ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Z pozostalých písem Štefana M. Daxnera)^[95][96]

Všeobecne tak myslíme, že revolúcia maďarská skončila sa pod Világošom.^[97] Áno, skončil sa tam odboj so zbraňou v rukách, ale nie revolúcia. Jej program — prednesený od deputácie prešporského snemu^[98] vo Viedni dňa 15. marca 1848 v hlavných bodoch, menovite dotyčne neodvislosti Uhorska od viedenskej vlády, dotyčne osobitného a snemu uhorskému v Pešti zodpovedného ministerstva, parlamentárnej vládnej formy, reprezentatívneho systému, osobitných financií, osobitného vojska, inkorporácie^[99] Sedmohradska, slobody tlače atď., teda v bodoch tých, ktoré zrovna protivili sa jednote monarchie rakúskej — uskutočnený bol vlastne len dňa 23. februára 1867, keď Jeho Veličenstvom vymenované maďarské ministerstvo prejalo správu krajiny. A kto previedol tieto radikálne zmeny, túto revolúciu, zvíťazivšiu nad princípom jednoty monarchie rakúskej (ein einiges Österreich)^[100]? — Dopúšťame, že vojny talianske a vojna „Nemcov proti Nemcom“^[101] mali veľký vplyv na vnútorný organizmus a prevrat v monarchii rakúskej, ale hlavným nosičom revolúcie v organizme tom od 1849 po 1867 bola predsa len aristokracia maďarská.

Ona hneď po Világoši — ba i skôr — v krajoch cisárskym vojskom okupovaných vystupovala ako strana starokonzervatívna, vlastne ako hlavná rezerva revolúcie, vystupovala nie so zbraňou v rukách, ale s hlbokými poklonami a s úsmevom na tvári, ako strana Kossuthom prenasledovaná a lojálna, ktorá tamhľa Görgeym obeseného grófa Eugena Zichyho^[102] pokladajúc za svojho martýra, osvedčuje všade svoju lojalitu a nezvratnú vernosť trónu a osočuje pritom každého, kto nebol jej politickej viery.

Keď v auguste 1849 regulárny dobrovoľnícky Sbor pod vedením c. k. majora baróna Lewartowského bol prišiel do Gemera očistiť stolicu od gerily maďarskej, vtedajší stoličný magistrát lamentáciami naklonil kapitána, v Tornali a Putnoku s dvoma kompániami Ceccopierovcov^[103] ležiaceho, aby sa zaujal za pokojných a lojálnych občanov a rozohnal tú zberbu. Kapitán, mladý chlapík, rodom Talian (na meno sa už nepamätám), zobral svoje dve kompánie a šiel proti nám. V ten čas Lewartowski držal obsadenú Rimavskú Sobotu štyrmi stotinami. Ja som bol s druhými štyrmi stotinami v Tisovci, majúc na starosti horný Gemer. Náhodou bol som práve v Rimavskej Sobote pre úpravy, keď — o tomto úklade ničoho netušiacemu — Lewartowskému oznámili, že blíži sa c. k. vojsko ku Rimavskej Sobote. Lewartowski hneď poslal svojho adjutanta, poručíka Samka Kolényho, aby oznámil veliteľovi prichádzajúceho c. k. vojska, že Rimavskú Sobotu drží obsadenú c. k. regulárny dobrovoľnícky Sbor s hlavným veliteľstvom. Tým bol úklad zmarený, kapitán Ceccopierovcov prišiel sám do Rimavskej Soboty, kde sme si všetci dôstojníci s ním potykali. Ešte v ten deň Lewartowski dal k sebe doviesť prvého viceišpána stolice, Antona Szentmiklósiho,^[104] zodpovedať sa pre falošné zprávy o dobrovoľníctve. Videl som človeka toho, niekdajšieho veliteľa nemzetőrov^[105] gemerských pri Muráni, kľačať pred Lewartowským, plakať, prosiť, rukami zalamovať; pri tom všetkom Lewartowski poslal ho do Košíc, kde vtedy už zasadal vojenský súd. Tam zaujal sa za neho a protežoval ho gróf Anton Forgách, známy pod menom „muszka-vezető^[106]“, ktorý v ten čas bol už c. k. civilným komisárom pri vojenskom dištriktuálnom komande košickom.

Toto bola prvá aféra naša s rezervou revolúcie, so stranou starokonzervatívcov.

Už na sklone roku 1849 bolo pozorovať v strane tej silné hnutie, akoby na komando. Ministerstvá vo Viedni, gubernium^[107] v Budíne, dištriktuálne komandá^[108] po krajine boli ustavične obklopené antišambrujúcimi starokonzervatívcami; jedni prichádzali, druhí odchádzali; rozumie sa, že všetko samá lojalita, samí „treu, ergebenste Untertanen^[109]“. Jedni chceli to dokázať tým, že odporúčali sami seba na mastnejšie úrady, iní odporúčali svojich ľudí; bolo i takých dosť, ktorí upodozrievali iných. Obžaloby z panslavizmu už vtedy prichádzali do módy. Zjavné bolo, že prvá etapa strany konzervatívnej je dostať do rúk legálnu moc, zmocniť sa úradov, tak kalkulujúc pritom, že ostatné poddá sa samo sebou.

Snahy ich sa vydarili, vyjmúc tie stolice, kde okresné politické úrady de facto^[110] (lebo poverenia nebolo k tomu) organizoval veliteľ c. k. dobrovoľníckeho Sboru, barón Lewartowski. Mojím vedomím boli také stolice Gemer-Malohont a Zvolen.

Poznamenať zasluhuje i to, že dôstojníci dobrovoľnícki, ktorí v certifikáte^[111] mali odporúčanie na civilné úrady, napospol dostali aplikáciu,^[112] pravda, len v nižších úradoch, ktoré i bez služby dobrovoľníckej — ako nekompromitovaní civilisti — boli by obsiahli, lebo veru roku 1849 a 1850 bola núdza o nekompromitovaných a predsa do úradu súcich ľudí. Najlepšie pochodili tí, ktorí pred vzburou utiahli sa do Viedne a dostávali ako politickí vysťahovalci od štátu podporu; lebo mnohí z nich po pacifikácii^[113] boli vyznačení za dokázanú vernosť k trónu radom Františka Jozefa a podostávali vyššie úrady. Za službu dobrovoľnícku nikto nebol vyznačený nejakým radom.

Významnejšie úrady, kam náležali aj c. k. stoličné komisárstva, dostali sa temer výlučne pánom starokonzervatívcom do moci. Mužovia meštianskeho stavu, ako napríklad v Trenčíne Koreska,^[114] v Banskej Bystrici Rarus,^[115] boli medzi nimi skutoční „rari nantes in gurgite vasto^[116]“.

Počiatkom roku 1850, teda po návrate mojom od dobrovoľníctva, magistrát Gemersko-Malohontskej stolice bol nasledovne zostavený: Severná slovenská polovica župy mala týchto osvedčených národovcov slovenských za slúžnych a podslúžnych: môjho brata Jura Daxnera, Fridricha Malatinského,^[117] Samka Vozára,^[118] Michala Bakulinyho, Adolfa Reussa,^[119] Petra Kellnera-Hostinského,^[120] Pavla Lovčányho^[121] (zaťa Samuela Reussa^[122]), hlavným notárom stolice a spolu tajomníkom c. k. stoličného komisára bol Janko Moravčík,^[123] c. k. komisárom však Ján Szilárdy, predtým Mumhardt. Ako Mumhardt stal sa on povestný v Gemerskej stolici, lebo pred rokom 1848 v spoločnosti s Dobosom, fiškálom biskupa rožňavského, bol na čele stránky politickej „nem adózunk!“ (neplatíme daň!). Stránka tá bola v Gemeri obmedzená len na týchto dvoch inteligentných mužov a na pár katolíckych kňazov; ale mala za sebou pár sto bočkorošov^[124] zo Suchej doliny,^[125] ktorí pod vodcovstvom Mumhardtovým niekoľko ráz rozohnali kongregácie a voľby stoličné násilníckym útokom, fokošmi. Okrem tejto zásluhy mal Mumhardt ešte i tú, že bol blízkou rodinou rožňavského biskupa.

Zásluhy tieto cenili sa vyššie než nezásluha tá, že bol členom toho štatariálneho stoličného súdu, ktorý koncom októbra a počiatkom novembra 1848 v Plešivci zasadal nado mnou, Franciscim a Bakulinym a ešte dvadsiatimi dvoma druhmi našimi a súdil nás ako politických previnilcov, chytených pre vernosť k trónu Jeho Veličenstva.

Ostatne bol Mumhardt pri starokonzervativizme svojom hlava dobrá, človek statočný a zámožný, katolík veľmi nábožný a pritom pre svoj zošlý vek Maďar oduševnený. Keď po revolúcii náhodou po prvý raz zišiel som sa s ním, zdalo sa mi, že mojím sebavedomým držaním sa očividne prišiel do zmätku, ale hneď spamätal sa a bol oproti mne najprívetivejší, najdôvernejší a vyznal, že on c. k. komisariát hlavne len preto prijal, aby pomáhal naspäť uviesť starý poriadok avitickej konštitúcie a tým preukázal i trónu dobré služby. O svojom štatariálnom sudcovstve poznamenal: „Hneď bol by som sa zaujal za vás celou silou, akonáhle boli by ste povedali na svoju obranu, že vystúpenie vaše, pán brat, nemalo iného cieľa, ako uviesť naspäť avitickú konštitúciu. Ale vy, pán brat, nechceli ste ma rozumieť, keď pri súde v takomto duchu dával som vám otázky.“ Nuž starý pán, stelesnený starokonzervativizmus, bol roku 1850 prineohybný za c. k. komisára.

Jeho slabou stránkou bolo, že nevedel po nemecky a musel podpisovať nemecké relácie, ktoré predkladal mu jeho spiritus familiaris^[126] Janko Moravčík, upozorňujúci ho zakaždým, aby na nemecké úradné spisy podpisoval sa po nemecky: Johann von Szilárdy. To von ľúbilo sa starému, ale neľúbilo sa mu, že by on, „magyar nemes^[127]“, krstné meno mal podpisovať pred menom rodinným — to mu bolo veľmi po nemecky, a to on nechcel mať, preto podpisoval sa Szilárdy von Johann.

Pod jeho egidou^[128] zhromaždili sa vo februári 1850 páni táblabíróvia^[129] do Rimavskej Soboty na riadne štvrťročné fixa,^[130] aby pokračovali more patrio^[131] v prerušenom prisluhovaní spravodlivosti. Szilárdy sám chcel prezidovať v sedrii, ale Moravčík mu dokázal, že to nemožno, že on je šéfom politickej administrácie a nemôže miešať sa do súdnych záležitostí, lebo že kromerížska konštitúcia^[132] (zo 4. marca) celkom oddelila pravosúdie od politickej správy. Neľúbilo sa starému pánovi, lebo neznal pochopiť, načo je to; konečne predsa pristal.

Páni táblabíróvia teda zasadli si na stoličnom dome ako stoličná sedria a brali hore procesy. Medzi týmito bol i proces Jánošovčanov^[133] — pre zločin verejnej vzbury. Species facti^[134] záležalo v tom, že keď v septembri 1848 stolica uzavrela mobilizovať proti bánovi Jelačićovi čiastku národnej gardy, maďarská obec Jánosi za príkladom Tisovca sprotivila sa mobilizácii, odohnala slúžneho i nemzetőrského majora a nedala ani jedného chlapa. Roku 1849 boli z nich mnohí odsúdení a uväznení, ale Schlick, keď išiel cez Rimavskú Sobotu, prepustil všetkých politických previnilcov tisovských, hnúšťanských, jánošovských a iných. Po navrátení pokoja teda slávna sedria uznala za dobré vziať do rúk pretrhnutú niť spravodlivosti a dala skrze slúžneho Valenta Töröka dopraviť do Rimavskej Soboty asi dvadsiatich Jánošovčanov.

Náhodou sa stalo, že kapitán Feldek,^[135] veliteľ v Rimavskej Sobote ležiaceho 2. bataliónu strelcov, prechádzal sa po námestí s Jánom Moravčíkom, keď pred stoličný dom vytiahli dereš. Hajdúsi a kastelán Markovič vyšli v paráde a za nimi jeden Jánošovčan, ktorého povalili na dereš. „Čo to za škandál?“ pýta sa Feldek Moravčíka. Tento, znajúc species facti, vyrozpráva mu nakrátko, v čom je vec. „Patroll her!“ zvolá Feldek na blízku hlavnú stráž; „die Menschen dort entwaffnen, den gebundenen losbinden, und alle auf die Hauptwache abführen!^[136]“ Kým toto sa na rozkaz vykonávalo, poberal sa Feldek hore na stoličný dom do súdnej dvorany. Nebohý Samo Vozár rozprával mi ako očitý svedok nasledujúci výjav:

Kaprál hajdúsky tichým hlasom oznamoval slúžnemu Törökovi, že tamvon vojenská patrola odviedla hajdúchov i s kastelánom na hlavnú stráž. Kým to Török ďalej podával, otvoria sa zrazu na dvorane hlavné dvere, pri ktorých dvaja hajdúsi s vytiahnutými šabľami strážili, a v dverách zjaví sa vysoká postava Feldekova. Zastane, poloprižmúrenými očami pozerá po dvorane, ako by nás chcel prečítať. Po krátkej prestávke Feldek prehovorí: „Meine Herrn — wer sind sie, und was für eine Versammlung halten sie da ab, ohne meinem Wissen?“^[137] — Páni poobzerali sa jeden na druhého, a starý Jozef Rakovský, najlepší Nemec medzi nimi, počne explikovať^[138] kapitánovi, že sú oni Comitatssedria — Comitats-Gerichtshof^[139] a že práve teraz držia svoju sesiu, aby prisluhovali spravodlivosti. „Ach, was!“ povie Feldek. „Gerechtigkeit kann nur im Namen Seiner Majestät des Kaisers ausgeübt werden, und dazu sind sie — meines Wissens nach — nicht berufen. Ich gebe ihnen fünf Minuten Zeit; wer sich von ihnen nach Verlauf dieser Zeit hier finden lässt, der wird sofort nach Kaschau eskortiert werden.“^[140] Obrátil sa a odišiel. A z tých päť minút postačovali dve minúty na vyprázdnenie dvorany. Vozár posledný zatvoril za sebou dvere.

Ešte v ten deň hlavná vojenská stráž preložená bola do stoličného domu, o pár dní pozdejšie prišiel generál-audítor^[141] z Košíc, poprehliadal väzenia a politických väzňov rozpustil domov. Záležitosť táto zle poslúžila starému pánu Szilárdymu, lebo v ten čas už bola v práci provizórna organizácia politickej administrácie a súdov. Ale skôr, ako by organizácia tá prevedená bola bývala, museli sme i my vystáť prvú väčšiu inkvizíciu pre panslavizmus.

Delácie,^[142] podané ku civilnému dištriktuálnemu komisariátu (gróf Anton Forgách), boli našpikované všelijakými frázami a vymysleninami, ktoré mňa opisovali ako demagóga a pansláva. V deklarácii svojej podvrátil som luhaniny, a čo týkalo sa môjho politického zmýšľania, mal som za sebou fakty, ktoré dosvedčovali, že mobilizovanie národnej gardy v Gemeri v jeseni 1848 bolo zamedzené vlastne mojím a druhov mojich vystúpením, a že vystúpenie toto malo za následok štatariálne pokračovanie proti nám; mal som za sebou jednoročnú dobrovoľnícku službu. Mne teda snadno bolo podvrátiť denunciácie. Ťažšie to išlo s mojím bratom Jurom, hlavným slúžnym malohontským, lebo bol denuncovaný, že sfalšoval štatistický popis obyvateľstva, keďže mnohých Maďarov svojvoľne dal pozapisovať za Slovákov. Formálna inkvizícia, pri ktorej aj jeden poddôstojník od vojska bol prítomný, dosvedčila to, že na Ďubakove, Soltýske a viac lazoch kokavských, kde katolícky farár kokavský naviedol svojich farníkov, ani slova maďarsky neznajúcich, aby sa dali pozapisovať za Maďarov, brat luhaniny také jednoducho odmrštil a ľudí tých za Slovákov — čím boli vskutku — pozapisoval. Takto denunciácie minuli sa cieľa svojho, protivníci naši presvedčili sa, že keď nás je aj málo na počet, ale pozícia naša následkom minulosti našej je pevná a nesnadno je nás znivočiť. V náhľadoch tých potvrdila ich i tá okolnosť, že Szilárdy vtedajšou vládou uznaný bol za nedostatočného na správu stolice a postúpil svoje miesto pri konci roku 1850 Pavlovi Gömörymu, ktorý za dva roky vladáril v Gemerskej stolici; potom prešiel do Sabolčskej ako Comitatsvorstand.^[143]

Gömöry bol muž mladý, vzdelaný, výtečná sila na poli politickej organizácie, pochodil zo Štítnika a poznal dobre pomery ako ľudu, tak i aristokracie v stolici. Po žene svojej bol spriaznený s prednejšími rodinami v stolici, po sestre však bol v švagrovstve s grófom De la Motte, provizórnym vicemiestodržiteľom v Budíne a adlátusom Geringerovým.^[144] V slovách nedal sa poznať, kto je, no v skutkoch — pravda, opatrne — dosvedčil sa byť rozhodným prívržencom starokonzervativizmu a rozhodným protivníkom všetkého, čo je slovenské. Prvým jeho dielom bolo, že ako predstata stolice oprel sa rozhodne proti vymenovaniu brata môjho za hlavného slúžneho a previedol, že môj brat pri provizórnej organizácii bol preterirovaný. Ďalší vplyv jeho javil sa pri zostavení stoličného súdu zo samých starokonzervatívcov (Ján Abaffy prézes, Jozef Rakovský, Karol Jeney, Baltazár Adorján, Záborský atď.). No pri zostavení Staatsanwaltstva mienka jeho nevážila; generálprokurátor Ján Hlaváč v Prešove vybral si ľudí sám podľa vlastného náhľadu a presvedčenia.

Ja som sa dostal počiatkom roku 1851 ako námestný štátny zástupca ku Staatsanwaltstvu, ktoré v ten čas, okrem úlohy verejného žalobníka v trestných záležitostiach, malo aj inú úlohu, t. j. bolo cenzorom nielen lojálneho zmýšľania, ale i uspôsobilosli všetkých úradníkov štátnych, advokátov a všetkých vynikajúcich osobností v stolici. Šéfom Staatsanwaltstva stoličného bol Ján Bokrányi,^[145] Košičan (predtým Strauch), bývalý profesor práv na akadémii košickej, muž v národnom ohľade nepredpojatý, slobodomyseľný, hlava výtečná, jurista znamenitý. Ako zásadný protivník tendencií aristokratických klonil sa viacej k nám; viedli ho k tomu okrem osobných sympatií aj manifesty a proklamácie Koruny roku 1849 a počiatkom roku 1850 menom Jeho c. k. Veličenstva všetkým národom Rakúska vydané a — na základe konštitúcie kromerížskej zo 4. marca 1849 — sľubujúce slobodomyseľné ustanovizne, menovite i rovnoprávnosť osobnú a národnú.

Trikrát bola konštitúcia táto v Uhorsku za platnú vyhlásená, a to po prvý raz od poľného maršala Windischgrätza príhlasom 20. marca 1849; po druhý raz od Jelačića 28. júla 1849; po tretí raz však po pacifikácii, z naloženia Jeho c. k. Veličenstva, skrze Haynaua proklamáciou 1. novembra 1849. (Viď Manifeste und Proklamationen, str. 30 a 207.)

Verili sme pevne, že zásady v ústave tej vyslovené, menovite jednota ríše, ktorej program „viribus unitis“^[146] skvel sa i na nových peniazoch, provincionálne snemy, sloboda a rovnoprávnosť osobná, národná a náboženská menovite i nás Slovákov, ktorí sme v proklamácii Jelačićovej osobitne boli spomenutí spolu s inými národmi slovanskými, sloboda tlače, oddelenie pravosúdia od politickej administrácie, verejnosť pokonávaní súdnych, porotné súdy atď., uskutočnia sa i u nás. Veď všetko to zaručené bolo slávnostným slovom panovníckym. — Najväčšia ťažkosť ukazovala sa pri praktickom prevedení porotných súdov v stoliciach s miešaným obyvateľstvom. „Nebude z toho nič!“ tešili sa starokonzervatívci. „Akože bude Soboťan, neznajúci po slovensky, súdiť Hronca, ktorý za života svojho nepočul maďarské slovo?“ — „Ľahká pomoc“, myslel som si; rozdelíme stolicu na dvoje: na hornú, t. j. slovenskú, a dolnú, maďarskú polovicu, a bude po ťažkosti. Tak nebude Maďar-Soboťan súdiť Hronca-Slováka, ani Hronec Soboťana, vyjmúc keď na nesvojskom území spácha zločin, a v takých mimoriadnych prípadoch pomôže i tlmočník.“ No prv bolo treba starať sa o sídelné mesto pre hornú Gemerskú stolicu.

Nebohý Martin Štefančok,^[147] v ten čas mešťanosta veľkorevúcky, muž pri iných výtečných vlastnostiach svojich horlive zaujatý i za slávu mesta a vlastnú chválu, rýchle pochopil výhody, ktoré obec, majúca vlastný regál a priemyselné meštianstvo, bude mať z toho, ak stane sa sídelným mestom stolice. Matej Nandrássy^[148] zase z národného stanoviska ponímal vec. Obidvaja podujali sa na to, že akonáhle príde na pretras utvorenie Hornogemerskej stolice, mesto Veľká Revúca ponúkne svoj veľký mestský dom zdarma pre stolicu.

V takýchto ružových nádejach míňal sa rok 1851. My tešili sme sa, že zásady v oktroirke kromerížskej obsiahnuté a v korunných krajinách zväčša už prevedené, i u nás vstúpia do života; protivníci naši však nenávideli oktroirku, dokazovali jej škodlivosť a životaneschopnosť, argumentujúc, že veď mnohé z tých zásad obsiahnuté sú v zákonoch krajinských z roku 1848, lepšie by bolo teda ponechať zákony tieto, a len to, čo chybuje doložiť spôsobom konštitucionálnym; no tak škoda bolo potlačiť revolúciu, a keď sa to predsa stalo, nech sa navráti stav z roku 1847, nech sa reštaurujú municípiá^[149] stoličné, dikastériá,^[150] a potrebné reformy pôjdu starou pokojnou koľajou.

Len z udalostí pozdejšie nasledovavších dozvedeli sme sa, že odpor a boj proti oktroirke kromerížskej bol vedený súčasne i v kruhoch oligarchických,^[151] v lone ministerstva a v blízkosti samého trónu, a to ďaleko intenzívnejšie než dolu u nás. V ten čas nevedeli sme, čo to znamená, že počiatkom roku 1851 najskôr Schmerling^[152] a za ním onedlho Bruck^[153] vystúpili z ministerstva. Obidvoch mužov držali sme za priateľov a zástupcov slobodomyseľných reforiem — tamtoho na poli pravosúdia a politickej správy, tohoto na poli národohospodárskom a finančnom. Nevedeli sme, čo znamená patent z 20. augusta 1851,^[154] ktorým bolo vyslovené, že ministerstvo má byť napotom jedine panovníkovi zodpovedné, že popri ministerstve a neodvisle od neho má dejstvovať i ríšska rada, ako rada Koruny v záležitostiach štátnych. Netušili sme, čo znamená patent ten, ktorým ministerstvo bolo upravené podať Korune zprávu o konštitúcii marcovej, a vysvetľovali sme si to optimisticky, že vzťahuje sa to len na reformy v tejže konštitúcii; keď tu odrazu, v januári 1852, odvolaná bola Jeho Veličenstvom konštitúcia marcová, kromerížska.^[155]

Radosť v Izraeli starokonzervatívnom bola veľká. Pamätám jasne, že na večierkoch u Jána Abaffyho,^[156] prézesa stoličného súdu, kde okrem úradníctva aj dajedni z prednejších aristokratov stolice boli prítomní, starý Jozef Rakovský, asesor súdnej stolice, vyniesol zdravicu na Jeho Veličenstvo, prekypujúcu výrazmi lojality a najvrúcnejšej oddanosti; končil ju tým, že on je už starý, nebude dlho žiť, ale spokojný je s tým, že dožil sa zrušenia oktrojovanej ústavy; dej tento mu je predznakom toho, že tí, ktorí veria a želajú si prinavrátenie avitickej konštitúcie uhorskej, neveria, neželajú si márne. On bude umierať vo viere, že my mladí dožijeme sa toho, že Jeho Veličenstvo podľa príkladu vznešených predkov svojich korunovaný bude korunou svätého Štefana za kráľa uhorského.

My mladí neverili sme to. Jedni z nás považovali odstránenie oktrojovanej ústavy za začiatok novej doby Jozefa II., ktorá nám krátkou cestou donesie želané reformy; iní zas videli v tom len pretvorenie sa ríše na štát absolutistický, a nerobili si žiadne nádeje do budúcnosti, lebo ako odvolali národom prisľúbenú ústavu, tak môžu odvolať i osobnú a národnú rovnoprávnosť a všetky iné očakávané inštitúcie. „Hja,“ hovoril najstarší praktikus medzi nami, Janko Moravčík, „panská láska visí na zajačom chvoste, a kto si ju chceš zabezpečiť, drž zajaca za uši!“ Ináč povedané: pravda a práva národov — bez moci, nemajú garanciu svojho jestvovania. A to je tak oproti každej vláde, neuznávajúcej nad sebou svätosť a zvrchovanosť zákona mravného. — Všetkých nás mrzelo, že sa starokonzervatívci radovali, že nádeje naše na reformy oktroirkou prisľúbené padli do blata, takže sme aspoň na čas utratili smer k politickej akcii a boli sme akoby paralyzovaní, k nečinnosti odsúdení.

Aj tú radosť mali ešte starokonzervatívci, že z ich stredu bola zvolaná do Viedne anketná komisia, ktorá mala podať ministerstvu mienku o náhrade urbariálnej,^[157] o regulácii urbariálnych obcí a komasácii, taktiež i o zriadení právneho pokračovania v týchto záležitostiach. Z Gemera bol ta povolaný Ľudovít Szontagh^[158] rožňavský, jedného času právny zástupca koburgovský v panstve muránskom. Po návrate jeho zhováral som sa s ním o veciach tých a vyrozumel som od neho, že ustálili sa na zásadách, ktoré pozdejšie v patente urbariálnom z 2. marca 1853 boli kodifikované; pritom bolo mi nápadné i to, ako Szontagh obdivoval a vychvaľoval Bacha,^[159] v ten čas ministra vnútorných diel, jeho geniálnosť, jeho juridické známostí, vľúdnosť a spôsobnosť pri formulovaní právnických pochopov. „Veľmi srdečné a dojímavé bolo,“ hovoril Szonlagh, „naše lúčenie s ním; ono skončilo sa tak, že oduševnení jeho osobnosťou prosili sme ho, aby stal sa veľkostatkárom a zemanom uhorským, že budeme hrdí na neho, a on nám to, až k slzám pohnutý, aj prisľúbil.“

Nuž ja verím, že sľúbil; ale pochybujem, že by mu bolo záležalo niečo na vyplnení toho sľubu. On, ktorý málo predtým vyslovil sa v jednom zo svojich obežníkov, že „wir brauchen keine Popularität, sondern treu ergebene und fleissige Beamten und Untertanen,^[160]“ — on, ktorý v inom nariadení, vydanom nám úradníkom, nakladal pridŕžať sa pevne „österreichische Nationalität“, ktorý je prirodzeným výsledkom a postulátom „ein einiges Österreichu a Reichseinheitu“^[161] — on sotva mohol vidieť nejaké avancement^[163] pre seba v tom, aby bol veľkostatkárom a zemanom uhorským. Že osobnosťou svojou okúzlil členov urbariálnej ankety, je vec prirodzená. Zdvorilý Viedenčan mravov veľkopanských, pritom výtečný advokát, štátnik a diplomat prevahou duchovnou musel imponovať našim táblabíróom, nazdávajúcim sa, že extra Hungariam non est vita.^[164]

I ja mal som česť pri jednej príležitosti predstaviť sa jeho excelencii ministrovi Alexandrovi Bachovi, ktorý práve v ten čas mal nastúpiť a či už bol nastúpil miesto grófa Stadiona.^[165] Bolo to počiatkom mája 1849, keď som bol vyslaný do Viedne vyprostredkovať, aby kapitána Feldeka menovali za hlavného veliteľa Sboru dobrovoľníkov slovenských. Od vojenského ministra, kde som sa najprv hlásil, bol som odprevadený k ministrovi Bachovi. Tam som referoval ako očitý svedok priebeh bitky pri Ácsi a ustúpenie cisárskeho vojska k Rábu a Prešporku; odpovedal som i o iných predmetoch… Nielen našich táblabíróov, ale i mňa okúzlil Bach prívetivosťou svojou.

Keď teraz pomyslím si na onú zronenosť mysle, do ktorej sme upadli po zrušení konštitúcie marcovej, a na exaltáciu našich protivníkov, diviť sa musím nášmu idealizmu, ale ešte viac optimizmu tých starokonzervatívcov, nazdávajúcich sa, že pár komplimentmi dostanú Bacha na svoju stranu. A predsa Bachovi nemožno upierať samostatnosť, energiu a dôslednosť za času jeho ministerského dejstvovania. Už roku 1848, ako mladý advokát a protivník metternichovského polizeistaatu,^[166] stal sa členom provinciálneho výboru dolnorakúskych stavov a zastával tam zásady, ktorých pozdejšie ako minister pevne sa držal, menovite: centralizáciu rakúskej monarchie, zahrňujúc do toho i Uhorsko, teda — princíp jednoty ríše. On bol teda protivníkom osobitného postavenia Uhorska a štátneho práva uhorského, a keď i Rechtsverwirkungstheoriu^[167] nevyslovil on, ale Schmerling, predsa pridŕžal sa jej i on fakticky; ďalej, bol rozhodným protivníkom toho, aby Rakúsko dotyčne svojich provincií, neležavších k nemeckej ríši, splynulo s federatívnym štátom nemeckým, lebo, keď výbor k vypracovaniu ústavy vo frankfurtskom parlamente utvorený vyslovil zásadu, že „k nemeckej ríši náležajúce krajiny nemôžu byť spojené v jeden štát s krajinami k ríši tej nepatriacimi; a keď predsa takéto krajiny majú jedného panovníka, vtedy pomer medzinárodný medzi nimi má byť usporiadaný na základe personálnej únie“ (program tento nanovo zohrievala opozícia maďarská roku 1861 a 1866 v debatách o sankcii pragmatickej); ministerstvo Schwarzenberg-Stadion a Bach^[168] vydalo 27. novembra 1848 známy kromerížsky program, v ktorom federalistom frankfurtským odpovedá: „Nie v rozdrobení rakúskej monarchie, ale v jej veľkosti leží zosilnenie Nemecka; zjednotené Rakúsko je záujmom tak dobre nemeckým, ako i európskym.“ To jest Bach bol rakúskym Nemcom a centralistom. Ostatne, že popri bachovskom rakúsko-nemeckom presvedčení existovalo medzi Nemcami rakúskymi aj iné, veľkonemecké presvedčenie, o tom svedčí aj vtip Veľkonemcov viedenských, známy z tých časov: „Österreich steht am Schwarzen-berg, unter dem Berg fliesst ein Bach, uber den Bach fuhrt eine Bruck, in dem Bach schwimmt ein Schmerling, hinter dem Bach ist ein Tienfeldt, auf dem Tienfeldt sind Österreichs Völker versammelt und schreien: Ó Kraus! Österreich, mit dir ist s’ aus!“^[169]

Snahou Bacha bolo zabezpečiť Nemectvu panujúce postavenie v monarchii rakúskej skrze panovnícku rodinu, silnú ústrednú vládu a rozvetvenú byrokraciu. On počítal na to, že pri prostriedkoch týchto sukcesívne nasledovať bude ponemčenie živlov nenemeckých. Podľa toho slobodomyseľná a túžbam národov monarchie vyhovujúca ústava marcová bola len dielom oportunity a nie dielom úprimnej snahy. Štátnici rakúski chceli prelicitovať revolúciu maďarskú a konštitucionálne pokusy frankfurtské,^[170] čo sa im aj podarilo, a keď odboj maďarský pod Világošom skonal, paroxyzmus Nemcov však ochladol od vojenských exekúcií, Rakúskom a Pruskom prevádzaných, keď — takým činom — nastúpila doba previesť systém centralizácie nemeckej v monarchii rakúskej; vtedy oktroirka kromerížska ako nepotrebná hodená bola do koša. Darmo sme ju my ľutovali!

Ale ani starokonzervatívci netešili sa dlho jej pádu. Rok 1852 vynaložený bol na prevedenie centralistických organizácií v korunných krajinách rakúskych; len všeobecný trestný zákon a všeobecný civilný kódex vstúpili do života i v Uhorsku, tamten patentom 27. mája 1852, tento patentom 27. novembra 1852.

Nasledujúceho roku 1853 a 1854 prevedená bola centralistická organizácia Uhorska, a to hneď v januári 1853 vydaný bol patent o administrácii politickej a finančnej, zatým vo februári nasledovalo pravosúdie, postupne vo všetkých svojich oddieloch. Spolu vydané boli aj nariadenia ministerské o kvalifikácii úradníkov; kto nemal a nezložil predpísané politické, finančné a sudcovské skúšky, nemohol byť upotrebený pri odbore osnovnom (Konceptsfach). I advokáti museli sa podrobiť skúškam z novouvedených zákonov. My mladí poponáhľali sme sa poskladať predpísané skúšky; starší páni boli rozmrzení nad novými poriadky a paragrafmi — oni boli navyknutí súdiť „bírói bölcs belátás szerint“^[171] a vtipkovali, keď niekto z nás odvolával sa na Strafgesetzbuch alebo Strafprocessordnung.^[172] Ešte roku 1853 vstúpila do života definitívna organizácia — zhora nadol, najskôr pri vyšších fórach, potom 1854 i v stoliciach. Ustrnutie bolo všeobecné, keď námestná rada v Budíne, päť oddielov námestných rád v piatich dištriktoch, najvyšší súd a kasačný dvor vo Viedni, päť apelačných súdnych dvorov v dištriktoch boli zaplnené takmer výlučne inorodcami, najviac Nemcami a Čechmi, len kde-tu nachodil sa domorodec akoby na ukážku; keď pozdejšie i stoličné politické úrady prešli z väčšej čiastky do rúk inorodcov a k stoličným súdom menovaní boli za radcov aspoň jeden alebo dvaja inštruktori, ktorých úlohou bolo bdieť nad tým, aby nové zákony a pravidlá pri pokračovaní súdnom prísne sa zachovávali. Taký inštruktor, keď prišiel v určitú hodinu do úradu, najsamprv ponavštevoval izby referentov, potom kanceláriu, či je každý na svojom mieste. Keď nebol tam, musel sa zodpovedať. On viedol kontrolu ohľadom referády vydelených aktov, a aspoň raz týždenne skontroval každého, prečo tá alebo iná záležitosť nie je vybavená. Kto dokázal sa byť nesúcim, bol jednoducho inam preložený, alebo — prepustený. Keď stalo sa to s nejakým synkom rodiny aristokratickej, privyknutým na protekciu, bolože potom škreku a aprehenzií.^[173] Žalobníci chodili k ministerstvám, ba i k samému trónu, odvolávajúc sa na svoju lojalitu a na utrpenú krivdu; no to všetko málokedy prospelo, nový poriadok zakoreňoval sa v živote. Starokonzervatívci videli, že moc úradná, tento punkt Archimedov,^[174] z ktorého dúfali vydobyť avitickú konštitúciu,^[175] vymknutá je z ich rúk. Bach stal sa najnenávidenejším človekom, jeho úradníci neboli úradníci, ale bachhusári,^[176] pustošiaci krajinu. „Druhá pohroma moháčska znivočila nás!“ hovorili starokonzervatívci a splynuli v živote so stránkou revolucionárskou, ktorej heslom bolo „mégis huncut a német“^[177] a „Kossuth Lajos azt izente“^[178] atď. Strana táto čím diaľ tým určitejšie konsolidovala sa v krajine, a jej centrum i orákulum^[179] bolo panské kasíno v Pešti.

Už som pripomenul, že odvolanie marcovej oktroiky pomútilo koncepty naše do budúcnosti a že sme boli za čas bez orientácie. My boli sme roznietení za ideu rovnoprávnosti národnej, od jej uskutočnenia sľubovali sme si zdarný vývin všetkých síl a schopností slovenského národa; jej uskutočnenie však sľubovalo sa v najvyšších manifestoch a proklamáciách, pravda, len kým bola potreba na obetavosť a oduševnenosť národov s cieľom premôcť maďarský odboj. Keď raz dosiahnutý bol cieľ tento, vtedy povodilo sa zásade o rovnoprávnosti národnej tak ako murínovi, vykonavšiemu službu svoju. Pri uvádzaní systému centralizačného bola síce ponechaná reč ľudu v bezprostrednom styku so stránkami, ale do úradov zavedená čím prísnejšie reč nemecká; kto neznal po nemecky, nemal kvalifikáciu na štátnu, čo ako podriadenú službu; ešte i od notárov obcí požadovaná bola reč nemecká. Videli sme teda zjavne, že centralizácia je identická s germanizáciou. Ale ľud náš nevidel to, jemu to bolo všetko jedno, aká reč panuje v úradoch, len si ho pochválili pán slúžny alebo pán kasír pri daňovom úrade za poriadne splatenú daň. Jemu bol ten Maďar z dolného Gemera bližší, keďže bol Gemerčan, než napríklad novohradský, zvolenský alebo liptovský Slovák. Ľud náš nemal ani citu spolupatričnosti národnej, nieto žeby bol mal nejakého povedomia národného. Na ľud teda nebolo možné bazírovať žiadnu manifestáciu, žiadnu akciu v prospech rovnoprávnosti národnej. On, zvyknutý byť nástrojom v rukách mocnejšieho, hľadel len na moc, a keď medzi tými, čo mali v rukách moc, strhla sa hádka o jeho záujmy, ľud už vtedy hovorieval to známe „nech Pán Boh pomáha tomu, kto lepšie chce“, ale sám nevstúpil do akcie, lebo „mohlo by to aj zle vypadnúť, a potom dávali by človeku príčinu“.

V takýchto okolnostiach človek mimovoľne pochopil praktický reálny zmysel poetickej výpovede Sládkovičovej: „Národ z národa svojho povstáva.“ Ale ako povstáva? Nuž, pravda, najsnadnejšie bojom za svoje milé ja a čo s tým ja úzko je spojené. Kde boj taký je nemožný, tam len vyučovaním, rozmnožovaním ľudí, povedomých svojho ľudského i národného práva, rozmnožovaním inteligencie, teda mravnej sily národnej, je možné niečo docieliť, a prostriedok k tomu vedúci — je škola!

Ministrom osvety bol vtedy od júla 1849 gróf Lev Thun.^[180] Muž podľa svojho individuálneho presvedčenia Slovanstvu rakúskemu prajný, čo dokázal dielami svojimi „Über die böhmische Literatur. Prag 1842“ a „Über die Stellung der Slovaken in Ungarn. Prag 1843“. Prvý jeho príhlas o školstve vôbec (vydaný obežníkom baróna Geringera 6. novembra 1849. Viď Manifeste und Proklamationen, str. 212) vystavuje zásadu: a) dozorstva štátneho nad všetkými školami a vzdelávacími ústavmi; b) podporu štátnu pre neštátne školy, ak ich udržovatelia nie sú vstave tak zariadiť patričnú školu, ako zákon požaduje; c) ohľadom náukozdelnej reči školy tak majú byť usporiadané, aby vyučovanie dialo sa v materinskej reči žiactva; tam, kde je obyvateľstvo viacrečové, i dve reči môžu byť náukozdelnými (§ 8); natískanie reči musí byť odstránené zo všetkých vzdelávacích ústavov; d) dozor nad školami vykonávajú štátni škôldozorcovia. Roku 1852 vydaný patent školský osnovaný bol na týchto istých zásadách, menovite dovoľoval cirkvám, obciam, mravným korporáciám a jednotlivcom zakladať školy, určovať reč náukozdelnú, voliť profesorov a direktorov.

V ten čas štátnym škôldozorcom v košickom dištrikte bol Pavel Tomášik,^[181] vlastný brat Sama Tomášika, predtým profesor na evanjelickom lýceu v Levoči, muž za vec slovenskú úprimne zaujatý, stelesnená slovenská dobrota, skromnosť, pilnosť a svedomitosť.

Tieto prajné okolnosti bolo treba využitkovať v prospech veci našej, tým viac, lebo v malohontskom a gemerskom senioráte vzniklé hádky o tom, aby aj slovenská reč uvedená bola za reč náukozdelnú na gymnáziách našich, nesľubovali prajný výsledok. Vyhotovil som teda prosbu k ministerstvu kultu v tom zmysle, aby na štátne útrovy založená bola v Tisovci nižšia gymnaziálna škola pre okolitý čisto slovenský vidiek. Prosbu podpísali všetky malohontské obce, počítajúce vyše tridsaťtisíc obyvateľov. Ale prosba ostala bezvýsledná, ako dozvedel som sa pozdejšie, z tej príčiny, že vzrastajúce peňažné ťažkosti nedovoľovali štátu taký výdavok. Záležitosť neprišla ani na meritorné pokonávanie, hoci sa Tisovec v prosbe osobitne podanej osvedčil, že veľký mestský hostinec na námestí zdarma prepustí pre ciele školské.

Poučený touto skúsenosťou obrátil som sa k svojim priateľom veľkorevúckym, Matejovi Nandrássymu a Martinovi Štefančokovi. Cieľ rozhovorov našich záležal v tom, že keď v okolnostiach týchto nemožno vykonať osobitnú Hornogemerskú stolicu, so sídelným mestom Veľkou Revúcou, aby mesto obeť, ktorú chcelo doniesť darovaním mestského domu na dom stoličný, prenieslo teraz na založenie reálky so štyrmi profesormi, od mesta platenými, z ktorých jeden bol by spolu i direktorom reálky. Poznamenať treba, že pôvodne banské mesto Veľká Revúca bolo nielen vlastníkom výnosného regálu, lesov a pozemkov v chotári svojom, ale malo ešte aj iný značnejší prameň dôchodkov, takzvanú handelskú kasu. Bohatá železná ruda na blízkom Železníku dala za starodávna pôvod banskému a železiarskemu priemyslu na doline muránskej. Z primitívnych slovenských pecí^[182] povstávali maše a samokovy (hámre) a tieto spojili sa pozdejšie v akciovú, Úniou nazvanú železiarsku spoločnosť. Tejto spoločnosti prevažnú čiastku tvorili mešťania veľkorevúcki a mesto Veľká Revúca, ktoré postupom času od slabších mešťanov svojich poodkupovalo ich čiastky. Ale i na doline rimavskej v čas veľkej revolúcie vysťahovavší sa Francúzi založili podobnú železiarsku spoločnosť, známu pod menom Koalície.^[183] Spoločnosti konkurovali jedna s druhou, to ich doviedlo k tomu, že potom spojili sa v jednu, pod menom Rimavsko-muránska železiarska spoločnosť. V tejto spojenej a z päťsto účastín záležajúcej spoločnosti malo mesto Veľká Revúca sedemdesiatpäť účastín, na ktoré dostávalo od pätnásť do tridsaťtisíc zlatých ročnej dividendy. Toto bola tá handelská, osobitným kasírom administrovaná kasa, z nej zaokrývali, vlastne odkupovali sa obecné, na mešťanov pripadajúce ťarchy, napríklad obecné práce. Často platila sa z kasy tej i daň krajinská za mešťanov, kdežto ostatné, nemeštianske obyvateľstvo vytvorené bolo z tých dobrodení. Z povahy kasy handelskej^[184] vytekalo, že bolo potrebné utvoriť medzi meštianstvom stránku, žiadajúcu založiť reálku na útrovy mesta, poťažne i kasy handelskej. Stalo sa tak. Na základe školského patentu vypracovaný návrh o zriadení reálky prijatý bol najskôr vo výbore mesta, potom v zhromaždení meštianskom, a išiel prostredníctvom stoličnej vrchnosti hore ku oddielu námestnej rady košickej na potvrdenie.

Na čele vrchnosti stoličnej stál v ten čas Jozef Koreska, mešťan a roku 1848/49 mešťanosta skalický, potom c. k. komisár v Trenčíne, muž a úradník výtečný, majúci však pre snahy naše tú nedobrú vlastnosť, že bol veľmi dostupný istej neprajnej nám stránke. V Košiciach, pri námestnej rade, o veci napred uvedomený náš Pavel Tomášik ako školský radca všetko možné podujal, ba prepracoval i návrh zriadenia reálky, len aby mohol docieliť potvrdenie jeho. Nuž docielil to, ale len s tým dodatkom, „aby právo menovania direktora patrilo biskupovi rožňavskému“. Prirodzená vec, že Revúčania na to nepristali, ale žiadali v novej reprezentácii, aby zákon školský, ktorý právo menovania a voľby direktora dáva zakladateľovi, bol zachovaný. Už neznám, kto potreboval vystatovať sa svojou lojalitou, dosť na tom, že niekto upozornil námestnú radu, že ja som vlastne intelektuálnym pôvodcom uzavretí a reprezentácií veľkorevúckych. Následkom toho sa stalo, že ma neočakávane preložili, v „záujme služby“ „zur einstweiligen Dienstleistung^[185]“, ku Staatsanwaltstvu do Košíc, kde mnoho reštancií bolo nakopené. Týmto spôsobom pretrhlo sa osobné spojenie medzi mnou a mojimi revúckymi priateľmi, čo iste neslúžilo veci na prospech.

Na reprezentáciu revúcku oddiel námestnej rady košickej upustil síce od prvého uzavretia svojho, ale vystavil podmienku, aby právo menovania direktora náležalo košickému oddeleniu námestnej rady. No i túto kondíciu a s ňou celú vec Revúca odložila ad acta. Príčinou toho boli medzi časom vzniknuté svetové udalosti, ktoré v následkoch svojich rušiacim spôsobom zasiahli i do takých maličkostí, ako boli námahy naše.

Udalosťou touto bola východná vojna Ruska s Tureckom. Rusi už v júli 1853 obsadili Multánsko a Valachiu. Diplomacia ruská počítala na spojenstvo Austrie, ktorá v ten čas pre Čiernu Horu a Sutorinu bola v napnutom pomere s Turkami. Cár Nikolaj navštívil mladého panovníka nášho v Olomouci^[186] počiatkom októbra 1853. Ilustrované časopisy vyobrazili výjav, keď starý a hrdý cár Nikolaj na čele svojím menom zvaného husárskeho pluku v skoku defiluje a poctu vzdáva pred panovníkom naším. No všetko pokorenie sa a námahy Gorčakova^[187] neviedli ďalej, len ta, že Rakúsko vyslovilo predbežne neutralitu svoju vo vojne medzi krížom a polmesiacom. Ale už 9. apríla 1854 proti sľubu svojmu podpísalo vo Viedni konferenčný protokol s Francúzskom, Anglickom a Pruskom, že budú chrániť integritu Turecka a donútia Rusko zanechať podunajské kniežatstvá. Výpoveď kniežaťa Félixa Schwarzenberga^[188] (umrel 5. apríla 1852), rakúskeho ministra zahraničných diel, „Ich werde die Welt durch meinen Undank in Erstaunen setzen“, realizoval jeho nástupca gróf Buol-Schauenstein. Už 3. júna 1854 Rakúsko vyzvalo Rusov, aby zanechali kniežatstvá. Rusi 26. júna odstúpili od dobýjania Silistrie, už blízkej k pádu. Gróf Coronini,^[189] hlavný veliteľ vojsk rakúskych, 21. augusta so stotisíc chlapmi obsadil Valachiu. Ale okupácia išla do groša a peňazí nebolo, úveru tiež nie, lebo štátny dlh Rakúska, ktorý v polovici roku 1848 obnášal osemsto tridsaťjeden miliónov, koncom roku 1853 už prevyšoval dvetisíc miliónov. Ministerstvo teda a ríšska rada rozhodli sa vyzdvihnúť päťstomiliónovú dobrovoľnú pôžičku od svojich vlastných občanov. Predstatovia stolíc boli uvedomení, koľko asi z toho na ich stolicu pripadá, a že čím kto väčšiu dobrovoľnú pôžičku nazbiera, tým zaslúžilejším bude pred vysokou vládou. Náš predstata Koreska musel sa teda náležite obracať s celým aparátom podriadených úradníkov. Nám štátnym úradníkom brevi manu^[190] stiahli plat v rátach dvojmesačných. Jednotlivci, ktorí sa chceli ukázať lojálnymi, museli tiež otvoriť vrecká; najviac trpeli však obce, najmä zámožnejšie. Tak i Veľká Revúca musela zložiť štyridsaťtisíc zlatých, teda asi ten kapitál, ktorý určený bol na zabezpečenie platu štyroch profesorov zamýšľanej reálky. Na sumu tú dostala štátne obligácie, ktoré však bez vrchnostenského dovolenia nesmela predať. Kurz týchto obligácií na burze menil sa podľa obstojateľstiev časových medzi šesťdesiat a sedemdesiatpäť percentami.

Po tejto afére našli sa v Revúcej múdri páni, ktorí hovorili: „Hľa, keby sme sa neboli vystatovali zakladaním reálky, mohli sme lacnejšie obísť pri dobrovoľnej pôžičke.“ Na takéto zlomyseľné rozumovanie najlepšie bolo mlčať. Kto má smolu, nech nedišputuje.

Dosť nadišputovalo a nakričalo sa po konventoch seniorálnych, najmä potom, keď po zrušení stavu obliehania vládni komisári prestali chodiť na tieto konventy. Dišputovalo sa o tom, či a akým spôsobom má byť zavedená i slovenská reč za náukozdelnú na autonómnych gymnáziách našich. Návrhov bolo quantum satis,^[191] jedni chceli školy viacrečové, iní zase, aby jedno alebo druhé gymnázium zriadilo sa s náukozdelnou rečou slovenskou. Jedni odvolávali sa na nariadenie ministra osvety grófa Thuna, iní — a to prísni autonomisti — zavrhovali ho a tvrdili, že nariadenie to nevzťahuje sa na naše cirkevné ústavy. Mladší farári neznali sa ustáliť na nejakom programe, starší zas chceli mať pokoj a všetko nešťastie pripisovali tomu, že spustili sme sa reči latinskej, ktorá spojovala nás všetkých. Pritom, keď počítali sme svoje sily, ukázalo sa, že národná slovenská strana len v malohontskom senioráte, i to len pri istom nátlaku, má numerickú prevahu, kdežto už v gemerskom senioráte bola v menšine. A konečne, čože vykonajú na dištriktuálnom konvente tieto dva senioráty oproti ostatným protivným šiestim? Radikálnejšie prostriedky, ako napríklad mnou narádzané utvorenie osobitnej superintendencie z cirkví slovenských (ako bolo pred dobšinskou konvenciou^[192]), nenašli súhlas. Ani to sa neľúbilo, aby sme zo strany cirkví odopreli dištriktuálnu školskú daň, kým zo strany náukozdelnej reči nevyhovie sa žiadostiam našim. Cirkev tisovská i doniesla také uzavretie, ale nenašla nasledovníka. Tomášik, štátny škôldozorca, mal úradnú povinnosť uvádzať nemeckú reč za náukozdelnú, a keď popri tom odporúčal i slovenčinu, nuž obmedzovalo sa to najviac na prednášky mluvnice slovenskej. Celé hnutie na poli cirkevnom záležalo „z mnoho rečí — málo činov“.

Ostatne interpelácie na seniorálnych a dištriktuálnych konventoch za náukozdelnú reč slovenskú opakovali sa vždy až po rok 1860, a boli vždy zavrhované zo strany protivníkov s tou odpoveďou: „Založte si také školy, keď sú vám treba, a dajte nám pokoj.“

*

Pri definitívnej organizácii súdov roku 1854 rekuroval som o Staatsanwaltstvo v Gemersko-Malohontskej stolici, kde poznal som ľudí i všetky pomery a mal som ako-tak pripravené pole k účinkovaniu národnému. No práve to nezdalo sa mojim predstaveným, a oni, proti žiadosti mojej, zase len „im Interesse des Dienstes^[193]“, vymenovali ma za Staatsanwalta do Slovenského Nového Mesta^[194] v Zemplínskej stolici údajne preto, že pozíciu tú považovali v celom dištrikte košickom za najdôležitejšiu.

Nuž pravda je, v stolici tej narodil sa Kossuth.^[195] Tam, v Blatnom Potoku, skončil juridický kurz a ako advokát započal svoju politickú kariéru. Zo Zemplína bol vyslaný ako ablegatus absentium^[196] na snem prešporský, kde započal vydávať v sto exemplároch svoj písaný denník snemový, ktorý vyvolal také veľké hnutie opozičné v krajine; v Zemplíne vývodil jeho duch, tam ostali po ňom jeho druhovia a učeníci. Okrem toho mal Zemplín i bohatú historickú minulosť. V stolici tej najživšie zachovali sa tradície a pamiatky doby rákócziovskej. Ich rodinné sídla v Blatnom Potoku, v Borši, Stropkove, v Erdöbényi, ich početné listiny, opatrené podpisom „datum Sztropko — sub centum tiliis^[197]“, ešte vždy hovoria k žijúcim o dobe dávno zašlej. Čo sa týka ducha opozičného, v tom vynikal Zemplín nad iné župy tak dobre za časov Jozefa II., ako i za panovania Františka I., a Kossuth bol len akoby kontinuitným výrazom toho ducha, keď roku 1832 išiel na snem prešporský. Nuž zvedavý som bol poznať mužov zo školy Kossuthovej, a mal som na to za dva i pol roka dosť príležitosti. Čo chce medzi nimi šéf úradu obávaného a nenávideného, spytovali sa medzi sebou, a boli chladní, zdvorilí, nedôverní. Ale keď mnohým kompromitovaným z roku 1848/49 pomohol som k advokácii, od ktorej boli odmrštení, iným zase k úradu a chlebu, keď dozvedeli sa o dobrovoľníctve mojom, keď videli, že aj osamotený medzi nimi držím sa pevne národného presvedčenia svojho, keď v rozhovoroch poznali, že slovenské národné zmýšľanie moje má základ nezištný, prirodzený, mravný a tým samým nezvratný, vtedy stal som sa im človekom nepoňatným. Nevideli dotiaľ ešte inteligentného, národne zmýšľajúceho Slováka a — nazvali ma Hurbanom. Predmetom ich nenávisti — následkom národnej ich intolerantnosti — bolo síce všetko, čo nie je maďarské, hlavne však bolo ním Nemectvo a systém centralizačný, pretože oboje týkalo sa nielen ich duchovných, ale i hmotných záujmov, oboje pozbavilo ich moci, ktorú predtým neobmedzene vykonávali, a výhod, ktoré s vykonávaním onej moci boli spojené. Oni slepo nenávideli i najlepšie inštitúcie, ako napríklad civilný kódex, len preto, že to pochodilo od Nemcov. O nich platilo to francúzske: garda umrie, no nepoddá sa. Pravdaže, platilo ono len o niekoľkých vynikajúcich jednotlivcoch, veľká väčšina, v ktorej zmizli tí jednotlivci, bola vždy hotová „paktovať s mocou a nejsť čelom do múru“. Ale objektívny pozorovateľ mohol poznať už vtedy, že v rozhodnej dobe tá masa nestrhne so sebou tých niekoľkých, lež naopak, že tí niekoľkí zachvátia masu. Je to zákon prirodzený, že duch imponuje masám, a to i vtedy, keď víchrom slepej náruživosti napred hnaný bez kormidla rozumu rúti sa do vlastnej záhuby.

Od roku 1850 až po rok 1860 mal som príležitosť okrem Gemera bližšie poznať stolice Abaujskú, Zemplínsku a Sabolčskú; všade našiel som v živle maďarskom, a to v inteligentných aristokratických, ba i v stredných meštianskych vrstvách, tú istú intolerantnosť a pýchu národnú, s ktorou spriateliť sa nemožno. Ba i v samom ľude maďarskom, ktorý veru nemá príčiny k hrdosti národnej, našiel som niečo osobitného, iný živel národný odstrkujúceho. Málo nájdete medzi ľudom maďarským jednotlivcov, ktorí by okrem reči svojej znali aj inú reč. Maďar je na to priindolentný,^[198] a keď i zná reč inú, nehonosí sa tým, nezakladá si na tom. Z detinstva svojho si pamätám, že môj otec mával kočišov Maďarov; jeden z nich za pätnásť rokov služby v Tisovci a len biedne naučil sa po slovensky hovoriť, kdežto už jeho deti nevedeli po maďarsky a posmievali sa otcovi svojmu, chybne slovensky hovoriacemu. — Veď nájdu sa i u nás ľudia intolerantní, ale tí tvoria výnimku v humánnej spoločnosti našej. V Maďarstve je to naopak, v národnom ohľade humánny jednotlivec je výnimkou v intolerantnej ich spoločnosti. Len dvoch čírych Maďarov našiel som, ktorí v národnom ohľade uznávali a zachovávali pravidlo: ako chcete, aby vám iní činili, tak i vy čiňte im. Obidvaja boli mi kmotrovia.^[199]

Náš slovenský ústupčivý, mäkký, šetrný človek musí v spoločnosti tej zahynúť, on bude tam predmetom útokov, posmechu a iných nešetrností, a to tým viac, čím viac bude ustupovať. Prirodzený boj ten má niečo elementárneho v sebe. Ustupuj a budeš znivočený bez milosti; nedaj sa, a ustúpia oni pred tebou. Všeobecne sa myslí, že Maďar je rodeným najvýtečnejším husárom, no planým infanteristom. A to je vskutku tak. Úloha a charakteristika husára je prenasledovať slabšieho, biť utekajúceho; akonáhle však ten utekajúci zastane si pevne na obranu svoju a nedá sa, hneď je po úlohe husárovej. Tak som to skúsil za mnohé roky v spoločnosti maďarskej. Ale i ten, kto pevne stojí, nech si dá pozor na svoje slabé stránky, aby nebol zaobídený a vykoristený.

Sasinek dokazuje historicky, že terajší Maďari sú vlastne potomci tých istých Kumánov, ktorí počnúc od svätého Ladislava v menších hordách osadzovali sa vo vlasti našej, pod Belom IV. však, málo pred vpádom tatárskym, vo veľkých masách, pod siedmimi vodcami prišli sem a boli od kráľa vďačne prijatí a tu osadení. O Kumánoch týchto historici zachovali nám svedectvo, že boli nároční, osobiví, neznášanliví, že si osobovali viac práva než domáci; tisli sa do dvora kráľovského a zaujali tam, vytisnutím starých domácich dvoranov, predné miesta. To dalo príčinu k tomu, že ich domáci nenávideli, a keď prišla zvesť o blížiacich sa Tatároch, že považovali ich za predvoj tatársky a oborili sa na nich. Tu Kumáni spojili sa s Tatármi a pomáhali im plieniť krajinu našu. Po odchode Tatárov Kumáni ostali tu, pozaujímali spustošené a obyvateľstva zbavené úrodné kraje stredného Uhorska, a keďže kráľ Bela synovi svojmu Štefanovi bol dal Kumánku za ženu, jej vplyvom tým snadnejšie opanovali dvor kráľovský a stali sa pánmi v krajine, najmä pod synom Štefanovým, Ladislavom Kumánskym, ktorý už chcel prestúpiť i na ich vieru (mohamedánsku), a zanedbávajúc vlastnú ženu, obcoval so súložnicami kumánskymi. Až potom, príchodom nuncia pápežského a snemom domorodcov prinútený, odstránil bol Kumánky z dvora svojho. Z toho však povstala vzbura medzi Kumánmi, ktorú kráľ na čele domorodcov potlačil síce, no tým odcudzil si Kumánov, a keď onedlho miešaná jeho krv strhla ho do predošlého bujného života, pomstychtiví Kumáni Árboc, Turtul a Kemenche použili vhodnú príležitosť a zavraždili ho, harujúceho uprostred neviestok kumánskych.

Nech sa ľúbi komukoľvek, kto pozná bližšie spoločnosť maďarskú, porovnať jej charakter s charakterom niekdajších Kumánov, a objavia sa mu príbuzné črty. Kresťanstvo a prúd všeobecnej vzdelanosti zbrúsili síce na pôvodine mnohé krajnosti, ale vidno pri tom všetkom, že naturam si furca expellas tamen usque recurret. Tá istá vypínavosť, osobivosť a pýcha; tá istá vládybažnosť a náchylnosť k týraniu slabšieho, tá istá intolerantnosť a nenávidenie všetkého, čo je inorodé, charakterizuje i teraz spoločnosť maďarskú, ako nám to historici o Kumánoch poznačili.

Pri týchto prevažujúcich vlastnostiach nasledovalo prirodzeným spôsobom z jednej strany to, že Maďarstvo ostalo v svojej pôvodnosti a neamalgamizovalo sa so žiadnym iným národným živlom a že vôbec amalgamizácia rôznych národov v jeden národ, ako sa to stalo v Taliansku, Francii, Anglicku, Španielsku, u nás nebola možná. Z druhej strany z tých istých vlastností vytekalo i to, že Maďarstvo bona fide skonfiškovalo celkom pre seba históriu Uhorska, akoby tu ani nebolo bývalo iných spoludejstvujúcich národov, že ono ani nemá výrazu v svojej reči pre pochop Uhor, Hungarus, Hungaria. Maďarovi je to všetko len magyar, Magyarország, a kto v Magyarországu býva, to všetko maďarský chlieb je a je Maďarom. Z tých istých vlastností pochodí aj ich program „Kárpátoktól Adriáig^[200]“, magyar állameszme,^[201] magyar kultúra^[202] a ich terajší centralizačný systém maďarizácie, v ktorom niet, ani nemôže byť miesta pre slobodný vývin nemaďarských národných živlov, lebo ich intolerantnosť nestrpí seberovného.

Genersich v svojom „Obelisk des XIX. Jahrhundertes“ charakterizuje Maďarov klasickou výpoveďou, „jugi impatiens, libertatis incapax^[203]“, a má v tom úplnú pravdu. Menovite poslednú čiastku výpovede živo cítime všetci, ktorí nie sme Maďari. Či premení sa tento charakter Maďarstva hromadným vplyvom odrodilcov? Viere podobná vec, že zmení sa, ale nezošľachtí sa, lebo chabosť, ľahkomyseľnosť, materiálny egoizmus, lesť, zrada, zadávanie princípov mravných a iné etické pramene odrodilstva môžu len zdemoralizovať, nie však zošľachťovať človeka, spoločnosť, národ.

Za času služby mojej v Zemplíne, do jari 1857, zraky obecenstva obrátené boli k Sevastopolu^[204] a potom k vyjednávaniam parížskym. Rusko vojnou tou ničoho nestratilo na existimácii svojej; celý islam s najväčším napnutím svojich síl a pritom prvé mocnosti sveta stáli proti nemu, a predsa strata Ruska na peniazoch i mužstve bola značne menšia, než strata nepriateľov jeho.

Medzitým nastal i v Uhorsku obrat v držaní sa vlády nemeckej oproti kompromitovaným z roku 1848/49. Značnejších obvinených a emigrantov posúdili vojenské súdy, honvédov, ktorí boli súci na službu vojenskú, asentovali do vojska. Po zrušení stavu obliehania nasledovala pre politické previnenie všeobecná amnestia pri konci roku 1852; ale ešte i potom, až po roku 1855, jestvovali prísne civilné politické nariadenia ohľadom tých, ktorí či v stoličných zhromaždeniach, či ako úradníci revolučnej vlády, alebo ako vyslanci na sneme peštianskom, alebo práve so zbraňou v rukách mali účasť na revolúcii. Účastník taký nemohol byť ani advokátom, tým menej verejným úradníkom. Udavačstvo bolo v kvete, a Staatsanwaltstvu náležala tá — aspoň pre mňa veľmi nemilá — povinnosť ex offo presviedčať základnosť, alebo bezzákladnosť všelijakých delácií. Ale už počiatkom roku 1855 vláda obmedzila známku ilojálnosti len na tých, ktorí ako dôstojníci slúžili pri honvédstve alebo na poli politickom vyznačili sa revolucionárskou činnosťou; pozdejšie prestali aj tieto známky, a amnestia z roku 1852 dosiahla úplnú platnosť. Už roku 1856 mnohí z niekdajších kompromitovaných prišli nielen k advokácii, ale i do štátnej služby. Vláda sama zotrela rozdiel medzi lojálnymi a ilojálnymi.

No stav tento nemal času pôsobiť na mysle ľudské, lebo hneď po východnej vojne množili sa na politickom obzore znaky, že pokoj európsky nepotrvá dlho. Bársako vzpierala sa Austria pripustiť Sardínsko ku konferenciám parížskym, predsa Sardínsko bolo pripustené, a minister Cavour,^[205] priateľ revolucionára Mazziniho^[206] a uskutočňovateľ jeho myšlienok, sedel pri uzavieraní parížskeho mieru pri jednom stole so zástupcami veľmocí európskych, žalujúc na Rakúsko pre okupáciu kniežatstiev talianskych a cirkevného štátu, pre ukrutné, s konfiškáciami majetkov spojené potlačovanie národného ducha a národných snáh talianskych, ktoré snahy — mimochodom rečeno — už vtedy mali za program „Italia fara da se^[207]“. Už v marci 1857 pretrhnuté bolo diplomatické spojenie medzi Rakúskom a Sardíniou a v rokoch 1857/58 rozvadili sa obe vlády tak, že na zmierenie bez vojny nebolo možno myslieť. Z tých časov pochodiace diplomatické nóty a žaloby Cavoura sú unikum klasických prác, v ktorých tento minister na základe štátotvornej idey národnej a na základe národných záujmov talianskych podvracia a poráža historickým právom a medzinárodnými záväzky bránené nároky Rakúska na krajiny talianske. Práce tie s veľkým chvatom čítané boli v Uhorsku, v nich videla aristokracia maďarská obranu práv svojich národných i politických proti centralizmu nemeckému; už vtedy sa pošuškávalo, že Kossuth v Turíne^[208] pracuje s Cavourom a robí prípravy na utvorenie légie maďarskej proti Rakúsku, v ktorom diele pomáhajú mu Klapka a Pulszky. Chýry tieto elektrizovali aristokraciu maďarskú a vzbudili vo verejnej mienke nádeju na vydobytie národnej i politickej neodvislosti Uhorska od vlády nemeckej; všade bolo pozorovať radostné hnutie myslí a škodoradosť nad neprajnými pre Rakúsko konšteláciami politickými.

Konštelácie tie ukazovali na úplné osihotenie Rakúska. Rusko pripisovalo zrade austrijskej svoj nezdar vo východnej vojne, Prusko videlo v Austrii svojho soka v Nemecku a tešilo sa ťažkostiam jeho, Anglia zjavne podporovala snahy Talianska po zjednotení národa. Medzi Napoleonom III. a Austriou bol vznikol spor o zjednotenie Multánska a Valachie pod jedným kniežaťom (Alexandrom Couzom), čomu Austria a Turecko odporovali. Okrem toho Napoleon zo strachu pred novými bombami Orsiniho^[209] pridal sa ku Cavourovi a napomáhal jeho diplomatickú akciu, namierenú proti Rakúsku.

Ako už pripomenuto, mňa v ten čas, t. j. z jari 1857, preložili do Veľkého Kállóva v Sabolčskej stolici za radcu tamojšieho stoličného súdu a spolu i šéfa súdu okresného. Keďže som bol jediným znalcom medzi svojimi kolegami v záležitostiach urbariálnych, a regulácie urbariálne diali sa práve vtedy, bol som hľadaným sudcom a viac komposesorátov^[210] sabolčských vyvolilo ma za sudcu kompromisionálneho^[211] vo svojich zastaralých procesoch proporcionálnych, ktorých konečné vybavenie bolo podmienkou regulácie a komasácie majetkov. Týmto činom sa stalo, že som bol v bližšom styku s tamojšou aristokraciou než kolegovia moji, a možno i demokratické a čestné zmýšľanie moje dopomáhalo mi k tomu, že mal som príležitosť bezprostredne oboznámiť sa s túžbami, nádejami a politickými náhľadmi tamojších aristokratických kruhov.^[212]

Jednu z prvých prípravných prác urbariálnych mal som v blízkej k Veľkému Kállóvu obci, Bire, majelku terajšieho bosenského ministra Benjamína Kállayho.^[213] Obec, obývaná pomaďarčenými Rumunmi, patrila ako fília k pravoslávnej cirkvi veľkokállóvskej, kňaz tejto cirkvi, starý Karcub, bol tam vinteresovaný, a keď sme po prvý raz ta išli, upozornil ma, že mladý zemský pán tej obce hovorí i po rusky. Zadivený nad tým, pýtal som sa starého Karcuba, akú príčinu má ten zvláštny zjav? Odpovedal mi, že otec Benjaminov, Ignác Kállay, jeden z prvých dynastov stolice, bol rozhodným nepriateľom snáh Kossuthových, a to v takej miere, že keď videl víťaziť snahy tieto, keď videl pád rodnej aristokracie v Uhorsku, zanášal sa myšlienkou vysťahovať sa do Ruska; no ochorel a umrel pred časom. Ale na smrteľnej posteli naložil svojej manželke, aby po jeho smrti speňažila všetok nehnuteľný majetok a so synom vysťahovala sa do Ruska, lebo podľa jeho mienky Rusko je jedinou krajinou v Európe, kde staré tradície požívajú úctu, kde rodná aristokracia má ešte budúcnosť. Prvým učiteľom mladého Benjamina v reči ruskej bol starý Karcub, pozdejšie stal sa jeho inštruktorom Ferenc, známy slavista a lingvista na univerzite v Pešti. Nuž, človek mieni, Pán Boh mení. Starý Ignác Kállay nevedel, k čomu poslúži jeho synovi známosť reči ruskej. I tu dosvedčilo sa, že „skutky sú naše, výsledky skutkov však spravuje Pán Boh“.

Regulácie urbariálne priviedli ma do bližšieho styku i s Edmundom Kállaym,^[214] potomným opozicionálnym vyslancom na snemoch krajinských v rokoch 1861, 1865/68 v Pešti. Býval som v Kállóve v jeho bezprostrednom susedstve a navštevoval som ho častejšie. Jeho považovali za najlepšiu hlavu v celej mnohopočetnej rodine Kállayovskej. A bol vskutku človekom vzdelaným, mnoho počítavším, vedychtivým, živá encyklopédia v odbore historickom, štatistickom a iných politických vied; ináč bol hrdý, plnokrvný aristokrat, v rozhovoroch často pikantný, no v skutkoch dobrosrdečný muž; bol členom panského kasína v Pešti, stadiaľ čerpal svoju orientáciu o politickom položení. No čerpal ju nielen on, ale — ako to bolo vidno z novín — čerpali ju aj iní, menovite redakcia Pesti Naplóa,^[215] kde neraz čítal som súčasne tie isté kombinácie, ktoré Kállay z Pešti doniesol. Jeho nenávisť proti panujúcemu centralistickému a byrokratickému systému nemeckému zodpovedala celkom jeho aristokratickej maďarskej povahe; keby bol žil za časov Dobže Ladislava,^[216] bol by úplne súhlasil so Štefanom Báthorym:^[217] „Talem habere volo regem, ut possim ipsum capere per comam.“^[218] Oproti Slovanstvu neprezradzoval tú antipatiu, ktorú mal oproti Nemcom. S pasiou študoval parížske prednášky Mickiewicza o slovanskej literatúre a vyslovil sa, že je to pre neho celkom nový a cudzí svet, do ktorého nevedel by sa vžiť; „ostatne,“ hovoril ďalej, „my tu v potiských krajoch sme celkom iná fajta, nie tá, čo Zadunajci alebo aj vy Hornozemci. Pozrite si dejepis, váš Kollonich,^[219] Koháry,^[220] Pálffy,^[221] Esterházy,^[222] Zichy boli vždy schwarzgelbi a držali s Nemcami; taká bola aj šľachta vaša, ktorej reprezentantov (Rakovského a Okolicsányiho^[223]) naučili sme móresu na sneme onodskom; ani vy nie ste lepší od nich. Naproti tomu naši sú Rákócziovci, Mikuláš Bercsényi, Bethlen, Bocskay, Perényi, aj Imro Thököly^[224] aspoň po matke je náš!“ — „Áno, áno,“ prisviedčal som na to, „i Sándor Károlyi^[225] je váš!“^[226] — „Nechceme ho!“ odvetil Kállay. „Toho vám vďačne dáme.“

Jedna udalosť pomohla mi k lacnej popularite. Náš prézes stoličného súdu, Andrej Sándor, rodom Sikuľ zo Sedmohradska, bývalý audítor pri Haynauovi v Taliansku, človek vojenský, prísny, obávaný, následkom vyššej inštancie vydal nariadenie, aby súdne výroky boli vydávané stránkam v reči nemeckej. Ja, ako šéf okresného súdu, reprezentoval som proti tomu slovom i písomne dôvodiac, že viac advokátov nezná po nemecky a že pri okresnom súde stránky osobne pokonávajú svoje záležitosti. Reprezentácia mala priaznivý výsledok, a keď sa o tom obecenstvo dozvedelo, ďakovali mi mnohí za obranu svojho práva; Kállay však vtipkoval: „Hát mégis csak igaz, hogy a tót (tod) a németek halála!“^[228]

Medzi rozhovormi politickými Kállay dal mi raz otázku, či ľud náš ešte pamätá minulosť svoju, že dakedy na zemi svojej mal osobitné slovenské kráľovstvo, či spomína si ešte Svätopluka, Rastislava, Metoda. Odpovedal som mu: „Áno, rozpomienky na časy tie prechovávajú sa v spevoch národných, ľud náš pamätá dobre slávu Svätopluka, ,keď tu panovala jeho mocná ruka‘. A potom, veď vy sami postarali ste sa o to, aby ľud náš nezabudol na dávnu minulosť svoju. Či neprekárate ho, že Svätopluk za bieleho koňa predal vám krajinu?… Nuž a teraz — pošol kôň i s krajinou pri Világoši. A najlepšie bolo by urobiť z celého tabulu rasu a každému dať, čo mu patrí.“ Neľúbilo sa to Kállaymu; krútiac hlavou, zamyslený odvetil: „Integrita krajiny nadovšetko!“ — „Zásadu integrity prijímame i my,“ hovoril som ja, „ale v rámci integrity nech sú uznané aj individuality národov, integritu tú tvoriacich, ako to uznávajú staršie zákony krajinské, keď hovoria de natione slavica, germanica atď. Organizmus kresťanského (teda nie pohanského) štátu musí uznať a prijať do seba všetky záujmy občianstva svojho, založené na prirodzenom a mravnom základe, teda uznať a zabezpečiť nielen slobodu a rovnoprávnosť osobnú, kam i bezpečnosť života a majetku náleží, ale i slobodu a rovnoprávnosť náboženskú a národnú so všetkými, integritu krajinskú nenarušujúcimi konzekvenciami. V čomže záleží najväčšia chyba terajšieho (rakúskeho) štátneho organizmu? Veď máme rovnoprávnosť osobnú pred zákonom a požívame bezpečnosť života a majetku aspoň v takej, keď nie vo väčšej miere, ako pred rokom 1848. No slobody občianskej, nakoľko ona vzťahuje sa na politické práva, niet, a niet ani slobody a rovnoprávnosti v náboženskom a národnom ohľade. Pre tieto nedostatky väčšina občanov nemôže identifikovať sa s terajším organizmom štátu. Nuž a Uhorsko samo v sebe je druhým Rakúskom in miniatura.“

Dosť na ukážku z diškurzov mojich s Kállaym, vedených roku 1860, teda v dobe tej, keď sa už istotne vedelo, že nastane premena v systéme vládnom, a to premena v zmysle slobodomyseľnom. Uznávam, že rozhovory takéto nútili človeka k rozmýšľaniu a dali podnet k mojim úvodným článkom, ktoré zjavili sa počiatkom roku 1861 v Pešťbudínskych vedomostiach.^[229] Pod vplyvom rozhovorov týchto zrodilo sa v Kállóve i Memorandum turčianskosvätomartinské, i myšlienka zvolania národného slovenského zhromaždenia, ktorú vlastne uskutočnil Janko Jesenský, v ten čas hlavný slúžny v Turčianskom Sv. Martine. „Teraz toľko práva máme, koľko sme vstave užiť,“ písal som Jankovi, a on nedal si to povedať i druhý raz. Poznamenávam i to, že Edmund Kállay bol prvý, ktorý čítal obsah Memoranda v krátkej punktácii maďarskej, a vyslovil sa o ňom, že na tom základe možno pokonávať vec na sneme, ak budeme mať tam dostatočnú stránku. A raz Kállay, príduc domov z Pešti, povedal mi, že program môj nájde silného podporovateľa v grófovi Ladislavovi Telekim.^[230]

Vraciam sa ku všeobecnej situácii v krajine, ako tvorila sa ona pod vplyvom konštelácií európskych, Rakúsku nanajvýš neprajných. Raz — bolo to hneď po Novom roku 1859 — privítal ma Edmund Kállay tým pozdravom: „Nuž, teda — dobre je pre nás, ale nie pre vás,“ a podal mi noviny, v ktorých tlstými literami vytlačená bola novoročná reč Napoleona III., povedaná veľvyslancovi rakúskemu pri príležitosti slávnostného predstavenia sa diplomatov európskych vlád. „Ľutujem, že pomery Francúzska k vašej vláde nie sú viac tak priateľské, ako boli predtým. Ostatne prosím vás oznámiť Jeho Veličenstvu cisárovi, že moje osobné city oproti nemu sa nezmenili.“ Súčasne noviny donášali zprávu i o tom, že princ Jérôme Napoleon berie si za ženu Clotildu, dcéru Viktora Emanuela, a už i vyjednáva sa medzi Francúzskom a Sardíniou o zmluve na obranu a výboj.

„Toto je,“ poznamenal som, „vyzvanie na súboj. Že sa Rakúsko dostaví, o tom niet pochybnosti. Ale Francúzsko a Taliansko si sekundujú; kohože bude mať Austria za sekundantov?“ — „Nikoho. Ubijú Austrijcov, a porážka Austrie je víťazstvom aj naším,“ znela odpoveď Kállaya, a stalo sa tak. Darmo hľadalo Rakúsko v nemeckom Bunde spojencov; Prusko odoprelo mu to zrovna, menšie štáty, menovite Bavorsko chcelo pomáhať Rakúsku, ale vtom zjavila sa hrozivá nóta Gorčakova, v ktorej vyhráža intervenciou vojenskou tým nemeckým štátom, ktoré by sa miešali do sporu taliansko-francúzsko-rakúskeho. Rakúsko ostalo osihotené. Dňa 24. apríla 1859 poslalo svoje ultimátum do Turína, ale už 23. apríla pristáli boli francúzske lode v prístave janovskom s delostreľbou a muníciou; 29. apríla prekročil Gyulay^[231] hranice Sardínska, ale maril drahý čas daromným manévrovaním. Ubili ho 19. mája pri Montebello, 30. mája pri Palestre, 4. júna pri Magente; Gyulay zložil hlavné veliteľstvo a prejal ho podľa mena sám cisár, vskutku však starý Hesz, bývalý šéf generálneho štábu Radetzkého. Spojenci zaujali Miláno a tlačili Rakúšanov až ku brehom Mincia. Tam pri Solferine ešte raz probovali Rakúšania vojenské šťastie, na ich ľavom krídle vyznačil sa generál Benedek, ktorý odrazil a zatlačil Francúzov, ale v centre a na pravom krídle Rakúšania boli zbití, vcelku prehrali bitku. Nasledovalo prímerie vo Villafranke 11. júla 1859 a potom pokoj v Zürichu. Rakúsko muselo odstúpiť Lombardiu Napoleonovi, ktorý ju zamenil Sardíncom za Nizzu a Savojské kniežatstvo. Stratou Lombardie a ohromným prírastkom štátnych dlžôb Rakúsko zaplatilo prvú rátu za chybu, ktorú spáchalo v orientálnej vojne nepriateľstvom svojím proti Rusku.

Dosah politický porážky tejto v Uhorsku nedá sa vypočítať, a to tým menej, keďže držanie sa vlády viedenskej dosah ten potenciovalo a nespokojné živly posmeľovalo prejavovať nespokojnosť.

Už 12. júla 1859 zjavil sa manifest cisársky,^[232] v ktorom sľubujú sa národom reformy v zákonodarstve i v administrácii. Tieto reformy boli ponímané v tom zmysle, že Rakúsko pretvorí sa v štát konštitucionálny. „A veď Uhorsko malo svoju konštitúciu, jemu len to treba prinavrátiť, čo malo!“ znela argumentácia všeobecná, a tým samým bol daný smer živlom nespokojným k akcii politickej. A akcia táto posmelená bola tým, že barón Alexander Bach, tvorca a reprezentant absolutizmu, centralizmu a germanizácie, odstúpil od vlády. Pod jeho nástupcom Goluchowským^[233] počala verejná tlač voľnejšie dýchať, i množili sa útoky a všetky možné hany na systém centralizačný, na byrokraciu, na germanizáciu. Izolovanosť Rakúska, porážky vojenské, ťažkosti finančné, nespokojnosť všeobecná, slovom, všetko zlé pripisovalo sa na rováš padajúcemu systému. Potom pretriasali sa v novinách otázky, napríklad: Čo je u nás zákonité? Či definícia legálnosti je u nás tá istá, ako vo Francúzsku alebo Anglii, t. j. že zákonnými sú všetky mocou štátnou donesené pravidlá, ktorých platnosť každý občan fakticky uznať a podľa nich sa spravovať musí; a či u nás len tie pravidlá sú zákonitými, ktoré snem doniesol a panovník potvrdil? — Prirodzená odpoveď bola, že len tieto posledné pravidlá majú u nás moc zaväzujúcu zákona, všetko ostatné, keďže pochodí od uzurpácie štátnej moci, nemá na sebe známku zákonitosti. S týmto odsúdením systému absolutistického rozpriadlo sa rokovanie aj o iných otázkach, napríklad, že len korunovaný kráľ môže dať sankciu zákonom, že korunováciu predchádza ústavná prísaha kráľa, a táto bez snemu že je nemožná; no snem, aby bol úplný, predpokladá redintegráciu krajiny, privtelením odtrhnutých čiastok, t. j. Vojvodiny srbskej, Sedmohradska a Chorvátsko-Slavónska, a keďže sankciované zákony z roku 1848 obsahujú i volebný zákon snemových vyslancov; teda snem má byť podľa zákonov z roku 1848 volený a konštituovaný, rozumie sa, že s parlamentárnou zodpovednou vládou na čele.

Takéto dišputy, v žurnalistike viac-menej objektívne vedené, zapríčinili v spoločenskom živote silné vrenie, zo zásad v novinách uverejnených robil si každý svoje konzekvencie. „Veď náš korunovaný kráľ Ferdinand V. ešte žije, jeho abdikáciu z trónu neprijal snem uhorský, my sme to nie povinní uznať. Cisár rakúsky tým samým nie je už i kráľom Uhorska; my nemáme teraz kráľa, len nástupcu trónu; všetko, čo dialo sa pod vládou Bachovou, je nezákonité, a to, čo nedá sa odčiniť, ako exekvované súdne sentencie, nadobudnuté vecné práva deľbou, dedičstvami, kúpami, vôbec prenoskami majetkov, taktiež i cestou politickej a finančnej administrácie v život uvedené diela, finančné operácie, peňažná minca, peňažné závody, železničné záväzky atď., len potom stanú sa zákonitými, keď to snem zákonom potvrdí.“

Stav úradníctva štátneho bol v ten čas ozaj poľutovaniahodný. Nenávidenie systému prenášalo sa na viditeľných jeho reprezentantov. Nemci medzi nami, ktorí mali nejakú protekciu pri ministerstve, pousilovali sa ešte v roku 1859 dať sa preložiť do iných korunných krajín, čo hneď na podriadené stanice; ostatní, nemajúc žiadneho refugia, znášali s rezignáciou a stoicky činené im sotízy, urážky, vybíjanie oblokov atď. Národná cnosť — vŕšiť sa nad bezbranným, dosvedčila sa i v tejto maličkosti. Ja, ako som už pripomenul, mal som v Kállóve a okolí mnoho dobrých ľudí a priateľov, ktorým pri danej príležitosti i ja preukázal som dobré služby; no všetka niekdajšia popularita nezachránila ma pred všeobecným prúdom; jedno ráno našiel som si na úradnej chyži obloky povybíjané.

A v tomto najnepríhodnejšom čase zjavil sa cirkevný patent z 1. septembra 1859 i s ministerským nariadením z 2. septembra 1859, vzťahujúcim sa na nutné prevedenie patentu. Keby zákon ten bol býval vydaný pár rokmi predtým, jeho prevedenie bolo by išlo ako po masle, a niet pochybnosti o tom, že v živote i bola by sa ujala inštitúcia dobrá, duchu cirkvi evanjelickej zodpovedajúca. Tak cirkev bola by zachránená bývala od demoralizácie, ktorú zapríčinili v nej uniatsko-maďarizátorské a deštruktívne pokusy Zayho^[234] a jeho následníkov. No vydávať patent po manifeste cisárskom z 12. júla 1859, v čase, keď následkom popustenej uzdy systém absolutistický a všetky jeho nariadenia boli vyhlasované verejne a s vedomím vlády, v novinách i v živote spoločenskom, za nezákonité a za uzurpáciu moci, v takom čase vydávať poriadok cirkevný bolo — najmiernejšie rečeno — krokom netaktickým, situáciu v krajine zaznávajúcim.

Ako keby oleja nalial do ohňa, tak rozplamenili sa všade náruživosti a agitácie proti tomuto „novému atentátu“ na zákonodarnú moc cirkvi evanjelickej. „Či nebolo dosť, že nám natisli konkordát a s ním dogmu cirkvi rímskokatolíckej o nerozlučiteľnosti manželstva, že vydali nariadenie, podľa ktorého miešané manželstvá, i keby katolícka stránka prestúpila na evanjelickú vieru, nemôžu byť konečne rozvedené? Teraz už siahajú i na zákonodarnú moc cirkvi!“ kričali jedni. Iní zas argumentovali, že „keď je raz sľúbená reforma v zákonodarstve, netreba prijať patent, a čo by hneď i najlepšie poriadky obsahoval“. Všetko — neevanjelik i evanjelik — vrhalo sa na patent, ako lační vlci na hodenú im korisť.

Ale vlastná príčina nenávisti proti patentu neležala v ohrozovaní zákonodarnej moci cirkvi; veď patent práve zabezpečoval riadne vykonávanie tejto zákonodarnej moci v synodách cirkevných. Vlastná príčina nenávisti ležala inde. Ležala tam, že patent dával evanjelickej cirkvi zriadenú ústrojnosť, založenú na 26. zákonnom článku z roku 1791 a zodpovedajúcu pravému duchu cirkvi evanjelickej, a práve touto ústrojnosťou znemožnil v cirkvi tú bezuzdnú moc a svojvôľu, ktorú v nej prevádzalo zemianstvo. Zemianstvu teda šlo o zachránenie svojho faktického privilegovaného postavenia a moci v cirkvi, a nie o cirkev samu. Ono, keď pracovalo proti patentu, pracovalo za udržanie svojej nadvlády v cirkvi.

A čože ľud cirkvi evanjelickej? Dokázal sa byť i v tejto jemu tak prajnej veci masou nedvižnou. Ďaleká väčšina išla za zemianstvom, u ktorého videla moc a vplyv; značná čiastka so založenými rukami vzdychala: „Pán Boh nech pomáha tomu, kto dobre chce.“ A ostalo pri starom. Len málo bolo cirkví takých, v ktorých duchovná prevaha a odvaha verných vodcov ľudu, niekoľkých výtečných kňazov, víťazila nad úkladmi a terorizmom protivníkov a previedla summa summarum asi v tridsiatich cirkvách organizáciu podľa patentu.

Jedinou zárukou prevedenia patentu bola moc a — autorita vlády, a na tú spoliehať sa nebolo radno. Každý bedlivejší pozorovateľ vtedajších dejov mohol predvídať, že tie niekoľké patentálne cirkvi onedlho vydané budú od vlády na milosť a nemilosť svojim protivníkom.

Veď boli aj po iné doby patenty, napríklad patent urbariálny alebo tolerančný edikt; ale prevedenie patentov tých garantovali charaktery, ako bola Mária Terézia, Kaunitz, Jozef II., Leopold II.; v ten čas dôslednosť bola jednou z hlavných maxím politiky. Za časov tohoto patentu však zásadou politiky bola oportunita, t. j. snaha okamžite koristiť z okolností, čo hneď obetovaním svojich najvernejších prívržencov, ak tým dal sa docieliť nejaký úspech. Oportunita je teda planou zárukou.

Intelektuálni pôvodcovia patentu chybili v tom, že nevyprostredkovali si od vlády do každého dištriktu aspoň po jednom inštruktorovi. Takíto štyria inštruktori, ako orgány vlády, podporovaní autoritou moci úradnej, boli by pri pomoci kňazstva za jeden mesiac zorganizovali celú cirkev evanjelickú v Uhrách a boli by oddali hotové kľúče od prevedenej organizácie cirkvi do rúk patričnej správy.

No nestalo sa tak. Úlohu inštruktorov prejala šľachta a priviedla patent k pádu. Prví na poli verejnom vystúpili proti patentu Eduard Zsedényi (Pfannschmidt)^[235] a Karol Máday,^[236] farár cirkvi belanskej vo Spiši; oni na konvente kežmarskom previedli protest proti patentu. Ich vystúpenie bolo považované za zločin buričstva proti najvyšším nariadeniam c. k. vlády, a v takýchto prípadoch bol tu kompetentným súdom c. k. súd košický. Prézesom tohoto súdu bol Schweidler, predtým prézes krajského súdu v Olomouci, jurista dobrý, človek bezohľadnej prísnosti a skrz-naskrz schwarzgelb. Poznal som ho ešte roku 1854/55 pri vizitáciách súdov. Pri takýchto príležitostiach, aby vyzdvihol dôležitosť svojej osoby, Schweidler sa vždy pochválil, že on je jeden z tých svedkov, ktorí dňa 2. decembra 1848 podpísali trónnu listinu, následkom ktorej cisár František Jozef I. dosadol na trón svojich predkov. Pred mužom týmto vystúpenie Zsedényiho a Mádayho bolo „ein an Wahnsinn gränzendes Verbrechen^[237]“; nie div teda, že po skončenom predbežnom vyšetrovaní obaja tí páni dostali sa do vyšetrovacej väzby. Ale tu odrazu príde z najvyššieho miesta rozkaz: „Das Verfahren wird niedergeschlagen, die beiden Inhaftierten sind freizulassen.“^[238] No na tom nebolo dosť. Onedlho bol Zsedényi do Viedne povolaný za vicekancelára, a ostal Hofratom. Máday však po smrti Pákhovej bol vyvolený za superintendenta potiského okolia, a to proti konvencii dobšinskej, podľa ktorej za Pákhom mal nasledovať slovenskej cirkvi kňaz za superintendenta.

Udalosťou touto bol rozhodnutý osud patentu, a nebolo potreby na nariadenie ministerské z 15. mája 1860, ktorým pristavilo sa nútené uvádzanie patentu a ponechalo sa cirkvám na slobodnú vôľu, či chcú zriadiť sa podľa patentu alebo nie. O boji, ktorý aj zatým ešte viedol sa v cirkvách za patent, možno bolo povedať s klasikom latinským: „Tantum de funere pugna est.“^[239]

Takýchto udalostí, Zsedényiho prípadu viac-menej podobných a vtedajšiu vládu kompromitujúcich, bolo dosť. Pripomeniem ešte len prípad Virgíla Szilágyiho,^[240] zavdavší sa pri záverečnom pokonávaní procesu zo zločinu velezrady obvineného Táncsicsa,^[241] lebo práve ten ilustruje vtedajšiu dobu. Michal Táncsics, vlastne Stančić, z otca Chorváta a matky Slovenky pochodiaci, známy demokrat a socialista maďarský, preslávený 15. marca 1848, už ako remeselník oddal sa študovaniu a išiel do gymnázia, stal sa učiteľom, ba navštevoval po jeden čas i univerzitu. Poznal som ho osobne pred rokom 1848, na mňa urobil dojem človeka polovzdelaného a fantastu. Za mladi pilne čítaval diela o Veľkej revolúcii francúzskej, a to bolo etickou príčinou jeho odrodilstva a prehnaného demokratizmu, quasi jakobinizmu. Koncom roku 1859 a počiatkom 1860 vydal viac pamfletov politických. V jednom z nich vyzýva Maďarov, aby spojili sa s inými národmi vlasti zrútiť absolútnu vládu. On si to tak myslel, že keby ich vláda brannou mocou napadla, vtedy aj oni oprávnení budú brániť sa so zbraňou v rukách; v druhom takom pamflete vyzýva občanov, aby odopreli platiť daň a tak donútili vládu povoliť žiadostiam ľudu. Keď sa dozvedelo, že pamflety pochodia od Táncsicsa, vtedy ho polícia zlapala, a s ním spolu zlapala i viac mladých ľudí ako rozširovateľov poburujúcich spisov. Tak prišiel Táncsics pred budínsky trestný súd. Vyšetrovanie zavedené bolo pre zločin velezrady a trvalo dosť dlho, asi do pol leta roku 1860, lebo inkvizítori chceli prísť na stopu nejakému sprisahaniu, akého veru v kruhoch tých, v ktorých pohyboval sa Táncsics, nebolo.

Niekoľkých s Táncsicsom uväznených a žalovaných mladíkov, medzi týmito i teraz ešte žijúceho Ivora Kaasa,^[242] v čas záverečného pokonávania bránil Rumun Emanuel Gozsdu;^[243] jeho obrana pohybovala sa v medziach vtedajšieho trestného zákona. Táncsicsa bránil Virgíl Szilágyi. A keďže Táncsics všetko otvorene vyznával, ba — aby martýrstvo jeho bolo úplnejšie — bral na seba i nespáchané hriechy, Szilágyi na základe vtedajšieho trestného zákona nevedel výdatne brániť Táncsicsa a pomohol si tak, že vzal za základ obrannej reči svojej náš starý konštitučný zákon uhorský a dokazoval, že skutok Táncsicsov netvorí zločin velezrady a tvoriť ani nemôže, lebo veď Uhorsko nemá korunovaného kráľa. Niečo takého predniesť verejne pred súdom ako zákonitú obranu nenapadlo ešte nikomu. Táncsicsa síce odsúdili, ak sa dobre pamätám, na desať rokov, ale hérosom dňa bol Szilágyi; lebo on prvý pokúsil sa o to, aby opozicionálnemu stanovisku aristokracie maďarskej vydobyl zákonité uznanie. Všeobecne sa myslelo, že Szilágyi opovážlivosť svoju zaplatí osobnou slobodou; ale viedenská politika oportunity to donášala so sebou, aby Szilágyimu, keď ho i nespravila Hofratom^[244] ako Zsedényiho, aspoň dali pokoj. A dali mu pokoj.

„Magyarország nem volt, hanem lesz!“ (Uhorsko ešte nebolo, ono bude) ozývalo sa všade v novinách i pri pohároch na oslavu Szilágyiho a jeho obrannej reči. Táto výpoveď Széchenyiho ujala sa ako heslo hneď po jeho smrti (umrel v Döblingu pri Viedni 8. apríla 1860) a opakovala sa pri každej príležitosti až do zunovania. Výpoveď sama v sebe krásna, ideálna, neobsahovala v sebe nič podozrivého, a predsa rozumený bol v nej celý program, podvrátenie absolútneho centralistického systému a reštitúcia stavu z roku 1848 s maďarským zodpovedným ministerstvom na čele. Mnohí rozumeli pod heslom tým ešte viac; lebo parlamentárna vláda už bola, a heslo zneje: „lesz, a mi nem volt,“ to jest „független magyar birodalom,^[245]“ hoci aj také už bolo, lenže s címerom bez koruny.

Zdalo sa, že s takouto viedenskou politikou oportunity nesúhlasil arcivojvoda Albrecht,^[246] civilný a vojenský gubernátor Uhorska. On aspoň zamedzil demonštráciu, hotovenú na Všechsvätých 1859 k slávnostnej pamiatke dňa 6. októbra 1849 od Haynaua odsúdených obetí revolúcie; jeho rozkazom konsignované^[247] bolo vojsko v kasárňach dňa 15. marca 1860, a keď polícia peštianska nevládala zamedziť demonštráciu, zakročilo vojsko a očistilo ulice. V ten čas sa stalo, že medzi slepými výstrelmi bolo i pár ostrých nábitkov, ktorým — okrem viac ranených — i mladý Gejza Forinyák^[248] padol za obeť. — Takýto nesúhlas medzi viedenskou politikou a arcivojvodom Albrechtom nemohol dlho trvať. Arcivojvoda bol odvolaný a na jeho miesto prišiel generál Benedek.

Prvé novinárske zprávy o Benedekovi rozprávali o jeho návštevách, ktoré porobil v Pešti, Budíne a na vidieku u oligarchov a vynikajúcich členov opozicionálnej aristokracie maďarskej; vychvaľovali ho, že rád hovorí po maďarsky a že nielen v konverzácii s civilisty, ale i v úrade používa reč maďarskú. Tým viac chválili ho, že navštívil vdovu Damjanichovu,^[249] a že bol na poklone i u vdovy grófa Ľudovíta Batthyányho, bývalého ministerského predsedu z roku 1848.^[250] — O návšteve u grófky Batthyányčky kolovala v kruhoch aristokratických nasledujúca verzia: Keď Benedek dal sa spýtať, kedy je grófka doma a kedy možno jej urobiť poklonu, odkázala mu táto, že „vdova Ľudovíta Batthyányho žije utiahnutá v skromnosti a neprijíma vizity“; pritom všetkom Benedek išiel ta a poslal komorníka grófkinho oznámiť svoj príchod. Batthyányčka, zbadajúc Benedeka v predsieni, silným hlasom zvolala na komorníka: „Lassen sie ihn nicht herein; sagen sie ihm, ich sei nicht zu Hause.“^[252] Benedek nedal sa odbiť, ale vstúpil v plnej paráde ku vdove — s hlbokou poklonou.

Z takýchto výjavov a vôbec z držania sa Benedekovho súdila aristokracia maďarská, že pán Feldmarschall-Lieutenant a Militär- und Civilgouverneur Uhorska nekoná z vlastného vnuknutia, ale plní len vyššie rozkazy. Podľa toho usporiadala i ona taktiku svoju.

Taktika táto objavila sa pri obosielaní takzvanej rozmnoženej ríšskej rady vo Viedni.

Ako pripomenuto, manifestom cisárskym z 12. júna 1859 prisľúbené boli pre celú ríšu reformy v zákonodarnom a administratívnom ohľade. Reformy tieto ustanoviť mala rozmnožená ríšska rada. Vlastnú, ministerstvu koordinovanú ríšsku radu tvorili podľa nariadenia zo 14. apríla a 20. augusta 1851 vysokí štátni úradníci a hodnostári predsedníctvom arcivojvodu Raynera.^[253] Ku týmto teda povolaní boli z celej dŕžavy dôverou panovníka vyznačení a vynikajúci mužovia z oligarchie, hierarchie a vyššej inteligencie, aby ako „rozmnožený Reichsrat“^[254] ustálili rozpočet pre celú ríšu, a tak v ohľade finančnom vykonávali moc zákonodarného tela, spolu však aby radili sa o spôsobe zavedenia sľúbených reforiem. Popri tejto rozmnoženej ríšskej rade vymenovaná bola i kontrolná komisia pre štátne dlhy, ktorá účinkovaním svojím odokryla značné defraudácie, porobené v čas ostatnej talianskej vojny. Z toho nasledovala potom samovražda hlavného vinníka generála Eynattena^[255] a nevinného síce, ale na cti urazeného financministra Brucka.^[256][257]

Do tohoto rozmnoženého Reichsratu povolaní boli mnohí vynikajúci mužovia oligarchie a aristokracie maďarskej; ale oni, porozumejúc dvoreniu Benedekovmu, zdráhali sa ísť, pod tou zámienkou, „že tým utratili by popularitu pred verejnou mienkou v Uhorsku a stali sa nesúcimi na ďalšie služby v záujme Jeho Veličenstva“; lebo „že verejná mienka v Uhorsku drží sa pevne svojich avitických zákonov, podľa ktorých je Uhorsko osobitným kráľovstvom, majúcim svoje neodvislé zákonodarstvo a svoju osobitnú konštitúciu, proti ktorej nevoľno konať žiadnemu pravému vlastencovi“.

A v takýchto obstojateľstvách, proti takýmto dôvodom mal Benedek v Uhorsku zaopatriť stránku pre Reichsrat! On, hoci rodák šopronský, ale vychovanec viedensko-novomestskej vojenskej akadémie, starý vojak, haudegen^[258] od Curtatony, Mortary a Novary (pod Radetzkým v Taliansku), za osobnú bravúru rytier Radu Márie Terézie, pod Haynauom v Uhorsku veliteľ predvoja a víťaz pri Rábe a Ó-Szönye, účastník v bitkách pri Novom Segedíne a Ősz-Iváne, tam dvakrát jedno za druhým ranený, muž ženským dvoriť, mužom však rozkazovať zvyknutý, mal sa stať odrazu obozretným politikom, ohybným diplomatom a zadovážiť intenciám dvora sympatie aristokracie maďarskej! Pri všetkých výtečných svojich vlastnostiach bol on pre túto úlohu nešťastne vyvolený.

Ale nech súdi čitateľ sám. Ako obrázok z vtedajších časov opíšem tu epizódu z dejstvovania Benedekovho, ktorej i sám bol som svedkom.

Koncom leta 1860 Benedek cestoval po krajine, fatinkujúc zámožnejšej šľachte a kompromitujúc c. k. úradníkov, najmä politických, lebo to vtedy patrilo k magyar hazafiságu^[259] a bolo módnym. Od Janka Francisciho, v ten čas prvého komisára pri stoličnej správe v Debrecíne, znám, že vo Veľkom Varadíne istý z Čiech ta prišlý úradník námestnej rady sťažoval sa pred Benedekom, že vo vlasti svojej zanechal dobrú stanicu a prišiel „im Interesse des allerhöchsten Dienstes“^[260] sem do Uhorska, pričom mu ani cestovné útrovy neprinavrátili, a teraz tak stoja veci, že s nastávajúcim zrušením oddelenia námestnej rady musí naspäť domov, vierepodobne na podriadenú stanicu, čo je pre neho, za jeho verné služby veľmi citeľná strata a krivda. Neborák radca dúfal počuť od Benedeka aspoň nejaké slovo sústrasti, a tu mu Benedek povie: „Nun es geschieht ihnen schon recht. Warum sind sie aufs’ Eis gegangen?“^[261]

V ten čas Francisci z Debrecína a ja z Veľkého Kállóva boli sme povolaní do Nyiregyházy pred Benedeka podať mu zprávu o patentálnych výtržnostiach nyiregyházskych; zišli sme sa s Franciscim na železničnej stanici v Nyiregyháze, kde šéf c. k. úradníctva a obecenstvo očakávali príchod vysokého cestujúceho. Keď vlak zastal a žlté dvere v kupé sa otvorili, zjavil sa v nich a zostúpil na prvý stupeň vagóna muž v generálskej uniforme, strednej postavy, dosť úzkoprsý, s malou hlávkou a nevýznamnou sedliackou tváričkou, z dosť vysokého piedestálu, obzerajúc sa po obecenstve, s prihotovenou v ústach cigarkou, prerečie v chybnej maďarčine tieto slová: „Ki adni nekem tüzet, a teremtésit?“^[262] — Pavel Gömöry, predstata Sabolčskej stolice, v hrdej uniforme hneď priskočí a zažíha zápalku, ale súčasne i robotník od železnice, bývalý vojak, o čom svedčila jeho holtzmütza,^[263] podával horiacu zápalku Benedekovi. Benedek teda kývnutím ruky odmrštil úslužnosť Gömöryho a vzal od robotníka zápalku. Obecenstvo odmenilo ho zato hlučným éljenom.^[264] Zatým Gömöry držal v maďarskej reči krátku vítanku, na ktorú Benedek odpovedal kývnutím hlavy. Po tejto ceremónii nasledovalo predstavenie prednejších prítomných, s ktorými pán gubernátor pustil sa do rozhovoru. Hovoril plynne síce, ale veľmi chybne po maďarsky, s výrečnosťou ešte chybnejšou, vplietajúc do reči kliatby maďarské „a teremtésit“, „a szentyit“, „a szuz máriáját“^[265] ale tam, kde to nebolo na mieste, a kde to nepovie žiaden, čo ako ohrešený Maďar. Z celého vyzerala nútená afektácia a nespôsobná captatio benevolentiae.^[266] Keď mu potom Tregjar, mešťanosta nyiregyházsky, oznámil, že príležitosť je hotová, pobral sa a sadol si so svojím adjutantom do mestského koča, v ktorom zapriahnuto bolo hrdých päť koní mestských, a uháňal homočistou prašnou cestou do blízkeho mesta, za ním ostatné ekvipáže. My s Franciscim pohli sme sa pešo, ale na šťastie ešte pri stanici zdrapili sme jedného nyiregyházskeho taligáša o jednom slepom koni, sadli sme si do taligy a hybaj v galope za slávnostným sprievodom!

Nepokoje patentálne, pre ktoré sme s Franciscim povolaní boli pred Benedeka, záležali z nasledujúcich udalostí:

Nyiregyháza je jediná evanjelická cirkev v Sabolči a počíta vyše dvanásťtisíc duší; okrem toho náležia ku cirkvi roztratene po obciach v stolici žijúci evanjelici; tak i ja z blízkeho, asi na dve míle cesty vzdialeného Kállóva chodieval som do Nyiregyházy do chrámu božieho. V ten čas dvaja farári, štyria kapláni a dvanásti učitelia odbavovali vnútornú službu v cirkvi. Valné cirkevné konventy neboli v obyčaji; miesto toho početné, asi zo šesťdesiatich členov pozostávajúce a samo seba doplňujúce presbytérium vykonávalo všetky práva, ktoré v iných cirkvách valným cirkevným zhromaždeniam náležia. Starší kňaz Ladislav Jesenský^[267] bol priateľom ľudu a nesúhlasil s privilegovaným postavením, ktoré takzvaná inteligencia, t. j. páni presbyteri, osobovali si v cirkvi; on to nazýval verejne uzurpáciou. Mladší kňaz, z Peštianskej stolice, z Pilisu pochádzajúci Elephant,^[268] bol zase miláčkom presbyterstva, a tomuto kvôli kázaval i po maďarsky na výročité slávnosti. Keď zjavil sa cirkevný patent, presbytérium zavrhlo ho unisono. No Jesenský nebol s tým spokojný. Niekoľko kázní „o pravej cirkvi Kristovej“, k tomu ilustrácie zo skutočných, nezriadených pomerov cirkvi a zas porovnanie s položením tým, ktoré patent predpisuje, postačovalo k tomu, aby masa ľudu precitla. Raz v nedeľu osloví ma Jesenský: „Pane, ľud môj žiada si zriadenie cirkvi podľa patentu,“ a vysvetlil mi, v čom je vec. Z vysvetlenia videl som, že Jesenský nemá z inteligencie a z presbyterstva po svojej strane ani človeka. Odrádzal som ho teda od jeho podujatia, lebo ľud bez inteligencie je nula, dnes „hossanah“, zajtra „ukrižuj“. Osihotená cirkev nyiregyházska v celom dištrikte, proti vlastnému presbyterstvu, vlastnej inteligencii a proti cirkevnej a politickej vrchnosti, neudrží sa pri patente, na vyššiu protekciu však nemôže sa spoliehať; nech teda Jesenský získa si aspoň polovicu presbyterstva a potom nech vystúpi s otázkou patentálnou. „Z presbyterov nikoho získať nemožno,“ odvetil Jesenský; „je to u nás kasta nezmieriteľná. Avšak to získanie nie je potrebné. Čože je tých šesťdesiat ľudí oproti dvanástim tisícom? Ja na budúcu nedeľu oznámim z kancľa celocirkevný konvent v záležitosti zriadenia cirkvi podľa patentu, konvent ten budem vydržiavať od dnes za dva týždne, prídite vtedy do chrámu božieho a prehovorte pár slov.“ Toto bolo jeho ultimátum. Sľúbil som, že prídem, odhŕňajúc zodpovednosť za výsledky, najmä pre jeho osobu povážlivé.

V určenú nedeľu prišiel som do chrámu božieho. Veľký chrám preplnený bol cirkevníctvom, z mesta i z blízkych taní^[269] podochodivším. Po službách božích Jesenský spopred oltára v primeranej sviatočnej reči rozpovedal cieľ cirkevného zhromaždenia, vysvetlil nakrátko, v čom záleží oprava podľa patentu, a predložil otázku, či cirkev chce zriadiť sa podľa patentu, alebo chce ostať pri doterajšom poriadku. Prirodzená vec, že celá cirkev jednohlasne sa ozvala: „Chceme zriadenie podľa patentu!“ Vtom však povstal Pavel Tregjar, prvá autorita mesta a cirkvi, predtým učiteľ evanjelickej školy, v ten čas mešťanosta nyiregyházsky, a vyriekol vážne svoje veto, lebo že to ani presbytérium, ani seniorát, ani dištrikt nedovolí, a to preto a preto… — a tu donášal argumenty, čerpané z agitačných luhanín, aké vtedy proti patentu boli v móde.

Jesenský bol muž náruživý a netrpezlivý, skočil Tregjarovi do reči, a pekne-krásne zvadili sa pred celou cirkvou. Aby výstupu tomu bol urobený koniec, prosil som o slovo, a počal som hovoriť o tom, že cirkev nemusí zriadiť sa podľa patentu, keď nechce, lebo najvyšším nariadením je to ponechané jej na slobodnú vôľu. Ale keď niekto hovorí o patente, najmä keď ten „niekto“ je osobou úradnou, neslobodno mu hovoriť nepravdu o najvyššom c. k. nariadení, ale povinný je držať sa pravdy. Nepravda je však, čo pán Tregjar hovoril; a tu rozoberal som z punkta na punkt jeho tvrdenia a podvrátil nepravdu prečítaním patričných odsekov patentu. Koniec veci bol ten, že celá cirkev jednohlasne uzavrela zriadiť sa podľa patentu. Hneď vyvolila aj inšpektora v osobe pána Marku, jedného zo zámožnejších cirkevníkov nyiregyházskych, taktiež i presbytérium, a keďže už bolo po druhej hodine popoludní, z tej príčiny najbližšia nedeľa bola ustanovená na zloženie prísahy pre nové predstavenstvo cirkvi.

Ale ešte v ten deň zišlo sa i staré presbytérium do porady a pod predsedníctvom svojho inšpektora a farára Elephanta zažalovalo Jesenského pre vydržiavaný konventikul^[270] a pre prevedenie patentu s obídením zákonitej a faktickej vrchnosti cirkevnej, žiadajúc proti nemu konzistoriálne zakročenie^[271] a vypovedanie z fary. I deputácie išli k cirkevným a politickým vrchnostiam inštruovať proti Jesenskému. Následok toho bolo konzistóriom nariadené vyšetrovanie proti nemu. Ale on vzoprel sa tomu dôvodiac, že ako farár patentálne zriadenej cirkvi zodpovedný je len svojej vrchnosti. Veci sa preťahovali a zostrovali, v samej cirkvi rástla vzájomná nenávisť stránok.

Je to stará obyčaj v Nyiregyháze, že ľud mestský a z taní schádza sa každú nedeľu popoludní na námestí, aby tam počul publikácie politickej vrchnosti o nastávajúcich licitáciách, exekúciách a iných verejných nariadeniach. Pritom obecenstvo zhovára sa o svojich denných otázkach, ku ktorým teraz náležal i patent. Niekto pripomenul, že páni a židia v kasíne radia sa o tom, ako by mohli vyhnať Jesenského z fary. „Poďme ta a rozdurme ich!“ ozval sa jeden hlas. „Veď my sme patent!“ A hneď pohol sa zástup v smere ku kasínu, vyvolávajúc cestou: „My sme patent!“ Najviac z taní pochodivší surovší ľud oboril sa na kasíno, tam prítomných pánov, ktorí nestačili oblokmi povyskakovať, ponaťahoval, poudieral a v kasíne všetko, okrem holých stien, dolámal a dodrúzgal. Za niekoľko minút, kým z blízkej hlavnej vojenskej stráže stačila dôjsť patrola, bolo kasíno tatársky doriadené. Z toho povstali nové žaloby a inkvizície na všetky strany, a prišlo to tak ďaleko, že jeho excelencia pán vojenský a civilný gubernátor za dobré uznal presvedčiť sa in facie loci,^[272] v čom je vec. — Toto bola príčina nášho predvolania.

Po skončených iných predstaveniach a výsluchoch prišli sme my s Franciscim ako na konci kyjak. Jeho excelencia prijal nás, sediac vo foteli, a kývnutím ruky poukázal nám na prihotovené stolice. Prekvapilo nás to, no sadli sme si. Na otázky o patente odpovedali sme najprv vo všeobecnosti, udajúc príčiny, prečo vzpiera sa a protestuje aristokracia proti patentu, a prečo ľud a s ním vovedne oddaná trónu inteligencia chce ho mať v život uvedený. Ľudu ide o zriadené pomery, o mier a pokoj v občianskom i cirkevnom ohľade; aristokracii záleží na nadvláde, ona má sebecké ciele, pričom hlavnou tendenciou je dostať do ruky legálnu úradnú moc a využitkovať ju vo svoj prospech. Ľud všetko dobré, hlavne pravdu a spravodlivosť, čaká od vlády a želie nad porážkami sto a stotisícov svojich synov, ktoré sú spolu i porážkami monarchie; nespokojná aristokracia teší sa tým porážkam, lebo dúfa z toho pre seba koncesie. „A nespokojné živly,“ poznamenal Francisci, „vo veľkej väčšine len tak dali by sa utíšiť, keby im niekto povyplácal dlhy.“ (Tento argument proti aristokracii musel sa Benedekovi zapáčiť, ako to nižšie uvidíme.)

Čo týkalo sa špeciálne otázky patentálnej v Nyiregyháze, vyložil som ako očitý svedok species facti a odôvodnil mienku svoju v tom zmysle, že Jesenský stojí na pôde zákonitej a pod ochranou ministerského nariadenia, podľa ktorého cirkvi je na slobodnú vôľu ponechané prijať alebo neprijať patent. Ohľadom vzbury nyiregyházskej hovoril som, že je to jednoduchý policajný exces, keďže niet žiadneho, ani ľahšieho poranenia; exces ten vyvolaný je neoprávneným útokom autonómnych cirkevných vrchností a vôbec všetkých nespokojných, najmä židovských živlov na patentálnu cirkev nyiregyházsku, a niet sa čomu diviť, že dráždený ľud konečne surovým spôsobom dal výraz rozhorčenosti svojej.

Benedek vypočul nás trpezlivo, robiac vážnu tvár a dvíhajúc často obrvy, akoby bol v otázke prechod celej armády cez Alpy. A predsa vec bola celkom jednoduchá. Dosť by bolo bývalo vysloviť pred politickou a cirkevnou vrchnosťou, že „nariadenie ministerské, podľa ktorého cirkvám ponechaná je sloboda prijať patent alebo nie, je v platnosti a musí byť zachovávané!“ a bol by býval pokoj svätý. No miesto toho naložil nám, aby sme mu reláciu svoju podali na písme. Stalo sa. A aký bol toho výsledok? — Pravota pred konzistóriom trvala ďalej. Októbrovým diplomom vstúpila do života municipálna správa. Vtedy Jesenský už videl, že je zle; chcel sa vyrovnať, no vysúdili ho z cirkvi, a cirkev pod správou starého autonómneho presbytera ostala i naďalej autonómnou. Jesenský začas bol redaktorom „Priateľa ľudu“^[273] v Pešti, ale onedlho umrel.

Z obrazca toho vidno, ako išli veci pod gubernátorstvom Benedekovým. On bol vojakom a konal svoju politickú úlohu podľa toho: „Razkazano i pašol!“ No na nepochopenie je, že tamhore nevideli kixer svoj a nebadali, že poklonami a dvorením Benedekovým len upevnia opozicionálnu šľachtu v tom, aby vytrvala na ceste nastúpenej, ba že posmelia ju, aby na ceste tej tým rozhodnejšie hnala sa za úspechom svojím. Tak sa i stalo. Pod Benedekom dozrel politický program aristokracie maďarskej a bol potom prezentovaný dvoru v adresách snemových z roku 1861.

Že Benedek nebol spokojný s úlohou svojou, to dokázal pozdejšie, keď prestal byť gubernátorom; potom vzal si satisfakciu za nezdarené komplimenty svoje. V marci 1861, počas volieb snemových, dal uverejniť pod svojím menom v „Militär-Zeitungu“^[274] prezidiálny rozkaz, v ktorom vynadáva protivníkom ríše, usilujúcim sa prekaziť jej šťastlivé organizovanie. „A kto sú tí? Zvonku nepriatelia vlády a revolucionári, ktorí večitou nenávisťou vedení proti Rakúsku, chceli by podvrátiť pokojné darenie sa našich nových inštitúcií; a doma advokáti, niektorí bez praxe a peňazí, chválybažní žurnalisti, nespokojní profesori a učitelia, ktorí všetci chcú hrať prednú úlohu a v hodnostiach postupovať, zadĺžené malé zemianstvo, ktorému ústavu po vôli stvoriť nevedel by ani Pán Boh, aby svoje dlžoby vyplatilo (Francisciho dôvod), naposledy niekoľko strachúnskych veľmožov, ktorí v obávaní, aby neutratili svoju popularitu, plávajú s prúdom (ecce, a to len preto, že nechceli do Reichsratu ísť ako vlastenci) a zabúdajú, že ak s trónom zmužile držať nebudú, utratia svoju vlastnú postať. Teda len zradcovia, ľudia nečistých úmyslov a takí, ktorým na zmužilosti chybí, a čiastka takzvaného proletariátu inteligencie búria proti našej ústave“ atď. (Viď Militär-Zeitung z 24. marca 1861 a Pešťbudínske vedomosti, č. 11.)

A čo na to obecenstvo? Smialo sa, že pán Feldmarschall-Lieutenant ráčili si poaprehendovať pre nezdar komplimentov svojich. Len gróf Štefan Károlyi,^[275] ktorého niekdajší pán gubernátor viackrát poctili svojou návštevou, zhromaždil vo svojich salónoch triadeväťdesiat magnátov a uverejnil v novinách ich podpismi opatrenú odvetu za strachúnskych magnátov, v ktorej po rytiersky, ale v rukavičkách, do zradcov vlasti a zločincov navolal pánu Feldmarschall-Lieutenantovi.

Nuž krásne to boli pomery. Obecenstvo dištrahovalo sa na tom, ako vedia si vo vyšších sférach nadávať.

Ale vráťme sa ku rozmnoženému Reichsratu. Zvolaný bol na 5. marca, ale pre neprítomnosť z Uhorska povolaných pairov^[276] započal svoje porady len 1. júna, a skončil ich 29. septembra 1860.

Veru nie námahy Benedekove, ale záujmy politické boli príčinou toho, že z Uhorska povolaní členovia Reichsratu konečne odhodlali sa ísť do neho, aby tam niečo neuzavierali „o nás bez nás“. Tak to chcel mať i náš „extra Reichsrat“, v panskom kasíne v Pešti každodenne zasadajúci. A potom — politický program aristokracie maďarskej bol už dohotovený, kdežto ostatné čiastky dŕžavy takého programu ešte nemali a politická obozretnosť radila, aby vystúpilo sa aspoň s hlavnými devízami, s hlavnými zásadami toho programu a takrečeno otvorené pole rekonštrukcie dŕžavy obsadilo sa skôr, než to ostatné čiastky dŕžavy urobia s programami svojimi.

Tak oproti absolutistom postavená bola pragmatická sankcia,^[277] táto bilaterálna, medzi Habsburgmi a snemom uhorským uzavretá zmluva, v ktorej zabezpečená bola pre Uhorsko jeho osobitná konštitúcia a administrácia, taktiež i všeobecne vyslovená únia (personálna a či reálna? o tom sa bolo možno hádať) s ostatnými kráľovstvami a dedičnými krajinami ríše. Takúto zmluvu uzavrela dynastia i s ostatnými krajinami dŕžavy. Zo stanoviska uhorských politikov pragmatická sankcia mala i tú veľkú cenu, že súvisela so staršími i s pozdejšími zákonmi krajinskými.

Proti federalistom, ktorí na základe idey národnej a rovnoprávnosti národnej chceli rekonštruovať monarchiu v jeden národný štát, mali napohotove náuku o historicko-politických individualitách, s ktorými — jedine — ako s činiteľmi počítať treba pri rekonštrukcii monarchie. Rozumie sa, že podľa programu maďarského Uhorsko, majúce len jednu historickú minulosť, tvorilo len jednu historicko-politickú individualitu.

Ako prefíkane mali maďarskí politici preštudovanú teóriu o historicko-politických individualitách, to ukázalo sa už na rozmnoženom Reichsrate, keď jeden federalista v nemeckej reči použil výraz „magyarische Nation und andere Nationen Ungarns^[278]“. Gróf Ján Barkóczy zo Zemplína poaprehendoval^[279] si to a tvrdil, že on takýmto výrazom nerozumie, že je to zmätok pochopov. On pozná v nemeckej reči len „,Ungarn‘ und ,ungarische Nation‘, was in der ungarischen Sprache mit ,Magyarország‘, ,magyar nemzet‘ ausgedrückt wird, und weil ausser einem Ungarn kein zweites Ungarn besteht, so kann auch ausser der einen ,ungarischen Nation‘ von einer zweiten keine Rede sein^[280]“. Ostatne rozmnožený Reichsrat viedenský nepokonával formálne predmet o rekonštrukcii ríše; reči v ohľade tomto hovorené boli viacej len vzájomnou zámenou myšlienok a náhľadov reformátorských, boli viacej len oboznámenie sa s jestvujúcimi životnými záujmami, ktoré mali byť uspokojené v rámci budúceho ustrojenia ríše. Toto vzájomné oboznámenie sa politických stránok pamätné je hlavne preto, že viedlo pozdejšie k vyrovnaniu Nemcov s Maďarmi na úkor Slovanov, t. j. že viedlo k dualistickému systému. Vlastnú svoju úlohu rozmnožený Reichsrat vybavil tak, že preskúmal rozpočet ríšsky a vyslovil potrebu zavedenia foriem konštitučných pre všetky čiastky dŕžavy s podržaním princípu jednoty ríše, nie ináč i potrebu zachovania rečovej rovnoprávnosti pre všetky národy. Jeho porady slúžili za základ diplomu, vydanému 20. októbra 1860, o čom pozdejšie.

Prichodí mi zaznačiť, ako sa chovali, vlastne akú politiku použili Maďari proti nemaďarským národom vlasti našej v rokoch 1859 a 1860. Vám, ktorí ste to bezprostredne pozorovali ako ja, nepoviem nič nového, no ktorí to neskúsili, nech zapamätajú si aspoň skúsenosť našu.

Udaný čas obsahuje dobu platonickej lásky Maďarov oproti nám. V ich novinárstve i spoločenskom živote prízvukovala sa sloboda, rovnosť a bratstvo v občianskom i národnom ohľade; o rovnoprávnosti národnej hovorilo sa ako o zásade, netrpiacej žiadnej pochybnosti, ako o svätom poručenstve posledného snemu segedínskeho, ako o kardinálnom zákone, ktorý na najbližšom sneme hneď pri počiatku na uspokojenie národov donesený a inartikulovaný byť má. Poznal som mužov, ako napríklad Ladislava Böszörményiho,^[281] advokáta vo Veľkom Kállóve a potom snemového vyslanca, ktorí v entuziazme svojom snívali o federatívnej republike národov, v ktorej každý národ má tvoriť osobitný štátny celok podľa vzorky severoamerických štátov a spravovať vnútorné svoje záležitosti. (Böszörményi pozdejšie, t. j. roku 1867/68, pre velezradné spojenie s Kossuthom vydaný bol od snemu trestnému súdu a umrel vo väzení.) Noviny maďarské, Pesti Napló, Hirnök, Magyarország, Idők tanúja, ba i sám vládny Sürgöny a židovský Pester Lloyd, vysvetľovali rovnoprávnosť národnú ako nutnú konzekvenciu slobody a rovnoprávnosti osobnej; podľa toho hovorievali: „Všetky žiadosti nemaďarských národov vlasti našej považujme za slušné a splniteľné, ktoré integritu spoločnej vlasti nenarušujú a nečelia utvoriť status in statu…“ „Naša sila záleží v sympatiách všetkých národov vlasti, len tieto sympatie zabezpečujú nám i sympatie Európy.“ Oni uznávali zjavne, že národné potlačovanie bolo osudnou chybou rokov 1848/49, ale že chybu tú napravil posledný snem segedínsky 27. júla 1849, keď všetky skrivodlivé a preduprávňujúce zákony z ohľadu reči a národnosti zrušil a namiesto toho proklamoval úplnú rovnoprávnosť národnú; ba spomínaný bol i program Kossuthov, vydaný v Kiutahii,^[282] v ktorom exgubernátor odrieka sa mylných zásad svojich, o prednosti maďarského národa prechovávaných, a priznáva právo úplnej rovnosti a slobodný národný vývin všetkým národom vlasti, sľubujúc menovite Srbom právo volenia svojich vojvodov a Chorvátom, aby neboli „pars adnexa^[283]“, ale na základe parity „regnum confoederatum^[284]“. Koryfeji maďarskí, ako barón Jozef Eötvös,^[285] barón Žigmund Kemény, Móric Lukács,^[286] Kecskeméthy^[287] a iní, osvedčovali sa verejne: „My nechceme a nerozumieme takú rovnoprávnosť národnú, ako dal Bach, ale chceme, aby bola v živote skutočnom, aby ju cítil a požíval každý občan, aby vedel a skusoval, že v slobodnej ústavnej vlasti sám seba spravuje, a presvedčil sa, že bratstvo s Maďarom má i pre neho, ako Srba, Slováka, Rusína a Rumuna, nenahraditeľnú cenu.“

V Pesti Naplóe, číslo 90 a 93, roku 1861 píše redaktor barón Žigmund Kemény: „Snahy po rovnoprávnosti národnej ukazujú sa od vystúpenia Napoleona III. v podobe demokratickej a stoja pod zástavou veľkých ideí z roku 1789 (revolúcia francúzska). Národnosti na tom nástoja, aby ako roku 1789 k zboreniu predpráv aristokratických vyslovila sa „rovnosť“, práve tak teraz v odpore s národmi, na historické práva sa odvolávajúcimi, každej národnej osobnosti uznala sa úplná a neodcudziteľná rovnoprávnosť. Kto priznáva sa k zásadám z roku 1789, ten nemôže pochybovať o tom, že rovnosť osoby a právo národnosti sú neodcudziteľné. Tento smer zo stanoviska ľudomilstva a civilizácie formuluje sa takto: Nech každá osobnosť národná zachráni sa pre veľkú rodinu človečenstva, nech vzdelávaním svojej vlastnej reči vyvinuje sa a pokračuje vo vzdelanosti.“

Tenže Pesti Naplo v čísle 277 roku 1860 písal, že „rovnoprávnosť nemaďarských národov musí byť taká, aby porovnajúc svoj stav so stavom súkmeňovcov svojich za hranicami krajiny uhorskej žijúcich, nemuseli preklínať svoj osud, že ich do Uhorska postavil“.

V podobnom zmysle ozývali sa i hlasy emigrácie maďarskej. Pripomínam tu len dopis J. G. Horna^[288] v parížskom časopise „Courier de Dimanche“, roku 1860 hneď po 20. októbri uverejnený a v Pester Lloyde reprodukovaný. Dopis zneje: „Hneď po svojom konštituovaní a skôr než začala by sa diskusia o medzinárodných pomeroch Uhorska k Austrii, mal by najbližší snem Uhorska do povahy brať vnútorné preporodenie sa krajiny, štátoprávne a dynastické otázky bezpochyby prekazia uverejnenie zákonov prvého snemu, a práve preto musí sa parlament poponáhľať s vyhlásením pred Európou takých základných ideí, na ktorých hodlá obnoviť ústavu krajiny. Snem musí prijať veľké zásady terajšej spoločnosti, musí vysloviť úplnú slobodu a rovnoprávnosť všetkých národov, všetkých tried, všetkých náboženstiev, slobodu obchodu a priemyslu, administratívnu autonómiu stolíc a miest atď., musí uprávniť každú národnosť, každú cirkev, aby svoje vnútorné záležitosti mohli usporiadať podľa vlastného želania. Neznám, aký osud zachváti Uhorsko v najbližšej budúcnosti, či sa vyrovná alebo rozdvojí s Austriou, ale na sympatie Európy len vtedy môže počítať, ak heslom jeho bude sloboda a pokrok, ak chce prináležať k podporovateľom, pracujúcim na oslobodení národov a na znovuzrodení Európy. V protivnom prípade Uhorsko pri všetkých základoch a tituloch zákonitosti sotva nájde ochranu v Európe, najmä ak dosvedčí sa to, čo rozširujú o ňom protivníci, t. j. že uhorská záležitosť je len záležitosťou národnej neodvislosti a nie spolu i všeobecnej slobody. Od stanoviska toho, ktoré Uhorsko zaujme, závisí nielen jeho budúcnosť, ale i rozlúštenie najťažších, na západ a východ vplývajúcich problémov európskych! — Chceme veriť, že zástupcovia Uhorska nesklamú nádeje, ktoré skladajú v nich opravdiví priatelia idey národnostnej a slobody občianskej.“

Takéto enunciácie slobody pretiahli sa až do roku 1861. Veď snem krajinský zvolaný bol na 2. apríla 1861, a hneď po Novom roku prišli do prúdu agitácie volebné, pri ktorých páni kandidáti usilovali sa peknými sľubmi o slobode a rovnoprávnosti národnej získať si popularitu v okresoch slovenských. Ešte i teraz žijú mnohí voliči v Brezne, ktorí počuli a rozpamätajú sa na krásne sľuby vyslanca svojho Ľudovíta Benického;^[289] žijú ešte mnohí voliči okresu sliačskeho, ktorí na slávu privolávali Pavlovi Kalauzovi,^[290] keď tento po skončenej voľbe, pri nasledovavšej hostine, vyslovil sa v tom zmysle, že „kde sloboda opravdivá, tam musí byť i rovnoprávnosť všetkých národností, teda aj našej slovenskej; lebo bez tejto sloboda pre nás nie je slobodou, ale otroctvom“! A nájde sa ešte dosť voličov v krupinskom okrese, ktorí po skončenej voľbe a po slávnostnej zápalistej reči krupinského farára Michala Huľuka,^[291] povedanej za rovnoprávnosť národnú, videli pána vyslanca Ľudovíta Plachyho^[292] zdvihnúť tri prsty k nebesám a počuli ho prisahať „na Boha a večné spasenie svoje“, že národ slovenský vo všetkých jeho záujmoch ústavných a právach Bohom a prírodou mu daných mužne bude zastávať a brániť!

Nie ináč išlo to i v miešaných volebných okresoch, ba i v okresoch čisto maďarských. Tak napríklad Karol Vajay,^[293] vyslanec mesta Szathmár-Németi, v programovej, tlačou uverejnenej reči svojej sa vyslovil: „Roku 1848/49 prepadli sme, lebo národ náš maďarský chcel byť národom privilegovaným, nad iné národy povýšeným; prepadli sme, lebo sme seba za všetko a iné národy za málo považovali, lebo sme slobodu, rovnosť a bratstvo hlásali len slovom a neplnili skutkom. No teraz neprepadneme, lebo nechceme byť národ privilegovaný, ale chceme, aby každý národ v Uhrách prebývajúci bol práve tak uprávnený i z ohľadu národnosti svojej ako my. V tomto zmysle budem brániť ten trojlístok slobody, rovnosti a bratstva.“

Či je div, že mnohí z národnej inteligencie slovenskej, omámení entuziazmom všeobecnej, ľudskej slobody, zavedení poetickým citom vlastenectva a zaprenia seba samého (ako napr. Janko Palárik^[294]), zaľúbili sa do ducha toho, v ktorom objavovalo sa im Maďarstvo, a boli hotoví — kvôli bratstvu s nimi — odštiepiť sa od rodných bratov svojich. No precitli aj oni zo sna sladkého ku reálnej skutočnosti vtedy, keď situáciu opanovavší Maďari nepotrebovali viacej zakrývať úmysly svoje náličnicou bratstva, vtedy, keď porozumeli tej argumentácii, že „nakoľko Uhorsko má len jednu historickú minulosť, jedno zákonodarstvo a ústavu, mocou ktorej ono len jednu historicko-politickú individualitu tvorí, že teda následkom toho v Uhorsku môže byť len jeden národ, t. j. jeden ,magyar nemzet‘“; precitli ku reálnej skutočnosti, keď ich orákulum Deák zjavne vypovedal, že „čo v národnom ohľade v ,Magyarországu‘ nie je maďarské, to môže byť len ,idegen nemzetiség‘“.

Posledná štvrť roku 1860 pamätná je zjavením sa c. k. diplomu z 20. októbra 1860. Nemám síce pozitívnych dôkazov na to, ale z obsahu a z okolností kombinujem, že diplom tento je dielom užšieho, samým panovníkom povolaného povereníctva a osnovaný na základe tých diskusií, ktoré v rozmnoženom Reichsrate boli vedené o rekonštrukcii ríše.

Diplom októbrový stavia sa na pragmatickú sankciu a vyslovuje ústavné práva pre celú dŕžavu s princípom jednoty ríše na čele, stelesneným v ríšskom sneme, ku ktorému patria záležitosti všetkým krajinám dŕžavy spoločné (Schmerling, ktorý na októbrovom diplome osnoval ústavu z 26. februára 1861, tento majsterštük majorizovania slovanskej väčšiny skrze menšinu nemeckú, bol členom i toho povereníctva, ktoré zostavilo októbrový diplom); ďalej prinavracia Uhorsku jeho ústavu spred roku 1848 (avšak s vytvorením finančných a vojenských záležitostí), jeho snemy, dikastériá, municipálnu správu, a konečne udeľuje i ostatným korunným krajinám krajinské ústavy s osobitnými krajinskými snemami. Okrem toho zabezpečuje niektoré, ešte roku 1848 dané, ale pod absolútnym systémom uskutočnené práva, ako sú rovnoprávnosť osobná pred zákonom, rovnosť v znášaní tiarch krajinských, zrušenie a vymenenie urbárnych povinovatostí.

V zmysle diplomu toho utvorená bola pre Uhorsko najvyššia dvorská kancelária^[295] vo Viedni s barónom Vaym na čele, a námestná rada v Budíne s grófom Jurom Apponyim, ako krajinským sudcom na čele; taktiež menovaní boli aj veľkí župani do stolíc (avšak z mužov, k slovenskej národnosti priznávajúcich sa ani jeden), ktorých predôležitou úlohou bolo previesť v stoliciach municipálnu správu, t. j. stoličné výbory a úradníctvo, od ktorých zas záviseli voľby do snemu.

Kto nemal beľmo na očiach a vedel, že menovanie najvyšších hodnostárov administrácie civilnej je aktom bezprostrednej dôvery na najvyššom mieste, ten prečítajúc si menoslov týchto hodnostárov, mohol sa hneď orientovať o tom, čo nám v ohľade národnom doniesol októbrový diplom.

Cudzí, pri politickej správe aplikovaní úradníci, ktorí roku 1860 nemohli byť v korunných krajinách umiestení, prišli do disponibility a hneď po 20. októbri odsťahovali sa domov. Oproti tomu tí, ktorí sme boli pri pravosúdí, ostali sme na svojich staniciach, lebo súčasne s 20. októbrom prišlo nariadenie cisársko-kráľovské o tom, že civilný a trestný kódex a pokračovanie, vôbec prisluhovanie spravodlivosti, taktiež i zákony z ohľadu pozemkovej knihy ostávajú i naďalej v svojej platnosti. No netrvalo to dlho, lebo hneď po zriadení municipálnej správy, pri konci roku 1860, prišlo heslo z panského kasína v Pešti: „Restitutio in integrum“, čo municípia stoličné tak rozumeli, že v zmysle prinavrátenej ústavy krajinskej majú hneď vziať do rúk i prisluhovanie spravodlivosti, a to bez ohľadu na c. k. nariadenie via facti sa aj previedlo.

Čakali sme, čo povedia na to na najvyššom mieste. Tam to prijali ako fait accompli a vymenovali takzvanú krajinsko-sudcovskú konferenciu, ktorá bez odkladu vypracovala krátku predlohu z ohľadu dočasného usporiadania pravosúdia. V mesiaci apríli roku 1861 dostali sme nariadenie, že Jeho c. k. apoštolské Veličenstvo, na základe mienky krajinsko-sudcovskou konferenciou podanej, ráčilo milostive nariadiť, aby boli doterajšie c. k. súdy rozpustené a zákonné súdy (teda my sme boli nezákonnými!) v život uvedené. Následkom toho vstúpi do života ústavné právo, podľa ktorého spravodlivosť prisluhovať sa má v stoliciach skrze súdy a sudcov v municípiách vyvolených, a c. k. súdy povinné sú úradovanie svoje zakončiť a bežné akty i s archívmi oddať. V tom istom nariadení urobený bol poriadok z ohľadu v život uvedenia zmenkových súdov, dištriktuálnych tabúl, tabuly kráľovskej a tabuly sedmopanskej, ako najvyššieho súdneho dvora.

Takýmto činom zakončená bola moja kariéra v Kállóve a ja, predbežne s disponibilitou na jeden rok, vrátil som sa s famíliou do svojho rodného hniezda, do Tisovca, počiatkom mája 1861.

K ďalším následkom diplomu z 20. októbra náležalo i to, že najvyšším c. k. nariadením z 27. decembra 1860 a 5. januára 1861 zrušená bola srbská Vojvodina, tri stolice banátske, spolu s Báčkou a s okresom Rumi a Iloku privtelené sú naspäť k Uhorsku. Za dokázanú vernosť ku trónu a donesené obete „um den nationalen und historischen Erinnerungen der Serben ehrende Anerkennung zu gewähren^[296]“ (slová c. k. manifestu) proklamovaná bola manifestom cisárskym z 18. novembra 1849 srbská Vojvodina a cisár prijal titul srbského veľvojvodu; po jedenástich rokoch politika oportunity^[297] doniesla so sebou to, aby jednoduchým ťahom pera vytretý bol akt tento kvôli získať sa majúcim sympatiám aristokracie maďarskej. Nuž aristokracia táto plesala, ale Srbi sa zlostili, zatínali päste, a aby splnilo sa na nich porekadlo „kto má škodu, má aj posmech“, maďarsko-židovské Witzblatty^[298] posmievali sa im všelijakým spôsobom, obnovujúc i ten starý, ešte z roku 1850 pochodiaci vtip: „Cár dáva mi paktrazsimó“^[299] (číta sa od pravej ruky naspäť z litery na literu).

Ešte som bol v Kállóve, keď zvolané bolo prvé valné zhromaždenie stolice s cieľom vyvoliť municipálny výbor a úradníctvo; akoby som teraz videl už dňom predtým podochodivšie, alebo z bližších obcí dochodiace veľké zástupy ľudu pod zástavami, pri hudbe cigánskej a s ohromným revom „Éljen a szabadság! — Éljen az alkotmány!“^[300] hrnúť sa na námestie pred stoličný dom, v ktorom hneď ráno o ôsmej hodine malo byť otvorené valné zhromaždenie. Doma pred rokom 1848 chodieval som i ja na takéto zhromaždenia, a bol som zvedavý, ako to vypadne v Sabolči. Svojim priateľom a dobrým známym mal som ďakovať, že som cez husto natlačenú dvoranu dostal sa blízko ku prezidiálnemu stolcu. Práve bola odišla deputácia povolať do zhromaždenia veľkého župana, ktorý v susednom menšom tereme držal konferenciu s prednejšími autoritami stolice. O niekoľko minút potom doprevadený bol do dvorany veľký župan Jármy, muž starý, prívetivý, vážny, ešte z latinskej školy, teda zo starého sveta; uprostred ohlušujúceho éljenovania zaujal predsednícky stolec a po vážnom klaňaní sa na všetky strany, keď na jeho opakované pokynutie konečne nastalo ticho, otvoril zhromaždenie primeranou rečou, z ktorej de stylo^[301] nemohlo chybieť poukázanie na dvanásťročné utrpenie pod vládou absolútnou a na dnešný deň, ako nový úsvit pretrhnutého ústavného života. Zatým predniesol cieľ zhromaždenia, t. j. voľbu municipálneho výboru a úradníctva, a menoval notárov ad hoc, z ktorých jednému, práve predo mnou sediacemu, oddal na prečítanie menoslov výborníkov, z roku 1848 pochodiaci. Nazrel som do menoslovu toho a videl som, že dajedny mená poznačené sú krížikom. Okolo notára, menoslov majúceho, zhromaždilo sa niekoľko mladých ľudí so silnými pľúcami a zdravými hrdlami, a keď notár prečítal prvé meno, títo zvolali „éljen!“ — celá dvorana ako verné echo ozvala sa „éljen!“ a patričný bol tým samým už zvolený. „Ach,“ myslím si, „títo niekoľkí sú na to tu, aby dávali avízo,“ lebo keď prišlo meno krížikom opatrené, zvolali „meghalt!“ a za nimi celá dvorana opakovala „meghalt!“, čopriam patričný tam sedel za zeleným stolom. Z toho som videl, že krížikom poznačení alebo boli vskutku mŕtvi, alebo takí, ktorí pod bachovskou vládou nejaký verejný úrad zastávali. Tým istým spôsobom prevedené boli aj voľby úradníkov. Celý dej netrval za viac ako za dve hodinky. Zatým nasledovali reči — rozumie sa, že prekypujúce vlasteneckým opozicionálnym duchom.

Pozdejšie, keď som bol už doma, dozvedel som sa, že i na našich horných stranách vo všetkých stoliciach tým istým spôsobom prevedené boli voľby municipálnych výborov a úradníctva, nechybovali ani len tie osudné krížiky v patričných menoslovoch. Z toho bolo vidno, že taktický poriadok pre voľby municipálne vyšiel z jedného centra, a centrum to nemohlo byť inde, len v panskom kasíne v Pešti.

Aristokracia, ako v Sabolči tak aj inde, v pocite víťazstva svojho vystupovala si hrdo. Jej hlavná snaha, dostať do ruky legálnu moc, zvláštnou prajnosťou dvornej politiky sa vyplnila. Ona, skromná na počet, prostriedkom tejto moci tiahla za sebou masy ľudu a bola pánom situácie, majúc to povedomie, že čo ešte chybí k prinavráteniu stavu z roku 1848, to na nastúpenej ceste istotne dosiahne. Pri tom všetkom, že stalo sa to len s privolením panovníkovým, v zhromaždeniach stoličných nebolo počuť slova vďačnosti oproti panovníkovi. Nuž čože je panovník? Podľa zákonitého, z prinavrátenej ústavy vytekajúceho pochopu je on len nástupcom trónu, kráľom je ešte nie, lebo veď korunovaný kráľ Ferdinand V. ešte žije. A čože prinavrátil krajine? Len to, čo nikdy nemal práva jej odobrať, a ani to neprinavrátil úplne! Kdeže je parlamentárne ministerstvo, kdeže je privtelenie Sedmohradska, Chorvátska a uhorského Prímoria? Či snem bez týchto čiastok môže byť zákonodarným telom? Či my ako verní vlastenci v takýchto okolnostiach smieme platiť daň, ktorú snem neodhlasoval? Či smieme dať vojsko, ktoré krajina nepovolila? — Nie! Nesmieme, nemôžeme bez urazenia vlastných povinností našich. Takto zneli odpovede aristokracie na októbrový diplom.

A pod takýmito dojmami zasadala panovníkom zvolaná a pod predsedníctvom prímasa Scitovského^[302] utvorená krajinská komisia, aby ustálila volebný poriadok pre voľby snemových vyslancov. Prirodzená vec, že volebný zákon z roku 1848 (art. V.) bol en bloc prijatý s malými opravami (vynechaním Sedmohradska, Chorvátska a Prímoria) a snem zvolaný bol na deň 2. apríla 1861 do Budína (kam sa však len malá čiastka ustanovila, lebo snem podľa zákona z roku 1848 mal byť zvolaný do Pešti, a bol vskutku hneď v čas otvorenia do Pešti aj preložený).

Pod takýmito dojmami boli volení aj vyslanci snemoví. Nikto okrem kompetentných nemôže znať, či v najvyšších kruhoch taký snem žiadali mať, aký vskutku dostali; ale to i povrchný pozorovateľ mohol vidieť, že pri tej politike, ktorú na najvyššom mieste sledovali, a pri tých prípravách, ktoré vzhľadom na voľby vyslancov boli porobené, snem ani nemohol z iných živlov pozostávať, len z tých, z ktorých bol vskutku zostavený.

Už som pripomenul, že od bezprostrednej najvyššej dôvery panovníkovej závislé, najprednejšie dikasteriálne úrady a stanice veľžupanské obsadené boli mužmi z radu opozicionálnej maďarskej a maďarónskej aristokracie povolanými. Žiaden z inteligencie národnej slovenskej nedostal sa na Slovensku našom za veľžupana, hoci bolo medzi touto inteligenciou dosť mužov, ktorí roku 1849 vernosťou k trónu Jeho c. k. Veličenstva a obetavosťou svojou vynikali a mnohí z nich aj potom v štátnej službe spôsobilosť a spoľahlivosť svoju dokázali.

Akí boli veľžupani, také boli aj municipálne výbory, lebo keď sa i stalo, že obecenstvo vyvolilo do výboru muža veľžupanovi nemilého, veľžupan pomohol si tak, že nevhodných mu výborníkov povytieral a nahradil ľuďmi svojimi, ako to známy borca našich slovenských škôl Anton Radvanský,^[303] veľžupan stolice Zvolenskej, porobil (viď PbV, aprílové čísla 1861). Municipálny výbor však skrze komisie, oprávnených voličov popisovať vysielané, taktiež i skrze komisie voľbu vyslancov spravujúce, mal dosť moci a spôsobu dať vyvoliť takých vyslancov snemových, akých práve chcel.

Národná inteligencia slovenská videla to jasne, že proti intenciám zhora pochádzajúcim a proti legálnej moci, oddanej do rúk opozicionálnej aristokracie maďarskej a maďarónskej, neprevedie zo svojej strany ani jedného vyslanca snemového. Pokúsila sa síce o to na viac miestach, ale s porážkou. Len tam Pánu Bohu za chrbtom, v okrese makovickom v Šariši vyvolilo kňažstvo ruské s ľudom svojím Adolfa Ivanoviča Dobrianskeho^[304] za svojho vyslanca. Ale s akým výsledkom? S takým, že ho snem neverifikoval, ale na základe objednaných proti nemu žalôb dišputoval o tom, či má vyslať proti nemu vyšetrujúcu komisiu a či voľbu jednoducho zrušiť, pretože je Dobrianskij zradcom vlasti, ktorý Rusov do vlasti priviedol a absolútnemu systému slúžil. Bolo tam i viac takých vlastizradcov, ale tí neboli Slovania a slúžili Rusom len za dobrú plácu, kdežto Adolf Ivanovič bol Slovanom, ergo vlastizradcom, akého predsa verifikovať nemožno.

Počas zasadania snemu bol vydržiavaný dňa, 6. a 7. júna 1861 národný slovenský kongres v Turčianskom Sv. Martine. Známe veci nebudem opisovať; no nezaškodilo by z Pešťbudínskych vedomostí zostaviť úvodné články, zprávy a dopisy, ktoré vzťahujú sa na ten kongres, lebo Vedomosti z toho času málokto má a doba tá je tak dôležitá, že zasluhuje, aby ju národ vždy mal v čestnej pamäti.

Už som pripomenul, že punktáciu môjho návrhu (Memoranda) ešte koncom roku 1860 vo Veľkom Kállóve poznal Edmund Kállay a od neho aj iní maďarskí mužovia, a že Kállay vyslovil sa o veci tej keď i rezervovane, ale dosť prajne hovoriac, že všetko závisí od toho, akú budeme mať stránku na sneme.

Prajnosť tá bola ešte následkom tej platonickej — vlastne politickej lásky Maďarov k Nemaďarom, ktorú som už opísal, a viac ešte následkom neistých výhľadov do budúcnosti. Tieto neisté výhľady uvažovali aj na sneme, a znal som vyslancov, ktorí báli sa toho, že štátne ministerstvo (Schmerling) licitovať bude proti snemu peštianskemu na priazeň nemaďarských národov v Uhorsku. No mal som príliš v pamäti kortešačku Benedekovu, revokáciu patentu a civilného kódexu s pravosúdím, hlavne však obsadenie staníc veľžupanských mužmi nám neprajnými, a preto ani som nemyslel na možnosť takej licitácie, a to tým menej, keďže bolo vidno, že v najvyšších kruhoch interesujú sa hlavne o štátoprávne vyrovnanie a o diplom inauguračný, a že dosiahnutie týchto cieľov nebudú si obťažovať propozíciami, vyrovnanie národných otázok za cieľ majúcimi. Z druhej strany nesľuboval som si mnoho od snemu maďarského. To som vedel, že nepovolia nám osobitné územie, lebo veď je to otázka moci a nie otázka idylického kongresu, ako bol svätomartinský. Chcel som len ta doviesť veci, aby snem krajinský z ohľadu uznania osobnosti našej národnej vyslovil svoje „áno“ alebo „nie“. V jednom i v druhom prípade otázka naša národná bola by prišla do takého pozitívneho štádia, z ktorého potom možno by bolo ďalej kráčať. Preto keď v kongrese svätomartinskom v druhý deň rokovalo sa o otázke, kam predložiť žiadosti nášho národa, či Jeho c. k. Veličenstvu a či snemu krajinskému, ja som bol za to, aby sme ich podľa formy konštitucionálnej predložili len snemu, a to mi mnohí z priateľov mojich počítali za veľkú chybu. Nuž dobre, keď bola chyba, dala sa aspoň napraviť; lebo od snemu možno bolo odvolávať sa k Jeho Veličenstvu, naopak však nebolo by to išlo.

Tých priateľov mojich, ktorí spomenutú chybu veľmi prízvukujú, prosil by som o vysvetlenie, prečo uzavretie srbského karlovického kongresu^[305] zo 6. apríla 1861 nikdy neprišlo ani do propozícií kráľovských, ani ináč nemalo najmenšieho výsledku? A predsa toto uzavretie bolo podané Jeho c. k. Veličenstvu s osobitnou petíciou vo Viedni dňa 8. apríla 1861! — Porovnajmeže postavenie Srbov a naše v pár významnejších črtách. Srbi boli medzinárodným aktom Leopolda I. povolaní do Uhorska, na obranu južných krajín ríše proti Turkom a boli im sľúbené kraje, ktoré od Turkov očistia a oslobodia. Akt tento žiadna kancelária uhorská nepodpísala, ako nepodpisovala ani iné medzinárodné traktáty, urobené od panovníka „jure majestatico^[306]“. Pozdejšie privilégiá Srbov boli aj kanceláriou uhorskou podpísané, menovite privilégium z 20. augusta 1691 — „volumus ut sub directione et dispositione proprii magistratus eadem gens Rasciana… et antiquis privilegiis eidem a majestate nostra benigne concessis eiusque consuetudinibus inperturbate frui valeat“^[307] — oni mali teda zabezpečené svoje národnopolitické práva. Oni mali svoju osobitnú, samosprávnu národnú cirkev pod náčelníctvom neodvislého patriarchu. Oni mali manifestom cisárskym utvorenú osobitnú Vojvodinu, teda vlastné územie a osobitného vojvodu, a ich veľvojvodom bol sám panovník, ktorý titul veľvojvodu srbského pridal ku svojim panovníckym titulom. Ich národný kongres karlovický zvolal sám panovník nariadením z 5. marca 1861 na deň 2. apríla, a tak na ten istý deň so snemom uhorským! Uzavretie kongresu toho ani nemohlo byť inam predložené, len samému panovníkovi… A predsa nemalo výsledku, lebo neprišlo ani do propozícií kráľovských, ani iným spôsobom nebolo vybavené. A my? Nemali sme ani osobitné národnopolitické privilégiá, ani vojvodinu, ani nás nezvolal do kongresu panovník, len pán richtár martinský Koša; a predsa po toľkých skúsenostiach mali sme zavrhnúť formu konštitucionálnu z ohľadu podania svojich žiadostí a ísť do Viedne? Do tej Viedne, v ktorej tak súdili, že niet miesta pre našich ľudí ani pri dvorskej kancelárii, ani pri námestnej rade, ani pri obsadení staníc veľžupanských! A keď pri tom všetkom bolo to chybou, že sme s Memorandom naším nešli do Viedne, ale do Pešti, nuž dobre, nech bolo chybou; ale vo mene božom, v ktorom započali sme dielo, aj trváme v ňom. Jeho c. k. Veličenstvo pri viac slávnostných výsluchoch našich deputácií vyznačilo národ náš epitetonom lojálneho národa; a národ náš hoden bol pomenovania toho spolu so svojou národnou inteligenciou a nezaslúžil si to, aby mu za veľžupanov, a tak za vicekráľov daní boli úhlavní nepriatelia jeho národného bytia. Keby miesto týchto boli prišli národní mužovia za veľžupanov, predvídateľný následok toho bol by býval ten, že v štrnástich stoliciach, ktoré národ náš čisto alebo v prevažnom počte obýva, bolo by sa utvorilo štrnásť lojálnych municipálnych výborov a že by vplyvom týchto bol mal národ náš aspoň šesťdesiatich národných vyslancov na sneme peštianskom; že sa to nestalo, za to máme ďakovať Viedni. Ale pokoj reflexiám týmto — vráťme sa naspäť k holým dejom.

Ako známe, po kongrese svätomartinskom nasledovali protesty.^[308] O ich pôvode znám toľko, že keď v Svätom Martine byvší členovia peštianskeho snemu referovali v panskom kasíne peštianskom o obsahu Memoranda nášho, vtedy viac vyslancov snemových z horných slovenských stolíc ponúklo sa k tomu, že zavedú protiakciu medzi ľudom slovenským a jeho protestami podvrátia Memorandum. Návrh bol odobrený, následkom toho veľžupani podžupanom a títo slúžnovcom dali potrebnú úpravu, a slúžnovci s takou ochotou vrhli sa po obciach na zbieranie protestov, že tieto skôr došli k nemu, než naša deputácia podala Memorandum svätomartinské Tiszovi, v ten čas podpredsedovi snemu. (Dňa 27. júna 1861.)

Ešte jednu vec pripomeniem. Asi v polovici augusta, teda málo dňami pred rozpustením snemu, zišiel som sa náhodou na železničnej stanici peštianskej s Edmundom Kállaym. Po krátkom pozdravení ma oslovil: „Teda silne protestujú Slováci proti turčianskosvätomartinskej adrese.“ — „Darmo protestujú,“ odpovedal som, „lebo je to už ukončený historický fakt.“ — „Áno,“ hovoril on, „ale historický fakt je i to, že ľud svoj nemáte pri sebe, a to mnoho značí! Pri tom všetkom snem je tak disponovaný, že ak len bude mať času, vybaví národnostnú otázku. Buďte spokojní.“ V ten istý čas i Kecskeméthy písal v „Magyarországu“ o tom, „aby snem aspoň v zásadách vybavil otázku národnú a nenechal absolutizmu vykoristiť vec tak dôležitú“. Následok toho bol, že snem v predposledný deň svojho zasadania, t. j. 21. augusta, prijal návrh Tiszov v tom zmysle, že „snem medzi prvé a najvážnejšie úlohy počíta uspokojenie všetkých nárokov v krajine bývajúcich národností, ktoré s teritoriálnou a politickou celistvosťou vlasti nestoja v protirečení.“ (Viď PbV, č. 46.)

Nuž túto „straku na kole“ Tisza mohol si aj podržať.

Maďari mali roku 1861 krásnu príležitosť riešiť otázku národnú na základe prirodzenom a skutočnom a spolu i historickom a spravodlivom. Oni mali jednoducho uznať národy vo vlasti jestvujúce za národy, lebo veď je to pravda skutočná, historická a neodškriepiteľná; mali im dopriať a zákonom zabezpečiť slobodný národný vývin, v občianskom, cirkevnom, školskom a kultúrnom ohľade obmedzený vo vzťahu jedných ku druhým zásadou reciprocity a zásadou integrity a dobra spoločnej vlasti. Takýmto spôsobom boli by integritu vlasti stotožnili so životnými záujmami jej národov, boli by si poistili sympatie týchže národov a spolu i vďačnosť dynastie, ktorá činom takým bola by bývala zachránená od chybnej, od roku 1860 proti Slovanom sledovanej politiky a jej následkov.

Ale Maďari ako prišli ku sláve a moci, tak zabudli na najsvätejšie záujmy vlasti, t. j. na to, že ona je vlasťou všetkých v nej jestvujúcich národov, a v svojej osudnej — kumánskej — pýche a intolerantnosti privlastnili si ju výlučne, akoby ona bola len ich výdobytkom, ich výlučným majetkom. Oni zabudli na sľuby nemaďarským národom činené predtým, keď ešte potreba bola na spoludejstvovanie tých národov. Vtedy bola im rovnoprávnosť národná heslom svätým, potom, keď dosiahli cieľ, stala sa im ona nezmyslom, trhaním krajiny, status in statu, snahou protiústavnou, skrátka, vlastizradou, dákoromanizmom, panslavizmom. Predtým uznávali nemaďarské národy vlasti za národy, potom len za cudziu fajtu („idegen faj“ — slová Deákove), za národnosti bez bytia národného, teda za výsledok bez príčiny, lebo podľa ich vymyslenej a lživej náuky „všetci občania v Magyarországu bez ohľadu na reč tvoria v politickom ohľade len jeden národ, a to historickému pochopu štátu maďarského zodpovedajúci jediný a nerozdielny národ maďarský“. (Viď zprávu povereníctva snemového, v záležitosti národností vyslaného. PbV, č. 44, 1860.) Touto vražednou náukou a fikciou postavili alternatívu, že alebo nemaďarské národy vlasti tejto musia byť mravne vykynožené a pomaďarčené, alebo vlasť táto musí sa rozpadnúť na toľko vlastí, koľko jesto v nej národov, právo života majúcich. Oni teda náukou tou inaugurovali vo vlasti našej stálu borbu na smrť a život medzi národmi, dokým alternatívy tej jeden alebo druhý spôsob nezakončí borbu.

Praví priatelia Uhorska len žalostiť môžu nad osudným obratom týmto, ktorým tisícročný základ integrity Uhorska, t. j. spoločný záujem jeho národov je podvrátený a na to miesto založený „Magyarország“ s panstvom jedného národa nad ostatnými a s integritou na násilenstve, fikcii a krivde spočívajúcou. Aristokracia slovenská mohla vplyvom svojím prekaziť deštruktívny ten proces, ale odrodilstvom svojím stala sa neschopná na také dielo, stala sa bezsilným povlekonosičom aristokracie maďarskej, kynožiteľom živlu toho, z ktorého čerpať mala silu svoju. Národná inteligencia slovenská však bola prislabá na to, aby zdravý a patriotický program svoj, ustálený na kongrese svätomartinskom, previedla oproti úradnej moci, vláde a politike dvora.

Podvrátením tisícročného Uhorska a dosadením na jeho miesto Magyarországu, zavedená je borba medzi Maďarstvom a nemaďarskými národmi v Uhorsku, v ktorej týmto posledným ide o život, o ich národné bytie. A borba tá čím diaľ, tým väčšmi bude prenikať do všetkých záhybov občianskeho i spoločenského života. My Slováci, keď v elementárnej borbe tejto politikou viedenskou i vydaní sme na milosť a nemilosť protivníkom našim, keď proti vražedným útokom na nás čineným i darmo budeme hľadať záštitu v pozitívnom zákone alebo v najvyšších kruhoch trón Jeho c. k. Veličenstva obkľučujúcich, keď i bezbranní a nahí stojíme oproti ozbrojeným obrnencom, pri tom všetkom budeme mať i my svojich spojencov, ktorých borba sama stvorí na pomoc našu a ktorých intenzívna sila rásť bude s borbou čím diaľ, tým viac. Nemyslím ja na nejakého slovanského-ruského Bismarcka, ktorý by, ako nemecký Bismarck, keď v Pešti boli zničili nemecké divadlo, intervenciou diplomatickou pohrozil dejateľom rytierskeho národa — veď známe, že slovanského Bismarcka niet; ale myslím na ten nezmeniteľný zákon boží, podľa ktorého každý zločin nesie sám so sebou pokutu a poťažne záhubu svoju. Už míňajú sa sympatie, ktorými Európa sprevádzala Maďarov v ich boji proti absolutizmu bachovskému, lebo z vtedajších potlačených a bojovníkov slobody stali sa terajší potlačovatelia a ničitelia slobody. Čím diaľ, tým viac sa dosvedčuje, že kto napáda národné bytie miliónov, ten nemôže šetriť ani ich občiansku slobodu, a keď predsa jesto pozitívnych zákonov, práva občanov zabezpečujúcich, napádateľ nútený je zákony tie nezachovávať a robiť ich iluzórnymi, lživými, nútený je oproti zákonu pomáhať si svojvôľou a násilím. Táto nutnosť však vedie ho k ustrojeniu ohromného aparátu byrokratického, aby pre každý záhyb života občianskeho, cirkevného, školského, spoločenského mal svoje povoľné nástroje; no takýto aparát nielenže obťažuje, ba nivočí každé, čo ako zákonité hnutie občanov, nielenže nesie so sebou otroctvo, lež stojí aj ohromné výdavky, ďaleko presahujúce majetkový stav poplatníkov. On vedie ku všeobecnej depauperizácii, k politickému a finančnému krachu; a že takýto krach nie je spojencom potlačovateľov, ale potlačených — to videli sme pri páde germanizačného systému bachovského, to doista uvidíme i pri páde jeho nástupcu, maďarizačného systému terajšieho!

Nemôžem zamlčať ešte jednu krátkozrakosť našu, do ktorej sme pri ponímaní politickej situácie roku 1861 hyperlojálnosťou svojou takmer všetci upadli. Je to záležitosť školská, ktorú zanedbali sme vtedy, keď bol na to príhodný čas, na denný poriadok doniesť, a — via facti — v našom záujme riešiť, spoliehajúc sa na to, že ona podľa hesla Jeho Veličenstva, „gleiches Recht für Alle^[309]“, svojím časom len v náš prospech bude riešená. Medzitým však heslo zostalo prázdnym zvukom a diela na praktickom poli vyvinovali sa ďalej v smere započatom.

Už dostatočne objasneno, že z Viedne neobmedzenou mocou vystrojení veľžupani organizovali municipálne výbory na Slovensku zo živlu, slovenskému národu nepriateľského, maďarského a maďarónskeho, ktorému oni sami stáli na čele. Následkom toho živel tento zriadil sa v celej krajine v jednu silnú, úradnou mocou ozbrojenú politickú stranu, ktorá v záujme Maďarstva imponovala nahor dvoru, vydávajúc sa za reprezentanta verejnej mienky krajiny, nadol však panovala nad občianstvom mocou zákona, autoritou vlády, a kde bolo treba, i menom panovníkovým.

Keď i v municipálnych výboroch našiel sa kde-tu dajeden slovenský národný človek a opovážil sa v záujme národnosti slovenskej prehovoriť, alebo práve v reči slovenskej predniesť mienku svoju, zahriakli ho tým, že je to nelojálnosť, lebo keď Jeho Veličenstvo októbrovým diplomom prinavrátiť ráčil ústavu krajinskú, tým prinavrátil i diplomatičnosť reči maďarskej, a lojálneho občanova povinnosť je kloniť sa pred vôľou panovníkovou.

Ten istý argument upotrebil sa i pri zriadení gymnaziálnych a vyšších škôl, ktoré pred októbrovým diplomom boli čo do náukozdelnej reči alebo celkom alebo sčiastky nemecké. Najprv evanjelická školská komisia, vyslaná generálnym konventom, za príkladom generálneho inšpektora grófa Zayho, ktorý na sneme rozhadzoval frázami vlasteneckými, že „radšej chce ísť ako Maďar do pekla, než s Nemci do neba“, uzavrela, že na gymnáziách evanjelických má byť výlučne reč maďarská rečou náukozdelnou; lebo najvyššiu vôľu panovníkovu, ktorú prinavrátením ústavy dal najavo, nemožno v inom, len v tom zmysle ponímať, a to tým viac, že kým bola reč latinská diplomatickou v Uhorsku, bola i náukozdelnou v školách, dedičstvo po reči latinskej však v zmysle ústavných zákonov pripadlo na reč maďarskú.

To isté vyslovila i regnikolárna komisia pre štátne a rímskokatolícke školy (viď PbV, č. 55, 56, 66), a konečne vyslovila to aj sama uhorská kráľovská námestná rada, teda mužovia, ktorých bezprostredne dôvera panovníkova povolala do námestnej rady, ktorí teda podľa najvyšších úmyslov panovníckych mali krajinu spravovať a riešiť najdôležitejšie otázky verejnej správy. Ba čo viac, konzílium vydalo nariadenie všetkým, na Slovensku nachodiacim sa direktorátom gymnaziálnym, že „maďarská reč zavedená je v každej triede za náukozdelnú a povinný predmet“, a vymenovalo na banskobystrické rímskokatolícke gymnázium takých ľudí za profesorov, ktorí po slovensky ani nevedeli.

A toto dialo sa v ten istý čas, keď panovník v odpovedi svojej 21. júla 1861, na prvú adresu snemovú danej, v tom zmysle vyslovil svoju najvyššiu vôľu, aby právo národností nemaďarských určilo sa i ohľadom objemu i ohľadom vyvinovania sa reči a národnosti, ako i vzťahom na ich pomery ku verejnej správe; dialo sa v ten čas, keď panovník v odkaze, ríšskej rade poslanom, rozpustenie uhorského snemu odôvodňuje tou príčinou, že „snem uhorský usiloval sa očistiť ústavu uhorskú od nebezpečných článkov a od nariadení oproti nemaďarským národom nespravodlivých a neznášanlivých“.

Je to vskutku záhadné, že keď panovník takto hovorí pred celým svetom vo svojich najvyšších odkazoch a diplomatických listinách, vtedy najvyšší úradníci štátni, ktorí len z osobnej dôvery panovníkovej existujú a jeho najvyššie úmysly prevádzať sú povolaní, zrovna proti vysloveným úmyslom panovníkovým všemožne utlačujú práva nemaďarských národností, ich reč z verejnosti a zo škôl vytískajú, mužov ich dôvery z úradov verejných a z výborov právomocenských odstraňujú, skrátka, všetko to konajú, aby prejavené úmysly panovníkove v protivnom zmysle boli v život uvedené.

Vlastnú príčinu protív týchto len tí môžu znať s istotou, ktorí v ten čas v politike dvora dejstvovali; ale i obďalečný pozorovateľ mohol vidieť toľko, že protivy nie sú náhodné a že nepochodia stadiaľ, akoby snáď slová panovníkove bezsilnými boli ostali na jeho radcov a prvých štátnych úradníkov. V tom ohľade máme už fakty, dosvedčujúce, že úpravy panovníkove i dvorská kancelária, i námestná rada musela poslúchať.

Faktom takým je reprezentácia biskupa Moysesa. Aby sme však reprezentáciu túto náležite oceniť znali, musíme sa nakrátko ohliadnuť po vtedajšej situácii.

Rozpustenie snemu uhorského^[310] (22. augusta 1861) vzbudilo nové nádeje, že žiadostiam nemaďarských národov bude vyhovené. Prvá i druhá adresa, ale hlavne Deákov protest, ktorým snem bol zakľúčený, podali dostatočný dôkaz toho, že jednota ríše, októbrový diplom, ústava februárová — slovom, úmysly panovníka o rekonštrukciu ríše nedajú sa vyrovnať s pretenziami^[311] Maďarstva, menovite s úplným uznaním zákonov z roku 1848, s neodvislým parlamentárnym ministerstvom v Pešti a s personálnou úniou.^[312]