ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď som prišiel z vojny, šiel som do doliny,
kde som s Aničkou zbieraval maliny.

Vyšiel som za rána na hory zelené,
ach, môj milý bože, čo to za znamenie:

Dolu dolinami mútna voda tečie,
moja frajerôčka ešte za mnou plače.

Šiel som na poludnie na vŕšky kamenné.
Ach, môj milý bože, čo to za znamenie:

Dolu dolinami vysýcha vodička,
ťažko chorá leží premilá Anička.

Vyšiel som podvečer k studničke studenej,
ach, môj milý bože, čo to za znamenie:

Dolu dolinami voda už nebeží —
už moja Anička v tmavom hrobe leží.

— — —

Idú ľudia, idú, cez moju dedinu
a ja nedostávam od Janka novinu,
ani od šuhajov dáky lístok biely,
čože oni robia, kdeže sa podeli?
Azda už zabudli na mňa samotného,
na mňa vzdialeného, sokola sivého,
azda ich už všetkých za vojakov vzali
a k boku šabličku i koníčka dali?
Šabličku brúsenú, koníka vraného,
ktorý ich ponesie do boja veľkého,
do boja veľkého, boja tureckého,
pod pekné zástavy táboru ruského!

— — —

Čakal som pondelok, čakal som utorok,
čakal som vo stredu, vo štvrtok a piatok,
čakal som v sobotu, čakal som v nedeľu,
ale som nedostal novinu veselú.
Novinu veselú, novinu takovú —
že mám s Jankom mojím odvandrovať z domu!

— — —

Vysoko mesiačok medzi zorničkami —
ďaleko Janíčok medzi šuhajami.
Podvečer mesiačok za horu sa zníži,
či sa môj Janíčok k domu môjmu blíži?
Podvečer mesiačok poza horu vyjde,
kedyže môj Janík do Polomy príde?

— — —

Jak v jeseň lastovka odlietnuť hotová,
tak som sa ja zberal s Jankom do Liptova.
Ona so svojimi zaletí ku moru
i ja som chcel s tebou preletieť cez horu.
Keď sa ona zberá — na domy si sadá,
ale darmo Janka bračok jeho hľadá!

— — —

Zaleť, vtáčku, zaleť, zanes môj lístočok,
sadni si k Rimave, na Jankov oblôčok —
a tam mu štebotaj, azda ťa počuje,
azda mi bielučký lístok vyhotuje!

— — —

Zleteli hrdličky a sadli na kríčka,
kedyže ja vidím švárneho Janíčka?
Zleteli hrdličky a sadli na duba,
azda príde milý ku mne na Jakuba?
Zleteli hrdličky, sadli na rakytu —
už môj milý Janík príde na sobotu!

— — —

Ja by sa na cestu pred svitaním pohla,
keby som si dakde Janíčka nájsť mohla.
Ta by zaletela, ak hrdlička letí,
prešla by náš chotár, i druhý, i tretí.
Ta by zaletela, za horu dubovú,
keby som len mohla tvár vidieť Jankovu.
Ani by si nikde oddýchnuť neľahla —
keby som sa s milým len rozprávať mohla!
Ta by zaletela, aj k tomu Dunaju —
keby znala, že mi tam Janíčka dajú?!

— — —

Čo prejdeš dolinu, ba i všetku horu,
predsa neuvidíš krajšieho javoru —
ako ten pred mojím domom rozložený,
ktorý mi Janíčok zasadil v jaseni…

— — —

Hej, kde ste, šuhaji, hej, bratia moji!
Janíčko, Gustíčko,
Miškovia, Ľudkovia,
bratia moji!
Hej, tam ste, tam ste — v Levoči —
nevidia vás moje oči!
— — —

Kto má milú, nech miluje —
kto má šabľu, nech bojuje!
Mám frajerku — k nej chodievam,
mám šabličku — tú brúsievam!

Keď sa s milou pomilujem —
tak so šabľou odvandrujem.
Povandrujem cez tú horu —
ku Dunaju, do táboru!

— — —

Keď na vojnu lapať budú,
všetky dievky plakať budú!
Keď ja budem ulapený,
netreba mi potom ženy!
Keď ja budem mašírovať,
bude milá raz banovať —
keď pri hudbe budem skákať,
moja milá bude plakať —
keď si sadnem na koníčka,
oblednú jej krásne líčka…

— — —

Vysoko slniečko stojí,
šuhaj sa ku svojím strojí —
ach, ku bratom, za horami —
ktorí žijú pod Tatrami.

Mater k nemu tak hovorí:
„Nechoď, synku, cez tie hory,
nad horami smutno stojí
a ďaleko bratia tvoji!

Ponad prvou mračno visí,
hlávka tvoja zmoknúť musí!“
„Ver’ ja pôjdem k bratom mojím,
za nich všetko rád vystojím!“

„Ponad druhou dážď sa leje —
ťažká bude cesta tvoja!“
„Ver’ ja pôjdem, matko moja,
však ich láska ma ohreje!“

„Ponad treťou blýska, hrmí,
synku, synku, nechoďže mi!“
„Nechže bije, nech lomcuje —
nebojí sa, kto miluje!“

Už cez hory šuhaj ide,
cez prvú ho túžba vedie,
cez druhú s ním láska letí,
cez tretiu mu pán boh svieti!

— — —

Preleteli chýry cez Polomu,
že odmašírovať musím z domu!
Zaleteli chýry do Jelšavy,
že ja musím odísť pod zástavy!
Zaleteli chýry až po Budín,
že dostanem koňa aj karabín.
Zaleteli chýry až ku moru,
že už musím odísť — do táboru.
Zaleteli chýry po tom svete —
že musím bojovať — v zime, v lete!

— — —

Keď na vojnu budú trúbiť —
prestanem ťa, Ančo, ľúbiť,
keď zazvonia hlasy zbroja —
zanechám ťa, mater moja!
Keď mi bude koník vraný
na dvore stáť osedlaný —
sadnem si naň — a v tú chvíli
opustím ťa, otče milý!
Keď uvidíš prápor viati,
zanechám ťa, bračok zlatý,
keď zahučí polnoc rohom —
vtedy poviem: „Tatro, zbohom!“