E-mail (povinné):

Ferko Urbánek:
Oštep a meč

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Zuzana Babjaková, Zdenko Podobný, Daniel Winter, Erik Bartoš, Lucia Muráriková, Katarína Tínesová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 60 čitateľov


 

Oštep a meč

Povesť z časov kráľa Mateja Spravedlivého.

Vlasť naša je rozkošnou, bohatou panorámou pôvabných krás čarovnej prírody. —

Jedným z najzaujímavejších jej krajov je čarokrásne Považie.

Pohneš-li sa hore Váhom alebo sa pustíš dolu Váhom, na jeho pravom i ľavom brehu spatríš prekrásné obrazy krajiniek. V ních dediny, mestá, záhrady, sady, polia, háje, lesy, úbočia, doliny, úvaliny, stráne, poľany, vrchy, ktorých temená, obrovské skaliská, v oblakoch sa tratia. Na týchto sú opustené orlie hniezda, vidno sboreniská starých hradov, pamiatku dávnej hrúzoslávy v malebných skupeninách.

A čím sa viac noríš v krásy tohoto báječného kraja, tým viac pokúša ťa myšlienka, ako to tu mohlo vyzerať pred pár sto rokmi, keď pyšno vypínajúce sa tieto hrady skvely sa ešte neporušené vo svojej sláve.

Môj Bože, vtedy to tu ináč vyzeralo, ako teraz. V tom čase tu toľko lesov bolo, že ich ľudské oko prehliadnuť nevládalo a jestli v nich dajaký pútnik zablúdil, nuž ťažko starovekým ráždim, húštinou prerazil, ba mnohoráz aj únavou vysilený zahynul, padol v korisť divej zvery.

Na neprístupných skaliskách nebotyčných vrchov vypínaly sa viacerou ohradou pevných múrov chránené rytierske hrady, pozerajúc hrdo dolu na dvory, dediny a územia im prislúchajúce a právom panštiny im podriadené. — V hradoch týchto býval čulý život. Veselé zábavy, šermovanie, veľké, hlučné hody, poľovky boly tam na dennom poriadku. Mnohé z týchto hradov bývalý však i postrachom nielen okolia a kraju, ale i zahraničia. Ich majitelia, páchatelia zbojstiev, vysielali z hradov svojich tlupy zbojníkov do susedných vidiekov, do ďalších krajov uhorskej vlasti, ba aj do Moravy a Sliezska, — ktoré plienily statky, lúpily, rabovaly a pri tom najdesnejšie výčiny hrozných ukrutností páchaly.

Mnohé však z hradov Považia boly dejišťom najvážnejších dejov našej vlasti a poskytly neraz v búrnych časoch ochrannú skrýšu samým panovníkom a korune krajiny uhorskej.

Časy tie sa pominuly. — Lesy pomaly vyrúbali a miesto nich povstaly ľudnaté osady, dediny a polia. — Hrady sa sborily, pyšné ich rody vymrely a sláva ich v príšerných rumoch odpočíva a len kde tu čierne zrúcaniny k nebu strmia, aby potomkov na minulé, dávne časy upamätovaly. —

Stá rokov od tých čias minulo, a ľud na Považí mnohou povesťou, ktorá s rodu na rod prechádza, oživuje drievné časy rozkvetu starých hradov.

Dovolíš-li milý, čitateľu, zavediem ťa takouto povesťou na sborenisko hradu: „Povážska Bystrica“ —

Hrad „Povážska Bystrica“, ináč „Bystrické Podhradie“ stojí v rumoch na ľavom brehu Váhu, na vysokej, strmej skale pohoria Javorníka, ponad Považským Podhradím, kaštieľom, ktorý volakedy Szapárymu prislúchal a teraz je majetkom baróna Poppera. —

Roku 1458 kráľ Matej obdaroval hradom týmto i so všetkými k nemu patriacimi príslušnosťami Ladislava z Podmanína za dobré, v boji preukázané služby. — Hovorí sa, že Ladislav z Podmanína ako kapitán pri boku Ladislava Huňada bojoval a mu pôžičkou 12 zl. pomohol.[1]

Hrad Bystrica, ktorý dlhšiu dobu stál neobydlený, ožil s novým majiteľom, jeho rodinou a služobníctvom. Zvlášte synovia nového majiteľa: Ján, Michal a Štefan Podmanický z Podmanína starali sa o udržanie veselého, labužníckeho, ba, možno smelo riecť, roztopašného života na darovanom hrade. Na svoje veselé, hlučné zábavy pozývali vždy aj svojich priateľov a priateľky, známych a známe, slovom mládež zo zemianskych, na okolí Bystrice bývajúcich rodín. Ale zo všetkých týchto priateľov najčastejším hosťom na hrade bystrickom býval Imrich Šulovský, potomok starodávnej rodiny zo Súlova, ktorej ešte pod Arpádovci vraj patril hrad Súlov, stojací na vysokej skale medzi Hríčovom a Košecou.

Súlovský bol muž v najkrajšom kvete, asi tridsať ročný, statnej postavy, driečnej počernej tváre, prívetivý a milý, ba pútavý v obcovaní s tými, na ktorých mu záležalo. Proti podriadeným a obecnému ľudu bol ako aj jeho vrstovníci odmeraným, neprístupným, ba pyšným, zakladajúc si veľa na starom zemianstve svojho rodu.

Pospolitý ľud, vidiac ho tak často jachať na bystrom vraníku hore Váhom ku prievozu, povrával si, že iste bude onedlho veselie hore v zámku, lebo ten čierny súlovský orol akiste uchytí tú sivú holubicu, Blanku, a zavlečie ju na končiare skalísk do svojho hradu. —

Blanka bola ďalšia príbuzná Podmanickovcov, ktorí ju čo sirotu k sebe pritúlili. Bola ona driečna dievčina, ktorú pre jej nežnú povahu a dobrosrdečnosť služobníctvo svojím dobrým anjelom menovalo. Súc miláčkom starého Podmanického, nejednu milosť vyžiadala odsúdencom a pred hroznými následky hnevu — ktorý jeho prchká povaha často vyvolala a vrodená popudlivosť neraz až k najohnivejšiemu výbuchu roznietila — láskavou prímluvou mnohú rodinu, ba celé dediny zachránila. Starý Podmanický nebol zlý človek — oveľa horší boli jeho synovia — len bol veľmi prchký. V tom okamžení, keď sa rozhneval, bol by svojho protivníka preklal a beda tomu, kto by sa bol osmelil jemu v tom čase slovo preriecť alebo sa k nemu priblížiť. Jedine Blanka ho smela a vedela utíšiť, jedine ona — slabá, nežná deva — vedela tohoto rozdráždeného ľva v tichého baránka pretvoriť. Keď toto služobníctvo častejšie pozorovalo, začalo rozmanité bájky skladať o rodinnom pomere Podmanickovcov ku Blanke. A tak dlho naliehali na staručkého kastelána, ktorý najlepšie znal rodinné pomery panstva, (bo od svojho detinstva stál v jeho službe), až on jednému z nich raz pošepol, že Blanka je dcéra milenky starého Podmanického, ktorú mu rodičia nedovolili za ženu vziať, ktorú on však nad svoj život miloval. — „Starý pán bol už ženatý — rozprával — a predsa nevedel a či nemohol starú lásku zabudnúť. No konečne sa i jeho bývalá milenka vydala, ale akosi nie uspokojive. Nespokojnosť ich manželského stavu zakladala sa vlastne na tom, že dlho nemali detí. A nenie divu, bo manželstvo bez detí je nebe bez anjelov. Jeho doma nič netešilo a bažiac po sláve, vybral sa do boja, kde miesto slávy našiel smrť. Žena jeho žialila za ním veľmi, tým viac, že cítila sa od neho matkou i bolelo ju, že konečne vyžiadané dieťa nebude mať otca. So slzami privítala svoju malú sirôtku na svet a keď po uplynutí štyroch týždňov, po silnej triaške cítila, že nevoľné dieťa ztratí aj matku, záveťou zanechala jediný svoj poklad svojmu najlepšiemu priateľovi z mladých čias, Ladislavovi Podmanickému.

Tento, vediac, jaká žiarlivá je jeho žena na prvú jeho lásku, aby udržal pokoj v dome, zariadil vec tak, že ona malú Blanku čo sirôtku po ďalšej príbuznej prijala, k srdcu privinula a sťa vlastnú dcéru láskou, pečlivosťou ošetrovala a vychovala. Konečne si natoľko zamilovala malé dievčatko, že prosila muža, aby ju za vlastnú prijal — adoptoval — a rodným menom obdaroval. Žiadosť túto majiteľ hradu s radosťou vyplnil. — Od tedy nosí Blanka meno Podmanických; domáci ju držia za príbuznú, cudzí však za vlastnú dcéru. Beda však keby hradná pani raz na toto tajomstvo prišla! Úbohá slečna musela by okamžite hrad opustiť, vyhnala by ju, možno, dosť nešetrným spôsobom. Ale i tomu, kto by tajemstvo toto odokryl, by sa dobre neviedlo. Krutý hnev starého pána by ho zaiste hrozne ztrestal, možno i o hlavu zmenšil. — Preto ticho stým! „Nepodpáľ, nezhoríš!“, dokonal kastelán svoju rozprávku a na jeho tvári objavil sa výraz nevôle, znak, že ho to samého mrzí, že sa po toľkých rokoch raz prenáhlil a tajemstvo odhalil, ačpráve sväto sľuboval, že tajomstvo mu sverené nikomu nesdelí, ale so sebou do hrobu vezme. —

Tým sa starý kastelán, nakoľko-natoľko utíšil a k lepšiemu vlastnému uspokojeniu poznamenal: „Dlho to už nepotrvá, čo mladý Súlovský odvezie švarnú Blanku na svoj skalnatý hrad a potom už odhalenie tajomstva nikomu neuškodí. Len aspoň za ten čas, kým je vtáča v hniezde, netreba straku na kôl vešať. Veď to už dlho nepotrvá.“ — Tak mysleli všetci na hrade, tak myslelo okolie a tak mysleli aj hradní páni sami, počnúc od hlavy rodiny až po samú Blanku. A preto boli prívetiví a láskaví oproti Súlovskému, povoliac mu voľný vchod do hradu v každom čase. —

*

Slnko zapadalo za tmavozelené hory a rozsievalo na rozlúčku zlaté paprsky svoje po celej prírode. Rudá ich žiar padala i na skromnú chalupu panského hájnika v úbočí manínskych hôr ležiacu, pozlacujúc slamené dosky, ktorými je krytá. — Pred chalupou je rozsiahly dvor, pod okny záhradka, plná kvetov, okolo nej žblnkotá horský potôčik, pretekajúc cez výmoly, pomedzi korene lesných stromov, ponáhľa sa dolu dolinou do Váhu. — Na pár krokov od kvetinovej záhradky stojí obrovský dub, ktorý je snáď nejstarší zo všetkých stromov celého Manína. — Na jeho peň zavesila zbožná ruku obraz bolestnej Matky Božej. Pod dubom bola malá drevená lavička, na ktorej sedel mladý párik. Driečna dcéra hájnikova so svojím oddancom rozpráva sa o nádejnom šťastí, ktoré im má v nastávajúcom stave manželskom — do ktorého už po uplynutí pár týždňov vstúpiť hodlajú — prekvitať. „Pozriže, Ľudka drahá, čím viac to slniečko za hory sa kloní, tým viac osmutnieva celá príroda. Konečne zapadne, ztmie sa a je chladná, tmavá noc. Jako pôsobí slnko na oblohe nebeskej, tak pôsobí aj naša láska na oblohe nášho života. Ona ho okrášľuje a pretvára na raj,“ riekol šuhaj a tiskol okrúhlu ruku svojej milej k srdcu.

„Verím, Blažko môj, ale len tá láska, ktorá je spojená s láskou k Bohu, láska čistá a pravá. Slnko zapadá a mesiac vychádza, z lásky k Bohu vychádza láska k bližnému, zahrieva a blaží, spája srdce s druhým úprimnosťou, dôverou a potešením,“ odvetila švarná dievčina. —

„Takáto láska musí nám v našom manželstve svietiť. Ľuda moja, áno svietiť plnou žiarou a nikdy nesmie zapadnúť!“ zvolal nádejným šťastím opojený šuhaj.

„Dajže Bože, aby tak bolo!“ doložila Ľudka, zahľadiac sa na protivnú jedlu, na ktorej hrkútaly dve divé hrdličky. „I tie nevinné vtáčatká hrkútajú si pieseň lásky a kto ich to naučil? Ten, kto ich stvoril, Pán Boh sám, večná a nekonečná láska,“ rozmýšľala deva a blažene sa usmievala.

Šuhaj pozeral záľubne na svoju milú a keď sa jej práve chcel spýtať, čomu sa tak milo usmieva, ona zkríkla prestrašeno, a krčovito lapiac sa šuhaja, triasla sa na celom tele.

„Ľudka moja, čo ti je? Pre Boha, čo sa ti stalo?“ — spytuje sa preľaknutý šuhaj, pozerajúc starostlive na bľadú tvár prestrašenej dievčiny. —

„Nevidel si?“ spytuje sa trasľavým hlasom.

„A čo som mal vidieť? Medveďa, vlka a či mátohu?“ — „Toho ani jedného sa nebojím.“

„A ty si čo videla?“

„Naproti na jedle hrkútaly si dve divé hrdličky a keď si hlavičky k sebe túlily, spustil sa na ne jakýsi vták, neviem či bol jastrab a či orol, a uchytil jednu z nich.“

„A to ťa tak nastrašilo? Ha — ha — ha!“ zasmial sa chutne šuhaj, „veď je to častý zjav v našich lesoch.“ —

„Ukrutník naničhodný prerušil im ich šťastie, úbožiatkam.“ —

„Ja sa musím smiať nad tvojou úzkosťou a strachom.“

„Nenie to na smiech, Blažej môj; mňa bôľne pri srdci bodol akýsi divný cit, ani dajaká zlá predtucha, žeby sa i nám dačo podobného mohlo ľahko prihodiť.“

„Nuž veď sme my nie holuby a či hrdličky, aby nás… jastrabi driapali a jedli.“ —

„Hoj, duša moja, dosť sa nájde i medzi ľuďmi takých zlomyseľných, krutých jastrabov, čo zo závisti a či zo zisku slačia na šťastie iných! — Kto vie, či i na naše šťastie kdesi jakýsi zloduch nečihá?“ —

„Neboj sa, dievka moja, s tým by som sa ja dokonale, tak po chlapsky vedel porátať. Ej, veru Bože, aj by sa mu odnechcelo kaše jesť!“ — zvolal šuhaj, zodvihol pravú ruku výstražne do výšky a hrozil päsťou.

V kroví za dubom čosi zprašťalo. Blažej i Ľudka zvedavo v tú stranu upreli svoj zrak.

Zpomedzi krovia vytiahla sa ohyzdná, shrbená stará baba, opierala sa o čakan, a kluckala k dubu. Príduc bližej k zaľúbencom rozosmiala sa divým chechotom a žmurkala na nich svojima zelenýma, z popod silných šedivých obočí blyštiacima očami. — Smiech tento spotvoril ju ešte viac, bo dodával jej čosi diabolského, čo človeka desilo. —

„Ha — ha — ha, netreba vám ľubovníka večerní zaľúbenci? Verona našla a pričarí ľúbosti tomu, kto je na ňu chudobný,“ vrešťala starena syptavým hlasom a otrepávala jakúsi zelinu v povetrí. —

„Našla som ho tu nad vami, tu ho dosť, tu rastie. Ale pozor, kde ľubovník rastie, tam lásky ubýva. Ha — ha — ha, držte si ju ako lačný krajíčok v hrsti a striežte si ju ako zlatého vtáčika v klietke, bo jak vám raz uletí, nikdy viac ju nelapíte. — Ha — ha — ha, nikdy viac!“

„No, potom pošleme vás za ňou; vy máte dobré nohy, vy ju dolapíte,“ povie Blažej.

„Už zase posmechy robíš? Ty, očuj, už máš jedon rováš od nedávna u mňa, čo si ma v dedine pred celým davom ľudu potupil. Stará Verona nenie pes, aby hocjaký naničhodník do nej kopal,“ — riekla starena a hrozila palicou.

„Nuž a čo som vám urobil? Hneváte sa azda, že som verejne povedal, že vaše bosorácke babraniny, ktorými Boha urážate a svet klamete, za nič nestoja?“ nadhodil šuhaj.

„Vysmial a potupil si ma. Hoj, ale chráň sa môjho hnevu, chráň sa Verony!“ hrozila mu zlostne päsťou starena. —

„Ha — ha — ha,“ zasmial sa veselo šuhaj.

„Pána Boha sa bojím i jeho hnevu, ale starej babizne, čo hadov, štúrov, žaby s umrlčou hlavou, starými podkovami a handrami v kotle varí a s hnusobou tou čerta privoláva, sa nebojím. — Hoj, veru nie a čo by mi sto ráz palicou hrozila, trebárs sa hovorí, že čím čert starší, tým je horší.“

„Pamätaj si, že, ako sa Blažej voláš a ja Verona, sídeme sa ešte raz v živote, že ti budem môcť dokázať: čo vie a čo môže stará Verona! — Ha — ha — ha, poznáš ma, vtáčku!“ — Zaškrípala zlostne štrbavými zubami, hodila diabolský pohľad na šuhaja a obrátila sa odísť.

„Pre Boha, Blažejko, čo si nedáš s takými ľudmi pokoj!“ preriekla prestrašená dievčina.

„Azda sa jej bojíš?“

„Nebojím sa jej, ale nechcem mať s ňou nič do činenia. Povráva sa všeličo o nej.“ —

„Ale nič dobrého, baba tá je hotový diabol.“

„Práve preto treba jej s cesty vyhnúť, ako dravému zveru, ale nie sa s ňou do hádky púšťať. Ty ju nenapravíš. Môžeš ty kavku ako chceš umývať, vždy ostane len čiernou a tak aj striga ostane strigou. — Počul a videl si, ako sa ti slovom i palicou vyhrážala?“ —

„Také veci sa z hlavy do päty hádžu. Čože mi môže stará babizňa urobiť?“

„Zlý človek má diabla za pomocníka a ten mu k rozličnému zlu cestu ukáže a pomoci podá.“ —

„Ale, Luďka moja drahá, netráp sa márnymi starostiami. Veď sa len modlievaš k Pánu Bohu a kto sa dobre modlí, na zlé nepomyslí a zlého sa nebojí! — Odprevadíš ma kúsok?“

„A už ideš?“

„Musím, duša drahá. Kým domov dojdem bude večer, doženú lichvu s poľa, prídu robotníci a matka si nedá sama rady, keď otca doma niet. Ani sa mi neuchodilo dnes prísť, ale našiel som si výhovorku dostať sa z domu, a súc na slobode, zabočil som k tebe. —

Nuž poď aspoň na kúsok.“ —

„Kúsok ťa odprevadím, ale ďaleko nemôžem; otec príde ukonaný domov, treba dať večeru.“ —

Pobrali sa a viedli sa za ruky cestičkou hore úvrším. Ale neboli ešte ani na sto krokov,

keď začuli brechot poľovných psov, znak, že otec Ľudkin sa domov navracia. Rozlúčili sa a priali si navzájom dobrú noc a sladké sny. —

*

„Matúš Križiak bol od stmrti nebohého otca panským hájnikom. Služba tá zdá sa byť v rode Križiakovcov dedičnou, bo prechádza s otca na syna od nepamäti. Križiakovci boli k tejto službe akoby zrodení. Boli to všetko silní, mohútni chlapi, opravdiví obri, odvážliví, srdnatí, rázni, ale aj statoční. —

Matúš Križiak bol už posledným hájnikom svojho rodu, lebo nemal syna, ktorého by bol mohol v hájnickej službe vycvičiť a túto mu na smrteľnej posteli od panstva vyžiadať ako jeho otec jemu urobil.

On mal len jedinú dcéru Ľudmilu, tá mu bola najväčším bohatstvom a jediným potešením.

Choval si ju ani zrenicu oka svojho a miloval ju celou láskou a nežnosťou svojho otcovského srdca. K vôli nej sa už ani viac po smrti nebohej ženy nechcel oženiť — ačpráve bol ešte muž v najlepších rokoch, — aby svojej Ľudke neztrpčil život zlou macochou. —

Ľudmila ale bola dievka ani ruža. Krásna, príjemná, milá a nežná, ani čo by sa bola v panskom dome narodila a v mäkkých plienočkách vypelhala. Pri tom ale bola zdravá, čerstvá a silná ako pravé dieťa voľnej prírody, vyrastnuté na sviežom vzduchu pod holým nebom. — Krása jej nežiarila len na tele, ale prekvitala i jej dušou. Jej srdce bolo mäkké a citné, myseľ čistá a zbožná. Ona sa zdala byť celkom rozdielnou od ostatných dievčeniec rovných jej stavom a predsa zase v práci a v skromnosti sa im úplne podobala bez všetkej pýchy a márnivosti. A predsa jak často povrávali ľudia medzi sebou: Kde len ten hranatý hájnik vzal takú driečnu dcéru? — On to mnohoráz i na vlastné uši začul a opakoval si to sám v duši: „Kde som opravdu vzal tohoto anjela? — Boh mi ho poslal na potechu a radosť.“

Podobne zaiste myslel, keď, navracajúc sa z dennej služby, prichádzal k hájovni, z ktorej vybehla od ohnišťa rozčervenená Luďka, a bežala otcovi radostne v ústrety a ho láskavou srdečnosťou vítala.

„Dnes idete otecko, čosi včašie domov ako inokedy,“ povie po privítaní dievčina.

„Ha — ha — ha,“ zasmial sa otec, ty iste nemáš večeru hotovú, keď ti to včašie prichodí.“

„Pravdu máte. Bol tu Blažej, zabavil ma. Ale len chvíľočku si oddýchnite a večera bude na stole.“

Prišli na dvor. — Ľudmila sňala otcovi klobúk, postierala pot s vrázkovitého čela vyšívaným ručníčkom, sňala mu s pleca zbraň i poľovnú kapsu a niesla to do domu.

„Vydúr“ a „Dolesa“, dva veľkí poľovní psi, veselo obskakovali okolo nej a dávali najavo svoju radosť šťastného shľadania hbytým krútením ocasov a radostným poštekávaním. —

„Áno, áno, aj vy dostanete dačo dobrého. — Hladní ste pravda, psíci moji? No len počkajte, najprv nášmu drahému gazdovi a potom vám,“ — rozkladala cestou mladá gazdina, kým nezašla do domu. —

Križiak si sadol na lavičku ku stolu pod košatú lipu a s úľubou hľadel za veselou devou. „Ja dobre hovorím, že mi ju Pán Boh dal na radosť a potešenie. — Čo by som si len bez nej počal? — A čo si počnem, až sa mi vydá? — Blažej tu už zase bol, chodí každý deň, čo chvíľa mi ju odnesie do dediny. Ja ostanem sám, — osiriem na starosť ako javor nad výmoľom.“ Zavzdychol si zhlboka, oprel starosťou obťaženú hlavu o ruku a rozmýšľal. — —

Už sa dosť ztmilo. Vietor sa dvíhal a vždy väčšmi kolísal vetve lesných stromov. Hora šumela temným stonom, ani čoby tušila, že tam kdesi ďaleko na juhu spriada sa silná búrka. —

Ľudmilka doniesla večeru na maľovanej miske: polievku s mäsom a chlebík. Tým pretrhla otca v rozmýšľaní.

„Nehnevajte sa, prosím vás, že mi to dnes tak dlho trvalo a vy ste museli toľko čakať,“ riekla a prosebne pohladkávala otcovi čelo.

„Nič nerobí. Nie som dnes akosi hladný. — Je tak sparno, ani sa človekovi jesť nechce,“ odvetil otec. —

„Dnes bol utešený deň, až teraz večer je tak dusno.“ —

„Neviem, či búrka nepríde, veď až tak zadúša.“ —

„No, len jedzte, prosím vás, tatko, lebo vám to ostydne. Ja idem ešte psom dať. Potom si k vám sadnem a porozprávame sa. Veď sme sa celý Boží deň nevideli.“ S tým odbehla do domu, ale hneď sa vrátila, nesúc v malom žbaríčku večeru psom. — Títo radostne skákali okolo nej, že im to ťažko mohla na zem položiť, čo by jej to z rúk nevyrazili. Potom už doniesla svoju večeru v hrnčoku mlieka a na malej mištičke trochu zapareného šrotu. — Prisadla k otcovi so slovami: „No, teraz mi už, tatíčko môj dobrý, rozprávajte, ako sa vám celý deň vodilo.“

„Nie, veru, veľmi kapitálne, dievka moja. Bol to dnes taký jakýsi hlúpy deň.“

„Prečo?“

„Hneď za rána som sa hen na krížnych cestách so starou Veronou stretol. No, už som mal všetkého dosť. Najradšej by som sa bol vrátil, bo stará baba z rána nešťastie donáša.“

„Nuž a či sa vám snáď dačo zlého prihodilo?“ spytuje sa sústrastne Ľudmila. „Snáď nejaké nešťastie?“

„Pán Boh ma pred ním zachránil, ale viselo mi nad hlavou, a len, len že ma nezačiahlo,“ riekol vážne hájnik. —

„Pre Boha! Nadarmo som necítila taký hrozný nepokoj. — Clivo mi bolo celý deň, že som vás ťažko dočkala a zaradovalo sa mi srdce, keď som brechot psov začula. — A čo sa vám zlého malo prihodiť?“ vyzvedala sa Ľudmila. —

Celý deň som chodil po horách a predsa som nič nezastrelil. Na troch zajacov som cielil a predsa ani jedného som netrafil. Ba ani čoby boli vedeli, že ma stará baba predišla, ani veľmi predo mnou neutekali, lež stavali sa na zadné nohy, bystro ušami strihali, ani čo by sa mi boli, huncúti, vysmievali. — Až konečne pod večer začali psi veselo brechať i vyduria jeleňa. Naložím — netrafím. Zaklial som Verone. — Ženiem sa za jeleňom od úvaliny hore lazom na vrch bralísk. Tam na vrchu zastal, obzeral sa pyšno na dol, myslel, že už vyviazol smrti z hrtána, nevedel chudák, že cielim naň s boku. Spustím — a jeleň rúti sa stráňou brala dolu. Vyškriabal som sa chytro na vrch, aby som zvedel, kam padla moja korisť. — No, zmeravel som hrúzou.“

„Nad jeleňom?“ pýta sa Ľudmila.

„Ach, čerta, nad jeleňom, toho som viac nevidel, ale pod bralom na rovnianke okolo ohňa, pri ktorom na ražni jakési zviera piekli, sedelo do dvadsať zbojníkov. Šramotným pádom jeleňa vyrušení povyskakovali a rozbehli sa na všetky strany horou. Ja som uviazal „Vydúra“ a „Dolesu“ na motúz, opatrne sišiel som dolu a poberal som sa domov.“

„Keďby vás tí, nech Boh chráni, boli do rúk dostali, jakživ vás už živého nevidím,“ zastenala Ľudmila a túlila sa k otcovi.

„No, s dvoma aj s troma by som si ešte dal rady, ale keby sa ich bolo viac na mňa razom shrklo, neviem, čo by so mnou bolo bývalo.“ —

„Veru ste vy mali dnes zlý deň, otecko.“

„A tomu všetkému tá starigaňa na vine. Ale keď mi ešte raz do cesty príde, radšej sa vrátim.“

„To je tá najškaredšia sova, opravdivé strašidlo našich hôr. Strach na tú stvoru pozreť.“ —

„Teraz, a kedysi bola vraj krásavicou, na ktorú sa zďaleka chodievali páni dívať.“ —

„Ale Verona?“ — divila sa Ľudmila.

„Ja veru tá, dievka moja. I tu videť márnosť sveta. — Krása je ako na tráve riasa. Verona pochádza vraj z kniežacieho rodu. Niekoľko rokami pred tým, než na hrad prišiel Podmanický, bývali tu jakísi cudzí páni; hovorilo sa, že to sú známi a či rodina samého dvoru kráľovského z Nemecka. Chodievali sem na letovisko a s nimi mnoho cudzích pánov. Vtedy bývalo vraj veselo na hrade. Zábava stíhala zábavu, pri každej však bývala krásna, veselá Verona, príbuzná domácej panej, hviezdou, okolo ktorej sa celá spoločnosť točila. Hovorilo sa, že kto Veronu raz uvidel, nikedy ju viac zabudnúť nemohol. Mnohí sa pre ňu zmárnili alebo do smrti pre ňu nešťastní boli. Samopašná žena je svodlivý diabol, jej pohľad je jako strela jedom napustená, na koho padne, omámi ho a žiadosť zlú v ňom roznecuje. Takýto pohľad mala Verona a pokiaľ ním cudzích umárala, nebolo tak zle; ale keď ním i domáceho pána, manžela svojej príbuznej hostiteľky, omámila a šťastie manželské zničila, pritiahla na seba hnev a pomstu podráždenej ženy. Pomsta tá bola hrozná. — Keď už lastovičky z našich krajov sa odobraly, i hradní páni začali pomyšľať na návrat do mesta, kde mali prezimovať. — Hradný pán pod zámienkou, že je náhle volaný na krajinskú vážnu poradu do hlavného mesta, odišiel prvý preč. — Ostatní mali prísť za ním o týždeň, o dva. — Domáca pani bola rada, že musel preč, domnievajúc sa, že tak ujde nástrahám svodnej Verony a keď mu síde s očú, síde mu i s umu. — No, musela akiste zmeraveť, keď jej stará verná slúžka vyjavila zradu, ktorá sa za jej chrbtom spriada, že Verona má všetky veci svoje zabalené a chystá sa tajne odisť za pánom do mesta. — Oklamaná žena, presvedčiac sa, že výpoveď starej slúžky je pravdivá, zahorela hnevom oproti falošnej príbuznej a dala ju uväzniť. — Nato urobila poriadky ku skorému odchodu potrebné. A keď odišli z hradu preč, Veronu tam nechala. Vežu, v ktorej bola bezbožnica uväznená, otvorila síce, ale východ i hradu dala zavreť. Kľúče k sebe vzala a keď sa cez Váh prevážali, hodila ich do vody, aby Veronu nik vyslobodiť nemohol.“

„Jaj, otecko, tak ma mráz prechodí; to je hrozná udalosť,“ preruší otca Ľudmila, túliac sa viac k nemu. —

„Dievka moja, veľký hriech pácha ten, kto sviatosť stavu manželského ruší.

Čo Boh spojil, roztrhať neslobodno. A čím väčší hriech, tým väčší trest za sebou ťahá v živote aj po smrti. I Verona si svoj trest zaslúžila,“ odvetil otec. —

„To máte pravdu, otecko. Mne keby raz ktorá môjho Blažeja odviesť chcela, ja by som ju ameň, uškrtila. A čo sa potom s Veronou robilo? Kto ju vypustil?“

„Verona behala vraj od okna k oknu, kričala a kývala jakousi čiernou plachtou a či šatou, ale jej nik na pomoc nešiel, poneváč ľudia mysleli, že v hrade straší, že čierní duchovia preletujú z okna do okna a báli sa ku hradu priblížiť. — Konečne, keď už zaiste ani čo jesť v hrade nemala, odhodlala sa nešťastnica k poslednému prostriedku oslobodenia: vyskočila z vysokého okna, na ktorom nebolo mreže, ale len okenica. — No, nezabila sa. Pán Boh zaiste chcel, aby trest za ťažký svoj hriech ďalej znášala. — Nezabila sa, ale sa pokaličila, nohu zlomila a preto chodí po dnes o palici. Kto vie či hrúzou smrti, a či prudkým otrasením pri padnutí osprostela a chvíľami šalie, jakoby rozum tratila.“ —

„Ja, tak je to, Pán Boh vládze ľuďmi. Jako si kto postele, tak leží,“ dodala Ľudmila.

„Tak, tak, dievka moja, a kto s čertom zahráva, s čertom zahyne. Tak to bývalo odjakživa a bude na veky,“ dovŕšil otec.

V tom sa zajagala hora žiarou blesku a hneď na to zahrmelo, že sa zem otriasla.

Hájnik s dcérou sa zbožne prežehnali.

„Tak sme sa do rozprávok o starej Verone pohrúžili, že sme ani nezbadali, že nám búrka nad hlavou visí,“ povie hájnik a skúmave pozeral na oblohu čiernymi mrákavami zahalenú.

„Sparno bolo pod večer, zaiste veľká búrka príde,“ odvetí Ľudmila.

Silný víchor rozvlnil horu, mlátil vetev o vetev, lámal, drúzgal nemilosrdne stromy, že to dunelo, prašťalo a kvílilo hrúzou. —

„No, už je tu búrka. Odnes tie riady, dievča, pôjdeme do izby. Čo nevideť je tu lejak,“ riekol hájnik a sbieral svoje veci. —

„Veru, poďme, otecko, neradno v búrke pod stromom sedeť.“ — Sobrala riady so zbytkami od večere a vošla s otcom do domu.

Sotvaže donesené veci stačili na miesto položiť, už sa spustil dážď, ani čoby z putny lial. Medzi lejakom sa neprestajne blýskalo a hrmelo.

Ľudmilka pokutrala oheň na ohništi a na žeravé uhlie hodila pár bahniatok, aby búrka domu neuškodila. —

Hájnik pozeral starostlive do okna a podotknul: „Je to hrozná búrka, takej už dávno nebolo. Nech Pán Boh od nešťastia chráni!“

„Ej, ba nech Otec nebeský opatruje toho, kto je teraz dakde v ceste. Jako sa ztmilo, však by sa z miesta nevedel hnúť a musel by zahynúť tam, kdekoľvek je,“ dodala Ľudmila.

Blyslo sa a zahrmelo, že sa zem striasla. Ľudmilka skríkla zostrašená a vrhla sa do náručia otcovi.

„Neboj sa, dievka moja, Pán Boh je všade. On je aj tu pri nás a bez jeho svätej vôle ani sám hrom nám nič nemôže ublížiť. Neboj sa!“

„Otecko môj, ja som sa hromu nenaľakala, ale či ste nič neočuli?“ zvedá sa zľakaná dievčina.

„Nie, a čo som mal očuť?“

„Mne tak prichodilo, ani čoby ktosi o pomoc volal.“ —

„Ach, ba ešte čo; to sa vetrom taká kvíľba zanáša.“

V tom začali psi v pitvore nepokojne brechať, znak, že sa volakto cudzí ku domu blíži. —

A sotva sa hájnik ku dverom priblížil, chcejúc psov okríknuť, zabúchal ktosi silno na dvere, ktoré Ľudmilka zatkla znútra, aby nimi vietor neplieskal a žeby do pitvora nenapršalo.

„Ktosi búcha,“ riekla Ľudmilka, ale v tom samom okamžení pospiešil hájnik otvoriť dvere.

Do izby vstúpil jazdec v čierny plášť zahalený a tak premoklý, že sa s jeho šiat cícorkom lialo.

„Brr, psie počasie,“ zašomral prišlý, odhodiac plášť: „Poprajete mi, dobrí ľudia, prístrešia, kým sa to vonku vybesnie?“

Hájnik, poznajúc v jazdcovi Súlovského, volal prekvapeno: „Ach, pre Hospodina, koho to mám česť uvítať pod svojím krovom? Kde sa tu vaša milosť vzala?“

„Búrka ma doniesla. Chcel som isť do hradu, ale búrka ma zastihla vprostried ceste a keď som prišiel pod Šibeničnú, bol som už mokrý ako myš, že som sa musel vrátiť. Ako urobím pár krokov nazad, udrelo do neďalekého stromu tak silno, že sa mi kôň splašil, odbočil od cesty a hnal sa jakousi úžľabinou krížom cez horu, že nemohol som ho zastaviť. Pri tom bolo tma, jako v pekle. Sám som nevedel, kde som. Zrazu som zbadal svetielko, išiel som za ním a prišiel som ku tvojmu hniezdu,“ rozprával Súlovský, otrepávajúc dážď so seba.

„Je mi to neobyčajným šťastím uvítať urodzeného pána u nás. Prosím nech sa páči sadnúť. Ľudmilka, utri tú stoličku,“ riekol hájnik.

„Ďakujem, musím sa prv osušiť,“ odvetil Súlovský.

„Nech sa páči, vyzliecť dolomán, na polieni sa prv osuší. Ľudka, polož na oheň!“ nadhodil Križiak, pomáhajúc svojmu hosťovi zmoknuté šaty odložiť, vešal ich na polieň a policu, pri čom mu Ľudka pomáhala.

Súlovský so švárnej dievčiny oka nespustil, obdivujúc v duchu jej krásu.

„Urodzený pane, kdeže máte koňa?“ pýtal sa zrazu hájnik.

„Môj ,Borko‘, chudák, stojí vonku, jestli ho ešte dážď nezalial,“ odvetil Súlovský.

„Ach, úbohé zviera, dám ho do maštale,“ riekol hájnik a vyšiel von. —

„Posvietim vám, otecko,“ riekla dievčina a ponáhľala sa s horiacim lúčom za otcom. Bola jej táto príležitosť, v ktorej mohla z izby von, vítanou, poneváč sa bála s hosťom sama ostať, ktorý ju neprestajne dotieravým pohľadom prenasledoval. Otec ju ale vrátil: „V tom vetre, dievka moja? — Bože uchovaj! Čo sa ti robí; ešte by sme sa mohli — do nešťastia hodiť. Ostaň len v izbe, veď Pán Boh obleskuje a ja v dome každý kút aj vo tme nájdem.“ S tým vyšiel von.

„Aha, ty plachá prepelica, chcela si mi ufrknúť, ale nesmieš, musíš tu ostať, kým sa nenasýtim rozkošou, ktorá žiari z modrého neba tvojich krásnych očú,“ zvolal Súlovský, zastal jej cestu, meral ju skúmavým pohľadom a vzal jej okrúhle ruky do svojich. —

„Pane, prosím vás pekne, nechajte ma; nech sa vám páči, sadnite si,“ vytrhla sa mu z rúk, utrela zásterkou stolicu a ponúkla mu ju. —

„Bojíš sa ma, ty krásna Meluzína? Ha — ha — ha, a práve takto sa mi páčiš, keď strachom bľadneš a zase horíš, ani čoby bielu ružu v jase červánkov kúpal. — Nuž dobre, sadnem si, ale ty si musíš ku mne hačkať,“ riekol hosť krásou dievčiny očarený. —

„Mne by k vám nepristalo,“ riekla dievčina len tak, aby niečo povedala, vzala z kúta praslicu s vretienkom, sadla k ohnišťu a priadla.

„Prečo by ti nepristalo? Krásavici aj na kniežatskej stolici pristane. Sprobujeme,“ pošupnúl si stoličku bližšie k dcére hájnikovej.

Práve sa blyslo, Ľudmila sa prežehnala.

„Povedzže mi pekná deva, prečo sa to zakaždým, keď sa blýskne, žehnáš?“

„A vy sa nežehnáte?“

„Nie, lebo neviem príčinu, to jest účel tohoto žehnania.“

„A či neznáte tú starú, prastarú báj o búrke?“

„Neznám moja, a budem ti povďačným keď mi ju sdelíš,“ — žiadal Súlovský prosebným hlasom.

Dievčina rozprávala: „Keď Pán Boh hrom stvoril a na próbu treskom jeho oblaky krájal a skaly rúcal, zaľúbilo sa to diablovi a prosil Boha, aby mu tú hračku dal. Vševediaci, vediac o jeho zlých zámeroch, žeby hromom svetu len škodiť chcel, nedal mu hrom. Ale úkladník striehol a pri prajnej príležitosti ukradol ho Stvoriteľovi a výhražne volal: „Aha, ale ho už mám a teraz ti ním všetkých ľudí vyhubím!“ Pán Boh sa usmial a riekol: „A ja stvorím blesk, ktorým prv, než ty zahrmíš, voždy blysknem, ľudia sa prežehnajú a hrom im neuškodí.“ No, teraz už viete, prečo sa to ľudia, keď sa blyskne, žehnávajú. —

„Viem a zapamätám si tú rozprávočku, ktorá je práve tak nevinná a milá jako ty sama,“ odvetil Súlovský a uštipol driečnu dievčinu v rozpálené líco.

V tom prišiel hájnik do izby: „No, už je koník v poriadku. Poutieral som ho slamou, ukryl pokrovcom a založil mu sena, aby sa ním zabavil, kým sa mu pán osuší. Búrka sa už odďaľuje. Dá Boh, že to už čo chvíľa prejde.“

„Prejde — neprejde, ja sa tu tak dobre cítim, že pre mňa môže aj do rána trvať,“ nadhodil Súlovský.

„To ma teší. Ale, Ľudka, donesže trochu medoviny a, jak máš čo súceho pod zuby, že uctíme nášho vzácneho hosťa.“

Ľudka odložila praslicu, utrela stôl, vyňala z truhly nový biely obrus s vyšívanou mrežkou, prestrela naň, doniesla z komory maľovaný plosk s medovinou, maslo, soľ, med i chlieb a porozkladala po stole.

„Nech sa páči,“ núkala hosťa prívetivým úsmevom.

Súlovský pripil krásnej dcére hájnikovej a neskôr i jej otcovi. Križiak vyniesol zdravicu na vzácneho hosťa. Zabávali sa takmer do polnoci veselo a živo. Medzi rozhovorom dozvedel sa Súlovský, že Ľudmila je zasnúbená s Blažejom, že v krátkom čase stane sa jeho ženou, i zamračil sa pri tom. Počerná tvár jeho vzala na seba prísny výraz. Zrazu — jako by prišiel na inú myseľ — prihnul ploštek s medovinou k ústam, spravil pár mohutnejších glgov, treskol päsťou o stôl a zvolal: „Škoda jej sedliakovi, prissám vačku, škoda. Jej pristalo by v zemianskom hrade na tafatovej pohovke driemať. Otče Križiakech, čo robíš, zle robíš, že krásné dieťa svoje sedliakovi dávaš. Uvidíš, že obanuješ, ej, veru obanuješ!“

Križiak chválil Blažeja, ale čím viac ho vychvaľoval, tým väčšiu nevoľu u svojho vzácneho hosťa vyvolával.

Okolo jedonástej v noci sa zase vyjasnilo.

Súlovský, rozlúčiac sa so švarnou Ľudmilou, opustil dom hájnikov.

Pri odchode položil pravicu na rameno Križiakovo a povedal žartovne:

„Kto sa nazdal, že ty, lesný medveď, chováš vo svojom brlohu takú krásnu vílu. Prissám ti, Križiaku, že som ešte v živote krajšieho dievčaťa od tvojej dcéry nevidel.“

„A ba, krajších je dosť v panských kaštieľoch,“ odvetil s nevoľou hájnik.

„To sú kavky proti tejto milej holubici,“ odvrkol Súlovský a vysadol na koňa.

„Moja dcéra pre vás, urodzený pane, krásy nemá,“ preriekol namrzene Križiak, prajúc hosťovi šťastnú cestu.

„A predsa musí byť mojou!“ vyrazil zo seba Súlovský a rozjarený medovinou a či láskou, uháňal na koňovi, ako by ho vietor niesol, dolu horou. Táto posledná výpoveď Súlovského trhla statným Križiakom, ani čoby doň z čista jasna bolo udrelo. Zostal za pár minút zmeravený. Zrazu sa v ňom krv spravedlivého hnevu rozprúdila, zaťal päste, oči hľadely prísne za odchádzajúcim a pomedzi zaťaté zuby prekliesnilo sa pohrdlivé slovo: „Padúch!“

A horou rozliehala sa v tichu nočnom dumná ozvena húkaním sovy: „úch“ — „padúch“.

*

Križiak celú noc nespal; rozmýšľal o čudnom chovaní sa Súlovského oproti jeho dcére, o jeho pohľadoch na ňu, o jeho slovách, prednesených jej a jemu o nej. On hovoril, že škoda jej sedliakovi, jej pristalo by v zemianskom hrade. To myslel si neraz i sám jej otec a namyslel si teraz, že Blažej vskutku ku nej nepristane. Nuž, ale či by Ľudmila mohla počítať na pána, na zemana, na šľachtica? — Prečo nie?

Je síce pravda, že si páni títo na svoj rod zakladajú, ale to je nesmysel, veď nás Pán Boh všetkých rovnako stvoril; prečo by sa teda jedon rod s druhým spojiť nemohol? Stvoriteľ medzi ne priečky, ani hrádze nestaväl. A medzi pánmi sa práve tak zlí i dobrí ľudia nájdu, ako aj medzi sedliakmi. Zeman má svoje bohatstvo, ja mám svoj poklad, dcéru; on má svoje šľachtictvo, ja mám svoju poctivosť. Vyrovnáme sa. — Len keďby to nebol Súlovský. Svet ho pozná čo ľahtikára, nezbedu. Volajú ho „Čiernym orlom,“ ktorý za každou holubicou sliedi. Koľké nešťastné, oklamané devy nariekajú, preklínajú hodinu, v ktorej ho videly a poznaly. A moja dcéra by mala zo všetkých týchto nešťastných obetí jeho ľahkomyseľnosti robiť výnimku, ona jedna jediná zpomedzi všetkých týchto nešťastníc mala by byť pri ňom šťastná?

Možno, ale ťažko veriť a preto mi je predsa len milším zaťom Blažej.

Takto rozmýšľal Križiak celú noc až do rána.

Ráno včašie vstal než inokedy a zadivil sa, že už je aj Ľudka hore. „Či snáď aj ona mala noc podobnými myšlienkami pobúrenú?“ pomyslel si otec a nevedel, či jej má Súlovského spomenúť a ju pred ním varovať a či vôbec nič nespomínať. Rozhodol sa za to posledné, aby dievča na mysli nepobúril, neznepokojil. Pýtal raňajky a ponáhľal sa do hory, bo má ľudí na panštine, ktorí naprávajú cesty.

Ľudmila ho odprevadila jako obyčajne a vrátiac sa do domu, začala riadiť izbu. Práca jej dnes akosi ťažšie išla jako inokedy. Robila všetko tak, akoby pri tom snila. A snila vskutku o driečnom, počernom jazdcovi, o včerajšom nečakanom hosťovi, ktorý sa jej bol zjavil ako anjel v lesnej púšti. Videla ho prvý raz a zabudnúť ho nevie. Keď sa večer, idúc spať, modlila, myslela naň, keď si ľahla na maľovanú drevenú posteľ, bola v myšlienkach u neho a keď sníčok sadol na jej oči, snila o driečnom jazdcovi. Ukazoval sa jej v rozmanitých divných podobách, ukázal sa jej a zase zmizol, a voždy jej sladkým hlasom šeptal, že príde zas. I teraz pri práci opakuje si v duchu každé jeho slovo. A chvíľou sa zamyslí, chvíľou sa zase tiško usmieva a pri tom rozlieva sa jej srdcom akýsi jemný a sladký cit, ktorý ju robí šťastnou a blaženou.

Pri takýchto myšlienkach obriadila izbu a chcela ešte stôl utreť a isť kravu „Plavušu“ popásť. Ako stôl utiera, zbadá v kúte na lavici dačo červeného. Obzre to bližšie a vidí, že to červený, hodvábny, zlatom vyšitý ručník včerajšieho hosťa.

Srdce jej radosťou poskočilo, že má aspoň túto malú pamiatku po ňom. Dlhší čas ručníčok obzerala a milo sa naň usmievala. Zrazu prebudila sa v nej vrodená statočnosť — známka Križiakovskej rodiny — a tá velila jej, že najdenú vec treba majiteľovi prinavrátiť. Položila ručníčok na stôl, hladidlom uhladila a čo drahocennú vec uschovala do bočného priečinku truhly s pevným predsavzatím, že jak by ešte v skutku prišiel — ako sa jej v noci prisnilo — že mu ručník prinavráti.

A nečakala dlho na tajne želaný príchod, poneváč Súlovský hneď na druhý deň prišiel do hájovne Križiakovej. Tentokráť zdal sa byť Ľudmile ešte oveľa krajším. Jeho čierné oči svietily dnes oveľa živšie a ústa jeho pri každom slove usmievaly sa pôvabnejšie, milšie, ako v ten večer búrlivej nepohody. — Červený, zlatom vyšitý ručníčok neprijal, ale prosil Ľudmilu, aby si ho nechala na pamiatku prvého stretnutia sa v živote, ba sľúbil jej, že za štedré pohostinstvo v tom búrlivom nepočase chce sa jej ešte dačím krajším odslúžiť.

Ľudmila zrumenená ako ruža ďakovala Súlovskému za pekný a jej milý darčok a ujisťovala ho, že ručníčok tento postačí i za odmenu toho nepatrného pohostinstva. —

On však sľub svoj znova opakoval. Nahovoril jej mnoho krásnych, lichotivých rečí, odobral sa od Ľudmily a prízvukoval jej pri odchode tak, jako sa jej to i v noci prisnilo, že príde zas.

A vskutku prišiel takmer každý druhý — tretí deň; keď šiel na poľovku alebo do hradu, zastavil sa voždy aj v hájovni. A konečne bol tam každodenným hosťom…

A čo Ľudmila? Tá oddala sa mu celou dušou. Ona neznala alebo znať nechcela rozdiel medzi jeho a jej stavom; ona ani nemyslela na túto alebo podobnú prekážku; ale, veriac jeho lichotivým rečiam, ktorými ju Súlovský k srdcu svojmu pripútal, myslela len na svoju lásku. — V tejto jedinou prekážkou bol jej Blažej.

Poznala ho jako šuhaja smelého, prchkej povahy; vedela, že ju miluje viac než svoj vlastný život a bála sa okamžiku, v ktorom dozvie sa o jej ľúbostnom pomere k Súlovskému. A predsa vedela, že sa to raz dozvie a dozvedieť musí.

Tohoto desil sa aj sám otec Ľudmilin. Neraz premýšľal o celom priebehu posledných udalostí a zdalo sa mu, že ťažké dni zaľahly na jeho dosiaľ tichý, pokojný život. A nevedel si pomôcť, nevedel si uľaviť. Poriadneho a statočného Blažeja bolo mu veľmi ľúto a predsa Súlovskému nemohol a nesmel prístup do domu zakázať, poneváč tým by sa o postavenie, o službu, o chlieb u panstva pozbavil. Čo môže úbohý a nevoľný poddaný proti panstvu začať? A Súlovský je mladých Podmanickovcov — synov majiteľa hradu Povážskej Bystrice — najlepším dobrodruhom a každodenným hosťom na hrade. — Do nemilosti u tohoto upadnúť, značilo by do nemilosti upadnúť samého panstva, ktoré mu chlieb dáva. A konečne, prečo kaziť šťastie jedinej dcére? Veď sa mnohoráz stáva, že páni z vysokého rodu poberú chudobné dievčatá, prečo by to šťastie i jeho dcéru nemohlo vyhľadať? Veď sám Súlovský hovorí, že by jej večná škoda bolo, vydať ju za sedliaka; jej lepšie pristane za paniu v kaštieli. Takto rozmýšľal často Križiak a myšlienky svoje zakľúčil voždy tichým, vrúcnym vzdychom: „Nechže už je, ako sám Pán Boh chce!“

*

Je nedeľa a rozkošne krásné počasie. Kto len vládal, každý bežal do chrámu Pána. I v Povážskej Bystrici bol kostol plný nábožných duší.

Po ukončených službách Božích ľud sviatočne oblečený hrnul sa húfne von z kostola. Neďaleko od kostola zastalo pár mládencov okolo bláznivej Verony, žartovali s ňou, aby im predala ľúbostníka. Ku týmto pridružila sa väčšina mládeže, idúcej z kostola, ba aj starší zo zvedavosti zastali pri skupine.

„Nechajte ma! Ja mám robotu. Ha ha ha, ale mu pomastím! Čit-čit, ha, ha!“ kričala Verona a odháňala od seba žartujúcu mládež.

„Komu? Komu?“ volali mnohí.

„No, tomu pyšnému mládencovi, čo ma tu pohanil; ale mu dnes vrátim. Hahaha! Čit-čit! Nechajte ma — mám robotu — ale mu dnes vrátim! Ha — ha — ha!“ S tým sa pobrala preč, a palicou kliesnila si cestu medzi zástupom.

Keď sa dostala von, poobzerala si vychádzajúcich z kostola a letmo spiechala za Blažejom. Keď ho dohonila, začala svojím piskľavo-chriplavým hlasom spievať:

„Holubienka pekná, bledá
s čiernym orlom v háji sedá.
Čierny orol falošný vták,
pomiluje i nechá tak
a dievčatku beda — beda!

Ha — ha — há, — beda — beda!

Na, ty páv pyšný, už ti Verona vrátila, čo si jej požičal. Že nevie čarovať? Aha, nevie. Prišiel vlčko ham a ovečka tam, ha — ha — há, a Blažejko sám. — Pozveš ma na veselie? — Ha — ha — há! —“ chychotala sa bláznivá i ztratila sa v zástupe.

Blažej Záhorák ostal ani obarený. Cítil význam každého jej slova, bo rezalo sa mu ani britva do duše a bol by Veronu omráčil jedným úderom silnej päste, žeby jakživ nesmiala sa z cudzého nešťastia, ale čo počneš s bláznom?

Znevolený, zahanbený, zničený kráčal sám domov a zamračeno hľadel pred seba do zeme.

Príduc domov, nevošiel do domu, ale poza dom prešiel do záhrady a cez záhumnie do poľa a ztadiaľ do hája. Celý deň nejedol, ani by jesť nebol mohol od ľútosti, od žiaľu nad ztratou svojej milej. —

Láska, ktorá ho ešte pred krátkym časom úplnou mierou blažila, stáva sa jeho najväčším nešťastím, v ktorom mu Verona s dnešnou jej piesňou prichodí čo zlovestný kuvik, veštiaci smrť jeho čistej, opravdivej ľúbosti, jeho nádejnému manželstvu s driečnou Ľudmilkou.

On to už dlhší čas cíti, že Ľudmilka je proti nemu oveľa chladnejšia, ako predtým bývala; že sa mu nevie viac tak úprimne, milo do očú pozerať; že sa mu nikedy už tak záľubno neusmieva, ako sa predtým usmievala; že sa vyhovára na robotu, keď chce, aby s ním chvíľočku posedela. Všetko toto vystupovalo teraz pred neho ako mátoživé pliagy, umárajúc mu jeho dobrú vôľu a robiac ho nešťastným. On počul chýr, že Čierny orol, t. j. Súlovský chodieva častejšie do hájovne, ale nekládol na to tak veľmi veľkú váhu. Myslel si, že svet je zlý a rád robí z komára vola; možno, že Súlovský vyjednáva dačo so starým Križiakom ohľadom poľovky…

Ale keď videl pri hájovni uviazaného koňa Súlovského o tom čase, keď hájnik, otec Ľudmilkin, nebol doma a videl ho tam dosť často, musel prísť na myšlienku, že mu milá nevernou ostáva. Krv sa v ňom búrila pomstou proti bezočivcovi, ktorý ho olúpiť chce o to, čo mu je najmilším na svete. — Rozhodol sa na tom, že čím skôr musí byť koniec tomuto, preň tak trapnému postaveniu. Porozpráva sa vážno s Ľudmilou i jej otcom a jestli ho naplano odbavia, potom — — — neodvážil sa popredku ďalej mysleť. Krv v ňom zvrela, zaškripel zubami, zaťal päste a riekol pološeptmo sám sebe: „Budem vedeť svoje právo zastať.“

Už sa zotmelo, keď prišiel domov; preobliekol sa do obyčajných šiat, pokľudil si voly a keď ho volali k večeri, nešiel; vyhováral sa starostlivej matke, že není hladný. Ale oko matky hľadí dieťaťu až na dno srdca; vedela, čo je s jej synom, ale nepýtala sa nič, aby bôľ jeho nezobudila, nechála mu po vôli, odišla a zavzdychla si.

Blažej vyšiel na úkol, ľahnul si na seno, ale spať nemohol. Inokedy tu tak krásne o Ľudmile snívaval, ale teraz nešiel mu sen na oči. Hľadel na jedno miesto do tmy a hlavou vírily mu ťažké myšlienky, letmo stíhaly jedna druhú ako keď na oblohe pred nastávajúcou búrkou víchor temné mraky kermenuje. Konečne zdálo sa mu, že sen mu žiaľ zmierni, ale v tom očul tichom nočným:

„Holubienka pekná, bledá
s čiernym orlom v háji sedá,
čierny orol falošný vták,
pomiluje a nechá tak
a dievčatku beda — beda!“

Spievali to šuhajci, ktorí chodili hore dolu dedinou. Naučili sa pieseň túto od starej, bláznivej Verony. Neznali jej význam, ale že bola nová, bola im vzácnou a tešili sa jej.

Blažej však jej dobre rozumel. Trhlo ním, keď ju znovu očul, zakryl dlaňou oči a plakal.

A keď zaspať nemohol, vstal, stal si ku dverom, oprel sa o dveraje, zahľadel sa na hviezdnaté nebe a žaloval hviezdam svoj krutý žiaľ. Zdálo sa mu, že tie hviezdičky rozumejú jeho nešťastiu, trasú hlavičkami, ani čoby plakaly s ním. V tom jedna padla s neba… „To hviezda našej lásky, nášho šťastia,“ pošepnul si nešťastný mládenec a pobral sa znovu na odpočinok.

*

Zlodeji keď chcú niekoho vyrabovať, zničiť, usilujú sa, aby aspoň jedon z ních mohol sa dostať oknom do domu, aby dvere otvoril, žeby tí ostatní mohli voľno do nútra a žeby tak celý dom ozbíjať mohli. — Tak i diabol, zlodej duše, usiluje sa najprv márnivosť vzbudiť v človekovi — aby táto všetkým ostatným hriechom voľný vstup usnadnila. To samé učinil už aj u našej prapramatky Evy, vzbudil v nej márnivosť a tá splodila hriech dedičný, jehož zlé následky znáša celé ľudstvo. I čierny orol, Súlovský, dobre vedel, že najskôr dôjde svojho nešľachetného, zlomyseľného cieľa, keď márnivosť roznieti v čistej duši Ľudmilkinej. A pošťastilo sa mu to skutočne.

Pamätáme sa, že Ľudmilke sľúbil, keď jej červený hodvábny ručníčok daroval, že jej ešte väčšiu radosť pripraví. I doniesol jej krásne hodvábne šaty po svojej nebohej sestre, nebomodrej barvy, zlatým šíkom a bielymi perlami povyšívané. — Šaty boly dľa tehdajšieho vkusu hradných dám ušité.

Ľudmila mala veľkú radosť nad skvostným darom.

„Také šaty budeš nosiť, až budeš hradnou paňou. Tie ti zaiste lepšie pristanú, nežli tie háby, čo máš,“ riekol lichotive Súlovský.

„Ja takéto šaty?“ pýtala sa radosťou rozjarená dievčina, hľadiac zadivene na Súlovského a zase na nádherné šaty.

„Želal by som si videť ťa v tomto skvoste. Ľudmilka, urob mi tú radosť, obleč sa do tých šiat,“ riekol prosebne Súlovský.

„Vďačne, jestli sa do nich budem vedieť pristrojiť,“ odvetila a čerstvo odbehla so vzácnym darom do domu.

Súlovský ostal na dvore, sadol si ku stolíku pod lipu, robil si v duchu živé predstavy, jako Ľudmila v panských nádherných šatách bude vyzerať a tešil sa, že sa mu zámer jeho s úspechom darí.

Po malej prestávke vyšla Ľudmila prestrojená za hradnú dámu. Šat jej tak k telu priliehal, ako by bol na ňu šitý býval, ešte aj dĺžka celkom zodpovedala jej štíhlej postave.

Zlaté bohaté vrkoče vlasov ovinula okolo hlavy na spôsob venca a ihlicami popripínala čo ku jej bielej tvári ani gloriola pristalo. Súlovským trhlo, žasnul prekvapením nad zjavom neobyčajnej krásy.

„Anjel, čo zablúdil na zemskú púšť. Ľudmila, ty si báječne krásna. Prisahám, najkrajšia zpomedzi všetkých žien, ktoré som dosiaľ videl. Škoda, večná škoda ťa nechať v tejto hadej diere, keď ty môžeš byť ozdobou ktoréhokoľvek zemianskeho kaštieľa, ba kniežackého hradu.“

„Škoda, že ma otecko nevidia; či by ma len ozaj poznali,“ nadhodila radosťou rozjarená dievčina.

„Čoby ťa poznal. Nazdal by sa, že má pred sebou dajakú zemanku alebo hradnú panicu. Ale vieš čo, Ľudmilka, urobíme si s ním malý žart. Poďme za ním, čo povie,“ navrhoval Súlovský.

„Dobre, poďme.“

A išli.

Ruka v ruke kráčali horou, žartovali, laškovali a smiali sa veselo. S horskej cesty pustili sa chodníkom húšťavou, aby si cestu zkrátili. Sotva prešli kúsok, vyrušil ich z dobrej nálady praskot krovia. Zastali, bo nazdali sa, že sa volajaká zver blíži. Súlovský siahol po meči. — „Poďme ďalej, to nič,“ riekla Ľudmila. Srdce jej silno búšilo, bo zazrela v zelenej húšti známu postavu Blažejovu.

„Čo tu hľadá? Či sliedi za mnou? Či sa chce asnáď pomstiť?“ Takéto myšlienky prebiehaly jej hlavou a plnily jej srdce tajným strachom. Z húšte prešli na krížné cesty a tu dobre videla, že sa Blažej k hájovni ubiera i bola rada, že ju doma nenajde.

I Blažej zbadal zaľúbený párik. Súlovského poznal, ale Ľudmilu nepoznal. — „Falošník,“ riekol, „teraz dajakú kňažnú omámil sladkými rečičkami, sľubuje jej na zemi nebe a na zpiatočnej ceste staví sa v hájovni a bude hájnikovej dcére večnú lásku a vernosť prisahať. Ale jej dnes otvorím oči, keď jej poviem, čo som videl a naňho si počkám.“ Pri poslednej vete stisol kŕčovito päste a zaťal zuby.

Jako vetrom nesený uháňal k hájovni. Pri vchode do dvora zastal, ako čoby rozmýšľal, či má a či nemá do nútra. Konečne ako by mu dajaká dobrá myšlienka bola smelosti dodala, pádnym krokom pospiechal do domu. — Ale jako ho prekvapilo, že Ľudmilky doma nebolo. Dom otvorený a živej duše v ňom. —

„Kam len išla? Či niesla otcovi jedlo? — A či len tak vyšla? Možno, je pri studienke,“ rozmýšľal Blažej a už sa poberal ku dverám, keď zrazu padly mu oči na stôl, kde Ľudmilkine šaty, ktoré práve vyzliekla, ležaly. V tých istých šatoch videl ju Blažej predo dňom na úsvite okolo domu kravu popásať. —

Prečo sa preobliekla? Išla snáď do hradu? — A či snáď to ona bola, čo so Súlovským“ — — — Nie, to sa predsa neodvážil mysleť. Ale rozhodol sa, že ju dočká, mysliac, že nemôže byť ďaleko, keď je všetko pootvárané. Prešiel okolo kvetistej záhradky na úvršie pod obrovský dub, sadol na lavičku a čakal príchod svojej vyvolenej. — Prišlo mu nevdojak na myseľ, koľko ráz sedával tu s Ľudmilou šťastný v nádeji blaženého manželstva. Koľko krásnych myšlienok tu preletelo, koľko utešených slov tu padlo. A teraz tu tak pusto, otupno samému utrápenému neverou tej, za ktorú by vďačne život v obeť položil. — Jak nešťastným sa cítil úbohý šuhaj!

Minulé šťastie stáva sa bičom nešťastníka, ktorého bezľútostne mučí a zármutok jeho bôľ zdvojnásobňuje. — Blažej si prichodil vo svojom nešťastí ani podťatý javor nad krútňavou prúdu, do ktorej ho najmenší víchor srútiť môže, aby zahynul.

V takomto trudnom rozladení prešly mu hodiny čakania dosť otupne. Už sa sberal odísť, lebo bolo mu dlho vyčkávať, keď sa na dvore hájovne objavil Súlovský s paničkou, v ktorej Blažej poznal svoju milú. —

Krv mu ostydala v žilách náhlym rozruchom, keď videl, ako Súlovský objíma Ľudmilu a pri lúčení bozkáva jej jahodové perny. — Pobúrený pomstou bol by sa najradšej ako dravec vrhol na protivníka, ktorý svätokrádežne olúpil ho o šťastie, o ktorom toľké roky sníval; ale nevládal sa s miesta hnúť, bol ani mrtvicou omráčený. — Zrazu sa predsa ovládal a ani ohnivá strela letel na dvor hájovne pomstiť odňaté právo a či nevernosť. —

So zaťatými päsťami dobehol na dvor hájovne — tam však nikoho nezastihol. Chvíľu postál prekvapený náhlou zmenou; nevedel, či to klamný zjav pobúrenej mysle a či dáky lesný bôžik s ním laškuje, čarujúc mu desivé obrazy pred oči, aby ho popudil a sklamaného vysmial. Nie, nebol to zjav, neboly to čary, ale smutná preň skutočnosť, bo hľa, hore cestou jachá Súlovský na svojom vraníkovi do hradu.

„Biednik!“ zvolal Blažej a skokom jeleňa uháňal pomedzi štíhle jedle hore svahom kratšou, ale príkrejšou cestou ku hradu. Predbehnúc Súlovského nad príkrou úvalinou, čakal s naloženým prakom na protivníka. Nečakal dlho a zazrel koho čakal. Oko mu zažiarilo ohňom pomsty, silno rozohnaným prakom vymrštil kameň takou silou, že zahvižďal v povetrí a v tom okamihu do nohy trafený kôň sa svalil a Súlovský, vyletiac so sedla, padol na žulovitú pôdu.

Kôň sa zjašil, a letel zdeseno ďalej, vlečúc za sebou Súlovského, ktorému noha zostala v stremeni.

Veľké šťastie pre Súlovského bolo, že mladý Štefan Podmanický so svojmi veselými súdruhmi poberal sa touže cestou s hradu na lov. Títo pristavili poplašeného koňa a oslobodili dokaličeného Súlovského. — Vyniesli ho do hradu a postarali sa o náležitú opateru.

*

Čierna noc rozprestrela svoje temné krídla nad tichým Považím. Nebe bolo hustými mrákavami zatiahnuté, tak že ani len jedna hviezdička na oblohe sa neukázala. Povetrie bolo dusné, ani čoby ťažká búrka mala zavítať po sparnom dni. Tak nemilo, krušno bolo v prírode.

Z hájovne poberal sa Blažej zamyslený, mrzutý obvyklou cestou k domovu. Ľudmila chovala sa proti nemu chladno — nevrlo, ba na jeho oprávnenú výčitku mu zjavno riekla, že dosavádny pomer k nemu nebola láska, ale priateľstvo mladého veku, že na vydaj nepomýšľa viac, poneváč by samého otca nemohla len tak na ľahko opustiť. A keď jej Súlovského predhodil, zapálila sa a netajila, že k tomuto cíti oveľa väčšiu náklonnosť, ako cítevala k nemu, bo vie byť tak vľúdnym a milým, tak láskavým a dobrým.

To zaľahlo mu do duše ani príšerná mura a tlačilo ho to neznesiteľným tlakom, že zdalo sa mu, jakoby jednalo sa o jeho život.

Blažej bol nešťastným, ale čo šuhaj zmužilý a statočný nepoddával sa tejto pohrome, ale jej statne vzdoroval ani orol hroziacej búrke. On stál nesklonený, nezlomený ani nepovalený dub v lese divou víchricou spustošenom. Húkanie nočných sôv zdalo sa mu škodoradostným výsmechom jeho nešťastia, ale opanoval sa, dôvera v Boha bola mu posilou.

„Huhuhú — huhuhú, pohľadaj si druhú!“ ozvalo sa nočným tichom blízo Blažeja. — Zastal — počúval, hľadiac v tmavý kút lesa, zkadiaľ hlas prichádzal. Nevidel nikoho. Ohlas sa opakoval temnou ozvenou a hneď na to bolo čuť škrekľavý chychot bláznivej Verony. — Bol práve na pol ceste. —

„Čo tu hľadá tá nočná mátoha? Čo sliedi za mnou ako príšerná tôňa? Smeje sa môjmu nešťastiu? — Nešťastnejším nemôže byť nik od toho, kto rozum ztratil,“ pomyslel si Blažej a šiel pokojne ďalej. Pravda, nebadal v nočnej tme temné postavy pohybovať sa poza pne stromov, okolo ktorých musel ísť. — Zrazu očul za sebou kroky; obzrel sa, ale v tom okamžení hodili mu dva mužovia ťažký koberec na hlavu. A prv, nežli by sa bol mohol tejto nástrahy pozbaviť, priskočili k prvým dvom noví dvaja silní chlapi, zakosídlili naň štranok, svalili na zem a poviazali mu ruky a nohy, že sa hnúť nevládal. Krik mu nepomáhal, bo v pustej hore nočnou dobou nik nebol, nikto ho neočul.

„Krič, koľko chceš, bár sa rozkrič, tu ťa ani Mojžiš neočuje,“ riekol jedon z chlapov a kopal nemilosrdne Blažeja. —

„To máš za tú poľovku na nášho pána, ty pes naničhodný,“ dodal druhý.

„Čo si pánovi bolestí narobil a najkrajšieho koňa mu ochromil, nech som dobrý, draho zaplatíš,“ dovŕšil tretí.

Štvrtý bežal pre kone s vozom, aby poviazaného odviezli.

Toto objasnilo celú vec nešťastnému Blažejovi. — On vedel, že je v moci Súlovského drábov, sviazaný, sputnaný. Pochopil i to, jako sa do ich rúk dostal, že bláznivá Verona im prezradila, ktorou cestou chodieva a svojím škrekom: „Huhuhú“ im dala znak, že ide. Sľúbila mu raz pomstu, že ju verejne pohanil a túto previedla teraz tým najpodlejším spôsobom, hanebnou zradou.

Medzitým, čo takto rozmýšľal, prišli s vozom, vložili ho doň a uháňali s ním von z hory k prievozu.

Blažej, vidiac, že je v ich úplnej moci bezvládny, nevoľný, prestal kričať a odovzdal sa do vôle Božej.

Keď sa priblížili k Váhu, nadhodil jedon zpomedzi tých štyroch: „Najlepšie bude, keď ho vhodíme do Váhu, aspoň budú mať ryby hody.“ —

„No, ja by som ti neradil, lebo by si mohol zajtra sám chlípať vodu Váhu. Poznáš pána a môžeš vedeť, že s ním neni hodno karty hrať. Vieš jeho rozkaz, toho sa drž!“

„Viem, ale kým do Lednice dojdeme, bude deň, nocou je tma ani v pekle a cesta zlá.“

„Darmo je, čo pán prosí, to byť mosí.“

Medzi takýmito rečmi prišli ku prievozu. Na kompe začal sputnaný Blažej znovu kričať, i volal ako len vládal na prievozníka: „Strýčko Mikuléch! Pre Boha vás prosím, zajdite k nám do Záhorákov a pozdravte mojich dobrých rodičov, že im nastotisíckráť ďakujem za ich rodičovskú lásku a opateru a Pánu Bohu ich porúčam. Povedzte im, že ma panskí drábi, tí čierni psi, zajali a odvážajú ma poviazaného preč.“

„Nevrešť darmo. Mikulu tu nemáš. Sme len sami. A jak nebudeš ticho, hodíme ťa ozaj do toho Váhu, aby si na veky onemel,“ nadhodil jedon zo sprievodcov, pri čom zaklial bohorúhave.

„No, hoďte ma do Váhu, zabite ma, nedbám, bo milšia smrť mi, než otroctvo u vášho pána, toho najväčšieho padúcha, jakého zem na svojom chrbte vláči,“ odvetil rozľútaný otrok.

Drábi ho surovým spôsobom, bitkou potrestali za to, že si dovolil harusiť, na priúčku, aby vedel pre druhý raz, že musí byť ticho.

Kone uháňali s vozom, na ktorom bol nevoľný Blažej, sputnaný otrok, ďalej dolu hradskou k Púchovu.

Hrad „Lednica“ veľkolepo si trónil v divo-romantickom zákutí považskej doliny. Obtočený hustými horami, chránený so všetkých strán neprístupnými priechodmi, poskytoval istý útulok, bezpečnú skrýšu svojim majiteľom proti nápadom ich nepriateľov.

Lednický hrad býval dejišťom rozmanitých udalostí a dejov. Prekvital svojou slávou v časoch zbojnických rytierov. Už samou polohou bol akoby pre týchto zbudovaný. Ostatne, kto hrad tento staväl, sa nevie. I jeho začiatočné dejiny sú neznáme. Hovorí sa, že z počiatku to bol mníšsky kláštor. Stavisko toto muselo byť priestranné, nádherné a umele staväné, čo dokazujú ešte i dnes rumy jeho. Ku hlavnej miestnosti vedúce, do skaly vykresané schody, do skaly vyrúbaná brána, mnohé do skalnej — steny vyryté podoby čili postavy svedčia zjavne o umelom vybudovaní tohoto hradu. — Prvého majiteľa lednického hradu, Bieleka z Kornice, spomínajú jako povestného rytiera tých najhroznejších zbojstiev. Tento hrôzou naplňoval nielen okolie Považia, ale i súsedné krajiny, tak, že sám Juraj Podjebrad, český kráľ, sťažoval sa listovne Matejovi, kráľovi uhorskému, že Bielek súsednú Moravu ohňom i mečom pustoší a moravských kupcov o celé majetky lúpežnícky pripravuje. Áno ešte i dnes hrôzyplné povesti o ňom medzi ľudom kolujú. — Páni lednického hradu žili v priateľskom pomere s majiteľmi hradu Považskej Bystrice, bo driečna dcéra[2] divokého Bieleka pána Lednice, krásna Dorota, ktorú pre jej neobyčajnú krásu i Zornicou Považia nazývali, priťahovala jako silný magnet veselých synov starého pána z Podmanína, mladých Podmanických, k častým zábavám a poľovkám.

S mladými Podmanickovci dochádzal do Lednice aj ich priateľ Súlovský zo Súlova a svojou veselou a vtieravou povahou obznámil sa v krátkom čase so všetkými obyvateľmi hradu Lednice. Ba sám majiteľ hradu si ho obľúbil. — Teraz pochopíme, že najpríhodnejším miestom na odstránenie jemu nepríležitého Blažeja bol hrad lednický.

Práve počalo svitať, keď drábi Súlovského dorazili so zajatým Blažejom do Lednice. Stráže lednického hradu museli byť o ich príchode upovedomené, poneváč ich bez najmenšieho odporu, bez jakejkoľvek prekážky do nádvoria hradu prepustili. Tam nevoľného Blažeja s voza složili a na pokynutie vrátneho do temného väzenia, pod hradnou vežou do skaly vyrúbaného, doprevadili, a nechali ho tak sputnaného provazmi i s kobercom na hlave, jako ho boli doviezli a robiac nemiestné poznámky, odišli.

V železných dverách väzenia Blažejovho zaškripel ťažký zátvor. Blažej cítil, že je sám v podzemnej temnici, kde je večná tma, večná noc, tak že o Božom svetle len snívať môže a už tento pocit robil tohoto slobodného syna voľnej prírody nadmieru nešťastným.

*

Prešiel deň i noc a Blažej o smäde o hlade sputnaný ležal na studenej, tvrdej skale celý skrehnutý. — Spať nespal, nemohol. To vieme, že nešťastnému nesadne tak ľahko sen na oči. Ale celý čas rozmýšľal o svojich drahých rodičoch, o ich ťažkom žiali, s jakým ho, ztrateného hľadajú; o nevernej milej; o slobode a voľnosti sťa o ztratenom raji, z ktorého ho prekliaty padúch, Súlovský, vyhnal. Človek tento mu bol natoľko protivným, že ho celou dušou nenávidel a už samá myšlienka naň mu vedela krv tak pobúriť, že za každou spomienkou naň dodal: „Kliatba naň a Božia súdba!“

Koncom druhého dňa vytrhly ho z dumných myšlienok pádné kroky bližiacich sa ľudí.

V tom očul škrekľavý vrzgot závoru železných dverí a hneď na to zmocnily sa ho silné ruky, rozpletajúc zakosídlené úväzky povrazov, ktorými bol sputnaný. Podľa hlasov rozhovoru vyrozumel, že viac mužov musí byť pri ňom. Keď mu koberec s hlavy shodili, zvolal jedon z ních: „No, čo? Si ešte živý alebo si už poručil?“

„Ach, čert o čerta nestojí a Pán Boh ho nechce,“ nadhodil druhý.

„Lepšie by mu bolo, jako mu je a jako mu ešte len bude, keďby si ho Abrahám bol povolal,“ dodal tretí.

No, Abrahám ho nepovolal. Blažej žil a videl svoje hrozné položenie a cítil svoje strašné nešťastie.

Pri slabom svetle kahanca, ktorý strážnik držal; videl ešte dvoch ozbrojencov, silných mužov pred sebou; videl, že sa nachodí v malej skalnatej diere podzemnej, plnej desných vecí. Tam naproti v kúte stál kostlivec bez hlavy v ťažkých hrdzavých okovách, a neďaleko od neho celá hŕba ľudských kostí.

Po vlhkých stenách, machovitou pliesňou a hubami porastlých, driapaly sa jakési zvieratá a na železnom kline, v stene zabitom, hompelá sa čosi dlhé a tenké, ale v nedostatku svetla nemožno rozoznať, či to dáky motúz alebo had.

Toto všetko zazrel v pár minutách a mal toho dosť na premýšľanie.

„Tu máš,“ riekol strážnik, „dačo na občerstvenie z toho samorodného.“

„V ktorom sa husy kúpavajú,“ dodal jedon z ozbrojencov, položiac na zem starý cínový krčah s vodou.

„A žeby si hladom nezomrel, tu máš kus chleba. — Jedz lebo do rána ti to myši sožerú,“ radil strážnik.

„Pán Boh zaplať!“ — zavzdychol Blažej, ale podaných božích darov sa nedotkol.

„Ja, vidíš s veľkými pánmi neni dobre čerešne jedať, sám si sa do zahúby vrútil,“ riekol strážnik.

„No, vôľa Božia i pánov súdi. A Božie mlyny pomaly, ale isto melú,“ odvetil Blažej a smutné oči jeho zažiarily ohňom pomsty.

„Ale do tých čias ti tu aj hnidy odmäknú“ — nadhodil ozbrojenec.

„A na čele hríby narastú,“ dodal druhý.

„No poručeno Bohu. Všetko do času, len Pán Boh večne,“ zavzdychol Blažej a svesil hlavu k zemi. —

„Poteš sa, jako vieš,“ riekol strážnik a odišiel so svojimi sprievodci. — Závor v železných dverách zavŕzgal a Blažej vedel, že je sám v tejto strašnej hadiej diere opustený — osamelý. —

Vôkol je tma, len malou dierou ponad jeho hlavu sa slabé svetlo preráža, vrhajúc slabé lúče rovno na bezhlavého kostlivca, ktorý v tej príšernej tme zdá sa byť raz tak veľkým, ako pri svetle kahanca.

„Pán Boh sám vie, jakého nešťastníka to pamiatka. — Snáď odsúdený panskou svevoľou doživotne do ťažkých pút železných — musel v nich dokonať a zabudnutý stal sa pôžitkom hladného hmyzu alebo mäso s neho časom odpadalo a zhnilo. — A koľkých nešťastníkov telesné pozostatky sú hen v kúte nakopené,“ rozmýšľal väzeň Blažej, hodiac pohľad v označené miesto.

V tom sa mu zazdalo, že sa spomenuté kosti hýbu. Ustrnúc hrôzou, uprenejšie hľadel do tmavého kúta, v ktorom sa hŕba ľudskýcb kostí belela. Zmeravel strachom, kosti skutočne sa pohybovaly, rachotiac jedna o druhú — Blažej vyskočil, pošiel krok zpät a zdeseno hľadel v podozrivý kút. V tomto okamžení prišly mu na myseľ všetky mátoživé rozprávky o strašidlách, o zakliatych hradoch, o nepokoji mrtvých, ktorí s kliatbou alebo ťažkým hriechom pobrali sa z tohoto sveta, ktoré od malička počul. Trnul hrôzou na celom tele, čakajúc, čo bude ďalej. — Kosti hýbaly sa tu i tu a hrkotaly ďalej. Počúval dlhšie tiško, že zdalo sa mu, jako by ani nedýchal. — Zrazu i reťaz okovy kostlivcovej zavrešťala.

To už prevyšovalo všetku odvahu a srdnatosť. Blažej chcel na seba kríž spraviť, ale — ruka ani z olova, ani hnúť ňou nevládal.

„Čím zasvietiť? Ako presvedčiť sa, čo je?“ myslel zostrašený Blažej. I prišlo mu na myseľ, že má vo vrecku laiblíkovom kus práchna, kremeň aj ocieľku. Potešil sa v duchu, ale hneď aj zarmútil, uvažujúc, že keď nemohol sa prežehnať, jako bude vládať zakresať.

Ale strach podobá sa smrti. Blažej v tejto smrteľnej úzkosti napnul posledné svoje sily, premohol sa, zakresal oheň, zapálil práchnom kus lúča, ktorý mal náhodou vo vrecku, a videl ako z hŕby kostí zvieratá, jakoby myši, skáču. Práve jedno z nich skočilo i na reťaz puta kostlivcovho a zašromotilo ňou jako predtým. Týmto si prišerný, mátoživý nepokoj vo väzení už vedel vysvetliť.

Ale, beda, nový strašný zjav mu svetlo odokrylo. — Na zemi proti nemu leží kopoňa kostlivca, a zdá sa mu v pobúrenej obrazotvornosti, že bezednými okáľami hľadí neprestajne naň a vyštrbené zuby naň vyciera. — Bolo mu clivo pri tom a potešil sa v duchu, že lúč dohorel, svetlo zhaslo a bolo zase tma.

Blažej si sadol na vlhkú kamenitú zem, hľadel do tej prázdnej tmy vôkol seba a zdalo sa mu, jakoby duchovia tu zahynutých nešťastníkov prisadali v kruh kolo neho a na panskú svevoľu, na jej ukrutné výčiny a krivdy, ťažké muky, ktorými zo sveta zišli, horko žalovali.

Konečne spriatelil sa s týmito zjavmi živej fantázie. — Nebál sa viac. A čo sa aj mal báť? Veď možno boli títo jeho predchodcovia práve tak nevinní odsúdenci, jakým je on sám. Ťažká hlava preplnená rôznymi myšlienkami sklonila sa na hrubý koberec, ktorý mu Súlovského drábi na hlavu hodili a strážnik tu zabudol, oči sa mu zavrely a on snil o šťastnom domove a drahých rodičoch i o tej, ktorú najviac na svete miloval a ktorá hanebnou nevernosťou oplatila jeho lásku.

*

U Zahorákov zasadol ťažký žiaľ a krutý bôľ. —

Už tri týždne Blažeja hľadajú a nikde po ňom ani chýru. Už celé okolité hory prekutali, celé doliny pochodili, dopytovali sa na všetkych stranách, ale všetko pátranie a hľadanie zostalo bez výsledku, ani čo by ho tá zem bola prehltla.

Pozorovali ste už nebe, keď čiernymi oblakmi smutku sa zahalí, keď v slzách sa rozplýva? Žiaľny, krušný to zjav prírody. Zrazu zlatý papršlek slnca prerazí húšťavu mrakov a zaskveje sa nádejná, krásna dúha, aby potešila ľudstvo. — To samé objaví sa v duši našej, keď srdce zahalí sa zármutkom a bôľom, keď oči slzy boľasti lejú a dušu sovre krušná stiesnenosť, ktorá by mohla človeka na kraj zúfalstva uviesť; tu v taji duše vznikne svetlo nebeské, svetlo viery v Boha — najmilostivejšieho darcu všetkých milostí — ktoré teší a blaží.

Tak i zarmútení rodičia Blažejovi, keď svojho jediného milovaného syna nikde najsť nemohli, ponechali svoj veľký žiaľ, svoj krutý bôľ na Boha a prosili milosť úľavy a sily, žeby nepodľahli hroznému zármutku.

Ťažko vychovali syna. No, vychovali si statočného, svedomitého, pracovitého, dobrého šuhaja a tešili sa, že im bude podporou i pomocou v dňoch nevládnej staroby a teraz ho razom ztratili. Jako — jakým spôsobom — pre jakú príčinu — kam sa podel — nikto im nevie povedať.

Keďby bol zomrel, bol by to zármutok z Boha. — On ho dal, On si ho vzal, budiž jeho svätá vôľa. — Niesli by ho ticho, spokojne. Ale tak to búri, desí, znepokojuje a nechce podať útechy.

Celé okolie rozprávalo o neobyčajnom zmiznutí Blažejovom. Rozprávali sa rozličné chýry, ale všetky bezzákladné. Nik nevedel dačo určitého. Jedine bláznivá Verona musí dačo vedeť, to prezradzuje jej nápadné chovanie sa pri spomienke Blažeja, jej potuteľný smiech, jej škodoradostný výraz tváre a jej divného obsahu pieseň, ktorú svojím siplavým hlasom prednášala, robiac pri tom divé posunky:

„Jariabku jarabý,
strežú na ťa drábi,
nechoď cez čierny les,
lapia ťa ešte dnes.

Jariabka lapili,
do klietky vsadili.
Jariabku, dobrú noc,
Boh ti buď na pomoc.“

Keď dospievala pieseň, dala sa do divého chichotu a hneď za tým nápodobnila sovu: „Uhú — huhú — uhú.“ — Všetci, ktorí jej čudné jednanie pozorovali, badali, že ona musí o náhlom zmiznutí Blažejovom dačo bližšieho vedeť, ale ani sľubmi, ani darmi, ani prosbou, ani hrozbou, nebolo možno z jej tajomstva dačo dostať.

Rodičia Blažejovi už osud svojho jedináčka sverili na Pána Boha a tíško, pokojne niesli svoj kríž. — A len to by si boli z tej duše žiadali vedeť, či je živý a či mrtvý, aby vedeli za jakého sa majú modliť.

Zrázu sa rozniesol chýr, že Blažeja utopeného vytiahli z Váhu až hen blízko Trenčína.

Ťažko je srdcu veriť to, čo si nežiada. Tak bolo i zarmúteným rodičom Blažejovím. Nechceli a nemohli veriť, žeby ich poriadny a bohabojný syn bol mohol samovraždu spáchať. „A prečo by to bol urobil? Pre nešťastnú lásku?

Snáď pre dcéru hájnikovu bol by Blažej mohol na ich dom takú hanbu a na svoju dušu večné zatratenie uvaliť?

Nie, to Blažej neurobil,“ — tvrdili starí Záhorákovci s pevným presvedčením. Keď však mátoživý chýr so dňa na deň viac a viac sa ujímal, rozhodli sa zarmútení rodičia, že otec pôjde sa na miesto presvedčiť, čo je vo veci. —

Išiel. Na tretí deň vrátil sa so sklonenou hlavou, zanemený hlbokým žiaľom a krutým bôľom.

Úbohá matka hneď zvedela, len čo naň pozrela, že je nie dobre. Zavzdychla si z hlboka, utrela oči a ani sa nepýtala, čo je a jako sa vec má s tým utopeným. Po dlhšom mlčaní preriekol Záhorák: „Už som neskoro prišiel, už bol utopenec pochovaný.“

„Teda si ho ani nevidel?“ spýtala sa ho žena.

„Nie. Chceli ho znovu vykopať, ale načo, keď bol vraj na nepoznanie od rýb zohyzdený.“

„Ale po šatách by si bol poznal, či to bol on.“

„Podľa šiat, ako mi ich opísali, mohol to Blažej byť“ — dodal Záhorák, položil hlavu na stôl a žalostne plakal.

No, ešte žalostnejšie oplakávala úbohá mať svojho nešťastného syna.

Od týchto čias platilo o Blažejovi, že sa utopil, že je mrtvý a pochovaný v Trenčíne.

*

Hrad Lednica stával sa deň so dňa väčším a väčším postrachom nie len okolia, ale i zahraničia. Zbojnícky rytier, mocný pán hradu Bielek, so svojmi podruhmi vyčíňal tie najsurovšie zbojstvá a trýznil úbohý ľud ohavnými zločinmi. Báli sa ho všade ako divého zvera, ktorý ich môže každú hodinu prepadnúť, aby ich koristil.

Kým sa úbohé poddanstvo a okolitý ľud v strachu a nevoli sužoval; zatiaľ sa na hrade lednickom tie najhlučnejšie zábavy vystrájaly, ktorých hviezdou bývala krásna Dorota, okolo ktorej sa všetko točilo. — Áno i sám známy „Čierny orol“, Súlovský hrkútal okolo tejto krásavice, ktorá ho však z tej duše nenávidela bez toho, žeby príčinu bola znala, pre ktorú jej je človek tento protivným. Bol to jakýsi prirodený odpor, ktorý si ona sama vysvetliť neznala. Len to vedela, že keďby tomuto úlisníkovi dačo protivného, dačo na vzdor spraviť mohla, čo by ho dokonale mrzeť a zlostiť mohlo, žeby jej to nemalú radosť pôsobilo. Náhodou dozvedela sa, že Súlovský má na otcovom hrade väzňa, ktorý mu bol v ceste a ktorého hodlá zanedlho zo sveta odpratať. Pri chýre tom jej napadlo, že väčšiu a nepríjemnejšiu protivu by mu nikto urobiť nemohol ako tú, žeby mu väzňa toho na slobodu vypustil. — Nápad tento sa tak pevne ujal v jej mysli, že začala vážne o jeho prevedení rozmýšľať. So svojím zámerom zdôverila sa svojej spoločnici Katke, ktorá jej bola najdôvernejšou priateľkou. Tejto sa myšlienka veliteľky veľmi pozdávala, tak že s radosťou jej sľúbila svoju pomoc. Poskytla sa jej takto aspoň príležitosť ošemetného a falošného Súlovského môcť potrestať.

Katka nebola krásavicou, ale nebola ani špatná. Ona bola veľmi milé, vzdelané a múdre dievčatko. Jej veselá, dobrácka povaha veľmi záľubno vplývala na každého, kto ju poznal. Bola ona jakousi ďalšou príbuznou krásnej Doroty.

Súlovský zpočiatku pilno dvoril veselej Katke, a svojimi lichotivými, ale lživými rečami vzbudil v nej tie najkrajšie nádeje skvelej budúcnosti. Vrtkavého charakteru človek je nestály vo všetkom, ešte aj v láske. Takým bol Súlovský, on nevedel sa ustáliť s voľbou svojho srdca, on nevedel, či má Katku, či Blanku, či hájnikovu dcéru Ľudmilu a či jednu z desiatych iných voliť za svoju budúcu. — Keď sa už všeobecne myslelo, že o Katkinu ruku požiada, bez všetkej príčiny sa zmenil, ostal chladným proti Katke tak, akoby jakživ dôverného slova nebol s ňou prehovoril. — Takéto bezcharakterné jednanie, takéto poníženie, takúto urážku mu Katka vzdor svojej dobráckej povahe tak ľahko odpustiť nevedela. A preto jej vítanou bola príležitosť, Súlovskému malú a či väčšiu protivu môcť spôsobiť, koľkosi pomstiť sa. Hlavnou vecou bolo vymysleť spôsob oslobodenia spomenutého väzňa.

Obe dievčence dňom nocou kuly rozličné zámery, ako najsúcejšie previesť svoje predsavzatie. Veľké ťažkosti staväly sa im v cestu, na ktoré z počiatku ani nepomyslely. Už sám strážnik žalárov, ktorý ani cerberus strážil a varoval svoje podzemné svety väzenia, robil im desivé starosti. Jako ho získať, ako obmäkčiť, žeby im väzňa vypustil? —

Predovšetkým treba vysliediť, kde, v ktorom väzení Súlovského väzeň trčí, — zadruhé treba strážnika pozorovať, či nemá dajakú náruživosť, slabú stránku, ktorou by ho možno bolo získať. Úlohu túto prevzala veselá Katka. U nej to nevzbudí žiadnu zvláštnu pozornosť, bo ona často s poddanými a so služobníctvom hradu sa vypráva a žartuje. — Ale Brezuľa, strážnik nad žalárom, jej bol takmer cudzým. Bol to človek málomluvný, nevrlý, morózny a na pohľad protivný, surový. Úplný opak jeho ženy, ktorá bola driečna, prívetivá a milá. S touto bola Katka známa a myslela, že ňou zblíži sa Brezuľovi a vyzkúma všetko, čo im na prevedenie tajného zámeru treba.

Na druhý deň hneď za rána vyhľadala Katka Brezuľu. Prebehla cez dlhú chodbu, sbehla dolu prvými a zase druhými schodmi, až prišla na dolné nádvorie, kde sa prechodil strážnik Brezuľa. Na hlave mal veľký, plechový šišak; na tele dlhý, plstený plášť, širokým koženým opaskom prepásaný, za ktorým sa dlhý nôž a zbraň ukrývala; nohy nosily návlakové, veľké krpce a v pravej ruke držal širokú halapardu.

Zamračeno hľadel do zeme a chodil zamyslený hore — dolu pustým nádvorím. „Hej, strýčko Brezuľa, čože tak z podstrešia hľadíte, ani čoby vám na čele mračno sedelo. Azda vám ešte raňajky nedoniesli?“ — osloví ho veselá Katka.

Brezuľa sa obzrel na Katku, nehovoriac však ani slova, chodil ďalej svojou vytknutou dráhou.

„Či ste, strýčko, už raňajkovali?“ pýta sa Katka a stala si proti Brezuľovi.

„Čo sa panička dnes o moje raňajky stará? — Veď, keďby som aj nebol raňajkoval, ona by mi svoje raňajky nebola doniesla,“ odvetil nevrlo Brezuľa a šiel ďalej.

„Prečo nie, vďačne. — Ale ja myslím, že jak tu už bolo dievča, žeby ste na obed odkázali žene, aby prišla hore k nám, milostivá slečna Dorota chce si nechať okrasu na šaty vyšívať a to jej už žiadna iná tak neulahodí, jako vaša žena.“

„To verím. Tá má k takým veciam súce prsty. Nedávno vyšila decku karuľu, nech som pes, že by ju mohlo panské dieťa do parády nosiť,“ — riekol Brezuľa živo a oči zpod hustého obočia zažiarily mu plamom hrdosti.

Z tohoto poznala chytrá Katka, že Brezuľa na svoju ženu drží a preto nadpriadla rozhovor ďalej:

„Ja mám Veronku veľmi rada a teším sa, že zase k nám príde, len jej nezabudnite odkázať, aby isto prišla.“

„Odkážem, až dievča obed donesie.“

„Alebo by ste, strýčko, sám zabehli pre ňu?“

„Pán Boh chráň! To by ma mohlo hlavu stáť. Čert nespí, mohol by daktorého z tých laganov dolu ponúknuť, dostať sa na slobodu, nuž by som mal harmatanec,“ rečie Brezuľa, ktorý sa stal zrazu jakýmsi shovornejším.

„A či máte tam veľa tých vtákov?“ vyzvedá Katka.

„Tu hore sú štyria a dolu pod zemou je piaty.“

„A ten čo, pre Boha, urobil, že ste ho až ta dolu pod zem vopchali?“

„Toho nedávno zo Súlova doviezli, že sa s pánom pre hájnikovu dcéru pobil. Je to šuhaj driečny, svieži ani jedľa, nuž ho páni ta pod zem kázali vopchať, aby trochu styrel a druhý raz sa im do karát nemiešal.“

„Nuž a či vám už niektorý z väzňov dakedy ušiel?“ pýta sa Katka.

„Že či ušiel? — Raz nám ich hneď dvanásť cez jednu noc ufrklo,“ odvetil Brezuľa.

„Jako je to možné, veď dvere sú predsa zvonku pozapierané,“ diví sa Katka.

„Dvere sú silnými železnými zvrtákmi zvonku zaprené, ale diabolskému duchu je to hračkou tieto pootvárať. No, a duch Bielej panej musí mať ozaj len s tým rohatým do činenia, keď cez toľké roky pokoja najsť nevie a nám za každým, keď máta, aspoň jedného z väzňov vypustí,“ — riekol ohúrno strážnik.

„O kom že to rozprávate, strýčko? Nerozumiem vám.“

„O kom? — Nuž, či panička nepočula ešte nič o ,Bielej panej‘ rozprávať?“

„Nepočula, strýčko Brezulech, a jestli čo o nej viete, vyrozprávajte mi, ja sa vám odslúžim dobrým prepitným.“

Toto posledné slovo zdarne účinkovalo na Brezuľu, lebo sa hneď dal do vyprávania. „To len panička snáď očula, že tento hrad bol vlastne volakedysi kláštor. Stará povedačka, ktorá s pokolenia na pokolenie ľudu prechádza, spomína, že medzi mníchmi bol jeden krásavec, ktorý proti svojej vôli, len nútením rodičov vstúpil do tohoto svätého rádu. On ľúbil devu a chcel si ju vziať za ženu. — No, jeho rodičia rozhodli ináč, oni obetovali ho Bohu a od svojho úmyslu nechceli ustúpiť, ba hrozili mu kliatbou, jestli vôľu ich nesplní. — On im ju splnil, stal sa mníchom, nešťastníkom.“

„A prečo nešťastníkom, strýčko?“ pýtala sa Katka.

„Preto, že klamal seba, klamal rodičov a klamal samého Boha, zostal mníchom podľa šiat; ale nie dľa srdca, nie z povolania.

Zaviazal sa prísahou, že bude jedine Bohu slúžiť a on slúžil svojim hriešnym myšlienkam, svojmu telu.

Ale Pán Boh má veľké oko. On sedí vysoko a vidí hlboko. More neovládzeš a Boha neoklameš. On vie, či kto kozel a či baran. A hriešna radosť plodí žalosť. O jeho hriešnom živote začalo sa povráväť aj mimo kláštera, nastalo pohoršenie, vec sa dostala pred súd, ktorý nehodného mnícha odsúdil na tmavý žalár o suchom chlebe a vode až na tri roky.“

„Nuž a ďalej strýčko? To je veľmi pútavé. Či snáď ušiel z toho väzenia?“ spytuje sa netrpelivá Katka.

„Ach, čože by ušiel. Zahynul hladom alebo žiaľom. — A keď sa to jeho milá dozvedela, nočnou hodinou pribehla sem ku kláštoru a hodila sa tu s vysokej skaly dolu, kde ju mrtvú našli a tam pod skalu ju vraj pochovali a hrob kamením zasypali. — A od tých čias nemá v zemi pokoja, ale, keď je mesiac na nove, máta, chodí po hrade čo Biela pani a väzňov vypúšťa. Takmer každý rok jedného vyslobodí.“

„Ďakujem vám strýčko za tú peknú rozprávku a tu máte sľúbené prepitné.“ Pri týchto slovách siahla do vrecka, vytiahla z neho peniaze a vopchala pár strieborniakov do mozolovitej dlane strážnikovej. — A prv, než by bol tento mohol poďakovať, odbehla ani veverica hore schodmi a povrávala si v duchu spokojne: „Už viem dosť, viac mi netreba.“

*

Na lednickom hrade panoval živý ruch. Konali sa tam veľké prípravy na lúpežnícky výlet na Moravu, zkadiaľ už bohatú korisť viac ráz dopratali. Ľud súsednej Moravy triasol sa pred mocným pánom Lednice. Ba český kráľ Jiři Podjebrad poslal uhorskému kráľovi Matejovi Korvinovi list, v ktorom sa sťažuje, že Bielek ohňom a mečom pustoší súsednú Moravu. — No, ani toto nevedelo skrotiť jeho náruživú chtivosť po zbojstvách, ktoré najviac na moravských kupcoch vyčíňal, pozbavujúc ich neraz všetkého, čo mali.

Útlocitej Dorote nepozdávalo sa otcovo jednanie, s nevoľou hľadela na činené prípravy k lúpežníckym výletom, a ešte väčšou nevoľou vítala s bohatou korisťou vrátivšieho sa otca, s odporom a tajenou hrúzou hľadela na poprinášané bohatstvá, poklady.

No, terajší výlet bol jej i veselej Katke po chuti. Zvlášte keď sa dozvedely, že terajšieho výletu musí sa súčastniť všetko mužstvo hradu. Myslely, že čas tohoto výletu bude najpríhodnejšou chviľou, v ktorej svoj dobre osnovaný, tajný zámer — oslobodenie otroka, vlastne väzňa Súlovského — budú môcť najlepšie previesť.

V tichej napnutosti prešlo niekoľko dní. Zrazu zavznel hlas rohu s hradnej veže, ktorý mal bájočne mocný účinok. — Sťa na povel čarovnej moci skupštilo sa všetko mužstvo na hradné nádvorie. Veliteľ lúpežníckej družiny, mocný Bielek, rozdelil si týchto svojich ľudí na viac oddielov a každému takému oddielu udeľoval zvláštné rozkazy, ustálil mu smer cesty a spôsob držania sa, jako aj úkryt zkoristených vecí a iné potrebné pokynutia. Oddiel sliedičov — špehúnov — pobral sa najprv z nádvoria smerom označenej cesty. — Za ním išli ostatní rôznym smerom, rozmanitými cestami a chodníkmi, ale za jedným cieľom: lúpiť a zbíjať.

Keď mesiačik ponad hory vyšiel, už nebolo v lednickom hrade okrem so pár služobníkov, starších to mužov, ktorí už lúpežníckych výletov pre nedúživosť veku súčastniť sa nemohli, nevládali, okrem strážnika Brezuľu a mimo vonkajšej stráže pri vchodoch do hradu, žiadneho muža viac.

Toto všetko chytrá Katka náležite vysliedila, všetkých mužov, ktorí na blízku boli, na prstoch počítala a s radosťou bežala k Dorote, aby ju o príhodnej dobe upovedomila.

Dorota, belavá krásavica pleti laliovej s ružovými jamôčkovými líčkami, rozpletala bohaté vrkoče svojich zlatých vlasov a snila o tichom večierku. Zrazu zdeseno obrátila svoje sťa nevädza modré oči ku dverám, ktoré sa ražno otvorily a keď zbadala spiechajúcu Katku, vybehlo jej úzkostlivo z jahodových úst: „Čo je?“

Čiernooká Katka zkúmave prebehla bystrým pohľadom nádhernú izbu a presvedčiac sa, že je Dorota sama, objala ju vrelo a natešene jej šopkala:

„Drahá moja, lebo túto noc alebo nikedy viac. — Pomysli si, v celom hrade je len šesť mužov, ale jakých mužov, staré babky, čo sa svojej vlastnej tiene boja a na vonkajšej stráži je ich sedem, teda všetkých spolu je len trinásť.“

„Trinásť — Pán Boh pri nás!“ riekla Dorota starostlivo.

„No, nebudeš sa snáď trinástky ľakať, veď vo väzeniach je ešte niekoľko chlapov, možno by aj párny počet vyšiel. A hovorím ti, ľúba moja, že príhodnejšej doby, ako je dnešná noc, už nikedy viac nevyčkáme,“ dotvrdzovala Katka.

„Neviem sa rozhodnúť. Je to predsa veľmi nebezpečná hra, ktorá môže zlý koniec mať,“ odvetila Dorota.

„To sú predsudky. Len smelosť vedie k želanému cieľu a neohrozenosť k víťazstvu,“ riekla Katka.

„Mám dnes takú jakúsi ťažkú hlavu. Už sám sen, čo sa mi tej noci prisnil, bol taký podivný a neobyčajný, že ma celý deň desí jakýmsi nepokojom. A potom ten kŕdeľ havranov, čo dnes hrad náš obletoval, neznamená nič dobrého. Uver mi, Katka, že mám obavu, aby sa niečo zlého — dajaké nešťastie — nech Boh chráni, nestalo,“ zavzdychla Dorota, prešla si útlou rúčkou, na ktorej sa drahokamy prsteňov a náramníc pri slabom osvetlení kozúbka jagaly, biele čelo, na ktoré zasadla chmára jakejsi duševnej starosti.

„Drahá moja Dorota, ty mi prichodíš ani pohádková princezna. Zo sna veštíš nehodu, ktorá ťa už vopred cez celý deň trápi, sužuje, desí a v letu čiernych vtákov tušíš nešťastie, ktorého sa už vopred ľakáš. — Môj ty Bože, keď sa spí, tak sa aj sní a úbohé vtáčatá, keď ich Pán Boh na čierno namaľoval, nemôžu byt biele a keď ich k letu stvoril, nemôžu sa v koči voziť ako my. To si vyhoď z hlavy a netráp sa márne takými pletkami.

Pováž len, koľké týždne chystáme sa k tomuto činu a teraz, keď nám nečakaná náhoda sama prajnú ruku podáva, nezachytíme ju?

Súlovský ma svojím ľahkomyseľným chovaním, svojou nevernosťou znevážil, potupil, moju celú budúcnosť zkazil, za čo som mu pomstu prisahala. Sklamané srdce moje žízni po tejto pomste dňom i nocou a teraz, keď je príležitosť tak blízko a ja som už všetko prichystala, mám to nechať a moriť sa ďalšou túžbou po pomste?“

„Katka moja, pomstiť sa nenie šľachetno,“ nadhodila Dorota.

„Uznám. Áno, i to dopustím, že pomsta pre kresťanku je nedôstojným činom. No, moja pomsta je úplne nevinná. Ona nepoškodí protivníkovi ani na duši, ani na tele, ani na majetku. Ona prospeje, bo zachráni život nevinnému nešťastníkovi, väzňovi, ktorý, keď príde na slobodu, vymaní svoju dievčinu z objatia úpadku. Súlovský miluje úbohú k vôli nasýteniu svojich samopašných chúťok, miluje hriešne, falošne. Človek tak zkazený a podlý, ako je Súlovský, nemôže čestne milovať. On použije každý prostriedok a odstráni každú prekážku, ktorá mu v ceste stojí, aby dosiahol, čo chce a previedol svoje diabolské dielo. — Hlavnou prekážkou pri hájnikovej dcére, krásavici, bol zaiste jej milý. — Tohoto uvrhol sem do väzenia, aby mu neprekážal dosiahnuť čierny zámer a o krátky čas chce ho na dno do krútňavy Váhu uvrhnúť, aby nemohol pomstiť jeho hriech.“

„To by predsa len neurobil,“ zvolala zdeseno Dorota.

„Súlovský že by to neurobil? Ha — ha — ha,“ zasmiala sa Katka. „Neznáš ho, Dorota, je to podlá duša, pravý diabol v ľudskej podobe. Čože je Súlovskému život raba, život poddaného? Toľko čo život psa, ešte snáď menej. — Veronka mi prezradila, že Súlovský podplácal Brezuľu, aby jeho väzňa zmárnil, ale ona to mužovi prísno zakázala, aby nešpinil ruky a svedomie krvou nevinného, vyhrážala sa mu, že, jestli by to urobil, v tom okamženi odíde ho.

Keď to však Brezuľa neurobí, nájme si Súľovský iného na to. Peniaz je lakomý, veď za peniaz zradil Judáš Krista. Dorota, našou kresťanskou povinnosťou je: väzňov vykupovať a bližným svojim dobré činiť.

Oslobodením nešťastného Blažeja koľko dobra učiníme, koľký hriech prekazíme, ba i život zachránime. — Ty máš zlaté srdce Dorota, srdce plné lásky k Bohu a k bližnému, otvorené k úľave a pomoci biednych, nemožno, žeby si ho proti tomuto nešťastníkovi tak pevno uzavrela. — Ty nemáš pri tom iného zástoju, jako dovoliť, aby som smela jeho vyslobodenie previesť. — Ó, veliteľko drahá, dovoľ svojej služobkyni, o čo ťa na kolenách žiada a do smrti vernosťou, oddanosťou a láskou sa ti vďačiť bude,“ zvolala Katka, kľakla pred Dorotu, objímala jej kolená a ľúbala jej belavý šat z ťažkého hodvábu, pošitý zlatom a striebrom.

Dorota, premožená dojmom Katkinej reči, sklonila sa k nej a bozkajúc jej biele čelo, pohladkala havranie vlasy a riekla odhodlane: „Buďže ti po vôli. — Boh Ti pomáhaj!“

Katka radostne objímala a bozkávala belostné ruky svojej dobrej veliteľke a volala: „Veľkodušnosť tvoja je šľachetná a vznešená! - Pán Boh ti odplať!“

*

Tichá, krásna noc sklonila sa s výšin v lono kľudnej zemi a rozložila sa nad lednickým hradom, blízkymi horami, celým rozkošným Považím. — Mesiačik usmieval sa plnou tvárou na krásnu, spiacu prírodu, len tu i tu sa trochu zamračil, keď tmavý obláčik prebehol mu popred oči. Dolu bolo tak velebno a ticho, len čo lesy rozprávaly šumom svojím tajomné báje, do ktorých milo padal šelest vetríka, žblnkot potôčika, a slabý čvikot spevavého vtáctva, ktoré, ani čoby zo sna balamútilo o denných udalostiach, tak slabuško sa ozývalo. — Všetky tieto zvuky tvorily nočný chorál, ktorý tajomnými, ale dojímavými akkordami zunel k oslave Najvyššieho.

Na lednickom hrade bolo prázdno a príšerno, ani v začarovanom zámku.

A predsa na prízemí vo veľkom čeľadníku je neobyčajno hlučno a veselo. Služobníctvo hradu použilo neprítomnosť pánovu a zariadilo si veselú, nočnú zábavu.

Veľká tabuľa prostried priestrannej siene, určenej pre čeľaď, divže udržala zásobu tých najrozmanitejších a najlepších jedál a nápojov, aké len v hrade na hotove boly. — Jedlo, pilo sa, spievalo a tancovalo sa pri tej najlepšej nálade, koľko kto mohol a vládal. — Zábava bola tým živšia, veselšia, ba chvíľami samopašná, bo všetci vedeli, že sú bez dozoru, že hradná slečna Dorota so svojou spoločnicou Katkou už dávno spí, že starý kastelán je nezdravý a kľučiarku že celý čas zuby bolely, už týždeň nespala, dnes, keď sa jej uľavilo, zaspí, že by mohol nad ňou strielať a neprebudí sa. A iného sa nemajú koho báť, keď pána a kadejakých úradníkov doma nenie. — Ostatní všetci, čo v hrade sú — okrem vonkajšej stráže — zabávajú sa veselo pospolu. Ešte aj Brezuľa opustil svoje stánie, sveril svojich laganov — tak volával väzňov — na verím Boha, a zabával sa veselšie, ako kto druhý. V jednej ruke držal halapardu a v druhej ploskatú drevenú, fľaši podobnú nádobu s vinom, hajduchoval a spieval:

„Všetci ľudia povrávajú, že vraj my nič nemáme a my máme sedmero bied zavŕtaných na tráme.“

Kto by ho takto pozoroval, nepriznal by sa mu, že to ten nevrlý, morózny škaredohľad, strážnik Brezuľa. Zábava plynula voľným tokom nenúteno v presvedčení, že nemá nepovolaného v svojom kruhu, ani pozorovateľa zvonku, bo okná sú vysoko, dvere zapreté a cez hrubé múry hluk zábavy neprenikne.

A predsa, predsa, štíhla, biela postava, zahalená v biely tenký rubáš, jehož riasy padaly od hlavy po zem, so širokými rukávmi, cez hlavu prehodený, hustý, biely závoj kryje tvár i dolu chrbtom splývajúce vlasy, stojí pri ťažkých, dubových dverách čeľadníka jakoby počúvala a hľadela skulinou rozštepu na starých dverách, čo sa dnu robí. — Zrazu sa odvráti a sťa duch tiahne sa slabo osvietenou choďdbou od čeľadníka ku schodišťu, vedúcemu pod podzemné miestnosti hradu, kde sa konečne v tme ztratí.

Brezuľa si v najlepšej zábave spomenul na svoje povolanie, na svoje povinnosti a s týmito spojenú zodpovednosť. Vymanil sa z víru veselej spoločnosti a zaujal svoje obvyklé miesto na chodbe pri schodišti do väzenia. Na chodbe bolo tma. Brezuľa nevedel, či kahanec zhasol alebo ho večer ani nezažal. Urobil to teraz. Slabé svetlo kahanca rozlialo sa po dlhej chodbe a urobilo ju priezornejšou. Brezuľa chodil obvyklým spôsobom hore — dolu, ale mu to dnes jakosi nešlo, nohy mu boly ani centy ťažké a hlava jako ospalá klesala mu v právo, v ľavo. So šomraním pošiel ku kamennej lavičke a hodil sa na ňu. — Oči sa mu nevdojak prižmúrily a on zdriemnul proti svojej vôli.

Sníva? — Či je to skutočnosť, čo vidí? — Hore schodmi z podzemného väzenia vystupuje duch Bielej panej a za ňou čo tôňa šúcha sa čierny mních v dlhom kláštornom habite, so sklopenou hlavou a krížom preloženými rukami cez prsia.

Brezuľa sebou trhne, vyskočí a už vie, že nesníval, bo duch Bielej panej, čo v zemi pokoja nemá, stojí pred ním i s jej sprievodcom, nešťastným mníchom. Rád by bol kričal a poplach spravil, ale nemohol, hrdlo mu strach zatiahol. Chcel utekať, ale nohy mu razom službu vypovedaly, nevládze sa s miesta pohnúť. Konečne strach prevládze, lapí karabinu, a cieli rovno na blížiacu sa k nemu Bielu pani. — Táto výhražne pohrozila mu trikráť rukou a mních priskočil k nemu, vyrazil mu karabinu z ruky a búšil takou silou do pŕs, že sa Brezuľa hore značky prevalil na kamennú chodbu a ostal sťa omráčený ležať.

Biela pani s čiernym mníchom prešla spešne dlhú chodbu a úzkymi, tajnými dvermi dostala sa von na nádvorie. Keď prešla okolo hradu v stranu, kde háj spojuje nádvorie s hustou horou, riekla mníchovi, ktorý ju krok za krokom nasledoval: „Už si na slobode. Choď týmto hájom a prídeš do hory, pusti sa na ľavo a dostaneš sa k Váhu. — Šaty tieto podrž, bo čo mnícha ťa nik nebude rušať. — Choď s Bohom! A keď sa ťa kto spýta, že kto ťa z väzenia vyslobodil, povedz mu, že Biela pani, čo v lednickom hrade straší. S Bohom!“

Mních nemal ani času poďakovať sa svojej osloboditeľke, bo táto ani opravdivý duch zmizla mu zpred očú. Keď mal z nádvoria vojsť do hája, obzrel sa na hrad, či ho dakto neprenasleduje, zazrel ju na vrchu skaly, kade zašla úzkymi dvermi do hradu.

*

Znamenie vonkajšej stráže, ktorým označovala blížiace sa nebezpečenstvo alebo dajaký neobyčajný chýr, tupo dunelo nočnou tíšinou okolím hradu a preniklo až do hlučnej zábavy spomenutého služobníctva, na ktoré bájočnou mocou účinkovalo. Všetci, koľko ich tam bolo, vybehli von na nádvorie, zostrašeno pozerali na všetky strany, zkadiaľ by dačo zlého dojsť mohlo. Zrazu jedon zpomedzi služobníkov skríkne zdeseno: „Biela pani!“ pri čom ukazoval na úvršie brala. Všetci pozreli v označené miesto, kde zazreli skutočne bielu, štíhlu postavu nad prepasťou, a zostrašene rozutekali sa.

Zdesenie všeobecné vzrástlo v najvyšší stupeň, keď prebrali zamretého strážnika Brezuľu k novému životu a keď im tento rozprával, čo videl a čo zažil.

Stará povera, že nenadalé zjavenie sa Bielej panej veští nešťastie hradu, prestrašila celé služobníctvo. „Čo sa len zase stane?“ trápil sa každý, kto neobyčajný ten zjav videl, kto o ňom očul.

Prešla im chuť, ďalej sa zabávať. Každý sa utiahol do svojho kúta a chystal sa spať. Stará kľučiarka zazrela Bielu paniu hore na chodbe pri dverách slečny Doroty a div jej oči strachom nevyskočily, chcela na ratu kričať, ale nedaj Bože, hlasu vydať. Zrazu sa jej desivý zjav ztratil zpopred očú, ani čo by ho zem bola pohltila. No, poverčivá kľučiarka, ktorú ináč aj „živým snárom“ zvali, poneváč rada sny vykladala, veštila veľké nešťastie hradu, ktoré sa hradnej slečny Doroty najviac dotkne, bo Biela pani stála pri jej dverách. Nemala pokoja, chodila odo dvier ku dverám, rozprávala, čo videla a čo to dľa jej mienky znamená a pripravovala všetkých rad radom na tušené nešťastie.

Takúto nepokojnú noc zapríčinila Biela pani na lednickom hrade.

Už noc ustupovala svitu dňa, keď sa v hrade lednickom pokoj a tichý sen usalašil.

Nebolo síce dlho ticho, bo nad samým dňom nastal nový poplach, keď hradného pána doniesli na nosítkach raneného domov.

Najpilnejšie vyprávky mala stará kľučiarka, spomínajúc neprestajne: „Nepovedala som, no, nepovedala som, že sa stane v hrade nešťastie, veľké nešťastie, ktoré sa najviac hradnej dcéry Doroty dotkne, bo veď jej pri samých dverách stála, a už má otca tu — hotové nešťastie — hrozné nešťastie.“

Za ňou dosviedčali aj iní, že túto nehodu len Biela pani zapríčinila, bo kedykoľvek sa ona v hrade ukáže, v zapätí jej nešťastie voždy príde.

Rana starého pána nebola nebezpečná, ale boľastná. Keď ju ranhojič povymýval, masťou natrel, poobväzoval, riekol, že za dva, tri týždne bude zase noha v poriadku. Pravda, že starý pán hradu bol netrpelivý, klial, hrešil, hneval sa, že musí jako starý vojenský vyslúžilec s vystretou nohou cele týždne sedeť. — Ani jeho miláčkovia: krásna Dorota s veselou Katkou nevedely ani hudbou, ani spevom, ani rozličnými žartami a hrami chmáry jeho mrzutej nevole zapúdiť. Beda tomu, kto teraz dačo previnil! Vo svojej zlej nálade prisúdil mu hradný pán aj tri razy toľkú pokutu, jako inokedy, na takom nešťastníkovi si obyčajne svoj hnev vylial.

Takýto smutný osud zastihol aj chudáka, Brezuľu, keď pred poludním zbadal, že mu hlavný väzeň, Blažej Záhorák, chýba. — Nariadeno uprchlíka na všetky strany ísť hladať, stíhať a jestli sa nenájde, nedolapí, ponesie Brezuľa ťažký trest za nedbalosť a nedostatočnú stráž. — Darmo sa tento vyhováral na Bielu pani, ktorá zakaždým, keď sa zjaví, daktorého z väzňov vypustí, to mu teraz neprospelo. Bielek, hradný pán, sa mu vyhrážal, že jestli Blažeja nedovedú, môže sa ľahko stať, že zasadne Brezuľa jeho miesto vo väzení.

Tri dni a tri noci hľadali Blažeja, ale bezvýsledne. Brezuľa musel vskutku na Blažejovom mieste za trest týždeň sedeť a len na prosbu Doroty obsiahol slobodu a mohol svoje povolanie, čo hlavný strážnik, znovu zaujať.

Pretrpenú pokutu mu Dorota a Katka hojnými darmi nahradily.

*

Každý z milých čitateľov zaiste vyrozumel, že spomenutý mních, ktorý kráčal za Bielou paňou z hradu, nebol nik iný, jako za mnícha preoblečený väzeň Súlovského, Blažej Záhorák, ktorého v tomto prestrojení veselá a smelá Katka z ťažkého väzenia vyviedla na slobodu.

Ach, tá zlatá sloboda je každému, ešte i tomu nerozumnému tvoru milá, nie ešte človekovi rozumom obdarenému, ktorý vie snáď zo všetkých tvorov najlepšie pochop voľnosti poznať, precítiť, vážiť si ho a po ňom túžiť.

Blažej po viactýždňovom väzení, keď prišiel na slobodu, cítil sa ani voľný vták. Všetko mu tu vonku v prírode prichodilo tak krásnym, báječným a milým. Len teraz preč z tadiaľto, preč, preč do rodnej viesky, kde ho rodičia, rodina a známi oratujú pred novým prepadnutím. Najradšej by bol letom vtáka preletel hore Váhom domov, ale čím viac túžil za rodičmi a svojeťou, tým pomalšie mu cesty horou ubývalo.

Až nad samým dňom dostal sa z hôr k Váhu na hradskú, ktorou už istejšie, smelšie a rýchlejšie kráčal k túženému rodisku.

S času na čas sa obzeral, obával sa, že ho budú Ledničania prenasledovať, stíhať, aby ho lapili a znovu do väzenia uvrhli.

No, dlhý čas nič nezbadal. Bolo všade ticho, len čo vtáčkovia svojím veselým spevom prednášaly rannú modlitbu pred trón Najvyššieho. Blažej modlil sa tiež, ďakujúc Bohu, že sa dostal na slobodu a má ešte toľko sily, že môže prekonať cestu k milému domovu.

V takýchto zbožných myšlienkach kráčal, brodiac sa v prachu, cestou hore Váhom. —

Zrazu začul silný spev viacerých mužov. Poobzeral sa a stŕpnul, lebo videl pred sebou už dosť blízo celý zástup mužov, z ktorých ten, čo išiel prvý — zaiste vodca — niesol červenú zástavu. „Čo teraz? Kam sa ukryť?“ preletelo mu hlavou. Od hory bol už ďaleko; ta by už nestačil dobehnúť a keď by bežal, tým viac by pozornosť idúcich na seba tiahol. Pot úzkosti vystúpil mu na čelo od strachu. Čo robiť?

V tom zazrel na pár krokov od hradskej v poli malú kaplnôčku, napadlo mu, že to bude ešte najlepšie, keď si ku kaplnke kľakne a nechá spievajúcich nepovšimnuto okolo preisť. — To nebude nikomu nápadné, keď on čo mních bude sa u kaplnky modliť. — Nepremýšľal viac, išiel a pred kaplnkou kľakol. Spievajúci zástup sa vždy viac a viac približoval, už bolo rozoznať aj slová, v tom čase známej vojenskej piesne:

Páni, páni, prosím vás, páni,
načo ste ma na vojnu vzali?
Tam mám ztráviť mladý vek,
škoda mojich mladých liet,
zvädnú jako z bielej ruže kvet.

Môj koníčok pekný červený,
pod čabrakom celý zmorený.
Môj koníčok sa ľaká,
keď zre Turka z ďaľaka,
škoda chlapca, škoda vojaka.

Môj koníčok bystrý a vraný,
podkovenky ostro kovaný,
môj koníčok sa bojí,
že s Turkom neobstojí.
Kto nám smutným rany zahojí?

Zahojí ich slzou mamička
a modlitbou dobrá sestrička,
vetríček ich ofúka. —
Milej srdenko puká —
s Bohom, s Bohom! šablenka hrká.

Pieseň doznela pred kaplnkou, u ktorej Blažej kľačal.

„Vody! — Vody! — Neni tu dakde vody?“ ozývalo sa z viac hrdiel jedno za druhým.

„No, či nevidíš hen u kapličky močarinu? Tam zaiste bude vrieč samorodého,“ nadhodil ten, čo zástavu niesol, a už bežala väčšia polovica mužov ku kapličke.

„Bratia! i tu máme kamaráta,“ zvolal jedon zpomedzi došlých, ukazujúc na kľačiaceho mnícha.

„Vitaj panáčku, čo si zač? A taký mladý… Hej, pristaň medzi nás a poď s nami! Hodíš sa nám ani kus chleba,“ doliehali došlí na Blažeja takým dotieravým a neústupným spôsobom, že voľky nevoľky musel isť s nimi. Pojali ho medzi seba a vliekli takmer násilne so sebou preč. —

Cestou zamýšľal Blažej ufrknúť z kruhu podkurážených kompanov, ale sa mu to nepošťastilo, ba naopak pohoršil si tým len svoje poľutovaniahodné postavenie, bo teraz, keď zbadali, čo zamýšľa, tým pevnejšie ho medzi sebou držali. Blažej, keď videl, že sa mu úmysel nepodarí, zdráhal sa ísť s nimi ďalej.

Oni ho však ťahali násilne, pri čom sa mu kláštorný habit rozopäl, či roztrhol a oni keď zazreli, že pod habitom má slovenský horniacky oblek, hulákali radostne a s lapeným vtáčikom — tak nazvali Blažeja — samopašné žarty vystrájali.

Úbohý šuhaj videl, že sa dostal z blata do kaluže. Ťažko nadobudnutú slobodu utratil znova. Miesto hore Váhom, musel ísť dolu Váhom; miesto do Považskej Bystrice, dostal sa do Trenčína. Ztadeto s ostatným vojskom maširoval dolu k Dunaju, brániť krajinu, drahú vlasť, proti Turkovi, ktorý ju krvožížnive, lstive a ziskuchtive napadol.

*

U Podmanických, na hrade „Považská Bystrica“ robili sa veľké prípravy k veseliu driečnej Blanky so Súlovským, ktorý od pádu s koňa kuľhal na jednu nohu, čo však šľachetnú a dobrosrdečnú Blanku nemýlilo, ona ochotne svolila stať sa ženou „Čierneho orla“ a paňou skalnatého Súlova. Ľud sa tomu divil. A všeobecnou mienkou bolo, že driečna Blanka vo svojej nevinnosti a utiahnutosti na hrade nemusí vedeť o ošklivých pokleskoch a hriechoch, ktoré Súlovský svojou ľahkomyseľnosťou a záletníctvom povyčíňal, alebo vo svojej statočnosti a šľachetnosti vie sa nad takúto podlú nízkosť veľkoduševne povzniesť. — V prvom páde ju každý ľutoval a v druhom obdivoval.

Mnohí zase tvrdili, že keďby už o ničom inom nevedela, o páde hájnikovej dcéry — Ľudmily Križiakovej — sa len predsa dozvedeť musela, bo ved hájovňa bola najbližším súsedným domom hradu, v ktorom Blanka bývala.

Ale nie ten milý, kto krásny; ale ten krásny, kto milý, hoc aj by mal kabát hnilý. — Noc, láska a víno púšťa všetko mimo. A tak to bolo aj u Blanky. Láska je slepá. To vie teraz i driečna Ľudmila Križiakova, hájnikova dcéra, ktorá oddala sa v slepej láske ľahkomyseľnému Súlovskému, stala sa hračkou jeho samopašnosti, ktorú, keď sa už do vôle ňou nabavil, odhodil, odkopol a — zabudol.

Úbohá deva vädne ani podlomená, červom podrytá ruža. Sklamaná vo svojej láske plače, narieka nad svojím nešťastím. Až teraz vidí rozdiel medzi statočným Blažejom a nešľachetným pánikom. Ach, prečo sa len dala omámiť a sviesť tomuto pekelnému hadovi; ach, prečo neostala vernou šľachetnému Blažejovi, ktorý bol jej lásky sto ráz hodnejším ako Súlovský! Takto nariekala dňom, nocou úbohá nešťastnica, ale už bolo pozde. Kto nešťastie hľadá, v ňom zahyne.

Súlovský sa viac do hájovne neukazoval, ba vyhýbal jej zďaleka, vyhýbal očividmo Ľudmile a jej otcovi. Ľudmila bľadla a plakala bôľom a nešťastím. — Jej otec pozeral na ňu starostlivým okom; vedel dobre, čo s ňou je, bez toho, žeby sa mu s tajomstvom, ktoré pod rozorvaným srdcom nosí, bola zdôverila. Keď už prišiel večer domov, sadol si na dvor pod lipu, sklonil hlavu k zemi a plával hlbočinou ťažkých, krušných myšlienok.

Ľudmila ho denne starostlive pozorovala v jeho nápadnom počínaní. Rada by ho bola potešila, ale neosmelila sa mu ani prihovoriť, vediac dobre, že príčinou jeho veľkých starostí, jeho trapného súženia je len ona sama. Ťažko to niesla a kde sama bola, uľavovala si tokom sĺz. —

Raz, keď bol hájnik viac než inokedy rozčulený, že viac ráz si bôľne zavzdychol, hľadela naň Ľudmila útrpne dlhší čas, až konečne pristúpila k nemu a ho oslovila: „Otecko môj, čo vám je? — Bolí vás dačo?“

„Bolí, dieťa moje, bolí ma srdce — div sa mi bôľom nepukne — nad tvojim nešťastím!“ odvetil hájnik veľkým žiaľom tak dojatý, že sa mu hlas triasol.

Ľudmila kľakla pred otca, objala mu kolená a s usedavým plačom prosila: „Pre päť rán Kristových vás, otecko drahý, prosím, nehnevajte sa na mňa, že som vám uvalila takúto hanbu na vašu starú hlavu. Nehnevajte sa a odpustite vášmu nešťastnému dieťati, ktoré je svojím ťažkým hriechom dosť potrestané!“ —

„Kto má cit, hanbí sa za hriech. A hanbu túto nutno nám obom znášať, bo oba sme na vine,“ riekol rozžialeno hájnik, vzal ruku dcérinu medzi svoje vyrobené dlane a tisol ju k srdcu so slovami: „Ó, moje úbohé, nešťastné dieťa! — Prečo som ťa len tak — tak miloval, že som ťa chcel na silu povýšenú mať nad všetky ostatné dievky. Chcel som ťa, čo vzácny kvet, zo sedliackej chatrče do panského zámku presadiť. Zakladal som si v tebe, pýšil som sa s tebou a hľa, Boh ma za túto pýchu tresce tým najnižším pokorením, potupou a hanbou.“

„Otče, môj dobrý otče, život môj horší od smrti. Sú chvíle, že by som bôľom a nešťastím zošalieť mohla a neraz pokúša ma myšlienka, tomuto biednemu životu koniec urobiť,“ vykladala s plačom Ľudmila.

„Nieže tak, nie, dievka moja, Bože uchovaj! To nerob, život si neber, bo on za dva životy platí a hriech hriechom neumyješ a pred Bohom neospravedlivieš! Človek, ktorý dom prenajal, nemá práva prenajatý dom poškodiť alebo zničiť, bo nie je mu pánom; tak nám neni dovoleno telo a život, ktorého pánom je Boh, zničiť. — Ale, povedz mi, dievka moja, máš ty Súlovského rada? Miluješ ho ty opravdive?“

Ľudmila sklopila oči, začervenala sa a riekla: „Drahý otče, a vy ste to nezbadali?“

„Zbadal, ale chcem vedieť istotu. A on ťa tiež miluje? — Hovoril ti to, že ťa miluje?“ pýtal sa otec.

„O ničom inom ani nehovoril a so mnou nerozprával,“ odvetila nešťastná deva.

„A to ti nesľuboval, že si ťa vezme za manželku, že ťa urobí šťastnou?“

„Ja myslím, že sa to samo sebou rozumie, veď mi voždy hovorieval, jako mi pristane byť paňou na jeho hrade. Áno, ešte i panské šaty, zlatom a striebrom vyšité, mi doniesol a bol celý uradostnený, keď videl, jak pekne mi pristanú a povedal mi, že v nich budem ozdobou a pýchou jeho hradu.“

„To ti Súlovský povedal?“ dozvedoval sa rozčulený otec.

„Áno a nie raz, lež takmer každý deň za celý ten čas, čo k nám chodieval,“ odvetila Ľudmila a utierala si s bľádých líc slzy sklamania.

„No, kat ho ťal, falošníka!“ zvolal spravodlivým hnevom rozjarený Križiak. „Súlovský je predsa kresťan — bárs bez mravov — a čo taký nemôže si dve ženy vziať za manželky.“

„Dve ženy?“ opakovala prekvapená Ľudmila. „Jako to myslíte, drahý otče?“

„Keď si vezme za manželku hradnú slečnu Blanku, nemôže teba vziať,“ riekol hájnik a rukami vjel si do hustých čiernych vlasov.

„Koho si bere za manželku?“ pýtala sa Ľudmila, ani čoby zreteľnej jeho reči nebola rozumela.

„Slečnu Blanku. — O pár týždňov má byť veselie.“

„Otče, nehovorte! Ó, ja nešťastnica!“ zkrikla Ľudmila a bola by snáď bôľom zdrtená k zemi sklesla, keby ju otec nebol zadržal.

„Vidíš, dievka moja, panská láska na zajačom chvoste. Stala si sa hračkou jeho panských chúťok, jeho samopašnej hry. Padúch! Blesk Boží nech ho stihne! A keď by sa Pán Boh nechcel so škaredníkom špiniť, nuž mojim rukám neujde. Ja týmito rukami neraz som už medveďa uškrtil, i jeho zahrdúsim, neurobí-li zadosť spravedlivosti a nenavráti-li česť domu môjmu a tebe dobré meno! — Ej veru, Bože, že mu to vykonám!“ riekol nahnevaný Križiak a prudkým krokom odišiel. Ľudmila zlomená bôľom plakala. Ona sa Súlovskému oddala celou dušou hneď v prvom okamžení, keď ho poznala; ona verila jeho lichotivým slovám, ktorými ju k sebe pripútal; ona verila v jeho lásku; ona dúfala v sľubované šťastie skvelej budúcnosti, ktoré jej tak pestrými barvami líčil a sklamala sa.

Jej láska stala sa jej bojom medzi životom a smrťou. Jakože mohla uľaviť rozorvanej duši, jako zahojiť bôľ sklamaného srdca? Úľavou bola jej skrúšená modlitba.

Zašla za dom k obrovskému dubu, na ktorom visel obraz sedmibolestnej Matky Božej a tu pred svätý obrázok kľakla a kajúcne volala: „Ó, bolestná Matičko Krista Pána, pomáhaj mi v mojom nešťastí a pros za mňa u Boha, žeby milostive odpustiť ráčil nehodnej hriešnici! Ó, Bože, odpusť ťažkú vinu moju a neopúšťaj ma, ale nakladaj so mnou dľa najsvätejšej vôle svojej!

*

Prešlo spevavé leto, aby ustúpilo krásnej jaseni. Rozsiahle hory a šumné lesy okolo hradu Považskej Bystrice menily miesty svoju čerstvú zeleň v červenavú a žltavú barvu, ani čoby toto tmavozelené, aksamietové, rudozlatou okrasou krášlené, sviatočné rúcho na seba hodily k vôli tej vzácnej a vznešenej návšteve, ktorou ich má sám kráľ Matej, spravedlivý, poctiť.

„Príde kráľ!“ — „Príde kráľ do nášho hradu!“ rozliehalo sa radostne krajom Považskej Bystrice a jej okolím, ba celým Považím.

Ešte sa ani určite nevedelo, na ktorý deň panovník krajiny svoju sľúbenú návštevu do hradu Bystrického Považia ustáli a už sa na celej čiare cesty, ktorou príde, veľkolepé prípravy robily. A čo ešte len v hrade bolo práce s prípravami dôstojného prijatia tak zriedkavého, vzácneho a vznešeného hosťa!

Pracovali tam dňom i nocou. Práce nasporila im ešte i tá okolnosť, že pri tejto slávnosti hradní páni chceli odbaviť i veselie svojej milovanej, prijatej dcéry Blanky so Súlovským.

Práve boli s prípravami hotoví, keď dorazil kráľovský behúň s radostnou zvesťou na hrad, že kráľ Matej ide.

A prišiel vskutku s celým svojím sprievodom skvostne vystrojených zbrojnošov, ozbrojených vladykov a vyšnôrených veľmožov.

Hrad, Bystrické Považie, zajagal sa teraz vnútorne i zovnútorne takou nádherou a skvostom, jakého dosiaľ okolie na ňom nikedy nevídalo.

Privítanie kráľa a jeho prijatie bolo veľkolepo slávnostné. Celá aristokracia Považia a všetok ľud okolia bral na ňom účasť. —

Slávnostným uvítaním kráľa, holdom, hodovaním, hrami a zábavou uplynul prvý deň pobytia jeho jasnosti na hrade; druhý deň strojil sa veľký hon v horách Javorníka; tretí deň sobáš Blanky so Súlovským v hradnej kaplnke a odprevádzanie vzácneho hosťa z hradu.

Prvá noc, ktorú strávil kráľ na hrade Bystrického Považia, prešla v úplnej tichosti, a sotva svitol deň, robily sa prípravy k veľkému honu. Nádvorie hradu plnilo sa poľovníkmi, svorkármi a poľovnými psami. Zrazu s hradnej veže zavznel hlas rohu na znak, že kráľ ide so svojmi sprievodcami. Všetko postavilo sa v šíky, skupeniny, čakajúc panstvo. Konečne objavili sa veľmoži v nádherných poľovnických šatách a medzi nimi kráľ Matej sedel na bielom, zlato-striebornými okrasami vyzdobenom koňovi ani na vyvýšenom tróne.

S jasotom privítali ho prítomní. Na to udal domáci pán miesto honu a rozpoloženie čili rozostavenie jednotlivých oddielov, a keď vydal iné potrebné rozkazy, vyriekol konečne povel na odchod. —

Medzi veselým hlaholom zvučných fanfár — poľovníckych rohov — píšťal a radostným brechotom natešených psov pohol sa celý poľovnícky sbor smerom ku horám Javorníka.

Bol utešený jasenný deň, čo tiež podporilo zdar honu…

Vydaril sa báječne. Celé hromady rozličnej zveriny ležaly okolo stanu kráľovho. Áno, kráľ sám mal neobyčajné šťastie a preto bol veľmi dobrej nálady.

Okolo troch hodín po poludni zavznel roh na znak skupštenia sa na zpiatočnú cestu.

Ale kráľ zatúžil hlbšie vniknúť do krásneho lesa, nuž zabočil so svojmi dvomi najmilšími pážmi chodníkom cez priesmyk húštiny ku braliskám.

Okolo brala krúžili orli a zastavovali sa voždy na jednom mieste, ani čoby sa chystali vrhnúť sa na hotovú korisť. Kráľovi to poskytovalo zábavu. Orli spúšťali sa niže a niže, až boli dosť nízko. Zrazu sa jedon z nich zase na spomenutom mieste zastavil a práve sa chcel strelovou rýchlosťou pustiť dolu, keď kráľ nacielil, spustil a ozrutný vták rútil sa bezvládne na zem.

Natešený kráľ poslal pážov vysliediť miesto, kam orol padol a sľúbil, že ich tu pod bralom dočká.

I čakal za chvíľu pokojne. Zrazu očul za chrbtom v húštine druzgot starého ráždia, jakýsi šuchot a mrmot, ani čoby vrava príchodzích sa vetrom niesla.

Kráľ myslel, že to už tí dvaja zpät idú so zvesťou, kde sa orol nachodí, alebo ho možno už i nesú, nuž nedočkave pustil sa húštinou a pospiechal im v ústrety.

Už bol blízo miesta, zkadiaľ sa drúzganie a šuchot niesol, no, zmeravel nemilým prekvapením, keď videl v blízkosti pred sebou ozrutného medveďa.

Ponáhľal sa zpiatočnou cestou ku bralu, na slobodné miesto, kde sa lepšie možno pohnúť, ale húšťavou mu veľmi ťažko bolo sa preboriť.

Strach pred huňatou obludou odoberal mu sily, ba robil naň dojem, ako by medveď už v zápätí mu bol býval.

Konečne vymotal sa z húštiny, skryl sa za mohutný peň obrovského duba a pozeral, či medveď vyjde z krovia. — Nečakal dlho, ba sotva si stačil náležite vydýchnuť, už huňatý maco vyrútil sa z hustej zelene.

V blízkosti ozval sa brechot psov. To dodalo kráľovi koľkosi smelosti, bo považoval to za znak, že neďaleko musí sa nachodiť daktorý z poľovníkov. Zapískal silno na striebornej píšťaľke, ktorej jasný hlas, keď nie cudzím aspoň jeho ľuďom musí byť známy a pospiešia mu na pomoc.

Medveď vyrútil sa z húštiny, poobzeral sa na všetky strany, viac ráz obrátil sa v bok, zkadiaľ brechot psov sa blížil, ale konečne, jako by ho tento nemýlil, pohol sa rovno k dubu, za ktorým sa skrýval kráľ.

Kráľ, vidiac, že medveď sliedi po ňom, keď ide rovno proti dubu, vo svojej úzkosti nacielil a vypálil na divú obludu.

Medveď zreval a boľasťou svíjal sa po zemi, no zrazu sa vzpriamil a s divým bručaním na zadných nohách došiel k dubu. Oblapil ho prednými nohami, a boľasťou a divým hnevom rozdráždený hrýzol kôru storočného stromu.

Kráľ úzkosťou a strachom chvel sa na celom tele a nebol vstave sa brániť proti hroziacej záhube.

Boh, večný divotvorca, prevyšuje rozum ľudský a svojou nevyčerpateľnou milosťou ochraňuje človeka i v najväčšom nebezpečenstve.

Tak zachránil z driapov rozsrdeného zvera kráľa Mateja.

V rozhodnom okamžení, keď ranený medveď vo svojej zúrivosti chcel sa na kráľa vrhnúť, dobehli dva poľovní psi, so silným brechaním dopielajúc na huňatú obludu, hryzli ho na zadné dlaby. Takto prekážali mu v divom zámere dosť dlho. Konečne neobyčajným brechotom svojich psov prilákaný hájnik, Križiak, dobehol a medveďa v tom okamihu, ako mohutný peň oblapil, snažiac sa za pňom skrytého kráľa dočiahnuť, od chrbta dlhým nožom preklal. — Nôž začiahol mu srdce, bo, ručiac, svalil sa na zem a v smrteľných bôľoch kotrbáľal sa dolu úvalinou. —

Oslobodený kráľ ďakoval statnému Križiakovi a sľúbil mu kráľovskú odmenu.

V tom došli aj pážovia a za nimi jedon z behúnov niesol zabitého orla, poslednú korisť kráľovu. —

Znovu zavznel svolávajúci roh a celá spoločnosť sriadila sa k odchodu a rozlúčila sa s krásnymi lesmi Javorníka.

*

Na hrade odbývaly sa po skončenej poľovke kráľovské hody. Jedlo sa, pilo sa a na nádvorí si veselá mládež pri speve a gajdoch i zatancovala. —

Všetko bolo neobyčajne dobrej vôle. I sám kráľ, natešený, že vyviazol z nebezpečia, ktoré mu istou smrťou hrozilo, keby v rozhodnom okamžení pomoc nebola došla, rozprával svojim prisediacim žartovným tónom svoje prežité dobrodružstvo s huňatým macom a žiadal domáceho pána, aby kožu s neho — až bude vyrobená — do kráľovského hradu poslal ako pamiatku poľovky na Javorníku. —

Po náležitom hodovaní, žiadal kráľ domáceho pána, aby na nádvorí zariadil miesto, na ktorom by pred celým zástupom mohol kráľovsky odmeniť ochrancu svojho života, statného Križiaka. —

Žiadosť kráľova bola hradnému pánovi prísnym rozkazom a netrvalo dlho, bolo celé nádvorie pripravené na slávnosť odmeny určenej ochrancovi obľúbeného panovníka.

Na vyvýšenom mieste nádvoria bolo určené miesto pre kráľa a jeho družinu. Pred týmto priestorom bolo nakopené množstvo rozličnej, na poľovke zkoristenej zveriny. Okolo tejto v polkruhu stáli veľmoži a vzácnejší hosti, za týmito poľovníci a ostatný ľud.

Kráľ Matej sedel na svojom vycifrovanom koni, ani na najskvostnejšom tróne, zvučným svojím hlasom vylíčil širokému obecenstvu kritické položenie, ktoré na dnešnej poľovke zažil, ďakoval srdečnými slovy osloboditeľovi svojmu za jeho obetivú ochranu, za šťastné vyslobodenie z tak veľkého nebezpečenstva a obdaril ho zemianstvom. Nato si dal Križiaka predviesť a riekol mu úprimne: „Žiadaj odo mňa ešte, čo chceš, statný môj osloboditeľu, a ja dávam ti tu pred celou našou spoločnosťou svoje kráľovské slovo, že splním tvoju žiadosť v čomkoľvek by ona záležala. Hovor teda smelo, čím môžem ti ešte odmeniť hrdinský tvoj čin? Hovor!“

Križiak hodil sa na kolená pred kráľa a s najväčšou poníženosťou a úctivosťou riekol: „Pane môj a kráľu môj, ja nie som hoden odmeny za skutok, ku ktorému ma svätá povinnosť viazala, bo každý statočný občan má život svoj v obeť položiť za svojho kráľa, za svoju vlasť, keď to potreba žiada.“

„Tak je!“ ozvalo so zo všetkých strán.

„Službu tú, ktorú som ti ja preukázal, bol by ti ktokoľvek z prítomných rád preukázal a mne postačí povedomie, že som mal šťastie: nepatrnú službu svojmu milovanému kráľovi môcť vykonať. Ale jestli ma chceš predsa len dačím odmeniť, vtedy vyslyš milostive krátku obžalobu znešťasteného otca a prislúž mi právo dľa spravedlivosti, po ktorej ťa nie len celá naša krajina, ale celý svet pozná a ctí,“ prosil so sopjatými rukami kľačiaci Križiak.

„Vstaň a hovor otvoreno, čo máš na srdci, dobrý človeče!“ velil kráľ.

Križiak vstal a začal pevným hlasom: „Milostivý pane! Mám jediné dieťa, dcéru Ľudmilu, ktorú matka v útlom veku odumrela. Ja som si ju sám opatroval ako to oko v hlave, aby som sa v starobe svojej z jej šťastia tešiť mohol. Ona bolo jediná moja potecha. Žila v osamelej hájovni v lese, nemala s nikým iným styku, iba s Pánom Bohom, s jeho krásnou prírodou a statočným šuhajom zo súsednej obce Blažejom, ktorý si ju chcel vziať za manželku. Už bol i deň veselia určený. Ja tešil som sa šťastiu týchto dvoch nevinných detí a tešil sa im zaiste i sám Pán Boh.

Zrazu v noci prišiel k nám do hájovne Súlovský, pán z hradu Súlova, ukryť sa pred búrkou. My sme ho po kresťansky prijali, uhostili a šaty jeho osušili. On, jaknáhle spatril moju dcéru, našiel záľubu v nej a sladkými slovami hľadel si nakloniť jej nevinné srdce.

Od tých čias nebolo dňa, v ktorom by pán Súlovský moju dcéru nebol vyhľadal… Donášal jej vzácne dary, prisahal jej vernú lásku a sľuboval jej, že si ju vezme za ženu, že ju spraví paňou svojho hradu.

Dcéra moja uverila jeho krásnym slovám, jeho sľubom, jeho prísahe a, neznajúc rozdiel stavu a rodu uvážiť, oddala sa mu celým srdcom…

Ja trpel som to, lebo som si myslel, že láska Súlovského bude večne trvať a tešil som sa šťastiu svojho jediného dieťaťa. No, Bohužiaľ, presvedčil som sa, že pán zo Súlova si len zahrával s mojou krvou, že nevinné srdce mojej dcéry sladkými sľubmi omámil, aby mal hriešnu zábavku, aby vyhovel svojej necudnej samopašnosti. A keď moju úbohú dievku o jej nevinnosť, o česť, o dobré meno pripravil, nuž ju hanebne odkopol, zavrhol, a s ňou i svoje dieťa, ktoré nešťastná pod srdcom nosí, a chce pojať inú devu za manželku. — A preto, milostivý kráľu, prosím si právo dľa svetoznámej spravedlivosti tvojej.“

Kráľ ho pozorne vyočul a konečne riekol: „Uznávam, že pán zo Súlova nechoval sa čestne, jestli dieťa tvoje len k vôli telesnému pôžitku mámil a teraz ju bez príčiny opustil, ale nazdávam sa, že je to vec jeho svedomia, aby nápravu v tomto zlu spravil.“

„O páne a kráľu môj! Odkazuješ-li ma na jeho svedomie, to posielaš ma ku zlému sudcovi. Človek, ktorý sľub svoj nezadrží, ktorý svätú prísahu ľahkomyseľne zruší, nemôže mať svedomia.“

„Tak je — tak je!“ ozvali sa viacerí. Križiak pokračoval: „Ja som nešiel žalovať k našim pánom, lebo sa hovorí, že vrana vrane oko nevykole; ja som obišiel naše súdy, bo sa vraví, že u nich pán a zvláštne hradný pán väčšiu spravedlivosť nájde jako človek nízky a preto predkladám svoju žalobu rovno tebe, bo viem, že ty mi učiníš právo dľa spravedlivosti. Ó páne a kráľu náš! Ty si priateľom ľudu, otcom ubiedených a utlačených, vyslyš prosbu človeka panskou neverou skľúčeného, prosbu nešťastného otca, ktorý prosí pre svoje sklamané, znešťastené dieťa a pre dieťa svojho dieťaťa, ktoré onedlho svetlo Božie uzreť má. Ó, zbav ma šialenstva, v ktorom by som ľahko hrozného činu dopustiť sa mohol, pre ktorý by ma svet i Pán Boh zatratil!“

Kráľ riekol vľúdnym hlasom: „Milý človeče, ja verím slovám tvojim, tvojmu bôľu i žalobe a chcem vyočuť i obžalovaného, aby som rozsudok svoj vyniesť mohol. Jako sa pamätám, pán zo Súlova je tu a pristúpi bližie, aby sa ospravedliviť mohol.“

Pán hradu Súlova zbľadnutý predstúpil s hlbokou poklonou pred kráľa. Tento ho hneď oslovil: „No, pane, očul si žalobu, ktorú tento človek na teba uvaľuje, jako sa ospravedlivíš?“

„Divím sa Jasnosti, že od člena starošľachtickej rodiny žiada verejné ospravedlivenie voči biednemu robotníkovi, sluhovi, rabovi, žobrákovi. Ja odvolávam sa na panský zvyk, ktorý ma, šľachtica, oproti takému uponižovaniu bráni,“ riekol pyšno Súlovský.

Kráľ oprel prenikavý pohľad na Súlovskeho a riekol vážne: „Panský mrav má byť neporušená poctivosť; nekalená statočnosť; pravá šetrnosť ľudského práva i pri biednom robotníkovi, sluhovi, rabovi, áno i pri žobrákovi; má byť čistota charakteru, aby slúžila iným na príklad. Pane Súlovský, poznáš dcéru tohoto muža, schádzaval si sa s ňou?“

„Áno,“ znela odpoveď.

„O čom si s ňou rozprával? Čo si jej hovoril?“ pýta sa kráľ.

„To, čo mi zdvorilosť a zaľúbenie v peknom dievčati na jazyk kládly,“ odvetil Súlovský.

„A čo si tým zamýšľal, jaký bol pri tom tvoj úmysel?“ zvedá sa kráľ.

„No, jaký úmysel máme, keď peknú ružu voniame? Máme v tom istý pôžitok — potešenie,“ odvetil oslovený.

„To je pravda, ale medzi ružou a medzi nesmrteľnou dušou ľudskou je predsa len velikánsky rozdiel. Či nazdávaš sa, pane zo Súlova, že môžeš počestnú pannu tak zmariť, jako keď odtrhneš ružu, ovoniaš a zahodíš? Či myslíš, že nestojí dievča, bárs je chudobné, tak vysoko v rade božských stvorení, že neslobodno ho strhnúť, pošliapať, zhubiť?“ —

„Ja nepošliapal som nikoho a jestli som snáď dačo nemilého volakomu urobil, tu hotový som mu to hojne zlatom nahradiť,“ riekol nadute Súlovský. —

„Čo zlatom nahradiť?“ zkríkol Križiak. —

„Pane, keby som ti ja pre nič za nič vylepil zaucho, zlomil tvoj meč, narušil tvoju panskú česť a uviedol ťa vo verejný posmech, či mohol by som to zlatom napraviť? — Ty by si takú náhradu zaiste neprijal, ale škvrnu na cti učinenú chcel by si krvou škodcu zmyť. No a česť či chudobného a či bohatého človeka má tú istú cenu. — Pamätaj, si pane Súlovský, že všetko za česť a česť za nič. A na základe tomto hľadám svoje právo,“ — rozhorlil sa rozboleným srdcom nešťastný otec.

„Neznám práva, ktoré by ma v tejto veci k dačomu nútiť mohlo,“ odvrknul vzdorne Súlovský.

„V mene cti a spravedlivosti nakladám ti pane zo Súlova, aby si narušenú česť a dobrú povesť úbohej dievčiny napravil, aby si splnil, čo si jej sľuboval a prisahal, že si ju totižto vezmeš za manželku a urobíš ju šťastnou na svojom hrade,“ riekol vážne kráľ Matej.

„Nemožno, žeby Jasnosť kráľovská chcela, aby som na obžalobu tejto nízkej hávede mal svoj starošľachtický rod ženou ,sedliačkou‘ zhanobiť,“ bránil sa Súlovský.

„Nuž a chceš byť, pane zo Súlova, ošemetným lhárom, podvodníkom a podliakom, chceš mať radšej zničené srdce úbohej dievčiny a život vlastného dieťaťa na biednej duši svojej, než aby si konal dľa svedomia poctivého muža?

Splň, čo si sľuboval, prisahal, a uspokojíš svoje svedomie, smieriš Boha,“ zvolal kráľ dôrazným hlasom. —

„To nikdy neurobím, nikdy, jakživ, aby som pojal za manželku ženskú, ktorá není z rodu,“ zkríkol rozsrdeno pyšný Súlovský. — „To ani Boh odo mňa žiadať nemôže!“

„Dobre, mocný a pyšný pane zo Súlova, ty odvolávaš sa na Boha? Dobre teda, nech Boh, ten najvyšší sudca, rozhodne nad nami,“ riekol rozhorlený Križiak, hodil sa na kolená pred kráľom a prosebne zvolal: „Pane a kráľu môj, učiň mi právo dľa starého obyčaju našich otcov. Ja postavím sa v boj proti urodzenému pánovi zo Súlova s oštepom v ruke a on nech obnaží proti mne svoj ostrý meč. Nech Pán Boh rozhodne osudný súboj náš. Ak ostane Súlovský víťazom, nech odíde spokojne na hrad svoj s družkou inou, a mňa i dieťa moje v stihnutom nešťastí uspokojí to sladké povedomie, že sám Boh nechce toto nerovné manželstvo.“ Kráľ sa na okamih zamyslel. Po chvíľke riekol k žalobníkovi i k obžalovanému: „Uvážte si vec túto náležite a zkúste tu pred tvárou všadeprítomného Boha a pred tvárou tu shromaždených priateľskou cestou spor svoj vyrovnať. — Obžalovaný pane Súlovský, chceš sľubu svojmu a prísahe svojej zadosť učiniť a znešťastenú dcéru hájnika Križiaka za manželku pojať?“ —

„Nie!“ znela rozhodná odpoveď.

„Nech teda súd Boží vec vašu rozhodne,“ rozsúdil kráľ a dodal: „Nuže tedy v mene spravedlivého Boha vyhľadajte si právo vyvolenou zbraňou cestou súboja hneď tu pred očima shromaždeného národa. Boh vás súď!“

*

Netrvalo dlho a Križiak so Súlovským stáli proti sebe prichystaní k tuhému zápasu. Súlovskému sa blýskal v pravej ruke ostrý meč a Križiak vybral si ťažký oštep z dubového dreva. — Na dohovorené znamenie začal sa boj. — Vôkol dovôkola nastalo ticho, každý s napnutosťou sledoval vývin zápasu, zvedavý na jeho výsledok. Krutý boj trval dlho a kocka šťastia obracala sa raz v tú a zase v tamtú stranu.

Súlovský, vycvičený šermovník, zvŕtal obratne mečom, ale Križiak liščíma očima sliedil po ňom a svojim ťažkým, sukovitým oštepom ho tak zručno odrážal, že rinčal a otriasal sa v ruke Súlovskému. Boj stával sa voždy tuhším. Krížom na kríž zmietal sa oštep i meč. Križiakovi z viac rán cedila sa krv, ale i Súlovský mal modriny a nabehlé hľuzy po tele. Zrazu podarilo sa Križiakovi pádnou ranou oštepa vyraziť meč z ruky Súlovského a už dvíhal oštep, aby druhou ranou zbavil sa bezzbraného odporníka. V tom okamžení však spamätal sa Súlovský, zdvihol meč a ľavou rukou vrazil ho do pŕs Križiakovi; lež v tom padol ťažký oštep Križiakov na hlavu Súlovského, že sa omráčený zvalil na zem.

„Bože ti buď milostivý a odpusť nám naše ťažké viny! Už sme vyrovnaní,“ riekol Križiak, odhodil oštep, a tisol ruku na boľastnú ranu na prsiach, aby zastavil tok krvi, a vysilený únavou i ztratou krvi sadol si na blízku sedánku. Lekár zastavil mu krv a obviazal ranu na prsiach, ktorá nebola smrteľná. „Otče, otecko drahý!“ zavznel úzkostlivý hlas a zpomedzi obecenstva tisla sa do popredia na smrť bľadá Ľudmila. Vrhla sa k nohám otca, stierala mu svojmi šatmi krv s rán a žalostne plakala.

„Neplač, dievka moja! Boh najmilostivejší rozsúdil medzi nami a Súlovským. Ja som spokojný s Jeho múdrym a najvýšspravedlivým rozsudkom — buď Mu zaň česť a chvála na veky! — A trápi ma len tá starosť, že jestli ranou v prsiach i ja vykrvácam, komu teba sverím opustenú, kto sa za teba nešťastnú zaujme?“ nariekal Križiak plačlivým hlasom a hladkal belavožltasté vlasy svojej nešťastnej dcéry.

„Ja, otče Križiaku, ja neopustím svoju milovanú Ľudmilu,“ ozval sa jedon z mladých rytierov zpomedzi sprievodčích kráľa Mateja a pristúpil ku Križiakovi a Ľudmile.

Títo s udivením hľadeli na driečneho, v bohaté, tmavofialové, aksamietové šaty magnátske odeného mladého muža, jehož hlas im bol nápadne známym.

„Ty, pane? A kto si, že Boh mocný a divotvorný posiela v tebe nešťastnému a opustenému dieťaťu anjela strážcu?“ spýtal sa po chvíľke Križiak.

„Neznáte ma už? — Nedivím sa, čas, okolnosti a pomery narobili veľké zmeny u mňa i u vás. Ale na Blažeja Záhoráka sa len pamätáte?“ spýtal sa dôrazne mladý muž. —

„Blažej? Ach, chudák Blažej, škoda ho, že sa utopil,“ riekol smutne Križiak.

„To neverte, to je klam, on sa neutopil. Súlovský, keď videl, že mu je prekážkou v hriešnom zámere s Ľudmilou, dal ho chytiť, poviazať a zaviesť na hrad ,Lednicu‘, kde ho v podzemnom žalári uväznil, aby tam zkazu vzal. No, Pán Boh to nedopustil. Biela pani z hradu Lednice vyviedla ho na slobodu. Prestrojený za mnícha ponáhľal sa oslobodený domov, ale na ceste zajali ho vojaci do Trenčína, zkade išiel s ostatnými brániť drahú vlasť pred nápadmi Turka. — Boh mocný stál pri ňom. Smelosťou, odvážlivosťou a hrdinskosťou v boji proti Turkovi vydobyl si česť, meno, hodnosť i majetok. On žije a stojí tu pred vami. Ľudmilka, či ma ešte nepoznáš?“ pýtal sa Blažej nežno.

„Blažej!“ zkríkli razom náhlym prekvapením Križiak i Ľudmila. Táto doložila: „Poznávala som ťa po hlase hneď, jaknáhle si prvé slovo prehovoril, ale nemala som smelosti k tebe sa hlásiť, bo nehodná som tvojho milého pohľadu.“ Tu objala Blažejovi kolená a zvolala bôľnym hlasom: „Blažej, pre Boha ťa prosím, odpusti!“

„Ja odpustil som ti už dávno a prišiel som sa pomstiť na zhubcovi nášho šťastia. Poneváč však on je už pred súdom Najvyššieho, nuž moja pomsta bude v tom záležať, že sa starať budem otcovskou láskou a pečlivosťou o jeho dieťa.“

„Ktoré zdedí meno i majetok svojho otca. To je moja vôľa,“ dodal dôrazne kráľ.

„Sláva, nech žije kráľ Matej! Nech žije spravedlivosť!“ volal hlučne shromaždený ľud.

*

Medzi tým, čo sa toto odohrávalo, kriesil hradný lekár Súlovského, pri čom použil všetky možné prostriedky, ale bez výsledku. Proti smrti nieto lieku.

Takto skončil sa zápas medzi oštepom a mečom, ktorý narobil tak veľký rozruch na celom hrade, že kráľ ešte ten istý deň odišiel. Po odchode kráľovom rozišli sa i ostatní hosti, bo veď nemiestno a krušno bolo ostávať u rodiny, ktorú taký nečakaný úder zastihol. Úbohá Blanka s tichým zriekaním niesla svoj ťažký osud. Celú noc bedlila, modlila sa tichej hradnej kaplnke, kde už nastávajúceho dňa mala manželskú vernosť prisahať mužovi, ktorý ju klamal, ktorý jej nikdy verným nebol. Ďakovala Pánu Bohu, že sa tak stalo a prv, než deň svitol, odchádzala z hlučného hradu do zátišia kláštora s pevným úmyslom, že život svoj posvätí Bohu a ostane nevestou Toho, ktorý je večná Pravda a Život.



[1] Letopis Mat. slov. I

[2] Mnohí hovoria, že krásna Dorota nebola dcérou, ale vnučkou jeho.




Ferko Urbánek

— dramatik, prozaik, básnik, autor vyše 50 divadelných hier s ľudovýchovným a národnobuditeľským poslaním, ktoré dodnes hrajú predovšetkým ochotnícke divadlá Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.