Zlatý fond > Diela > Hlovík medzi vzbúreným ľudom


E-mail (povinné):

Jonáš Záborský:
Hlovík medzi vzbúreným ľudom

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Daniela Kubíková, Simona Reseková, Lucia Muráriková, Dušan Kroliak.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 100 čitateľov


 

I

Keď roku 1831 zúrila v Uhrách cholera, za Tatrami poľské povstanie, prišiel slovenský ľud na východných stranách Uhorska, najsilnejšie v župe zemplínskej, do mätežného pohybu. Medzi sedľačou rozšírilo sa to divné bláznivé presvedčenie, že cisár odpustil sedliakom všetku panštinu, chce, aby podelili panské majetky medzi sebou: ale páni, že to taja, ukrývajú a aby nemuseli dať sedliakom, čo im daroval cisár, trávia ich. Páni, že sypú jed do všetkých studní a žriedel, lekári že podávajú otravu v liekoch, farári pri svätých tajomstvách.

Adam Hlovík bol vtedy evanjelickým farárom v Kladzanoch, maličkej dedinke v zemplínskej župe. Cholera už i tam zúrila a ľudomilný Hlovík konal obetave svoju povinnosť, zaopatroval sviatosťami chorých, pochovával zomrelých.

Dňa 5. augusta našiel v dome, kam ho povolali k choleričnému, mnoho sedliakov a sedliačok.

„Čo to?“ pomyslel si, lebo ináč ľudia od nemocných tak utekali, že nebolo, kto by im vody podal. Ako chcel poslúžiť večerou Pánovou nemocnému, ozve sa žena tohoto: „Strovte to sami, čo jemu dať máte.“ Hlovík stŕpol, ale staval sa, ako by nevedel, na čo to padá a riekol pokojne: „Dobre máte. Vidím i sám, nebezpečenstvo zneuctenia sviatosti vyvrátením, priúčastním sa teda ja za slabého tohoto brata.“

Pri odchode pochválil prítomných, že neutekajú od nemocných, dajúc tak zlému dobrý výklad. Ale domov sa vrátil s velikým nepokojom. Videl, že už i jeho drží ľud za tráviča pri sviatostiach. Nemocný zaopatrený sviatosťami čoskoro umrel a učiteľ zvestoval, že sedliaci čosi kujú, shromažďujú sa, spomínajú farára so zlorečením. „Tu zle, žena,“ krútil Hlovík pečlive hlavou.

Jeho strach rozmnožil úradník Šóšov, ktorý prišiel zo Sačurova. Rozprával hodnoverne, ako v Trebišove a okolí zúri sedľač na všetkých kaputošov bez rozdielu,[1] čo menovite urobili mätežníci v Butkovciach s Pavlom Záborským. Poviažuc mu ruky, nútili ho hroznou bitkou zahrabať choleričného, až ho syn zomrelého sotil do hrobu za mŕtvym. Bol za živa zasypaný.

„Už i v našom okolí,“ dodal, „povstáva mätež. Zamutovo vzbúril akýsi Jozef Korbeľ, mladý parobok, mládenec Klobušického, odohnaný pre výstupy.“

Všetkým tým naplašený Hlovík pochoval včasráno na druhý deň 6. augusta choleričného a potom poručil ženu a dietky Bohu. Vezmúc svoju dlhú dymku a paličku, šiel očistom na pole obzrieť svoju pšenicu, ale v skutočnosti uháňal k Merníku, kde mal dobrého priateľa, evanjelického farára Fraňa Jozefa Kaciána a radi ho videli i v dome zemského pána Jozefa Suľovského. Bol zaiste muž sčítaný, rečí znalý, celý polyhistor[2] i sdielny človek. Čítal mnoho, odovšiaľ snášal knihy, ale nesedel vždy v nich, neštítil sa tovarišstva, chodieval medzi panstvo a všade ho radi mali. Myslel si, že v tom prípade, keby vzbura i v Merníku vypukla, nájde útočište v pevnom kaštieli Suľovského, akého v Kladzanoch nebolo.

Šiel bočnými cestami a chodníkmi, vyhyboval sa nakoľko možno ľuďom, bo sedliakov i tak sa štítil, keďže ho v pokojnom čase lapili ako černokňažníka. Tmavá pleť ho učinila podozrelým.



[1] zúri sedľač na všetkých kaputošov bez rozdielu — Kaput bol starodávny vrchný kabát. Tu kaputoš značí kabátnik, čiže pán. (Poddaní nenosili taký druh obleku.)

[2] celý polyhistor (gréc.) — človek, ktorý má mnoho vedomostí





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.