ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Teraz mám najvelebnejšie, večné osobnosti národa nášho predstaviť. Vznešenosťou ich ducha, svätosťou ich nadšenia očarovaný duch môj necíti dosť sily k nakresleniu obrazu mučeníkov týchto, ktorí s „pozdravením rodiny a národa svojho“ ostatný dych duše svojej púšťali! — Prijmite aspoň slabé ťahy do toho času, kým ich zveční nadšený umelec.

Predstavte si v Šulekovi mládenca svetov vyšších v ustavičnom boji s prózou života pozemského, ktorého duch horí neuhasiteľnou túžbou po vedách a nezhrozí sa ani tých najväčších, jemu v cestu sa kladúcich odporností osudu. Sirota (od maďarónsky zmýšľajúceho, v úrade postaveného brata Imricha, jediného to zo Šulekovcov odrodilca), sebe samému zanechaný, učil sa najsamprv zlatníctvu, aby po zaopatrení si materiálnych prostriedkov, letom ducha a ideálom svojim posvätiť sa mohol. Chytro on prešiel cez prózu života; ako vyučenec zlatníctva odobral sa do škôl. Pri jeho pilnosti a železnej vytrvalosti podarilo sa mu za krátky čas všetko to si privlastniť, k čomu druhí, slabší duchovia roky a roky potrebujú.^[116] — Takto vedám posväteného, v umení zahrúženého mládenca strhne zo vznešených ideálov búrka najnovšieho veku. On sa cítil byť synom slovenského národa, a preto rozlúčiac sa na chvíľu s vedami, šiel zvestovať ľudu svojmu deň jeho spasenia, poučiť ho o veľkosti veku prítomného, viesť a pripravovať ho k nastávajúcim bojom za národný život.

Jeho odvážne skutky, ktorými sa v čas povstania vyznačil, sme videli. Po odchode národných ozbrojencov Šulek zostal na Slovensku u svojej rodiny krajňanskej. Oznámil ľudu, aby pred sudcami štatariálnymi všetku vinu na neho zvaľoval, jemu všetko pripísal, naňho sa odvolával a seba takto pred pomstou ochránil. Šulek sa obetoval za ľud, ktorého spasenie mu na srdci ležalo! Od priateľov svojich napomínaný, aby sa oddialil z Krajného a ukryl pred nepriateľmi, povedal: „Keď by mňa nenašli, vzali by môjho švagra do väzenia, a keď toho nie — druhého, na komsi musí zhorieť pomsta vrahov našich: — v ten čas, čo bych bol na 80 míľ vzdialený, predsa bych sa tým katom ustanovil“! — Keď už bola prišla preňho veliká sila gardistov (medzi nimi i dvaja grófa Zayho synovia), na reči jedného maďarského dôstojníka — aby odstúpil od predsavzatia svojho, aby sa odriekol Slovákov a za národ pracoval — odpovedal: „Áno, za národ ja chcem žiť aj zomrieť; ale za národ slovenský!“ — Všetci obdivovali jeho charakter. Neskôr sami sudcovia štatariálni boli pohnutí jeho šľachetným zápalom. Netajil nič; vyznal, že bojoval, robil, žil, — ale že chce i zomrieť za národ slovenský, a preto ani neprosí o „milosť“.

Vo väzení so svojimi vernými Krajňancami a Podkilavčanmi^[117] celé dni a noci pri nábožných modlitbách a piesňach trávil,^[118] potešujúc ich večným slovom božím. Keď už tušil koniec života svojho, vyžiadal si od rodiny krajňanskej nové šaty, aby sa vraj pekne mohol pristrojiť na cestu k šibenici; ostatné slovo, ktoré tejto rodine na kartičke olovkom odpísal, bolo:

Zbohom! viac sa nevidíme, som pod štatáriom. Vilko Váš.^[119]

Dňa 20. rujňa, pristrojený do pekných nových šiat, pevným a ráznym krokom v tichosti kráčal na popravné miesto a povýšený, chcel hovoriť k ľudu. Lež ako povedal — „Zbohom, národe môj, pozdravuj moju rodinu…“ — dali udrieť na bubny a Vilko Šulek bol k večnému mlčaniu odsúdený.^[120]

Jemu podobný bol Karol Holub, večný Šulekov priateľ na zemi i na nebi.

Ráz mládenca tohoto hneď z prvého jeho vystúpenia pred Slovenskou národnou radou mohol každý poznať a ráz tento začas celého boja národného a umučenia svojho až do ostatného dychu zachoval. Odvedený bol z Lubiny, od rodičov, súc vydaný, vraj, garde kroz samého otca, ktorý je veliký maďarón.

Všetky muky a hrozby nepriateľov mužne, s hrdosťou a opovržením zniesol: sudcov svojich iba o to žiadal, aby ho nemučili žalárom a inkvizíciami, ale keď majú, aby ortieľ smrti nad ním vyriekli, že je on k tomu prichystaný a hotový kedykoľvek svoju dušu položiť za národ slovenský. Holuba o dakoľko dní po Šulekovi neskôr odpravili. Ako mu výrok smrti oznámili a on sa už mal na popravište poberať, ešte si sám kabát obšíval, s opovržením a iróniou jemu prirodzenou hovoriac: „Škoda by bolo maďarskému katovi nechať nový burnus!“ Pred odchodom sa spytoval, akým duchom Šulek zomieral! Na čo, dozvediac sa, ako sa tento junák slovenský držal, v divokej radosti rukami plieskal a smial sa, hovoriac: „To je dobré, nech vedia Maďari, že ani len jednotlivcov je nie vstave zlomiť tyranstvo!“ — K popravisku veselo stúpal a plačúcim okolo neho ženám s usmievajúcou tvárou riekol: „Čo plačete? — to je moja svadba; ja s radosťou letím do náručia nevesty mojej!“ Na otázku kňaza, ktorá by bola jeho ostatná žiadosť, povedal: „Žiadna, len tá, aby som bol vedľa Šuleka pochovaný!“ Spytujúcemu sa, čo by otcovi odkázal, odvetil: „No otcovi! — toho pozdravte; — ale mater… ej — tá chcela sama pliesť žinku na moje krky… to ma bolí!“ — a viac nepovedal ani slova. Pod šibenicou nedal katovi k sebe pristúpiť, ale sám si kabát vyzliekol, i ručník z krku sňal dolu; ostatné jeho slová boli: „Vedľa Šuleka ma pochovajte!“

Tri dni nechali mučeníkov týchto visieť, a za celý ten čas ostali bieli v tvári. Z čoho mnohé povesti medzi ľudom, ktorý ich za nevinných uznal, povstali.^[122]

Pri tejto príležitosti nemôžeme zamlčať, čo sa stalo s jednotlivými osobami, ktoré boli príčinou, alebo mali účasť na smrti týchto mládencov. Kat zomrel o pár dní, ako ich odpravoval; barón Jeszenák, ktorý výrok smrti podpisoval, musel ísť o rok tou istou smrťou zo sveta; Adamiš na špatnú nemoc, dusenie hrdla (angínu) zomrel. — — Kto povie, že vyššia moc neriadi osudy pokolenia ľudského?

Roku 1849, spočiatku jari, slovenskí dobrovoľníci mučeníkov týchto slávnym pohrebom a slovanskou mohylou poctili. Aj ostatní všetci na šibenicu odsúdení Slováci na vysoký rozkaz F. Z. M. Kempena boli počestne so všetkými náboženskými obradmi pochovaní. Tesák musel so žalosťou ukrutného svojho srdca — počestne pochovávať tých samých, ktorých s barbarskou radosťou na šibenicu viedol. Ľud verejne zlorečil tomuto opovrženému krvižíznivcovi.