Zlatý fond > Diela > Ako zomieral Sláviček


E-mail (povinné):

Kristína Royová:
Ako zomieral Sláviček

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Ivana Gondorová, Daniel Winter, Eva Lužáková, Slavomír Kancian, Katarína Tínesová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 56 čitateľov

Ako zomieral Sláviček

Sedel na ružovom kríčku taký pekný, mladý, prívetivý. Jeho očká pozerali po krásnom jarnom svete. Všetko ho tešilo; veď sám bol stvorený nato, aby každého potešil.

Menoval sa Sláviček. Vlani mal dvoch bračekov a dve sestričky; zo všetkých sa stali speváci. Nuž tak zaleteli svetom kam ktorý za svojím svätým povolaním: chváliť Boha a tešiť ľudí.

Keď sa niekto len tak ledabolo podíval na malého Slávička, ani by nebol uveril, z akej je on chýrnej rodiny, a že tak krásne spieva, že ho ešte nikdy niktorý spevák neprevýšil. Veď mal on taký jednoduchý popelavobarnavý kabátik bez ozdoby. No keď pootočil svoju hladkú hlavičku, hneď si videl, že musí byť veľmi prívetivý a milý, a aj bol.

Preto ho každý, ale každý mal rád, okrem tej všelijakej škodlivej chrobače.

Pod ružovým kríčkom tiekol potok, taký pekný plytký potôčik. Zletel Sláviček k nemu a začali sa tí dvaja spolu rozprávať:

„Prosím ťa, potôčik, dovolíš mi napiť sa vody?“

„Ach, prečo nie; len sa napi, aby si zase mohol tak krásne spievať. Ani nevieš, ako sa mi to v noci počúva; nemôžem ináč, musím ti pomáhať. Prial by som si, aby celý rok bola jar, aby si ty nemusel zaletieť preč.“

„A ja zase, potôčik, keby teba nebolo, ani by som tuším nevydržal. My sme jeden druhému na dobrej pomoci.“

„Tak s Bohom, Sláviček!“ volala voda v potôčiku. „Čo odkážeš svojím bratom a sestrám, ak na nich natrafím?“

„Že ich dám pekne pozdravovať, a aby len verne spievali; tak snáď predsa naučíme ľudí Boha chváliť. Ja že sa mám do Božej vôle vždy dobre, len mi je niekedy smutno za nimi. Aby ma ten-ktorý prišiel navštíviť, ak môže!“

Vtom priletela včelička. „To darmo odkazuješ!“ hovorí, keď sa pozdravili. „Ak tvojich bratov všade tak potrebujú, ako my teba, sotva ich pustí Pán Boh na návštevu, keď je život taký krátky!“

„Ach, včelička, moja, každý mi len hovorí, že ma potrebujete!“ vzdychol si Sláviček; „a ja ani neviem, načo som komu!“

Letia chvíľu spolu a sadnú si na bohato zakvitnutý ružový kríček.

„Dobré ráno, ružičky! Smieme medzi vás?“

„Dobré ráno, Sláviček, a vitaj!“

„Dáte mi medu?“ prosila včelička.

„Dáme, rady; no musíš si ho hľadať. Nevieme, čo je to s nami: už akosi odkvitáme.“

„Ach, čoby; veď ste také pekné!“ odporuje Sláviček. „Keď cítim vôňu, ktorou Boha chválite, hneď sa mi chce spievať.“

„Ach,“ — ohlási sa malá, polorozvitá ružička, — „ja som sa na tvoj spev včera zobudila. Nebyť teba, možno by som ešte i dnes spala.“

„Nuž my si jeden druhému pomáhame žiť pre nášho Stvoriteľa. Ale čo je tebe, ružička,“ preskočil Sláviček na druhú halúzku, „aká si zblednutá!?“ prizerá sa na roztrasenú ožltnutú ružičku.

„Ja neviem, Sláviček; mne je tak divno. Všetky sily ma opúšťajú; ani voňať už nemôžem, zdá sa mi, že musím zomrieť. Dobre, že si prišiel; môžem sa aspoň od teba odobrať. A pravda mi ešte raz naposledy zaspievaš?“

V Slávičkových očkách zligotali sa slzy; pohladil zobáčikom ovisnuté lístky kvetinky a dal sa spievať.

Pri tom krásnom speve rozvoňali sa všetky ružičky. Potôčik hral vlnkami sprievod, a umierajúca ružička zaspávala, lístočky jej pomaly opadávali — umrela!

Odobral sa Sláviček, že musí domov; včelička letela s ním.

„Včelička, nevieš ty, prečo my musíme zomrieť?“ hovorí cestou.

„Neviem, Sláviček.“

„Mne je tej ružičky tak ľúto. Ako jej len pri tom umretí bolo? Bolelo ju to?“

„Naša nebohá kráľovná hovorievala, že keď včielka žila podľa Božej vôle a podľa Božích príkazov, a potom jej Pán Boh káže umrieť, že to nebolí. A neboj sa, však tá ružička bude ešte raz a krásnejšie žiť. Terajšia naša kráľovná mi povedala — a ona videla kus sveta a je najmúdrejšou včielkou snáď na celom svete — že, keď kvetinka umrie, zostane po nej také suché semienko, a tomu semiačku že dal Pán Boh život; ono sa v zemi vyliahne, ako naše vajíčka, a narastie, a je to nielen tá istá kvetinka, ale z tej jednej je mnoho iných. Tak po smrti že vždy prichádza ešte jeden život, krajší, ako ten prvý.“

„Spýtajže sa, prosím, včelička, tej tvojej kráľovnej, čo bude so mnou, keď i ja umriem!“

„Dobre, Sláviček; a s Pánom Bohom lietaj; musím už zaniesť domov med, mám ho mnoho. — A len už pekne spievaj tam dakde blízko nás; naša kráľovná mala po tieto dni mnoho starostí, nemohla ani v noci spať — veď to nie je maličkosť, spravovať takú ríšu, ako je naša, — nuž ona vravela ráno: „Keby Pán Boh nebol stvoril toho Slávička, kto by nás v noci potešil?““

„Ale, ozaj?!“ rozradoval sa Sláviček. „No tak aj dnes budem z celej sily spievať, aby som vás všetkých rozveselil.“

Odletela včelička, i Sláviček zmizol v javorovom háji. Tam radostne ho privítali stromy, veď hneď sa pustil do práce čistiť ich od škodlivého hmyzu.

Nuž tak žil Sláviček, a každý v tom kráľovstve prírody musel mu vydať to svedectvo, že robil dobre, kde len mohol, na každom mieste, že žil podľa Božej vôle.

A to bolo na ňom také zvláštne pekné, že aj keď ho ľudia menovali kráľom spevu, písali o ňom v knihách i po novinách, pokúsili sa napodobňovať ho na husliach, na píšťale i spevom, predsa sa nikomu nepodarilo napodobniť ho. Preto bol u nich vo veľkej vážnosti — on o tom o všetkom nevedel. On mal len jednu svätú povinnosť, ktorej žil: chváliť Stvoriteľa a blažiť Jeho stvorenie; a to robil verne. Keď len Pán Boh bol s ním spokojný, po inej chvále sa nepýtal.

*

Minula sa jar, pomreli všetky divé ružičky, a Sláviček, keď ich tak videl zomierať, prestával spievať a sedával veľmi zamyslený na kríčku. Raz prišla veľká búrka a krupobitie. Ach, čiže bolo všetko spustošené, keď prešla! Všetky vtáčatká si museli presúšať svoje šaty na slniečku, do nite boli premoknuté. Skoro všetky mali hniezdočká porúchané. Nie div, veď i veľké stromy v horách povytŕhal vietor i s koreňmi, a voda sa len tak valila, a čo našla, všetko brala so sebou.

Sláviček, mokrý, ako bol, preletoval z miesta na miesto, tešil, kde ako mohol, obzvlášť stehlíky a strnádky, ktoré nariekali nad svojimi mŕtvymi mláďatkami. Tešil aj polámané kvetinky.

A ako tak lietal, našiel aj svoju kamarátku včeličku polomŕtvu, skrehnutú, len čo už posledný raz vydýchla. Opatrne ju vzal do zobáčika a zaniesol na ten kríček, kde to na jar spolu sedeli, položil na lístok, aby ju slniečko osušilo a zohrialo. No keď sa hneď neprebrala, začal jej spievať. Ach, spieval tak pekne, ako ešte nikdy, až sa to rozliehalo hájmi i dolinami, tým spustošeným krajom.

Vody v potôčiku bolo mnoho, hrala ani dáky vojenský hudobný zbor. Všetky ubité, skrehnuté a smutné vtáčatká sa rozveselili, aj polámané kvetinky, ba i tie mušky a chrobáčiky poletujúce vzduchom. Polámané boriny prestali stonať. Ach, všetko ožívalo pri tej krásnej Slávičkovej piesni, ale nikto nevedel, čo ho ona stála. V starosti o druhých zabudol Sláviček, že je veľmi, veľmi poudieraný; obzvlášť hlavičku sotva držal hore, ubili mu ju tie ľadové kamene. Aj bol celý skrehnutý zimou, keď tu sedel taký mokrý. Dospieval ešte jednu dlhú trilku, a tak ju utešene dlhasto ťahal, akoby jej nemohol ani konca nájsť, div mu malé srdiečko hrdlom nevyletelo. Ach, tak sa z celej sily namáhal, ešte raz chváliť Stvoriteľa — aj keď jeho hniezdočko bolo zničené, a nemal dnes večer kde skloniť ubolenú hlavičku — predsa Ho v tej žalosti chválil, a tešil stvorenie Božie.

No zrazu sa trilka náhle skončila. Slávičkovi zakalili sa očká, hlavička sa mu zakrútila, srdiečko prestávalo biť — a on padol medzi husté lístky ružového kríčka.

„Čo ti je, Sláviček?“ zvolala ním vzkriesená včelička, a zletela mu na pomaly, ťažko oddychujúce prsičká.

„Už viem, včelička, ako je to zomierať. Povedz potôčiku, nech pozdraví mojich bratov, aby len spievali, keď zase príde jar; ja že som už dospieval. Keď Stvoriteľ volá, nie je ťažko umrieť.“

Dala sa včelička plakať, pozvolávala vtáčatká, aby spolu nariekali.

„Ako my len, Slávičku, budeme bez teba, ktože nás bude tešiť spevom!?“

Tu otvoril sa ešte raz malý zobáčik, a hláskom pekným — ach, akým, pekným! — tichúčko a kamdiaľ tichšie zaspieval Sláviček naposledy a — skonal…

„Umrel nám Sláviček! Umrel nám Sláviček!“ zvestovala včielka žalostnú zvesť, kade letela; a horami zavládol smútok na neopísanie. Zabudli vtáčatká svoje straty, nastala im starosť, ako pochovať Slávička.

I prišiel havran, čierny ako uhoľ, zniesol ho úctivo na zem, položil na machové podušky. Prišla krtica, začala hneď kopať hrob. Vyložili ho vtáčatká machom, perím, kvetinkami, položili Slávička do tých voňavých podušiek. Doleteli včeličky aj s kráľovnou, dali sa hrať. Voda v potôčiku im pomáhala. Vetierok pohýbal fialovobiele zvončeky; zvonili všetky. Slniečko svietilo, keď chrobáčiky-hrobáriky zasypali hrob.

*

Nuž tak pochovali Slávička, a veľmi za ním žialili, veľmi im chýbal. Ach, keď on tak verne až do konca vyplnil tú svoju svätú úlohu: chváliť Stvoriteľa a blažiť stvorenie!

*

Ako plníš úlohu, ktorú ti zverili? Či budú ľudia i nad tebou a za tebou dakedy tak plakať? Bude i s tebou spokojný svätý Boh dnes a až do konca?

Ak nie — čo potom?…

(1909)





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.