ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1

— Otec Jakub, otec Jakub! keď si sa už len konečne vrátil! S čím ideš? Videl si Ho? —

— Videl, synu, aj počul. Požehnaný Boh Abrahámov a Svätý Izraelský, že zase po dlhých rokoch poslal svojmu ľudu proroka. —

— Ach, čo tebe povedal, otče môj? —

— Mne? Ó, synu, s ním prehovoriť nebolo možno. Ty si nevieš ani predstaviť tie zástupy ľudu, ktoré tam boli a Ho počúvali. Už ma ale nebav, dieťa; mám ti veľa, preveľa rozprávať a musím čím skôr domov za svojimi ovcami, veď zajtra, až prídem, poviem ti všetko. Požehnaj ťa Boh! —

Tento rozhovor viedli spolu neďaleko jazera Genezaretského starý prešedivený muž vážneho patriarchálneho vzhľadu a krásny chlapec tmavých vlasov a čiernych očí. Neboli si rodina; starec nemal nikoho a chlapec už len matku, ktorú živil lovením rýb; a predsa ich spojovala láska vrelá, oddaná, ako sa vedia milovať dvaja osamelí ľudia.

Otec Jakub býval hodne vysoko v horách; tam pásol svoje stádo. Keď nastali pŕšky, uchýlil sa s ovečkami do údolia, na krátku dobu palestínskej zimy. No sotva zasvietilo prvé teplé slniečko, už tiahol zase na vrchy, z ktorých sa mohol rozhliadnuť po celom krásnom Genezaretskom jazere a po rajsky utešenej okolnej krajine.

Chlapec býval v malej rybárskej chatrči blízko jazera. Menoval sa Jonatán a nosieval svojmu starému priateľovi sušené i čerstvé ryby.

Zoznámili sa pred dvoma rokmi, idúc na veľkonočné sviatky do Jeruzalema. Otec Jakub, konajúc každoročnú púť, vzal pod svoju ochranu chlapca, ktorý vtedy putoval po prvý raz do mesta svätých túžob, no len sám, pretože mu matka prechorela a na takú dlhú cestu sa pustiť nemohla. Na tejto púti sa veľmi spriatelili.

A čo potom v Jeruzaleme, kde Jonatán neustal mužovi znalému Božieho zákona predkladať otázky, týkajúce sa služieb Božích a nádhernej slávnosti! Ach, veď sa chlapec až rozplakal, keď vošiel do tohto chrámu a keď tam v hodinu zápalu začalo na stá hudobníkov hrať na harfy, takže to znelo akoby jeden hlas a k tomu spievalo na stá spevákov. Obete horeli, krv tiekla, kúrňavy kadidla vystupovali výš a výš. V pološere chrámu bohato zdobeného zlatom javila sa tajuplná opona, za ktorú nesmel nikto vstúpiť okrem najvyššieho kňaza a i tento len s krvou baránka. Ach, všetko tam bolo také tajomné a krásne!

K tomu to množstvo kňazov a levitov v dlhých rúchach a tie veľké zástupy putujúceho ľudu, ktorý prišiel nielen z Palestíny, ale i z ďalekých pohanských krajín, aby uvidel to voľakedy nádherné mesto Dávidovo a Šalamúnovo a aby dal obetovať za svoje hriechy.

Keď potom odchádzali z Jeruzalema, vzal otec Jakub Jonatána so sebou do Betlehema; ukázal mu tam Ráchelin hrob, načo sa spolu zhovárali o patriarchovi Jakobovi a jeho synoch.

Ako tak sedeli v tôni paliem pri hrobe svojej pramatky (boli obaja z pokolenia Benjamínovho), začal zamyslený starec rozprávať udalosť, ktorá ho stále ešte naplňovala mladíckym ohňom a zaujala celé srdce chlapcovo. Rozprával, že pred tridsiatimi rokmi tu na pastviskách betlehemských pásol s mnohými inými pastiermi dobytok. On, ako jeden z mladších, mal držať nočnú stráž. Aby nezadriemal, spieval si žalm: „Hospodin je môj pastier“ a pritom myslel na slávneho kráľa Dávida, ako on kedysi tiež pásaval ovce, kým ho Hospodin neučinil najprv hrdinným víťazom a potom kráľom.

Ako tak premýšľal o tom, že Betlehem je rodiskom Dávidovým, napadli mu slová, ktoré nedávno počul v škole: „Ale ty, Betlehem Efrata, hoci si najmenší medzi tisícami Judskými, z teba mi vyjde vojvoda, ktorý bude pásť môj izraelský ľud“, a on spomínal, ako tento odsek proroctva vykladal jeden z prítomných v škole zákonníkov: že je tým mienené to, že z Betlehema príde ten zasľúbený veľký kráľ izraelský, Mesiáš, o ktorom všetci proroci zvestovali a o ktorom obzvlášť Daniel svedčí, že dané mu je panstvo a sláva i kráľovstvo, aby všetci ľudia, národy a jazyky slúžili jemu; jeho panstvo je panstvo večné, ktoré nepominie, a kráľovstvo jeho, ktoré sa neruší. A ďalej na to, ako vstal iný zákonník a čítal: „Z Egypta povolal som svojho syna“ a tvrdil, že nie z Betlehema, ale z Egypta má prísť izraelskému ľudu sľúbený Mesiáš.

O týchto veciach v tom nočnom tichu premýšľal Jakub a prial si z tej duše, aby Hospodin naplnil svoje sľuby a poslal sľubovaného Mesiáša. Pritom dal sa odriekať obvyklú modlitbu za príchod toho Šíla a Immanuela.

Vtom, ako tak hľadí na mestečko v diali rozložené, vidí zrazu nad sebou vysoko na nebi žiaru svetla, a ten slnečne jasný oblak letí níž a níž, zastane trochu nad Betlehemom a znesie sa priamo k pastierom a ich stádu.

— Strnul som — rozpráva otec Jakub — a skríkol som hrôzou, bo oblakom tým nesený, vznášal sa nad zemou krásny muž. Rúcho snehobiele, tvár ako blesk mesiaca, oči ako žiara slnečná, postava nádherná. Poskákali pastieri, všetky ovce zdvihli hlavy, ešte i tá nemá tvár akoby napínala sluch, aby rozumela, čo ten slávny Boží posol hovorí. —

Nebojte sa — teší najprv nás strachom polomŕtvych a kriesi k novému životu — Nebojte sa, lebo hľa, zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude všetkému ľudu. Lebo narodil sa vám dnes Spasiteľ, ktorý je Kristus, Pán, v meste Dávidovom! A toto vám bude znamením: nájdete nemluvniatko zavinuté v plienkach a ležiace v jasliach. —

Srdce moje ožilo. Mesiáš sa narodil! Túžby moje boli naplnené. Narodil sa v Betleheme! Tak blízko! Narodil sa dnes!

Vo chvíli, keď anjel dohovoril a chystal sa odísť, akoby sa nebo otvorilo. Denná žiara poliala lúky i pahorky; na oblakoch, ktoré boli samé svetlo, objavilo sa nadzemsky krásne Božie rytierstvo. S radostným jasotom chválilo Boha, volajúc: Sláva na výsostiach Bohu a na zemi pokoj, v ľuďoch zaľúbenie.

Potom všetko zmizlo. Pastieri videli, ako oblak niesol Božie vojsko vyššie a vyššie, až docela zmizlo a dookola bola tichá noc. Svet objala tma, všetko bolo ako predtým; ale nebola to pravda, nebola to noc ako ktorá druhá. V nej udialo sa dač veľkého, niečo, čo už nikdy nebude odňaté, narodil sa Mesiáš! Poďme, vraveli pastieri, poďme až do Betlehema a vidzme tú vec, ktorá sa stala, o ktorej oznámil nám Pán.

— A išli ste? — nedal Jonatán starcovi nadlho mlčať.

— Išli. Áno, bežali sme, milý synu, aj sme našli vec tak, ako anjeli povedali. V betlehemskej hospode,^[1] v maštali pri dobytku, v jasliach ležalo utešené dieťatko. Ó, peknejšie dieťa som nikdy nevidel! Ach, ako sme sa radovali, ako sme to všade rozhlasovali! Naše srdce bolo plné vďačnosti voči Hospodinovi, nemohli sme nič iného len velebiť a chválorečiť. Cítili sme, že nás Boh veľmi miluje, že nám odpustil, keď nám dal Mesiáša. Nepýtali sme sa, čo bude s tým Božským dieťatkom, o ktorom nám povedal muž jeho matky Márie, že sa počalo z Ducha Svätého a že nemá otca zemského. No, veď to bolo aj pri ňom poznať, že Boh mu je otcom. Ach, ani v nebi nemôže byť lepšie, ako bolo nám tam pri jasliach toho dieťaťa; áno, aj potom, keď sme odišli to nebo išlo s nami. Pri svojej práci sme len vždy mysleli na ten drahý dar a o ňom sa rozprávali. Ach, tak sme sa tešili a to všetko bolo márne! —

Starec bolestne vzdychol, hlava mu klesla na hruď.

— Prečo márne, otec Jakub? — A chlapec zavrel mu pevno ruku do svojich. — Ó, povedzte mi, kde je to dieťa, aby som ta mohol aj ja za ním ísť. Aj ja ho chcem vidieť, milovať a jemu sa pokloniť. —

— Ó, synku, to dieťa by si už nenašiel, veď to bolo už dávno, skoro tridsať rokov. —

— Už teda vyrástol v muža;… kde je? —

— Ach, nepýtaj sa ma. Nevyrástol,… zabili nám ho. —

— Otec Jakub! —

— Ó, des sa len, synu,… čo hovorím, je pravda. —

Starec zaplakal, a až po dlhšej chvíli, keď ho chlapec ako-tak utíšil, dal sa rozprávať ďalej. — Zjavil Boh v ďalekej pohanskej zemi, tam na východe, niekoľkým mudrcom, že sa nám narodil Spasiteľ. A títo mužovia, vedení hviezdou, čo im na cestu svietila — ako kedysi našim predkom na púšti ohnivý stĺp — prišli do Betlehema. Kde kto bol, každý sa divil, keď sa taká krásna karavána zastavila pred chudobným domom, ktorý v tom čase obýval tesár Jozef so svojou mladuškou ženou.

I dozvedeli sa, že cudzinci prišli pokloniť sa tomu Božiemu dieťatku. Ale ach, tí muži, prv než prišli do Betlehema k nám, zastavili sa v Jeruzaleme u kráľa a oznámili mu, čo prichádzajú. Pýtali sa ho tiež, kde je ten narodený kráľ židovský. Kňazi im vyhľadali v Písme, že sa mal narodiť v Betleheme. Však vieš, že Betlehem je nie ďaleko od Jeruzalema. My sme síce boli to nočné zjavenie rozhlásili, a tiež v jeruzalemskom chráme bývali dvaja starí ľudia: Anna prorokyňa a starec Simeon. Títo dvaja, keď Mária a Jozef to drahé dieťa ako prvorodené priniesli, aby ho predstavili Pánovi, poznali, že ono je ten sľúbený Mesiáš. Hovorili to každému, kto ich chcel počúvať, a zvestovali každému, kto im chcel uveriť, že videli Božie spasenie a že Boh sa zmiloval, že Mesiáš už tu je a že ich vyslobodí. Ale tam hore, medzi veľkými pánmi si nikto ich reči nevšímal, až keď prišli tí mudrci.

I naľakal sa kráľ Herodes o svoj trón. Ach,… ako ti to mám povedať, čo sa potom stalo? Musel som v tie dni odísť preč a nevrátil som sa až po troch týždňoch. Bežím do Betlehema pozrieť sa, čo je s naším Mesiášom, a tam ma víta nárek, ktorý nemôžem vysloviť. Dozvedel som sa, že prišlo vojsko a z kráľovského rozkazu ukrutne povraždilo všetky deti od dvojročných a nižšie, a to ako v Betleheme, tak aj v okolí. Pravdaže zabili aj nejedného otca a nejednu matku, ktorí si deti bránili. Celý zúfalý behal som od jedného konca mesta k druhému i po okolí, hľadajúc nášho Spasiteľa, ale nadarmo, všetko darmo. Presvedčili sme sa dosť skoro, že medzi zavraždenými muselo byť nielen to Božie dieťa, ale aj jeho úbohí rodičia. Ach, Boh daroval nám Spasiteľa, a oni nám ho zabili,… nič inšie už nemôžeme očakávať, len veľké tresty Božie. —

Tak a podobne rozprával starec chlapcovi, ktorý sa od tej chvíle stal dôverníkom muža, ktorému dosiaľ nikto v Galilei nechcel veriť, že by hovoril pravdu. Chlapec mu veril; on žalostil s ním nad zabitým Mesiášom a zároveň ho tešil nádejou, že si snáď Boh svojho Syna predsa nejakým divom zachránil, a že tento ešte raz príde. Od toho času tvorila betlehemská udalosť predmet ich rozhovorov, kedykoľvek Jonatán priniesol starcovi ryby.

Neraz, keď chlapec lovil za noci, myslel si pritom: — Ó, by sa nebo i tu otvorilo! Ó, by prišli ešte raz anjeli a povedali, kam zaniesli to dieťa, lebo nemožno, aby si ho Hospodin bol dal zabiť; nemožno! — Tak žili si starec s dieťaťom v priateľstve, ktoré sa stávalo deň odo dňa užším.

Tu asi pred pol rokom prišla od Jordána úžasná novina. Povstal vraj prorok v Izraeli, ktorý ako kedysi Eliáš chodil odený kožami a prepásaný koženým pásom. Jedával len lesný med a kobylky, býval v horách a na poli a kázal: Pokánie čiňte, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo. Mnohé zástupy chodili za ním. Celá Galilea bola čo nevidieť toho plná. Ten prorok povedal každému, čo by mal robiť, aby sa ľúbil Bohu. Hovorilo sa tu i tam, že je on iste sám ten Mesiáš, ktorého príchod tak dôrazne ohlasoval.

Keď otec Jakub počul túto správu prvý raz, zvraštil čelo a zakrútil nedôverčivo hlavou. Ale keď správy rástli a Jonatán donášal vždy nové a nové, začalo to konečne starca zaujímať, až sa vybral sám presvedčiť sa. Vedel, že ten prorok bol syn Zachariáša kňaza a jeho matka že sa menovala Alžbeta. Oba boli z pokolenia Léviho, kým matka toho drahého betlehemského dieťaťa sa menovala Mária a bola i s mužom z rodu Dávidovho, a tak nebolo možné, aby ten prorok a ten Spasiteľ boli jedna osoba. No, starec sa predsa musel presvedčiť.

Ó, ako radostne ho Jonatán vystrájal na cestu. Priniesol mu plnú torbu^[2] sušených rýb. A ako túžobne ho očakával, až i dočkal. Dnes už otec Jakub prišiel s troma pastiermi, čo tiež s ním išli do Betabary. — A zajtra — myslel si chlapec, keď sa už so starcom rozišiel — počujem celú pravdu. Ó, by čím skôr svitalo! —

2

— No tak, milý synu, už som s prácou hotový; sadni si sem k mojim nohám a počúvaj. Ale dávaj dobrý pozor, lebo veci veľké, divuplné ti oznámim. —

S týmito slovami začal nasledujúceho večera otec Jakub svoje zaujímavé rozprávanie. Sedeli s Jonatánom pred stanom vysoko na horách. Hlboko pred nimi rozkladalo sa Tiberiadské more, a keďže tu bola úžina, videli na druhom brehu rozličné mestá a rybárske osady až po Magdalu z jednej a Tiberias a Dalmatu z druhej strany. Starec podoprel hlavu do dlaní. Jonatánove oči utkveli s nevýslovnou túžbou na jeho perách.

— Synu milý, čo sme o Jánovi Krstiteľovi počuli, je všetko pravda. On je tým synom Zachariášovým, ktorého predpovedal anjel, prv než sa narodil. Chodí odený kožou z ťavy, opásaný koženým pásom a je kobylky a lesný med. Je to veľký prorok Boží. On je hlasom anjela volajúceho: Pripravujte cestu Pána. Ale tým naším synom Božím, tým naším Spasiteľom nie je. Počul som to z jeho vlastných úst; lebo práve ako sme ta dorazili, prišlo nádherné posolstvo kňazov a levitov, vyslané najvyšším kňazom z Jeruzalema s otázkou: — Ty kto si? — Nikto ani nedýchal, každý túžobne čakal, čo odpovie.

— Ja nie som Kristus, — riekol vážne, a krásna, vážna jeho tvár skvela sa pravdou.

— Snáď si teda ten predpovedaný Eliáš? — spytujú sa levitovia.

— Nie som. —

— Prečo teda krstíš, keď nie si Kristus, ani Eliáš, ani ten prorok? —

— Pán poslal ma krstiť vodou na pokánie, ale po mne ide silnejší, než ja som, na ktorého obuvi ja nie som hoden rozviazať remienka. On stojí uprostred vás, ten vás bude krstiť Duchom Svätým a ohňom, a vejačka je v jeho ruke; on vyčistí svoje humno, ale plevy bude páliť neuhasiteľným ohňom. —

— Tak hovoril. O tých slovách bolo potom mnoho rečí medzi nami. Ja som mal len jednu túžbu: keby som smel ísť až k nemu. Veľmi rád by som sa ho bol opýtal, či ten, ktorý stojí uprostred nás — a my Ho neznáme, je ten náš betlehemský Spasiteľ. —

— Ach, otče, že si sa ho na to nespýtal! — a chlapec spľasol rukami. — Ja by som si bol lakťami prerazil cestu k nemu, bol by som mu padol k nohám a prosil ho tak dlho, až by mi to bol povedal. —

— Možno — usmial sa starec — že ty by si sa bol pretisol. Mňa starého človeka, to mrzelo, keď tam okolo neho sedelo toľko kňazov a levitov a toľko mužov, ktorí sú všetci jeho učeníkmi. Lež počúvaj, čo bolo ďalej. Na druhý deň, keď sme sa zase k nemu zišli a on nám kázal, ako máme žiť podľa Božej vôle, tu naraz prestal. Užasli sme,… hľadíme na neho. Tvár sa mu razom zmenila, akoby žiarou nebeskej radosti bola poliata — taká bola jasná. Vztiahol ruku a ukazoval na druhý breh. Tí, čo boli bližšie pri ňom, hovorili potom, že tadiaľ šiel mladý muž v chudobnom rúchu, ale postavy a tvári ako anjel, takej peknej a dobrej. Na toho on ukazoval prstom a volal radostne: — Hľa, Baránok Boží, ktorý sníma hriechy sveta! Toto je ten, o ktorom som vám hovoril, že za mnou ide muž, ktorý ma predišiel, lebo je prednejší než ja. A ja som Ho neznal, tak ako vy Ho neznáte, i keď len preto som prišiel krstiť vodou, aby On mohol byť zjavený izraelskému ľudu. On tu už raz u mňa bol, dal sa mi pokrstiť, a keď sa to stalo, videl som Ducha Svätého zostupovať z neba v podobe holubice a zostal na ňom. Vtedy som Ho ešte neznal, ale ten, ktorý ma poslal krstiť vodou, mi povedal: Nad kým uzrieš Ducha v podobe holubice a zostávajúceho na ňom, ten je, ktorý bude krstiť Duchom Svätým a ohňom. Ja som videl a preto teraz i svedectvo som vydal, že On je ten Baránok Boží. — Čo na to povieš, milý synu? —

Chlapec vyskočil. — On teda žije, žije? Oni Ho nezabili? — jasal náruživo. — Vidíš, otče Jakube! Však som ti ja vždy hovoril, že si Hospodin svojho Syna ochránil. A ty si pravda potom šiel za Ním a padol si Mu k nohám? —

— Ach, milý synu, kým som sa ja zo svojej radosti spamätal, on bol už preč. —

— Preč? — chlapec zalomil rukami. — Preč? A čo ste urobili; nešli ste ho hľadať? —

— Nešli. Nemohli sme tomu veriť. No ja som jeden deň ešte zostal, lebo mi srdce hovorilo, že On ešte raz príde, a nebolo to nadarmo. Ako tak sedím pri Jordáne, vidím neďaleko proroka Jána. Boli pri ňom len dvaja z jeho učeníkov, lebo zástupy ešte neboli prišli. Tu vztiahne Ján ruku a ukazuje zase k Jordánu neďaleko mňa a volá: — Hľa, Baránok Boží! — Obzriem sa — ach, dieťa — ako ti to opísať, čo som pocítil! Ani nie tridsať krokov odo mňa šiel pozdĺž brehu mladý muž asi tridsaťročný. Srdce mi začalo hlasito biť. Chcel som vystrieť po ňom ruky, ale bol som ako ohromený. Medzitým prišli za Ním Jánovi učeníci. Počul ich kroky, hoci bol veľmi zamyslený, obrátil sa a ja som videl Jeho tvár plnú dobroty. Tie oči, ó tie oči! Samá, samá láska dívala sa na oboch tých učeníkov a hlas, akoby zvuk mnohých hárf v chráme jeruzalemskom prehovoril k nim. —

— Koho hľadáte? —

— Rabbi,^[3] kde bývaš? pýtali sa ho. Ach, tu som sa už tešil, že to zviem, ale On im odvetil: — Poďte a vidzte —, a odviedol ich preč. Plakal som dlho, keď zmizli. Ó, Jonatán, ja nebudem mať pokoja, kým nezviem istotu, či On bol to betlehemské dieťa alebo nebol. Srdce mi hovorí, že bol; ale je to veľká vec také voľačo uveriť. —

— Ba, ako môžeš pochybovať, otče Jakube? Pán sa nad nami zľutoval, dal nám proroka a ty tomu prorokovi neveríš! — Káral chlapec rozhorleno; a dlho, skoro až do rána sa rozprávali o tých veľkých veciach, ktoré v tom čase zamestnávali na stá ľudských duší.

Ráno, keď sa chlapec poberal domov, uzrelo v jeho duši presvedčenie, že sa musí stoj čo stoj dostať k tomu Božiemu Baránkovi, snímajúcemu hriechy sveta, k tomu predivnému Spasiteľovi. — Pôjdem do Betlehema — myslel si — On tam zase príde a ja Ho uvidím. —

No, prv ešte musel zásobiť chorľavú mamičku i pre seba dač na cestu usporiť. Sľuboval si, že bude usilovne pracovať a pilne prosiť Hospodina, aby mu požehnal hojne rýb i kupcov. — Ja prinesiem otcovi Jakubovi istotu; áno, ja mu ju prinesiem! —

3

Prešlo asi tridsať dní a zase sedel otec Jakub s Jonatánom na horách, ale tentoraz nie sami. Muž stredného veku, počernej tvári, ohnivých, teraz slzami zakalených očí, stál pred nimi a rozprával:

— Tak sme si my majstra Jána počúvali, otec Jakub, a snažili sme sa vštepiť si do srdca tie Božie pravdy, ktoré nám zvestoval; vtom vidíme blížiť sa k nám nádherný sprievod. Na kráľovských osliciach, v skvostných, purpurových nosidlách prinášajú čierni otroci kráľa Herodesa a jeho dvornú družinu. V jedných nosidlách sedela, perlami a drahými kameňami bohato ozdobená Herodias, manželka Filipa Heroda, ktorú kráľ odňal vlastnému bratovi a učinil svojou manželkou. My sme užasli nad tým.

Keď otroci postavili nosidlá a odostreli záclony, mysleli sme si: Čo aj títo prišli, aby činili pokánie? Ale nevyzerali ako ľudia kajúci, lež ako zvedavci, ktorí sa prišli zabávať. Boli všetci veselí. Nás urážala tá ich pýcha. Obzvlášť hriešna Herodias hľadela na majstra Jána tak posmešne, tak zvysoka.

Kráľ zišiel z oslice, stál pri Herodiade a hovoril s ňou.

Ale ach, tu stalo sa niečo neslýchaného. Náš majster prestal kázať. Všetci, koľko nás tu bolo, hľadíme na neho, áno aj kráľ a Herodias. A tu on vztiahol ruku a ukazujúc na kráľa, zavolal hrozivé: Nesluší sa tebe mať ju za ženu!

Som muž, ale pri týchto slovách som sa celý striasol. Ženy vykríkli. Veď majster Ján v tú chvíľu vyzeral ako sám posol Boží, archanjel.

Kráľ sa v tvári zapálil ako oheň a hneď zase zbledol ako stena. Cítil, že hľadíme všetci na neho o odsudzujeme jeho čierne hriechy. Chvíľu sa nám zdalo, že padne na kolená a učiní pokánie. Ale vtom sa pohla jeho družina a pristúpila, akoby ho chcela pred prorokom ochrániť; to ho snáď nahnevalo. Veď len povážte: nikdy nebol panovník obvinený z hriechu tak verejne pred ľudom, ako on. I dal rozkaz a —

— A čo potom, Manases? — vyskočil Jonatán nedočkavo.

— Čo potom? Ó, keby som mohol prestať! Ó, keby som to nikdy nebol videl! — zahorekoval muž. — Oni nášho majstra zviazali a odviedli a teraz úpie vo väzení. Pustili síce niektorých z nás k nemu, ale to nás nepotešilo. —

— Ale prečo to on kráľovi urobil? — rozhorlil sa chlapec — tak zahanbiť kráľa pred celým svetom! —

— Ticho, synu — pokynul starec vážne. — Keď sa králi neostýchajú verejne hrešiť a zákon Boží tupiť pred ľuďmi; musí ich prorok Boží verejne potrestať. Vieš, ako si počínali Eliáš, Jeremiás, Ezechiel a iní. Ani majster Ján nemohol ináč robiť. Však si Boh svojho verného služobníka ochráni, ako Daniela v jame levovej. No, rozprávaj ďalej, Manases, čo ste učinili vy, jeho učeníci, a čo učiníte? —

— Ja idem teraz domov a potom do Jeruzalema; o ostatných neviem. Všetko sa rozutekalo; áno, niektorí opustili majstra prv ešte, kým sa to stalo. Tak Ondrej, syn Jonášov a Ján, syn Zebedeov, stali sa mu nevernými a išli za Ježišom, tým Nazaretským, o ktorom vtedy svedčil môj majster, že On je ten Baránok Boží. —

— Ach, čo vieš o tom Baránkovi Božom? Teda sa menuje Ježišom, ako ono dieťa v Betleheme? — pretrhol starec mužovu reč, trpkým hlasom prednášanú. — Kde je on? —

— Počul som, že odišiel do Kány Galilejskej a tam vraj na jednej svadbe učinil veľký div: zmenil vodu na víno — ale ja tomu neverím. A veľmi ma mrzí, že On už má viac učeníkov než náš majster. Všetko beží za Ním, lebo že aj chorých uzdravuje a tak vraj káže, ako ešte nikto nekázal. Ako čoby mohol kto lepšie kázať než náš majster! —

— A počul si Ho, milý synu? —

— Nepočul, a nechcem ani počuť. Ja sa k nikomu inému nepridám; ja zostanem verným majstrovi Jánovi. —

— A je On ten sľúbený Mesiáš? —

— Mesiáš! Taký syn tesárov, ktorého bratov a sestry zná v Nazarete každý, aj jeho matku! —

— Aj matka mu ešte žije? —

— Žije. —

— A kde býva, milý synu? —

— Tá jeho matka, či On sám? —

— Tá matka. —

— Bývala v Nazarete, snáď tam ešte je. On však chodí tak, ako náš majster chodieval. Po svadbe v Káne prišiel do Nazaretu a tam v škole vraj akosi odporno kázal, takže ho chceli usmrtiť. Vyviedli ho na vrchol hory za mesto a odtiaľ ho chceli zhodiť dolu. Ale on ušiel a odišiel do Kafarnauma. Či išla s ním aj matka a ostatná rodina, neviem; tohľa som sa len od otca Jozefa dozvedel. Lež nevravme už o Ňom. Chcel som sa vás opýtať, či pôjdete ktorý do Jeruzalema na Letnice? Toho roku vraj sa stroja veľké púti. Pôjdete? —

— Neviem, synu — zvesil starec smutno hlavu. — Je mi to ďaleko. Hospodin vidí, že ja už nemôžem. Za päťdesiat rokov skoro rok po roku bol som v Jeruzaleme; ani jedinú slávnosť som nezameškal. Len by som si prial, keby mohol aspoň Jonatán ísť. Dieťa, ty nič nehovoríš; pôjdeš? —

Chlapec sa strhol. Až posiaľ sedel s hlavou sklopenou, rukami objímajúc kolená, akoby spal.

— A myslíš, Manases, že tam bude aj ten Ježiš? —

— Pravdaže — zamračil sa muž. — Ak je vskutku prorok, nesmie chýbať na slávnosti. —

— No tak pôjdem a vyzviem všetko o Ňom a poviem ti to, otče. Teraz je už neskoro, musím domov. Pokoj vám! —

— Požehnaj Ťa Hospodin! — Obaja mužovia rozlúčili sa srdečne s chlapcom a dlho potom ešte sedeli spolu vo vážnom rozhovore. Uznal starec za nutné povedať Manasesovi, ktorý mu bol z rodiny, prečo ho ten Ježiš Nazaretský tak veľmi zaujíma.

4

Na trhovisku v Magdale panovala živá vrava. Kupci i predavači povyšovali svoj hlas a do toho miešal sa ryk tiav a iákanie oslov, znel klopot drevených sandálov a tomu podobné zvuky.

Uprostred toho ruchu prechádzal sa s tvárou jasnou ako dennica Jonatán, nesúc prázdny kôš na hlave. Po prvý raz predával ryby na trhu sám, keď matka pre chorľavosť nemohla. Darilo sa mu veľmi dobre. Predal nielen svoje ryby, ale aj niekoľko kožených nádob otcovi Jakubovi a niekoľko syrov. Teraz si už len tak obzeral trh, premýšľajúc, čo všetko má pokúpiť matke a starému priateľovi.

No, zrazu zabudol na všetko, bo k sluchu dorazilo mu meno, na ktoré myslel dňom i nocou: Ježiš Nazaretský. Na rohu trhoviska stál akýsi muž, ukazoval na svoje ruky a nohy a s veľkou radosťou rozprával dač podivného žasnúcej hromade ľudu, pričom kedy-tedy sa bil do svojich pŕs.

— Čo je to tam? — zastavil Jonatán jedného muža, ktorý rýchlo prichádzal z tej strany.

— Malomocný Tomáš vrátil sa zdravý, Ježiš Nazaretský ho uzdravil. Keby som ho nebol znal, že už napolo hnil, ani by som tomu neveril. Ale nebav ma, chlapče, choď počúvať sám. Ja utekám pre svojho úbohého otca, ktorý je tiež malomocný. Vyhľadám ho na pustine a privediem ho k tomu veľkému prorokovi. — A pokývajúc hlavou, ponáhľal sa ďalej, načo Jonatán bežal k zástupu, ktorý medzitým vzrástol.

V prostriedku na vyvýšenom rohu stojaci muž neustal rozprávať novo prichádzajúcim:

— Hnil som, nebolo mi pomoci. Ľudia vyvrhli ma zo svojho stredu. Manželka a deti ma museli opustiť. Nikto mi nepodal ruku… On sa ma neštítil. Padol som k jeho nohám a zvolal som: Pane, keby si len chcel, môžeš ma očistiť.

On vztiahol ruku, tu, ach, tu spočinula tá svätá požehnaná ruka! Chcem, buď čistý, riekol a choroba odstúpila odo mňa; som zdravý a živý. Dobroreč duša moja Hospodinovi a všetky vnútornosti moje menu Jeho svätému, ktorý uzdravuje všetky nemoci tvoje. Kde kto máte chorých, neste, veďte ich skoro k Nemu! Mňa uzdravil, aj vás uzdraví. Prorok veľký povstal medzi nami a Boh navštívil ľud svoj. — Tak znovu a znovu volal muž a slzy mu kanuli po lícach.

Ale tu na nový veľký Jonatánov úžas a hnev prišiel akýsi levita a nechcel veriť. Nikdy vraj z Galiley nepovstal ešte prorok a čo by vraj z Nazaretu mohlo byť dobrého?

Tu zase pretisol sa zástupom mladík bohato odený a krásnej postavy a hovorí:

— Zle hovoríš, majstre. Moc toho proroka je veľká. On nielen uzdravuje telá, vymetá diablov, a tí diabli kričia: Ty si ten Syn Boží! ale On aj človeka celkom zdravého môže tak premeniť, že by ho nikto nepoznal. Ak chcete počuť, poviem vám, čo som videl. —

— Povedz, povedz — znelo ako v zbore; najviac kričal Jonatán. Mladík pokynul rukou, aby utíchli.

— Stáli sme s naším zbožím pri cle. Tam pri stolíku zamyslený, ustaraný sedí colník Lévi, syn Alfeov, môj známy. Ten by bol svoje výnosné remeslo za nič na svete neopustil. Práve ako nás odbavil, strhne sa šum a ruch, a že vraj Ježiš Nazaretský tade ide. Že sme sa všetci obzreli, keď nám povedali, aký je to podivný muž, to si môžete myslieť. Išiel s dvoma učeníkmi popredku a zástup za Ním. Prišli k colnici. Tu ten prorok zdvihne hlavu v zamyslení sklonenú, postoji trochu, pozrie na Léviho. Tomuto sa začali ruky triasť, starosť a mračno zmizli mu z tvári. Ty poď za mnou! riekol Ježiš; a čo myslíte, že sa stalo? —

— On šiel za ním! — zvolal Jonatán presvedčene.

— Pravdu máš, chlapče. Lévi vstal, odhodil mešec, nechal všetko tak a šiel za Ním. Potom vraj Majstrovi spravil hody vo svojom dome a odvtedy chodí s Ním. Preto tvrdím, že ten prorok má veľkú moc. —

— Veru veľkú — ohlásil sa starý rybár, ktorý práve len pred chvíľkou sem prišiel.

— Či vieš aj ty niečo, otče? — doliehali na neho s otázkami.

— Ja som videl taký rybolov, aký ešte nikto z vás nevidel. Bol som u dcéry v Kafarnaume a všetci sme vyšli na lov so zaťom. Boli sme na dvoch lodiach. Celú noc sme nadarmo pracovali. Keď svitlo ráno, dostavilo sa na breh také veľké množstvo ľudí, ktorí prišli za Ježišom Nazaretským, že On poprosil Šimona Jonášovho, aby Ho pustil do lode a aby trochu odtiahol od brehu. Tak sa stalo. On potom učil zástupy z lode a my sme pri Jeho rečiach zabudli na všetko na svete. Keď dokončil, kázal Šimonovi smerovať na hlbinu a rozostrieť siete na lovenie. Šimon sa zadivil, my sme sa usmiali — kto to videl, loviť ryby vo dne? — A vraj: Na tvoje slovo rozostriem sieť, vraví Šimon, aj keď sme celú noc pracovali, predsa sme nič nechytili. Nuž rozprestrel a sotva sa to stalo, zahrnuli také veľké množstvo rýb, že sa až sieť trhala. Zavolali potom na nás a my sme tie obe plné lode sotva dopravili k brehu. Boli to samé veľké, krásne ryby. Šimon nechal všetko tak a šiel s Ježišom. Aj my sme vtom za Ním prišli do Kafarnauma, a tu zišlo sa nás v dome a na dvore toľko, že keď priniesli jedného porazeného, spustili ho cez strechu k Ježišovým nohám. —

— A uzdravil ho? — vyzvedali sa mnohí.

— Uzdravil, ale bolo to divné, veľmi divné, nijako sme to nemohli pochopiť — vzdychol si rybár. — Ako tak pozrel na toho nemocného, povie zrazu: Synu, odpustené sú ti tvoje hriechy. —

— Kto môže odpustiť hriechy, len Hospodin, Boh Jakobov? — divili sa všetci.

— On sa rúhal, — riekol levita, zamračiac čelo.

— Tak o tom zmýšľali aj tam niektorí, a aj Mu to povedali, ale On im dal takú otázku, na ktorú nevedel nikto odpovedať: Čo je ľahšie povedať: Odpúšťajú sa ti tvoje hriechy; alebo riecť: Vstaň a choď? Všetci mlčali, lebo oboje môže učiniť len Boh. Ale aby ste vedeli, že Syn človeka má moc na zemi odpúšťať hriechy, prehovoril po chvíľke a obrátil sa k chorému, tebe vravím: vstaň, vezmi svoje lôžko a choď do svojho domu! A ten chorý vstal a šiel domov. —

Po vypočutí tohto vyprávania boli by sa zhromaždení bezmála pustili do sporu, lebo levita tvrdil — a niektorí sa k nemu pridali — že ten Ježiš nie je z Boha. No, išla tade práve karavána, museli sa vyhnúť a Jonatán viac nepočúval. Spomenul si, že je už čas ponáhľať sa domov, aby čím skôr priniesol otcovi Jakubovi tieto úžasne krásne správy. Predsa sa ale ešte zastavil. Začul totiž neďaleko povzdych a videl človeka odeného do krásneho rúcha so širokým podolkom a nápisom. Bol to muž vznešeného zovňajšku i správania a bol akosi veľmi smutný.

— Čo ti je, majster? — odvážil sa ho osloviť Jonatán, pozdraviac ho s hlbokou poklonou.

Muž sa zahľadel vážne do sústrastnej chlapcovej tváre.

— Mám doma jediné dieťa, dievčatko asi dvanásťročné, nemocné. Keby som mohol tomu uveriť, čo som počul, zaniesol by som ho k tomu prorokovi. —

— Ó, len ver; prečo bys’ neveril? — ubezpečoval ho vrelo šuhaj. — On ti ju uzdraví, však je to náš Spasiteľ. —

Vtom išli tade dvaja Arabi s ťavou, oddelili Jonatána od muža, a keď prešli, tento už zmizol v zástupe. K chlapcovi však pristúpil krajan s otázkou:

— Či vieš, kto to s tebou hovoril? —

— Neviem. —

— Knieža školy, majster Jairus. Človek veľmi bohatý a vznešený. —

— Ale nešťastný — pomyslel si Jonatán — lebo má chorú dcérušku a neverí, žeby ju Ježiš mohol uzdraviť. — Ba, pohoršoval sa chlapec, kráčajúc cestou domov — akí sú tí ľudia, že nemôžu uveriť: ako aj otec Jakub, potom ten levita a tu zase knieža Jairus. To už ten colník bol múdrejší, ten nechal všetko tak, a šiel za Ním. To by som aj ja iste urobil. Ó, keby som sa len mohol dostať do toho Jeruzalema! —

Obohatený mnohou skúsenosťou, navrátil sa Jonatán domov. Odovzdal matke, čo utŕžil a čo priniesol, a nedbajúc na to, že ho bolia nohy, vybral sa za otcom Jakubom, veď tam prenocuje. Ó, ako sa dá za tej krásnej noci dobre rozprávať o tých veciach, ktoré tí, čo ich počuli, dnes už ďaleko-široko rozhlásili a všetky svedčili, že ten malomocný mal pravdu: Prorok veľký povstal medzi nami a Boh navštívil svoj ľud!

5

Sotva by si bol Jonatán i len pomyslel, že nielenže nebude na slávnosti v Jeruzaleme, ale že prejdú týždne ba mesiace, až sa bude môcť dozvedieť niečo viac o Ježišovi Nazaretskom. Veď mal toľko rýb nalovených; a tak dobre svoje zásoby popredal, aj hodnú zásobu ako pre matku tak i pre seba uchystal na cestu: a predsa potom nešiel?!

Ach, nešiel, lebo keď sa prišiel odobrať od otca Jakuba, našiel ho ležať na lôžku v ťažkej chorobe. Chlapec sa horko rozplakal. Srdce v ňom bojovalo tuhý boj. Ísť či neísť? Na jednej strane veľká túžba vidieť a počuť Ježiša, na druhej láska k starcovi. Konečne zvíťazila láska. — Keď Ježiš — ten Baránok Boží — tak miloval nemocných ľudí, iste by nebol so mnou spokojný, keby som opustil otca Jakuba. Keď odídem, kto ho opatrí? — Tak pochoval Jonatán svoje túžby, premohol seba a zostal. Že si v skytosti pár razy zaplakal, o tom sa otec Jakub nedozvedel. Ten vôbec nevedel nič o sebe, ani o svete. Jonatán mu opatril ovce a psov a jeho samého tiež opatroval, ako najlepšie vedel.

Lenže s uzdravením to išlo veľmi pomaly. Bol už starý a v starobe choroba rýchlo príde, ale neskoro odchádza. Popri starosti o otca Jakuba musel chlapec pamätať aj na mamičku; tá síce už nestonala, ale predsa bez neho vyžiť nemohla. Otec Jakub posielal jej síce mlieko, ba aj jahniatka, ale predsa musel Jonatán ryby loviť, aby to matke a im obom postačilo. Tak míňali sa dni, týždne a mesiace. Ľudia v Jeruzaleme už zabudli na skvelú slávnosť, ale Jonatánova túžba posiaľ nedošla splnenia.

Ľahko si každý predstaví, ako radostne uvítali otec Jakub s Jonatánom priateľa Manasesa, keď sa raz znenazdania u nich objavil. Keď si vymenili pozdravy a povedali, ako sa majú, prišla konečne na rad otázka obom tak dôležitá:

— Bol si v Jeruzaleme? — Manasesovo čelo sa zastrelo mrakom hlbokej vážnosti.

— Bol, otec Jakub, a nikdy som ešte pri slávnosti nevidel také ohromné zástupy ľudu. Kňaz Lévi Áronov riekol, že už dávno neobetovali toľko obetí, ako v tie dni. —

Ruka Jonatánova spočinula na ruke mužovej.

— A videl si Ježiša: bol tam? —

— Bol po všetky tie dni. —

— Ach — vzdychol si chlapec. Starec javil zármutok: — Hľa, synu milý, nebyť mojej choroby, bol by si aj ty Ho už poznal; ja som príčinou toho, že sa tak nestalo. Ale Boh našich otcov ti odplatí, čo si pre mňa učinil, syn môj! —

— Nehovor tak, otče — bránil sa chlapec, objímajúc náružive starcove kolená. — Veď Manases nám všetko povie, pravda? —

Mladý muž pokývol hlavou. Keď dopil predložené mlieko, vyšli všetci pred stan. Jonatán opatril stádo; včera prišli so svojím stanom na miesto, kde rástlo hojne trávy. Tu sa ovečky môžu pásť nablízko otca Jakuba a on ich môže povolávať menom. Keď bolo všetko hotové, začal Manases:

— Otče Jakube, a ty Jonatáne! Viete, čo som vám povedal, že totiž ja len majstrovi Jánovi zostanem verným. Chcem svoje slovo dodržať; napriek tomu však sú to veci veľké, ktoré vám budem rozprávať o Ježišovi Nazaretskom. Nič z toho dobrého, čo som počul alebo videl, vám nezamlčím. Nikdy tak človek nehovoril ako On. Reč Jeho je ako šnúra drahých perál, z ktorých každá je osadená v zlate. Hneď taká sladká, že sa rozlieva srdcom ako med, hneď zase taká mocná, že všetkými vnútornosťami zatrasie. Oči Jeho sú hlboké ako to jazero pod nami, ale keď pozrú, akoby sa na teba more lásky vylialo. V tej chvíli, keď on na mňa hľadel, chvelo sa všetko vo mne samom blaženosťou. A tá tvár, tá postava, ten tichý kráľovský krok! Však ty si Ho videl, otče, a ty, Jonatán, Ho uvidíš snáď dosť skoro. Ide už zase do Kafarnauma, potom zvieš. Nemožno Ho opísať,… len uvidíš a nezabudneš. Ale On vie vraj byť aj hrozný. —

— Hrozný? —

— Áno, Jonatán. Môj bývalý kamarát, levita Jozef mi rozprával o Jeho prvej návšteve Jeruzalema na Veľkú noc takto: Bolo nás už hodne v chráme, tu zrazu vošiel On. Pozrel na tých, čo predávali a kupovali hoviadka na obete; pozrel na stoly peňazomencov pokryté peniazmi, áno pozrel na ten ľud, ktorý na môj zármutok prišiel do chrámu pre všetko iné, len nie preto, aby slúžil Hospodinovi. A tu sa jeho tvár zatienila mračnom zármutku. Ach, Manases, vidieť Ho zarmúteného, to je žalosť, ktorú by človek dlho nevydržal. Potom vyšľahol z tých láskavých očí blesk. Kým sme sa nazdali, mal v ruke bič z povrázkov a volajúc hlasom nie síce hromovým, ale takým mocným, že ho každý musel počuť: Odneste tieto veci odtiaľto a nečiňte z domu Otca môjho dom kupecký. — A vyhnal všetkých von, predavačov i kupcov. Tými rukami, ktorých samé dotknutie uzdravuje, poprevracal stoly peňazomencov a ich peniaze rozsypal. Bolo vidieť, ako veľmi sa mu to kupčenie v dome Božom a to lakotenie^[4] oškliví! To mi rozprával Jozef. —

— Synu, a či nikto nevztiahol na Neho ruky? — zdesil sa starec.

— Nikto, otec Jakub. Boli všetci ako ohromení, kňazi, leviti, speváci, zástup — všetko. Je pravda, že potom sa k Nemu prihrnuli s otázkou, akou mocou to činí a aké znamenie im dá, že má právo to robiť. Ale On im dal divnú odpoveď. Položil si ruky na prsia a s nebeským pokojom odpovedal: Zrušte tento chrám a vo troch dňoch ho zase postavím. Nato mu s hnevom pripomínali, koľko rokov bol ich chrám stavaný. On im nevysvetlil svoje slová, ale odišiel a ešte mnoho divov učinil v chráme pri chorých. Aj teraz, v čas Letníc, činil mnoho divných vecí. Ja som za Ním chodil všade po Jeruzaleme. Kdekoľvek sa objavil, všade boli zástupy hneď okolo Neho a On neustále kázal a uzdravoval. Bol som veľmi žiadostivý zvedieť, či príde na všetky dni na slávnosť aj s učeníkmi; no prišiel. A pomyslite si: tam k rybníku Betesda, kde toľko chorých čakáva, kým anjel zvíri vodu, aby mohli do nej vojsť a byť uzdravení, tam prišiel tiež. A prišiel práve k človeku, ktorý — ako mi potom sám povedal — bol chorý tridsať osem rokov.

Či chceš byť zdravý? — pýtal sa ho láskavo. A keď sa Mu požaloval, že nemá, kto by ho priniesol do vody, tu ho jedným slovom dokonale uzdravil. Tuším, On vie, kto Ho najviac potrebuje, alebo za takým ide a pomôže mu.

Ale kňazi mu mali za zlé, že toho chorého uzdravil v sobotu. Nato im zase tak podivne odpovedal: Otec môj posiaľ robí i ja robím, a vraj: Amen, vravím vám, nemôže Syn sám od seba nič činiť, iba čo vidí u svojho Otca, a že Otec miluje Syna a ukazuje Mu všetko, čo sám činí. Ach, mnoho bolo tých divných slov, no mne utkveli v mysli obzvlášť tieto dve: Veď ani Otec nesúdi nikoho, ale všetok súd dal Synovi, aby všetci ctili Syna, tak ako Otca ctia. Kto nectí Syna, nectí ani Otca, ktorý Ho poslal. Keď som to počul, otče Jakube, hneď som musel myslieť na vaše rozprávanie. Veď on sám seba nazýval Synom Božím a riekol: Pýtajte sa na Písma, lebo vy sa domnievate, mať v nich život večný a tie svedectvá vydávajú o mne, a keby ste verili Mojžišovi, verili by ste i mne, lebo on o mne písal. Otče, ak je On tým Synom Božím betlehemským, tým Spasiteľom — a my si Ho tak málo vážime?! Naši kňazi Ho tak prenasledujú slovami a niktorý mu neverí. Čo to bude? A ak ním nie je, prečo sa činí Synom Božím? —

Starec neodpovedal; jeho hlava klesla do oboch rúk. Ach, veď to bolo len náramne ťažko uveriť a nebáť sa sklamania. Ale pred Manasesa postavil sa Jonatán. Líca mu horeli, z očí šľahali blesky nevôle.

— Čím ti ublížil ten Baránok Boží, že mu neveríš? Videl si Ho i počul. Majster Ján ti povedal, že On je ten, ktorý krstí Duchom Svätým. Človeka tridsaťosem rokov chorého uzdravil. Ach, čo má ešte urobiť, aby si Mu uveril? — Zamračil sa trochu mladý muž, ale na chlapcovo pokáranie nemal odpovedi. Starcove oči zvlhli slzami.

— Pravdu máš, synu! My budeme veriť. Pôjdeme k Nemu a On nám oznámi všetko. Ale teraz už o tých veciach nehovorme. Nevieš nič o majstrovi Jánovi, Manases? —

— Neviem, otče, len že je ešte vždy vo väzení a že dvoch z našich poslal z väzenia k Ježišovi s otázkou: Či si ty ten, ktorý mal prísť, alebo máme čakať iného? —

— A čo mu odkázal? — vpadli starec i Jonatán Manasesovi do reči.

Mladý muž zvesil hlavu a pokračoval: — Bolo tam práve vtedy uzdravených mnoho chorých. Vtedy On odpovedal: Povedzte Jánovi, čo vidíte a čujete. Slepí vidia, hluchí čujú, kriví chodia, malomocní sa čistia, chudobným sa zvestuje evanjelium a blahoslavený je, kto sa nehorší na mne. —

— Vidíš, Manases! — zajasal Jonatán. — To je aj pre teba odpoveď od nášho Spasiteľa. —

— Hneď som si pomyslel, že mi to povieš. Ale aby som už povedal všetko, čo viem, musím vám ešte rozprávať jednu úžasnú udalosť. Išiel som s Ježišom z Jeruzalema až po Naim. Na ceste prihodilo sa, že k Nemu poslal jeden stotník starších židovských, aby mu uzdravil chorého služobníka. Starší sa za toho stotníka prihovárali. Pán odpovedal, že príde a uzdraví ho. Ale stotník poslal priateľov, ba potom prišiel aj sám a riekol: Pane, však sa ty nemusíš unúvať až ku mne, nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu, ale povedz len slovo a môj služobník bude uzdravený. Tak sa aj stalo. Ježiš podivil sa viere toho stotníka a riekol, že takú vieru nenašiel ani v Izraeli. Ako sme sa potom dozvedeli, ten sluha skutočne ozdravel. Veľmi sme nad tým užasli. Veď On pri tom chorom ani nebol, ani ho nevidel, ba ani to slovo sme nepočuli, a on predsa ozdravel. Až v Naim — tam sme sa prestali diviť. —

— Ach, otec Jakub — zaplesal, rukami tlieskajúc Jonatán — to Mu ja poviem o tebe, On aj teba uzdraví, aj moju mamičku, keď má takú veľkú moc. No rozprávaj, prosím, ďalej, čo bolo v tom Naime, ja už horím nedočkavosťou a radosťou, lebo viem, že to bude niečo dobrého. —

— Veru, dobré, Jonatán. Nuž, ako sa blížime k Naimu, k otvorenej bráne mesta, začujeme zďaleka plač a čo vidíme: Vysoko na pleciach nesú máre, na nich leží mŕtvy mládenec, jediný to syn úbohej ženy, čo vedľa már kráčala, a horko plakala. Za ňou šiel veľký zástup. Pozrel som sa na Ježiša a pomyslel som si: Keby sme boli prv prišli; On by bol tej úbohej vdove syna uzdravil. Videl som, že Mu jej bolo veľmi ľúto, aj toho mŕtveho; tak ľútostive sa na nich podíval. Potom postál. My sme sa vyhli, aby pohreb mohol prejsť. Ale On nie. Keď došli tí, čo niesli máre, až po Neho, položil ruku na máre a zastavil ich. Všetci hľadeli sme na Neho; nikto skoro ani nedýchal. Neplač, prehovoril láskavo k matke mŕtveho mládenca, ktorá v žiali ani nezbadala, čo sa robí. Pozrela k Nemu a ustala v plači; jedným pohľadom ju upokojil. Potom sa obrátil k tomu mŕtvemu a —

— A čo? —

— Neprerušuj ho, synu. —

— A riekol: Mládenče, tebe vravím, vstaň! Ako to vyriekol, otvoril mládenec oči, živá farba sa mu vrátila do tvári, vydýchol si, pohol rukami a posadil sa. Čo nastalo potom, to sa nedá popísať. Matka a syn plakali radosťou. On sa radoval s nimi. Nás ale pojala bázeň — áno, bol nám hrozným v tej svojej moci. Ja spomenul som si na Jeho slová, počuté v Jeruzaleme: Ako Otec kriesi mŕtvych a obživuje, tak aj Syn, ktorých chce, obživuje. Amen vám vravím, že príde hodina a teraz je, že mŕtvi počujú hlas Syna Božieho a ktorí počujú, budú žiť. Ostatní vypukli v jasot, volajúc: Prorok veľký povstal medzi nami a Boh navštívil ľud svoj. —

Až potiaľto načúval otec Jakub. Teraz poklonil sa smerom k Jeruzalemu a z jeho úst plynulo dobrorečenie, umlčované po toľkých dlhých rokoch. Uveril v tejto chvíli, že Boh svojho Syna ochránil pred Herodesom, v skrytosti vychoval a dal Ho znova — ó, znova, aby bol Spasiteľom sveta. Žilo predsa teda to betlehemské dieťa, žilo.

Keď o dakoľko hodín potom opúšťal Manases Jakubov príbytok, odchádzal so sľubom, že sa vyzvie, kam Ježiš odišiel, aby mohol prísť pre nich a zaviesť ich k Nemu.

6

Prešlo zase dakoľko týždňov. Jonatán sedával teraz za večera pred stanom samotný. Otec Jakub odišiel predávať ovce a vlnu do Betsaidy. Buďto nepredal, alebo na ceste znova ochorel. Akokoľvek už bolo: Jonatán, ktorý sa ponúkol zatiaľ opatrovať mu stádo, nemohol sa ho dočkať. Raz v piatok zišiel z vrchu dolu — bol so stanom neďaleko — pozrieť, čo robí matka, a nechal pri ovciach chromého Rúbena, ktorý — nemajúc rodičov — kedy-tedy vypomáhal pastierom.

Otec Jakub si ho najal, kým sa vráti, aby nemusel Jonatán byť vždy pri stáde. Keď sa s mamičkou porozprávali a ona mu jedno-druhé povedala čo počula od rybárov, vzal Jonatán malú sieť a išiel ju nastaviť. Spustiac sieť do vody, sadol si na brehu a zahľadel sa do vody.

Jazero bolo tiché ako také veľké oko, ohradené vonnými krami a mesiac a hviezdy sa v ňom obzerali ako v zrkadle. Ach, tu bolo krásne! Zrazu padol tieň na osvietenú vodnú hladinu. Chlapec sa obzrel. Pri jazere stojí oprená o strom krásna pani. Bohaté kadere vinú sa vôkol utešenej tvári. Spod odhrnutého závoja veľké modré oči zadívali sa do blyštiacej sa hladiny. Zrazu ohliadla sa pani; uvidela zadivenú chlapcovu tvár. Na jej ružových perách zahral dobrotivý úsmev. Pozdravili sa navzájom.

— Čo tu robíš, pani? — spýtal sa dôverivo Jonatán. — Ide noc a tento kraj je pustý; kde prenocuješ? —

— Dám sa nocou niesť ďalej; moji nosiči odpočívajú, a tak som vyšla podívať sa na vodu požehnaného Tiberiadského jazera. —

— Prečo ho menuješ požehnaným? —

— Prečo? — Jemná belostná panina ruka spočinula lichotivo na kaderavej chlapcovej hlave. Jej tvár prejavovala hlboké pohnutie. — Tieto vlny nosievajú loďku, v ktorej sedáva a z nej učieva zástupy Majster Ježiš Nazaretský. —

— Ty Ho znáš? — zajasal chlapec a urobil hneď pre paniu miesto vedľa seba na skale.

— Či Ho znám ja! — Sadla si. — Však On je mojím drahým Pánom a Majstrom. Bola som sa doma podívať, ako je s mužom a deťmi. Zabavili ma dlho, ani pustiť nechceli; ale kvetina bez slnka žiť nemôže, ani duša moja bez svetla Jeho slova. Oddelila som sa od zástupu, a preto sa teraz ponáhľam i nocou, aby som čo skôr našla Toho, ktorého miluje moja duša. —

— A kto si ty, pani? —

— Som Johanna Chúzová, manželka úradníka Herodesovho. —

— A prečo chodíš za Ním? Si azda chorá? — vypytoval sa chlapec napnuto.

— Už nie som, On ma uzdravil. Chodím preto za Ním, keď treba, aby Mu voľakto poslúžil. Nie som sama; je nás niekoľko ešte. Obzvlášť posluhuje mu Mária z Magdaly. —

— To je kto? —

— Bohatá pani, ktorá bývala veľmi nešťastná. Bola posadnutá diablom. Ježiš ju vyslobodil. Ó, my ani nevieme, ako Mu máme svoju vďaku dosť dokázať. Naši známi sa na nás hnevajú; naše rodiny nám robia veľké prekážky — ale my nič nedbáme, len keď Jemu smieme a môžeme poslúžiť. —

— A čo bolo tebe? Aká choroba ťa trápila? —

— Telesne som bola zdravá, ale duša a srdce boli choré; ale to je dlhá história. —

— Ach, prosím pani, povedz mi to — žobronil Jonatán.

— A ty Ho tiež miluješ? —

— Ó, veľmi! —

— Videl si Ho už? —

— Je to moja najväčšia túžba, aby som Ho mohol vidieť; verím, že mi to Pán Boh dá. —

V krátkosti rozprával chlapec všetko, čo vedel od otca Jakuba o betlehemskom Spasiteľovi, i to, že Ho videl otec Jakub v Betabare, i to, ako sa on, Jonatán, chcel dostať do Jeruzalema k Nemu a nemohol.

Paniu tá betlehemská udalosť veľmi zaujímala. — Až sa zídem s Máriou, jeho matkou, opýtam sa jej, či je On to dieťa anjelmi zvestované a kde sa s Ním ukryla, keď Herodes mordoval dietky. A až sa potom dakedy dostaneš za nami, hľaď sa pretlačiť až ku mne a ja ti to poviem. On je náš Spasiteľ, On je ten Baránok Boží. Chcel si vedieť, ako som ja prišla k Nemu. Od detinstva túžila moja duša po pokoji, obzvlášť odkedy ma vydali za Chúzu a prišla som na Herodesov dvor, kde bolo toľko rozkoší pre telo a toľko neprávosti! Vedela som, že nežijeme tak, ako by sme mali žiť, aby Boh našich otcov bol s nami spokojný. Tu raz vybral sa kráľ i Herodias s veľkým sprievodom do Betabáry podívať sa na divného proroka Jána. Ako som toho proroka počula, otvorili sa mi oči. Poznala som, že sme veľmi hriešni. Potom prorok povedal kráľovi pravdu, a preto ho vrhli do väzenia. Nepokoj v mojej duši rástol kamdiaľ viac. Vydala som sa do Jeruzalema a dala som tam za seba obetovať. Ale všetko nadarmo. Mnoho tam rozprávali o Ježišovi, aké tu činil divy na Veľkú noc. Hľadala som Ho, až aj našla. Prišla som práve vtedy, ako sedel na vrchu a kázal. Keď volal: Poďte ku mne všetci, ktorí pracujete a ste obťažení a ja vám dám odpočinutia, vzchopila som sa a išla som k Nemu. On pohliadol na mňa a riekol: Vezmi kríž svoj a nasleduj ma. Nuž, poslúchla som Ho. Nasledujem Ho, žijem a pracujem pre Neho, slúžim Mu i Jeho učeníkom. On ma naučil milovať, trpieť a pracovať. Ďakujem Bohu, že môj muž už tak tuho proti tomu nebrojí: len sa strachuje, aby som sa z rozumu nepominula. Zato otec, matka a celá ostatná rodina odvrátili sa odo mňa ako od nečistej. Na to ja však nič nedbám. V duši mojej je pokoj. — On mi všetko odpustil, On srdce moje uzdravil. A keď som sa teraz aj od teba dozvedela, že On je naším Spasiteľom, budem Mu tým vernejšie slúžiť. Viem, že On musí kraľovať. Potom, až bude kráľom, nebude ma snáď potrebovať, a ja budem vychovávať svojich dvoch synov pre Neho. Ale teraz, keď je v takom ponížení, že — ako sám povedal — nemá, kde by hlavu sklonil, teraz potrebuje našu pomoc. Ale už aj musím ísť. — Pani vstala.

— Len to mi, prosím, ešte povedz, pani: keby som ja sa k Nemu dostal, či by som Mu mohol priniesť pár rybičiek? Vzal by si ich? —

— Ó vzal, On je veľmi dobrotivý a veľmi chudobný, lebo hoci robí veľké divy, pre seba dosiaľ neurobil ani jeden. —

— Ach, to ja už k Nemu pôjdem. Poprosím mamičku, aby mi upiekla pár chlebov a vezmem rybičiek a tak Mu to položím k nohám. —

— On ťa za to požehná. A teraz požehnaj ťa Boh otcov našich! Pokoj s tebou! —

— Aj tebe pokoj, pani! — poklonil sa chlapec hlboko a dlho ešte za ňou hľadel, keď už v diali zmizla biela šata odchádzajúcej učenice Ježiša Nazaretského. Ona opustila Herodesov palác, kráľovský rozkošný život, muža i deti a celú rodinu, aby vzala na seba svoj kríž a nasledovala Jeho, ktorý nemal, kde by hlavu sklonil, aby slúžila Jemu.

Ako sa tak Jonatán díval, objal ho ktosi:

— Pokoj tebe! —

— Otec Jakub! — Áno otec Jakub živý, živúci stojí pred ním. A je to on? Tvár samý blesk radosti a nebeského pokoja. — Otče, ty si Ho videl! — zvolal chlapec v blahej predtuche.

— Videl, synu milý, videl aj počul. — Starec sadol si na skalu.

— Preto som sa tak dlho zabavil. Moja túžba, zvedieť konečne pravdu, vzrástla tak veľmi, že keď som bol už v Betsaide, musel som zájsť až do Kafarnaumu. Tam mi ukázali dom, kde býva On, keď je v meste; ale On nebol doma. Zato našiel som Máriu Jeho matku a — milý synu, hoc už prešlo tridsať rokov od tej doby a ona zostarla, predsa som ju hneď poznal, matku nášho betlehemského Spasiteľa. Dal som sa jej do známosti. A ako sme sa tak rozprávali, povedala mi, že prv, než tí vojaci prišli do Betlehema, snívalo sa jej mužovi Jozefovi, aby vzal dieťa i matku a utiekol s nimi do Egypta. On poslúchol. Ešte ani nesvitalo, zobudil ženu; vzali dieťatko i to zlato, čo im tí mudrci priniesli, ktoré sa im na ceste i v Egypte dobre zišlo, a utiekli. Tak musel náš Spasiteľ ešte maličký utekať pred Herodesom, ako kedysi Dávid pred Saulom. A tak Ho musela matka skrývať, ako Mojžiša skrývala jeho matka. Ale predsa Ho ukryla. Desať rokov boli v Egypte; potom sa navrátili a bývali v Nazarete. Tak sa naplnilo proroctvo: V Betleheme sa narodil, z Egypta povolal Boh Syna svojho a Nazaretský sa volať bude. Ešte toto sa musí naplniť: Kraľovať bude kráľ a šťastne sa mu povedie. Ani o tejto veci niet pochybností. A keby som aj to všetko nevedel, keď som Ho videl a počul, keď som na vlastné oči videl tie divy, ktoré činí: už preto by som musel uveriť, že Boh navštívil svoj ľud. Teraz, keď som Ho už aj ja videl a počul, počkáš len, kým príde Manases, a hneď s ním pôjdeš, aby si aj ty, milý synu, mal konečne splnenú svoju svätú túžbu. Až sa to stane, prial by som si, aby ma potom Boh už prepustil v pokoji, lebo moje oči videli Jeho spasenie. —

7

Jonatán čakal zo dňa na deň, ale Manases neprichádzal. Otec Jakub si nevedel vysvetliť, čo je toho príčina. Neprichádzal a medzitým sa rýchlo minula jeseň, prišli zimné pŕšky a hmly. Jonatán nahliadol, že už musí počkať do jari. Neraz si poplakal, lebo túžil kamdiaľ viac, až od toho ochorel. Stával sa netrpezlivým a chvíľami i zlým. Keď ho to prešlo, želel svoj hriech; cítil však kamdiaľ tým silnejšie, že jeho srdce je choré. Predtým túžieval len vidieť toho predivného Syna Božieho; teraz vedel, že potrebuje Baránka Božieho, ktorý sníma hriechy sveta. Obzvlášť, keď sa otvorila jar, a on počul o udalosti, ktorá sa stala nedávno.

Rozprávala to jeho mamičke jej sestra, vydatá v Tiberiade. Pozval vraj akýsi farizeus Pána k sebe do domu, aby Ho pohostil. Ako tak sedeli spolu pri stole, stalo sa, že prišla dovnútra žena, ktorá bola pre svoj hriešny život známa v tom meste i na okolí. Tá pristúpila priamo k Ježišovi, kľakla na zem a veľmi plakala, pritom pomazala nohy Ježišove voňavou masťou a zmáčajúc ich svojimi slzami, ľúbala ich a utierala svojimi krásnymi vlasmi. On akoby ju ani nevidel. Ale keď sa farizeus nad tým divil, že jej dovoľuje, aby sa Ho dotýkala — keby vraj bol prorokom, vedel by, aká to žena je — riekol mu Majster: Dvoch dlžníkov mal nejaký veriteľ; jeden bol dlžen päťsto peňazí a druhý päťdesiat; a keď nemali odkiaľ zaplatiť, odpustil obom. Povedz teda, ktorý z nich bude ho viac milovať? Na to odpovedal farizeus: Myslím si, že ten, ktorému viac odpustil. Dobre si rozsúdil, riekol Ježiš a ukážuc na plačúcu ženu, vravel: Vidíš túto ženu? Vošiel som do tvojho domu, vody mojim nohám nedal si, ale táto slzami zmáčala moje nohy a vlasmi hlavy svojej utrela. Nebozkal si ma, ale táto, ako som prišiel, neprestala ľúbať moje nohy. Olejom moju hlavu nepomazal si, ale táto masťou mazala moje nohy. Preto vravím ti: odpustené sú jej hriechy mnohé, lebo milovala mnoho. Komu sa ale málo odpúšťa, málo miluje. A potom sa sklonil k tej žene so slovami: Odpustené sú ti tvoje hriechy. Ale keď ona zostala ležať pri Jeho nohách a okolo sediaci sa horšili, povedal jej: Viera tvoja ťa k spaseniu priviedla, iď v pokoji! A vstala, išla a bolo na nej vidieť, že jej bolo naozaj všetko odpustené a že jej srdce ozdravelo, tak ako to srdce Johany Chúzovej alebo srdce Márie z Magdaly!

— Až ja sa dostanem k Nemu, — myslel Jonatán sám v sebe — či aj mne odpustí, aj mňa uzdraví? —

Konečne priniesol levita Alfeus, putujúci do Jeruzalema, správu od Manasesa. Veľmi smutná vec zadržala ich priateľa, tak že nemohol prísť. Drahého majstra Jána nebolo viac medzi živými. Dal ho Herodes v žalári sťať, ukrutne zavraždiť na žiadosť nešľachetnej Herodiady. Levita plakal, keď toto rozprával.

Herodes svätil svoje narodeniny a hodoval so svojimi hosťami v skvelých komnatách. Vtom vošla tam dcéra Herodiady a Filipa, kráľovho brata, a začala prekrásne tancovať. Jej tanec zaľúbil sa Herodesovi tak, že jej sľúbil darovať, čokoľvek by žiadala, až do polovice kráľovstva. Nuž, bežala dievočka tá k matke a táto jej radila, aby si vyžiadala hlavu Jána Krstiteľa na mise. Ešte jej vraj tiež povedala, že kráľ toho Jána rád počúva a rád aj všeličo podľa jeho rady robí; takže ho ten Ján ešte aj k tomu navedie, aby ich obe dal od seba preč. A že ony nebudú mať pokoja, kým Ján žije a kráľa napomína.

Dievočka teda požiadala o hlavu Jánovu. Kráľ sa síce zarmútil, ale predsa jej žiadosti povolil. Čo Herodias s tou hlavou urobila, nikto nevie; ostatné telo pochoval Manases a druhí učeníci. Ale Manases od žiaľu za majstrom až ochorel, takže len teraz sa z toho zbiera. Príde vraj, len čo bude môcť.

Zatrúchlil otec Jakub, že Boží prorok musel tak zahynúť, a Jonatán horkými slzami oplakal jeho smrť. Už sa nedivil, že Manases neprišiel, ale tomu sa divil, že Ježiš majstra Jána nevyslobodil. Pravda, otcovi Jakubovi sa o tom nezmienil. — Ach — pomyslel si — ja mať takú moc ako Ježiš, nebol by som to dopustil. —

8

— No tak s Bohom, otec Jakub! —

— Požehnaj ťa Hospodin, syn môj! Putuj šťastne. Daj ti Boh otcov našich žiadosť srdca tvojho! —

Ruka starcova spočinula žehnajúc na hlave Jonatánovej, ktorý sa konečne vydal na púť za Ježišom. Bol krásny, jasný deň, príroda obliekala si nové rúcho. Starec položil ruku na oči a hľadel za miznúcou postavou svojho mladého priateľa, kým mu ho neodňala diaľka. Práve tak dívala sa tamto pred chalúpkou starostlivá mamička, ktorá synovu torbu zásobila ôsmimi chlebmi a hojnými rybami.

— Nebudem ja čakať na nikoho — riekol Jonatán, keď zvedel, že Ježiš sa preplavil do krajiny Gadarénčanov. — Pôjdem ta k prístavu a počkám; veď On príde späť, a tak sa dostanem k Nemu. — Otec Jakub nebránil. Potešil a uspokojil aj chlapcovu mamičku, ktorý ostatne už vyrástol na hodného šuhaja. A tak prepustili Jonatána s požehnaním a s nádejou, že ho bude sprevádzať anjel Hospodinov, očakávajúc túžobne jeho návrat.

On medzitým doputoval šťastne do Tiberiady. Príduc ku brehu, uzrel tam loď, ktorá sa práve chystala na druhú stranu. Poprosil, aby ho vzali a zaplatil za prievoz. Nevidelo sa mu čakať na brehu, lebo sa dozvedel od jedného starého muža, ktorý prišiel z krajiny Gadarénčanov, že Ježiš sa ešte zdržiava na tej druhej strane a sotva tak skoro odtiaľ odíde.

Na lodi bolo mnoho reči o Pánovi; tak Ho všetci nazývali. Loď patrila otcovi Zebedeovi a tento rozprával, čo počul od svojho syna Jakuba. Keď sa plavili do krajiny Gadarénčanov, že bol vraj Pán tak veľmi ustatý, že zaspal vzadu na lodi na poduške, lebo nemal vo dne chvíle pokoja, ani na jedlo, a v noci obyčajne utiahne sa do samoty na modlitbu. Spal, a tu strhla sa veľká búrka. Víchor hádzal loď sem a tam, voda valila sa dovnútra a len-len utonúť! On spal. A spal vraj tak ticho, ako keď matka kolíše dieťa na kolenách. Konečne pojal učeníkov veľký strach; pristúpili teda k nemu a zobudili Ho: — Pane, zachovaj nás, hynieme! —

— A On? — spýtal sa Jonatán.

— On vstal, pozrel na more, pohrozil mu a riekol: — Umĺkni a upokoj sa! — a razom vietor utíchol, vlny opadli a bolo ticho a jasno. Pán ale pokáral učeníkov, že nemajú viery. —

Jonatán dlho premýšľal o tom, aká že to je veľká moc, rozkazovať tak vetru a moru to môže len Stvoriteľ.

Kým prišli ku brehu, vedel Jonatán celé odseky z Ježišových kázní a podobenstiev naspamäť. Rybári ochotne rozprávali pozornému poslucháčovi, čo vedeli.

Na brehu stál zástup ľudu a jedna žena veľmi horlivo rozprávala.

— Čo to vravíš, žena? — spýtal sa otec Zebedeus, keď vystúpili na breh.

— Pomysli si —, otče, vytasil sa mladý známy rybár — ona rozpráva, že váš Majster uzdravil gadarenského diabolníka. Vieš, toho, čo nebýval v dome, ale len v hroboch a čo sa ho všetci toľko báli, keď sa ani odevom neodieval a len vždy hádzal kamene. Ale nech nám to sama rozpovie ešte raz, ako to bolo. —

Žena skutočne na veľkú Jonatánovu radosť rozprávala znovu, že ten divoký človek bežal naproti Ježišovi, majúc v každej ruke kameň. Všetci, čo to videli, vykríkli a ustúpili, a tak stáli si Pán a ten diabolník zoči-voči. Každý čakal, čo bude ďalej. Pohľad na toho človeka bol hrozný. Jeho nahé telo bolo plné sinavíc a rán. Jeho divoká tvár bola zarastená a dodriapaná, vlasy rozcuchané, celý človek samá špina a zaschnutá krv. A tie divé oči upreli sa na tichý, ľúbezný obličaj Pána. Vtom, ako sa im ich zraky stretli, Pán pohol perami a hoci nebolo slova počuť, diabol počul a hrozne tým úbožiakom trhol. — Ježišu, Synu Boha najvyššieho, prosím ťa, netráp ma! — zvolal ten nešťastný človek a padol k nohám Pána. Na otázku: — Koľko vás je? — odpovedal, že množstvo; a tí diabli prosili ústami toho človeka, zvíjajúceho sa v bolesti pri nohách Ježišových, aby im nekázal ísť do priepasti, ale aby mohol vojsť do stáda sviň, ktoré sa tu neďaleko pásli. Nuž, On im to skutočne dovolil, a vo chvíli to stádo sa hnalo ako divé z vrchu dolu a utonulo v mori.

— A ten muž? Čo sa s ním stalo? — vyzvedal sa Jonatán.

— Ten, synu, zostal chvíľu ako mŕtvy. Potom pozrel hore, lebo sa mu vrátil zdravý rozum, videl Pána a videl i seba, aký je ohyzdný. I zahanbil sa a skryl tvár v prachu zeme. Ježiš pozrel na nás a tu hneď každý mal sa k niečomu. Muži pokryli úbožiaka plášťom a odviedli ho k vode. Johana Chúzová podala vonné mydlo, hrebene a iné, čo bolo treba. Mária z Magdaly podala šatstvo zo zásoby, ktorú máva pre Pána a Jeho učeníkov pohotove. Každý z mužov poslúžil, čím mohol. Po malej chvíli, keď priviedli toho človeka ostrihaného, oholeného, umytého a oblečeného, skoro by ho nikto nebol poznal. Čo až potom, keď Pán s ním prehovoril, a on si mohol sadnúť k Jeho nohám a počúvať. Ach, to bola pre nás nevýslovná radosť. Ale tí nešťastní Gadarénčania prišli z mesta, a keď videli a počuli, čo sa stalo, prosili Ježiša, aby odišiel z ich krajiny; a On odišiel hneď. —

— Odišiel? — skríkol Jonatán, — niet Ho tu?

— Niet, synu, preplavil sa späť do Kafarnaumu. —

Jonatána táto zvesť priamo zdrvila. Pustil sa do plaču a nedal sa nijako potešiť. Márne prihovárali sa mu tu prítomné ženy.

— Keby som bol tam dočkal a nechodil sem, bol by som Ho uvidel, počul, ale takto Ho už snáď nikdy neuvidím! — Usnul pozde v noci, zmorený plačom.

Ráno sa zobudil s bolestnou spomienkou na to, čo sa mu prihodilo a ako ďaleko je ešte od cieľa svojich túžob. Smutne poďakoval sa rybárovej žene za nocľah, ktorý mu poskytla, a pobral sa ku brehu, aby vyhľadal loď otca Zebedea. No, tej tu nikde, nikde nebolo. Ako tak zarmútený chodí, vidí v diali černieť sa loď, až prirazila k brehu. Vzchopil sa a celý zadychčaný dobehol k nej. Po dlhom dopytovaní sa dozvedel, že o dva dni vypláva do okolia Betsaidy. Dva dni — to bola dlhá lehota. Ako ich stráviť? No, keď len ho loď prevezie na druhú stranu; odtiaľ potom pôjde ďalej podľa brehu do Kafarnaumu. Ponúkol rybárom svoju pomoc. A tak, hoci sa mu zdalo, že tú dobu neprečká, predsa prežil i tieto dni a noci. Konečne ich niesli vlny toho požehnaného jazera, ako ho nazvala Johana Chúzová.

Prvé, čo počuli, keď prirazili k brehu bolo, že Ježiš Nazaretský zašiel od Betsaidy na akési pusté miesto a že zástupy zo všetkých strán putujú tam za Ním. Tentoraz sa Jonatán rozplakal radosťou. Vedel, že už je blízko cieľa a že jeho túžba sa konečne vyplní.

9

Mladý pútnik dohonil zástupy. Počúval, čo si medzi sebou rozprávali a jasal, že konečne ide s ľuďmi, ktorí tak ako on, túžia po Ježišovi. Mnohí z nich Ho už videli; niektorí o Ňom len počuli. Mnohí viedli so sebou chorých, ktorých všetka nádej sa upierala k Nemu. Tu niesli synovia chromého otca na nosidlách, tam zase mala matka na oslovi uviazaného chlapca námesačníka. Viedla si osla sama a strážila si úbohé dieťa. Tu viedli slepého, tam hluchého. Opodiaľ kráčali malomocní so zaviazanými ústami a ťažko stúpali pokašľávajúci suchotinári. Všetci tí ľudia, čo tu išli, potrebovali Ježiša veľmi, buď pre seba samých alebo pre iných.

Niektorí pochybovali a trápili sa myšlienkou, či ich uzdraví? Iní spomínali Jeho divy a tak si dodávali dôvery. Tí ale, ktorých len nedávno uzdravil, svedčili horlivo o Jeho láske a moci.

Zrazu vidí Jonatán známu tvár: mladíka v gréckom kroji. Počkal na neho, a keď sa tento priblížil, opýtal sa ho, či ide tiež za Ježišom.

— Idem, a nechcem viac už nikdy od Neho odísť. —

— Videl si zase nejaký veľký div od Neho, ako pri tom Lévim? —

— Viac než to. Keď sa Pán vrátil z krajiny Gadarénčanov, čakali sme na Neho vo veľkých zástupoch. Tu prišiel k Nemu knieža školy, menom Jairus, ktorý mal už dávno chorú dcéru, ale mu ju dosiaľ nevedel vyliečiť ani jeden lekár a ona počínala umierať. Nuž, prišiel k Ježišovi, padol mu k nohám a prosil, aby vošiel do jeho domu a uzdravil ju. —

— A uzdravil ju? —

— Viac ako to. Kým sa Pán dostal k Jairovmu domu, umrela tá dcéruška, lebo už cestou mu vyšli naproti sluhovia a vraveli svojmu pánovi: Umrela tvoja dcéra, nezdržuj majstra. Ale Pán povedal kniežaťu: Neboj sa, len ver! a šiel predsa s ním. Na ceste zdržala Ho jedna žena, čo už dvanásť rokov bola chorá a na lekárov minula celý majetok a stále sa mala horšie. Tá, ako sa dotkla Jeho rúcha, hneď ozdravela. Ale Pán zbadal, že z Neho vyšla moc, a tak musela to vyznať pred všetkými. On jej potom povedal, že jej viera ju uzdravila a aby vraj navždy bola sprostená svojho neduhu a trápenia.

To Ho teda ešte pribavilo, takže keď prišiel k Jairovmu domu, už tam trubači hrali smutné piesne a nariekačky plakali. Dievčatko bolo už vystreté. Prečo plačete? Neumrela dievočka, ale spí, povedal Pán. Vysmiali sa Mu. Nato vyhnal všetkých von a vzal so sebou len rodičov tej dievočky a troch učeníkov a vošiel do domu. Tam vzal dieťa za ruku a povedal: Dievočka, vravím ti, vstaň! Keď vstala, dal ju rodičom a kázal, aby jej dali jesť. Jairovu radosť si nemôžeš predstaviť. Nevedel ani, ako sa s Pánom rozlúčiť, aj tri razy padol Mu k nohám a odprosoval Ho, že Mu prv neveril. No Pán ho nekáral, ale požehnal ho a odišiel. —

Ach, či bol Jonatán rád, že sa toto všetko dozvedel. Ale tu mu srdce počalo prudko biť. Hľa, veď tam sú zástupy a medzi nimi iste je aj On — Ježiš! — Ja sa musím dostať až k Nemu, — sľuboval doma, a teraz ho opustila všetka odvaha. Cítil, veril, aký veľký, všemohúci Pán je Ježiš a on je úbohý, chudobný, hriešny chlapec. — Ale veď On je náš Spasiteľ, Baránok Boží a ja Ho veľmi, veľmi potrebujem, ja musím až k Nemu! — Ale ach, už bol tak blízko, už vedel, že ho tu len zástup delí od Pána, a predsa prešiel skoro celý deň, kým sa dostal k Nemu. Veď tu bolo toľko chorých a všetci potrebovali Jeho pomoc.

Zrazu ten nával ustal. Nemocní boli uzdravení a Pán začal hovoriť o kráľovstve Božom. Jonatán Ho nevidel pre vysokých mužov, čo stáli pred Ním, a ani dobre nepočul ten hlas, o ktorom hovoril Manases, aký vraj je sladký a mocný. Bolo mu tak úzko vôkol srdca. — Načo som prišiel, ak Ho nebudem ani vidieť ani počuť? — Obišiel potichúčky — vyzul sa zo svojich drevákov — a pátral po lepšom mieste.

Hľa, tam trochu opodiaľ na vyvýšenom mieste zabelel sa mu závoj. Tam sedela, hlavu do dlaní podoprenú pani Johana Chúzová. Okolo nej sedeli ešte iné ženy a dievky. Jonatána to tiahlo k tým Ježišovým učeniciam. Keď nemôže vidieť Pána, odovzdá aspoň pani Johane tie chleby, čo priniesol. Oni mu už trochu stvrdli a z ôsmich ich zostalo len päť, z rýb len dve, lebo musel dať za prievoz a potreboval aj sám. Ale snáď to Pán predsa prijme.

Podarilo sa mu, bez toho, aby koho vyrušil, dostať sa až k učeníkom Pána, práve keď Ježiš svoju reč dokončil. Načo učeníci obstúpili Pána, akoby sa o niečom radili. Slnce začínalo už zapadať.

Pani Johana poznala Jonatána hneď a veľmi sa mu potešila. Spýtala sa ho v krátkosti, ako sa má, ako sem prišiel, a potom mu povedala, ako sa menuje jej susedka, to že je Mária z Magdaly; tá vedľa nej zase Salome.

Ako sa tak rozprávajú, pristúpi k nim muž vysokej postavy a odpovedá na akúsi otázku Márie Magdalény: — Majster nám kázal vyzvedieť, koľko máme chlebov, ale nemáme ani jeden. —

— Ba, Ondrej, je tu jeden mládenček, ktorý priniesol Pánovi päť chlebov a dve rybičky — ohlásila sa pani Johana.

— Tak? No, poď so mnou, synu. — Kým sa Jonatán nazdal, vzal ho silný muž za ruku a raziac cestu sebe i mladíkovi, doviedol ho až k Ježišovi.

V tej chvíli, keď bol Jonatán tak blízko Spasiteľa, vediac, že tie oči, hlboké, ako to jazero Genezaretské, a v nich celé more lásky, spočívajú na ňom, nevidel nič. Nohy sa pod ním triasli. Počul, ako hovorí Ondrej: Je tu jeden mládenček, ktorý má päť jačmenných chlebov a dve rybičky, ale čo je to pre také množstvo! Potom počul, ako rozkazoval ten krásny, láskyplný hlas: „Rozkážte ľudu, aby sa usadil po sto a po päťdesiatich.“

Tu podlomili sa pod ním kolená a on padol k Ježišovým nohám: — Odpusť mi, Pane, moje hriechy, — to bolo všetko, čo mohol pomyslieť — a On mu odpustil. Ocitol sa na srdci, v ktorom nič iné nebilo a nebije po všetky veky, len láska. Žehnajúca ruka spočinula na jeho hlave.

Potom mohol už pozrieť do tej tvári obostretej nebeským pokojom, do tvári Spasiteľa, Baránka Božieho. Kým sa zástupy usadili, mohol aj povedať Pánovi, ako po Ňom veľmi túžil. Ale On to všetko vedel, i to, že Mu tie ryby a chleby do daru priniesol, hoci Mu to učeník Ondrej ani nepovedal. A potom bol Jonatán taký šťastný, že mohol pred Ním držať tie chleby a tie rybičky, z ktorých však neubývalo, lebo v tých svätých, požehnaných rukách ten Boží dar rástol.

Nepýtal sa pritom Majstra, či je On Synom Božím, či je tým Spasiteľom betlehemským, či je tým očakávaným Mesiášom. Nič sa nepýtal.

Jediný okamih na Ježišovom srdci postačil, aby jeho srdce ozdravelo a duša všetko poznala. Lebo ak chce kto uveriť, nech ide až k samému Ježišovi, tam isto uverí.

Veľká mladíkova túžba, uvidieť Mesiáša, sa splnila. Nevýslovne blažený a nasýtený, nemal otázky. Ach, veď pri nohách Ježišových všetky pochybnosti a otázky utíchnu navždy!

(1900)