ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tento počul v žite, čo sedliaci o ňom hovoria, že ho na smrť hľadajú. Nemal teda tam pokoj, lež šiel na salaš skryť sa do ovčiarskej koliby.

Prešiel šťastlive, nezočil ho nikto z tých, ktorí ho po celom chotári hľadali, ale bača, ktorého držal za dobrého a sebe prajného človeka, ho oklamal. Občerstvil ho žinčicou a syrom, sľúbil mu sväte svoju ochranu. Ale keď vyšiel z koliby a uzrel pomimo idúcu tlupu sedliakov na koňoch, sám im dal rukou znamenie, že hľadaný je u neho.

Kacián videl škárou blížiacu sa tlupu. Vyskočil, utekal, dúfajúc dostihnúť les. Bača zas ukázal za ním, sedliaci popchli kone a zajali ho ako prchajúcu zver.

Napred ho doprevadili, s úškľabmi a bitkou k Merníku, aby tam bol všenárodne súdený. Ale bol medzi nimi parobok Kamenský, ktorý choval v svojej chatrnej duši velikú zlobu proti farárovi, že ho kedysi v kostole pri katechizácii zahanbil. Tento, keď prišli s väzňom do doliny Ľašu, ovalil ho po hlave sekerou tak, že hneď sklesol. Ostatní dobili padlého do smrti.

Mŕtvolu priviezli do kaštieľa. Tam pohádzali na voz všetkých pobitých, vyviezli ich odrazu a pometali do jedného dolu.

Po tomto pohrebe sa radili, čo teraz s farárom kladzanským? Otázku ľahko riešili. Všetci páni a popi musia sa vybiť, teda sekeru mu. Ale Michal Rešetár, jediný triezvy medzi nimi, ozval sa: „Staň sa, ako chcete; ale, dobrí ľudia, je sobota; nastáva svätá nedeľa. Použime ešte smrti predurčeného farára k odbaveniu služieb božích; nech nám na ten posledok zakáže.“

Navrhoval to s tým úmyslom, aby sa pretiahol čas; jednako jeho návrh bol prijatý. Richtár s paličkou prišiel zvestovať Hlovíkovi, že žiadosť obce je, aby zajtra kázal a služby božie odbavil. Priniesli mu z fary aj bibliu, papier, černidlo, aby sa prihotovil ku kázni, bez ktorej u evanjelikov nič.

Pritom všetkom stráž od neho neodstúpila. Cez celú noc ho striehli a sprevádzali aj vtedy, keď musel von. Vedeli, ako sa robieva s väzňami, bo nejeden to už skúsil sám na sebe.

Cudzí buriči sa odstránili. Pošli hromadne k Čičave, kde zabili Jánfyho, potom ďalej, biť zaradom po dedinách pánov. Lomoz v Merníku vtedy sa trochu zmiernil: ale vzbudená raz krvilačnosť trvala. Raz vycedená krv a ustavične lokaný lieh nedaly vzbúreným vstúpiť do seba a nádej budúcej neodvislosti a zámožnosti udržovala zimničné rozčúlenie. „My teraz páni!“ chvastali sa a pili.