ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

— zo zápisnice Zaoskovej. —

V istej záležitosti prinútený som bol u jednej familie horno-trenčianskeho N. mestečka sa zdržovať, v ktorom mestečku mladí ľudia zariadili tak zvaný „kaliko-bál.“ Sotva že oznamy zvestovaly mestečku na 22. januára vydržiavať sa majúci „kaliko-bál,“ hneď všade medzi dievčenským svetom, medzi namyslenými a domyslenými krasuľami familií počalo sa všetko hýbať, hniezdiť, pripravovať a vyprávať sa o tom kalikovom báli a o nádeji skvelého podarenia. Slečinky tej remeselníckej familie, u ktorej som sa zdržoval, behaly sem i tam, jako potočné trasoritky okolo otca, jedna nad druhú štebotiac, jako sa dievčence celého mestečka, ba aj bližšieho okolia chystajú a pripravujú na ten ešte nevídaný kaliko-bál. Pojde — vraj — aj Netti Kominárova, aj Krajčírova Monika a Albina; všetci mladí ľudia z vidieku a okolia, učiteli a učiteľky, aj organistove dcéry z Czudarpataku s pánom kaplánom, výborným to kúrmacherom a tanečníkom dľa gregoriánskeho taktu. Vidíte, tatko! Len vy nechcete, aby sme sa šly raz do roka zabaviť medzi ľudí. V lete musíme fazuľu a zemiaky ohŕňať, v zime perie driapať alebo šošovicu od vičenca obierať, a potom nám len nadávate, že sme staré, vysedené panenky, staré čuridlá, staré chvosti, ktoré sa nemôžeme povydávať; nuž jakože sa vám povydávame, keď nás žiaden nezná, nikde nevidí, keď sa nikde neukážeme!

Ja som nehovoril, že nesmiete ísť na ten jakýsi galotový bál, to jest na trh a na výstavku, na ktorej sa dievčence predávajú, ponúkajú, nastŕkajú, vybierajú do vydaju; len to som povedal, že ja ani len babky nedám na jakésy bálové galoty, ani na ten váš galotový tanec. Tuším už aj dievčence sa blázňa, keď sa chystajú v galotách tancovať!

— Ale, tatko, čo hovoríte, veď to nie je galotový bál, ale „kaliko-bál,“ ktorý veľkomožné panie uviedly, bo už nemohly vydržať konkurrenciu s kuchárkami, s frajcimerkami a s pestúnkami v môde, v nádhere drahých bálových kostümov. Preto aby sa mohly deliť a lišiť od takejto drahej, márnotratnej čvargy, uviedly jednoduchý, lacný bálový kostüm, zvaný „kaliko“ (calico) z ľanového plátna, jakým aj kníhviazači viažu knihy, romány, — „Calico-Einband“ — alebo aj zo žihľavového vlákna hladkého, — aby sa chudobnejšie familie nevhodily do dlhov pre skvostné, drahé bálové šaty.

No, jak to len o taký žihľavový kaliko-štof na bálový kostüm ide — odpovedal tatko — tak máme od viac rokov na povali žihľavovej látky vriec celú kopu, v ktorých sme od Rifky múku kupovali, nuž môžete si ušiť bálové calico-šaty. Aj od Mauthnera sú tam žihľavové vrecká z ďatelinového semena s červenou bordorou v prostredku — tými si môžete tie bálové-kalikové šaty vykonfektirovať — nemusí vaša stará po snittwaarenhandlungoch a za krajčírmi behať a po pánsky kontá robiť. Ale aj to vám hovorím, že ja vám na bálovú žranicu nič nedám, my nežijeme z kvitancií, jako lační pisári, ale z toho, čo nám Pán Boh na roli požehnal. Najedzte sa pred bálom predbežne doma kapusty a zemiakov, aj si môžete vziať, ak by ste po polnoci vylačnely, čierny ražný postruheň do vačkov, — máte hneď tak zvaný pánsky graham — chlieb, ktorý má — vraj — pri zdúvaní vetry vyvádzať zo života. Aj si môžete s pár na tvrdo uvarených vajec vziať, aspoň budete doma supirovať a nie po hostincoch, kde sa v káve miesto cigorie aj šváby, chrobáci vyvárajú. No, veru tvrdé brustfrikando zo starého capa, čo vám hostinský dá a makovú štrúdľu posypanú grísou — bez toho sa aj obídete. Už som vám povedal, vy staré „trtane“, ja peňazí nemám ani nedám, zostaňte doma, i tak vám dám večer robotu, môžete šošovicu obierať z vičenca.

— No, no, no, ty starý blázon, — odvetila matka — už si zase v strachu, žebys’ musel dať peniaze zaťovi, až by sa ti ktorá z dcér trafila vydať po tom kalikovom bale. A, veď naposledy každý nejde za peniazmi. Sú aj mladí ľudia, ktorí hľadia, viac na krásu tela dievčeniec, nežli na odutý pudilár! Po mestečku každý hovorí, že naše dcéry sú najpeknejšie v celom okolí, a vo vidieku. Veď každý nekuká na nábytok, na Eínrichtung izbený: ale sú, ktorí sa dívajú na Einrichtung: krásy tela. Náš učiteľ s mestským pisárom už dávno hovoria, že my máme najpeknejšie dievčence, že my sami ani nevieme ceniť ich krásu, ktorú by aj Šalamún kráľ bol obdivoval, ktorý vo svojej knihe: „Piesní pieseň“ takto opisoval Sunamítku, židovské dievča: Milá moja! krk tvoj je pekný jako veža, oči tvoje jako vrch Libanon, na ktorom sa stáda ovečiek pasú. — Nuž, a či naša Irenka nemá taký pekný vysoký krk jako veža? A Margitkiné velké oči ultramarin-zelenkavé, jako jazero hory Libanon? Aj to povedal, že sv. písmo vychvaľuje krásu mládenca kráľa Dávida pre jeho ryšavé a červené vlasy — a to bol len mládenec. — A snáď naša Adela nemá pekné, jako od rannej zory ožiarené vlasy?

No a náš pán kaplán aj to hovoril, že najelegantnejší grécky klassický nos v celej stolici má naša Brigitka a že jej krása neustúpi kráse trojánskej, „glaukopys“-svetlookej Heleny, o ktorej grécky básnik Homéros vypráva. — Teda čo žiadaš už viac, ty starý tatko! — keď ešte aj to povedal, že ja matka som ruža krásnych ruží. — No len no, ty sprostá stará hus, len ty daj na chválu učiteľa, pisára, kaplána a iných, zo života vyhegľaných, vvžitých, vystrečkovaných starých mládencov. Ved to práve robia posmech z tých tvojich čuridiel!

Včera večer, keď som bol na pohárik u Svätého, vyprávali mi moji bratia, aký posmech stvárajú po meste z tvojich dievčeniec, ty staré motovidlo! Učiteľ citoval síce krásu červeného, ryšavého mládenca, Dávida kráľa, ale nie krásu ryšavej impertinent blond nejakej panenky zo starého zákona, tým menej z nového. A to bol len posmech z Irenkiného krku jako veža, bo práve pre jej dlhý krk ju posmievajú bocianom a bogdálom, teda nedržia ju za peknú Sunamitku, ale za dlhokrkého barana. — A tie Margitkiné veľké, zelenkavé oči, ktoré porovnávali len na posmech s jazerom a stádom oviec vrchu Libanona a Hermona, — posmievajú, že sú to zeleno-svetlé oči veľké baranie Margitiné. Nuž, a na kaplánové slová, jako znalca krásy, nedaj nič. Tomu sa dnes ľúbi každý zavarský a cíferský vyšívaný rubáč a zajtra ho vysmeje. On len čo posmechy robí z nosa Brigittiného, bo grécky, klassický nos znalci nosov porovnávajú s ovčím nosom, ktorý u každej ovce beží priamo z čela dolu jako lineal. Tak on aj s trojanskou krásnou, glaukopissvetlookou Helenou len žarty si robil z Brigittiných očí, o ktorých povedal, že sú to len oči falošnej kočky a nie Heleny. Z tohoto si mohla všetko vyrozumeť, ty dlhovlasá a krátkeho rozumu, stará odkvitlá ruža šípkových ruží. Včuľ si robte, čo chcete a jako viete; ale beda vám, po tom vašom báli až čo počujem, čo iste bude nasledovať, vyperem vaše bálové galoty piestom.

Aj to ti poviem, ty stará, že ja takých vydajov nechcem, aby mi po sobáši o pôl roka taký nejaký pisárik a paňacko, chudoba de Badin a pánska žobrač, poslal o viac kíl ťažšie a v objeme širšie dievča domov, aby sme si ju a nádejné vnuča chovali; ja takej pisárskej maniery nepotrebujem.

Sotva že pominuly štyri dni po kalikovom báli, už sa klebety po celom mestečku a po vidieku rozniesly, jako staré perie vo vetre z rozdriapaných podušiek.

— Stará, nepovedal som ti, čo bude po báli nasledovať? — hovoril otec. — Idem od Svätého z krčmy, bo som od hanby musel zutekať, taký posmech robili z tvojich dcérušiek mladí ľudia. No, či sa im to vyplatilo! Práve ten učiteľ a pisár, ktorí vychvaľovali na posmech krásu tvojich dcér, všade tárali, bubnovali a iných tým zabávali, že sa tej gréckeho klassičného, ovčieho nosa Helene pod tancom ustavične grgalo kapustou a zemiakom, tak že žiadon nemohol s ňou tancovať, že zaiste miesto limonády a punču pila kapustnicu; aj že z Irenky jakýsi zásmažkový šterc páchol; a Brigitte že ustavične škŕkalo v bruchu, jako žaby v močidle, že isto jej vetry preháňal nejaký teplý postruheň, ktorý musela pojesť kdesi; aj že jakýsi záprdkový dych, jako z tvrdých vajec, motal sa kolo nich. — Tu máš, ty staré, sprosté motovidlo, — včuľ sa človek musí hanbiť. — Aj to ešte roznášali, že za každou celé oblaky múčneho prachu sa váľaly, jakoby múčne vreco vytriasaly. —

— No, bodaj toho učiteľa aj vred hádzal aj s tým pisárom, nech sa mi len ukážu na oči, oblejem ich jako psov. Starý kohút nie súci na pečienku, aj starý mládenec nie je súci pre stav manželský, ten sa len vždy na smetisku kutre a vyzobáva hmyz klebiet, — keď je na iné už nesúci. A naposledy si ty, starý blázon, sám tomu príčinou pre svoju skúposť. Načože si radil dcéram pred bálom kapustu, zemiaky a mäkký, kyslý postruheň žrať? Bál si sa, že musiš vypučiť dva šestáky na večeru. — A ešte aj kaplán čosi hovorí ktorý má najmenej čo hovoriť.

Šliak trafil aj taký kaliko bál, viac mi ani jedna nepôjde na bál, bárs bude aj strožochov-bál, kde len na opicu obrátia dievčence. Radšie sa môžu pri verkloch s invalidmi vyskákať, nežli s takou háveďou popánšťenou chudobou de Badin a všivačou de Garmaseg. Ja vždy hovorím, čo je lacné, to aj nič nestojí. Lacný kaliko-strožochový bál prináša tiež klebety. Ideš na bál, máš klebety; ideš do kostola, roznesú ťa jako Betšvestru; — chceš sa vydať, rapocú na teba jako straky pri zdochline. Radšie doma sedeť a perie driapať.