ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Martin sám.

MARTIN (sedí na pníku na pravej strane a píska na fujaru: „Dobrú noc, má milá…“^[1] Odloží fujaru): Neide mi to… Nemožno pískať ani spievať, keď srdce bôľ zožiera a dušu strach sviera. (Dumá.)

Anička, predošlý.

ANIČKA (vystúpi z úzadia na ľavo neistým krokom, obzerá sa, až zbadá Martina, slabým hlasom zvolá): Martin!

MARTIN (obzrie sa, rýchle vstane): Anička, pre Boha, čo tu chceš, čo tu hľadáš v pozdnej noci?

ANIČKA: Teba, Martin môj!

MARTIN: Prečo ma hľadáš? Či sa azda dačo zlého doma prihodilo?

ANIČKA: To nie. Ja som už driemala vo svojej komôrke a zrazu mi napadlo, že je noc svätojánska, v ktorej sa o polnoci Jánošíkove poklady presúšajú. Ty si raz spomenul, že by si mal vôľu poklad hľadať, i prišlo mi na um, že či si naozaj nešiel. Akási hrôza ma pojala, že sa ti môže dačo zlého stať. Nemala som pokoja, musela som za tebou.

MARTIN: Vidíš, Anička, aké to nerozvažité počínanie, veď Dnieprom nocou blúdiť je pre chlapa smelým a odvážlivým jednaním, nie tak pre slabú dievčinu. A keď ťa rodičia budú hľadať, nenajdú-li ťa v tvojej maľovanej posteli, koľký strach im spôsobíš a tvoj nerozmyslený krok zhorí zasa na mne. Vráť sa hneď, anjel môj, domov!

ANIČKA: A ty?

MARTIN: Ja tu ostanem.

ANIČKA: Nie — nie, Martinko, aj ty poď domov, ja sa bojím, že nešťastne pochodíš.

MARTIN: Kto sa bojí, zle obstojí; smelý vyjde z boja celý. Či pamätáš na rozhodnutie tvojho otca? Rok blíži sa ku koncu, v ktorom mám mať majetok, rovný tvojmu venu, ináč ťa nedostanem za ženu.

ANIČKA: Máš pravdu, čochvíľa bude rok, čo otec ten prísny výrok vyniesol.

MARTIN: A kdeže ja neborák zadovážim toľký majetok, ak mi k nemu Pán Boh dajakým neobyčajným spôsobom nepomôže?

ANIČKA: Každý deň Ho o to vrúcnou modlitbou prosím.

MARTIN: Dnes o polnoci rozhodne sa nad naším šťastím.

ANIČKA: Ako to?

MARTIN: Každý rok v noci svätojánskej, keď udre dvanásta hodina, otvára sa toto bralo (ukáže na ľavo), v ktorom je ohromný Jánošíkov poklad složený, ak sa mi podarí z tohoto pokladu dačo uloviť, stanem sa boháčom a dostanem teba za ženu.

ANIČKA: Ale ak zahynieš, ako už mnohí zahynuli, čo sa toho pokladu domáhali…

MARTIN: Poručeno Pánu Bohu, ja som odhodlaný na všetko. Anička, ty tu nemeškaj. Mám strach, že ťa budú doma hľadať. Poď, odprevadím ťa cez húštinu a potom už ľahko sbehneš domov.

ANIČKA: Tak ťažko mi odísť a nechať ťa samého.

MARTIN: Čo sa máš báť? Kto s Bohom, Boh pri ňom. (Držiac sa za ruky, odchádzajú.)

Verona.

VERONA (starenka, opierajúc sa o palicu, vystúpi zpomedzi skál zľava; v ruke drží niekoľko zelín, obzerá sa): Niet ho tu, myslela som, že ho tu isto nájdem… Iste sa omeškal. Dočkám ho, veď on príde. (Posadí sa na pník.) Ach, nesnadná a ťažká to chôdza po tých skalách pre moje staré, ubolené nohy. Ale som sa už len akosi horko-ťažko vyškriabala sem hore za ním… Uborák, veď okrem mňa nemá i tak nikoho na svete. (Utre si fertuchou oči.)

Martin. Predošlá.

MARTIN (vystúpi úzadím zprava, ide ku pníku a zbadajúc Veronu, zvolá prekvapeno): Ach, ľaľa, krstná mamička, kde ste sa tu vzali, až na samom končiari, a to v pozdnej noci?

VERONA: Prišla som za tebou, Martinko, doniesla som ti Biele Neto. (Vytiahne z vrecka malý uzlíček a podá ho Martinovi.) Na, tu máš, schovaj si do vrecka, môže ti dobre poslúžiť.

MARTIN: A načo je to? (Vezme uzlíček.)

VERONA: Biele Neto je zelina, ktorá len v hore na neprístupných miestach rastie a má tú čarovnú moc, že ten, kto ju pri sebe nosí, nemusí sa báť ani víl, ani stríg, ani zlých duchov, lebo títo nemajú vtedy k nemu žiadneho prístupu.

MARTIN: Nuž a prečo ju ja mám pri sebe nosiť?

VERONA: Prečo? Veď si spomínal, že chceš tejto noci z Jánošíkovho pokladu niečo uloviť, no a vieš, takéto poklady všaková čeliadka zlých mocí strieži, treba sa proti nej ozbrojiť.

MARTIN: Naozaj? (Schová uzlíček k sebe.)

VERONA: I tu, v tomto brale, ohromný Jánošíkov poklad je složený a stráži ho čierny pes s ohnivými očami, zaiste sluha zlej moci. Ty sa ho však neboj, bo keď máš pri sebe Biele Neto, nič ti neurobí, lebo nebude mať k tebe prístupu.

MARTIN: O tom čiernom psovi som už aj ja očul.

VERONA: Tak, tak, to bude iste pamiatka po tých zlých Vlkolakoch, ktorým kedysi tento tu uložený poklad prislúchal.

MARTIN: Po akých to Vlkolakoch, krstná mamička?

VERONA: No, vieš, syn môj, o tomto Jánošíkovom poklade rozpráva stará báj ľudu toto: V Oltárnom, vo vrchu v Klenovci, nachodil sa dakedy veľký poklad, ktorý jeden Vlkolak so svojimi súdruhmi drancovaním ľudu nashromaždil a tam založil.

MARTIN: A potom, krstná mamička?

VERONA: Hovorí sa, že tento hlavný Vlkolak býval v jednej jaskyni a keď na svojej čarovnej píšťalke zapískal, všetci mu podriadení Vlkolaci z celého okolia v podobe vlkov shromaždili sa okolo neho a vtedy im rozkázal, že by každý pod pokutou smrti na určitý čas istú sumu peňazí doniesol. Oni doniesli, čo s úbohého chudobného ľudu nasdierali.

MARTIN: Týmto spôsobom musel náramný poklad nashromaždiť.

VERONA: Aj, veru, neshromaždil. Ale čo sa stalo? Keď Jánošík tade so svojou družinou chodil a na toto vlkolacké hniezdo natrafil, všetkých Vlkolakov pobil a peniaze pobral.

MARTIN: Tie azda sem dodal a tu uložil?

VERONA: Áno, ale len jednu čiastku, druhú čiastku tam v Oltárnom nechal. Toto bralo otvára sa každoročne na deň sv. Jána o pravej polnoci s takým treskom a hrmotom, ako by sa dom rúcal, pričom oheň z otvoru vyšľahne, a do jaskyne môže sa vnísť. (Prihráža mu.) Ale to ti hovorím, neomeškaj sa tam, aby sa bralo nezavrelo prv, než vyjdeš. Tak už mnohí tam zahynuli.

MARTIN: Nie, krstná mamička, ja si dám pozor.

VERONA (vstane): Nuž, Pán Boh ti pomáhaj!

MARTIN: A už sa preč sberáte?

VERONA: Už, veru. Polnoc sa blíži a také veci nemajú rady svedkov. S Bohom! (Podá mu ruku a odíde.)

MARTIN: S Bohom!

Martin sám.

MARTIN: Polnoc sa blíži… Hoj, blíži sa chvíľa, ktorá rozhodne nad naším osudom, nad naším šťastím… (Obzerá sa.) Som tu samučičký sám… akási neobyčajná clivosť stele sa mi kolo srdca… A čo Anička? Akiste sa modlí v tichej komôrke za zdar môjho podniku. (Kľakne a hladká zem.) Hoj, drahá matička zem, ty skryla si kosti mojich milých rodičov, ty ukrývaš v sebe ohromné sklady pokladov, sľutuj sa nado mnou, podaruj mi almužnu z nich a šťastným ma spravíš!… (Vstane a obráti sa na ľavo ku bralu.) Hoj, Jánošík, ty dobrodinca a zástupca nadprirodzenej moci, ty si krivdu bil a pravdu zastával, ty si boháčom bral a chudobným dával, keby si žil, i mňa by si sa zastal, i mne by si pomohol v mojej biede. (Živo.) Ale, veď duch tvoj žije v povestiach nášho slovenského ľudu, už prešlo viac než dvesto rokov, čo ťa ukrutníci života pozbavili a ľud náš ešte stále si ťa pripomína čo svojho dobrodinca, čo chrabrého kapitána dvanásť hôrnych chlapcov. O tvojich pokladoch mnoho sa báji. I tu na Vepru máš zlata a striebra v tomto brale celé sklady. Smiluj sa nado mnou, udeľ mi z nich koľko mi treba treba na upokojenie krutého, ziskuchtivého boháča Borovčiaka! Ó, pomôž mi! Pomôž! (Opre sa o bralo. — Za kulisňou treba napodobniť víchor, dunenie padajúcich skál, hrmot, a medzi zadnou stenou a zadnou kulisňou zažne sa bengál. Martin odskočí od brala, zadivene pozerá za zadnú kulisu zo stredu javiska.) Ha, bralo sa otvorilo… podivné svetlo žiari z neho… Hoj, koľké sú tam hromady zlatých a strieborných peňazí!… Len za priehrštie vezmem z nich a sme ratovaní. (Urobí smelých pár krokov ku pokladom — zrazu sa zľakne, zpäťkuje a s hrôzou hovorí.) Híííí, aké veľké čierne psisko s ohnivými okálami tam strieži… Ísť… či neísť?

Duch Jánošíka, predošlý.

DUCH JÁNOŠÍKA (pekne urastený mládenec, celý biely, ako ľalia): Neboj sa ma! Som Duch Jánošíka, ktorého si o pomoc prosil. Vidím, že si poriadny šuhaj a máš potrebu na peniaze. Naber si z tých mojich pokladov, koľko sa ti len páči. Ale že to potom dobre vynaložíš, i chudobným z toho udeľ!

MARTIN: Hoj, udelím, rád im udelím. (Vbehne za zadnú kulisňu vľavo.)

Duch Jánošíkov sám.

DUCH JÁNOŠÍKOV: Ako vidím, krivda i teraz vo svete sedí za stolom a pravda u dverí žobre. Mocní utískajú slabších; boháči sdierajú chudobu a milionári topia sa vo vlastnej tučnote… tešia sa nad nezamestnanosťou a biedou hladujúceho ľudu… (Prorocky, zvýšeným hlasom.) No, príde čas, v ktorom nový Jánošík zkarhá a potrestá ťažké hriechy hroznej krivdy.

Martin, predošlý.

MARTIN (vybehne s vreckom, plným peňazí, kľakne pred Ducha Jánošíkovho): Ďakujem ti, ty dobrý, láskavý otče chudoby! Kým len žiť budem, nezabudnem na toto tvoje dobrodenie.

DUCH JÁNOŠÍKOV: Keď budeš mať potrebu na peniaze, prídi smelo i druhý raz o takomto čase a naber si zasa, koľko ti treba. Ja, Duch Jánošíkov, ti to dovoľujem. Ale prídi voždy sám, aby si zle nepochodil! —

(Odíde vľavo medzi bralá. Očuť fučať víchor, dunenie, hrmot a blesk svetla vidno; zrazu nastane ticho.)

Martin sám.

MARTIN: Bralo sa už zavrelo, už je zasa ticho… (Vydvihne vrecko do výšky.) Anička drahá, už sme zachránení. Mám viac majetku, ako tvoje veno obnáša, ba možno viac, ako má tvoj otec. Už budeme svoji, už budeme šťastní a ku šťastiu nášmu dopomohol nám Jánošíkov poklad.

(Opona.)