Zlatý fond > Diela > Jánošík, kapitán horských chlapcov. 2. diel


E-mail (povinné):

Stiahnite si Jánošíka ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Gustáv Maršall-Petrovský:
Jánošík, kapitán horských chlapcov. 2. diel

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Robert Zvonár, Viera Studeničová, Peter Krško, Alžbeta Malovcová, Daniela Kubíková, Daniel Winter, Eva Lužáková, Ivana Hodošiová, Katarína Sedliaková, Zuzana Šištíková, Karol Šefranko, Andrej Kuric, Ivan Jarolín.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 36 čitateľov

I. Veje vetrík, veje…

[1]


Veje vetrík, veje od Tatry k Dunaju:
Smutné hlasy idú po slovenskom kraju,
Po slovenskom kraju také idú hlasy:
Že sa pominuli tie slovenské časy. —
Časy naše časy, časy dávnej slávy,
Keď nad Nitrou viali slovenské zástavy.
Hoj, Nitra, zlatý trón kráľa Svätopluka,
Čo raz naň pomyslím, srdce vo mne puká. —
Boli sme my, boli medzi národami,
Ako ten náš Kriváň nad tými Tatrami.
Bol ten náš kraj v kvete, ale ten kvet zvädol,
Dobrú noc, Slováci, váš deň už zapadol.
A čo i zapadol, veď on zase svitne,
Ten náš slovenský kraj v nový kvet vykvitne.
Hore sa, Slováci, hore sa! a Boh dá
Bude Slovák ešte, čím býval inohdá.
Stojí ešte, stojí Kriváň nad Tatrami:
Bude Slovák, čím bol medzi národami.

V trnavskom kláštore dostali nového člena. Bol to mladý silný muž, ktorého rehoľnícke[2] meno bolo fráter[3] Johanes. K jeho sviežej krásnej tvári, ako i k junáckej postave, skôr by bol pristal lesklý oblek vojaka, než hrubotkaný plášť mnícha s nemotornou kutňou.[4] A predsa mladý fráter najprísnejšie spĺňal predpisy; bol pokorný a svoj slobodný čas najčastejšie trávil v modlitbách.

„Musí mať alebo ťažké hriechy na svedomí, alebo mu srdce skľúčili žravé bôle,“ povrávali si o ňom pátri, keď ho videli takého skrúšeného. Z útlocitu, no hlavne následkom prísneho rozkazu gvardiána, mladého frátra sa nik nevypytoval na príčiny jeho žiaľu. On len nemo chodil sem i tam a skoro ukrutne nakladal na seba rôzne tresty hladu, smädu a nespania.

Takto prešla zima a keď sneh a ľady počali sa topiť, z pevného frátra Jána ostala takmer len kostra, obtiahnutá bledou kožou.

Gvardián, ktorý už i predtým naliehal na novica,[5] aby sa šetril, vidiac bezúspešnosť svojich príkazov, prísne ho vzal na slovo a potom ho poslal ako dozorcu k záhradníckym prácam.

„Pobyt na voľnom vzduchu ťa osvieži, syn môj!“ riekol mu láskavo. „Ale svoje zotavenie nesmieš sám prekážať bezúčelným hladovaním. Ja jediný poznám a viem oceniť tvoje ťažké muky. No lepšie i krajšie, hoci ťažšie je žiť za Boha a za národ, než mrieť zaň.“

Fráter pokojne kývol hlavou, no z mdlých očí svietila mu beznádejnosť.

„Pousilujem sa byť vám po vôli, otče!“ riekol pokorne a šiel plniť láskavý rozkaz.

Od tých čias sa prestal trýzniť, a toto, ako i pobyt vo voľnosti, pomohlo: fráter prichádzal k sebe, k nemalej radosti gvardiána.

I svet ho počal zaujímať. Predtým akoby nemý, teraz púšťal sa do rozhovoru obzvlášť s robotníkmi, čo boli zamestnaní pri záhradných prácach. A jeho krotké oči neraz zažiarili svätým hnevom, keď mu ľudia vyprávali o výčinoch zemianstva, ako vraj zemani mučia ľud a zdierajú z neho to, čo mu vojna a čierna nemoc ešte nepobrali.

Jedného dňa u záhradníka sa hlásil o prácu mladý muž, strednej, ale nápadne silnej, svalovitej postavy. Podľa kroja bolo v ňom poznať horného Trenčana.

„Dze si, Dzuro, dze si bol?“ posmieval sa mu záhradník.

„Kde som bol, tam som bol,“ odvetil mu Trenčan správne, „ale teraz som tu a veru vám budem povďačný, ak mi dáte nejakú prácu.“

Záhradníkovi sa chlapík zapáčil, i vzal ho. A neoľutoval; Trenčan bol pilný a zručný.

Fráter Johanes naširoko otvoril oči, keď zazrel nového robotníka, ale Trenčan sa mu potuteľne usmieval.

„Vidíš, že som ťa našiel, brat môj!“ riekol k nemu ticho.

Fráter zdvihol ruky, akoby sa brániť chcel.

„Apage[6] — nepokúšaj!“ povedal a vrátil sa do kláštora.

V ten deň sa potom už ani neukázal. Trenčan bol veselý chlapík, ústa mu ustavične čosi mleli, takže robotníci spolu i so záhradníkom nevychádzali zo smiechu. Preto ešte ani nezmrklo a už bol miláčikom celej spoločnosti. Zvlášť záhradník si ho obľúbil.

„Čertov chlapík, má času na všetko, robí smiechoty a pritom spraví prácu za troch.“

Večer, po ukončení práce, prosil Trenčan záhradníka, či by mu nedovolil uňho prenocovať. Záhradník trochu váhal, ale potom, keď pozrel na tú čestnú tvár, bez všetkého privolil. Na druhý a tretí deň fráter-dozorca neprišiel do záhrady.

„Akiste trochu prechorel,“ riekol dozorca a dobrého frátra každý ľutoval.

Trenčan využil príležitosť a dôkladne sa vypytoval na všetky kláštorné pomery, obzvlášť však na frátra Jána; kedy prišiel, kde býva atď.

Záhradník mu ochotne povedal to, čo vedel a ešte dodal: „Je miláčikom gvardiána a predsa si sám volil najhoršiu celu; tam, vidíš napravo v rohu ten malý oblok? — Je to mizerná diera, kam obyčajne len na poenitenciu[7] dávajú nezbedných pátrov, čo sa ťažko previnili. Chudáka, ťažké hriechy musia trápiť.“

Trenčan urobil svätú tvár, ale bokom sa usmial.

V noci, keď sa všetko utíšilo, vykradol sa cudzinec zo svojho lôžka a v tôni stromov opatrne stúpal k pravému obloku kláštora. Mesiac spoza oblakov len slabo osvietil záhradu a temné múry. Odrazu pritlmený hvizd prerušil nočnú tichosť. Cudzí muž sa spod stromu díval na osvetlené okno cely frátra Jána, avšak nič sa nehlo. Hvizd sa opakoval. Nato v cele vyhaslo svetlo, ale okno sa neotváralo. Trenčan počkal, kým mesiac úplne zájde za oblaky a potom pristúpiac bližšie k domu, silne hodil niečo nahor. Sklo zacvendžalo a padlo dolu na kamennú dlážku — potom zase nastala tichosť. Trenčan spokojne odišiel a nebadane sa vkradol späť do záhradníkovho domu.

V malej cele, nad neveľkým celkom pokrkvaným listom skľúčený sedel mladý fráter Johanes. Pri slabom svetle kahanca ledva že sa to jemné ženské písmo čítať dalo.

Frátrovi — azda od namáhania — tvárou tiekli slzy, kým trasľavá ruka k perám zdvihla lístok, písaný známou milou rúčkou…

„Keby sa bieda, to strašné utrpenie, ktorému je ľud náš vystavaný, dala zavrieť do chladných múrov kláštora, to by bolo dobre. Ale že by si sa ty zavieral doňho, ty, od ktorého toľko ten ľud očakával? Nie, milý môj, krivdíš národu i sebe, keď vo svojom zúfalstve vzdávaš sa činnosti.“ Takto medziiným stálo v liste a na konci bolo podpísané: Tvoja Milka.

Túto noc fráter Johanes ani len oka nezažmúril. Boril sa sám so sebou.

Ráno, keď sa ešte len prvé lúče drali cez rozbité okno, fráter pozrel von a tam pod lipou videl stáť Trenčana. Nuž prikývol mu, aby pristúpil bližšie k stene. Potom sa nahol a pritlmeným hlasom mu riekol:

„Vďaka ti, Ilčík! Rozhodol som sa: o pár dní budem na Zakliatom zámku. Ale teraz sa strať. Do videnia!“

„Brat Ďuro, na Zakliaty zámok nechoď — tam je…“ nedopovedal, lebo neďaleko na dvore sa objavila postava akéhosi mnícha-ranostaja.

Akoby sa nič nebolo stalo, Ilčík sa zohol a zbieral kúsky rozbitého skla. Potom sa vzdialil — a to navždy — z kláštora.

Dva dni po ňom, po dlhšom výsluchu u gvardiána, opustil Trnavu i nový fráter Johanes, a to v podobe Jánošíka, ktorý sa o pár dní už blížil k terchovským vrchom.

Srdce mu hlasnejšie bilo, keď sa pod rúškom čiernej noci prikrádal k rodnej dedine. Horou zavial jemný vietor, hlavičky sosien a jedlíc tajomne zašušťali, tráva pod nohami sa mäkko vlnila — všetko akoby k privítaniu; aspoň Jánošíkovi sa tak zdalo. Sadol si na prevalený peň, ovlažil si ruku v rosnej tráve a priložil si ju k svojej horúcej hlave. Skoro sa už sám podobal na ten vyvalený peň, lenže ten zažil dlhé veky, kým on, mladý, cítil sa ako podťatý… Ovládli ním rozpomienky… Koľkokrát, bože, odchádal stadiaľto a vracal sa sem! Ako nemluvňa na cudzích, a predsa otcovských rukách pustovníka opustil zhorený dom na smrť ubitého otca; potom sa vrátil a pobudol tu ako chlapec, odišiel ako previnilec proti panskej bezočivosti, vracal sa ako šuhaj a zase ako víťazný Sokol i ako prostý vojak Sokola. Ale vtedy vždy nádejou svietili mu oči… A teraz? Ľudská nevera, panská vierolomnosť zlomili i jeho vieru v lepšie časy. Teraz sa vracia len na priame povolanie, aby — ak sa ešte dá — svoje osobné sily venoval pre dobro ubitého ľudu. Ale či to prospeje? A ako sa pustiť do toho? Voje Sokola sa rozleteli a teraz možno iným pomáhajú plieniť tú ubiedenú sedľač, možno dali sa na zbojstvá, alebo možno — čo je ešte horšie — vojaci svoje hrdé, víťazné šije sklonili do panského jarma… Jánošík sa ťažko vzdychnúc zdvihol a pokračoval v ceste. Brdom vrchu stúpal napred. Zľava sa ozýval štekot psov i kikiríkame kohútov z dediny, no Jánošík sa nepustil dolu. Už bol na pársto krokov od domca pustovníka, keď čosi čierne skočilo naňho. Zdvihol valašku, no vtedy zbadal, že je to pes, a to pes známy, lebo veselo vyskakoval proti nemu a lízal mu ruky.

„To si ty, Dunčo!“ riekol Jánošík a pohladil zviera. „Ako si ty sem prišiel od Mikušov?“

Už boli tesne vedľa bývalého pustovníkovho bytu. Tu pes zabrechal a hneď nato ozval sa z domu hrubý ľudský hlas.

„Si to ty, Gajdošík?“

Jánošík mlčal.

„A či kto si?“ drsne volal hlas znova a v tej chvíli vystúpila z domu nízka, ale mimoriadne silná postava.

„To sa ja mám právo spýtať teba, kto si, keď si bez môjho dovolenia zaujal môj dom!“ odvetil Jánošík.

Neznámy silne zahvizdol a potom s rehotom riekol:

„To ti hneď poviem, kto som, ale prv ti árendu zaplatím!“

A vrhol sa na Jánošíka. Strhol sa boj, na ktorý ešte i mesiačik mohol byť zvedavý, lebo odrazu vyskočil spoza čierňavy. Dve ľudské telá stali sa jedným — točili sa ako vrtielka. A vše sa blížili k priepasti, už delil ich od nej len malý krok… už stáli rovno na kraji… Ta padnúť, to by bola istá smrť pre oboch…

Z lesa letkom bežali divé postavy mužov, hádam na pomoc, no keď v matnom svetle videli ten boj, od strachu sa im vlasy ježili a len so zatajeným dychom sa dívali na hrozné pasovanie. Odrazu akoby sekol, prestali sa telá vrtieť. Ten väčší muž za väzy držal toho širokého nad priepasťou.

„Či už teraz povieš, kto si?“ pýtal sa ho prísne.

„Ja som Hrajnoha, ten…“

„Ten, ten zbojník Hrajnoha, čo pánov zbíja,“ odvetil v povetrí visiaci muž. Jánošík ho vytiahol hore.

„Mal si mi to driev povedať — nebolo treba parády,“ riekol so smiechom. „A druhý raz sa nauč, že v cudzom nie si pánom.“

Hrajnoha ťažko odfukoval a ohmatával si rebrá. Už vtedy i tí diváci prišli, ale mlčky a s bázňou pozerali na cudzinca.

„A to sú čo za ľudia, či azda kamaráti?“ pýtal sa Jánošík.

Hrajnoha kývol hlavou.

„Ej, bisťubohu, bračekovci, nikdy takého chlapa!“ riekol po chvíli a obrátil sa k Jánošíkovi. „Či by si nám nepovedal, kto si a odkiaľ si?“

„Načo? Dosť na tom, že tento dom je môj a ja ho ešte teraz chcem zaujať — tak teda practe sa z neho!“ vravel Jánošík.

Zbojníci sa začali okolo neho hrozivo stavať.

„Nestrašte, ja sa vás všetkých nebojím,“ riekol Jánošík cvendžavým hlasom. „V najhoršom prípade vás pohádžem do priepasti. Ruky na chrbát!“

Zbojníci zadivene pozerali druh na druha a bohvie, či následkom veliteľského hlasu a či ešte pod dojmom boja cudzinca s najsilnejším ich chlapom, odrazu poslúchli a na chrbte si prekrižovaii ruky. Hrajnoha sa smial. „Čo, chlapci, to by bol kapitán, inakší než ja!“ riekol veselo.

Jánošík pokojne kývol hlavou. „Tak! Teraz vám poviem svoje. Tento dom bol môj, a vy ste ho zaujali — nasilu. Ja si ho teraz nasilu späť vezmem. Vášho kapitána som mohol hodiť do priepasti, no neurobil som to. Chcel som mu len ukázať, že som ja silnejší, a to ukážem i vám všetkým. Postavte sa do radu, jeden za druhým.“

Zbojníci, zvedaví čo to bude, poslúchli.

„Kto sa z vás vie najlepšie ťahať za prsty?“

„Ja,“ riekol vysoký svalnatý muž.

„Dobre,“ odvetil mu Jánošík. „Ty si zastaň za prvého, druhý nech oblapí odzadu tvoj driek, tretí driek druhého a tak ďalej. Ty mi podáš prst a vy všetci budete proti mne jednému ťahať. Ak ma odtiahnete — patrí dom vám; ak nie, bude môj a vy naskutku musíte odtiaľto odtiahnuť. Pristávate?“

Zbojníci všetci súhlasili, podajedni sa i smiali. No ich smiech prestal, lebo netrvalo ani pár okamihov, už sa celá reťaz kolísala a voľky-nevoľky opúšťala staré miesto. Zbojníci stisli zuby, napli všetky sily — no darmo, nazad sa nedalo, len napred. Keď už boli na siahu, pustili sa a z ich tvárí mračilo sa zahanbenie.

Jánošík sa smial.

„Tak teda je dom zase môj, čo?“ pýtal sa veselo.

Hrajnoha sa vážne postavil pred neho.

„Dom je tvoj, a ja už viem i kto si,“ riekol mäkko. „Ty si Jánošík, Boh ti pomáhaj! Ale keď je tak, nuž nechže sme i my tvoji a ty náš. Ty náš pán, kapitán, my tvoji sluhovia, tovariši.“[8]

„Sláva Jánošíkovi!“ ozvali sa chlapci hôr a chytali sa, že ho vyzdvihnú na plecia, ale Jánošík to nedovolil.

„Akí ste vy chytrí,“ riekol jemne, odtískajúc ich od seba. „Aby neutratili brloh, jeho pána si radšej vyvolia za kapitána.“

Chlapci protestovali. Im nejde o dom, ale o slávneho kapitána. Najviac dodieval Hrajnoha, ktorý ihneď skladal svoju hodnosť a prisahal večnú vernosť novozvolenému vodcovi.

Jánošík však odmietol všetko. Darmo mu vysvetľovali, že oni nie sú podlí zbojníci, ktorí by robili krivdu spravodlivým ľuďom; ba naopak, že sú pomstiteľmi panských a židovských krívd, že ich ani krvilačnosť ani lakomosť nezahnala do hôr jedine panskou svojvôľou urazený ľudský cit.

Jánošík im všetko uznal, no predsa ich poslal preč.

„Prvé, čo chcem mať, je pokoj,“ riekol vážne. „Panským otrokárstvom nik z vás nie je väčšmi vzbúrený, než ja, a sám tiež pomýšľam na odpomoc. Ale k tomu potrebujem čas a — ako vravím — pokoj.“

Horským chlapcom zasvietili sa oči nádejou. Ešte bohdá bude Jánošík ich kapitánom! — mysleli si každý, a preto sa bez hluku vzdialili zoberúc so sebou nahromadené zásoby potravín, šatstva a streliva.

„Niekto z vás, ak ho cesta tadiaľ povedie, nech oznámi Ilčíkovi na Terchovej, že som už tu; ale bez kriku!“ volal za odchádzajúcimi Jánošík.

„Ešte dnes, kapitán!“ odpovedal Hrajnoha.

Jánošík sa smial a chlapci opäť volali na slávu nového kapitána. Gajdošík mu zdola privolal: „Kapitán, potrebuješ len trikrát zahvizdnúť a máš nás všade a vždy po ruke.“

Zadumaný Jánošík vkročil do domu. Tam bolo skoro všetko v starom poriadku. Zbojníci si ctili pamiatku pustovníka Medveďa, priateľa ľudu, a nič nepokazili, ani si nevzali. Ustatý Jánošík sa hodil na kožené lôžko, no sen mu neprišiel na oči, lebo žiaľ mu zvieral srdce. Veď, hľa, spravodlivý Bože, národ, dobrý ako ten kus chleba, národ bohabojný, pokojný a pracovitý, už do hôr uteká a zbrane sa chytá, aby si vybojoval svoje ľudské práva, ktoré sú desne šliapané zemianstvom!…

Ešte ani zora nevstávala zo svojich temných úkrytov, už ktosi búchal na dom pustovníkov. Bol to verný Ilčík, ktorý priniesol sebou potraviny a nápoje.

Jánošík ho prijal nemo, len mu vrelo stisol ruku a zaviedol ho do domu. Tým viac však hovoril Ilčík. A tento jednoduchý človiečik našiel práve tie slová, ktoré dávali výraz Jánošíkovým myšlienkam.

„Tu si, ty nádej národa, a namiesto aby si konal — mrnkáš,“ hovoril hnevlivo. „Tvoje svaly, tvoj um, čo za blaho nášho národa divy robili, stratili svoju silu. Chceš sa púšťať v spánok zabudnutia — a ľud čaká na teba. Ľud, na ktorom sa orie i brázdi! Či je to nie hriech od teba? Pozri, zbojník Hrajnoha viac vykoná za ľud, než ty — jeho bývalý najväčší milovník a dobrodinec; lebo ten robí, čo môže a — pravda, ako môže, aby uľavil biedu. Ale ty si zapchávaš uši, zatváraš oči aby si nepoznal holú pravdu. A to robíš ty, junák junákov! Nie je to hriech od teba? Len počuj! Predvčerom prišiel zeman Cerovský na návštevu k Lonovskému. Prišiel ako hosť, ale i vrabec na streche vie, že prišiel po peniaze, ktoré mu je Lonovský dĺžny. Nuž a Lonovský peňazí nemá, vojna ho moc stála. Nuž načo je tá sedliacka háveď! Zvolal Cerovský. Ja musím mať svoje peniaze; mne je jedno, či s kožou, a či bez nej, ale mať ich musím, lebo vydávam dcéru. Nuž, pán brat, či si ty nevieš pomôcť? Hľaď len, ja som za 24 hodín našiel päťtisíc toliarov. Jednoducho som dal v Cerovej vybubnovať, že každý gazda má zaplatiť po desať toliarov. Kto zaplatil, dobre, kto nie, bol bitý, a predsa zaplatil. A ty to nemôžeš urobiť, pán brat? Nuž načože iné je tá zberba na svete?! Takto pán Cerovský, to druhé si domysli. Celá Terchová stŕpa, že Lonovský poslúchne jeho radu. Ja brojím, robím, nahováram ľud, aby sa nedal, no nevyrastie tráva zo semena, ktoré dávno tiaži prekliata skala.“

Jánošík ovesil hlavu a zase len čušal, takže Ilčík, najvernejší druh a jeho najväčší ctiteľ, sa s hnevom rozlúčil od neho.

Okolo obeda prišiel Hrajnoha, podvečer Gajdošík, v noci Corgoň a všetci sa vynasnažovali získať Jánošíka k činom — no všetko darmo, nedal sa im nahovoriť.

Tak minulo pár dní, v ktorých mladý pustovník rozmýšľajúc váhal.

Odrazu prišiel Miško Mikušov, syn jeho krstných rodičov, celý bledý, s hrozným odkazom Ilčíka, ktorý znel takto: „I Boh musí ťa skárať, Jánošík, ak i teraz budeš váhať činne vystúpiť proti vrahom-pánom. V Terchovej sú pätnásti starci vrhnutí do žalára a zajtra budú vytiahnutí na dereš preto, že dedina nemohla splniť rozkaz zemského pána, žeby totiž každý gazda zložil po desať toliarov. Ja som šestnásty — ako burič. Ale nežiadam ťa za osloboditeľa: my vytrpíme svoje, a bude koniec. No, Jánošík, Sokol náš zlatý, pamätaj, začo si bojoval! Prebuď sa zo sna!“

Jánošíkovi udrela krv do tváre a hnevom sa mu zablysli krásne oči. Bol by bil verného druha, keby ho bol mal pri ruke, a to len zato, že mu povedal — pravdu! Nuž či svätá pravda národa potrebuje, aby ľudia robili násilie, zbojstvo?…

Jánošík sa zvíjal od bolesti, hoci ho nik nebil a nik mu nerobil krivdu. Celý deň i celú noc blúdil po horách, až nad ránom si ľahol a tvrdo zaspal.

Keď vstal, slnce už viselo nad horami. Mohlo byť okolo štvrtej.

„A tých bijú!“ zvolal zdesene a pochytiac valašku, letel dolu vrchom.

Lovcami hnaný jeleň neletí tak, ako letel Jánošík k obecnej „mučiarni“.

„Ak som sa opozdil? Ak úbohí starci už boli ťatí?“

Zadychčaní dobehol k obecnému domu, kde sa veľký zástup díval na „udeľovanie pravdy“ — rozumie sa na dereši.

Lonovský sedel na „tribunáli“[9] a vedľa neho stál hnusný Kytko. Na dereši ležal starý Mikuš a dráb mu bohvie koľkú udieral. Napravo stála skupina starcov, medzi nimi mladý Ilčík. Tento len obledol, keď zazrel prichodiť Jánošíka — samého. Ústa sa mu otvorili, azda na výstrahu, no nevydali slova. Jánošík roztisol zástup ľudu a divo priskočil k drábom.

„Ej, sto bohov, prabohov, čo sa to tu robí?“ prísne zaznel jeho cvendžavý hlas.

Dráb prestal biť a všetci prítomní, nevyjmúc ani Lonovského, zarazení sa dívali na nepovolaného hosťa.

Trvalo to však len chvíľu, lebo už v druhom okamihu fuňala valaška a drábi lietali sem i tam, Kytko, úderom omráčený, padol na zem a Lonovský sa prevrhol zo stolca. V treťom okamihu prerezané boli povrazy starcov a Ilčíka.

No drábi sa postavili na odpor. Veď kdeže by sa oni toľkí dali jednému človeku! No s tým zle pochodili. Zo skupiny divákov priskočili akísi muži a vrhli sa na drábov, takže títo len v úteku hľadali svoju spásu.

V tom okamihu zahrmel panský koč a zastal pred „mučiarňou“. Lonovský, ktorý medziiným prišiel k sebe, neočakávanou rýchlosťou vyskočil naň a vychytiac opraty z rúk kočiša, obrátil kone smerom k svojmu kaštieľu.

„Teraz sa straťme, kapitán,“ riekol Jánošíkovi potichu muž nápadne širokých pliec.

Jánošík sa zamračil.

„Či som zahvízdal?“ pýtal sa ho s výčitkou.

„Hvízdaš — nehvízdaš, náš si, i budeš, a preto ťa nedáme!“ riekol dojemne „a teraz sa straťme, o chvíľu príde posila so zbrojou. Ten pán, ktorý sedel na koči, keď Lonovský naň vyskočil, je Cerovský, prvý pes medzi psami, pánmi.“

Jánošík sotva počul slová, lebo sa zdesene díval na Kytka, ktorého — zdanlivo mŕtveho, ženy preberali.

„Tomu je amen, — ináč to dávno zaslúžil!“ riekol Hrajnoha so smiechom.

Jánošíkova tvár vyjadrovala zhrozenie.

„Povedal som vám, aby ste mi dali pokoj“ riekol tvrdo Hrajnohovi. „Kto vás sem volal? Ja vašu pomoc nepotrebujem a vysmievať sa tiež nedám.“

Potom sa rýchlym krokom vzdialil a hneď šibol hore úbočím do lesov. Hlava mu mala puknúť od rozčúlenia. Ani nevedel, kam ide, len šiel rovno za očami, svetom. Slnce už dávno zapadlo, a on ešte nepomyslel na spiatočnú cestu, na odpočinok. V tme sa potkýnal do prevalených pňov, udieral sa do letorostov; no necítil nič, len ďalej, ak možno von zo sveta. Hlavou mu hučala jediná hrozná myšlienka: „Ty si sa stal vrahom!“ Jeho prsia chrčali, takže divina bola už zďaleka vyplašená zo svojich brlohov. Konečne už nevládal ďalej, klesol na zem, na smrť unavený. No len čo sa prvý lúč zory predral do tmavého lesa, už zase bol na nohách a ďalej šiel bezúčelnou cestou ani honený divý zver.

V takomto rozpoložení[10] ešte dosť včas ráno ocitol sa pred hradskou. Práve ju chcel prejsť, keď zazrel panský kočiar, ako sa škriabe hore vrchom. Bol to ten istý voz, ktorý bol počas bitky v Terchovej a na ktorom ušiel Lonovský.

Jánošík sa učupil za husté krovie. — Na zadnom mäkkom sedisku pohodlne sedel vystretý pán, ten istý, čo včera, Cerovský, a vedľa neho stála puška. Pokojne pipkal si z tajtíčky a jeho tučná tvár sa usmievala. Pravdepodobne v duchu vysmieval slabosť Lonovského; on — Cerovský — je už iný chlap; jemu musí sa poddať tá otrocká čvarga.[11] Veď vŕby tým lepšie rastú, čím sa viac kliesnia. I so sedliakom je tak! Proti nemu by nesmela povstať tá zbabelá zberba, on by jej ukázal. Jemu ani netreba telesnej stráže, akú mu ponúkal Lonovský na cestu; rád by on videl opovážlivca, ktorý by ho smel napadnúť.

Odrazu sa čosi zamihotalo pred očami zemského pána-víťaza a v tom okamihu držal ho ktosi za pažerák.

„Sto bohov, prabohov, ani muk, ináč si synom smrti!“ hučal divý hlas Jánošíkov a pred nosom Cerovského zablysla sa pištoľ. Kočiš strmhlav skočil z baku[12] a utekal do lesa. Zemanova tvár bledla i modrala sa, no tá oceľová ruka nepopustila, ale ešte silnejšie stískala hrtan galgana.

„Koľko peňazí ste včera od Terchovanov nalúpili?“

„Len dvetisíc toliarov,“ chrčal Cerovský.

„To je tebe len, keď ľud hladom hynie? Ale mať ich nebudeš, naskutku mi ich vydaj!“

Cerovský urobil posunok samoobrany.

„Ani hnúť,“ zvolal Jánošík, „zadrhnem ťa ako mača. Kde máš tie nazbíjané toliare?“

Cerovského tvár bola už ako súkno, oči mu mali vyskočiť z jamôk.

„Tu pod sediskom, v ládičke,“ chrčal.

Jánošík nohou siahol pod sedisko a skutočne vytisol odtiaľ malú ládičku, v ktorej boli poukladané strieborniaky. Potom najprv ľavicou hodil pušku ďaleko za priekopu, pustil Cerovského a uchytiac ládičku vyskočil z koča.

„Nech ťa mútna voda nesie!“ riekol mu. „A ani sa neobzri, lebo ti lebku prestrelím. A keď prídeš domov, hľaď napraviť, čo si sa previnil. Namiesto veľkého vena dcére, daj ľuďom nazad peniaze. Ak nie, budeš mať so mnou do činenia.“ Vtedy už koč dostihol na vrch, spod ktorého sa beleli domce dedinky Cerovej.

Cerovský bol celý pomätený. Hoci nikdy nebol pôverčivý, teraz mimovoľne upadol do toho. Veď ten čertov chlapík akoby bol zo zeme vyskočil a, hľa, zase sa stratil, akoby ho zem bola prehltla…

Jánošík medzitým rýchlym krokom stúpal horou.

„Teraz si už celý zbojník!“ riekol si trpko, ale predsa pokojnejšie. „Zabil si i prepadol si človeka.“

Odrazu nadišiel na človeka, ktorý mu bol známy z Terchovej.

„Odkiaľže, Nosák?“ pýtal sa ho.

„Idem z Cerovej, bol som tam švagra navštíviť,“ odvetil mu ten, hoci ho nepoznal.

„Tak si teda včera nebol doma a ani nevieš, čo sa na Terchovej stalo?“

„Veru nie.“

„Tak vidíš, tam mučili našich a ozbili ich o dvetisíc toliarov.“

Nosák obledol.

„Ale peniaze sú tu,“ pokračoval Jánošík. „Na, vezmi túto ládičku a odnes ju starému Mikušovi. Nech on rozdelí peniaze oškodeným. Ale mlčte všetci, ináč by vás zase katovali.“

Nosák sa začal vypytovať, no Jánošík mu nedal žiadne vysvetlenie, a keď mu oddal ládičku, opačným smerom sa vzdialil od svojho krajana.

Potom trasúc sa od ustatia na celom tele, prišiel do malej malebnokrásnej kotliny, ktorú delil strieborný potôčik.

Jánošík si zahasil smäd čistučkou chladnou vodou, potom sa vystrel na mäkký mach a — zaspal…

Bájka

Odrazu bolo počuť ťažké dunenie a ako rybie oko jasné nebo Perúnove strely párali.[13] Zuniaci víchor hvízdal povetrím, takže sosny a bory ako sestričky dovedna stisli svoje vetché hlavičky a triasli sa na celom tele od hrôzy. A pomedzi hvizd vetra a rachotenie hromov z výšky doletúvali čudesné bájne hlasy nadzemského spevu. Okolie napáchlo jemnou nebeskou vôňou. Hlasy sa vždy blížili a dunenie sa tratilo v diaľke, i víchor popúšťal. Hľa, už netrasú sa letorosty sosien, len slabunký prievan šelestí ich lístím. Zlatá žiara udrela cez ich koruny a osvietila ležiaceho junáka, Jánošíka, ktorý, hoc nespal, predsa nesmel otvoriť oči. Počul ľahunký šumot, ako keď krídla vtákov zatrepocú, a potom cítil, že okolo neho stoja akési nadzemské bytosti. Boli to víly. Ich reč bola lahodným spevom, dych — vôňou, krok — letom, zrak — žiarou.

„Načo si nás pozvala sem, sestra, keď tu, hľa, mýli nás akýsi tuzemec?“[14] pýtala sa králica víl jednej zo svojich družíc.

„Nevedela som to, králica,“ vetila[15] družka. „Ináč ten nás nemýli, ani nepočuje; ten spí.“

Jánošík počul práskať vatru.

„Sprobujeme,“ riekla králica a holou rukou siahla do ohňa, nabrala za hrsť žeravých uhlíkov a pristúpiac k Jánošíkovi, odhalila mu prsia a položila ich na ne. „Bôľ ho prezradí,“ povedala a nahnúc sa nad junáka, pozorne sa dívala do jeho tváre.

No Jánošík nestiahol ani len obrvy. „Teraz už verím, že spí.“

„Tak teraz podajte svoje zprávy, sestrice! Našli ste junáka, čo by bol hoden našich pokladov?“ velila a pýtala sa kráľovná a sadla si. Víly jedna za druhou prichádzali pred ňu a smutnou tvárou oznamovali, že nie. Králici slzy tiekli po krásnej tvári. „Tak, niet junáka hodného našich darov, niet toho, kto by si na Viliju smel obliecť hodvábnu tkanú košeľu,[16] ktorá chráni pred guľkami, kto by si opásal zlatom vykladaný opasok, ktorý dá silu za tisícich, ani kto by zašvihotal vybíjanou valaškou, ktorá na rozkaz pána sama seká? Tak sme sa teda darmo zišli, sestry; zase musíme za rok ponechať tie poklady tu pod skalou. Kiež by sa aspoň potom našiel junák, ktorý by uhádol tohoročné heslo: „Moja česť je skala. Dupol nohou a sám si zobral vzácne dary. Domov, sestry!“

Zase zadunelo a zablyslo a víchor zahvízdal. Jánošík počul zatrepotať krídlami a nastalo ticho. Skočil hneď na nohy, zastal si k skale a dupnúc nohou riekol: „Moja česť je skala.“ Skala sa otvorila a Jánošík spod nej vybral schované poklady. Keď si obliekol košieľku, opanovala ho istota, keď si pripol opasok, akoby mu oceľ vliali do žíl, keď schytil valašku, hory sa triasli…

*

Posilený Jánošík vstal zo spánku a rýchlym krokom uberal sa domov na Zakliaty zámok. Tam si zastal pred dom pustovníka a trikrát silne zahvízdal.

Z lesa radostne leteli proti nemu postavy horských chlapcov.

Jánošík prijal kapitánstvo.

Zavýskali chlapci, zasmušilé tváre im osvietila radosť a pýcha.

„Sláva Jánošíkovi, najkrajšiemu a najudatnejšiemu kapitánovi horských chlapcov!“ hučalo od brala k bralu, od stráne k stráni a stratilo sa v tmavých slovenských lesoch.

Vitaj nám, Jánošík, maľované dieťa,
čo ti ako hviezdy v tvári oči svietia;
Vitaj nám nastokrát, kapitánček zlatý,
už nebude ľud náš v jarme pánov jatý!

Zahučia údolia, zavýskajú hory,
oživne kraj pustý, ľud oči otvorí;
Po celom Slovensku rozľahnú sa spevy:
„Vzkriesenej slobode vence vite, devy!“

„Natrhajte kvieťa, rozmarín i ruže,
zavite medzi ne cit panenskej duše;
Pokropte ich slzou, ohrejte ich dychom,
aby nezvädnuli hneď na vetre tichom.“

„S milozvučným spevom, vrelej chvály, vďaku,
ovenčite hlavu statnému junáku;
Ozdobte ním čelo nášho kapitána,
čo biednemu ľudu vrahov z šije zháňa!“

Vitaj nám Jánošík, bojovník za práva,
pod tvoju zástavu celý národ stáva;
Sbory horských chlapcov vzrastú na tisíce,
páni strachom zamrú, uzrúc tvoje líce.

Už nebude psoty, nie panskej roboty,
zažiari nám slnce zlatučkej slobody;
Budeže nám dobre, jak rybkám vo vode,
budeme si voľne žiť v braterskej zhode!



[1] Na začiatku druhého dielu ako motto sú použité verše básne Sama Chalupku „Bolo a bude“, ktorá vznikla roku 1861 na základe nových nádejí o lepšej budúcnosti Slovákov v časoch Memoranda slovenského národa.

[2] rehoľnícky — mníšsky

[3] fráter — mních, ktorý nie je kňazom

[4] kutňa — dlhé mnížske rúcho, habit

[5] novic — čakateľ v noviciáte, totiž v skúšobnom čase, ktorý sa strávi v kláštore na prípravu pre prijatie do rehole

[6] apage! — (z gréc.) choď preč! odstúp!

[7] poenitencia — (z lat. poenitentia) — ľútosť, žiaľ, zmena mienenia, zmýšľania, náprava, obrat, tiež trest, uložený vyššími fórami kvôli náprave jednotlivca

[8] tovariš — pôvodne pomocník u majstra, ináč druh, priateľ

[9] tribunál — (v starom Ríme) vyvýšené miesto, na ktorom sa konali súdy

[10] rozpoloženie — duševný stav, citová nálada človeka

[11] čvarga — háveď, zberba

[12] bak — sedadlo na koči, na voze (obyčajne vyvýšené)

[13] Jasné Perúnove strely párali nebo — Perún alebo Parom je dávny slovanský boh hromu a blesku a „Perúnove strely“ sú blesky hromobitia.

[14] tuzemec — vo vlastnej krajine žijúci človek, miestny obyvateľ, domorodec

[15] vetiť — hovoriť, vravieť, odpovedať

[16] Kto by si na Viliju smel obliecť hodvábnu tkanú košieľku — Vilija (z lat. Vigilia — bdenie, nespanie) je predvečer veľkého sviatku, Štedrý večer





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.