Zlatý fond > Diela > História povstania slovenského z roku 1848


E-mail (povinné):

Mikuláš Dohnány:
História povstania slovenského z roku 1848

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Jozef Vrábeľ, Viera Studeničová, Zdenko Podobný, Daniel Winter, Eva Lužáková, Erik Bartoš, Lucia Muráriková, Ida Paulovičová, Slavomír Kancian, Monika Harabinová, Katarína Tínesová, Peter Páleník, Barbora Majerníková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 73 čitateľov


 

Vrstovníkom a bratom slovenským od roku 1844

Pamätáte, bratia, na tie pekné dni mládeneckého života nášho, ktoré sme nad slovanským Dunajom v „národnej svätyni“ spojení najsrdečnejšími zväzkami pobratimstva a priateľstva slovenského trávili? — O tom nepochybujem. Často vy mysľou i srdcom zaletujete do tých posvätných krajov prvého zápalu na miesta drahé, kade ste chodievali, na kopce pekné, na ktorých ste o národe dumávali, do tichých hájov, po ktorých sa spevy naše slovenské rozliehali. Sväté zostanú takéto miesta mládeneckých zábav, rozkoší, bolestí a vyšších mysle letov pre muža k bojom pripraveného a všetkým návalom sveta vzdorujúceho.

Od Dunaja nás vlny búrne zaniesli pod večnoveké velebné Tatry naše! I tu sme v diele započatom pokračovali, upevňujúc sa v láske k národu a chystajúc sa k nastávajúcim búrkam života pozemského.

Od toho času sa v svete mnohé prevraty porobili. Nenazdali sme sa, že v zápalistých dobách nás nadletujúce túžby, spevy, ideály — trebárs sme presvedčení boli, že sú sväté, pravdivé, a preto semeno budúcnosti v sebe nesúce — tak skoro do života a skutočnosti sa predierať a všetky spoločnosti a okresy ľudské zaujímať budú. — Čas nás skoro nepripravených zastihol; ale ďakovať Bohu, že aspoň vyšších géniov národa nášho schytil na kriela, hodiac ich do nezmeraného oceánu zbúrených vĺn najnovšieho veku. Títo schytili národ so sebou a plávali s ním k prístavu šíreho Slovanstva! Národ náš v zbúrených vlnách nezahynul, lebo mal vodcov zmužilých, správcov múdrych, ktorí vyhnuli sa náramným prúdom a obišli besné, ich pohltiť sa hroziace skaliská. Národ z mora vyplával rezkejší, živší a odvážnejší; poznal svoju silu a seba ako rovného druhým národom; a jeho synovia budú vedieť zastať práva svoje i posvätiť sa za dobro celku i umrieť za bratov svojich.

Pozorujúc toto vrhnutie sa národa do vĺn zbúreného mora a obdivujúc odvážnosť vodcov a posvätnosť junákov slovenských, vzbudila sa v duši mojej túžba naznačiť toto na pamiatku pre Vás, drahí vrstovníci moji! Lebo viem, že Vy dejom týmto najlepšie rozumieť, najväčšiu útechu v nich nachádzať budete.

Na Vás som teda myslel, spoločníci skutku mládeneckého, keď som tieto riadky Povstania slovenského spisoval. Prijmite a pozdravte prvopočiatočnú prácu moju srdcom úprimným, pohľadom vďačným. Zbohom!

Upozornenie

[1]

História slovenská sa nedá podľa vzoru nemecko-francúzsko-anglických historikov písať;[2] napísal som ju teda duchom a spôsobom čisto slovenským.

Viem, že mojej práci k dokonalosti, aká sotva viacročným prerábaním docieliť sa môže — aby sa Horáciovo „nonum prematur in annum“ vyplnilo — mnoho chybuje; a preto ale pokutkárskych kritikov, čo namiesto toho, aby sa k dačomu pribrali, iba druhých rečami „to mal inakšie“, „toto nemal napísať“, „to by som ja takto myslel“ — posudzovať a posmeškovať vedia, ani ako mak si nevšímam. Z takých my ani škody, ani osohu nemáme; môžu odísť — spánombohom!

Nedokonalosť prednášania môjho vynahradia výťahy z „Obrazov povstania slovenského v roku 1848“ veľacteným p. Hurbanom — na žiadosť daktorých moravských a českých vlastencov — nakreslených a spisovateľovi prítomných dejov spolu i s dôležitými listami súkromnými na „najhodnejšiu spoločnicu jeho hrozných, ale i slávnych osudov“ písanými, k upotrebeniu priateľsky doručených.

Úprimných rodákov a priateľov pravdy úctivo žiadam, aby ma o vynechaniach, asnáď dôležitých udalostiach, upovedomili. Vítané mi budú také oznámky; jednotlivec nemôže všetko vedieť a všetko všade vidieť. Spolu aj keď by chybu alebo (čo nemyslím) nepravdu našli v spisku prítomnom, nech ma upozornia: aby nepriatelia naši vedeli, že my nielen ich hriechy nezveličujeme, ale ani najmenšej nepravdy o nich nehovoríme; ba dosť často blednú farby opisovania nášho pred ich skutočným so Slovákmi zachádzaním a ukrutnosťami, akých sa na národe slovenskom dopustili. Maďari o nás samé lži písali — my si dovoľujeme aspoň svedectvo pravdy o nich a ich skutkoch vydávať.

Kto chce mať „Úvod“ do mojej histórie a všetkému dokonale rozumieť, nech si prečíta v Slovenských pohľadoch Slovensko a jeho život literárny od Jozefa Miloslava Hurbana.

O pravopise takom lebo takom šíriť sa pôvodca prítomného spisku nebude; lebo jemu na litere, ktorá sa vždy premeniť môže, mnoho nezáleží, ale jedine na duchu, ktorý obživuje, jehožto zákony sú večné a nezmeniteľné. Načo sa „abecedou“ zapodievať, ktorá je dnes latinská, zajtra môže byť cyrilská a napozajtrok zas inakšia?

Pôvodca so zápalom číta vznešené básne a spevy Homéra slovenského Jána Hollého — v bernoláčtine; vítané sú mu srdce i ducha roznecujúce znelky nesmrteľného Jána Kollára — a kocháva sa i v druhých bezpočetných dielach klasických, v českej reči písaných; ale rád berie do ruky aj — zápalom, životom a nadšením dýchajúce — knihy mladej literatúry slovenskej v slovenčine, z čistého tatranského žriedla čerpanej, spísané a uverejnené.

On teda hádky z ohľadu reči za veľké nešťastie nedrží a držať nemôže, filológovia sa vždy hádali a hádať sa neprestanú. Len aby u nás akési diktátorstvo a škrupulantstvo prestalo, ktoré hneď druhému do zradcov nadáva, ak on snáď ypsilon nepíše. A tu zas tá tisícorakými farbami maľovaná nesvornosť slovenská sa z hrobu vycituje, ktorou prestrašený, slabý duch kričí: beda, beda, beda vám, vy nesvorní Slováci, nepomysliac, že on práve „staré hriechy“ začína.

Dajteže tomu pokoj a nerobte darobné mrzutosti. Boje sú potrebné k vyvinutiu sa národnému. Či by sme ozaj od „bibličtiny“ ďalej ísť nemali?

Nemci a Francúzi — že tí sú vraj svornejší! — Ale prosím vás, páni moji, ak ich literatúru skúmate, či nenájdete, že sa literatúra u týchto národov skoro každým desaťročím mení; a že pred Napoleonom Francúzi veru inakšie písali ako teraz? A Nemci? Títo iba od Goetheho čias majú istejšie pravidlá písania. Takým spôsobom sa to ani u nás nešťastím menovať nemôže; — a daj, Bože večný, aby len inšej nesvornosti medzi nami nikdy nebolo! Pôvodca v tom napríklad žiadne nešťastie nevidí, že Michal Miloslav Hodža Dobruo slovo inakšie, Větín zas inakšie, Epigenes Slovenicus a Der Slowak tiež inakšie písal. Len aby duch boží viacej ľudí povzbudil k vydávaniu podobných spisov! Jeden génius vždy viac stojí ako tisíce nad nesvornosťou bedákajúcich a lamentujúcich nesvorných škrupulantov!

Kým nebudeme mať akadémie, učené spoločnosti, školy a stolice reči slovenskej a dokiaľ nedosiahneme život verejný, občiansky, ani reč naša nebude a nemôže mať ustálené a skryštalizované formy a zákony.

Čo sa pôvodcu týka, on deje prítomné v reči inšej písať nemohol, iba v tej, ktorá deje tieto takrečeno stvorila.

Písané sú ony v reči tej, ktorá vystúpením svojím ako blesky jarného slnka celé Slovensko občerstvila a k životu prebudila, ktorá prvý raz samostatnosť a život národný Slovákom zvestovala; k bojom srdcia i duchov slovenských proti nespravodlivým Maďarom podpálila a meče za najjasnejšieho kráľa a za práva národa slovenského tisícom mládencov a mužov slovenských do rúk podala; v reči tej, v ktorej sa rozkazy a zákony (v prítomných dejoch) vydávali; pred ktorou sa odrodilci slovenskí triasli a polepšenie sľubovali; ktorej piesňami kojení a povzbudení bojovníci slovenskí do ohňa proti nepriateľovi smelo stúpali; v ktorej, dokiaľ sa terajšie okolnosti nepremenia, najskôr a najlepšie život politický na Slovensku založiť, vyvinúť a vyviesť sa dá; a naposledy reči tej, ktorá si mečom život vydobudnula. A to je naša nová — a najstaršia — Slovenčina!

Komu by ona uši obrážala, nech odloží spisok tento na stranu; nikomu sa nevtíska. Bohdá, že on aj svojich priateľov nájde; a tí, ktorým v rukách meče a bodáky sa blýskali, ho vďačne prijmú a s potešením čítať budú.

Ostatným posmievačným Thersitom odpovedám slovami Jozefa Miloslava Hurbana (Slovenských pohľadov diel I., zv. 1, str. 34, riadok 7): „My by sme nedbali, čoby tí terajší naši učení pokutkári už bárs po anglicky písali, keby len písali o veciach národa sa týkajúcich a tak boli dákymi stĺpmi vyviňujúcej sa z národa nášho sily! Ale samá nečinnosť — iba ak činnosťou pomenuješ to therzítsko sa z tých, čo dač pracujú, vysmievania.“

V Ovčiarsku na Považí dňa 2. brezna 1850.

M. D.



[1] K dokonalému pochopeniu vyviňovania sa sveto-myšlienky, mimo slovanských spisov, najdôležitejšie sú francúzske, najmä spisy slávneho Thiersa, Louisa Blanca, Micheleta, Lamartina, Montholona atď.

Prišlo mi na um, že takíto ľudia, trebárs sú Slováci, všetko radšej vidia v cudzej reči napísané, ako v ich vlastnej slovenskej; aby sa im zadosť urobilo, nech im Shakespearova Portia to isté po anglicky vysvetlí: „It is a good divine that follows his own instructions: I can easier teach twenty, what were good to be done, than be one of the twenty, to follow mine own teaching. (T. j. Dobrý je to kňaz, ktorý svoje vlastné reči (vyučovanie) zachováva. Ľahko (ľahšie) ja naučím dvadsiatich čo by bolo dobre robiť, ale ťažko sa nájde jeden spomedzi tých dvadsiatich, ktorý by moje učenie nasledoval.) Vzťahuje sa to na Slovákov takých, o ktorých by tá istá Portia ako Faulconbrigdeovi povedala: „He is man’s picture; But alas! — — — How oddly he is suited! I think he bought doublet in Italy, his round in France, his bonnet in Germany, and his behaviour every where.“ (Dosť pekná figúrka z človeka; ale čože je z toho!… A ten oblek, aký divný na ňom! Kamizolu tuším v Itálii kúpil, nohavice vo Francúzsku, čiapku v Nemecku, a jeho držanie — ktovie v ktorom kúte sveta!)

[2] Ako o tom okrem nemeckých i francúzske a druhé časopisy svedčia.




Mikuláš Dohnány

— básnik, dramatik, historik, literárny kritik a teoretik, Hurbanov spoluredaktor Slovenských pohľadov Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.