ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bolo to po Štedrej večeri a ľudia čakali na utiereň.

Mládež vypĺňala tento čas milou a veselou zábavou: liala olovo alebo vosk, vykladala karty, spievala vianočné piesne a podobne.

Dospelí, starší ľudia, síduc sa do niektorého domu, besedovali o bežných veciach, alebo spomínali udalosti zašlých časov, rozprávali báje a povesti…

U Dúbravca sišli sa viacerí súsedi a známi, bo vážia si ho ako najrozumnejšieho občana v celých Dúbravníkoch a radi s ním besedujú.

Reč rozpriadala sa o bežných národohospodárskych veciach celkom živo. Dúbravec im horlive rozprával, o čom sa v poslednom čase v novinách dočítal, a oni, bedlive ho počúvajúc, robili tu i tu dajaké poznámky, ba viackrát i vtipy, po ktorých sa obyčajne všetci veselo rozosmiali. Len Ján Polanský — inokedy vždy veselý, dobrodružný človek — sedel tu dnes vážne. Ani slova nepreriekol, ba ani sa len neusmial.

„No, čo ty, Jano, sedíš dnes taký zamračený, ako by si bol plánky pojedol?“ oslovil ho Matej Drienovský.

„Keby si bol v mojom položení, veru ani ty by si sa nesmial,“ znela vážna odpoveď.

„A čo sa ti prihodilo?“ pýtali sa viacerí.

„Zle sa mi povodilo. Bol u mňa dnes exekútor a zapísal mi kravu, prasa, tri merice jačmeňa, tri merice žita na akési daňové reštancie, o ktorých sa mi ani len nesnívalo. Keď som posledný raz platil daň, povedali mi, že mám 10 Kč nadplatku, a dnes žiadal exekútor odo mňa vyše osemsto Kč na zaokrytie akýchsi reštancií z dávnominulých rokov a keď som mu hneď nezaplatil, zapísal mi spomenuté veci, hovoriac, že ak to do osem dní nezaplatím, soberie mi to a predá na verejnej dražbe.“

„To máš tak, kamarát! Dnes bol u teba, zajtra je veľký sviatok, ale pozajtra príde ku mne, alebo hen k Pavlovi alebo k Michalovi, bo dnešného času má každý reštancie, sedliak či pán. Čert ich tam vie, ký parom tých reštancií toľko nakotil,“ riekol Drienovský.

„To pravdu hovoríš, tých daňových reštancií má teraz každý dosť, či sedliak a či pán, ba tí najväčší páni majú ich najviac, len v tom je rozdiel, že tým dajú exekútori pokoj a u nás po dedinách chodia stále a ako pažraví vlci berú všetko, kde čo najdú,“ ozval sa Michal Lišiak.

„No, zle je, bratia moji, zle je u nás. Tie veľké dane podtínajú nám živobytie a vrhajú nás do ťažkej biedy. A niet výhľadu na lepšie časy, ba s roka na rok je horšie a horšie,“ dodal Pavel Ráztoka.

„Milí moji priatelia,“ ujal sa slova Dúbravec. „Vy všetci, ako počúvam, vidíte hlavnú príčinu našich všetkých bied, nášho úpadku len vo veľkých daniach. Máte niečo pravdy, bo dane sú také veľké, že ich ťažko platiť, ale ony predsa nie sú jedinou príčinou našej biedy. Príčin našich krutých dní života je viac, ako: pálenka, pijatyka, rozkošníctvo, márnotratnosť, lenivosť, ľahkomyseľnosť, svady a rôznice v rodinách, bezbožnosť a nemravnosť. To sú následky tej nešťastnej svetovej vojny. Ľudia odpadli od Boha a On odvrátil svoju milostivú tvár od nich. Hoj, biedny a trápenia plný život je bez Boha — bez viery, bo len v pravej viere v Boha a v mravnosti spočíva blahobyt ľudstva.“

„To je pravda.“ — „Je veru.“ — „Pán Boh všetko, bez Boha nič“, dosviedčali ostatní.

„Ale čo sme to začali práve na Štedrý večer o veciach, ktoré nás každým dňom trápia a umárajú. Tie odložme aspoň cez sviatky za dvere. Hej, kmotor Lišiak, ty si pochodil pol sveta, rozprávaj nám niečo, čo si zažil, veď ty toho máš za plné vrece,“ ozval sa Ráztoka.

„Hm — veď mám… mám… Ale o čomže vám mám rozprávať?“ pýtal sa starý Lišiak, napchávajúc si fajku.

„O čomkoľvek… O strašidlách, ako ťa mátalo, keď si si viac upil,“ znely odpovede.

Lišiak, starší, zavalitý chlap s usmiatou tvárou, zapálil si na fajočku, odkašľal, odpľul a začal:

„Keď som raz na svojej vandrovke prišiel do Krakova, rozprávali mi, že tam pri kostole nachodila sa kostnica, plná kosťami zomrelých ľudí, medzi ktorými aj jedna neporušená mrtvola ležala. Na jej kostiach všetko mäso nachodilo sa vysušené, ako keby bolo bývalo zaudené. Túto mrtvolu z hrobu, ktorý bol pre iného urečný, vykopali a ona dlho nerušená v kostnici ležala. Až raz istý tesár — huncút od kosti — ako strechu kostola opravoval, vošiel do kostnice, a keď mrtvolu uzrel, povedal: „Čo tu vylihuješ, poď, zatancujeme si!“ Vytiahol mrtvolu pred kostnicu a začal s ňou tancovať… Ale sotva niekoľko krokov spravil, už aj o rozum prišiel, mrtvolu na chrbát vzal a behal s ňou po poliach, po horách, až jej hlavu i driek ztratil a po čase len ľadvie a nohy z nej nazpäť priniesol a na to miesto, z ktorého ju vzal, do kostnice položil. Pozostatky mrtvoly neskoršie pochovali a šibenec tesár od tých čias ostal bláznom. Kadiaľ chodil, tadiaľ tancoval, až konečne do roka umrel.“

„S takými vecmi netreba sa zahrávať. Mrtvých treba na pokoji nechať a za nich sa modliť, lež nie samopašne s nimi vystrájať,“ riekol Dúbravec.

„Naša nebohá babka, Boh ich tam osláv, hovorievali, že takýto mrtvý, ktorý v hrobe nehnije, nazýva sa upírom. Taký bez živého nemôže byť a keďže nemôže sám chodiť, zavesí sa živému na chrbát a ten ho musí potom nosiť,“ vysvetľoval Drienovský.

„Nože, ešte dajakú vytiahni z toho vreca!“ naliehal Ráztoka.

„No, len počkaj, až si trochu vydýchnem,“ odpovedal Lišiak.

Dúbravec počastoval svojich hosťov hriatym a keď si Lišiak hrdlo pomastil, začal:

„Vlčínec je malá dedinka, obkolesená lesmi, horami, ktoré ju chránia pred vetrom a zimou. Chotár nemá veľký, ale pôda je úrodná. Uprostred dedinky leží malá drevená chalúpka, zvonku pekne vybielená, a pred ňou záhradka. V chalupe býva vdova Kúdelková so svojím driečnym synom Paľkom. Mali síce kus zemičky, ale tá nestačila na živobytie, preto museli aj po zárobkoch chodiť. A tak živili sa chudobne síce, ale poctive. Zrazu vypukla svetová vojna a Paľko musel do boja… Úbohá matka div sa žiaľom nepominula a driečnej Johanke rychtárovie malo srdce bôľom puknúť, keď sa s Paľkom, ktorého vrele milovala, rozlúčila… Vojna, tento krvožíznivý šarkan horúceho pekla, zúrila divým besom a medzi prvými, ktorí na nej vykrvácali, bol chudák Paľko. Úbohá mať žiaľom zúfala a vo svojom ukrutnom bôli Boha sa prísahou dovolávala, že keby bol Paľko na stotisíc míľ od nej ďaleko, ona ho chce a musí ešte raz vidieť, čo aj mrtvého. Prísne sa postievala, dňom i nocou sa modlievala, pokúšajúc Boha prosbami, aby jej dožičil ho ešte vidieť. A uvidela ho… Raz o polnoci pri mesačnom svetle sa jej objavil, bledý ako stena, oči hlboko vpadnuté, ústa zosinalé, z ktorých vyšly tiché slová trpkej výčitky: „Mamko, čo ma voláte?“ Ona výstrela proti nemu ruky, chcela ho objať a ku svojmu srdcu privinúť, ale keď sa ho dotkla, bol studený ako ľad, a to ju zamrazilo, vykríkla jeho meno a bezvládne klesla na zem… Ráno ju našli položivú a keď ju prebrali, len toľko, čo im povedala, že syna videla, že k nej prišiel, ako vyzeral a čo sa pýtal, zavrela oči a viac ich nikdy neotvorila. Zomrela. Jej syn viac nemal odpočinku v hrobe. Kedykoľvek bol na nove mesiac, vídavali ľudia bledého mládenca o pravej polnoci chodiť okolo Kúdelkovej domu, i na cintoríne, i okolo rychtárovie stavania. Kto vie, či hľadal matku, alebo svoju milú, rychtárovie Johanku, ktorá, keď sa zistilo, že padol, vydala sa až kamsi dolu na Dolniaky.“

„No, vieš, sused môj, tomuto všetkému ja neverím,“ riekol Dúbravec. „Moja žena to samé vyčíňala, čo vdova Kúdelková, keď nám náš jediný syn Martin na vojne padol. Neprestajne sa modlila, postila, plakala, po pútoch chodila, aby jej Pán Boh udelil tej milosti, že by ho len ešte raz mohla vidieť, ale všetko nadarmo. Ani len vo sne sa jej neobjavil. Čo je raz u Boha, to nejde viac k ľuďom.“

„Ja veru nie,“ dosvedčil Ráztoka.

V tom sa otvorily dvere a do izby vkročil šuhaj vysokej postavy, bledý ako stena, oči hlboko vpadnuté, ústa zosinalé a stanúc si do prostred izby, pátrave pozeral na prítomných.

Všetci zmeraveli strachom, že to spomínaný bledý mládenec, syn nebohej vdovy Kúdelkovej. Nastalo trápne ticho. Najviac strachu zažil Lišiak, a nie div, že sa prežehnal…

Prišlý šuhaj sa konečne slabým hlasom ozval:

„Sláva Bohu na výsosti, pokoj ľuďom dobrej vôle!“

A zas len ticho…

Šuhaj pozerá po všetkých a zrazu bôľnym hlasom zvolá:

„Nikto ma nevíta… Pre Pána Boha, či ma už nikto z vás nepozná? Ani len môj dobrý otec?“

Pri týchto slovách trpkej výčitky spamätal sa Dúbravec a radostne zvolal:

„Martin, syn môj drahý, to si ty?“

„Ja som to, otec môj milovaný, váš syn Martin,“ odpovedal.

„Ale si mi živý? Či to len azda tvoj duch?“ volal, objímajúc svojho jedináčka.

„Živý, otecko môj! A kde sú mamička?“

„U súsedov. Zavolajteže ju!“

Kým sa ktorý pohol s miesta, už Dúbravcová vchádzala do izby a sotva prah prekročila, radostne zvolala:

„Martinko, syn môj drahý! Teda som si ťa predsa vymodlila?“ a obrátiac oči k nebu, složila ruky, pobožne zvolajúc: „Veľká je milosť Božia!“

Hladkala, bozkávala bledú tvár svojho milovaného syna a slzami radosti kropila jeho šaty, pritískajúc k srdcu jeho mozoľnaté ruky.

„A že tak neskoro? Veď už koľké roky minuly od vojny…“ nadhodil otec.

„Prišiel som azda najposlednejší z vojny, ale vďaka, večná vďaka Pánu Bohu, že som sa predsa domov navrátil. Vyslobodiac sa z toho pekla pažravej smrti, dostal som sa ťažko ranený zázračným spôsobom až na Kavkaz. No, Pán Boh je všade a všade sa najdú ľudia dobrého srdca. Tí sa nado mnou sľutovali a opatrili ma… Ale to roky trvalo, kým som sa celkom vyliečil a kým som si potrebné peniaze na cestu do drahej vlasti nasporil. S pomocou božou som konečne predsa už tu a…“ nedohovoril, bo do izby vbehla mlynárovie Veronka, skríknuc: „Martin môj!“ a hodila sa mu na prsia, ale… radosťou zamrela.

Horúce bozky Martinove ju čoskoro k životu prebraly a vernosť čistej lásky z mladých rokov slávila radostné Gloria.

Bola polnoc. Zvony slávnostne vyzváňaly a šťastná rodina Dúbravcova i s Martinovou oddanicou Veronkou pobrali sa na utiereň — Pánu Bohu poďakovať za Jeho veľkú milosť.