ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Večer zmocnila sa ma veľká túžba dozvedieť sa, ako prijala Eržika správu o Otokarovej záchrane a tiež, aké správy priniesol pán farár od našich drahých. Umienila som si privstať, aby som do raňajok mohla byť zase doma. Moje hodinky ukazovali ešte len štvrtú, a už som kráčala borínskými hájmi smerom k P.

Bola to tá istá krásna cesta! Včera preletela búrka, zvlažila bohatým dažďom polia, háje, stromy, trávy, vykúpala kvety, takže čisté, krásne tváre obracali k nebesiam. Na tisíce kvapiek z nich ligotalo sa dole i hore. Slávičí spev už neznel, veď bolo po Jáne! Kukučky veselo kukali, žlny volali jedna na druhú, ďateľ klopal čistiac stromy. Veveričky prenášali sa z jedle na jedľu, včely hrali, cvrčky v tráve cvrlikali. Krásne motýle ako sen o čarovnom šťastí lietali z kvetu na kvet a ja som to konečne zase videla! A počula; nebránila som srdcu, aby sa z prírodných prelestí radovalo, aj keď môj milovaný brat ich už nevidel. Po týždňoch prvý raz Józova mrákava nepokrývala myseľ.

Kráčajúc ticho chodníčkom, aby moje kroky nerušil čarovnú tíšinu plnú zvukov prírody, spievala som v srdci chválospev. Niesli ma krídla poézie!

„Prečo si taká šťastná?“ káral rozum, „máš na to právo, keď tvoji najmilší trpia a biedia?“

„Pane Ježišu,“ prosilo srdce, „som taká mladá i telesne i duchovne. Ty ma miluješ, Tvoj svet je taký krásny, ach, ja nemôžem ináč, musím sa radovať! No, ak je to odo mňa sebectvo, tak mi ten pocit šťastia zo srdca vezmi.“

No, On nielen že mi tú radosť nevzal, ba, akoby ju množil! Veď sa k nej družila nádej, že už len krátky čas rozlúčenia a oni oba prídu: Józa i Staniša! Ja ich zase uvidím a počujem! Nikomu by som to nechcela povedať, čo si tu napíšem: Hoci som sa veľmi radovala, že uvidím Józu, moja túžba, taká zvláštna, nepopísateľná túžba, letela v ústrety Stanišovi. Túžila som po jedinom pohľade jeho drahých, hlbokých očí, po jedinom hviezdnom úsmeve, po zvuku toho hlasu, ktorému sa nedá nič prirovnať, áno, po jedinom dobrom, ním vyslovenom slove. Zdalo sa mi, že máme si mnoho, mnoho povedať a že je to už tak dávno, čo sme sa nevideli! Ani som sa nepokúsila odháňať tie myšlienky od seba. Rodili sa práve tak, ako zora, čo červeňou polievala nebo i zem, ako za ňou vychádzajúce slniečko. Už som mala len dakoľko krokov k miestu, kde vtedy zvonili tie zvony, kde ma bol opustil potôčik a padol zo skaly do zelenej výmole a padal tam tichúčko ako do kvetného náručia milujúcej matky prírody. „Ešte nebude ani päť hodín, keď zastanem v Eržikinej spálni!“

Ale nezastala som! Peň, na ktorom som sedela v to májové ráno, nebol prázdny. Tam s hlavou do dlaní sklonenou sedel… Ó, len jedna bola taká postava: štíhla, plná vysokorodosti; len jedna tvár vrúbená zlatogaštanovými vlasmi, z ktorej bozkom zory strácala sa bledosť, čo ju predtým zastierala.

„Staniša!“ ukĺzlo vtom zvolanie vyvolané prekvapením na pery. A že tu práve bolo vhodné miesto ozveny, jasalo to zrazu po hájoch a kopcoch: Staniša, Staniša!

Koniec ozveny som už nepočula, bo Staniša sa obzrel, vyskočil, vystrel náruč a — „Oľuška, Oľuška!“ jasali háje. Zavrená v pevnom objatí, pritúlená k hrudi, v ktorej bilo vrelé, láskyplné srdce, nemohla som neovinúť ruky okolo hrdla nášho nosiča svetla.

„Kde sa tu berieš, Staniša, je to pravda, že ťa vidím?“

„Je, Oľuška drahá, milovaná. Prišli sme včera do P. a prenocovali u Eržiky. Ja idem pre auto, aby som vám Józu priviezol čím skôr. — No, kde si sa ty tu vzala, drahá? Či sila mojej túžby mala takú moc, že mi ťa priviedla v ústrety?“ odvetil ako v zabudnutí a bozkával moje ruky.

„Túžil si tiež po nás?“ spytujem sa zakrývajúc primocné blaho.

„Áno, Oľuška, túžil som po všetkých vás, po Boríne. No, nediv sa! Túžba, ktorá ma tak včas zobudila a von vylákala, patrila tebe. Zdalo sa mi, že je ešte máj a že ťa zase nájdem tu na tomto mieste. Túžil som ťa vidieť osamote, bo sa mi zdalo, že si máme mnoho čo povedať.“

„Aj tebe sa to zdalo?“ divím sa. „Vidíš, aj mne. Tak poď, Staniša, ten krásny ranný svet je ešte taký tichý, ten nás mýliť nemôže.“ Vymanila som sa z jeho náručia, ponechávajúc mu iba ruku a obrátila krok naspäť domov.

„Poďme spolu pre auto, ty mi zatiaľ mnoho povieš.“

„Áno, Oľuška, no najskôr chcem počúvať. Veď je to už tak dávno, čo som sa neprechádzal v galérii tvojich obrazov.“

Usmievali sme sa jeden na druhého.

„No tak sa spytuj!“

On sa spytoval a ja som rozprávala všetko, čo z listov nemohol vedieť. Ku všetkému som sa priznala. I ako mi Belove otázky otvorili oči a ako mi Pán pomohol z celého srdca povedať: Buď vôľa Tvoja! Aj to som mu rozprávala, aká som bola šťastná idúc do P. a ako ma svedomie i rozum darmo kárali.

„Čo myslíš, Staniša, je to sebectvo, že som i teraz taká nevýslovne šťastná? Že ty ideš so mnou, že sa vraciaš domov! Je toto moje krásne blaho krivdou voči Józovi? Je to sebectvo?“

„Nie, Oľuška, to čisté, samým Pánom darované naše blaho, nie je sebectvom. Je to krásny, vzácny dar Boží! Plakali sme s plačúcimi, trpeli sme omnoho viac, než možno vysloviť, hotoví sme i ďalej jedni druhých bremená niesť. Aby sme to však mohli, preliala sa táto vlna do našich sŕdc. Vieš, cez raj tiekla rieka rozdelená na štyri ramená. Malý prúd z nej zaplavuje i záhradu našich sŕdc, meniac ju na Eden. Ó, Oľuška!

Chvíľu kráčali sme mlčky, zavinutí do zlatožiary slniečka, čo nastupovalo víťaznú svoju púť a objímalo i hrialo nás svojím teplom.

Aj teraz, keď toto píšem, sa mi zdá, že snívam krásny sen a že je prisvätý pre túto zem. Vtedy nás z toho sna vytrhol zajačik čo prebehol cez cestu, ja som sa začala vypytovať, Staniša rozprávať, ako sa mali v kúpeľoch.

„V P. čakalo nás vzácne prekvapenie,“ hovoril medziiným, „prvý výsledok, ako si ho ty nazvala, Józovho utrpenia, a ja ti nesiem druhé. Pán farár prišiel naspäť znovuzrodený Kráľovský Syn, náš duchovný brat. Pováž, aký to má význam snáď i pre celý tento kraj, až ako Boží svedok zastane teraz na svojej kazateľnici. Dosiaľ kázal z povinnosti, odteraz mu bude kázanie pôžitkom a potrebou života. Nebyť Józovho utrpenia a tichého kresťanského nesenia kríža, tá drahá duša by sa tak ľahko nebola dostala do náručia Božieho Baránka, zabitého za naše, no i jeho hriechy. Môžeš si predstaviť, ako sa Józa z toho teší!“

„To je tak, ako píše tvoja mamička. Z tej hlbokej tmy, ktorú spolu s Józom cítime, vzíde dakomu veľké svetlo.“

„Moja matka že to píše?“ užasol Staniša. A tu som mu mohla listy drahej rodiny, obzvlášť ten tetinkin opakovať od slova do slova. Netak ho potešil!

„Oľuška, je tu ešte druhá duša, v hlbokej tme a bahne. I jej to Józovo súženie poslúži na uzdravenie,“ vraví Staniša. „Otokar ti povedal, že mi písal o grófovi H. Józa ma hneď poslal za ním, a tak už vie, že nie je vrahom, že tú mŕtvolu viac nemusí nosiť; súčasne však vie, že Józa následkom toho úderu ochorel, prosí, či by mohol prísť aspoň odprosiť. Predstav si, ako sa bude cítiť, keď sa dozvie, akú stratu zapríčinil nášmu bratovi!“

„A kedy príde?“ spytujem sa stiesnene. Myslím pritom, že drahý Józa neuvidí síce svojho vraha, no my všetci uvidíme toho, kto nemilosrdne bez príčiny vyhasil svetlo očí nášho miláčika a tým aj svetlo blaha celej rodiny.

„Neboj sa, Oľuška, veď nám Pán Ježiš pomôže,“ potešuje Staniša. „Slovo Božie vraví: I vy teda máte za bratov duše položiť. My ich položíme a náš Pán sa oslávi.“„Staniša, všakver tá cesta za grófom bola pre teba veľmi ťažká!?“

„Bola, Oľuška!“

„Aký si mal pocit, keď si sa s ním stretol?“

„To sa nedá opísať! Gróf spal; a tu sa mi pred zrakom predstavil moment, keď nad mojím spiacim bratom stál votrelec a s ním všetko to ostatné. Pozrel som na jeho bledú pravicu, ktorú som pred pár týždňami obväzoval, a mysľou mi preletelo: „Táto držala smrtiacu zbraň, aby udrela a usmrtila nevinu, spiacu nevinu!“ S pomocou môjho Pána usiloval som sa milovať všetkých ľudí, no v tom momente tohto muža som nemohol milovať. „Nemôžem, pomôž mi,“ volala duša k Pánovi a On pomohol. Keď sa tie vpadnuté oči náhle otvorili, dívala sa z nich nešťastná uštvaná duša, ktorú vám opísal Jelínek. Tu mi najprv svitlo malinké svetielko sústrasti a porozumenia, potom pocit ľútosti nad hlboko padlým a vtedy už bolo všetko ľahké. Tak sa budeš cítiť i ty Oľuška. Nevravím, že ťa tá chvíľa nebude stáť veľké sebazaprenie, no viem, že po nej príde pravé blaho víťazov: Kto zvíťazí, dám mu sedieť so sebou na svojom tróne, ako aj ja, zvíťaziac, sedím na tróne svojho Otca. No pozri, drahá tam hľa je deduško!“

Ach, bolo to radosti! Boli to radostné dobré raňajky! Staniša išiel pozdraviť i čeľaď, ktorá práve raňajkovala. Jožo sa mu postaral o auto. No, ja som s ním neišla do P., veď bolo treba robiť daktoré prípravy! Zato deduško s Mirkom išli. — Ach, a už sme mali Józu celý deň medzi sebou.

Na mojom krásnom bračekovi poznať, že je už zdravý a že sa do svojej slepoty vpravil. Už sa naučil i chodiť sám, čo už po oba razy tak dobre vedel. Aj pri jedle potreboval málo obsluhy.

„Dajte mi po boku Mirka a Bela, oni sa už o mňa postarajú,“ prosil nás. Tí ho potom hojdali na hojdačke; inokedy vyšli na vrch Borín, kde bolo plno jahôd. Oni dvaja zbierali a nosili mu. Potom mu rozprávali skúsenosti zo škôl, niečo im zas on povedal zo svojich… priviedli nám ho s netakou chuťou do jedla. I tu si ich posadil po pravej a ľavej strane a oni mu slúžili, takže Mirko čochvíľa vpadol do svojho humoru a Belo ešte nikdy nevyzeral taký šťastný ako dnes.

Po obede pýta sa deduško: „Staniša, je Józa skutočne taký šťastný, a či len poslúcha rozkaz Pánov: Zapri seba sám a nasleduj ma!?“

„Deduško, on je víťaz a víťazi sú vždy šťastní, i keby chvíľami cítili bolesť rán utŕžených v boji!“

Odpoludnia priviezol Staniša i Jelínkovcov, a tak sme boli všetci pohromade, ako šťastná rodina. Veľa sme hrali. Józa na husliach, a tu sme ešte len počuli majstra! Škoda, že už sláviky nespievali, on by ich bol mohol sprevádzať. Tak vysoko tie husle hrali a aké trilky! Keď zahrali spolu so Stanišom, to bol pôžitok! I ja som mohla sprevádzať Józu z nôt, ktoré mi bol poslal, alebo k piesňam, ktoré nám spieval svojím čistým, krásnym hlasom.

Malý Jaroško stál na kolenách svojho milého Stanišu — ináč ho ani nemenuje — a pritom upieral čierne očká na tvár ujka Józu div ho nepohltil. Skoro by som bola urobila chybu, keď mi padli oči na neho. Jarmilka túlila sa k mamičke; na ružových ústočkách vidno, že zachytávajú slová i melódiu, obzlášť keď znel opakovaný refrén. Nie div, že my dospelí niesli sme sa k nebesiam pri tomto Józovom speve! Na deťoch však vidno, že sú už v nich! Prvá odišla mama; za ňou som sa vykradla ja, zanechajúc milú rodinu v šťastnej nálade. Chcela som mame pomôcť pripraviť pečivo, na ktoré si spomenula, že ho Józa mal rád v detstve. Ale nenašla som ju v kuchyni! Sedela v izbe a plakala.

„Mamička, prečo plačeš dnes?“ pokľakla som jej k nohám, „veď Józa je šťastný!“

„Viem,“ zaplakala ešte horkejšie, „je šťastný, ale toto jeho šťastie ma usvedčuje, že už svetlo neuzrie nikdy. Keďže je dobrý, tak mu Pán Boh dal takú povahu, žeby to mohol zniesť. Taký mladý, krásny, umný a dobrý, pritom zdravý, a od dvadsiateho šiesteho roku bez svetla! A to on, naše zlaté dieťa!“

„Mamička, mala si ho rada, kým bol malý?“ skúšam odviesť jej, no i svoju myseľ od bolestného predmetu.

„Mala, Oľuška! Bolo to také prítulné, milé dieťa, nikdy nezaspalo skôr, kým som ho nebozkala. Tak veľmi milovalo svetlo a vyhýbalo sa tme! Keď muselo pred spaním zostať v izbe samo, uspokojilo sa hneď, keď som mu povedala: „Vidíš, Staniška, tam tá hviezdička sa bude na teba dívať, alebo mesiačik.“ „Ona svieti, bude sa na mňa dívať! Ona má také pekné oči, ako ty!“ A ráno vyskočilo na rovné nožičky v posteli, tlieskalo rúčkami: „Slniečko svieti, slniečko svieti!“ — A teraz musím prežívať, že už nikdy neuvidí svetlo! Čo som sa natrápila a natrpela, keď som myslela, že aj on ma prestal mať rád, že okúša tú istú oprávnenú nedôveru, mysliac o mne, že ja som príčinou jeho chudoby! A prišiel taký, aký odišiel. Videla, počula si sama, ako sa ku mne hlásil, ako sa privinul! Pán Boh mu pomáha, vidím, no len ja najlepšie viem, čo ho tá dobrá vôľa stojí! Koľko tým trpí! Akoby som teda neplakala nad jeho veľkým nešťastím?“

Zuzana vyrušila mamu, upomenula ju na povinnosť, mňa poslali za ostatnými, že ony dve to spravia. Išla som zarmútená, áno, zostrašená! Napadlo mi, až tak gróf H. príde, čo pocíti mama voči nemu? Ako sa zachová? Veď nielen proti Józovi, gróf zhrešil proti všetkým nám, všetkým nám ublížil, všetkých musí odprosiť! Bude mama schopná odpustiť mu?

Zverila som sa s tým Otokarovi. Potešoval ma, že on to vezme na seba a o ostatných že sa už postará Staniša. Ach, ja sa tej návštevy tak veľmi bojím! Musím prestať písať, bo je už noc!

*

Prežili sme dakoľko slnečných dní. Medzi ne obzvlášť patrila nedeľa, keď na kancli stál Boží svedok s mocným svedectvom, a keď pánom učiteľom uprosený Staniša hral na organe. Celým neveľkým kostolom ponad všetky hlasy niesol sa v druhej piesni letiac jasavo krásny Józov hlas. Poznal pieseň ešte z detstva naspamäť, a tak sa mohol teraz zapojiť.

Nemôžem opísať šťastné chvíle vo fare, kam nás pozvali na obed a na ich pokračovanie v Boríne odpoludnia i večer. Józa za Stanišovej pomoci urobil všetko, aby sme na jeho nevýhodu zabúdali a nielen v tú krásnu nedeľu, ale vôbec. Vyžiadal si, aby sme do jeho spálne umiestili dobrú pohovku, žeby tam s ním mohli striedavo spať Belo alebo Mirko, veď oni oba mu tak radi slúžia! Staniša im z lásky ustúpil. Vedel, že Józa teraz v noci nič nepotrebuje, spí, sláva Pánovi, od večera do rána a chlapci tie vzácne chvíle večer a ráno s ním strávené nikdy nezabudnú. Učia sa slúžiť a svoju lásku činne dokazovať. Oni ho vodia dopoludnia za mamou a ona je šťastná, že k nej prechováva tú istú dôveru ako kedysi. Požiada ju, aby mu upiekla ten alebo onen múčnik; verí, že mu to urobí rada. Ona pri ňom priam okrieva!

„Prídi sa na nás, mamička zlatá, podívať,“ žiadal, keď Mirko išiel s ním prvý raz do jeho spálne. Prišla a odvtedy prichádza za nimi každý večer, ako som sa dozvedel od Mirka, aj Bela. Poukrýva Józu, pohladí po čele, bozká a on povie: „Pomodlíme sa!“; zadrží jej zopäté ruky vo svojich.

„Ty sa modli, miláčik,“ povie ona, a on sa pomodlí.

„Dobrú noc, mamička!“

Ach, bolo to iste krásne!

Áno, slnečné boli tie dni! Žili sme ich zase tak, ako pred Józovým príchodom. Skoro ráno pri Slove Božom, potom každý pri svojej práci. Po obede doviezol Staniša Eržiku s deťmi, večer ich zase odvážal.

Autom to bolo tak blízko sem i tam!

Musím si zaznačiť jednu udalosť z tých dní:

V sobotu pred tou peknou nedeľou upratovala som v hudobnej sieni. Zrazu vošiel Staniša s Belom. Nezbadali ma a stali si k oknu.

„Tak čo si, prosím, prajete?“ spytuje sa Staniša láskavo. Belo stojí pred ním akýsi zronený so sklonenou hlavou.

„Prišiel som vás poprosiť, pán Lietavský,“ začal trhano, „aby ste sa už na mňa za tie slová nehnevali. Viem, že boli surové, neslušné! Vy ste mi preukazovali dobrodenie a ja som vás za to urazil. Prosím, odpustite mi to! Však vás sa to vôbec netýkalo! Váš otec i vy ste ľudia študovaní, žiadni sedliaci.“

Počúvala som bez dychu, túžiac vidieť Stanišovi do tváre, bol však obrátený chrbtom ku mne.

„Urazili ste ma, Belo,“ vraví vážne, „osobne nie, ale mojich milých. Odpustil som vám hneď, prv než slnko zapadlo. Čo vás teda priviedlo na myšlienku, že sa na vás hnevám? Počuli ste odo mňa neprívetivé slovo? Videli ste zamračený pohľad?“

„Toho vy nie ste schopný!“ vzdychol si Belo, „ale vždy ma menujete pánom Ozorenským a nikdy odo mňa nežiadate služby, hoci som už spoznal, že práca šľachtí, a rád by som pracoval. Tým staviate medzi seba a mňa hrádzu. Viem, že nie som vašou rodinou a nepristal by som vám ani za rodinu! Ach, ale keď všetkých ľudí máte tak radi, nemohli by ste aspoň trochu milovať aj mňa?“

Pri tej zvláštnej prosbe vošli mi do očí slzy.

V tej chvíli otočil sa Staniša, vystrel ruky a Belo spočinul v jeho náručí. „No tak toho pána Ozorenského pochováme do mora bratskej lásky. Ale vedľa neho položíme aj pána Lietavského. Tituly do rodiny nepristanú. Veľmi ma teší, že chceš i rukami pracovať. Miluješ Józu. Čo v Boríne, v jeho Boríne urobíš, to všetko spravíš jemu, ba za neho, tak, ako som to posiaľ robil i ja.“

Zdola volá Mirko, že Józa sa pýta na Bela, a tak oba odišli bez toho, aby ma videli. Veľmi som sa radovala z toho krásneho víťazstva, ktoré dal Pán Ježiš Stanišovi nad mojím milým bratrancom. Od tých čias ho už Staniša nemenuje pánom Ozorenským, a on s najväčšou radosťou nazýva ho len Stanišom. No, keď to meno vysloví, znie vždy tak úctivo ani najväčší titul.

A ešte dačo! V nedeľu odprosil Belo aj mňa, že sa tak neslušne zachoval a prosil, aby som ho kedykoľvek zavolala, že mi vždy rád v záhrade pomôže; udržať cesty v poriadku si vôbec vezme na starosť, aby Józa nikde o niečo nezavadil.

Ach, niet predsa nič nad lásku! Kde ona nezvíťazí, tam víťazstvo je iste nemožné!