ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Romanetto.

Znali ste slečnu Helušku? No, zaiste. Bola vždy svieža, milá a veselá jako abraz usmievavého jará, s detskou plnou tváričkou, s hlbokými jamôčkami v červených líčkach, s udivenými sivými očami, s elegantnou chôdzou, ako čo by sa nežná lalija kolembala. Bola krajčírkou, obľúbenou v dámskych salónoch celého mesta a žila so svojou staručkou, neduživou matkou v malej, čisto vybielenej podkrovnej izbietke s výhľadom na zelenú promenádu, v ktorej zvučno koncertoval sbor operencov.

Heluška milovala kvety, no zvlášte ruže. Rada sa nimi zdobievala a jej okná boly v miniatúre výkladnými oblokmi kvetinového závodu, vždy plné sviežich kvetov — ruží. Donášal jej ich každý deň čerstvé jej milenec, driečny Paľko …ský, vyšší úradník, vediac, že jej týmto darom najväčšiu radosť spraví. Ona pozrela naň vše okom plným radostného rozochvenia a vrelej, úprimnej vďaky.

On pobozkal jej nežnú rúčku i ružové líčko: „Mám ťa rád, anjel môj, a čo bych všetky mal schodiť svety, posnášam všetky radosti kvety do tvojho blaženstva venca. Milujem ťa celým srdcom, Heluška moja drahá, a spravím ťa šťastnou, že závideť ti bude celé mesto šťastie tvoje.“

Rok trvala ich známosť. Malá kvetmi vyzdobená izbietka vedela by veľa rozprávať o cituplných prejavoch šťastnej lásky, o bozkoch, vzdychoch, túžbach a milencových sľuboch. Mnoho by mohol vyzradiť i tajuplný mesiac, ktorý večierkom obchádzal promenádu a nediskrétne nazeral otvorenými oblokmi, plnými vonných kvetov, do malej izbietky, stanu šťastnej lásky, ale i tento sa len usmieval a — mlčal.

Staručká matka priala šťastným zaľúbencom, tešiac sa, že jej dcérka, Heluška stane sa onedlho paňou veľkomožnou ači milosťpaňou. V blaženej tuche blížiaceho sa šťastia jedinej dcéry zadriemala vše spokojne nad modlitebnou knihou a snila o nádejnej skvelej budúcnosti svojho miláčka.

Voľne bez prekážky plynuly dni šťastnej lásky blažených zaľúbencov…

Zahrmelo nenadále. Zahrmelo z čista jasna. Smavý čas ustúpil vážnej dobe s príšerou svetovej války.

Dňom-nocou rozvážali vojská železničnými traťami smerom ku bojištiam. Heluškin Paľko išiel čo rezervný dôstojník so svojím regimentom do Haliče.

Lúčenie bolo žiaľne, krušné. Heluška tisla k rozbúreným prsiam kyticu krásnych ruží, ktoré jej pri lúčení podal, túlila ich k žiaľom rozpálenej tvári, bozkávala ich a kropila bôľnymi slzami…

Prišiel prvý list, plný citu a báječných slov lásky, utíšil jej žiaľ a zmiernil bôľ.

Prišiel druhý, tretí list a konečne dochádzaly dopisy Paľkove dosť často a riadne. To Helušku uspokojilo a hľadela sa vžiť do svojho osudu, tešiac sa Paľkovými dopismi.

Ticho, jednotvárne plynul život v podkrovnej izbietke. Heluškina matka sa tešila, že jej dceruška sa koľkosi uspokojila, ale oko pečlivej matky preniká srdce dieťaťa a tak ani jej neostal neznámy taj srdca Heluškinho. Skúmave hľadievala na svoju dcéru a starostlive sledovala na nej istú zmenu. Zdalo sa jej, že z usmiateho, veselého decka vyvinuje sa krásna žena s vážnou tvárou a malým mráčkom tajenej starosti na bielom čele. Len tie sivé oči ostaly nezmenené a pozeraly i ďalej udivene dovôkola. No, mienku svoju predbežne nezradila.

Nastala nová starosť a s ňou nové trápenie. Listy Paľkove stávaly sa vždy kratšími a zriedkavejšími, až konečne nedochádzaly.

Už vyše polroka prešlo, čo zprávy od neho nedostala. Nevedela si jeho mlčanie vysvetliť. Je snáď nezdravý, ranený, či — nech Boh chráni! — zabitý? A či azda na ňu zabudol? I jedno, i druhé by bolo pre ňu pohromou. Celé noci nespávala a vo dne chodila jako vo snách. Zabúdala na kvety, chránila sa ľudí.

Slzy a modlitba boly jej úľavou…

*

A on? Je po boji… Tretí deň je ticho v tábore. Odbitý nepriateľ sberá snáď nové sily a neútočí. Umlkla vrava pušiek a rev kanónov na krátku dobu…

Paľko …ský zabáva sa veselo v prvotriednom hoteli dobytého mesta so svojimi súdruhmi. Sedia kolo stola, tvoriac pestrý veniec, v ktorom ruže nahradené sú driečnymi dámami. Na stole vo vysokých tenkých pohároch pení sa šampanské a dodáva spoločnosti bujarú náladu.

Oproti Paľkovi sedí taká kráska, že málo je takých na svete. Jej oči žiaria leskom čiernych diamantov, jej karmínové ústa zvú vábivo k bozkom. Dívala sa naň pozorne, pútala ju snáď jeho zádumčivosť. No, ani slovom, ani pohybom ho nevyrušovala, bola iste taká delikátna.

„Je krásna, báječne krásna. Prisám Bohu, že som krajšej ženy ešte v živote nevidel“ — rozmýšľal Paľko. V tom mu napadla Heluška.

„Nuž, áno, veď i tá je pekná, ale jaký to rozdiel medzi Helenou a touto Blaženou. Hela je obraz sentimentálneho sna a Blažena znázorňuje svieži život v plnom vrení, sile a kráse. Šťastie s Helenou ma neminie. Bude to tichý, jednotvárny život, rad dní bez konca; bude to šťastie deň čo deň rovnaké… suchopárne — prázdne…

Viem, že Blažena nemôže byť nikedy mojou a preca tie dni, ktoré som s ňou prežil, počítam medzi tie najkrajšie v celom mojom živote. Jak dlho potrvá mi táto blaženosť? Nie dlho — som na vojne, na bojišti, každý deň, každú hodinu môže ma stihnúť rana… smrť. Nuž, prečo by som sa neradoval z tohoto pútavého intermezza, snáď posledného v mojom živote? Je v ňom toľko pôvabu a zaujímavostí!“… Pozrel na krásavicu a ich pohľady sa náhodou stretly — a porozumely sa. On dvihol pohár a veselo zvolal: „Na vašu krásu, Blaženo!“ Ona mu ochotne priťukla svojím pohárom a riekla: „A na naše veselé priateľstvo!“ „Dobre!“ — „Živio!“ — „Bruder!“ — „Ex!“…

Poháre zacvendžaly a Paľko s Blaženou potvrdili svoje priateľstvo verejným bozkom bratstva. Všestranný potlesk s hlučným volaním „Bravo!“, „Bravissimo!“ rozliehal sa dvoranou a mnohí nasledovali príklad Paľkov a obnovovali ači utvrdzovali priateľstvo s peknými dámami bratským bozkom, netušiac, že poručík Kolberg, veselý kompám, zachytá jednotlivé momenty tohoto samopašného vzruchu svojím kodakom, aby ich zvečnil.

Kolberg sa najväčšmi tešil na obrázok Paľka s Blaženou. Bol kedysi Paľkovým najdôvernejším priateľom a teraz sokom. Žiarli naň pre Blaženu, ktorá sa k Paľkovi pritúlila a ním opovrhla.

Žiarlivosť je jed šialenstva, v ktorom je človek tých najhroznejších ukrutností schopným. Žiarlivec nemá pokoja, kým slabosti a chyby svojho soka neodkryje, kým sa na svojom sokovi nevypomstí.

I Kolberg hodil pichľavý pohľad na Paľka a pomysliac si: „Ej, keby to Hela vedela!“ škodoradostne sa usmial ani zloduch, ktorý úfa, že v sieť čiernych zámerov uloví vyhliadnutú novú obeť…

*

Prišla jaseň a s ňou zavítal hrozný hosť, krutý mráz.

Spálené kvety váľaly sa po zemi. Spevaví vtáčkovia odleteli v južné kraje. Studený vietor clivým stonom žalostivej Meluziny hvízdal a striasal zažlklé lístie vysokých stromov spomenutej promenády i zanášal ho otvoreným oblokom do podkrovnej izbietky, v ktorej tá samá krušná nálada panovala, čo vonku v prírode.

V prostred izbietky stojí mladá žena v chatrnej hodvábnej blúzke lilavej farby, ktorá sotva stačí ukryť plnosť ňadier, a v ošumelej sukni, ktorá tesne prilieha na nápadnú šírku bokov… Vlasy má voľno nazad sčesané a kostenými ihlicami v tyle nedbale pospínané, na biele čelo, na ktoré starosť, nešťastie a zúfalstvo vrylo makavé znaky, splývaly s nich vlnité kadere. V bledej tvári javil sa nepokoj duše a bôľ srdca. Pri všetkej tejto zmene bola ešte i teraz Hela driečnou. Jej veľké sivé oči sa nezmenily, zdajú sa byť trocha jasnejšími, snáď následkom častých sĺz vymokla ich barva, ale ešte i teraz hľadia udivene kolom… konečne zadívajú sa v okno, v ktorom viac nekvitnú voňavé svieže ruže, len jedna z nich tam zostala zlomená, zvädlá, akoby symbolický obraz samej Heleny…

Sklesla na stolicu pri okne stojacu a zahľadela sa do diaľky. Spomína na Paľka… áno, spomína naň celou svojou dušou a túži po ňom celým srdcom. Vyvoláva si v duši spomienky na zašlé blažené doby šťastnej lásky, a každý okamih je jej svätým. Pripomína si každé jeho slovo, každý jeho sľub a vzdychá túžbou po jeho návrate. A či sa jej navráti?… „Ale áno, vráti sa, bo ma miluje… Prisahal mi to…“ Teší sama seba. „On sa vráti…“

Pri druhom okne sedí starenka, biela, čistá, s vrásčitou tvárou. Na očiach má okuliare s kostenou obrubou a modlí sa skrúšene zo starej, veľkými literami tlačenej modlitebnej knihy. Zvoľna pohybujú sa jej zvädlé pery, vyslovujúc polohlasite slová vrúcnej modlitby. Modlí sa zaiste za toho, ktorý má šťastným urobiť jej jediné dieťa, o ktoré viac pečuje než o zrenicu svojho oka; modlí sa iste za Paľka, aby mu Boh dal zdravie a šťastie v jeho ťažkom postavení, chránil ho pred každým úderom a nebezpečenstvom a poprial mu tej milosti, že by sa šťastne s bojišťa navrátil a šťastnou urobil jej nešťastnú Helušku.

Sodvihla svoje oči, pozrela na zamyslenú, bôľom skľúčenú dcéru a zaplakala. Veľké, horké slzy lialy sa jej vráskovitými lícami a padajúc dolu roztekaly sa po starom papieri modlitebnej knihy.

Ktože je vstave pochopiť taj lásky srdca materského? Srdce matky je hlbočina, plná nežných citov, medzi ktorými každé dieťa najde vzácnu perlu šťastia a blaženosti, perlu lásky, ktorá pobáda k veľkým úkolom, ktoré život vyžaduje.

„Helenka moja! Ty necítiš sa dobre. Badám to na tvojej tvári. Čo ti je, dievka moja?“

„Zle, mamička moja, zle mi je. Akýsi krutý bôľ ma zavše pochytí a taká akási úzkosť sadá na mňa,“ odvetila Hela.

„No, darmo, dieťa moje, potrpíš si ako každá iná… Idem ti ale zavolať pomoc,“ riekla starena, zavrela knižku, sňala s očú okuliare a oboje odložila na oblok.

„Nechoďte, mamička, veď to prejde!“

„Prejde — neprejde… Už len idem, aspoň ti poradí, čo a jako máš… Ja ti neporadím, lebo sa nevyznám, mala som len teba jedinú. Je proti noci… Lepšie skôr, ako neskôr… Buď len trpelivá, však Pán Boh pomôže.“ Hodila na seba ručník a odišla.

Hela skrčila sa do kúta pohovky, ticho tam za chvíľku sedela a zrazu cíti, že bôľ pominul. Banovala, že matku nezdržala doma, veď už je jej zasa dobre. Vstala, vzala šitie a pilne pracovala. Do každého stehu všila spomienku na Paľka… Vonku sa už zvečerievalo.

V myšlienkach pohrúžená ani nezbadala, že dakto klopal na dvere, až keď ozvalo sa druhé silnejšie klopanie, zvolala: „Slobodno!“

Do izby vkročil poručík a salutujúc riekol: „Som poručík Kolberg, priateľ vášho Paľka …ského. Ráčte odpustiť, slečno, že vás v tomto čase inkomodujem.“

„Vítajte! Nech sa páči sadnúť! Čo je s nim? Žije? Už vyše polroka nemám od neho žiadnej zprávy.“

„Paľko žije a že nedostávate od neho žiadnych zpráv, rád uverím, lebo…“

„Lebo? — Je v zajatí, lebo ranený — chorý?“

„Ani jedno z toho trojho, ale — buďte, slečno, zmužilou! — ostal vám neverným — sklamal vás.“

„Paľko? To nemožno. Prosím vás, kto ste, že sa opovažujete pána …ského tak hanebne pomlúvať?“

„Som jeho najlepším priateľom, ktorému sa so všetkým zdôveril. Pomer medzi vami dvoma je mi známy. Viem, slečno, že ste bola ním milovaná — zbožňovaná a teraz ste sklamaná. Mne vás bolo ľúto a príduc na dovolenú domov, zaumienil som si, vám túto nemilú zprávu podať… On miluje inú.“

„Nemožno — to nemožno!“ vyrazila zo seba nešťastná Hela a hľadiac na zvestovateľa tejto desnej zprávy ako na hroznú príšeru, ustupovala zpäť.

„Aby ste uverila, tu máte dôkaz tento obrázok, zachytený v pravom momente jeho zrady proti vám a vašej láske.“ Podal Hele podobizeň a pokračoval: „Dávam vám ho preto, aby ste vedela, na čom ste a čo máte robiť. Buďte rozumná! — Máte ho v rukách. Moja úcta, slečna.“ Salutoval a odišiel, obzrúc sa škodoradostným pohľadom diabla na úbohú devu.

Hela hľadela zmeraveno za ním ako za desnou príšerou, zrazu sa spamätá, obzrie podobizeň, boľastne vykríkne a zničená rozruchom citov vrávorala ku posteli, ale nedošla — sklesla zamretá pri posteli na zem…

*

Matka došla i s babkou a keď videly Helu zamretú na zemi, div ľakom nezhynuly.

„Hela! Helenka! Holubienka moja, čo ti je? Pamätaj sa! Pre Boha, čo sa ti stalo?“ nariekala matka, preberajúc svoju jedinú dcéru z mdloby. Po dlhšej námahe otvorila Hela svoje udivené oči a ústa šeptaly skoro nesrozumiteľne: „Zradca!“ Keď lepšie k sebe prišla, pýtala sa matka, čo sa to s ňou stalo a ona slabým trhaným hlasom žalovala: „Zradil — ma! Mi-lu-je — i-nú!“ Pustila sa do kŕčovitého plaču a ukázala podobizeň. „Falošník falošný! Kto by sa bol toho nadal? Ale takí sú vojaci. Dneska jednu miluje, zajtra druhej sľubuje… Moje úbohé, úbohé dieťa!“ Plačúc objímala nešťastnú dcéru.

„Nie že, nie! Teraz neslobodno sa tak rozčuľovať!“ To by mohlo mať zlé následky. Slečna sa dobre necíti, treba jej ísť do postele,“ riekla babka a s pomocou matky uložila Helu do postele a kázala zažať lampu… Sotva si Hela ľahla, prišla na ňu silná triaška… Zavolali lekára a ten krútil povážlive hlavou, keď ju pozrel. Nariadil, čo sa má robiť a odišiel. Sotva však domov prišiel, už pribehla babka preň, že je Hele veľmi zle, bo dostala silné kŕče a leží v nich bezvedomá…

Lekár prišiel a bol tam cez celú noc. Bola to hrozná noc! No, hroznejší ešte bol nad ránom výrok lekára: „Je stratená.“

— — — — — —

Život malej dcérušky zaplatila svojím vlastným životom!…

*

Matka Helina opatrovala si svoje vnúčatko, malú Helušku, ako oko v hlave.

Zpočiatku, zakiaľ úspory, Helinou prácou zadovážené, trvaly, bolo dobre. Tých usporených peňazí nebolo však mnoho, bo lekár pri pôrode a pohreb väčšiu polovicu pohltily…

Prišla zima, treba bolo kurivo zaopatriť, zasa bytné platiť a to všetko značne ohrožovalo zbytok úspor. Ťažká starosť, čo bude, keď sa usporené peniaze minú, zaľahla na hlavu starenky.

No, táto nezúfala. Z lásky ku svojmu „malému anjelíkovi“ — tak volala malú Helušku — dvojnásobnou usilovnosťou pracovala, aby len mohla čím viac zarobiť, že by mala čo treba pre malú Helušku. Šila, obšívala a štopovala a zasa ponôžky plietla pre ľudí, ktorí jej tej práce nasnášali, že si neraz rady nevedela, čo s ňou počať a ktorého sa prv lapiť. No, pracovala neúnavne a vytrvale, hovoriac, že bude pracovať, čo by si ruky po ľakte zodrala, len aby jej malý anjelík — jej drahé vnúčatko — zimu a hlad netrpelo.

Hovorí sa, že starí rodičia majú svoje vnúčatká radšej, ako mali svoje vlastné deti a u matky Helinej sa to dokázalo. Ona tou najväčšou obetavou láskou, trpelivosťou, postrádaním svojho vlastného pohodlia ju opatrovala.

A keď sa vnúčatko prvý raz na ňu usmialo, bola prešťastná a nebola by ten prvý milý anjenský úsmev dala ani za dukáty a keď ten týždeň pred Vianocami podarilo sa malej Heluške vyblaboliť: „baba, baba“, nuž starenka radosťou div nezošialila, že ju už Heluška volá. Vybozkávala malé bábätko, túlila k srdcu, láskave mu prisviedčajúc: „Áno, áno, babina radosť a potecha si ty, babine všetko na svete!“ Úbohá starenka pozabudla, že radosť so žiaľom chodieva. Ráno sa tešila nad blabotaním malého anjelíka svojho a popoludní sa už strachom rmútila.

Bolo pod mrakom. Ešte neboly štyri hodiny a v izbe už sa tmelo. Malá Heluška spajká a babka pletie punčochy, bo na šitie nevidí a zažať lampu je ešte privčas. I tak sa toho petroleja veľa spáli cez tie dlhé zimné večery. Starenka uvádza si na pamäť Vianoce predošlých rokov, kým jej dcéra ešte žila. Bol to rad pestrých obrazov — blažených chvíľ…

Starenka utrela si tu zaslzené oko a hlboký boľný vzdych vydral sa jej z pŕs: „Všetko sa už pominulo — všetko je preč!…“ — Očuť klopať na vonkajšie dvere… „Voľakto klope na vonkajšie dvere… Kto to môže byť? Možno, dakto nesie prácu,“ hovorila si starká a išla otvoriť.

Otvoriac dvere, div prekvapením a ľakom nezmeravela, zazrúc pred sebou Paľka …skýho.

Nereflektujúc na jeho zdvorilý pozdrav, prísnym, odsudzujúcim pohľadom ho od hlavy po päty odmerala a ohurným hlasom oslovila: „Čo tu chcete? Či nesiete nové nešťastie do môjho príbytku?“

„Prišiel som vás pozrieť a svoje dieťa bozkom privítať.“

„Škoda cesty. Čože potrebujete mňa pozerať, či azda chcete sa kochať zo sĺz a nešťastia úbohej matky, ktorej ste najväčší poklad, jediné dieťa, zmárnil? A nevinné dieťa nedám poškvrniť jedovatým bozkom vašich lživých, krivoprísažných úst. Doniesol by chudiatkovi iba nešťastie jako úbohej matke.“

„Ste rozhnevaná, mamička, a vo svojej rozhorčenosti odsudzujete ma veľmi prísno.“

„Prísnejšie súdiť bude vás Boh. My vám dôverovali čo statočnému človekovi a nemohli sme vedieť, že pod drahými šatami, v peknom tele skrýva sa falošné srdce a podlá zradná duša.“

„No, dovoľte…“

„Nemám čo dovoliť. Falošnou láskou omámili ste Helu a keď ste ju znečistili, odkopli ste ju, objímali a ľúbali ste sa s inou.“

„Ja?“

„Áno, vy. Máme vás na fotografii, ako ju bozkávate. Úbohá Hela dostala ten obrázek práve v jej osudný deň, keď chystala sa poviť svoje dieťa. Vaša zrada ju hrozne rozrušila — zničila. Porodila, ale dieťa svoje nevidela… Usnula večným snom s veľkou obžalobou na vás, bo jej posledné slovo bolo: „Zradca!““

„Zradca?… Nie, ja som ju nezradil… Miloval som ju stále, bol som jej vždy oddaným — verným, až na malý moment, v ktorom prehrešil som sa proti vernosti k nej. Bol to len moment a pre ten mám byť natoľko potrestaný? Bože, veď iní hrešia tak neprestajne a hriechy ich ostávajú bez trestu a mňa tak kruto potrestal pre okamžité poblúdenie, pre jeden bozk! Ale to ten diabol, Kolberg, zapríčinil všetko. Podlá duša!… Ó, Hela moja!“ zvolal bôľnym hlasom, oprúc sa o dvere, jednu ruku tiskol k ubolenému srdcu a druhou zakryl si oči — plakal…

„Pane, nerozrývajte ešte nezacelenú ranu a choďte, prosím vás, z tohoto domu, v ktorom ste toľký žiaľ, toľké nešťastie zapríčinili. Načo ste vlastne prišli?“

„Včera som došiel domov a dozvedel som sa, čo sa stalo. Nuž keď som už Helu nenašiel, chcem aspoň naše dieťa vidieť. Ukážte mi ho, prosím vás!“

Starenka sa zamračila vzdorom a chladno riekla: „Nie. Dieťa vám neukážem. Nie ste hoden ho vidieť.“

„Ako? Mám na to právo čo otec.“

„Máte — nemáte… Či nebude lepšie pre to úbohé dieťa, keď nebude poznať svojho otca, o ktorom musí raz povedať, že mu zabil matku?“

„Ja ju nezabil…“

„Vy, len vy ste ju zahubili, usmrtili vašou nevernosťou… A choďte, prosím vás, choďte preč, ja nemám viac s vami čo vyjednávať. S Bohom!“ Pri tých slovách zvrtla sa starena takou obratnosťou, jako dáka mladica a zavrela za sebou dvere kľúčom.

Paľko …ský poberal sa s ovisnutou hlavou, celý zničený na duchu, domov. Po uplynutí niekoľko dňov klopal znovu Paľko na dvere matky Helinej, ale táto ho zbadala a dvere mu neotvorila.

*

Prišly Vianoce. Toho roku bola Katarina na ľade, nuž každý čakal Vianoce na blate. Aj sa to tak ukazovalo, ale tú noc pred Štedrým dňom začal duť severný vietor, taký ostrý a studený, že sa vyjasnilo i trochu pritiahlo. Na to však predo dňom vietor sa obrátil a doniesol sneh. Tak pekne sa chumelilo, že cestujúcim padal sneh so všetkých strán za golier a netrvalo dlho, bolo všetko biele. Podvečer chumelica prestala a na utiereň išli ľudia vyše členkov po snehu. No, deň Božieho narodenia bol jasný a slniečko také teplé lúče vysielalo na zem, že behom dňa nebolo po snehu ani pamiatky.

Matka Helina k vôli malému vnúčatku nebola už od smrti svojej dcéry v kostole a na tento veľký sviatok preca sa vybrala, sveriac svojho malého anjelika do opatery súsede, ktorá hneď vo vedľajšej izbe býva.

Skrúšene modlila sa starenka za ľahké odpočinutie svojej nebohej milovanej dcéry, jako aj za zdravie a zdar svojho drahého vnúčatka, ktoré mala stále na mysli, že sa jej zdalo, ako by dnes tie služby Božie neobyčajne dlho trvaly.

Zvony velebným hlasom oznamovaly, že služby božie sú ukončené a ľudia hrnuli sa davom z chrámu božieho. Medzi nimi i naša starenka, odriekajúc ešte šeptom modlitbu, pospiechala ku svojmu miláčkovi domov. Zrazu zastavila krok a rozmýšľala, že keď je už raz z domu vonku, či by nemala ísť aj na hrob svojej Hely. Sú to prvé Vianoce, ktoré spolu neslávia. Akási neodolateľná túha ťahala ju na Sväté pole k Hele, že nerozmýšľala dlho, ale obrátila smer cesty ku hrobitovu.

Na ceste našla konárik jedličky, sodvihla ho, že to dá Hele na hrob, aby mala tam znak vianočného stromčeka.

Už bola u brány hrobitova, prežehnala sa a zašeptala krátku modlitbu za zomrelých, tu odpočívajúcich.

Na niektorých hroboch boly vianočné stromčeky, bielo krášlené. Starenka neobzerala cudzie hroby, bo náhlila ku hrobu Helinemu, majúc stále na mysli malé vnúčatko, či sa už nezobudilo, či neplače.

Prišla ku hrobu svojej milovanej dcéry, ale div že ľakom a hrôzou nezmeravela. Hrob celý rozrytý, že bolo truhlu videť, na ňom dolu tvárou Paľko …ský s prestrelenou hlavou, pri ňom revolver a veľká kytica bielych ruží, jeho krvou poliatych. Hrozný prejav lásky!

Úbohá starká v prvom vzhľade na ten strašný obraz nebola schopná ani myslieť, ani hovoriť. Stála nad hrobom jako socha desu…

Až po dlhej chvíli riekla: „Mal ju preca rád! Išiel za ňou… Už sú svoji… Bože im daj sladké odpočinutie!“ Na to vzala niekoľko krvavých ruží, že ich uschová pre vnučku, čo pamiatku na lásku jej rodičov, a plačúc pobrala sa ku hrobárovi, túto hroznú udalosť mu oznámiť.

Takéto Vianoce mala matka Helina po smrti svojej dcéry…

Inde všade radosť a veselosť, len v podkrovnej izbietke Helinej žiaľ a slzy…

V obloku, v ktorom kedysi bolo plno pestrých, sviežich kvetov, sú v poháriku krvavé ruže…

*

Samovražda z lásky Paľka …skýho narobila veľkého hluku nie len v samom meste, ale aj na okolí. Spočiatku sa ako vo verejných miestnostiach, tak aj v súkromných domácnostiach o ničom inom nehovorilo, ako o tragickom románe známej švadleny Hely a Paľka …skýho, syna bohatej poprednej rodiny v meste.

Neskoršie bol predmet tento zriedkavejším, až konečne bol by pomaly úplne zmizol z bežného rokovania, keby naň nešťastný Kolberg nebol upamätovával.

Podliak ten, ktorý s takou škodoradosťou pripravil toľko zla v pomere Hely s Paľkom, nemohol ostať bez zaslúženého trestu.

Trest tento uvalil si sám na seba svojím ľahkomyseľným, neporiadnym životom.

„Koho chce Pán Boh potrestať, odníme mu rozum,“ hovorí naše porekadlo. I Kolberga Boh potrestal tým, že mu skutočne odňal rozum a on čo bezrozumný oddal sa kartárstvu, pijatike a necudnému životu. Doviedol to tak ďaleko, keď nekrotil tieto náruživosti hneď v zárodku, že staly sa jeho tyranmi, ktoré ho mučily a uviedly do záhuby. Spočiatku navštevoval popredné hostince, kaviarne, neskôr podlejšie a konečne spustil sa natoľko, že chodil do tých najhorších, pokútnych putík, kde každý cit odumiera pod tlakom ohavného nemravu a hnusoby hriechov.

Kolberg stal sa telesne i duševne stratenou veličinou pre rodinu, spoločnosť, národ i vlasť. Je mladým starcom, živou mrtvolou, kráčajúcou v predčasný hrob.

*

Prešiel rok a boly zasa Vianoce, pekné, biele, suché, lebo mrzlo už celý týždeň dňom i nocou.

V podkrovnej izbietke nebohej Hely staly sa behom toho roku značné zmeny. Malá Heluška už behá a šteboce, obveseľujúc babičku, ktorá pretrpela ťažkú nemoc, z ktorej sa nemôže zotaviť. Časom bývala taká slabá a neduživá, že nevládala Helušku sodvihnúť a vtedy jej ku svojej posteli na zem postieľala. Robiť nevládala, nič nezarobila a preto krutá bieda zavítala do jej príbytku. Nastaly pre ňu krušné časy. Žila z milosti dobrých ľudí pri opatere a pomoci statočnej súsedy. Neraz sama nejedla, len aby Helušku nasýtiť mohla. Prišly Vianoce a ona nemala ničoho v dome. Takých smutných vianočných sviatkov ešte nezažila, ako sú tieto…

Na Štedrý večer ju dobrá súseda k sebe pozvala a malú Helušku pestrou drevenou bábikou obdarovala. Aby malo chúďa radosť, nahovorila mu, že to Heluške Ježiško doniesol.

„Ježiško doniesol. Babenka, pozli, Ježiško doniesol bábu!“ jasalo radosťou úbohé dieťa.

Súseda nahovorila starenku, aby išla zajtra ku chrámovým dverám, bo sa tam budú chudobným milodary udeľovať. Starenka nevedela sa odhodlať k tomuto kroku, ale bieda železo láme…

Po večeri uložila Helušku i s bábou do postele a keď táto sladko zaspala, rozložila si všetky pamiatky po nebohej dcére i krvavé ruže na stôl, modlila sa a plakala…

Prvý vianočný sviatok bol krásny zimný deň. Chrám boží bol preplnený pobožnými ľuďmi. Pred hlavným vchodom do chrámu stála s jednej i s druhej strany skupina žobrákov, ktorí prosebné zraky obracali na vychádzajúcich z chrámu ľudí, vystierajúc proti nim svoje vyziable ruky.

Medzi žobrákmi bola i Helina matka so svojím vnúčatkom, ktorému mráz ofarbil líčka i noštek na červeno. Starenka, nezvyklá žobrať, len tu i tu vystrela ruku, ale za každým obdržala almužnu. Vari nad jej malým vnúčaťom mali ľudia sľutovanie. To závideli jej ostatní žobráci a začali ju odtísať do úzadia, že ona nie je zdejšia, že je nová, že tu nepatrí, keď z chrámu vystúpila elegantná, do hlbokého smútku odená staršia dáma a dávala radom almužnu, podajúc ju aj Helinej matke. Skôr než by táto bola stačila poďakovať, riekla Heluška slabým hláskom: „Pán Boh zaplať!“

Dáma pozrela na dieťa a trhnula sebou náhlym prekvapením. „Čie je to dieťa?“ pýtala sa.

„To je moje vnúčatko, sirôtka po mojej nebohej dcére Hele,“ odpovedala starenka.

„Po Hele, krajčírke?“

„Áno.“

„Teda je to dieťa môjho nebohého syna, Paľka …skýho. Celá jeho podoba! Buď Bohu vďaka, že som vás konečne našla. Poďte so mnou, prosím vás, môj domov bude od tejto chvíle počnúc aj vaším domovom. Dieťa budeme opatrovať spoločne, bo máme naň obe rovnaké právo, vy po dcére, ja po synovi.“

Starenka nerozumela slovám dámy a preto sa nehnula s miesta, až táto ju pojala za ruku a opakujúc ešte raz svoje slová, tiahla ju za sebou.

Starenka išla, kam ju dáma viedla… Pred nádhernou vilou zastaly a dáma riekla: „Už sme doma.“

Vnútri bola celá vila tak báječne, elegantne zariadená, že matka Helina dačo podobného ešte nevidela.

„Toto bude tvoj domov, ty malý anjelík. Daj Bože, aby si bola v ňom šťastná!“ riekla dáma, vzala Helušku na ruky a pobozkala ju na studené líčka. „Ja úfam, že sa aj vy budete u mňa dobre cítiť,“ riekla ku starenke.

Táto ďakovala za túto veľkú láskavosť a chcela zpäť do svojho chudobného domu. Pani …ská to však nedovolila, hovoriac, že je to jej povinnosťou ostať pri Heluške, bo bez nej by tesknila. Vykázala jej teplú, vkusne zariadenú izbu, v ktorej bude s malou Heluškou bývať a stravovať sa budú pri spoločnom stole.

Starenka považovala celý tento priebeh za riadenie božie, prijala nabídnutie nového bytu, nového života, prejdúc z hniezda ľudskej biedy do salóna bezstarostného žitia a blahobytu.

Staré náradie z podkrovnej izby darovala súsede a len jednotlivé pamiatky po nebohej Hele vzala so sebou do nového domova, zpomedzi ktorých najboľastnejšie boly krvavé ruže.