ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[402]Divná to hra osudu, pohrávajúceho sa s Rakúskom.

Kedykoľvek priberie sa k upraveniu vnútorných pomerov svojich, vkročí v to vonkajšia udalosť a prekrižuje, alebo aspoň na neurčitý čas odročí upravenie domácich záležitostí.

A kedykoľvek vonkajšia záležitosť ťažko nalieha na Rakúsko, neupravené vnútorné pomery sú to, ktoré prekážajú mu vyvinutie všetkých svojich síl.

Dosiaľ nemecká i talianska politika Austrie^[403] natoľko zaujímala pozornosť jej štátnikov, že usporiadanie samého mocnárstva len vtedy pred seba brali, keď práve navonok nebolo žiadnej práce.

Keď najnovšie — práve je tomu rok, čo cisársky manifest^[404] ohlasoval „voľnú dráhu“ — s celou vážnosťou prichytili sa tejto práce, a nádeje jedných vystupovali vysoko, iných tou mierou klesali, všetko verilo, že už nastúpil čas, čo aj len dočasného zriadenia monarchie.

Tajiť síce nemožno, že boli ľudia, ktorí nie veľmi dôverovali tomu, a ako zdá sa, nedôveru túto v nich vzbudzovali hlavne osobnosti, ktorým dostalo sa za podiel uskutočniť v septembrovom manifeste vyslovený zámer.

Že za túto nedôveru svoju hodne kacerovaní boli, je prírodzená vec. Je to už obyčajný beh sveta tohoto.

Avšak keď dielo tak nazvaného „vyrovnania“ v najlepšom toku bolo a skoro rozhodnúť sa malo jeho vydarenie alebo nezdarenie, zamiešala sa v to nemecká otázka, a k tej ako verná družka pripojila sa talianska, a vyrovnanie domáce ustúpilo do pozadia.

Nemecká i talianska otázka — oba týto miláčkovia štátnikov rakúskych. Miláčkovia, ktorým v obeť súdené bolo Slovanstvo. Miláčkovia umele pestovaní i na jednej, i na druhej strane Austrie, a tí takto nevďakom odplatili prílišnú dobrotu.

„Nevďak je odmena sveta,“ hovorí príslovie, a Austria zakúsila nevďak ten i s nemeckou, i s talianskou záležitosťou.

A nielen nevďak zo stránky týchto, ale i stratu, ktorú utrpela neusporiadaním svojich vnútorných pomerov.

Po uzavretí mieru s Pruskom^[405] i nádejnom s Talianskom, zase tisne sa do popredia otázka usporiadania dŕžavy, sprostenej závažia, ktoré pripútala na jej nohy otázka nemecká i talianska.

Nastúpili časy mierne, zdá sa, že prikročuje sa k riešeniu životnej otázky a očakáva sa zriadenie Rakúska.

Mnoho hovorí sa o prípravách na to zo stránky vlády, a i rozličné politické stránky vyvinujú značnú činnosť na tomto poli.

Tu máme vyjednávanie vlády s maďarskými náčelníkmi,^[406] máme odhalenie programu vlády, máme program nemeckých federálov,^[407] máme ohlas nemeckých dualistov^[408] a ohradzovanie nemeckých centralistov.^[409]

Vláda kloní sa vraj k dualizmu, tak oznamuje „Debatte“,^[410] a na dualistickom základe chce previesť zriadenie dŕžavy.

A zase tisne sa do popredia východná otázka^[411] celou svojou vážnosťou a hrozivosťou.

Divná to hra osudu, bo otázka táto nie je priaznivá dualistickému zriadeniu Rakúska.^[412]

Maďarské noviny donášajú síce články anglických a francúzskych novín, v ktorých odporúča sa uskutočnenie dualizmu, ale trebárs by sme aj neznali, z akých pier pochodia tieto články, predsa nemožno pripisovať im rozhodnú významnosť.

A to preto nie, že východná otázka je výlučne otázkou grécko-románsko-slovanskou a dualistické zriadenie monarchie rakúskej je jej zrovna protivné.

Keď aj pomlčíme o tom, že dualizmus previesť možno len násilím, bo proti nemu sú všetky slovanské a románske národy, veľká časť Nemcov, a zaň len Maďari, čiastka Nemcov a frakcia Poliakov; keď aj pomlčíme o tom, že dualizmus je nič inšieho než nepravý federalizmus a spolu nepravý centralizmus; keď aj pomlčíme o jeho význame pre jednotu dŕžavy, nemožno nám predsa zamlčať to, že uskutočnenie dualizmu v Rakúsku nielen veľmi obťaží, ba práve nemožným urobí výdatné dejstvovanie Rakúska vo východnej otázke, vyjmúc, že by Austria i napotom mienila sa postaviť po boku dokonávajúceho Turecka.

Dualizmus, neuspokojac nijako slovanské a románske národy Rakúska, ba práve spojený súc s ich ujmou, nebude vstave vzbudiť sympatie u Slovanov a Románov tých, ktorých bezprostredne týka sa východná otázka.

Ani Nemci ani Maďari nevzbudia tam sympatie; ani títo ani tamtí nerieša tú otázku, k tomu povolaní sú Slovania a Románi.

A ak títo doma neuspokojení budú, ako bude im možno dejstvovať na východ?

To je ťažko pochopiť.

Rusko účinkuje tam výdatne pre seba, a účinkovanie jeho je dôsledné i trváce. Prusko zamiešalo sa tam dosadením kňaza Karola na prestol Rumunska;^[413] Francúzsko takže pozerá ta, aby, ak bude možno, nahradilo v Mexiku i v nemeckej otázke utrpenú porážku;^[414] i Anglia namáha sa udržať svoj značne klesajúci vplyv.

My neznáme, kto koristiť bude hlavne z dedičstva Porty tureckej, ale zdá sa nám, že ten, ktorý mať bude v najväčšej miere sympatie obyvateľstva tamojšieho.

Že ale medzi desať miliónmi početných a rozmanitých národov Turecka je vyše šesť miliónov Slovanov, tak ľahko domýšľať sa dá, že tým dedičom bude Slovanstvo.

A keďže Slovania tureckí^[415] v Rakúsku majú svojich najbližších pokrvných, s ktorými i teraz panuje literárne spojenie, len prirodzená vec by bola, keby sympatia ich presahovala aj hranice slovesnosti. Lebo časy sú také, že národy rozdrobené spojujú sa dovedna, čo rozdvojené bolo, jednotí sa. Je to účinok časoduchom vyvolanej idey národnosti.

Preto nebolo by ťažko Rakúsku povzbudiť pre seba sympatie Slovanov tureckých. Ale, pravda, doterajšou politikou to sotva pôjde, a zavedením dualizmu ešte menej!

A nerobí v tom žiadnej premeny, keby aj riešenie „východnej otázky“ i teraz podarilo sa nejakým spôsobom na ďalšiu dobu odročiť, čo ale nezdá sa pravdepodobným. Ako dnes i pozdejšie budú tie isté pomery tam, a niet pochybnosti o tom, že hlavným dedičom Porty tureckej bude — Slovanstvo!