Zlatý fond > Diela > Šťastlivé Vianoce


E-mail (povinné):

Kristína Royová:
Šťastlivé Vianoce

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Zuzana Babjaková, Ivana Gondorová, Daniel Winter, Eva Lužáková, Slavomír Kancian.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 65 čitateľov


 

Šťastlivé Vianoce


Motto:
„Tak miloval Boh svet, že svojho jednorodeného Syna dal…
Ján. 3, 16
Ktorý sám seba obetoval…
Žid, 7, 27
Choď, i ty učiň podobne!“
Luk. 10, 37

V peknej, teplo zakúrenej izbe sedela mladá žena. Čelo samé mračno, ústa tvrdo zavreté. Myslela, že má vážnu príčinu hnevať sa na celý svet a na všetkých ľudí. Veď každý mal niekoho, len ona bola sama. Tam na ďalekom cintoríne tesne vedľa seba ležali dva hroby, skoro jednako veľké. Vianoce, táto slávnosť detí, predo dvermi, a jej deti tam vonku pod studeným rovom…!

V každom dome chystali stromček, len ona nemala komu. Deti jej zomreli v priebehu týždňa na záškrt, a muž bol ďaleko za oceánom; on ešte ani nevedel, že už nemá pre koho pracovať. Však nebol by musel ísť; mali dosť doma, i dom i role, lúky a statok. Ale vždy myslel, že ich nevyživí; až dorastú, budú mnoho potrebovať. A ony už nepotrebovali ničoho, a nebudú nikomu viacej na obtiaž…

Pred mladou ženou ležali na stole peniaze a list. „Kúp sebe i deťom niečo pekné na Vianoce, a priprav im krásny veľký strom. Je mi do plaču, keď myslím na to, ako budem sám cez tie sviatky, a neuvidím vašu radosť…“

Hodila sa na stôl, hlavu na zalomené ruky, a plakala. „Kde je moja radosť!? Načo sú mi tie peniaze; komu, ach komu ja pripravím stromček!? Ony už majú pripravený; tam pri hlave im stojí veľká jedľa, samé kryštály sú na nej…“

Máličko vrzli dvere, a slabým detským hláskom, ktorý sa okrem toho triasol ešte i zimou, zaznelo pozdravenie. Žena zdvihla hlavu. Pred sebou vidí malé, otrhané, polobosé dievčatko. Z chudej, zimou omodrenej tváričky hľadia na ňu dve veľké, smutné oči tak prosebne.

„Čo mi ten sneh ešte až do izby nesieš!?“ rozkríkla sa rozplakaná žena; „či si nemohla čakať vonku? Nikdy človek nemá pokoja pred vami!“

„Keď mi bolo veľmi zima,“ vyhovára sa chudiatko.

„Tak čo nesedíš doma?“

„Nemám kde,“ vyhovára sa dieťa.

„Však len kdesi bývate!“ Žena vstala s hrmotom, otvorila skrinku, vyňala kus koláča a dala dieťaťu. „Tak choď za mamičkou!“

„Moja mamička už umrela!“

Ženu akosi pichlo pri srdci. „A tatíčka kde máš?“

„Ten odišiel pre dvoma rokmi do Ameriky.“

„A kedy umrela tvoja mamička?“

„O Michale.“

„A odvtedy si kde bola?“

„U strynkej; ale že ona ma už nechce, poslala ma preč. Že keď sa tatíčko na mňa nepýta, nemá ma ako živiť.“

Dieťa neplakalo; jeho smutné oči nemali už slzy. Bojácne túlilo k sebe omodrenými rukami darovaný koláč.

„No, tak sa zohrej!“ prihovorila sa mladá žena už trochu prívetivejšie. Vzala zo stola dva niklové peniaze. A keď sa dieťa nesmele schúlilo do kútika k teplej peci, a bojácno pokukujúc kedy-tedy na ňu, dalo sa jesť koláč, darovala mu ešte i oba peniaze.

„Keď sa zohreješ, potom choď, aby si našla nocľah; hneď bude večer!“

S tým vyšla von do kuchyne postaviť večeru na sporák. Avšak sa jej jesť nechcelo; ale mala brata, až ten príde, bude hladný.

Zabraná do svojich horkých myšlienok, že každý má niekoho, len ona nemá nikoho, komu by dnes večer mohla spraviť radosť, zabudla na cudzie dieťa v izbe. No, bolo jej niečo treba; vojde — a temer sa zľakla v nastalom šere toho, čo sa stalo. Malá, teplom a únavou premožená, zviezla sa z lavičky na zem a schúlená v kútiku tvrdo spala. Čo teraz? Zobudiť ustaté dieťa a vyhnať ho von do tej zimy? To predsa nešlo. Ale čo spraviť s ním? Ktovie, či nemá nejakého hmyzu, a ten sa jej tu pri tom teple rozlezie!

Slnce ešte raz vyskočilo spoza mrakov, osvietilo izbu i spiace dieťa. Teraz, keď modrá tvárička obelela a líčka očerveneli, bolo také pekné. „Práve ako moja Kačenka,“ myslela mladá žena. „Keby tá bola tak ostala na svete sama, keby som ja bola umrela, a jej otec keby bol tam v Amerike na ňu zabudol…“ No, či toto dieťa mohlo za to, že malo takého otca? A ak on už snáď tiež nežil? Stávali sa všelijaké veci v tej Amerike; aj len nedávno koľkých zasypala zem, keď kopali v baniach!

Cítila mladá žena zrazu v srdci, ochladnutom bolesťou, ako čoby teplý vánok sústrasti s cudzím opusteným dieťaťom. Pozdalo sa jej, že je práve také opustené, ako ona sama. Ona nemala deti, nemala komu spraviť radosť, pripraviť stromček. A jemu nemal kto ani len nocľah dať a poskytnúť prístrešie.

Počula, že jej niečo kypí v kuchyni; vyšla sa pozrieť, a pritom nechtiac zapleskla dvere silnejšie.

Dieťa sa strhlo zo sna, placho sa rozhliadlo vôkol. Ó, ako tu bolo dobre! Keby už ďalej nemusela ísť, keby mohla tu spať!

No, malá zbadala, že jej povedali, že až sa zohreje, musí si ísť hľadať nocľah; tu, že ju nenechajú. Zobrala svoj uzlíček a tichučko sa vykradla z kuchyne.

„No, choď si ešte po dobrých ľuďoch,“ hovorí žena, „na večeru môžeš prísť sem, aj na noc.“ Pozrela sa pritom na dieťa, do tej náhle uradovanej tvári, a prvý lúč svetla a radosti, prvý od pohrebu detí zahrial i jej srdce.

Dieťa bez slova, tichučko ako tieň vyšlo na dvor a štekotom psa doprevádzané vybehlo von do zimného podvečera.

„Prečo som ho vlastne poslala preč?“ myslela žena. „Však keď mu chcem dať večeru aj nocľah, načo mu budú tie koláče, ktoré mu ľudia dajú? Iné aj tak nedostane; a zajtra si zase vypýta. No, čo mi tu malo sedieť také špinavé! Keď príde, musí sa umyť, a dám mu obliecť niečo starého po Kačke, nech má Štedrý večer!“

Žena vošla prestrieť čistý obrus, a keď strhla knižku, že si prečíta nejakú modlitbu alebo pesničku, otvorila sa jej tam, kde raz bola položila vianočný traktát, ktorý jej ktosi — sama už nevedela, kto — bol daroval, a ktorý dodnes nečítala. Že dnes práve boli Vianoce a že to hovorilo o Vianociach a o Betleheme, tak si to vzala do kuchyne, že si to teraz prečíta.

A bolo to tam veľmi pekne písané, akú radosť mal Boh, nebeský Otec, zo svojho Syna, Pána Ježiša Krista, a ako predsa z veľkej lásky k ľuďom obetoval toho Syna, poslal Ho ako dieťa, aby potom, až vyrastie, obetoval sám seba na smrť za hriechy. Ako bolo smutno v nebi, keď stadiaľ odišiel Pán Ježiš Kristus, a že sa preto všetci anjeli ponáhľali na zem spievať a chváliť Boha; pospiechali za Ním.

Bolo to divné; ona ešte nikdy nemyslela na tú Božiu lásku. Teraz, keď jej dom na Štedrý deň bol tiež prázdny, pocítila súcit s veľkým a svätým Bohom, a tá Jeho láska k ľuďom divno sa dotkla jej duše.

Veď ľudia boli zlí; oni nakoniec toho Jeho milého Syna pribili na kríž, a On, však keď je vševedúcim, On to vedel, a predsa im Ho dal. Keď nebeský Boh dnes preukázal ľuďom takú lásku, či ju nemali aj oni dokázať jeden druhému?

„Prečo som len poslala to dieťa preč! Ktovie, kam zašlo! Či príde a trafí? Ten pes ho iste poľakal: bude sa báť. Keď Boh miloval svet, miloval aj toto dieťa, a ona ho vyhnala do tej zimy…“ Na ženu zaľahla úzkosť, aká ešte nikdy, ani keď sa jej deti v nemocnici dusili. Ísť dieťa hľadať, to sa hanbila. Čo by ľudia povedali!? A nemala koho poslať.

Večer sa nížil. „Keby to tak tvoja Kačenka otĺkala ľudské prahy!“ Išlo jej ustavične. „Ale veď ono príde, — a prečo by neprišlo? Aj inde naň psi štekajú; avšak má sľúbený nocľah! — Keď príde, dám mu celý oblek po Kačenke!“

Otvorila truhlu, prehŕňala. Chcela dať najstaršie šaty, ale nemohla. Boh tak miloval svet, že jediného Syna dal; aj ona musela dať, čo malo cenu; veď zajtra je veľký sviatok, nech nie je dieťa otrhané!

Mala už všetko prichystané, i šaty i obuv, všetko dobré, teplé, áno, aj lôžko — nie v kútiku v kuchyni, ako najprv myslela, ale v postieľke, kde spávali obe deti. Dala do nej zo svojich perín, keď na lekárov rozkaz musela spáliť periny po deťoch, aby sa nákaza nešírila.

Keď to lôžko pre skrehnuté dieťa stlala, bolo jej tak teplo pri srdci, ako nikdy; cítila sama, ako sa dieťaťu uľaví.

Začali zvoniť do kostola po prvýkrát. Musela rýchle dokončiť, čo treba na večeru, len čo stačila vziať vlniak a kabát. Dnes po prvýkrát cítila niečo pri piesni: „Čas radosti, veselosti“… a to evanjelium, hlásané anjelmi pastierom tam na betlehemských lúkach, bolo jej dnes ako nové.

Napriek tomu nemohla sa ani konca dočkať; z kostola vyšla medzi prvými. Vošla do prvého, jasno osvieteného obchodu a nakúpila toľko dobrých vecí, že ani pre Kačenku by nebola mohla viac nakúpiť; aj sviečky, aj cukríky. Vošla k hájnikovej žene, či ešte nemá nejaký odhodený stromček, ktorý nikto nekúpil. Mala na šťastie; bol pekný, neveľký ale s krásnou korunkou. Tak vrátila sa s plnými rukami a s plným srdcom.

Brat jej vyšiel v ústrety. Zadivil sa, čo komu nesie, a kde sa toľko baví. Nemala slov, aby mu mohla vysvetliť. „Nepýtaj sa“ povedala mu, „však uvidíš; radšej mi pomôž?“

Bol rád, že po týždňoch po prvýkrát ju videl usmiať sa, a to dnes, keď myslel, že od žalosti nebude ani kam sa podieť.

Nuž pripravili stromček. Tam v kostole — hoci to nemala v modlitebnej knižke — vzdychla k nebesiam: Ó, Pane Bože, nebeský Otče! Keď si nás tak miloval, že si nám svoje jediné Dieťa daroval, pošli mi to dieťa, aby som mu mohla dobre urobiť; však ty vieš, kde je!“ Nikdy ešte neverila, že ju Boh vyslyší v ničom; dnes verila.

Napriek tomu, že už bol stromček hotový, i večera prichystaná, vkradla sa znova úzkosť do jej srdca. Veď dieťa neprichádzalo! „Môj Bože, pošli mi ho!“

Rozpovedala bratovi, čo sa stalo, a že pes snáď zahnal dieťa, a ona nevie, kde je teraz.

„Neboj sa,“ tešil ju, „veď ono príde!“ Hľadel na ňu zboku; zdala sa mu ako zmenená, lepšia než inokedy. A keď štekot psa oznámil, že niekto prichádza ku dvoru, išiel sa sám pozrieť von, dva-tri razy; vždy nadarmo. Konečne vyšiel pred bránu, a — ach, že nešiel hneď, veď tam v kútiku schúlené sedelo dieťa, celé skrehnuté zimou, a plakalo!

„Čo tu robíš, prečo nejdeš dnu?“ spytuje sa neobyčajne prívetivo; veď aj jemu bolo, ani čo by videl malú Kačenku.

„Kázali mi prísť,“ vykoktalo dieťa, „ale sa veľmi bojím vášho psa.“

„Neboj sa, poď so mnou, on nekúše!“

Poslúchlo, ale musel ho viesť. Bolo celé skrehnuté. Vo dverách stalo sa niečo, čo ani on, ani dieťa nečakalo. Sestra im vybehla v ústrety, objala malú, bozkala, a s plačom, keď ju vtiahla do teplej kuchyne, dala sa rozväzovať zauzlenú plachetku.

Vyšiel pozrieť do maštale, aby nevidela, že aj on má oči plné sĺz. Keď sa asi o pol hodiny vrátil, bolo dieťa už umyté, učesané, obuté v teplých papučkách, oblečené. Krásne tmavé očká mu len tak svietili z úzkej tváričky.

Neskoro dnes u Lehotských večerali, lebo najprv sa radovali z radosti dieťaťa, a len potom sadli k stolu. A divné; mladej žene bolo tak vôkol srdca, ani čo by ten v betlehemskej maštali narodený Syn Boží sedel s nimi za stolom.

„A čo spravíš s malou Aničkou zajtra?“ spytuje sa brat, keď dieťa nevýslovne blažené usnulo v teplej postieľke.

„Nechám si ju miesto Kačenky, kým muž príde, alebo kým sa jej otec nevráti. Lebo „tak miloval Boh svet, že svojho jednorodeného Syna dal,“ — i ja by som rada preukázala nejakú lásku ľuďom!“

„Dobre máš; a hneď nám nebude tak smutno!“

Svetlá stromčeka dohárali. Jedlička rozvoniavala. Dieťa spalo. V smutnom, predtým zľadovatenom srdci mladej ženy rozlial sa teplý lúč novej lásky Božej, a v nebi panovala radosť, veď boli narodeniny Ježiša, Syna Dávidovho a Božieho! Hallelujah!

(1906)





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.