ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[350]

I.

S novou kométou, týmto znamením príducich nešťastných časov, nová národná sekta zjavila sa na národnom obzore našom. Akokoľvek ten astronóm chladným kalkulom sprevádza bludný beh bludárky nebeskej, tak i my usilovali sme sa učenie, snahy a kroky sekty tejto^[351] svedomite registrovať, aby — keď sa ona raz pominie — aspoň anály naše národné o jej niekdajšom stavaní rozprávali.

Hlavným jej sídlom zdá sa byť stolica Nitrianska a Trenčianska, skadiaľ do blízkej Oravy, ba po celom Slovensku širokoďaleko ratolesti svoje rozprestrela; ona, hoci sa len nedávno vyliahla na Slovensku našom, ako hromada húseníc na strome ovocnom, predsa tak hovorí o sebe, akoby už sto a sto ročnú minulosť mala vo vlasti tejto, menovite akoby už aj vtedy bola na Slovensku našom dejstvovala, keď labanci^[352] „pro libertate et patria“^[353] bojovavších otcov našich lúpili a vraždili. Jej snahy v následkoch svojich smerujú k záhube a zrade národa a vlasti, jej prvé vystupovanie označuje násilie, podvod a klamstvo, jej taktika záleží v ohováraní a upodozrievaní opravdivých národovcov a vlastencov slovenských.

Sekta táto sama seba nazýva „Tótmagyarmi“.^[354][355]

Už jej meno obsahuje v sebe dvojživelnosť a netopierstvo, charakter istotne v politickom ohľade podozrivý a nečistý.

Hlavná jej snaha objavuje sa v tom, že z ohľadu nás Slovákov vo vlasti našej rovnoprávnosť národnú skutkom a zákonom prevedenú mať nechce; preto protestuje oproti uzavretiam svätomartinským, slobodu, rovnosť i bratstvo národov na základe svätej idey tejto vyslovujúcim; ona vystatuje sa liberalizmom svojím, ale nechce mať skutočnú slobodu konštitucionálnu, v ktorej by všetky národy osobnosť svoju národnú uznanú a zabezpečenú mali; miesto toho chce vlasť našu naspäť uviesť do koľaje nešťastného systému centralizácie bývalej s tým rozdielom, že na miesto nemčiny kladie maďarčinu; ona nechce slobodu, rovnosť a bratstvo národov, ale chce aristokratizmus maďarstva nad nami v život uviesť, ona chce sväté práva človečenstva v národe slovenskom, tak dobre ako v ktoromkoľvek národe druhom obsiahnuté, pýche aristokratickej maďarstva podrobiť.

Či nie sme uprávnení sekte tejto povedať to, že ona otvára prameň roztržitosti národnej, prameň ten, z ktorého len slabosť, poroba a nešťastie naše pochodiť môže, či nie sme uprávnení povedať jej do očí, že ona vo svojich snahách je slúžkou absolutizmu, je záhubou vlasti našej?

Čo sa jej vystupovania týka, tu popredku musíme poznamenať, že aké zámery, také i prostriedky! Spravodlivý rovnou a otvorenou bude kráčať cestou k ušľachtilým cieľom svojim, nespravodlivý farizeus ale a egoista musí vyhýbať ceste pravej, aby po krivých chodníkoch pomocou podvodu a klamstva dosiahol nešľachetné zámery svoje.

Národovci slovenskí v Svätom Martine ako mužovia spravodliví, i druhých za spravodlivých pokladajúc, pred celým svetom otvorene a dôverne vyslovili, čo chcú, ich Memorandum vydáva im svedectvo o tom, že národ celý i vlasť celú v srdci svojom nosia, že jednotu a celosť vlasti na základe slobody rovnosti a bratstva národov založenú mať chcú, že trhanie vlasti je práve tak vzdialené od nich, ako túžby po otroctve národnom.

Naproti tomu akože vystúpili Tótmagyari? Maďaróni a streštenci maďarskí^[356] roku 1848 a 1849 šibenicami, žalárom a všelijakým prenasledovaním zrovna, spredu napadli rovnoprávnosť národnú, v nich aspoň toľko smelosti bolo, že zločin páchali otvorene na vlastný vrub; terajší Tótmagyari nemajú tej mužnosti, oni sa k rovnoprávnosti národnej prikrádajú odzadu, aby jej potuteľne smrteľnú zadali ranu. Oni dobre znajú, že Slovenské okolie, v ktorom osobnosť národa slovenského obsiahnutá a uznaná byť má, je conditio sine qua non^[357] rovnoprávnosti národnej, preto z tejto strany sa prikrádajú k idei svätej: „Či sa chcete odtrhnúť od Uhorska a či nie; no keď nie, tak podpíšte protest proti Memorandu svätomartinskému, lebo, hľaďte, tí v Svätom Martine chcú Okolie slovenské, chcú roztrhať vlasť a chcú, aby ste nie viac na Dolnú zem, ale do Poľskej museli chodiť na zbožie, podpíšte teda —“ Kto by sa ale opovažoval ľudu otvárať oči, tomu sa žalárom a pokutou za zradu vlasti vyhrážajú.

Ak je toto nie podvod, klamstvo a trestuhodné násilie, tak diabolských cností týchto na svete niet.

V ich taktike i babské ohováranie a utŕhačstvo za dobrý slúži im prostriedok: „Neverte im, to sú len sami patentalisti a tí, čo bojovali proti slobode, tí vám chcú naspäť priniesť žandárov, financov, trafiku a neznesitelnú daň,“ atď. Prešibaný klamár nenatíska ináč svoj falošný tovar tomu, koho ošudiť chce, ako ľudia títo natískajú do rúcha slobody zakuklené otroctvo národné ľudu nášmu. A keby to len jednotlivci robili, povedali by sme, že zlomyseľných ľudí bolo, aj vše bude na svete dosť; čože máme ale povedať, keď jeden výbor stoličný o zásadách, v Memorande svätomartinskom obsiahnutých neváha vysloviť, že „sú len zbrojom cudzej nepriateľskej intrigy, proti slobode národnej, proti blahu a samostatnosti vlasti tejto nameraným“ — to je potom nie podvod alebo zlomyseľné utŕhanie na cti, nie, to je potom takzvaný „hazafiság tótmagyarský“.^[358]

Ostatne známe, skadiaľ vietor veje, a dokladáme len toľko, že pravda svätá a verejná mienka Európy sa oklamať nedajú. A vysoký snem náš veľmi by sa prerátal, ak by podvodom a násilím vynútené protesty proti uzavretiu svätomartinskému považoval za mieru, ktorou národu slovenskému rovnoprávnosť národná má byť vymeraná!

II.

V organizácii štátnej prvý krok dáva smer krokom ďalším, on je akoby prvý stupeň, po ktorom sa na druhý a ďalšie stupne vystupuje.

Hovorí sa pred svetom, že ústava uhorská i čo do zákonodarstva, i čo do správy vnútornej roku 1848 prepodobnila sa v demokraticko-reprezentatívnu.

Kde má byť systém demokraticko-reprezentatívny tam ústrojnosť štátu musí vychodiť z ľudu. Pri správe vnútornej prvý krok je slobodne zriadená obec; obce volia si slobodne svojich dôverníkov do stoličného výboru, ktorý ako skutočný reprezentant ľudu volí úrady stoličné a robí poriadky, aby volenie vyslancov k telu zákonodarnému skutočne dialo sa vôľou ľudu.

Viďme teraz, ako to u nás išli veci.

Keď po 20. októbri^[359] veľkí župani stoliční úrady svoje zaujali, pozorovalo sa, že sa okolo nich, najmä na Slovensku našom, utvárajú kluby, ktoré potom nie síce na volenie, lebo veď voľby nebolo, ale na vymenovanie výborov stoličných hlavný vplyv prevádzali. Kde v kluboch tých nachádzali sa mužovia o dobro vlasti starostliví a nepredpojatí, tam i do výborov stoličných dostali sa mnohí opravdiví priatelia ľudu nášho a zástupcovia záujmov jeho; kde ale klub ten s veľkým županom na čele záležal z maďarónov a egoistov aristokratických, ľudu nášmu a jeho slobode neprajných, tam priateľ ľudu a národovec slovenský nedostal sa do výboru stoličného.

Výbor ale, ako známo, v duchu svojom volil úradníkov stoličných. Úradníci stoliční zase spravovali voľby občianske, takže, vyjmúc podajedny obce, v ktorých ľud nedal so sebou svojvoľne šafáriť, takmer všade takých nastavali predstavených obcí, akých sami chceli.

Tí istí úradníci stoliční s predstavenými obcí hlavný mali vplyv na voľby vyslancov snemovných.

Nemnoho chybíme teda, keď povieme, aký veľký župan, taký bezmála klub, taký výbor, úrad i vyslanec.

A teraz spýtame sa, čože robia tí, ktorí s demokraticko-reprezentatívnou ústavou Uhorska a s ustavičným odvolávaním sa na ľud pred svetom tak radi vystupujú?

Oni klamú svet, a keď i sami veria, čo hovoria, vtedy klamú i samých seba.

Ústava naša nie je demokraticko, ale aristokraticko-reprezentatívna; stolica, táto obec aristokracie, zorganizovala sa najskôr, toto bol prvý krok, z ktorého potom ďalšie kroky pri prevedení nových ustanovizní krajinských, a to v duchu aristokratickom, nasledovali.

Chceme dôvody, obzrime sa okolo samých seba; to známe, že aristokracia naša — pár nepredpojatých mužov vynímajúc — je maďarónska. A či nepáchne všade v ústave našej za aristokratizmom a maďarónstvom? Kdeže je ten výbor stoličný, ktorý by v hlavnej otázke času, t. j. v otázke národnej, slovo ľudu a národa nášho dôstojné bol prehovoril, ktorý by za sväté práva ľudu, za jeho reč, vzdelanosť a slobodu národnú hlas svoj proti nespravodlivému nároku bol pozdvihol?

Darmo by sme hľadali stoličný výbor ten, nenájdeme ho. Hľadajme ale výbor, ktorý by proti najsvätejším právam ľudu a jeho národnosti, a to hneď v mene deväťdesiatich, hneď v mene tristotisícov ľudu nášho protestoval, ktorý by ľud náš proti jeho opravdivým zástupcom a priateľom búril a povzbudzoval, ktorý by podvodnými dôvodmi, ako napríklad, že Slovenské okolie je trhanie vlasti, ľudu nášmu oči slepil, aby ho tým snadnejšie do jamy jemu vykopanej uvrhnúť mohol. Oj, takých výborov stoličných ani hľadať nám netreba, máme ich dosť.

Hľaďme na snem. Viac ako šesťdesiat vyslancov ľudu nášho^[360] sedí tam, a predsa, keď dvoch-troch ľudomilov (ktorých ale ako dakoľko zdravých klasov v hustej burine zďaleka ani nevidno) vyjmeme, koľkýchže nájdeme medzi nimi opravdivých zástupcov ľudu a národa nášho, ktorí by, presvedčením, z lásky k ľudu a národu pochádzajúcim, sväté práva jeho bránili a zastávali? A zas koľkýchže nájdeme takých, čo protesty proti Memorandu svätomartinskému prichádzajúce radostným „éljenom“ vítali?

Načo teda vychvaľovať sa tým, čím človek nie je, načo vydávať sa pred svetom za demokrata, za priateľa slobody ľudskej a človečenskej, keď človek na duši i na tele za aristokratizmom páchne.

Oj, to Memorandum, to Memorandum; nie jednotlivec, nie Pancák^[361] alebo Baross, ale ten duch aristokratický je, čo sa tak mece a zvíja pred ním, čo tak vreští ako čert posvätenou vodou pokropený; podvod a klamstvo, ohováranie a tisíce podpisov zvedeného ľudu nemôžu ho uspokojiť, on kričí a protestuje v mene deväťdesiat, v mene tristotisíc Slovákov, zakrýva sa svätým menom vlasti, odvoláva sa na cnosti a zásluhy svoje, a predsa pri tom všetkom nemôže pokojným svedomím stúpať blízkej budúcnosti v ústrety; nemôže, lebo cíti to, že v Memorande svätomartinskom idea svätá, duch pravdy nepremožiteľnej stojí oproti nemu, a že v zápase s protivníkom takým žiadne podpisy, žiadne taktiky a kriky mu nespomáhajú.

On rád by sa vyhlásiť pred svetom za rytiera slobody občianskej proti snahám absolutizmu, ale svet zná, že rytierovanie to zanečistené je egoizmom aristokratickým, a neuverí mu, ako neverí podobnými cnostiami honosiacim sa „Sclavenhalterom“^[362] amerikánskym, hoci pod ich zástavami viac ako deväťdesiattisíc otrokov proti oslobodzovateľom svojim bojuje.

On pochlebuje si tým, že vysoký snem krajinský potreboval éljenom privítané protesty na to, aby mohol odôvodniť pred svetom to, čo z ohľadu rovnoprávnosti národnej vo vzťahu na nás Slovákov vysloviť chce. No a potom čože ta ďalej, ta ďalej je azda svet už doskami zabitý? Potom už nasleduje posledných dňov večer?! — Oj, páni moji, tak Pán Boh utvoril svet a ducha ľudského, aby pravdy sväté, tisíckrát neuznané o potlačené, vždy nanovo pozdvihovali neubitnú hlavu svoju, aby zlé slúžilo za podnet k vyvinutiu dobrého, a keď úlohe tejto zadosť urobilo, aby sa potom samosebou rozlialo na kolomaž ako čert v pripoviedkach národa nášho.

Ktože teda konečne, trebárs po časných porážkach, zvíťazí v nerovnom boji, či princíp aristokratický, či princíp demokratický, večné pravdy, slobodu kresťanskú so sebou prinášajúci? Ktože bude napokon silnejší, či protesty, či Memorandum?

Kto v tomto ohľade pochybuje a nemá viery silnej, tomu škoda bolo ísť do Svätého Martina!