Zlatý fond > Diela > Ako Kvapôčka putovala


E-mail (povinné):

Kristína Royová:
Ako Kvapôčka putovala

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Zdenko Podobný, Ivana Gondorová, Daniel Winter, Eva Lužáková, Slavomír Kancian.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 121 čitateľov

Ako Kvapôčka putovala

Bývala vysoko nad zemou, tam, kde sa klenuli ohromné zámky a oblakové hrady. Bývala medzi miliónmi iných, čistá ako krištáľ — Kvapôčka.

Dobre jej tam bolo v tej nadzemskej ríši. Ale keď videla ako z roka na rok posielali také veľké množstvo kvapôčok na zem, pýtala sa a prosila, že pôjde aj ona. Tak ju konečne pustili.

No musela najprv sľúbiť, že na zemi bude dobre robiť.

Išla zasa nová výprava kvapôčok; tak i ona letela s nimi ďaleko, dolu, dolu — až padla na zem vo vysokých horách neďaleko čistučkého pramienka, ktorý vyvieral zo stovekej skaly a bežala medzi samými nezábudkami.

Spojili sa kvapôčky dohromady, spravili malulinký pramienček a hop! — už boli v prameni.

„Vitajte, vitajte!“ privítali sa. „Kam ideš, pramienok?“

„Do potôčika, a s potôčikom máme ísť spolu do mora.“

„Vezmi nás so sebou!“ prosila Kvapôčka.

A on že vezme. No tak plávali.

Videla Kvapôčka — ako tak plávali — osamelú nezábudku blízučko brehu. Očká mala akési kalné, hlavičku sklonenú. Zmyslela si Kvapôčka, že sľúbila dobre robiť na zemi.

„Môžem tú nezábudku umyť, neodbehnete ma?“ pýtala si dovolenie.

„Ó, môžeš. Chuderka, zvädnutá, ožije.“

Vyskočila Kvapôčka, umyla nezábudke hlavičku i jej kalné očká.

„Ďakujeme, Kvapôčka!“ volali za ňou kvetinky. Nezábudka ozdravela, zdvihla hlavičku, očká sa jej vyjasnili a vďačne hľadela, ako bežali kvapôčky do šíreho sveta.

„Pramienok, my si budeme spievať, či môžeme?“

„Oj, len spievajte!“

Nuž, dali sa kvapôčky dohromady, naladili si hlásky a spievali.

Cestou vykúpali malé srnčiatko, ktoré stálo v pramienku samučičké samo, lebo mamičku mu zastrelili lovci a bračekov i sestričky rozohnali šírymi horami. Vďačne ono pozeralo za nimi svojimi veľkými, tmavými očkami.

Ihrali sa kvapôčky s rybičkami, ktoré plávali proti nim, kropili motýle, pekné ako — dúha, i vodné panenky. Preskakovali veselo ponad staré pne zoťatých stromov; kde-tu odniesli na kusoch triesky pánbožkovu kravičku alebo aj malého roháča. Ach, dobre bolo na svete, veľmi dobre, veď boli malé, ba ešte len deti.

Naraz prišli po hromadu skál; skákali z nich dolu do krútňavy; tam sa to s nimi točilo a točilo dookola a dookola.

„Čo je to?“ spýtala sa zadychčaná Kvapôčka. „Kde sme?“

„Nuž, sme už v potôčiku a teraz pôjdeme lúkami; uvidíš kus sveta.“

Ach, tu len ešte bolo veselo! Čo si tu všetko videl! Videl si hory milené, aj lúčiny zelené, na nich kvietie jasnou rosou skropené. Videla Kvapôčka stáda oviec, kôz i kráv. Ale hrozilo jej veľké nebezpečenstvo. Taká hrozná rohatá krava dala sa strečkovať popri potôčiku, a zrazu — blums! — skočí doň! Hneď tam zadlávila dve rybky, ktoré sa nestačili vyhnúť. Kvapôčka schúlila sa za velikánsky pupenec. Chcela sa na to strašné zviera podívať, ktoré vyvaľovalo na ňu také veľké okrúhle oči. No krava strčila nos i hubu do vody a dala sa piť a piť, ani čo by si krhlou do nej vlieval; ťahala už aj Kvapôčku; no Kvapôčke sa podarilo akosi vyskočiť jej na nos, a tak šťastne vyviazla.

Kamarátky dali sa zasa spievať, ale ona od samého ľaku nemohla vydať ani hláska. Videla však pekné chalúpky, okolo nich záhradky. Videla dediny, mestečká, veže, kostoly. Videla deti ihrať sa na lúkach, a ženy, ako prali na potoku. Počula v kríčkoch spievať slávičky, a keď sa prišli napiť, umývala im s kamarátkami hlavičky a krídelká.

Raz prišiel napiť sa i škovránok; on vedel, kde Kvapôčka predtým bývala. Rozprával jej, že sa raz okienkom díval do toho zorového hradu. To bola rada! Nakázala mu, aby, až zasa poletí hore, pozdravoval doma. Počula od neho, že nemá nijakú inú prácu na svete, keď si pokrm pohľadal, len chváliť Boha. Začala aj ona spievať a kamarátky sa k nej pridali. Spievali dvojhlasne, ale zrazu zatíchli; veď počujú slávny štvorhlas! Bol to zvuk mnohých vôd.

„Potok, potok!“ zvolali kvapôčky, a už vítajú sa s tisícami iných a plávajú spolu tým šírym svetom do mora.

Ach, tu len ešte sa otváral našej Kvapôčke svet! Potok tiekol veľkými záhradami pekného mesta. A keď obišiel mesto, vidí Kvapôčka veľkú budovu. Mala veľké koleso s ohromným hriadeľom, ktorý viedol dovnútra budovy.

„Čo je to?“

„Mlyn! Či nevidíš?“

„A načo je ten mlyn?“

„To si ľudia melú v ňom múku na chlebíček. Viete čo, poďme skákať po tom kolese!“

„Áno, poďme, poďme!“

Rozbehli sa kvapôčky. Zoskočili na prvý žliabok, na druhý, na tretí, a skákali a skákali a skákali, len tak okolo nich prskalo, až sa koleso rozbehlo.

„Čo robíte?“ volá vnútri mlynár na učňov. „Čo ste to koleso pustili, veď nemáme nasypané!“

„My sme ho nepustili,“ vyhovárajú sa učni; „to kvapôčky skáču po kolese!“

Nasypal mlynár žita, vyšiel pod koleso a hovorí: „Kvapôčky, keď ste mi koleso pustili, tak teraz musíte mlieť; i tak nemáme múky na chlebíček.“

„Budeme, budeme!“ volajú kvapôčky. A skákali a skákali a skákali, až všetko zomleli, čo bolo nasypané. Prišli ľudia s vrecami, nasypal im mlynár múky, najprv bielej, potom čiernej a napokon i otrúb. Mlynár vzal si z každého obilia, ktoré mu doniesli mlieť, za plnú mierku, a z toho si potom sám namlel múky a doniesol žene: „Tu máš, žena, napeč deťom chleba aj koláčov!“

Napiekla žena deťom chleba aj bálešov[1] i podplamenníkov. A kvapôčky len skákali a mleli, skákali a mleli, až ich to zunovalo. A že ony už veru skákať nebudú, lebo že kedy by prišli do mora; nech už skáču iné!

Vyšli deti na môstik, každé zahryzovalo do teplého osúcha. Videli plávať kvapôčky, dali sa za nimi volať: „Ďakujeme, kvapôčky, ďakujeme!“

„Dobre sa tu majte, zdravé ste užili!“ odoberali sa kvapôčky; „my ideme do mora!“

No, ako tak plávajú popri vysokej skale a zahli za ňu, tu sa im zasa otvoril nový svet. Padli hlboko do veľkej rieky.

Rozhliadla sa Kvapôčka: nikde nevidieť ničoho, len polia a polia, roviny…! Vrchy iba veľmi ďaleko. Nebolo sa tak čím zabávať. Avšak postávať nesmeli. Idú pltníci, na pltiach majú naložené mnoho dreva, aj búdku spravenú za úkryt pred dažďom; kvapôčky ich musia niesť. Keď prišla noc, rozložili pltníci ohník, zohrievajú sa pri ňom a spievajú si pekne trojhlasne po trenčiansky:

Kebych ja vedel,
kedy ja umru,
dal bych si spraviť
z mramora truhlu.

Z mramora truhlu,
zo zlata cvičky,
aby vedeli,
že som mladučký!

Ľúbila sa kvapôčkam smutnopekná pesnička; naučili sa ju od pltníkov.

No priplávala ešte jedna plť; tam sedeli traja pltníci, a tí dali sa spievať pieseň takú peknú, že ju Kvapôčka nemohla nikdy zabudnúť.

My putujeme v slávy chrám;
chceš ísť tiež?
Ctiť, zvelebovať Boha tam;
chceš ísť tiež?

Milióny nás predišli,
bremeno hriechu zložili.
Tam večne dobre bude nám.
Chceš ísť tiež?

Tú plť Kvapôčka najradšej pomohla niesť, lebo si myslela: „Aj oni tak putujú ako my; lenže nie do mora, ale do akéhosi chrámu, zvelebovať Boha. Ba ktovie, ako nám v tom mori bude?“

No plte doplávali ku brehu, a kvapôčky museli zasa len ďalej plávať. Chcelo sa im trochu poihrať sa; pozerali, čo by si kdesi našli. Hľa, tam aká veľká loď! Na palube plno ľudí; z vysokého komína valia sa kúrňavy dymu. Tá loď na tej vode nesie sa ako nejaká biela húska.

„Poďme tú loď trochu pokolísať!“ radili niektoré kvapôčky. „Áno, áno!“ zvolali ostatné. Vybralo sa ich hodne takých veselých, a čľap! Pleskli spolu z jednej strany do lode, blums, zasa z druhej; a kolíšu ju a kolíšu.

„Čo je to?“ čudujú sa ľudia na palube. Nikde ani obláčka, ani vetríka, nijakej búrky, kto nás to tak sáče?“

„Ale,“ zamračil sa kapitán, „to tie nešťastné samopašné kvapôčky tak kolíšu loď. Prestaňte už, vy nezbednice!“ zakričal dolu do vody. Kvapôčky akoby ani nepočuli; ešte niekoľko ráz udreli z oboch strán, div loď neprekotili. No, keď počuli, ako na lodi malé deti plačú od strachu, zahanbili sa a odplávali.

Spomenula si Kvapôčka, že sľúbila na zemi dobre robiť. Pustila sa chytro plávať, aby ju loď nedohonila, lebo sa veľmi hanbila tých detí. Vedela, že ju tam hore z oblakov videli a veľmi ju to začalo trápiť. Aj to ju trápilo, že už nie je taká čistá ako kedysi: Keď vody tu boli také kalné a špinavé! To už nebol horský pramienok, ani potôčik v údolí, ba ani potok, ktorý tiekol tými záhradami. Popri brehoch rieky, v ktorej sa nachádzala, boli veľké budovy, volali sa továrne, a tam z tých budov vylievali ľudia všelijakú špinu do vody. Ach, nebola už Kvapôčka krištáľovo čistá. Keď na seba pozrela a na svoje kamarátky, veľmi, veľmi ju to trápilo!

„Keď prídeme do mora, tam nás umyjú!“ sľubovali si.

Tak doplávali do mora. Ach, tu bol hukot — ten zvuk mnohých vôd — keď začali sa zo všetkých strán stekať pramienky, potôčiky, potoky, rieky! No more bolo také veľké, že v ňom všetky mali dosť miesta. Ono sa nad všetkým zavrelo. Ach, ale Kvapôčke začalo sa v tom mori tak cnieť, taká veľká túžba sa jej zmocnila: len domov a domov! Veď tu nebolo niečoho, len voda a voda a všetko tu stálo, ani sa z miesta pohnúť. Nikomu nemohla poslúžiť. Nie, v tom mori sa jej vonkoncom neľúbilo.

Položila sa na koralovú skalu, ktorá trčala z vody; hľadí na nebo a čo vidí? Zámky a zorové hrady, jej domov! Ach, keby sa mohla vrátiť; len nie navždy musieť tu ostať, v tej morskej hlbočine! Domov, ach domov!

„Čo ti je, Kvapôčka?“ pýta sa jej slniečko.

„Ach, slniečko, pekne ťa prosím, vezmi ma hore!“ dala sa ho veľmi prosiť.

„No, nedbám; sadni si na jeden z mojich lúčov!“ hovorí slniečko.

Nuž Kvapôčku nebolo treba dva razy ponúkať, sadla si. Ale ako sa priblížila k slniečku, všetko, čo bolo na nej špinavé, ostalo na skale; z nej spravil sa malulinký obláčik, a slniečko ho nieslo hore, vyššie a vyššie, až ho donieslo do tých zorových hradov. Tam pri bráne premenil sa obláčik zasa na Kvapôčku, a brána sa otvorila.

„Vitaj, Kvapôčka, vitajže doma!“ vítali ju tam.

Aj ona všetkých veľmi srdečne vítala, a mala im mnoho čo rozprávať. Ale najradšej rozprávala predsa len o tom, ako ju slniečko z toho mora vyslobodilo, že kvôli nej zostúpilo až do mora, očistilo ju, premenilo a vzalo ju so sebou domov.

Tak sa skončila pozemská púť Kvapôčky, a ona je teraz doma — doma — doma.

(1909)



[1] báleš — tu koláč z kysnutého chlebového cesta spravidla so slivkami





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.