Zlatý fond > Diela > Básne a piesne slovenské


E-mail (povinné):

Peter Kellner-Hostinský:
Básne a piesne slovenské

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Andrea Kvasnicová, Eva Lužáková, Zuzana Šištíková, Karol Šefranko, Erik Bartoš.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 105 čitateľov

Pieseň Jankovi

[24]


Oj, vyletel sivý sokol z dubového hája,
oj, odletel šuhaj mladý, šuhaj od Dunaja.
Vysoko si, ďaleko si sokol poletuje,
oj, kdeže si, oj kamže si sokol odvandruje?
V šírom poli tri cestičky a jeden chodníček,
ktorou zašiel — ktorou pošiel do sveta Janíček?
Nie cestami, nie chodníčkom, lež dolu Dunajom
a ten Dunaj preč utiekol so svojím šuhajom.
Drobné skalky sú po cestách, na chodníku chvoje,
po nich — na nich by si šuhaj zranil nôžky svoje,
lež na vode, na Dunaji, také hladké vlny,
sto ráz lepšie šuhajovi na vode na člny.
Kde tie časy, oj, Dunaju, Dunaju, hlboký,
keď po tebe si veslúval Janík modrooký.
Čo tie veslá robiť budú, oj, tie zrešetejú
a tie člnky rad po radom pieskom sa zalejú.
Na brehoch a po chodníčkoch vybujnejú trávy:
niet šuhaja, čo by schodil kúty a krútňavy!

Tie prešporské hory — doly, i háj zelenučký,
šumia smutno, hučia ticho, len tak potichučky.
A ten javor nad dolinou nízko sa schyľuje
a ten vietor javorinou ťažko pofukuje.
A čo tá kukučka v háji len kuká a kuká?
Čo ten slávik poletuje od buka do buka?
A čo sa tak dumne krúti ten sokol na holi?
A čo si ten vtáčik len tak šveholí, šveholí?
Oj, schyľuj sa, zelen’ javor, schyľuj na skaliny,
oves prútky, spusť lístočky do šírej doliny:
nech ich víchor sem-tam nesie, od hája do hája,
veď pán boh vie, či uvidíš dakedy šuhaja.
A ty, slávik, v bukovine nespievaj, nespievaj,
a ty, vietor, po doline — nešum, nepovievaj,
zaleť preč, preč — už ťa šuhaj nepočuje v lese —
i ten vietor jeho piesne horou neponesie.
A kukučka — ty len kukaj, kukaj, čo ťa bolí,
a ty, sokol, len vysadaj, vysadaj na holi,
a vy, hory i doliny i háj zelenučký,
len si šumte, len si hučte, ale potichučky! —

Oj, pôjdem ja, oj, zájdem ja na skalu vysokú,
poobzerám za šuhajom dolinu širokú.
Oj, neletí sivý sokol vysoko s orlami,
ani slávik nešteboce medzi javorami.
Oj, spevec náš, ďaleko si, hen — za tretím krajom,
tak tu smutno-neveselo nad naším Dunajom,
už tie pierka pozlátené, čo si spustil v letku,
po rodine sa rozpŕchli a ohriali všetku.
Spievajže jej, spievajže jej, ó, ty spevec piesní! —
O svetoch, o akých sa jej ešte ani nesní.
Príďže, príď: tu Váhom vody, v Tatrách vetry hrajú,
zanôťže im — oni s tebou piesne zaspievajú — …
Oj, spevec náš, našich piesní a našich dúm nôta —
sem a tam sa v horách, v dolách a po ľude motá,
nôta pekná, nôta hravá, čarovná i mladá,
dňom a nocou, hore-dolu, svojho veštca hľadá,
hľadá veštca, svojho pevca, svojho to milenca,
ako deva ďalekého čaká si mládenca.
Hore-dolu sama blúdi nad brehami Váhu,
zájde do hôr, medzi ľudí, po kvetoch, po sňahu.
Oj, spevec náš, kto dumami zájde cez rodiny,
spievajúc im prešlých vekov i budúcich činy?
Koho piesňou z mŕtvych vstane Jánošík — bohatier
a kto jeho divy, činy — naučí ľud Tatier?

Oj, spevec náš, prileťže k nám, prileťže na Dunaj
a tu tvoje ideály vyspievaj, vydumaj!
Pieseň tvoja vetrom hučí, vodami stonáva,
Tatrou šumí, Váhom teskní, Dunajom dumáva,
orlom švihá, vlkom vyje, slávikom si nôti,
kukučkou si žiale kuká, sokolom sa krúti,
duní hromom, zvoní zbrojou a šepce z mohyly —
spev tvoj devám tak čarovný, šuhajom tak milý.
Oj, nehnali sa tak piesne silného Záboja,
keď pohýnal vojsko svoje piesňami do boja,
piesne, aké ani Bojan neveštil z mohyly,
ani ešte v Ukrajine kozáci nesnili,
ani srbskí slepci ľudu nikdy nespievali,
ani v Tatrách, ani Váhom vetry nehrávali…

Oj, šuhaji, poviem ja vám povesť o spevcovi:
Keď spevec náš pod Tatrami uvidel deň nový,
tam od Váhu dve kukučky a z Tatier sokoly
a zo Žiarov dva sláviky prileteli boli.
Sláviky si sadli na konár javora,
sokoly obletovali kol’-dokola dvora
a kukučky tie si sadli na biely oblôček:
Oj, vítaj nám, vyrasťže nám za spevca, Janíček!



[24] Pieseň Jankovi — báseň, o ktorej editor antológie Keby si počul všetky tie víchrice (porovnaj s. 324) hypoteticky predpokladá, že Kellner ju pripísal Jankovi Kráľovi. Nenachádzame o tom však priamy dôkaz. V básni Kellner zaujímavým spôsobom využil jánošíkovský motív na spájanie myšlienky národnej a sociálnej, podobizeň Jánošíka akoby splývala s podobou „spevca“ Janka. Nachádzame v nej i priamy dôkaz o Kellnerových znalostiach ukrajinskej a srbskej poézie („piesne, aké… ešte v Ukrajine kozáci, nesnili, ani srbskí slepci ľudu nikdy nespievali“). Báseň je datovaná „v juniu 1848“. Báseň publikovaná in: Keby si počul všetky tie víchrice. Bratislava, Tatran 1966, s. 88 — 90.




Peter Kellner-Hostinský

— bol slovenský spisovateľ, novinár, historik, filozof a redaktor Slovenských národných novín Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.