E-mail (povinné):

Jozef Gregor Tajovský:
Prvé prózy

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Miriama Oravcová, Jozef Vrábeľ, Ina Chalupková, Silvia Harcsová, Zuzana Babjaková, Nina Dvorská, Miroslava Školníková, Michaela Dofková, Boris Zápotocký, Daniel Winter.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 97 čitateľov

Rozprávky pre ľud

Černokňažník

(Skutočná udalosť)

„Keď razom strhne sa víchor, stmí sa ani v rohu a začne sa liať ako z krhly, už je isté, že černokňažník letí. — A pánbohchráň vtedy s ometlom alebo lopatou ísť pod komín: hneď je černokňažník dolu! Potom si ho chovaj, kým sa mu nepopáči odísť.

Raz sa stalo u nás, ale čo sme my vystáli za dva dni, nikdy to nezabudnem, a čo by som ešte raz — ďakovať Otcu nebeskému — taký vek dožila. Nebola som hádam ešte ani toľká ako ty, Jožko, ale tak ho vidím, tak to všetko viem, čo sa robilo, ani čo by som sa teraz na to dívala,“ rozprávala mi ako chlapcovi stará Žilová.

„Chlapi boli už druhý týždeň v horách pri dreve. Neboli sme doma, iba stará mať, moja mať a ja. Mohla som vtedy mať hádam deväť rokov. Bolo to pred večerom. Piekli sme chlieb. Uhlie z pece už bola moja mať, prijmi ju, Bože, na milosť, vyhriabla; chcela do nej ešte s ometlom. — Tu razom strhne sa víchor, až tak hvižďalo! Stará mať, Pán Boh im daj večnú radosť, prehovárali moju matku, aby počkala, kým víchor duť prestane, lebo vraj iste černokňažník poletí. Je pravda, že chvíľku čakala, ale potom povedala starej materi, že už víchor prestáva, že už musel preletieť. Cesto už utekalo z vahanov. Mať moja namočila ometlo a išla s ním do pece. Ja div že som neumrela od strachu. Hoc som sa oboma rukami držala starej matky, triasla som sa ani osika. Stará mať tiež sotva stáli na nohách od veľkého strachu. Všetky tri sme sa báli. Nebožká moja mať, hodná mladá žena, predsa bola najsmelšia, keď sa odvážila ísť s tým ometlom do pece. Víchor zas dul silno. Mať šťastlivo vymietla pec a vyťahovala už ometlo z nej. Tu raz zhviždí ani sto valachov, otvoria sa na pitvore dvere a iba keď hádam už tristoročný černokňažník vkročí proti nám do pitvora.

My by sme boli azda naskutku pomreli, aby sa bol ešte aj s tou ohavou, s tým šarkanom, čo sa na ňom nosí, dotrepal. Veď sám, bože, aký bol hrozný! Vysoký, chudý, oči ako päste, brada do pása, otrhaný, bosý — no strach a hrúza si to len aj pomyslieť, nie to ešte ho vidieť. Ako teda dvere otvoril a sa ukázal, ja som skríkla a bola som preč. Čo sa robilo s mojou matkou a starou materou, to som nevidela. Že sa tiež poriadne poľakali, to mi len potom, keď černokňažník už bol odišiel, vyprávali. Triasli sa vraj na celom tele. Keď ich on ale pekne: „Pochválen Pán Ježiš“ pozdravil, obľahčilo sa im okolo srdca. — Zatým vraj hneď moja mať namočila dva prsty do posvätenej vody a mňa ňou pofŕkala. Ja som sa precitla, stará mať si tiež vydýchli a plná strachu hladili ma po hlave.

,Či by ste ma, dobrí ľudia, neprenocovali?‘ začal on.

,Oj, veľmi vďačne, bárs aj dve noci,‘ odpovedali mu trasúcim sa hlasom stará mať.

,Sadnite si u nás,‘ núkala ho moja mať, keď utrela zamúčenú lavicu. Ja som nehovorila ani slova, len som sa triasla a bála sa aj len pozrieť na neho.

,No, netrápte sa, posádžte si vy len to cesto, veď sa už von tisne.‘

Mať moja pozrela na starú mať a vo dverách šepla jej do ucha: ,Ach, chvalabohu, že nám už len dovolil aspoň to cesto posádzať.‘

Keď sme cesto šťastlivo posádzali, vošli sme dnu. Černokňažník sedel pod pecou na lavici. Stará mať ho volali k stolu. On sprvoti nechcel ísť, na veľké ponúkanie však sadol si za stôl. Keď sa postruheň upiekol, mať moja ho pomastila, posolila, doniesla aj mlieka a sme sa navečerali. — Jedol aj černokňažník a veru za nás za všetky zjedol. Víchor sa už bol utíšil, ale dážď neprestával. Po večeri strachom umorená išla som spať. Či sa čo ešte zhovárali, neviem, lebo som hneď zaspala.

Ráno, keď sme povstávali, dážď sa lial väčšmi než včera. Černokňažník sa ma vypytoval, ako som spala, čo sa mi snívalo. — Ja som mu nemohla ani odpovedať. Matka so starou materou len po kútoch lamentovali, že kedy odíde.

Černokňažník bol veľmi málomluvný a my sme sa ho nič neopytovali.

Prišiel i obed a on neodchádzal. Kým sme sa naobedovali, dážď prestal. Černokňažník mnoho pozeral do obloka. My sme už tušili, že mu hodina odchodu prichodí, čo sa aj splnilo. Černokňažník poviazal svoje belasé staré strapy do batôžka, poďakoval sa za všetko, čo sme mu dali a ,zbohom, zdraví buďte!‘ odišiel.

My sme ho vyprevádzali až na cestu. Na otázku, že kde ide, odpovedal nám: ,Dnes ešte rád by bol za vrchom.‘

A vskutku, podvečer už ozývali sa spoza vrchu tupé hlasy hromu.“

*

Takto rozprávala mi toto stará Žilová ešte čo desaťročnému chlapcovi. Tak živými farbami mi to ona líčila, že mi tenže „černokňažník“ dlho bol pred očima. Behom rokov však farby zbledli, a v mojej mysli často spomínaný „černokňažník“ premenil sa na jednoduchého — takého, ako to ona videla — žobráka.

Keď nemám, nuž si aj počkám

Včera večer umrelo susedovi malé dievča, dnes bolo treba vyzváňať. Petrík — tak sa volá náš zvonár — odbavil si aj túto povinnosť svedomite. Ba, aby dokázali susedovi, ako sa patrí, priateľstvo, hompáľali, t.j. on, zvonár, jeho žena a chlapec, zvony ešte dlhšie než obyčajne.

Po vyzvonení, bárs sused skoro pod zvonicou býva, šiel mu Petrík oznámiť, že dievčaťu už vyzvonili. Je to zvyk. Nuž a kto za to z nás môže, že sused našiel mimo na truhličku ešte i na kus toho „potešenia“. Náš zvonár si teda šibol, ale iba za dve skleničky.

Predpoludním zvonilo sa druhý, predvečerom tretí raz. Nemusím dokladať, že potešenia nechýbalo ani po druhom a treťom zvonení.

Prišiel večer. Dedinský učiteľ, keďže je sám, vzal píšťalu a vyšiel do záhrady, aby rozháňal samotu, ktorá ho zo dňa na deň viac a viac pokúša — k ženbe. Pískal, ako vedel. V druhej piesni ho už sprevádzal Petrík svojím chrapľavým hlasom. Počul pískanie až do svojej chalupy, preštverigal sa cez plot a už bol pri učiteľovi. Lebo bárs je už starší, muziku akúkoľvek rád počúva a do tanca mu je tiež kedykoľvek, len by mal dačo v rožku. Tretej piesne už nebolo počuť; ale namiesto toho niesol sa tichým večerom hlasitý rozhovor. Bola už totižto aj žena zvonárova v učiteľovej záhrade.

„Ale iď mi domov! Keď si ty neporiadny, daj pokoj poriadnym ľuďom. Hybaj!“

„Ej — tvoju obyčaj ženskú! Ja som neporiadny?! Ublížil som ja kedy nášmu pánu učiteľkovi?“

„Ani najmenej,“ odpovedal učiteľ.

„No tak, čo ma ty budeš…“ a zvonár dupol krpcom. „Ešte mi tuto,“ a začal: „Žena, moja mlč mi, keď ja -“

„No nie, nie, len ty poď domov! Ešte máš slamu rezať. Čože dám zajtra krave? Nedeľa je.“

„Nedaj jej nič! I tak ju nedojíš. Nech sa napije vody.“

„Áno, nazdávaš sa, že je to tak s kravou, ako s tebou, keď sa napiješ, že už nepotrebuješ ani jesť. Tá kým sa nenažerie, nebude piť,“ narážala zvonárka a nato obrátila sa k učiteľovi mäkkým hlasom:

„Už len — prosím ponížene pána učiteľka — tomuto môjmu starigáňovi nemajte za zlé, že vám nedá pokoja. Veď on ani tak mnoho nevypil a je — no takýto, ako čiapka. Druhý vypije aj dva razy toľko a nič mu je. A on aby len za pohárček, už je ako tá… v blate.“

Petrík všetko toto s ovisnutou hlavou počúval, rukami odtískal ženu a čosi nezrozumiteľného šomral.

„Ach, nuž však on pekne prišiel ku mne; iba to, že nešiel dvermi, lež rovno cez plot. Tu som mu popustil kus miesta a on si sadol,“ — vetil učiteľ.

„Veď je on ešte, keď si to tak vezmeme, poriadnejší než mnoho iných gazdov. Ale aby ja nie, už by ho boli dávno vši zjedli. Čo sa mu ja — hriešna žena — natrúbim do tej sprostej hlavy, aby takto, lebo takto robil, a či ma poslúchne? Nie, ani čo by ho… jaj, taká som, ako na ražni. Preboha, nepiže už; vieš, že sa pánko (farár) hnevajú, keď tam musíš chodiť pre ten nešťastný kľúč a vidia ťa takého… No, nie a nie! On piť musí.“

Petrík, len že žena dokončila, vypäl hlavu a vtipne doložil:

„Ej, no, moja milá ženička! Bude ohovárať, a — tiež nevyleje.“

„No, veru, čo len ja… Keď nemám, nuž si aj počkám,“ podriekla sa zvonárka.

Rozišli sa.

Učiteľ tiež išiel večerať a cestou rozmýšľal nad dnešnými svojimi hosťami: opitým Petríkom a jeho ženou. On pije a ona — vraj — keď nemá, nuž si aj počká. To pravdu riekla; ona si počká, ale aj istotne vyčká, a tak pijú obidvaja. Gazdovstvo sa zanedbáva — dlhy rastú, bieda sa rodí a deti nahé túlajú sa po dedine.

Čarodejné drevce

(Skutočná udalosť)

Vyberali sme sa — môj starý otec a ja — už v nedeľu po službách božích na jarmok do Banskej Bystrice. Kázal mi totižto vyhľadať starú retiazku, lebo „tej by — vraj — bola škoda, čo má na rohoch“. Potom naložil mi ešte prichystať za dvere prút, „aby bol pri ruke“ a do vrecka kúsok chleba, „aby sa nám dobre vodilo“.

Kým som to všetko vyhľadal a prichystal, prišiel večer. Po večeri som si ešte vymastil, „aby si ich nevypľúhal“, čižmy a dal som sa do školskej úlohy.

„No, len už teraz hybaj spať, zajtra nám i tak prichodí včas na nohy… ak nechceme zaháňať,“ rečie mi starý otec hneď od prvej vety:

„Ja som malý, ale Slovák…“

„Veru spať; ktovie ako vám pôjde, aby ste sa zavčasu vybrali z domu,“ doložila stará mať.

Ja som chcel, aspoň že ovoňať naloženú úlohu, akoby tušiac, že zajtra — vzdor prepusteniu — príde mi ísť do školy. Keď ma ale: „Veď zajtra nepôjdeš do školy“ a „vezmi si knižku pod hlavu“ a podobnými rečami od učenia odvádzali, dal som sa konečne prehovoriť a ľahol som si.

Ešte sa živo pamätám na krásny sen, ktorý som v túže noc mal. Videl som sa pekne sediaceho za veľkým a dosiaľ slovenským voličom tak milým táfľom, pri — prepytujem — pálenčenej fľaši a teplej bravčovine. Videl som aj známych, môjho starého otca, ako sa na mňa dopytujú a tento ako im vďačne a rád odpovedá: „Dobrý chlapec.“

„Ale je to váš čeľadník, strýčko? Aký je poriadny!“

„Aba-á, dcérin, dcérin veru.“

Nuž ale ma aj mali za čo chváliť: skleničku som nikdy neprelial a radšej som odchľupol, než by bol ktorému z prísediacich viac podal; každému rovnako som meral.

No sotva som toto všetko stačil posnívať, už ma starý otec mykal za plece: „Synku, vstávaj, pôjdeme.“ Ja som dlho nemeškal. Utrel som si sliny z brady a vyskočil som ani ryba. Prežrel som z litrového hrnca kvapku mlieka, pochytil prút a už som aj stúpal za Rysuľou.

Bola ešte tma. Snehu bolo hodne pripadlo. Rysuľa vyskakovala, lebo bola mladá a o teľati sa jej — napriek tomu, že sme sa boli uzriekli ju čo štyri mesiace teľnú predávať — ani nesnívalo! Starého otca už bola „vyvláčila“, lebo miesto dolu, počala ho hore dedinou vliecť. Mňa už tiež bola raz kopla, no nie nebezpečne.

Blížili sme sa k prvému mostu. Dôjduc naň, starý otec, čo krok, zakaždým sa zohol a pichal rukou do snehu, akoby niečo hľadal. Mne ale nehovoril nič. Tu sa ešte raz zohne — most pri svätom Jáne je široký — krava sa mykne, on mi sotva stačí povedať, aby zdvihol kúsok nejakej triesky, ja kravu šibnem, tá ešte raz hodí hlavou — starý otec fuk do snehu a Rysuľa poď dolu dedinou. Chytro som strčil triesku do vrecka a hybaj za kravou; rozumie sa, s veľkým krikom a plačom.

Celý zaslzený bežal som asi štvrť hodiny cesty, ale Rysuľu som nedohonil. Toľké kroky, vlastne skoky merala, ani čo by ju všetci čerti boli naháňali. Bežať som už nevládal. Čo robiť? Ostal som stáť, aby si vydýchol. — No, chvalabohu, po malej chvíli zazrel som už dvoch chlapov — viedli Rysuľu. Nečakal som ani na nich, lež som sa zvrtol a nakoľko som si bol oddýchol, bežal som proti starému otcovi. On, chudák, božekujúc kríval sa dolu cestou proti mne.

„Či ju už chytil niekto?“

„Už ju vedú, aha, tamto,“ a ukázal som na chlapov.

„No už je to čert krava, ani nie dobré!“

„No, či sa vrátite, strýčko, a či len idete dolu s ňou?“ pýtal sa jeden z chlapov.

„Ani za ňu! Len ju ta uviažte, kozu pochabú; lebo tak ju zmlátim, že…“ odvetil starý otec. Chlapi priviazali kravu na jej staré miesto. Starý otec im ešte dal desať grajciarov a rezeň slaniny. Stará mať nepovedala ani slova, lebo videla, že je starý otec nahnevaný. Len bola rada, že sme ešte viac nemuseli behať za Rysuľou. Môj sen sa nesplnil a ja som musel ísť o ôsmej do školy.

Chlapci o veci už vedeli, lebo ešte som len dvere otvoril, už hneď sa celá škola dala do smiechu. Z toho som si ja ale nebol nič robil, keby ma len iná nehoda nebola potkala. A to tá, že som musel aj cez poludnie v škole zostať; nevedel som úlohu. No ako si starý otec zaumienil, že nebude druhý raz „čarodejné drievce“ hľadať, „aby chytro predal“, tak som si ja na lačný žalúdok umienil, že nebudem viac knižku pod hlavu, ale radšej pred oči klásť. Keďže som mal ale prísne prisľúbené, že dotiaľ nepôjdem domov, kým sa úlohu nenaučím, podoprel som si dlaňami hlavu a tak chytro, ako azda nikdy predtým, naučil som sa:

Ja som malý, ale Slovák,
Slovák s dušou aj s telom;
kto Slovákov nenávidí,
nie je mojím priateľom.

Šiel som pánu rechtorovi na dvere, že už viem.

Veršík som odrecitoval a ponáhľal sa domov. Stretol som už dievku — niesla v hrnčeku — halušky s bryndzou.

Otelený richtár

(Z ľudu)

V istej dedine mali richtára veľkého korheľa. Žena sa dosť s ním vadievala, ale to nebolo nič naplat.

Raz tiež napitý prišiel v noci domov a ľahol si na pec.

V túže noc otelila sa im krava. A keďže bola tuhá zima, žeby teliatko nezamrzlo, žena vyložila ho na pec k mužovi.

K ránu hodí richtár rukou vedľa seba a omaká teľa.

„Bože, žena, žena moja dobrá, či spíš?“ počne bedákať.

„Čože chceš, ty korheľ?“ volá žena nahnevano.

„Ach, žena moja, milovaná ženička! Len to, preboha ťa prosím, nikomu nepovedz! Pozri len!“

„Načože sa mám ísť pozerať? Či na teba, ty korheľ!“

„Ach, bože, veď som sa ja — šianam Pána Boha, aj ten boží oltár — — (stôl) o-o-otelil!“

Pre ženu vhodná príležitosť. Skoro porozumela a upotrebila ju.

„Preboha! Vari naozaj? Vidíš, vidíš, ty korheľ, už ťa našiel prst boží za tie tvoje neprávosti a ťažké hriechy! Trp! Tak ti treba!“

„Ženička, moja drahá ženička, tu kľakám a dvíham dva prsty k prísahe, že už nikdy, nikdy nebudem piť; len vezmi to teľa a nepovedz, čo sa to so mnou stalo. Ale, prosím ťa, nikomu nepovedz! Ja už nikdy piť nebudem!“

Žena odniesla teliatko, sľúbila mlčať a richtár nechal korheľstvo…

Kto neverí, nech si ešte raz prečíta.

Škoda suseda!

„Na kohože sa dnes potknem,“ myslel som si včera večer, idúc od priateľa.

„Chvalabohu, že na nikoho,“ pomyslel som si zas, keď som už za most prešiel.

„Nuž a na kohože ste sa teda potkli predvčerom?“ spýta sa dajeden z ctených čitateľov.

„Na môjho suseda Miša Lašku.“

„Ale nevravteže, nevravte; veď som ja toho človeka ešte opitého nevidel, a teraz by vari…“ povie ten, kto ho dnes nezná. Ani ja som ho ešte len pred polrokom nevídal opitého. Bol statočný, poriadny človek a malý, ale opatrný gazda.

Ba dobre sa opatroval. Veď zrútil starý dom a postavil si nový. Je pravda, že aj zo starého, čo súcejšie drevo povyberal a dal na nový, nuž ale len predsa staval od základu. A u žida dlhov nenarobil, to je to hlavné. Išiel radšej k pánu farárovi a ten mu potom obstaral vari päťdesiat zlatých, čo mu chybovalo k tej stavbe. Dom vystaval si hneď, čo sa sneh stopil. Potom obrobil si ešte svoje role.

„A aby som ja tých päťdesiat zlatých čím skôr vrátil, idem ja do toho sveta,“ povedal žene. „Veď akosi len okopeš aj sama a dačo ti len aj dievča pomôže. Vieš, tých päťdesiat zlatých by som rád čím skôr vrátil, a vo svete sa len predsa skorej väčší groš zarobí ako tu doma.“

Žene to lichotilo, že sa jej gazda tak o groš stará, a neodrádzala ho od dobrého úmyslu.

„Však len okopeme,“ povedala mužovi celkom pokojne, keď do sveta odchádzal.

„Zbohom, žena!“ a podával jej ruku. „Len sa už opatrujte, a vy, deti moje, dobre počúvajte mamku, kým ja prídem; potom vám čosi donesiem.“

„Mne bič,“ volá Matúš; „mne nožík,“ kričí Štefan; „a mne ručník, ale taký s kvetmi!“ prosí Žofka.

„Dobre, každému…“ vraví otec už na ceste a ponáhľa sa, aby ho kamaráti neodišli. Ešte raz kývol žene rukou a stratil sa medzi domami.

Žena utrela si oči a vrátila sa k práci.

Prvé dni bolo jej i deťom smutno bez otca. Ani tá práca nešla jej tak odruky, ako keď bol aj on doma. Neskoršie ale pomaly vžila sa do svojho položenia, a deti tiež keď videli, že tatko nechodia, prestali sa naň dopytovať. Zabudli ho — ako deti!

Práca rástla a žena musela sa usilovať, aby jej zelina a tráva ostredky nepoprerastala, aj žeby ľudia ju neohovorili, že si muža vystrojila do sveta a kapustu, zemiaky ani teraz nemá okopané. Žofka pomáhala tiež, čo mohla. Matúš pásol kravu a teľa, Štefan zabával malého Martinka.

Takto žena a deti doma. Akože muž vo svete? To nevieme. On písať nevie, nuž len čo po druhých odkazuje, ako sa má, že je zdravý.

Laško na tretí, štvrtý týždeň jej už nič neodkázal. Ona sa trápila, či sa mu dačo nestalo, či nie je chorý, a čo ja viem. Má sa ísť ponosovať! No to ešte! Veď by ju sto a sto ráz do dňa svet premlel, že žiaľom za mužom omdlieva.

Nevedela o ňom nič, ani či žije, ani či je mŕtvy. Trápilo ju to veľmi, že jej muž už nič neodkazuje.

K tomu keď si pomyslela, že ešte len o päť týždňov príde, zaliali ju slzy. „Ako ho len dočkám?“ často pýtala sa sama seba.

*

Mišo Laško je už tri týždne doma. Však — bohužiaľ — už nie ten, čo bol.

Ženu to hneď zarazilo, keď druhí prišli popoludní a on len v noci, aj to nie triezvy. „Čo sa to len, bože, stalo; veď on to nerobieval,“ pomyslela si žena, keď ráno našla iba osem grajciarov v mužovej taške.

„Vitaj, Miško, nuž akože sa ti vodilo v tom svete, veď si akýsi celý inakší. Ani si sa len vari tam neholieval?“ pýtala sa žena svojho zarasteného muža, keď sa zo sna prebral. „Veďže mi rozprávaj!“

„Čože ti budem rozprávať?“ spurno odvetil jej Mišo. „Iď a skús! budeš vedieť…“

„A deťom si čo doniesol?“ vždy len prívetivo dozvedala sa žena. „Včera mali sa už potrhať, keď iní prichodili a ty nie.“

„Čože som im mal doniesť?“

„No predsa dačo.“

„Azda…“ a Mišo vstal, ako sa bol v noci zvalil a pobral sa bez slova z domu. Žena tiež vyšla von a slzy blyšťali sa jej v očiach.

Od tých čias Mišo z krčmy ani nevychodí. Židia dávajú, lebo majú na čo. Darmo žena prosí, plače, zakazuje.

Zbožie za planého počasia jedno požaté, druhé na koreni skazu berie, deti a statok nemá kto opatriť, lebo úbohá moja suseda chorá sotva chodí, a ja potkýnam sa na jej muža v blate líhajúceho, tak, ako aj predvčerom večer.

Ó, ty nešťastné kamarátstvo a prekliate pálené, kde si zaviedlo môjho, predtým statočného suseda?

Bože, zmiluj sa nad rodinkou a vráť jej dobrého otca, muža, a mne striezlivého poriadneho suseda!

Skamenelá

(Povesť dohnanská)

Chudobnej žene, keď jej muž umrel, ostala iba jedna jediná dcéra.

Živili sa, ako mohli. V lete veru museli pilne pracovať, aby si, čo treba na zimu, nazhromaždili.

Tak to trvalo pár rokov, až z malej Aničky vyrástlo hodné a k tomu veľmi driečne dievča. A keď je dievča pekné, bárs by bolo i chudobné, nájde sa šuhaj po jej vôli. Mala už aj Anička svojho milého — Janka.

Dievča bolo veľmi krásne, pritom ale neposlušné, vzdorovité. Keď otec umrel, mať mu mnoho voľkala.

*

Bol krásny teplý deň, Štefana kráľa. Zvony z púchovskej veže už odzneli. Ľud poberá sa do kostola.

„Ponáhľaj sa, Anka moja, s tým obliekaním, aby si neprišla na amen.“

„Oj, ja veru nejdem do kostola. Ja pôjdem radšej na lieskovce.“[1]

„Nuž ani tú svätú kázeň nechceš počuť?“

„Čo len tú…! Môj Janko sto ráz krajšie káže.“

„Tak?! No len si už iď teda za tým tvojím ,kazateľom‘, keď ti sto ráz krajšie káže; nechže ti káže, ty bezbožnica. Ale mi ho domov nechoď, ak ma nemáš poslúchnuť, lebo…“ a pohrozila sa jej.

Hlavatosť Ankinu ani táto vyhrážka neprelomila. Akonáhle sa pristrojila, nepovediac ani slova, odišla.

Mať po chvíli vyšla von, aby sa presvedčila, či Anka ide do kostola, a či len predsa na tie lieskovce. Sotva bola na dvore, už počula veselý spev Ankin, idúcej úvozom ponad ich záhradu. Žlč v nej skypela a trasúcim, hnevu a žiaľu plným hlasom volá:

„No bodaj si pod prvou lieskou skamenela, aby som ťa radšej už nikdy nevidela!“ A vrátila sa do izby. V hneve ani nezbadala, že zvonia na pozdvihovanie, nebo je otvorené a kliatba vyšla rovno pred trón boží.

Anka vybehla už hodne vysoko pod vrch Dníšky zvaný a zastala; aby si vydýchla. Ako to už ľudia vo zvyku máme, že oddychujúc v boku, obrátime sa tvárou do doliny, tak aj Anka pozrela dolu a hneď aj zazrela svojho Janka tým istým úvozom driapať sa nahor. On ju tiež spozoroval a zrýchlil krok. Anka, vydýchnuc si ešte raz, zavýskne, akoby na znak Jankovi, že „tu som“; on ju doháňa, ona beží, čo jej len para stačí, aby sa mu ukryla.

Prišla už pod „prvú liesku“; lež tu, joj, koľká hrôza: stojí, ako stĺp, bledá ako stena, len rukami kedy-tedy kývne, akoby volala svojho Janka: „Poď, poď, milý môj, aspoň sa rozlúčme!“ Janko beží, chce ju objať, no neskoro, už len chladnú skalu zacíti v náručí svojom.

Anka skamenela.

Kristus s Petrom v mlyne

(Legenda)

Keď Kristus Pán so svätým Petrom chodili po svete, prišli raz do mlyna a pýtali si chleba.

„Chlieb sa ešte neupiekol,“ odpovedala im mlynárka; „ale počkajte troška, upečiem vám malý podymníček.“ Kristus Pán a svätý Peter sadli si pod stenu a čakali.

Mlynárka odtrhla kúštik cesta, rozvalkala a posadila do pece.

Ale čo sa nestalo? Z toho kúštika cesta narástol v peci taký podymník, ako lúka.

„Ej, ten im už len nedám!“ pomyslela si skúpa mlynárka. Odtrhla menší kúštiček cesta a posadila do pece.

Ešte väčší bol, keď ho vysadila, ako ten prvý.

„Ani tento im nedám,“ zase si len pomyslela mlynárka. Odtrhla teda ešte menší kúštiček a posadila.

Z toho sa upiekol najväčší z tých troch. Bola by mlynárka aj ten odložila, ale bolo už neskoro, lebo svätý Peter bol veľmi lačný a stál už v pitvore, čakal naň. Dala mu ho.

Ale čo? Peter bol veľmi hladný, chcel užiť z podymníka viac, než mu patrilo. A kým prešiel cez pitvor, roztrhol podymník a fuk jednu polovičku pod šatu. Druhú polovicu vyniesol von a rozdelili sa s ňou s Kristom Pánom.

Keď pojedli, pobrali sa ďalej.

Svätý Peter vždy ostával pozadu a po kuse pchal do úst ten podymník. Ale Kristus Pán, ktorý vedel o všetkom, keď už mal prežrieť, prihovoril sa mu a svätý Peter, nechcejúc sa prezradiť, musel podymník chytro vypľuť.

Tak sa mu minula celá polovica, čo nič z nej neužil.

A z toho vypľutého podymníka rastú — vraj — teraz huby.

Dobré srdce

„Prišiel som,“ rozprával mi jeden mladý učiteľ, „do školy opustenej.“

Predchodca môj, chudák, chorľavý, trápil sa, ako mohol, bez pomoci, až kým ho nevyniesli.

Ja teda vyvolený na jeho miesto so všetkou chuťou a silou začal som pracovať. Žiakov, ako to býva, mal som všelijakých, dobrých i zlých. Medzi nimi Janko Chudý, desaťročný žiačik, bol aj taký aj taký. V škole pozoroval, domácu úlohu ale nikdy nevypracoval. ,Prečo si, Janko, nenapísal, alebo sa nenaučil?‘ Chlapec neodpovedal. Pustil sa mi do plaču.

,Hja, Janko, ostaneš tu. Po vyučovaní si to napíšeš.‘

Chlapec ostal a napísal si, alebo sa naučil.

„Raz tiež tak — hádam v treťom-štvrtom týždni,“ pokračoval po malej prestávke učiteľ, „zdržal som ho tiež po hodine. Ja som si vzal akúsi knižku a Janko, keď sa vyplakal, počal si písať úlohu. Sedím u stolíka asi štvrťhodinu, keď sa otvorili na škole dvere a vstúpil do izby starý, ošúchaných šiat človek; opieral sa o palicu. Vídal som ho už aj predtým vše na dedine, ale okrem pozdravenia som sa ešte s ním nezhováral. Janko, ako tento starý človek dnu vstúpil, pustil sa do plaču.

,Pochválen Pán Ježiš!‘

,Naveky! Čože ste mi doniesli?‘

,Ach, čože by som vám ja, chudobný žobrák, pán učiteľko, mohol doniesť? Ale, ak by ste sa nehnevali, tuto môjmu Jankovi by som dal kúštik chleba,“ a vyňal z vrecka hodný krajec.

,Nuž, len mu dajte,‘ dojala ma prosba starcova i Jankov plač.

,No na, syn môj,‘ podal mu chlieb, ,a pekne si napíš, čo si máš. Na večer prichystám ti dačo teplô. Aj oleja kúpim do kahanca,‘ tešil otec Janka, ktorý aj plakal, aj sa usmieval a podaný chlieb rozlomil na dvoje a — iba keď povie:

,Ňaňka, veď ste vy hádam tiež odvčera nejedli, tu máte polovičku,‘ a podával mu polovicu z toho chleba.

„Ale čo nepovieš?“ pretrhol som učiteľa v reči. „Ty že si čo na to?“

„Nuž tak sa ma to dotklo, že som musel von vyjsť, aby sa hlasite nerozplakal nad dobrým srdcom žobrákovho synka.“

Na mylných cestách

(Z učiteľových zápiskov)

Bolo to minulej jari. — V blízkom meste bol jarmok. Šiel som dedinou rozmýšľajúc, či aj ja mám ísť na jarmok.

Nemám síce ani čo kupovať, ani čo predávať, myslím si, ale hádam len idem. Dobre je to, keď človek obzrie si svoj ľud aj na jarmoku. Prečo? Nuž každý len odkladá na ten jarmok a potom sa to už je, pije, obyčajne viac, než patrí.

Ej, pôjdem a presvedčím sa, či je tomu skutočne tak.

Po raňajkách pojal som palicu, zamkol dvere a poď na jarmok. Sotva prejdem asi sto krokov, už čuť prenikavý detský plač. Zrýchlim krok a hľa: malý, trojročný Paľko Smidov vyzerá von oknom a plače.

„Chceš ísť dolu, Paľko? No poď, zložím ťa.“

Ale Paľko von nechce, lebo by vraj Apolienka plakala, „keby sa obudela“.

Chlapca som sa viac nedozvedal, len aby som ho, spomínajúc mu mamku alebo tatka — viac nerozplakal. Vedel som, že títo už nie sú doma.

„No neplač, neplač, Paľko môj,“ tešil som chlapca, podávajúc mu grajciar. „A von oknom nevyzeraj, lebo spadneš.“

„Šak už nebujem,“ vetil Paľko; prestával plakať a ťahal sa naspäť do izby.

Susedia, že by som ich bol naprosil k akému-takému dozreniu na Smidove deti, tiež neboli doma.

Ale snáď ho ten grajciar uspokojí a nebude plakať, pomyslel som si. Čo si však počne, neboráčik, ak sa Apolienka prebudí? Ktovie, či im nechali rodičia niečo jesť? Ja sa — myslím si — poponáhľam, a kde ich nájdem, tam im budem dohovárať, že to nenie pekne: deti tak nechať. Za dobrej pol hodiny došiel som do mesta.

Ale kdeže nájdem Smidovcov? Predávajú, kupujú, v krčme sedia? To ťažko uhádnuť.

Pýtal som sa mnohých, kde asi môžu byť Smidovci?

„Ja, zaisteže pri oldomáši; lebo prasa predali. Čože by ste radi?“

„Ej, kdekoľvek ich nájdem, ale veru im poviem, že sú neporiadni, keď tak nechávajú tie drobné deti. Pomyslite si,“ hneval som sa, „samotné sú v izbe.“

„Prosím vás,“ a hodila rukou statočná suseda. Bola by mi ešte zaiste niečo riekla, ale ja som sa pobral ďalej.

Chodil, hľadal som, dopytoval sa a Smidovcov len predsa nikde nič.

„Tam boli, tam som ich videla,“ odpovedali mi susedky. No, keď som ta, lebo ta došiel, už ich tam nebolo.

Blížilo sa poludnie. Smidovcov už reku nenájdem, čo budem tu robiť? Pozerať po opilcoch? To je hnusné! Čosi som poobedoval a hybaj k nám.

Ľudia išli už pomaly z jarmoku. Pripojil som sa i ja k mojim známym. Jeden povie to, druhý to; ten sa zastaví, tá postojí, a tak, bárs sa to vidí, že človek uchodí, predsa to len dlhšie trvá, než keď ide človek sám. — Išli sme k nám vyše hodiny. Sám to prejdem zľahka za tri štvrte.

V dedine bolo už, pravda, živšie. Doma ponechané dietky ruka v ruke s vyjasnenými tváričkami postretávajú človeka a vypytujú sa: či ste nevideli moju mamku, strynú, tetku? — a kto by to porátal koho ešte.

„Čože je nového v dedine?“ pýtam sa hneď v tretej chalupe.

„Ale len si pomyslite, tá neporiadnica Smidová, ale aj on! Odišla vraj obe deti do jarmoku. To väčšie má vám celú tváričku dobitú, lebo vraj z okna spadlo, a pre to menšie, že akéhosi chalana vystrojili dnu oblokom. No či sú to ľudia?!“

„A už sú doma?“

„Ale čoby boli! A predali vraj hneď ráno to jakési prasa.“

„Ej, to je už,“ krútili hlavami so mnou idúci a nechali ma.

Chudák Paľko nemohol zadržať daný sľub: „Šak už nebujem“. Ľutoval som ho v duchu.

Nuž a kde sú Smidovci?

Počkaj, ctený čitateľu, tí neprídu až k ránu, keď ich zima spoza zákopy zdvihne.

O, či by vám nebolo lepšie, detičky, čo by ste sa neboli v to ráno už prebudili? Zaiste, lebo rodičia vaši — sú ešte vždy na mylných cestách.

Lakomosť

(Povesť pohorelská)

Boli raz dvaja bratia. Jeden bol čižmárom a druhý sedliačil. Tento bol bohatý a tamten nemal nič.

I vybral sa raz ten čižmár svojim deťom dačo hľadať, lebo už nemali čo jesť a bol ich celý kŕdeľ.

Išiel len, išiel, až došiel raz k jednej veľkej skale. Ďalej nevládal, a bola už i tma. Ľahol si teda za kríček k tej skale, že ráno, keď svitne, pôjde ďalej. Zaspal.

Ráno, ešte sa len brieždilo, prebudil ho akýsi zhovor. Otvorí oči a čo vidí? Hrôza! Z tej skaly, pri ktorej leží, sype sa dvanásť chlapov. Boli to zbojníci. Div, že tam strachom neumrel, kým vyšiel posledný, a „seksament, zatvor sa!“ skala sa zatvorila.

Vyšlo už slnko, a milý čižmár ako zmeravený ležal za kríčkom.

„Poručeno Bohu,“ bojací vošiel ku skale a „seksament, otvor sa!“

Skala sa mu otvorila. Staveným dychom, s „Otčenášom“ na ústach vošiel dnu.

Všetko samá chyža, a v nich? Ako u zbojníkov: čo si len chcel! Najviac bolo ale peňazí. Čo tu začať? Meškať sa dlho nemohol. Nabral si teda „z tých zlatých“, a žeby mu ťažké neboli, sadol na koňa (boli tam štyri) a poď preč.

Príduc domov, poslal svojho chlapca k strýkovi štvrtku požičať. Tento bol zvedavý, čo to len chce ten jeho brat merať.

„Ale počkaj, natriem dno štvrťky smolou, azda sa len dačo prilepí na ňu.“

Tak sa aj stalo. Prilepil sa veru jeden — dukát.

„Čos‘ to, brat môj ľúby, premeriaval? Veď zrna ty nemáš, nuž čo takého?“ pýtal sa sedliak čižmára, dukátom, čo sa na štvrťku prilepil, privolaný k svojmu bratovi čižmárovi, za ktorého sa ináč hanbil a ho ani nenavštevoval.

„To a to, brat môj,“ a vyrozprával mu, ako ho Boh požehnal.

„Z toho by sa i mne zišlo,“ pomyslel si sedliak, a že bol smelého ducha, hneď na druhý deň šiel ta pod tú skalu.

Nespal celú noc, čo čakal, či už skoro pôjdu von tí zbojníci.

Vyšli; načítal ich dvanásť. Posledný zase to povedal, čo tamten, keď bol pri skale čižmár:

„Seksament, zatvor sa!“ a skala sa zavrela.

Nemohli byť zbojníci ďaleko, už netrpezlivý sedliak zavolal:

„Seksament, otvor sa!“

Skala sa mu otvorila a on vošiel dnu. Len sa tak všetko svietilo od zlata a striebra. Bol by už začrel hrsťou do dukátov, iba keď ho dlbol ktosi odzadu. Bol to jeden z „dvanástich“, ktorého v čítaní zmýlil, lebo ich vyšlo len jedenásť a nie dvanásť.

Netrvalo to ani za okamžik, už bol sedliak na dve poly. — Tak skončil svoj biedny život.

Doma plač a nariekanie, lebo už tretí deň, čo sedliak z domu odišiel a nevracia sa. Čižmár už tušil, čo mohlo sa prihodiť jeho bratovi. Vzal teda tri vrecia a že ide brata hľadať. Vedel, kde ho nájde, lebo znal brata a jeho lakomosť. Skutočne, našiel ho tam v skale — preťatého.

Slzy mu padali, keď ho zbieral do vreca. Do zvyšných dvoch nabral si ale ešte tých dukátov, vyložil všetky tri na tie tri kone, ktoré bol tam nechal v ten deň, keď ho to tak Pán Boh požehnal.

Po čase došli do tej istej dediny, skadiaľ čižmár a nebohý brat jeho sedliak boli, dvaja z tých zbojníkov i s jedným koníkom.

„Či by ste nás, pán krčmár, neprenocovali?“

„Ja veru vás nemôžem, ale choďte tamto k tomu človeku, čo nemal nikdy nič a teraz má už štyri domy a je boháčom, ten vás azda,“ odporúčal im krčmár známeho nám krčmára, ktorý ich potom vďačne prenocoval.

Ráno, keď zbojníci odchádzali, tie štyri kone mali sa strhať, čo si poznali svojich predošlých gazdov. Nebolo ani zbojníkom viac treba. Všetci dvanásti zachytili sa do tej dediny pomstiť sa čižmárovi.

Tu, ako sa hrnú do dvora, iba keď vám — div divúci — zavolá malé polročné čižmárovo dieťa z kolísky:

„Otec, vezmite si ten nožík, čo mi pupček s ním odrezali, a na dvere napíšte spakruky kráž trojkráľovou kriedou.“

Zbojníci boli už pod oblokom. Čižmár dlho nemeškal, ale urobil tak, ako mu to malé dieťa kázalo.

Zbojníci vošli dnu a posadili sa rovno za stôl. Čižmár chytro i okolo zbojníkov spravil kráž a títo nemohli sa viac ani hnúť od stola.

Najprv zle-nedobre. Keď ale videli, že to tak nepôjde, začali čižmára už i prosiť, aby ich len pustil, že oni odídu preč. Čižmár ich teda odonačil a tí šli ta, skadiaľ boli prišli.

Až Boh dá…

Matúš Molej, obyvateľ poctivej trenčianskej obce Smolíku, konečne odhodlal sa darmo Bohu slúžiť, to jest: prijal úrad kostolníka.

„Darmo“ píšem preto, lebo za päť zlatých do roka slúžiť, to je viac darmo ako za plat.

On síce nemal veľkú vôľu k tomu, lebo mu prišlo na myseľ, že nielen kostolníkom, ale v týždni aj miništrantom bude, ak bude.

„A keby aspoň miništrovať vedel,“ vymlúval sa žene, keď ho tá neprestajne k prijatiu tej bohumilej služby mala.

„Čo len to; vari by si neznal ,amen‘ povedať, alebo knižku na druhú stranu preniesť? A čo len toho vína naliať, — to potrafí aj malý chlapec, nie by si ty neulial…“

„Aha, ty sa nazdáš, že je to len tak vína naliať ako mlieka z hrnca! Kvapka vína, a i to načim až vari na štvoro rozdeliť. Len iď a uvidíš, že to neuhádneš. To je nie ,nedošlo mi, musím pristať i na tom.‘ Veru nie, žena moja.“

Tak presvedčivo hovoril Matúš tieto slová, že nemožno, aby jeho Zuzka znala čo len slovíčko ďalej odporovať. Veď sám bol presvedčený o pravdomluvnosti svojej, a žena by vari…

Nevedel, čo tá má za lubom.

„Oj,“ hodila rukou Zuzka, „veď som hádam nie taká sprostá! Keď sa odťahujú, len viem, že je už dosť. To iba neplatná tvoja výhovorka. Nechce sa ti každý deň do kostola, nuž preto sa vymlúvaš,“ už skoro vyčítavým hlasom spustila Zuzka.

„Eh, čo by sa vymlúval!! Už len ale viem, čo je to Konfliteor, a ty máš dobrú hlavu, ale sa ani do roka nenaučíš; no, a bez toho miništrovať nemôžeš. A potom keď sviatky prídu, tam načim rozum pozbierať, aby človek nepomýlil. Len jedno ti poviem. Pred toľkým svetom obslúžiť, alebo prevelebnú sviatosť okadiť, to nie je pletka. Drgneš trocha, rozsype sa ti oheň, máš posmech do smrti. A náš pán sú hádam taký, že by ti prehliadli?!“

Bez prestania vše ostrejším, vše tichším hlasom dôvodil Matúš, pričom svoju fajočku z jedného kútika do druhého prekladal a vše len odpľul a pozrel na ženu.

Zuzka pilne vyšívala, však tiež pozorne sledovala muža a pripravovala sa na odvetu.

„Ale čo by to bolo,“ začala uštipačne, keď Matúš skončil; „švagrov chlapec nemá iba desať rokov a uhádne navlas…!“

„Ja“ — pretrhol ju Matúš, „vtedy som sa ani ja nebál. Hádam si ma neraz videla.“

„No veď to, keď si vtedy znal, znáš i teraz. Človek je nie taký sprostý, aby — čo sa dnes naučil, zajtra už zabudol. Ja som len žena a viem ešte aj to, keď ma prvý raz do školy viedli. Čo by to tam podaromne reči šíril! Len sa ti to nevidí — nuž to je — zato nás aj Pán Boh tak požehnáva“ — a Zuzke stislo žiaľom hrdlo.

Hoci, ako sú spolu na druhý rok už, im nič nezhynulo, predsa tie posledné slová prevládali Matúša.

„Nuž dobre, keď už tak si to žiadaš, ja budem tým kostolníkom; ale potom sa mi nebudeš posmievať, keď mi to nepôjde tak, ako sa ty nazdávaš,“ výstražne podotkol Matúš.

Zuzka prestala vyšívať a urazená pýtala sa muža:

„A kedyže som sa ti ja z čoho vysmievala?“

„Nuž ešte si sa mi nie,“ zahanbený pozrel Matúš na Zuzku, „ale ma to predsa len mrzí. Ja sa okúňam ísť k pánu…“

„Ale chlap a báť sa!“ živším hlasom prehovorila Zuzka, vediac, že ho už nakriatla. „Ja baba a nebojím sa. Iďže, iď, keď to také povie,“ posmeľovala ho Zuzka.

„No, teda idem,“ vstal Matúš od ohniska. „Ale ak ma pán neprijmú, to bude aj tebe hanba, Zuzka moja! Vieš, aký sú pán.“ Bol by jej aj ďalej o pánu farárovi hovoril, aký je prísny, no hneď ho pretrhla:

„Veď my chodíme do kostola a na katechizmus sme tiež riadne chodievali, teda na nás nemajú sa prečo ťažkať. Len ty iď, veď je to pekne, keď môže človek Bohu slúžiť, a odplata nás iste neminie,“ upevňovala sa vo viere Zuzka a myslela si, že i Matúš jej už rozumie; ale ten nevedel o príčine, prečo ho chce mať Zuzka kostolníkom.

Matúš ďalej vyhovárať nevedel, vzal širák, prehodil čistú halenu a pošiel do fary.

„Povedať ale nikomu nemusíš, kde si bol, aby reči neboli,“ prišla už i Zuzke možnosť nezdaru jej úmyslu na pamäť.

„Len ani ty nevrav,“ vetil Matúš už na odchode svojej žene.

„A či si pravou vykročil?“ spytovala sa Zuzka, idúca do pitvora za Matúšom.

„Ani sám neviem,“ odpovedal zamyslený Matúš a šiel. Zuzka vošla, sadla na svoje miesto pod oblok a slzy zjavili sa v jej očiach.

„Keby ho, bože, ten pán len chceli, ani tú piatku by som neprijala. Požehnal by nás Boh na inom.“ Takto a podobne dumala Zuzka, kým bol Matúš vo fare a vše, vše len kukla do obloka, či už nejde.

„Ha, už ide, môj Matúšek!“ vzdychla Zuzka, keď ho zazrela. „Ach, ,hviezdo jasná, Panno krásna‘,“ ako prestrašená skočila Zuzka, točila sa po izbe a nevedela, či má ísť v ústrety a či ho len počkať. Išla, bežala by, ale čo by svet? Aspoň von, na dvor, hádam jej kývne.

„Ani len nepozrie pred seba,“ šepkala si sama sebe. „Matúš, veďže, či ma nevidíš?“ hlasno volala proti nemu.

„No, len sa neblázni, veď si ty s tým aj mnoho vyhrala, že máš muža kostolníka,“ nevrhlo povedal Matúš; lebo by bol radšej býval, keby ho neboli prijali, ako takúto ťarchu dobrovoľne prevziať.

„Tak prijali ťa? Veďže mi doprosta povedz,“ zvedave tázala sa Zuzka, akoby nebola počula, čo Matúš už raz povedal.

„Pravdaže, a ako radi! Že už koľkých nahovárali, prosili, a ani jeden, a že ja dobrovoľne.“

„Ach, Matko svätá, Matúš môj!“ objala ho kolo krku, „teraz nám už skorej dačo Boh, Otec nebeský požehná!“ a zaplakala.

„Kieže si mi to povedala, bol by som hneď išiel. Nuž ale aj tak, až Boh dá, nebudeme vždy sami.“

Zuzka rozložila oheň, že uvarí dáku večeru, z ktorej by už tak rada nadelila aj tomu tretiemu „požehnaniu“.

Pre nerozum

„Nuž ale či už raz nevieš dačo inšie uvariť? Len vždy tie krumple a len krumple,“ dohováral Nácko svojej žene Pepe, keď mu deň po deň len krumple predkladala.

„Veď tak, ľa, gazda starostlivý,“ skočila doň ako osa žena, „zberáš sa už vari tri týždne po toho dákeho bravca a predsa sa nemôžeš skrochmeliť do toho mesta. Vše fujak, vše pľušť, zase veľká zima, a vždy máš akú-takú výhovorku, prečo nemôžeš ísť. Ale uvidím, či pôjdeš zajtra,“ sekala mu do živého Pepa.

„Pôjdem, pôjdem, len mi už neváľaj ako do válova. Ty sa nazdáš, že je to len tak kúpiť,“ chcel ju poúčať Náco, ačkoľvek ešte ani on nikdy predtým nebol brava kupovať. Lebo tých päťatridsať zlatých, čo mali na brava, tiež len erbovali po otcovi. Do mesta tiež málo chodili; zajedno že bývali obďaleč, a za druhé, že nikdy nemali čo predávať. A soli, múky a dáku škvarku tej omasty kúpili aj doma u žida.

„Ale čože by to bolo brava kúpiť, keď má človek peniaze,“ vysmiala Pepa Náca. „Ženy idú a dobre kúpia, a ty by si…“

„No dosť, prestaňže už na tej trlici,“ hneval už Náca toľký posmech.

„A akúže ja mám trlicu? Nemám ja — ďakovať Bohu — také poriadne ústa ako druhí ľudia?“ skoro plakala od zlosti Pepa. „Ešte mi takô povie, že ja mám trlicu! Nuž ty že už — odpusť, Bože — čo máš? Visí mu gamba ako, ale už ani radšej nič nepo —“

„Veď aj načo? Ten tvoj ňufák je azda kaľavnejší, či čo?!“ nemohol sa zdržať Náco odpovede a vykríval sa do komory. Lebo — nestresci nás, Bože — ale Náco veru trocha zakyvkuje na ľavú nohu. Hja, kto sa trápi, robí, u toho to nie div. A on veru od maličkého mala musel robiť.

Pepa ešte dlho šomrala, šomrala, ale keď sa jej nemal kto ozvať, zatíchla a ľahla si spať.

Náco tiež, keď ho zima v komore prebrala, vošiel do izby a položil sa na odpočinok.

Ráno vstali ako med, ani čo by sa neboli večer vadili. Pepa uvarila fruštik a Náco, keď sa najedol, vzal peniaze a poď po brava. Pepa ho pekne vyprevadila až pred dom.

„Teda prichystaj čo treba, my sa budeme ponáhľať,“ nakladal jej ešte raz na ceste.

„Ale či ma, Nácko, za takú sprostú uznávaš?“ ťažkala si Pepa.

„Čoby — len už potom podlož pod kotol, aby voda vrela, keď prídeme. My sme hneď tu,“ chcel ešte dopovedať Náco, čo mal na jazyku.

„Dobre, dobre; len doň tiež nezabudni! Ja viem, čo mám robiť,“ zavolala mu žena a vrátila sa do izby.

Náco ani neprišiel dobre do mesta, už mal brava. Hneď v ulici zjednal, vyplatil a vrátil sa domov. Načo by aj bol vyberal? On mal od rána len na takého ľahšieho chuť, na vyšších nohách, „čo mi — vraj chytro vybehne k nám“. A tu práve taký sa mu naťapil. Teda načo darmo meškať? „Za ten čas, kým pôjdem medzi bravy a budem sa preberať, som skoro doma.“

Išiel, a iba keď už bol na polceste k domovu, prišlo mu na um, že mal aj do brava kadečo pokúpiť. Ako teraz?

„Počkaj ma, pujško, tu, veď som ja zabudol do teba pokúpiť,“ prehovoril k bravovi, zapchol palicu do snehu a uviazal žinku o palicu. Brav ale nechcel čakať.

„Teda choď domov, keď sa ti tu nepáči,“ pustil brava po ceste, vzal palicu do ruky a poď behom naspäť do mesta.

„A len ta choď, kde sa bude kadiť, veď ťa moja žena pustí, len jej povedz, že som ťa to ja, Náco, jej muž, poslal. A tej vody aby zvarila!“ odkázal ešte po bravovi svojej žene a myslel si, že bude všetko v poriadku.

Ľudia, čo ho stretali, až tak zastávali; no on nepristavil sa pri nikom. Na otázky, kam beží, čo beží, odpovedal skrátka: „dolu“, alebo „do mesta“.

Dôjduc k prvému sklepu, ešte vo dverách pýtal si „do brava“.

„A čo si to rozkážete?“ pýtal sa ho žid-sklepník.

„Nuž veď to už viete, čo ženy brávajú. Ja som už veru zabudol, čo to všetko má byť: soľ, korenie…“

„Dobre, veď ja to už viem, čo treba. Len či je veľký ten bravec?“ pýtal sa sklepník.

„Nuž taký za tridsať zlatých.“

„Viem, už viem; len do čoho si to vezmete?“

„Hm, nuž hádam aj do tejto baranice sa mi to vmestí,“ strhol čiapku z hlavy. A žid mu nameral, čo bolo treba — všetko do paklíkov a spolu do baranice.

Náco vyplatil, stisol čiapku pod pazuchu a poď. „Lebo ten je už aj tak doma,“ pomyslel si na brava.

„Treba mi uháňať za ním,“ šomral k sebe po ceste; „lebo ten má veru ľahšie nohy ako ja.“ A čím sa väčšmi ponáhľal krívajúc, tým viac posýpal cestu tým, čo bolo do brava.

Kým domov došiel, neostalo mu iba trochu na spodku čiapky z tej miešaniny a uši mu už boli skoro odmrzli v tuhej zime. Kdeže by nie — bez čiapky! —

„Ačak som hodného vybral?“ celý natešený pýtal sa od očakávajúcej ho už ženy, keď pred dom došiel.

„A kdeže je?“ udivená pýtala sa ho Pepa.

„Nuž či neprišiel?“

„Nuž nie! Akože mal prísť, keď ty len teraz ideš!“

„Veď som ho popredku poslal!“ objasňoval vec Náco.

A pre nerozum tých Vianoc klobás nejedli.

Starého otca rozpomienky

I.

„Deti moje, deti,“ začal starý otec, keď sme mu fajku zapálili, „už ja dlho nebudem medzi vami. Nuž ale, poručeno Bohu; dosť som sa natrápil za sedemdesiatsedem rokov. Bože, keď si len pomyslím,“ a tu starý otec založil si dlaň na čelo, „čo som ja vystál za toľké roky, to nikdy nikto na tom svete,“ a utrel si dlaňou oči.

„Na tretí rok mi bolo…“

„Veď ty to už aj vieš, či na tretí, či na štvrtý, jaj,“ zastarala sa mu posmešne stará mať do reči a krútila pochybne hlavou, prižmurujúc oči. To ho pohlo.

„Na tretí!“ zopakoval dôrazne, „a to na môj dušu!“ a ešte sa aj do pŕs búšil.

„No, či by sa ja na to kliala, čo bolo pred sedemdesiat rokmi?“ zase sa mu len zamiešala stará mať a starý otec dupol krpcom, zamlčal sa a potiahol tuhšie z fajky. Chvíľu ostalo ticho.

„Ale pre mňa vrav,“ opravovala sa stará mať.

„Tak teda ma nemäť… Na tretí, ja viem, že na tretí rok mi bolo…“

„Nuž ale predsa, čo by to len také tárala, čo to nemá ani hlavy ani päty,“ zase ho len mýlila stará mať, ale už vstávala z lavice.

„Ale ba, veď tí (to už ako že my, deti) aj budú z toho veľa vedieť,“ ozvala sa i služobná spoza sporišťa, zaiste chcejúc nadŕžať starej materi, svojej gazdinej.

„Keď sa vám nepáči, veď vy nemusíte počúvať; nikto vás nenúti. Choďte spať. Ráno aj tak aby vám deväť ráz trúbil, kým sa skrochmelíte,“ bránil sa starý otec.

„Veď my aj ideme,“ povedala, „a svetlo že nebudete dlho páliť, lebo je olej drahý,“ skončila ešte vo dverách stará mať a vyšla aj so slúžkou.

Ja som chcel lampu stiahnuť, no starý otec nedal.

„Nechaj; vari by sme ešte na olej nemali, chvalabohu! Čože, či ona zarába naň? …sás dobronivá!“ zahrešil.

Lampu som teda nechal tak.

„Čože som chcel povedať? Už ani neviem.“

„To, keď ste mali na tretí rok a keď ste spadli,“ pomáhal som mu ja.

„Ozaj, tam som začal, ale ma tie kátle pomýlili. No ale počkaj, ty stará, aj s tou tam na tom vrchu! Just, natruc obom, zapáľ mi ešte, Pepko, ale vyškriab,“ rozhorlil sa starý otec. „A ty, keď sa ti drieme, choď spať, my sa budeme s Pepkom ešte zhovárať,“ posielal starý otec mladšieho brata, lebo počul — vidieť, už málo videl — že sa mu zívlo.

Na nešťastie pri vyškrabovaní pripchal som vo fajke uško.

„Ej, aj ty si len taký!… Na, odlož a dohán mi tam polož do tašky. Musíš mi ju zajtra ráno prepchať. Teraz choď, choď, už aj ty ta, spať,“ namrzel sa starý otec aj na mňa. Dosť som ho prehováral, že to hneď bude, on nie.

„Nič! Zahas lampu ta, ja ešte budem sedieť.“

„Dobrú noc!“

„Pán Boh daj!“ skoro mi ani neodpovedal starý otec, a to všetko len pre tú fajku, lebo ma ináč radšej mal než to svoje oko v hlave, na ktoré ešte trocha videl.

II.

„Starý otec, a či ste sa veľmi udreli?“ začal som na druhý deň pri večeri.

„Veru veľmi, synku, lebo okno u Hatalkov v Podlaviciach, hah, skoro ešte raz tak vysoké, ako naše.“

„Nuž veď ste mi na závoze povedali, že keď tento dom stavali, že ste to vtedy spadli,“ dovolil som si opraviť starého otecka.

„Ľa, nuž či ja viem, čo ty chceš? Ja som myslel, že vtedy, keď som to bol na tých nešťastných záletoch v Podlaviciach.“

„No, starigáň, o čom by už zase deťom mliaždil. Čo by ináč nemali o tom ani počuť, nuž ich ešte sám učí,“ zavrátila ho stará mať a oprela lyžicu o misku, ako že už „Pán Boh zaplať“.

„Ale veď im tí budú…“ zamiešala sa aj dievka, ktorá tiež s nami jedla. No nedopovedala, lebo starý otec ju hneď okríkol:

„Ty čuš! Ty si tu najmenšia pani! Nuž čože?!“

Dievka zamĺkla. Stará mať už potom tiež len zväčša posunkami trúfala si pochybovať o pravdivosti slov starého otca.

„Teda ticho, lebo hneď bude z chrbta bubon. Ja vám dám… starieť sa mi do reči,“ k tichosti napomenul ešte raz starý otec gazdinú a dievku.

„Na tretí rok mi bolo, to sa tak pamätám, ako dnes. Čože vaša pamäť, deti moje, ale moja! Sedemdesiatsedem rokov mi už minulo, a tak to viem, ani čo by teraz… Mal som tri roky, nie, len na tretí, tak porátaj, synku,“ obrátil sa ku mne, „kedy to bolo.“

„Pred sedemdesiatimi piatimi rokmi,“ porátal som, pravda, s pomocou dievkinou.

„No tak,“ pokračoval starý otec, „pred päťasedemdesiatimi rokmi to bolo, čo som prvý raz zo strechy zletel.“

Brat sa na to rozosmial a mne do plaču nešlo. Stará mať a dievka tiež sa smiechu nezdržali. Len starý otec ostal vážnym.

„Ale veď to len aj bolo somárstvo, tam nechať rebrík pod nohami! Čože taký chlapec vie, kde ho nešťastie čaká,“ a tu trocha starý otec odbočil. „Azda že vtedy boli také školy, ako teraz? Ešte aj pre takýchto, odpytujem pekne sopľošov,“ a ukázal na brata, ktorý už druhý rok do „úvody“ chodil. „Alebo že vari také, ako Maco (najstarší brat) chodil? Ani slychu, ani chýru, syn môj, o takých školách. Ale je to už aj zbytok také vysoké školy stavať. Raz, keď som bol teľa predávať, počkaj, reku, Macík môj, zanesiem ti dáky groš, zíde sa ti, viem, že nemáš. Hore som ešte len vyšiel, ale už dolu! To čert slýchal také schody! Ani že jednu stupku kročiť, ani dve.“

„A to keď chodil do preparandie?“ spýtal som sa ja, lebo som nebol na čistom.

„Ale čoby, tam kdesi do tej pľuhárky,“ obrátil na posmech.

„Keď som ja chodil do školy, to už len bola škola: za šesť týždňov naučil sa, kto sa chcel, viac, ako teraz za deväť rokov. Teraz len na hŕbu kníh a kadejakých daromných papierov, a z toho všetkého je nič. Vtedy? Otec ti okresal piest, rechtor prilepil naň „abecedu“ a bolo po paráde, a naučil sa každý. Ba je pravda! Toť ty už chodíš štvrtý rok a vždy sa len voľajaké „megmegmegy“ učíš. Nuž či je to na česť a chválu božiu?! Pamätajte, že takéto somárstva, keď už povedať musím, nebude Pán Boh dlho trpieť. Lebo to je už vyše miery, čo sa teraz robí. Samé cigánstva, zbojstvá a obžerstvá. Ale počkajte len, čo na to príde. No len, no. Ja len tak poviem, že už dobre nebude, a to pamätajte, že nebude!“ vždy vyšším hlasom hovoril starec.

Medzitým sme sa aj navečerali. Po večeri, rozumie sa, stará mať nám nedala dlho svetlo páliť. Rozhodla takto:

„Ty sa ber spať; ráno aj tak by si drichmal do deviatej,“ určila mne. „A ty, keď nemôžeš spať, pre mňa seď tu aj do rána, ale svetlo nemusíš páliť; stenať môžeš aj potme,“ hovorila starému otcovi celkom rozkazovacím spôsobom. „Na také rozprávky máte dosť času aj zajtra.“

„No veď, čože by si ty. Počkaj, len počkaj, príde čas, kde by si mi vďačne aj tri lampy rozžala; ale potom už bude neskoro. A zo štyroch zlatých penzie ľahko vyskočíš,“ rozžialil sa starý otec.

Slová tie mňa viac pohli, ako starú mater, ktorá na ne už dávno bola privykla a vždy len „ešte nejdeš hneď umrieť“ odpovedala.

Protiviť sa ale starej materi, som si predsa, bárs aj pri boku starého otca, netrúfal. Prišli mi na um tie takzvané „buchnáty“, ktorými mi zavše štedro chrbát obsypala. A tak čo robiť? „Dobrú noc, starý tatko!“

III.

„Séna — seno, salma — slama,“ a mnohé ešte maďarské slovká bolo sa mi na zajtra učiť. Po večeri pochytil som teda knižku, aby zajtra nebol snáď hosťom „papierových“ halušiek u pána učiteľa. Lebo ačkoľvek zvyklý na ne, predsa som ich len menej ľúbil ako čo už aj len „pomiešané“. Je síce pravda, že mi niekdy školský oblok poslúžil za dvere, keď ma pán učiteľ na kľúč zamkol, no ale takéto zmýlenie riadneho chodníka málokedy sa mi vyplatilo. Bolo sa mi teda učiť.

V izbe boli sme ešte štyria. Starý otec nemo sedel pri sporišti na stolčeku a „pukal“ zo svojej fajočky a „vernej družky“, dievka pri stole obšívala plachtičku; ja oproti nej učil som sa maďarské slovká a brat ležal mi za chrbtom na lavici. Stará mať „od jedu“ bola už odišla spať.

Teraz ale, aby ctený čitateľ nebol na omyle, za potrebné držím pripomenúť, ako som sa ja s bratom dostal na byt k starému otcovi. Nuž tak. Keď nás už bolo u otca toľko ako „červených myší“, že sme už nemali ani kde spávať, vzal nás dvoch, vlastne troch bratov starý otec — čo mal robiť? — za „svojich“. A to najstaršieho, mňa a vari šiesteho už spomenutého brata, ktorý, hľa, za chrbtom mi leží na lavici.

Čo nám tento starý otec rozprával, najstarší brat už bol učiteľom; ja som chodil do „štvrtej klasy“ a mladší brat, tento tu za chrbtom, už spieval: „Volt szeretöm tizen három“ a „Részeg vagyok“, chodil do „úvody“.

Je pravda, že starý otec vše si odpľul, neviem či už od zunovaného počúvania tých „sloviek“, a či už preto pľul, že musel. Dosť na tom, že — ale nehovoril nič, len keď som ich dievke vyrectoval, zamiešal sa už aj on.

„Ale odložže to už, odlož. Ja by sa bál, že si s tým človek hlavu prevráti… Keď to už nemá rozum aj ten učiteľ! Toľko naložiť takému dieťaťu. Ej, ba, ba!“ ľutoval ma starý otec.

„Nás radšej učili o Bohu ako také ,táraje‘,“ a starý otec položil hlavu do dlane, akoby ešte chcel myslieť, čo má povedať. „Na, radšej mi ,štopni‘ do tej fajočky. To je teraz moje najmilšie.“

„Veď to je aj za dobrota!“ prisvedčila mu aj dievka od stola, pravda, pochybujúcim hlasom.

„Azda že nie?! Nuž čože ja už mám na tom svete? Vari, že ma dačo teší? Kto? Hádam ty, aj s tou v tej hodnej izbe? Ani mak! Pre mňa vy obe môžte ísť do služby; ja sa bez vás zájdem; však, Pepko?“

Srdečne by bol starému otcovi prisvedčil, keby do reči nebol vplietol aj starú mať. Ale bez tej, myslím si, najesť, by sme sa ešte najedli, ale už navariť!

„Zuza môže ísť, ale starú mať si hádam necháme? Ja ešte neviem tak variť… a keď musím do tej školy chodiť…“

„Veď by ťa ja už potom do školy nepustil. A vzali by sme si takú, čo by nás počúvala, nie ako tieto,“ a pozrel na dievku a zaiste myslel na starú mať!

„Dobre, len nás vyplaťte, my pôjdeme,“ stavala sa dievka, lebo vedela, že z toho nič nebude.

„Čo len to, to vám ja ľahko urobím!“

„Mne áno, ale gazdiná…“

„Gazdiná? Tá môže rada byť, že som ju vzal a že ju chovám už vari meru rokov, jazyčnicu! Ej, veď keby ja bol mal vtedy taký rozum, ako teraz: nikdy, nikdy by sa nebol oženil… Mohlo mne lepšie byť, ako mi je teraz. Toť mohol som mať na moje staré dni každý mesiac trinásť zlatých šesťdesiat grajciarov penzie, bolo by či na pol litra dobrého vínka, či na ten dohánik… Teraz, stará mi ju ani neukáže. Otlakov má deväť, ale keď príde prvého, nebolí ju ani jeden, len aby mohla ona všetko zhrabať. Nuž čože?“ hneval sa starý otec, „vari že sa ťa bojím? Neviem začo?! Hádam si ty za ňu (penziu) robila meru rokov, pätnásť týždňov aj tri dni, neraz veru aj osem a meru hodín čo som oka nezažmúril. Jesť ak ti doniesli, dobre; keď nie, ži už potom len na tej fľundrovici! Či chceš, či nie, pi a plať! Neraz som jej veru mal plné krpce. Čo som mal robiť? Keď ti podávali brať si musel.“

„Rada by som vedieť, kto by mňa primusel, keď raz nechcem,“ pretrhla ho dievka.

„To je tak, ako ty povieš, medzi kamarátmi! Keď ti dávajú, ber, ak nie, iď preč. A akože pôjdeš? Takto si si sadol, že si už aspoň za akomak oddýchneš a aspoň do tej fajky štopneš; nuž vari že si mal kedy?! Pán jednými vráty von, druhými dnu, a tak to šlo dňom-nocou. A ak ťa len trocha našiel, že si driemal, už ,šichta stróf‘! Čože je teraz?! Pán ide jeden-dva razy cez deň a v noci sa ani neukáže. Ale vtedy? Desať-dvadsať ráz cez noc! Že sa to len chcelo toľko obliekať! Ani tá pani nemusela mať pokoja. A on len predsa chodil, že nás už malo vše pošinúť od zlosti! Takto odišiel, „nalejže reku!“, poviem kamarátovi. No nestačil si skleničku, ako vtedy boli „loloty“, od úst odtrhnúť, už bol tu. Teraz?“ — Viac nepovedal, len hodil rukou, akoby povedal, „už si tam!“ A skutočne hneď začal.

„Ale aj tak idú tie ,kráľovské verky‘. Ani tu, ani na Starých Horách, už nič — ani nikde. Odkedy Maďari a židia všetko opanovali, od tých čias je čo deň horšie. Ale tak Pán Boh musí trestať. Veď čo sa to už teraz robí, to je hrúza! Len pýcha, paráda…!“

„Ale, ujček, choďte už spať, aj ty, Pepko, lebo nebudeme mať na zajtra oleja,“ pretrhla dievka starého otca, lebo vedela, že z tej „pýchy a parády“ aj jej sa dostane.

Šťastie, že nepovedala, že sa budú gazdiná hnevať, lebo by sme iste neboli ešte šli; no takto: „Dobrú noc!“

IV.

Je večer.

„Dones, Zuza, to mlieko, krumple už vrú; tam je v tom žltom mliečniku,“ posielala stará mať slúžku, keď sa krumple počali variť, „a ty zapáľ lampu,“ naložila mne.

„Mne daj, mati, štipku bryndze, vieš, že mlieko nemôžem, nemal by som celú noc pokoja,“ zažiadal starý otec starú mater.

„Ach, veď čože by si ty? Len bryndzu. V pôste že čo budeme mať, keď si teraz bryndzu zjeme?“ odpovedala mu na to stará mať a ani sa nehla.

„Teda ja radšej nechcem nič!“ uspokojil sa starý otec.

Slúžka priniesla mlieko.

„A akéže je to, kyslé?“ mrdil som sa ja.

„Nuž akéže inakšie?!“ odsekla mi stará mať.

„Ja to nechcem. Dajte mi sladkého!“

„Aj, no akože! Tebe kvôli pokazím si mliečnik. Keď sa ti nepáči, nechaj tak. Ešte si bude preberať, papľuch voľajaký!“ hnevala sa už nahnevaná stará mať ešte väčšmi.

„Tej bryndze mi dones, lebo ja tvoje mlieko nechcem!“ dupol nohou starý otec. „Za meru rokov som sa raz nemohol mlieka najesť, a teraz, keď mi ho už žalúdok neznesie, liala by ho do mňa. Keď si dosiaľ predávala, predávaj si ho aj teraz, ja ti ho nebudem…“

„Vezmi batoh na chrbát a choď, uvidíš, čo je to mlieko predávať, keď každý čo s akou kvapkou len ta letí! Aj tak nič nerobievaš,“ doložila stará mať.

„A lepšie by som popredal ako ty!“ držal sa starý otec.

„Nuž akože! Jazykom ty všetko lepšie vieš…“ zase mu len neostala dlžná stará mať.

„Veď ty vždy tak, keď ja dačo poviem a neviem, kto už má väčší jazyk ako ty.“

„No dobre, keď mám, nech mám, teba do toho nič!“

„Veď nie, ale ešte mi také povie, aby som ja niesol batoh. Nuž kedyže to kto slýchal, žeby chlap chodil mlieko predávať?!“

„Teda čuš a nefrfoc ako tie krumple.“

„No veď ja nič…“

„Veď ani nie, načo by som sa ja to miešala, do čoho ma nič.“

„A teda načože ma posielaš mlieko predávať? Či som si ja to zaslúžil od teba? Nenarobil som sa ja dosť za meruosem rokov? Ty si sa však vyvaľovala, keď mne prišlo o polnoci ísť do šichty, a to či v lete, či v zime. A čože ešte v zime, ale v lete, čo ťa už ledva nohy držali, a len si musel. Však keď sa kosilo, len choď, Števko, len choď. Ber kosu na plece a stúpaj aj dve hodiny, ak chceš zavčasu prísť, čo ti až chrbtom tieklo od slabosti!“

„A ja som sa vari málo pritom narobila? Pre toľkých, keď vás vše bolo aj pätnásť koscov, naklochtiť, to je nič? Len kým som tej praženice z toľkých vajec spravila. A potom keby nebol ešte aspoň frflal, ak mi ju trocha plameň šibol. Ale hneď len zahanbiť! Sto a sto ráz povedal: ,Stará, bude z chrbta bubon, tebe sa zase pri tom šporhelte driemalo!‘ A ja som sa mala už večite pretrhnúť! A to mu nebolo nič! To bolo vyvaľovanie! Ja som sa vyvaľovala. A on iba čo zahovárať išiel koscov. Azda neviem, ako to bývalo? Len špiritusu za krpku, dohánu po deväť paklov každý deň — a robota žiadna! Čo ma už malo pošinúť od zlosti! Keď sa najväčšmi tmilo, ,chlapi, poďte do koliby, bude pršať,‘ a nechalo sa všetko tak, keď gazda tak si rozkázal.“

„Aspoň nikto nepovie, že sme mu nedali, čo sa patrilo,“ tešil sa starý otec.

„Veď tak, nepovie; ale čože je z toho, keď to nemuselo byť. Tam streľba, muziky, tance, bez toho vždy sme mohli seno zrobiť, a lacnejšie…“

„A to keď sme kosili, a kde?“ zvedavým som bol ja, lebo za mojich časov to už nebývalo.

„Na každej lúke. Starý otec, keď mal koscov hľadať, išiel po muzikantov.“

„No len také nevrav, to bolo dva-tri razy, čo sme spolu,“ bránil sa starý otec.

„Áno, dva-tri razy! Nuž každé leto.“

„Len už prestaň. Bola si ty radšej tomu ako ja. Dosť si sa vyskákala aj ty.“

„Čo som mala robiť? Keď ste ma nasilu ťahali, musela som sa i ja pochabiť. Ale si ma ty ani raz nevykrútil.“

„Keby si bola vedela tancovať, nuž by ťa bol, ale nosiť ťa ja, ako kláta, veru nie som blázon,“ a úsmev preletel mu po tvári.

„Veď veru ani nie, už sme starí na to.“

„Ej, keby ja len mal dobrého vína, každý deň aspoň liter, aj tak by si ešte zaskočil, čo aj nevidím. Však, stará moja?“ a starý otec pristúpil k starej materi. „Nože ma bozkaj. Nože, no, či to ešte vieš?“ a chytil starú mať za plece.

„Jaj, mala by som aj koho. Vari za to, že sa vždy vadíš s nami? Iďže, iď, hanbi sa, starigáň starý.“

Stará mať, keď ju starý otec za plece ťahal, nemohla sa udržať smiechu. My sme sa až váľali, dievku len tak mykalo.

„Ale vy to, ujček, už len viete zahovoriť.“

„Nuž čože, ktože nám rozkáže?“ vypäl sa starý otec. „Počkajte len, deti moje, aj ty, Zuzka, ak budeš u nás, ale takú si hostinu spravíme, keď budeme v Šariancovej kosiť, že jej ešte nebolo. Príde aj môj Macík, váš otec, ujček a my, počkajte len! Len by dal Pán Boh zdravia!“

A stará mať šla po bryndzu.

Hľadali — nenašli

(Povesť tajovská. Rozprával † Štefan Greško)

Medzi Banskou Bystricou a Kremnicou vypína sa nad všetky jeden holý končiar, ktorý okolitý ľud „Skalkou“ menuje. Pod touto Skalkou odohrala sa, podľa rozprávania môjho starého otca, táto povesť.

„Do Kordíkov, obce ležiacej pod spomenutými vrchmi od zvolenskej strany, prišiel, bohvie skade, starší už chlap do služby. Volal sa Matúš.

Aký bol to, neviem, iba to, že vedel aj čítať a mal ,veľkú moc‘. Keď vraj bola najväčšia potreba dažďa, len čo vyšiel na lúku svojho gazdu, uviazal reťaz o lojtru, trocha ňou potrepal a už sa lial dážď ani zo šochtára.

Tým stal sa vzácnym. Mnohí ho volávali, prosievali a platili mu, len aby aj im lúku polial. Komu chcel, tomu to i urobil.

Beda ale, keď sa na niekoho nahneval. Lebo keby mu len k medzi bol zatiahol a reťazou potrepal, už mu všetko seno v okržaliach zamoklo.

Keď to tak jednému-druhému vykonal, ľudia počali sa ho báť a radšej ho volali večer do krčmy a ho opíjali, len aby im galibu na poli nerobil.

V krčme sa spomína všeličo. Spomínajú sa i poklady a ich ložiská.

Tiež tak hovorili raz v krčme, že pod Skalkou je mnoho a mnoho bohatstva. Že valasi, ktorí tadiaľ pásavajú, viackrát videli už tam plameň. Ale to nebol plameň ako plameň, ale taký belasý, akým horia peniaze, keď sa presúšajú.

,A kdeže je tá Skalka?‘ pýta sa Matúš.

,A vari by si mal chuť?‘

,Pravdaže! Hádam to len nenecháme tam?!‘

,A sám by šiel po ne?‘

,Eh, to už nie. Aspoň dvanásť aby nás bolo!‘

,A keď vás preženie?‘ povie iný.

,Mám pomoc!‘ vetí Matúš. ,Len či pôjdete?‘

,Pôjdeme, pôjdeme!‘ ozvali sa skoro všetci prísediaci.

,A čo si vezmeme?‘ pýta sa iný.

,O to sa už netrápte. Ja vezmem, čo treba.‘

,Ej, flinty si už len poberieme, ak by predsa dačo…‘

,To peniaze nedostaneme!‘ vraví Matúš. ,Ta sa zbraň nesmie brať! Ešte čo! Veď by vám to dalo! Nič nebudeme brať. Ja viem, čo treba.‘

,Keď tak, teda dobre. Ale potom sa môžeš neukázať u Kordíkov, ak sa nám dačo stane,‘ dokladá jeden z najbohatších.

,Nič sa nebojte! Ja viem, čo robím,‘ ubezpečuje ich Matúš.

*

Je večer sv. Jakuba. Mesiac už vyšiel. Milióny a milióny hviezd zdobia oblohu a spolu s mesiacom osvetľujú úzke hôrne chodníky dvanástim Kordíčanom, čo sa vybrali peniaze striezť. Hodinu deviatu hlásnik už odtrúbil. „Chváľ každý duch Hospodina!“ odznelo na horách a zaiste i v dušiach našich Kordíčanov. Idú ticho. Ani sa nezhovárajú! Čo kedy-tedy povie jeden druhý: ,Ale ak nás tam zmárni.‘

,Nie, nebojte sa, nič sa nám nestane!‘ prehovára Matúš.

Už len list šuští a drobná paprutina, čo láme sa im pod nohami. Ešte chvíľa a sú na mieste.

Bárs sú už hlboko v noci, jednak utešený výhľad na tajovskú hutu, na tie horiace komíny, na veselo plápolajúce valaské vatry a celé do vidnej noci zahrúžené okolie.

Ale oni sa mnoho neobzerajú. Sú ticho, len na Matúša hľadia, čo a ako.

Keď sa dva chodníky s chotárom križujú, na tom mieste že majú čakať; tam nablízku majú byť aj peniaze.

Matúš, aby zlý duch nemal moci, dal sa hneď do roboty. Zapálil tri sviece: jednu na česť Otca, druhú na česť Syna a tretiu na česť Ducha svätého.

Dali sa všetci dokola.

Matúš okolo Kordíčanov, vždy ďalej a ďalej, urobil tri kráže po zemi trojkráľovou kriedou a kázal sa im držať ticho, čo najtichšie, lebo že prídu tri pokušenia. Ak im odolajú, ak tam do konca vytrvajú, ich sú peniaze.

,Len teraz už, prosím vás, ani sa nepohnite, a všetci jednej mysle aby ste boli: žeby sme šťastlivo peniaze dostali a sa s nimi podelili. Ale to vám nakladám.‘

Potom pokropil Matúš všetkých aj seba svätenou vodou, zložili ruky a pomodlili sa deväť Otčenášov a deväť Zdravasov, ako sa Matúš predmodlieval.

Dosiaľ bolo ticho, len čo im vše netopier ponad hlavy brnkol a kuvik alebo sova sa ohlásila.

Po modlitbe vytiahol Matúš z haleny knižku ,Zemský kľúč‘, ktorým sa poklady otvárajú. Lenže sotva ho otvoril a nahol sa k sviečke, už ani čo by sa hora bola lámala: revom-rykom letí taký bujak, ako sedem tajovských. Chvost hore, hlavu dolu, len-len uchytiť na ohromné rožiská.

Kordíčanov len tak zmrvilo!

Ako ale dobehol k tretiemu krážu, stojí; ďalej nemôže. Tam ešte raz zreve, Kordíčania z kolien padajú a bujak — sa vráti. Prežehnali sa všetci.

Prvé pokušenie šťastlivo prestáli. Prichodilo druhé.

Matúš ich upozornil, že ak sa boja, aby sa za ruky pochytali a trebárs i políhali.

Modlia sa nanovo. Ale nie je koniec tretieho Otčenáša, už ti letí čert na svini, ani všetky vetry kvičiacej. Jazyk ani ruka po lakeť, má vyplazený a oheň len sa mu tak sype z papule. Sviňa horí plameňom. Kordíčania strachom sa trasú a len oči žmúria, aby aspoň nevideli vlastnú skazu, keď už zahynúť majú.

Len Matúš sa neľaká. Pokropí k prvému krážu dobehnuvšieho čerta svätenou vodou a ten — prchne späť.

Bolo už po druhom pokušení.

,Len teraz, teraz ešte vytrvajte,‘ posmeľoval Matúš už skoro mŕtvych Kordíčanov. — Jedno ešte pokušenie, a naše sú dukáty.‘

Tretia skúška prišla hneď.

Neboli ešte ani modlitbu započali, keď šibenice už stáli. Skade, skade nie, objavili sa dvaja čiernoodetí obrovskí kati. Nehovorili nič, len si ukazovali. Šibenice boli za malú chvíľu hotové pri samom treťom kráži.

,No ktoréhože?‘ pýta sa jeden tupým hlasom ako spod zeme.

,Všetko jedno, od kraja,‘ vraví mu druhý kat.

Kordíčania už boli zdreveneli. Kat dlho nerozmýšľal, ale natiahnuc sa ponad kráže, chytal už jedného za nohu. Ten sa zľakol, vytrhol si ruky z rúk súdruhov, vyskočil z krážu a poď dolu bokom, nehľadiac na nič.

Kat išiel radom k druhému. Keď aj tento uskočil, tak urobili okrem Matúša všetci, a poď každý inou stranou. Konečne pobral sa i Matúš, ale do Kordíkov sa už nevrátil, lebo by ho boli zabili.

Milí Kordíčania neposchodili sa až vari na tretí deň, pokaličení jeden väčšmi, ako druhý…“

„A keby boli ešte aj to tretie pokušenie prestáli, čo potom?“ pýtal som sa môjho starého otca, keď mi toto rozprával.

„Nuž vtedy možno, že by sa im boli tie peniaze ukázali, ak boli jednej mysli, že sa na rovnako podelia…“

„A sú tie peniaze ešte tam?“ dozvedal som sa ďalej.

„Ale čoby boli. Preniesli sa na druhé miesto a bohvie, komu sú súdené!“ vzdychol si starý otec.

Bryndzovo semä

(Podľa počutia)

Ja už neviem, kedy sa to stalo, kedy nie, ale Tajovčania to až podnes rozprávajú a smelo tvrdia o Riečanoch, že sa im to skutočne prihodilo, aby sa ani neškriepili.

Tiekla pri tejto príležitosti neraz už i krv, lebo Riečania si nedajú veľa popod nos plúžiť, ale Tajovci predsa len neustávajú pri vhodných príležitostiach im to pripomínať. Ešte len i deti z týchto dvoch dedín, keď sa zídu — obyčajne v kostole alebo na katechizme — a prípadne pohnevajú, tak keď najhoršie chce Riečan Tajovčanovi povedať, nuž mu nemôže viac, ako že: „Ty hrebenár!“ A to zato, že Tajovci nosili vraj voľakedy hrebene vo vlasoch. Nuž a hrebeň, pomyslí si Tajovčan, je ešte i teraz taká vec, pred ktorou vraj i pán cisár musí dolu čiapku dať, tak mu ani nenapadá za tú prezývku sa hnevať.

Ale keď on povie Riečanovi: „Ty somár sprostý aj s tvojím starým otcom, čo voľakedy bryndzu sial,“ to už toho má vychytiť od zlosti.

Ľa, teraz som si to už poplietol! Čo som vám chcel naposledy riecť — už je von. No ale nič to preto; z toho ešte neviete, ako to vlastne bolo. Len trpezlivosť, milí poslucháči, nebude to už také dlhé, ako si myslíte.

Navštívil vraj raz Pán Boh aj pobožných Riečanov takou pohromou, ako svojho času Jóba — vykapali im totiž všetky ovce. Riečania trpezlivo očakávali milosť božiu, kedy im, ako tomu, vynahradí tisícnásobne utrpenú škodu; ale nestalo sa, a tak všetka ťarcha starostí a zadováženie si oviec pripadla len na ich biedne hlavy.

Richtár, akožto pravý otec obce, zvolal teda slávny výbor, aby sa poradili, akým spôsobom by prišli poznovu k ovciam.

Schôdzka bola zvolaná do krčmy, aby od žien a detí mal slávny výbor pokoj a mohol sa so všetkým svojím rozumom oddať premýšľaniu. Návrhy boli voľné, každý mal právo hovoriť. Ale ťažko sa ústa rozväzovali dotyčne veci. Iba pochytali si hlavy do dlaní a premýšľali, premýšľali. No, kde nieto, tam ani smrť neberie. A tak to bolo i s Riečanmi. Nedajbože dakto dačo vysiliť!

Až k ránu, keď sa „sladovô“ už hodne v súdku posadlo, zliahlo sa v mozgu richtárovom predsa dačo. Čo to bolo, uvidíte z prevedenia.

Predne znosená bola posledná bryndza všetkých Riečanov na miesto, kde sa návrh zrodil. Bolo jej ešte tak, aj s červíkmi, za kapsu. Zatým prikročil slávny výbor k ďalšiemu prevedeniu peknej myšlienky. Ženy, deti a pravdaže chlapi, všetko náhlilo sa na obecnú lúku. Bryndzu niesla pani richtárka, akožto najpoctivejšia osoba, aby z nej ani za mak neskapalo. Sobotník bol poslaný do dediny pre nosidlá.

Kým sa na kraji lúky prípravy robili, došiel aj sluha s nosidlami a dali sa do práce.

Aby richtár, čo bude bryndzu rozsievať, trávu nepodlávil, sadol si do nosidiel a nato vzali ho štyria z výboru na plecia a nosili po lúke, medzi čím on bryndzu po štipke na všetky strany rozsieval.

Tým bola práca skončená.

Na šťastný výsledok šlo sa zazdravkať a zatým bolo už Riečanom iba čakať na barance, ktorých semä bolo v bryndzi zasiate.

Dlho čakali a chodili kukať na lúku, či už bryndza schodí.

A skutočne podarilo sa v tráve objaviť voľaktorému starostlivému občanovi malé barančie rožky. Aha, už vraj schodí! A bolo plesania a sladového ešte!

Ale čo? Niet radosti, na ktorú by neprišiel žiaľ.

Tak sa stalo i Riečanom. Bryndza ďalej neschodila, rožky ktosi odniesol a oni museli hľadať iný spôsob, ktorým prišli poznovu k ovciam.

A že sa tak svedomite starali o seba i o svoje deti, ľa, zato majú ten neslýchaný posmech, z ktorého je — amen bitka, akže im to kto pripomenie.

A preto prosím, páni, ráčte s tým mlčať, lebo ja som z toho kraja, Tajovčan, aby sa mi a prípadne i vám na chrbát nedostalo; mne, že som vám to zradil, a vám, že to roznášate.

Aj kapusty

(Obrázok zo života)

Jožko bol jediným synáčkom svojich rodičov. A že bol jedináčikom, báli sa oň, vlastne len matka, väčšmi ako o všetko vlastné, čo mali. Robili mu v každej veci po vôli, aby im len dáko neochorel, alebo ešte — bože — neodumrel.

„Čože by nás už potom tešilo, keby nám aj to jedno, tak ťažko vymodlené, pánbožko povolal? Veď by sme sa museli žiaľom za ním pominúť,“ hovorievala matka, keď i len dosť máličko nechcel otec synáčkovi povoliť v jednej-druhej veci.

Chlapcovi bolo už predsa jedenásť rokov a rozkázať mu otec v máločom mohol; lebo hneď mu bola za chrbtom mamička a tá už potom otcovi vyčítala, že aj na dva týždne prešla mu chuť dačo chlapcovi nepovôli rozkazovať.

„Nuž, či ty človek, predsa len to chceš, aby sme oň prišli? Či si ty dobrý otec? Či to taký máš byť?“ a ako ešte aj inak mu zakaždým dočinila.

„No, ja sa už ani neohlásim, načo? I tak čo si darmo ústa deriem; mati si nič nedá povedať.“ A radšej prežrel, ak sa mu čo chlapec sprotivil, len aby bol s materou pokoj.

A najpríkrejšie padali chlapcove výčiny otcovi pri jedení. Cez deň, keď šiel za prácou, nevidel, nepočul, ako a v čom mamička voľká Jožkovi. Len na poludnie, alebo večer bolo mu dívať sa, počúvať to zbytočné maznáctvo.

„Ja to nechcem; dajte mi to. To a to ste mali variť; ja to nerád,“ frnkalo chlapča ustavične.

„No, ja sa na to nebudem dívať, to nesmie ďalej tak byť,“ umienil si otec pri obede, keď Jožkovi nepáčili sa makové halušky omastené, ale že mali byť s „cukrovou vodičkou“, a vzdoroval, nejedol. Mamička hneď bola by hotová bývala poliať Jožkovi halušky „cukrovou vodičkou“, lebo si myslela, že ono, chúďa, nemôže také jesť. Žalúdoček mu hádam neprijme atď. A keď otec odišiel, stalo sa chlapcovi po vôli.

Otec, keď prišiel z roboty, povečeral, čo mu žena práve predložila — hrach. Skorej ešte, ako otcovi, nabrala na mištičku a volala Jožka „papkať“.

„Ja nechcem hrach, dajte mi inšie,“ mrdil sa chlapec, a akoby navzdor, odišiel od stola a vyvalil sa na lavičku.

„Tak počkaj, Jožko, keď podojím, dám ti mliečka do hrnulíka,“ chcela uľaviť matka chlapcovi.

„Ja takô nechcem, čo vy dojíte, mne sa teplô hnusí,“ odvrkol chlapec a prehodil sa na druhý bok, tvárou k stene. Otca to už dopálilo, ale hľadel na mater, ináč by sa bolo chlapcovi zomlelo zopár na chrbát.

„Nuž čože ti dám, dieťa moje? Zase mliečnik načať…“ trápila sa matka.

Otec nepovedal nič. Položil lyžicu, vzdychol k Bohu za pokrm a pošiel k obloku za fajočkou, že si štopne ešte ako mak.

Žena upratala stôl a šla podojiť kravičku. Otec si zapálil, no odložiac fajku, šiel za ženou do maštale. „To ja musím prelomiť. Tak to nemôže trvať, veď by chlapec…“ myslel si, kým k žene došiel.

„Mati s tým našim chlapcom to musíme dáko inakšie započať. Lebo ak to tak pôjde, ako dosiaľ, pamätaj, že ťa tento za dva-tri roky ubije, a ja ti viac nepoviem, ale pamätaj…“

Žene skoro šochtár vypadol z ruky na tieto nečakané slová otcove.

„Ale, nechajže ho, nechaj, otec, veď je ešte len dieťa. Keď bude mať lepší rozum, veď ono nebude takô,“ počala chlácholiť mati otca. Ba pokúsila sa ešte aj ďalej hádať sa o zdar či nezdar svojho maznáčika. No otec tak jej skrátka odvetil, ako keby to už klincom pribil.

Nemohla nič. Pustila sa teda do vyjednávania s otcom, ako chlapca napraviť. Horko-ťažko uzniesli sa na tom, že chlapec, ak chce jesť, nech je hrach, ak nie — bude o hlade; mama mliečnik, či „vršok“ na mlieku nepokazí. No keď prišli do izby, chlapec už spal, nebolo mu treba jesť.

Ale ráno! Sotva svitlo, už sa chlapec zobudil a hneď — poď do plaču, že sa mu nedali večer najesť.

Zo strany rodičov prevzal teraz slovo otec.

„Prečože si nejedol, keď ti mati dávala?“ pýtal sa mierne chlapca.

„Ja hrach nerád,“ polo plačom a polo hnevom odvetil chlapec.

„Nuž, keď nerád, čo ja musím jesť aj s materou, a keď si taký pán, iď do hostinca a rozkáž si, čo sa ti len páči. A dosť, lebo ma nahneváš — a už ti je aj tak rezík krátky,“ poznamenal k tomu otec.

Chlapec na neslýchanú reč otcovu ešte voľačo zašomral pod nos, a ostalo pri tom.

Matka sa ani neohlásila. Kus ju to aj mrzelo, že otec už „tak malého“ chlapca chce novej regule učiť, no z druhej strany prišlo jej aj to na rozum, čo jej muž včera v maštali pohovoril, že totiž z chlapca takto nič dobrého nebude. A aj samej prišlo na um známe porekadlo: „Ohýbaj ma mamko, pokým som ja Janko…“

Na druhý deň stalo sa to isté — chlapec nechcel kyslé zemiaky, a to ani na obed, ani na večeru. Šiel spať o hlade.

Mamička už bola v strachu, že sa Jožkovi dačo stane, keď neje. Už by mu bola skoro aj dačo podala za otcovým chrbtom, ale predsa nie, premohla sa, a potom aj bála sa, že ju chlapec prv-neskôr vyzradí pred otcom a toho by to dohnevalo potom už naozaj. Predsa ale nezdržala sa „božekať“ pred otcom, že ak chlapec nebude môcť potom už vôbec ani jesť.

„Neboj sa, len ho nechaj, veď sa on vytrucuje. A komoru mi tiež zamkneš a kľúč k sebe,“ naložil žene už dosť utrápenej.

A koniec koncov bol ten, že chlapec na štvrtý deň ráno — keď tretiu večeru mimovoľne zaspal — (prv ľahol, ako bola večera) s plačom obrátil sa ku matke, že „prečo ho nezobudila, keď ňanka večerali, už by som sa bol aj tej kapusty najedol, radšej ako ísť o hlade spať.“

„Vidíš, ako sme ho vyliečili,“ prehovoril otec k materi a tá uznala a bola aj rada, že nemusí Jožkovi kvôli „mliečniky kaziť“.

Ferko

Boli sme ešte len chlapci. Vlastne len mne a ešte jednému môjmu kamarátovi hovorievali ľudia: „No, ľa, ciagle pod nosom a — cigara v pysku.“ Tretí náš kamarát bol devätnásť-dvadsaťročný mládenec, menom Ferko.

Ako sme sa my, chlapci, s tým Ferkom skamarátili, to sám neviem. Len to je isté, že som ho ja radšej mal, ako snáď ktoréhokoľvek z vlastných bratov, a už tých mal som predsa sedem. Nie div. Môj otec napríklad pestoval pre seba dohán. Keď odtrhol som si čo len jeden lístok a nešťastnou náhodou zazrel ma jeden alebo druhý brat, už sa to otec dozvedel. Kdežto Ferko, čo by mu bol vari každý deň priniesol za plné záhrenie dohánových listov, nebol by ma vyzradil ani pod šibenicou.

Mohol by som o mlčanlivosti Ferkovej ešte mnoho príkladov uviesť, o slanine, klobásach, mede — no načo? Ctený čitateľ, myslím, úplne je o tom presvedčený i z toho jedného príkladu.

Raz tiež tak v letnej dobe, keď ma otec bol poveril striehnutím roja a on na celý deň odišiel, zapchal som letáče až na jednu včelu, a poď s milým Ferkom na výlet do hôr. Ale čo? Klobás už nebolo, iba vari štyri, z tých som si netrúfal vziať; slaniny som sa už tiež bál odrezať, lebo môj nemotorný rez vždy poznala matka, a tá — odpustí mi — bola v tých časoch v mojich očiach vždy „žalobná Katka“. Za lubom nezadržala pred otcom nič.

Túha za zeleným bola ale neodolateľná. Čo tu robiť? Aha, napadla mi podarená myšlienka: poď ja do kurína. Veď — myslím si — mama i tak nevie, koľko zniesli dnes sliepky. Vzal som teda šesť alebo osem vajec, Ferko okruh chleba, a poď poza humná do poľa. Na ceste zachytili sme i tretieho kamaráta, Ľuda, ktorý vzal doma soli, a šli sme.

Cestou zapili sme si ešte na salaši žinčice, a hybaj spevom na polianku.

Hostina bola veľkolepá. Do hliny zaobalené a v popole upečené vajcia boli pravou lahôdkou našim žalúdkom. Len to nás mrzelo, že sme nemali ani grajciara, aby sme si boli smäd zahasili. Nútení sme boli vodu piť. A ja neviem, či už od tej vody a či od jahôd, čo sme si nakoniec po báne pozobkávali, ale tak som sa „očemeril“, že až kým sa hodne nezotmilo, nejavil som žiadnej vôle k návratu domov. Tvár mi horela a nastal vnútorný boj, to jest zobjímal ma strach. Kamaráti moji, pravda, nerozumeli mi, keďže som ja mlčal, a počali si spievať. Ja tiež, chtiac-nechtiac a bárs mi hrdlo sťahovalo, rozspieval som sa. (Čože, Ľudovi bolo ľahko spievať, spával na chlieviku a do Ferka sa už nikto nestarel.)

Pesničiek vedel som v tých časoch viac ako teraz. Celou cestou čo sme jednu vyspievali, už sme i tri nové začali. Tu raz povie Ferko:

„Chlapci, ja viem ešte jednu slovenskú pesničku, ale tá sa nesmie hocikde spievať.“

„A ktoráže je to?“ pýtali sme sa ho naraz ja i Ľudo.

„Hm, tak sa začína: Hej, Slováci!“

„A tá prečo sa nesmie spievať?“ pýtali sme sa ho zase.

„No, keď sa na tú páni hnevajú. Ale ak chcete, ja vás ju naučím,“ doložil Ferko.

„No zaspievaj.“

A Ferko spieval. Ja s Ľudom, možno, že i sám Ferko, sme jej nerozumeli, no predsa sa nám páčila, lebo mohli sme pri nej po „vojensky“ stúpať. Dva-tri razy nám ju zaspieval a potom sme ju spievali všetci traja a to tak oduševnene, že nás bolo počuť hádam i na tretiu dedinu.

Čochvíľa došli sme domov, vlastne len na horný koniec dediny, kde bolo pre miestnu hutu veľa dreva poukladaného. Tam sme sa rozlúčili. Ferko i Ľudo volali ma síce k nim nocovať, ale ja som nešiel. Bál som sa čo i len medzi domy vkročiť.

Večer bol síce teplý, ale mňa hegalo povedomie, čo som vykonal, a zaspať som nemohol. Bože môj, božíčku, čo ja len teraz budem robiť, ako aj domov — mňa zabijú. Bol by som plakal, no nesmel som, boli by ma počuli. Konečne predsa zmiloval sa nado mnou sen a ja som zadriemal. Snov, ktoré som mal za ten čas, kým ma matka, brat a slúžka nenašli a silou-mocou domov neodviedli, ešte i teraz sa bojím. Strašidlá, čo stavali sa mi pred oči, sú neopísateľné.

Roh na hlave a odrený členok zbadal som iba na druhý deň, rozmýšľajúc o včerajšom dni. Otcovým korbáčom zadané rany ani nespomínam, tie ma ešte i teraz bolia, keď si na ne pomyslím. A čo by ešte bolo bývalo, keby matka bola zradila i krádež, ktorej prišla na stopu, keďže sliepky v ten deň po dve vajcia nezniesli, to neviem, ale sotva by som bol dnes toto písal.

„No, veru,“ povie ctený čitateľ, „nuž čože je na tom? Nič!“

Áno, pre teba možno nič, pre mňa ale mnoho. Len takto mohli ma odučiť tuláctvu a sčiastky i krádeži. (Mať ma vždy strašila žalobou u otca.) To je jedno. Druhé je to, že tu vzalo základ moje národné prebudenie, zbudované zákazmi spievania piesne „Hej, Slováci!“. A po tretie, že chcel som sa pre to dvoje rozpamätať na môjho kamaráta Ferka B., po ktorom mám, chvalabohu, túto vďačnú rozpomienku, ale žiaľ, i jednu zvädlú sirôtku z jeho predčasného — hrobu.

Jastraby

Čo raz vidím nad naším hájom jastraba kolesá točiť, zakaždým príde mi na um jedna príhoda, či nehoda z mojich chlapčenských liet. Mnohým som ju už rozprával, nuž ale, ak chcete, rozpoviem ju ešte i vám, ctení čitatelia.

Koľko je tomu rokov, určite povedať neviem; ale opýtajte sa Jana z doliny, ten to iste pamätá, lebo jeho stál ten „kúsok“ až dve rebrá. Ten bude pamätať sa možno ešte i na deň.

Ako, ako nie, vvkutali mladší chlapci — ale v šibalstvách hodní stúpenci nás starších — v Háji jastraby. Nebola to vlastne žiadna ťažkosť, lebo jastraby, ľahko si domyslieť z akých príčin, hniezdili hneď z kraja hory, rozloženej až skoro po samú dedinu.

Ja som predsa o nich nezvedel, až keď už mali mladé. Vlastne takto to bolo. My mladší hľadali sme priateľstvo starších a od nás mladší zas nám sa vtierali, aby si nadobudli priazeň našu a hlavne — moju. Áno, moju. Lebo ja som už bol čo inšie než moji kamaráti. Chodil som už do mesta do školy, mal som iný, panský kroj, znal som už voľačo z tej samospasiteľnej maďarčiny (ako sme ju volali) a čo najviac zavážilo, bol som mocnejší, či obratnejší na „za pasy“ odo mňa tri-štyri roky starších čeľadníkov, čo už i mládenci. Preto moje priateľstvo bolo každému z mladších drahé a preto hľadeli si ho vyzískať mnohí, medzi nimi aj istý Zepo. Čímže ale skorej, ako keď mi on ukáže spomenuté už jastraby? Večer teda, aby nás iní nevideli, zaviedol ma k nim. Haštrica bola vysoká a hladká, a ja som nejavil veľkú vôľu na ňu sa driapať, lebo Zepo, ba žiaden človek ešte nevedel, či majú jastraby už mladé, či operené, či ešte holé a či sú ešte vo vajci, a potom i pre posmech, ak sa ani ja nevydriapem. No na isté tvrdenie Zepovo, že už budú mladé, dal som sa škriabať na jedlicu. Ťažko mi to šlo, keď ma Zepo už tískať nedosiahol, a zvlášte triasol som sa strachom, keď sa jastraby zobudili a počali sa do mňa krídlami trepať. Lenže som sa udržal, čo som to ešte nikdy nebol skúsil pri vyberaní vtáčkov.

Doškriabuc sa k hniezdu, presvedčil som sa, že sú v ňom mladé, ale ešte holé.

„No, čože je?“ zavolal Zepo zo spodku, keď už asi badal, že som pri hniezde.

„Štyri vajcia,“ zavolal som mu dolu, lebo medzitým, čo ma pod Háj viedol, napadla mi myšlienka, že tie jastraby dobre bude vybrať a darovať pánu profesorovi, ktorý nám už bol v škole vypchaté vtáky ukazoval, aby mal na mňa aký-taký ohľad. So Zepom sme sa rozlúčili s tým, že o tri-štyri dni prídeme zas kuknúť na ne.

Na tretí deň zatým počul som, že Jano z doliny zlomil dve rebrá, čo, lezúc na jedlicu, pustil sa od strachu dolu, keď sa jastrab doň búšil. Bol som si teraz už istý, že nebude viac nik mať vôľu driapať sa za jastrabmi, a že budú moje. A tak i skutočne bolo. O štyri-päť dní, keď som už asi myslel, že mladé jastraby obrástli, poď ja sám po ne. Nemali ešte perie, len páper na sebe, ako malé kačky, no vybral som ich a poď s nimi domov.

Mama moja sa i hnevala, že som ja to doniesol, že ak daktorý, keď narastú, trafí mi uletieť, a potom, že „starí zavoňajú“. Aj už hnevalo ju, že ja teraz iba za červíkmi budem chodiť štyrom jastrabom k nasýteniu.

Nato predniesol som jej svoju mienku, že ja totiž chcem jastraby darovať pánu profesorovi a už som ju osvietil, že ako, načo. Hej, či sa potešila! Bola si istá, že mi, vlastne jej, aj plácu za vyučovanie pán profesor odpustí, bude mať ohľad na mňa, a jej synček, lebo ma rada mala, nebude sa musieť tak v knihách mučiť.

Nebránila mi teda nič, čo som za jastraby konal, ba mi sama dávala každý druhý-tretí deň dva grajciare na staré mäso, odpadky.

Jastraby rástli. O dva týždne už mali aj perie a bola ich plná klietka a samé žrali už na druhý týždeň. Bolože to radosti, a divákov ešte! My domášni chlapci, ba ešte len aj ten náš starý kocúr (čo mal prísno zakázané na jastraby len aj pozrieť), nevedeli sme sa im dosť nadívať. Chlapcov som sa síce spočiatku aj kus obával, že mi ich ukradnú, a preto radšej som dvoch-troch vyplatil a druhým zahrozil, že beda, ak sa opovážia.

Na noc som ich brával do pitvora, vo dne bývali vyvesené pod strechou. Dal im každý pokoj, iba najviac ak im tu i tu niektorá žena nadala, že také a také „pľuhavstvá“.

„Ale ešte to chovať, čo mi aj teraz rok mládku uchytil, bodaj by sa bol radšej zadrhol, ako mi ju mal vziať! A keby to aspoň spievalo!“

„Eh, čo vy, tetka, viete, načo tie o pár čias budú,“ pomyslel som si a rátal dni, kedy ponesiem jastraby pánu profesorovi do mesta.

„Nuž to už len potom, keď ťa pôjdem zapísať, aby som ich i ja ešte mohla poprosiť,“ povedala matka, ačkoľvek by už hádam aj sama nebola dbala, žeby im už bol raz koniec.

A veď sa im aj tak stalo, išli z toho sveta, len počujte.

Na nešťastie odišli sme všetci z domu, takže nezostal doma iba starý kocúr. Za päť týždňov, záškodník, mal kedy premýšľať, ako sa zmocniť jastrabov. Iba keď prídeme domov, tu dva mali už hlavy poodžierané a tretí do rána, zdriapaný na špatu, tiež vykrvácal. Ako sa ten len dostal na klietku? No a predsa videli sme ho na nej; a že nespadla z klinca!

„No počkaj! Veď ho ty prídeš,“ zastrájala sa mu mama, a ja ešte!

Prišiel, ale radšej by hádam nebol, lebo som ho tak zmlátil, že sa ma ten až do svojej smrti bál, a len ta, ani nevieme, ako a kde zahynul.

Čože po tom, ale ja, ja čo som vystál! Pán profesor veru nemal na mňa ohľad, bárs mu pri zápise viac ráz pripomenula moja mama, že akým darom som ho chcel prekvapiť, ale že kocúr, bodaj ho… No on, pán profesor, neviem, či jej neveril, ale veru čo som raz „prírodopis“ nevedel, ma dokonale vysekal!

Bodaj ťa aj s kocúrom, koľko boľastných chvíľ ten mne zapríčinil!

Veksľa

Zastihla ma nehoda. Naši páni veľmi dbajú o cesty, po ktorých sa oni vozia, preto si na ceste, po ktorej sa zase my vozíme, zlomil kôň nohu. V dome som peňazí na druhého nemal, i reku zájdem si do banky. Kým som čakal, prišiel tam aj, povedzme — hrušovský mladý hospodár a chcel na zmenku peniaze vyzdvihnúť. Svojho gruntu má málo, i povedali mu, aby sa mu podpísal ešte otec, potom že mu dajú.

On sa hneď tam podpísal na líčnej strane na spodok, žirant jeden na chrbát a otec sa mal podpísať nad syna. Aby podpis nepomýlil, ukázal mu direktor miesto nechtom, kde sa mal otec pred richtárom podpísať, o čom pán richtár mal tým pánom do banky aj svedectvo napísať.

Gazdovci sa poďakovali a pobrali sa domov. Ešte večer šli aj s otcom k richtárovi a otec podpísal. Lenže kde podpísal?

K richtárovi došli, ešte nebolo svetlo. „Kým zažneme, dones stará toho vínca.“

Pani richtárka myslela si všeličo, ale najviac to jej padlo do umu, že aspoň dva razy po poháriku učiní aj vyše litra. Už len šla; veď nemohla vlastného muža hneď tak zarútiť.

„Vaše je dobré, dobré veru a už skoro čisté,“ pochvaľovali nové vínko, že pán richtár, keď sa fľaša vyprázdnila, cítil sa byť pocteným a aj päť ráz mrkol okom na ženu, akoby jej chcel povedať — iď a dones ešte. Ale tá vám ho nijakovsky nemohla rozumieť, a pán richtár musel ísť sám. Vo dverách ho pani richtárka síce šklba za vestu, ale už sa vrátiť nemohol. Vínko, čo pán richtár doniesol, bolo ešte lepšie a aby mohli pozorovať aj zlatuškú farbu, pani richtárka musela zapáliť lampu.

Keď podopíjali, odložila richtárka pohárky a fľašku, a prikročilo sa k veci. Dosiaľ len tak hocijako sedel kdektorý, teraz už posadali si okolo stola; richtár za vrch, ostatní dokola. Pani richtárka zároveň s mužom na lavicu po pravej strane.

„Stará, a oči?“ A pani richtárka podala okuliare, lebo vedela, kde sú. Ostatne vie všetko lepšie ako pán richtár. Preto si ju tento aj váži a mrcha slova jej nedá — kým nemusí. Pravda, aj on prijme všetko a neodporoval by jej vše za svet, keby nebolo vína na svete. Ale to, už či nové, či staré, naloží mu vždy slovo na jazyk, keď sa pani richtárka do úradných vecí už priveľa mieša. Ináč takto uznáva jej vrch, a preto povedajú ženy, že majú dobrého richtára, ale chlapi dokladajú, že sa ženy bojí. Nuž ani Pán Boh nemôže každému vyhovieť, nie by hrušovský pán richtár. Ale aby sme sa nezahovorili.

Vzal teda pán richtár na oči okuliare, ponad ne pozrel po prítomných a keď si ich tak obzrel, dal si zopakovať ešte raz žiadosť, s ktorou z banky mladého gazdu k nemu poslali.

Podali mu veksľu. Pozorne ju rozkrútil, priblížil sa k lampe a počal slabikovať. Ostatní sa dívali naň, len pani richtárka dovolila si nahnúť sa k nemu a kukať na zmenku. On sa ohliadol popod okuliare na ňu, troška sa odtiahol a čítal pre seba ďalej.

Veksľa bola nemecká, nechtom spravenú čiarku nerozpoznali, čo bolo robiť? Tu nespomôže iba rozum, keď na skúsenosti chybí. Lebo ani pán richtár so svojou manželskou polovičkou nikdy veksľu ešte nepodpisoval — on je gazda bohatý a druhému nepodpíše veksľu za pol Ameriky — otec tiež nepodpisoval ešte a syn so svedkom po prvé v banke dopoludnia. „Kde sa len teda ten otec podpíše?“ prehodil už polohlasno, že ostatní vstali a chceli kukať na zmenku.

„Nože sa netisnite,“ povie pán richtár. Ustali. „Veď ja som už vari videl veksľu,“ šomral si sebe pod nos, „ale z tejto, bisťusvetu, nič nerozumiem.“

„V banke mi povedali, že otec by mali tutoká podpísať,“ chápal sa slova syn, ale otec ho stiahol a pán richtár doložil: „Ty to synku, nevieš; ja to ako richtár lepšie musím vedieť, len sa musím rozhľadieť,“ a počal čítať hlasne na zmenke: „deň, jeden; ale dnes je už dvadsať — koľkéhože je, no?“

„Ja, ja myslím“ — a každý myslel, ale nikto nevedel, len pani richtárka pevne tvrdila, že je buď dvadsiateho druhého, lebo, a počítala na prstoch — dvadsiateho štvrtého. Poradili si a vytiahli kalendár, ten povie najlepšiu pravdu. Bolo dvadsiateho tretieho, že pani richtárka skoro uhádla. Preto jej povedal pán richtár, nie stará, ale „žena moja, daj ten kalamár a pero“. Položila.

„Dáko to vykorigujeme. Lebo, vidíte, veksľa je síce písaná, ale keďže pisár nevedel, kedy si vy budete brať peniaze, napísal prvého, že sa to ostatné potom už ľahko pripíše,“ mudroval pán richtár.

„Ale v banke povedali, že ani čiarky nikde inde nepísať, len otec meno svoje,“ ohlásil sa syn.

„Tak —?“ a zdvihol hlavu pán richtár.

„Teda len meno, hm, hm. Čož’, to sa podpíše,“ a čítal ďalej: „Za hlen,“ ďalej nešlo.

„Kukniže, stará, čo je toto?“ a ukázal prstom na písmenu.

„Veľké S — nepoznáš?“

„Ahm, je, je veru ono je, ,es‘. Teda: Sie — gegen — —. Teda rozumiete?“ Všetci vstávali a kývali hlavami, že nerozumejú ani za mak.

„Veru, nech som Kubo, ale ani ja a vidíte, richtár som už deväť rokov.“ Čítal ďalej: „Odre“ — a pokrútil hlavou. „Zie, odre, veksel — či to čertvie, čo to majú tí páni za reč, a len samé čiarky a iba kde-tu slovo.“

„Tak, tak, čo si tí tam môžu napísať, že sme im my dlžní — iba keď ti vyvedú voly z maštale. Keď ty to len, synku, premýšľaš na vekseľ, a kati ho prali, keď sa ani náš pán richtár v ňom nevyzná,“ ozval sa rozhorlene staručký otec.

„Hohó, ja sa vyznám aj v iných ešte veciach, nie by sa — len, stará, tu si? Toto čo je ešte? Alebo nie,“ spamätal sa pán richtár a chytro bral pani richtárke spred očí veksľu. „Nie, nepotrebujem tvojho rozumu, zase by svet povedal, že ty nosíš palicu — a to ja nechcem, nechcem, a ani sa mi už neohlás, keby som sa ťa aj ešte dačo pomýlil opýtať,“ nakazoval richtár žene.

Richtárka si čosi zašomrala sebe pod nos, významne pozrela na muža a šla von.

„Či to nestojí tam dáko po maďarsky —?“ ozval sa syn, ktorý už vtedy chodil do školy, ako už v každej škole oblbujú naše deti učitelia i farári, nenaučiac ich pre maďarčinu, ktorú i tak, vyjdúc zo školy, pozabúdajú, ani po slovensky čítať a písať poriadne. Ale sami sme si na vine. My si myslíme, že je náš učiteľ a farár dobrý Slovák, keď sa s nami po slovensky zhovára. Ale akýže to Slovák dobrý, keď sa zídu medzi sebou alebo s notárom, už slova slovenského nepočuť. A tie deti v tej škole, chudiatka. Nuž či teraz už stojí za to ísť na „ekzámen“ ako voľakedy. Nie veru! Aj odpovedá to tvoje dievča, lebo chlapec, aj spieva, aj počtuje, aj len ty rodič nevieš čo. Myslíme si, že to tak musí byť, že to páni lepšie vedia. Ja vám poviem, nech si páni vedia, ale naše deti by sa len predsa po slovensky mali učiť a maďarské po maďarsky. Áno, kto si chce dať syna učiť, nechže si ho dá. Ale veru tiež by aj taký rodič mal dbať viac na to, aby sa to chlapčisko, keď aj chodí do tej latinskej, lebo akej školy, aby sa, keď sa i naučilo cudziu reč, nehanbilo za materinskú! Ale my Slováci sme takí, keď nám teľa strečkuje tade, kade nemá, zavraciame, ale keď ti dieťa zabieha na neužitočné pole cudzoty — z toho ešte radosť máš a myslíš si, že to tak dobre, lebo to páni — učiteľ, farár, notár atď. — chcú, a nám panská vôľa vždy dobrá bola, lebo sme vlastnej nemali.

Ale vráťme sa.

Pán richtár čítal ďalej až na slovíčko „in“ (po slovensky v, vo; na otázku: kde? v kom? v čom. Napr. v Trnave, vo vode, v tebe.).

„Aha, už sme doma!“ povedal natešený pán richtár a zaradovali sa všetci: „In, to je, no, no, aj ja som už voľačo skúsil za päťdesiat rokov, tiež viem voľačo, a deväť rokov richtárom, to tiež čosi znamená. No, no, kto to viete, čo to in značí po našsky?“

(My Slováci ani len to ešte všetci nevieme, že naša reč je slovenská. Sami to nevieme, a učitelia, kňazi, notári a čert-diabol ani by nám to za svet nepovedali. Čo ich po nás. Oni nás nepoznajú, ani poznať nechcú, len naše mozole, to už áno, tie sú im dobré — čo sú aj hneď slovenské. Hej —!) „Ej, pán richtár, nuž veď aj mňa vari učili za šesť rokov po uhorsky (máme povedať po maďarsky — uhorskej reči nieto — to vám každý dobrý Slovák, pravda, nie každý učiteľ a farár a čiernokabátnik, prisvedčí. Ale my tým viac veríme ako sebe!). To znamená toľko, ako že ja,“ povedal syn, ktorému konečne prišiel na pamäť význam maďarského slova én, ale nie nemeckého in.

„Uhádol si, synku — poznať, že si darmo nechodil do školy,“ povedal pán richtár a všetci boli radi.

„Teda, starý otec, podpíšte sem: in — a teraz píšte — Tyekvicska János.“ (Dobre po slovensky by malo byť: Ján Tekvička.)

Starý podpísal — po novej móde — ako mu predpísal syn. Keď to bolo, napísal pán richtár ešte svedectvo a rozišli sa v dobrej miere.

*

Pravda, že podpis bol na zlom mieste, peniaze sa vydať nemohli a mladý gazda musel ešte raz prísť a meškať drahý čas.

A prečo?

Za šesť rokov ho učili v škole iba maďarčine; pán richtár tiež má iba s kadejakými vígzišmi a rendelety dočinenia, nuž hlúposť vládne vôkol školy a fary, a v škole a fare! Samá nesvedomitosť s naším slovenským ľudom.

Dvaja bratia

(Povesť)

Boli raz dvaja bratia. Starší neprial mladšiemu už ani za mladi pri spoločnej práci so staručkým otcom; no a akonáhle ten oči zavrel, tu starší hneď vydelil čiastku mladšiemu a ten chudák, že svoje brániť nevedel a s bratom sa ani biť, ani trhať nechcel, pristal na tom, čo mu brat nadelil. Že bol ukrivdený, to videl každý, ale ľudia sa do nich nemiešali a mladší brat sa im ani neponosoval.

Bývali v dome otcovskom. Starší v izbe, mladší v komore. Ten bol už ženatý, mal deti; mladší gazdoval si sám na vydelenom strape.

A bol by aj s tým býval spokojný, keby len nenávisť bratova nebola šla ďalej. Ale to ho už zabolelo najväčšmi, keď ho konečne i z domu vyhnal, že povedal hrubšie slovo jeho žene, keď mu brala z dreva, ktoré si on sám na pleci nanosil, a potom to ešte tajila, ba mu vynadala. Čo mal robiť? Otca, žeby ich bol rozsúdil, už nebolo; a keby aj, starší ho k posledku už v ničom neposlúchal a otcovi možno, že i to dodalo… Mať — tá už dávno v zemi hnila a svet sa ho nezastal, lebo brat a jeho žena ho prevrátili a rozniesli taký chýr po dedine, že zato ho vyhnali z domu, že si prisvojoval veci, ktoré vraj im otec poručil, a že im raz vošiel do maštale a bil kravu, že mlieko stratila a deťom že iba nadával, a podobné nepravdy.

Z dedovizne vyhnaný potĺkal sa nocľahom po dobrých ľuďoch, vo dne obrábal si lebo svoju roličku, alebo odmieňal sa prácou za nocľah a myslel si: Nechže si má, i tak by sám viac neobrobil, a ten má deti, treba mu viac. Len keby ho už nebol aspoň vyhnal! Ale keď je tak — spokojil sa i s tým.

Otcovské pole oboch ležalo jedno vedľa druhého; dva záhonce: širší a užší. Tak stalo sa, že jedného dňa z jari zišli sa oba bratia na roli. Siali. Mladší bol s prácou prv hotový a tak povediac tomu „dobrú noc“, odišiel. Cestou domov chcel si nabrať dreva, aby si mal pri čom navariť stravy. Zašiel do hory a zbieral raždie. Už sa stmievalo, keď zrazu vidí pod jedným veľkým bukom malý belasý plamienčok poblkávať. Aj sa zľakol, lebo si myslel, že to tam dakto ohňa nakládol a nezahasiac ho odišiel, a že ak sa rozšíri, bude iba na neho zle, že to on urobil. Ponáhľal sa k buku, aby plameň zadusil. No ako sa zarazil, keď priblížiac sa videl, že to veru nie oheň ako oheň, ale že to tam peniaze vyhárajú. Prikročil a videl za veľký kotol zlatých a strieborných peňazí, ako sa vysúšajú a horia tým belasým plamienkom. Kotlu iba uši trčali zo zeme.

„Pán Boh ma požehnal, ale sám ho nevydvihnem,“ pomyslel si a zhodil drevo, ponáhľal sa po brata na pole, aby mu pomohol. Stretli sa. Starší chcel mu vyhnúť, ale tento pristúpil k nemu a hneď: „No len poď,“ hovorí, „Pán Boh nás požehnal, našiel som peniaze,“ a rozpovedal mu, čo ako. Ten mu spočiatku neveril, lebo nijak si to nemohol zrovnať v mysli, žeby — keď už aj našiel — jeho si volal na pomoc. Ale — lakomosť zase, i popošli do hory. Peniaze ešte vyhárali.

„Ako ich len vydvihneme? A čert ma vzal, tých je veľa,“ hovorí obchádzajúc kotol. „A tu ani drúka poriadneho teraz už nenájdeš. Ja zabehnem domov po sekeru, odtneme,“ a bežal. Mladší brat, ďakujúc Pánu Bohu za veľký dar, vzal kúsok drevca a odhrabával zem od kotla. Ale brat so sekerou dlho nechodil. „Už ho len počkám, či príde, či nie,“ a ľahol si ku kotlu. Sotva zdriemol, starší brat už tam bol i s drúkom na pleci. Vidiac peniaze a brata spiaceho, pomyslel si, že ho zabije, aby sa nemusel s ním deliť. No ako sa zahnal, že ho už-už ovalí po hlave, peniaze s veľkým hrkotom a cvengotom zmizli; brat otvoril oči a videl ako brat rozohnaný drží mu drúk nad hlavou a nemôže sa od ľaku ani hnúť. Vstal z miesta, prebral ho a ten padnúc mu okolo hrdla, tak ho prosil za odpustenie a volal ho domov, do domu otcovského. Ten podal mu ruku a doložil: „Odpusť ti Pán Boh úmysel tvoj, ale k tebe nemôžem. Dnes, možno, zo strachu pred trestom božím, sľubuješ mi bratskú lásku, no zajtra v hneve, môžbyť, že zase smrť mi budeš hľadieť. Ak sa chceš polepšiť, to musíš všetku tú mrzkosť zo seba striasť.

Poď, cestou ti to rozpoviem, a tak hej.“ Šli.

*

Ale horký tvoj polepšil; len sa ohliadnite, či ešte aj dnes nechodí po svete?!

Pálenka — dobrá vec

(Monológ)

Kamaráti z mokrej štvrti!

Keď sme sa tak zišli, myslím, že vám ani jednému nebude od chuti pohovoriť si o tom našom premilenom nápoji, ktorý my obyčajne pálenkou, krajšie „strcuľkou“ a najkrajšie „koralkou“ menujeme.

Mnohí, najmä za našich dní, ako i sami často počujete, radi si pošpincú na tento boží dar, prezývajúc ho „besnicou“, „čertovicou“, „nešťastnicou“; ba náš múdry farár opovážil sa ho za „čertovo mlieko“ vykričať, a to ešte rovno z kazateľne. Vtedy som sa zapovedal viac do kostola vkročiť, kým ten bude u nás!

Už i z toho vidíme, že treba si nám dobre uvedomiť, čo pijeme a prečo a načo my pálenku pijeme, aby sme takým kadejakým pomátancom na mysli nepodľahli! Ja som o tom tiež trochu premýšľal a som si istý, že ma radi vypočujete; veď ľudia povedajú, že čo človek rád vidí, o tom nielen že rád počúva, ale i rád sníva! Teda počujte.

Pálenka robí sa zo špiritusu či liehu, ktorý páli sa hlavne zo zemiakov. No nájdu sa žartovní ľudia, ktorí povedia, že sa vypaľuje i zo starých kožuchov, handár, zamastených nohavíc a starých krpcov, ktoré vraj židia po našich dedinách skupujú; lebo načože by to vraj na inšie komu bolo? Nuž ja neviem, či je to pravda, ale nemyslím, že by to páni dovolili, ktorí veru tiež hodne pálenky, čo hneď i zafarbenej popijú.

Áno, za starých lepších časov pálilo sa takzvané „sladové“ zo žita, a mne je vše do plaču, keď si pomyslím, aká to bola almázia! Živo sa rozpomínam na svoje mladé časy, keď som sa každý boží deň — a nezunovalo sa mi! — ponáhľal s krpčičkou starému otcovi — Pán Boh mu daj nebo! — po sladovú a po ceste koštoval z nej. Veď, myslím si, starý otec do krpôčky nevidí, a ostatne, akže mu i málo ostalo na posledný glg, iba sa potešil, že som nerozlial, ale radšej vypil. Teraz to už všetko prestalo a sladovej nekúpi dnes človek ani v apatieke. No zato tam majú takzvané „francúzske pálené“, ktoré tiež — ako môj starý otec hovorieval — dobre hojí, najmä prsné choroby. Jemu aspoň hneď sa ľahšie dýchalo, keď si ním natrel ruky a z neho pustil i na jazyk.

Pravý špiritus je čistý ako krištáľ. Ani v najtreskúcejšej zime nezamrzne. Vôňa pľúca obživí, chuť dušu osladí. Jediná špatná jeho vlastnosť je, že ľahko zlučuje sa s vodou, a túto nedokonalosť krčmári často nadužívajú a načobŕňajú doň vody, že za takú pálenku škoda — bouprisám — groša vyhodiť! Iba čo si človek brucho naleje.

No ja videl som vážku, ktorá ukazuje, koľko je v pálenke špiritusu, a vravím vám, že by sme si mali žiadať, aby každý krčmár mal v pálenke namočenú takú vážku, že by sme mu za hocijakú ločavu neplatili drahé peniaze.

Pálenka je teda vodou rozriedený špiritus. Je i nápojom, i pokrmom: starší ju pijeme zo skleničky, deťom polievame ňou chlebík. No, že i starého nasýti, je taktiež pravda. Vieme, že keď sa jej človek napije, nechce sa mu jesť, alebo zas keď je najedený a vypije si pálenky s korením alebo s paprikou, lepšie troví žalúdok.

Pálenka je ľahšia ako voda; to vieme z toho, že čo by bol človek akých ťažkých myšlienok a ešte ťažších nôh, keď si vypije, rozihrá ešte i osemdesiatročného chlapa, nie by mladého! Ba krídla narastú človeku, vše i veľmi bystré, ktoré potom do blata alebo múru zanesú, tu i tu i na nos strčia. Ale pri vytrvanlivosti im človek tak navykne, že ho skoro ani nepotočia, a čo by putňu vybumbal.

Z tohto je zrejmé, že pálenka, dostanúc sa do žalúdka, nezostáva sedieť v ňom, ale rozchodí sa po celom tele. Preto povieme, že „udrelo mu do nôh“, ale častejšie „do hlavy“.

Že od pálenky rýchlejšie pohybujú sa i ruky, to vidno z toho, že keď je chlap podnapitý, skorej sa odváži fľasnúť druhého, alebo skorej sa odváži niečo uchmatnúť, teda i svedomie je smelšie. Že jazyky rozväzuje, to vidíme u žien; že srdcia posmeľuje a nohy bystrí, to je jasné zas z toho, že sa potrundžený človek skorej odváži do „cudzej kapusty“. Že nám z pálenky i síl pribýva, to vieme z porekadla: „Idem sa potúžiť, alebo posilniť.“ A ešte k tomu: v zime hreje, v lete chladí.

Že vraj od pálenky býva vodnatieľka! Nepravda. Klam! Áno, vodnatieľka, ale od vody, nie od pálenky! Keby bola od pálenky, bola by „pálenatieľka“, ale že je od vody, preto má to meno. Slabý rozum, kto to povie. Ten jej ešte i tak neokúsil, lebo by nemohol také tárať do sveta, keď je známa vec, že od pálenky i rozumu pribýva! Vidíme to pri našich obecných poradách. Tam hneď, čo je len na niečo súci richtár, predhodí: „No, čo? Či sa budeme radiť triezvi, ako blázni?“

Pitiu pálenky sa človek ľahko priúča, toho príklad máme na deťoch. A najtiaž naučiť sa. To už potom sprevodí človeka obyčajne celým životom. Začne s krštením, dosahuje vrcholu na svadbe a končí karom. Rozlúčiť sa s ňou? Aba! Pálenka má takú tajnú silu, že to ani vypovedať! Spočiatku sa, ako vravím, ťažko pije, preto múdre hlavy vymysleli polievať ňou chlebík (deťom); no čím ďalej, tým si ju viac zamiluješ, a ona iste zostane vernou. Najprv si len odbehneš na decík, pozdejšie zájdeš na dva, zatým už tam ostaneš na pollitrík, a o malý, krátky čas sa jej tak oddáš, že by si sa rád kúpal v nej, a neraz vzdychneš, prečo z neba dážď prší, a prečo nie pálenka? Príde za tebou žena, a kde otec, mať pije, tam veľmi ľahko naučia sa i deti. A je pokoj v dome! Len tam je zvada, bitka, kde len jediná strana pije. Kde obe, tam sa napijú, ľahnú si a spia, a „kto spí, nehreší“. Prečože náš pastier so ženou dobre nažívajú? Lebo si nikdy vôle nezlomia. Keď on káže za sedem, ona donesie za štrnásť. A tak žijú v láske a svornosti.

No, a že je pálenka dobrým uspávačom, to vieme z toho, že človek ráno ani vstať nemôže a trasie sa na celom tele. A liek proti tomu? Verte mi, že zas len pálenka. Najtiaž len jednu sklenku k ústam priložiť, už to zas ide všetko starým poriadkom. Prestaneš sa triasť, dodá ti chuti, sily, v hlave sa vyjasní, a i práca lepšie sa darí. K tomu sklenka za sklenkou, päť ráz do dňa, že ani nezvieš, ako príde večer. Tak deň po deň — ani sa nespamätáš, ako sa ten krátky život rýchle minul, a ty možno nebudeš mať ani kedy zaplakať nad ním. Ale, neboj sa, sklenička nezostane sirotou, lebo ešte dlho-dlho po tebe budú prichádzať verní tvoji kamaráti, ktorí ju i za teba a tak, ako ty, až po tmavý hrob — stále, verne milovať budú!

Nám ešte tonúť treba v nenávisti
pre výraz lásky slobodný a čistý…

A preto, krv ty naša, búr sa, peň,
sŕdc usadenú roztoč priehlbeň,
nech bezdný hnev po našich dušiach sídli,
zalieva lupičskú tvár oplanov;
nech obočia sú kŕdľom havranov
ponurným, strašným, s rozpätými krídly,
a pod nimi nech planú pohľady
sťa uhlie, čo na drobný popol spáli
tie zberby, ktoré naše poklady
nám bezočivým násilenstvom vzali.

Hej, k plecu jedovatú berme zbraň
a líca naše ta ku kolbám klaďme:
čím väčšia rana na zbojníkov padne,
tým skôr sa zrastie hĺbka našich rán!
Nám mnohým treba zrovnať so zemou,
kým prídeme do vďačných objemov.

Petrohrad 18. XI. 1917



[1] Predtým bola v Dohnani tá obyčaj, že mládež na deň Štefana kráľa išla s muzikou a spevom na lieskovce. Obyčaj tá už zakapala.




Jozef Gregor Tajovský

— slovenský prozaik, dramatik a básnik Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.