Zlatý fond > Diela > Divné milosrdenstvo


E-mail (povinné):

Kristína Royová:
Divné milosrdenstvo

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Alena Kopányiová, Eva Lužáková, Marián André, Monika Harabinová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 52 čitateľov


 

Divné milosrdenstvo

1

V kraji, kde Váh spieva svoje sladké piesne, stojí od nepamäti dedinka. Je postavená temer celá z dreva a nepálenej tehly. Keď sa na ňu pozrieš zblízka, uveríš, že sem chodí núdza spávať.

Ináč je to tu taký krásny kútik zeme, že mu podobný nenájdeš. Tie utešené vrchy, tá divo letiaca voda, tie skaly medzi krovinami, tie potôčiky, ktoré pomedzi ne do doliny tečú — ach, pekne je tu, pekne. Kto sa zrodil uprostred takejto prírodnej krásy, komu už nad kolískou zneli také koncerty slávičieho spevu, kto už za detinstva plnými rukami trhával storaké, pestrofarebné kvieťa, komu Váh nad kolískou spieval a šumenie borových hájov storaké rozprávalo povesti — ten srdcom tak zrástol s tým kúskom zeme, ako tie skaly s tými horami.

Ach, pekne tu bolo, pekne — ale predsa najkrajšie tam, kde stála stará, vetchá Mikulova chalúpka.

On už nežil. Zostala po ňom vdova so štyrmi deťmi. Živila sa biedne, veľmi biedne.

Chleba v chalúpke nebývalo, len o veľkých sviatkoch. Deň čo deň jedli deti miesto polievky buď zemiaky varené v šupách alebo v slanej vode. Kedy-tedy uvarila matka sušené ovocie alebo hrachu, a upiekla zemiakové lokše na uhlí.

V zime nemali si deti čo obuť a obliecť; alebo behali bosé, alebo sedeli v nízučkej izbičke. No, keď prišla jar, otvoril sa pre ne svet. A — hoci sa to dakomu pozdá divné — boli to veľmi šťastné deti. Ony nemali nijaké nároky, a tak nepoznali nedostatok. Nevedeli, že jestvujú ešte lepšie jedlá na svete; tak keď len bolo toho dosť, čo mamička dala, to im postačilo.

Priam za ich chalúpkou tiekol malý potôčik; tam stavali si mlyny. A hoci ich nik neučil staviteľstvo ani stolárčinu, narobili parádne tehly, ustrúhali väzbu i strechu.

Kamarátov z dediny mali dosť, a všetko bolo k nim priateľské: susedov veľký biely kocúr, ktorý sa vyhrieval pri nich na brehu a striehol na vtáčiky; hlásnikov chlpatý veselý pes, obe ich kozičky, mamičkine kačice, gunár, húsky — ale všetko.

Niekedy vyšiel ešte i kohút z chalúpky a vyviedol päť sliepok, i paprali okolo detí. Všetky zvieratá mali svoje mená: pes sa volal Cigán, aj keď nebol ani čierny, kocúr Maňo, menšia kozička Líza, väčšia Trucka atď.

Najšťastnejší zo všetkých štyroch detí bol malý Adam Mikula. Všeobecne panovala mienka, že on všetkému rozumie, nielen mlyn stavať, tehly robiť, ale aj pásť už vedel, aj rýbätá loviť; neraz ich na večeru nachytal. Pekávala im ich mamička len tak na sucho, so soľou; ale niekedy dala aj vajce; to bola potom hostina!

Keď bol čas hríbov, jahôd a malín, to on neprišiel s prázdnym z blízkej hory. Lenže týchto lahôdok deti málo užili; to predala mamička pánom, aby bol grajciar[1] do domácnosti.

A bol Adam netaký švárny chlapec: tvárička ako mlieko a krv, pekná okrúhla; ústa ako malina, oči ako trnky; vlasy, ani ten ľan mäkučké a ako zlato žlté, viseli mu hladko začesané až na plecia. On bol najstarší. Mal už sedem rokov. A neraz sľuboval: „Nebojte sa, mamička, až ja budem veľký, potom vám bude dobre!“

A hoci Mikulová musela ťažko pracovať, nemožno povedať, že by to bola bývala nešťastná žena. Mala svoje deti rada; a tieto jej tú lásku bohato odplácali. Nešťastná bola len vtedy, keď prišli z obecného domu daň pýtať; a tak nemala ako platiť, vzali jej raz podušku z postele, raz halenu[2] po mužovi, a nepýtali sa, čím bude prikrývať svoje deti.

2

Raz, ako sa tak deti pri potoku hrali, zašteká Cigán. Maňo zdvihol chvost, vstal a celý sa zježil; husi spustili gagot, gunár zasyčal, kozy sa dali do strečkovania, a deti obzreli sa len tak ledabolo po príčine toho kriku.

Popri brehu beží pekný, biely psík. Na hrdle má stužku a na nej psiu známku; je to jeho medaila, ktorá ho oprávňuje štekať po dedine. Snáď sa Cigán na neho rozbrechal od závisti. Lebo keď si ľudia môžu závidieť, prečo by si nezávideli psy?!

Našťastie vzápätí za psíkom ide jeho pán a v ruke má švižkú trstenicu, ináč by Belkov kožúšok sotva zostal celý. Pán je veľký človek, obutý v lakových topánkach; na čiernovlasej hlave biely klobúk, oči zakryté okuliarmi, v ústach cigara. Zastavil sa pri deťoch a hľadí na ne, ako sa zabávajú.

Adamko ho nezbadal; pokrýva práve mlyn a je do svojej práce práve taký zabraný, ako dáky staviteľ. Zato pán zbadal jeho, ako ho slniečko osvecuje, takého švárneho, zdravého chlapčeka; — radosť na neho pozrieť.

Múdrosť sedí chlapcovi na tváričke; vidíš to hneď, keď sa na neho podívaš. Z toho môže dač byť, keď vyrastie.

Popravil si pán okuliare, zavolal na svojho psíka a odišiel.

Menšie deti s otvorenými ústami chvíľu hľadeli za ním, či vlastne za psom, ktorému pán krútil paličku a tento ponad ňu preskakoval a štekal.

„Adamko, pán notárius išiel okolo,“ hovoria chlapci malému staviteľovi.

„A ja dbám!?“ pohodil chlapec plecom. Strecha na mlyne začala sa mu kriviť.

Úbohý chlapček! Bárs by ťa zem bola pokryla prv než spočinuli oči tamtoho muža na tebe.

Zašiel notárius na svojej prechádzke k richtárovmu domu. Na richtárovi vidno, že — ako sa hovorieva — pušný prach nevynašiel. Červený, do modra prechádzajúci nos svedčil, kde necháva i poslednú štipku rozumu. Ponížený spôsob správania oproti notárovi vraví zase, že, keď bola richtárska voľba, vrchnosť vymenovala tohto muža za richtára iste preto, aby mal kto za celú obec prisviedčať v každej veci, ktorú notárovi naložia.

„Išiel som okolo Mikulov,“ hovorí notárius, „hrali sa tam deti; bol medzi nimi taký asi sedemročný chlapec, bledých vlasov a čiernych očí, zdá sa šikovný; neviete, čí je?“

„To je Mikulkin najstarší.“

„Tak? A ona čo, ako sa živí?“

„Nuž, ako kedy,“ pokrčil richtár plecami. „Nedávno sme jej museli vziať záloh;[3] nemala čím platiť ani krajinské, ani obecné. Sotva tie deti vyživí; čo by aj jedna osoba štyri, keď nieto odkiaľ vziať!? Zašatiť, zaobuť ich tiež nemá ako.“

„Dobre, že to viem; o toho chlapca bude postarané,“ spokojne narovnal sa notárius. „Práve som dostal od pána slúžneho dopyt, ak vraj sú v našej obci rodičia, ktorí by mali mnoho detí, alebo vdovy, a nemohli by ich vychovať, že jedno alebo dve sa môžu na stoličné útraty poslať na Dolnú zem. Tam sú bohatí maďarskí sedliaci, ktorí nemajú deti, a chcú odtiaľto z horného vidieka za svoje vlastné deti prijať. Tak dáte Mikulovú zavolať a poviete jej, že na druhý mesiac bude mať o jednu starosť menej.“

Notárius popravil sklíčka,[4] zapísal si do zápisníka meno „Adam Mikula“, pohladil svojho psíka a berie klobúk.

„Prosím,“ zakoktal richtár, „a kedy mám dať zavolať tú ženu?“

„Hneď. Ja, keď prídem domov, ihneď napíšem pánu slúžnemu!“

„Ale ona toho chlapca nemá ako zašatiť, a taký, aký je, nemôže ísť!“

„To som zabudol povedať: dáte mu ušiť šaty a obuv. Pravdaže taký tam ísť nemôže.“

„Ale,“ škriabe sa richtár za uchom, „ak by ona tak nechcela?“

„Čo, nechcela?“ stiahol notárius obočie. „Sami ste povedali, že nemá ako platiť, nemá ako zaodievať a živiť tie deti. Keď sa nepostaráme, dnes-zajtra celá tá perepúť padne obci na ťarchu; to nemôžeme dovoliť. Ja mám rozkaz od pána slúžneho, rodičom, ktorí by nemohli deti vychovať, jedno odobrať; čím viac, keď je to vdova! Zostanú jej ešte tri, a z chlapca vyrastie bohatý Maďar. Keby ona nechcela, musíme to urobiť i proti jej vôli v prospech toho chlapca. Veď ako mu ona môže dať výchovu? Keď nemá šiat, nemôže ho poslať ani do školy! Vyrastie ako drevo. Pamätajte si: zákon je zákon. A keď Mikulová príde, priam jej prikážte, aby ani nenariekala; — že chlapca dať musí.“

Vyšparoval si notárius zo zubov pečienku, ktorá mu tam zostala od obeda, šibol psíka, a vyšli z richtárovej chalupy.

Krútil richtár hlavou. Múdrosť ho síce netrápila, citom veľmi neoplýval, — veď neraz, keď bol opitý, zbil vlastnú ženu i deti — ale vziať nasilu matke dieťa, a to takého chlapca, ktorý jej už čo-to pomohol, to sa mu predsa nevidelo.

Ešte keby to bola sirota, ktorá by nemala ani otca, ani matku, alebo keby tá matka bola zlumpačená! Ale Mikulová bola statočná, poriadna osoba; mala deti rada a opatrovala ich, ako vedela.

Nedávno jej dal jeden sused do opatery kozy; chlapec ich už môže pásť, a budú mať pre ten drobizg mlieka. Áno, nešlo to panské milosrdenstvo richtárovi do hlavy; ale keď musel, dal ženu zavolať. No prv, než by k veci prikročil, strhol fľašu z police; musel si dodať zmužilosti a sily.

Pribehla Mikulová celá naľakaná; čo ju len zase požadujú k richtárovi?! Začal richtár, že kedy si tie zálohy vymení, že ich musia predať. Predostrela mu s plačom, že veru dnes nemá ako, ale že pôjde do roboty; a keď vyrobí, prinesie, vyplatí.

Pýtal sa jej, prečo chlapec nechodil v zime do školy. Žalovala sa mu, že ho nemala ako zaobuť, a že bosé chodiť nemohlo.

Posilnil sa richtár ešte jedným kalíškom; no a teraz už mal dosť sily oznámiť žene, aké veľké šťastie postretlo jej chlapca, že sa pánu notáriusovi zaľúbil, že pán notárius budú písať pánu slúžnemu, že chlapec dostane nové šaty i obuv, a stane sa raz bohatým, dolnozemským sedliakom.

Vypočula žena všetko. Hľadela temer meravo na richtára práve takými peknými očami ako boli Adamkove. Potom zalomila rukami, stiahla pekné obočie a hovorí rozhorčene:

„Ja že mám dať svojho Adamka, ani neviem kam, kde som sama jakživ nebola k cudzím ľuďom, ktorých nepoznám, ktorí ani našou rečou nehovoria? To nech pán notárius také dieťa tam pošle, ktoré nemá matku. Chudobná som, ale keby som si ruky po lakte, nohy po kolená zodrala, ani jedno z mojich detí nedám!“

„Ale pán notárius povedal, že musíte!“ namietol richtár.

„Musím?“ skríkla. „Kto to povedal? Kto by sa opovážil, nasilu mi vziať moje dieťa?“

„Keď nemáte ani ako daň platiť, ani ako šatiť, zaodievať!?“

„Predám chalupu i všetko; a keď po rade[5] pôjdem, predsa si ani jedno nedám!“

Nahneval sa richtár, nahrešil žene, vyhnal ju; a ona, objímajúc svoje deti doma, pripadala si bohatá ako kráľovná, ktorá ochránila svoju ríšu. Pevne bola presvedčená, že niet tej moci, ktorá by ju mohla s jej synáčikom rozlúčiť.

3

Bol krásny letný podvečer. Slniečko strojilo sa zapadať za vysoké hory; a v týchto horách, asi hodinu cesty od domova vzdialený, sedel malý Adamko. Sedel na skalnom svahu; veď celé odpoludnie hľadal jahody; mal ich tu vedľa seba plné dva nosáky.[6] Opieralo chlapča umdlene zlatovlasú hlavičku o vyššiu omachnatenú skalu, v ruke starostlivo držalo malé mŕtve vtáčatko. Snáď vypadlo z hniezda, snáď sa priskoro pustilo lietať; padlo, umrelo. Už sa chlapec nad ním aj vyplakal. „Vezmem ho,“ myslel si; „keď prídem domov, tam ho pochováme, aj krížik mu dáme na hrob.“

Nevedel chlapec, prečo mu bolo tak clivo. Hľadel po horách naproti, hľadel dolu do doliny. Tu hadila sa rieka, a po nej plynula plť. Pltníci spravili si oheň, chystali sa variť večeru, a voda niesla ich ďalej medzi horami.

Neznal chlapec živého Boha, neznal Syna Božieho, Ježiša. Celá dedina bola katolícka; všetci žili vo tme, on s nimi. Mali obrady, sochy, kríže; mali Máriu, svätých, svätice; mali svätenú vodu, lampičky, ostatky, ružence, hromničky, ale nemali živého vzkrieseného Ježiša, ktorý by bol s nimi býval pod ich doškovými strechami. Ach, oni nevedeli, že On napriek tomu prichádzaval i do tejto biednej dediny.

Nevedel chlapec, že i teraz spievali vtáci na počesť Jemu, ktorý bol, ktorý je, a ktorý má prísť, že skláňali sa šumiace jedle pre Ním, ako klaniavajú sa ľudia veľkým pánom. Voda hučala pri nohách hymnu chvál; kvietky vydávali vonný pozdrav a rozprávali si o Ňom, ktorý raz chválil ich krásu a bezstarostnosť.

V tej tíšine bolo chlapcovi zrazu, akoby ho nečia ruka pohladila po čele a požehnala; no bol to len vetierok. Ba tak sa chlapec na tie vysoké hory, na tie omachnatené skaly — pomníky Božej slávy — zahľadel, a potom na tú vodu a na to kvieťa, akoby to videl alebo po prvý raz, alebo naposledy.

Ťažko mu bolo opustiť miesto odpočinku a ísť domov. No potom sa ponáhľal; veď musel pochovať mŕtveho vtáčika.

„Veď zajtra zase prídem,“ povedal sám sebe. Ach, ale neprišiel — —

*

Medzi dnešným a zajtrajším večerom ležalo niekoľko strašných hodín — hodín, ktoré — raz prežité — nikdy nedajú sa zabudnúť.

Odobril slúžny, čo notár vybral, naznačil si medzi malých odporučencov[7] meno Adama Mikulu. Potvrdil, že chlapca Mikulovej treba vziať násilne — ak by sa bránila — pretože nemá deti ako vychovať a do školy posielať.

Ach, vzali žandári[8] Mikulovej Adamka nasilu. Odtrhli dieťa — zúfalo sa brániace — od matky, bračekov a sestričky, navliekli naň cudziu šatu, dali mu na prsia tabuľku s číslom.

Keď sa druhého dňa sklonil večer nad svetom, odvážal už vlak chlapca s inými pätnástimi ďaleko, ďaleko z rodného kraja. Daktoré z detí plakali, práve tak, ako Adamko, iné sa smiali, tretích tešilo nezvyklé väzenie, štvrtým bolo jedno, kam prídu. No na všetky deti zaľahla tieseň, keď — čím ďalej sa viezli — tým menej bolo počuť rodnú reč. Konečne nezaznel už ani zvuk; — deti ovanula cudzina.

Nechávali deti jedlo tak. Oči sa im plnili slzami, a už i tí chlapci, ktorí sa predtým malému Adamovi smiali, začali sa k nemu približovať.

No on akoby ani nežil; on vždy videl len notáriusa,[9] a ako mamička pred ním padla na kolená, a ako ju on odsotil. A zase videl, ako jeho mamička beží za vozom, v ktorom jeho odvážajú, a už ani plakať nevládze, len chrapľavo kričí: „Dieťa moje! Dieťa moje!“ a ako ju notáriusov kočiš šľahol bičom.

Ó, sú rozpomienky, ktoré i najjemnejšie povahy pretvárajú na zúrivcov.

Chlapec len na to myslel, že keby tu bol ten notárius, že on by ho pokúsal, že by mu oči vyškriabal.

No už nielen cudzia reč začala pôsobiť; i cudzí kraj. Nikde ani stopy po vrchoch, púšť — púšť. Detí zmocnilo sa akési zmŕtvenie. Okrem toho začali už rednúť; jedny ostávali bližšie, druhé viezli ďalej; oddelili ich jedno od druhého. Boli tu, napríklad, traja z jednej osady; ale rozdelili ich tak po tej šírej dolnozemskej púšti, že sa už snáď nikdy v živote neuvidia.

Začali deti znova plakať. Adam nemal za kým, veď sa cestou so žiadnym nespriatelil. Jeho viezli najďalej. No keď videl a počul, že predsa jeden z chlapcov ta ide, kam on, priľnul zrazu k tomuto.

„Ako ťa volajú?“ pýta sa potichu.

„Mňa Šimon. — A teba?“

„Adam. — Odkiaľ si?“

„Z V. — A ty?“

„Ja z H. — Máš mamičku?“

„Mám, aj tatíčka.“

„A dali ťa? — Keby som ja bol mal ešte tatíčka, mňa by neboli dali; ale mamičku nemal kto zastať.“

„Veď aj moja mamička plakala; ale je nás mnoho, a tatíčko pije; keď bol opitý, nuž sľúbil.“

„A kam ťa vezú?“

„Ja neviem; že pôjdeme do jednej osady. Ó, Adamko, či som rád! To ty za mnou dobehneš a ja za tebou, a budeme sa rozprávať, aby sme nezabudli po slovensky. Počul som, že tam musíme zabudnúť reč, a naučiť sa len po maďarsky. Ale ja nechcem, lebo ja tam nebudem navždy. A keby som sa odtiaľ domov dostal, ako by som sa zhováral? Bol by som ako tá nemá tvár.“

„A čo tam nikto nevie po slovensky?“

„Že nikto.“

Ťažká starosť zaľahla na srdcia chlapcov. Adam mal sedem rokov. Šimon desať; no razom akoby zostarli o niekoľko rokov; detstvo s jeho hrami a bezstarostnosťou bolo za nimi; pred nimi ležal život a boj. Viezli ich ta nie preto, aby doma nezhynuli biedou, ale aby sa zliali s cudzím národom, aby z nich vychovali synov tomuto národu, ktorý, pretože sa nerozmnožuje, tak vymiera; a aby neumrel, musí mať príliv cudzej, zdravej krvi. Áno, na to ich ta viezli, aby sa raz stali čeľadnými[10] otcami a zakladateľmi rodín v tomže národe. Preto museli preč z rodného kraja, museli zabudnúť reč svojich otcov a matiek, aby ich už nič viac s nimi nespojilo.

Ach, a chlapci akoby to tušili. Chceli si zachovať práve to, čo navždy malo byť zničené. Chceli si zachovať tento most, ktorý — i keby ich more a dve časti zeme rozdelili — ktorý by ich navždy a na veky spojoval so svojeťou, z ktorej ich nemilosrdne vytrhli…

4

Konečne boli pri cieli a rozdelení.

Nie sú dolnozemské dediny, ako považské; kým prejdeš z jedného konca na druhý, aj zabudneš, kde si bol. A chlapci dostali sa jeden na horný, druhý na dolný koniec osady.

Sedliak, ku ktorému prišiel Adamko, bol muž územčistý, širokých pliec, nažlklej tváre. Sedliačka neveľká, švárna, čiernobrvá.[11] Na oboch vidno, že sa dobre vykŕmili na dolnozemskej slanine. Oba ešte dosť mladí. On hľadel do sveta mračno-zachmúreným pohľadom utajene náruživého Maďara. Ona rapotala celý deň ako straka; hneď dobrodušne, veselo, áno rozpustilo, a zase, keď ju čeľaď nahnevala, zlostne ako mačka. Chlapec sa jej zaľúbil. Začala ho hladkať. Strhla dieťa k sebe vo vedomí, že teraz bude jej, jej! Bude sa mať s kým pobaviť.

No chlapec, tam doma taký prítulný, mysliac, že táto cudzia žena — ktorej hlasitú reč nerozumel a ktorá mu pripomínala Cigánku z ich dediny — má mu byť miesto mamičky, div sa v tom objatí neudusil. Divili sa sedliaci, že dieťa nevie po maďarsky; lebo oni — ako každý Maďar — si mysleli, že ich reč je povinný poznať každý človek, že, kde panstvo tejto reči končí, tam je už svet doskami zadebnený. Dieťa pripadalo im ako nemé. Odkrojila sedliačka veľký krajec chleba, kus slaniny, dala malému „synovi“. No tento, hoci bol už značne hladný, pre udusený plač a slzy nemohol ho temer ani prehltnúť. Vyviedla ho von, nahovorila mu, aby sa poobzeral po dvore a okolo stavania, to že je všetko ich. Nerozumel síce, čo hovorí, ale si akosi domýšľal.

Prešiel dlhý a široký dvor; tu bola šopa a zase šopa, potom stodola, pred ňou mlatovňa, stohy a celá veža z kukuričniska. Zašiel až za tú vežu, a tam si sadol so svojím chlebom. Ako tak naň hľadí, napadli mu jeho bračekovia, jeho mamička. Ó, ako rád by rozdelil ten chlebík medzi nich! Mamičke by dal slaninku, kožku z nej Maňovi. No oni boli ďaleko, ďaleko, ďaleko…!

Otvoril chlapec oči veľké; no keby si ich i vyhľadel, nikde nič nevidí, len rovinu a rovinu, nijaké vrchy, skaly, stromy, háje, potôčiky.

Pripadol na dieťa hrozný stesk po domove, po rodnej chalúpke, po mamičke, deťoch, po tom krásnom Považí; začalo divokou bolesťou kričať: „Bože môj! Mamička moja! Bože môj!“

Zbehli sa konečne na ten krik sluhovia, stoja nad chlapcom a hľadia, čo to ten malý Slovák robí, ako ruky zalamuje, ako si bije zlatovlasú hlavu o zem a kričí nezrozumiteľné slová. Prehováranie nič neosoží. Zavolali gazdinú. No a ženám konečne sa podarilo zmordované chlapča natoľko utíšiť, že — keď ho uložili do postele — zaspal.

Prešlo niekoľko dní; a medzitým čo sedliačka zhľadávala chlapcovi všetky možné lahôdky, sedliak naň zanevrel. To cudzie slovenské dieťa, s tou smutnou, opadnutou tváričkou, s tými očami, ktoré keď sa na človeka pozreli, vždy akoby žalovali veľkú krivdu — to dieťa sa mu stávalo odporným. Začala v ňom vrieť stará, zakorenená nenávisť proti všetkému slovenskému. Rozhodol sa sedliak, že nikdy by nemohol a nechce chlapca prijať za svoje vlastné; že si z neho vychová neplateného sluhu, po ktorom bude môcť stúpať — ale nič viac.

Už na štvrtý deň nazval chlapca obligátnou maďarskou nadávkou: „slovenským psom“. Nerozumelo dieťa, ale cítilo, že muž hovorí akési zlé slovo, a že to slovo patrí jemu. Chlapcove pocity voči mužovi stávali sa práve také nepriateľské. Notárius tam doma a tento muž tu splynuli mu v duši v jednu predstavu. Boli to nepovedomé pocity bezbrannej obeti voči tyranom.

5

Nevedel by chlapec povedať, ako prežil ten prvý týždeň.

Nedeľný večer našiel ho zase za tou kukuričnou vežou. Neplakal teraz, nekričal; všetko v ňom bolo ako mŕtve. Nemyslel na nič, nečakal nič; nepočul šuchot krokov — zato počul zrazu niečo krásne, čo ním celým zatriaslo:

„Adamko, predsa som ťa našiel!“

Osmahlá[12] tvár pritúlila sa k jeho tvári, detské rameno ho objalo.

„Šimon!“ skríkol chlapec — a ďalej nemohli oba pre plač. V tých slzách ležala úľava; boli to slzy radosti.

Konečne mohli deti prehovoriť. Nevedeli ani, ako by sa len jeden druhému dosť požalovali.

„Adamko, nie mi je tam zle,“ hovorí Šimon; „najesť sa mi dajú, aj vyspať sa mám kde; nebijú ma, ale ja sa tých ľudí bojím a mne je tu tak, akoby som mal umrieť. Keď si pomyslím, žeby som tu medzi týmito cudzími ľuďmi mal ostať naveky, ktorých reči nerozumiem, radšej by sa hneď oželel. Však tam od nás chodia ľudia aj do Nemiec,[13] do Čiech, do Ruska, ba aj do Ameriky, no to nie je tak. Oni zase prídu, vrátia sa. Nuž keby som ja vedel, že tu mám byť rok, dva, ba aj desať, poručeno Bohu, už by som len zostal a na prstoch rátal, kedy tá hodina uderí, keď sa vrátim. Ale takto nikdy, nikdy, nikdy nemáš sa vrátiť. — Či spím, či bdiem, vždy mám na mysli našu dedinu a tie vrchy, tie hory, ten Váh. Tu všetko ako dlaň; za dedinou majú také veľké močidlo plné žiab, nikde vtáčika; však je tu len veľmi smutno!

Doma hovorili, že si nás tu tí sedliaci poberú za svoje vlastné. Ako by som ja mohol byť komusi synom tu, keď tam doma mám rodičov? Tuto gazdiná je taká čierna, škaredá; moja mamička je taká pekná. Pravda, aj tvoja!“

„Ó, aj moja je pekná!“ horlive prisviedča Adamko.

Zamysleli sa chlapci; sedia vedľa seba ustaraní, ako také dve opustené kuriatka.

„Ja sa už len týmto potešujem!“ vytiahol Šimon z vačku umastenú starú modlitebnú knižku, aké katolícke deti nosievajú do kostola.

„Máš knižku? Ukáž! A vieš čítať?“

„Neviem; slovka poznám, ale skladať neviem; no pre tento obrázok.“

Na prvej strane zobrazila neumelá ruka pestrými farbami obraz dobrého pastiera Ježiša; jednu ovečku nesie na rukách, a druhá kráča pri Ňom.

„To je Pán Ježiš Kristus.“

„Však viem; aj my doma máme taký obrázok. Nevieš, kam On tie ovce nesie?“

„Neviem; snáď do neba.“

„A viac obrázkov nemáš?“

„Ba, ešte jeden; ale ten je taký smutný.“

Obrátil Šimon, ukázal práve taký neumelý obrázok Spasiteľovho ukrižovania.

„To vieš, ako Ho stŕhajú z kríža, a potom Ho pochovali.“

„Že On tak musel umrieť!“ zamyslel sa Adamko. Doma na to nikdy nemyslieval.

Začal Šimon rozprávať, že bol vlani v Dubnici na púti; aká je tam kalvária a aké obrazy. Predostrel tými opismi pred myseľ kamaráta celé utrpenie Syna Božieho počnúc od Olivového vrchu až po horu Golgota.

Počúval Adamko rád. Dieťa, keď samo trpí, je prístupnejšie tomu nerozlúštiteľnému tajomstvu Kristovho utrpenia.

„Prečo On tak musel umrieť?“ myslelo chlapča.

Šimonove rozprávanie prenášalo chlapcov do druhej domoviny. Veď kalvária stála tam vysoko nad Váhom medzi samými horami; viedlo k nej mnoho schodov. Bolo chlapcom, akoby sa sami blížili k domovu. Zabudli na dolnozemskú púšť vôkol seba; no bolo im aj, akoby sa blížili ku komusi a čomusi, čo neznali.

Nevedeli úbohé slovenské deti, že keď tak rozvažovali o tom utrpení Božieho baránka a s takou láskou hľadeli na ten škaredý obrázok Jeho ukrižovania, že nebo skláňalo sa nižšie a nižšie k nim. A Ten, ktorého si neznajúc zamilovali, stál pri nich, hotový ochrániť tieto dve opustené jahniatka, ktoré nemali svetlo ani človeka, ktorý by im mohol pomôcť telesne či duševne.

Našla Adamkova gazdiná oboch chlapcov spolu. Zasmiala sa, doniesla aj Šimonovi kus chleba; no potom ho poslala preč. Ťažko padlo deťom rozlúčenie, ale mali nádej, že sa zase uvidia.

Schádzali sa potom za tou vežou každý druhý deň. Správy, ktoré si navzájom rozprávali, boli kamdiaľ smutnejšie. Šimon musel robiť súčasne so sluhami: a keď sa ráno o tretej nemohol zobudiť, robila mu ostatná chasa[14] zle. Vystrájali si z neho posmechy, rozkazovali mu všeličo. Keď on nerozumel a urobil naopak, bila ho hneď gazdiná, hneď gazda.

Adamka ešte nebili, lebo gazdiná si ho nedala; no chlapec rozumel, že sa s mužom vadí o neho.

Chlapci už začínali chápať niečo z tej cudzej reči. Privyknúť nemohli; myšlienka, žeby tu mali zostať naveky, zdala sa im kamdiaľ strašnejšou.

6

Tak prešli týždne a bola zase nedeľa dopoludnia. Adamko sedel pri stodole sám; domáci odišli do kostola. Zrazu vidí bežať Šimona; Šimon je celý bledý a zadychčaný. Keď ho zazrel a dobehol k nemu, musel hodnú chvíľu oddychovať, kým prišiel k slovu. Potom vypukol v hlasitý plač. Zaliali i Adamka slzy, plače s ním.

„Adamko, ja tu nebudem, ja tu nebudem!“ horekuje chlapec. „Dnes mi zas tak škaredo nadali, že ,slovenský pes‘. Našli ma, modlil som sa, povedali, že to po slovensky nesmiem. Ako sa mám modliť, keď ináč neviem? A keby som aj vedel, aj tak by som sa ináč nemodlil, len ako ma učila mamička. Včera vybili Viďáza — to ako nášho psa — len im ušiel. Celú noc som na to myslel, že aj ja tak urobím, že ujdem. Nuž som sa ťa prišiel spýtať, či by si nešiel so mnou? Lebo ako by som ťa tu odišiel! — Pôjdeš?“

„Domov?“ vyskočil Adamko; tvár mu obledla i sčervenela, potom rozliala sa po nej žiara nevýslovnej radosti: „Domov, za mamičkou! Pôjdem!“

„Pôjdeš? To som rád! Tak ja idem k nám, zoberiem si do uzlíčka svoje veci, aj chlieb, ktorý mi dali. A ty, kde čo máš?“

Vnišli chlapci do domu. Pohľadal Šimon niekoľko Adamových hábikov, (čo mu už gazdiná spravila, odložil stranou), zviazal mu to do ručníka. Priviazal i chlebík so slaninkou, ktorý mal chlapec nachystaný — lebo kostol nebol v dedine, gazdovia odišli do susednej, na poludnie neprídu. Zavreli chlapci dom, vykradli sa. Prešli bez toho, aby postretli živú dušu, až po stavanie Šimonovho gazdu. Tam tento zobral svoje veci a palicu, ktorú mal už prichystanú, prevesil oba ich uzlíky na plecia — a už kráčajú von z dediny okolo dlhého, širokého močiara. Keby ich ktosi naháňal, tuším by radšej vnišli do toho močiara, ako kedysi Židia do Červeného mora, než by sa vrátili. Bolo im okolo srdca tak divne, tak sladko, ako vtáčatku, keď mu z nepozornosti nechali otvorené dvere jeho väzenia, a ono vyletelo z klietky.

Chcel sa Adamko rozbiehať, no Šimon ho krotil:

„Boleli by nás nohy, máme ďalekú cestu pred sebou; vieš, koľko nás sem viezli? A mašina[15] rýchlejšie beží.“ A nevedeli pritom, chudiatka, aká ďaleká to bola cesta.

Vedú sa za ruky a kráčajú tou rovinou najprv mlčky, potom už v rozhovore. Tá púšť akoby ich mala vôľu pohltiť.

Keď prišli k prvej veľkej table, povie zrazu Šimon:

„Schovajme sa tuto — tam idú ľudia, aby nás nevideli; — a pomodlime sa.“

Čochvíľa skryla ich kukurica; poplakali si a pomodlili sa Otčenáš. Povedali, čo vedeli, oddali sa tak do Božích rúk, a veselosť vtiahla im do srdca. Zase vedú sa za ruky. Len tak idúc ujedajú najprv zo Šimonovho chlebíka. Adamko necíti ešte únavy, uteká ako také malé žriebätko, keď ide domov.

Zďaleka vidno dedinu.

„Ta nepôjdeme,“ hovorí Šimon, „mohli by nás poznať, vrátiť.“ Zašli si na bočnú poľnú cestu. Noc prikvačila ich vprostred poľa.

Podložil Šimon svoj uzlík Adamkovi pod hlavu, ľahli si do vysokej kukurice, a než by päť napočítal, Adam už aj spí. Schúlil sa Šimon k nemu, vytiahol z vačku svoj poklad, oprel si knižku o líce a zaspal tiež.

*

Ráno zobudil chlapcov chlad. Vlhkí od rosy, zato občerstvení snom vzchopili sa, a že pôjdu.

„Keby sme len vedeli, ktorá je najkratšia cesta do našej doliny,“ hovorí Adam.

„Veď aj ja myslím! No vidíš tamtie drôty a stĺpy? Tadiaľ iste ide mašina; keď pôjdeme popri nej, iste nás zavedie, odkiaľ sme prišli. A najtiaž sa len z tohto kraja dostaneme ta, kde už vedia po slovensky, však sa potom dopýtame.“

Pustili sa chlapci šírym poľom, a veľmi sa tým unavili. Už bolo — rátajúc podľa slnka — poludnie, a tiež žrde a ten drôt sa zdali ešte tak ďaleko, ako ráno. Slnce strašne pálilo. Chlapcom začali nohy vypovedať silu, trápil ich smäd, a nikde, nikde ani chýru po kvapke vody.

Museli si sadnúť. Videl Šimon, že Adam už nikam nevládze. Dosiaľ vždy obišli ľudí, ktorých tu na poli bolo dosť. No teraz sa odhodlal, že pôjde k ženám, ktoré zbierali klasy, a vypýta si vody.

Zadivili sa ženy, kde sa tu berie cudzí chlapec. Vyrozumeli, že pýtal vodu, dala sa mu jedna napiť; no on len ešte pýta a ukazuje ďalej. Zmocnila sa jej zvedavosť, vzala krčah s úzkym hrdlom a išla s ním. Dostal i Adamko vody. A keď nemohla z chlapcov zmúdrieť, dala im aspoň každému kus kukuričného chleba a išla po svojej práci.

Dostali sa chlapci k večeru konečne k železnici, a plní radosti, že sú už na tej pravej ceste, prenocovali neďaleko v jarku.

Ráno začali svoju púť. Kde nájdu sa slová na opísanie toho, čo vystáli úbohé deti? Vo dne pálilo na ne horúce dolnozemské slnce, v noci ovieval ich studený vietor. Prišli búrky, lejaky; ako na nich šaty premokli, tak museli uschnúť. Keď sa obuv zodrala, museli ísť bosí; čochvíľa mali nohy dopukané, plné mozoľov, krv im z nich tiekla. Tiekla by ešte viac, keby špina, blato a prach dovolili. Dakedy i celú noc prebdeli od zimy a od bolesti. No bola to úžasná pravda deň čo deň.

Natrafili na človeka, ktorý dal im kúsok chleba. Po pár razy vypýtal Šimon v železničiarskych strážnych domčekoch i trochu variva.[16] Mnoho trápenia už deti podstúpili, cesta nebrala a nebrala konca. No ešte vždy dodávala im zmužilosti nádej, že idú domov, domov.

Keď konečne zazreli prvé vrchy, nevedeli sa dosť naradovať. „Tam za tými brehmi bude už iste Váh,“ tešil sa Adamko. Ó, a on bol ešte ďaleko, veľmi ďaleko!

7

Raz k večeru nemohol už Adamko ani pokročiť; nohy začali mu opuchať, aj v tvári bol celý naliaty. Nevedel Šimon, čo s ním; sedeli pri ceste celí skľúčení a strápení. Aby rozveselil smutného kamaráta, dal sa mu znovu rozprávať — ó, už po koľký raz — o dubnickej kalvárii.

„Vidíš, aj Jeho iste tak nohy boleli, ako teba, keď kráčal pod tým ťažkým krížom, a keď bol taký ubitý, až krv z Neho tiekla.“

„Aj tá hlava Ho iste bolela,“ prisvedčil Adamko, „keď ju mal tým tŕním dopichanú.“

Zmyslel si Šimon, že vie pesničku, i začal spievať:

Jezu Kriste, Pane milý,
Baránku Boží nevinný,
vzniesols na kríž ruky svoje,
pre nespravedlnosti moje.
Plač Ho, človeče mizerný,
pozri, jak je milosrdný;
Ježiš na kríži umiera,
slnko svú jasnosť zastiera.
Pán riekol ostatné slová,
sklonila sa Jeho hlava;
matka pod Ním žalostivá
stojí, sotva že je živá.
Naskrze Mu bok prebili,
krv aj vodu vycedili.
Smy sa našimi slzami,
Jezu; smiluj sa nad nami!

Ľúbila sa Adamkovi pesnička veľmi. Dal sa ju učiť sa a spievať i spamäti. Zabudol trochu na svoje bolesti — pre tie ukrutné bolesti Syna Božieho.

Nevedeli chlapci, čo tento Ježiš pre nich vykonal, že tie muky pre nich podstúpil, a predsa začali Ho veľmi milovať, a vždy sa potešili, keď si mohli o Ňom rozprávať.

„A čo je to: ,nespravedlnosť?‘“ spytuje sa Adam, keď sa naučil prvý verš.

Pokrčil Šimon plecami:

„Ja neviem; čosi zlé.“

„Keď ja spievam: ,Vzniesols’ na kríž ruky svoje pre nespravedlnosti moje,‘ tak tá nespravedlnosť musí byť moja; no čo je to?“

Nebolo nikoho, kto by dal odpoveď. Dlho sedeli chlapci bez slova. Zrazu hrkoce okolo vozík, a práve ako prišiel po nich, vypadol z kolesa záosok.[17] Zbadal to furman, zastal, obzrel sa na chlapcov; a keď opravil, čo treba, prikročí k nim. Vidí, že mladší je chorý; spytuje sa po srbsky, čo tu robia, čí sú? Rozumeli ho deti; a až tak v nich srdce zaplesalo. Všelikto im už túto otázku položil po maďarsky; ani nerozumeli, ani nemohli dať odpoveď; zato ju teraz dali. Rozpovedal Šimon, ako sa sem dostali, a že utiekli, že idú domov.

Ozvala sa v Srbovi slávska[18] krv, ohnivé srdce udrelo mu prudko. Vybozkával chlapcov, spravil im dobré miesto na svojom vozíku, zakrútil Adamka do huňatého kožucha.

Tešili sa deti, že ich kus odvezie. No keď sa im po tej únave tak dobre vo vozíku ležalo a viezlo, pospali. Ráno zobudili sa na mäkkom, pohodlnom lôžku; okolo nich samé prívetivé ženské a detské tváre.

„Kam by ste takí biedni išli? Musíte si odpočinúť, a tento maličký vyzdravieť,“ hovorila im dobrá starenka.

Nuž krv nie je voda. Slovan Slovana predsa len najskôr pritúli. Postarali sa ženy o chlapcov, umyli, obriadili ich. Starenka zhľadávala lieky, vyliečili sa Adamkove nohy. Ženy chovali chlapcov tým, čo najlepšie mali.

Mala mladá Srbka, gazdova žena, svoje deti náružive rada. Keď počula, ako Adamka nasilu matke vzali, tak s ňou súcitila, že by jej ho na rukách tam doniesla.

Prišli sa i susedy podívať na deti, zašatili ich; i nové srbské krpce im ušili, a koláčov na cestu nachystali. Mal gazda ísť na jarmok do mesta; vezme deti, odvezie ich pár hodín, budú mať o to kratšiu cestu.

Temer celá dedina sa zbehla, a všetky ženy plakali, keď gazda odvážal malých slovenských utečencov.

„Holúbky moje, nech vás Pán Boh sprevádza!“ poplakali si i chlapi.

„Keby nás to k vám boli zaviezli,“ hovoril Šimon gazdovi na ceste, „od vás by sme neboli utiekli.“

„Ó,“ zasmial sa srdečne Srb, „máme my Srbi, chvála Bohu, dosť detí, netreba nám cudzie matkám kradnúť.“

Doviezol muž chlapcov na železnicu, mal tam brata v kancelárii. Dozvedeli sa železničiari a úradníci, aké sú to deti, a že putujú pešky až na Považie, prehovorilo v nich srdce: „Zložme sa im na cestu aspoň po Pešť,[19] tam sa už nestratia!“ Nuž zložili sa, a mladý Srb ešte aj lístok napísal, ktorý mal Šimon dávať konduktorom,[20] aby sa ujali chlapcov pri presadaní.

Poďakovali sa chlapci. Každý im stisol ruku. Boli to tu všelijakí ľudia: Srbi, Rumuni, Maďari; no všetci bez rozdielu srdečne želali malým hrdinom šťastný návrat domov a rozradostení mávali rukami, keď sa deti ešte raz objavili v okne vozňa.

Po Pešť si ich ľudia len tak podávali. A hoci im nerozumeli, každý s nimi dobre nakladal. No keď sa ocitli v tom veľkom meste medzi tou záplavou ľudí, pocítili deti Považia po prvý raz strach. Nebáli sa, keď nocovali v noci v jarkoch pri železnici, nebáli sa, keď hromy bili, vietor fúkal. Báli sa až teraz v tom mori ľudstva, v tom hluku, šramote, kde bežal každý, akoby horelo.

Boli už i hladní. Potraviny im vystačili až posiaľ. Mali aj pár grajciarov, čo nadostávali; ale nevedeli si kde kúpiť.

Nesení tým morom, ocitli sa konečne pred železničnou stanicou. Ľudstvo sa začalo rozbiehať: jedni nasadali do vozov, druhí do električky atď. Chlapci len stáli. Adam túlil sa k Šimonovi; čakali, akoby im odkiaľsi mala prísť pomoc.

„Tam predávajú žemle,“ povie zrazu Šimon; „poďme si kúpiť!“ Pýta chlapec po slovensky dve žemle; a na veľkú radosť prihovorí sa i predavačka po slovensky.

„Odkiaľ idete, chlapci?“

„Á — z Dolnej zeme.“

„Len sami? Kde máte kohosi?“

„Ideme domov. Nevedeli by ste nám povedať, kade máme ísť von z mesta, ktorá hradská ide k Váhu?“

Zastavil sa akýsi pansky oblečený človek pri predavačke, dal sa i on s chlapcami do rozprávky.

„Keby ste mali peniaze, deti moje,“ hovorí im, „ešte dnes a najneskôr zajtra — boli by ste v Trenčíne, a odtiaľ by ste už potrafili domov; ale takto neviem, kedy a kade prídete. No poďte so mnou, moja žena musí vám dať aspoň poriadne zajesť.“ Vzal pán chlapcov, kúpil im lístky na konskú dráhu,[21] doviezli sa až temer pred dom, kde býval. Bol mäsiarom. Jeho žena, prívetivá, tučná osoba, i celá ich rodina vypočuli osudy chlapcov; a že načo by ešte dnes išli, nech si odpočinú po ceste.

Hoci tí ľudia boli na chlapcov dobrí, ale chlapcov trápil stesk po domove, skoro tak, ako tam na dolnozemských pustatinách.

Večer prišiel mäsiar z kaviarne a hovorí: „No, dobre je s vami, vy malí tuláci; rozprával som niektorým našim o vás, a zložili sme sa vám na cestu až po Galantu, a odtiaľ už nejako potrafíte, čo aj zase popri trati.“

Tak ocitli sa úbohé, z hniezdočka nemilosrdne vyplašené vtáčatká na druhý deň v Galante. A hoci mali pred sebou ešte kus cesty, keď objal ich čo nevidieť slovenský kraj, ani čo by im krídla narástli. Nemuseli už spávať pod holým nebom; dali ľudia i nocľahu i nakŕmili. Cestou po kusoch trafili sa furmani, odviezli. Všetko tuším pracovalo na tom, aby sa Adamko čím skôr mohol vrátiť domov.

8

A bol zase krásny nedeľný podvečer. Pred Mikulovie chalúpkou sedí Cigán, vedľa neho preťahuje sa Maňo. Pri potoku hrajú sa deti, stavajú zase mlyn; nedarí sa im to, keď niet už majstra. Cigán každú chvíľu zdvihne hlavu, akoby čakal, že dakde v diali musia zaznieť ľahké, dobre známe kroky, kroky dávno nepočuté. A hoci je to vždy márne, on len čaká.

Zrazu sa strhol, ani čo by ho dakto bol šibol; naježil uši, zdvihol nos, ňuchá — zavyl, a už aj veľkými skokmi, preskočiac potok, letí na druhú stranu, tam dá sa do štekotu. „Cigán!“ znie mu v ústrety. Začuli to deti, poskákali tiež.

„Adamko! Adamko!“

„Mamička! mamička!“ skríkol stredný chlapec, odchýliac dvere chalúpky, dovnútra, „Adamko prišiel!“

Tam s biedou narovnala sa na posteli usužovaná žena, a ani čo bys’ jej do krehkých údov nalial nového života, beží i ona von.

„Adamko!“

Chlapec jej spočíva v náručí, všetci okolo nich; i plačú i smejú sa. Cigán vyje, Maňo obtiera sa o chlapcove kolená, a neďaleko stojí Šimon a radosťou plače so svojím kamarátom.

*

Prišiel Adamko do rodnej chalúpky, do biednej, považskej dedinky. Nikdy nebude z neho bohatý dolnozemský sedliak. Prišiel, aby so svojeťou v núdzi žil i umrel. Nepreleje sa on do cudzej krvi, nebude cudziu ženu nazývať mamičkou; nie, ach nie! Zachránil dobrý Boh úbohému národu z pätnástich aspoň dvoch synov.

Ako blesk rozletela sa zvesť po dedine. Zbehli sa ľudia ako na diváky, počúvajú oboch chlapcov rozprávať svoje osudy. Aj plačú, aj sa smejú. No každý sa s Mikulovou radoval.

Ozdravela žena radosťou stretnutia, tak ako žalosťou bola do nemoci upadla. Keby nemyslela na Šimonovu matku, ani by chlapca nepustila, tak mu bola vďačná, že jej dieťa doviedol.

„Ale,“ povedal Stankovský, jediný to majetný sedliak v dedine, „choď, opovedz sa[22] matke; a keď ťa otec preč dal preto, že vás nemôže vychovať, pôjdeš ku mne do služby. U nás nie je Dolná zem; môžu vaši za tebou prísť, ty za nimi. Slaninu síce jesť nebudeš, ale lepšie sú doma zemiaky v šupách, ako v cudzine koláčiky; a každý nech je tam, kde ho všemohúci Boh stvoril a dal.“

Zaradovali sa chlapci, že zostanú spolu.

Zvedela i vrchnosť, že vrátili sa oba utečenci, že opovážili sa deti vzdorovať železnému rozkazu. No ani notárius, ani slúžny nemali viac tej smelosti, zakročiť a trestať nedospelé deti. Zahanbili sa oba mužovia za ukrutnosť, páchanú na ľudských srdciach, ó, by poznali, že nikdy nebude národom v Uhrách dobre, kým panuje tento ničiaci systém.

Vrátil sa Adamko domov, vrátil. O krátky čas i Šimon vrátil sa medzi svojeť, no i do tej tmy, v ktorej pre duše nesvietilo žiadne svetlo. Či zase zhasne to svetielko v ich srdciach, zažaté v tom utrpení samým Bohom, zhasne navždy? Tmy môžu svetlo zatieniť, no ony nemôžu ho vyhasiť; a čo Boh činí, to je večné.

(1904)



[1] grajciar — podielová menová jednotka v bývalom Rakúsko—Uhorsku

[2] halena — voľný mužský súkenný kabát v ľudovom odeve

[3] záloh — niečo, čo slúži ako záruka dovtedy, kým dlžník nezaplatí dlh

[4] sklíčka — tu: okuliare (obyčajne bez celkového rámu)

[5] ísť po rade — chodiť z domu do domu (napr. po žobraní)

[6] nosák — nádoba s uchom nad otvorom

[7] odporučenec — ten, koho niekto odporúča

[8] žandár — člen uniformovaných jednotiek verejnej bezpečnosti v minulosti

[9] notárius — notár

[10] čeľadný — rodinný

[11] čiernobrvý — kto má čierne obočie

[12] osmahlý — opálený, ohorený

[13] (do) Nemiec — (do) Nemecka

[14] chasa — mládež, mladí ľudia

[15] mašina — tu: vlak

[16] varivo — uvarené jedlo

[17] záosok (zaosek) — zákolesník; klin držiaci koleso na osi

[18] slávsky — starší výraz pre „slovanský“

[19] Pešť — v minulosti samostatné mesto — dnes súčasť Budapešti (Buda + Ó Buda + Pešť = Budapešť)

[20] konduktor — sprievodca vo vlaku

[21] konská dráha — v minulosti železničná dráha; vlak ťahali kone

[22] opovedať sa — vopred sa ohlásiť





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.