ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

proti žalobe, ktorú dištrikt potiský dal zaviesť proti nemu ako dozorcovi cirkvi klenovskej.

^[593]Slávne a velebné seniorálne konzistórium!

Na žalobu, zadanú proti mne pre „poburovanie, zneužitie úradnej moci, neúctu a neposlušnosť proti vrchnostiam a ich nariadeniam a pre nepriateľské chovanie sa oproti maďarskému národu“ predkladám v nasledujúcom svoju protivetu.

Predovšetkým proti príslušnosti súdu pozdvihujem námietku na základe tých faktov, ktoré sú vypočítané v mojej apeláte, pripojenej pod H k žalobe; lebo hoci potiský evanjelický dištriktuálny konvent vo svojom pod A uzavretí, na základe nepravého dôvodu, že totiž malohontský seniorát ako žalujúca a urazená strana je vraj v tejto veci zainteresovaný, vymenoval gemerské seniorálne konzistórium za delegovaný súd, hoci generálny konvent moju pod H apelátu odmrštil, pri tom všetkom uzavretia, vynesené prostredníctvom administratívnym, nemôžu oslobodiť od zachovávania zákona súd, ktorý je prísahou zaviazaný k zachovávaniu tohože zákona, a nemôžu obmedziť sudcovské ponímanie a presvedčenie, ktoré čerpané má byť z pozitívneho zákona.

Podľa 150. § nášho cirkevného poriadku „príslušnosť seniorálneho konzistória rozprestiera sa na cirkvi, v lone tohože seniorátu sa nachádzajúce, a na ich všetkých úradníkov, a s výnimkou v § 151 obsiahnutou, i na úradníkov samého seniorátu“. § 151 ale ustanovuje, že len v takých otázkach má miesto vyslanie iného sudcu, v ktorých seniorát alebo jeho predstavenstvo je stránkou pravotnou.

Že v prítomnej otázke niet prípadu v § 151 označeného je isté, lebo malohontský seniorát alebo jeho predstavenstvo v tejto pravote nie je ani žalujúcou, ani obžalovanou stránkou; je tu teda len prípad § 150, podľa ktorého v záležitosti tejto gemerské seniorálne konzistórium nemôže byť príslušným súdom.

Tvrdenie, obsiahnuté v uzavretí pod A pripojenom, že „malohontský seniorát ako žalujúca a urazená strana mal by byť v tejto veci zainteresovaný“, odporuje skutočnosti, lebo seniorát ani nežaloval, ani ináč nie je tu zainteresovaný. Tá ale okolnosť, že pán seniorálny dozorca Béla Ruthényi udavačstvom, označeným v mojej apeláte pod H, zaviedol dôstojného pána biskupa a prostredne dištriktuálny konvent, jeho v tejto veci nečiní pravotnou stránkou.

Na základe tohoto úctive prosím slávny a velebný gemerský seniorálny súd cirkevný, aby seba na základe § 150 a 151 nášho cirkevného poriadku za nepríslušného v tejto záležitosti vyhlásil, odôvodniac to tým, aby záležitosť táto upravená bola na príslušný súd.

Touto prosbou bol by vlastne predmet tejto mojej protivety vyčerpaný. A keď pri tom všetkom reflektujem na obvinenia, v obžalobe obsiahnuté, činím to preto, lebo obvinenia tie ani na okamženie nemôžem nechať na seba bez zavrátenia.

I. Prvé obvinenie žaloby menuje sa „poburovaním“, ktoré malo by v tom záležať, že ja pri suspendovaní z úradu Karola Salvu (24. apríla 1887), počas cirkevného konventu v Klenovci, zamiešal som sa vraj medzi ženy, pred miestnosťou konventu zhromaždené, a že vraj som povedal: „Ak príde niekto, vojsko alebo iná komisia, vezmite ohrablá a metly a bite; mužovia ale nech sa nemiešajú.“

Toto potvrdzuje sa svedectvom, pod prísahou zoznaným, Sabíny Hladajovej pod E a F a Jána Hrušku pod E.

Už pri svojom vypočutí, pod E, predniesol som, že ako muž, znajúci zákon, nemohol som povedať a ani nepovedal som tak nezmyselné slová; povedal som, že Sabína Hladajová je svedok vyučený, falošný; súčasne odvolával som sa na to, že v tom množstve, ktoré ma z konventu vychádzajúceho s veľkým hlukom prijalo a obstúpilo, musí byť viac ľudí, ktorí moje slová počuli a o skutočnom stave vecí svedčiť môžu. Navzdor tejto mojej zákonnej a meritórnej námietke Sabína Vladajová a či Hladajová bola ako svedok sprisahaná.

Svedectvo však Sabíny Vladajovej a či Hladajovej oslabuje tá okolnosť, že spomedzi svedkov, ktorí ma 24. apríla 1887 z konventu vychádzajúceho obklopili a pod F boli vypočutí, takéto slová odo mňa nepočul ani jeden; ba zničujú práve tože svedectvo a osvedčenie, pod č. 1, svedkov, ktorí majú bezprostrednú známosť o stave veci; ďalej vysvedčenie pod č. 2, vystavené od početných klenovských presbyterov o charaktere a minulosti Sabíny Hladajovej, a konečne trestný výrok č. 3, vynesený od rimavskosobotského okresného súdu proti Sabíne Hladajovej.

Z týchto dokumentov vysvitá, že Sabína Hladajová, ktorá sama seba pred slúžnym, v zápisnici pod F, Sabínou Koreňovou, manželkou Lámerovou, v zápisnici pod E ale Sabínou Hladajovou, manželkou Jána Lámera pod prísahou menuje, je nie manželkou Jána Lámera, lebo toho zákonná manželka Mária Pavlíková žije, ale len jeho súložnicou; ďalej vysvitá, že podobný nemravný život i predtým viedla, známa je ako jazyčná, preluhaná, padlá osoba; vysvitá i to, že táto sprisahaná svedkyňa i v zápisnici pod E luhala, keď udala, že ešte nebola trestaná, a pozornosť zasluhuje i to, že Sabína Hladajová, v zápisnici pod E, pod prísahou — falošne vydala sa za evanjeličku, kdežto podľa výroku okresného súdu pod č. 3, ale i podľa zoznamu presbyterov pod č. 2 a podľa všeobecnej vedomosti nie je evanjeličkou, ale rímskokatolíčkou. Podľa všetkého toho jej prísaha nemá mať platnosti.

Ale svedectvo Sabíny Hladajovej je falošné i v inom smere. Ona totiž, v zápisnici pod E, pod prísahou zoznáva, že slová, ktoré mi privlastňuje, počuli aj zomrelé už Emília Zúriková, manželka Jána Štefanku, a Zuzana Černáková, manželka Jána Struhára, a že zoznali to i na inkvizícii, prevedenej skoro zatým skrze slúžneho, pána Gustáva Kubinyiho.

Keď ale nahliadneme do vyšetrovacej zápisnice, pod F, vzatej už od pána slúžneho Kubinyiho 29. apríla 1887, vidíme, že Emília Zúriková nič nevedela a nič nesvedčila ohľadom na tie slová, ktoré sa mi privlastňujú; Zuzana Černáková ale práve tajila, že by udané slová bola počula odo mňa!

Jest ešte svedok, na ktorého prísahou potvrdené svedectvo kladie sa váha vzhľadom na obvinu z „poburovania“. A to je Ján Húska, lepšie Hruška, klenovský richtár, ten istý, ktorý bez všetkého pravého základu, podľa F, vystúpil proti mne ako žalobník a udavač, a ako taký prítomný bol i pri vyšetrovaní pod F. Tento človek, v zápisnici pod E, svedčí pod prísahou, že vzbura v Klenovci 2. júla 1888 spôsobená bola len od takých, čo k tomu najímali a podnecovali; a že takým najímateľom a podnecovateľom som ja bol, to zná odtiaľ, lebo že po konvente 24. apríla 1887 ženám húfne zhromaždeným od slova do slova toto som povedal: „Ženičky, ja vám už nemôžem pomôcť; ale ak niekto príde, nech to bude vojsko alebo iná komisia, pochyťte ohrablá a metly a vybite ich,“ atď. Dokladá i to, že on tieto slová nepočul, ale vie, že sa tak stalo, lebo pri vyšetrovaní, ktoré krátko po tomto konvente v jeho (totiž udavačovej) prítomnosti pán slúžny Kubinyi previedol, Sabína Hladajová, vydatá za Jánom Lámerom, Zuzana Černáková, vydatá Struhárová, a Emília Zúriková, vydatá Štefanková, rozhodne vraj to svedčili, že som hore uvedenými slovami ženy búril.

Nakoľko je falošné toto svedectvo menovite ohľadom spomenutého zoznania Emílie Zúrikovej a Zuzany Černákovej, to dokázal som už vyššie pri Sabíne Hladajovej a dokazuje to zápisnica, pod F, od slúžneho vzatá. A ak Ján Hruška len zoznanie udaných už troch svedkov — z ktorých zoznanie dvoch podvracia zoznanie tretieho — vstave je predniesť ako základ toho, že on vie, že vzburu z 2. júla 1888 ja som objednal, teda je toto jeho udavačstvo ničím iným ako nízkym utŕhačstvom, lebo medzi udalosťami 24. apríla 1887 a 2. júla 1888 niet „causalis nexus“, niet súvisu.

Nápadné je i to, že medzi svedectvom udavača a žalobníka richtára Jána Hrušku a súložnice jeho hajdúcha, totiž Sabíny Hladajovej, je taký súhlas, akoby ozaj obe svedectvá z vnuknutia jedného a toho istého „spiritus familiaris“ pochodili.

Pri mojom vypočutí, pod E, označil som Sabínu Hladajovú ako falošného, viery nehodného svedka; ale vyšetrujúca komisia odvrhnúc moju zákonnú námietku, lebo vraj uráža Sabínu Hladajovú, moju poznámku nie mojimi slovami, ale svojimi slovami vniesla do zápisnice, a tak i tohoto svedka, i Jána Hrušku sprisahala. Akže teda slávne a velebné gemerské seniorálne konzistórium uzná sa za príslušný súd v tejto záležitosti, teda nestranne (érdektelenül) musí súdiť o pravosti, alebo nepravosti toho svojho skutku, podľa ktorého sprisahalo svedka, proti ktorému ako falošnému bola učinená námietka a ktorý v udanom už ako taký je i dosvedčený.

Viem ja, že podľa 173. § nášho cirkevného poriadku cirkevný súd neodvisle od pokračovania stránok stopuje pravý stav veci (teda môže doplniť jednu alebo druhú stránku a podľa svojho najlepšieho presvedčenia slobodne vysloviť môže výrok, následkom toho nie je viazaný dôkazmi stránok — autodafé), ale i to viem, že zákon neoslobodil cirkevný súd od zachovávania pravidiel zdravej, zo skutočných faktov vyplývajúcej logiky a následkom toho môže sa úfať, že na základe mojich dôvodov, prednesených pod 1, 2, 3 — nech ktokoľvek súdi v tejto záležitosti — oslobodený budem spod obžaloby pre „poburovanie“.

II. Obvinený som zo „zneužitia úradnej moci“, ktoré spáchal som údajne tým, že som prosbu a prípis, pod G, mnou vypracovaný,^[594] nátlakom inšpektorskej hodnosti na konvente 28. augusta 1887 dal prijať za uzavretie cirkvi, a tak že som vraj obmedzil slobodu cirkevníkov, aby svoju vôľu slobodne mohli prejaviť.

To už ale absolútne nestojí. Konvent zo dňa 28. augusta 1887 nezvolal som ja, ale bez môjho vedomia pán farár Pavel Reguly,^[595] a ja som bol o ňom, podľa prílohy č. 4, len dňom vopred, t. j. 27. augusta uvedomený. Dozvediac sa o predmete porady, rozumie sa, že som ho preštudoval a podľa svojho najlepšieho vedomia vyhotovil som si ako návrh tie punkty, ktoré tvoria obsah reprezentácie pod G. A toto bolo i povinnosťou mojou, lebo obrancom urazených práv autonómneho cirkevného sboru ja som bol podľa svojho úradu. Na konvente ale, keď som svoj návrh prečítal, pri každom bode opýtal som sa spolupredsedu, pána Pavla Regulyho, či je tak, či je pravda, čo sa prečítalo; a on z bodu na bod s „áno“ odpovedal, svoj súhlas prejavil; okrem toho i viacej údov cirkvi urobili súhlasné a odobrujúce poznámky; len tak bol návrh jednohlasne povýšený na uzavretie cirkevné a podpísaný bol predovšetkým od pána P. Regulyho a presbyterov. Ešte i pán Max Scholtz, hoci ho na to nikto nevyzval, dobrovoľne podpísal spolu so stodevätnástimi údmi cirkvi. (Viď prílohy č. 5 a 6.)

Že by takéto lojálne a zákonné pokračovanie malo byť zneužitím úradnej moci — je nemožné.

A medzitým reprezentácia pod G je mojou len ako návrh; ako uzavretie je vlastníctvom autonómneho cirkevného sboru. Ten cirkevný sbor nikdy nepotvrdil, že by ho bol ktokoľvek nútil na jeho prijatie, a tak žaloba, v tomto bode proti mne pozdvihnutá, nemá žiadneho základu.

Ani len v policajnom štáte nie je obyčajou zabraňovať autonómnemu sboru, aby svoje zákonné, v zhromaždení vyslovené uzavretie uverejnil, keď z akejkoľvek príčiny uzná to za potrebné. A je to prazvláštne ponímanie, ak pre také uzavretie na zodpovednosť sa berie a obviňuje nie autonómny sbor, ktorý ho jednohlasne vyslovil, ale jednotlivý úd tohože sboru.

III. bod obžaloby tvorí obsah reprezentácie pod G, ktorej jedna čiastka v obžalobe je citovaná. Na základe toho obžalovaný som zo „spáchania neúcty a neposlušnosti oproti zákonu, zákonnému uzavretiu a vyššej cirkevnej vrchnosti a skrze to všetko zo spáchania poburovania v tomto smere“. Že podľa ktorého zákona pre toto ma žalujú, žaloba nehovorí.

Základné posúdenie tejto obžaloby závisí od zásadného riešenia tej otázky, že keď v ústavnej krajine niektoré vierovyznanie prijaté a ako verejná cirkev uzákonené je na základe svojich článkov viery a pozitívnej cirkevnej náuky, či veriaci takejto cirkvi majú právo jednotlive alebo hromadne pridŕžať sa verejných článkov viery a pozitívneho učenia svojej cirkvi, či majú právo požadovať, aby tieže články od každého v úcte boli držané a — ak by administratívne cirkevné fóra doniesli také uzavretia, ktoré sa zrejme protivia základným článkom viery a pozitívnemu učeniu tejže cirkvi — či majú právo jednotlive, alebo hromadne (ako sbor) proti tomu sa brániť a vypovedať, že ich také uzavretia proti ich viere a náboženstvu k ničomu nezaväzujú?

Každý pravý úd našej cirkvi, na základe zrejmých slov našich článkov viery a učenia, odpovedať môže na túto otázku len s rozhodným „áno“.

A to tým viac, lebo naša cirkev v drahej našej vlasti nebola od zákonodarstva uznaná a inartikulovaná na základe snáď nejakého skutku milosti alebo cestou naoktrojovania, ale po dlhom, cez storočia trvavšom kvasení, po ťažkých bojoch a s nimi spojenom mučeníctve uznaná bola na základe svojich verejných článkov viery a pozitívneho učenia po viac medzinárodných zmluvách a pokojoch. A 26. zákonný článok z roku 1791, ktorý uznal kánony našej cirkvi, a tak jej pozitívne učenie za zákonnú moc majúce, vyslovil súčasne i to, že tieto kánony ani meniť, ani miesto nich nové tvoriť neslobodno inou, jedine tou cestou, ktorá je v zákone ustanovená. U nás je teda pridŕžanie sa základných článkov viery a pozitívneho učenia cirkvi, ako i odvrhnutie nápadov, činených proti týmže článkom, nielen cirkevným, ale súčasne eminentným občianskym právom, ktoré rešpektovať je vlasteneckou povinnosťou každého opravdivého vlastenca!

Máme precedensy a konkrétne prípady, ktoré nepochybným činia zákonné používanie tohoto práva. Nespomeniem prípad odvolaného patentu, ktorý ináč ani nezadieral do článkov viery a učenia cirkvi našej, ale len do autonómnych, krajinským zákonom zabezpečených jej práv, lež spomeniem ministerský rozkaz nebohého ministra kultu a osvety, pána Treforta, ktorým rozkázané bolo všetkým cirkvám, a tak i obom evanjelickým, aby zasvätili sviatok Štefana kráľa ako cirkevný sviatok s riadnymi cirkevnými obradmi. Rozpomínam sa so žiaľom, že mnohí z našich farárov už hotoví boli poslúchnuť tento rozkaz, keď naši bratia helvétskeho vyznania jednoducho vyslovili: „Nemôžeme to urobiť, lebo sa to protiví našej viere a nášmu náboženstvu.“ A čo urobil minister? Nasledovalo staré pravidlo, že veru „sapientis est consilium mutare in melius“ a zákonné právo evanjelických cirkví ostalo nenaštrbené.

Ozaj, čo prekáža náčelným mužom našej cirkvi, aby nasledovali v daných analogických prípadoch toto pravidlo a dobrý príklad ministrov?

Prechodím teraz už k otázke, či 12. bod zápisnice dištriktuálneho potiského konventu z roku 1882 a (kedže ten bod bol len do času, totiž do zakročenia generálneho konventu platný) 5. bod generálneho konventu z roku 1882 a v ňom obsiahnuté uzavretie, spomenuté v reprezentácii pod G, a v obžalobe v 3. punkte, stojí v protive s článkami viery a pozitívnym učením cirkvi našej, a tak s právom údov cirkvi zákonom zabezpečeným, alebo nie? A na toto podľa svojho, z učenia cirkvi našej a zo života čerpaného presvedčenia rozhodne odpovedám, že áno, udané už uzavretia stoja v nevyrovnateľnej protive s našimi článkami viery, s pozitívnym učením cirkvi a so zákonným právom veriacich a že hlboko urážajú náboženský cit veľkej časti veriacich, ktoré znajú obsah týchže uzavretí.

Viďme bližšie teoreticky i prakticky tieto uzavretia, ako aj ich v skutočnom živote upotrebenie a následky.

V uzavretiach týchto cirkev oproti vlastnej svojej božskej misii nadvrhuje sa ako svetská moc, zaoberajúc sa otázkou moci, to jest s panslavizmom, a to si za cieľ predkladajúc, aby proti tým, ktorí v službe panslavizmu stoja, podporovala svetské vrchnosti, po prípade aby ich pomoc upotrebila; a aby rozširovanie protimaďarského slovenského ducha na každý spôsob mohla prekaziť, vyhlásila za kanonickú chybu to, ak niekto slovom alebo skutkom prejaví, že je nepriateľom maďarského národa a maďarských národných snáh. Takí jednotlivci nielenže majú byť odstránení zo všetkých cirkevných úradov, ale ešte i ich nevinné dietky vytvorené sú z dobrodení cirkvi a jej škôl.

A keďže svetský, jedine kompetentný zákonodarca neustálil pochop panslavizmu, preto sa náš cirkevný generálny konvent vo svojom známom 5. punkte podoberá, aby nahradil toto zameškanie svetského zákonodarcu, keď vyslovuje, že „dokázaný panslavizmus je to, keď niekto slovom alebo skutkom prejaví, že je nepriateľom maďarského národa a maďarských národných snáh“.

Kto je nepriateľom maďarského národa (rozumiem národ, označený v 44. zákonnom článku z roku 1868), ten keď je občanom tejto vlasti, patrí pred svetský, v mene Jeho Veličenstva kráľa súdiaci súd, nie pre panslavizmus, ale podľa povahy svojho činu pre cele iný zločin; s tým teda nemá starosť ani cirkev ani cirkevný súd, lebo tú náuku, akoby zákonodarná moc cirkvi stála nad každým svetským zákonodarstvom, reformácia dávno zavrhla.

„Maďarské národné snahy“ je pojem tak široký a neurčitý, že do neho zmestiť sa môžu tie najprotivnejšie, protizákonné i lojálne skutky.

Predne nečiní sa rozdiel medzi zákonnými a protizákonnými maďarskými národnými snahami, a tak môže sa ľahko stať, že podľa tohoto 5. bodu pre „dokázaný panslavizmus“ museli by odsúdiť i takého, kto ako dobrý vlastenec a ctiteľ zákonov bol by nepriateľom protizákonných maďarských národných snáh. Ďalej známe, že germanizujúci Schulverein^[596] podľa svojho známeho programu sleduje ašpirácie, protivné maďarským národným snahám; podľa toho v zmysle uzavretia generálneho konventu Schulverein má sa považovať za dokázaný panslavizmus. Poďme ešte ďalej:

Pred pár rokmi počas rusko-tureckej vojny nielen vo verejnej mienke, ale i na krajinskom sneme prejavená jedna maďarská národná snaha v tom záležala, aby integrita tureckej ríše bola zachovaná (viď pravotu Miletićovu^[597]); druhá proti tomu ta smerovala, aby dve provincie tureckej ríše boli v náš prospech odňaté; táto posledná dosiahla väčšinu i na krajinskom sneme.

Ktorá spomedzi týchto dvoch protivných maďarských národných snáh má sa považovať za dokázaný panslavizmus, to by mohli povedať pôvodcovia 5. punktu, ktorých kodifikátorskú dôkladnosť dostatočne objasňuje týchto niekoľko prednesených konkrétnych príkladov.

A toto potom má byť zákonným pravidlom, podľa ktorého má byť naša evanjelická cirkev v konaní svojej božskej misie spravovaná, v jej lone viera, nábožnosť, mravnosť, primeraná kresťanskému učeniu, pestovaná, v úradoch i mimo nich poriadok a disciplína udržovaná a v daných prípadoch súdená a opravovaná!

Naproti tomuto ja a so mnou mnohí toho sme presvedčenia, že najvyšším zákonom našej cirkvi je sväté učenie Pána nášho Ježiša Krista, ktoré je obsiahnuté v Novom zákone a v Augsburskom vyznaní i v ostatných symbolických knihách, povstalých a založených na základe tohože Nového zákona. A najvyšším prikázaním tohoto zákona je láska k Bohu a k blížnym. Preto i naša cirkev veľmi trefne menuje sa cirkvou kresťanskej lásky.

A tomuto najvyššiemu zákonu našej cirkvi akože zodpovedá uzavretie, obsiahnuté v udaných bodoch dištriktuálneho a generálneho konventu, hľadiac na jeho upotrebenie v praktickom živote? Tak, že v odpore s týmto najvyšším zákonom uvádza do života prenasledovanie veriacich národnosti slovenskej tým spôsobom, že pod titulom bližšie neurčeného „protimaďarského slovenského ducha“ alebo panslavizmu konfiškuje občianske práva svojich veriacich, ktoré sú im ako občanom ústavnej krajiny zabezpečené sakcionovanými krajinskými zákonami, menovite národnostným (1868: 44. čl.) a tlačovým (1848: 18. čl.); ich za také občianske činy, ktoré sú v zmysle občianskych zákonov oprávnené a zákonné a neodporujú ani cirkevnému učeniu, ani úradným povinnostiam, trestne stíha, úradu, chleba zbavuje, skrze to k vysťahovaniu z milovanej vlasti núti a tým všetkým nielenže stavia sa nad pripomenuté zákony krajinské, ale i do protivy prichádza s vlastným svojím učením, áno ešte i s utvoreným nedávno cirkevným poriadkom. (Viď Augsburské vyznanie, Caput XVI. De Rebus Civilibus: „Itaque necessario debent christiani obedire magistratibus suis et legibus; nisi cum jubent peccare, tunc enim magis debent obedire Deo quam hominibus.“^[598] Nášho cirkevného poriadku, § 149: „Proti cirkevnému úradníkovi má miesto disciplinárne zakročenie: c) ak svetský trestný súd právoplatne nariadil proti nemu pre nejaký zločin alebo priestupok trestné vyšetrovanie.“)

Vedel by som predniesť konkrétne prípady, podľa ktorých na základe udaných punktov mužovia bezúhonne mravní, vzdelaní, u ľudu obľúbení, úradné povinnosti verne, ba výtečne konajúci, dobrí patrioti zbavení boli úradu a chleba pre protimaďarského slovenského ducha a pre panslavizmus za to, že v medziach tlačového zákona vyvinuli činnosť na poli slovenskej literatúry a verejne priznávali sa ku svojej slovenskej národnosti; áno vedel by som predniesť i také konkrétne prípady, že takíto v cirkevnom i politickom ohľade bezúhonní, u ľudu obľúbení mužovia, hoci v národnom ohľade ničím nevynikli, vytvorení boli z kandidácie na cirkevné úrady, a to nie disciplinárnou, ale administratívnou cestou podľa toho „sic volo, sic jubeo“ len preto, lebo niektorému konkurentovi zišlo na um denuncovať ich ako panslávov.

A aký následok donáša so sebou aplikovanie v praktickom živote uzavretí, obsiahnutých v punktoch spomenutých? Odvolávam sa v tomto ohľade na ten pasus svojej interpelácie, pod číslom 7 na malohontskom seniorálnom konvente tento rok prednesenej, v ktorom v krátkosti líči sa výjav, že keď pán Ján Liszkay pred zhromaždeným klenovským ľudom na tú otázku, „prečo bol odsúdený Salva na stratu úradu“, odpovedal, že veru pre panslavizmus — vtedy ľud šomrajúc odvetil: „Čože je to ten panslavizmus? Však áno to, že sme my Slováci a že i pán Salva je Slovák.“

Bedlivý a súdny pozorovateľ v tomto výjave vidí zrejmý dôkaz toho, že ľud začína sa stotožňovať s panslavizmom; lebo ľud nerozumie politickému zmyslu panslavizmu, ani sa oň nestará; on vidí, že jeho miláčkov, ktorí pravou kresťanskou láskou k nemu sa vinú, s jeho záujmami sa stotožňujú, v jeho bôľoch, žiaľoch i radostiach s ním sa zdieľajú, na jeho blahu, duševnom vzdelaní a pokroku bezžistne pracujú a v každom ohľade príkladne žijú, pre panslavizmus z jeho kruhu a lona odnímajú a ako nejakých zločincov vyháňajú; z takýchto skúseností utvorí si potom pochop, čo je to teda panslavizmus, a tak si myslí, že to musí byť niečo takého, čo zodpovedá jeho duševným i hmotným záujmom a čím môže sa jeho blaho dosiahnuť! Toto by teda bol jeden následok uzavretí, obsiahnutých v otáznych bodoch 12 a 5.

Druhý, tiež do očú bijúci následok je, že nakoľko prenasledovanie pre panslavizmus spojuje sa s menom maďarského národa a maďarskej štátnej idey, v duši ľudu vzbudzuje sa antipatia a nenávisť proti maďarskému menu a skrze to tá intencia zákonného článku 44 z roku 1868, že všetci občania tejto vlasti bez rozdielu národnosti, náboženstva a rodu tvoriť majú jeden politický uhorský národ, vo svojej podstate býva podkopávaná a otravovaná.

Z tejto logiky faktov teda vyplýva, že tí, ktorí žiadajú udržanie uzavretí bodov 12 a 5, žiadajú spolu i následky z nich plynúce.

Len slepci a ich nasledovníci nevidia, že každý prenasledovateľ je rozširovateľom panslavizmu.

Je pravda, že ľahtikárske posmeškovanie s panslavizmom nie v našej cirkvi sa započalo, ale na poli života politického, kde i teraz panuje. Fakt je, že i Jeho Excelencia pán ministerský preseda dostal titul pansláva, keď nechcel nariadiť maďarské vedenie cirkevných matrík v protive so sankcionovaným krajinským zákonom; a nie je ešte ani rok tomu, čo katolícky prímas krajiny verejne za pansláva bol vykričaný preto, že pod jeho ochranou stojaci svätovojtešský spolok slovenské modlitebné knižky vydal; krajinský vyslanec Mocsáry preto avanžiroval za pansláva, že pozdvihol slovo proti národnej neznášanlivosti a za uctenie zákonných práv národnosti; takto rok pán biskup Szeberényi po novinách roznášaný bol ako tajný pansláv preto, že dal štipendium slovenskému učiteľovi.

Dosť toľko, aby konštatovaná bola vnútorná cena mena „pansláv“ v našej cirkvi. Ostatne to ani nie je potrebné, lebo podľa článkov viery a pozitívneho učenia našej cirkvi Kristus Pán práve tak zomrel za panslávov, nech sú oni predsedovia ministerstiev, prímasi alebo iní chudobnejší smrteľníci, ako za nepanslávov; a panslávi ospravedlnení bývajú z viery v Jezu Krista práve tak ako nepanslávi. Veď čože povedal s celým oduševnením Peter apoštol k rímskemu, teda góim — stotníkovi Kornéliovi? Však ver to: „V pravde sem shledal, že Bůh není přijímač osob; ale v každém národu, kdož se ho bojí a činí spravedlnost, příjemný jest jemu.“ (Skutky apoštolské, 10; zrovnaj i Pavla apoštola k Rimanom 10, 12.)

V reprezentácii klenovskej cele správne je povedané, že naša evanjelická cirkev nie je, ani nemôže byť nepriateľom niektorého národa alebo kresťanského štátu, lebo v zmysle svojej božskej misie povolaná je zhromaždiť vo svojom lone vierou v Ježiša Krista všetky národy; naša cirkev je univerzálna kresťanská cirkev a práve zato nemôže byť pretvorená — podľa príkladu židovského talmudu — na paládium jedného vyvoleného národa.

Toto je v zmysle našej vierouky cele správne tvrdenie, oproti ktorému spomenuté uzavretie 12. a 5. bodu práve k takémuto pretvoreniu vedú.

Čože iné má znamenať tá veta spomenutých bodov, že „k zastupovaniu farárskeho, učiteľského a inšpektorského úradu úplná znalosť maďarského jazyka je nezbytná požiadavkou (elengedhetlen kellék), a že na pestovanie záujmov maďarského jazyka cirkevní služobníci a úradníci majú byť úradne zaviazaní“? Prečo nerozšírili toto pravidlo i na slovenskú a nemeckú reč, veď však naša cirkev, čo do počtu údov, je temer z deväť desatín slovenská a nemecká, záleží málo viac než z jednej desatiny z maďarských cirkevných sborov, a povolaná je nielen medzi Maďarmi, ale i medzi Slovákmi a Nemcami rozširovať kráľovstvo božie!

Čo iného má znamenať tá čiastka spomínaných uzavretí, ktorá vyslovuje, že „tí, ktorí trebárs i ako žiaci kompromitovali sa protimaďarskými agitáciami, nemôžu byť v cirkvi ani farármi, ani inšpektormi, ani učiteľmi, keby aj ináč na to spôsobní boli“? Preto nerozprestrelo sa toto nariadenie i na tých, ktorí sa kompromitovali agitáciami proti slovenskej a nemeckej národnosti, veď však naša cirkev nemôže vytvoriť zo svojho lona zásadu: „Quod uni justum, alteri aequum!“^[599] A čo má znamenať tá veta spomenutých uzavretí, že „ešte i deti rodičov, kompromitovaných protimaďarskými agitáciami, keď študujú, nemôžu byť zúčastnení v žiadnom dobrodení ani cirkevnom ani školskom“? Tu teda ešte i nevinné deti nakladá prenasledovať evanjelická cirkev, kdežto na základe Písma urážku vdov, sirôt a nevinných vradila medzi hriechy do neba volajúce! Či je možné, aby sa k páchaniu takého hriechu vlastnými svojimi orgánmi zaviazala!?

Do takýchto krajností a do protirečenia so samou sebou neupadla by naša cirkev, keby pred očima majúc božskú misiu, ktorou povolaná je kráľovstvo božie šíriť medzi všetkými národmi a národnosťami, neponižovala sa za nástroj prenasledovania niektorej národnosti.

Už vyššie podotkol som, že evanjelická cirkev nemá nič s panslavizmom; lebo v bársakom zmysle vezmeme toto pomenovanie, toľko je isté, že ono nevzťahuje sa na božské večné pravdy ani na učenie cirkvi našej, ale na svetské politické, národnostné záujmy a programy, o ktorých svetská moc, ale nie cirkev stanoví zákony. Cirkev preto nie, lebo vlastným vierovyznaním a pozitívnym učením má zabránené, aby vo veciach svetských už či zákonodarnú alebo súdobnú moc vykonávala.

Nie ja hovorím toto, ale hovorí to augsburské naše vyznanie, keď v článku XXVIII. Abus. VII. „De potestate ecclesiastica“ zreteľne nakladá: „Non igitur commiscendae sunt potestates ecclesiastica et civilis. Ecclesiastica suum mandatum habet evangelii docendi et administrandi sacramenta. Non irrumpat in alienum officium, non transferat regna mundi, non abroget leges magistratuum, non tollat legitimam obedientiam — sicut Christus: Regnum meum non est de hoc mundo“ atď. (A tak nemá sa miešať moc cirkevná so svetskou. Moc cirkevná má rozkaz od Boha učiť evajelium a prisluhovať sviatosti. Nech teda nesiaha do cudzieho úradu, nech kráľovstvá sveta neprenáša, nech zákony vrchnosti neruší, zákonnú poslušnosť nevyzdvihuje — ako Kristus hovorí: Království mé není z tohoto světa.)

A keby predsa biskupi (u nás cirkevné administratívne fóra, kam i konventy patria) konali proti tomuto rozkazu, teda ten istý článok hovorí: „Quorum cum aliquid contra evangelium docent aut statuunt, tunc habent ecclesiae mandatum Dei, quod obedientiam prehibet.“ (Keď ale učia alebo ustanovujú niečo proti evanjeliu, tu majú cirkvi rozkaz boží, ktorý zakazuje poslušnosť.)

Opätuje toto i druhá naša symbolická kniha, t. j. Obrana augsburského vyznania,^[600] keď „De potestate ecclesiastica“ to nakladá: „Obedite praepositis vestris; haec sententia respicit obedientiam ergo evangelium; non enim constituit Christus regnum episcopis contra evangelium, nec debent episcopi traditiones extra evangelium condere; idque dum fecerint, obedientia prohibetur.“ (Poslúchajte svojich predstavených; ale výpoveď táto vzťahuje sa na poslušenstvo oproti evanjeliu, lebo neustanovil Kristus vládu biskupov — u nás administratívnych medzítok — mimo evanjelia; ani nesmú biskupi uvádzať ustanovenia proti evanjeliu a keby to činili, nemajú byť poslúchaní.)

Koho teda máme poslúchať? Naše augsburské vyznanie a symbolické knihy, na zachovávanie ktorých naši farári pri posviacke prísahou sa zaväzujú a ktoré všetkých údov cirkvi rovnako viažu, a či tie často spomínané uzavretia bodov 12 a 5, protiviace sa článkom nášho vyznania a evanjelia? Lebo už len ani svetskí, ani kňazi nemôžu mať tak široké svedomie, aby naraz obom protivám mohli dokazovať poslušnosť!

Ja som verný svojej cirkvi, jej vieroučenia sa pridŕžam, preto mojím presvedčením nemôže byť iné ako to, že uzavretie, obsiahnuté v 12., poťažne 5. bode proti viere našej, náboženstvu, svedomiu nášmu, k ničomu nás nezaväzuje!

Otvorené vyslovenie tohoto nie je poburovaním ani neposlušnosťou, lebo kto pridŕža sa zákonných článkov svojej cirkvi a bráni sa proti ich napádaniu, ten nebúri, ale na zákonnej pôde stojac, používa svojho práva zákonnej sebaobrany, ktoré právo zabezpečujú mu i učenie cirkevné, i zákon krajinský.

Preto i ja stojím na zákonnej pôde a používam zákonné právo, keď protestujem proti tomu, aby oné uzavretia aplikované boli na moje cirkevné účinkovanie; protestujem, ohradzujem sa proti nim, ako protestovať musel by som vtedy, keby niekto posudzovať chcel moje cirkevné účinkovanie podľa ustanovení tureckého alkoránu alebo židovského talmudu.

A keby v zmenených politických pomeroch, pod jemným tlakom vysokej vlády, náš generálny konvent, odvolávajúc sa na 12. a 5. bod ako na precedensy, uzavrel napríklad, že protivládne politické programy cirkev bude stíhať a že bude anatemizovať tých, ktorí sa kompromitovali protiagitáciami programu vysokej vlády — ešte i s ich deťmi, ozaj, čože povedali by sme na to? Všakver to, čo hovorí klenovská reprezentácia. Všakver protestovali by sme proti tomu, aby sa cirkev miešala do otázok, ktoré do cirkvi nepatria.

A ak by sme dovolili, aby naše najvyššie administratívne cirkevné fóra donášali uzavretia, protivné učeniu cirkvi, vtedy nie je vytvorená možnosť, že z istej plauzibilnej príčiny miesto jednoženstva uviedli by sme mnohoženstvo, a že dosť ľahko v lone našej cirkvi utvorila by sa nová mormonská sekta, ktorá uzurpovala by si slávne historické meno a zákonné práva cirkvi našej.

Naše teda články viery, naše učenie musia byť bez ujmy a poškvrny zachované proti každému, i proti vlastným našim krehkostiam, lebo ináč nezastavíme sa na naklonenej ploche započatého úpadku.

Keď obzrieme sa do minulosti vlasti i cirkvi našej, vidíme, že naši predkovia vedeli zachrániť bez úrazu a bez premeny články viery našej nielen proti ministerským prípisom (ako to dištriktuálny konvent z roku 1882 vo svojom 12. bode činí), ale i proti skutočným zákonom krajinským, menovite proti 54. článku z roku 1523 — „ut omnes Lutherani capite plectantur“;^[601] 4. článku z roku 1525 — „Lutherani habere extirpantur, comburantur“;^[602] a proti článkom, tieto zákony potvrdzujúcim, počnúc od 22. článku z roku 1604 až po leopoldovskú explanáciu z roku 1691, áno ešte i zatým proti zákonom, zničujúcim alebo obmedzujúcim slobodu náboženskú.

Vidíme ďalej, že v tie časy hrdinskí vyznavači evanjelia, keď pre svoju vernosť k evanjelickej cirkvi z urážky Veličenstva, z vlastizrady obžalovaní, z cirkvi vyhnaní, na galeje odsúdení boli, áno i mučeníctvo podstupovali, práve svojou stálosťou vo viere udržali v ľude, bez duchovných pastierov zanechanom, semeno viery a vernosť k cirkvi evanjelickej. Bez tejto stálosti a z nej vyplývajúcej mravnej sily sotva by bolo roku 1791 čo inartikulovať.

Hovorí sa, že najvyššie cirkevné medzítka administratívne musia mať takú moc, aby ustanovili na poli vnútornej cirkevnej administrácie poriadky, ktoré doniesli by cirkev do súhlasu so štátom, ju ochraňujúcim. Tak je bez všetkej pochyby. Ale len vtedy, ak tieže poriadky vynášajú sa v rámci cirkevného učenia a nie proti cirkevnému učeniu.

Veď však, ako už bolo podotknuté, naša cirkev je univerzálnou kresťanskou cirkvou a ako taká veľmi dobre môže sa zniesť s kresťanskými záujmami každého kresťanského štátu, a história svedčí, že naša evanjelická cirkev, hoci nebolo uzavretí 12. a 5. bodu, za ústavnú neodvislosť uhorského štátu, za jeho bezpečnosť, za jeho hmotný a menovite duševný pokrok a rozkvet viac činila, trpela, obetovala než, v pomere k počtu svojich údov, ktorákoľvek iná cirkev. Ale ustanovenia, ktoré protivili by sa jej vieroučeniu a ktoré učinili by ju policajným medzníkom svetskej moci, nemôže vynášať, lebo tým zaprela by svoju božskú misiu a tak sama seba.

A niečo takého dnešný štát, ktorý oslobodil sa od jarma „panujúceho náboženstva“, nemôže na žiaden spôsob žiadať, ale ani nežiada. Lebo keď našu cirkev na základe jej článkov viery medzi svoje krajinské zákony inartikuloval, tým samým zabezpečil jej existenciu a jej účinkovanie v zmysle týchže článkov viery.

Predmet žaloby, obsiahnutý vo štvrtom bode obžaloby, je chybne udaný. Skutočný stav veci vysvitá z osvedčenia, pod č. 8 pripojeného, a z interpelácie pod č. 7. Podľa týchto dokumentov nestojí, že by som ja bol navrhoval vydať učiteľský byt do prenájmu odsúdenému Karolovi Salvovi; veď však K. Salva býval v tom čase stále v Chorvátsku na učenstve kníhtlačiarskom. Oproti tomu pravda je, že na žiadosť manželky Salvovej, vtedy práve na lôžko pútanej, pán farár Pavel Reguly dovolil, aby pani Salvová podržala na krátky čas učiteľský byt titulom prenájmu; a keď mne toto cirkevný kurátor oznámil, i ja upravil som ho, aby školský byt s porozumením presbytéria vydal do árendy pani Salvovej, ako osobitnej právnej osobe, do tých čias, kým cirkev nebude potrebovať tento byt na svoje ciele. Tým chceli sme práve to docieliť, aby súdobný výrok, že Salva má byť z učiteľskej stanice odstránený, exekvoval sa bez demonštrácie prenajatím školského bytu Salvovej manželke.

Že tento môj zámer bol správny a dobrý, ukázal následok, to rozhorčenie totiž, ktoré pán seniorálny inšpektor Rutényi vyvolal v ľude klenovskom svojím hrdinstvom proti bezbranným, keď rozkázal, aby sa pani Salvová zo školského bytu vypratala. Moje pokračovanie teda neobsahuje neúctu proti cirkevnej vrchnosti.

Ohľadom na 5. punkt žaloby predovšetkým poznamenávam, že Ján Moncoľ, cirkevný kurátor, v zápisnici pod E, na otázku, „či je pravda, že proti výroku generálneho konzistória s prosbou o vypočutie svedkov vyslanstvo bolo v Budínpešti u ministerského predsedu K. Tiszu“, odpovedal „áno“, kdežto na konci svojho svedectva dokladá, že u ministerského predsedu boli s prosbou o podporovanie nie po generálnom, ale po dištriktuálnom súdobnom výroku. Táto jeho posledná poznámka protirečí odpovedi, ktorú dal na prvú otázku, a keby tohoto svedka vyšetrujúca komisia opýtala sa bola, aké vypočutie svedkov, alebo akú podporu boli prosiť u ministerského predsedu a odkiaľ toto zná, teda bol by dal pravdepodobne iné objasnenie a nie to, ktoré možno vyčítať z jeho udania pod E. Ja aspoň o nejakej prosbe o vypočutí svedkov alebo o podporovaní ničoho neznám; veď však mám predsa toľko náhľadu, že bol by som vedel poučiť pána kurátora Moncoľa o tom, že takáto prosba je nemiestna.

Vec sa má skutočne takto: K. Salva apeloval proti výroku dištriktuálneho konzistória na generálne konzistórium; klenovská ale cirkev uzavrela, že skrze vyslanstvo predostrie prosbu pred generálneho cirkevného dozorcu v tom zmysle, keďže v odsúdení K. Salvu i cirkev trpí krivdu, aby došlo odpomoci proti tomu prispením generálneho pána dozorcu pri najvyššom cirkevnom súde.

V tom čase i K. Salva zhotovil a či dal zhotoviť prosbu pred pána ministerského predsedu. O obsahu tejto prosby dozvedel som sa od druhých len toľko, že točila sa okolo tej sťažnosti, že ak ho pre tlačový priestupok pred cirkevným súdom obžalujú, skrze to vymknutý bude spod príslušného zákonného súdu a súčasne pozbavený bude toho občianskeho práva, podľa ktorého každý občan môže byť braný na zodpovednosť pre svoje skutky len od príslušného sudcu; preto teda o to prosí pána min. predsedu, aby bol ochránený vo svojich občianskych, zákonom zabezpečených právach.

Či túto prosbu vyslanci cirkvi vzali so sebou do Pešti a či osobitne bola poslaná, a vyslanci Salvom len o to požiadaní, aby prosbu jeho u pána ministerského predsedu podporovali, na to sa ja už s istotou nepamätám. Ale nakoľko vyslanci cirkvi nie súc v Budínpešti známi, neboli by sa vedeli vyznať, písal som pánu E. Steinackerovi,^[603] vtedajšiemu krajinskému vyslancovi, aby vyslancov cirkevných uviedol, alebo dal uviesť k pánu generálnemu inšpektorovi barónovi D. Prónaymu^[604] a ku členom generálneho konzistória, v Pešti bývajúcim; ďalej prosil som ho, aby zaopatril im vstupenky na galériu snemovne a pri tej príležitosti, ak možné, aby spôsobil a umožnil ich prijatie u pána ministerského predsedu.

A tieto svoje skutky považujem za právne a zákonné, ktoré neinvolvujú ani neúctu proti cirkevnej autonómii a uzavretiam cirkevných vrchností, ani nepriateľské počínanie proti maďarskému národu.

Šiesty bod obžaloby vzťahuje sa na moju apelátu, pod H pripojenú, a obviňuje ma z neúcty oproti cirkevným vrchnostiam, lebo v tejže apeláte nachodí neodôvodnené, urážlivé výrazy a upodozrievania proti predstavenstvu dištriktuálnemu konventu a cirkevným súdom.

Táto moja, pod H pripojená apeláta má malú predohru, ktorá v čom by záležala, vysvitá z príloh pod číslom 7 a 9. Cit povinnosti nedovoľoval mi, aby som protizákonné a na pobúrenie náruživosti ľudu namierené pokračovanie seniorálneho inšpektora Ruthényiho, zo dňa 2. júla 1888 v Klenovci, mlčaním pominul, keď som videl, že tenže seniorálny inšpektor Ruthényi vo svojich udaniach, zadaných pred trestný súd, vzburu svojím vlastným pokračovaním spôsobenú tak predstavil, akoby to bolo bývalo verejné, proti zákonnému aktu namierené násilie, a keď som videl, že preto vyzval i zamiešanie sa trestného súdu. To bolo príčinou, že som túto vec predniesol pred seniorálny konvent 30. júla 1888 vo forme interpelácie a prosby, pod číslom 7 tu pripojenej. A keď rokovanie o tom napriek žiadosti väčšiny prítomných cirkví predsedníctvo prekazilo, nedopustilo, žiadal som predlohou pod číslom 9, aby sa táto záležitosť pokonávala a riešila ako riadny predmet na najbližšom seniorálnom konvente.

Toto moje zákonné a verejné vystúpenie pán seniorálny dozorca Ruthényi tým chcel paralyzovať, že podal pred dôstojného pána biskupa o klenovských nepokojoch zo dňa 2. júla nepravé, falošné oznámenie; mňa, ktorý som od apríla tohože roku v Klenovci ani nebol, falošne denuncoval, že vraj búrim ľud, že nedbám na úradnú prísahu, že búrim proti cirkevnej vrchnosti a napomáham protivlastenecké snahy, namierené na vyvrátenie poriadku, korunovaným kráľom sankcionovaného (viď uzavretie pod A), a že vplyv svoj, spojený s inšpektorským úradom v takom smere používam, aby na miesto Salvovo vyvolený bol zase pansláv za učiteľa (viď uzavretie pod B); a následkom všetkého toho žiadal, aby som bol inšpektorstva pozbavený.

Dôstojný pán biskup a dištriktuálny konvent bez všetkého predbežného vyšetrovania, alebo že by boli požiadali špecifikovanie faktov, prijali udania za nepochybnú skutočnosť; proti mne vyšetrovanie naložili, moje suspendovanie z úradu vyslovili a aby „lavina náruživostí, mojím vplyvom pobúrených, neslýchané mravné spustošenie nezapríčinila, lebo premeškanie každej minúty bolo by neodpustiteľnou slabosťou“, mňa o suspendovaní telegrafickou cestou uvedomiť dali s tým poznamenaním, že mi je prísne zakázané vykonávať práva a úradné práce, spojené s inšpektorským postavením.

Proti týmto uzavretiam zadal som apelátu, pod H, a v nej pomenoval som obžaloby proti sebe pozdvihnuté výrazmi, sčiastky v zákone, sčiastky pri súdobníctve užívanými, ako „bezzákladné, zlomyseľné, falošné žaloby, denunciácie, nejapné vymysleniny, utŕhačstvá“. Takúto kvalifikáciu použili i páni Martin Albíni a R. Kubáni, keď v novinách osvedčili sa ohľadom na žaloby, obsiahnuté v uzavretiach dištriktuálneho konventu, čerpaných z oznámenia seniorálneho inšpektora Ruthényiho. (Viď č. 10 a 11.)

A či medzi žalobami, pozdvihnutými proti mne v uzavretiach pod A a B, jest i len jedna, ktorú by prevedené vyšetrovanie dokázalo bolo ako pravú? Niet ani jednej!

Aký zakázaný skutok spáchal som teda, keď som sa bránil proti bezzákladným, moju osobnú česť urážajúcim, občiansky môj charakter ponižujúcim obžalobám a keď som ich odvrhol od seba výrazmi, v zákone používanými? V ďalších čiastkach mojej apeláty ja len povedal som to, čo konali iní; keď ale títo „iní“ za svoje skutky boli zápisnične pochválení, ako to môže byť, že ja pre rozpovedanie tých skutkov postavený som pod disciplinárne vyšetrovanie, pozbavený som úradu a v zmysle obžaloby žiada sa, aby som bol z inšpektorského postavenia odstránený a pokutovaný tým, že vyhlásený byť mám za neschopného na cirkevný úrad!

Toto je taká špecialita, akej nie snadno nájsť v análoch súdobníckych!

Keď prečítam svoju apelátu pod H, nič nenachodím v nej, čo odvolať bolo by lojálnou povinnosťou mojou. Nestranne, otvorene, rozhodne povedal som pravdu, ale nie urážlivo, lebo urážať nikdy nebolo mojou obyčajou.

Čo ale v mojej apeláte hovoril som o inkvizítorskom, na autodafé^[605] upamätujúcom pokračovaní, to vzťahuje sa bezprostredne na naše súdobnícke pokračovanie a na zákony, obsiahnuté v našom cirkevnom poriadku, nie ale na osoby, alebo na vrchnosti, a preto nemôže sa považovať ani za urážku dištriktuálneho predstavenstva alebo súdov, ani za neúctu alebo podozrievanie. Chyby zákona objektívne ukazovať nikdy nepatrilo medzi zakázané skutky.

Úlohou a cieľom mojej protivety je, aby som z jednej strany preukázal bezzákladnosť žalôb, proti mne prednesených, a z druhej strany aby som zreteľne označil svoje zákonné, z opravdivého presvedčenia pochádzajúce stanovisko, ktoré zaujímam proti uzavretiam 12. a 5. bodu z roku 1882.

Tejto úlohe zadosť urobiť som sa usiloval.

Opakujúc prosbu ohľadom sudcovskej príslušnosti, s hlbokou úctou som, v Tisovci 20. júla 1889,

slávneho a velebného gemerského seniorálneho súdu ponížený sluha

Štefan Daxner