ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Udalosť z našich hôr.

Práve zvonili na poludnie, keď Matúš Rokyta vyšiel z mesta B. a voľným krokom poberal sa hradskou domov do Rakovian.

Slniečko milo hrialo, škovránkovia, vznášajúc sa hore až k oblakom, rozkošne vyspevovali a vtáčikovia v blízkom háji držali hlavnú skúšku k večernému koncertu; ale ani jeden jasný, teplý lúč nepadol mu do duše, ani jeden vtáči zvuk nenašiel ozvenu v jeho srdci. Jeho vnútro bolo plné chladu a tmy.

Stretal sa s ľuďmi, ktorých dobre poznal, ale si ich nevšímal. Tak Johanka, ktorá uňho slúžila, od neho sa vydala za cestára, pasúc svoju kravičku po zákopách cesty, ho srdečne pozdravila a vítala, ale on sa zamračil a na pozdrav neodpovedal.

„Chudák, aký je zronený!“ zašeptala a dlho pozerala za ním.

Onedlho na to stretol sa so starým Vavrúšom, ktorý, vidiac ho s ovislou hlavou, volal za ním: „Netrápte sa preto, gazdičko, nevídali pár mesiacov kriminálu… Už ste si ho odsedeli a teraz budete zasa takým pánom, akým ste boli. Vám to nik nezazlieva, ale toho Švába každý preklína. No, len no, však ono aj na pánov príde raz mráz.“

Ešte bolo slnko nad horami, keď Matúš Rokyta dorazil do Rakovian a keďže sa hanbil za bieleho dňa prísť domov, zašiel k starému, na polo sborenému kaštieľu Rakovských, ktorý sa na úvrší za dedinou vypínal. Ztadiaľ bol utešený rozhľad na jeho rodnú viesku a jej báječné okolie. Milo kynul mu rakoviansky kostol s jeho bielou vežou, ktorej nová, na červeno zafarbená strecha nápadne sa odrážala od zelene hôr. Kedysi to bola najväčšia a najvyššia budova v dedine a teraz ju zaclonila nová, ozrutná fabrika s obrovským do neba čeliacim komínom, akoby vežou novodobých hradov, v ktorých bývajú výbojní rytieri, milionári a v ktorých robotujú do úmoru ich nevoľní otroci… Keď Rokyta videl, ako valí sa hustý, čierny dym z ozrutného komína, rozzúril sa novým hnevom, zlostný, pomstychtivý pohľad hodil na komín, sadol si na pažiť pod košatý javor a premýšľal, koľko zla mu ten hnusný komín narobil. Celou silou a mocou bojoval proti tomu, aby popri jeho staviskách, popri jeho pozemkoch fabriku nastavali a čo vyhral? Ešte o svoje prišiel, ba komasáciou sa zistilo, že on, jeho otec, jeho dedo užívali cudziu záhradu i kapustnisko. Vzali mu ten kus zeme a postavili naň dom pre svojich zamestnancov. A keď išiel raz k direktorovi závodu, bol to vyziably Nemec Šlimer, dokazovať, že jeho dedo ten kus zeme od súseda kúpil, že sú svedkovia, ktorí ten kúpny list ešte u jeho otca videli, ale keď pred pätnástimi rokmi u nich horelo, iste zhorel, keď aj peniaze, čo boly v truhle zhorely, Šlimer sa naň zlostne osopil, že on sa pozemkovej knihy drží a tam žiadna kúpa naznačená nie je a začal nadávať do slovenských sviň a zlodejov. Z toho povstala zvada, až v Rokytovi krv zvrela, lapil Nemca pod krky a pritisol ho takou silou ku stene, až osvetlel v tvári. Keď ich od seba odtrhli a Nemec dostal znova voľný dych a vládu, skočil ako rozsrdený kohút na Rokytu a vylepil mu zaucho. Tento vo svojej zlosti vytiahol nôž a dosť povážlive poranil svojho protivníka. Tento sa vylízal z toho ako mačka a Rokyta musel všetky trovy i peňažitú pokutu platiť a päť mesiacov v žaláre sedeť… Za ten čas zomrela mu matka, a jeho Marienka, najkrajšie dievča z celého okolia, sa vydala za pána, za továrnikovho syna, vzal si ju pre krásu. Doma celé gazdovstvo vedú sluhovia. Keď na to všetko spomnel, preklínal ten nenávidený komín a v myšlienkach zúril hroznou pomstou: páliť, búrať, vraždiť, že za chvíľu nebolo by ani pamiatky po novej továrni a po komíne. No, povedomie, že k niečomu takému je bezmocný, slabý, tiesnilo ho ako ťažká mura. Cítil, ako mu rudne tvár, ako sa mu krv tisne do hlavy, potom vlhne čelo a srdce búcha nepokojom. Skočil a uháňal ďalej, neobzerajúc sa ani na pravo ani na ľavo, a bol za chvíľu doma.

Sluhovia ho vítali, on im ďakoval kývnutím hlavy, ale nevedel, čo by im mal povedať, až po chvíľke riekol: „Dajte mi večeru!“

Dali mu jesť, ale nechali ho samého pri stole, sami sa utiahli na lavice k peci. Báli sa ho, pozeral zamračene, takmer zlostne vôkol seba. V izbe bolo ticho… Konečne veselá Dorka dodala si smelosti a riekla: „Gazdíčko, uliahlo sa nám dnes teliatko od Tyroly, také je pekné, červené ako ona, s bielou hviezdou na čele. Aj Rysuľa mala pred týždňom býčka.“

„Pán Boh zaplať,“ odpovedal gazda a tým bol ľad preborený. Na to sluhovia mu rozprávali, čo a jako všetko porobili. „Uverte, gazdíčko, že sme pilne, statočne a svedomite pracovali, ani čo by ste aj u nás boli bývali,“ dokončil najstarší zo sluhov.

Gazda vypočul všetky tie zprávy, ďakoval sluhom za ich statočne konanú prácu, ktorú si hneď zajtra poobzerá a vyhovárajúc sa na únavu, pobral sa spať.

*

Ráno osviežený spánkom poberal sa dobrou vôľou a veselou mysľou von ku svojmu hospodárstvu. Sotvaže však vyšiel zo dvier, urobil niekoľko krokov na dvor a zazrel čmudiaci komín, bolo po jeho dobrej vôli a veselej mysli, hnev a nenávisť opanovaly mu dušu, len povrchne obzrel dvor a dobytok v maštaliach, nezastavil sa ani pri Dorkiných teliatkach, nepohladkal ani svoje vrané kone, ktoré bývali jeho pýchou, lež vzal klobúk a palicu i rezkým krokom išiel do poľa, aby nevidel ten nešťastný komín… No, mýlil sa, bo na ktorýkoľvek kúsok svojich rôľ vyšiel, odvšadiaľ ho videl. Zašiel do hája alebo do lesa medzi vysoké stromy, lež aj ztadiaľ videl z komína valiaci sa dym, ako drzo vystupuje do výšin a zakrýva časť oblohy nebeskej. Vtedy ho pojala nevýslovná zlosť, v ktorej napadaly mu hrozné myšlienky: „Keby som bol divochom, zločincom, vrahom, postriehol by som si v dajakom úkryte na tých lotrov, ktorí tak znešvárili moju rodnú viesku, otročia náš úbohý ľud a z jeho krvavých mozoľov tučnejú, bohatnú; ktorí ma pripravili o časť majetku, o peniaze, o česť, zabil by som ich, áno, zabil… Ale, aby sa niekto mohol stať zločincom, vrahom, k tomu treba duševnej sily a ja jej nemám, som slaboch… A preca viem a cítim to, že jedine tým by sa utíšila moja, po krutej pomste túžiaca duša.“

Takéto a podobné myšlienky trápily ho dňom aj nocou.

Chodil deň čo deň namrzený, zamračený, ako nemý. Nič ho netešilo, ani dobytok, ani pole, ba ani domácnosť. Sluhovia s ľútosťou pozerali naň, ako sa za tých pár mesiacov premenil. „No, viete, nie je to maličkosť päť mesiacov sedeť v žalári,“ mienil najstarší sluha.

„Zlenivel tam,“ podotkol druhý.

„Iste ho to trápi, že sa mu jeho milá vydala,“ hovorily slúžky.

„No, malo by ho čo trápiť, takých fiflien najde koľko chce. Marienka bola pekná, to je pravda, ale žena na parádu, do koča a nie do voza, akú náš gazda potrebuje,“ riekol najstarší.

„To máš pravdu,“ prisviedčala mu jeho žena. „To hen, Anička zo mlyna by bola súcejšia na Rokytovce. Nie je taká driečna ako Marienka bola, ale do roboty ako britva a gazdina, že nemá páru.“ To sa všetkým páčilo a rokovali o tom ešte dlho, hovoriac, že by bolo na čase, aby sa gazda čím skôr oženil, bo akosi náhle starne.

Mali pravdu, Rokyta starnul očividno. Vrásky, ktoré sa mu vryly do srdca i do duše, objavily sa mu i na čele. Časom sa zdalo, že stáva sa kľudnejším i vľúdnejším, len keď pozrel na fabriku, bodlo ho v duši a keď za daždivého počasia ťažký dym stlal sa po zemi a po jeho dvore, vybúšila z neho stará zášť v zlosť a v preklínanie.

Prešlo poldruha roka a na Rokytovci sa nič nezmenilo. Zrazu došiel k Rokytovi starý Vavrúš, dedinský filozof a námluvčí i začal mu dokazovať, že aj Pán Boh uznal, že nie je dobre človekovi samému, dal Adamovi Evu a mlynárech Anička je ako by bola pre neho stvorená. Vychválil ju, ako najlepšie vedel, načo sa Rokyta len usmieval a sám nevedel, ako sa to stalo, že po uplynutí šiestich týždňov stál s Aničkou pred oltárom a keď ich kňaz sosobášil, doviedol si ju čo žienku a gazdinu do svojho domu.

S novou mladou gazdinou nastal na pochmúrnom Rokytovci nový, čulý život. Veselá, vľúdna Anička mala pre každého milé, prívetivé slovo. Na svojho muža hľadela súcitom, akým pozeráme na človeka, nešťastím postihnutého, trpiaceho. Svojou milotou a láskavosťou hľadela mu chmár roztrpčenosti z očí vypúdiť.

Čiastočne sa jej to podarilo, bo Rokyta začal byť iným človekom. Práca ho začala tešiť, pracoval rád, staral sa o vonkajšie hospodárstvo, domácnosť ponechal svojej žene, ktorej neraz hovorieval, že až teraz, odkedy sa oženil, je celým človekom.

No, opravdová radosť uhostila sa na Rokytovci, keď mladí manželia — ako to už býva — do roka dostali proroka. Mladá Rokytová povila driečneho, zdravého syna. Krásny rodinný život, plný šťastia a spokojnosti usalašil sa tam.

*

Prešlo sedem rokov a na Rokytovce dostavila sa nová pohroma. Robotníctvo bolo nespokojné s počínaním direktora závodu, ktorý sa choval ako všemohúci pán, ľudí utláčal v zaslúženej mzde, mládež znemravňoval a kto sa zdráhal jemu po vôli urobiť, bol z práce prepustený, ztratil chlieb. V robotníckom ľude to vrelo, až to konečne vybúšilo, zastavili prácu, búrili sa, žiadajúc iného správcu. Rokytovi, keď počul taký krik, vyhrážanie, kliatby shromaždeného ľudu pred fabrikou, radosťou zaplesalo srdce a po pomste túžiaca duša mu velila: „Teraz alebo nikdy.“ Nechal prácu, vzal klobúk a chcel medzi pobúrený ľud. To však zbadala žena, zastala mu cestu a prosila, aby sa nevrhal do nového nešťastia. Rokyta zhamoval krok a len škodoradostný pohľad hodil na komín…

V tom ktosi zvolal, že už aj četníci s vojskom sú tu. To Rokytu elektrizovalo, odsotil ženu na bok a jedným šmahom bol medzi rozzúreným davom ľudu…

Četníci i vojsko vyzvali ľud, aby sa rozišiel. Máloktorí uposlúchli a tí, ktorí ostali, ešte väčšmi zúrili, ba vo svojej zlosti kamením vytĺkali obloky… Četníci i vojaci strelili a mnohí boli poranení, i Rokytovi prefičala guľka pravou nohou nad kolenom. Ľud sa konečne rozišiel, zatínajúc pri tom päste… V tom otvoril sa oblok na prvom poschodí úradníckeho domu, v ňom objavil sa nenávidený direktor Šlimer a diabolským chichotom vítal svoje skvelé víťazstvo. Odvetu na to dostal dobre cielenou guľkou do hlavy, že mrtvý svalil sa nazad na dlážku… To utíšilo… uspokojilo ľud. Aj Rokyta videl v tom prst Boží a považoval to čo pokutu za učinenú mu krivdu. Zaoberajúc sa týmito myšlienkami, ani necítil, že ho rana na nohe páli a bolí. A bolela ho i ťažko sa mu hojila a keď sa po dlhom čase konečne zahojila, nechala mu doživotnú pamiatku, bo dokiaľ žil, dotiaľ kríval.

Miesto nebohého Šlimera zaujal starší pán Adolf Halát, muž prísny, ale svedomitý a spravedlivý. Ľud si ho obľúbil a preto išla práca v celom závode veselo a hravo.

Tak sa míňaly roky, ktoré čím diaľ, tým bývalý horšie. Jedna neúroda stíhala druhú. Rokytovci to azda najviac cítili, bo odkedy on okrivel, musela sa jeho žena o celé gazdovstvo starať. Syna dali do školy do mesta, každý mesiac bolo treba naň platiť a nebolo odkiaľ, sluhom treba platy vyplatiť, daň zaplatiť a peňazí nebolo. Čo robiť? Išiel k Židovi a ten dal… Išiel druhý, tretí a štvrtý raz a Žid ochotne dával. Tak dlhy rástly a gazdovstvo Rokytovo tratilo vždy viac a viac na cene. Rokyta začal dešperovať a z dešperácie piť…

Jeho žena videla, že idú rapídno dolu vodou, prosila muža, aby všetko predali a odsťahovali sa niekam inde, čo budú mať hoci o dve tretiny menej poľa, ale úrodnejšieho, bude pre nich lepšie.

„Kto ti to, prosím ťa, kúpi, iba Žid za bagateľ, keď role upadly u nás takmer o polovicu vo svojej cene.“

„Čo je toho príčinou, že to tak zapadlo v cene?“ pýtala sa Anička.

„Čo? Ten prekliaty komín. K vôli nemu postavili železnicu, ktorá všetko o veľa lacnejšie dováža, ako sme my predávali.“ Rokyta si vzal do zvyku všetko zlo, čo sa u nich prihodilo, pripisovať tomu nešťastnému komínu.

„Tak ten komín nenávidíš a predsa nechceš sa od neho vzdialiť,“ nadhodila žena.

„Ja mám vyhnúť komínu? To neurobím. Tu som sa narodil i môj otec, ako aj ostatní predkovia, tu sme všetci pracovali a preto ma k tej zemi tu viaže akási tajomná sila, svätá moc. Možno tu zahyniem ožobráčený, utlačený, udusený, ale… neutečiem. To veru nie!“

Jeho syn Janík, hoci bol rázny, dôsledný, vytrvalý, panovitý, preca líšil sa od otca v tom, že túžil po svete. Jeho ideálom bolo poznať svet, nadobudnúť si svetové skúsenosti i vedomosti a uplatniť ich v dobro svojho slovenského ľudu. Ideál tento zdal sa dojsť splenia, bo akonáhle dokončil obchodnú akademiu s vyznamenaním, pýtal sa ho riaditeľ, či by nemal vôľu ísť do Ameriky, bo jeho priateľ z New-Yorku ho listovne žiada, aby mu poslal účtovníka Slováka.

Ján Rokyta to miesto s radosťou prijal a keď rodičov prehovoril a všetky možné obavy, ktoré oň mali, im podvrátil, odišiel s ich rodičovským požehnaním do nového sveta za šírodiaľne more.

*

Roky ubiehali a ľudia stárli. I Rokyta už celkom ošedivel a nie je div, bo v hospodárstve viedlo sa mu s roka na rok horšie. Jeho šťastím bolo, že mu syn z Ameriky posielal s času na čas značnejší peňažný obnos, ktorým si valne pomáhal.

Starý, u ľudu obľúbený direktor fabriky, Adolf Halát pobral sa do večnosti a miesto neho prišiel mladý, rusovlasý, rapavý Robert Filman. Tento bol ešte sto razy horší ako voľakedajší Šlimer. Fabrických robotníkov neuznával za ľudí, jeho dva psi Cézar a Boga mali u neho väčšiu cenu, ako jeho pracovní ľudia, ktorých kde len mohol, utláčal a využitkoval. Náš ľud je shovievavý, trpezlivý a vydržal toto novoveké tyranstvo celé tri roky, ale potom začalo to v ňom znova vrieť a vrelo tak silno, že tlumená zlosť ľudu bola by ešte vo väčšej hrôze vybúšila, keby sa nebolo niečo takého prihodilo, na čo nik nerátal a čo nik nečakal. Rakoviansky závod stál pred úpadkom.

No, jedna americká banka, ktorá bola silno peniazmi zainteresovaná v tomže závode, odkúpila väčšinu účastín, prevzala závod do svojho vedenia a čo generálneho direktora poslala ta Jána Rokytu, tamojšieho rodáka.

Udalosť táto vyvolala veľkú senzáciu a radosť nielen u jeho rodičov, ale i u pracovného ľudu, ba v celom okolí.

Mladý Rokyta bol driečny, elegantný, veľmi milý pán. Ako vedel byť láskavým, tak vedel byť pri zbadaných neprávostiach prísnym.

Hneď po jeho príchode začala sa revízia závodu a najmä obchodných kníh. Pánu Filmanovi, neľudskému riaditeľovi, lialo sa do čižiem, prestupoval nervózne pri každej nesrovnalosti, akoby kapustu miesil, ale tých nesrovnalostí bolo konečne toľko, že ani prestupovať nestačil. Rokyta prišiel i na väčšie podvody, ktorými bol ústav behom toľkých rokov značne poškodený a urobil trestné oznámenie proti nemu.

Keď obchodné záležitosti rakovianskej fabriky uviedol do úplného poriadku, doviedol svoju snúbenicu Ruženku, že by ju svojim rodičom predstaviť a požehnanie od nich prosiť mohol. Aké to pre nich však prekvapenie, bo Ruženka bola jediná dcéra Marienkina, bývalej to milenky starého Rokytu, ktorá sa mohla smelo honosiť krásou svojej matky… Požehnanie rodičovské im ochotne udelili, ale starý Rokyta predsa len poznamenal: „Syn môj drahý, všetko by to bolo dobré a pekné, len keby toho komína nebolo…“