ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Známe je, ako zatriasol Európou rok 1848: iba nakrátko teda pripomeniem, že ľudstvo v roku tomto akoby znovu pocítilo prítomnosť samého Vykupiteľa sveta, do takého zápalu a nadšenia bolo prišlo. Slová „slobody, rovnosti, bratstva“ jedným okamihom preleteli priestory Európy, zapaľujúc tisícov srdcia, podávajúc tisícom meče do ruky, aby po vydobudnutí si práva medzi človečenstvom sa udomácnili. Ale mnohé národy nepoznali božskosť nebeských dcér týchto. Ľudia svetárski v slobode videli bezuzdnosť a roztopaš; v rovnosti osobovačnosť, pýchu, znevažovanie si druhého, neuznávanie zákonov vrchnosti, mocnára a panovníka nad sebou; v bratstve nespravodlivé nároky a nešetrenie práv najbližšieho brata svojho; a preto nevysvetľujúc si slová tie podľa sv. evanjelia, uvalili na seba biedu, strach a hrôzy vojny, ktoré sloboda, rovnosť a bratstvo po svetsky vykladané, na svet prinášajú. — Slovania, vystaviac „rovnoprávnosť a bratstvo všetkých národov“, podávajúc ruku každému synovi človeka, dokázali, že pochopujú dary dcér nebeských; a preto majú zasľúbenie budúceho života.

Nepovstala myšlienka o „budúcnosti slovanskej“ iba v najnovších časoch; tušená a predpovedaná ona bola vyššími duchmi slovanskými ako i cudzonárodnými ešte vtedy, keď sa Slovania ani ako bratia jednej matky necítili.

O budúcnosti slovanskej z neslovanských učených tuším najkrajšie, najjasnejšie (skoro pred stoletím ešte) písal Herder. Uvádzam jeho prepamätné reči v preklade slovenskom: „Že Slovania nikdy po sveto-panstve nebažili, žiadne po vojne sa zháňajúce a dedičné kniežatá a panovníkov nemali, podvoľujúc sa radšej dani, keď len zem svoju v pokoji obrábať mohli: preto sa na nich mnoho národov, najviac ale germánskeho kmeňa, veľmi prehrešilo. Už pred Karolom Veľkým nastali tie (hrozné) vojny potlačovania, zrejme iba úžitok kupectva za príčinu majúce. Čo Frankovia začali, Sasi dokončili: v celých krajinách boli Slovania vyhubení alebo za otrokov podrobení a ich krajiny medzi biskupov a zemianstvo rozdelené. Ich kupectvo na východnom mori znivočili severní Germáni, ich Vinetu vyvrátili Dáni a ich pozostatky v Nemecku taký osud zastihol, ako Peruáncov v Amerike pod panstvom španielskym… Medzitým koleso točiaceho sa (meniaceho) času krúti sa ustavične — že tieto národy (slovanské) z väčšej strany najkrajšie podnebie Európy obývajú, keď sa zem ich celkom obrobí a kupectvo rozšíri, ako sa inšie myslieť ani nedá, len že v Európe zákonodarstvo a politika namiesto vojenského ducha vždy viac a viac tichú pracovitosť a pokojný obchod národov jedných s druhými napomáhať bude, v ten čas i vy, tak hlboko upadlé, dakedy pracovité a šťastlivé národy, konečne z vášho dlhého, ťažkého spania sa vzbudíte a zhodiac jarmo otroctva zo seba, vaše pekné kraje od Adriatického mora až k vrchom Tatier, od Dunaja po Muldu, ako vašu vlastnosť užívať a vaše staré slávnosti tichej pracovitosti a kupectva budete môcť zas slávievať.“^[18] Či by mnohý uveril zo Slovákov, že to Nemec tak krásne písal. Veru Nemec; ale málo jesto takýchto Nemcov! Vyslovil v tých slovách Herder i panslavizmus, za ktorý nás Nemci predsa tak prenasledujú. Či my za to môžeme, že nám dal Pánboh velikú rodinu!

Medzi slávou zveličeným národom francúzskym sa viac slávnych mužov nachádzalo, ktorí o Slovanstve krásne písali. Uvediem tu iba slová generála Napoleonovho, grófa Segura, z jeho utešeného diela Histoire de Napoléon et de la grande Armée pendant l’année 1812,^[19] kde v knihe 8. oddielu 9. takto hovorí o Rusoch, posudzujúc ich veľkodušné zapálenie svätej Moskvy: „Compagnons, rendons-leur justice! Leur sacrifice a été complet, sans réserve, sans regrets tardifs. Depuis ils n’ont rien reclamé, meme au milieu de la capitale ennemie qu’ ils ont préservée. Leur renommé en est restée grande et pure. Ils ont connu la vraie gloire, et quand une civilisation plus avancée aura pénétré dans tous leurs rangs, ce grand peuple aura son grand siecle, et tiendra a son tour ce sceptre de gloire qu’ il semble que les nations de la terre doivent se céder successivement.“ („Kamaráti, buďme k nim (ruským Slovanom) spravodliví! Ich obeť bola úplná, dokonalá, nikdy ju neoľutovali. Od toho času po žiadnej náhrade, ani v samom sídelnom meste nepriateľskom (v Paríži), netúžili. Preto ich meno zostalo veľké a nepoškvrnené. Poznali oni opravdivú slávu a keď vyššia osveta všetky vrstvy ľudu prenikne, veľký národ tento bude mať i veľké storočie svoje a príde naň rad, že prevezme onú berlu slávy, ktorú, zdá sa, že národy sveta jeden druhému dedične oddávajú.“) Či sa o budúcnosti slovanského kmeňa dá krajšie písať, ako písal tento syn jedného veľkého a nepriateľ guliam slovanským vystavený?

Naši slovensko-maďari ani k Francúzom chodiť nemuseli; mali to isté v Szózate Vesselényiho v ich milej maďarčine napísané. Zvečnelého starca tohoto cez celý jeho život hrozné čierne sny o budúcnosti slovanskej ako nočné obludy strašievali. — Ale pred duchom večným, v histórii sa objavujúcim, ľudia sú slabí a málomocní!