ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bolo to koncom leta roku 1866. Na terchovských stráňach hemžili sa ľudia ako mravce: žatva bola v prúde. Slnce pripekalo a povetrie sa ani nehlo. Koscom stekal pot z čela, ťažko sa im dvíhali prsia v ohromnej horúčosti, no nesmeli si dopriať ani len okamih oddychu. Šaty sa im lepili na uzvárané telo, no len ďalej, sekaj riadok za riadkom, bo, hľa, tam stojí panský úradník s korbáčom, jedovato okrikuje zomdlených a korbáč mu zavše zašvihoce povetrím, aby padol na ubolené chrbty otrokov. Ženy, ktoré robia hrste a viažu obilie do snopov, už nevládzu zväzovať húžvy; snopy sú mäkké, ba daktoré sa i rozpadnú za krokom hrstiarok.

„Ej, ty Hekuba, striga sprepadená,^[1] či sa tak viažu snopy?“ kričí Kytko, panský úradník, a už ťažký korbáč padá na telo úbohej ženy. Žena vykríkne bolesťou a kŕčovite viaže ďalej.

Úradníkovo oko vidí všetko, Dykoš potkol sa o skalu v strnisku, zatackal sa a len že nespadol na kosu.

„Čo je s tebou, ty tetrov lenivý,“ zúri Kytko, „či mám ísť k tebe, aby som ti nohy dvíhal?“

Starý, už šedivý Ďuro Jánošík vedie predok koscov. Je silný, plecnatý, vysoký chlap ani jedľa; ale i jeho prevláda horúčava. Smutne pozerá nahor, či nezaveje dáky vetrík a rukávom si utiera pot zo zaprášenej tváre. Ruky sa mu trasú od namáhavej práce, nohy ho už len-len držia, avšak zasa len chytá kosu k ďalšej práci. No úradník už za ním stojí a silne ho šibne cez hlavu, takže koniec korbáča urobí mu až na tvári červený fľak.

„Od hlavy ryba smrdí, vy psi mizerní!“ besne reval Kytko.

„Ja vás naučím, ako treba milostivé panstvo slúžiť, vy darmožrúti!“ a ešte raz šibol po Jánošíkovi. Tento len zaťal zuby a prudko sa zahnal kosou do vysokej pšenice. Mohol by jedným prstom zabiť nemilosrdného trýzniteľa, no len mlčal: bol už zvyknutý na zdedené otroctvo. V očiach ľudu vzbĺkol oheň hnevu, no nik ani len nemukol, každý len lepšie prihol hlavu, akoby ju strkal do jarma, a robil ďalej. Čo ešte údery, tie dali sa zniesť, ale rúhavé slová, bezbožné posmešky, ktorými ten drak v ľudskej podobe urážal biednych ľudí, to bolelo, pálilo ani oheň.

„Veď hej, na to ste vy majstri, milkovať sa doma so ženami, ale robiť, to už nie! Ľaľa ho, aká ozruta, pán Jánošík, ale robiť nevládze! Prísť príde poprosiť milostivé panstvo, aby žena mohla doma ostať, lebo je ťarchavá,^[2] že on bude za dvoch robiť, a hľa, ako robí, ani za jedného! A žena sa doma vyvaľuje; starena, a ešte čaká na pôrod. Hanba! Kotiť, to sa viete, ale iné nič.“

Rúhavec odrazu zamĺkol. Vo výške z neďalekých lesov zahvízdal vietor, obloha začala sa zakrývať čierňavami a zďaleka bolo počuť temné hučanie, ako keby kdesi v Žiline delá hrmeli. Tu dole sa však vzduch ani nehol, akoby bol z olova. Dala sa predvídať búrka.

Kytko ako čertom posadnutý nútil robotníkov do rýchlejšej práce, aby vraj tá tabuľa^[3] bola zožatá pred búrkou. Slnce sa zakrylo za tmavosivé oblaky, na obzore hadie blesky párali zakabonenú^[4] oblohu, dunenie sa blížilo, ale sparno sa len stupňovalo a z ťažkých oblakov ani len kvapka nespadla.

Ženy bedákali a nastrašeným zrakom dívali sa dolu do dediny. Veď tam doma nechali si deti. Muži, ťažko odfukujúc, s napnutím posledných svojich síl pracovali.

Odrazu nastala skoro úplná tma, hoci bolo len okolo štyroch hodín; víchor sa spustil z výšavy a ozrutnou silou valil sa stráňami, lesmi a dolinami.

Vtedy na ohnivom koni dobehol k robotníkom Várkonyi, dozorca panského majetku. Už zďaleka volal na robotníkov, aby sa ponáhľali, že na dereš bude vytiahnutý každý, kto by teraz nepracoval, čo mu len sily stačia. Ľudia sa vzopli, ale pritom neomeškali spod klobúka kuknúť na svojho tyrana Kytka. Ten neohraničený veľkomožný pán teraz, keď bol sám, zbabelo držal pred dozorcom svoj klobúk v rukách, červené vlasy mu lietali vo vetre a oči i ústa sa sladko a pokorne usmievali na urodzeného pána predstaveného.

„Háveď je to, prosím ponížene,“ opovržlivým, ale sladkým hlasom riekol k dozorcovi. „Mohlo to byť už z nôh zoťaté, keby neboli leniví.“

„A načo ste tu? Načo vám je ten korbáč v rukách?“ prísne sa naňho osopil Várkonyi a sám zašvihol bičíkom v povetrí.

Odrazu sa hrozne bleskom osvetlila obloha a v nasledujúcej chvíli dvakrát za sebou zarachotil hrom. Vtom pustil sa strašný lejak.

„Niekde nablízku udrel hrom,“ riekli niektoré hlasy a každý sa starostlivo díval smerom na svoje bydlisko.

Várkonyi, kým sa napnutým zrakom díval do doliny, ledva udržal splašeného koňa. O malú chvíľu skutku z doliny vyšľahli dva veľké plamene ako ohnivé stĺpy. Jeden naľavo, spomedzi panských stavísk, druhý sprava, z dediny.

„Jánošíkov dom horí!“ vykríkli ľudia a už sa zberali hasiť.

„Panská sypáreň horí!“ zvolal Várkonyi. „Za mnou všetci, beda tomu, kto by neprišiel hasiť. Najprv pánovo, potom sluhovo. Za mnou k ohňu!“

Várkonyi bodol svojho koňa a ako strela uháňal dolu svahom.

Ľudia stáli ako omráčení; nevedeli, kam sa dať. Láska ich tiahla k malému domcu, jedinému majetku starého Jánošíka, a povinnosť a bázeň^[5] pred pokutou hnali ich k panskej sypárni. Toto posledné zvíťazilo, najmä keď Kytko hrozil derešom.

Jánošík mal v tom horiacom dome ženu, a preto sa bez slova zimničnou rýchlosťou rozbehol k svojmu domcu, ale Kytko ho surovo zastavil. „Ani krok, ta k sypárni!“ velil mu a k úderu zdvihol korbáč. Jánošíkovi sa zatmelo pred očami, hlasne zastonal a chytiac bezbožníka do svojich svalnatých ramien, treštil^[6] ho o strnisko, takže ten bezdušne ostal ležať na zemi.

Ľudia pred následkami tohto činu žasli a ponáhľajúc sa do dediny žalostne vraveli: „Ubijú vás, strýčko!“

„Nech ma trebárs na kúsky trhajú, ale žene si zhorieť nedám!“ odpovedal Jánošík a ako jeleň bežal dolu vrchom.

Omráčený Kytko sa pod vplyvom chladného dažďa o chvíľu zdvihol a pomocné ruky i sypáreň zachránili. Avšak nie tak bolo s Jánošíkom! Keď, chudák, dobehol k svojmu domcu, stál už celý v plameňoch, takže na jeho hasenie sa už nedalo ani pomýšľať. Ako divý zver vrútil sa Jánošík pitvornými dvermi do izby a hľadal svoju ženu. Posteľ, hoci odostlaná bola prázdna, na lavičke nebolo nikoho; Jánošík sa triasol na celom tele. Konečne našiel ju za dverami, vystretú na zemi. Chudera, akiste nevládala si už dvere otvoriť a tam spadla. Rýchlo sa zohol k nej a počal ju dvíhať: „Katarína, Kata, príď k sebe!“ Darmo. Žena neodpovedala, telo mala meravé, studené a zo zeme ozývali sa hlasy podobné detskému plaču, Jánošíkovi sa od strachu ježili vlasy. Jeho žena porodila a pri pôrode umrela. A hľa, v žiari ohňa, šíriaceho sa nadol po streche, Jánošík skutočne zazrel malého červa, novorodeniatko.

Vypadli mu slzy z očí. „Bože môj, čom som sa previnil, že ma tak ťažko tresceš!“ zavrávoral a schytiac i mŕtvu i živé decko, v náručí ich vyniesol von z horiaceho domu.

Ale úbohý Jánošík tým ešte nevypil celý kalich utrpenia. Dobrí ľudia, čo sa vrátili do sypárne, pomohli mu udusiť oheň, ženy obstarali mu decko — chlapča — i mŕtvu; ale na druhý deň nastal panský súd a pred tým každému husia koža nabehávala. Už zavčas rána prišli šiesti šnurovaní hajdúsi na čele s Kytkom, tuho ho poviazali a viedli pred súd. Tu mu za odbojníctvo, nevernosť a neposlušnosť zemský pán^[7] Lonovský nasúdil sto palíc, z ktorých, päťdesiat mal mu vyčítať sám urazený úradník.

Mizerákovi Kytkovi sa pekelnou radosťou svietili oči, keď si starý Jánošík líhal na dereš. Oboma rukami chytil palicu a celou silou ťal úbohú obeť. Po dvadsiatich úderoch starý Jánošík zamdlel a milostivý pán zastavil Kytka.

„Oblejte psa!“ velil hajdúchom, hustý dym vypúšťajúc z tajtíčky.^[8] „Chcem, aby cítil, čo dostane.“

Hajdúsi celé vedro studenej vody vyliali na úbohého a ten otvoril oči.

„No, ako sa máš, fratre?“^[9] posmieval sa mu zemský pán. „Budeš biť panského úradníka, hé?“

Jánošík zdvihol hlavu k pánovi. „Mal som ho zabiť,“ riekol temne. „Pred dvoma rokmi zničil mi dcéru, šestnásťročnú Katku, ten ohavník. Umrela od hanby.“

Pán však nepočúval na jeho reči, len to chcel, aby Jánošík bol pri sebe. „Udri, Kytko, i za peknú Katku!“ velil ďalej, a Kytko bil, až mu pot tiekol z tela.

Päťdesiaty úder starý Jánošík už necítil, darmo ho oblievali hajdúsi; ostal bez seba.

„Preč s tým psom!“ velil bezbožný Lonovský a hajdúsi vzali zdanlivo mŕtve telo úbožiaka a vyhodili ho na ulicu. Dobrí ľudia ho odniesli domov a opatrovali, ale darmo, smrť sa blížila rýchlym krokom.

Hojné slzy ronil na smrť ubitý, keď tu i tu prišiel k sebe. Tam ležal na posteli, a v blízkosti na stole ležala vystretá jeho manželka. Pri kozube učupená sedela susedka Martinková a plakala. Ona samá ostala bdieť nad mŕtvou a umierajúcim.

„Netráp sa, Marka,“ riekol k nej trhano chorý, keď mu chcela dať nový obklad. „Proti smrti nieto lieku. Bože otče, čím som si ja to len zaslúžil“ povedal a smutne pozdvihol oko k povale, cez ktorú modral sa kus neba, lebo časť krovu bola z domu strhnutá. Mal som dcéru, peknú ako ruža, čistú ani ľalia — veď si ju poznala, Marka, čo?“

Od kozuba odvetou bol usedavý plač.

„… a ten oplan Kytko ju zničil. Teraz zase mňa dobil na smrť — spolu s Katkou nás pochovajte.“

Martinková chcela chorého tešiť, že veď ešte neumrie, ale nevládala slova prehovoriť, a on ďalej pokračoval slabikujúc:

„… a syn, — bože môj, aká radosť, a predsa aká žalosť — príde nemluvňa tiež za nami. Bez otca, bez matere zahynie ako červík. Tak, hľa, robíš ako kôň cez celý svoj život a umrieš ako pes na hnojisku.“

Vstúpili dnu dve ženičky, jedna z nich, mladá, pekná, niesla na rukách malé decko.

Už je pokrstený, môj muž a ja sme mu krstnými rodičmi,“ riekla živo a akoby chcela potešiť chorého, dodala „a dali sme mu vaše meno, Juraj; a čo nevidieť, bude taký chlap ako vy, strýčko!“

Jánošíkovou ubolenou tvárou preletel úsmev. „Boh vám zaplať — a nech bude radšej inakší chlap než ja,“ riekol ticho. „Nože mi ho podaj, Anka.“

Anka podávala nemluvňa, no chorý nevládal ho rukou pohladkať.

„Sem, k ústam,“ riekol citne. Mladá žena ho podniesla a chorý vdýchol bozk na ružovú tváričku chlapčeka, načo ten zvýskol a plakal.

„Plače za materou a otcom,“ povedal Jánošík; z pŕs sa mu vydral plačlivý bôľny hlas a z očí mu slzy padali. Ženičky odrazu pustili sa do hlasitého plaču.

„Prídu aj pán farár, potešiť vás, strýčko,“ riekla o chvíľu Anka.

„Potešiť, spovedať,“ mrmlal. „Škoda cesty.“

A farár skutočne prišiel, no chorý neprijal sviatosť. „Nechcem sa rúhať Bohu; — ja neodpustím, nech mojim katom on odpustí.“

„Keby som bol ešte raz zdravý, nešiel by som do kostola, lebo modliť, modlil som sa dosť, a nepomohlo; ale šiel by som si do hory radu pýtať, či strieľať a či ako psov zabíjať tých, čo ako s divou zverou nakladajú so svojimi poddanými.“

Farárovi slzou zaligotali sa oči, nuž so sklonenou hlavou požehnal nešťastníka a vzdialil sa. I ženičky sa potratili, sám chorý ich posielal: „Obráťte ma k stene — tak, a teraz choďte po svojej práci, korbáč hviždí i nad vašimi hlavami.“ Ostala len Anka s nemluvňatkom na prsiach. Z času na čas odbehla i tá nazrieť domov, až konečne vzala i svoje decko sebou a tak nadájala obe. Podvečer, po zvonení, prichádzali ženičky bdieť, takže sa ich izba naplnila, ale Jánošík im nedovolil spievať. „Až potom, keď i ja umriem,“ riekol.

Vonku začal fúkať vietor, chystalo sa zase na búrku. Prievan vše zahášal biedne lojové sviečky nad hlavou mŕtvej, takže Anka, keď zostala sama, začala sa báť. Odrazu sa ožiarila celá izba.

„Ježišmária, zasa oheň!“ úzkostne vykríkla, naplašená položila spiace decko do kolísky a vyskočila von. „U panstva,“ volala nazad a bežala domov.

„Tým toľko nehrozí ako mne,“ vzdychol si chorý.

Cez okno naklonila sa akási čierna postava a hneď bolo počuť jej kroky na dvore. Jánošík nevládal obrátiť hlavu. „Kto je to?“ pýtal sa slabým hlasom. Postava stála už pri jeho lôžku. „Ja som, Ďuro, poznáš ma?“ riekol hosť zriedkavo hlbokým hlasom a obrátil chorého k sebe.

„Ty, Medveď, a čo chceš?“

„Nič, prišiel som ťa vidieť a — potešiť.“

„Mňa potešiť, Medveď? Či blúzniš? Dáš mi dcéru, dáš mi ženu, dom, zdravie?“ pýtal sa trpko Jánošík.

Zvonku bolo počuť dedinské zvony biť nabok.

„Nedám, to nestojí v mojej moci,“ vetil smutne Medveď. „Ale potechy sú rôzne, si vraj na smrteľnom lôžku, osladiť som ti chcel posledné okamihy.“

Obrovskú Medveďovu postavu celkom osvetlila žiara zvonku. Jeho dlhá čierna brada a hrubé fúzy sa lišťali, tvár ináč bledá sa ožiarená červenala a blčali z nej dve veľké čierne oči ani hviezdy spomedzi oblakov. Jánošík sa pozorne díval na desný zjav a v mysli premietal, kde ho asi videl pred rokmi.

„Kto si ty?“ pýtal sa ticho, „čo vždy v najkrutejších chvíľach života zjavuješ sa medzi nami a pomáhaš nám, biednym otrokom?“

Obor sa trpko usmial a len nemo sa díval na chorého.

„I vtedy, keď Dorčovi zobrali páni dom a vyhnali ho nahého s rodinou, ty si im pomohol; i vtedy“ — Jánošík ťažko vzdychol, „keď sa moja Katka zmárnila, ty si prišiel tešiť a — i vtedy horelo u panstva. Kto si ty, pustovník Medveďových hôr?“

Medveď sa obrátil, Jánošík videl, ako si siahol po brade a rukami si vysúkal fúzy, a keď zasa ukázal svoju tvár, Jánošík zdesene vykríkol, ako keď niekto mátohu zazrie. A predsa nebol to obraz mátohy, ba skôr krásna, šľachetná tvár človeka asi stredného veku, ktorý sa usmieval na preľaknutého.

„Milostivý pán môj, nebohý mladý pán!“ zavrávoral Jánošík a k bozku chcel chytiť ruku hosťa, no nevládal.

„Áno, ja som Ján Lonovský, ktorého celý svet pokladá za mŕtveho,“ riekol tíško cudzinec a zase si priložil falošnú dlhú bradu. „Ja, jediný spravodlivý dedič všetkých panstiev vznešnej rodiny, žijem už roky na korienkoch, bývam v temných jaskyniach pralesa a nosím, hľa, v lete v zime medvediu kožušinu, takže pomenovali ste ma Medveďom. Ja žijem a môj súd, o ktorom vy toľko hovorievate, keď sa vodretému panstvu dáka nehoda stane, stojí, moja pomsta sa plní.“

Prisadol si na posteľ a nakloniac sa k chorému pritlmeným hlasom pokračoval:

„Málo času mám hovoriť s tebou bez svedkov, preto v krátkosti: Ty vieš, čo sa stalo; ovdovený otec sa zbláznil za grófkou Pálffyovou a vzal si ju s tým sľubom, že jej fagana urobí svojím synom a dedičom. Od tých čias zmizol pokoj z nášho domu, dobrák otec o pár rokov vytriezvel z bláznivosti, svedomie ho hrýzlo, že nielen hadov zobral do svojho domu, ale ešte i svojho jednorodeného samovoľne okradol o polovicu dedičného majetku. Preto bolo u nás celé peklo. Mňa vyštuchala macocha, stal som sa vojakom v telesnej stráži cisára, otec oddal sa pitiu a celú vládu prebrala macocha s jej synom. Odrazu dobehol do Viedne náš starý dozorca statku a hoci som bol práve na cisárskom bále v službe, vyhľadal ma a rozprával mi desné veci. Ešte tej noci náhlil som sa domov. Na druhú noc som došiel do zámku a našiel som otca — v temnici, v spoločnosti potkanov a hadov. Môj súd bol hrozný: macoche som rozťal hlavu a jej syna som na smrť dosekal. Vyslobodený otec mal sa z rozumu pohnúť. „Teraz už aj teba stratím, obesia ťa!“ bedákal a v rýchlosti robil prípravy, aby ma kamsi skryl. Tak ma podzemnou chodbou odviedol zo zámku ta, kde teraz bývam. Tu ma ešte párkrát navštívil a potom, zanechajúc podľa mojej vôle všetko na macochinho syna, umrel. Ale zato ja som i teraz bohatší než desiati… Lonovských a Boh mi je svedkom, že by som bol prestal v pomste, keby bol všantročený fagan ľudsky zaobchádzal s mojimi poddanými a nebol mi sprznil milenku, snúbenicu. No od tých čias žijem výlučne pre pomstu, a to hrozným spôsobom. On sa trasie, keď len počuje moje meno, lebo pokladá ma za mŕtveho, a predsa mu je vždy oznámené, že každý úder, čo ho zastihne, pochádza výlučne od mŕtveho majiteľa jeho statkov. A v tom leží moja pomsta: on musí zblaznieť. Teraz pre teba svieti sa pyšný zámok v zúrivých plameňoch, tak ako sa svietil, keď sa Katka zmárnila, keď Dorča bol vyhnaný na žobrácku palicu — a tak do nekonečna.“

A Medveď nežne chytil Jánošíka pod ramená a pridvihol ho k oknu, skadiaľ bolo vidieť ozrutný požiar.

„To pre teba, i pre tvoju rodinu, Ďuro. Či som ťa potešil?“

„Bože, odpusť, potešil, ďakujem!“ šepol nato chorý.

„A či mi teraz už dáš pod opateru tvoju úbohú sirotu? Pre ňu som prišiel,“ prosebným hlasom riekol Medveď a nazad ukladal chorého.

„Jánošík miesto odpovede pobozkal blízke rameno obra a hoci mu slzy tiekli z očí, na tvári rozhostil sa mu blažený úsmev.

„Nebude boháč“, pokračoval spokojne Medveď, musí trpieť a otrokom byť, aby sa vedel pomstiť za teba, za vás i za mňa. Si potešený, Ďuro?“

Ďuro mlčky kývol hlavou — hádam od pohnutia; prichádzali mdloby, oči mu zamnične horeli, ani čo by boli chceli vidieť tú krutú pomstu, ktorou ho tešil jeho bývalý zemepán.

Nemluvňa, ktoré doteraz spalo, akoby bolo vedelo, že sa o ňom hovorí, začalo se ševeliť^[10] a hneď nato zaplakalo. Medveď pristúpil k nemu a vybral ho z kolísky.

„Neplač, či-čí, miláčik môj,“ hovoril obor k decku, nesúc ho k posteli otca, takým jemným, citným hlasom, aký by nik od neho nebol očakával.

„Tu. Ďuro, tu ho máš, tvojho jedináčka,“ riekol potom žiaľne a tvárou mu tiekli slzy. „Bozkaj si ho, požehnaj ho, pred ním stojí život ťažký — ty si ho už dokonal. Ja musím ísť preč — nikto nesmie zvedieť, že som tu bol.“

Jánošík si vzopäl hlavu a trasúcimi perami ešte raz pobozkal svoju sirotu. Prsia sa mu ťažko dvíhali a z úst sa mu vydral zúfalý hlas nepremoženého bôľu lúčenia.

„Zbohom, dieťa moje, pán môj láskavý!“

Medveď vrúcne stisol ruku otroka, do ňadra ukryl zavité dieťa a strmým krokom vyšiel z rozbúranej chalupy.

Za ním ozývalo sa srdcelomný nárek otca, potom bolo počuť len ťažký dych chorého, až nastalo hrobové ticho.

Ľudia, čo prišli od ohňa, našli v Jánošíkovom dome — dvoch mŕtvych a po dieťati ani len stopy.

Ale na druhý deň našli v zámku list tohto obsahu:

„Ničomníkovi Michalovi Pálffymu, všantročenému Lonovskému. Tras sa pred rukou pomsty! Nebohý Ján Lonovský.“

To bol už štvrtý list od zmiznutia Jána Lonovského a vždy prišiel po ťažkých úderoch.