
lež v prvom slede zahynieme spolu
dívam sa na teba tak ako na húf morový
máš v hrdle uviaznuté slovo nikoho

Taký si priskromný ach vycivený bledý
z väzenia vychádzaš máš život darovaný
si celý studený lež nakoniec zas v smrti vrelý
jak hrdza vyjdeš časom na vrch svojho tela

Ó samotár môj poznáš zákon zrodu každého
prečo sa pýta pútnik v takýto čas na mŕtvych
ja som mal vskutku každú lásku priskoro
niečo som hovoril a vyla Meluzína

Žena ja tento svet už nikdy nedovidím
tu každá hviezda so sebou sa trápi mnoho
sbohom ja v náručí som nemal teplú zem
ó preto nepijem už blesky čo ich hádže v smiechu

Sbohom sa lúčim s vami mŕtvi z kola osudu
hýriví temnotní a nevysloviteľní
nemôžem luhať vlastnej stope tieto noci
do smrti ktorá urve svoju trofej z prachu





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.