ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Prv ako bych vo vyprávaní Hurbanovom ďalej pokračoval, za potrebné držím o mestečku Brezovej a jej obyvateľoch pár slov prehovoriť.

Brezová je samou prírodou znamenite zo všetkých strán ohradená tak, že pri smelosti a poriadku dosť neveľkej sily nedobytnou sa zdá byť. A síce je ona dokola strmými alebo rozložitými, úzke doliny, úbočia a zákruty tvoriacimi vrchmi — menovite na polnočnej strane, hrdo sa vypínajúcim Bradlom, ako dákym mocným valom; od východu divokým Barancom a holými, k Dobrej Vode sa ťahajúcimi vrchmi; k poludno-západu, ako vetrom zopätou velikánskou vlnou, pekným Ostriežom a po boku tohoto menšími k Myjave vybehujúcimi vŕškami — otočená a strážená. Štyri cesty vedú na Brezovú napospol úzkymi, nebezpečnými dolinami. Tieto cesty idú od Vrbového, Jablonice, Bukovca a Myjavy; všetkými týmito cestami, okrem myjavskej, probovali nepriatelia uderiť na Brezovú, aby ju vytrhli z rúk junáctva slovenského. Ale sa im to nepodarilo. Terén bol znamenitý. Lež nielen samo položenie, i obyvateľstvo tohto roztiahnutého, do 8000 duší rátajúceho mestečka napomáhalo ciele Národnej rady. Brezovania boli chovanci Hurbanovi: chlapi rezkí, švihlí, mužní, s rázom tvrdosti na tvári vybitej (ktorej tak málo jesto na Slovensku) a vôbec prostriedkom svojho obchodu po svete vycvičení a vybrúsení. Z takýchto junákov by sa dali hrdinovia vychovať! — Známe je, že z Brezovanov a kopaníc, slovom, zo západných strán Nitrianskej vybratých mládencov je utvorený regiment Alexandrov, slávny jeho smelosťou, zmužilosťou a oddanosťou.^[88]

K celosti obrazu nášho ešte aj biele pohlavie patrí; i tomuto dáme malé miestečko v našej skromnej panoráme. Ženské pohlavie na Brezovej zachovalo až posiaľ onu ráznosť celej postavy, krásu tela, bystrosť očí, čistotu mravov, hotovosť ducha ku všetkému schopného, ako v dávnych vekoch samostatnosti slovenskej. Je dač tajného v oku a duchovnosťou osvietenej tvári peknej Brezovanky! Majú tu ženské veľa z mužského rázu, ktorý sa vie i nad ženské cnosti povzniesť, čo sa hrdinskosťou nazýva. Vidno to i na dievčenských hrách a zábavách; lebo panny a dievčence tunajšie v sviatočný deň neženú sa do krčmy, ako inde po Slovensku, ale sa hrajú vonku na lúkach, spievajú, alebo s mládencami loptu (habán) si pohadzujú atď. Kiežby takéto zábavy na mnohých stranách Slovenska z obyčaje nevychádzali!

Toľko nakrátko o Brezovej a jej obyvateľoch; teraz sa vráťme k našim bojovníkom.

Dňa 21. septembra sa množstvo na Myjave zorganizované pohlo ku Brezovej. Pri hukote bubna s rozviatymi zástavami prišli bojovníci slovenskí na Brezovú. Hlavný stan sa zarazil na priestrannom mestskom dome. „Tu sa tiež,“ — pokračuje Hurban — „vyhlásilo povstanie slovenské a okolité obce sa vyzvali pod zástavy, za celé už viacrazí pripomenuté.“ Tu vyrástlo množstvo bojovníkov, vyše 8000 mužov. Živosť a život dostával podivuhodnej rozsiahlosti. Z nepočetných obcí dovážaný bol do hlavného ležania chlieb a napospol všetka potrebná potrava. — Vyslanstvá z ďalších strán prosili Národnú radu o pomoc proti Maďarom a žiadali rozkazy, podľa ktorých by sa riadiť mohli. Mestečko Brezová uzavrelo v národnej schôdzke všeobecné povstanie! Jedenkaždý ku zbrani spôsobný bol povinnovatý do boja vytiahnuť; jeden diel starších mal zostať k obrane mesta, druhý, mladších, náležal k mobilnej kolóne. Veliká chtivosť a neobyčajné napnutie síl je ráz prvého pohnutia slovenského. Jednotliví mladí mužovia, mládenci, ba dosť často chlapci, obetovali svoje služby Národnej rade. Údovia národnej rady boli živý menoslov všetkých známych rodákov, ale ku prekvapeniu svojmu videli mnoho ochotnej mládeže, ktorú neboli znali, ba čo viac, pozorovali charaktery zvláštne, mužov povahou zrelých, o ktorých predtým nič neboli počuli. Takýto, medzi druhými, príklad mali na šľachetnom slovenskom mládencovi Karolovi Holubovi.^[89] Nikto ho neznal. Ale vystúpenie jeho bolo pôvodné, zvláštne, ktoré mu aj hneď Národnú radu naklonilo. Mládenec asi v 19 rokoch nebol sa posiaľ ničím vyznačil. Rozdvojený s rodičmi žil iba svojim dumám. A nie súc ani Slovákom, ani Maďarom zvláštne naklonený, nebudil pozornosť na seba. Chvíľami búrlivý, chvíľami zas zádumčivý hľadal v horách vyrazenie. O priazeň ani otca, ani koho druhého sa nestaral. Postavy bol nízkej, pohľadu nepekného, ale na najvyššom stupni významného, očí veľkých a ohnivých, hlavu ku predku naklonenú, plecia široké, krok pevný, hlas temný, hlboký. S puškou sa takto prvý raz predstavil Národnej rade, hovoriac krátko, ale určite, tieto slová: „Ja uznávam, že biednemu nášmu národu v tých hrozných búrach iba Národná rada spomôcť môže! — Tu mňa máte, pánovia, k službe svojej. Ja vaše rozkazy chcem plniť, vás slepo poslúchať! A keď za dobré uznáte, abych si touto vlastnou guľou hlavu prerazil, rozkážte, a ja ležím pred vami!“ — A už mal natiahnutý kohútik na svojej dvojke. — Jemu rovný, Národnej rade už predtým dobre známy mládenec, bol Vilko Šulek, brat mladší vyše pripomenutého Ľudovíta, v Komárňanskej pevnosti zomretého mučeníka slovenského. Bol v 24. roku. Pred marcom študoval; potom, zanechajúc školy, vyhnúc sa službe gardy maďarskej, žil u rodiny v Krajnom, kde sa veľmi skoro stal miláčkom ľudu a pri povstaní viedol ho pod zástavy národné. Bol ohnivej povahy, štúdiami filozofie Heglovej a čítaním najlepších básnikov slovanských i nemeckých nadobudol si zavčasu pevného presvedčenia, spojeného so zápalom a istou do neba pohliadajúcou svätosťou. V jeho mysli dozrieval ideál mládenca slovanského, naplneného túžbami, ktoré sa do sveta prítomného vmestiť nevládzu. Práca a neúnavná činnosť boli tie živly, ktoré ho udržiavali v živote, ináč sotva by bol zniesol ten odpor, ktorý pozoroval medzi svojím ideálom a životom skutočným. „Boj“ a „smrť“ boli jeho večné dôvody proti tým, ktorí by boli pochybovali o jeho ideáloch. Večne k boju a večne k smrti sa pripravoval. Títo dvaja mládenci sú tí istí, ktorí boli vo Fraštáku od maďarského súdu na šibenicu odsúdení.

Takýmto ľudstvom a takýmito mládencami bola Národná rada otočená. Ako vodcovia tak vedení hotoví boli, kdekoľvek osud bude kázať, život svoj nasadiť za vznešené ciele duší svojich! Povstanie slovenské bolo bez krvi do noci dňa 21. septembra. Nie snáď akoby sa Národná rada bola krvi bála, ale že sama nechcela dávať úrazu vojsku, zavše iba cisárskymi farbami a zástavami ozdobenému. S gardami maďarskými sa ešte nebola potkala. Ale znajúc, čo sa okolo nej a v diaľke viacmíľovej robí, odhodlaná bola pustiť sa v nerovný boj.