Zlatý fond > Diela > V službe národa


E-mail (povinné):

Štefan Marko Daxner:
V službe národa

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Jozef Vrábeľ, Viera Studeničová, Michal Belička, Alena Kopányiová, Zuzana Babjaková, Zdenko Podobný, Ivana Gondorová, Daniel Winter, Eva Lužáková, Ivana Černecká, Nina Varon, Erik Bartoš, Jakub Košuth, Ida Paulovičová, Dušan Kroliak, Slavomír Kancian, Katarína Tínesová, Ondrej Dobias, Martina Kazdová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 65 čitateľov

Vlastný životopis

[1]Štefan Marko Daxner, národnosťou Slovák, náboženstvom evanjelik a. v., narodený roku 1822 dňa 26. decembra v mestečku Tisovci v stolici Gemersko-Malohontskej, pochodí z rodiny šľachtickej, ktorej praded na skone 14. stoletia pod cisárom a kráľom Žigmundom[2] z Helvécie[3] prišiel do Uhier a za vyznačenie sa v bitke pri Nikopole[4] zemianstvom uhorským bol odmenený.

Otec Štefanov, Ján Daxner,[5] rodom z Tisovca, zúčastnil sa vo vojnách francúzskych ako insurgent[6] uhorský; zatým slúžil v úrade stoličnom ako prísažný, slúžny a asesor súdu stoličného, spolu za tridsať rokov; bol za mnohé roky inšpektorom cirkvi evanjelickej tisovskej; pod jeho správou vystavila cirkev tisovská terajší svoj chrám, ktorý čo do veľkoleposti a ozdoby prináleží v Uhorsku medzi prvé evanjelické chrámy. Jeho účinlivosťou a pod jeho správou boli vystavené hradské cesty, dolinou rimavskou, cez Tisovec do Brezna a Muráňa vedúce. Umrel roku 1847, zanechajúc dvom synom svojim, Jurovi a Štefanovi, okrem skrovného dedičného majetku čestné meno muža bezúhonného charakteru.

Mladší syn Štefan Marko, už otcom svojím vedený, hotovil sa na stav právnický. Filozofické štúdiá odbavil v Prešporku,[7] kde pod vedením nezabudnuteľného Štúra iskra povedomia národného slovenského a slovanského roznietená bola v ňom v plameň, celú bytosť jeho preniknuvší.

Právnické štúdiá dokončil na kolégiu prešovskom, kde v spoločenstve s Jánom Čipkom[8] breznianskym medzi tamojšou mládežou utvoril družstvo slovenské, na spôsob Ústavu prešporského zostavené; v družstve tom on sám prednášal históriu Slovanstva, podľa výťahu zo Starožitností Šafárikových vypracovaného.

Po skončenom teoreticko-právnickom kurze, roku 1843 a 1844, bavil sa Štefan Daxner takmer za dva roky doma v Tisovci. V ten čas žili v Tisovci dvaja mladí, duchom národným nadchnutí a pozdejšie i v literatúre slovenskej preslávení mužovia, a to August H. Škultéty, v tom čase kaplán pri boku slávneho superintendenta Pavla Jozeffyho,[9] pozdejšie profesor na evanjelickom gymnáziu vo Veľkej Revúcej, a Jonatan Čipka,[10] kandidát teológie, pozdejšie farár cirkvi evanjelickej drienčanskej. Daxner bol tretím údom družstva tohoto.

Samo sebou sa rozumie, že traja mladí, za všetko dobré a krásne zaujatí mužovia slovenskí nemohli ostať nečinní. Ako výsledok ich účinlivosti spomenutia zasluhuje na poli literatúry Zornička, zábavník pre malé dietky, a potom zbierka prostonárodných povestí slovenských, ktorých čiastka pozdejšie pod redakciou Francisciho a Dobšinského tlačou bola uverejnená. Na poli spoločenského života objavila sa ich účinlivosť v tom, že založili v Tisovci spolok striedmosti, obecnú sporiteľnicu, obecnú knižnicu a konečne nedeľnú školu pre dospelejšiu mládež. Škoda, že účinlivosť družstva[11] tohoto netrvala dlho, lebo po dvoch rokoch Škultéty a Čipka, za farárov povolaní, odobrali sa na stanice svoje. Daxner odišiel do Pešti, aby tam praktický kurz dokončil.

V Pešti pri boku tabulárneho advokáta Alexandra Vrchovského[12] pracujúc, bol spolu, asi do roka, námestným notárom cirkvi evanjelickej slovenskej práve v tej, vnútorným nepokojom a trenicami[13] pamätnej dobe, keď cirkev slovenská pod vedením slávneho Jána Kollára od cirkvi nemecko-maďarskej z ohľadu spoločného majetku sa oddelila a činom tým od nadvlády nemecko-maďarskej osamostatnila.

Koncom roku 1846 Daxner zložil skúšku advokátsku a osadil sa doma v Tisovci ako advokát.

Rok 1847 bol pre Uhorsko v politicko-občianskom živote pamätný tým, že roku toho boj medzi stránkou opozičnou a konzervatívnou zvrchovaného stupňa dosiahol. Daxner pripojil sa k stránke opozičnej,[14] čo pre neho tým prirodzenejšie bolo, lebo jeho otec už dakoľko rokmi predtým oslobodil urbariálnych poddaných svojich od takzvanej panštiny, uspokojac sa miesto toho s miernou, ročnou peňažitou odmenou, ktorá z roka na rok bývala i odpúšťaná.

Koncom roku 1847, za času zasadania snemu, Daxner vystavil na mestskom dome v Tisovci maličký program,[15] určený na to, aby slúžil za základ petícii, ktorá zo stránky ľudu na snem mala byť podaná.

Program ten záležal z troch punktov, a to:

1. Zrušenie záväzkov urbariálnych a oslobodenie ľudu od jurisdikcie panskej.

2. Usporiadanie župného zhromaždenia na základe reprezentácie ľudu tak, aby každá obec ako pravá mravná jednota v živote štátnom skrze istý počet zástupcov v zhromaždení stoličnom bola zastúpená.

3. Povýšenie reči ľudu za reč úradnú v stolici.

Na program tento už značne podpisov bolo zhromaždených, keď roku 1848 v dňoch marcových neočakávane a improvizovane zjavili sa zákony z roku 1848, čím rečená už petícia stala sa zbytočnou.

Pri slávnostnej publikácii zákonov týchto, pri ktorej príležitosti bol i výbor stoličný v zmysle článku XVI:[16] 1848 usporiadaný, vystúpil Daxner na rínku rimavskosobotskom uprostred zhromaždenia slovenského ľudu rečou slovenskou, vyslovujúc radosť ľudu slovenského nad tým, že zrušením záväzkov urbariálnych a jurisdikcie zemsko-panskej sú hlavné okovy feudalizmu odstránené; v reči ďalšej Daxner narážal na to, že artikul XVI ešte len sľubuje organizovať výbory stoličné na základe zastupiteľstva ľudu, kdežto pri úprimnej zaujatosti za slobodu občiansku organizácia tá už teraz bola možná; ďalej narážal i na to, že uvedením reči maďarskej za reč poradnú v zhromaždeniach stoličných ľud slovenský z účastenstva na poradách týchto je vytvorený. Zákonodarstvo spôsobom týmto urobilo ľud slovenský i hluchým, i nemým z ohľadu najkrajšieho politického práva, to jest z ohľadu účastenstva v samospráve stoličnej.

Za vystúpenie toto, hlavne zato, že bolo slovenské, a tak protizákonné, bol Daxner na zodpovednosť ťahaný, a toto bol začiatok tých mnohých inkvizícií a prenasledovaní, ktoré Daxner v nasledovavších časiech za vec národnú podstúpil.

Tie isté snahy, ktorým Daxner v zhromaždení stoličnom dal výraz, objavili sa i v susednej Liptovskej stolici, a Daxner prítomný bol v marci roku 1848 v Liptovskom Sv. Mikuláši[17] v porade, z ktorej pod vedením Kleina[18] a Hroboňa[19] vyslaná bola deputácia k výboru stoličnému, žiadajúca, aby výbor stoličný úradne reprezentoval u ministerstva za uvedenie reči slovenskej ako úradnej do porád výboru stoličného a za usporiadanie stolíc na základe zastupiteľstva ľudu. Výbor stoličný uzavrel predložiť žiadosť túto ministerstvu.

S publikáciou zákonov z roku 1848 vstúpil do života i artikul XXII[20] o národnej garde. Daxner bol v Tisovci skrze dve silné, z tamojšieho meštianstva zostavené stotiny za prvého kapitána jednohlasne vyvolený. Aby ako kapitán čestnému povolaniu svojmu zadosť urobiť mohol, začal Daxner študovať stručnejšie kompendiá o službe vojenskej, praktický návod dostávajúc od Gašparca, bývalého lieutenanta pri c. k. vojsku, pozdejšie honvédskeho majora.

Škola s podoficierom, do ktorej každý mešťan slobodný prístup mal, tak bola usporiadaná, že v nej nielen služba vojenská sa vysvetľovala, ale aj inšie, sčiastky zábavné, sčiastky poučné predmety sa prednášali a na dennom poriadku postavené politicko-občianske otázky pretriasali. Okrem toho zostavený bol i osobitný čestný súd pre gardu národnú.

Výsledok počínania toho bol ten, že národná garda tisovská v krátkom čase dokonale robila všetky, s dvoma stotinami možné pohyby a evolúcie a že v nej povedomie ľudskej a národnej hodnosti vyvinovať sa počalo. S usporadovaním národnej gardy započali sa i agitácie o vyslanca na prvý snem peštiansky.

V ochodzi malohontskej vystúpili dvaja kandidáti: Eugen Kubinyi,[21] majiteľ statkov na Klenovci a hlavný slúžny Gemerskej stolice, a Jozef Ratko, zámožný fiškál prednejších dynastií gemerských a mesta Rimavskej Soboty. Kubinyi pri posviacke zástavy národnej gardy v Tisovci, spočiatku mája roku 1848 vydržiavanej, osvedčil sa verejne za program Daxnerov a sľúbil zastávať práva národa slovenského, následkom čoho stal sa kandidátom slovenskej stránky. Poznamenať treba, že výbor stoličný, aby pri voľbách snemových živel slovenský rozdrobiť a tak maďarstvu víťazstvo zabezpečiť mohol, úmyselne a proti všetkým pravidlám polohopisným a národopisným tak podelil stolicu na šesť volebných okresov, že ani jedného čisto slovenského okresu nebolo. Okrem toho výbor stoličný vo všetkých okresoch za sídla voľby také miesta vyznačil, ktoré už vtedy nepriateľským duchom oproti živlu slovenskému vynikali.

V súhlase s udanými už snahami stoličného výboru i povereníctvo stoličné, voľbu vyslanca v okrese malohontskom spravujúce, uznieslo sa na tom, že popisovať voličov[22] jedine v Rimavskej Sobote zasadať bude, počítajúc na to, že takýmto spôsobom zo slovenských, na päť-šesť míľ vzdialených obcí čím menej voličov dá sa zapísať a ešte menej dostaví sa na voľbu.

Tisovec požiadal síce povereníctvo, aby i na horné strany okresu, menovite do Tisovca, prišlo popisovať voličov, ale povereníctvo zavrhlo zákonnú žiadosť túto. Daxner v zhromaždení meštianstva tisovského vystúpil zrovna proti výboru stoličnému a povereníctvu okresnému a odkrývajúc ich udané už snahy, upozornil meštianstvo na to, že úkladom týmto jedine tak možno vyhnúť, ak meštianstvo tisovské na popis do Rimavskej Soboty húfne sa dostaví. Nárada táto bola jednomyseľne prijatá. Vojenský pochod na dve stotiny podelených voličov tisovských tak silne účinkoval na obce dolu dolinou rimavskou ležiace, že takmer z každej obce voliči hromadne pripojovali sa k Tisovcu, takže už do Rimavskej Soboty nie dve stotiny, ale celý batalión voličov vtiahol, vystaviac front oproti mestskému domu.

Týmto spôsobom zmarené boli zámery protivníkov, nastrojené proti voličom slovenským, a nebolo viac pochybnosti o tom, že Rimavská Sobota v čas voľby prepadne proti Tisovcu.

Čo sa vskutku i stalo; lebo pri voľbe kandidát slovenský väčšinou vyše tisíc hlasov stal sa vyslancom snemovým.

Porážka táto i rozmnožila, i rozhorčila protivníkov národnej stránky v Gemeri a Malom Honte. Vojenské držanie sa meštianstva tisovského pri popise voličov a pozdejšie pri voľbe samej, hlavne však reč, ktorou Daxner proti výboru stoličnému a povereníctvu okresnému verejne vystúpil, stali sa príležitosťou k zádrapkám novým nielen proti Daxnerovi, ale i proti jeho druhom, menovite Jánovi Franciscimu,[23] kapitánovi gardy hnúšťanskej, a Michalovi Bakulinymu,[24] na len čas na Kokave najpopulárnejšiemu mužovi. Obviňovali ich, že sa hotujú na povstanie, že stoja v porozumení s kamarilou a Jelačićom,[25] vtedy už vykričaným vlastizradcom, že búria ľud proti vrchnosti stoličnej atď.

Ohovárania tieto sa zovšeobecnili a dostali povahu mienky verejnej, takže skrze výbor stoličný bola vyslaná nová inkvizícia proti Daxnerovi a druhom jeho. Pri bezvýslednej inkvizícii tejto poznamenať treba, že hlavný slúžny stolice Gemerskej, Széplaki, vynasnažoval sa prehovoriť Daxnera a Francisciho k tomu, aby zaďakovali z kapitánstva; ale Daxner nepodvolil sa rade tejto, ostanúc i naďalej kapitánom gardy tisovskej.

Medzitým trenicami týmito prebudené náruživosti vždy väčšieho dostávali rozmeru, a to tým viac, že im potrebná potrava nechybovala. Udalosti v Banáte, Báčke, Sedmohradsku a Chorvátsku,[26] v ktorých zárodok nastávajúcej domácej borby bolo poznať, nachádzali i na Slovensku súcit a ozvenu, a kongres slovanský v Prahe[27] 31. mája mal ten účinok, že i v slovenskom národe pocítila sa potreba toho, aby sa národ za svoje práva ohlásil. Stalo sa to v zhromaždení národnom v Liptovskom Sv. Mikuláši,[28] v ktorom petícia pred ministerstvo a pred snem o uznaní práv národných bola formulovaná a hore poslaná. Daxner a Francisci zúčastnili sa v zhromaždení tom, následkom čoho pozdejšie v inkvizícii plešivskej podchytávaní boli z toho, že by sa pri tej príležitosti s Hodžom, Hurbanom a Štúrom boli uzrozumelí o usporiadaní revolúcie v národe slovenskom proti vláde maďarskej.

Na petíciu svätomikulášsku ministerstvo odpovedalo vyhlásením náhleho súdu vo všetkých horných stoliciach. Hodža, Hurban, Štúr ako účastníci sjazdu pražského museli utekať. Mnohí z prednejších národovcov kryli sa po horách, aby ušli prenasledovateľom svojim; v Báčke, v Banáte zorganizovalo sa povstanie Srbov. Bán Jelačić stal sa diktátorom Chorvátska a hotovil vpád do Uhorska. Snem peštiansky, v otázke finančnej, vojenskej a taktiež vo viac smerodajných štátnych zásadách s vládou viedenskou rozpadnutý, ustanovil na obranu vlasti, poťažne na obranu nadvlády maďarskej nad ostatnými národmi, vystaviť vojsko dvestotisíc mužov silné, na ktorý cieľ predbežne štyridsaťtisíc mužov malo byť vyzdvihnuté.

Pravda, ustanoveniam týmto chybovala kráľovská sankcia, ale stolice to nepriviedlo do rozpakov; mysleli si: Načo nám kráľovská sankcia? Rozkážeme a stane sa. Medzi inými teda aj výbor Gemerskej stolice pod heslom, že je vlasť v nebezpečenstve, ustanovil v lone svojom previesť regrutáciu, vydajúc v tomto smere potrebné úpravy štábnym dôstojníkom gardy národnej.

V týchto okolnostiach Daxner držal zhromaždenie ľudu v Tisovci, v ktorom vyslovené bolo, že ustanovenie stolice o regrutácii nezaväzuje občanov, lebo nie je zákonom kráľovskú sankciu majúcim, ale je mienkou len jednej čiastky svojvoľne zriadeného výboru stoličného, ktorá nie obecenstvo, ale len sama seba reprezentuje. Uzavretie to vo forme reprezentácie bolo stoličnému výboru zaslané.

Veľmi dobre charakterizuje vtedajšiu situáciu okolnosť tá, že výbor stoličný následkom reprezentácie tejto nič iného urobiť nevedel ako to, že naložil hlavnému veliteľovi horno-gemerskej národnej gardy, majorovi Gedeonovi, aby regrutáciu najsamprv v Tisovci dal previesť. Gedeon, v ustanovený čas prijdúc do Tisovca, kázal vystaviť obidve stotiny pred mestský dom. Kým on s magistrátom na mestskom dome porobil prípravy na losovačku, zišla sa garda a Gedeon oznámil cieľ príchodu svojho, upravil Daxnera na to, aby velil prvej kompánii k losovačke stúpať. Ale tu zo stránky obidvoch vystavených stotín, ako z jasného neba hrom, ozval sa jednomyseľný hromový výkrik: „Nepôjdeme ani jeden!“ Výkrik ten neustále opakovaný premenil sa po chvíli v hrozby proti regrutačnej komisii, proti výboru stoličnému a proti Maďarom. Szakal, adjutant majorov, ktorý s jedným Tisovčanom pustil sa do ostrejšieho rozhovoru, bol pochytaný a značne postískaný; len Daxnerovi podarilo sa sem a tam natriasaného adjutanta vyslobodiť z rúk ľudu, ktorý sa s národnou gardou bol pomiešal.

Odrazu bolo počuť: „Von s tými tam na mestskom dome!“ A ľud rozjatrený počal sa násilne tisnúť do mestského domu.

V okamžení tom, pohľadom na rastúcu rozjarenosť ľudu nemálo prekvapený major gardy národnej, na radu Daxnera uznal, že tu inej pomoci niet ako odvolať regrutáciu a tak utíšiť do radnej chyže tisnúci sa ľud. V nastúpivšej prestávke Gedeon dal si podpísať svedectvo, že on povinnosti svojej urobil zadosť, a svedectvom tým opatrený bez najmenšej urážky sadol na voz a odišiel preč.

Následok udalosti tejto bol ten, že v celej stolici nielen medzi Slovákmi, ale i medzi Maďarmi regrutácia prepadla a magistrát stoličný sotva bol vstave jeden slabý batalión vystaviť, s ktorým zúčastnil sa v ťažení proti Jelačićovi.

Vina udalosti tisovskej, a tak spolu vina za prekazenú regrutáciu, padla na Daxnera; s ním spolu obviňovaní boli aj Francisci, kapitán národnej gardy hnúšťanskej, a Bakuliny na Kokave. Z druhej strany nechybovalo na poburujúcich chýroch, že národné gardy od Rimavskej Soboty počnúc až po Putnok[29] majú prísť na exekúciu do Tisovca a že Tisovec na prach a popol bude obrátený. Pre uspokojenie meštianstva Daxner dal vystaviť riadne predstráže až po Hačavu[30] a v samom Tisovci usporiadal dennú a nočnú službu bezpečnosti.

Národná garda tisovská, nedostanúc od výboru stoličného zbrane, zbrojila sa sama, nie síce preto, akoby azda postať dovtedajšej legálnej opozície svojej bola chcela zanechať a osamotená bez výhľadu na úspech vrhnúť sa v krvavý boj, ale hlavne preto, aby svojím ozbrojením imponovala tým streštencom, ktorí výbor stoličný chceli donútiť k násilným krokom proti Tisovcu. A cieľ tento sa skutočne podaril, lebo výbor, obávajúc sa zrazenia, exekúcie neupotrebil, nechajúc Tisovčanov za čas v pokoji.

Medzitým postaveniu Tisovca prajné dovtedy okolnosti sa odrazu zmenili.

Nasledovalo zajaté Filipovića a Rotha,[31] spiatočné ťaženie bána Jelačića a porážka Hurbana na Myjave.[32] Noviny hlásali, že celá Viedeň a vojsko prešli k revolúcii.[33] Národní mužovia slovenskí z Liptova, Turca, Zvolena a Novohradu zanechali stanice svoje, a ktorý z nich nemohol za hranicu, hľadal útočište v Tisovci. A toto bol príhodný čas na pokorenie Tisovca.

Daxner bol citovaný, aby sa predstavil pred spravujúceho prvého viceišpána; priatelia mu radili, aby sa odstránil, čo však Daxner ohľadom na vtedajšie okolnosti urobiť nechcel, hovoriac, že by útek jeho bol rovný zapreniu veci samej. Francisci bol dňa 6. októbra nocou, keď z Tisovca do Hnúšte šiel, skrze komisára Chudobu lapený a v sprievode pandúrov o polnoci do Tisovca dovedený. Vystavené predstráže poznali ho a dali hlas o tom Daxnerovi; v pár minútach bez poplachu bola národná garda na nohách; pandúri boli v tichosti odzbrojení a s komisárom Chudobom vovedne pod stráž postavení.

V nasledovavší deň zostúpila sa národná garda v zhromaždenie obecné, z ktorého vyslaná bola deputácia k správu vedúcemu viceišpánovi Fáymu,[34] aby svojvoľné lapanie pokojných občanov pristavil a ak proti Franciscimu a Daxnerovi žaloby jesto, aby tie riadnou cestou pokonať dal, lebo nemo, nisi citatus et convictus, detineri non potest.[35] A spolu osvedčila sa garda, že ona za obidvoch kapitánov ručí, presvedčená o tom, že oni pred zodpovednosťou za skutky svoje v úteku nebudú hľadať obranu. Deputácia vrátila sa od Fáyho s tou odpoveďou, že Fáy upotrebí celú moc stolice, ba i susedných stolíc, aby opozíciu Tisovca zlomil, a od kapitánov gardy očakáva, že sa na citáciu ustanovia pred vrchnosťou svojou. Spolu Fáy dal čestné slovo deputátom v tom zmysle, že sa oproti Daxnerovi a Franciscimu žiadna nezákonitosť nestane.

Toto čestné slovo bolo príčinou toho, že Daxner a Francisci v bezvýhľadných obstojateľstvách[36] dobrovoľne dostavili sa na povolanie pred spravujúceho prvého viceišpána dňa 10. októbra v Plešivci.[37]

Čestné slovo držalo sa tak, že obidvaja boli uväznení; dva dni pozdejšie dovedený bol k nim Bakuliny; o týždeň potom vyše štyridsať mužov, ktorých verejná mienka označila ako prednejších ľudí slovenských v Gemerskej stolici, priviedli do Plešivca ako väzňov. Obvinenie „i to je národovec slovenský“ dostatočné bolo na odôvodnenie žalárovania.

Medzitým celý magistrát gemerský bol zaneprázdnený inkvizíciou proti Daxnerovi a Franciscimu; všemožným spôsobom zhľadávali sa dáta, čo, kde, ktorý v privátnom diškurze prehovoril podozrivého, verejné vystúpenie Daxnera proti výboru stoličnému, zjavný protest proti regrutácii, vzoprenie sa gardy tisovskej proti Gedeonovi a následkom toho prekazenie regrutácie v stolici, ozbrojenie sa gardy tisovskej, rozšírenie proklamácie Štúrovej[38] boli pozitívne dáta za základ inkvizícii slúžiace. Okrem toho bolo mnoho vymyslených chýrov o porozumení s kamarilou[39] a Jelačićom, o vlastizradných úmysloch odtrhnúť horné Slovensko od Uhorska a založiť ríšu Svätopluka.

K súdeniu žalôb týchto zostavené bolo štatárium v Plešivci, pred ktorým pozdvihnutá bola obžaloba pre vlastizradu.

Pri poslednom, viac dišpute dvoch stránok než inkvizícii podobnom výsluchu zjavné bolo trom hlavným väzňom, že im ide o život. Videli na dvore hotoviť stĺpy, na ktorých mali visieť. Žiadali teda sudcov svojich, keď majú umrieť, aby neboli vešaní, ale strieľaní, aby mladý ich život skončil sa bleskom a hrmotom. Duchovný ich stav charakterizuje pieseň, v okamženiach týchto Franciscim zložená a Daxnerom dodatkami doplnená: „Hoj, traja sokoli, či vám žiaľ za svetom?“[40]

Výrok smrti bol donesený; ale v tej hodine zjavila sa ruka Prozreteľnosti božskej, donesúc chýr o stratenej bitke pri Švechate.[41] Sudcovia nemali smelosti na svoju zodpovednosť exekvovať svoj súd a predložili vec splnomocnenému komisárovi Karolovi Szentiványimu.[42] Zakročením Szentiványiho premenila sa sentencia smrtná a traja hlavní väzni boli odsúdení na trojročné väzenie osamote. S nimi vovedne boli ešte dvadsiati dvaja národovci slovenskí,[43] z ktorých pätnásti boli Tisovčania, od dvoch mesiacov až na dvojročné väzenie odsúdení.

Medzitým udalosti nezastali; generál Schlick[44] približoval sa ku Košiciam a bolo sa obávať toho, že ľud sám oslobodí väzňov svojich; z tej príčiny boli okolo 15. decembra Daxner, Francisci a Bakuliny v železách pod strážou do Pešti odvedení a tam v Neugebäude[45] profózovi[46] od regimentu Turského odovzdaní.

Z času väzenia v Neugebäude spomenutia zasluhuje noc medzi 4. a 5. januárom. Celú noc do hodiny druhej po polnoci stál hrmot v Neugebäude sčiastky od vozov, sčiastky od ľudí, akoby celé batalióny dolu schodmi dupkali. Ráno o siedmej hodine vkročil rýchlym krokom profóz ku väzňom, spytujúc sa každého väzňa osobitne, kto je, čo je, skade je, za čo, od koho je sem poslaný. Na otázku, čo to bol za hrmot cez noc, profóz ani neodpovedajúc, vzdialil sa tak rýchlo, ako prišiel. O hodinu profóz vrátil sa celkom s úctivou tvárou a poklonami naspäť, vysvetlil pohádku tej noci hovoriac, že on každý mesiac oddával „vlasť obraňujúcemu povereníctvu“ prírastok väzňov svojich; pominulý večer, baviac sa až do polnoci u jedného z priateľov svojich, len ráno dostal rozkaz ešte večer prišlý, aby nových, v decembri pribudnutých väzňov udal povereníctvu;[47] on len ráno mohol urobiť zadosť rozkazu tomu, odnesúc menoslov nových väzňov na mestský dom. Ale „vlasť obraňujúceho povereníctva“ už tam nebolo, lebo o štvrtej hodine ráno odišlo po železnici do Szolnoku a Debrecína,[48] zaberúc so sebou všetkých, až do 15. decembra do väzenia prišlých politických väzňov, ktorých premávka v noci zapríčinila ten neobyčajný hrmot. Väzni ďakovali Bohu za milosť, že ich v krátkom čase už po druhý raz takým zrejmým spôsobom oslobodil od zahynutia. O pár dní pomocou Viliama Paulinyho,[49] ktorý o mieste ich uväznenia náhodou bol sa dozvedel, boli grófom Vrbnom[50] a bánom Jelačićom na slobodu prepustení.

V Pešti dozvediac sa o tom, že dobrovoľníci slovenskí pri Prešporku pod hlavným veliteľstvom poľného zbrojmajstra Simunića[51] stoja, pospiechali do Prešporka a stadiaľ k Leopoldovu, kde skutočne nachádzalo sa do pol druha tisíc dobrovoľníkov slovenských pod vedením Janečkovým,[52] vtedy u ľudu Žižkom nazvaným. Uvítanie priateľmi, menovite Janečkom, ktorý poznal Daxnera ešte z rokov 1845/46 z Pešti, bolo srdečné. Vstúpiac do radu dobrovoľníkov, slúžili so zbraňou v rukách trónu a národu pri obliehaní a dobytí Leopoldova, potom pri obliehaní Komárna,[53] kde upotrebovaní bývali k najťažšej službe vojenskej, následkom ktorej i počet dobrovoľníkov značne sa umenšil.

Zúčastniac sa v bitke pri Ácsi[54] dňa 26. apríla 1849, na spiatočnom ťažení ku Prešporku boli pridaní ku avantgarde,[55] kde vytrvalosťou svojou vydobyli si chválu vtedajšieho komandanta avantgardy, plukovníka Dorsana. Nespravodlivé zachodenie tohože s dobrovoľníctvom, neuznanie Janečka skrze Simunića prinútilo dôstojníkov dobrovoľníckych starať sa o reorganizáciu celého sboru. Jednomyseľne uznaná bola potreba toho, aby dobrovoľnícky sbor dostal osobitného hlavného veliteľa spomedzi dôstojníkov riadneho vojska a aby bol poslaný na Slovensko, lebo len tam mohol vynahradiť straty svoje novým mužstvom.

Prevedenie úlohy tejto bolo zverené Daxnerovi, ktorý odíduc do Viedne, zprávou v ministerstve vojny písomne a slovne podanou vymohol to, že barón Lewartowski,[56] kapitán od generálneho štábu Götzovho,[57] bol vymenovaný za hlavného veliteľa slovenských dobrovoľníkov a dobrovoľníctvu dostala sa samostatná úloha očistiť banské mestá a vôbec horné Uhorsko od maďarskej gerily.

Reorganizácia dobrovoľníctva prevedená bola pod správou Lewartowského sčiastky v Skalici, sčiastky v Rastislaviciach (Recse) pri Prešporku; zatým jeden celý batalión, pozostávajúci zo šesť stotín a jednej stotiny rezervy, zložil prísahu na články vojenské v tom zmysle, že chce bojovať až do pokorenia revolúcie maďarskej za sväté práva trónu a sväté práva národa slovenského, uznané skrze Jeho Veličenstvo vyslovením princípu národnej rovnoprávnosti.

Sbor tento až do konca júna bol vystavený na čiare Váhu proti Komárnu; v júli pohol sa cez banské mestá a horné Slovensko očistiť kraje tieto od gerily.

Z Kremnice Daxner vyslaný bol s jednou stotinou do Liptova, aby tam pomocou Hodžovou nový, druhý batalión organizoval a ako veliteľ druhého bataliónu o päť dní v Brezne k Lewartowskému sa pripojil. Daxner zodpovedal úlohe tejto. Z mužstva, hrnúceho sa z obcí hornoliptovských, zostavil jeden úplný batalión a jednu stotinu strelcov. Potom oslobodiac barikádami zatarasenú komunikáciu medzi Liptovom a Zvolenom, cez Čertovicu pripojil sa v určitý čas v Brezne k Lewartowskému.

Ďalšou úlohou jeho bolo očistiť od gerily dolný Spiš a horný Gemer, čo sa mu bez nehody i podarilo.

Pripomenutia zasluhuje, že Daxner a Bakuliny príduc na čele dobrovoľníkov do Gemera, uzniesli sa na tom, že nepomstia sa na protivníkoch svojich, ktorí ich na smrť odsúdili, dajúc týmto činom dôkaz kresťanstva slovanského.

Do Tisovca Daxner zvolal zhromaždenie ľudu, v ktorom takmer všetky hornogemerské obce boli zastúpené. V zhromaždení tom uzavrelo sa jednomyseľne podať Jeho Veličenstvu prosbu o to, aby horné Slovensko bolo zorganizované ako osobitná korunná krajina, na základe národnom, s úradnou a v školách s náukozdelnou rečou slovenskou. V zhromaždení tom vymenovaná bola deputácia, ktorá od obcí podpísanú petíciu odniesla do Viedne k Jeho Veličenstvu.

Následkom úradného, od vtedajšieho civilného správcu krajiny pochádzajúceho a k vrchnostiam stoličným rozposlaného rozkazu, aby takí občania, ktorí za času revolúcie pre vernosť svoju k trónu od stránky revolucionárskej prenasledovania trpeli, podľa mena a s udaním zásluh oznámení boli vyššiemu miestu, Daxner obšírne opísal utrpenie národovcov slovenských v Gemeri a predložil dielo toto vyššiemu miestu, odporúčajúc vysokej blahosklonnosti najmä podajedných chudobnejších druhov svojich a spolu čeľadných otcov, ktorých rodina skrze to prenasledovanie utrpela citlivú materiálnu škodu. Ale vec tá ostala bez výsledku.

Roku 1850 tá čiastka aristokracie uhorskej, ktorá nemala dosť smelosti zúčastniť sa v otvorenom boji, pozdvihovala hlavu svoju. Ona, s poklonou Mefista približujúc sa k trónu, hovorila: Nie my, pane, nie my, ale tí tam sú nebezpeční; to sú panslávi a rusisti.

A tak sa zdalo, že vo vládnych kruhoch vďačne prijímali denunciácie tieto; aspoň hotovosť, s ktorou pokryteckých starokonzervatívcov dosadzovali na prvé úrady stoličné a proti národným mužom slovenským, vernosť svoju k trónu skutkami dokázavším, za hocakú pletku inkvizície vysielali, ukazuje pravdivosť udaného už poznamenania. Z mnohých príkladov pripomeniem len jeden. Pri prvom popise obyvateľstva,[58] prevedenom z jari roku 1850, maďaróni gemerskí zjavne počali agitovať za to, aby sa ľud slovenský nie za Slováka, ale za Uhra dal zapísať; pred vojenskou, popis vedúcou komisiou však v ten zmysel vykladali vec, že Uhor je Ungar, t. j. Maďar, a Slovák je Slave, to jest pansláv, Rus. Národní mužovia slovenskí, medzi nimi Daxner, opreli sa proti tomuto štatistickému klamstvu a vykonali to, že Jur Daxner,[59] na ten čas hlavný slúžny v Malom Honte, pokoril agitátorov týchto úradnou mocou. Toto dalo príčinu k deláciám pre agitácie panslavistické a zhora hneď prišiel rozkaz inkvirovať vec. Výsledok inkvizície bol ten, že gróf Anton Forgách,[60] na ten čas splnomocnený komisár dištriktu košického, pre ostrejšie zakročenie proti agitátorom maďarónskym z úradu suspendoval hlavného slúžneho Jura Daxnera, Štefanovho brata, a pri nastúpivšej, koncom roku 1850 prevedenej organizácii celkom ho vynechal, ostatných ale podľa pravidla calumniare audacter, semper aliquid haeret,[61] ako podozrivých preznačil.

Pri nastúpivšej koncom roku 1850 organizácii[62] spomedzi národovcov slovenských v Gemeri len tí boli do úradov poprijímaní, ktorých pre ich kvalifikáciu zavrhnúť nebolo možno. Medzi týchto patril i Štefan Daxner. Stal sa námestným štátnym zástupcom v Rimavskej Sobote a zastával úrad tento až do novembra 1854.

Ako štátny úradník, plniac verne povinnosti svoje, neprestával pritom zastávať záujmy ľudu svojho, kde sa mu k tomu príležitosť naskytla.

Tak v záležitosti nových poštových staníc vidiac to, že správa stoličná navrhuje otvoriť nové poštové stanice jedine v dolných krajoch, v interesoch maďarského obyvateľstva, upozornil obce slovenské na okolnosť túto a petíciou slovenskými obcami podpísanou,[63] ktorú sám ako deputát vo Viedni v ministerstve doručil, previedol to, že nové stanice poštové v záujmoch priemyselného ľudu slovenského v Rimavskom Brezove, v Tisovci, vo Veľkej Revúcej a v Jelšave boli otvorené.

Prvý následok činu toho bol, že cesty na horných stranách Gemerskej stolice ako cesty poštové do lepšieho stavu prišli.

Prospech tento viedol k podujatiam novým, menovite k úmyslu otvoriť cestu medzi Liptovom a Gemerom. V bezprostrednom susedstve nachodiace sa tieto slovenské kraje, hoci plodinami, výrobkami, slovom, potrebami svojimi obapolne jeden na druhý sú odkázané, predsa ani v materiálnom ani v duchovnom ohľade v žiadnom spojení nestáli, nemajúc cesty, ktorá by ich bola spojovala. Daxner znajúc, že komunikácia duchovná po materiálnych cestách chodí, umienil si pracovať na stvorení takejto cesty, ktorá by dolinu rimavskú s dolinou Váhu do bezprostredného spojenia priviedla. Týmto cieľom vypracoval promemóriá, dátami topografickými, obchodnými a priemyselnými odôvodnené a zaopatrené podpisom všetkých obcí, počnúc od Rimavskej Soboty až po Tisovec. Spis tento doručený bol vtedajšiemu ministerstvu obchodu a verejných prác, na základe tom naložené bolo vtedajšiemu staviteľskému úradu stolice Gemerskej preskúmať čiaru otáznej cesty a možnosť jej prevedenia, čo sa roku 1853 nivelovaním sedem míľ dlhej čiary tej aj stalo.

No nie všade bol Daxner tak šťastný v podujatiach svojich; tak napríklad nemohol prekaziť, aby oždianske evanjelické gymnázium neprešlo do Rimavskej Soboty a nebolo spojené s tamojším gymnáziom kalvínskym. Prenesenie a spojenie to stalo sa skutkom.

Oproti tomuto gymnáziu v Rimavskej Sobote Daxner usiloval sa založiť reálku slovenskú vo Veľkej Revúcej. Jeho pričinením sa stalo, že kapitál peňažitý, dvadsaťštyritisíc zlatých vynášajúci, mesto Veľká Revúca vyznačilo na založenie slovenskej reálky[64] a že mestá a obce Ratková, Kameňany, Tisovec posľubovali značné fundácie. Námestná rada v Košiciach schválila síce podujatie toto, ale žiadala, aby skrze zakladateľa právo vymenovania jedného profesora bolo prenesené na biskupstvo rožňavské a právo vymenovania direktora na námestnú radu. Ministerstvu podaná reprezentácia, že námestná rada odoberá práva tie, ktoré v zmysle najvyššieho patentu o školách zakladateľovi prináležajú, neviedla k cieľu; následkom čoho Veľká Revúca vzala naspäť kapitál svoj a rozdelila ho v lone svojom podľa počtu cirkevníkov medzi cirkvou evanjelickou a rímskokatolíckou s tým cieľom, aby úroky z kapitálu toho vynaložené boli k napomoženiu výchovy ľudu.

V úradnom živote Daxner vynasnažoval sa reč slovenskú v zmysle rovnoprávnosti národnej udomácniť ako reč úradnú v záležitostiach stránok slovenských. V tomto ohľade prichádzal do častého odporu so súdom stoličným a okresnými úrady.

Spory tieto zapríčinili, že Daxner pri definitívnej organizácii za Staatsanwalta[65] do Zemplínskej stolice bol vymenovaný.

Ten istý spor trval i v Zemplínskej stolici medzi Daxnerom a tamojším stoličným súdom, následkom čoho Daxner roku 1857 bol preložený do Sabolčskej stolice, do Veľkého Kállóva,[66] ako radca k tamojšiemu stoličnému súdu, kde medzi čírymi Maďarmi účinkovanie jeho v národnom ohľade na čas prestalo.

V Kállóve za času zasadania prvého Reichsratu[67] roku 1859 Daxner vydal maličký spis „Hlas od Tatier“,[68] v ktorom pojednáva o rovnoprávnosti národnej ako o princípe smerodajnom, pri nastávajúcej organizácii monarchie a zvlášť Uhorska rozhodujúcom. Na konci diela tohoto vyslovené sú zásady, ktoré pozdejšie v Memorande svätomartinskom určitejšieho rozvedenia našli.

Čo sa Memoranda a kongresu svätomartinského týka, pre objasnenie veci dobre bude obzrieť sa na vtedajšiu situáciu politickú v Uhorsku.

Roku 1860 nielen z pristavenia patentu septembrového,[69] v záležitosti zriadenia cirkví augsburského a helvétskeho vyznania vydaného, ale hlavne z dejstvovania a chovania sa poľného zbrojmajstra Benedeka,[70] na ten čas civilného a vojenského gubernátora Uhorska, očividne zrejmá bola snaha vtedajšej vlády spriateliť sa s aristokraciou uhorskou. Aristokracia sama spozorovala smer tento a umienila si priateľstvo svoje nedať za lacnú cenu.

Z tej príčiny, keď vyšiel diplom októbrový, keď Vay[71] bol za kancelára vymenovaný, keď námestná rada[72] a kráľovská kúria v Pešti, stoličné výbory s novým magistrátom stoličným boli obnovené, keď snem zvolaný bol a voľby na základe zákona z roku 1848 prevedené, so všetkými tými koncesiami, aristokracia uhorská sa neuspokojila, dobre znajúc, že čím viacej žiadať bude, tým viacej obdrží. Za istý čas aristokracia sama so sebou nebola na čistom, akú cenu má ustanoviť priateľstvu svojmu. Ale stav ten netrval dlho. Heslo od emigrácie maďarskej Panskému kasínu[73] zaslané a odtiaľ po všetkých výboroch stoličných rozšírené, znelo: restitutio in integrum,[74] ozývalo sa všade ako jediná výmienka priateľstva a pokoja vnútorného.

S manifestom októbrovým vovedne vydané c. k. nariadenia[75] podržali organizáciu súdov stoličných a platnosť rakúskeho občianskeho zákona až do toho času, kým snem nové zákony donesie. Ale výbory stoličné vyhlásili rakúsky kódex a c. k. súdy za nezákonitosť a v zmysle hesla svojho zriadili si osobitnú stoličnú sedriu, spolu ale via facti uviedli do života stručné zákony uhorské, odopierajúc výkon výrokom súdnym, od c. k. nezákonitých súdov pochádzajúcim.

V zmysle diplomu októbrového a osobitného c. k. nariadenia finančná záležitosť a vojsko patrili do celoríšskeho parlamentu. Ale výbory stoličné vykričali za vlastizradcu toho, kto sa opováži daň platiť, a usporadovali honvédske pluky z roku 1848. Snem bol povolaný do Budína; ale aristokracia chcela držať snem v Pešti.[76] Snemu boli predložené písomnosti, na nastúpenie trónu skrze cisára a kráľa Fraňa Jozefa I. ohľad majúce. Snem odpovedal tým, že odoprel panovníkovi príslušný titul. Slovom, nastúpil stav anarchický, v ktorom oproti vláde a jej nariadeniam beztrestne sa agitovalo.

V týchto časoch ešte z Kállóva Daxner vyzval Jána Jesenského,[77] na ten čas konštitucionálneho slúžneho v Turčianskom Sv. Martine, aby skrze predstavenstvo svätomartinské dal zvolať kongres národný, v ktorom by boli žiadosti národa z ohľadu prevedenia rovnoprávnosti národnej formulované a snemu predložené; lebo teraz každý toľko práva má, koľko do úžitku vziať je vstave. Podobné vyzvanie Daxner poslal i Jánovi Čipkovi do Brezna a magistrát tohto slobodného kráľovského mesta už sa ustálil na tom, že zvolá kongres národný, keď zjavil sa v novinách príhlas od richtára svätomartinského,[78] povolávajúci reprezentantov národa slovenského na deň 6. júna 1861 do Turčianskeho Sv. Martina na doradu národnú.

Daxner ešte v máji 1861, ako disponibilný sudca,[79] vrátil sa domov do Tisovca a pospiechal na kongres slovenský do Martina, kde po dvojdňovej debate jeho návrh, najhodnejšími synmi národa slovenského zastupovaný, zvíťazil veľkou väčšinou hlasov a pozdejšie vo forme Memoranda národa slovenského bol snemu predložený.

V kongrese svätomartinskom Daxner vyvolený bol za úda výboru národného; ako taký bol údom vyslanstva, Memorandum svätomartinské snemu predloživšieho, taktiež údom vyslanstva toho, ktoré v záležitosti politickej organizácie Slovenska podalo vyhotovenú petíciu 12. decembra 1861 Jeho Veličenstvu vo Viedni.

Koncom roku 1861 Daxner bol menovaný za druhého podžupana[80] stolice Gemersko-Malohontskej, ako taký zastával spolu i predsedníctvo stoličného súdu.

Keďže v anarchickej dobe roku 1861 s vytisnutím reči nemeckej výlučne reč maďarská za reč úradnú uvedená bola a nariadenie kráľovské, s diplomom októbrovým vydané, obmedzilo diplomatičnosť reči maďarskej jedine na vnútornú službu úradov štátnych, z tej príčiny Daxner vydal úpravu na podriadené úrady v tom zmysle, aby pri úradných pokonávaniach so stránkami používali reč stránok a len vo vnútornej službe úradnej reč maďarskú.

Táto úprava narobila mnoho hluku a bola skrze komisára kráľovského zničená, následkom čoho predošlý nešvár z ohľadu užívania reči maďarskej zákonitej platnosti nadobudol.

Vidiac, že spojené luteránsko-kalvínske gymnázium v Rimavskej Sobote je ústav, majúci za cieľ odnárodňovanie slovenskej mládeže, umienil si Daxner založiť vo Veľkej Revúcej evanjelické slovenské gymnázium, aby rodičia slovenskí mali ústav, v ktorom by dietky svoje za dobrých kresťanov, trónu a vlasti verných občanov vychovať mohli. Plán tento, spočiatku u priateľov s malou vierou prijatý, u nepriateľov vysmievaný, po prekonaní mnohých ťažkostí pri pomoci a spoluúčinkovaní horlivých synov národa sa vydaril, takže v Revúcej slovenské gymnázium osemtriedne povstalo.

Ako podžupan Daxner mal najlepšiu príležitosť uskutočniť od desiatich rokov u obecenstva v zabudnutie prišlý úmysel svoj o ceste,[81] horný Gemer s Liptovom spojujúcej. Keďže verejné práce sotva postačovali už jestvujúce cesty v dobrom stave udržiavať a nádeje nebolo, že by jedine o Maďarov starostlivá vláda skrze možné stavby slovenským krajom poskytla zárobok, z tej príčiny neostával iný spôsob, ako skrze dobrovoľné obete započať dielo pre materiálny a duchovný dobrobyt spomenutých krajov tak veľavýznamné. Meštianstvo tisovské vynikalo nad všetky obce obetavosťou svojou; účinlivosti Ľudovíta Kubániho slúžneho ochodze malohontskej, pripísať treba, že obce jeho okresu od každého osobitníka po jednom a od každého robotného kusa statku tiež po jednom chlapskom dni obetovali na túto cestu. Rimavská dolina podpísala tisíc zlatých, a hneď sprvu z dobrovoľných obetí zišlo sa do pätnásťtisíc robotných dní, s ktorou silou možno bolo prikročiť k stavaniu cesty cez hory-doly vedúcej.

Dielo to, pod správou Daxnera do konca roku 1864 asi na tri míle dostavené, stretalo sa s mnohými protivenstvami, najmä zo stránky Slovákom neprajných vyšších úradníkov stoličných, obviňujúcich Daxnera, že stavia cestu pre Okolie slovenské. Medzitým mal Daxner to zadosťučinenie, že po jeho odchode z Gemera do Debrecína ministerstvo prijalo cestu tú medzi štátne komunikácie a vystavenie celej čiary naložilo skrze prácu verejnú.

Odchod Daxnera[82] z Gemera nasledoval koncom roku 1865 následkom najvyššieho rozkazu Jeho Veličenstva.

Už predtým, menovite roku 1864, keď nepriateľská Slovákom stránka videla, že založenie revúckeho gymnázia je dielo zakončené, množili sa žaloby proti Daxnerovi ako agitátorovi slovenskému, takže kancelária uhorská spočiatku roku 1864, z tej pokryteckej príčiny, že Jeho Veličenstvo pri obsadení všetkých úradov naložilo zachovávať národnú rovnoprávnosť a že pri zmenkových súdoch[83] niet muža, ktorý by národnosť slovenskú zastupoval, preložila Daxnera do Debrecína za radcu k tamojšiemu zmenkovému súdu. Proti nariadeniu tomu reprezentovali slovenské obce Gemerskej stolice k Jeho Veličenstvu; Daxner pospiechal do Viedne, kde na výsluchu u Jeho Veličenstva podarilo sa mu nečisté príčiny preloženia svojho odkryť a vyviesť to, že nariadenie kancelárie bolo ad acta položené.

Medzitým prišiel rok 1865; kancelárom stal sa Majláth. Pod ním prevedené bolo vymenovanie úradníkov stoličných v zmysle maďarskom, aby nastávajúce voľby na snem pre Maďarsko boli zabezpečené. Aj Daxner vystúpil v Gemeri ako kandidát na vyslanstvo snemové s programom národným, ktorého hlavným punktom bola národná správa, národná cirkev, národná škola. Stránka jeho mala prevahu v ochodzi malohontskej, keď odrazu následkom tajných denunciácií prišiel rozkaz od kancelárie, ktorým Daxnerovi naložené bolo bez odkladu nastúpiť miesto svoje pri debrecínskom zmenkovom súde. Nová cesta do Viedne a prosba, aby aspoň cez nastávajúcu voľbu vyslanca snemového bol doma ponechaný, ostali bez výsledku.

Najvyššiemu rozkazu Jeho Veličenstva zadosť učinené byť muselo, následkom čoho Daxner pred voľbou zástupcu snemového odobral sa do Debrecína.

Činom týmto jeho stránka, nemajúc vodcu na čele, pri voľbe ostala v menšine.

Z Debrecína pri konci roku 1866 Daxner poslal priateľom a druhom svojim do Gemera malý program[84] o tom, ako by lojálne sily v národe slovenskom s cieľom organického spoluúčinkovania zriadené byť mali.

Spis tento, dostanúc sa do rúk nepriateľov národa slovenského, dal príležitosť k novej teroristickej inkvizícii,[85] z jari roku 1867 prevedenej. Na základe spisu toho hľadali panslavistické sprisahanie proti celistvosti Uhorska a snahy pripojenia sa k Rusku. Profesor revúcky dr. I. Zoch,[86] notár revúcky Karol Štefančok, notár ratkovský Daniel Gallay a bývalý slúžny Michal Bakuliny boli uväznení. Mnohí národovci slovenskí sčiastky ako inkvizíti, sčiastky ako svedkovia inkvirovaní.

U Daxnera v Debrecíne bolo prekutanie domu, pri ktorej príležitosti nielenže mu všetky písma zhabali, ale okrem toho i privátne, po pošte na neho prišlé listy za celé dva mesiace na pošte lapali a otvárali, usilujúc sa týmto spôsobom vyhľadať dôkazy nejakej viny.

K tomu ešte i súd debrecínsky o uväznenie bol požiadaný, čo sa ale nestalo, keďže špecifická, uväznenie odôvodňujúca príčina nebola udaná.

Z inkvizície tejto, proti Daxnerovi[87] a druhom jeho vedenej, nielenže nedosvedčili sa vlastizradné alebo velezradné úmysly, ale práve naopak, dokázalo sa to, že slovenská národná strana s horúcou láskou k potlačenému národu svojmu vždy spojovala nezlomnú vernosť k najvyššiemu panujúcemu domu a k vlasti svojej. Následkom čoho inkvizícia tá od kráľovského fiškusa za bezzákladnú uznaná, bola zastavená.[88]



[1] Vlastný životopis, Slovenské pohľady XIX, 1899, str. 129 — 139,185 — 204. Pre Daxnera je charakteristické, že píše životopis v tretej osobe.

[2] Žigmund (1386 — 1437) — cisár rímsky, kráľ uhorský a český, brat českého kráľa Václava IV. z rodu Luxemburgovcov. Na uhorský trón dostal sa ženbou s Máriou, dcérou uhorského kráľa Ľudovíta. Za jeho vlády sa už dostávali pri svojich výbojoch Turci až na hranice Uhorska. Žigmund sa intenzívne zaplietol do protihusitských bojov.

[3] Helvécia — latinský názov Švajčiarska, veľmi často používaný v medzinárodnom styku aj dnes

[4] Bitka pri Nikopole v Bulharsku bola 28. septembra 1396, kde turecký sultán Bajazid porazil vojská kráľa Žigmunda.

[5] Ján Daxner — otec Štefanov, zomrel r. 1847. Bol to veľmi pokrokový zeman, ktorý zrušil na svojom majetku poddanstvo už vtedy, keď sa o tom na uhorskom sneme iba rokovalo. Pravda, Daxnerova rodina žila so svojimi poddanými v patriarchálnom pomere, lebo na počet nebolo ich veľa. Podľa rodinnej tradície iba štyri rodiny.

[6] insurgent (lat.) — účastník insurgencie, insurekcie, šľachtického povstania v starom Uhorsku. Za všetky privilégiá bola šľachta povinná postaviť vojsko na obranu krajiny v prípade nepriateľského vpádu do Uhorska. Posledná insurekcia bola r. 1809, keď Napoleonove vojská napadli Uhorsko a dostali sa až do Rábu a boli aj v Bratislave.

[7] Filozofické štúdiá odbavil v Prešporku — na ev. lýceu v školskom r. 1840/41 a 1841/42. Na prešovskom kolégiu hneď zatým v r. 1842/43.

[8] Ján Čipka (1823 — 1903) — jeden zo zakladateľov Matice slovenskej, dôverný priateľ Daxnerov, mecenáš národných podujatí, ktorý pôsobil v Brezne

[9] Pavel Jozeffy (1775 — 1848) — ev. superintendent tzv. banského dištriktu, preslávil sa predovšetkým tým, že r. 1842 sa postavil na čelo slovenskej deputácie, ktorá odovzdala vo Viedni Prestolný prosbopis slovenský s ponosami a požiadavkami slovenských evanjelikov

[10] Jonatan Čipka (Hradovský) (1819 — 1861) — ev. farár v Drienčanoch. Narodil sa v Tisovci. Spolu s A. H. Škultétym vydával v Levoči r. 1846 Zorničku, zábavník pre deti, kde prispieval i Daxner, zbieral ľudové rozprávky a s Daxnerom spolupracoval aj neskoršie, keď sa tento stal dozorcom ev. cirkevného sboru v Drienčanoch.

[11] účinlivosť družstva — hospodárskeho spolku, ktorý vznikol z podnetu Daxnera spolu s A. H. Škultétym a J. Čipkom v Tisovci t. 1846, keď predtým založili už verejnú čitáreň. Pomáhali im pritom učitelia O. Gál a D. Lojko. Za predsedu Hospodárskeho spolku, ktorého účinnosť mala veľký ohlas medzi tisovskými mešťanmi a roľníkmi na okolí, zvolili Štefana M. Daxnera. Daxner sa však tejto funkcie zriekol 13. augusta 1848, aby sa mohol venovať len politickej činnosti. Po skončení revolučných akcií, ktorými Hospodársky spolok značne utrpel, jeho činnosť obnovili v päťdesiatych rokoch. Podrobnejšie o Hospodárskom spolku píše F. Houdek, Storočnica slovenského družstevníctva 1947, str. 182.

[12] Alexander B. Vrchovský (1812—1865) — jeden z významných pokrokových slovenských vzdelancov, účastník štúrovského hnutia, potom advokát v Pešti, kde v jeho kancelárii pracovali mladí slovenskí právnici, napr. Janko Kráľ, Št. M. Daxner, ale i M. Jókai, A. Petőfi a iní. Vrchovský, ako skalický rodák, pochádzal z rodiny, ktorej príslušníci sa zapojili do tzv. martinovicsovského sprisahania na konci 18. stor., získal si v Pešti veľkú klientelu a v päťdesiatych rokoch prednášal aj ako lektor na peštianskej univerzite. Pred revolúciou v Pešti jeho advokátska kancelária bola strediskom hnutia pokrokovej revolučno-demokratickej mládeže slovenskej i maďarskej. Po potlačení revolúcie podporoval snahy peštianskej slovenskej inteligencie, ktorá zamýšľala založiť v Pešti aj Maticu slovenskú. Vrchovský ponúkol svoj dom za sídlo pripravovanej inštitúcie. Postava A. Vrchovského by si zaslúžila podrobnejšie spracovanie, lebo doterajšie naše vedomosti o jeho živote a účinkovaní nie sú dostatočné, najmä z peštianskeho obdobia.

[13] Vnútorným nepokojom a trenicami v peštianskej slovenskej ev. cirkvi mieni Daxner pôsobenie Jána Kollára, ev. farára tejto cirkvi, ktorý vyvolával medzi jej príslušníkmi rozbroje, najmä pokiaľ išlo o zriadenie nedeľnej školy a o činnosť učiteľa Jána Kadavého. Kollár znemožňoval zriadenie nedeľnej školy z odporu proti štúrovskému hnutiu a spisovnej slovenčine. Daxnerove listy priateľovi A. H. Škultétymu z týchto čias sú veľmi výrečným svedectvom pomerov v Kollárovom okolí a kritického postoja mladých štúrovcov voči Kollárovi, ktorý na nich zanevrel.

[14] pripojil sa k stránke opozičnej, pod ktorou rozumie Daxner uhorskú politickú stranu Ľ. Kossutha, M. Vesselényiho a iných. Na čele konzervatívnej strany bol umiernený predstaviteľ vysokej šľachty uhorskej gróf Štefan Széchényi. Daxner, hoci s národnostnou politikou Kossuthovou nemohol súhlasiť, bol prívržencom opozičnej stránky, ktorá reprezentovala pokrokové, revolučné a reformné tendencie v uhorskom verejnom živote. Vzájomný boj medzi obidvoma stranami vyvrcholil práve za Daxnerovho pobytu v Pešti, keď viedenská vláda prostredníctvom grófa J. Apponyiho uskutočnila opatrenia, obmedzujúce rozvoj reformných snáh opozičnej strany. Podrob, pozri Rapant, Slov. povstanie I, 1, str. 5 — 7.

[15] Maličký program Daxnerov vznikol v súvislosti s pripravovanou petičnou akciou r. 1847, ktorá mala úspešnejšie než r. 1840 pripraviť obšírny elaborát slovenských národných požiadaviek pre uhorský snem. Podrob, pozri Rapant, c. d., str. 175.

[16] čl. XVI. — 1848 sa týkal dočasnej úpravy stoličných vrchností v dôsledku štátoprávnych zmien, uskutočnených na základe tzv. marcových zákonov. Išlo o zmodernizovanie verejnej správy, ktorá bola do r. 1848 sústredená do stolíc a bola už zastaralá a nevyhovujúca. Podľa ustanovení tohto zákona mali sa zvolať stoličné zhromaždenia, na nich vyhlásiť a vysvetliť tzv. marcové zákony, zvoliť stále výbory bez ohľadu na rodovú a stavovskú príslušnosť. Najdôležitejším opatrením tohto zákona bolo zavedenie maďarčiny ako výhradne rokovacej reči. Na stoličnom zhromaždení gemersko-malohontskom 1. mája 1848 Daxner slovenskou rečou postavil sa práve proti tomuto poslednému opatreniu zák. čl. XVI. z r. 1848. Daxner vyčítal aj ustanovenie zák. čl. XVI z r. 1848, podľa ktorého definitívna úprava verejnej správy stoličnej sa len sľubovala, hoci sa mohla s ohľadom na zastúpenie ľudového živlu uskutočniť hneď. Porov. Rapant, c. d., str. 255 — 7.

[17] prítomný bol… v Liptovskom Sv. Mikuláši — Daxnerov údaj, že bol v máji 1848 prítomný v Mikuláši na porade, z ktorej vyslali deputáciu s Kleinom a Hroboňom na čele, prebiehala už 27. marca 1848, deň pred stoličným zhromaždením liptovským. Daxner sa zúčastnil tejto porady na vyzvanie M. Kellnera z Polhory a išiel na ňu spolu s J. Franciscim. Na tejto porade boli M. M. Hodža, S. Štefanovič, J. Kučera a iní. Porada sa zaoberala zprávami o zrušení urbára a rozhodla verejne vystúpiť na práve zvolanom stoličnom zhromaždení, ktoré sa konalo 28. marca. Členovia porady vypracovali petíciu, o ktorej sa zmieňuje Daxner. Podrob. pozri Rapant, c. d., str. 218 n.

[18] Ľudovít Klein (1816 — 1873) — notár mestečka Hyby v Liptove a ako taký riadny člen stoličného zastupiteľstva

[19] Samo B. Hroboň (1820 - 1894) — ev. kňaz, štúrovský básnik a národný pracovník. Žil v tom čase v Sielnici pri L. Mikuláši.

[20] artikul XXII — zák. čl. XXII z r. 1848 týka sa národnej gardy. Išlo o ozbrojené formácie, do ktorých boli povinní dať sa zapísať všetci občania, bývajúci v mestách a mestečkách s magistrátmi, a to vtedy, ak vlastnili dom, pozemkový majetok aspoň v cene 200 pengő, alebo ak vlastnili v obciach aspoň pol usadlosti alebo majetok podobnej hodnoty. Napokon sa mali zapísať tí, ktorí mali aspoň 200 pengő ročného príjmu. Zapisovacia povinnosť sa vzťahovala na občanov vo veku 20 — 50 rokov, a to len vtedy, ak nepodliehali do moci gazdov, čiže boli úplne samostatní a svojprávni. Príslušníci národnej gardy boli povinní konať ozbrojenú službu na žiadosť obecnej vrchnosti. No do národných gárd mohli sa zaradiť aj takí, ktorí prejavili o túto službu záujem alebo považovali ju za vyznačenie. Dôstojníkov až po hodnosť kapitána mohli si národné gardy voliť samy. Vláda sa starala o výcvik národných gárd a poskytla pre ne zbrane. Služba bola bezplatná a obmedzovala sa iba na obvod obce. Mimo nej mala garda účinkovať len v mimoriadnych prípadoch. Hlavnou povinnosťou národných gárd bolo zachovávať poriadok a pokoj. Národné gardy nemohli sa korporatívne uznášať, ani rokovať, ak boli ozbrojené. Použiť násilie mohli len v odôvodnených prípadoch. Vláda mohla gardy rozpustiť. Ich príslušníkov mohli telesne trestať. Národná garda ako inštitúcia podliehala vláde. Ako vidieť, národné gardy mali byť podkladom pre uhorskou vládou zamýšľané uhorské vojsko. Naše dejepisectvo doteraz venovalo neprávom, pri hodnotení uhorskej revolúcie a slovenskej účasti na nej, veľmi malú pozornosť činnosti národných gárd.

[21] Eugen Kubinyi — statkár v Klenovci, kde sa jeho rodina osadila v 16. storočí

[22] Popisovať voličov — podľa zák. čl. V z r. 1848, ktorým boli schválené opatrenia, súvisiace s voľbami do uhorského snemu, mali osobitné popisné komisie, vymenované stoličnými vrchnosťami. Už pri týchto prvých voľbách do uhorského snemu ukázali stoličné vrchnosti, ovplyvnené vládnucimi vrstvami, všetku svoju prefíkanosť i pri súpise voličov, i pri určovaní volebných obvodov. Gemerská stolica mala podľa zák. č. V z r. 1848 právo zvoliť 6 poslancov. Stolica bola rozdelená na šesť volebných obvodov. Daxner právom protestoval, že popis voličov sa mal uskutočniť iba v sídle volebného okresu, v Rimavskej Sobote, a nie v jednotlivých obciach.

[23] Ján Francisci (1823 — 1905) — slovenský právnik a politik, župan Liptovskej stolice r. 1864 a radca uhorského kráľovského miestodržiteľstva. Bol dôverným priateľom Daxnera, s ktorým spoluúčinkoval najmä v revolučných rokoch 1848/49.

[24] Michal Bakuliny (1819 — 1892) — slovenský učiteľ, za Bachovej éry stol. úradník, spolupracovník Daxnerov a Francisciho a ich dôverný priateľ

[25] Jozef Jelačić (1801 — 1859) — gróf, stal sa v marcových dňoch 1848 ako rakúsky, cisárskemu domu oddaný generál chorvátskym bánom a v marci 1848 poľným maršalom. V cisárskych službách vtrhol na jeseň 1848 do Uhorska, aby potlačil maďarský odboj proti Viedni, no od Pešti potom tiahol k Viedni, kde hrozila vypuknúť a potom aj začiatkom októbra vypukla buržoázna revolúcia.

[26] Udalosti v Banáte, Báčke, Sedmohradsku a v Chorvátsku — Daxner má tu na mysli revolučné prejavy uhorských Srbov, Rumunov a Chorvátov na jar a na jeseň 1848, ich zhromaždenia a ozbrojené akcie

[27] Kongres slovanský v Prahe — prebiehal koncom mája a začiatkom júna 1848 a mal za účasti predstaviteľov rakúskych Slovanov rozhodovať o ich postupe pri reorganizácii ríše. Slovákov zastupoval na slovanskom sjazde Ľ. štúr, M. M. Hodža a J. M. Hurban.

[28] V zhromaždení národnom v Liptovskom Sv. Mikuláši — dňa 10. mája 1848 vypracovali predstavitelia slovenského obrodného hnutia Žiadosti slovenského národa, na osnovaní ktorých mal veľký podiel Štefan M. Daxner svojím konceptom Žiadostí

[29] Putnok — maďarská obec na juhovýchodnom okraji Gemerskej stolice

[30] Hačava — malá dedinka v Rimavskej doline na sever od Hnúšte

[31] zajatie Filipovića a Rotha — cisárskych generálov, ktorí manévrovali v tom čase na Slovensku

[32] porážka Hurbana na Myjave — ide o ústup slovenských dobrovoľníkov z Myjavy a okolia na Moravu v septembri 1848

[33] Viedeň a vojsko prešli k revolúcii — Viedenská revolúcia vypukla 6. októbra a podmienila odchod cisára Ferdinanda V. do Innsbrucku. Za predpokladu, že by sa bola udržala, mohla podstatne zmeniť priebeh revolúcie v strednej Európe.

[34] Gustáv Fáy (zomr. 1895) — r. 1848 a v r. 1867 - 1872 gemerský podžupan, potom až do r. 1892 hlavný župan Gemerskej stolice. U Fáya patvarizoval Ján Francisci pred r. 1848. Porov. jeho Vlastný životopis.

[35] nemo, nisi cilatus et convictus, detineri non potest (lat.) — nik nemôže byť zatknutý bez predvolania a usvedčenia

[36] obstojateľstvá (z rus.) — okolnosti, pomery

[37] Plešivec — bol vtedy sídlom Gemerskej stolice, kým Rimavská Sobota bola sídlom tzv. Malohontskej stolice, ktorá splynula s Gemerskou, a napokon aj toto mesto sa stalo konečným sídlom zjednotenej stolice.

[38] proklamácie Štúrovej (z lat.) — príhlasu, známom ako „Bratia Slováci“, ktorá vyšla tlačou vo Viedni. Pozri Rapant, c. d., str. 73 n.

[39] kamarila (zo špan.) — skupina vplyvných ľudí na panovníckom dvore, klika politických intrigánov. Daxner má na mysli úzky kruh príslušníkov viedenského cisárskeho dvora a jeho styky s Jelačićom, povereným potlačiť maďarské povstanie. Členmi viedenskej kamarily okrem Jelačića boli arcikňažná Žofia, matka Františka Jozefa, arciknieža Ľudovít, knieža A. Windischgrätz a barón S. Jósika. Existenciu kamarily niektorí historici popierajú. Jej cieľom bolo rozhodovať o štátnych veciach s vylúčením ústavných činiteľov.

[40] „Hoj traja sokoli…“ — báseň, ktorú zložil J. Francisci na pamäť uväznenia Daxnerovho, Bakulinyho a svojho v Plešivci údajne 25. októbra 1848

[41] Bitka pri Švechate — (Schwechate) na Litave, neďaleko Viedne, bola 30. októbra 1848 a mala pre ďalší priebeh i viedenskej, i uhorskej revolúcie nesmierny význam. Keby totiž neboli vojská uhorskej vlády pod velením A. Görgeya otáľali s postupom na Viedeň a keby sa Görgey nebol zbytočne radil s Ľ. Kossuthom, ktorý v tomto prípade preukázal až tragickú nerozhodnosť pre zabezpečenie úspechu vojenských akcií, mohlo uhorské vojsko včas pomôcť viedenskej revolúcii a obsadiť Viedeň, a tým azda i rozhodnúť o úspechu revolúcie v habsburskej ríši. Pre záchranu Daxnera mala bitka pri Schwechate nesporne životnú dôležitosť.

[42] Karol Szentivanyi bol v r. 1830 — 1836 poslancom uhorského snemu, potom zastával rôzne menej významné funkcie v stoličnej správe gemerskej, v r. 1839 a 1847 bol opäť poslancom snemu, ako aj v r. 1848 a 1861. R. 1848 bol vládnym komisárom, ktorý mal na starosti predovšetkým bezpečnostné veci v stolici.

[43] ešte dvadsiati dvaja národovci slovenskí — v skutočnosti podľa rozsudku odsúdili 30 národovcov. Porov. rozsudok u Rapanta, c. d. II, 2, str. 278 n.

[44] František Schlick (1789 - 1862) — rakúsky generál v období 1848 — 1849. Zúčastnil sa v bitke národov r. 1813, kde stratil oko. Schlick vnikol s rakúskym vojskom na rozkaz Windischgrätzov cez Duklu do Uhorska, obsadil koncom r. 1848 Košice, potom dobýjal Ráb, porazil Görgeya pri Temešváre, napokon sa zúčastnil aj vojny v Taliansku r. 1859.

[45] Neugebäude — čiže Újépület, pôvodne rozsiahla, pavilónmi obstavená vojenská kasáreň v Pešti, ktorú vybudovali za vlády Jozefa II. r. 1786. Stála v terajšom V. okrese Budapešti na ploche 10.000 štvor. siah. Počas revolúcie r. 1848 — 49 a po jej potlačení Neugebäude používali ako väznicu pre vojenských a politických delikventov. Tu popravili aj prvého uhorského ministerského predsedu grófa Ľ. Batthyányho. Túto budovu zbúrali r. 1898, lebo prekážala vnútornej výstavbe Pešti a na jej mieste vzniklo čiastočne dnešné Námestie slobody.

[46] profóz (nem.) — vojenský dozorca

[47] udal povereníctvu — čiže vlastibrannému výboru, ktorý viedol počas revolučných udalostí štátne záležitosti, najmä vojenské. Na jeho čele bol Ľ. Kossuth.

[48] po železnici do Szolnoku a Debrecína — jednej z prvých tratí parných železníc v Uhorsku, ktorá premávala v čase maďarskej revolúcie

[49] Viliam Pauliny (1826 — 1877) — prišiel do Pešti vtedy, keď ju obsadilo rakúske vojsko a mesto bolo v dôsledku odchodu maďarských vojsk a úradov v neporiadku. Pauliny opustil honvédske vojsko, v ktorom slúžil ako kaprál, a po Daxnerovom prepustení pridal sa k slovenským dobrovoľníkom.

[50] gróf Vrbna — ide asi o Dominika z Vrbna, nar. 1811, ktorý pochádzal z českej šľachtickej rodiny a bol generálom rakúskej armády

[51] Baltazár Simunić (1785 — 1861) — barón, rakúsky poľný maršal, ktorý operoval rakúskymi vojskami na západnom Slovensku, najmä na Považí. K jeho armáde pridelili aj sbor slovenských dobrovoľníkov.

[52] Bernard Janeček (1814 — 1887) — rodom z Čiech, veliteľ sboru slov. dobrovoľníkov za jesennej a zimnej výpravy

[53] pri obliehaní Komárna — ktoré bolo poslednou fázou bojov o maďarskú nezávislosť r. 1849. Veliteľom komárňanskej pevnosti bol povestný gen. J. Klapka, ktorý za výhodných podmienok napokon kapituloval.

[54] Bitka pri Ácsi dňa 26. apríla 1849 patrila medzi mnohé bitky v blízkosti Komárna.

[55] boli pridaní k avantgarde (z fr.) — k predvoju, ktorému velil plukovník Dorsan

[56] barón Henrich Lewartowski (1810 — 1875) — dôstojník rakúskej armády, ktorého ako kapitána štábu Götzovej armády, operujúcej na severnom Slovensku, poverili vedením Slovenského dobrovoľníckeho sboru r. 1849. V tzv. tretej výprave Sbor na jar a v lete vyčisťoval Slovensko od príslušníkov maďarskej armády. Po potlačení maďarskej revolúcie a rozpustení Sboru v novembri 1849 Lewartowski predložil rakúskej vláde pamätný spis, v ktorom dokazoval nevyhnutnosť utvorenia samostatného Slovenska a jeho vymanenia sa z rámca uhorského štátu.

[57] Götz — rakúsky generál-major, hlavný veliteľ armády, ktorá operovala na severnom Slovensku v zime 1848 — 49 a do ktorej boli začlenení aj slovenskí dobrovoľníci. Ide najmä o tzv. zimnú výpravu, v rámci ktorej sa vykonalo niekoľko stoličných reštaurácií na Slovensku (Martin, B. Bystrica, D. Kubín).

[58] Pri prvom popise obyvateľstva — Rakúska vláda po potlačení revolučných hnutí v Rakúsku okrem iných opatrení uskutočnila aj súpis obyvateľstva, aby zistila jeho stav a najmä jeho národnostné zloženie. Maďari chceli zneužiť tento súpis vo svoj prospech a usilovali sa mýliť popis ľudu uskutočňujúce vojenské orgány. Výsledky sčítania ľudu boli uverejnené.

[59] Jur Daxner (1811 — 1880) — brat Štefanov, krátky čas po revolúcii hlavný slúžny v Malom Honte, do ktorého patril aj Tisovec a celá Rimavská dolina

[60] Anton Forgách (1819 — 1885) — gróf z Haliča pri Lučenci, po r. 1849 vládny komisár košického vojenského dištriktu, patril so svojím bratom Alexandrom r. 1849 k tzv. „Rusov vodiacim“ magnátom. Za Bachovej éry sa stal hlavným županom košického dištriktu, r. 1860 miestodržiteľom Moravy a Čiech, po r. 1861 až do r. 1864 kráľovským kancelárom. Po vyrovnaní pridal sa k Deákovej, neskôr k liberálnej strane.

[61] calumniare audacter, semper aliquid haeret (lat.) — z bezočivého falošného obvinenia vždy dačo prilipne

[62] Pri… organizácii uhorských úradov po r. 1850 — ide o zrušenie provizórnej administratívy v Uhorsku, v ktorej hlavné slovo mali vojaci. Nahradili ju civilnou správou. Uhorsko bolo rozdelené na viacero oblastí, z nich dve boli na Slovensku so sídlami v Bratislave a v Košiciach. Do týchto úradov, ako aj do úradov im podriadených, najmä okresných, dostávali sa aj slovenskí úradníci.

[63] Petícia Daxnerova v záujme zriadenia nových poštových staníc v Gemeri nie je nám známa, hoci ju Daxner podal viedenským úradom. Podobne nevieme mnoho ani o memorandách, ktoré Daxner ako justičný úradník gemerský predkladal úradom, najmä pokiaľ ide o budovanie ciest.

[64] Založenie reálky v Revúcej súvisí so školskou politikou Bachovej vlády a jej tendenciou pozdvihnúť obchod a priemysel pomocou uprednostňovania tzv. reálneho školstva, ktoré malo vychovávať obchodných a technických úradníkov. Finančne dobre situované gemerské obce, ťažiace zo železiarskej výroby, boli ochotné prinášať značné obete pre tento cieľ. Niektorí slovenskí úradníci košického miestodržiteľského oddelenia, ako napr. J. Tomášik, boli ochotní prekliesniť cestu k založeniu slovenskej reálky. Daxnerovi pri zakladaní reálky išlo aj o to, aby paralyzoval vplyv novej strednej školy v Rimavskej Sobote, a to kalvínskeho gymnázia, ktoré vzniklo zlúčením s nižším gymnáziom v Ožďanoch. Reálkou v Revúcej chcel Daxner pomôcť nielen aktuálnym potrebám miestnym, súvisiacim s rozvojom gemerského železiarstva, ktoré bolo v rukách miestnych obyvateľov a teda prinášalo predovšetkým im zisky, ale chcel už vtedy zriadiť v Revúcej aj gymnázium, pričom oba ústavy mali účinkovať vedľa seba, sledujúc každý iný cieľ. Daxner chcel, aby sa Slováci sústredili do Revúcej a nechodili do zmaďarizovanej už Rožňavy. Naliehal na vládne miesta, aby urýchlili rozhodnutie, ktoré v kladnom prípade malo znamenať víťazstvo nielen slovenskej veci, ale i vlády. Treba len ľutovať, že táto Daxnerova akcia sa nestretla s úspechom. Na druhej strane však upozornila nepriateľov slovenskej veci na Daxnerovu činnosť, ohrozujúcu maďarské záujmy.

[65] Staatsanwalt (nem.) — štátny prokurátor. Daxner bol ním v Šarišskom N. Meste.

[66] Veľký Kállóv — v tom čase sídlo Sabolčskej stolice. Hoci sa dostal Daxner do úplne maďarského prostredia, jednako v okolí Nyiregyházy, neskoršieho sídla tejto stolice, mal možnosť sa stýkať so Slovákmi a zasahovať do ich osudov. Stýkal sa aj s J. Franciscim, ktorý bol v tom čase zasa administratívnym úradníkom v Debrecíne.

[67] Reichsrat (nem.) — ríšska rada, po r. 1848 poradná komora panovníkova, po zrušení ústavného života v Rakúsku s funkciou parlamentu. Až po odstránení Bachovho režimu stala sa základom pre tzv. širšiu ríšsku radu, ktorá mala pripraviť obnovenie ústavného života v rakúskej ríši. Z rokovaní tejto ríšskej rady vznikol napokon tzv. októbrový diplom z 20. okt. 1860.

[68] „Hlas od Tatier“ — správne „Hlas zo Slovenska“, vznikal na základe zpráv o rokovaniach tzv. užšej ríšskej rady, ktorá sa zaoberala aj novou úpravou štátoprávnych pomerov rakúskej ríše

[69] septembrovým patentom — vládnym patentom z 1. sept. 1859, ktorým sa upravovali pomery v ev. a. v. a kalvínskych cirkvách v Uhorsku

[70] Ľudovít Benedek (1804 — 1881) — v tom čase významný rakúsky generál. Roku 1860 vymenoval ho cisár za náčelníka civilnej a vojenskej správy v Uhorsku. Mal za úlohu upraviť cestu k vyrovnaniu Viedne s Maďarmi, čo sa mu však nepodarilo, aj keď mal pre to osobne priaznivé vlastnosti a bol rodákom z Uhorska.

[71] Mikuláš Vay (1802 — 1894) — r. 1860 uhorský dvorský kancelár, vymohol zrušenie ev. patentu

[72] námestná rada — ustanovizeň s vládnou funkciou, kým kráľovská kúria bola najvyšším súdom Uhorska.

[73] Panské kasíno — správne Národné kasíno, združenie najpoprednejších uhorských aristokratov a predstaviteľov vládnúcich tried z radov plebejských. Vzniklo na podnet grófa Štefana Széchényiho r. 1827, a to podľa vzoru panských klubov v Anglicku. V Národnom kasíne sa najčastejšie rozhodovalo o dôležitých politických a iných otázkach Uhorska. Členov Národného kasína bolo spočiatku asi dvesto, neskoršie sa tento počet rozšíril až na sedemsto.

[74] restitutio in integrum (lat.) — obnova v celosti

[75] osobitné c. k. nariadenie — cisársky diplom o usporiadaní vnútorných pomerov rakúskej ríše, ktorý vyšiel ako doplnok októbrového diplomu

[76] Snem v Pešti — r. 1861 bol zvolaný na 2. apríla do Budína, ale zasadal potom v Pešti. Jeho úlohou bolo pokúsiť sa o štátoprávne vyrovnanie s Viedňou. Panovník chcel, aby uhorský snem uznal zmenu na tróne z r. 1848 a iné skutočnosti. Uhorský snem nastolil zase požiadavku uznania zákonov z r. 1848. Maďari, najmä v stoliciach, vyvinuli agitáciu v prospech uznania stavu z r. 1848 a spôsobili v krajine značnú anarchiu, čo potom viedlo k rozpusteniu snemu a k zavedeniu tzv. provizória v auguste 1861.

[77] Ján Jesenský (1825 — 1889) — konštitucionálny slúžny v Martine, predstaviteľ okresnej správy, naklonený bol slovenským národným veciam. Neskoršie kandidoval aj do uhorského snemu.

[78] richtára svätomartinského — Andreja Košu. Návrh, aby sa národné zhromaždenie konalo v Martine, bol od A. Švehlu. Podal ho 9. mája v obecnom zastupiteľstve martinskom, ktoré sa potom uznieslo na kladnom vybavení návrhu. Príhlas obce martinskej o tejto veci uverejnili Pešťbudínske vedomosti 17. mája v 18. č. I. roč.

[79] ako disponibilný sudca (z lat.) — predbežne nevykonávajúci službu. Po zavedení ústavného režimu v Uhorsku na jar 1861 dali Daxnera do tzv. disponibility, čiže dočasnej nečinnosti ako úradníka, vymenovaného cisárskou vrchnosťou. Daxner podal na martinskom zhromaždení svoj návrh Memoranda, ktorý po značných úpravách prítomní schválili. Daxner bol členom tzv. stáleho výboru národného zhromaždenia a ako taký zúčastňoval sa všetkých akcií, ktoré tento výbor podnikal.

[80] za druhého podžupana Gemerskej stolice vymenovali Daxnera po zavedení tzv. provizória, keď sa viedenská vláda opäť stala rozhodujúcim činiteľom v Uhorsku. Tento úrad, ktorý bol spojený predovšetkým s funkciou predsedu stoličného súdu, čiže sedrie, umožňoval Daxnerovi zasahovať i do iných záležitostí stoličných.

[81] úmysel… o ceste — spájajúcej Gemer s Liptovom, vznikal postupne. R. 1851 podali gemerské obce na Daxnerov podnet ministerstvu do Viedne žiadosť o jej vybudovanie z Tisovca na Závadku a cez Priehybu v Nízkych Tatrách do Liptova na Kráľovu Lehotu. R. 1862 postavil gemerský okresný komisár Koreszka stavbu tejto cesty pod dozor Daxnerov. Na stavbu cesty poskytli finančné prostriedky Tisovec, Rimavská Sobota i banský podnik Coalitia a zvyšok mal dať štát. R. 1863 sa vybudovala z tejto cesty časť v dĺžke 2000 siah. R. 1864 sa konala na Priehybe schôdzka zástupcov Gemerskej a Liptovskej stolice, aby sa dohodli o ďalších opatreniach, nevyhnutných pri výstavbe cesty cez Nízke Tatry. Cesta napokon viedla cez Čertovicu a cestu cez Priehybu používali len miestni obyvatelia obcí na jednej i druhej strane Nízkych Tatier. Po Daxnerovom odchode o stavbu tejto cesty sa už nejavil záujem.

[82] Odchod Daxnera z Gemera bol nevyhnutný po opätovnom zavedení ústavného života v Uhorsku na jeseň 1865 a po vypísaní volieb do uhorského snemu.

[83] zmenkové súdy — osobitné, podľa zák. čl. XV. z r. 1840 zriadené súdy na vybavovanie sporov, ktoré vznikali v dôsledku používania zmeniek na podporu rozvoja obchodného a priemyselného života v Uhorsku. Zmenkových súdov bolo v celom Uhorsku sedem, z nich na území Slovenska dva, v Bratislave a v Prešove. Daxner bol pridelený k zmenkovému súdu v Debrecíne, ku ktorému patrilo územie viacerých národnostne zmiešaných stolíc: Biharskej, Sabolčskej, Brežskej, Satmárskej, Užskej, Ugočskej, Marmarošskej, Krasňanskej a Solnockej. Zmenkový súd vytvárali traja právnici, ktorí poznali zmenkový zákon, a dvaja obchodníci ako prísediaci. Pôsobnosť tohto súdnictva zanikla r. 1876 a jeho agendu prevzalo riadne civilné súdnictvo.

[84] malý program, vyjadrený v okružnom liste priateľom

[85] nová teroristická inkvizícia z r. 1867, známa ako tzv. létássiovská, ktorú podnikli proti revúckemu gymnáziu. Podrobnejšie A. H. Škultéty, c. d., str. 103.

[86] dr. Ivan Branislav Zoch (1843 — 1921) — profesor revúckeho slov. gymnázia, kde vyučoval prírodné vedy a napísal niekoľko učebníc. Po zatvorení revúckeho gymnázia odišiel do Chorvátska.

[87] O inkvizícii proti Daxnerovi pozri bližšie Bottovo c. d., str. 143 a list Daxnerov M. Bakulinymu v Archíve SNM.

[88] Upozorňujeme na memoáre Štefana M. Daxnera, vytlačené v Slovenských pohľadoch 1892 (str. 305 a nasl.) a v niektorých punktoch vzájomne sa doplňujúce s týmto vlastným životopisom. Tento z rukopisu Št. M. Daxnera, u jeho synov, pre Slov. pohľady odpísal pán Július Botto, za čo mu v mene dobrej veci vyslovujeme srdečnú vďaku.(Red. SP.)




Štefan Marko Daxner

— slovenský šľachtic, politik, právnik, publicista a národný buditeľ, iniciátorom celonárodného zhromaždenia v Liptovskom Svätom Mikuláši v roku 1848, spolutvorca Žiadostí slovenského národa, iniciátor Slovenského národného zhromaždenia v Martine v roku 1861, hlavný osnovateľ Memoranda národa slovenského a člen prvej slovenskej celonárodnej ustanovizne Tatrína Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.