Zlatý fond > Diela > Opilcovo dieťa


E-mail (povinné):

Kristína Royová:
Opilcovo dieťa

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Ivana Gondorová, Daniel Winter, Eva Lužáková, Ivana Černecká, Slavomír Kancian.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 79 čitateľov


 

Opilcovo dieťa

Bolo také opravdivé novembrové odpoludnie. Veľké kvapky studeného dažďa padali na rozmoknutú zem, ktorá ich už nestačila vpiť. Ľadový vietor narážal na každý predmet, ktorý mu stál v ceste, a na ulici neveľkého mestečka L. sedelo na schodoch kamenného Floriána malé, asi trojročné dieťatko. Malo na sebe letné, ušpinené šatôčky, ktoré boli kedysi určite pekné; svedčili, že bosé, zimou skrehnuté dieťa znalo i lepšie časy, ako boli tie, ktoré dnes prežívalo.

Na líčkach malého chlapčiatka ligotali sa veľké slzy; bojazlivo túlilo pod ošumelý kabátik chudú, sivú mačičku. Veľké modré oči dieťaťa obzerali sa dovôkola, hľadali, čakali túžobne dakoho.

Ide popri ňom žobrák-špitálnik[1] odzvoniť na litániu. Videl dieťa, obzrel si ho, ale prešiel; zatiahol pritom pevnejšie halenu. No, keď odzvonil a chel zase prejsť popri tých dvoch osamelých, nedalo mu to.

„Čo tu robíš?“

Chlapča zľaklo sa drsného hlasu; stiahlo sinavé ústočká, a krásne oči zakalila znovu veľká slza.

„Čí si?“ spytuje sa zvonár.

„Mamičkin,“ osmelilo sa dieťa odpovedať.

„A čo tu sedíš?“

„Čakám mamičku.“

„Kázali ti tu sedieť?“

„Nekázala, veď umrela; ľudia ju zaniesli preč. Ale príde zase; — príde, pravda?“

Mužovi zvlhli oči pri polo dôverivej, polo úzkostnej otázke.

„A tatíčka kde máš?“

„Išiel preč ráno; ja neviem, kam; a my sme takí hladní, Macko i ja, a je nám zima!“

„Prečo nečakáš tatíčka doma, ale tu na daždi?“

„Keď sa bojím; včera, keď prišiel, robil taký krik, Macka pristupil a mňa chcel biť; — a keď tam nikoho niet.“

Po líčkach dieťaťa padali slzy.

„No, poď, ukáž mi, kde bývate; ak je tatíčko doma, poviem mu, aby ťa nebil a aby ti dal jesť; veď ide noc, tu nemôžeš sedieť.“

Muž vzal dieťa za ruku a keď videl, že sa celé trasie, zdvihol ho na ruky, zakryl halenou, a išli, až i našli pekný dom, na ktorý dieťa ukazovalo.

Dom zvonku i vo dvore prezrádzal, že v ňom donedávna bývali majetní ľudia; no, tu všade teraz tak pusto! Prázdna veľká maštaľ otvorená. V chlievoch zavreté prasatá kvičia na ratu o žrádlo; hydina tam-ktorá pozaliezaná. Dvere do kuchyne ani nezavreté. Vnútri plno špiny, voda rozliata, črepy z rozbitých riadov po zemi. Poznať, že ich niekto palicou zrážal zo stien, ktorým ešte do nedávna boli na ozdobu. Práve taký poriadok aj v izbe: rozťahaná, rozhádzaná posteľ; z polotvorenej truhly sem-tam rozhádzané šaty. Ach, strašne to tu vyzeralo; a žobrák poznal, kto robil poriadok v týchto miestnostiach, že to bol opilec; lebo len po zúrivých bláznoch a po opilcoch to takto vyzeráva v domoch.

Muž sám bol jedným z tých, ktorí na staré dni musia závisieť od ľudského milosrdenstva, pretože za mladi všetko premrhali. Poznal on tento dom; každý piatok chodieval si aj sem pre almužnu; rozpamätal sa na peknú mamičku chlapčeka, ktorého až teraz poznával. Veď, kým žila, vídaval ho chodiť ako panské dieťa. Slúžievala Dorka Malinská vo Viedni, šatila sa po pansky, tak šatila aj deti. Mala tri; pri treťom zomrela a vzala si ho so sebou. Najstaršie, dievčatko, ju predišlo. Hovorilo sa, že ho otec raz v opitosti veľmi uderil; nuž len tak vyhaslo. Avšak aj ona — hovorili baby v špitáli, v obecnom chudobinci — tiež len preto zišla zo sveta, že s ňou muž veľmi zle nakladal. Však on ináče nebol zlý človek, kým sa neopil. Vzdychol si žobrák. Mal aj on také všeličo na svedomí, čo by sa nebolo stalo, keby bol mohol tak nechať tú pijatiku. Teraz už dávno všelijako sa kajal. Aj spával na doskách, aj týždenne chodil v zime bez čiapky, holou hlavou; no, pokoja a odpustenia mu to nedonieslo.

„Čo mám s tým dieťaťom robiť?“ myslel. „Malinu doma niet, — je niekde v krčme opitý; bude tam aj do rána. Dieťa je hladné, hľadať mu niečo po dome nemôžem, keď je všetko pootvárané; môžu mu ľudia pokradnúť, a keby mňa videli, zostane to potom na mne. Zanesiem ho k staršej Malinovej, však mu je tetka, nech sa oň postará.“

„Poď, Adamko, pôjdeme k dolných tetičke; tu je zima, a doma nemáte chleba.“

„Čo zase idete?“ vítala nebárs prívetivo Malinová špitálnika. Bola to veľká, hranatá, zamračená ženská.

„Nejdem pýtať,“ vyhováral sa muž; „našiel som chlapca vašej švagrinej, nesiem ho k vám.“

Zvonár vyrozprával, ako to vyzerá u Malinov. „Dajte prosím vás, chlapcovi trochu polievky a inej váry; celé sa trasie, chúďa; od rána nejedlo.“

„Mám ja veru dosť čo svojich chovať,“ odsekla žena; no predsa vzala horúcej kaše a dala chlapčekovi na misôčku. Až žobrák musel posmeliť dieťa, aby začalo jesť. Začalo potom bojazlivo dávať do úst kúsok za kúskom a dalo aj Macíkovi, ktorý sa nedal ponúkať.

Poslala Malinová najstaršieho chlapca, aby išiel k strýcovi pozatvárať, keď sa už zotmievalo, a aby hodil ošípaným kukuričných šúľkov. „Nech to“ — vraj — „nepokape všetko hladom, keď je ten švagor taký ničomný. Pomyslite,“ hovorila, „odkedy Dorka umrela — no, aj kým žila, v tej chorobe — celé dni a noci len pil. Tá však si už pretrpela peklo tu na zemi s takým mužom. Ba že išla za neho! Už jej to tak bolo súdené, chuderke; radšej sa mohla tam pri Viedni v Dunaji, kde je najhlbší, utopiť, ako mala ísť za takého ochľastu! Oklamal ju; kým boli v sľuboch, držal sa poriadne; videl, že by ju ináče nedostal; ale neprešlo ani pol roka, zase začal tak stvárať; sužoval ju potom do zúfania. Neraz som ju už len tu u nás ukryla, keď prišla taká dobitá. Dobre jej je tam; — ale toto chúďa…!

Žena popošla k dieťaťu, chcela mu mačku zhodiť; no, chlapček si úzkostne pritúlil zvieratko k sebe: “Macík je veľmi hladný; nebite ho, tetička; pravda, nebudete?“

Malinová utrela slzy, pričinila ešte kaše na misôčku. No, jej súcit nesiahal tak ďaleko, aby bola dieťa umyla a prevliekla do niečoho suchého. Mala prácu. —

Zvonár pohladil chlapca, chcel odísť, keď vtom bolo čuť ťažké kroky a chrapľavý hlas zvonku: „Čo je koho po mne; kto bude môj dom zamykať?!“

„No, švagre, čo robíš ten krik?“ otvorila žena dvere.

Tackajúci muž vrútil sa dnu.

„Kto vám kázal môj dom zamykať?“

„Ty taký a taký!“ začala Malinová nadávať. „Ešte sa mi tu príde vadiť, zabiják jeden, čo si aj ženu aj dieťa zabil!“ zlorečila žena, čo jej slina priniesla na jazyk.

Žily na čele opitého muža nabiehali. Keby mal v ruke palicu, roztrieskal by tu všetko, čo by mu prišlo do cesty; ale nemal. Tými rukami by ju zahrdúsil; ale nevládal stáť na nohách, lebo už dni nejedol, len pil a pil, vo dne — v noci. Divoko gúľajúce sa oči zazreli na lavici úzkostne schúlené chlapčiatko. Ten naľakaný pohľad vlastného dieťaťa pridával k obžalobám ženy.

„Čo tu robíš?“ zreval divoko. Prv, ako sa niekto nazdal, zdrapil dieťa ako dravec. Skríklo hrôzou: „Tatíčko môj, tatíčko môj! Nebite ma, ach, prosím vás, nebite ma!“ „Čo sa mi budeš túlať po chalupách; ja ťa naučím! Pakuješ domov!“

Mužova päsť ťažko dopadla na telo úbohého chlapčiatka. Muž nehľadel, kam dopadne, a keď plačúce dieťa vyšmyklo sa mu z rúk, otvoril dvere a vyhodil ho von do dažďa a do tmy. Je pravda, že za ním letel už i sám, lebo medzitým vošiel domáci gazda a schytil ho silným ramenom: „Budeš ty v mojom dome robiť kriky a trápiť svoje decko! Tráp si ho doma!“

Keď asi o štvrť hodiny poberal sa zvonár domov, videl, ako sa práve zbiera nešťastný opilec z bariny. Tvár mal pádom dotlčenú, z úst mu tečie krv; zaryl bol zubami do zeme, vyrazil si dva. Nezlorečil, vytriezvel snáď.

„Čo robíte gazda? Tuším ste spadli?“ oslovil ho.

„Ale, potkol som sa; keď je taká tma!“

„A krv vám tečie!“

Muž zahrešil: „Vyrazil som si zuby!“

Díval sa zvonár za ním, ako tackajúc sa odchádza domov. Predstavil si, čo ho tam čaká. Cítil, že Malina pôjde zase do krčmy, aby to všetko zapil, alebo si hladný ľahne spať. Snáď keby mu boli dali krotké, dobré slovo tam u brata a niečo teplého zajesť, nebol by sa tak rozzúril; sedel by snáď tam vnútri aj so svojím dieťaťom.

Dieťa — ba kde bolo to!? Muža zmocnila sa úzkosť. Chcel si povedať: „Čo ma po tom?“ a ísť domov — nemohol. Musí sa presvedčiť.

Nakukol — prídúc k Malinovmu domu — donútra osvieteným oknom; videl, že muž naozaj strojí sa spať, že nechal svetlo horieť i ako sa hodil oblečený na posteľ; ale dieťa vidieť nebolo. Veď kde?! Však by netrafilo v tej tme!

No, kde ho hľadať? Z neba padali veľké, studené kropaje dažďa ako slzy. Vietor severák dul, ako keby plakal. Na nebi nebolo ani jednej hviezdy.

Vrátil sa žobrák k stavaniu dolných Malinovcov. Zažal si svoj malý lampášik, ktorým si v noci svietieval pri zvonení, a hľadá dieťa.

„Začnem si hneď od domu, veď ďaleko prísť nemohlo!“ myslí a v srdci cíti takú ľútosť ako ešte nikdy.

„Ó, však je len to opilstvo strašné! Čo ono spraví z človeka! Zo mňa je žobrák; a čo je z Malinu? Ba či ozaj nie je proti tomu pomoci? Je to ako zlá nemoc; ale je to horšie ako nemoc. Onezdravieš, človeče, bolí len teba; umrieš, druhí žijú; nič im to neublíži; ale opilec nezahubí len seba. Blázna zavrú len do blázinca; zlodeja, ktorý snáď od hladu kradol, do väzenia o chlebe a o vode; podpaľača tiež, krivoprísažníka tiež a vraha obesia; ale opilec smie si slobodne chodiť! Malina zabil svoje prvé dieťa; nik si toho nevšimol. Vraždil pomaly, ukrutne svoju peknú, mladú ženu; všetci ľudia o tom vedeli, nikto sa jej nezastal; nikde nebolo pre ňu ochrany; musela umrieť. Prisahal jej, ale nedržal prísahu; okrádal ju i deti. Keď sa napil, bol z neho ten najhorší blázon, a — smel chodiť po slobode! Ach, čo zaslúži taký opilec? A čo zaslúži ten, kto mu dáva piť, hoci vie, čo bude človek potom robiť!“

Myslí muž a hľadá. Zrazu stúpil na čosi mäkké. Žalostné „miau“ bolo mu odvetou. Posvietil si rýchle a nikdy potom cez celý ďalší život nezabudol na obraz, ktorý mu osvietila lampička.

Pri záhradke pred domom v rohu schúlená leží malá postavička; na nárožnom kameni, polo dolu ovisnutá, odpočíva malá, rozbitá detská hlavička. Veľké, krásne modré oči dívajú sa takým pohľadom k nebu, ako keby tam chceli vyžalovať všetky svoje krivdy. Zavreté oblednuté ústka už nežalujú ani neprosia. Stuhnutá zakrvavená ručička túlila predtým k mŕtvej hrudi sivé mačiatko; no teraz Macík, predtým pristúpený, opustil svojho malého pána.

Zvonár vidí, že dieťa je mŕtve, zabité tým, kto mu raz dal život. Išlo za svojou mamičkou. Keď vyjde vec najavo, nebudú Malinu ani pokutovať — veď nevedel, čo robí — bol opitý…

Zaplakal muž, horko zaplakal nad malým mučeníkom opilstva, nad krivdou, aká sa deje ľuďom tým, že opilci smú bez trestu chodiť svetom i nad sebou, že je jedným z nich.

„Ó, Ježišu Kriste, Synu Boží, či si preto umrel, za ľudí na kríži, aby vraždili jeden druhého, ako sa ani tá zver nevraždí? Ach, odpusť moje ťažké viny a zbav ma zlého, zbav ma tej hroznej choroby opilstva, lebo len Ty to môžeš, Synu Boží!“

Idú popri ľudia; zvedeli, čo sa stalo. Došli žandári, úrad, doktor. Dovolali Malinovcov, doviedli zo sna zburcovaného otca. Nevedel, čo urobil; no, boli tu svedkovia. Netajil, nezapieral. Dosť bolo žalobníkov; najviac žalovala tá krásna, mŕtva tvárička a tie strnulé, modré oči, ktoré predtým nik nezatláčal a teraz už nemohol zatlačiť.

Vytrpí Malina trest, neveľký, veď bol opitý; a opilci budú ďalej okrádať seba, svoje rodiny, zabíjať svoje ženy a deti, rušiť prísahy — lebo niet zákona, ktorý by chránil bezbranných, ktorý by trestal tých, ktorí šíria opilstvo, ktorí väzia v tomto najohavnejšom hriechu!

No, či to má vždy tak byť? Či sa ty nikdy proti tomu neozveš, ubiedený, opilstvom zničený môj ľude slovenský?

Oj, aby si poznal, kde je tvoja pomoc! Žije Ježiš, Syn Boží a Syn človeka, hotový pomôcť i z tohoto bahnivého blata!

Opilče, až budeš piť, spomeň si ma mŕtvolu malého, zabitého Adamka Malinu, aby ti navždy zašla chuť liať do seba ten pekelný nápoj!

(1909)



[1] špitálnik (tu v spojení: žobrák špitálnik) — sluha v nemocnici, ktorý za stravu posluhoval v nemocnici, obyčajne žobrák, ktorý už nevládal chodiť po pýtaní





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.