ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Za čas štvormesiacového vyhnanstva národných vodcov obrábala (ako sme už podotkli) strana maďarská Slovákov peniazmi, terorizmom, sľubmi, a najmä darmo rozposielanými v interese maďarstva písanými novinami a brožúrami. Proti týmto agitáciám robili novej škole oddaní Slováci, trebárs nemali verejného orgánu, vyučujúc ľud pod rukou o zradných úmysloch Maďarov, vyvracajúc ohavné, maďarónmi vymýšľané klebety a upozorňujúc ho na Srbov a Chorvátov ako príbuzných jeho bratov, a nie dákych nepriateľov. Peknú službu preukázal v tej dobe Karel Havlíček, redaktor Národných novín, posielajúc z nich celé pakle na znamenitejších mužov na Slovensku, z ktorých sa títo o pravdivom stave veci poučiť mohli a v spojení so svetom zostávali. Okrem Národných novín i chorvátske a srbské sa čítavali, dokiaľ ich terorizmus maďarský trpel.

Najzmužilejšie sa držal ľud slovenský v tých stranách Nitrianskej stolice, kde bol Hurbanom vyučený a na budúcich „hraničiarov slovenských“ pretvorený. I pod najväčším vztekom maďarským sa tu skupovali zbroje, liali gule, robili patróny, na čom i odvážne panny a panie tiež veľkú účasť brali. I po odchode Hurbanovom sa od Bradla a Javoriny niesol strach a hrôza; Maďari sem množstvo vojska vysielali, ktoré iba s veľkým strachom sa k mestám a dedinám týmto slovenským blížilo; obyčajne s nastrojenými bodákmi, s vystavenými plenkami a tichým (každých 50 krokov odpočívajúcim) maršom. Pod ochranou bodákov prichádzali maďarskí komisári robiť exekúcie ľudu a odberať pušný prach, olovo, gule, zbroje. Ale všade, najmä opatrnosťou a smelosťou panien a paní slovenských pod nosom oklamaní, nikde nič vykonať nemohli. — Hlavný komisár maďarský Marso býval na Myjave pod ochranou dvoch stotín regulérneho vojska. Obce nitrianske sa ničím nedali odstrašiť. Na Brezovej garda nechcela Kossuthovi vernosť prisahať; a Vrbovčania, ktorí i samého komisára vyhnali, ani len do gardy vstupovať nechceli. Regrútov všetky národne zmýšľajúce obce i s kopanicami Kossuthovi odopreli. Najmä Krajňanská sa vyznačila; lebo 400 za regrútov zapísaných, pekných ako jedle, mocných ako duby chlapcov namiesto maďarskému ministériu do slovenského tábora za dobrovoľníkov poslala. Z týchto ľudohojných krajov sa Maďarom nepodarilo ani jednu stotinu utvoriť, trebárs inde z mnohých malých obcí celé batalióny zo Slovákov pod svoje zástavy postavili. Keby príklad Nitranov druhé stolice slovenské boli nasledovali, Maďarom by sa iste zbúrenie nebolo podarilo.

Okrem Nitrianskej najlepšie sa držal ľud slovenský v prostriedku Slovenska, vlastencami hore vyššie spomenutými odchovaný. Naproti tomu v Spišskej, Šarišskej, Abaujvárskej a Zemplínskej stolici bol ako sirota opustený, iba čo tu i tu od svojich duchovných pastierov so strachom vypovedané slovo o vernosti k cisárovi počul. Ale že i tento ľud prirodzeným pudom k cisárovi a vodcom slovenským hnaný bol, poznať z toho, že keď dobrovoľníci na tieto strany dotiahli, vstupoval pod zástavy cisársko-národné. Platí to najmä o Zemplínčanoch, menovite o hrdinských Lastomírčanoch, ktorí gardami maďarskými otočení sa prebili k vojsku národnému do Prešova. O Slovákoch sa môže povedať, že pri všetkom terorizme maďarskom zostali napospol verní cisárovi svojmu: vernosť svoju jedni činne, druhí trpne, t. j. bez účasti dokazujúc. S činom a posvätením svojho života vystúpili tí, ktorí mali povedomie národné, že sú Slováci, a nie otroci Maďarov; ostatní bez toho povedomia, t. j. zápalu a bez myšlienky, iba sa na ohromujúce ich deje dívali, do cisárskeho vojska všetku svoju dôveru skladajúc. Zlá je to veru politika mnohých cisársko-kráľovských úradníkov chcieť uhasiť cit národnosti a zápal za vyšší život, ako je tento pozemský. Iba myšlienkou obživený a zapálený človek je schopný obetí. Môže to byť myšlienka nábožnosti, národnosti alebo ľudskej hodnosti. Ako dakedy nábožnosť oduševňovala kresťanov, tak teraz cit národného povedomia zapaľuje národy Európy. Horlenie za národnosť je ale fanatické a hriešne vtedy, keď daktorý národ druhé — neuznávajúc ich práva — potlačuje. Tak robili Maďari; u nich bola najväčšia povinnosť pridŕžať sa svojej národnosti, a u druhého to isté zatracovali. Čistá, duchom kresťanstva preniknutá národnosť každého pri svojich právach necháva. A to je hviezda rovnoprávnosti, ktorá národom slovanským v Rakúsku zasvietila!

Málo sa robilo v mnohých čistými alebo z velikej čiastky Slovákmi obydlených stoliciach, ako v Trenčianskej,^[57] Tekovskej, Hontianskej, Novohradskej, Prešporskej stolici.

*

Katolícke duchovenstvo, ktoré malo veľký vplyv na záležitosti verejné — ak vyjmeš statočných obhajcov pravdy a lásky Kristovej — zabudlo na úlohu Bohom i cirkvou jemu zverenú. Duchovní pastieri ľudu viac o zemské ako nebeské poklady sa starajúc, na výpovede písma svätého u Matúša 6, 19, 20, 21 a 10, 28, zabúdajúc — terorizmom maďarstva prestrašení — nielenže sväté povolanie a práva svoje nezastali (lebo každý videl, že ide o náboženstvo, že sa robí na potupení kňazstva, že s víťazstvom Maďarov ono celkom pod vládu politickú padne atď.), ale ani povinnosti naproti cisárovi a národu svojmu nevyplnili; čo viac, mnohí z nich gardu proti cisárskemu vojsku viedli a ľud proti zákonnému panovníkovi búrili a podpaľovali. Nikto z nich, ako horlivý Rajačič, s mečom a krížom Krista nevystúpil a nevyvolal tisícov za spravodlivú vec do boja. A predsa duchovenstvo by bolo divy robilo. História to zamlčať nemôže. Chyboval zápal a posvätenie sa, akým boli dakedy kňazia cirkvi Kristovej naplnení, oduševnení!