ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nevídanou rýchlosťou leteli chlapci smerom k Ilave. Pri hľadaní stôp svojho pána ich odvážlivosť nemala hraníc. Za bieleho dňa vošli do osady, ktorá im v ceste stála a vypýtali sa ľudí, či neviezli Jánošíka. Okolo Gbelian počuli, že drábi tadiaľ hnali akéhosi lotra, nuž sa tu rovno na dedinskom dome zastavili, poviazali drábov a obecných úradníkov a mučením ich chceli donútiť k priznaniu, že tadiaľto viezli ich kapitána. No daromná to bola práca; Jánošíka neviedli ani tadiaľ, ani nikadiaľ!

Chlapcov opanoval ľúty hnev, keď sa v Ilave predsvedčili, že nadarmo podnikli cestu. Prsia im rezala desná obava, že márnili čas a že už pozde prídu k oslobodeniu kapitána, ktorého niekde možno už vešajú. Ale kde? Zimnične, bez oddychu a bez ohľadu na to, či je noc alebo deň, chodili do tých miest, kde si mysleli, že páni držia Jánošíka. Tak po Ilave obišli Trenčín, Žilinu, Bytču, ba i do Kysúckeho Nového Mesta zašli na výzvedy. No nikde nič, po Jánošíkovi ani stopy.

Hrajnoha sa triasol od jedu a z pomsty sa stal krutým, divým. Beda bolo pánovi alebo židovi, čo mu do rúk padol!

V Motošoviciach prepadol krčmára žida. Povypúšťal mu všetky krčmárske nápoje a potom ho o všetko ozbil. Ale aby žid zo svojich pokladov nemohol nič zatajiť, dal ho za ramená povesiť nad ohnisko a potom mu pod holé nohy dal klásť oheň. Nato zapálil dom a ozbitého žida odniesol ku krížu, ktorý stál pred dedinou, a tu ho nechal kľačať holými kolenami na klincoch.

V Porubovej, kde kaštieľ stál obďaleč a osamote, za bieleho dňa vošiel do domu a zriadil strašný súd. Zemský pán bol na široko-ďaleko známy ako mizerný hýrivec, ktorý si nectil ani ľudské, ani božské zákony a na svojom poddanstve vyvádzal hrozné hriechy. Hrajnoha ho bez milosrdenstva dal vyklieštiť a potom ho posadil do horúceho popola.

Hlavný župan trenčianskej stolice sa tiež dočkal ich návštevy. Bol to pán — oplan ako i iní, len o to väčší, že hoci mocou svojho úradu mohol a mal robiť dobre, robil práve opak toho. Hrajnoha sa naňho hneval hlavne preto, že už bol na pánov bratov rozposlal pozvania na krásne divadlo — vešanie Jánošíka.

„Počkaj, však ti ja vyvešiam!“

Jedného dňa sa iba po Trenčíne rozchýrilo, že sa hlavný župan stal Švábom, a preto si vraj dal oholiť fúzy.^[63] Nik nevedel, skadiaľ ten chýr prišiel a málokto i veril jeho pravdivosti. Veď hlavnou pýchou župana boli práve jeho krásne dlhé fúzy, ktoré — keďže nemal inej práce — po celé dni si hladil a naťahoval. Prečo by si ich teraz mal samovoľne oholiť?

Ale ľudia zato hľadali príležitosť, aby mohli župana vidieť, a kto mal k nemu prístup, ten mu i povedal, aké chýry kolujú o ňom. Veľmož sa smial. Veď sa mu jeho fúzy nevídanou krásou celé černeli nad gambou.

„Ale predsa by som rád vedieť, kto to roztrúsil po svete!“ riekol potom a podľa jeho hlasu sa dalo súdiť, že by tomu pletkárovi, ak ho dolapia, nebolo všetko jedno.

To sa v noci toho istého dňa i dozvedel, keď jeho nádhernú posteľ obstalo jedenásť chlapcov.

„Tak akože sa majú bajúzy, vaša milosť?“ usmievavo sa ho pýtal Hrajnoha a pod nosom mu šimrinkoval^[64] natiahnutou pištoľou.

Jeho milosť už videla všetky pekelné brány a keďže sa ich bála, radšej sa podobrala na — pre zemana síce nehodné, ale osožné — prosenie.

„Nič sa vám nestane, vaša milosť,“ sladko ho uspokojoval Hrajnoha. „Len nech vám trochu vačky obľahčíme, k tomu nám poviete, kde držíte nášho kapitána a nakoniec, na pamiatku — dáte si oholiť bajúzy.“

Župan žasol. A na to všetko ten usmievavý zbojník vraví, že „len“. Kľúče od svojej pokladnice im oddal pomerne dosť vďačne, ale ako má povedať kde je Jánošík, keď to sám nevie, a ako si má dať oholiť fúzy, keď len dnes tvrdil, že by sa radšej so životom rozlúčil, než s nimi?

A Hrajnohovi zase viac záležalo na týchto dvoch veciach, ako na peniazoch. Bol hrozne nahnevaný, keď župan nechcel nič vedieť o Jánošíkovi. Fliaskal ho, drhol ho a nebyť tam Ilčíka, azda by ho bol i zabil.

„No počkaj, beštia, veď ti ja oholím!“ riekol a potom po malých chlpoch vytrhal fúzy hlavného župana. Tento sa zvíjal od bolestí, z očí mu tiekli slzy, no nemohol vydať ani hláska, mal ústa zapchaté.

Na druhý deň pán župan teda skutočne nemal fúzy, no zato mal gamby navreté ani dve päste…

Kysúcko-novomestského slúžneho prepadol Hrajnoha tiež a jeho vlastnými hajdúchmi mu dal vyťať päťdesiat palíc. Postaral sa o to, aby boli tvrdé, lebo akonáhle pandúr chcel udrieť len naoko, — už sám musel ľahnúť a niektorý z chlapcov mu ukázal, ako sa to má biť. Po súde dal drábov poviazať do klbka a medzi nich „vystrel“ pána služnodvorského, totiž tak ho povesil, že hoci váha tela silou padala dolu, predsa padla len na prsty vyťažených nôh.

Potom, už sýty týchto ukrutností, vracal sa domov, to jest na Zakliaty zámok a stadiaľ mienil šibnúť na Kráľovu hoľu. Nenašiel pokoja ani so svojimi kamarátmi, ani vo dne, ani v noci. Čo ich po pokladoch, keď niet Jánošíka! V tom najväčšom zúfalstve, odrazu, bez žiadnej rozumnej príčiny počali dúfať a veriť, že sa ešte zídu so svojím kapitánom. A ak Jánošík skutočne ušiel z väzenia? Hrajnoha už zrýchleným pochodom chcel nastúpiť cestu na Zakliaty zámok, keď ho nová myšlienka zaujala.

Bolo včasné ráno, keď mu postavená stráž oznamovala, že sa hradskou hrabe panský kočiar, sprevádzaný niekoľkými zbrojnošmi. Pozdejšie vysvitlo, že sú to Pálffyovci, vracajúci sa domov z Terchovej.

Hrajnoha mal zaraz hotový plán. Jánošík je alebo na slobode — takto uvažoval — alebo nie je. Ak je — tak je dobre, ale ak nie je, tak oni — horskí chlapci — ho jakživ nevyslobodia, lebo sa nedozvedia, kde je. Teda zajať treba tohoto veľmoža a nepustiť ho, pokým zemani nepustia Jánošíka. Povedané — urobené.

O hodinu prepadli chlapci panský sprievod, zbrojnošov odzbrojili a všetko zajmúc hnali ich lesmi na Zakliaty zámok.

Pyšný Pálffy, generalissimus cisárskych vojsk, ťažko niesol krutý údel, no musel sa podrobiť krutej sile. Jeho dcéra, čarokrásna Margita, tá zasa zajatie nepokladala za také veľké nešťastie. Nebála sa tých divých postáv, aspoň zakúsi i život zbojnícky!

Ináč chlapci ani nezachodili zle so zajatými: Hrajnoha svojím bezočivým spôsobom vysvetlil Pálffymu príčinu jeho zajatia a od tých čias prišiel len s Ilčíkom do zrážky, lebo tento sa až galantne choval voči zajatým. Pálffy sa zamyslene díval na tvár Ilčíkovu.

„Kde som vás ja videl, človeče boží?“ pýtal sa ho.

Ilčík sa usmial. „Vo vojne,“ odvetil.

Pálffy sa striasol a zvraštil si čelo.

„Ty — ty — si bol podveliteľom u Sokola?“

Ilčík prisviedčal hlavou.

„A teraz, ty junák, vojak cisárov, klesol si na mizerného…“

Ilčík ho zastavil. „Ani slova viac, pán poľný maršal!“ riekol dôrazne. „Ja som bol vojakom za Sokola a za dobro ľudu. I teraz som ním. Ale vy ste boli mizerným zradcom, ktorý zrušil svoje slovo, ešte ste i trestať chceli slávneho Sokola, aby ste veniec víťaza len na svoju hlavu mohli položiť. Vy ste chceli zbíjať, i zbíjali ste len kvôli sebe, ja zbíjam kvôli ľudu. Kto je mizernejší z nás dvoch?“

Pálffy máchal rukami, tratil dych. Také slová mu ešte nikto nepovedal do očí.

„Chovajte sa ticho!“ napomínal ho Ilčík. „Tu sme jedine my pánmi života a smrti, a hoci by som mal sto chutí zavesiť vás na prvý strom pre zradu, neurobím to, lebo vám je sľúbená voľnosť, ak dostaneme nazad svojho kapitána. Nuž a naše zbojnícke slovo je sväté; my nie sme ani Cigáni, ani zemani!“

Margite, ktorá stúpala po boku svojho otca, pýr^[65] hanby vysadol na krásne líca, no v duchu za pravdu dávala Ilčíkovi a obdivovala ho.

Hneď ako dorazili na Zakliaty zámok, Pálffy napísal päť listov na hlavných županov, v ktorých im oznamuje svoje a dcérino zatknutie a prosí, aby naskutku pustili na slobodu Jánošíka, ak ho majú v rukách, lebo dotiaľ sa ani on nevyslobodí z rúk zbojníkov a v prípade Jánošíkovho obesenia, i on bude vešaný. Pri konci svojho listu chváli rytierske správanie zbojníkov ako voči nemu, tak i voči jeho dcére a prosí, aby slávne stavy nič nepodnikli k jeho vyslobodeniu, lebo Hrajnoha sa sväto zaprisahal, že pri prvom podobnom pokuse zastrelí svojich zajatých. Okrem toho i Lonovskému napísal o svojej nehode a prosil ho, aby zamedzil každý pokus, zameraný na jeho vyslobodenie.

Tieto listy Pálffyho zbrojnoši odniesli do piatich stolíc: do Trenčína, do Zvolena, do Liptova, do Oravy a do Turca.

Kým generál písal, Margita si hovela na medvedej kožušine a s otvorenými očami snila bájne sny. Dosiaľ o Jánošíkovom úteku len preto mlčala, aby sa mohla osobne presvedčiť, či je on už skutočne v bezpečí. Keby sa tak odrazu zjavil…!

Vonku chlapci chystali večeru, na ražni sa krútil baran. Šuhajov po dlhom čase zase nadišla raz dobrá vôľa. Veď mali nádej, že zasa dostanú nazad svojho milého kapitána. Zemani hádam len nedajú obesiť svojho brata veľmoža a hlavného veliteľa vojsk!

Ozývala sa pieseň za piesňou, jedna krajšia od druhej. O zbojoch, o láske, o vlasti — na všetko pieseň. A ešte o Jánošíkovi, maľovanom kapitánovi, ktorý má hviezdne oči, levie ramená, zlaté srdce a jelenie nohy! Margite sa pod vplyvom tých bájnych ľudových piesní slzami naplnili oči. Sám Pálffy nevedel skryť dojatie.

Ilčík sa objavil na ramene s neveľkým košom. Bol zbierať jahody a maliny pre vznešenú slečnu, akže by pohrdla zbojníckou večerou. No tá nepohrdla, ba s najväčšou chuťou ujedala si v rade z tej „zbojníckej pečienky“ a nevedela ju vynachváliť. Chlapci potom odkiaľsi vypriadli víno, a to také, že sa mu vraj onikať muselo. Pálffy sa vžil do čudných pomerov, zabudol na tieseň a s rozkošou sa díval na hajduchovanie^[66] šuhajov pri Gajdošíkových gajdách.

Ilčík ho pozval, či by si nechcel zastreliť dákeho srnca, tu ich vraj jesto mnoho a krásne vyrastených, parohy by mu boli aspoň pamiatkou na nútenú hostinu. A mesiačik svieti — ľahko by našli niektorého na pastve.

„Poďme!“ riekla Margita, tiež náruživá poľovníčka. A už šli. Slečna dostala neveľký karabín, predtým ho nosil Jánošík.

„S tým istotne zastrelím,“ riekla so zvláštnym prízvukom.

A mala pravdu. Krásny roháč stal sa jej obeťou, kým otcovi dostal sa špiciak.^[67] Panstvo si v celkom dobrom rozmare políhalo na mäkké lôžko. Pálffy si ešte i zažartoval. „Vieš, Gituška, tu máte i tú prednosť, že sa nemusíme, ako doma, zavierať pred zbojníkmi!“ riekol so smiechom.

Druhý deň im priniesol veľké a milé prekvapenie. Otec s dcérou sedeli práve v prednej izbe, keď v zadnej čosi zašramotilo a o chvíľu vstúpi dnu — Jánošík. Pálffy, zočiac neznámeho muža, skočil hore a siahol po karabíne.

„Nechajte, pán poľný maršal!“ riekol Jánošík s úsmevom, ukloniac sa pred ním. „Ráčite ma len nepoznať, ja som Jánošík, toto je môj dom, a hoci neviem, čomu mám ďakovať za šťastie, vy ste mojimi hosťami.“

Pálffy bol v rozpakoch, či má podať ruku zbojníckemu hostiteľovi, či nie. Margita ho i v tom predišla.

Ale vonku asi tiež museli niečo zaňuchať, lebo odrazu sa vrútilo pár chlapcov do izby. A tu potom videl Pálffy, i jeho dcéra, výjav lásky a oddanosti, na ktorý do smrti nezabudnú. Ten drsný, hrozný Hrajnoha sa so vzlykavým hlasom hodil na zem pred Jánošíka a oblapiac mu kolená bozkával jeho šaty. A to všetci, odpredu, odzadu tisli sa k nemu a všetkým sa slzy radosti lišťali v očiach.

„Teraz si voľný, generál, či čo si!“ riekol Hrajnoha s usmiatou tvárou k Pálffymu. „Ale ak chceš, ostaň a zabavíš sa ani v siedmom nebi!“ A kypiac blaženosťou obrátil sa k Margite a pyšne sa jej pýtal: „Nuž, panička, povedzteže mi, či ste už kedy videli takého krásneho muža na tom šírom svete?“

Margita sa zapýrila.

„Netárajže, Hrajnoha!“ láskavým hlasom ho karhal Jánošík. „Radšej poproste pána generála a jeho slečnu dcéru, aby na dnes ostali našimi hosťami.“

Nebolo potrebné ani veľa prosiť. Určené bolo, že sa hostia až ráno dajú na cestu. Jánošík sa k svojim hosťom choval ako plnokrvný šľachtic a výborne ich bavil. Pálffy s úľubou počúval jeho vtipné rozprávky a len tu i tu zažmúril oči a kutal, hľadal v pamäti, kde asi počul už podobný hlas? No nijako mu to neprišlo na um.

„Ja som váš hlas už určite niekde počul,“ riekol ostýchavo.

„Dosť možné,“ odvetil Jánošík a Margita sa usmiala. Ale ďalej o tom nebolo reči.

Pred obedom Jánošík vyšiel do druhej izby a kľúčom zavrel dvere za sebou. Hostia počuli len akýsi šramot, potom to utíchlo a onedlho sa zase opakovalo. Konečne sa Jánošík vrátil a zavolal Ilčíka a Hrajnohu k sebe.

Chlapci v strede prednej izby postavili dlhý jednoduchý stôl a potom Hrajnoha s Ilčíkom počali prikrývať pre štrnásť osôb. Ale s akými obrusmi a servítkami a s akým riadom! Margita, čo i na prepych a nádheru zvyknutá, od zadivenia vykríkla, keď už len ten damaškový obrus videla. Z takého tkaniva teraz už ani cisári nejedávali. A tie taniere, misy, jedace náčinie, všetko z číreho ťažkého striebra, pokály^[68] i šáločky z kovaného zlata.

„Nech sa vám to nehnusí do rúk brať!“ riekol Jánošík. „Na tom — ako vôbec na ničom, čo ja mám — neľpie krv, ani to nie je zo zboja. To som ja s inými ohromnými pokladmi zdedil od svojho druhého otca, ktorý ma od narodenia vychoval, od nebohého Jána Lonovského.“

Pálffy so zadivením hľadel na kapitána, akoby sa ho pýtal: „Načo teda zbíjaš, keď si beztak bohatý?“

Jánošík sa usmial. „Rozumiem vašu nemú otázku — i dám vám na ňu odpoveď, ale až po obede.“

Pálffy sa divil ostrovtipu, no ešte väčšmi tomu, keď sa pred obedom „zbojníci“ postojačky pomodlili. Jánošík predriekal modlitby a ostatní so zloženými rukami šeptali slová za ním. Medzi modlitbami bola i taká, akú Pálffy veru ešte nikdy nepočul a ktorá ho dojala. Znela takto:

„Všemohúci Bože, milostivý Otče a Pane sveta! Ty si povedal a stalo sa; Ty si stvoril svet i obydlil si ho ľuďmi. Z Tvojej milosti podelili sa ľudia na jednotlivé rodiny, kmene, národy. Ty si tvorcom a laskavým udržovateľom i nášho slovenského národa. Ó, Bože náš milostivý, ráč vyslyšať úpenlivú našu prosbu! Nepriehľadné sú Tvoje cesty, ktorými nás k nášmu vlastnému dobru vedieš; nevyskúmateľná je Tvoja múdrosť. My vieme, že často repceme proti Tebe, keď oslavovať by sme mali Tvoje meno. No, Bože milostivý, akže možno, vzhliadni na náš ubolený ľud a odním od neho tie ťažké próby, pod ktorými hynie. Veď on už dávno zložil najťažšie Jóbove skúšky^[69] pokory a vernosti. Ak možno, Bože láskavý, pomôž nám biednym a obmäkči srdce a osvieť rozum našich pánov, aby uzreli v nás svojich spolubratov a spoločne sme mohli pracovať na pozdvihnutí národa slovenského, Tebe k sláve a chvále večnej…“ atď.

Pálffy už nepotreboval vysvetlenie, prečo je Jánošík zbojníkom. Porozumel to z tejto modlitby. No Jánošík vzdor tomu dodržal si slovo. Po obede, pri víne, aké len cisári pijávajú, povyprával celý svoj životopis až po vystúpenie Sokola. Vtedy sa vzdialil do bočnej izby a asi o polhodinu sa vrátil — ako Sokol, v pancieri, v šišaku, so spustenou náličnicou.^[70]

„Teraz už budete vedieť, pán poľný maršal, kde ste môj hlas počuli!“ riekol zvonivým hlasom.

Pálffy sa celý skrčil, tvár sa mu zachmúrila a prerývaná bola výrazom skutočného bôľu. Až teraz, keď sa na svoje vlastné uši a oči presvedčil o jeho úlohe Sokola i zbojníka Jánošíka, dospel k poznaniu, aký hnusný hriech chcel spáchať voči tomu trenčianskemu víťazovi. Nie z chabého strachu, lebo Pálffy ho nikdy nepoznal, ale zo skutočného oľutovania svojich činov zdvihol ruky voči Jánošíkovi-Sokolovi a trasľavým hlasom riekol:

„Odpusťte mi, prosím vás!“

Jánošík odhodil šišak. Jeho oči zbĺkli ohňom svätého hnevu.

„Odpustiť?“ riekol náruživo. „Žiadate nemožnosť. Ja vám len to môžem odpustiť, čo ste sa proti mne prehrešili. Ale kto vám odpustí to, čím ste sa voči celému slovenskému národu prehrešili, keď ste nadarmo dali vylievať jeho krv, aby ste ho potom vierolomne oklamali, zradili? To sa, pane môj, nedá odpustiť! Za to ja bársktorého zo svojich chlapov dám obesiť na prvý strom, hoci som nikdy neprelial nevinnú krv.“ Pálffy sklonil hlavu a zakryl si ju dlaňami. Jánošík pokračoval.

„No vy ste mojím hosťom a ja som Slovan. Beztak by vaša smrť nenapravila spáchané zlo. Ale nech vám dnešný deň ostane v pamäti. Nehanbite sa od mladšieho a k tomu od zbojníka prijať naučenie. Vy stojíte vysoko, no čím vyšší úrad, tým väčšie sú i povinnosti. Hľaďte aspoň čiastočne napraviť osud nášho utrýzneného ľudu.“

Vtom sa zvonku ozval silný hvizd, trikrát za sebou. Chlapci poskákali od stola a schytiac karabíny, rútili sa von.

Margita v tom zmätku rýchlo chytila Jánošíkovu ruku a vrele ju pobozkala. Jánošík bol od toho prejavu oddanosti celý ako skamenený.

O chvíľu prišli chlapci naspäť i s Paľkom Mikušom, ktorý niesol päťpečaťový list „pre toho pána, čo ho tu držia zajatého“. Ten list ide, vraj, rovno z Viedne, od cisára. Doniesol ho cisársky posol na koni do Terchovej, ale Lonovský ho nechcel samého pustiť do hôr, radšej ho zveril na Mikuša.

Pálffy rozčúlene otvoril list a čím ďalej ho čítal, tým viac bledol. Potom chytil Jánošíka za plece a ťahal ho na stranu. Jánošík otvoril dvere druhej izby a ta vstúpili.

„Ďakujem vám za pokarhanie,“ riekol generál citne. „Zaslúžil som to, ťažko som sa previnil. V duchu som si už pred hodinou sľúbil, že napravím, čo môžem. Vtedy som ešte nevedel, že žiaľbohu tak rýchlo budem mať k tomu príležitosť. Dostal som zaručenú zprávu, že Rákóci opustil Poľsko a vtrhol do Uhorska. Nateraz mešká okolo Košíc a už velí nad zaručeným vojskom, ktoré zo dňa na deň rastie. Ja musím naskutku do Prešporka. Nuž pýtam sa vás, Sokole-Jánošíku, chcete ešte raz opásať meč za cisára i za ten váš národ?“ Jánošíkovi zbĺklo oko, no mlčal.

„Chápem vaše váhanie,“ hovoril ďalej Pálffy. “Ale nech ma Boh zabije, ak nevyplním všetky vaše podmienky. Veríte starému veľmožovi?“

„Verím, a preto si zasa zastanem do šíku.“

Pálffy ho objal a potom mu v rýchlosti podal svoje návody a rozkazy.

Potom sa hostia lúčili.

„Len ešte na jedinké slovo dovoľ, otče!“ riekla Margita celá zapýrená a vošla do izby, z ktorej muži boli vyšli. Za ňou vkročil Jánošík.

Bozky, objatia, slzy — čože iného tam mohlo byť? Pálffy povážlivo krútil hlavou pri odchode.

V ten deň Jánošík zašiel k Milke, aby ju uspokojil a potom spolu i s horskými chlapcami opustil Zakliaty zámok a ponáhľal sa ku Košiciam.