Zlatý fond > Diela > Trnavský bál


E-mail (povinné):

Ľudovít Gašpar-Zaosek:
Trnavský bál

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Daniela Kubíková, Zdenko Podobný, Lucia Jedla.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 41 čitateľov


 

Trnavský bál

V tých predošlých lepších časoch, pokiaľ zemankovia po dedinách a poctivé remeselnické cechy po mestách požívali ešte úctu a vážnosť, keď ešte niečo znamenali, — bol aj život veselší, radostnejší ako je teraz, kde len tá studená sobeckosť a nadutá namyslenosť panuje a sa rozprestiera.

Po dedinách zemani boli páni, po mestách zase boli cechy smerodajné, a preto aj remeselníci, akožto „bürgeri“, boli ctení.

Ako zemani radi užívali ten prípinok „de eadem“, tak aj mestskí remeselníci radi upotrebovali ten zápinok: „bürgerlich“ na svojich cimeroch; k. p. kadlec, tkáč v meste mal vyvesenú tabulu; „bürgerlicher kunstweber“, (mestský umelecký tkáč). Čo bolo v meste, to všetko nazývalo sa „bürgerlich“.

Tí zemani, ktorí zahálali, menovali sa: „pipáš nemeš ember“. S iným sa nezapodievali, len okolo domu fajčili. — Mestskí páni, ktorí inej práce nemali, len vždy sa prechádzali, nazývali sa zase: „Bürgerlicher pflastertretter“, to jest mestský zahálač. — Tieto dve „kasty“, to jest triedy ludu: „pipáš nemeš ember“ a „bürgerlicher pflastertretter“ veľmi dobre harmonizovali. Spolu držali a spolu aj za jeden remeň jeden druhého do slopárien ťahali, t. j. do šenkov, už či boly ony zemansko-regálne, alebo „bürgerliche šnaps putiky“ — to na jedno vychodilo.

U nás menších zemankov bola tá obyčaj, čo sa týka výchovy, cvičenosti, miveltšígu, fajnovšieho panského taktu dievčeniec, že sme dávali dievčence najprv na frajmak na maďarskú reč. — Rodičia si premenili vzájomne deti, ako premieňajú peniaze, keď kto ide do cudzej krajiny. Toto bol základ ďalšieho „miveltségu“ a „ercíhungu“, t, j. výchovy.

Maďarský gazda dal Slovákovi dieťa pre slovenčinu, ktorú malo neskôr potrebovať pri jarmakoch, pri trhoch, pri predaji a pri kúpe. Slovák-zeman zase dal dieťa maďarskému sedliakovi na maďarskú reč pre „miveltség“, bo inak by nebola mohla byť kišasonkou, keďby nebola vedela povedať: „tešík“, „jó reggelt“, „kírem alášan“, „iden iš“ a „van serenčím“.

Keď naše malozemanské dievčence už niečo po maďarsky mondokovaly a počaly vyvinovať sa za kišasonky, vtedy ich poslali do mesta, na „Ercíhung“. Nie síce do školy k mníškam do kláštora, bo kuria zemanská nestačila na Abrahama, na Izáka a na Jakuba, tým menej na pánsky „Ercihung“, ale poslali ich na službu do pánskych domov ku izbám za frajcimerky, by neaký panský „šlif“ si privlastnili; alebo do hostincov, kde mohly zase od kellnera alebo od hosťov gigerlikov neaký fajnovší „takt“ a pánskú „manieru“ sebe nadobudnúť. A keď ktorá zostala smelšou, a privlastnila si mestskú bezočivosť, taká potom ešte do vyššieho „Ercíhungu“ šla do Pešte, alebo do Viedne do služby.

Keď sa „Ercíhungy“ skončily, prišli kišasonky celkom „gebildet“, ako cvičené, ohoblované domov, s pekným svedectvom mravov o ktorých doma rodičia nechceli nič vedeť, z čoho potom krome haňby pre familiu, boly kriky, zvady, plače, bitky, z domu vyháňanie a konečne bola „zár-vižga“ pri kolíske a „geprüfte Hebáme“ vystavila „diplom“, a menšie sestričky od radosti heklovaly podbradníčky.

*

Môj ujčok na dedine mal dve takéto lafrny — kišasonky. Jedna, menom Böška, bola už doma z ercíhungu: mladšia, menom Piroška, bola ešte v ercíhungu v Trnave, bo nemala ešte „šlifu“.

Ja každý rok chodieval som k ujčokovi ná návštevu vo fašiangoch. Tento ráz som tiež prišiel na fašiangy navštiviť ujčoka na dedinu.

— Ale fiam — hovoril ujčok ku mne — pomysli si, tie moje hajsuly a čuridlá, Böška s Piroškou, už mi toľko nedajú pokoja, vyvolávajú mňa aj s mojou starou do mesta do Trnavy na akýsi „bürgerlicher elitte-bál“ ku „Čiernej Kočke“ pri paulinskej ulici. (Poznámka: Tento hostinec už nejestvuje mnoho rokov, starší ľudia vedia sa ale naň rozpamätať.) Poď s nami aj ty, aspoň sa zabavíš. Čo-že už má robiť človek? Veď ma tie moje „cifreny“ skoro ukrkaly. Naposledy, keď ich nikde neukážem a nepredstavím, žiaden mi na ne nekukne a nezbavým sa ich; však dobre vieš, že aj mäsiar, keď chce kúpiť jalovičku, musí isť na lichvací jarmok a obzreť si, ktorá by mu pasovala. To máš tak aj s tými lafrnami. Skôr ich človek von z domu vydá, keď ich verejne ukážeme. Snáď sa len kto-ten trafí, ktorý bude chceť vedeť o nás. — Viem, že tancovať ty neznáš, nuž ale aspoň nám k vôli pripoj sa, dáme si zapriahnúť a pojdeme.

— Ujčok, — hovorím ja — veru nemám chuti isť s vami. Som sa už ráz pokazil ako žiak, na takom bürgerlichovom elite-bále, ktorý držali žiaci potajomne u jedného krajčíra, ktorý pre žiakov šil „attily“. Núkaly ma tam dievčence so šiškami, ktoré neboly ako sa patrí nakysnuté, ani dobre vypražené, a také cesto, ako gumalastika, ležalo mi v žalúdku, až som horúčku dostal, v ktorej mi vyplzly vlasy. A na to gumalistikove cesto mi násilou dávali punč, odvarok z kukurice, čo im snáď od vykrmených husí ostala, čo ma potom celkom zrazilo.

— Nuž, načo-že si toľko jiedol a pil?

— To pre ten sprostý „bildung“. Ja som nechcel jesť a piť, a frajlenky nechceli odo mňa „koš“ prijať. Abych ale ukázal, že som aj ja „gbildet“, nedal som „koša“ žiadnej a násilou som nemocným zostal z bildungu, čo by som viac už neurobil. My, mladí ľudia, sme sa lepšie zabavovali na ulici, nežli po všeliakých kútoch. Stali sme si na roh uličky „sinház-utca“, zkadiaľ, ako z centrumu videť do všetkých hlavných ulíc; tu sme celý deň stáli: preparandisti, žiaci a iní mladí ľudia a fixirovali sme každého. Zvláštnú zábavu sme mali, keď podvečer zo všeliakých pobočných uličiek ťahaly všeliaké frajlinky, ako „šnepfi“ z hája. Ony schválne tadiaľ ťahaly, aby sme ich obdivovali. Počúvať poznámky, kritiky, posmechy o tých ťahajúcich šnepfoch: to bol celý hecc. Ani jedna nás neobišla, ktorú by sme na posmech neboli obrátili. Mne to zábavku robilo, keď také sprosté husy schváľne okolo nás sa vrtely. Včuľ ale to už tak nenie bo preparandia tam zanikla, a ostatných žiakov direktor a professori z toho rohu sinházovej uličky porozháňali, čo aj múdre nariadenie bolo. Aspoň včul žiakom nenadávajú, ako nám že „polgári járda čavargók“. Toto miesto naše zaujali tragačiari; zaiste pre nich je to prospešnejšie, ako bolo pre nás, bo oni tam vyčakávajú na neakú službu a prácu, čo je užitočnejšie a poctivejšie, nežli bolo naše polgárske postávanie a zaháľanie.

— No vidíš, fiam, práve s toho ohladu zabavíš sa na našom elite-bále, bo tu až budeš počúvať kritiky, poznámky, posmechy z tanečníc, keď sa starým bürgerkám pisky počnú hýbať a rozvrzúkajú sa. Tu sa nemusíš obávať, že tragačiari zaujmú zase naše miesta; preto máme svoj „elite bál“, tam každý chrapúň nesmie vkročiť, len čo je bürgerlich, alebo z dediny zeman.

— A to už pôjdem. Já kritiku počúvať ľúbim aj po bále tie klebety, posmešky, plače, zvady a nadávky, ktoré po meste rozliehať sa budú.

— Fiam, ale na jedno ťa upozorňujem. Ak chceš, aby ťa tam za gebildet, za cvičeného držali, musíš mnoho nemeckých slov miešať do slovenčiny, po čisto slovensky len sedliaci a mliečarky vyprávajú. Však vieš, že aj u nás zemanov sa mnoho maďarských slov mieša do slovenčiny pre ten „míveltšig“. Čim viac „tešikov“, „alásolgája“, „kírem“, „van serenčím“, tým je väčší míveltšíg. To vieš ako zásmažka pri omáčke; holú nezasmaženú slovenčinu vyprávajú len sedliaci, a v tom sa my zemani a v meste bürgeri delíme od nich. Ten bildung je hneď chutnejší, keď my k tej slovenčine pridáme tartar-skeho „sósu“, ako k. p. ku rybe.

— Akby si ale nemecky nevedel, nuž upotrebuj maďarské slova ku slovenčine. A potom: včul už žiadneho rozdieľu nieto medzi kišašonkami; včul, či je dcéra šustrova, alebo drábova, či flajnárkyna, každej sa musí povedať: „uri hölď ő nadšága“ alebo „nadšád“ a starej zemanke „naďasoňka“. Jestli je ale bürgerlich, vtedy „frav fon“ a „knedigenka“, a nie „milosť pani“, ako slováci a panslávi to hovoria.

*

Punkt o pol ôsmej večer sme sa doviezli z našej zemanskej dedinky ku „Čiernej Kočke“. V celej paulinskej ulici bolo tma ako v rohu, neboly ešte gázove lampy, ani petriolove, len pri svätom Jánkovi blyšťala lampica, ako svätojánska muška. Tu po ulici nebol hrmot od kočov a od fiakrov; išlo to všetko pešo a po tme, aspoň uličné publikum nemalo čo vysmievať a posmešky robiť z bürgerlich-skej honorácie a z „hotvole“, ktoré ťahalo z uličiek pobočných. Len náš jediný batár-rebrinový hrkotal. Šťastie, že bola tma, bo práve pred tým dňom vyvážal ujco hnoj na ňom na roľu.

Tanc-sála u „Kočky“ bola ozdobená bôrovými kytkami z hory smolenickej, aj bola osvetlená. Vo veľkom lustre horelo 24 lojových sviečiek a pri dverách lampa s repicovým olejom, by si niektorí neudreli po tme hlavy o nizke dveraje.

My, keď sme vkročili do tanc-sále, už dvanásť párov na jednej, a dvanásť na druhej strane tancovali francúzsku kvadrilu. No, nech mi Boh hriechy odpustí, keď pravdu nehovorím, ale veru ten tanec kvadrilla nič nemal na sebe francúzskeho. Vyzeral on viac tak, ako slovenská ihračka, ako keď sme sa, čo malé deti, na pažiti pri husaťách bavievali a pochytali sme sa za ruky, vrteli sme sa a spievali: „hela, hela, helička, červená biela ružička“.

Tomu sa ale ani nečudujem, však ani jeden z tých bürgerlichových tovarišov a frajliniek nemali príležitosti sa tento francúzsky tanec vo Francúzsku naučiť. To bola len karikatúra z francúzčiny preložená na slovenský kvadril: „hela, hela, helička“ atď. Ujčok ma džugol do boku a ukázal mi na dve staré bürgerky na frav fon Oščekaný a na frav fon Melihubova, i hovorí:

— To sú najväčšie klebetnice v meste. Jedna má krazjleraj, a druhá je kázštecherka: táto predáva kvargle, brindzu a hnilý syr, a preto aj smrdí ako čert. Ak chceš počúvať kritiku týchto dvoch báb, iď sadni si ku nim.

I dal mi do ruky tanc-ordnung na ktorom bol tanečný poriadok:

1. Francúzsky kvadril, od Žána Drmoliö.

2. Wiener Walcer.

3. Čipčip čárdáš.

4. Mazurka.

5. Staro-nemecký bürgerlicher tanec „holcajchcom a kotilion“.

S mojim tanc-ordnungom sadol som si podľa tých dvoch bürgeriek s tým ohybkým dzobákom, a až potom som ich pozdravil: Ihap ti ére! Pitte frav fon Oščekaný, dovolia mi sadnúť?

— O pitte, nech sa páči, — mit fergnígen. Tedy aj oni prišli na náš unterhaltunk?

— Cu dínen, chcem sa ja pisl podívať, odvetil som jej.

Začal som študovať ten tanc-ordnung, ako by ma čo iného nebolo zaujímalo. Ako náhle začala sa muzika a tanec, pani Oščekaná obráti sa ku Melihubovej, i hovorí:

— Ale denken si sich, frav fon Melihubova, veď hen tá, ktorá s tým barbírským tovaryšom tancuje, to je dcéra toho biedneho, mizerného, čo plete slamené stoličky a košíky na chlieb, z Jerichovej uličky. Oni prišli nedávno z dediny sem, ešte sú ani nie prijatí od mesta za bürgerov — ako mi to žena ozogárova povedala — a už sa to tisne medzi nás! Iného ich nevidím pri Trojici na rynku kupovať iba krumple. A aká je tá ich dcéra vyfrndžená!

— No, nevídali, — odpovedala na to Melihubova — veď tie šaty jej a ten aufpuc, to je len z organtínu, akého panie nosia futro pod šatiami. V lete máva s tým obloky pozatkané proti muchám, a môj starý s tým pipasáry zakrúca do fajky, by zo zpodku nešiel hore prach do pipasárov. — Hen tá v tej kalmukovej kacabájke slovenskej, to je jej matka. Tá si včil ajnbilduje, že keď ten vyčerený barbir si jej dcéru, tú kydanu dedinskú, vezme a nad dvere si vyvesí pľachovy tanierok, že ona bude hneď gnedige — Pitt si

— koľko fúzov musí on len nedelu sedliakom a bírešom z majerov oholiť, kým si budú môcť, kilo telaciny kúpiť! — No ale jedno bude mať ona dobre pri tom barbírovi, že si nemusí od cukrása kupovať šaumrolle (s cukrovým sňahom a bielkom naplnené trúbelky). Muž jej vždy donese mydliny a fúzovi sňah ku fajnovšiemu pečivu každú neďeľu. — A my to draho kupujeme u cukrásov.

— Aber štelnc inen fór, frav fon Oščekaný, vedia kto je hen tá v tej tegethofovej jupke? A veď na bál nemala v tom prijsť! — To je po nebohom bývalom mestskom drábovi frajlenka, ktorý stratil službu pred mnoho rokami.

— Ale, vos si nit ságen, frav fon Melihubova — čudovala sa Oščekaná.

— Nech tomu nezávidia, veď to nemá čo zjesť doma, Len tos kon ich nit begraifen, z čoho jej stačí na šaty? Veď ona s tou ihlou nenie vstave sebe to vyštuchať, a také popanštené to chodí! A ako si to vykračuje po ulici! Keď by to videli, frav fon Oščekaný, veru by mysleli, že to je dcéra najmenej voľaktorého radného pána. A samý parfüm sa za tým vlečie.

— Ich vundere mich kôr nicht — odpovedala pani Oščekaný — však vedia, že aj kohút len čo-to na smetisku vyhrabe tej sliepke, ktorá sa za ním vláči.

— Ale, denken si sich frav fon Maulmajer, s akým aufvandom vystrojená je dcéra našej bürgerlichovej fratšlierky, ktorá na rynku predáva pre sedliačky kávu a tekvičné, diňovné jaderká a pečené zrnká kukuričné, ona je snúbenica toho šusterského tovaryša, ktorý s ňou tancuje. Ona je už štvrtá s nim zasnúbená. Každá sa s nim rozíde. On všade hladá pár zlatých do kšeftu, na náradie, a nikde mu nemôžu dať. — Veru, stará flajnárka mu tiež nedá, najviac šialku kávy z cigorie a pár jaderiek diňových, ako pre síkorku. — A tie bálové šaty má vypožičané od jednej frajcimerky, ktorá mala pred týždňom sobáš z jedným kellnerom. — A ten tovaryšík vypožičal si od jedného študenta tie bielé glacé rukavičky, za to, že mu flakováva topánky.

— Vedia, frav fon Najašená, táto, ktorá včul okolo nás sa točila, je dcéra bývalého buchhaltera zo starej tehelne. Jej otec penziu nemá; zarobiť si v zime nemôže, bo nerobia tehly; ale na elite bál svoju frajlu vyslať, to už áno! A veď sú nie bürgeri — pochádzajú z Moravy.

— Nech si ju dobre pozrú. Veď nemá ani spodnej sukne. Tie čipky na spodku sú len prifercované na košele! No, so vas hab ich ní gesehen!

*

Videl som, že tu nie je konca-kraja tým poznámkam a posmechom. Presadil som sa na druhú stranu, kde tež s tými piskamy frav-muterky vrzúkaly.

— Ale frav von Kvečmajer — šuškala do ucha pani Otrubová svojej súsede — hen tie dve Hekuby na tej druhej strane, tá Oščekaná s tou Melihubovou zaiste už celý svet poobracaly hore nohami, a veru ani jedna nemá čo kritizovať a posmešky robiť. Pitt si, čo-že može dať s dcérou tá Oščekaná krajzlerka, krome tých plundier, čo na nej vysia? Nič! Práve včuľ tancuje čipčip-čárdáš. A akú širokú bindu má! Jej stará mati v tom skliepku nič nemá. Visí jej tam jeden veniec cibule, pár viazaniček polienkov bukových do kšeftu, košíčok cesnaku, zápalky a v hrnčoku trochu lekváru na obloku, okolo ktorého len muchy videť obletovať a veru nie jedna v ňom nechá nohu aj s kaločnou. No, ich tong šén! Ľúbila by svoju širokohubú hajsulu za šlosiara vydať; nuž a čo-že budú otvárať a zatvárať, keď nič nemajú. Šlosiarske remeslo už nejde.

— Belíben kuknúť hen na dámu tej kázštecherky Melihubovej, akú má ona frizúru, ako stračie hniezdo. Denken si das! — Stará by ľúbila ju vydať za cálkellnera u „Jeleňa“, — ktorý práve včul s ňou tancuje ten bürgerský-holcájchcom. — Keď by ona nepredala tých niekolko škatuliek kvarglí do kantína infalithauzu, neviem, ako by im šlo. Cálkellner veru jej smradlavý kšeft neprevezme. On čaká hotový groš, stračiu frizúru a kvargle on nepotrebuje.

Tu máš — som si myslel — ako sa jedna druhú mydlia tie bürgeliche frav fon muterky! — Dobre povedal Spasiteľ: nesúdte a nebudete súdeni; akou mierou meriate, takou vám namerajú, a to ešte dobre natrasenou, nakopčenou.

Len som čakal kedy príde rad na lafrny mojeho ujčoka.

Odrazu obráti sa pani Kvečmajerka ku frau fon Kugelhopfke a hovorí:

— Tie dve, ktoré tancujú tak najašeno ten čipčip-čárdáš, to sú z vidieku zemanky, jedného šklbana-zemana dcéry, akéhosi Ňomorházyho. Krome toho čardášu i tak iného nevedia tancovať. Pitt si, nech sa len dobre pozrú, tá jedna má na krkách škrofle, v lete každý rok jej tečú. Tá stará v tom starosvetskom vikleru pri kachliach to ich matka. A ten podla nej s tým brantovým, vypitým nosom, je ich otec. — Ten pisár, s ktorým tá staršia tancuje, bol kedysy kontrolórom pri meste, ktorý na každý trh, keď mýtnik vyberal od miesta od sedliačiek mýto, on ten kontrolor — menom Šováňfy, každej babe a chlapcovi napíšal znak s kriedou na plece, že už platili. Službu stratil, včul len po kútoch píše a chytá sedliakov, ak by ktorý potreboval voľaké inštancie. Ľúbili by mu Ňomorházovci tú škroflovitú na krky zavesiť. — Lebo vedia frav fon Kugelhopf, že zeman dcéru za professionistu, za remeselníka, za bürgera nedá, to by im derogovalo. Radšie za pisara, čo je len vraj pánom, ktorý nie s hoblíkom, s dratvou a ihlou, ale perom vie sebe zarábať. To je vraj od stavu človek, a nie pojašený švec, a na laxu trpiaci šnajder. A keď by vedeli, ten Šováňfy je lump, nemá nič, služka jeho každý deň ho bije s portvišom. Nuž ale je od stavu, je zeman. Tá staršia bola v ercíhungu u „Jeleňa“, ale sa špatno zadržala; mala známosť s hausknechtom a ten ukazoval na kellnera, tento zase na hosťov. Až konečne ju z hostinca vyhnali.

— Ale, glauben si mir frau fon Kugelhopf, že väčšich trhanov nemajú na vidieku ako týchto, a predsa sa to nadúva tá žobrač. Veru otec im tie šaty nekupoval. — Tá mladšia, to je opravdové dedinské megero. Pri valcere to s týma čamblavýma nohama len sem a tam šlajdrovalo. Aní formy to nemá, taká Anča sedliacká zo Zvončína.

— Štelnc inen fór, veď má aj retiazku na krkách! a to z hodiniek akýchsi. Dedinské pánstvo! Doma to kdesy žerie pšenové žgance a opatance. U Krkany sú už osem rokov dlžné za jupky. Už ani tá im nezborguje viac.

No, ja som sa ledva zdržal smiechu. Myslel som si: tu máš ujco, s tvojim elite-bálom: ale vás omalovali!

*

Ja som už viac nechcel počúvať tie kritiky. Šiel som do druhej izbietky na čaj. Bolo to ako zo suchého sena. Ujco prišiel za mnou, tomu som čaj neodporúčal, on si radšie slivovice zapil a ujčiná zase krampampule.

Keď som ujčokovi povyprával tú kritiku na jeho kyšasonky, hneď od jedu zblednúl, len nos mu zadržal svoju, pôvodnú tmavo-červenú barvu seknutej krve. Dal hneď zapriahnúť do našého hnojoveho batára, a kišasoňky musely isť domov. Ujčina šlakovala po celej ceste, by vraj vred hádzal a šliak trafil taký elite-bál:

— Viac my žiadna nepojdete. Vy čuridlá škaredé vždy pokúšate! V meste sú ľudia prešibaní, prefíkaní; tam jedného na špatu spravia!

— Vidia ujčok — hovorím ja — že lepšie je doma sedeť u Abrahama, a dievčence mohly perie driapať. Len to som všetečný, ako tie bürgerky klebetné mňa kritizovaly. Myslím, o tri dni v meste možno už všetko počuť no bude tu klebiet, aj plaču a nádaviek!

Ja som na báloch vždy mal „pech“, a preto radšie ich ja opíšem a pokritizujem, ako by maly staré babské bosorky mňa kritizovať. — Lepšie by bolo, keď by také staré bürgerky radšie pátričky sa modlily za hriechy svojeho mladého veku.

Jeden svätý muž to povedal, že čert už nemusí viac po báloch chodiť, bo mnoho ráz je stará baba horšia od diabla, bo ten len pokúša, baba ale dcéru na bál za vlasy ťahá, kde potom mnohá chytro odkvitne na duši, a telo jej padne do rúk diplomovanej stoličnej baby, prv, nežli by sa vydala. — To ja ale neprajem žiadnej mutinke.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.