ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Margita, Beta, Helenka, Matej.

(Margita a Beta sedia pri stolíku, táto vyšíva, tamtá pletie obnôžku. — Helenka v jasných letných panských šatoch leží v sieťovej kolíske, pod hlavou má hodvábnu podušku, v jednej ruke drží knižku, druhú drží na očiach. Matej urovnáva kvety na hriadku okolo Amora.)

MARGITA: Dnes je taká spara, ani čoby búrka mala prísť. (Otiera si ručníkom tvár.)

BETA: Veru — veru, tak človekovi milo, keď tu i tu vetrík zaveje.

MATEJ: Možno v noci dojde búrka, ale teraz je obloha čistá, ani mráčika nevidno. (Pozerá hore.)

BETA: No, čo ty tam, Helenka, tak čušíš? Zdá sa mi, že si sa ukolísala v sladký sníčok. Spíš?

HELENKA: Nespím, tetička, len tak rozmýšľam.

MARGITA: Ona nespí, ale sníva otvorenýma očima. To mladosť rada robí, že v myšlienkach spriada zlaté nite do tkaniva skvelej budúcnosti.

BETA: O čomže rozmýšľaš?

HELENKA: Ach, čítala som takú smutná históriu, že som ňou celá rozrušená.

MARGITA, BETA: Čo to bolo? Nesmieme to vedieť? Čo si to čítala hrozného?

HELENKA: Také dobré, milé, poriadne dievča stalo sa samovražednicou pre nešťastnú lásku.

MARGITA: A to ťa tak rozrušilo? To predsa nie je dnešného času nič nového. V každom čísle novín nájdeš také vražedné zprávy.

BETA: Ľudia spúšťajú sa Boha a lapajú sa vraždy.

MATEJ: Je to znakom nesprávnej výchovy — je to nerozum, slabosť, bezcharakternosť. — Neide-li niečo tak, ako si to prajeme, alebo nepodarí-li sa nám niečo — bum! bác! guľa do lebky alebo do srdca. — Keď nie guľa, teda jed, povraz, abo skok do hlbokej vody pomôže. To je zmužilosť a hrdinstvo terajšieho veku.

MARGITA: Ktoré naň temnú škvrnu hádže.

HELENKA: No už akokoľvek sa vec má, predsa len u takého dievčaťa, ktoré sa z nešťastnej lásky zmárni, treba obdivovať veľkú silu vôle a lásky.

MATEJ: Ako to mienite, slečinka?

HELENKA: V jej tragickom výčine vidno, že žila srdcom a milovala.

MATEJ: To bolo práve jej najväčším nešťastím, že žila srdcom a nie rozumom. Keby také dievča rozum za radcu vzalo, láska jej našla by prajnejšie východisko od vraždy.

MARGITA: To je pravda.

BETA: Veru áno.

HELENKA: Láska — láska a zase len láska. Koľko kníh som už, odkedy tu v kaštieli bývam, prečítala a vo všetkých, či to boly povesti a novely, či dramatické veci, či obyčajné ači historické romány, hrala všade hlavnú úlohu láska. No, ja ešte predsa neviem, čo je to tá láska. Ujko Maťko, nevedeli by ste mi povedať?

MATEJ: Čo je láska?

HELENKA: Áno.

MATEJ: Ach, slečinko drahá, už mnohí vzdelanci a učenci zaoberali sa analýzou pojmu lásky a na pravý rezultát neprišli.

HELENKA: Prečo?

MATEJ: Preto, že lásku nemožno vysloviť, láska dá sa len cítiť. Otcom, pestúnom a panovníkom lásky je srdce. Ono len láske rozumie, len ono lásku vystihne a dôkladne pozná.

HELENKA: To je zaujímavé!

MARGITA: Helenka, nerozmýšľaj toľko o tej láske, i tak rébus lásky nerozlúštiš. Je to zázračná moc, ktorá silou svojich náruživostí urobí z človeka hneď anjela a hneď diabla.

HELENKA: No anjelom ťažko byť a diablom by som tiež nechcela byť, predsa by som však rada lásku poznala.

BETA: Helenka, nemaľuj čerta na stenu, lebo sa ti zjavi!

HELENKA: Nebojím sa, tetička, veď musí to byť čosi krásneho, čosi velebného, keď človek môže niekoho celým srdcom, celou dušou milovať.

BETA: No-no, Helenka! Pamätaj, že koľko kvetov v poli, toľko bôľov v láske.

HELENKA (prekvapene): Bôľov? Prečo bôľov? Ja myslím, že láska blaží a donáša šťastie.

MATEJ: Ano, šťastie lásky je blažený sen. Dobre tomu, kto prebúdza sa z neho s úsmevom spokojnosti; no, beda tomu, kto z neho precitne so slzou sklamania.

MARGITA: Prosím vás, nechajte už tú láska na pokoji. To je nevďačné téma a pre nás staré osoby dávno pochovaná vec. Helenka moja, choď, prosím ťa, pozrieť, či Katka chystá olovrant.

HELENKA: Prosím. (Odíde v pravo.)

Predošlí bez Helenky.

MARGITA (pozerá, či už Helenka odišla): Zvláštne dievča je tá Helenka, celé štúdium pre človeka.

MATEJ: To ráčite mať pravdu. Človek musí obdivovať jej nadanosť, veľkú schopnosť a bystrosť umu.

MARGITA: Nadovšetko však ten neobyčajný talent, vedieť sa tak rýchlo vpraviť v nové pomery, v nové okolnosti, v nový stav. Ktože by dnes na ňu povedal, že je vychovaná v chudobe a biede pod Bralom? Dnes hrá slečnu prvého rangu a chová sa čo chovanica grófa Závojského celkom dôstojne.

MATEJ: Slečna Helenka za ten krátky čas, čo je v kaštieli, dokázala pravé zázraky. Dopomáhala jej však v tom jej vrodená inteligencia.

BETA: To má po svojej nebohej matke, bo človek na človeka sa udá.

MARGITA: Možno i po otcovi.

BETA: Možno. Škoda, že sa nevie, kto je jej otcom.

MARGITA: To je ozaj galiba. To by sa malo vypátrať.

BETA: Ale ako?

MARGITA: Otec Helenkinej matky by to musel vedieť.

BETA: Ako ho však vyhľadať, keď sa ani jej rodinné meno, ani bydlisko nevie?

MARGITA: Každej veci nájde sa spôsob, i tejto by sa našiel. Ja čudujem sa nášmu pánovi, že sa už o to nepostaral.

MATEJ: Náš pán gróf? Načo? Preň to nemá žiadneho významu, kto je Helenkiným otcom. On vzal Helenku k sebe čo sirotu a stará sa o ňu svedomite.

MARGITA: Nuž, veď áno, ale dľa mojej mienky je to len predsa veľmi dôležitou vecou vypátrať Helenkinho otca. Náš gróf stará sa nielen o jej duševný, lež aj o jej hmotný blahobyt, ukladá jej veno, aké žiadna dievčina zo susedných panstiev mať nebude. Môže sa však stať, že zrazu objaví sa jej otec, svojím prirodzeným právom bude sa hlásiť ku svojmu dieťaťu a jestli je to dajaký zloduch, nuž bude vlastne on ťažiť z veľkodušného dobrodenia grófa Závojského.

MATEJ: Úfajme, že otec Helenkin je dobrým človekom.

MARGITA: Ťažko úfať to, proti čomu dôkazy svedčia. Keby to bol na dačo súci, statočný a charakterný človek, bol by sa už dávno prihlásil ku svojmu decku, ale že je oplan naničhodný, nehlási sa.

BETA: Tak, veru tak. Keby ten kúsok svedomia a v srdci trocha ľudského citu mal, nebol by úbohú Evu s dieťaťom z popred dvier svojho bohatého domu bičom odohnal, ako mi rozprávala, nebol by ju do zúfalstva, ba do hrobu vohnal. No, len no, každý hriech má svoj trest, ani on ešte lavičku nepreskočil.

MATEJ: Nesúďme, aby sme neboli súdení. (Odíde popredím v pravo.)

Predošlé bez Mateja.

MARGITA (tajnostne k Bete): Očujte, tetka, všetko sa mi zdá, že u nás čosi čudne zavánia.

BETA (čuduje sa): Ale, a čo takého?

MARGITA: Čo je, to je, ale u nás straší.

BETA (sa ľakne): Čože? Straší? (Vypadne jej vyšívanie z ruky.) Pán Boh s nami a zlé preč! (Prežehná sa.) Že vraj straší!

MARGITA: Nie strašidlo, ani žiadna mátoha… nebojte sa! Ale…

BETA: A či azda niekto zpomedzi v Pánu zosnulých nemá v zemi svätého pokoja?

MARGITA: Ach, ba, kto je raz tam, toho viac nepustia medzi nás.

BETA: Nuž, čo teda straší? nech sa už len páči dožuť, keď ste ráčili nahryznúť.

MARGITA: No, viete, ja chcem len to povedať, že akési tajomstvo vkĺzlo sa do kaštieľa a robí v ňom celé ovzdušie ťažkým, dusným, ba chvíľami neznesiteľným.

BETA (čuduje sa): Ach, ba… ale naozaj?

MARGITA: A vy ste ešte nič nezbadali?

BETA: Nie, ja veru nič.

MARGITA: To je podivné. Náš pán s tým Maťom celé hodiny si čosi tajného rozprávajú, toľko premýšľajú, toľko sa čosi radia a človek nemôže sa z toho ani len slovíčka dozvedieť… To je na zlosť!

BETA: Nuž a Mateja ste sa ráčili opýtať?

MARGITA: Ach, čo tam po Matejovi. Ten by si skôr nechal jazyk z úst vytrhnúť, ako by mal slovíčko prezradiť z toho, čo sa s pánom rozprával.

BETA: Pekná to vlastnosť sluhu, ej, veru pekná, terajšieho času zriedkavá.

MARGITA: Nuž, veď hej, pekná… pekná, ale čo po tej peknote, keď my z nej nič nemáme? Horím zvedavosťou, čo sa to tu za našimi chrbátmi kuje a nedajbože sa čo dozvedieť.

BETA: Škoda sa vám moriť zvedavosťou, možno je to dajaká obchodná alebo hospodárska záležitosť, ktorá pre nás ženy nemá významu.

MARGITA: Ach, dajteže si pokoj! Pri obchodnej veci sa tajnostne nešopce, nejajká ani nebožeká, čo som už viackrát očula. Sám gróf je celý zmenený. Chvíľami býva až výstredne veselý a v tom ostane zadumeným, stiesneným, až skoro ťažkomyseľným. Takým náš gróf predtým nebýval. I ľudia to už museli zbadať a všeličo si povravujú…

BETA: Ľudia? A čo si môžu povrávať?

MARGITA: No, všetci ľudia všetko vedia.

Helenka, predošlé.

HELENKA: Prosím, nech sa páči, olovrant je už na stole!

MARGITA: V jedálni?

HELENKA: Áno. Tam je o veľa príjemnejšie, ako tu v tej spare.

MARGITA: Máš pravdu, tu je pridusno. A čo dobrého si nám pripravila?

HELENKA: Pre vás, drahá ujčinka, a pre seba mraženú kávu s oplátkami a ovocie.

MARGITA: A pre tetku?

HELENKA: Pre tetušku ich obľúbené sadnuté mliečko a chlebík s maselkom.

Závojský, predošlé.

ZÁVOJSKÝ (vystúpi z prava): A pre mňa čo?

VŠETKY (prekvapeno): Ach, ľaľa! Vítaj! Vítajte!

HELENKA (radostne): Vítajte, zlatý ujčíčko! (Bozká mu ruku.) Je to radostné prekvapenie, kedže odchádzajúc z domu ste vraveli, že by sme vás až zajtra čakali.

MARGITA, BETA: Veru — veru.

ZÁVOJSKÝ (bozká Helenku na čelo, Margite a Bete podá ruku): Človek mieni, Pán Boh mení. Tak to bolo ustálené, ale páni sa nesišli a tým porada vystala. Škoda bolo toľkú cestu konať. (Sadne na stoličku.)

HELENKA: A najmä v takejto horúčosti, veď musíte byť celý umorený (pohladká mu vlasy) a zapotený (utiera mu čelo a tvár svojím čipkovým ručníčkom).

ZÁVOJSKÝ: Niet divu, veď je dnes neobyčajná spara.

MARGITA: Na zadusenie.

BETA: Človek, čo hneď aj v chládku sedí, je celý umorený.

HELENKA (urovnajúc mu vlasy, bozká ho na hlavu): No tak… Či môžem vám dačo na občerstvenie doniesť?

ZÁVOJSKÝ: Ďakujem ti, anjel môj. Strojili ste sa na olovrant do jedálne, nuž pôjdem s vami. (Vstane.)

HELENKA: Sláva, ujčičko drahý! (Zavesí sa mu na rameno.)

MARGITA: To nás teší, že nás poctíš.

BETA: Veru, tej cti sa nám už dávno neušlo.

MARGITA: Nech sa vám teda páči. (Majú sa k odchodu.)

Katka, predošlí.

KATKA: Prosím, telegram. (Podá na podnose telegram.)

ZÁVOJSKÝ: Telegram? Zkadiaľ? Od koho? (Vezme telegram, otvorí a číta.) Idem domov. Vrelo ťa ľúba tvoj Imro. (Radostne.) Môj drahý, jediný syn ide domov!

VŠETKY (prekvapeno): Mladý pán gróf?

ZÁVOJSKÝ: Áno, on. Predsa zatúžil zasa raz po domove, po svojom otcovi a po toľkých rokoch vracia sa do svojho rodiska. Ej, čiže si ho blaženou láskou radostne a vrelo priviniem na šťastnú otcovskú hruď!

MARGITA: No len hamuj city náhlej radosti, mierni sa v jej pôžitkoch, bo prílišná radosť mení sa často v žalosť.

ZÁVOJSKÝ: Akože sa netešiť, keď po toľkých rokoch ho zasa uvidím a na srdce priviniem?

MARGITA: A netelegrafuje, kedy príde?

ZÁVOJSKÝ: Nie…

MARGITA: A zkadiaľ telegrafoval?

ZÁVOJSKÝ (pozerá na telegram): Z Bratislavy. To on už zajtra tu môže byť.

VŠETKY (prekvapeno): Už zajtra?

ZÁVOJSKÝ: Ak sa v Bratislave nezabaví, môže tu byť zajtra. Kdeže je Matej? Katka, pošli mi ho!

KATKA: Prosím. (Odíde.)

Predošlí bez Katky.

ZÁVOJSKÝ: Nedajte sa vyrušovať vo svojom zámere, moje drahé! Choďte len olovrantovať! I ja prídem za vami, len čo sa s Matejom poradím o náležitom privítaní svojho milého jedináčka.

MARGITA: Dobre, poďme. Ale prídi skoro za nami!

ZÁVOJSKÝ: Akonáhle potrebné poriadky porobím. (Pozerá telegram.)

MARGITA: No, poďme! (Odíde.)

BETA (ide za Margitou).

HELENKA (ide váhavým krokom za nimi, významne pozerajúc na Závojského, pri dverách postojí, premýšľa, zrazu ľahkým krokom pobehne ku Závojskému a pritúli sa k nemu): Ujčičko môj zlatý!

ZÁVOJSKÝ: Čo chceš, anjel drahý?

HELENKA: Chcem sa vás opýtať, (rozpačite) či — či mňa nezavrhnete, keď — keď budete tu mať svojho milovaného syna?

ZÁVOJSKÝ (dobrosrdečne sa zasmeje): Ha-ha-ha, to je na smiech… Čo ti to napadlo?

HELENKA: Taká akási obava ma desí, že toľké roky túžobne čakaný váš syn zaujme celé vaše otcovské srdce a mne neostane ani len malý kútik v ňom.

ZÁVOJSKÝ: Detské myšlienky. Prečo by si ty popri mojom synovi nemohla obstáť v srdci mojom? Ja vás obidvoch rovnako milujem, veď ste obidvaja moje drahé deti. (Objíme ju a bozká na čelo.)

HELENKA: Vďaka! (Bozká mu ruku a odíde.)

Matej, predošlý.

MATEJ: Moja hlboká poklona. Čo ráčite, prosím?

ZÁVOJSKÝ: Kde trčíš, Maťko, že necháš na seba toľko čakať? Chcem ti povedať radostnú novinu, že môj syn je na ceste domov. Tu hľa telegram!

MATEJ: Viem to už. Katka mi to oznámila. Radosť vašu sdieľam s vami.

ZÁVOJSKÝ: Po toľkých rokoch predsa zatúžil po domove.

MATEJ: Myslím, že viac po otcovi.

ZÁVOJSKÝ: Teším sa naň nevýslovne. Neviem, ako by sme ho čo najokázalejšie privítali.

MATEJ: Mám azda príchod mladého pána grófa ohlásiť ľudu, že by ho mládenci banderiom a dievčatá kvetmi privítali?

ZÁVOJSKÝ: Neviem, veru neviem. Veľká radosť nad jeho príchodom ma natoľko omámila, že nie som zdravej a jasnej myšlienky schopný… Až neskôr sa poradíme. A čo jeho izby? Čo jeho muzeum?

MATEJ: Sú v poriadku. Ešte teraz nechám prach poutierať.

ZÁVOJSKÝ: Blažovi nariaď, aby kone a všetko náležite očistil a domovníkovi rozkáž, aby dvor nechal pozametať. Jedným slovom, Maťko môj, zariaď všetko tak, že by sa môj milovaný syn čo najlepšie doma cítil.

MATEJ: Prosím.

ZÁVOJSKÝ: Ja idem tetku Margitu požiadať, žeby dbala o výbornú kuchyňu. (Odíde.)

Matej, Helenka.

MATEJ (premýšľa, zrazu precitne a stavia stolice poriadno ku stolíku).

HELENKA (nakukne na javište, poobzerá sa a beží ku Matejovi): Strýčko!

MATEJ: Prosím. Čo sa páči?

HELENKA: Strýčko Maťko, či (obzerá sa, tajnostne) je ten mladý gróf pekný — driečny?

MATEJ: Či je driečny?

HELENKA: Tichšie! Áno, či je driečny?

MATEJ: Nuž, ako sa komu páči. Ja na ňom veľa krásy nenachádzam.

HELENKA: Či je vysoký a či nízky, či štihlý a či hrubý?

MATEJ: No, taký prostredný.

HELENKA: Počierny, belavý?

MATEJ: Ohorený ako cigán.

HELENKA: To pristane mužovi. Počujteže, strýčko, je milým v reči a príjemným spoločníkom?

MATEJ: Tým už vonkoncom nie je. On je málomluvným, zadumeným, moróznym.

HELENKA (zdeseno): Čože? Moróznym?

MATEJ: Spoločnostiam vyhýba a najmä ženy nenávidí.

HELENKA: Aj dievčence?

MATEJ: Celé ženské pohlavie.

HELENKA: Očujteže, strýčko, vy ho krásne maľujete.

MATEJ: Ste prekvapená, čo? No, dajte pozor, žeby vás vo skutočnosti ešte viac neprekvapil. (Odíde.)

HELENKA: Či som prekvapená? Áno, som, a ešte viac sklamaná. Ja čakala driečneho, veselého šviháka a príde morózny čudák, ktorý ženy nenávidí.

Katka, predošlá.

KATKA (nesie kvety a vázy): Prosím úctive, či to bude dosť kvetov?

HELENKA (nevrlo): Ale dosť, až priveľa.

KATKA: No, keď do každej izby mladého pána grófa ráčite len sopár bylôk umiestiť, minú sa ľahko.

HELENKA: Nemiešaj sa mi, Katka, do toho, čo ja robím, nemudruj! Ako to spravím, tak to bude.

KATKA: Ráčte odpustiť, nechcela som vás uraziť.

HELENKA: Veď si ma, Katka neurazila, ale vieš, nie som v dobrej nálade a vtedy človeka každá maličkosť podráždi.

KATKA (starostlivo): A čo chýba milostivej slečinke? Bolí vás niečo, abo vám niekto dajakú protiveň urobil?

HELENKA: Nič mi nie je, Katka, úplne nič… Pozri, Katuška, do jedálne, či páni dačo nežiadajú.

KATKA: Prosím. (Odíde.)

Imrich, predošlá.

IMRICH (v elegantnom cestovnom obleku s malým kufríkom v ruke vystúpi zľava, obzerá sa): Všetko pri starom… Všetko ako bolo. (Na Amora.) Ešte aj ten bôžik lásky, večný pokušiteľ ľudských sŕdc, stojí tu nepohnute čo zakliaty princ smutnej povesti. Všetko — všetko pri starom. (Zbadá Helenku.) Aáá, predsa jedna novota a to zaujímavá… anjelská. (Predstúpi pred Helenku, s poklonou.) Služebník! Úctive ruky ľúbam!

HELENKA (ukladá kvety do nádob. Prekvapeno): Dobrý deň.

IMRICH: Je, prosím, pán Závojský doma?

HELENKA: Pán gróf Julius Závojský?

IMRICH: Áno, keď sa vám tak páči, teda pán „gróf“ Julius Závojský zo Závojan, hoci teraz, žijúc v demokratickom štáte, všetky také prívesky, všetky tituly odpadávajú a mali by sme sa navzájom občanmi správne nazývať.

HELENKA: Malo by tak byť, ale to ešte dlho potrvá, kým ľudia na to navyknú a zvlášte náš slovenský ľud pri svojej mu vrodenej úctivosti neosvojí si to nikedy.

IMRICH: Škoda. Ako pekne by to znelo, keby som ja vám miesto slečna občianka povedal a vy mňa miesto pánom občanom pomenovali. Bolo by v tom viac úprimnosti a dôvery.

HELENKA: Prepáčte, aká úprimnosť a dôvera potrebuje byť medzi nami? Vidíme sa prvý raz a neuvidíme sa možno nikdy viac v živote. Váš pojem je v tomto pochybný, jestli nie ste dotržným alebo domýšľavým.

IMRICH: Naskrze nie, ale…

HELENKA (padne mu do reči): Ale nechajme toho! Čo si prajete?

IMRICH: Či mohol by som si ešte dačo priať, veď cítim sa tak báječne, ako by som bol v deviatom nebi, keď môžem pozerať do vašich krásnych, významných očú; snívať o bozkoch vašich jahodových ústok; očuť váš ľubozvučný hlások a obdivovať vašu vzdušnú, anjelskú postavu.

HELENKA (rozosmeje se): Ha — ha — ha. To sú zastaralé frázy zovšednelého lichotenia. Tento citát vyznania lásky naučili ste sa akiste v Gašparkovom divadle, keď ho princ Šnofonius svojej Dulciney recitoval. (Smeje sa.) Ha — ha — ha. (Zrazu ho prísnym pohľadom premeria.) Čujte však, vy nie ste len dotržným, namysleným, ale ste aj drzým… bezočivým… (Vezme dve vázy s kvetinami a chce odísť.)

IMRICH (zastane jej cestu): Nechoďte preč! Prosím vás, neodchádzajte, ostaňte! (Vezme jej vázy a postaví na stôl.)

HELENKA: Dovoľte, pane, ako si mám vysvetliť toto vaše jednanie?

IMRICH: Ako sa vám páči. Ráčte ma odsúdiť, ako chcete, len ostaňte a nechoďte preč.

HELENKA: A čo vám na tom záleží, či som tu ači som inde?

IMRICH: Veľa… veľmi veľa, bo — bo tak rád prizerám sa vám, ako zručno skladáte kvety, hoci najkrajším kvietkom ráčite byť sama. A či smiem vedieť, pre koho tie kvety hotujete?

HELENKA: Hm — ako vidím, popri všetkých tých neprístojných vlastnostiach, ktoré som vám už bola predhodila, máte ešte jednu, že ste náležite zvedavým.

IMRICH: Zvedavosť nie je mojou obvyklou vlastnosťou, ale tento raz by som to predsa len rád vedel, na jaký účel tie kvety chystáte.

HELENKA: Nie je to žiadna tajnosť. Kvety hotujem na privítanie mladého grófa Imricha Závojského, ktorý sa po mnoho rokoch vracia domov.

IMRICH: A ták… Zavideniahodný človek, že z ruky takého anjela obdrží kvety. To znamená, že ho doma očakáva radosť a šťastie.

HELENKA: Bár by tak bolo!

IMRICH: Či tešíte sa príchodu mladého grófa?

HELENKA: Tešila som sa, domnievajúc sa, že s mladým, veselým človekom nastane čulý život v smutnom starom hrade, ale práve som sa dozvedela, že on tú vodu veľmi nepomúti, bo je vraj málomluvný samotár, podivín a zarytý nepriateľ celého ženského pohlavia.

IMRICH (smeje sa): Ha-ha-ha. Tak vám ho omaľovali? Ha-ha-ha —

HELENKA: Čo sa smejete? Či poznáte mladého grófa Imricha?

IMRICH: Poznám. Akože by som ho nepoznal, veľmi dobre ho poznám. (Smeje sa.) Ha-ha-ha!

HELENKA: Čo sa teda stále smejete? Či azda opis, ktorý mi o ňom podali, nie je správny?

IMRICH: Pravdaže nie je správny, bo je neúplný. To vám ešte málo o ňom povedali.

HELENKA: Ešte málo?

IMRICH: Isteže málo. On je taký horenos nafúkaný, potmehúd, podivín a škaredohľad.

HELENKA: Ale, nehovorte!

IMRICH: Ba i toho je sa obávať, keďže on stále po tej Afrike — Austrálii chodí, medzi tými divochmi, ľudožrútmi sa zdržuje, že či sám nie je…

HELENKA: Ľudožrútom!?

IMRICH: No, hej. Príležitosť robí zlodeja a po toľkých rokoch navykne i na to.

HELENKA: Ach, Bože!

IMRICH: A vás, také pekné chutné stvorenie, by jedným šmahom spožitkoval.

HELENKA (vykríkne): Ach!… Netárajte! Už som celá rozrušená. (Vezme vázy a chce odísť.)

IMRICH (zdržuje ju): Nechoďte, slečinko! Nechoďte ešte!

HELENKA: Musím. Pustite ma!

IMRICH: Musíte? Nuž, idem s vami.

HELENKA: Ba ešteže čo. Náš pán gróf neprijme žiadneho agenta. Čo on potrebuje, to objedná priamo z fabriky.

IMRICH (sa smeje. K sebe): Ha-ha-ha, som u nej agentom. (K Helene.) No, mňa možno prijme…

HELENKA: Neprijme, už zo zásady nie, bo on má veľkú antipatiu proti všetkým agentom, on ich priamo nenávidí. Preto škoda vám tu čas mrhať, keď ho môžte inde obchodne využiť. S Bohom! (Odchádza.)

IMRICH (zadrží ju): Nechoďte ešte. Ja vás nepustím.

HELENKA (hnevive): Zavolám sluhov a tí vás vyvedú von!

IMRICH: To neurobíte a jestli áno, nuž sluhovia ma nevyvedú a ja ani nepôjdem.

HELENKA: Toto je už bezočivá drzosť! (K sebe.) — Len keby taký driečny nebol! (Odhodlane.) Tu prestáva všetko! (Úzkostlive volá.) Peter! Peter!

Závojský, predošlí.

ZÁVOJSKÝ (vystúpi ražno): Čo je? — (Zbadá Imricha.) Ach, syn môj drahý, Imriško môj zlatý, vítaj! Vítaj! (Obejme syna.)

IMRICH (natešene): Otecko môj dobrý, Boh ťa pozdrav! (Bozkáva ruku, objíma otca.)

HELENKA (odstúpi na bok — preľaknute, tajene): To je sám mladý gróf!

Opona padne.